Zamyslenie nad vecami v živote

Strašne veľa vecí sa v živote deje, čoraz viac si uvedomujem že všetkého strachu, násilia a zabíjania je až moc. Uvedomujem si že každá taká situácia na mňa vplýva a ak by som tvrdil niečo iné, tak by som sám sebe klamal a aj ľudom. Viem jedno že takýto fakt sa už nedá ignorovať a netreba to ani podceňovať. Uvedomujem že ako je táto doba unáhlená, ako sa ľudia všade plašia, sú nervózny, frustrovaný.a plný apatie. Ľudia páchajú samovraždy, utopia sa vo vode, ubližujú si medzi sebou. Niekedy by som radšej vyzdvihol pozitíva tohto sveta, niekedy by som písal čisto len pozitívne články a šíril len pozitívne myšlienky. Nie som vždy nadšený že musím na niečo poukazovať, že musím stále nad niečím rozmýšľať a riešiť to. Len sa určité veci dejú a musím na nich priniesť vlastný pohľad aj za cenu, že pôjdem proti prúdu a že nie všetkým sa to bude páčiť. Úprimne si prajem presne to čo všetci, svetový mier, pokoj, aby sa nikto nemusel niečoho báť. Aby všetko išlo lepším smerom, aby si ľudia vedeli vždy nájsť k sebe cestu a vzájomne sa pochopili. Aby vždy tie ľudské hodnoty boli na prvom mieste, pred mamonom, zlobou a nenávisťou. Dôležité je aby sa každý človek obmedzil voči rasistickým prejavom a to najme z dôvodu že nie všetci ľudia sú zlí a že nie všetci nám chcú ublížiť. Uvedomujem si že radšej žijem v harmónii, kľude, než v strese a v neustále vyhrotených situáciách čo často neviem reálne zmeniť. Lebo ťažko sa mení niečo na čo nemám dosah a od čoho som reálne vzdialený kilometre. Niekedy tá zlatá stredná cesta je lepšia než sa v živote rozhodovať koho mám v živote radšej, lebo nerobím rozdiely. Lebo viem že tie rozdiely sú často bariérou, buď nás rozdiely spoja alebo nás rozdelia. Ja vždy verím že je lepšie stavať mosty, než stavať steny a oddeliť sa jeden od druhého. Vždy verím že existuje nádej pre nás všetkých, že ešte nič je stratené a že ešte stále má zmysel za čo bojovať.

Spulupráca Londýna s Parížom bude silnejšia, chcú byť protiváhou

Primátori Londýna a Paríža sa dnes vyslovili za ešte tesnejšiu spoluprácu oboch metropol a uviedli, že obe mestá by sa mohli stať protiváhou k letargii národných štátov.

Uvádza sa to v spoločnom vyhlásení Sadiqa Khana a Anny Hidalgovej, ktoré dnes zverejnili denníky Financial Times a Le Parisien.

Ich spoločné vyhlásenie je reakciou na výsledok referenda o zotrvaní Británie v EÚ, v ktorom voliči podporili tzv. brexit, ale aj na tlak časti európskych politikov žiadajúcich, aby Británia začala rokovania o svojom odchode z EÚ čo najskôr.

Khan a Hidalgová vo svojom vyhlásení uvádzajú, že chcú posilniť spoluprácu v oblasti ekonomiky a podnikania, spoločne bojovať proti znečisťovaniu životného prostredia, čeliť problémom v energetike a riešiť dôsledky rýchleho demografického rastu.

„Spoločne môžeme byť silnou protiváhou k letargii národných štátov a vplyvu lobistických skupín,“ uvádza sa vo vyhlásení, ktoré reflektuje skutočnosť, že 60 percent obyvateľov Londýna sa v referende vyslovilo proti brexitu.

Divoká konkurencia

Khan a Hidalgová deklarujú, že ako primátori sú odhodlaní “spolupracovať ešte tesnejšie, aby sa vytvorilo ešte silnejšie spojenectvo medzi mestami Európy a sveta”.

Francúzska tlač upozorňuje, že toto vyhlásenie o nutnosti prehĺbenia spolupráce medzi Londýnom a Parížom je v kontraste k nedávnej iniciatíve šéfky regiónu Ile-de-France Valérie Pécressovej.

Tá totiž vyzvala v Londýne sídliace firmy a spoločnosti, ktoré po brexite zvažujú sťahovanie, aby sa presídlili do parížskej oblasti.

Hidalgová však s týmto prístupom nesúhlasí, pretože si nemyslí, že by bolo vhodné, aby sa Paríž a Londýn pustili do divokej konkurencie.

zdroj: aktuality.sk

Verím

Každý má dôvod v niečo veriť alebo si niečo želať, lebo je to v našom vnútri. Máme to v sebe veriť len v tie správne veci a nebyť ovplyvnený niečím čo nám zahltí hlavu. Nie vždy dôležité že čomu veríme, ale že komu veríme a tu by som sa zameral na celkový obraz sveta. Každý rozumný človek verí že raz na svete nastane svetový mier a ľudia sa nebudú báť o vlastný život. Celkovo ja tiež v to verím už len preto, lebo každý môže tomu nejako prispieť, predsa niekedy stačí aby ľudia boli k sebe lepší. Ja verím že každý má tú ľudskosť a dobrotu vo svojom srdci. Nikoho nezatracujem každému dávam šancu, lebo viem že nie všetci na tomto svete sú zlí. Nezovšeobecňujem ľudí, lebo každý jeden človek si musel prežiť to svoje, aby sa dopracoval na samotný vrchol. Verím že všetko v živote sa môže udiať z nejakého dôvodu ak sa tej myšlienky človek nevzdá. Verím že všetko sa môže postupom času splniť, teda určitý sen o ktorom človek sníva. Niekedy si človek povie že má toho dostatok a nepotrebuje nejako nič svetoborné a mať v živote kľud v srdci. Aj keď v dnešnej dobe veriť nestačí, lebo väčšinou sa očakávajú reálne činy a postoje za ktorými si bude človek reálne stáť.  Vždy budem veriť v jedno že zdravý rozum zvíťazí nad akýmkoľvek klamstvom a predsudkami. Že si ľudia pomôžu a budú stáť pri sebe, lebo nie je dobré, keď je dusná atmosféra a potom to vplýva aj na ostatných. Ja som veril v kopec vecí, ale najviac verím v ľudskú dobrotu a pokoru. Lebo proste človek by napriek všetkým veciam by nemal zabudnúť byť pokorný, ten kto to dokáže je skvelý. Dôležité je si uvedomiť že aké hodnoty veríme a čo preferujeme, lebo každý jeden človek má určitý názor. Niekto s ním môže súhlasiť a niekto nie, ale musíme to rešpektovať a je to slobodná voľba. Myšlienkou celého života je neprestať veriť a najme to v zásadných veciach nevzdať. Dokáže to každý s nás a nevadí že si to vyžaduje aj určitý čas, skrátka treba veriť že všetko zvládneme. Nebuďme slepí, pozrime sa do svojho vnútra a prídeme na to, že sme tou kvapkou v oceáne. Najlepšie celú tú situáciu som začal chápať pri skladbe od Veroinky Strapkovej z názvom Blindfolded, že nie je dôležité čo človek cíti navonok, ale to čo cíti vo svojom srdci. Na tom celom záleží, na ničom inom až tak nezáleží a tie ostatné veci sú nepodstatné kraviny. Nezáleží na tom že koľko hmotných vecí človek má, ale to aký je v skutočnosti človekom a že skutočná krása sa dá vidieť srdcom a nie očami. Nikdy som si nemyslel že sa do takej pozície dostanem, možno je to tým že sa na veci pozerám inak. Nie zo zaslepenosťou, ale s tým že všetko čo sa deje je dané a že to má prirodzený priebeh. Verím v svoju vlastnú rodinu a v tých čo za to stoja skutočne a vedia, že láska dokáže v živote poraziť všetko zlé.

Neistota

Stále túžba utiecť od sveta,

by bola doteraz tá najlepšia,

niekedy stačil by len náznak,

že nestačí čakať na zázrak,

vopred v živote sú hodené kocky,

za všetkým treba hľadať kúsok pravdy,

záblesk myšlienok je zapísaný slzami,

že každý človek má iný prah bolesti,

každý musí len to svoje zvládať,

zistiť že čo dokáže v srdci ukrývať,

nie každý tomu vnútornému svetu rozumie,

niekedy sa sám seba pýtam prečo to tak je,

často sa to vo mne normálne uzatvára,

príde mi to ako rubikova kocka,

radosť striedaná s neustálou neistotou,

postupne aj tá najťažšia vec sa stane spomienkou,

nie vždy viem u koho na tom vlastne som,

stále bojujem zo svojim vlastným pocitom,

každý deň sa mi zdá že sa udeje niečo iné,

postupne zisťujem že sa stále opakuje to isté,

neustály scenár medzi dobrom a zlom,

stále neviem kto je mojim skutočným priateľom,

niekedy sa zdá že je aj ticho omnoho lepšie,

zapínam pesničky a sa zdá že je všetko inakšie,

zrazu sa vynárajú spomienky a všetko sa vracia,

niekedy si prajem aby sa to neopakovalo znova,

neustále životné zmeny v mojom živote,

neviem či ich vôbec moje vedomie zvládne,

verím že vôbec v živote existuje niečo,

po čom konečne vyjde aj to povestné slnko,

že zmizne ten nepríjemný tmavý mrak,

aby som mohol konečne spraviť ten správny krok.

Rozbaľovačka č. 12 – Thomas Puskailer – Live For The Moment

Tak včera som dopočúval výborné CD od Thomasa Puskailera, ktorý ním ukázal že je to veľký talent. Milo ma prekvapilo že som CD dostal s venovaním aj s podpiskartou. Album má 10 pesničiek a nimi ukázal že mu to spieva, ten album roztancuje a je pozitívny. Myslím to ako celkovo, že každá jedna pieseň je pozitívna a hlavná téma albumu je že aby človek žil pre moment. Môžem povedať že nič lepšie som už dlho nepočul a určite tento album patrí medzi to najlepšie čo doteraz vyšlo.

 

  

 

Tolerancia má svoje hranice

Náš svet sa dostal do takého zvláštneho zlomu, že sme to pomaly prestali chápať. Naša spoločnosť sa doslova radikalizuje a ľudia sa predbiehajú v tom že kto napíše alebo povie nenávistnejší názor. Samozrejme v súčasnosti si známe osobnosti vravia všetko cez médiá a nevedia si nič povedať do očí. Priam sociálne siete a médiá niektorých zaslepili a nevedia rozlišovať realitu okolo seba. Doslova sa slovo stáva silnou zbraňou, že keby slovo zabíjalo tak sme všetci reálne mŕtvy. Najväčší problém dnešnej spoločnosti je v tom, že priam nevie prijať iný názor a okamžite začína nálepkovanie a škatuľkovanie. Vždy platí že človek by mal byť tolerantný voči určitej skupine ľudí a miestami ich názory pochopiť. Každý človek v živote si zaslúži aby bol niekým pochopený a akceptovaný, nie všetci majú situáciu jednoduchú. Každý musí bojovať s predsudkami a s tým že nie všetkým sa budú páčiť jeho názory, ale skrátka tak funguje celý náš život. Nemôžme sa vyhnúť tomu že s určitými vecami nebudeme súhlasiť a že nás budú za to odsudzovať. Ľudia si často vyčítajú priam až absurdné veci a to môže byť to, že niekto podporuje politické stranu alebo nejaký subjekt s čím ďalšia strana nesúhlasí a vyťahujú vlastné argumenty.

Ja som dosť tolerantný človek a ľudí s tmavou pleťou nehádžem do jedného vreca s tými čo ťažia štátnu pokladnicu. Mne je jedno či je človek modrý, žltý, oranžový a skrátka akýkoľvek, ale sú situácie kedy musíme odlišovať. Skrátka nemôžeme podľahnúť falošnému idealizmu že všetci ľudia okolo nás sú dobrí. Nemôžeme podľahnúť svojej vnútornej skepse, lebo by sme reálne išli sami proti sebe. Základom tolerancie je neprekročiť určitú hranicu a nemať ružové okuliare na tvári. Vnímať že všetko v živote má svoje medze, môžme byť tolerantní voči ľudom, ale nemôžeme sa nechať nimi zneužívať. Dajme určitým ľudom šancu, ale aj tak si dávajme pozor, lebo nikdy nevieme že kto je kto a akú tvár v sebe skrýva. Namiesto tolerancie sa používa iné slovo, ktoré sa volá ľudskosť a niekedy má až strašné rozmery. Tolerancia s ľudskosťou doslova sa dá povedať, že idú ruka v ruke a ľudia nekonajú podľa vlastného srdca ale na základe určitého popudu a na povel ako pes. Nikdy nevieme že akého človeka si pustíme do života a ja s tým mám tiež veľkú skúsenosť. Každý človek má iné myšlienky, cítenie, názory a vníma každú situáciu inak než ju vnímame my.

V poslednom období počúvame že ako máme byť tolerantný a ľudský voči ľudom čo utekajú pred vojnou. S ľudského hľadiska je určite každý človek empatický a vie sa vcítiť do toho keď niekto uteká s tým že sa bojí o svoj život. Ja som nevidel nejaký náznak toho že by Slováci neboli tolerantným národom. Lebo ľudia tú ľudskosť a toleranciu majú vo svojom srdci a vždy keď môžu tak reálne pomôžu. Treba si uvedomiť že do akej miery by mal byť človek tolerantný, ale nemalo by to prejsť do nenávistných prejavov a radikálnych výlevov na sociálnej sieti. Každý môže niečo vyjadriť to nie je problém, ale dôležité je aby to nebolo brané ako extrémizmus, rasizmus, nacizmus alebo fašizmus. Už to že človek nesúhlasí s islamom ktorý nemá s náboženstvom ako takým nič spoločné, tak sa stáva priam extrémistom. Ale tak určite si nemyslím že sú všetci moslimovia zlí alebo nejako nebezpeční pre spoločnosť. Len všetko robí tá ideológia, ktorá ich priam akoby nútila že majú byť zlí voči tým čo s islamom nesúhlasia a ktorí sú označovaný ako neveriaci, skrátka na tomto stojí celá podstata veci. Nenávisť je často kľučový faktor kvôli ktorému sa zabíjajú ľudia medzi sebou a je to aj motivácia pre teroristov a určité extrémistické skupiny.

Niekedy sa mi zdá že aj my medzi sebou, sme málo tolerantní a zbytočne sa hádame pre maličkosti. Je v nás málo vlasteneckého a nie sme v skutočnosti nejako zvláštne hrdý na vlastnú krajinu. Keď je nejaký problém, tak pri prvom momente strčíme hlavu do piesku. Nie vždy sa vieme tolerovať v názoroch a pocitoch, doslova sa ukáže naša ľudská slabosť. Vyjadríme určitý názor na nejaké veci a sme okamžite náckovia a fašisti aj keď extrémizmus tu vždy bol, ale nezašiel do takej veľkej miery, ako je to v súčasnosti. Ja som nikdy nevyjadril že voči niekomu cítim nejakú nenávisť, ale vždy jemne vyjadrím ak z niečím nesúhlasím. Zdieľam s ľuďmi strach a obavy, lebo je to prirodzený ľudský jav ktorý by nemal nikto podceňovať a ani nad ním bagatelizovať. Je prirodzené ak sa ľudia boja nebezpečenstva a nikto by to nemal brať na ľahkú váhu. Lebo reálne sa môže priblížiť aj k nám, ale to neznamená že sklopíme uši a niekedy stačí len reálne veci pomenovať. Majme otvorené oči, lebo všetko čo sa deje vo svete, tak sa nedá považovať za obyčajnú náhodu. Len niekto sa snaží rozdrobiť celý náš svet a uviesť ho do totálneho chaosu a priam nás všetkých rozhádať. Určite to nie je nejaká konšpirácia, ale je to skrátka jav a ten sa reálne deje.

Náš svet je príliš krásny na to, aby sme si neustále ubližovali a robili si zle. Je úplne banálne keď sa budeme rozdeľovať len preto, že kto má akú farbu pleti, náboženstvo, vierovyznanie. Celý tento náš postoj je nesprávny a týmto postojom akurát padáme len do jednej veľkej jamy. Ak má človek nejaký svetonázor, tak by voči tomu človeku mali byť ľudia tolerantní a ja si myslím že sa to dá. Proste to niekedy v našej spoločnosti a to je skrátka vzájomné pochopenie. Nie je nesprávne keď ľudom vnucujeme nejaký spoločenský názor a nútime ho aby s nami reálne súhlasil. Ja keď čítam že ľudia majú na niektoré veci iný názor, tak sa ten názor snažím akceptovať. Snažím sa tolerovať že nie všetci sme v niečom rovnakí a výrazne sa odlišujeme. Treba akceptovať že ako nás môžu vnímať ľudia na druhom konci sveta. Treba si uvedomiť že nesmieme to s toleranciou preháňať a selektívne odlíšiť voči čomu byť tolerantný a voči čomu nie. Skrátka neustále platí že odtiaľ potiaľ, ale človek by nemal byť tolerantný len voči ľudom, ale najme by mal byť tolerantný sám voči sebe. Skrátka by sa mal človek naučiť tolerovať podstatu toho že prečo žije a aké tu má reálne poslanie. Uvedomiť si že žije pre rodinu a priateľov ktorých má reálne rád a pri ktorých vie že ho nikdy nezradia. Skrátka by mal človek povýšiť tie ľudské hodnoty nad tými materiálnymi. Všetko by mal človek robiť zo srdca a nie s vypočítavosti, lebo najkrajšia je v živote prirodzenosť.

Ja som vždy bol vedený k tomu, aby som bol tolerantný a chápavý k ľudom. Ak keď majú nejaké chyby, tak sa učím ich tolerovať, lebo v skutočnosti je to jediná reálna možnosť akú reálne mám a inak to nebude. Nevadia mi menšiny a ľudia s inou farbou pleti, lebo máme medzi nimi priateľov a viem že sú to dobrí ľudia. Teda viacmenej som mal šťastie len na dobrých ľudí. Ak z niečím vnútorne nesúhlasím, tak ma nikto nečastuje slovami že som extrémista, lebo vyjadrujem veci tak, aby som tým nikomu neublížil aj keď sa nájde niekto kto si to nevyloží vždy správne. Skrátka neviem sa takým ľudom vyhnúť a neviem ich ani preskočiť, keby to šlo, tak by tá situácia určite bola iná a inak by sa dalo k nej postaviť. Môj svetonázor je taký že s ním nemusia všetci súhlasiť a úplne rešpektujem ak niekto má iný názor. To že vnímam politiku ako jeden veľký kabaret, kde sa veľká časť ľudí rozkrikuje a riešia kraviny, miesto toho aby riešili reálne problém je moc už na každého. Ak sa deje niečo čo je reálne zlé, tak by to mali ľudia odsúdiť, ale nie predčasne. Viac si čítať o danej situácii, spraviť si o nej reálny pohľad a potom až vyrieknúť ten určitý spoločenský názor. Ja čoraz viac premýšľam že čo píšem a viem že to nemusí každému sadnúť, ale už som s tým nejako vnútorne zmierený.

Tolerancia je tá najkrajšia vlastnosť akú ľudia môžu reálne mať a toto si treba uvedomiť. Ale dôležité je, aby sme to neprehnali a mali by sme si určiť nejaké hranice. Skrátka by sme si mali určiť čo je správne a čo nie je správne, lebo keď na to prídeme, tak sa budeme vedieť reálne od toho odraziť. Nemôžeme dovoliť že aby vlastnosť ktorá nás môže ctiť, že nás bude reálne aj oslabovať. Lebo naše dobré vlastnosti niekedy môžu aj prejavom našej ľudskej slabosti a tú môžu ľudia okamžite zneužiť. Nikto z nás to nesmie dopustiť, lebo potom stratíme sami seba a nebudeme už rozlišovať čo je správne. Nemôžeme sa stále vadiť kvôli tomu že má niekto iný názor, lebo takto sa reálne nevyrieši žiadny problém. Stále náš život bude o tom, že či dokážeme zvládnuť náš vnútorný boj, ale vieme že nie je vždy najideálnejšie. Ak dokážeme akceptovať iných ľudí, tak sa nám bude žiť ľahšie, ale určite to neznamená že prestaneme byť opatrný, lebo tej opatrnosti nie je nikdy dosť. Stále si treba dávať pozor koho si do svojho života pustí a takých ľudí je dosť veľa. Ja vždy verím že existuje nejaký kompromis, ktorý by vyriešil každý jeden vnútorný problém. Ale v živote je dôležitá jedna najzákladnejšia vec a to ešte predtým než sa naučíme byť tolerantní k iným ľudom, tak by sme mali byť tolerantní najme k sebe.

Kontrast života

Niekedy už ani sám neviem či sú vzťahy čo mám s ľuďmi ideálne.. neustále žitie v neistote.. neustála neistota či priatelia sú skutoční priatelia, či im reálne na mne záleží.. zložité je zotrvať vo svete, kde človek nemá nič isté a jasné, kde každá jedna sekunda môže zmeniť všetko… všetko v živote je dočasné, nič nebude trvať večne.. vždy príde po radosti určité vytriezvenie, uvedomenie si určitej situácie, že je všetko inak. Realita nás vráti na zem a dosť tvrdo, žiadne servítky pred ústa. S niektorými vecami človek musí bojovať vo svojej hlave, poraziť vlastného démona. Preto tá otázka či ma má niekto rád, vždy bude na mieste a vždy budem mať pri ľuďoch otázniky. Možno že prílišne vyzdvihujem niektorých ľudí a premýšľam že či to má vôbec cenu a že či si to vôbec vážia. Moja hlava mi niekedy príde ako kráter, čakám kedy vo mne niečo buchne. Vždy čakám že sa zo mňa stane neriadená strela a prepadnem panike a stresu. To sa mi niekedy stáva a nebudem sa tváriť, že sa mi to nedeje aj silným ľudom sa to deje. Aj keď si myslím, že možno nie som vždy dostatočne silný a použiteľný na to, aby som dokázal zvládať veci v živote. Ja si vždy vážim že mi dôveruje vlastná rodina, len niekedy viem že ja nedokážem veriť sám sebe. Že naozaj dokážem len to na čo reálne mám, teda že aké možnosti mám. Sú situácie kedy si uvedomujem, že moji rodičia sú len tí ľudia o ktorých môžem povedať, že sú tými najlepšími v mojom živote. Aj keď si uvedomujem že im to nie vždy uľahčujem, skrátka niekedy som nevyspytateľný človek, že sa niekedy sám v sebe nevyznám. Vždy viem že chcem byť len dobrým synom, že nechcem spôsobovať nejaké problémy a starosti, lebo tých problémov už v živote je dosť. Nie je to vždy so mnou ľahké a dokážu to pochopiť len ľudia, čo sú so mnou 24 hodín alebo polovicu s celého daného dňa. Som prílišne dobrý a niekedy mám pocit, že ma to vnútorne oslabuje. Skrátka keď je problém, tak si neviem dupnúť nohou a povedať, že takto sa to riešiť nemá. Neviem kričať, neviem sa hnevať a nie vždy viem dať svoje pocity najavo. Určite je to najme preto, lebo nechcem tým niekomu ublížiť a sklamať, nechcem aby niekto kvôli mojim myšlienkam a pocitom trpel. Sú situácie kedy je hudba moje jediné antidepresívum, pri nej začnem rozumieť každej otázke. Skrátka neviem zarebelovať ako môj mladší súrodenec a mať veci na saláme s kľudom Angličana. Ja vždy budem v niečom iný a vždy budem mať ten vlastný svet. Možno keby sa otvorím všetkým, tak tým im skôr ublížim a ublížim tým aj sám sebe. Môžem sa otvoriť len tým pri ktorých budem mať istotu, že to pri prvej chybe so mnou reálne nevzdajú. Vždy budem riešiť veci citlivejšie, impulzívnejšie, ale z dôrazom že to nedám na sebe vždy znať. Keď sa niečo vo mne deje, tak si pustím buď Taylor Swift, Linkin Park a Kaliho (minulý príspevok som to spomínal). Ale piesne čo ma ešte vedia dostať do normálu sú Phaeleh – Should Be True, Birdy – Shelter (Essáy’s Tearful Edit), Bachelors Of Science – The Ice Dance, Feint – That Makes One, Feint – Times Like These (Fracture Design remix), Netsky – 500 Days Of Summer (Woody Remix) atď. Napriek tej neistote, verím že existuje niečo pozitívne medzi nebom a zemou, že existuje božia sila čo to všetko zariadi. Vždy som vedený myslieť pozitívne aj keď sa skôr učím nejako byť pri zemi a nelietať prílišne nad oblakmi. Niekedy si myslím že musia prísť aj tie negatívne momenty, aby sme si neskôr moli vážiť tiež pozitívne momenty. K tejto myšlienke ma inšpirovalo strašne veľa ľudí, hudobníci, raperi, rodina, priatelia, okolitý svet v ktorom žijem. Viem že najlepšie by celý tento stav vystihlo len jedno slovo. Skrátka je to kontrast a my sme kontrastom tejto doby, ktorá na nás vplýva. Aj neistota spadá pod tento bod, lebo všetko čo urobíme je kontrastom. Skrátka náš svet má čierne a aj biele farby, ale aj tie farebné ako žltá, modrá, oranžová a iné. Každé naše rozhodnutie sa premietne do budúcnosti a ovplyvní aj vzťahy z ľuďmi. Človek musí niekedy písať aj o negativnych veciach, aby ich mohol zakončiť pozitívne. Vážim si ľudí okolo seba aj keď im to moc nedávam najavo, však celkovo je ťažké prejaviť city v reálnom živote, ale vždy keď mám niekoho rád, tak to myslím úprimne a nepredstieram to. Vždy ma poteší, keď viem že to čo robím, že reálne robím dobre a ľudia v to samozrejme veria. Akceptujem ak niekto nesúhlasí so mnou, ale nejde mi o to, mať vo všetkom pravdu. Ja som radšej za harmóniu vo svete, než za neustále vojny, zabíjanie a násilie. Nie vždy som nadšený že musím písať o veciach čo vplývajú negatívne na náš svet, radšej by som písal všetko v rámci života len pozitívne. Ale viem jedno že keby bolo všetko len pozitívne alebo negatívne, tak máme nudný život. Skrátka musí vždy existovať nejaká rovnováha ktorá všetko reálne vyváži. Tak ako má minca dve strany, tak aj náš život má dve strany a je na nás ako sa na neho pozeráme. Preto som napísal jeden riadok pozitívny a jeden negatívny. Náš svet je plný takých momentov, skrátka je to čierna a biela, vždy to tak bude a je to dané. Sú situácie kedy ma aj hudba Majka Spirita navedie na lepšie myšlienky a na lepšiu cestu. Verím na duchovno a na to, že existuje zákon karmy, teda že ak budeme robiť dobro tak sa nám to vráti a keď budeme robiť zlo, tak sa nám vráti zlo. Záleží len na tom čo dávame reálne vesmíru v tom tkvie celé to tajomstvo. Ale napriek všetkému som vďačný za svoj život aj keď nedávam najavo a neskáčem po plafóne (teda zatiaľ nie je to potrebné). Teším sa, ale po svojom a miestami aj potichu, bez nejakého rozruchu. Niekedy si uvedomujem že jediné čo potrebujem je zostať skromný, pokorný a byť pri zemi. Nikdy som sa necítil byť v pozícii slávneho a uznávaného, lebo radšej som sám sebou. Ja som šťastný že som taký aký som vo svojej podstate a nerád by som to menil, lebo je to ideálny stav.

Sirény

Moja hlava je ako také sirény,

počujem v pozadí hlasné trúby,

jediná záruka je moja rodina,

ktorá dá za mňa ruku do ohňa,

viem že sa neustále mýlim,

ale stále na chybách učím,

neviem že kto je skutočný,

že či ten človek nie je zákerný,

stále búši rýchlejšie moje srdce,

niekedy nerozumiem prečo žijem na tomto svete,

ľudia sú buď dobrý alebo zlý,

alebo sa stali zákerný a zúfalý,

nemám im to vôbec za zlé,

že robia niečo čo je odlišné,

vždy budú ľudia čo človeka budú chcieť zničiť,

pri cudzích ľuďoch sa stále neviem poučiť,

doteraz nechápem že si ich stále pridávam,

že dávam priestor zo zahraničia cudzím dámam,

doteraz si nedávam pozor že niektorí sú podvodníci,

že tí ľudia sa tešia že niekomu spôsobili bolesti,

vždy si poviem že sa stlačím červené tlačítko,

ale nejde to lebo nie vždy nájdem svetlo,

vnútorne cítim že môže byť všetko iné,

že všetko bude skôr či neskôr jasné,

nech sa v mojom živote čokoľvek udeje,

tak vždy vstanem a zdvihnem sa zo zeme.