Moment pravdy – druhá séria – 6. časť

Bol raz jeden pekný okamih pri ktorom som rozmýšľal. Aspoň na chvíľu som si predstavil že sa všetci okolo mňa len usmievajú. Predstavil som si že ľudia snívajú z veľkou radosťou v srdci. Som sa vžil do situácie keď ľudia naozaj dokázali bez nejakého nátlaku. Nikto ich do ničoho netlačil, ale naozaj sa veci robili na dobrovoľnej báze. Neboli žiadne hádky alebo nejaké iné spory, lebo sa všetko dokázalo riešiť s kľudom. Nebojovalo sa, lebo ľudia namiesto hádok sa snažili veci riešiť dialógom. Úsmev ľudí bol o to silnejší, hrala nádherná jazzová hudba. Samotný svet žiaril tými najkrajšími farbami aké mohli existovať. Písanie samotných textov išlo omnoho ľahšie, lebo človek vo svojom vnútri necítil nejakú ťarchu. Kráčal som po svete a cítil že všetko čo sa deje tak má určitú spoločenskú váhu. Ľudia si o niečo viac dokázali svoje životné rozhodnutia vážiť. Neboli žiadne výčitky, ale ľudstvo o niečo viac sa snažilo ísť ďalej. Takýto svet bol určitou radosťou vďaka ktorej sa dalo existovať. Neprestávam veriť že bude raz v našom živote existovať okamih, vďaka ktorému sa budú sny a priania plniť o niečo ľahšie.

Pri písaní mi hrala veľmi silná jazzová pieseň od Binga Crosbyho – Pocketful Of Dream.

Vo vnútornom mori

Keď zavriem oči tak si predstavujem že som na nejakom mieste. Na mieste kde znie šum mora a rozvíri sa moja duševná fantázia. Predstavujem že som na mieste, kde prevláda absolútny pokoj a kde okrem mora nič nie je. Kde jedine čo v skutočnosti vnímam je jemné praskanie a to že more niečo v skutočnosti vyplavuje. Moja myseľ pracuje a to jemné praskanie okolo mňa stále viac silnie. Ten príjemný pocit ktorý ma vo vnútri duše hladí tak mi dáva pokoj. Dáva mi presne to čo v skutočnosti naozaj potrebujem. Keď sa ponorím do úplne iných a neprebádaných myšlienok tak sa cítim oveľa lepšie. Cítim to že keď zatvorené oči, tak zo mňa idú tie nesprávne myšlienky von. Keď počúvam jednotlivý zvuk, tak sa v skutočnosti vôbec nevyrušuje. Ten šum mora ma hladí po celom tele a ja si v ňom plávam bez toho aby som sa v ňom utopil. Moja myseľ je šťastná že dostáva úplne odlišné podnety vďaka ktorým sa dostávam do iného sveta. Dostávam sa do iného sveta, kde znie ten správny zvuk ktorý upokojuje. Do zvuku v ktorom nie sú žiadne rušivé momenty. Keď sa moje oči otvoria, tak na konci zisťujem že vo svojich myšlienkach som bol na tom správnom mieste.

Rozhliadnuť sa cez rameno

Často si spomínam ako niektoré veci v živote boli úplne iné. Viem že samotný svet sa mení a mení sa môj život každý jeden deň. Každý deň premýšľam nad tým ako ho prežiť bez toho aby som sa vo vnútri nezbláznil. Aj keď si vravím že ako sa snažím byť silným, ale občas si uvedomujem že je veľmi komplikované. Niekedy je náročné sa obzrieť cez svoje rameno a povedať si že prešiel veľký kus cesty. Prešiel som cestou ktorá nie vždy bola rajom a bola viacej o prijatí určitej zodpovednosti. Uvedomujem že aj keď chcem dať ľudom nádej, tak občas mám na svojich pleciach toho dosť naložené. Niekedy si vravím aké by to bolo skvelé od všetkého utiecť, ale pravdepodobne by to bolo úplne zbabelé. Viem že nikdy život nebude na 100 percent úžasný a s tým jednoducho rátam.

Rátam s tým že ani moje vzťahy z ľuďmi nebudú vždy ideálne a nebudem pre všetkých vzorom. Sám sa často musím pozrieť pravde do očí a povedať si že nič nebude v rukavičkách. Niekedy sa mi chce kričať alebo plakať, ale napriek tomu cítim ako to nemôžem urobiť. Rád by som čokoľvek urobil, ale uvedomujem si že by som sám sebe tým ublížil. Nikdy som nehovoril že je môj život oproti iným ľudom náročný. Lebo niektoré veci som si nejakým spôsobom prežil v tichosti a snažil sa ich sám pochopiť. Ja by som chcel mnoho vecí robiť aby som nimi vyjadril svoju emóciu. Len potom som si uvedomil že veľmi nemôžem, lebo nechcem nejakým spôsobom stratiť svojich kamarátov a ľudí ktorých mám rád.

Často vo svojom živote si myslím že koľko toho znesiem. Ľudia vidia že sa usmievam napriek tomu že vo svojom vnútri môžem mať určité psychické starosti. Ja si často vravím že si do svojho života nikdy nepustím úzkosť a depresiu a že nikdy nebudem kvôli niečomu plakať. Ale ten strach že čo bude ďalej je omnoho silnejší než moje racionálne zmýšľanie. Premýšľam často nad tým že či ľudí samotný štát nebude šikanovať tým že sa nejakým spôsobom niečomu nepodvolia. Lebo pravdepodobne sa vytvorila taká atmosféra strachu ktorá bola vyvolaná určitou skupinou ľudí. A je úplne jedno či veci v živote pomenujem alebo nie. Lebo tie obavy môžu nás priviesť do sveta kde sa stane šikana každodennou rutinou.

Viem že mi bude hrať sampel Michaela Jacksona a ja začnem nad týmto svetom viac rozmýšľať. Premýšľam nad ľuďmi a nad tým že či naša budúcnosť bude naozaj lepšia. Vytvorilo sa také napätie po ktorom nejeden človek schudne. Úprimne som v jednej chvíli istú časť zo seba skutočne zhodil. Viem že pravdepodobne príde ešte veľmi veľa okolností ktoré sa na mne môžu podpísať. Nebudem sa tváriť že na to nejakým spôsobom nebudem pripravený. Lebo nikdy sa nedá na niektoré veci úplne pripraviť a pravdepodobne to tak má byť. Asi to má nejaký svoj hlbší zmysel, ktorý pochopím neskôr a ocením ho.

Niekedy si spomeniem na niektoré okamihy a viem že ma príliš zmenili. Predtým som nepremýšľal nad tým či som introvert a ani som neriešil veci ktoré riešim v súčasnosti. Pravdepodobne si hlbšie uvedomujem o čom je život a viem že nie je dobré veci v sebe nejako popierať. Niekedy je škoda že neviem prehltnúť draka a ten oheň zo seba vypustiť von. Ale viem že pravdepodobne keby som to zo seba vypustil, tak by to malo svoje následky. Viem že som tiež len človekom čo musí všetko okolo seba zvládnuť. Viem že v mojej hlave sa točí platňa ktorá dohrá až na samotnom konci. To je pravdepodobne znakom že všetko okolo mňa je skutočne jasné a jednoznačné.

Rozhliadnem sa za svoje rameno a spomeniem si koľko vecí sa stalo. Uvedomím si že koľko bolo priateľstiev a koľko bolo spálených mostov. Napriek tomu žijem ďalej a viem že mnohé veci boli pre mňa poučením. Som vďačný že mnoho ľudí pri mne zostalo aj keď vedia že som v určitých veciach úplne iný. Pravdepodobne je aj šťastím že niektoré moje priateľstvá s ľuďmi prežili napriek mojim vnútorným náladám. Aj keď ja to nedávam najavo navonok, ale skôr je to taký môj vnútorný boj zo samým sebou. Lebo vďaka tomu boju si uvedomím že som len človek a neviem v sebe niečo popierať.

S odstupom času si poviem že všetko čo sa stalo tak malo zmysel. Niekedy prídu emócie ktorým sa často neviem vyhnúť. Len som človekom a nepopieram to v sebe. Akceptoval som to súčasť života s ktorou dokážem nejakým spôsobom žiť. Nikdy nebola myšlienka odovzdať nejaký odkaz a nepremýšľal som nad písaním. Ešte aj samotná hudba mi dokázala dotvoriť podmaz aby som niektoré veci dokázal dokončiť. Verím že raz budú moje myšlienky nadčasové keď tu raz nebudem. Ale teraz keď som tu tak budem kráčať vpred dokým nedokráčam do cieľa. Ten cieľ môže byť akokoľvek náročný, ale dáva mi silu to množstvo ľudí bez ktorých by to nešlo. Pri nich si uvedomím že každý jeden problém sa dá naozaj vyriešiť. Keď sa pozriem späť tak som rád že sú veci také aké naozaj sú a že je všetko oveľa lepšie. Pravdepodobne si čoraz viac s odstupom času uvedomujem že ma to mnohému naučilo. jednoducho ma to naučilo prijať samého seba zo všetkým čo v sebe mám.

(ASMR) Autonómna senzorická meridiánová odpoveď – Terapia ľudskej mysle

Premýšľal že či by bolo vôbec vhodné napísať niečo dlhšie alebo nie. Dnes to bude kratšie, lebo chcem priblížiť že čo vo svojom živote považujem za terapiu. Posledné dva roky som premýšľal o tom že či sa s tým mojim vnútorným pocitom naozaj zdôverím. Málokto vie že ASMR ma dokázalo veľmi pohltiť. Niektorí ľudia si pravdepodobne o mne že som sa možno zbláznil keď počúvam rôzne zvuky ktoré na mňa pôsobia príjemne. Vnímam to zároveň ako spôsob vďaka ktorému sa moja myseľ dokáže naozaj upokojiť. ASMR som začal vnímať skôr a viac som si začal študovať jeho samotný pojem. Špecifické pri ňom je samotný šepot človeka alebo jednotlivé predmety vďaka ktorým robí určité zvuky ktoré upokojujú. Ja to vnímam ako veľmi príjemnú formu pri ktorej sa dá naozaj relaxovať a len tak premýšľať o niečom príjemnom. Vďaka tomu človek nadobudne pocit že je pri ňom nejaký človek ktorý mu niečo šepká do ucha. Aj keď cítim nejaké pocity čo mám, tak samotné ASMR ma upokojí. A ženy ho robia najlepšie, lebo vďaka nemu dokážu hovoriť určité slová. Hovoria o tom že ako je dôležité relaxovať a uvoľniť. Samozrejme to môže byť spojené aj zo samotnou muzikoterapiou, kde samotnú atmosféru môžu vytvárať aj zvuky šumiaceho sa mora. Keď jednotlivé zvuky počúvam, tak mám pocit že sa niekde vznášam. Mám pocit že moja myseľ je v absolútnej harmónii, vďaka čomu necítim nejaký stres. Pri ASMR mám pocit že naozaj pracuje ľudské vnútro človeka. Keď to počujem často sa ponorím do sveta fantázie kde je všetko tak krásne a farebné. Predstavím že som vo svete kde všetko žiari farbami a prevláda len pokoj. Mne tieto zvuky pomáhajú uniknúť s tej negatívnej atmosféry ktorá sa často vytvára. Uvedomujem si že som šťastný keď ma dokáže niečo skutočne upokojiť. Dokáže mi to určitý pocit istoty že nič na tomto svete nie je beznádejné. Pre niektorých možno budem za divného, ale pre ľudí čo rozumejú ASMR tak tomu budú fandiť. Môj dojem z ASMR je pozitívny a zároveň ma to veľmi upokojuje. Myslím si že každý človek by si mal vypočuť ASMR a dať mu šancu. Každý ak má nejaký stres alebo ho niečo skutočne trápi, tak by si mal vypočuť príjemné zvuky ktoré každého človeka môžu len upokojiť.

Kvapky

Svet sa mení na bojové pole,

nie všetko čomu veríme je správne,

kvapky stekajú po mojej tvári,

keď vidím ľudí v samotnej beznádeji,

občas ani slová nič nedokážu očistiť,

nedokážu tú vodu s tváre zmyť,

niekedy je úzkosť a aj depresia,

vo vnútri je to tá najťažšia ľudská emócia,

kráčam týmto svetom a nad všetkým uvažujem,

do niektorých bojov s ľuďmi sa radšej nepúšťam,

občas že je tu množstvo odborníkov na všetko,

postupne sa ukazuje že sa z nich niečo vytratilo,

nehnevám sa len kvapky sĺz mi tečú po tvári,

dva rozdelené tábory ktorým nie je nič po chuti,

nespokojnosť s každej strany nech sa stane čokoľvek,

snažím sa pochopiť že každý z nich je len človek,

ľudia nadobudli pocit že vymýšľať si je riešenie,

ich slová často môžu spôsobiť niečo horšie,

samozrejme že treba počúvať aj druhú stranu,

ale zároveň je dôležité nepodľahnúť falošnému pokušeniu,

ľudia podvedome veria tomu čo im niekto naservíruje,

majú pocit že všetko čo je prezentované sa rovná pravde,

napriek všetkému si v spoločnosti treba zachovať zdravý úsudok,

bez zdravého rozumu je veľmi náročné spraviť správny krok,

je dôležité počúvať a veriť tým správnym ľudom,

ešte viac je dôležitejšie veriť tým správnym informáciám,

namiesto nevraživosti by bolo lepšie keby si ľudia viac pomáhali,

keby v týchto ťažkých okamihoch viac pri sebe stáli,

všetko v živote má svoje jednoduché riešenie,

len je na každom človeku že či sa niečo udeje,

ľudia hovoria o tolerancii a nesprávajú sa podľa nej,

prečo si vzájomne medzi sebou nevenujeme nádej,

všetky problémy by sa vyriešili keby si ľudia nerobili zle,

keby sa viac snažili žiť v samotnej láske a pokore,

keď vládne pokoj tak potom nie sú žiadne slzy,

vďaka tomu medzi ľuďmi nebudú žiadne nezhody.

Moment pravdy – druhá séria – 5. časť

Čoraz viac pociťujem že v našom svete je príliš depresie a úzkosti. Možno je v ľudskom svete príliš veľa smútku ktorého je extrémne veľa. Aj moje emócie čoraz viac pociťujem že sú omnoho silnejšie a hlbšie než si väčšina ľudí vie predstaviť. Sú situácie pri ktorých občas prepadnem do úzkosti a depresie, lebo vidím že koľko bezmocnosti v našom svete. Moje kvapky sĺz mi stekajú po tvári, keď vidím ako namiesto racionality a zdravého rozumu prevládajú nesprávne emócie. Občas by som chcel vyjadriť že čo často vo svojom vnútri cítim, ale nechcem si kvôli tomu nejakým spôsobom rozhádať určitú časť svojich kamarátov. Mnoho ľudí si pomyslí že moje emócie vyplývajú s toho že sa bojím určitých zmien. Ale jediné čoho sa v skutočnosti bojím tak je ľudského hnevu kvôli ktorému spadnem do stavov ktoré nie sú veľmi pre nikoho správne. Ja som mal takú depresiu pri ktorej som premýšľal o tom že či môj život skutočne má zmysel. Depresia s úzkosťou do veľkej miery zmení človeka na ľudskú trosku. Áno aj ja som v určitom okamihu svojho života cítil sa ako troska. Do veľkej časti to ovplyvnili moje citové vzťahy, ktoré sa v mojom živote rozpadli. Bol som na začiatku smutný, lebo som vo svojom vnútri cítil sklamanie. Ale na druhej strane bolo niečo čo mi v skutočnosti dokázalo pomôcť. Často pre mňa mi hudba dala silu aby som všetko okolo seba zvládol. Pri úzkosti a depresii som mal pocit ako by som sa vo svojom vlastnom vnútre topil. Keď človek má v sebe určitú emóciu, tak sa s ňou do určitej miery snaží vyrovnať sám. Lebo keď sa v človeku niečo deje tak je to logicky aj v jeho hlave. Aj keď človek zažíva určité životné skúsenosti, tak nie vždy odhalí určité charaktery. Ani ja som nedokázal odhaliť jednotlivé ľudské charaktery. Ale život ma naučil že v sebe jednotlivé veci nemôžem nejako popierať. Že aj keď niekedy príde smutná chvíľa tak ju prežijem v tichosti. Zvládnem ju lebo viem že už dokážem byť dostatočne silným človekom. Lebo táto doba ma naučila že všetky emócie ktoré v sebe mám musím prijať nech sú akokoľvek. Viem že sú tu pre mňa moja rodina a aj priatelia. Nemyslím si že vo svojom vnútornom boji som sám ako sa môže zdať. Verím v silu nádeje a v to že môj svet nie je vôbec prázdnym. Teraz som viac optimistickým a viem že sa v niečo oplatí veriť. Uvedomujem si že nepopieranie svojich vlastných pocitov ma robí omnoho šťastnejším. Áno život je bude bojom, ale napriek tomu sa to dá naozaj zvládnuť. Preto ako autista reagujem na množstvo podnetov ktoré vo mne všetko ovplyvňujú. Ale som za to rád že tu tie podnety sú a učia ma životu čeliť. Pri tomto živote som sa naučil že moja vnútorná sila ma dokáže posúvať vpred. Naučil som sa že nech sa čokoľvek v mojom živote deje tak sa musím posunúť ďalej. S odstupom času si uvedomujem že mnoho vecí prišlo do môjho života preto aby ma niečomu naučili. Aby som sa vo svojom vnútri naučil mať pokoru a pokoj v duši. Viac vo svojom vnútri pracujem z vlastnými emóciami ktoré sa učím ovládať. Každý jeden deň som vďačný že môžem existovať v tomto svete. Som vďačný za to že môžem priblížiť ľudom svoj svet a že moje posolstvá môžu dávať ľudom nielen dôvodom k zamysleniu, ale aj k samotnému povzbudeniu.

Pri písaní mi hrala vynikajúca skladba od Bring Me The Horizon – Teardrops, nepriame referencie na ich hudbu sú v texte.

Moment pravdy – druhá séria – 4. časť

Občas premýšľam nad tým že aký je v skutočnosti náš svet. Premýšľam nad tým že či ľudia dokážu vôbec z niečím skutočne prejaviť spokojnosť. Uvedomujem si že v tomto svete tú momentálne chýba veľmi veľa lásky a pokory. Často ľudia spadnúť do toho stavu kedy všetko začnú odsudzovať a nenávidieť. Nech čokoľvek v živote sa stane a môže to byť dobré tak majú pocit že im nie je dostatočne vyhovené. Úprimne sa takýchto ľudí bojím a bojím sa ich zloby ktorá sa šíri po sociálnych sieťach. Mám čoraz viac pocit že radšej budú šíriť neoverené zdroje a bludy. Budú hovoriť o katastrofických scenároch ktoré sa v skutočnosti nemôžu stať. Do spoločnosti sa vnáša množstvo škodlivých a nenávistných emócii chýba tomu určitý zdravý rozum. Vždy budem reálne rozmýšľať a uvedomovať si že mnoho vecí čo sa dejú tak nám neprišli ublížiť. Ale mali by do určitej miery zmeniť spôsob určitého ľudského správania v spoločnosti. Tu nejde o politiku a o to či niekto niečo naozaj nariaďuje. V skutočnosti ide to ako sa ľudia dokážu postaviť k samotnému vlastnému zdraviu. Ide to že či budú rebelovať a robiť blbosti alebo aby niečo skutočne urobili. Každý človek si zaslúži podľa mňa vedieť na čom vlastne naozaj je. Nikto v skutočnosti ani nevie či je naozaj zdravý. Ja si vážim svoj život a uvedomujem si jeho hlbší zmysel. Viem že sa mi množstvo vecí nemusí páčiť, ale aj napriek sa ich snažím rešpektovať. Snažím sa rešpektovať určité pravidlá ktoré sú v spoločnosti a nebudem ich silou mocou obchádzať. Unavuje ma vidieť ako ľudia namiesto toho aby zdieľali medzi sebou lásku, tak sa voči sebe správajú absolútne nenávistne. Majú pocit že hnevom, zlosťou a svojou vlastnou nespokojnosťou zázračne zmiznú vírusové choroby. Ale ak sa v skutočnosti nič neurobí, tak len ťažko bude zabrzdiť ten rozbehnutý vlak. Ale neprestávam veriť že do spoločnosti sa viac vnesie niečo racionálne a rozumné. Ak ľudia chcú vo svojom živote vidieť niečo hlbšie, tak sa podľa toho musia aj správať. Treba si uvedomiť že táto súčasná situácia by nás mala stmeliť a spojiť nie rozdeľovať. Nebudem klamať aj ja mám množstvo pocitov ale snažím sa ich zvládnuť. Snažím sa pochopiť súvislosti ktoré nastali a akceptovať ich. Prijať fakt že ak chceme zo svojim životom naložiť, tak musíme k nemu pridať zodpovednosť. Nehľadajme nejaké výhovorky ako sa niečomu vyhnúť, ale skúsme tomu čeliť. Občas príde strach, ale aj neprestávajme veriť že všetko bude naozaj dobré. Lebo v tejto chvíli si musíme dať nádej a vzájomne sa povzbudiť. Robme veci ktoré nás robia šťastnými a tešme sa s toho že žijeme. Že môžeme robiť radosť svojim rodičom a priateľom ktorých máme nadovšetko radi.

Dnes mi pri písaní hrala fantastická skladba od Silent Poets – Asylum For The Feeling (feat. Leila Adu)

Hĺbka života

Viem že čoraz viac rozmýšľam o našom živote a o tom kam sa skutočne uberá. Premýšľam nad tým v tichu a uvedomujem si že sa čokoľvek stane tak s tým ľudia nikdy neprejavia spokojnosť. Budú mať výhrady aj keď to môže byť veľmi dobrou myšlienkou. Toto je často vlastnosť ktorá ľudí nikde neposúva a majú pocit že hnevom sa všetko vyrieši. Že všetko sa vyrieši nahradením niekoho iného ako si ľudia myslia. Ale často si ľudstvo o živote vytvára absolútne mylnú predstavu. Majú pocit že problémy sa vyriešia tým že niekoho budú chcieť niekým iným nahradiť. Občas mi to príde tak že v spoločnosti je náročné robiť rozhodnutia ktoré uspokoja všetkých. Niekedy neviem že či pre ľudí má život nejakú väčšiu hĺbku.

Hral som jednu hru pri ktorej som premýšľal o našom skutočnom zmysle života. Že či náš život bude stáť na zjednotení ľudí alebo sa medzi sebou budeme rozdeľovať. Občas premýšľam nad tým aké by to bolo byť na určitej pustatine kde by nikto nebol, všetko by bolo úplne prázdne. Kráčať po svete kde by nikomu nič nehrozilo a neboli by žiadne výčitky. Nikdy nevieme že či sa neocitneme v situácii ktorá môže pripomínať tie najstrašnejšie scenáre. Nikdy nevieme na čom skutočne sme a nemáme ani jasno v tom aký je náš skutočný cieľ.

Vždy vo svojom živote sa snažím si uvedomiť že bez snahy nemôžme dosiahnuť nič. Viem že všetky okolnosti ktoré zo mňa robia omnoho melancholickejšieho človeka. Niekedy cítim že občas mám chuť byť ticho než niečo skutočne vyjadriť. Uvedomujem si že kvôli svojim pocitom čo mám si nechcem rozhádať rodinu a priateľov. Viem že keby množstvo myšlienok bolo ústne vyslovených, tak by ma množstvo ľudí prestalo mať rado. Uvedomujem si že vo svojom vnútri bojujem s toľkými vecami ktoré ma v skutočnosti desia. Občas ma desí myšlienka že aj ten človek ktorého považujem za najlepšieho priateľa ma môže kedykoľvek sklamať.

Občas sa bojím že ma množstvo vecí v mojom živote ešte môže vystresovať. Bojím sa toho, že sa ma ľudia budú pýtať množstvo otázok po sebe a budú ma niečoho tlačiť. Niekedy sa obávam toho že na všetko nebudem poskytnúť svoju odpoveď ktorá sa očakáva odo mňa. Čím viac premýšľam nad jednotlivými vecami v živote, tak tie odpovede nejakým spôsobom prichádzajú samé. Všetko ovplyvňujú moje skúsenosti ktoré som počas života nadobudol. Možno som nie vždy odhalil charaktery ľudí a to mi v živote dokázalo dosť ublížilo. Ale aj napriek tomu som nejakým spôsobom dokázal odpustiť aj keď to už ďalej nepokračovalo. Len som cítil že jediné riešenie ktoré mi zostávalo bolo nájsť pokoj v duši.

Nehľadám vo svojom živote hnev alebo nejaké iné veci. Lebo si uvedomujem že si nechcem nejakým spôsobom otráviť svoju vlastnú dušu a niečo v živote pokaziť. Niekedy na ľudí nereagujem, ale to automaticky neznamená že sa na nich hnevám. Len sa snažím si viac hľadať čas kedy sa ponorím do svojho vlastného sveta. Lebo vďaka tomu ponoreniu dokážem nájsť odpovede a je mi všetko omnoho jasnejšie. Začnem viac premýšľať nad jednotlivými vecami ktoré sa naozaj dejú a aj nad ľuďmi. Uvedomujem si že v živote sa dá vždy nájsť hlbší zmysel.

Snažím sa byť nekonfliktným a nesnažiť sa nasilu si niečo presadzovať. Ani nemám chuť po niekom kričať lebo viem že krikom by som nikdy nič nevyriešil. Len sa snažím robiť radosť tak ako najlepšie viem a ako sa mi to skutočne dá. Nie som človekom čo má na všetky otázky jasnú a skutočnú odpoveď. Občas prídu chvíle kedy nie som úplne hrdý na to že žijem s určitou nálepkou autistu. Viem že keby je všetko inak, tak by som mal viac ľudí okolo seba. Ja viem že mnoho ľudí si myslí že aký som super chlapec a že som populárny. Necítim sa úplne ako super človek, tiež robím chyby ktoré ma mrzia aj napriek tomu že o nich možno nepoviem. Pravdepodobne je to zo strachu a s toho že by to ľudia okolo mňa nedokázali pochopiť. Niekedy aj samotná múdrosť môže vychádzať z nejakej životnej skúsenosti či radostnej alebo smutnej.

Nie ja sa necítim sám, lebo viem že mi hudba dokáže pomôcť vtedy keď to ľudia často nemusia dokázať. Ja nelúsknem prstom a všetko okamžite mám ako si možno ľudia myslia. Ja od života tak veľmi veľa nepotrebujem, ale keď niečo príde tak som za to rád. Vďačný som za maličkosti vo svojom vlastnom vnútri. Vidím hĺbku života v tom že nepopieram určité pocity naozaj mám. Som emocionálne cítiaca osoba a dokážem sa vcítiť do nejedného ľudského osudu. Uvedomujem si že náš život má hlbší zmysel len ho musí každý jeden človek skutočne nájsť. Len z láskou a pokojom v duši dokážeme skutočne rásť. Viem že ticho môže byť niekedy nesprávne, ale slovami ľudom by sa dokázalo ublížiť a toto nechcem dopustiť.

Ja viem že mnoho ľudí sa snaží pochopiť moje pocity. Aj napriek tomu že som v určitých veciach iný, tak nechcem v sebe veci popierať. Chcem niekedy poukázať že aj ja mám právo na emóciu ako môže byť smútok a plač. Lebo vďaka tomu sa moja duša skutočne dokáže očistiť od všetkých tých emócii. Ja viem jedno že vo všetkom vidím hlbší zmysel, preto možno som viac melacholickejší, empatickejší. Viem že aj táto situácia ma o niečo viac zmenila. O niečo viac chápem súvislosti a nesnažím sa niečo skutočne zľahčovať. Niekedy si pustím ambientnú hudbu, lebo iná hudba mi pri mojich vlastných emóciách nedokáže pomôcť. Pri ambiente sa dokážem upokojiť a nájsť presne to čo mi dokáže dať zmysel.

Krehkosť sveta

Navonok si myslíme ako sme silnými,

ale vo vnútri napriek tomu sme krehkými,

tak ako v živote dokážeme stúpať,

tak v živote dokážeme aj okamžite padať,

svet ktorý poznáme tak nám nie každý podá ruku,

ale napriek všetkému sa netreba poddávať osudu,

niekedy ľudia majú v sebe množstvo nevysvetlených rán,

množstvo priateľstiev končí lebo je tých problémov plný galón,

chceme mlčať lebo máme pocit že je to najlepšie riešenie,

chceme zakryť že v skutočnosti máme nejaké svoje trápenie,

zo všetkým by sme sa najradšej chceli popasovať sami,

napriek všetkému vieme že nosíme ťažký balvan na duši,

sám viem že moje vnútro je príliš krehké na nejaké poznanie,

občas ani sám neviem že či v živote môže byť niečo správne,

niekedy by bolo správne kričať a mať pocit že sa tým problémy vyriešia,

ale napriek tomu viem že krikom sa rany nikdy nezapoja,

láska je to jediné čo v našom skutočne potrebujeme,

len sú chvíle kedy si to veľmi ani neuvedomujeme,

všetko sa nám zdá ako samozrejmosť a berieme svet na ľahkú váhu,

mnoho ľudí je smutných a často sú to veci čo sa vymykajú zdravému rozumu,

riešime absolútne banálne problémy ktoré sa dajú vyriešiť,

riešime povrchné veci a to ako budeme pred svetom vyzerať,

niekedy si neuvedomujeme že mnoho ľudí sa o niečo horšie,

samotná chudoba a to že je niečoho nedostatok je oveľa horšie,

nie oblečenie a drahé značkové veci znázorňujú charakter človeka,

ale ľudské vnútro ukazuje že aký je v skutočnosti charakter človeka,

ja sa nehnevám na svet a ani na ľudí lebo nad tým ani nepremýšľam,

lebo v skutočnosti jediné na čom myslím je akou cestou pôjdem,

či na ňu pôjdem sám alebo z ľuďmi je úplne jedno,

mám šťastie že žijem na tomto svete kde môžem šíriť posolstvo,

viem že som iný a nevyhováram sa že niečo nejde,

tiež som len človek čo si občas aj poplače,

viem že sa v živote nebudem na nič hrať,

svoju krehkosť nikdy nebudem popierať,

vždy budem rozmýšľať nad tým čo urobím,

ale nedokážem sľúbiť že sa nikdy nezmýlim,

viem že sa často očakáva odo mňa pravda,

ale občas neviem že či tá pravda je skutočne pravda,

je to náročné žiť z vedomím že úprimnosť môže ublížiť,

že vďaka nej môžeme množstvo dôležitých ľudí stratiť,

ale nikdy neprepadnime tomu že je všetko iba zlé,

lebo sú veci ktoré v našom živote môžu byť aj dobré,

nech je to v našom živote akokoľvek má to zmysel,

každý z nás možno potrebuje aby niečo v živote našiel,

hľadajme to čo nám dáva zmysel a posúva nás niekam,

tešme sa s toho keď môžeme byť pre niekoho tým najkrajším darom.

Moment pravdy – druhá séria – 3. časť

Niekedy v našom živote často očakávame že sa stane nejaký zázrak. Očakávame že všetci ľudia ktorým okolo seba povieme pravdu že nás budú mať okamžite radi. Ja sám cítim že som na určitom pokraji kedy rozmýšľam že či ľudia okolo mňa sú skutočnými priateľmi. Občas prídu chvíle, kedy možno čakám od nich samotný zázrak. Nevravím že ten zázrak príde okamžite, ale viem že keď príde tak je to najkrajší okamih života. Nech to akokoľvek v mojom živote vyzerá tak viem že sa množstvo vecí malo stať. Viem že prečo si ľudí vyberám a premýšľam nad ich prínosom v mojom živote. Premýšľam každý deň že či sa nájde niekto kto by ma nejako v živote posunul. Občas ľudia nadobúdajú pocit že musím im niečo hovoriť. Že musím na určité podnety reagovať, ale nie vždy je to tak. Niekedy sa zdá že keď ľudia o mne vedia prakticky všetko, tak to nejako naozaj pomôže. Ale uvedomujem si že mnoho rozpadnutých kamarátstiev je často kvôli úprimnosti. Ja viem že je pekné hovoriť pravdu, ale niekedy kvôli tej pravde to nie vždy vydrží. Ľudia ktorých poznám sotva chvíľu a mám pocit že voči nim musím byť voči nim úprimný, tak ich v skutočnosti stratím. Ľudia často vyžadujú aby som bol voči nim úprimný, ale zisťujem že im tým skôr ubližujem. Ale som vďačný že sú ľudia čo ma v živote dokázali akceptovať. Že aj som voči nim dokázal byť úprimný tak som ich nestratil. Lebo človek môže byť úprimný, ale do určitej miery a nie voči všetkým. Preto som vďačný tým čo pri mne zostali napriek tomu že o mne vedia všetko. Lebo skutočné priateľstvo a kamarátstvo prežije len vtedy, keď sú obe strany voči sebe dostatočne úprimné a neurazia sa navzájom.

Pri písaní článku mi hrala skvelá skladba od Dash Berlin – Waiting (feat. Emma Hewitt).