Biely sneh

Napadol nám tento sneh,

každý človek má z neho strach,

človek si povie aké je to senzačné,

občas to čľapkanie býva hrozné,

deti majú s toho veľkú radosť,

že sa budú konečne sánkovať,

spúšťanie sa na lopári a tanieri je stále zábava,

pri spúšťaní ľudia do iných radi vrazia,

v správny okamih ten sneh nenapadne,

napadne neskoro a spôsobuje na cestách kolónie,

mnoho ľudí by sa najradšej dostalo do roboty a do školy,

ale nemôžu lebo vtedy nastávajú silné kalamity,

niekedy je lepšie sa neho dívať s okna,

že aká je to v skutočnosti krásna biela vločka,

deti dodnes si najradšej snehuliaka stavajú,

ale ešte radšej sa medzi sebou guľujú,

neraz kvôli snehu vznikajú nehody,

kvôli nemu neraz spadnú aj naše krásne stromy,

aj napriek tomu že sa snehom zaplní naša biela krajina,

ale občas si treba uvedomiť že je ho niekedy až priveľa.

„Saturnova pýcha“ má superkonkurenciu. U inej hviezdy

Nová analýza pozorovaní mladej hviezdy slnečného typu ukázala, že ju obieha planéta s oveľa väčším systémom prstencov, než aký má náš Saturn.

Oznámili to Matthew Kenworthy z Leiden Observatory (Holandsko) a Eric Mamajek z University of Rochester (štát New York, USA).

Zatmievaná hviezdna mladosť

Prstence vyvolávajú zatmenia hviezdy J1407. Ide o pomerne mladé, 16-miliónročné teleso podobné Slnku. Patrí do skupiny mladých hviezd na pomedzí súhvezdí Škorpión (Scorpio) a Kentaur (Centaurus). Leží asi 430 svetelných rokov od nás. (1 svetelný rok = 9,46 bilióna kilometrov.) Pri hmotnosti 0,9 hmotnosti Slnka je o čosi horúcejšia a jasnejšia ako Slnko.

Predmetný systém prstencov okolo planéty tejto hviezdy, označenej ako J1407b, objavil v roku 2012 tím, ktorý viedol Eric Mamajek. Nikto ale vtedy netušil, aký je obrovský. Má totiž oveľa, oveľa väčšie rozmery a hmotnosť ako prstence Saturna. Je to vôbec prvý prstencový systém tohto druhu objavený mimo slnečnej sústavy.

Nová analýza preukázala, že sa skladá z 37 prstencov. Každý má priemer desiatok miliónov kilometrov. V medzerách medzi prstencami sa zrejme vytvorili mesiace.

Grandiózne nebeské divadlo

„Na krivke svetelných zmien pozorujeme priam neuveriteľné detaily. Celé zatmenie trvalo niekoľko týždňov, no v dôsledku jemnej štruktúry prstencov sme videli rýchle zmeny v časovom meradle desiatok minút. Na priame pozorovania prstencov je hviezda priďaleko, dokázali sme ale vytvoriť podrobný model, založený na rýchlych zmenách jasnosti svetla, prechádzajúceho prstencovým systémom. Ak by sme mohli Saturnove prstence nahradiť prstencami okolo J1407b, boli by ich dobre vidno v noci a na oblohe by pokrývali mnohonásobok plochy Mesiaca v splne,“ vysvetlil Matthew Kenworthy.

„Planéta J1407b je oveľa väčšia ako ako Jupiter či Saturn. A jej prstencový systém je zhruba 200-krát väčší ako dnešné Saturnove prstence. Mohli by ste to celé považovať za akýsi druh super-Saturnu,“ zdôraznil Eric Mamajek.

Celkový priemer prstencového systému je 180 miliónov kilometrov. Prstence sa skladajú najmä z častíc prachu. Ich súhrnná hmotnosť približne zodpovedá hmotnosti Zeme.

Budúce mesiace?

„Ak by ste zomleli štyri veľké galileovské mesiace Jupitera na prach a kryštáliky ľadu a tento materiál rozmiestili na mieste ich obežných dráh do prstenca okolo Jupitera, bol by taký nepriehľadný, že vzdialený pozorovateľ by pri prechode prstenca popred Slnko zaznamenal veľmi hlboké, viacdenné zatmenie,“ vysvetlil Eric Mamajek.

„V prípade J1407 vidíme, že prstence niekoľko dní blokujú až 95 percent svetla tejto mladej hviezdy podobnej Slnku. Je tam dosť materiálu pre utvorenie mesiacov,“ doplnil.

Z údajov pozorovaní vyplýva prinajmenšom jedna medzera, kde už jestvuje mesiac. Popravde akýsi supermesiac, lebo jeho hmotnosť je medzi hmotnosťami Zeme a Marsu. Planétu J1407b obieha približne raz za 2 roky.

Zánik a vznik

Superprstence by sa však v nasledujúcich niekoľkých miliónoch rokov mali stenčovať a napokon zaniknúť. Z ich materiálu, ako už bolo povedané, sa utvoria mesiace.

„Planetárni vedci už desaťročia teoretizujú, že planéty ako Jupiter a Saturn by mali v skorých štádiách vývoja obklopovať disky, v ktorých vzniknú mesiace. Až do nášho objavu tohto objektu v roku 2012 však nik taký prstencový systém nevidel. Je to prvá momentka utvárania mesiacov v meradle miliónov kilometrov okolo planéty,“ povedal Eric Mamajek.

Obežnú dobu planéty J1407b okolo hviezdy J1407 s kolegom odhadli na 10 rokov. Hmotnosť tejto planéty je podľa nich niekde medzi 10 až 40 hmotnosťami Jupitera.

Matthew Kenworthy a Eric Mamajek zhrnuli tieto poznatky v článku, ktorý čoskoro vyjde v časopise Astrophysical Journal.

zdroj: aktuality.sk

 

Kvalita alebo kvantita?!

V poslednej dobe sa dostávam do stavu, kedy začínam reálne rozlišovať čo je kvalitné a čo je nekvalitné. Stretávam sa s tým na každom kroku a je jedno kde to je. Doslova sa s tým treba naučiť nejako žiť, že nie všetko v živote bude tak ocenené, že to bude ľuďmi sledované. Každý deň niečo vychádza či to je kopec článkov z rôznych blogov, novinové články alebo aj veľa hudobných počinov. Diskusia o tom čo je kvalitné a čoho niekedy až priveľa, tak na to každý človek musí prísť sám. Teda si musí uvedomiť, že za každou vecou čo niekto spraví je určitá snaha niečo odprezentovať a je jedno v danej chvíli či to je negatívne alebo pozitívne. Len je na ľudoch aký obraz si dokážu o daných veciach a na názoroch ľudí to všetko stojí, tí ľudia môžu motivovať iných spraviť ešte kvalitnejšie veci. Som nad tým rozmýšľal a dosť ma motivovalo video Selassieho ktorý o tom hovoril, tak som si povedal že o tom niečo spíšem. Samozrejme nie je vždy ľahké spraviť niečo tak, aby o tom ľudia nehovorili a neriešili to. Treba si na to zvyknúť že ľudia budú mať určitý názor a je iba na danom autorovi či si ho zoberie k srdcu alebo sa na ten názor urazí. Bežne sa s tým človek stretáva aj pri hudobnej scéne, kde človek rozoznáva ľudí čo robia hudbu kvalitne a tí kto sa iba vezú na mainstreamovej vlne. S kvalitou a kvantitou sa stretneme v bežnom živote pri každej činnosti čo skutočne robíme. Treba si uvedomiť, že všetko čo dávame von, že k tomu ľudia pridajú nejaký svoj názor a treba to nejako prijať. Sme v spoločnosti, ktorá neakceptuje akýkoľvek názor a každý podmienený argument treba vysvetľovať. Skrátka v danej situácii všetko čo dávame von, tak to vychádza z našich reálnych pocitov čo v sebe máme. Naše pocity sa prelievajú z jednej strany na druhú a občas sa môže stať že aj ten názor môže niekto prestreliť a kto by ho neprestrelil, proste v živote sa udejú situácie, ktoré nie vždy odhadneme a na tomto stojí prakticky celý náš život. Ale čo je v skutočnosti kvalitné alebo je nekvalitné, to však musí posúdiť každý sám a musí na to postupne nejako prísť časom.

Neraz sa stretávame s týmto vo svojom živote, najme ak niekto píše bulvárne články. Prakticky sa píšu na množstvá, aby ľudia ich mali prečo čítať a najme zaujme hlavná titulka, ktorá má človeka doslova šokovať. Mám pocit že mnoho článkov čo vychádza z našich bulvárnych denníkov nie sú vždy kvalitné, ale skôr sa ľudia nad nimi pohoršia, však sa aj majú prečo. Lebo viacmenej sa v nich rozoberá rovnaký koncept že kto sa s kým vyspal, kto čo povedal a kto odhalil svoje súkromie. Pre mňa takéto články nedávajú žiadny zmysel, lebo každý človek čo je nejako verejnosti známy, by len tak nevystavoval svoje súkromie napospas novinárov a večne vtierajúcim paparazzom. Mnoho ľudí namiesto senzácii by mali hľadať skôr tie veselšie články, lebo mnoho ľudí vyčíta bulvárnym denníkom že príliš odhaľujú súkromie ľudí. Len treba naozaj si dané veci vyselektovať a hľadať tie najsprávnejšie články, ako nie je to jednoduché, ale treba to raz skúsiť. Celkovo aj ja sa snažím si vyselektovať a tak reálne zhodnotiť že čo je kvalitné a čo nie. Len v dnešnom svete ľudia radšej uveria nejakej senzácii, ako by mali uveriť nejakej pravde a ľudskému príbehu čo človek zažije každých 24 hodín. Bulvárne denníky a celkovo aj týždenníky strašne ovplyvňujú verejnú mienku a degenerujú určitú cieľovú skupinu ľudí. Ale je iba na človeku čomu reálne uverí, lebo mentalita každého človeka je iná. Tiež človek nemôže veriť všetkému čo sa napíše, lebo bulvár ľahko prekrúti slová ľudí a potom tým slovám čitatelia uveria. Na základe toho si ľudia kupujú tieto denníky, lebo ich reálne zaujímajú iba senzácie, nikoho tam nezaujíma TV program. Málokoho na tom denníku zaujmú nejaké veselšie správy alebo správy zo športu, ale skôr sa človek zameriava na senzácie a vraždy. Ale tak by som neodsudzoval bulvár a úplne ho nezatracoval, sú tam aj dobré články len ich treba hľadať. Najme to treba nejako odlíšiť čo z ľudského hľadiska nie je dáko ľahké, sami musíme zistiť čo je vata a čo je na druhej strane kvalita. Ale aj časopisy treba do určitej skupiny zaradiť, teda ich treba zaradiť do kategórie týždenníkov. Mnoho ľudí si tam môžu nájsť informácie s prvej ruky, len je ťažké povedať čo je pravda a čo je lož. Ale treba si povedať jednu životnú zásadu, že netreba okamžite veriť všetkému čo je napísané, lebo to automaticky nemusí byť vždy pravdou.

Aj ja som začal uvažovať mierne nad vecami čo píšem, snažím sa zastávať iné postoje než mainstreamový priemysel sveta. Uvažujem že či mám toho písať viac alebo či mám toho písať menej, ťažko povedať. Ale z určitého hľadiska už nie je pre mňa také ľahké napísať článok, ako bolo tomu na začiatku. Je to pre mňa nesmierne psychicky ťažké, lebo neraz musím písať aj o tom, čo v skutočnosti nenapíšu hlavné mainstreamové denníky. Ja som človek čo píše veľké množstvo článkov a ja už prakticky to nechávam len na ľuďoch, aby posúdili že či je to kvalitné alebo by bolo niečo čo treba zlepšovať. Ak si niekto prečíta článok a hoc k nemu aj napíše názor, tak ma to vnútorne poteší a zároveň ma to motivuje aby to bolo len lepšie a lepšie. Píšem viacmenej tak alternatívne, snažím sa priblížiť k nestranným alternatívnym stránkam kde píšu neraz pravdu, ktorá sa neobjaví ani v televízii. Niekedy rozmýšľam že či písať menej alebo to tempo neustále zvyšovať, ale je to v dnešnej dobe ťažké sa rozhodnúť. Ja rád píšem a celkovo ma zaujíma verejné dianie či v našej krajine alebo vo svete. Len v poslednej dobe sa akoby začala strácať motivácia a mám pocit, že všetko bolo povedané. Niekedy už ani neviem o čom písať alebo od čoho sa mám reálne odraziť a neraz sa dostanem do stavu kedy mám okno, vtedy keď chcem napísať nejaký riadok, tak sa doslova moje myslenie akokoľvek zablokuje. Viac uvažujem že či to čo napíšem, niečo človeku dá alebo to na ňom zanechá nejaké stopy. Lebo viem že nie všetci automaticky budú súhlasiť zo všetkým čo napíšem, ale vždy sa nájde niekto, kto si môže s toho zobrať niečo pozitívne. Ja vždy zakončujem články pozitívne aj napriek tomu, že môžu pôsobiť akokoľvek negatívne a príliš pravdivo. Ale treba si uvedomiť, že ja pri písaní sa musím tiež držať určitých vecí, aby som nepoužíval nejaké explicitné výrazy a vyhýbal sa nejakým ostrým urážkam ľudí. Snažím sa písať tvrdo a uvedomelo zároveň, čo znamená že sa na daných ľudí snažím poukázať najpriamejšie ako viem. Ja neustále premýšľam čo písať, stále si študujem nejaké články od ktorých sa môžem odraziť a napísať článok nie je tak jednoduché, ako si všetci myslia okolo mňa. Treba pri písaní zapojiť všetky zmysly čo vôbec máme, najme treba logicky zvážiť že čo by k tomu článku ako tak pasovalo. Ja neviem písať o tom istom, snažím sa to neustále obmieňať a reagujem na verejné dianie na to čo je správne a čo je nesprávne, skrátka na všetko doslova aj na veci čo sa dejú v mojom živote. Ja keď niečo píšem,  tak si za tým aj reálne stojím, lebo je to určitá myšlienka čo sa nedá spochybniť.

Najviac sa s kvalitou a kvantitou stretávam pri počúvaní hudby, lebo ja nepočúvam čisto hip-hop a celkovo sledujem dianie okolo seba. Hudbu celkovo počúvam od malička a viem povedať že čo je kvalitné a čoho je až príliš. Dnešný hudobný priemysel nám doslova ponúka rôznych interpretov a rôzne skupiny. Každý deň niečo počúvam a nie všetko sa mi skutočne dostane do uší, teda sa to prakticky ani nedá. Lebo je toho strašne veľa a nedá sa ustriehnuť každý jeden človek čo robí hudbu. Ja počúvam strašne veľa hudobných štýlov a bol som na mnohých koncertov iných skupín, že som si dokázal na to urobiť nejaký názor. Kedysi naša scéna bola taká že v nej bola väčšia súťaživosť, teraz sa s nej stalo určité pieskovisko. Teraz viacerí interpreti nevedia za koho reálne kopú, či kopú za seba alebo za mainstream. Ja sám robím selekcie rôznych skladieb a uvedomujem si, že vždy sa dá nájsť nejaká kvalitná hudba, len ju treba strašne dlho hľadať. Ako rešpektujem tých čo sú na scéne strašne dlho a niečo pre ten hudobný priemysel robia. Ale tak nemôžeme všetkých ľudí hádzať do jedného vreca, lebo niekedy aj ten prevarený mainstream môže byť svojim spôsobom dobrý, ale treba ho hľadať. V poslednej dobe sa začal každý s každým porovnávať že kto je lepší a kto horší. Ale toto je presný príklad toho, že sa rieši kto je komerčný a kto je underground. Len dakedy to zamrzí pri určitých ľuďoch čo sú na hudobnej scéne krátko a idú na mainstream. Ja ako rozumiem že sú ľudia čo chcú zmenu, ale nie každý tú zmenu dokáže prijať, mnoho ľudí túto zmenu prijíma väčšinou negatívne a u mňa je to presne rovnaké. Rád si vypočujem niečo čo je skutočne dobré a má to nejakú hlbšiu myšlienku, žiadne rýmy ktoré nedávajú šancu človeku sa zamyslieť nepočúvam. Som proste zástancom toho čo fungovalo na začiatku, teda hudobných koreňov a na základe čoho vznikla hudba. Ako je dobré si vypočuť aj texty pri ktorých človek vypustí myšlienky zo seba von a nejako sa odreaguje. Mne je jedno aký hudobný podklad majú interpreti či do neho spievajú alebo rapujú, ale tu je základ na ktorom to treba postaviť výpovedná hodnota. Nepáči sa mi to, že ako sa snažia interpreti čo najrýchlejšie vydávať ako na bežiacom páse a ako cez kopírku texty o tom istom. Niekedy je lepšie aj ten album robiť pomalšie a celkovo to tempo môže byť voľnejšie, teda netreba sa na silu plašiť a s toho výsledného produktu spraviť brak a toto je chyba dnešných interpretov. Naša hudobná scéna, by sa mala viacej rešpektovať a nie každý na každého nadávať, teda každý by sa mal riadiť tým že menej je niekedy viac. Teda robiť toho možno menej a dať si na tom záležať aby to bolo čo najkvalitnejšie.

Ja som fanúšik rôznych seriálov a filmov, čo neraz bežia či na Slovensku alebo v zahraničí. Mňa nezaujme hocičo som doslova náročný a ja neviem povedať, čo je kvalitné a čo nie, dokým si to nepozriem. Ale samozrejme si čítam aj obsahy k daným seriálom a filmom. Dej zohráva svoju rolu takmer všade aj pri muzikáloch a vtedy sa rozhodujem nad tým že či si ten seriál pozriem. Nemám nejaký obľúbený seriál alebo film, lebo je toho strašne veľa a písať zoznam jednotlivých seriálov by bol na dlhšie obdobie. Sú aj filmy pri ktorých si samozrejme poplačem a stotožním sa s určitým dejom, lebo neraz si vravím že toto zažívam neraz aj ja. Pri seriáloch ma baví jednoduchší žáner teda rodinný a nemusí to byť vyslovene čisto dráma, teda je to taký zmiešanec všetkého, rád sa zabavím a neraz sa aj posmejem. Aj na našich seriálov sa dajú nájsť vtipné momenty napriek tomu že môžu pôsobiť vážne. Neraz mi aj kopec kamarátov pomohlo pri výbere seriálov čo máme sledovať. Pri filmoch sa vždy spýtam niekoho čo by mi odporučil a ja podľa toho si ten film pozriem. Na filmoch milujem väčšinou tú dramatickosť, teda najme vtedy, keď mi naskočí husia koža. Mne nie všetko sadne, lebo u nás spraviť nejaký seriál a celkovo film nie je najľahšie. Práca scenáristov, hercov, dramaturgov a iných ľudí nie je taká ľahká. Mnoho ľudí si ani nevie predstaviť že koľko býva neraz pokazených klapiek na pľaci a že jedna scénu musia na viackrát, lebo aj ten režisér s tým nemusí byť vždy spokojný a aj od tých hercov požaduje, aby vydali zo seba vydali maximum. Seriálový a filmový chlebíček nie je najľahší, ako si všetci myslia a aj tí herci čo sú dnes rešpektovaný, tak začínali prakticky od nuly. Neraz sa rieši vo filmoch a seriálov, že či sa točia na modrom alebo zelenom plátne a že či sa točia v reálnych prostrediach. Väčšia časť sa točí v reálnych prostrediach, ale tak bežný divák to ani nepostrehne. Veľa vecí funguje na špeciálnych efektov a sú spravené počítačom, ale aj pri hudbe niektoré veci vznikajú počítačom. Ale to človek postrehne až vtedy, keď si pozrie nejaké video, ktoré bude jasne ukazovať že čo sa točilo v reálnych prostrediach a čo nie. Ako sú aj relácie čo človeku niečo dajú a rozveselia ho, ale mám radšej vedomostné relácie alebo rád pozerám rôzne športy, kde naši športovci nás potešia krásnym výsledkom.

Zameral by som sa momentálne na hry a celkovo na ľudí čo momentálne točia hry. Ja sám niekedy hrávam kopec hier a tiež ma musia niečím osloviť. Nehrávam hocičo, ale najradšej ma bavia logické hry a adventúry, proste hry pri ktorých môžem nejako rozmýšľať, ale tak pri každej hre treba rozmýšľať a zapájať svoj mozog. Neraz kopec ľudí nevie odhadnúť to, že nemôžu hrať hry 24 hodín bez prestávky v kuse, lebo ide o to, že pri tej hre človek pociťuje určitý adrenalín a najväčšia chyba je všetko zvaľovať na počítačové hry. Za úmrtia čo sa dejú pri počítačových hrách za tie si človek môže sám, lebo človek si nejde ľahnúť do postele, stále má v sebe adrenalín a potom odpadne s toľkého hrania a jeho srdce sa zastaví, teda nasleduje vtedy smrť. Hranie hier je taká závislosť ako internet, ale záleží na človeku čo reálne robí a ako si rozloží čas. Ale neraz kopec ľudí sa pri samotnej hre dokáže viacej upokojiť a vtedy z neho opadne stres. Ale vždy platí vo všetkom, že treba odhadnúť svoju mieru. Samozrejme aj pri hrách treba zvážiť ktoré sú kvalitné a ktoré sú nekvalitné, teda samozrejme záleží všetko na tom, ako dlho robia vývojári tú hru. Ak je spravená dostatočne rýchlo, tak automaticky neznamená že to bude kvalita. Chyba dnešných hier je, že do nich sa snažia natrieskať čo najviac vecí a vo finálnej verzii to bude vyzerať ešte horšie. Ako rozumiem tým tvorcom že chcú danú hru spraviť čo najlepšie, ale čím trvá ten vývoj dlhšie, tak sa môže stať jedno, že hra sama o sebe bude osekaná, teda že niektoré veci po určitom čase vyradia. Samozrejme si zaslúžia rešpekt všetci letsplayeri čo točia hry, lebo v skutočnosti natáčať hru a dať k tomu nejaký komentár nie je ľahké. Treba mať aj nejaký dobrý program cez ktorý sa dá niečo natáčať a musí to proste ľudí nejako zaujať. Ako aj tí letsplayeri môžu byť kvalitný alebo nekvalitný, niektorí točia strašne veľa a nemusí to byť efektívne, predsa natáčanie hier zaberie strašne veľa času. Potom samozrejme dané úseky z hry sa musia zostrihať, renderovať, aby to nejako tých divákov zaujalo. Samo sa ukáže že kto je kvalitný a kto nie, to sa prejaví postupom času. Ja mám tiež obľúbených letsplayerov a streamerov čo pozerám, pri niektorých sa nasmejem a som za nich rád, že mi spríjemňujú deň. Aj tí ľudia čo točia hry, tak vedia odlíšiť že čo je kvalitné a že či sa oplatí natáčať, lebo si získať divákov nie je jednoduché, chce to silu a najme dlhodobo na sebe pracovať.

Pomaličky sa treba zamyslieť že čo je pre človeka lepšie, či robiť veci pomalšie a dobre alebo ich robiť rýchlo a zle. Ja som ako medzi mlynskými kameňmi, ale som mal viacej času sa nad tým zamyslieť, lebo v dnešnej unáhlenej dobe sa moc uvažovať nedá. Vo všetkom človek môže nájsť pre a proti, ako človek si povie že spraví veľké množstvo vecí a chce po sebe niečo zanechať. Ale niekedy človek sám o sebe musí vypnúť a nemôže stále nad všetkým premýšľať, lebo mu potom hlava praskne. Spočiatku som chcel písať články každý deň a potom som si uvedomil, že je to proste veľká chyba. Proste človek nemôže každý deň premýšľať nad tým čo spraví alebo čo napíše do denníka, týždenníka alebo do blogu. Treba si aj oddýchnuť a prísť na úplne iné myšlienky, neustále obmieňať činnosti. Ako v iných prácach sa vyžaduje aby človek toho spravil čo najviac a podal čo najvyšší, kde je to požadované od toho zamestnávateľa či to je šéf alebo šéfka. Najme treba odhadnúť kde je ten zlatý stred, kedy nie je toho príliš veľa a ani príliš málo. Nič netreba preháňať a treba sa neraz nad vecami pousmiať, nemôžeme neustále rozmýšľať nad tým čo sa stalo v našej krajine a vo svete. Ja ako chápem, že sa ľudia zaujímajú o veci verejné, len potom prichádzajú o veci ktoré prináša náš reálny svet. Samozrejme ja sa tiež zaujímam o veci verejné a vždy sa budem zaujímať, ale niekedy si aj od blogovania, televízora alebo iných vecí si treba oddýchnuť, proste vypnúť myseľ je najlepšie riešenie. Preto som začal rozmýšľať že či je dobré písať viac alebo menej, lebo viem že moje články a myšlienky dokážu ovplyvniť strašne veľa ľudí a je na tých ľuďoch, že či ma motivujú pokračovať v tom čo robím. Ja ako rád píšem a záleží mi na tom, že to čo robím, tak chcem aby to bolo čo najlepšie. Viem že mi to niekedy trvá, kým sa k niečomu dokopem a postupne sa ku všetkému snažím nejako dopracovať. Nie je to ľahké, udržať si tú stabilnú latku a nie je ľahké obhájiť myšlienky čo reálne píšem. Som ako každý človek, ale všetci píšeme inak a preto rešpektujem blogerskú scénu ľudí čo sa snažia nejako ľudí obsahom svojich článkov osloviť. Viac premýšľam nad tým čo chcem napísať, tak preto si chcem dať na tom čo najviac záležať, aby to malo hlavu a pätu, aby to nebolo narýchlo zbúchané. Lepšie je niekedy robiť si pomalším tempom než sa neustále plašiť a potom ten výsledok sám o sebe nikto neocení. Lebo treba si uvedomiť že prvoradá je kvalita a nie množstvo, ako si všetci myslíme, lebo čím je toho viac, tak sa toho ľudia môžu presýtiť.

Cestami necestami – jeden svet nestačí

Kráčame si neustálymi cestami,

nevieme či nás niekam zaviedli,

občas si uvedomujeme ako sme blízko,

že či naše šťastie pri nás skutočne stálo,

musíme sa neraz zo všetkým vyrovnať,

všetok strach v sebe prekonať,

nikdy nie je neskoro nájsť správnu cestu,

tak ako nie je neskoro nájsť motiváciu,

nemôžeme sa stále trápiť nad tým čo je negatívne,

lebo vieme že nie vždy to skutočne zmeníme,

v živote každý človek má svoje povestné miesto,

každý má nejaké svoje životné motto,

vieme že náš život nie je žiadna náhoda,

občas je v ňom aj nejaká zvláštna záhada,

musíme sa niekedy vzájomne pochopiť,

nemôžeme stále pred niečím utekať,

každý v živote potrebuje ľudskú oporu,

veriť že ľudia v našom živote majú čistú,

nech je akákoľvek naša planéta,

ale dôležité aby fungovala láska,

všetci máme nejaké svoje hranice,

len je na nás či ich prekročíme,

v skutočnosti je strašne dôležitý mier,

dôležité je hľadať riešenie za ktorým je zmier,

v živote nám budú stále kladené prekážky,

musíme si uvedomiť že neraz prídu aj slzy,

ale aj napriek tomu sme schopný byť silný,

postupne zisťujeme že za čo budeme vďačný,

rozoznávame falošných ľudí od tých pravých,

prestávame mať konečne klapky na očiach,

vieme že niekedy nám nestačí jeden svet,

na ktorom vyrastá nejeden krásny kvet,

občas potrebujeme na nič nemyslieť,

vypnú mozog a na chvíľku len tak snívať,

veriť že sa v našom živote stane niečo krásne,

čo v našom srdci raz a navždy zostane.

Sila ľudí

Plávali sme v určitej rieke,

postupne sme všetci jednom prúde,

je to zvláštne chápať tento svet,

tak ako je divné spraviť premet,

ľudská hlava je vždy schopná rozmýšľať,

len niekedy jej treba dať občas dýchať,

každý má na veci svoju hlavu,

postupne sa každý sám dopracuje k výsledku,

sme ľudia v živote  skrátka rôzny,

niekedy urobíme aj životné chyby,

je iba na nás či sa s nich poučíme,

či niečo vo svojom živote zmeníme,

nikto z nás nie je neomylný,

ale je na nás či dokážeme byť silný,

máme v sebe silu zo všetkým bojovať,

niekedy sa musíme v živote obetovať,

neverme všetkému čo nám predhodia,

lebo nie všetko čo je písané je vždy pravda,

sme vo svojom živote výnimočný,

niekde vo vnútri sa snažíme byť pokojný,

príliš veľa vecí si berieme k srdcu,

veríme v každú jednu správu,

tlačia nám do hlavy kaleráby,

postupne zisťujeme že sú to bludy,

preto sa treba nejako spojiť,

nebojme sa za zmenu bojovať,

majme sa vo svojom živote radi,

každý máme právo byť milovaní.

 

Veci ktoré trápia občanov

Nechcem sa momentálne zamerať na žiadne referendum alebo nejakú na inú filozofiu, ktorá by rozdeľovala ľudí. Ale v poslednej dobe sa stretávame z rôznymi názormi, že niektorí ľudia sú taký a iný hentaký. Vidím okolo seba ľudí a viem že nie všetci musia mať na nejaké veci rovnaký názor. Prakticky nemusí vždy platiť pravidlo, že zo všetkým absolútne musíme súhlasiť a najme je to tak v rôznych otázkach, ktoré trápia ľudí. Určite sa treba zamerať na to, že čo v živote ľudia reálne riešia a že či to čo riešia je na mieste. Ja sa môžem vyjadriť k siedmym najčastejším veciam, ktoré reálne trápia Slovákov. Kopec vecí okolo nás sú strašne citlivých a nie všetci ľudia na svete ich dokážu aj reálne prijať, ale to neznamená že im to treba vyhadzovať na oči. Tou prvou vecou sú rôzne názorové nezhody čo sa dejú okolo nás a to ako niekedy uvažujeme. Sme strašne dôverčivý národ a strašne veľa veciam uveríme, že sa kvôli tomu neraz dokážeme pohádať do krvi. V rámci tradičnej rodiny a homosexuálnych párov vzniká neskutočný rozpor, tu sa konkrétne treba zamerať na to, že či by dokázali ľudia z rovnakým pohlavím vychovávať dieťa. Toto sa bude riešiť aj v referende kde sú zakomponované tri otázky, ku ktorým mám jasný postoj už teraz, že o ľudských právach sa nehlasuje a že každý človek by sa mal sám rozhodnúť čo je dobré ani nie pre tú rodinu, ale čo je dobré pre tie deti čo sú vychovávané v tej rodine. Ale treba si uvedomiť jedno, že nemôžeme všetkých ľudí hádzať do jedného vreca či sú to ľudia v tradičnej rodine, homosexuáli, lesbičky, bisexuáli a podobne. Nežijeme ich život a je ťažké ich samo o sebe hodnotiť, lebo sú to špecifickí ľudia. Proste toto je strašne citlivá téma na ktorú je podaných strašne veľa názorov a každý z iného uhlu, tak je ťažké povedať s čím sa dá súhlasiť a s čím nie, to pravdepodobne človek musí prísť postupne ako si to začne všetko študovať a zaoberať sa danou problematikou. Rovnosť ako taká by mala platiť v každej sfére nášho života, lebo nás doslova formuje a našemu menu robí jasnú vizitku.

Kopec ľudí trápi že si nemôže nájsť dobre platenú prácu a chcú byť nejako vo svojom živote užitočný. Na Slovensku je šanca nájsť prácu takmer malá, niekomu sa to podarí a niekomu nie. V skutočnosti to nie je také jednoduché, ako nám je to tvrdené a často sa hovorí o tom, že samotná nezamestnanosť sa znižuje. Ale nikde ľudia nemajú žiadny dôkaz že je to naozaj tak a postupne sa prejavujú rôzne obavy a skeptickosť. Keby sa v skutočnosti vytvárali nejaké pracovné miesta, tak by nemuseli odchádzať ľudia do zahraničia. Človek pomaly stráca nejakú záruku, že si niečo nájde a postupne nemá iné východisko ako odísť preč. Do krajín kde ľudia najviac cestujú sú Švajčiarsko, Rakúsko, Holandsko, Anglicko. Lebo vedia že si tam aj viac zarobia, než tu a že aj ten plat bude vyšší. V skutočnosti by človek mohol robiť čokoľvek, ale takto to proste nefunguje. Ako človeku dajú šancu v rámci skúšobnej doby, ale v skutočnosti po tej chvíli sa rozhodnú či si toho človeka v tej práci ponechajú alebo ho vyhodia. Momentálne má s tým skúsenosť moja najlepšia kamarátka Evka a skúša si hľadať prácu v pozícii administratívy, lebo jej samej tá práca sedí a baví ju to. Ako som spomínal, tak kopec ľudí ani šancu nájsť si prácu vôbec nemá a si myslia, že získajú titul a problém je tým vyriešený. Teda v skutočnosti sa tým nevyrieši nič, potom je ešte viac doťahovačiek a viac behačiek po úradoch práce. Niekomu titul je zbytočný, ak toho človeka tá práca nijako nebaví a ak toho človeka to nijako ani nerozvíja.  Niekde fungujú aj tvrdé pravidlá, že bez vyučného listu je človek nič, iba obyčajnou handrou v systéme týchto všetkých pajácov. Ale sú ľudia čo majú šťastie a je viacmenej po určitých známostiach čo majú v danom meste, teda sa dá povedať že ide niekedy o určitú zhodu náhod. Aj šanca prepracovať sa do takého rádia je niekedy väčšia, než sa prepracovať do akejkoľvek inej roboty.

Celkovo rezonuje v našom svete tá vec o ktorej je treba hovoriť viac je chudoba. Každý druhý Slovák je postupne na mizine a stáva sa s neho bezdomovec. Niekedy za to ten človek môže aj sám, lebo neraz sú prípady kedy prídu exekútori a bez varovania príde človek o dom a celkovo o strechu nad hlavou. Všade na Slovensku sú ľudia čo žobrú po ulici, ale v dnešnom uponáhľanom svete sa ľudia im vyhýbajú, lebo majú obavu že čo s tými peniazmi, čo im niekto dá urobia. V skutočnosti platí že strašne veľa ľudí žije na dlh a je jedno kto to je. Chýba tu stále nejaký sociálny experiment, ktorý by nejako ukazoval že niekto ľudom čo sú na pokraji chudoby reálne pomôže. Teda okrem toho, chýba také reálne riešenie, že tí čo sú na ulici, tak by sa im mal niekto venovať a nájsť im nejaké miesto kde sa môžu ubytovať a byť prakticky medzi tými ľuďmi. Určite by im to dodalo aj viacej sebavedomia a nejako by ich to povzbudilo. Toto je chyba, že sa ľudia čo sú bez domova prehliadaný a málokto im chce nejako pomáhať. Som raz videl taký zaujímavý príbeh, ktorý natočil český moderátor Kazma a ten príbeh dojal takmer všetkých ľudí čo ho videli. Príbeh bol o jednom bezdomovcovi čo žil na ulici a rozhodol sa že mu nejakým spôsobom spríjemní deň a samozrejme mu nejakým spôsobom zmení život. Potom sa v praxi tá jeho pomoc ukázala a samozrejme mu neskôr okrem Kazmu začali pomáhať aj obyčajní ľudia. Starší pán sa cítil omnoho lepšie a samozrejme bolo poukázané že vždy sa dá človeku nejako pomôcť sa dostať s toho stavu, kedy je prakticky bez domova, Vždy sa dá nájsť riešenie ako druhým pomôcť, len treba nájsť nielen určitý kompromis, ale aj zhodu v určitých názoroch a celkovo si treba uvedomiť, že problém ako taký sa nedá riešiť iba čiastkovo, ale by sa mal riešiť celoplošne. Na celom Slovensku je tento problém a týka sa viacero ľudí, daktorí ľudia doslova keď príde zima zomierajú a treba im nájsť nejaké miesto kde môžu byť. Tento problém je strašne nepovšimnutý a považujem sa za obrovskú chybu, ale tých problémov v skutočnosti je viac a sú omnoho hlbšie.

Korupcia je jedna s tých najťažšie riešených vecí a potvrdzuje sa to vo viacerých smeroch. Treba si uvedomiť že kam niekedy speje tá moc nadnárodných elít a finančných skupín. Do mnohých vecí sa vrážajú peniaze a treba si uvedomiť že miestami aj zbytočne. Treba si uvedomiť, že namiesto toho aby štát ako taký pomáhal ľudom, tak ľudia ten štát dotujú zo svojich vlastných daní. Samozrejme sa v každom sektore náš štát rozkráda a toto by si mal uvedomiť nejeden politik. Hovorí sa ako sa bude riešiť korupcia, ale v skutočnosti sa všetko zametie pod koberec a toto je taká že fatálna chyba. Všetky veci čo sa schvália, tak sa dotujú z našich daní, podporujú sa sociálne dávky, stavba diaľnic a najme sa riešia nástenkové tendre a predražené prístroje CT v každej jednej nemocnici. Korupcia funguje aj v policajných radoch čo potvrdzuje aj faktor, že kopec policajtov berie nehorázne veľké úplatky. V rámci pokút s týmto korupcia nemá nijakú priamu súvislosť s tým čo sa reálne deje v našej krajine. Celkovo si človek za peniaze môže kúpiť čokoľvek dokonca aj svoju vlastnú slobodu a celkovo aj lístok s cely predbežného zadržania. Dosť peňazí sa vrazilo aj do toho aby ľudia mali vlaky zadarmo, sociálnych balíčkov pre ľuíd, dôchodkových pilierov a do referenda. Na referendum bolo vrazených 6,2 milióna eur a potom sa človek čuduje, že odkiaľ sa tie peniaze reálne berú. Samozrejmosťou je, že sa to berie z eurofondov a niečo nám dá aj Európska únia a na niečo nám samozrejme prispeje aj Brusel. Ale aj tie zdroje z eurofondov ako také nie sú nekonečné a môžu sa rýchlo vyčerpať, teda sa môže stať, že ako Slovensko nebudeme mať nič a argumenty že je štátna pokladnica prázdna, budú prakticky zbytočnosťou. Našou chybou je dávať peniaze iným krajinám ako Grécku alebo Ukrajine, lebo si myslíme že tie peniaze nejako využijú a tu prichádza trápny moment, kedy zistíme že to bol jeden veľký životný omyl a my za ten omyl pykáme, ale nie našou vinou, ale vinou našich politikov. Potom celý ten problém jasne ukáže, že tými peniazmi sa nikomu nepomôže, len sa nakúpia nepotrebné veci čo dané krajiny nepotrebujú. Gréci sami o sebe majú dlh a ten dlh nie je jednoduché splatiť  nie sú to milióny, sú to miliardy.

Na medzinárodných vzťahoch prakticky tiež všetko funguje a od toho sa odvíja ako budeme vychádzať z inými krajinami čo sú v eurozóne. Ale to záleží od našich politikov ako dokážu s nimi vychádzať a že či dokážu nájsť kompromis v ťažkých otázkach života. Vstup do eurozóny ako takej nám nijako nepomohol a nepomáha ani našej ekonomike. Ako Slovensko v rámci tých medzinárodných vzťahov si robí zlé meno, nielen vo svojej krajine, ale celkovo vo svete. Tu by som sa zameral že ide o konflikt Ruska a Ukrajiny, najprv sa riešil Krym a potom v skutočnosti sa to začalo riešiť kvôli spadnutému lietadlu a doteraz sa to tak úpenlivo rieši. Viacero krajín sa zamiešalo do nezmyselných sankcií proti Ruska a neuvedomili si že čo tým všetko spôsobia. USA ako krajina začala verbovať Európu a všetky krajiny v eurozóne aby spustili sankcie a doslova sa tým akokoľvek narúšajú medzinárodné vzťahy ako také. Spustením sankcií sa samozrejme spustili odvetné sankcie a kopec firiem začalo byť vo veľkej strate, lebo nemohli dovážať svoje produkty do iných krajín. Utrpel tým automobilový priemysel, hospodárstvo a kopec iných firiem. Treba si uvedomiť že ani z Maďarskom ako takým sme nemali ideálne vzťahy, ale nemohli sme za to my občania. Strašne veľa vecí ovplyvnila kauza Hedvigy Malinovej, ktorá sama mala maďarský pôvod a tá kauza sa mala pôvodne riešiť aj v Štrasburgu. My občania sme nikdy nemali niečo proti inému národu a nemali sme nejaké predsudky. Politikom či tým našim alebo tým maďarským sa doslova podarilo rozoštvať národy medzi sebou a potom vznikali urážky na jednej a aj druhej strane. Slovensko nemá moc dobré vzťahy z Ruskom a viacej sa podporuje vyvražďovanie civilného obyvateľstva na Ukrajine, ako by sa malo podporovať nejaké mierové riešenie. Ukrajina nechce hľadať mierové riešenia doslova a USA to samozrejme podporujú tým že im nakupujú z radosťou zbrane a Slovensko prakticky robí to isté a možno je to tak vedome alebo nevedome, nemožno to nijako zvláštne posúdiť a pravda môže byť rýchlo zametená pod koberec. Prezident a aj premiér chodia do zahraničia navštevovať prezidentov a je iba na nich ako dokážu reprezentovať krajinu ako je Slovensko.

Celkovo ľudí trápi ich vlastná existencia a to ako budú reálne žiť. Lebo nie všetci sú z bohatých pomerov, aby mali peniaze na rozdávanie. Veľa ľudí doslova žijú v chudobe a žijú dosť skromne, daktorí sú odkázaný na nejakú pomoc od štátu. Je to proste realita a nemôžeme mať klapky na očiach a zatvárať pred tým všetkým oči. Nie je ľahké existovať vo svete, kde nikto nemá nič zaručené a nikto nemá záruku v tom, že si nájde nejakú stabilnú prácu. V našej krajine vznikajú veľmi triedne rozdiely v spoločnosti a vznikajú rôzne spoločenské názory, ktoré sa nemusia vždy zhodovať z realitou ako takou. Je kopec rodín ktoré to nemajú najľahšie, vo svojej domácnosti neraz majú autistu alebo aj tí rodičia môžu byť onkologickí pacienti. Kopec ľudí trápi budúcnosť viac než si vieme predstaviť, každého druhého Slováka trápi ako bude žiť, či dokáže zabezpečiť rodinu a že či si dokáže zabezpečiť stabilnú prácu. Toto je základe bez ktorého žiadny človek existovať nemôže, neraz kopec ľudí žije aj zo svojho invalidného dôchodku, čo je tiež taká dôležitá položka. V skutočnosti naša budúcnosť je taká, že viacmenej sa chceme niekam náhliť a mať všetko hneď. Ale niekedy človek sám o sebe musí prejaviť dostatočnú trpezlivosť aby dokázal dosiahnuť to čo reálne chce a to sa nepodarí okamžite. Všetci začíname od nuly, človek sa pomýli a urobí v živote chybu, ale za to ho odsudzovať netreba. Každý si zaslúži dostať šancu zmeniť svoj život k lepšiemu a zároveň sa pripraviť na to, že budúcnosť sama o sebe tiež nebude dvakrát ružová. Zo všetkým človek musí bojovať a je jedno čo to je, či to je citový život alebo priateľstvá s kamarátmi. Ako je pekné si zaspomínať aj na minulosť a povedať si, že čo v nej bolo pekné. Ale treba si uvedomiť, že všetko čo sa nám udeje, tak s odstupom času budeme nazývať staré dobré časy a zasmejeme sa nad tým všetkým. Ako je dobré zaspomínať si nad tým čo bolo, ale nesmieme sa v minulosti zaseknúť, lebo takto sa nikde v živote neposunieme. Každý má obavy čo bude v budúcnosti, ale to neznamená že sa toho musíme automaticky báť a musíme prejaviť veľkú dávku trpezlivosti. Ten strach určite pramení s tej zodpovednosti v rámci nášho vlastného života a s toho čo bude ďalej. Všetko sa nejako bude dať zvládnuť, ale chce to najme silu a najme je dôležité si zachovať svoju vlastnú tvár a najme hlavu, lebo iba s chladnou hlavou sa dá všetko riešiť.

Posledný dodatok by bol k tomu že toho, čoho sa obávame je zdravie a láska. Tieto dve veci strašne spolu súvisia a neraz na základe toho fungujú aj vzťahy nielen kamarátske ale aj tie partnerské. Ako človek ak nemá zdravie, tak prakticky nemá nič a ani peniaze to nedokážu nijako vyvážiť a v skutočnosti tomu človeku nepomôže a človek si ich do hrobu nevezme. Celkovo v spoločnosti ľudia ťažko dokážu prijať okolo seba tých čo majú nejaké zdravotné postihnutie a nevedia ako sa k nim postaviť. Ich inakosť je často nepochopená ľuďmi a prichádzajú neraz predsudky voči takýmto ľudom. Tí čo sú na tom lepšie, tak samozrejme majú ľahšiu existenciu v živote a ja nehovorím že by to bolo všetko ideálne, ale snažím sa, aby to tak skutočne bolo. Celkovo človek ak má okolo seba nejakých ľudí čo ho majú radi takého aký naozaj je, tak o to ľahšie sa tomu človeku žije. Proste celý život potrebuje vedieť že ho má niekto rád a že jeho svet niekto chápe. Láska je krásna vec, ale často býva aj strašne zradná a veľa ľudí vie využiť a doslova zneužiť dobrých ľudí. Neraz je kopec ľudí čo dokážu zneužiť aj zdravotný stav človeka a vydávať sa za neho. Sme vo svete, kde by láska mala byť tou najsilnejšou zbraňou na každý problém. Láskou a porozumením sa dá skutočne vyriešiť každý jeden problém, len je iba na nás, že či nájdeme v sebe nejakú ľudskosť a porozumenie alebo sa budeme donekonečna hádať o nejakých nezmysloch. Lebo v našom živote dokým funguje láska, porozumenie a zdravý sedliacky rozum, tak sa dá všetko v živote nejako zvládnuť. Celkovo v našom živote si musíme udržiavať nejaký ten zlatý stred, teda nie príliš to preháňať s pozitivizmom alebo negativizmom, ale stačí nájsť v živote určitú rovnováhu a na tej rovnováhe to treba postaviť. Spoločnosť musí akceptovať človeka takého aký je a to bez ohľadu na etnikum, náboženstvo a proste musí fungovať rovnosť. Nemali by sme medzi sebou robiť rozdiely, treba človeka prijať takého aký je bez ohľadu na jeho inakosť. To že všetkých ľudí hodíme do jedného vreca a budeme mať predsudky, tak to v našom živote nič nevyrieši, len sa tým rozšíri problém. Pokiaľ je človek zdravý, šťastný a má niekoho s kým chce stráviť svoju budúcnosť, tak určite sa nesmie vzdávať, lebo človek čo je vo svojom vnútri silný dokáže strašne veľké veci.

 

 

Na vine sú hviezdy

Som rozmýšľal že aký názov článku by som dokázal dať, spočiatku som rozmýšľal nad názvom Rakovina a potom neskôr som to všetko začal prehodnocovať. Ale budem písať o tom čo človeka trápi a s čím doslova musí doslova bojovať. Treba si uvedomiť, že ako sa nám neraz môže zmeniť život a stačí jedna sekunda, zrazu to čo bolo nepodstatné, tak sa stane dôležitosťou. Radosť postupne vystrieda smútok a zrazu sa človek začne báť o svoj vlastný život. Pozrie sa na svoje telo a vidí hrčku, ale nevie čo to znamená, tak rýchlo ide k doktorovi. Nastane ten zlom, kedy začne psychika absolútne trpieť a niekedy ako by nám nebolo súdené žiť v starobe. Ten človek čo nemá žiadne ochorenie, tak svoj život prakticky berie ako samozrejmosť a snaží sa v ňom nájsť svoj vlastný smer. Zrazu človek zisťuje že bojuje s chorobou, zisťuje to pri nájdení hrčky na svojom tele a už je to jasný odkaz, že je to už rakovina a vtedy sa všetko zmení. Zrazu človek rozmýšľa ako si užiť svoj posledné dni života, ako vždy platí že niekto tú rakovinu porazí, ale ak je to také že ťažšie štádium, tak je ťažké ju poraziť. Niekedy je doslova smutné, že sa nehľadá žiadny liek na jej porazenie a človek ide na chemoterapiu s tým že tento boj vyhrá a zrazu sa cíti ešte horšie, prakticky nastane ožarovanie po ktorom mu vypadajú vlasy a samozrejme sa musí s tej chemoterapie dostať, doslova sa dá povedať že je zásah do ľudského tela. Ako vždy platí, že netreba strácať nádej a až strašne si neskoro uvedomuje, že zdravie je dôležitejšie než všetky veci v našom živote, lebo človek ak nemá zdravie, tak prakticky nebude mať nič a na tomto funguje celý náš svet. Namiesto toho, aby sa hľadali riešenia ako efektívne prechádzať rakovine a nejako ju poraziť, tak farmaceutický priemysel radšej nás zásobuje chémiou liekov, čo nám akože je povedané, že nám pomôžu a my sme tak hlúpy, že tomu okamžite uveríme. Celkovo rakovina je horšia choroba než bolesť hlavy a toto si treba reálne uvedomiť a nerobiť si s toho nejakú srandu.

Nedávno som pozeral jeden film, ktorý ma prinútil sa nad vecami zamyslieť sa hlbšie. Raz v jeden deň som sedel v izbe ako tradične a som si povedal že si pozriem Na vine sú hviezdy, lebo ten názov bol už všade omieľaný, tak som si povedal bez predsudkov že si to pozriem. Ale ešte predtým som ešte jeden film, ktorý mal miestami rovnakú dejovú líniu. V tomto príbehu diagnostikovali 13-ročnej Hazel Grace rakovinu štítnej žľazy, ktorá bola v štvrtom štádiu. Prakticky celý život bola hadičkami pripútaná ku kyslíkovej fľaši. Dá sa povedať že už bola viacmenej pripravená aj na smrť a snažila si užiť dni čo najlepšie zo svojou láskou. Najväčší paradox samozrejme prišiel až neskôr, keď sedeli spolu na lavičke a Gus sa jej priznal s tým že má rakovinu. Ten šok bol o to silnejší, že napriek všetkému ich láske nestál nikto v ceste, teda viacmenej sa dá povedať že stál a to je čas. Potom prišlo po pozretí filmu určité zamyslenie a samozrejme som si aj poplakal. Skončilo to viacmenej smutne, takže kto čakal nejaký happyend, tak sa ho vôbec nedočkal. Nakoniec Hazel išla skôr Gusovi na pohreb, proste vtedy sa človek zamyslí nad tým, že jediná vec čo nás môže rozdeliť z daným človekom je smrť. To zistenie prichádza a zrazu som sa zachvel, lebo nevieme kedy to môže prísť a môže to každý z nás, nevieme kedy a neraz je iba na nás, že či si budeme dávať pozor alebo to neustriehneme, ale nie vždy sa to dá ustriehnuť. Treba si uvedomiť, že každého telo je inakšie stavané a doslova bunky ako také medzi sebou bojujú, takže nie vždy môžeme za to, že tú rakovinu reálne dostaneme. Nech sa môže človek akokoľvek stravovať, tak ju môže aj tak dostať, lebo naše bunky sa doslova bijú s inými bunkami. Ale v niektorých prípadoch stále platí že si človek tú rakovinu, môže privodiť sám svojou vlastnou nezodpovednosťou a najme tým že nadmerne pije alkohol alebo fajčí a toto je znak že nedokáže svoju mieru patrične ustrážiť. Kopec ľudí sa s toho niekedy smeje a povedia že sa im nemôže nič stať, len málokto si uvedomuje že hazarduje s tým čo vo svojom živote má, teda zo svojim vlastným zdravím.

Treba si uvedomiť, že neraz si za danú rakovinu môžeme aj sami a toto si treba pripomenúť v pár najčastejších prípadoch. Náš spôsob života je v mnohých prípadoch nesprávny, ale aj tak, či by sme fajčili, pili alebo robili nejaké iné neduhy a aj napriek to v nás zanechá určitý následok. Samozrejme ten kto tak väčšinou pije striedmejšie, tak sa mu nemôže stať, že by mal rakovinu pečene. Tam celkovo ide že či poznáme sami o sebe danú mieru, kedy máme prestať. Zrazu sa môžeme rýchlo cítiť zle a nemáme potom chuť nič v živote robiť. Ako neraz sa v živote človeka naruší psychika, človek dostane chorobu a potom sa v ňom zlomí všetko. Celý život potom ide na ruby a potom prichádzajú výčitky že čo sme mohli spraviť lepšie. Vždy to tak bude, ale ešte to neznamená, že sa treba okamžite opustiť. Lebo človek čo sa okamžite vzdá, tak to bude mať vo svojom živote ešte ťažšie, len jediné riešenie čo existuje je prežiť svoje posledné dni prežiť čo najlepšie a vytvoriť si na nich určitú spomienku. Stále mám pocit, že náš život nie je k nám fér, berie nám postupne ľudí ktorých nadovšetko milujeme. Ale fakt aj my si musíme dávať pozor a nesmieme nič podceňovať, lebo je iba na nás, že ako dlho dokážeme žiť a že či budeme podporovať naše každodenné neduhy. Lebo všetko čo sa príliš preženie, tak v našom živote prináša silné následky a môžeme tu byť potom naozaj strašne krátko. Nie vždy sa za vecami v živote zatiahnuť opona, ale to proste neznamená že sa treba okamžite vzdať a treba bojovať. Vždy sa dá boj z rakovinou vyhrať, ale proste človek musí v sebe nájsť vnútornú silu, teda ľahko sa to hovorí a to ťažšie sa to robí, lebo nie vždy sa vieme vcítiť do situácie iných ľudí a nevieme čo to znamená mať nejakú chorobu. Rakovina je omnoho horšia než samotná chrípka, ktorá sa ešte dá vyležať a človek potom ide ďalej, vždy iné choroby sa vyliečia ľahšie. Ako sú prípady, kedy je rakovina liečiteľná, ale myslím si, že by sa mala liečiť v každom štádiu a najme je dôležité podchytiť ju včas. Strašne veľa ľudí v poslednej dobe podceňuje prevencie u lekára a myslia si že nič nemajú. Ale môže sa stať že ten človek čo si myslí, že ju nemá, tak ju pravdepodobne má a tajne s tým sa učí žiť.

Pre mňa dodnes je silný príbeh talentovaného rapera Marksa, ktorému priateľka Veronika oznámila pri filme Na vine sú hviezdy že má dva nádory na mozgu. Neskôr samozrejme pre ňu napísal rovnomennú pesničku a samozrejme podporil všetkých ľudí ktorý z rakovinou bojujú. Ja ho obdivujem že napriek všetkému sa snaží byť silný človek, lebo proste dozvedieť sa že má človek rakovinu, tak to je najťažšia životná rana, akú môže človek zažiť a zrovna keď to dostane milovaný človek ktorého máme radi a obom im vyjadrujem veľkú podporu a veľa síl. Treba si uvedomiť, že každému kto sa dozvie že má rakovinu, tak sa radikálne zmení život a je jedno kto to je. Len doslova rozlíšiť formy určitých nádorov a povedať že či nám tá rakovina nezasiahne celé naše telo. Naše telo má strašne veľa buniek a tie bunky sa doslova chcú deliť, že proste je nezmysel dakedy obviňovať človeka za veci, za ktoré prakticky nemôže, proste je to v genetike ako takej. Vlastne naše telo si s nami doslova robí čo chce, čo bolo aj v tomto prípade dvoch rovnocenných rovesníkov. Dôležité je to riešiť včas a podchytiť to, ale niekedy človek ani nemá iné riešenie len proste ísť na chemoterapiu, kde sa všetky bunky zničia a teda je dočasne aj telo človeka oslabené po chemoterapii. Choroba ako rakovina, niekedy aj toho človeka naučí viacej si vážiť život a samozrejme sa ho snaží si aj viacej užívať.  Nádory v mozgu doslova prinášajú zásah do našeho tela, viacmenej sa to prejaví aj na našej nálade. Ale vždy platí že daný nádor sa dá vyliečiť, teda nie je to beznádejne v tomto prípade je všetko lepšie riešiť ožarovaním alebo chemoterapiou. Ale prakticky iná možnosť, ani neprichádza do úvahy a vždy je treba veriť v určitú nádej, že nič nie je stratené a že sa ten človek vylieči. Ako môžu fungovať aj alternatívne riešenia, ale tie ešte neboli zavedené nijako do praxe, čo je v skutočnosti aj smola. Celý náš život z niečím bojuje a je doslova na nás, ako sa k tomu postavíme a nie je to vždy jednoduché. Teda je ľahké povedať človeku, že nebude mať chorobu a treba si uvedomiť, že choroba si nevyberá čas kedy príde, proste príde a človek musí s ňou bojovať. Okrem človeka s tou chorobou sa musí brániť aj telo, teda najme naše telo bojuje z rôznymi bacilmi, vírusmi a inou pliagou. Niekedy aj na tom v akej fotme liekov to naše telo bojuje, či na základe tých na prírodnej báze alebo tých na chemickej báze.

Druhý silný príbeh o ktorom sa moc ani nehovorilo, bolo o 17-ročnom chalanovi Gageovi Garmovi. Chodil na strednú školu a neskôr sa dozvedel že má rakovinu kostí. V skutočnosti je to ojedinelá choroba, ktorá je u človeka ako takého málo pravdepodobná. Gageov život bol neustály boj z chorobou, ktorá ho v skutočnosti ohrozovala. Píšem v minulom čase, lebo už tu medzi nami nie je a už je pomaly v nebi. Doslova mu tá choroba zničila život a samozrejme tie nádory do takej miery zhubné, že mu ničila telo a to doslova. Túto formu rakoviny dokázal poraziť 4 krát po sebe, ale nie vždy človek ako tejto chorobe reálne predísť, to sa pravdepodobne nedá. Ako človek môže chodiť k lekárovi čím samozrejme sa zvýšiť šance na vyliečenie nádoru, ale skutočnosť je taká že ten nádor sa vrátiť môže vždy. Myslel si, že chorobu porazí aj po piaty krát, len tie nádory mu zasahovali z vnútra telo. Potom už bolo jasnejšie že už nemá žiadne vyhliadky na to, aby dlhšie žil. Vo svojom živote si prial iba jedno, stretnúť sa z Eminemom a prežiť s ním krásny týždeň. Lekári už mu samozrejme nedávali šance že bude žiť dlhšie, dávali mu týždeň života. Proste jeho telo samo o sebe bolo už slabé bojovať a doslova sa dá povedať, že už nevládalo. Po stretnutí z Eminemom, deň neskôr na rakovinu zomrel a piaty krát už tento boj vyhrať nedokázal. Ako som spomenul, že nie vždy človek môže za to, že má rakovinu a človek má v tele strašne veľké množstvo buniek. Nie vždy je všetko v tom že ako sa človek stravuje, len v tomto sa treba na to pozerať z iného uhla. Je to aj v tom, že všetci máme iný imunitný systém a naše telo je našim neustálym bojovníkom za každých okolností. Naše telo proste nespí, teda naše srdce pracuje nonstop a naše orgány tiež reagujú na určité naše podnety. Rakovina kostí sama o sebe sa iným ako radikálnejším spôsobom vyliečiť nedá a človek čo by si to chcel liečiť sám, tak sa môže ešte viac ohroziť. O ďalšom postupe maximálne môže rozhodovať iba lekár, ale môže sa stať pri bližšom skúmaní že tam proste nemusí byť nádor. Komplikácie sa môžu stať vždy, človek sám o sebe môže stratiť končatinu a toto už fakt nie je sranda a netreba nič podceňovať. Vlastne človek s tým neustále musí bojovať a najme musí bojovať zo svojim vlastným osudom.

Každá choroba sama o sebe sa dá vyliečiť, len je na nás ako k nej dokážeme pristupovať. Ako je iba na nás, ako k svojmu životu pristúpime a treba sa na všetko pozerať z dvoch strán. Jedna je tá pozitívna a druhá je tá negatívna, teda že na jednej strane sa môžeme s tej rakoviny ako takej vyliečiť a s tej druhej stránky tie šance na vyliečenie môžu byť minimálne. Môže sa nám rýchlo zmeniť život z minúty na minútu a ani nevieme že kedy. To sa proste nedá predpokladať a každý človek čo nemá strach o tom hovoriť, tak má môj rešpekt. O žiadnej chorobe nie je jednoduché hovoriť a je jedno či to je rakovina alebo niečo omnoho vážnejšie. Len najväčšia chyba akú ľudia robia je, že sa boja o tom hovoriť, ale na druhej strane sa ich snažím pochopiť, že nechcú aby to riešilo okolie a aby ich niekto zaplavoval nepríjemnými otázkami, že prečo majú rakovinu, odkedy a mnoho iných otravných otázok. V ťažkých časoch niekedy stačí človeka čo bojuje z nejakou chorobou morálne a psychicky podporiť. Každý človek z niečím bojuje a nemusí to byť čisto iba choroba. Neraz bojuje aj s predsudkami a s tým že či ho niekto má v skutočnosti reálne rád. Je to tiež ťažký boj, ale dá sa napriek všetkému nejako zvládnuť. Proste nie vždy sa dajú ľudom vysvetliť určité veci a nikomu sa nedá vysvetliť že prečo má rakovinu a celkovo aj iné choroby. Samotná choroba a jej vznik sa nedá nikomu vysvetliť, to proste človek dostane a je postavený k tomu, aby s tým musel bojovať. Samotný človek je postavený pred hotovú vec a je na ňom ako sa s tým popasuje. Ako je to fakt asi vo hviezdach, ale nie všetkým na tomto svete je súdené sa dožiť vysokého veku a málokto sa toho vysokého veku aj reálne dožije. Je v skutočnosti iba na nás, ako sa zo všetkým popasujeme, celý náš život je prakticky jednou veľkou skúškou toho, že čo všetko dokážeme v ňom zvládnuť. Nie je náš život jednoduchý a nikdy toto ani nečakajme, lebo budeme musieť veľa ťažkých skúšok zvládnuť a vždy to tak bude. Treba si uvedomiť, že možno keby ani tie prekážky neboli, tak by sme náš život brali ako určitú samozrejmosť a nedokázali by sme si dostatočne vážiť. Proste preto treba sa nebáť zo všetkým bojovať a povedať si že všetko nejakým spôsobom zvládneme, predsa žijeme len raz a každá sekunda je v našom živote dôležitá, možno si to teraz neuvedomíme.

Chcem dodať, že som tento článok a najme ten titulok nenapísal tak, aby som kopíroval názov skladby alebo názov filmu. Nech máme akúkoľvek chorobu, tak sa proste nemôžeme vzdávať a nemôžeme vzdať tento neľahký boj, teda potrebujeme veľa síl. Potrebujeme nájsť strašne veľa vnútornej sily, aby sme sa dokázali vyrovnať z nástrahami čo nám prináša život. Kopec momentov v našom živote nie vždy sú radostné, ale treba nájsť akýkoľvek spôsob, aby sa nám aspoň lepšie žilo. Len sa proste nevyhovárať, že sa nič v našom živote nedá, lebo tohto som sa napočúval strašne veľa krát. Aj choroby sa dajú poraziť, ale najlepšie by bolo, dávať si viac pozor a nič nepodceňovať. Treba si uvedomiť že vážnosť všetkých chorôb netreba podceňovať. Kopec ľudí si s toho robí srandu a popri tom je to tak vážne, že to treba riešiť a netreba to ignorovať. Proste vždy budem podporovať dobré myšlienky ľudí, čo sa snažia robiť osvetu tomuto svetu a poukázať na to, že rakovina ako taká sa dá liečiť. Ale najlepšie by bolo, nebáť sa o tom hovoriť a motivovať iných ľudí, aby svoj boj z rakovinou nevzdávali. Akoukoľvek formou treba ľudí upovedomiť o tom, že zo všetkým v živote sa dá bojovať a každá choroba sa reálne poraziť. Nič nie je také stratené, ako sa prvý pohľad zdá a toto si treba reálne uvedomiť. Každému kto z niečím bojuje držím palce, lebo tým že mu niekto vyjadrí nádej, tak toho človeka to aspoň vnútorne poteší, že je niekto komu na ňom reálne záleží. Každý človek má v živote nejakú chorobu alebo postihnutie, ale treba sa naučiť človeka prijať takého aký reálne je a odstrániť predsudky. Treba dať každému človeku šancu ho pochopiť a vžiť sa do jeho situácie. Treba prejaviť v našom živote určitú ľudskosť a pochopiť že všetko má svoj skutočný význam. Vždy sa nájde niekto kto bude pri nás stáť aj napriek vedomiu, že ako je neraz ťažké. Vždy treba veriť v lepší zajtrajšok a veriť v lepšiu nádej, že všetko sa dá nejako zvládnuť. Ale netreba strácať hlavu, treba neustále bojovať a nájsť v sebe motiváciu žiť. Všetko v našom živote môžeme poraziť a máme vo svojich rukách a najme si musíme svoj život vážiť bez ohľadu na to aký je. Nie všetkým sa ľahko žije, ale to neznamená že náš život treba prežívať a musíme nájsť svoj vlastný spôsob ako máme reálne žiť a tešiť sa s každej maličkosti čo okolo seba máme, lebo nie všetci majú takú možnosť.

Viem

Kde pomaly končia staré časy,

začínajú vo mne nové výzvy,

ako bojovať s predsudkami ľudí,

aj napriek tomu neraz sme všetci v živote rovnakí,

kedysi môj život bol taký že ho nechápal nikto,

najviac to bolelo od ľudí na okolo,

začal som inak v živote myslieť,

rozhodol som sa za istými ľuďmi dvere zavrieť,

treba uzavrieť jednu kapitolu minulosti,

sústrediť sa na určité časti prítomnosti,

môj život je iba moja vlastná misia,

ktorú v živote riadim podľa seba,

nebojím sa ale viem že sa treba pohnúť,

nájsť v sebe silu ako reálne bojovať,

nie som ako žena ktorá kedysi odhaľovala stenu,

nebudem akože sa hrať na našu slovenskú scénu,

neustály pretlak klamstiev s každej strany,

viem že občas robím v živote chyby,

mnoho ľudí nevie čo sa im deje za nosom,

ja to tak sledujem ako ty z jasným pohľadom,

pochopil som iba jedno že som inde,

nebudem sa potápať v každej jednej brinde,

neskáčem tak ako všetci pískajú,

lebo viem že takými krokmi sa nikam neposunú,

viem že občas sa menia v našich názoroch,

nemôžeme sa hádať neustále o našich rozdieloch,

aj keď spravím chybu tak ma to posunie ďalej,

nech sa čokoľvek deje tak nestrácam nádej,

moje riadky neznejú ako tvoje pomalé rapovanie,

lebo už neviem kto za koho vlastne kope,

je to tak že v dnešnej dobe každý chce chytať pózu,

to ako keď niekto chytá za nohy kozu,

čoraz viac viem že prichádza zodpovednosť,

kedy konečne raz musím rázne konať,

život je občas na tvrdé lakte,

nebudem sa nikdy vyhýbať pravde,

každá prekážka bude nejako porazená,

moja viera v niečo je čoraz jasná,

nie som ako televízne noviny ktoré klamú,

ktoré si každý deň selektujú pravdu vlastnú,

nebudem nikdy ako v politike parlament,

lebo netvárim sa ako taký inteligent,

hľadám riešenia každý jeden deň,

že po mojich rozhodnutiach nezostane ani kameň,

necítim v sebe žiadny silný hnev,

nebudem tu vyvolávať žiadny rev,

vystupujem s tohto rozbehnutého vlaku,

idem si vydupať každú jednu zmenu.

som človek čo je pripravený všetko rozdupať,

tak ako môžem každé dvere rozkopať,

pripravený bojovať z následkami pravdy,

zničím okolo seba neustále predsudky,

hovoria mi ako mám žiť svoj život,

ale zabúdajú žiť svoj vlastný život,

možno budem sám v neustálom boji,

viem že už nechcem medzi tými zmijami,

mnoho krát ale sa zo zeme zdvihnem,

to čo milujem tak toho sa v živote nevzdám.

Divadlo

Neskôr ľudia začínajú hrať divadlo,
túžba po rešpekte je ich spoločenské meradlo,
krokom za krokom sú určité hranice,
systém vychoval z ľudí ľahkomyseľné ovce,
vo svete kde nefunguje jednota,
človek sa tvári že je vodca stáda,
postupne sa zatvára brána ľudskosti,
radšej vo svete podporujú zlé veci,
tolerujú sa nekonečné klamstvá,
život sa stáva neustála komédia,
na prázdnom pódiu človek prezentuje predstavenie,
kde ľudstvu sa ukáže čo je magorenie,
život je predstavenie kde hráme hlavnú rolu,
meníme svoju vlastnú povahu na základe povelu,
postupne sa určujú nejaké pravidlá hry,
kde ľudia ukazujú ako fungujú intrigy,
všetko je niekedy ako taká šachová partia,
kde hlavná figúrka behá uprostred poľa,
my sme v skutočnosti tie reálne figúrky,
nevieme kam povedú naše kroky,
život nám určuje našu životnú cestu,
je iba na nás že či budeme smerovať k dobru,
v živote sa hrá jedno divadlo,
postupne im s toho načisto preplo,
samí bábkoherci držia na ručičke špagát,
ľudská sprostosť začína prekvitať,
hra dievčat hrajúce sa na 20-ročné ženy,
nemajú v sebe ani štipku pokory,
chcú mať vzťah a potom nastane zmätok,
milovať 45-ročného chlapa je veľký pokrok,
v spoločnosti kde nie je žiadna morálka,
ľudstvo premohla moderná doba,
divadlo a hádky fungujú na bežnom poriadku,
ľudia sa radšej riadia systémom plnom chaosu,
radšej si všetci chcú iba robiť selfie,
to je také populárne ako Schengenské hranice,
všade populárne Instagramy a Facebooky,
ľudia si aj vonku ťukajú na tie slávne mobily,
ľudská spoločnosť funguje tak strašne divne,
že postupne ani to krásne ahoj v živote nefunguje,
ďalšie divadlo začína v ľudskosti samotnej,
postupne sa zabúda na to čo je skutočný boj,
vzniká tu pretlak skupín ktoré tvoria kulisy,
treba ich postupne vrátiť do skutočnej reality,
všetci čo to hrajú sa akože volajú zoskupenie,
jediné čo ich v živote zaujíma sú peniaze,
komerčný svet je postavený na ich hranosti v rádiu,
ich výpoveď v hudbe nemá už žiadnu hodnotu,
postupne ich zasiahla ľudská chamtivosť,
chýba tu určitá zdravá súťaživosť,
zabúda sa na určité ľudské hodnoty,
radšej hudobníci robia hudbu bez výpovednej hodnoty,
niektorí radšej majú vzťahy na jednu noc,
predohra bez lásky nemá v skutočnosti žiadnu moc,
ľudia hľadajú rýchlo namotávajú a hľadajú vzťah,
po určitých dvoch mesiacoch rýchlo nastáva krach,
potom rýchlo vo vzťahu nastáva nevera,
chlap ženu postupne rýchlo opúšťa,
žena sama plače niekde v kúte,
dakedy má pocit že je ona tomu na vine,
ale nie je to v skutočnosti jej vinou,
to len chlap si nevedel vážiť ženu,
postupne prichádzajú situácie ktoré treba pretrpieť,
všetko v živote musí raz a navždy prebolieť,
sme hercami na jednom veľkom javisku,
všetci v tomto živote máme dôležitú úlohu,
je na nás či sa správame dobre alebo zle,
či dokážeme v živote myslieť pozitívne alebo negatívne,
naše kroky nás vedú uprostred jednej veľkej cesty,
je iba na nás že či dokážeme poraziť všetky prekážky.

Kvôli slabému euru zdražie elektronika, lieky a autá

Slabé euro nebude len pozitívnou správou pre ekonomiku eurozóny. Na jednej strane bude lacnejší export, na druhej strane silný dolár sa premietne priamo v našich peňaženkách. Kvôli veľkému prepadu spoločnej meny sa zvýšia ceny niektorých tovarov. Zdraženie by sa malo dotknúť elektroniky, liekov alebo automobilov.

O vyšších cenách sa zatiaľ len hovorí

Obchodníci o náraste cien zatiaľ len hovoria, avšak pripúšťajú tento negatívny scenár. „Vďaka mimoriadnym skladovým zásobám v tejto chvíli náš tovar nemusíme zdražovať. V prípade, že bude oslabovať euro, je zvýšenie cien elektroniky obchodovanej v dolároch reálne,“ povedala Šárka Jakoubková z Alza.sk.

To by sa týkalo teda veľkej časti sortimentu v rámci elektroniky. Predovšetkým by išlo o notebooky, tablety, telefóny alebo televízory.

Nárast v druhom kvartáli

Aj ďalší veľkí predajcovia elektroniky potvrdzujú tento možný negatívny scenár. „Zdražovanie v súvislosti s oslabovaním eura, bohužiaľ, postihne celú Európu. Prvá vlna už prebehla v decembri, vtedy išlo ale o plošné zdražovanie a zákazník si to v podstate ani nevšimol. Teraz očakávame, že jednotliví dodávatelia budú zvyšovať ceny postupne v závislosti od úrovne ich zásob,“ uviedla marketingová manažérka Datart International Jana Choroušová.

Najväčšiu vlnu zdvíhania cien môžu spotrebitelia očakávať v druhom kvartáli tohto roka. Podľa Choroušovej by sa zdražovanie malo pohybovať na úrovni 4 až 8 percent, pričom ďalší vývoj bude, samozrejme, záležať od vývoja eura v nasledujúcich mesiacoch.

Nové cenníky od dodávateľov

Ako ďalej uviedli obchodníci, niektorí dodávatelia a distribútori už im predložili nové cenníky, ktoré už odrážajú silnejúci dolár. Ide predovšetkým o PC komponenty, ako napríklad pamäti, procesory, prípadne pevne disky, alebo doplnky – externé pevné disky, USB flash a pamäťové karty.

Oslabovanie spoločnej meny bude mať negatívny dopad aj na iné produkty. Ako povedala analytička Poštovej banky Dana Vrabcová, najviditeľnejšie sa slabšie euro voči doláru premietne do cien tých tovarov a služieb, ktoré sa do eurozóny, a teda aj na Slovensko dovážajú z neeurového zahraničia a vyrovnávacou menou je na základe zmlúv zelená bankovka. Importéri sa slabšiemu euru teda nepotešia, keďže im predraží vstupy nakupované v zahraničí.

Odnesú si to aj pacienti

„Spomedzi krajín mimo EÚ v najväčšej miere obchodujeme s Ruskou federáciou, Južnou Kóreou a Čínou v menšej miere aj s USA. V prípade prvých troch spomínaných ekonomík dlhodobo platí, že z týchto krajín viac dovážame než do nich vyvážame a vykazujeme teda s nimi pasívne obchodné saldo,“ priblížila Vrabcová. Naopak, s USA máme už niekoľko rokov aktívnu obchodnú bilanciu, teda do tejto krajiny viac vyvážame, než z nej dovážame.

Z USA sa na Slovensko v najväčšej miere dovážajú osobné automobily, ktorých hodnota na celkovom slovenskom importe z tejto ekonomiky predstavuje celú desatinu. Práve ceny automobilov dovážaných z USA by tak mohli v eurozóne i na Slovensku výrazne vzrásť.

Ak by sa do cien tovarov dovážaných z USA premietlo oslabenie sa eura v plnej výške, mohli by v dohľadnej dobe zdražieť rádovo o 10 až 15 percent. „Ďalšími významnými položkami, ktoré z USA dovážame, sú lieky a uhlie. Najmä vyššie ceny liekov, ktoré by časom mohlo slabé euro priniesť, by tak mohli potrápiť mnohých pacientov a spotrebiteľov,“ dodala Vrabcová.

 

zdroj: aktuality.sk