Archív pre október 2018

Nepoznaný

30. októbra 2018

Často máme pocit že sa všetci navzájom poznáme a že poznáme pocity ľudí. Ale v skutočnosti tie pocity ani nepoznáme, len všetko je vyhodnotené bez toho aby sme tých ľudí vypočuli. Aby sme si vypočuli ich verziu skutočnosti ktorá sa im niekedy stane. Každý človek je v skutočnosti nepoznaný a nikto nevie aký údel často prináša do života. Málokto vie že všetci ľudia majú vo svojom vnútri problémy o ktorých často nechcú hovoriť najme zo strachu s nepochopenia. Často ľudia cítia že aj keď sa ospravedlnia za svoje chyby, tak to nikdy nebude dostatočne stačiť. Lebo keď sa niečo v živote pokazí, tak už sa to nikdy nenapraví a nikdy to nebude také ako predtým. Niekedy premýšľam nad tým že prečo sa to deje a snažím sa tomu nejako porozumieť. Ale viem že tie odpovede nie vždy dokážem nájsť, lebo všetko si človek ukrýva vo svojom vlastnom vnútri. Človek v sebe ukrýva buď svoje radosti alebo svoje vlastné trápenia čo reálne môže mať. Niekedy sa zdá že je človek navonok šťastný, ale v skutočnosti môže byť vo veľkej frustrácii. Človek môže byť vo svojom živote úspešný a uznávaný, ale ak nemá nikoho kto by ho mal rád tak sú mu všetky tie úspechy k ničomu.

Vzájomne nadobúdame pocit že všetko vôkol seba poznáme, ale v skutočnosti to tak nie je. Mnoho ľudí často vychádza len s toho čo o nás počuli, ale nikdy sa nás nespýtali že či to môže byť pravda. Vznikajú samotné posudzovania že kto aký je a keď spraví jednu chybu tak mu to ľudia do smrti nezabudnú. Človek môže spraviť veľké množstvo dobrých skutkov ktorými môže všetko vyvážiť ktoré si nikto nevšimne, ale chybu si všimne každý a potom nám tú chybu opakujú stále dookola. Lebo asi fakt žijeme vo svete kde sa musíme hrať na dokonalosť, chutnosť a na to že nesmieme mať chyby. Lebo keď máme chyby, tak samozrejme nepatríme do toho stáda. Niekedy mám pocit že do tohto sveta v skutočnosti nepatrím, keď je v ňom silná prevaha extrovertov a ľudí ktorým nikdy nebudem rozumieť. Som sa niekedy aj snažil byť ako všetci tí dokonalí ľudia, ale v skutočnosti som to nedokázal. Nedokážem sa nasilu smiať alebo predstierať niečo, lebo proste určité veci vo svojom živote vycítim. Vycítim kedy sa mám ponoriť do svojho vlastného sveta a kedy sa mám komu otvoriť.

Moja rodina a pár priateľov ma dokážu pochopiť viac, než ktokoľvek iný v mojom živote. Často vediem svoje životné debaty aj z mojou najlepšou priateľkou a čistou dušou Edinkou, ktorá je mi po každom smere nesmiernou oporou. Cítim že mi dokáže porozumieť viac než ľudia ktorých poznám dlhé roky. Viem že sú v živote ľudia ktorí človeka tak rýchlo neodsúdia a dajú mi šancu aby som sa mohol k určitým pocitom vyjadriť. Aj moja super priateľka Tánička a aj skvelá sesternička Maťka sú tu vždy pre mňa a stoja pri mne, lebo viem že sa im nemusím báť povedať všetko. Som im nesmierne vďačný že sú voči mne trpezlivé a dokážu to so mnou nejako zvládnuť. Chápu že ten môj život je niekedy mojim vnútorným bojom ktorému sa nedá vyhnúť.

Často sa snažím svoje myšlienky zachrániť tým že si vypočujem hudbu a tým cítim že sa nejako upokojím. Že upokojím svoju myseľ a dokážem v danom okamihu nájsť riešenie, ktoré by som v tichu nedokázal nájsť. Príliš si uvedomujem tú realitu okolo seba a nie som to naivné dieťa ktorým som predtým bol. Ľudia sa ma snažili pred mnohými nástrahami života uchrániť, najme preto aby som sa nemusel zamýšľať nad zložitosťou tohto sveta. Niekedy ma tá realita priam až desí a uvedomujem si že koľko vecí sa zmenilo. Zmenilo sa veľké množstvo vzťahov s ľuďmi, ktoré sa v skutočnosti zdali úžasné. Neskôr ma prekvapili vzťahy s ľuďmi, ktoré som v skutočnosti vôbec nečakal a sú úžasné. Nemôžem povedať že som v mnohých veciach neurobil chybu, lebo skutočne aj ľudský faktor vo mne zlyhal.

Ale viem že to nebolo cielené a všetko podmienili samozrejme moje obavy. Obavy kvôli ktorým pravdepodobne dokážem občas vycúvať a s toho čo sa môže zdať v živote úplne nádejne. Jedno viem že sa nedokážem hrať na niekoho kým nie som a často viem že by to nikam neviedlo. Stojím často pred zložitými rozhodnutiami ktoré jednu stranu sklamú a druhú stranu potešia. Je to taký zvláštny paradox že sa nedá uspokojiť obe strany a nájsť nejaký správny kompromis. Niekedy si tak prajem, aby ma každý poznal a vedel že sa nemusí báť nielen mňa, ale ani môjho autizmu.

Aby zo mňa nebol ten nepoznaný človek, ale aby ľudia poznali tie moje dôležité vlastnosti. Uvedomujem si že autizmus sám o sebe je pre ľudí akousi neprebádanou riekou. Že za tým všetkým je veľké množstvo odriekania a vnútorných bojov čo občas ľudia majú. Chcem byť pre ľudí človekom ktorého budú ľudia chápať a že budú chápať aj moje rozhodnutia ktoré v živote spravím. Lebo na mojich rozhodnutiach často stojí celý môj život a aj následky ktoré si zo sebou ponesiem. Viem že možno nie som bezchybný človek tiež mám chyby ktoré ma mrzia, ale viem že dokážem do toho čo robím maximum. Keď mám nejakú myšlienku, tak sa jej len ťažko môžem vzdať. Lebo viem že keď niečo začnem. tak to musím okamžite dokončiť.

Niekedy ma mrzí keď sa ľudia na mňa hnevajú, ale nič v živote nerobím zo zlým úmyslom. Mýliť sa budem vždy a je na každom človeku aby ma bral takého aký som a iný už nebudem. Mám svoj svet a je na každom jednom človeku či ho dokáže skutočne pochopiť. Každý človek si môže vybrať či sa chce so mnou priateliť alebo nie. Všetko v živote je dobrovoľné a nebudem nikoho tlačiť na silu do niečoho čo v skutočnosti nechce. Chcem dať ľudom slobodu, aby sa mohli slobodne rozhodnúť že čo chcú. Ale tí čo ma chcú skutočne poznať a vedieť o mne tak takých ľudí sa budem snažiť nesklamať a veriť im.

Opustiť mesto

29. októbra 2018

Opustiť toto svoje emočné mesto,

by pre mňa skutočne najlepšie bolo,

strácam sa v tom čo skutočne chcem,

niekedy tomu čo sa deje v hlave nerozumiem,

mám pocit že žitie v strachu je silnejšie,

že to čo v sebe cítim nikdy neustane,

niekedy aby všetko čo cítim zmizlo,

aby v mojej mysli konečne pominulo,

túžba po emocionálnej slobode je silnejšia,

ale postupne ju hranica v srdci búra,

nie vždy sa dá v živote skutočne usmievať,

nie vždy sa dá všetko v živote riešiť,

strácam sa v tom že čo je skutočne správne,

dokým mi to niekto reálne nepovie,

ale túžim utiecť z mesta vytvoreného z môjho vnútra,

kde pre strach nebude dostatok miesta,

pochybnosti často človeka zrážajú k zemi,

možno keby sa určité nediali tak by sme tu neboli,

pocity keď niekedy určité veci reálne nestačia,

často sa tie pocity vo mne nejako stlačia,

pokiaľ ešte stále zostávam nažive,

tak moje emocionálne mesto zostáva pokope,

viem že je ešte nie je správny čas ho skutočne opustiť,

ten čas príde až keď budem na tomto svete naposledy stáť,

keď bude koniec tak sa budem cítiť konečne slobodne,

keď budem kráčať tak budem vidieť otvorené dvere,

vojdem a budem všetkých chrániť zhora,

verím že mi po určitom čase narastú krídla,

keď si poviem že všetko je tak ako má byť,

už konečne nebudem musieť na určité veci myslieť,

oheň ktorý v sebe mám raz zhasne,

všetko čo v sebe cítim raz prejde,

prestávajú určité veci konečne bolieť,

viem že môžem konečne precitnúť,

slová často ani nie sú potrebné,

lebo všetko pomaly bude veľmi jasné.

PS: V tomto texte nespomínam Liptovský Mikuláš ako miesto ktoré chcem opustiť, ale spomínam mesto ktoré je zložené s veľkého množstva našich emócii čo často v sebe máme. V našej mysli sa vytvára veľké množstvo podnetov, ktoré sa nedajú vždy ovládať. Keď cítime že sme niekoho sklamali, tak už si to naša myseľ zafixuje ako niečo čo sa nedá vždy odpustiť. Je to písané aj preto, lebo som mal striedavé obdobia radosti a aj vnútorných starostí. Nenapísal som to preto, aby si niekto moje slová vyvodzoval s kontextu a nie je to napísané s vypočítavosti alebo preto aby ma ľudia ľutovali. Cítil som to tak, lebo som mal také obdobie, kedy sa vo mne diali všetky rôzne pocity a často som ich musel skrývať za úsmev.

PS2: Ďakujem všetkým čo si tento text prečítali s porozumením a neurobili predčasné závery o tom aký mám v skutočnosti byť a čo si mám skutočne myslieť.

 

Chyby

26. októbra 2018

V živote sa často vytvára určitý spoločenský kult dokonalosti o tom že kto aký je. Často v živote sa nám stanú veci ktoré nás vnútorne mrzia a je nám to ľúto. Mne je tiež veľa vecí ľúto a mrzí ma ak sa mi niečo v živote nepodarí. Nechcem sa schovávať za nejakú dokonalosť a tvrdiť že ja žiadne chyby v živote nerobím. Len by som proste klamal sám seba a tvrdil by opak než to čo vnútorne naozaj cítim. Uvedomujem si že keby tento svet bol tak dokonalý ako navonok niekedy vyzerá, tak všetky veci by boli samozrejmosťou. Často sa môžu zmeniť samotné vzťahy v určitej spoločnosti a už ľudia nás nebudú vnímať tak ako nás vnímali predtým. Niekedy to vnímam aj na sebe že nech sa čokoľvek udeje tak to bude mať na mňa veľký vplyv. Často v snahe upokojiť jednu stranu, tak nedokážeme uspokojiť tú druhú stranu. Sú veci ktoré v živote sa nedajú úplne odstrániť a budeme ich niesť do konca života.

Uvedomujem si že nie som bezchybný a tiež mám určité slabé miesta. Viem že v živote budú situácie ktoré sa budú len ťažko odpúšťať a niekedy ani to obyčajné prepáč nebude stačiť. Nenarážam na nejakú moju konkrétnu situáciu alebo ľudí čo sú okolo mňa, len po všeobecnej stránke sa pozerám na to ako to je. Viem že predstierať dokonalosť je niečo čo nie je pre nás úplne prirodzené. Ak sa budeme hrať na niečo čím v skutočnosti nie sme, tak v skutočnosti strácame to svoje druhé ja. Ja ak budem sa na niečo hrať, tak viem že by som nebol nikdy dobrým hercom. Je to tak preto, lebo každý človek sa môže na určité situácie pozerať s iného pohľadu. Ak urobíme chybu za výsledkom určitého snaženia, tak taká chyba bude v očiach ľudí odpustená. Lebo ak je chyba spravená na základe tohto aspektu, tak to môže pre nás samotných veľmi prospešné.

Aj skvelá Zuzka Smatanová spieva v najnovšej skladbe Môžme si už odpustiť o tom že je tiež iba človekom čo urobí zopár chýb. Ale okrem chýb je okrem toho potrebné odpustenie aby sme sa dokázali pohnúť ďalej. V živote vieme že keď urobíme chybu, tak sa tá chyba bude s nami viesť po celý náš život. Ale treba si uvedomiť že nikto určité veci nerobí cielene a úmyselne. Ja som tiež spravil dosť chýb ktoré ma mrzia a najme to že som niektoré situácie vyhodnotil nesprávne. Mrzí ma ak tá chyba vznikla zo strachu a z obáv ako tie moje pocity pochopia druhí ľudia alebo z nedorozumení ktoré som sa bál odkomunikovať. Ale viem že iný už nebudem a keby sa má vo mne niečo zmeniť, tak by to bolo o niečo ťažšie. Možno ten strach hovoriť o svojich pocitoch je často podmienený tým že by to nedokázali pochopiť úplne všetci.

Ale tak na svete je množstvo introvertov ktorí to cítia úplne rovnako ako ja. Mnoho ľudí sa radšej zamýšľa nad hĺbkou života, než nad vecami ktoré nemajú ako ovplyvniť. Mám ten svoj svet ktorý je plný nástrah, obáv, neistôt a pocitov že nebudem vždy pochopený. Často množstvo mladých ľudí je v určitej životnej situácii a riešia ju radikálne teda že ukončia svoj život. Ale málokto sa obráti na IPčko teda na internetovú poradňu pre mladých kde je kopec mladých ľudí teda dobrovoľníkov čo vypočujú daného človeka ktorý im vysvetlí daný problém. Boli situácie kedy som sa aj ja musel na nich obrátiť, lebo to bolo pravdepodobne to jediné riešenie aké existovalo. Lebo niekedy ľudia čo sú vekovo rovnaký ako my, tak nám môžu priniesť na určité veci iný pohľad. Môžeme danú situáciu pochopiť s iného uhlu a povieme že keby sme dané veci riešili inak, tak by sme sa cítili lepšie. Uvedomujem si že keby predstieram dokonalosť, tak by som nikdy nemohol byť šťastným človekom.

Niekedy by možno bolo lepšie si určiť hranice že čo je správne a čo nie. Len proste nedokážeme odhadnúť situáciu že či všetko čo robíme je skutočne správne. Viem že v živote nie všetkým sadnem a že ma množstvo ľudí nebude mať rado. Ale na druhej strane som vďačný ľudom čo ma majú radi napriek tomu že nie som úplne bezchybný. V živote mi nikdy nešlo o niečo na viac, len sa snažím s každým človekom okolo seba vychádzať. Ale nie vždy dokážem odhadnúť ľudí a myslím si že to nedokáže nikto. Lebo vo svojom vnútri vieme že každému okolo seba musíme dať šancu. Vieme že ľudí okolo seba potrebujeme aj keď to nie vždy priznáme a takto to zažíva nejeden človek. Ja tiež ľudí okolo seba potrebujem aj napriek tomu že si žijem v tom svojom introvertnom svete, teda v tej svojej bubline.

Chcel by som sa ľudom za svoje životné chyby ospravedlniť a povedať im že ich nerobím schválne. Uznávam že sú veci ktoré je možno ťažké povedať, lebo predsa to nepochopenie môže prísť. Ak nás niečo vnútorne mrzí, tak to znamená že nám to nie je jedno. Vieme že je potrebné sa postaviť za správnu vec a zvoliť prístup ktorý preverí náš charakter. Mrzí ma ak vo svojom živote sklamem ľudí a viem že určité veci nebudú úplne dokonalé. Ale presne tak to je a musíme to prijať ako súčasť nášho života, vďaka ktorému precitneme. Pochopíme že realita je taká akú si ju my v hlave dokážeme nastaviť a od toho sa bude odvíjať všetko. Často je život zvláštny a niektoré veci musíme pochopiť až s odstupom času. Často je pre mňa inšpiráciou množstvo ľudí pri ktorých premýšľam že je potrebné niečo zmeniť a nasmerovať svoju vlastnú dušu tým správnym smerom.

Nie vždy sú veci tak zlé, ako si niekedy môžeme myslieť a niekedy si to možno myslíme. Len je potrebné pochopiť život a zistiť že všetky tie problémy si musíme prežiť aby sme sa dopracovali k niečomu lepšiemu. Aby sme našli okolo seba lepších a inšpiratívnejších ľudí čo nás budú mať radi aj napriek tomu že niekedy v živote zlyháme. Ak urobíme chybu ktorá sa nás v skutočnosti ani nemrzí, tak len ťažko môžeme patriť do tohto sveta. Ale ja medzi takých ľudí nepatrím a nič mi nie je jedno uvedomujem si veci hlbšie. Ak voči sebe máme dostatok sebareflexie a dokážeme uznať že niečo treba v živote zmeniť, tak iba vtedy si povieme že sme vyhrali. Proste si uvedomíme že každá jedna skúsenosť ktorú si v živote prežijeme nás niekam posúva a to je len dobre.

Na brehu

23. októbra 2018

Kráčam po tomto tenkom brehu,

blúdim a hľadám tú správnu cestu,

niekedy sú chvíle kedy sa viac bojím sám o seba,

občas mám pocit že je to chvíľami neistota,

túžim často vedieť že či niečo robím správne,

alebo že či v skutočnosti len tápem v tme,

ťažké je niekedy naplniť očakávania,

ľudí ktorí do mňa vkladajú tak veľa,

keby sa dali všetky pocity skryť,

ale viem že to niekto dokáže vycítiť,

úsmevom sa dá skryť takmer všetko,

aj to čoho je v ľudskom srdci málo,

snažím sa robiť všetko čo je v mojich silách,

aby vždy bol iba úsmev na perách,

viem že prídu okamihy kedy ľudí sklamem,

ak určité veci v živote nesplním,

ale viem že to nerobím cielene,

často nie vždy ovplyvním určité situácie,

uvedomujem si že ma nebude nikto držať za ruku,

poviem si že mi život pripravil tú najťažšiu skúšku,

nestrácam optimizmus ale niekedy prichádzajú zvláštne momenty,

momenty vďaka ktorým viem že tiež robím chyby,

každý deň je iný a príde aj stres,

viem že to zažíva každý z nás,

ale je pár ľudí čo mi skutočne dáva silu,

vďaka nim má zmysel kráčať po tom brehu.

Sľuby

22. októbra 2018

Sľuby ktoré si často dávame,

často zmiznú v samotnej tme,

ale viem že je potrebné niečo splniť,

zväzujúce záväzky ktoré ukážu zodpovednosť,

viem že často niektoré veci sú nesplniteľné,

realita ukazuje že je to občas nemožné,

možnosti sú často skryté v našej hlave,

pocity sú často tými čomu sa neubránime,

dať sľub znamená tomu podriadiť všetko,

vďaka nemu sa dá zmeniť všetko čo nám v ceste stálo,

vzťahy v živote sa menia každú jednu minútu,

nie vo všetkom sa dá mať skutočnú záruku,

často sa sľubujú veci ktoré je nemožné splniť,

pred určitou skutočnosťou sa nedá uniknúť,

sme ľudia ktorí pred každou výzvou stoja,

sľúbiť niečo často býva skutočná odvaha,

viem že sľúbiť niečo je horšie než klamstvo,

lebo potom v srdci môže zostať iba prázdno,

svet ktorý poznáme sa bude stále meniť,

vieme že s tým nebudeme môcť nič spraviť,

od sľubov sa často odvíjajú veci,

potom prestaneme byť skutoční realisti,

ale splňme iba to čo je reálne,

vďaka čomu sa budeme mať lepšie.

Bezpečie

20. októbra 2018

Niekedy v tomto svete sa zdá stačí byť odvážny,

zdá že jediné čo v živote potrebujeme je spraviť prvé kroky,

občas sa zdá že je celé to dianie je len kulisa,

že všetko čo sa deje je len hra na človeka,

svet je plný zvláštnych ľudí ktorým nerozumieme,

ľuďom pri ktorých nevieme kedy uplatnia násilie,

ťažké je odhadnúť že kto je skutočne dobrý,

kto môže skutočne byť pokorný,

v spoločnosti nie vždy platia pravidlá,

nie vždy ľudská duša je v určitých veciach rozumná,

príliš veľa premýšľania a neistoty do života,

všetko dobré v človeku okamžite zabíja,

hádame sa pre choré zbytočnosti,

to nám vôbec nedokáže slúžiť ku cti,

kvôli maličkostiam si často dokážeme ublížiť,

nevinného človeka o život skutočne pripraviť,

aj keď nie všetci ľudia na svete sú v živote zlí,

lepšie by bolo byť niekde v bezpečí,

riziko samo o sebe nie vždy prinesie vytúžené ovocie,

dôležité je vo svojom vnútri nájsť ľudské pochopenie,

nie je správne keď si ľudia medzi sebou ubližujú,

zlé veci sa často robia s úplne horkou hlavou,

vyhrotené situácie môžu končiť basou,

dôležité je sa správať k sebe oveľa ľahšie,

aby sa všetkým okolo nás žilo lepšie,

ak chceme bezpečný svet prestaňme bojovať,

nepoužívajme zbrane a nemajme pocit že nimi vieme všetko vyriešiť,

humanita by mala byť na prvom mieste v tomto svete,

tolerantný buďme nielen voči iným ale aj voči sebe,

stojme pri tých čo sú nám v každom momente oporou,

ktorí v našom živote zaplnili toto miesto láskou.

 

 

 

Flashback

17. októbra 2018

Spomínam si na veci ktoré boli iné než sú dnes a toľko sa veci neprežívali. Žili sme ako sme najlepšie vedeli a pre virtuálny svet nebol žiadny priestor. Keď sme spadli a mali sme nejaké odreniny, tak sme tú bolesť až tak necítili. Neschovávali sme sa za mobilmi a tie hodnoty boli nejakým spôsobom v nás. Nikam sme sa neplašili, neriešili sme že či je v našom svete pretvárkou. Dokázali sme si viac vážiť tie skutočné hodnoty a viacej sa zabávať. Ako deti sme proste neriešili tie blbosti ktoré sa v súčasnosti riešia a nezamýšľali sa nad životnými otázkami že čo kedy bude. Len sme žili tak ako sme najlepšie vedeli a nepotrebovali sme tie návody života, ako reálne žiť. Všetko sa dialo viac prirodzene do ničoho sme sa vnútorne netlačili. Aj keď v tej dobe boli určite tiež problémy, ale skôr v tom že v nás bola určitá detská rebélia lebo sme začali vnímať veci okolo seba.

Ja si vážim že som si prežil tie najkrajšie okamihy, keď moja detská tvár riešila bežné veci. Nebolo žiadne zamýšľanie nad tým že či nejaký deň môže byť mojim posledným. Prežil som si priateľstvá ktoré boli len na určitý čas, ale aspoň boli pevné a bolo ťažké sa zmieriť s tým že nejaký môj obľúbený spolužiak alebo spolužiačka už nebude súčasťou života. Bolo to zvláštne si uvedomiť že všetci ľudia okolo mňa si pôjdu svojou vlastnou cestou. Ale aj napriek tomu sa to dá považovať za niečo prirodzené čo je súčasť nás. Nikto predtým neriešil predsudky a všetci sme sa vnímali ako jeden celok. Žiadne masky a bolo jasné že kde sme mali svojich priateľov, mali sme viac istotu. Nikto sa nemusel o nič báť a všetko bolo absolútne v poriadku. Neriešili sa problémy okolo vzťahov dokázali sme sa viac s vecami vyrovnať a pochopiť že sú súčasťou nášho života.

Nevravím že teraz to tak nie je, ale spravodlivé bolo že viac riešili prítomnosť. Neboli sociálne siete ktoré všetko miestami všetko ovplyvňovali a tie reálne kontakty boli o niečo viac dôležitejšie. Ale zároveň bolo oveľa ťažšie sa v živote presadiť a ísť si za tým daným cieľom. Každý jeden krok sme si museli dôkladne premyslieť a aj v súčasnej dobe sa to vôbec nezmenilo. Neriešili sme politiku a to že kto má aký postoj voči spoločnosti, lebo sme viacej žili tým čo sa deje okolo nás. Vnímali sme ten prítomný okamih, vďaka ktorému bol ten náš život o niečo lepší a výnimočnejší. Aj keď pravdepodobne existovali klamstvá a pretvárky, ale dokázali sme si veci povedať do očí. Lebo ten pocit pravdu bol v danej dobe absolútne oslobodzujúci a vďaka nemu sme dokázali ísť ďalej. Ale začali sme svoje pocit neskôr maskovať za sociálne siete a prakticky tým zanikla možnosť všetko povedať na rovinu. Len teraz sa obávame povedať pravdu, kvôli tomu aby sme nesklamali vlastnú rodinu a priateľov okolo seba.

Kedysi sa nevnímala vonkajšia krása a to kto má koľko peňazí, lebo prednejší bol charakter. Viac sa riešili hodnoty človeka a to že dokáže urobiť druhého človeka šťastným. Riešilo sa viac to ako upevniť si vzťahy a viac sme si jeden druhého vážili. Pri prvom probléme sme okamžite nezutekali do iného vzťahu, ale snažili sme sa riešiť určitý problém. V každej dobe sme čelili určitým výzvam a bolo iba na nás že či to skutočne zvládneme. Najväčšou výzvou akú máme doteraz je pochopenie života v každej jednej sfére. Aj keď sa udialo čo bolo zlé, tak vždy bolo dôležité sa od toho nejako odosobniť. Ja som sa to učil tiež a vždy som vnútorne veril že všetko zlé je na niečo dobré. Keď sa nepodarila jedna vec, tak sa podarila iná vec ktorá urobila môj život lepším.

Miloval som tú dobu, lebo ľudia viac chodili von a viac si užívali života. Skrátka to nebolo žiadne bezduché sa plašenie domov, všetko nejakým spôsobom fungovalo. Vedeli sme čas je to najvzácnejšie čo v živote skutočne máme a čo si nemôžme nechať vziať. Neboli telefóny, ale posielali sme ľudom ktorých máme radi listy. Lebo v tej dobe to prakticky bol najsilnejší komunikačný prostriedok aký sme mali a aký ešte stále máme. Ale vďaka tomu nám ľudia uverili a vedeli spoznať náš rukopis, lebo cítili že je to od srdca. Ja som tiež dostával zaľúbené lístočky od dievčat ktoré ma mali radi a dodnes je to tá najsilnejšia spomienka. Boli školské lásky, len jediné čo ma mrzelo tak bolo že všetko sa po istom čase skončí a že ľudia ktorých som poznal tak išli inou cestou. Možno neviem že čo je s tými všetkými ľuďmi, ale všetky spomienky aspoň zostali na fotkách.

Viac sme hrali spoločenské hry a poznávali veci vďaka nášmu reálnemu svetu. Neexistovala až taká anonymita, lebo sme vedeli že kto je kto a vedeli sme s kým sa skutočne priatelíme. Nikto sa nemusel skrývať za internet a neriešilo sa že či pojem hejt skutočne existuje. Nikto sa nedelil na dva tábory, akceptovali sme aj iné názory napriek tomu že sme s nimi nie vždy súhlasili. Všetko bolo iné čo každej jednej stránke života, lebo sme mali úplne inak nastavenú myseľ. Aj keď nespokojnosť s určitými vecami a rebélia tu boli vždy od samotného počiatku, vždy sme sa snažili ísť svojou vlastnou cestou. Bolo jedno že či bola puberta alebo bolo pokojnejšie obdobie, ale ísť tou svojou vlastnou cestou sme chceli všetci. Lebo sme vedeli že odlíšiť sa od ostatných vždy bolo tou hlavnou podstatou života. Dodnes platí že každý človek sám o sebe je jedinečný a je potrebné dať tým správnym ľudom šancu.

Niekedy je potrebné vrátiť sa späť a zaspomínať na niektoré okamihy života. Vďaka nim zistíme že už nie sme deti, ale že sme sa dostali na prah dospelosti. Inak vnímame súvislosti a veci ktoré sa často dejú okolo nás, ale je to potrebné. Všetko nám po určitom čase začne dávať zmysel a ja som rád že som si túto dobu prežil. Doba kde neboli všetky moderné výdobytky a poznal som tie správne hodnoty. Ale na druhej strane všetko v živote má svoje čaro, len to si uvedomíme až s odstupom času. Povieme si že všetko čo sa v našom živote stalo, tak to malo svoj skutočný význam. Niekedy si treba zaspomínať a povedať si že bolo skutočne dobre, ale aj my môžme niečo urobiť aby sme sa stále cítili dobre.

 

Nič nie je isté

15. októbra 2018

Často v živote riešime rôzne otázky života a najme čo sa týka budúcnosti. Niekedy sa môže zdať že všetko vyzerá úplne jasne a pri tom nevieme ako to bude. Vieme že v našom svete nie je úplne všetko tak jednoznačné ako sa zdá. Ja v živote riešim jednu životnú otázku že či môžem byť pre niekoho dobrým človekom alebo si ľudia o mne myslia opak. Často si vravím že byť dobrým človekom je tá najnáročnejšia úloha aká môže v skutočnosti existovať. Niekedy stačí aby sa stala jedna chýba a podľa nej si ľudia urobia skutočný obraz. Často by stačilo aby bolo o mne niečo povedané v mojej neprítomnosti a podľa toho by si ľudia robili úsudok. Ale pravdepodobne by sa nespýtali to mňa že kde môže byť pravda. Ale ako sa vraví často v živote nič nie je isté a nevieme na čom skutočne sme. Viem že som zvláštny a inak vnímam svet než ostatní ľudia, Ale viem že nejakým spôsobom sa snažím patriť do tohto sveta aj keď to nie je vždy jednoduché. Nikdy som nevravel že to v živote mám nejako ťažké a ani sa nesťažujem. Len niekedy si príliš uvedomujem vážnosť veci a toho že v živote existuje určitá zodpovednosť. Z dobrotou človeka často súvisia aj určité očakávania od ľudí ktoré je potrebné naplniť. Uvedomujem si že ako je náročné uspokojiť všetkých ľudí a viem že neuspokojím všetkých. Viem že ak v živote urobím chybu, tak veľká časť si ma bude pamätať len na základe jednej chyby a nie na základe toho čo sa mi podarilo. Veľa vecí v živote nie je istých, ale jedno je isté že písať sa nedá večne. Že celá jazda raz skončí a viacero ľudí to bude musieť prijať ako zasadnú vec. Uvedomujem si že som pravdepodobne vyjadril všetko čo bolo potrebné vyjadriť a sú veci ktoré pravdepodobne už nebudem môcť v rámci písania dokončiť. Bude to tak preto lebo moje názory sa na určité udalosti zmenia a myšlienkovo budem iný človek. Nebudem sa zamýšľať nad súvislosťami, lebo mám pocit že premýšľanie začína bolieť. Keď premýšľam nad každým slovom čo napíšem, tak o to ťažšie je vyjadriť môj pocit. Ale viem že nemôžem na to neustále tlačiť a uvedomujem si že ak urobím správne rozhodnutie, tak mnohým ľudom odľahne.

Jeden národ

14. októbra 2018

Spoločnosť v ktorej často žijeme,

potrebuje činy nie vnútorné tápanie,

žiadne prehnané unáhlené riešenia,

ale rozumné názory hodné človeka,

sme jeden národ čo často s niečím bojuje,

ktorý si každou zložitou cestou prejde,

kvôli politike sme schopný sa pohádať,

politická korektnosť začína všetko rozumné zabíjať,

človek musí premýšľať čo reálne napíše na sociálne siete,

ak mu v skutočnosti nehrozí zablokovanie,

vyberajú sa len veci ktorým ľudia musia slepo veriť,

lebo je ľahšie mladších ľudí v skutočnosti ovládať,

šírenie strachu sa stáva čoraz silnejšou mantrou,

kvôli nej sa diskusie zatvárajú blokáciou,

pravda v našej spoločnosti nemá žiadne miesto,

nerozumiem že prečo to takto ďaleko zašlo,

musíme sa spojiť a niečo pre tento svet urobiť,

aby sme dokázali s neho lepšie miesto spraviť,

veľa odvážnych ľudí aj keď povie svoj názor,

ten názor nemá žiadny mediálny priestor,

ale napriek tomu sa netreba nikdy vzdať,

veriť že lepšie Slovensko raz budeme mať,

multikulturalizmus prostriedok masívnej propagandy,

nie je vždy riešením všetko zmiešať dokopy,

korektné krídlo ľudí nie vždy vníma realitu,

keď niekto povie opak tak je za rasistu,

slušní ľudia v našej spoločnosti majú stále miesto,

napriek tomu sa množstvo ľudí s inou pleťou adaptovalo,

rozmanitosti iných kultúr sú vždy krásne,

kto nepocestuje trošku svet tak na to nepríde,

buďme radi že žijeme na Slovensku,

vyjadrime k vlasti svoju skutočnú lásku,

ale rozumne a nikdy to neprežeňme,

lebo v každom človeku to dobré občas drieme,

dôležité je bojovať za svoje vlastné ideály,

udržme si tie naše tradičné hodnoty.

 

 

 

 

Saints / Svätí

8. októbra 2018

Not all are saints,
sometimes we lose ground under our feet,
we believe that despite all the world it will be better,
faith in him gives him hope,
often we are too angry,
although it is not necessary in our lives,
love can actually save us,
we need someone to grab a hand,
loneliness seems to be the only escape from reality,
but it is not really so,
to learn to forgive is still equally important,
because in fact it is the greatest cleansing,
sometimes it is better to deal with cool head,
than to quarrel with all in life,
when less will we deal with the differences,
so it will be much easier to live,
not all of us are completely flawless,
we need to be mistaken in life,
we have to find out that obstacles have to be crossed,
those difficult things have to be tested by us,
everything in life is an important test for us,
we still do not believe that something better will come,
optimism can actually reinforce us,
thanks to him we can understand the values ​​of life,
when we fight ourselves,
so we will know that everything can be done,

Slovenská verzia

Nie všetci sme svätí,
niekedy strácame pôdu pod nohami,
veríme že napriek všetkému svet bude lepší,
viera v neho dáva ešte ako takú nádej,
často sa príliš na seba hneváme,
aj keď to v našom živote nie je potrebné,
láska nás môže skutočne zachrániť,
potrebujeme aby nás niekto chytil za ruku,
samota sa zdá ako jediný únik z reality,
ale nie je to v skutočnosti tak,
naučiť sa odpustiť je stále rovnako dôležité,
lebo v skutočnosti je to tá najväčšia očista,
niekedy je lepšie veci riešiť s chladnou hlavou,
než sa zo všetkými v živote pohádať,
keď menej budeme riešiť rozdiely,
tak sa bude oveľa ľahšie žiť,
nie všetci sme úplne bezchybný,
potrebujeme sa v živote pomýliť,
musíme zistiť že treba prejsť prekážkami,
tie ťažké veci nás musia preveriť,
všetko v živote je pre nás dôležitou skúškou,
neprestávajme veriť že príde niečo lepšie,
optimizmus nás dokáže skutočne posilniť,
vďaka nemu pochopíme hodnoty života,
keď prestaneme voči sebe bojovať,
tak budeme vedieť že sa všetko zvládnuť dá,