Archive for the ‘Myšlienky o živote’ Category

Správne slová

18. februára 2018

V živote sa na všetko snažíme nájsť odpoveď a zisťovať že či je správna. Niekedy niektoré otázky si v živote dokážeme zodpovedať sami. Vieme že prečo sa niekomu niečo podarí a opačne keď sa človeku niečo nepodarí. Často existujú ľudia ktorí sa snažia dávať návody na život a nevedia ako majú riešiť ten svoj život. Takýto ľudia dokážu človeka najviac desiť, lebo majú pocit že sú nad všetkými. Ja sa často medzi touto skupinou ľudí cítim osamotený, ale to ešte neznamená že prepadám panike. Len si uvedomujem že mám ten svoj svet, kde môžem uplatniť svoju fantáziu a myšlienkové pochody. Keď vidím všetky tie tváre okolo mňa, tak si premietnem že na čo myslia. Ale viem že riešia tie svoje bubliny a problémy s ktorými bojujú každý jeden deň. Riešia určite často aj svoju existenciu že či v tomto svete dokážu existovať. Každý rieši niečo iné a to je absolútne prirodzené, lebo každý človek má právo inak zmýšľať. Nepotrebuje nasilu niekam zapadnúť, ako sa to ľudom snaží vnútiť určitý spoločenský vzorec.

Celý život je o tom že aké slová človek vypustí zo svojej pusy. Vždy si musí dávať pozor komu čo reálne povie a ako to môže vyznieť. Niekedy slová dokážu človeku pomôcť a inokedy nimi dokáže ublížiť. Často aj ja musím premýšľať že či môžem niečo povedať a že či to je vôbec vhodné. V skutočnosti je absolútne jedno aké má človek argumenty, lebo vždy je to o voliteľnosti slov. Stále aj v súčasnej dobe je veľmi dôležité aby si človek stál za tým čo povie. Lebo to slovo samo o sebe má veľmi veľký vplyv takmer v každej jednej sfére. Najme v hudbe napríklad samotné slovo má veľkú moc a každý poslucháč si môže na interpreta utvoriť svoj vlastný názor. Vďaka slovu človek dokáže ovplyvňovať tie najzásadnejšie veci v štáte a ani si to človek poriadne neuvedomuje.

Ale že aké slová sú skutočne správne a ktoré môžeme bez obáv vysloviť sa nedá presne určiť. Ale jedno je jasné že slová ako prosím a ďakujem alebo iné ešte nikomu neublížili. Krásne slová ešte nikdy nikomu neublížili, ale keď niekto použije tie nesprávne slová, tak nimi dokáže ublížiť. V praxi sa to neustále potvrdzuje a je iba na každom že či bude používať len tie správne slová a že či sa ľudia nebudú medzi sebou hádať. Vďaka slovám môže prísť určité riešenie s ktorými budú spokojné všetky strany. Ak keď niektoré situácie si vyžadujú aby človek v určitom momente mlčal a aby sa nesnažil slovami dačo vyhrotiť. Človek dokáže zmeniť určité situácie, ale nedá sa absolútne očakávať že zmení úplne všetko.

Nedokážem presne určiť že ktoré slová sú v živote človeka správne a ktoré nie. Lebo v skutočnosti na toto všetko musí prísť každý sám. Každý musí zvážiť všetky pre a proti s ktorými sa počas života stretne. Všetko čo človek v živote urobí bude mať vždy vplyv, len je na každom ako to uchopí. V každej jednej spoločnosti to tak býva a stáva sa to nemenným faktom. Často tie správne slová človek ani nevníma, ale je iba na ňom či tie slová vysloví. Lebo ak to aj nevysloví, tak sa v skutočnosti nič zlé nedeje. Nie vždy na tom závisí život človeka, ale aj tie slová vysloví tak sa mu maximálne môže uľaviť a nájsť v sebe ten vnútorný pokoj. Niekedy nie je zlé sa človeku zdôveriť zo svojim vnútorným problémom a prídeme na to že ako nás zanietene počúva. Ale podstatnou vecou v živote človeka je to keď vie že sa má komu zdôveriť.

Reklamy

Prirodzený stav

16. februára 2018

Pamätám si na dni kedy sa nikto na nič nehral a každý bol nejakým spôsobom prirodzený. Žiadna faloš a žiadne ubližovanie ľudom poza chrbty, nikto sa nikomu nevysmieval a nikto nikomu ani nenadával. Bola úplne iná doba kde sme sa viac dokázali vzájomne tolerovať. Všetko sa dialo úplne prirodzene a nič sa nerobilo na silu. Dnes človek má pocit že vidí všade rôznych ľudí čo to hrajú na úprimnosť a ukazujú že sú to skvelí divadelní herci. Často sa vraví že človek pochádza s opice a popri tom ešte aj tá opica sa dokáže správať lepšie a kultivovanejšie. Niekedy aj to skonštatovanie že zvieratá medzi sebou vychádzajú lepšie je na mieste. Len je všetko viac postavené na umelosti a málokto je spokojný zo svojim telom. Ľudia chcú byť nasilu niekým, kým v skutočnosti nikdy nebudú. Všetkého je masovo veľa a všetkého zároveň veľa aj škodí. Veci ktoré sa často považujú za normálne, tak proste nie sú normálne a vždy to tak bude.

Možno nie vždy je všetko nastavené dobou, ale spoločenským správaním ľudstva. Ako nevravím že všetko čo sa na svete deje sa nedeje prirodzene, len sa takých vecí deje málo. Málo sa upozorňuje na pozitívne veci a veci ktoré sú zlé tak sa riešia vo veľkej permanencii. Ako často sa rieši že sa všetko deje kvôli predsudkom a rasizmu. Ale v skutočnosti sa všetko deje preto, lebo prevláda v ľuďoch spoločenská apatia. Lebo v súčasnosti už nie sú tak stabilné priateľstvá, ako to bolo v minulosti. Ľudia skôr radi spoznávajú svet, než aby sa mali rútiť do vzťahov ktoré pravdepodobne nebudú fungovať. Priateľská zóna sa stáva stále čoraz viac prístupnejšou a pre človeka ktorý chce niečo vážnejšie tak dostane maximálne stopku. Ale aj napriek tomu sa netreba vzdávať a treba to skúšať ďalej keď sa dá. Ani človek nemusí mať nejaký návod na život, aby vedel ako to má byť. Keby sa viac rieši že aký je človek vo vnútri a nepozerá sa na vonkajšiu krásu tak je všetko iné.

Mne veľmi na túto problematiku vzťahov pomohol jeden vynikajúci film O tele a duši. Tam bolo jasne zobrazené ako to má v samotnom živote fungovať.  Niekedy stačí aby dvaja ľudia v živote mali aspoň jednu spoločnú vec a na základe toho si začnú reálne rozumieť. A toto je absolútne prirodzené keď všetko ide ruka v ruke. Keď ten život si človek viac vychutnáva a nerieši že čo všetko musí rýchlo spraviť. Práve ten film nastavil zrkadlo že keď sa ľudia toľko neplašia a snažia sa viac žiť, tak o to viac je ten život krajší. A presne takto by sa mali ľudia vnútorne nasmerovať, ale pravdepodobnosť že sa niečo také stane je malá. Lebo ľudstvo je možno príliš zhýčkané keď sa ich niekto spýta že či chcú zmenu, tak nadšene dvíhajú ruky a keď dostanú otázku že či chcú zmeniť seba, tak sklopia hlavy. Toto je veľmi dominantný spoločenský model, ktorý nemá v našej spoločnosti absolútne čo robiť. Sme veľmi priateľskí a dobrosrdeční ľudia čo sa nám môže určitým časom vypomstiť. Je absolútne neprirodzené keď sa snažia médiá starať do súkromia celebrít, ale aj napriek tomu treba uznať že je to ich práca. Som o to vďačnejší za to že sa nemusím všade pretŕčať a očakávať od ľudí uznanie. Ako je krásna pozornosť a uznanie ľudí, ale nie je to niečo čo človek k životu potrebuje. Ja som rád keď môžem zažiť nejaké koncerty a mať zážitky vďaka ktorým si môžem povedať že ten môj život mal zmysel.

Každý si vo svojom živote praje určitú prirodzenosť, len málokto pre ňu aj niečo reálne urobí. Nie každý je ochotný urobiť toľko vecí v živote a postaviť sa za svoje ideály. Preto by sa mal človek úplne inak mentálne nastaviť a nie všetko okolo povrchne. To že prevláda spoločenský konzum a neriešia sa problémy medzi štyrmi očami je velikým problémom. Ten sa vyrieši maximálne vtedy keď človek začne pomenúvať veci pravým menom a prestane sa hrať na niečo kým nikdy nebude. Človek potrebuje aby veci okolo neho šli úplne prirodzene a aby nemal okolo seba rôznych podlizovačov čo mu budú na všetko pritakávať. Každý človek si musí povedať že najkrajšia v živote je jedine len prirodzenosť a nič iné. Proste človek sa musí cítiť absolútne prirodzene a byť v takomto stave. Na ničom nezáleží viac lebo toto je tá najdôležitejšia hodnota nášho života.

 

Držať sa

4. februára 2018

Držať sa vo svete kde často treba napĺňať potreby je tá najťažšia vec.  Myšlienky mám často zmiešané a vravím si že aby ten strašiak v hlave navždy zmizol. Každý deň vstanem s určitou myšlienkou a verím že existuje niečo čo ma vnútorne bude držať vždy nad vodou. Celý môj život je o tom ako dokážem určité veci vnímať navonok a ako zvnútra. Viem že často musím vnútorne sám zo sebou bojovať, aby som našiel presne to čo potrebujem. Niekedy veľa vecí musím v sebe ovládať aby to vo mne nevykypelo. Viem že koľko vecí ma dokáže reálne ovplyvniť a že často sa riadim viacmenej pocitovo. Keď si predstavím že s koľkými ľuďmi sa vždy snažím vychádzať korektne a nerobiť im podrazy tak to považujem za veľký zázrak. Človeka často dokážu motivovať tak silné veci a silné momenty aby si povedal vo svojom vnútri že niečo spraví. Presne ja to tak mám s podvedomím a raz ten príde ten vnútorný výpadok. Dakedy v živote niečo spraviť buď človeka privedie do kŕču alebo do stresu. Ja pravdepodobne prílišne cítim zodpovednosť za to že všetko čo spravím bude mať následky. Ale viem že je to niečo s čím treba automaticky rátať a je to fakt s ktorým treba žiť.

Dakedy sú situácie keď si len sadnem a nad každou situáciou v živote premýšľam. Nad tým čo treba zlepšiť, vylepšiť ale aj napriek všetkému sa snažim žiť. Žijem tak aby som si to nikdy do konca svojho života nemusel vyčítať. Niekedy sa pozriem za seba a poviem si že čo všetko by som najradšej mal. Možno si príliš idealizujem určité spoločenské situácie a príliš premýšľam nad tým že čo by bolo keby mám niekoho kto by mi vnútorne rozumel. Ale viem že často svojim myšlienkam nedokážem porozumieť ani ja sám a nikdy tomu úplne neporozumiem. Len musím chápať že celý náš život je založený na maličkých súvislostiach. Každá jedna maličkosť dokáže rozhodovať o tom čo sa v skutočnosti stane. V mojom živote sa stalo toľko vecí že som si tým skrátka musel prejsť. Boli situácie kedy mi nedokázal každý s niečím vnútorne pomôcť a najme to tak bolo po vzťahovej stránke. Som vďačný ľudom ktorí mi dokázali s určitými vecami pomôcť, ale s tými ostatnými myšlienkami ktoré som mal v hlave, tak som si musel pomôcť sám a dať veciam čas kým vo mne dozreli. Proste každá myšlienka musela nejakým spôsobom dozrieť a často som hľadal silu, aby som určité pocity zo seba dokázal dostať.

Moja vlastná rodina ma drží nad vodou, aby som neprepadol určitým pocitom ktoré nie sú pekné. Niekedy si poplačem nad vecami ktoré v skutočnosti neviem reálne ovplyvniť. Vravím si že čo by som vo svojom živote urobil aby všetko bolo lepšie, ale viem že som pravdepodobne dokázal urobiť maximum. Počúvam často hudbu, aby som pred určitými myšlienkami v živote unikol a snažil sa byť viac optimistickejší. Veľmi počúvam svoje srdce ktoré bije a ktoré mi dáva jasné znamenie že čo mám urobiť. Vnútorne mi vraví aby som si dokázal dať pozor, ale viem že srdce nie je na vine ak spravím nejaký nesprávny krok. Že všetko čo spravím je len a len na mojich pleciach, skrátka ja si nesiem ten batoh radosti, starostí, lásky, problémov a všetkého čo život prináša. Sú veci ktoré často neviem ovplyvniť a sú veci ktoré viem ovplyvniť a je na mne ako k tomu pristúpim. Aj maličká vec v mojom živote ma dokáže vnútorne ovplyvniť a viem že to tak má pravdepodobne byť. Nebudem sa vyhovárať že ako to mám v živote ťažké, keď to majú v živote iní ľudia ešte ťažšie. Tí moji skutoční hrdinovia sú moji rodičia čo ma dokázali vychovať a oni najlepšie poznajú moje pocity. Nikto iný si tie pocity čo mám v sebe často nedokázal tak silno prežiť, ako oni. Lebo vedia že ako veľa vecí v živote dokážem, tak vo veľa veciach mám nedostatky.

Každý deň sa učím nejakým spôsobom pochopiť a povedať si že tu všetci máme poslanie. Všetci žijeme ten svoj vlastný svet či ten introvertný alebo ten extrovertný. Ja žijem ten introvertný už veľmi dlho a zo začiatku som si myslel že to nebude mať svoje čaro. Potom som začal spoznávať aj iných introvertov čo to cítili úplne podobne ako ja, len boli o niečo skúsenejší. To ma utvrdzovalo že sa musím držať pri zemi a byť vnútorne silný. Vytvoriť si okolo seba tím ľudí ktorí majú v sebe empatiu a vedia mať dostatok trpezlivosti. Čoraz stále viem aké je to držať sa správnych ľudí o ktorých viem že sa na nich môžem spoľahnúť. Ľudí čo sa mi nevysmievajú za chrbtom a ktorí mi dokážu reálne porozumieť. Preto vo svojom živote viem aké je dôležité určité situácie riešiť pokojne a bez stresu. Ale niekedy príde slabší deň, vnútorný výpadok kedy myslím na niečo iné. Niekedy príde strach z vecí a to mi uberie veľmi veľa psychickej energie ktorú reálne potrebujem. Často prepadnem pocitu že som vnútorne sám a že mi nikto nemôže pomôcť. Niekedy sa uzatváram do seba, lebo nechcem aby sa ľudia trápili a robili si starosti. Snažím sa nájsť riešenie a povedať si že existuje východisko ako sa s určitých vecí dá dostať. Sú momenty kedy jedine na čo sa hnevám je sám na seba že možno konám v niektorých situáciach neskoro. Ale som človek a mám právo sa mýliť rovnako ako aj ostatní ľudia.

Viem že sa budem snažiť v živote bojovať o to, aby som niečo reálne dokázal. Aby som sa vždy vnútorne zaťal a urobil to maximum a nič nikdy nevypustil. Viem že možno neviem úplne všetko a vždy som rád ak sa niečomu reálne dokáže priučiť. Vždy budem oporou každému bez rozdielu a budem sa snažiť robiť všetko preto, aby bola vnútorná pohoda. Nebudem sľubovať veci ktoré nedokážem splniť, ale budem robiť veci ktoré dokážem splniť. Ale viem že keď niečo vo svojom živote začnem robiť, tak to robím na 120 percent a dávam do toho maximálne nasadenie. Urobím všetko v rámci svojich možností čo budem mať. Keď ma bude moja vnútorná sila viesť tým správnym smerom, tak všetko bude také aké to má reálne byť. Často je tá vnútorná sila mojim hnacím motorom aby som sa niekam v živote posunul a nestál na mieste. Už teraz viem že veci ktoré som vo svojom živote robil neboli zbytočné a držia ma stále pri živote.

 

 

Emócie a city

23. januára 2018

Pojmy emócia a cit sa v bežnej reči často zamieňajú. Vyplýva to z toho, že v tejto oblasti jestvuje istá nevyjasnenosť a terminologická nepresnosť. Sú autori, ktorí chápu emócie a city ako synonymum, pričom uprednostňujú termín latinského pôvodu – emócia (latinské emovere zn. vzrušovať, dráždiť; pohyb, nepokoj).

Pri posudzovaní špecificky ľudského emocionálneho odrazu skutočnosti môžeme odlíšiť dve geneticky odlišné hladiny tohto odrazu: emócie ako vývinovo starší a nižší typ a city, vývinovo mladší, špecificky ľudský typ emocionálneho prežívania a odrážania.

Emóciami v užšom zmysle slova (alebo tzv. nižšími citmi) nazývame najjednoduchšie zážitky spojené s uspokojovaním alebo neuspokojovaním primárnych (základných, organických) potrieb. Sú úzko späté s potrebou jedenia, pitia, čerstvého vzduchu, ochrany pred chladom, so sexuálnymi potrebami atď. Súvisia s motiváciou. Napokon každú motiváciu sprevádzajú určité emócie. Emócie sú vyvolávané momentálnou, okamžitou situáciou. Sú záležitosťou bezprostredných vnútorných stavov organizmu či pôsobenia aktuálnych situačných podnetov. Zmenou situácie či vnútorného stavu organizmu spravidla okamžite miznú. Elementárne emócie sú vlastné človeku už od útleho veku. V podstate prvý plač dieťaťa možno pokladať za počiatok jeho emocionálno-citového života. Emócie v úzkom zmysle slova sa vyskytujú aj u zvierat. Avšak od emócii zvierat sa aj najjednoduchšie emócie človeka odlišujú predovšetkým tým, že ich človek uspokojuje v súlade s požiadavkami spoločnosti, že sú to emócie spoločenskej bytosti.

City  

Charakterizujeme ako psychický zážitok spojený s uspokojovaním vyšších, sekundárnych, špecificky ľudských potrieb, ktoré vznikajú v priebehu spoločensko-historického vývinu ľudstva. City vznikajú len na určitej úrovni intelektu a odrážajú vzťah ku konkrétnym predmetom a javom objektívnej skutočnosti.

City sa vyznačujú predovšetkým kladným alebo záporným vzťahom k tomu, čo ich vyvoláva (príklady). Základom rozličného vzťahu k predmetom a javom sú predovšetkým zvláštnosti samotných predmetov a javov. Najdôležitejší je tu význam, ktorý tieto predmety a javy majú v našom živote a v tej situácii, v ktorej sú práve dané (napr. potrava, ak sme sýti). Ďalej tu majú veľký význam naše spomienky späté s prežívaným predmetom alebo javom (príklady – stačí ak si spomeniem na vojnu). Mnohé javy v nás vzbudzujú veľmi zložité city, ktoré zahrňujú tak spokojnosť, ako aj nespokojnosť ( napr. prekonávanie prekážok – prekážka vyvoláva nespokojnosť, ale jej prekonávanie spokojnosť).

Charakteristické pre city je vzrušenie a uspokojenie, ktoré v nás vyvolávajú. Hnev často prebieha v podobe jasne vyjadreného vzrušenia, radosť sa môže prejavovať v jednej i v druhej forme.      City v značnej miere ovplyvňujú i činnosť človeka. Podľa tohto vplyvu ich možno deliť na: 1. stenické, ktoré činnosť človeka zvyšujú a 2. astenické, ktoré životnú činnosť človeka znižujú.

Charakteristické znaky citov   

Zo všetkých doteraz preberaných psychických procesov city najlepšie charakterizujú subjektívnosť človeka. Prvým a podstatným znakom citov je teda ich subjektívnosť, t.j. úzke spojenie s naším Ja. Podľa tohto znaku sa city aj charakterizujú ako subjektívne prežívaný vzťah človeka k tomu čo poznáva, robí. Druhým znakom citov je ich spontánnosť, t.j. tá vlastnosť, že sú vyvolávané bez nášho vedomia, chcenia. Naše vedomie a chcenie samozrejme má istý vplyv na naše city, ale v popredí je ich autonómnosť, spontánnosť. Ďalším znakom citov je, že nie sú vyvolávané bezprostredne vonkajším podnetom, ale predpokladajú vždy nejaký vnem alebo predstavu, na ktoré sa pripájajú. Tak dostávame vzťah citu k objektom a v tomto zmysle hovoríme o predmete citu ako o čiastočnej príčine jeho vzniku. Ďalším znakom je aktuálnosť citov, t.zn., že si ich nemôžme udržať v tej istej podobe. Nový zážitok na rovnaký predmet alebo jav bude vždy, aj keď nepatrne, ale predsa len iný, odlišný od predchádzajúceho. A napokon posledným znakom citov je ich polarita. City sa pohybujú medzi dvomi p. City sa pohybujú medzi dvomi pólmi: príjemný – nepríjemný; láska – nenávisť, atď.

City zvláštnym spôsobom menia životnú činnosť človeka. Pod vplyvom citov sa vo väčšej alebo menšej miere mení činnosť vnútorných orgánov človeka, obehu krvi, dýchania, zažívania a žliaz s vnútornou sekréciou. Značné premeny možno pozorovať i v mimike a v pantomimike. Dôležitá je i vokálna mimika, t.j. vyjadrenie citu v intonácii a zafarbení hlasu.     Teórie citov

Na vysvetlenie citového života sa v priebehu vývinu psychológie vytvorilo viacero teórií, z ktorých najznámejšie sú teória Jamesa-Langeho a talamická teória Cannona.   Teória Jamesa-Langeho sa tak nazýva preto, lebo ju nezávisle skoncipovali Američan Wiliam James a dánsky fyziológ Lange. Podľa tejto teórie telesné zmeny priamo nasledujú vnímanie vzrušujúcej situácie a pociťovanie týchto zmien, to je práve cit, emócia. Nie teda ako hovorí teória prostého rozumu, že vnímame situáciu, ktorá vyvoláva citový zážitok, máme túto citovú skúsenosť a potom sa správame emocionálne, že táto emocionálna skúsenosť dáva vznik vnútornostným a kostrovým reakciám. Bežne totiž povieme: stratil som peniaze, som smutný, a preto plačem, alebo stretnem medveďa, naľakám sa a utekám. James-Langeho teória neuznáva toto poradie, teda situáciu, emocionálnu skúsenosť a telesnú reakciu, ale kladie telesnú reakciu hneď k situácii a až potom prichádza emocionálna skúsenosť (neplačeme preto, že sme smutní, ale sme smutní, pretože plačeme, sme naľakaní, pretože sa chvejeme atď. Táto teória získala veľa prívržencov, ale aj odporcov. Ako najzávažnejší argument proti nej sa uvádza, že pri prerušení spojenia medzi miechovými nervovými dráhami a teda aj sympatickými a medzi kôrou, emocionálne správanie nebolo narušené (pokusy sa robili na zvieratách i na zranených ľuďoch). Talamická teória – v dnešnej podobe sa u ňu zaslúžili najmä Cannon a Bard. Odlišuje sa od predchádzajúcej najmä v tom, že hlása nezávislosť emocionálnej skúsenosti (zážitku) od emocionálneho správania (výrazy tváre, činnosť vnútorných orgánov, telesné pohyby). Kým James-Langeho teória hovorí, že emocionálnou skúsenosťou je uvedomovanie si telesných zmien, talamická teória predpokladá, že emocionálny zážitok a emocionálne správanie vznikajú súčasne výbojom vzruchu z talamu.Cannon uvádza schému na znázornenie svojej teórie, podľa ktorej vzruchy zo zmyslového orgánu, ktorý postihuje situáciu, idú po prepojení do hypotalamu a odtiaľ jednak do kôry a jednak do vnútorných orgánov a kostrového svalstva. Keďže talamus je bližšie ku kôre, emocionálna skúsenosť predchádza telesným zmenám. Talamická teória, ako aj James-Langeho teória pripúšťa, že kôra môže podnietiť alebo utlmiť emocionálne správanie. Možno konštatovať, že aj táto teória má svoje nedostatky a vyčerpávajúcu teóriu sa dodnes nepodarilo vytvoriť.   Delenie citov na afekty, nálady a vášne

Oblasť citových zážitkov je veľmi rozmanitá a zaviesť nejaké delenie nie je ľahké. Najčastejšie sa pri delení prihliada na intenzitu citového zážitku, alebo sa city delia z hľadiska ich obsahu, teda predmetu, na ktorý sa viažu. Pokiaľ ide o osobitné formy citov z hľadiska ich intenzity a dĺžky trvania rozlišujeme tri základné druhy.

1. Afekty – intenzívne, hlboké city, ktoré sa vyznačujú krátkym trvaním a búrlivým priebehom. Veľmi silne sa tu prejavujú telesné výrazy citu, zmena mimiky tváre, pohyby končatín i celého tela (napnutie tváre, stisnutie zubov, zatínanie pästí, roztvorenie náručia, útočné pohyby atď.), vonkajšie prejavy zmien vnútorných orgánov (zmenený dych, začervenanie, zblednutie, slzenie, potenie). Afektami môže byť rozčúlenie, hrôza. strach, zlosť, nenávisť, oduševnenie, zaľúbenie, búrlivá radosť). Ako charakteristické sa tiež pri afektoch uvádza zastavenie činnosti predstáv, neschopnosť logického úsudku, neschopnosť ovládania svojho správania. Nesmieme však na základe toho usudzovať, že človek si v afekte svoje činy neuvedomuje, a preto že nie je za nich zodpovedný. Aj v stave najsilnejšieho záchvatu hnevu si človek uvedomuje, čo robí a môže sa ovládať, pravda, stojí veľké vypätie vôle. V bežnej reči sa niekedy slovo afekt zamieňa za slovo vášeň. Z psychologického hľadiska však slovu vášeň prikladáme iný význam.

2. Vášeň (náruživosť) je tiež veľmi intenzívny a hlboký cit, ktorý však na rozdiel od afektu vykazuje dlhodobé trvanie a je spätý s vôľou človeka, s jeho činnosťou, t.j. dáva mocný impulz ku konaniu. Vášňou sa môže stať láska k umeniu, vede ale i k ľuďom, potom i kladný vzťah k nejakému predmetu, z čoho vyplývajú napríklad vášne zberateľské, pestovateľské a pod. Ĺudia sa stupňom vášnivosti od seba veľmi líšia. Niektorí nedávajú svoje city najavo, zostávajú akosi u nich vnútri, hovoríme tu o sentimentálnych ľuďoch na rozdiel od ľudí vášnivých, u ktorých sa ich city prejavujú navonok v ich správaní.

3. Nálady – je to osobitná forma citu, protikladná afektom. Ide o cit slabej intenzity, ale pomerne dlhého (v porovnaní s afektom) trvania. Nálada môže byť veselá, smutná, podráždená, pokojná atď. Nálada teda trvá istý čas a v tomto čase akosi podfarbuje celý duševný život človeka, jeho činnosť. Ako odlišnosť od afektu sa tiež udáva, že pri afektu je jasný predmet tohto citu, kým pri nálade predmet citu zdanlivo chýba. Analýzou však je možno v mnohých prípadoch zistiť príčiny, od ktorých nálada závisí: úspechy, nezdar, fyzický stav, postoje ľudí a pod. Okrem veľkej pestrosti nálad sa celkovo hovorí najmä o nálade dobrej a zlej, pričom dobrá nálada pôsobí priaznivo na ostatné duševné deje a činnosť človeka, kým zlá nálada opačne sťažuje priebeh duševného života. V tejto súvislosti sa preto hovorí, že človek by sa nemal stávať otrokom svojich nálad a mal by vedieť skleslosť a smútok prekonávať.

Vzhľadom na svoj obsah alebo predmet sa city najčastejšie delia na nižšie a vyššie. Pri nižších citoch ide o sprevádzanie takých duševných obsahov ako je pociťovanie, vnímanie, predstavy, pudová činnosť, teda nižšie city sú bližšie k organickým potrebám organizmu. Vyššie city sprevádzajú zložitejšie duševné činnosti, ako je myslenie, chcenie, viažu sa na komplexy duševných dejov. Podľa toho patria medzi nižšie city tie, ktoré sprevádzajú pocity a vnemy človeka. Veľmi výrazne sa viažu citové zážitky s pocitmi čuchovými, chuťovými alebo kožnými ako aj s pocitmi vnútornostných orgánov. Taktiež však sprevádzajú pocity z oblasti zrakovej, napr. farby hodnotíme ako príjemné alebo nepríjemné, veselé, smutné a podobne je to v oblasti sluchovej. Z nižších citov, ktoré sa viažu na pudovú činnosť Jurovský uvádza city vitálne. Viažu sa na také pudové impulzy, ktoré smerujú k udržaniu, obrane alebo zdôrazneniu indivídua. Pri ich uspokojení ide o príjemnú kvalitu citov, pri neuspokojenie o nepríjemnú. Ďalej sem patria i city, ktoré vznikajú z uspokojenia alebo neuspokojenia pudov zameraných na iných ľudí, napr. pudu pohlavného.

Medzi vyššie city, ktoré sa viažu na zložitejšie duševné činnosti a ich komplexy, možno ako typické uviesť city intelektuálne, estetické, mravné a sociálne.   Medzi intelektuálne city patrí napr. údiv, keď je človek zaujatý citovo nezrozumiteľnou otázkou, ďalej cit pochybnosti, keď svoju myšlienkovú činnosť nepokladáme za vyhovujúcu a cit presvedčenosti, keď môžeme obhajovať správnosť svojho názoru. Známy je intenzívny príjemný cit, keď myšlienková činnosť dosiahla svoj cieľ.   Estetické city, ktoré sa zakladajú na našej bohatej duševnej činnosti, a ktorých podstatu tvorí postihovanie jednoty, harmónie, sa vyznačujú príjemnou kvalitou.

Morálne (etické) city súvisia so vzťahom človeka k iným ľuďom a vznikajú tam, kde ľudia svoje vlastné správanie a správanie iných ľudí hodnotia z hľadiska všeobecne platných, danou spoločnosťou uznávaných pravidiel, Pozitívne city vznikajú, keď sme si vedomí, že konáme a iní ľudia konajú v súhlase so známymi morálnymi požiadavkami, negatívne – ak konáme, alebo ak sa koná proti nim.   V tesnej súvislosti s morálnymi citmi sú city sociálne, na ktoré má vplyv historický vývin spoločenského života a ktoré sa viažu na ostatných ľudí, počnúc vzťahom k druhému človeku, ako napr. spolucítenie, cit priateľstva, až po vzťahy k širšiemu okruhu ľudí, k obci, národu, štátu, kde k vedomiu spoločenskej príslušnosti sa viažu city príjemnej kvality.   Vlastnosti: príjemnosť, napätie, vzrušenie a opačne Priebeh citov: vnútorná telesná reakcia /organizmus sa pripraví na akciu/, hodnotenie, či ide o pozitívnu alebo negatívnu udalosť, výraz tváre a reakcia na emóciu.

zdroj: referaty.sk

Úvaha o cestovaní v čase

22. januára 2018

Ktovie aké by to bolo, keby máme možnosť cestovať v čase. Možno by to pre nás niečo znamenalo a možno by sme si povedali že je to zbytočnosť. Bolo by zaujímavé mať nejaký diaľkový ovládač a prepnúť si, kam reálne chceme ísť. Viem že je to niečo čo sa s veľkou pravdepodobnosťou nestane, ale predstaviť si to treba. Aj samotná hrdinka Max Caufield z Life Is Strange mi dala podnet sa nad tým všetkým zamyslieť. Že aké by to bolo skvelé sa pozrieť na nejakú fotku z detstva a vrátiť sa presne do tej časovej osi, keď som bol menší. Po každom rozhovore ktorý by nedopadol dobre a pretočil by sa čas, tak to by bola úžasná predstava. Ale možno keby sa to deje stále, tak by sa nám to moc nepáčilo. Bolelo by človeka celé telo, lebo použitie nejakej schopnosti by nás stálo veľa síl.  Ale keby máme nejaký teleport ktorý by nás preniesol niekam v čase čo by bolo skvelé. Bolo by to niečo zaujímavé a výnimočné čo by nemalo v súčasnej spoločnosti obdobu. Uvidíme čo sa vo svete bude ďalej diať, ale vieme že môžeme čakať rôzne prekvapenia na ktoré sa musíme pripraviť.

Byť iný

21. januára 2018

Byť iný znamená sa podrobiť akejkoľvek kritike spoločnosti a začnú prevládať predsudky. Najme to majú ťažké ľudia čo chcú žiť normálny život, ale naše zákony im to priam neumožňujú. Sú to ľudia ktorí svoju orientáciu nevnucujú ľudom, ale zároveň chcú len pochopenie. V živote sa človek ocitne nad priepasťou a začne premýšľať že ktorého človeka dokáže do svojho života prijať. Sú napríklad ľudia čo sa vo svojom tele necítia dobre a začnú rozmýšľať nad operáciou ktorá s nich urobí buď ženu alebo muža. Často sa tí ľudia nevedia nejakým spôsobom zaradiť a niekedy to aj kombinujú. Nie vždy vedia že či sú muži alebo ženy, skrátka v danom momente pribudne jeden termín a to je ono. Často sa rieši že či treba chrániť takýchto ľudí podobne ako je chránená inštitúcia manželstva. Niekedy ľudia prepadajú obave že ak sa schvália registrované partnerstvá, tak tým sa posilnia práva pedofilov a rôznych sexuálnych deviantov ktorí budú ubližovať ženám. Ako nikdy som nejako extra neposudzoval človeka čo sa vo svojom vnútri cíti iný.

Byť iný vždy znamená sa odlíšiť od nejakej skupiny ľudí a ukázať im že miesto na tomto svete je pre všetkých. Ale tí čo robia nejakým spôsobom zle a škodia, tak takí ľudia budú mať ťažké začleniť sa do spoločnosti. Inakosť v skutočnosti nie je riešená iba s pohľadu orientácie, ale aj s pohľadu rasy a farby pleti. Vznikajú také zvláštne obavy že nám všetci ľudia čo majú inú farbu pleti ublížia. Nám maximálne môžu ublížiť len ľudia čo sú ovplyvnený nejakou ideológiou. Ľudia ktorí dostali zlé návyky od ľudí čo sa správajú zle a snažia sa naviesť na to svojich stúpencov. Nikto kto sa narodí nie je zlým človekom, ale je dôležité že kým je človek formovaný. Lebo keď je človek formovaný dobrými ľuďmi tak je tam nádej že si prenesie tie dobré návyky do života. Človek sa môže odlišovať od skupiny ľudí aj svojimi pocitmi a názormi na dané spoločenské udalosti. Nie je pravidlom že treba mať vždy názor na všetko a na všetkých.

Ale občas byť iný znamená aj istý spoločenský extrém a začne sa ľudom vnucovať niečo čo nechcú. Určité veci sa postupne deťom vnucujú aj na školách ako nástroj propagandy. Napríklad to že keď sú dvaja chlapi alebo dve ženy, tak je to vlastne úplne v poriadku. Presne aj toto je súčasť ideológie ktorú sa snažia pretlačiť rôzne organizácie, médiá a rôzne liberálne politické strany. Celkovo si myslím že nie je to férové voči ľudom čo sa snažia napriek orientácii žiť v kľude a bez nejakého mediálneho rozruchu. Mám kamarátku ktorá s tým musí bojovať každý deň a myslím si že to nie je pre ňu vždy najľahšie. Treba myslieť na to ako chrániť určitú skupinu ľudí, ale tak aby nevytláčali zo života ľudí čo preferujú skôr tradičnú rodinu kde sú otec, mama a deti. Aj keď je pravda že ani v tradičnej rodine to nie je vždy ideálne a rozvody sú na dennom poriadku. Často tým trpia deti, lebo niekedy nevedia ako sa k danej situácii majú reálne postaviť.

Často sa pripisuje aj bielej rase ľudí že je rasistická a pri tom takí môžu byť aj ľudia tmavšej pleti s tým dôvodom že sa im nič nestane. Veľmi sa zľahčuje situácia v rámci migrácie a podceňujú sa určité spoločenské riziká. Rasizmus sa stáva slovom ktoré naše elity používajú ako náhle niečo nepasuje do ich pyramídovej hry. Mať odlišné názory na EÚ, politikov a najmocnejších ľudí sveta sa samozrejme trestá. Trestá sa to buď blokovaním na Facebooku alebo na tej sieti človek skončí natrvalo. Povedať niečo odlišné a kritické je zlé, lebo sa tým urážajú najvplyvnejší predstavitelia našej spoločnosti. Ľudia neraz prídu o prácu len preto že povedia niečo čo sa do našej spoločnosti nehodí. Lebo byť politicky nekorektný nie je zrovna v móde.

Rieši sa ako majú byť ľudia tolerantný voči iným rasám a treba sa zamýšľať že kto je voči nim tolerantný. Voči ľudom čo vo vojne bojovali a ktorí sa snažili vybudovať určité štáty. Naši otcovia, starí otcovia, ženy a všetci čo boli v armáde aby nás ochraňovali pred nebezpečenstvom. Dnešná mládež žiaľ toto ako bolo na vojne nikdy nebude poznať a nikdy nebude dostatočne samostatná aby v tomto svete reálne prežila. Pre nich je dôležité že majú bohatých rodičov ktorí im všetko dajú okamžite pred nos bez toho aby pohli prstom. Maximálne budú vyciciavať rodičov a stanú sa s nich len obyčajní darmožráči. Nie všetci budú takí a nájdu sa v spoločnosti aj rozumní ľudia ktorí sa budú odlišovať a budú pozitívnym príkladom pre svet. Ľudia ak nespravia nič pre tento svet, tak bude s toho nič. Ak sa budú pozerať iba na jednu stranu a nebudú počúvať aj názory druhej strany, tak bude ťažké vytvoriť svet kde budeme načúvať oboma stranám.

Keď sa budeme v tomto svete škatuľkovať, tak nedospejeme k žiadnemu riešeniu. Musíme si vypočuť aj názory ktoré sa nám často nepáčia a ktoré patria k inému názorovému prúdu. Tiež nie som zo všetkými ľuďmi úplne stotožnený, ale nebudem ich škatuľkovať a musím si tiež určité názory vypočuť. V tom celom tkvie naša inakosť že vieme tolerovať aj iné názory a nie iba názory ktoré nám pasujú. Byť iný neznamená sa odlišovať iba po výzorovej stránke, ale najme je to o tej rozumovej stránke a o tom či človek nesplieta nezmysly. Dôležité je odlišovať fakty od fikcie a pomenovať veci pravým menom vďaka čomu si vytvoríme vlastný názor.

Uvedomujem si že tieto myšlienky sa nebudú všetkým čítať ľahko. Ako je správne keď ľudia okolo nás by si mali byť rovní. Ale malo by sa to diať tak, aby im to nebolo vnucované a nasilu pretláčané. Mne nevadia ľudia čo majú inú farbu pleti alebo sú inak orientovaný. Len sa mi nepáči niekedy ten dvojaký meter ktorý prevláda v samotnej spoločnosti a samozrejme sa nadobúda pocit že to tak má byť. Rovnosť je správna pokiaľ sa ani jedna strana necíti nejakým spôsobom ukrivdená. Malo by sa riešiť ako chrániť ženy pred násilím tak aby to bolo ošetrené zákonom. Pravdepodobne by na to ani Istanbulský dohovor úplne nestačil, lebo problémy sa majú riešiť komplexne. Ale ak sa nájde nejaký kompromis s ktorým by dokázali byť spokojné obe strany, tak je nová nádej že sa určité veci v živote zmenia k lepšiemu.

.

Úvaha o reálnych priateľstvách

16. januára 2018

V živote je málo priateľov ktorí to myslia úprimne, zvyšní sa len pretvarujú že ich niekto zaujíma. Keď príde zlomový moment, tak ten človek bude odkopnutý spoločnosťou. Ľudia budú vždy na niekom hľadať chybu, nikdy neocenia snahu človeka niečo zmeniť. Budú ohovárať, klamať, závidieť, intrigovať a keď sa človek pomýli hoc aj neúmyselne tak ešte po ňom kričia. Čudná logika tohto sveta, že si ľudia viacej závidia než prajú. Nesprávne hodnoty kde radšej človeku podrazia nohy, než by mu mali pomôcť. Ťažké je zistiť kto koho má úprimne rád a kto nie. Lebo žijeme v dobe pretvárok a ten kto povie pravdu je šialenec a nepatrí do tohto sveta. Kopec ľudí by za svoju pretvárku mohli dostať aj nejaké herecké ocenenie. Niekomu sa darí maskovať svoje pocity a niekomu nie. Nie všetci ľudia v živote sú našimi priateľmi, nie všetci ľudia si nájdu čas, aby s nami boli. Nie všetci ľudia budú človeku priať šťastie. Celý tento život je jeden veľký paradox, že v tom najlepšom okamihu sa na človeka vykašlú všetci jeho priatelia ktorých má. Bude troska, nula, lúzer, odpadlík spoločnosti, skrátka niktoš. Jedna situácia mi pripomenula, ako som stratil niekoho len kvôli niekomu, kto sa tváril ako kamarát. Keď som sa začal cítiť šťastný, tak mi to šťastie zničil, ona začala pokukovať po ňom, ale to vyhral ten tretí s ktorým je vydatá. Zo začiatku som to niesol ťažko celý ten pocit, ja som jej to všetko odpustil a stále sme priatelia. Lebo viem že nedokážem živiť v sebe hnev a nenávisť. Nemám ten vnútorný pocit, že by som sa na niekoho hneval. Vo svojom živote vždy dokážem v sebe nájsť dostatok odpustenia bez ohľadu na to že ma ten človek sklamal alebo mi nejak inak ublížil. Robím to preto, lebo nechcem stáť na mieste a chcem sa dakde posunúť ďalej. Môžem byť zlý a môžem hodiť všetkých cez palubu. Ale neurobím to, lebo mám až príliš zdravý rozum v sebe. Skrátka od určitého času nemám šťastie na baby, ale postupne som si začal uvedomovať, že sa cítim šťastnejší. Šťastnejší sa cítim s toho dôvodu že nemám kotvu na nohe, ktorá by ma ťahala ku dnu. Mnoho ľudí sa chváli že sú šťastný a milovaný, ale však nech sú, ja im to neberiem a nie som s toho zúfalý a nebudem sa kvôli tomu opúšťať. Vážim si tých skutočných čo sú tu a čo sa nepotrebujú na nič hrať a majú ma radi. Ľudí čo sú vo svojom srdci krásny a ktorí nemajú piliny v hlave. Ľudí čo majú vo svojom živote jasno a vedia čo chcú. Aspoň viem že pri ktorých je to priateľstvo skutočné a pri ktorých nie.

Časová slučka

12. januára 2018

Niekedy cítim že som v určitej slučke a mám pocit že sa dni opakujú. Premietam si úplne všetky veci dokopy a premýšľam že či nekráčam stále na tom istom mieste. Časté zamýšľanie ma vedie k tomu že život sa dá prirovnať k určitej simulácii. A ten simulátor žijeme takmer každý jeden deň, vďaka čomu vieme že žijeme. Niekedy si predstavujem že aké by to bolo celú tú časovú slučku pretočiť. Aké by to bolo fajn, keby sa dajú vrátiť veci ktoré sme v živote pokazili. Bolo by skvelé si pretočiť časť dňa a urobiť určité veci znova a lepšie. Bolo by najlepšie vrátiť niektoré myšlienky čo sme povedali späť a viac nad nimi premýšľať. Namiesto nejakej zbrklosti by lepšie bolo zvážiť všetky pre a proti. Lebo žijeme vo svete kde každý človek je iný a inak premýšľa. Je absolútne v poriadku ak niekedy vybočíme zo stereotypu ktorý číha na nás s každých dverí. Viem si predstaviť nejaký časopriestor vďaka ktorému sa dá vrátiť do minulosti a napraviť určité krivdy. Myslím si že keby sa to dalo, tak by nás to niekam vnútorne posunulo. Svet ktorý žijeme je založený na predstave že všetci ľudia budú k nám dobrí. Ale vieme že svet nie je počítačová hra a že máme jeden život, ktorý keď premárnime tak skrátka zomrieme. Ale keď máme možnosť žiť a máme nejaké poslanie, tak sa to snažme naplniť a nepozerajme sa na to kto čo povie. Len žime pre tie momenty ktoré nám nikto nezomrieme a povedzme si že ten život má zmysel. Má zmysel žiť pokiaľ si tie nesprávne veci nepripustíme a budeme stále tápať v tme. Lebo je dôležité veriť v seba, aby sme vo svojom vnútri dokázali nájsť pokoj. Máme veľkú moc zmeniť určité veci a je na nás či to skúsime, lebv keď to neskúsime tak bude neskoro. Všetci ľudia na svete majú možnosť niečo urobiť a neodolať tlaku okolia. Všetci to dokážeme nejakým spôsobom zvládnuť, len my musíme zabojovať a uvedomiť si že to nikto iný za nás nespraví.

Dobrí ľudia

11. januára 2018

Často je dôležité veriť v to že existujú okolo nás dobrí ľudia. Že nám tí ľudia dokážu otvoriť svoje srdce a dokážu nám dať šancu vo svojom životu šancu. Niekedy aj na samotnom človeku záleží že či si dokáže budovať s inými ľuďmi. Nie vždy nám všetci dokážu sadnúť, ale to ešte neznamená že to treba vzdať. Ale nikdy netreba zabudnúť dobrého človeka nájsť v sebe, lebo na tom skutočne záleží. Ja sa stále učím spoznávať určitých ľudí, ale určite neprestávam veriť aj keď som sa dokázal popáliť. Skrátka viem že v každom človeku sa môže skrývať niečo dobré aj to nedáva najavo. Toto je proste absolútne v poriadku a treba to brať tak ako to je. Všetci si musíme prejsť tými rôznymi skúškami, aby sme si uvedomili kým vlastne sme. Nič nám nepadá z neba a často sa naše názory nemusia zhodovať s tými ostatnými. Veriť v ľudí vôbec nie je naivné, len často nevieme kto je kto. Ale vieme že pri kom sa dokážeme cítiť dobre. Ja som si našiel ľudí pri ktorých sa cítim dobre a tí ľudia ma posúvajú. Niektorí ľudia ma dokážu vnútorne inšpirovať k tomu, aby som si s každého zobral niečo dobré.

Najme je dôležité si od života brať len tie pozitívne vedomosti a nežiť v nevedomosti. Nasmerovať svoju myseľ tam, kde cítime že je to skutočne potrebné. Keď si premietnem určité veci v živote, tak viem že mi záleží na tom, aby všetci mali pokoj v duši. Dôležité je aby sme medzi sebou toľko nebojovali a našli si ľudí čo nám povzbudia. Niekedy si možno neuvedomujeme aké poklady máme často v našich dušiach. Umenie je keď dokážeme v sebe nájsť tie pozitívne vlastnosti, ale zároveň je správne mať sebareflexiu. Dôležité je si v živote určiť cestu akou chceme ísť a uvedomiť si že sú v nej aj prekážky. Tá najväčšia výzva začína vtedy keď človek dokáže prekonať a ukázať že je lepší než bol predtým.

Veľa vecí si dokážeme často k srdcu a máme pocit že nie všetci ľudia sú dobrí. Proste tejto apatie by sa mal človek navždy zbaviť a veriť že dobro nad zlom zvíťazí. Často si ľudia možno povedia aký je to naivný a zaslepený postoj, ale v skutočnosti je reálny. Vždy je dôležité pripomínať že všetci ľudia na tomto svete majú svoje miesto a že niekedy predsudky treba dať bokom. Lebo my raz budeme v pozícii kedy nám niekto pomôže. Ale aj tak vždy treba rozlíšiť kto to v dnešnej dobe myslí úprimne. Dôraz na hodnoty by sa mal stále klásť a najme je dôležité ľudom dať nejakú nádej do života. Všetci ľudia si zaslúžia impulz k tomu, aby dokázali žiť plnohodnotný život.

Mojou inšpiráciou pre písanie sú všetci dobrí ľudia a ľudia ktorých som nedávno spoznal. Každý deň sa učím byť lepším vďaka ním a veriť že dobrí ľudia nikdy nevymrú. Možno nie vždy dám najavo ako každého mám rád, ale keď dám tam vtedy to je ten najkrajší moment. Sú momenty kedy mám pocit že v tom boji sám, ale v mojom srdci je veľmi veľa ľudí a nikdy na to nezabudnem. Všetci ľudia na svete majú čisté duše, len je dôležité to vidieť a pozerať sa do vnútra srdca. Všetci ľudia na svete majú silu na to zmeniť nielen svet, ale aj sami seba. Vždy je dôležité aby sme vnútorne rástli a mali pocit že niekomu na nás záleží. Som vďačný všetkým dobrým ľudom čo pri mne vždy stoja a stále mi to dávajú najavo svojou trpezlivosťou a veria vo mňa. Veľa to pre mňa znamená a viem že nič iné k životu nepotrebujem, lebo tí ľudia sú pre mňa tá najväčšia motivácia. Ľudia ma motivujú niečo vnútorne robiť a nikdy sa v živote nevzdať. Podstatná vec ktorá je pre nás veľmi dôležitá, aby sme dokázali nájsť pokoj na duši.

Bilancia minulého roka 2017

2. januára 2018

Je správny čas si zhodnotiť tento rok. Udialo sa veľa vecí ktoré na nás mali dopad či to boli tie politické alebo veci čo sa dejú bežne okolo nás v našom okolí. Tento rok bol zmesou nielen smutných správ, ale bol aj zmesou radosti, vzrúša, smiechu, starostí, sĺz šťastia. Vytvorili sa nové priateľstvá, zachovali sa tie čo stále fungujú. Stalo sa aj veľa prekvapivých vecí kedy sa ukazuje že čoraz viac sa prikláňajú k tomu že politická korektnosť musí raz a navždy skončiť. Treba nazývať veci pravým menom, ale robiť to s dávkou noblesy a bez nejakej snahy sa niekomu vysmiať alebo niekomu priať niečo zlé. Ja by som ako prvej chcel poďakovať mojej rodine že ma podporuje, že sa snaží byť trpezlivá a pochopiť ma. Že sú to ľudia čo aj keď spravím chybu, tak viem že ma majú radi aj s chybami. Vzniklo veľa skvelej hudby, bolo veľa skvelých koncertov a bolo aj veľa skvelých zážitkov. Napísal som veľa článkov ktoré na niečo poukazovali a zároveň aj dávali nádej že nie všetko na tomto svete je iba zlé. Získal som veľa cdčiek, knižiek, každá druhá-tretia výhra bola podpísaná alebo nejaké iné drobnosti čo ma nejako potešili. Bolo veľa skvelých filmov, seriálov, hier čo ma veľmi potešili a priam ma príjemne prekvapili. Potešili Stoličné dni, návšteva Bratislavy, Anita Soul,  Mosty Gesharim, Tatra Flowers, Mikulášsky jarmok, Vianočné trhy a ďalšie. Veľmi by ma potešilo že niektoré zážitky som zažil a v budúcom roku by som rád zažíval viac kultúrnych podujatí. Ďakujem všetkým čo si prečítali moje články v roku 2017 a verím že 2018 bude ešte lepší a viac veselší.