365: 2012 – 2022 – Premýšľanie o šťastí

Premýšľam o tom že ak budem cítiť šťastie že či mi to vôbec ľudia budú priať. Že či si s tým skôr nezavriem dvere k niekomu na kom mi záleží. Musím sa priznať že niekedy na mňa takéto obavy v živote prídu. Keď sa dostanem do bodu kedy začne byť všetko v poriadku, tak môžu prísť pochybnosti o mne samotnom. Niekedy sa bojím že sklamem osobu ktorú mám rád. Uvedomujem si že mi na tom záleží žiť v pravde aspoň kvôli nej. Lebo pre mňa len kvôli nej má toto všetko zmysel. Nastavuje mi v živote zrkadlo a viem že pravdepodobne by som sa bez jej prítomnosti necítil dobre. Ja väčšinou nepíšem o tom čo cítim, lebo je pre mňa potrebné to povedať naživo. Lebo viem že je to potrebné povedať osobe na ktorej mi najviac záleží. Ak mám byť k niekomu úprimný tak budem v skutočnosti k nej. Môj svet sa zmenil, lebo viem že v ňom začala byť správna osoba. Osoba s ktorou všetko pekné chcem skutočne zažiť a pri ktorej viem že s ňou môžem rátať. Uvedomujem si že lieči moju dušu svojou prítomnosťou a tým že je. Nič viac vo svojom živote už nepotrebujem, len všetky pocity ktoré cítim dokázať naživo. Čím viac budem veriť tomu čo naozaj cítim, tak o niečo lepší bude môj život. Lebo viem že sa jej budem môcť pozrieť do očí a vedieť že mi rozumie. Viem že veľa vecí v živote sa bude diať aj bez slov. Ja väčšinou nehovorím o šťastí v citovom živote, lebo nechcem aby sa to pokazilo. Lebo mi na tom človeku ktorého mám rád naozaj záleží a dôležitejšie je pre mňa byť úprimný k nej. Až potom môžem byť úprimným k ostatným keď budem mať istotu že to tak môže byť. Lebo to šťastie sa buduje postupne a je za ním dlhá cesta. Cesta ktorá môže v živote tou najkrajšou akú môžem reálne zažiť.

Vnútorne sa otvoriť

Mám veľmi veľa pocitov v sebe, ale sú to veci čo si musím nechať na najlepšie momenty. Možno tie najlepšie momenty nemusia vždy prísť, lebo tá obava môže byť väčšia. Nemusia byť moje pocity pochopené a prijaté, preto často mám dôvody nad tým premýšľať. Prirodzene sa to deje, lebo tieto pocity môžu byť odmietnuté. Je umenie sa otvoriť ak na to môže byť prijateľný dôvod. Preto sa učím byť viac otvoreným voči tým čo si to zaslúžia, než voči všetkým. Často ma inšpiruje nejaká konkrétna emócia a analyzujem ju. Premýšľam nad tým či svojimi pocitmi ľudom neublížim. Vždy premýšľam či sa naozaj otvoriť, lebo ak to urobím môžem tým niečo zmeniť. A zároveň to prejavím voči človeku čo mi môže byť najviac blízky. Ak sa človek otvorí do veľkej miery opadne to vnútorné napätie. Ale nemusí to tak byť vždy, lebo človek by rád povedal veľa vecí ale vnútorne sa v ňom niečo zablokuje. A táto blokácia zásadne mení veci, lebo sa bojí že stanovisko bude zamietavé. Preto sú ľudia vnútorne ostražitými, odťažitými a ponorenými vo svojom svete. Majú na to svoje vlastné dôvody alebo sú za tým skúsenosti že sa otvorili a ublížilo im to. Vraj otvorenosť je úžasná vec, ale v skutočnosti ňou môžeme ublížiť ľudom ktorých máme najradšej. Je jedno či má človek v niečom pravdu alebo nie. Lebo ten dopad bude vo výsledku rovnaký. Vnútorne sa otvoriť nie je o tom všetko na človeka naraz vybaliť. Lebo tú úprimnosť treba dávkovať postupne Ja ako sa otvorím tiež to nedám von naraz, lebo by to bolo príliš veľkým šokom. Ale má to svoj zmysel, pokiaľ je to venovaná tá úprimnosť tým správnym ľudom.

Sloboda duše

V živote je dôležité aby ľudská duša bola naozaj slobodná, aby sme neboli otrokmi spoločnosti. Aby sme my boli ako ľudia slobodnými. Niekedy sa podriaďujeme len preto, lebo sa ľudom bojíme povedať nie. A toto niekedy dokáže byť oveľa stresujúcejšie než niečo fyzické. Ľudia často niektoré veci robia iba preto že sú zaviazaní niekomu a je jedno komu. Sú zaviazaní priateľom, rodine a aj okoliu. Preto sa niekedy obetujeme na úkor vlastných záujmov ktoré máme. Fyzicky sme slobodnými všetci, ale psychicky nie. Riadime sa príliš často pravidlami a to nás voči iným úplne zväzuje. Namiesto toho aby sme sa samostatne rozhodli ako naložíme zo životom, tak necháme o tom rozhodnúť iných. Samozrejme treba rešpektovať ľudí a pravidlá, ale niekedy to môže nabrať rozmery vďaka ktorým sa tie hranice prekročia. Ak niečo urobím tak preto, lebo verím že je moja duša v tom úplne slobodná. Že môžem urobiť čo považujem za správne a nebude mi to nikým vyčítané. V rámci písania je moja duša slobodná a nie som nikým v tom ovplyvnený. Len ak by som urobil niečo čo je odlišné od spoločnosti, prial by som si aby to bolo rešpektované. A to že všetko a všetkých rešpektujem je štandardom, lebo sa to tak musí robiť podľa spoločenských pravidiel. Moja duša je príliš krehká a citlivá preto môžem určité veci vnímať citlivejšie. Všetci potrebujeme priestor na vlastné rozhodnutia a je jedno či sa to bude páčiť alebo nie. Naša duša musí byť slobodná, aby sme v tomto svete dokázali rásť. Samozrejme že sloboda duše je myslená v tom zmysle že človek nebude robiť automaticky zlé veci. Prišli sme na svet, aby sme v ňom robili veci ktorým ľudia nebudú rozumieť ale budeme im rozumieť my. Treba sa riadiť pravidlami, ale nesmie nás to obrať o našu vnútornú slobodu. Namiesto prežívania života, urobme všetko preto aby sme žili. Aby sme mali vlastnú vôľu a vedeli čo je pre nás skutočne najlepšie.

Cieľová rovinka

Vždy som veril že všetko čo bolo tu napísané dokázalo ľudom pomôcť. Ale čoraz viac si uvedomujem že možno to nebol môj úplne prirodzený smer. Čoraz viac cítim že som v rámci vlastnej stránky povedal úplne všetko. Už cítim že nie je ľudom viac čo povedať, lebo už by to pravdepodobne až ta nebolo docenené. Cítim že už by som to robil nasilu a to by nebolo dobré. Je jeden projekt pri ktorom neviem či bude dokončený. Ale ďalšie dva budú dokončené, teda sa jedná o finálovú piatu písanú sériu Moment pravdy ktorá bude patriť ku tým najosobnejším a najdlhším. V štádiu príprav je aj spomienkovník pôvodne sa mal volať 365. Len po určitom skúmaní som zistil že samotný rok nemá 365 dní. Zmenil som názov čo by sa mi tematicky hodil a vďaka čomu by som tam dokázal písať aj hlbšie veci. Jedna časť tam budú články z celého obdobia písania a druhá časť tam budú veci čo sa na stránku nezmestili alebo som to v danom momente nevydal. Zamyslenia ľudskej duše je finálny názov a čo bol na začiatku použitý ako podtitul. Stránka skončí z viacerých dôvodov a tie budú vysvetľované postupne. Ale ten podstatný dôvod je že cítim ako mi dochádza inšpirácia. A všetky tieto veci môžu byť na úkor kvality. A cítim aj určitý nezáujem kvôli ktorému nie je motivácia to viac robiť. Vždy som to chcel skončiť aj preto, lebo to môže ľudom vadiť. Ale pokračoval som lebo tí dobrí ľudia ma motivovali a tí to prevýšili Len si uvedomujem že sú iné priority ako čítať ľudí čo za tým textom naozaj natrápia. Rozumiem tomu a preto veľa ľudí prestalo čítať. Ja už nebudem silou mocou písať ak budem cítiť že si to ľudia ani neotvoria. Nepotreboval som veľké čísla a ani som si to nikdy nešiel. Nechcem písať len preto, aby na stránke niečo skutočne bolo. Tento rok v rámci písania bude posledným a ukončím to v najlepšom štýle. 11. rok bude posledným a cítim že už mám iné priority ako písať a vedieť že to možno nie všetci otvoria. A ľudia čo si to naozaj otvorili že to nikdy nebolo robené zo zlým úmyslom. Títo ľudia ma motivovali písať, ale už je správny čas odísť zo scény. Prenechať písanie iným ľudom čo to dokážu robiť oveľa lepšie než ja. Sa blížim do cieľa a ešte dokončím posledné veci, aby ľudia na mňa nikdy nezabudli. Je správne ísť iným smerom, možno nebudem mať na výber a vrátim sa. Ale skôr to vidím tak že už ľudom nemám čo v rámci písania odovzdať. Stránka zostane aktívna, aby z nej ľudia mali čo čerpať, ale viem že sa pravdepodobne ku nej nevrátim. Môj cieľ cítim že je naplnený a či to bude ocenené ukáže až čas. Ale 2. a 1. miesto čo som získal bolo pre mňa motivujúce. Určite by bolo skvelé v tom pokračovať ďalej, ale uvedomujem že už sa vnútorne trápim v rámci písania a už by to nebolo dobré. Ak by som sa rozhodol ešte pokračovať už by boli články len raz do mesiaca čo by ľudia viac ocenili. A preto ešte to dôkladne zvážim či bude v rámci písania tento rok posledným alebo nie.

365: 2012 – 2022 – Existencia života

Niekedy človek rozmýšľa nad skutočne takými vecami že si povie otázku prečo. Premýšľa nad tým že či v tomto svete skutočne dokáže existovať. Či vie nájsť skutočne tú rovnováhu nájsť tak, aby si dokázal povedať že je už dostatočne vnímavý. Premýšľam neraz nad tým že či sa dá existovať vo svete kde nevieme čo je pravda a čo nie. Niekedy sa len vytrhne s kontextu niečo čo človek v skutočnosti nepovedal. Niekedy nevieme na čom v skutočnosti sme a ja s pozície človeka ktorý viac nad vecami rozmýšľa obzvlášť. Nie som človek čo by svoje súkromné a osobné veci zdieľal s ľuďmi, introverti nemajú veľa priateľov tých si zvyčajne vyberajú. Som ten človek ktorý viac premýšľa, analyzuje, hľadá na všetko odpovede. Nie som vták ktorý rozpestrie krídla a otvorí sa všetkým dokorán. Hľadám presne to čo ostatní ľudia a žijem život v súvislostiach. Premýšľam v živote nad každým slovom, pocitom, myšlienkou a nad tým čo dokáže ovplyvniť svet. Nevypisujem svoje súkromné pocity, ale skôr sa snažím poukázať na niečo pozitívne. Viem že v živote nie je potrebné všetkému porozumieť, len sa snažiť žiť tak aby sa dalo tešiť aj z maličkosti. V živote je dôležité aby sme zistili kto naozaj sme a snažili sa podľa toho žiť. Teším sa z maličkostí a z vecí čo sa v živote podaria. Uvedomujem že v živote ako sa dá zmýliť, tak sa dá aj niečo spraviť dobre. Len vieme že potrebujeme cítiť že máme kvôli komu existovať. Potrebujeme vedieť že sa nájdu ľudia kvôli ktorým ten život za niečo skutočne stojí.

Mimo

Naučil som sa stáť mimo všetkých tých vecí ktoré neviem zmeniť. Ponoril som sa do svojho sveta lebo som to tak skutočne chcel. Nechávam žiť svoje vlastné ja mimo všetkých drám a bez potreby hádania sa. Prečo som takým človekom akým naozaj som, lebo si uvedomujem vlastnú hodnotu. Lebo si uvedomujem že nepotrebujem kričať, hnevať sa alebo čokoľvek si dokazovať. Vždy som mohol byť iným, ale napriek všetkým okolnostiam to prevýšila moja vlastná dobrota. Ja si pripustím že ľudia okolo mňa môžu mať pravdu a nehádžem sa kvôli tomu o zem. Celý môj život mi záleží na tom aby som žil pokojne a bez stresov. Nikdy som do nepokojnej situácií nevstúpil a zo všetkými sa snažím vychádzať dobre. Lebo introverti sa nepotrebujú hádať z ľuďmi a nejako sa obhajovať. To že veci vnímam úplne inak ako veľká časť spoločnosti neznamená že som zlý človek. Možno sa taká bublina okolo mňa vytvorila a ja to ľudom okolo seba odpúšťam.

Nikdy som nepotreboval akúkoľvek svoju myšlienku silou mocou pretlačiť. A ani si silou mocou hľadať ľudí čo by so mnou reálne súhlasili. Len viem že si všetko v tomto svete musím vybojovať a tomu nie všetci budú rozumieť. Moja cesta životom je niekedy ako na hojdačke. Niekedy stúpam a inokedy padám, lebo viem že je to potrebné. Každý deň sa snažím nájsť silu na to, aby som žil zmysluplný a pokojný život. Lebo ja si to tak poviem, ale v realite je všetko iné. Nedokážem to oklamať na ceste životom je veľa prekážok a výziev ktoré musím zdolať. Musím prekonávať veci ktorých sa bojím alebo dať šancu ľudom ktorých sa niekedy bojím. Ak sa utiahnem do seba, tak mám na to extrémne pádny dôvod. Boli za tým predošlé skúsenosti z ľuďmi, ktoré mi voči nim dokázali naštrbiť dôveru. Preto cítim že som mimo sveta, kde nie sú tie vibrácie také aké by mali byť. Vzdialim sa a niekedy budem radšej ticho, než sa obhajovať a vedieť že by som nebol pochopený.

Za mojou dobrotou takpovediac môže byť aj to že celý svoj život ustupujem ľudom. Nikdy som nepovedal nie, lebo by som sa bál že by sa ľudia na mňa nahnevali. Je iné robiť veci keď človeka niekto poprosí a ja to samozrejme urobím z radosťou lebo sa nemusím ničoho báť. Niekedy si kvôli týmto pocitom prídem že som solídne mimo. Ale v skutočnosti je to tak preto, lebo moje vnútro je iné. Uvedomujem si že som citlivejším a viac ma dokážu slová zabolieť aj keď sú myslené v dobrom. Môj život nikdy nebol o tom že by som mal niekoho viac alebo menej rád. To že od života veľmi veľa nechcem je prirodzená vec, Predtým som si prial veľmi veľa materiálnych vecí, ale uvedomil som si že ma šťastným neurobia. Raz za určitý čas áno, ale najväčšie šťastie si človek musí vytvoriť sám.

Ak cítim že za všetkými slovami dokáže byť láskavosť, tak to dokážem oveľa viac prijať. Niektoré veci sú vo mne tak dané že až tak veľmi vec toho k životu nepotrebujem. Viem že môžem mať množstvo materiálnych vecí, ale v skutočnosti je dôležitejšie aby ku mne ľudia pristupovali z láskou a pokojom. Toto potrebujem viac ako všetky veci sveta, ktoré sa dajú nahradiť. Vzťah s človekom sa nedá niečím nahradiť a ani všetky zážitky. Radšej ku svojmu životu pristupujem skromne než si vyžadovať niečo čo mi v skutočnosti nikdy nemusí patriť. Veci ktoré chcem sa často za peniaze nedajú kúpiť a to je láska, pokoja, radosť a ľudské jednanie. Preto do veľkej miery sú mi malicherné a povrchné veci na míle vzdialené. Lebo ich jednoducho nepotrebujem a dôležitejšie je pre mňa žiť v prítomnosti. A nežijem tak preto lebo mi to bolo rozkázané, ale preto mám vo svojom vnútri oveľa silnejšiu vôľu. Keď mám nejakú myšlienku tak ju dokončím a nevykašlem sa na to.

Sú momenty kedy sa cítim vystrašený, úzkostne a utiahnem sa do seba. Na tieto pocity mám veľké právo a nie je potrebné mi ich zazlievať alebo vyčítať. Niekedy o tom čo cítim musím porozmýšľať a dostať sa s toho. Môže to trvať pár dní, týždňov alebo mesiacov lebo je moja duša príliš citlivou. Som rád že napriek mojej citlivej duši nejakých kamarátov a priateľov naozaj mám. Ak ma niečo duševne štve alebo bolí radšej sa vyspievam a to ma upokojí. Lebo niekedy potrebujem únik ak cítim že môže prísť niečo napäté a stresujúce. Nejde o konkrétnych ľudí v mojom živote, ale o to že sa takéto situácie môžu stať kedykoľvek. Niekedy jedno slovo môže pomôcť alebo ublížiť, lebo sú citlivými a môžu to zle brať. Čím viac chcem byť mimo a vzdialiť sa, uvedomujem si že ako to môže človeka dobehnúť. Pre mňa tá túžba byť vo svojom vnútornom pokoji oveľa väčšia, než vstupovať do konfliktov a kričať po ľuďoch.

Niekedy sa emočne rozkývem, lebo si uvedomujem že nie som skalou. Lebo niekedy vo svojom živote zažívam veľmi veľa emocionálnych šokov ktoré potrebujem postupne prijať. A kvôli takýmto pocitom sa môžem cítiť úplne mimo, ale je to napriek tomu úplne v poriadku. Lebo si uvedomujem že mi na tom skutočne záleží. Keď sa budem nejako vo svojom živote cítiť, tak si prajem aby to veľká časť ľudí rešpektovala a nepotláčala to vo mne. Keď budem niekedy plakať a budem kvôli tomu mimo, tak preto lebo ma dokáže dojať pesnička. Lebo ma nezaboleli slová, ale vcítil som sa do príbehu niekoho iného. Ľudia sa začali báť citlivým, lebo robia presne to čo chcú iní. Počúvajú slová typu buď pozitívny, neplač, neopúšťaj sa a ďalšie iné slová. Ale týmito slovami sa ľudom viac ublíži než pomôže. Niekedy ľudom čo sú smutnými alebo majú úzkosť treba dať pokoj, nechať ich aby sa s tej vnútornej bolesti dostali a vyliečili sa z nej. Ľudia majú právo sa cítiť zle a mimo preto im tieto emócie neberme.

Priznávam že aj ja mám takéto momenty a často ich neviem vysvetliť. Len viem že ich musím nechať odznieť a potom všetko dokáže byť oveľa lepšie. A často si spomeniem na myšlienku z filmu Invalid že ak sa človek začne hnevať, mal by si zaspievať. A niekedy si pustím hudbu, lebo nie vždy dokážu pomôcť ľudské slová. Ale sú situácie kedy aj ľudské slová mi dokážu dať silu. Som rád že mám svoj svet kde si vyberiem ľudí ktorých si do neho pustím. Viem že každá minca má dve strany a človek by sa nemal báť byť naozaj citlivým. Nie že si to vyžaduje šablóna v spoločnosti, ale preto lebo je človek veľmi krehká bytosť. Niekedy ľudia nedokážu vyjadriť myšlienky ústne, lebo sa boja nepochopenia a predsudkov. Každý človek má právo sa cítiť mimo a niekedy sa vzdialiť, aby našiel stratenú rovnováhu.. Všetci si zaslúžia aby im pocitom bolo skutočne porozumené.

Nie som zlý, len mám svoj svet

Sú ľudia čo majú svoj vlastné svety a je to úplne v poriadku. Aj ja mám svoj svet a je na mne či si ľudí naozaj k sebe pustím. Ľudia možno majú pocit že keď mám svoj svet tak automaticky musím byť zlý a uzavretý človek. Nie som pred svetom uzavretý, ale sú situácie kedy je náročné sa vnútorne otvoriť. Niekedy si ľudia môžu jedno slovo alebo nejakú moju myšlienku zle vysvetliť. V súčasnosti človek čo chce žiť pokojne je vlastne lenivým. To že chcem žiť pokojným životom neznamená že na veci reálne kašlem. Pokiaľ cítim že nie som prijatý a pochopený, nebudem sa silou mocou niekam tlačiť ak tam nepatrím. Prišiel som na tento svet aby som mal možnosť výberu. Aby ak sa vo svojom živote rozhodnem niečo urobiť prial by som si aby to ľudia rešpektovali. Chcem cítiť že sa nemusím o tom čo cítim báť rozprávať a báť sa že by to mohlo byť otočené proti mne. Rád sa otvorím ak viem v skutočnosti komu. Preto veľa nad tým premýšľam a autisti viac premýšľajú o svojich pocitoch. Tiež premýšľam o tom čo by sa udialo keby som ako väčšina ľudí. Len sa snažím žiť pokojným životom, počúvam hudbu ktorú mám rád a vážim si prítomnosť. Ale niekedy prídu obdobia úzkostí a pocitov čo ma dokážu vykoľajiť. Som citlivým a niekedy som smutný ako sú mi povedané určité slová ktoré aj keď sú myslené v dobrom bolia. Snažím sa pristupovať k životu svojim vlastným tempom. Mám svoje sny v ktoré verím a ja si vyberiem čo absolvujem. Vyberiem si cestu a spôsob ako sa budem pozerať na svet. Vycítim kto ma má naozaj rád a kto si potrebujem nájsť ku mne cestu. Ale niekedy sa tie cesty z ľuďmi nedokážu pretnúť aj keby som sa veľmi snažil. Tie svety sú príliš vzdialené, aby som s tým niečo urobil. Lebo ľudí nepretvorím a ani to nikdy nebudem chcieť. To že vnímam svet odlišne a neočakávam od neho veľmi veľa neľutujem. Či to tomu ľudia rozumejú alebo nie až tak na tom nezáleží a nezaoberám sa tým. Len sa snažím žiť svoj vlastný život ako najlepšie viem a na tom naozaj záleží.

Nenávratná zmena

Žijeme v dobe kedy urobiť zmenu je tá najťažšia vec. A tieto zmeny sa môžu týkať ľudí čo majú inú orientáciu. Do veľkej miery môžu si prejsť tými najťažšími zmenami života. Nie je to iba o zmene pohlavia, ale tým ľudom sa veľmi zmení život. Nie je správne posudzovať zmenu, ale niekedy môže tá zmena ľudom ublížiť. A najmä keď sa tá zmena už nedá vrátiť späť a je už nemenná. Spoločnosť celkovo sa bojí rozprávať o transrodovosti ľudí Lebo sa ľudia čo si tým prešli boja odsúdenia a nenávisti od väčšiny celkovej spoločnosti. Veľa ľudí môže povedať že sa cítia pri tej zmene dobre, ale nemusí to byť pravda. Veľa ľudí čo podstúpi zmenu lebo sa necítia vo svojom tele dobre, neskôr tú zmenu môžu ľutovať. Sami môžu prísť na to že im tá zmena dokázala viac ublížiť než pomôcť. Môže tam byť určitá psychická porucha človeka, prípadne zažil niečo čo bolo pre neho traumatické. Rozumiem ľudom čo si dajú urobiť tranzíciu, ale zároveň táto zmena môže byť nenávratná. A muži nebudú môcť mať deti, lebo si dajú odstrániť dôležité orgány ktoré im nebudú prišité naspäť. Uvedomujem že ľudia majú právo urobiť zmenu, ale musia si to ešte premyslieť. Nie vždy môže zmena pomôcť človeku aby sa mal naozaj lepšie. Zmena by nás mala posunúť v živote vpred, ale niekedy môže byť krokom späť. Nie všetky zmeny človeku pomôžu skutočne napredovať, ale v skutočnosti skôr človeku zničia život. Treba si každú zmenu premyslieť, lebo sa to nebude môcť vrátiť späť. Všetci ľudia by si mali premyslieť čo vlastne urobia, lebo im tie zmeny môžu aj zmeniť alebo doslova zničiť život. Iné zmeny môžu pomôcť pokiaľ sú prospešné pre duševné zdravie človeka. Človeku buď zmena dokáže pomôcť vďaka čomu si posilní sebavedomie alebo si ňou môže zmeniť celý svoj život. Preto si treba každú zmenu vopred premyslieť, lebo následky prídu bez ohľadu na všetky okolnosti.

Koniec mladosti

Pamätám si svet keď som bol skutočne mladým, predtým sa žil iný život. Neriešili až také problémy, ako sa riešia v súčasnosti. Nikdy som nad takýmto vecami predtým nepremýšľal, lebo sa ma až tak nedotýkali. Ale teraz je všetko úplne iné, skončila jedna etapa a začala ďalšia. Začal som riešiť veci ktoré by som predtým v sebe ani nepomenoval. Ako skončilo moje obdobie mladosti, tak si uvedomujem že dospelosť patrí ku tým najťažším obdobiam života. Lebo v tom období ako môže prísť veľa pekného, tak sa môže aj veľa vecí pokaziť. Samozrejme aj keď mám v živote sny, tak mám aj momenty kedy mi príde veľa vecí ľúto. Niekedy ma prepadne smútok, lebo si uvedomím že nemám moc všetko v živote zmeniť. Lebo ovplyvnia to do veľkej miery okolnosti čo sa stanú a s tým už nič nespravím. Nie preto že by som bol lenivý alebo by sa mi nechcelo, len kolobeh života neovplyvním. Uvedomujem si že jediné čo môžem naozaj zmeniť je samotná prítomnosť. Toto jediné sa dá zmeniť, ale minulosť a to čo bolo predtým tak sa viac nezmení. A vo vzťahu k priateľom a rodine je to o niečo silnejšie než sa zdá. Môže sa čokoľvek v živote pokaziť a tým slovom prepáč to už nikdy nenapravím. A ani nekonečné vysvetľovanie prečo sa niektoré veci stali problémy nevyrieši. Môžem byť milým, dobrým alebo rozumným ale nezaručí mi to všetko šťastie sveta. Už nie som ten chlapec čo bol kedysi naivný a veril všetkému a všetkým. Ale čím som starší uvedomujem že do veľkej miery môžem byť citlivejším. Ak cítim že niečo nie je v súlade, tak radšej cúvnem. Vždy si pustím hudbu vďaka ktorej sa s tým čo príde nejako popasujem. Nachádzam silu niekde čomu v skutočnosti naozaj rozumiem. Bol som iný takmer od začiatku života a je to niečo čo zostane nemenné. Niektoré veci sa skrátka nezmenia, lebo je to prirodzene niečím dané. Nikdy som sa nikam nepotreboval tlačiť a ak niečo nebolo v poriadku vycítil som to. Vždy si ľudia ku mne prirodzene našli ku mne cestu a nenútil som nikoho byť so mnou v priateľstve. A keď som začal robiť to čo robím, tak preto lebo ústne veci sa nie vždy dajú rozvinúť a introverti niekedy majú s tým problém. Niekedy sa dá dostať do kŕču lebo človek chce niečo povedať, ale nepovie to kvôli obavám. Už keď človek sa dostane do veku 30 a viac rokov prestáva byť mladým človekom. Cítim že som z iného sveta kde veci vnímam úplne odlišne a čomu ľudia nemusia vždy rozumieť. A teraz som za tú inakosť vďačný, lebo sa nikomu nemusím tlačiť do priazne. Lebo ma všetky tie povrchné a malicherné veci obchádzajú teda sa do nich nezapájam. Jediné čo si prajem je žiť v pokoji a v láske na ničom inom až tak nezáleží. Verím že mi to časom bude dopriate a poviem si že všetko v živote je naplnené. Keby je všetko naplnené okamžite, nebolo by o čom snívať.

Umelá inteligencia (AI)

Veľa ľudí je šokovaných s toho že kam sa svet dostal. Ale mňa všetky tieto veci spojené z umelou inteligenciou neprekvapujú. Myslím že všetky tieto veci sa začali diať oveľa skôr. Len nikto tomu nepripisoval nejaký spoločenský význam. Lebo téma AI sa neriešila v hlbšom meradle ako sa to rieši teraz. Samozrejme je to dobou a postupne sa všetky veci začali digitalizovať. Veľká časť ľudí sa bojí že časom ich AI nejakým spôsobom dokáže nahradiť. Ale ešte nie sme tak ďaleko k tomu aby AI nahradila ľudskú prácu. Aj keď pri hudbe sa to začalo diať o niečo dlhšie než si ľudia myslia. Začalo to v roku 2017, kedy na Youtube vyšla prvá skladba ktorá bola skomponovaná AI a okrem produkcie bol pomocou nej vytvorený hudobný videoklip. Taryn Southern bola prvou speváčkou ktorej pomocou AI bola skomponovaná pesnička. Pre mňa to bolo vtedy prekvapením, lebo nikto vtedy nič také nevytvoril a bolo to prelomové. Na základe toho vytvorila album I Am AI čo bolo výnimočné a nikto okrem niečo podobné nevytvoril. Potom nastalo po tej udalosti jedno silné ohlušujúce ticho. Na začiatku som bol v šoku, ale postupne to vo mne tento pocit ustával. Začal som premýšľať nad všetkými tými udalosťami ktoré sa na začiatku zdali sci-fi. Keď som ešte netvoril stránku, tak som premýšľal nad tým že o tom niečo napíšem. AI takpovediac prenikla do všetkého a do hudby prenikla ako do tej prvej. Možno veľmi veľa ľudí takto tvorilo hudbu, ale sa v skutočnosti k tomu nepriznávajú. Ale nie je iba o AI, celkovo sa veľa vecí robí umelo a málokedy je v tom nejaký ľudský dotyk. Samozrejme sa tým do veľkej miery môže uľahčiť celý proces, ale vytratí sa tá ľudská autenticita. Rozumiem tomu obavám ľudí čo tvoria hudbu a už teraz niektoré albumy sú vytvorené pomocou AI. Ešte som to nepočul, tak nedokážem to vnútorne posúdiť. Už sa to dokázalo dostať do videohier a prekladateľom to môže skomplikovať prácu na prekladoch hier. Môže sa stať že preklad pomocou AI môže byť nepresný a nebude v takej kvalite ako keď to robia ľudia ručne čo môže trvať aj rok. Časom sa to dostane aj do seriálov a filmov k čomu nebudeme ďaleko. A do písania sa to dostáva už teraz čo môže ľudom pomôcť. Môže sa to tak stať aj v knižnom priemysle, kde by AI dokázala pomôcť k ľudom vytvoriť určitú základnú kostru o čom ľudia budú písať knihy. Nás blogerov to ešte veľmi neovplyvnilo, ale môžem povedať že či sa niekedy takým smerom uberiem. Všetky moje budú ručne písané a nikdy si samotnou AI nebudem pomáhať aby som si tým nejako uľahčil písanie. Ako predstava by to na začiatku bolo fajn, len by ľudia nerozoznali či to píšem ja alebo AI. Ani jeden text ktorý napíšem nebude vytvorený AI a to môžem naozaj sľúbiť. Ak budem niekedy pracovať z fantáziou, tak to bude písané mnou a nikto za mňa nevytvorí tú základnú myšlienku. Samotný vývoj nezastavíme takmer v ničom, ale môžeme k tomu pristúpiť aby nami bolo viac ľudského dotyku vďaka ktorému samotné písanie zostane autentickým.