Archive for the ‘Myšlienky o živote’ Category

Už som to pochopil

4. decembra 2017

Čoraz viac som začal vnímať okolnosti okolo seba a že všetko si treba vybojovať. Často ľudia čo sa snažia si niečo odmakať tak to robia kvôli deťom. Naše rodiny sa snažia nám vytvárať svet vďaka ktorému sa my budeme mať lepšie. Nie vždy im dokážeme uľahčiť našou častou rebéliou a tým že sa snažíme niečo robiť po svojom. Vravíme si že aké by bolo dobré mať nezávislosť a nebyť na niekom viazaný. Človek je nezávislý iba v tom na čo nemajú druhí ľudia žiadny dosah. Môže si určité veci dovoliť, ale v skutočnosti si môže dovoliť len veci ktoré určujú pravidlá. Milujem určité veci robiť inak a nikde sa nasilu netlačiť. Snažím sa vnímať všetky aspekty života bez ohľadu že či padám alebo stojím. Uvedomujem si že si tvorím svoju vlastnú cestu a tej ceste sa učím stále veriť. Snažím sa veriť že všetci ľudia okolo mňa si zaslúžia ďalšiu šancu a predsudky nie sú potrebné. Napriek svojim pocitom viem že môj život je plný vecí ktoré si reálne treba prežiť. Nesťažujem sa na veci, lebo viem že sa snažím byť spokojný. Nesnažím sa s vecami uspokojiť a ani vravieť že musím stáť iba na jednom mieste. Tiež mám ten plán ako sa budem snažiť tento svet zmeniť k lepšiemu, ale viem že musím sa pozerať na seba. Uvedomujem že mám tiež nejaké vady a vďaka tomuto faktu mám určitú sebareflexiu. Pochopil som že nie každý deň sa dá usmievať, ale napriek všetkému sa snažím kvôli rodine a kvôli ľudom čo si to reálne zaslúžia. Každý človek si tvorí svoj vlastný svet a každý má na svojom pleci nejeden problém. Veľa ľudí si povie že život je o tom, aby človek nejakým spôsobom žil. Áno v tomto prípade je veľká pravda, ale v skutočnosti je to pochopení samého seba. Keď človek dokáže pochopiť veci v súvislostiach tak sa dokáže skutočne posunúť ďalej. Pochopil som že niektorí ľudia v živote musia prísť a musia zároveň aj odísť. Uvedomujem si že každá jedna situácia dokáže zmeniť tak veľa vecí v živote. Ale napriek všetkému som vďačný za to, že nepotrebujem ľudí súdiť. Že viem dať šancu tým čo si ju reálne zaslúžia a že nie všetci ľudia sú zlí. Som rád že ma veľa situácii dokázalo tak zoceliť, aby som to nejako zvládol. Stres príde a tomu sa nedokážem úplne vyhnúť, ale prekonať to si vyžaduje čas. Som vďačný za veci čo mi dodávajú silu a ktoré ma motivujú v živote bojovať. Lebo v živote nie je dôležité len bojovať, ale veci okolo seba chápať.

Reklamy

Motýle

24. novembra 2017

Sme boli narodený do sveta, kedy sa učíme postupne kráčať. Všetko vnímame dvoma očami a počúvame dvoma ušami. Postupne rozprávame a zisťujeme že čo sa s nami v skutočnosti deje. Tá neskoršia hodnota sa postupne začne v nás formovať a uvedomíme že ako túžime milovať. Zažívame postupne prvé lásky, pocity, podnety a veci ktoré nám menia život. Ja vo svojom živote zažívam presne ten moment, kedy sa moje šťastie prelína s tou neistotou. Často túžim vzlietnuť a povedať že ako mi bude všetko jedno. Sme ako motýle čo hľadajú na tomto svete svoje miesto a dôležitosť. Naša vnútorná podstata je poskladaná s túžby aby sme vedeli niekoho milovať. Často sa zobudíme a premýšľame že či všetko čo urobíme je správne a že či dakomu s tým neublížime. Poznám ten stav keď sa začne všetko meniť a sami prídeme na to že či k lepšiemu. Stačí jeden moment kedy sa všetko v živote môže zmeniť s jednej sekundy.

Všetci túžime byť odlišný od všetkých aj napriek tomu že žijeme v bláznivom svete. Každý by najradšej všetko robil samostatne a nepremýšľal nad tým že či to prinesie následky. Túžime spoznávať ľudí a nové miesta ktoré nás dokážu inšpirovať k tomu byť lepšími ľuďmi. Spájame sa s ľuďmi ktorí sú nám vnútorne sympatický a cítime že im postupne dokážeme veriť. Ja cítim že takí ľudia v tomto svete sú, len časom prídem na čom som a viem že napriek tomu všetkému to neľutujem. Viem že všetky úsmevy sa nikdy neudiali náhodou, ale mali svoje vnútorné opodstatnenie. Napriek tomu že nie vždy všetky pocity dám najavo, ale viem že mi záleží na ľudoch s hodnotami. Mne sú ukradnuté nejaké spoločenské predsudky ktoré v skutočnosti nevedú nikam. Viem že je správne byť taký, aby som dokázal byť oporou každému kto to skutočne potrebuje, ale zároveň viem že nedokážem pomôcť všetkým. Uvedomujem si že každý človek na svete je iný a má odlišné problémy.

Snažím sa vždy nájsť ten vnútorný pokoj a robiť všetko preto aby som nesklamal. Ale viem že niekedy moja psychika je úplne iná a daktoré pocity neviem ovplyvniť. Možno že nemám presne to čo by som potreboval, ale vždy budem držať palce ľudom čo sa snažia niečo pre tento svet urobiť. Sú ľudia čo si zaslúžia obdiv že napriek problémom čo majú sa dokážu pred ľudí postaviť a usmiať sa. To v skutočnosti nedokážu všetci, ale tí čo sú vnútorne veľmi silní. Byť vnútorne silný je priam až celá veda a vždy je správne si tie sily rozložiť. Vždy treba oddeliť súkromný život od pracovného, lebo miešať dve veci nie je vždy správne. Je správne si popremýšľať že o čom treba hovoriť v práci a o čom treba hovoriť doma. Nie vždy treba vedieť úplne všetko a aby to vedeli aj ďalší ľudia. Momentálne mi robia radosť aj tie veci ktoré by som si nemyslel že mi budú robiť radosť. Som rád že sú tu ľudia čo tvoria súčasť života aj napriek tomu že nemusia byť vždy so mnou. Je vtedy jedno či niekoho poznám alebo či niekoho nepoznám, vôbec na to nepozerám. Nepozerám na spoločenské rozdiely, ale na to že či sú ľudia k sebe milí. Lebo ak áno tak sa dá na tom reálne stavať a môžeme sa niekam dostať.

Sme na tomto svete, aby sme dokázali nájsť sami seba. Aby sme pochopili že nie všetko nám padne do úst a že všetko si musíme vybojovať. Každý človek môže dokázať niečo o čom ani netuší že dokáže. Všetci sme na jednej lodi, len je dôležité aby sme vedeli plávať v tom rozbúrenom mori. Krok za krokom musíme kráčať za svojimi snami ktoré máme dokým je čas. Využime tú možnosť ktorú vo svojom živote máme a neupadnime do depresie. Ako veľmi jednoducho sa to vraví, ale vieme že život veci zariadi inak. Ale najviac mi v živote pomáha rodina, priatelia a hudba. Bez nich by som pravdepodobne spadol na totálne dno. Tieto skutočnosti ma robia lepším človekom napriek tomu že je to niekedy komplikované. Niekedy príde stres a vtedy sa vnútorne bojím že sa niečo pokazí. Vždy som sa bál, lebo som nevedel že či všetko bude raz dobré. Ale stále verím že všetko je ako má a že tí ľudia ktorí sú pri mne, tak pri mne aj zostanú. Lebo viem že v živote si človek niektoré veci za peniaze nekúpi ako láska, čas, zážitky, rodina, priatelia a všetko čo mu môže spraviť život lepším.

Autizmus – devíza alebo bremeno trápenia

15. novembra 2017

Často sa niekedy zamýšľam nad tým že či vôbec má zmysel na tomto svete existovať. Medzi ľuďmi ktorí sú zdravší a ktorí sa neboja života ako takého. Vždy vstanem a premýšľam že či ten život čo žijem je skutočne radosťou alebo sa ľudia pri mne skôr trápia. Viem že človek nedokáže svoje pocity povedať, lebo sa často bojí nepochopenia a odsúdenia zo strany druhých. Ja sa stretávam s tým že ten môj život je neustálym bojom a miestami spájaný s obavami o svoju budúcnosť. Nikdy som nejako nad tým nelamentoval, lebo všetky svoje pocity dusím v sebe. Viem že vďaka svojim pocitom mám veľa známych ľudí, ale málo skutočných priateľov. Viem že niektoré veci vďaka autizmu proste nebudem môcť spraviť, lebo mi to vlastné podvedomie nedovolí. Nie som tým dokonalým človekom a uvedomujem si že mám chyby s ktorými musím žiť po celý život. Sú momenty kedy viem potešiť a sú momenty kedy si myslím že viem sklamať. Ale viem jedno že nikdy som nerobil veci zo zlým úmyslom a vždy mi je prednejší pokoj v duši.

Nenarodil som sa preto aby som sa s niekým hádal alebo o niečo bojoval. Ja necítim hnev, ale viem vycítiť ak niečo nie je naozaj v poriadku. Vždy viem kedy sa mám usmievať a kedy mám skutočne zvážnieť. Čím som starší, tým viac si uvedomujem ako mi nie je všetko jedno. Pamätám si keď som bol menší, tak som nebral ten život až tak vážne a pravdepodobne som si vtedy neuvedomoval všetky okolnosti. Stále obdivujem mojich rodičov ako to všetko dokážu zvládnuť so mnou, keď ja v danom momente o sebe pochybujem. Niekedy sa bojím budúcnosti a toho že príde raz deň keď budem na všetko úplne sám a nebude mi môcť nikto pomôcť. To že teraz niečo ešte funguje, tak neznamená že to tak bude navždy lebo život vždy dokáže prekvapiť.

Byť iným znamená učiť sa pochopiť seba samého a nájsť v sebe dačo dobré. Vždy sa v autizme učím nájsť niečo o čom môžem byť presvedčený že je správne. Môžu tam byť niektoré devízy, ale aj napriek tomu sa snažím žiť ako obyčajný človek čo má rád svoju rodinu a ľudí čo za to stoja. Vždy sa snažím dať každému svoju lásku bez rozdielu a najlepšie ako sa mi len dá. Nerobím rozdiely že kto aký je a beriem ľudí takých akí reálne sú. Ak niečo pokazím tak ma to úprimne mrzí, lebo viem že to nebolo úmyselné. Ja sa snažím vždy urobiť ľudí okolo seba šťastnými, ale už je ťažšie urobiť šťastným seba. Keď vidím ako sú niektorí ľudia šťastní, tak si uvedomujem že mne sa to nemôže stať. Po každom aspekte života sa dokážem potešiť, ale po tej citovej stránke sa to pravdepodobne nikdy nezlepší. Nie je to subjektívny výlev pocitov, ale je za tým veľké množstvo skúsenosti.

Raz sa ma jeden človek opýtal že či dokážem vycítiť ľudí okolo seba a ja som vtedy povedal že áno. Aj toto je súčasťou autizmu vycítiť určitých ľudí a povedať si že kto to myslí úprimne. Stáva sa mi že ľudí neodhadnem a potom tie kamarátstva nie sú vždy také aké by mali byť. Snažím sa dávať si pozor, ale nie vždy odhadnem že kto pri mne reálne stojí a kto nie. Myslím si, že s týmto musí bojovať každý jeden človek čo si určitú situáciu zažil. Každý autizmus je iný a prináša odlišné ľudské príbehy ktorí si ním skutočne prechádzajú. Každý človek je iný a je absolútne jedno či je autista alebo neautista. Každý si prežíva tie svoje odlišné situácie, niekto svoj handicap berie s nadhľadom a zasmeje sa nad tým a niekto to berie ako nejakú prekážku. Viem že aké je to u mňa a vždy keď niekomu píšem o svojom autizme, tak vždy sa pýtam že či ma bude mať niekto vďaka nemu mať rád. Ale napriek tomu som dostal vždy tie priaznivé odpovede že áno a že to nebude problém.

Ja mám vysokofunkčný autizmus a dosť ma to vnútorne ovplyvňuje. V každom aspekte života si uvedomujem že niektoré veci dokážem zvládnuť viac a niektoré menej. Ale nikdy som nepovedal že to nejde a nikdy som nepovedal že dané veci robiť nechcem. Nikdy som sa nevyhováral na svoju diagnózu a ani to nebudem robiť. Napriek všetkému že to nie je ľahké, tak sa snažím žiť tak ako žije každý zdravý človek. Byť iný znamená že človek môže mať aj rôzne sociálne fóbie napríklad také že si nikdy nekúpi lístok do vlaku, bojí sa zaplatiť nákup v obchode a podobne. Ale napriek všetkému sa ten život s autizmom dá nejakým spôsobom zvládnuť, len si to vyžaduje svoj čas. Viem že moji rodičia robia absolútne maximum aby som sa mal dobre a za to im s celého srdca ďakujem.

Niekedy vnímam svoj autizmus ako niečo vďaka čomu treba bojovať, ale aj ako devízu. Viem že na ničom mi v živote nezáleží viac, ako na tom že chcem šíriť radosť a lásku. Chcem vždy dávať ľudom nádej a dať im pozitívny príklad že napriek inakosti sa dá všetko zvládnuť. Ukázať že všetko sa dá zvládnuť pokiaľ má človek vieru v seba a verí že nič nie je stratené. Ja som vždy vnútorne veril že v živote sa môžu diať zázraky. Len je dôležité aby sa človek naučil po každom páde sa zdvihnúť zo zeme. Pre mňa je vždy motiváciou si prežiť určité dni a povedať si že všetko zlé je na niečo dobré. Že keď sa niečo stane, tak sa to vždy dá spraviť lepšie. Všetko v živote sa dá zlepšiť, len proste nemôžeme klesať na duchu a nájsť na všetkom niečo dobré. Len je dôležité nájsť v sebe istú dávku porozumenia a pocopenia druhých.

Verím že sa nájde niekto kto si určité myšlienky prečíta s porozumením. Každému chcem ukázať že všetko čo robím, tak nikdy nerobím zo zlým úmyslom. Rád dávam ľudom svoju lásku a záleží mi na tom, aby človek sám o sebe mal nejakú hodnotu. Aby si každý človek uvedomil že je vo svojej vnútornej podstate výnimočný. A je absolútne jedno že či má človek nejaké postihnutie alebo nie. Všetci sme na jednej lodi a je iba na nás ako dokážeme tento život skutočne prežiť. Naša inakosť ukáže že či ju dokážeme využiť na sto percent alebo budeme tápať v tme. Len je na nás či dokážeme využiť šance ktoré nám život dokáže dávať. A najme je dôležité si plniť sny ktoré máme, lebo každý z nás sníva o niečom čo chce zažiť. Len je dôležité sa nevzdávať a bojovať za svoje sny kým žijeme, lebo potom môže byť úplne neskoro. Ale pokiaľ žijeme, tak sa tešme že máme jeden druhého a nerobme si zle.

 

 

Spoločenská maska

31. októbra 2017

Často v spoločnosti prevláda niečo čomu nedokážem úplne porozumieť. Najme v dobe keď človek pred ľuďmi niečo reálne maskuje. Poznám to tiež že sú veci ktoré nie vždy človek môže povedať a nejako to radšej dusí v sebe. Niekedy sa dá nadobudnúť pocit že je všetko v absolútnom poriadku. Ale často klameme sami seba a vieme že nie je vždy všetko v poriadku. Sme súčasťou sveta, kde ľudia nosia masku a snažia sa pretvarovať. Tá maska proste nie je nejaká škraboška ktorú si človek dá na tvár. Ale tú masku si ľudia nosia vo svojom vnútri, snažia zamaskovať veci ktoré iní ľudia nevidia. Čoraz viac sa utvrdzujem v tom že niekedy pravdepodobne tú masku mám aj ja. Všetci máme v živote niečo čo nemôžeme nikomu povedať, najme preto lebo by nás každý nenávidel. Najme preto lebo súčasný svet je postavený na predsudkoch a na tom že si ľudia medzi sebou ubližujú. Ako nevravím že všetci ľudia čo majú tú masku sú zlí to vôbec nie, len nemajú potrebu o všetkom rozprávať.

Ja viem aké je byť v tom svojom svete a ako si dokážem premietnuť veci v hlave. Často sa snažím ľudí od mojich pocitov uchrániť, lebo v dnešnej dobe sa pravda moc neuznáva. Uznávajú sa iné hodnoty, zlým ľuďom je všetko tolerované a dobrí ľudia cítia bezmocnosť lebo majú pocit že zostali sami. Často sa uteká od problémov, než aby sa im reálne čelilo. Ľudia si nedokážu povedať ani to povestné prepáč a vznikajú ohováračky poza chrbty. Ľudia sú často s ľuďmi pri ktorých sa necítia najlepšie a aj napriek tomu im to trpia. Sme s ľuďmi ktorí nedokážu vytvárať hodnoty a doslova sú pijavicami. Jedine rodina sa nám snaží dať niečo čo nám cudzí ľudia nie vždy môžu dať. Majú pocit že dokážu nahradiť rodinu a jej zdravé základy. Často vidím niektoré veci a zamýšľam sa že či je niečo s našim svetom v poriadku alebo niekde nastal reálny problém. Je úžasné ak sa ľudia majú radi a ak to myslia úprimne. Lebo súčasný svet tvorí veľmi veľa ľudí bez základných hodnôt a morálky. Ale keď sa nájde niekto kto rozumne uvažuje a uvedomuje si že môžu niekedy nastať problémy, tak takí ľudia sú najlepší.

Často počúvame že ako je náš život krásny a jedinečný, ale aj napriek všetkému si musíme prejsť toľkými problémami. Sebaklam je niečo v čom človek nebude môcť dlho prežiť a stále musí s niečím bojovať. Často človek premýšľa že či ho v dnešnej spoločnosti má niekto rád a že či nebude niekým nahradený. Ja tiež premýšľam že či vôbec mám v tejto spoločnosti miesto alebo sa jej mám strániť. Ale aj napriek všetkému viem že určití ľudia tu vždy budú aby mi dali impulz do života. Raz sa ma jeden človek opýtal že či dokážem vycítiť ľudské správanie človeka a ja som vtedy povedal že áno. Nejako vždy vnútorne dokážem vycítiť pri kom sa cítim dobre a pri kom nie. Proste je to niečo čomu nedokážem zabrániť, lebo viem že je to prirodzené. Neviem zabrániť určitým okolnostiam ktoré ma dostávajú do bodu, kedy sa musím zamyslieť.

Všetci máme niečo s čím bojujeme a že čo musíme skrývať. Často sme v bode kedy nemáme vo všetkom takú istotu ako by sme chceli. Ale keď sme sami sebou a nepozeráme sa na ľudí ktorí nás sťahujú na dno, tak sa nám bude žiť lepšie a krajšie. Iba vtedy nastane to skutočné pozitívne myslenie, keď ľudia čo nás brzdia zmiznú ako také mráčiky na oblohe. Aj keď je absolútne jedno že čo človek v skutočnosti skrýva, ale v skutočnosti je dôležité sa nezamotať do slučky klamstiev. Dôležité je byť sám sebou a povedať si že všetky veci čo sa dejú, tak sa dejú z nejakého dôvodu na ktorý prídeme sami. Prídeme na to že ktorí ľudia k nám skutočne patria a ktorí ľudia musia odísť aby dokázali prísť lepší.

PS: Všetkým ktorí budú mať dnes nejakú masku na tvári, tak prajem šťastný Halloween.

 

Pocit prázdnoty

27. októbra 2017

Každý sa stretol zo situáciou kedy má pocit že je ľuďmi nedocenený a že ho nikto nemá rád. Ľudia môžu vravieť že treba byť pozitívny, ale v skutočnosti na všetko človek musí prísť sám a sám sa pozbierať. Ja som realista a neviem sa tešiť predčasne ak nie je na to nejaký pádny dôvod. Viem že čo je pozitívne a viem kedy to mám reálne vyzdvihnúť, viem vyjadriť určitým osobám svoje uznanie a obdiv. Lebo každý človek si to uznanie zaslúži a nebedákam nad tým že sa mi nedostane uznanie, len skôr si uvedomujem citlivosť celej situácie a som vnútorne opatrný. Kedysi som sa strašne hľadal že či byť optimista alebo pesimista, ale všetko sa nakoniec ukázalo inak. Uvedomil som si strašne veľa za posledné roky a to že ľudia pozitívne veci moc necenia a pravdepodobne nikdy necenili. Ja som nechcel skĺzavať do nejakých negatívnych pocitov, ktoré keď nastali neboli vždy správne. Keď už som príliš pozitívny, tak mi to bolo vyčítané. Radšej som sa stal realistom, lebo dokážem všetky pocity vnímať rovnako a viem že je to tá správna cesta. Aj keď posledné obdobie som začal cítiť niečo čomu reálne ani neporozumel. Bolo to určité prázdno v srdci a cítenie že som v tomto boji skutočne osamotený. Vnútorne som cítil že mi nikto s priateľov nepomôže a že skôr by som sa dočkal skôr posmeškov a podceňovaniu že ako to všetko nezvládnem. Preto som začal písať texty, aby som nemusel myslieť na určité veci. Nevravím že je svet zlý, len viem že ľudia by moje pocity nedokázali pochopiť. Je to niekedy komplikované, nevedia že v čom som reálne iný a keby to vedeli, tak by ich to bolelo a znenávideli by ma. Práve tá inakosť je kľuč ku všetkému čo sa deje v mojom živote a nie sú to len nejaké vymyslené fikcie. Vždy budem cítiť keď ma nemá niekto rád alebo keď niekomu prekážam v niečom. Je to môj obranný mechanizmus ktorým sa chránim. Cítim to napriek tomu, že to nedám najavo a keď nepoviem o tom ani slovo. Niekedy si vravím že prečo sa niekde neliečim a že či na to reálne nie som zrelý. Ale potom som prišiel na to, že sa liečim hudbou a to reálne pomôže. Počúvať jednotlivé pesničky ma dostávalo do stavu, kedy som si začal uvedomovať akí ľudia reálne okolo mňa sú a hudba mi pomáha nemyslieť na zlé veci a starosti. Aj keď niekedy cítim ten čudný pocit kvôli ktorému plačem, ale neskôr cítim oslobodenie ako to odíde. Vážim si ľudí čo vedia sa vcítiť aj napriek tomu, že niektoré veci nie sú ideálne. Že ľudia vedia to prázdno vyplniť niečím výnimočným a vedia oceniť moje myšlienky. Sú veci ktorých sa budem báť, ale viem že jediné čo môžem urobiť je žiť s tým, brať strach ako súčasť života. Vyrovnať sa s tým že je to jediná správna cesta, ale prekonať je to nereálne. Vyrovnať sa z vecami je vždy lepšie a to vie každý rozumný človek. Viem ako introvert že niekedy sú dni, kedy som radšej o samote. Viem že je to niekedy lepšie a niekedy radšej sa snažím mlčať. Sú dni kedy si dám od všetkého odstup a spravím si čas aj pre seba. Čoraz viac cítim že je ho menej a že kedykoľvek to môže byť môj posledný deň. Kedykoľvek tu nemusím byť a môže sa mi niečo stať. Viem že kedykoľvek môže prísť koniec a že to už nedokážem zvrátiť. Rátam s tým že mi niekto môže povedať že mám len niekoľko rokov života. Viem že veľmi veľa vecí ma dokáže viac psychicky unaviť, než fyzicky. Ale nestrácam nádej napriek všetkým okolnostiam čo sú. Niekedy sú situácie kedy treba stíchnuť, ukľudniť sa a uvedomiť si že kde je moje miesto, lebo vďaka tomuto sa dá prežiť.
PS: Ďakujem určitým ľudom že stoja pri mne, znamená to pre mňa veľa. Nech cítim čokoľvek, tak to nemyslím zle.

Svet kde je len pokoj cestou

14. októbra 2017

Sme sa v poslednom období dostali do bodu kedy nadobúdame pocit že život sa stáva rutinou. Ideme niekam bez cieľa a často vieme že tým dokážeme stratiť veľmi veľa času. Podstatné veci ako by sa strácali a my ani nevieme že či všetko čo robíme je správne. Neustála mantra ktorá sa nás snaží nejakým spôsobom poháňať vpred, tak nás v skutočnosti ničí.  Často sme niekedy s ľuďmi, ktorí sa snažia nás brzdiť a spomaľovať na ceste za snami. Potom zabúdame na ľudí čo nás na ceste za snami podporujú a veria nám. Nie je to tak touto dobou, ale tým že ako je človek na určité veci mentálne nastavený. Nejeden človek sa stretáva s tým že ľudia mu podsúvajú nejaké myšlienky a pocity ktoré v skutočnosti ani nevyjadril. A ak človek povie niečo zaujímavé, tak to ľudia okamžite vytrhnú s kontextu. Vytráca sa zo sveta pokoj a ľudia veľa vecí rieši nepokojne a toto nie je správne. Nie je správne keď ma človek za vzor niekoho kto nevie veci riešiť s pokojom.

Naučili sme sa žiť podľa určitých pravidiel a noriem čo spôsobuje že naša kreativita zaniká. Doslova sa dá povedať že na nejaké vlastné nápady priam nedostávame určitý priestor. Ľudia začnú človeka posudzovať na základe toho ako vyzerá a zabúdajú na to aký je človek vo vnútri. Žijeme na základe určitého vzorca a ten vzorec svorne a poslušne dodržiavame ako také stádo. Náš život je o neustálom naháňaním sa za vecami ktoré chceme silou mocou mať. Len realita je taká že všetko si človek musí postupne vybojovať. Nikto nikdy nedostane nič zadarmo a všetko si treba nejakým spôsobom odpracovať. Potom neskôr si človek tie zarobené peniaze začne viacej vážiť a nebude ich míňať nerozumne. Súčasné problémy tiež sa riešia zle a neriešia sa s kľudom a pokojom. Potom sa nemožno čudovať že všetko sa nerieši s chladnou hlavou. Riešiť problémy hádkami človeku zoberie veľmi veľa času a energie. Niekedy je lepšie odísť a stiahnúť sa, než s niekým slovne bojovať.

Mať pokoj od určitých vecí neznamená sa niekde pasívne skryť do kúta. Je to skôr o to skôr spomaliť a uvedomiť si že na tomto svete nemáme moc času. Všetko sa môže skončiť a nevieme ktoré dni budú našimi poslednými. Náš život sám o sebe relatívny a nikdy nevieme že čo nám reálne príde do cesty. Nevieme že či vôbec nejako prežijeme a že či určité veci zvládneme. Nepotrebujeme nejaké extra predražené veci k tomu, aby sme sa cítili šťastní. Potrebujeme aby nejaký človek stál pri nás a aby to s nami myslel úprimne. Potrebujeme ten náš vnútorný pokoj, vďaka ktorému sa budeme jedného dňa cítiť lepšie. Môžeme si povedať že všetko sa deje pre nejaký dôvod, ale musíme sa zamyslieť nad tým že my máme všetky dôvody v rukách. Máme jasno v tom že sa niečo musí zmeniť a že tá zmena nepríde nikdy sama od seba. Všetko žiaľ musíme zmeniť my, lebo v skutočnosti nemáme moc na výber. Tie možnosti sa nám odkrývajú sami a je na nás čo si zvolíme.

Je na každom človeku akú cestu si zvolí, ale dôležité mať kľudnú dušu. Nepoškrvnenú a sebaistú najme v situácii keď nevieme na čom reálne sme. Nevieme že či môžeme s niekým vo svojom živote rátať a opatrnosti nikdy nie je dosť. Ale jedno je isté že napriek všetkému sa dajú veci nejakým spôsobom zvládnuť. Len treba k nim pristúpiť lepším a kľudnejším spôsobom. Uvedomiť si že zo zdravým rozumom všetko je oveľa lepšie a jasnejšie. Tá cesta ako by sa nám sama nejakým spôsobom otvárala. Lepšie je žiť vo svete kde prevláda pokoj než vo svete kde prevláda neistota a strach. Keď nájdeme presne to čo skutočne potrebujeme, tak sa nám bude žiť oveľa lepšie. Len je dôležité aby sme stretávali na ceste životom ľudí čo nás nebudú brdziť, ale ľudí čo budú náš život lepším.

Trip

25. septembra 2017

Život je jeden trip v ktorom človek zažíva veľa radostných ale aj veľa zlých vecí. Človek zažíva na ceste svetom určité veci ktoré dokážu s ním poriadne zamávať. Nebudem klamať aj mne sa udiali rôzne veci a často sa riadim pocitom ktorý ma nenecháva chladným. Niekedy na ceste životom nerozumiem ľudom a tomu že prečo bojujú medzi sebou, nerozumiem že akú majú motiváciu. Prežívam ten svoj vlastný trip, kedy som si prešiel všetkými ťažkými vecami a tým že nie všetko bude skutočne dokonalé. Utvrdzujem sa v tom pri momente kedy si uvedomujem kto je môj obľúbený človek a kto nie. Ja to nemusím vyjadrovať slovami, ale mimikou svojej tváre a tým je jasné že mi vtedy určitý človek nesedí. Proste sa nedá očakávať že všetkých ľudí sa dá mať rado, lebo si proste nemôžeme vzájomne klamať do očí. Môj život je sled všetkých vecí a období ktoré neboli vždy príjemné. Veľa vecí ma vnútorne dokázalo potešiť a aj napriek tomu zostávam pri zemi. Nesnažím sa niečo si zľahčovať, lebo viem že realita je úplne iná než si to vie každý predstaviť.

Veľa zážitkov a podaných rúk človeku dá niečo o čom predtým ani nesníval. Dá mu ten vnútorný pocit že ešte reálne existuje a to dokáže veľa zmeniť. Ja si tiež uvedomujem že existujem vďaka určitým aspektom života a keby to tak nebolo, tak pravdepodobne inak zmýšľam. Ľudia majú veľmi často majú hlavu v oblakoch a nedokážu vnímať reálny svet. Je im predostrená predstava sveta ktorý v skutočnosti neexistuje a ktorý ešte dlho existovať nebude. Ja si pamätám obdobie že som v skutočnosti nevedel kým som. Vedel som že buď budem pesimistom, optimistom, realistom alebo idealistom. Ale postupne ma nejako každá doba naučila poznať v tomto svete že čo je v skutočnosti dôležité a že je čoraz ťažšie rozoznávať že kto je skutočný priateľ. Stále je to ťažšie, lebo uznávajú už neexistujúce modly a prestávajú uznávať reálnych ľudí čo niečo reálne vytvorili. Dnes už ani pomaly nevieme že čo je umelé a čo je pravé lebo nám to určuje nejaký spoločenský trend. Samozrejme sa tým trendom necháme opantať a potom vyzeráme ako také stádo oviec. Udivuje ma že na tejto zložitej ceste dokážem nájsť zdravo uvažujúcich ľudí. A že si okolo seba uvedomujú všetky tie následky ktoré sa reálne dejú.

Každým rokom je tá cesta niekomu dôverovať zložitejšia a stále musíme byť ostražitý. Nikto si ničím nemôže byť istý vo svete kde sa zloba a nenávisť stali hlavnou mantrou. Už ani ja som si nie istý tým že je všetko také ako má reálne byť. Sú ľudia s ktorými sa mi to vnímanie sveta úplne rozchádza a sú ľudia ktorí to cítia podobne ako ja. Chýbajú skutočné hodnoty ktoré nám kedysi vštepovali ľudia čo si prežili snáď najviac v živote, ktoré sme si my ani neprežili a nikdy ani neprežijeme. Dnes je všetko len o póze a o tom že kto je akým dobrým hercom vo filme zvanom život. Zo sveta sa priam akoby vytrácala tá prirodzenosť a na ničom inom ako sú peniaze a neukojené ego priam nezáleží. Ľudia nestoja pri sebe tak ako predtým a pri prvom malom probléme odídu od seba. Vzdávajú ten vnútorný boj sami sebou a prepadajú určitému mysleniu ktoré nezapadá do určitej spoločenskej normy. Ja sa vždy aj v tomto snažím nájsť nejaké riešenie a vedieť pomôcť ak sa to vôbec dá. Ale niekedy je lepšie reálne určité veci nehrotiť keď sú v nejakom spoločenskom bode.

Môj život je trip vďaka ktorému zisťujem že pri kom mám stáť. Že pri kom si musím uvedomovať aké slová reálne vyslovím a čo by som nimi ovplyvnil. Celý môj život je spleť radosti, starostí, vnútorného boja a presvedčenia že všetko nejako zvládnem. Ale viem že mám určité veci ktoré musím riešiť a uvedomiť že nie som dokonalý. Vždy musím mať tú sebareflexiu a uvedomiť si že všetko sa deje kvôli niečomu. Každý zážitok sa deje kvôli niečomu a kvôli tomu aby som bol za to vďačný. Lebo v dnešnej dobe málokto dokáže byť vďačný a uvedomiť si svoju misiu na tomto svete. Stále je v živote o čo bojovať, len je dôležité sa nevzdať. To že ľudia budú voči sebe bojovať a robiť si neustále zle nepovažujem za riešenie. Pokiaľ existuje v našom živote pokora, láska a súdržnosť, tak vieme že sa nás nikto nedokáže vtedy zastaviť.

 

Priznanie o láske

18. septembra 2017

Nikdy som sa nevyjadroval o láske ako takej a vždy som to vnímal ako citlivú záležitosť. Ako vždy je krásne sa zaľúbiť a nájsť si človeka ktorému môžme dôverovať. Všetko je na začiatku úplne pekné a krásne. Potom príde realita a väčšia zodpovednosť že či dva páry čo sú spolu dokážu obstáť vo vzťahu. Na začiatku sa oba páry začnú navzájom chváliť do nebies a povedia že s tým človekom budú navždy. Povedia si že oba páry sú bezchybné a že to medzi nimi bude klapať. Mal som niekoľko vzťahov, ktoré vždy vydržali určité obdobie a potom sa to skončilo. Bolo obdobie kedy som sa nad tým vnútorne trápil a zožieralo ma to zvnútra. Môj prvý vzťah som skúsil s tým že aj keď to dané dievča vedelo o mne všetko, tak som čakal že bude akceptovať moju inakosť. Akceptovalo ju, ale potom nejakým spôsobom skonštatovala že som sa na ňu príliš naviazal. Potom s odstupom času som začal nad tým premýšľať a zistil som že mala v niečom pravdu. Len za krátky čas sa stretnúť, tak som ani nečakal že sa to podarí. Proste to bol vzťah na diaľku a myslieť si že to bude fungovať bolo naivné. Potom prišla depresia a úplné spamätávanie sa s toho že ma prvý vzťah vnútorne poznačil. Preplakal som a vnútorne ma bolela duša, zrazu som nebol tým človekom akého ľudia poznajú. Potom prišiel ďalší vzťah s človekom čo bol ešte ďalej než ja. Vnútorne sme to radšej ukončili. Neskôr sme zistili že to nemá absolútne žiadnu perspektívu. Potom som našiel dievča z môjho blízkeho okolia a veľmi som sa tomu tešil. Bol to ten najkrajší vzťah aký som doteraz mal a môžem povedať že doteraz s ňou vychádzam super. Ale je správny čas aby som povedal, že prečo to celé skončilo. V skutočnosti môj vzťah s ňou rozbil môj bývalý spolužiak ktorému sa tiež páčila a potom neskôr sme sa videli pred školou alebo v areáli školy. Bola iná než ostatné najme tým že mala inú farbu pleti. Ale mne boli ukradnuté predsudky ľudí a to že bola rómskeho pôvodu. Ale nakoniec som sa dozvedel že stretla iného človeka a nevedela mi vysvetliť že prečo zostávame iba priateľmi. Len proste som neplakal. Lebo som si uvedomil že by to nemalo cenu. Neskôr som jej dokázal odpustiť a preniesť sa cez danú situáciu. Potom na istý čas som prestal veriť lásku a mal som v sebe rôzne pesimistické scenáre. Vravel som si že možno všetky ženy sú rovnaké, ale v skutočnosti nie sú a nebudú. Každá žena je v niečom iná, výnimočná a dokáže byť sama sebou. Potom som ešte spoznával kopec žien a boli nejaké zaľúbenia, ale ja som to radšej ukončil. Nie preto že to dané dievča nechcem, ale preto že už som nebol na nejaký vzťah pripravený a nie to ešte milovať. Ale platonické lásky mám stále a aj napriek tomu že s nimi reálne možno nebudem, tak viem že tieto lásky ma aspoň neopustia. Ani láska medzi deťmi a rodičmi nikdy nezmizne lebo je bezpodmienečná. Aj keď ešte boli moje pokusy si nájsť nejakú lásku a miestami to vyzeralo nádejne, ale už som sa vnútorne necítil šťastný. S láskou buď človek veľa získa alebo veľa stratí. Kvôli láske človek prestane vnímať priateľov a ľudí okolo seba. A pravdepodobne človek vďaka nej stratí tú svoju vnútornú slobodu a všetko bude len v rovine kompromisov. Ako ja vo svojom živote nezavrhujem lásku a ani možnosť nájsť si plnohodnotný vzťah. Len neviem že či by nejaké dievča chcelo chodiť s autistom. Neviem že či to moje súčasné dievča ktoré by so mnou bolo dokázalo prijať že som iný. Možno áno a možno nie. Som vďačný za všetky moje osudové ženy, ktoré prišli do môjho života. A za to že sú súčasťou môjho života. Nebudem sa brániť tomu keď raz príde tá pravá, ale určite nebudem na to tlačiť. Len treba byť trpezlivý, lebo iba na tom skutočne záleží.

Dajme veciam šancu

4. septembra 2017

Každý určite zažil nejakých ľudí ktorí hodnotili niečo o čom v skutočnosti nemali ani páru. Ale málokto dokáže konštruktívne povedať že čo treba reálne zlepšiť a v čom by sa malo reálne pokračovať. Máme na svete veľa odborníkov na ľudí, hokej, futbal, politiku, médiá a dokonca aj na naše milované Tatry. Veľa ľudí nadobúda že sa rozumejú určitej tématike a vedia ľudom vnucovať určitý názor. Vždy rešpektujem keď má niekto iný názor čo je založený na nejakej osobnej skúsenosti a nie keď človek hodnotí niečo čo nezažil. Ľudom sa často dávajú rozumy ako majú sa starať o prírodu a pri tom sami nevedia že kde majú hádzať odpadky. Ešte sa dá pochopiť keď niekto kritizuje politiku a tí ľudia sú v práve, lebo niečo od daných ľudí očakávali a nesplnili to. Keď človek povie nejakú svoju skúsenosť zo života, ktorú zažil tak je to oveľa uveriteľnejšie. Dnešná doba si priam vyžaduje, aby v nej bolo viac uvedomelých ľudí čo ešte vedia premýšľať. Ľudí ktorí nevidia za každou jednou vecou nejakého strašiaka. Nie všetci ľudia na svete sú zlí, len možno má niekto nad nimi silný vplyv. Každý človek čo to s nami myslí dobre si zaslúži v živote šancu.

Nie vždy nám je potrebné súdiť nejakú situáciu, ktorú sme reálne nezažili. Nemáme nárok kritizovať niečo o čom v skutočnosti nevieme aké má pozadie. Ale môžeme sa nad tým všetkým zamyslieť a v kútiku duše si povedať svoj názor. Dôležité je vyjadriť svoje pocity jasne a konštruktívne, tak aby sa nad tým každým zamyslel. Môžme vyjadriť názor na nejakú udalosť, ale nemôžeme sa považovať za ľudí čo majú vo všetkom pravdu a ktorí vedia všetko. Úprimne sa musím priznať že ani ja neviem všetko a vždy si rád človeka vypočujem. Nie som odborník na všetko a nebudem kritizovať s čím nemám ani tú najmenšiu skúsenosť. A ani si nemyslím že mám vo všetkom pravdu, ale viem že každý človek na určité veci musí prísť sám. Vždy ešte predtým než niekam zameriame svoj úsudok, tak sa uistme že či to je pravda. Povedzme si vnútorne že nie všetci ľudia sú zlí a každý slušný človek má šancu byť našim priateľom.

Mám veľa priateľov čo majú nejakú tú svoju inakosť a snažia sa nejakým spôsobom začleniť do spoločnosti. Snažia sa prežiť v tejto spoločnosti napriek všetkým tým negatívnym náladám ktoré rezonujú v srdci ľudu. Ale aj napriek tomuto faktu neprestávajme vnímať realitu a odlišovať ľudí. Lebo až neskôr zistíme kto nás skutočne chce pomôcť a kto nie. Ak je nejaká myšlienka tak by sme ju mali podporiť, lebo nám môže priniesť dačo pekné. Keď sa niekto snaží vytvoriť niečo čím by nás ľudí mal potešiť, tak sa to snažme podporiť ako sa najlepšie dá. Potešme ľudí milým slovom a povzbudením lebo vďaka tomu sa môžu posunúť ďalej. Vždy je najkrajšia tá odozva ktorú človek reálne dostane a o to viac je motivujúcim faktorom pre prácu človeka. Pre mňa ako človeka je vždy motivujúce keď sa niekomu páčia moje texty a keď im vedia dať impulz do života. Lebo vtedy začínam vedieť že to má zmysel napriek tomu koľko času si to reálne vyžaduje. Každým rokom je to čoraz väčšia zodpovednosť si dávať na svoje slová a na to aby ľudom okolo mňa neublížilo.

Dajme veciam okolo seba šancu a aj ľudom ktorých ešte nepoznáme. Myslím ľudí ktorí sú v našom blízkom okolí a snažia sa robiť tento svet lepším. Musíme upriamiť pozornosť na to, že nie všetko čo sa v skutočnosti robí je zlé. Len niekedy často človek prílišne odsudzuje a potom danými vecami nevie dať šancu. Toto je problém celej spoločnosti a treba to reálne riešiť dokým nebude neskoro. Treba nájsť určité riešenie ktoré bude prospešné pre všetkých a urobiť kompromis.  Všetci máme právo veciam okolo seba dať šancu a pozrieť na všetko s iného ľudskejšieho pohľadu. Všetko v našom živote má určitý vplyv a je iba na nás že či sa necháme niekým ovládať. Máme možnosť zmeniť tento svet a ukázať že všetci sme tu s nejakého dôvodu.

Umelá inteligencia – potrebnosť alebo zbytočnosť do budúcnosti?

28. augusta 2017

Posledné obdobie sa o umelej inteligencii vedú tie najrôznejšie polemiky a rôzne názory. Dá sa povedať že sa prakticky všade kam sa človek reálne pozrie a dosť je to vidieť aj v počítačových hrách. Tiež sa tam vytvára určitá AI a nejako sa vnútorne snaží prispôsobiť tej ľudskej. Proste celkovo všetky tie postavy predstavujú určité pixely a sú umelo vytvorené. Naša doba sa neustále posúva čo potvrdzujú najrôznejšie technologické vychytávky o ktorých sme niekedy v minulosti ani nemali predstavu. Umelá inteligencia sa priam snaží všetky naše vnemy priam odkopírovať, ale stále nie je úplne dokonalou. Žiadny človek si nevie v skutočnosti predstaviť že by bol strojom a že je jediné čo by v človeku bolo ľudské by bol jeho mozog. Možno že človek raz bude očipovaný alebo bude nejako inak vylepšovaný, lebo vtedy sa bude riešiť že či mu to uľahčí život. Už samotné roboty pomaličky sa začínajú učiť používať určité slová a snažia sa nejakým spôsobom napodobniť ľudí. Proste povedzme si pravdu taká aká je, raz príde ten deň kedy tu priam bude určitá nadvláda humanoidov. To sa nebude diať čisto v hrách alebo vo filmoch, ale raz sa to bude diať aj reálne a bude správne sa na to pripraviť. Je veľa vecí čo môže byť umelých a nesúvisí to priamo z umelou inteligenciou. Umelá inteligencia začína tvoriť aj hudbu a tvorí ju z rôznych nástrojov, teda že by do budúcna ju mohlo využívať čoraz viac hudobníkov. Aj keď celkovo sa veľmi veľa hudby tvorí cez počítač, kde si každý človek môže dotvoriť nástroje podľa svojej voľby. Niekedy sa naozaj zamýšľam nad budúcnosťou že či všetky veci sú nám skutočne potrebné alebo sú pre nás zbytočnosťou a ovplyvňujú nás v myslení. Niekedy už ani nevieme že čo je pravé a umelé, lebo sa v tom začíname strácať. Možno že existencia nás ľudí visí na vlásku a možno potrebujeme aby tu tie najmodernejšie pokroky boli. V živote to môže byť akékoľvek, ale všetci vedieme sami zo sebou ten vnútorný boj. Každý deň ľudia bojujú za to, aby sa nám bežným smrteľníkom žilo lepšie. Je načase sa zamyslieť že či umelú inteligenciu potrebujeme k životu alebo že či dokážeme prežiť aj bez nej. Každý človek na to pozná odpoveď vo svojom srdci a všetko ukáže až ďaleká budúcnosť.