Archive for the ‘Myšlienky o živote’ Category

Všetko bolo krásne a nič nebolelo

8. júla 2018

Často sa stretávame s tým že ako dokážu byť obavy s našej budúcnosti silné. Nebudem klamať ja to cítim rovnako a viem že nič v živote nebude navždy. Svet ktorý poznáme sa raz zmení a budeme cítiť tie tmavé mračná, ktoré nás obklopia. Ako by to bol sled udalostí ktoré si nevieme nijakým spôsobom naplánovať. Vieme že sa niečo reálne stane, ale nevieme kedy sa to stane. Čakáme na zázrak a povieme si že všetko čo sa stane nás nebude nijakým spôsobom bolieť. Že tá bolesť okolo nás zrazu zmizne preč a budeme vnútorne úplne iní ľudia. Strach z môjho života je o to silnejší a o to vážnejší. Nie je to niečo vsugerované, ale je to niečo s čím sa treba časom vyrovnať. Bolo veľa vecí s ktorými som sa počas života musel vyrovnať, ale nikdy som to nedal najavo. Často tá fyzická bolesť nie je až taká vážna, ako často býva tá psychická. Niekedy sa môže zdať že žijeme v zdanlivo divokej temnote, kde sa deje príliš veľa nepekných vecí. Buď je to nejaký zámer alebo sa všetko deje kvôli niečomu nad čím sa treba zamyslieť. Deje sa príliš veľa vecí na ktoré doslova prestávame mať dosah a nevieme ako ich riešiť.

Ťažké časy nejakým spôsobom boli a vždy budú to sa nedá úplne zmeniť. Niektorí možno svojimi rozhodnutiami k tomu reálne prispievajú ako napríklad súčasní politici. Ovplyvňujú súčasný geopolitický priestor a samozrejme od toho sa odvíjajú súčasné vzťahy. Vždy sa nájde kto je silnejší a kto je slabší, vždy sa budú deliť ľudia. Často tie rozprávky o tom ako dobro porazí všetko čo je zlé, tak je to v reálnom svete úplne odlišné. Málokto by uveril možnosti že v živote bude všetko krásne a nič nebude bolieť. Ale nie je to úplná pravda, každé rozhodnutie čo spravíme tak reálne bolí. Často kvôli tým rozhodnutiam strácame priateľov a možno neskôr zostaneme sami. Ako by bol údel života že určité situácie sme pripravený zažiť znova a prejsť si nimi. Radosť sa mieša zo starosťou a s pocitmi že čo bude ďalej, ale nikto z nás to úplne nedokáže povedať. Lebo nevieme aká bude budúcnosť a nevieme sa na ňu vždy pripraviť, lebo slasti života nie sú vždy ideálne. Niekedy už aj tie tiene minulosti nás dokážu prenasledovať po celý náš život.

Možno by inak vyzeral svet v ktorom si vzájomne neubližujeme a v ktorom neubližujeme ani zvieratám. Viacej by sa dokázalo žiť v mieri a bez násilia ktoré v našej spoločnosti nemá čo robiť. Ale v skutočnosti prevláda v človeku strach žiť normálne a správne, lebo všetko sa v jeden moment vie zmeniť. Ja za posledné obdobie som cítil že koľko vecí sa zmenilo a často som to pozoroval okolo seba. Veľa vecí je zložitých ale nikto v skutočnosti nečakal že niečo bude ľahké. Nikto nikomu nedokáže nič zaručiť a určité veci môžu byť v našom živote relatívne. Ani ja som si nie úplne istý, že či sa niečo udeje k mojej spokojnosti alebo budem niekde uprostred. Premýšľam nad tým tak často že si čoraz viac uvedomujem vážnosť sveta v ktorom žijem. Viem že nie všetky tváre ktoré vo svojom živote stretnem budú šťastné. Že každý má ten svoj osud s ktorým nejakým spôsobom bojuje a nie je to ľahký boj. Lebo každý si ten boj prežije v tichosti a nepotrebuje k tomu rozruch zvedavých novinárov.

Často prežívam obdobie kedy o svojich pocitoch nechcem písať, lebo niekedy je to komplikované. Ešte hovoriť je o tom ďaleko ťažšie, lebo kvôli tomu človek môže stratiť priateľov a to nechcem. Ale niekedy sú okamihy kedy vo svojom vnútri absolútne nič necítim a v daný moment nepremýšľam nad určitými vecami. Necítim smútok a ani radosť, len cítim niečo čo sa nedá vysvetliť slovami a ani písaním. Nastane v určitom momente také ticho a potom sa nejako dokážem upokojiť. To nie je ten nepokoj navonok, ale skôr nepokoj vo vnútri že čo bude ďalej. Niekedy príde situácia ktorá vyvolá vo mne stres alebo budem vnútorne cítiť že je to nad moje sily. To nie je niečo čo robím vo svojom živote schválne, ale spúšťačom je veľmi veľa nových podnetov. Podnetov pri ktorých sa bojím že ich nedokážem úplne zvládnuť a pri ktorých je ťažké nejako bojovať. Stačí byť na určité veci nepripravený a daná situácia môže byť okamžite stresová.

Bolo by úžasné sa každý deň prebudiť s tým že nemám žiadne stresy a obavy. Predstaviť si že netreba všade okolo seba dávať pozor na cestu, len tak kráčať a vedieť že človeku nikto neublíži. Nepremýšľať nad tým že čo je biele alebo čierne, ale prijať všetko čo nám život dáva plnými dúškami. Ale viem že sú situácie kedy sa určitých vecí bojím a niekedy aj ľudí od ktorých neviem čo čakať. Psychické problémy máme vo svojom živote všetci a ešte som sa nestretol s tým že by ich nikto nemal. Mám ich niekedy aj ja, len všetko radšej riešim v tichosti a viem že jediné čo treba urobiť je ich prečkať. Často príde aj situácia kedy sa vnútorne utiahnem do seba, ale to preto aby som si utriedil v sebe tie myšlienky. Snažím sa pochopiť ľudí a nesúdiť nejaké ich chyby, lebo ani ja nie som vždy bezchybný. A ani nejde o to že či je človek múdry vo virtuálnom svete, ale že či dokáže byť múdry aj v reálnom svete. Ale pravdepodobne nie vždy múdrosť stačí, lebo tá v skutočnosti musí prísť s vekom. Stačí si premietnuť všetky veci a povedať si že sa na všetko už pozeráme inak. To je tá skutočná vyspelosť keď si človek povie že už reálne zmúdrel a berie veci zodpovednejšie.

Často človek musí odpovede na isté otázky nájsť buď pri hudbe alebo v tichu. Niekedy je to tým liekom ktorý môže pomôcť aspoň vyčariť úsmev na tvári. Viem že keď vidím krásnych ľudí okolo seba, tak je to veľmi motivujúce. Často ma to posúva ďalej a zároveň vďaka určitému poznaniu sa snažím od všetkých odlíšiť. Trvá mi istý čas kým pochopím isté veci a kým akceptujem nejakú životnú zmenu. Ťažšie je si zvyknúť na niečo nové, lebo sa často bojím že mi to nemusí sadnúť. Lebo viem že v rámci určitých vecí budem vždy skeptický a pravdepodobne to nebudem vedieť zmeniť. Lebo keby viem určité zmeny vo svojom živote zmeniť, tak by bol môj život jedna veľká póza. A ja viem že sa nechcem na nič hrať a ani nič predstierať. Ak sa niečo v živote deje, tak to reálne vycítim a nepotrebujem k tomu byť veštec. Lebo ak vo svojom živote niečo zásadné zmením, tak by zo mňa už nebol dobrý človek. Preto je lepšie byť sám sebou a cítiť vo svojom vnútri slobodu niečo ovplyvniť. Ako aj ľudia čo myslia pozitívne, tak majú psychické problémy ktoré prerastú do frustrácie. Ešte som sa nestretol s nikým kto by nemal v živote problémy, len veľa ľudí o tom radšej nehovorí. Všetci máme svoje radosti a aj starosti, lebo keby sme ich nemali tak sa v živote nudíme.

Ja som rád že nemusím mať masku na tvári, ale snažím sa žiť obyčajným životom. Nemám nejaký pocit že som populárny alebo že som lepší od ostatných a ani sa nechcem z niekým porovnávať. Sú ľudia čo sú lepší a od nich sa musím učiť, aby som sa v živote uberal tým správnym smerom. Ako vnímam že sú ľudia čo ma nejakým spôsobom rešpektujú, ale to je tak v rámci života všetko. Lebo skutočnosť je taká že bez pokory a bez priznania si vlastných chýb sa človek nikdy nikam nedostal. Ja keby vo svojom vnútri neotvorím veci čo ma niekedy dusia, tak by som sa nedokázal nikde dostať. Všetci to tak majú a vieme aké je to v živote si niečo vybojovať. Často treba prekonať ťažké úskalia života, aby sa niečo reálne začalo diať. Časom aj tie čierne mraky čo máme v duši nejakým spôsobom zmiznú a budeme sa tešiť na to že je nový a lepší deň. Veľa od života netreba len treba mať pokoru a vedieť v živote aké sú skutočné hodnoty. Lebo na tých hodnotách sa stavia celý život a je potrebné si to vždy uvedomiť. Lebo potom už nám to nebude mať kto pripomenúť že kým sme a odkiaľ sme.

 

 

Reklamy

Predsavzatia

3. júla 2018

Často si počas roka čo začína dávame rôzne predsavzatia od výmyslu sveta, ale napriek tomu sa neplnia. Je to možno tým že si na svoju hlavu pridávame príliš veľké sústo ktoré nie sme schopný zvládnuť. Pravdepodobne sa na určité veci treba pozerať reálne a nie všetko sa splní okamžite. Tiež som si dával predsavzatia ktoré nejakým spôsobom nedávali zmysel, lebo v skutočnosti boli nezmyselné. Veľa ľudí určité veci nevykoná najme preto, lebo tie predsavzatia môžu byť miestami aj časovo a finančne náročné. Niekedy je toho času skutočne málo a niekedy si niektoré veci ľudia nemôžu v rámci financií dovoliť. Ako človek má takú prvotnú myšlienku že precestuje celý svet, ale v skutočnosti ešte stále máme čo objavovať na Slovensku. Kopec vecí pravdepodobne nepoznáme a chceme ich spoznať či s niekým alebo sami. Túžba spoznať niečo čomu rozumieme je vždy väčšia a ľudí ktorí nám rozumejú.

Stretávam sa s tým ako ľudia dokážu povedať že sa im určité predsavzatia nesplnili. Lebo za ten rok sa im nakopilo toľko veľa vecí že pomaly nevedeli nájsť si čas na seba kvôli okolnostiam ktoré im prišli do cesty. Ale ono tie mesiace sú niekedy naozaj také že v skutočnosti jediné na čo každý čaká je leto. Nie je to tak kvôli prázdninám a oddychu, ale najme kvôli zážitkov ktoré počas neprázdninových dní človek nemá možnosť zažiť. Najme kvôli tomu že bude kopec hudobných ale aj nehudobných festivalov kde si každý jeden deň môže nájsť to svoje čo má rád. Ale nie vždy je všetko len o koncertoch alebo festivaloch, podstatné je byť medzi ľuďmi. Všetky tie okolnosti ktoré prídu viacmenej ten zážitok ako taký umocnia ešte viac. Ja to sám dôverne poznám a viem ako to reálne funguje v spoločnosti ľudí. Ako všetky tie predsavzatia čo si ľudia dávajú, tak majú zmysel len niekedy to odhodlanie chýba. Dakedy chýba skúsiť niečo iné a odlišné, lebo niekedy sú tie obavy spraviť niečo väčšie a nikto nevie že či niečo vo svojom živote robí dobre. Ale v skutočnosti je všetko o tom nejakým spôsobom zapôsobiť na ľudí a urobiť na nich dojem.

Predsavzatia má každý jeden človek iné a niektoré môžu byť absolútne banálne. Veľa ľudí si predsavzatie že schudne do plaviek, ale v skutočnosti u veľkej skupiny je to absolútne nesplniteľné. Je to najme preto lebo mozog človeka vždy bude nastavený na niečo úplne iné a dodnes je to tak. Proste niekedy ani ten čas ako taký sa nedá oklamať, často vieme na čom sme. Často si dávame od života očakávania a čakáme sa že sa reálne splnia. Ale v skutočnosti sa tu naráža na jeden problém že či máme v hlave zakomponované že niečo skúsiť chceme alebo budeme stagnovať. Lebo v skutočnosti je všetko iba v hlave a nie vždy sa dá na niečo vyhovoriť. V hlave začína každý jeden proces a je iba na nás že či nám to mozog dovolí vykonať alebo dostaneme stopku. Často sa musíme pozrieť na svoje možnosti že či môžeme niečo reálne uskutočniť. Aj keď život ako taký nie je iba o párty, ale že niekedy si na to treba zarobiť. Na veľké veci si v skutočnosti treba dostatočne našetriť aby sme si ich mohli dovoliť.

Pravdepodobne tie očakávania nimi všetko v živote reálne zabíjame. Keď sa pozrieme na realitu tak nie všetko ide ľavou zadnou a často si treba veci vybojovať. Niekedy keď sa človek potrebuje niekam dostať, tak to nie je vždy o peniazoch aj keď sú potrebné. Často niekedy stačí skúsiť šťastie v nejakej súťaži a povedať si že to tam musí padnúť. Niekde môže vyhrať iba jeden človek a niekde môže vyhrať viac ľudí ale je to skutočne o šťastí. Tu nejde o to že má niekto protekciu a že nejaký človek dopraje dakomu výhru. Je to ako v lotérii že padne nejaké zaujímavé číslo a to číslo môže byť výherné. Aj aké predsavzatie si človek môže dať že niečo reálne vyhrá a je to oveľa viac splniteľnejšie než veci ktoré sa nemusia splniť. Lebo nie všetko čo si povieme že sa splní, tak že sa naozaj splní. Len k tomu čo niekedy robíme, tak by sme mali pristúpiť realisticky a s plnou vážnosťou.

 

 

Po smiechu

30. júna 2018

Často si uvedomujem ako beriem veľkú vážnosť pred vecami čo sa reálne dejú. Ale viem jedno že sa nedokážem pred ľuďmi pretvarovať a hrať dané pocity. Keď niečo pokazím, tak ma to vo vnútri veľmi mrzí a vždy ma bude. Viem že nie všetko v živote je perfektné a viem že nie všetci ma potľapkajú po pleci. Ale viem jedno že to v skutočnosti vôbec nie je potrebné, lebo možno príliš viem o čom je ten život. Viem že nie všetci ľudia v živote mi pôjdu ako by to dakto povedal do kapusty. Že prídu situácie ktoré vo svojom vnútri ideálne nezvládnem a nemôžem sám seba klamať že zvládnem. Možno len to chcenie často môže vypáliť zle a maximálne môže len uškodiť. Niekedy aj keď človeku ľudia povedia že je všetko úžasné a perfektné tak je iba klam. Nie som ten čo sa bude nasilu smiať na všetkom a na všetkom nezmyselnom. Len viem že nie všetko v živote mi bude dávať zmysel a nie na všetkom bude záležať. Byť vážnejší neznamená byť frustrovaný alebo smutný, len skôr uvedomelý v tom že sa nemôžem smiať na všetkom. Áno niekedy sa posmejem, ale viem že je potrebné poznať svoju mieru. Je správne si uvedomiť že čo je za hranicou a že čo je mimo nej, tak ako je správne pochopiť realitu.

Možno keď vidím ako sa niektorým darí v písaní, tak často premýšľam že raz bude treba skončiť. Niekedy cítim že som v tom písaní dosiahol toľko že už prakticky nemám ľudom okolo seba čo ponúknuť. Aj keď ma množstvo ľudí povzbudzuje a fandí mi, len niekedy mám pocit že prichádza určité slabšie obdobie. Možno niektorým veciam venujem príliš veľa energie a možno už píšem iba preto lebo to ľudia okolo mňa očakávajú. Viem že niekedy mám toľko energie že sa pre niektoré veci brutálne nadchnem, ale viem že to neskôr prejde. Uvedomujem si že tá realita je tvrdá a že v tomto boji pravdepodobne zostávam sám a s tým že mi nikto nemôže pomôcť. Proste si tú cestu životom musím vybojovať sám a niekedy sa zo všetkým vyrovnať. Priznať si že nie je všetko tak dokonalé, ako nám je to prezentované. Že niekedy treba sa držať pri zemi a uvedomiť si naše možnosti čo máme.

Pri niektorých ľuďoch mám pocit že vo všetkých sa snažia vidieť iba to dobré aj v čertovi. Často sa snažia prehliadať ľudské chyby a prehliadajú dobrých ľudí ktorý pri nich reálne stoja. Ale v skutočnosti riešia ľudí ktorých ani nepoznajú a ľudí ktorých majú v reálnom svete pred sebou o tých ani nezakopnú. Mám medzi kamarátmi takých ľudí a niekedy si to možno neuvedomujú že nedokážu všetkým v živote pomôcť. Chcú byť v úlohe tých čo v skutočnosti spasia tento svet a chcú sa všetkým na svete rovnať. Hlásajú ako je všetko v poriadku, ako máme byť všetci k sebe pozitívny a samé podobné myšlienky. Niektorí sa často snažia tváriť šťastne, len aby vo svojom vnútri zakryli niečo omnoho vážnejšie. Niečo nad čím strácajú kontrolu a pravdepodobne majú pocit že nad tým kontrolu majú. Celkovo je celý život postavený na tom že keď nie sú dobré vzťahy s ľuďmi, tak sa človek do veľkej spoločnosti nedostane. Najme v súčasnej spoločnosti sa stalo samozrejmosťou že je potrebné byť korektný, aby sme nebodaj tým dakomu neublížili. Tľapkanie po pleci a pchanie sa jeden druhému do priazne nefunguje len v samotnom šoubiznise, ale aj mimo neho.

Ak človek sám o sebe nie je úspešný a nič nedokázal, tak v rámci spoločenských noriem je nula. Taký človek sa v skutočnosti nedostane ani na ten povestný šoubiznisový červený koberec. Ľudia ktorý sú nejakým spôsobom na pokraji spoločnosti, tak sú pre súčasný svet absolútne nezaujímavý. Sú len tou maličkou kvapkou v oceáne a je to niečo čo sa pravdepodobne tak skoro nezmení. Často sa riešia problémy ktoré sú v skutočnosti bezvýznamné a nerieši sa to čo je potrebné riešiť. Lebo sme sa nejakým spôsobom naučili prehliadať pravdu a skôr si vyberáme len určité hrozienka s nej ktoré nám nejakým spôsobom neublížia. Zvykli sme si na to vravieť v spoločnosti polovičnú pravdu, lebo tá celá pravda by ľudom ublížila. Pravdepodobne by sme kvôli celej pravde stratili priateľstvá na ktorých nám tak často záleží. Ako nie je v živote dobré ani klamať, ale často ani pravda nemusí tie následky zmenšiť ale skôr zväčšiť. Často treba premýšľať nad tým že čo je úprimné a čo falošné, často sa s tým stretávame pri vzťahoch s ľuďmi. Nájde sa v našej spoločnosti aj veľa pritakávačov ktorý dokážu súhlasiť s každým jedným nezmyslom čo niekde počujú a automaticky tomu uveria. Tí najväčší pritakávači sa človeku pchajú do priazne a chcú si nejakým spôsobom vynútiť pozornosť ostatných.

O to vzácnejší sú ľudia čo dokážu veci povedať na rovinu a bez nejakej pretvárky. Skrátka sa niekedy v živote riadim tým že človek nepotrebuje okolo tú pózu aby nejako dokázal zaujať. Najme veľa talentovaných ľudí čo majú v sebe ten talent, tak tú pózu nepotrebujú. Skrátka nepotrebujú to falošné pozlátko a na niečo sa reálne hrať v živote. Viem že ja vždy budem stáť na tej správnej strane, ale zároveň si uvedomujem že nie sú iba pekné chvíle, ale aj tie smutné. Niekedy sa človeku nepodarí dostať niekam kde by chcel ísť, napríklad ak je to nejaký hudobný festival alebo iné podujatie ktoré má určitú spoločenskú hodnotu. Ale snívať aj tak netreba prestať a myslieť na to že na nejakom festivale predsa len sme. Že skrátka eufória v nás nejakým spôsobom je a keď niečo v živote prežijeme, tak si povieme že to za tie okamihy stálo. Lebo ak nesnívame, nebojujeme, prípadne nesúťažíme tak nám to čo chceme nikdy nevyjde. Sám to mám odskúšané a vďaka tomu som si mohol nejaké tie tajné sny splniť o ktorých by som ani neveril že sa raz stanú. Len niekedy to často v človeku všetko musí dozrieť, aby sa k určitému poznaniu dopracoval.

Ja si uvedomujem že nemôže byť pesimista alebo optimista, ale že sa na veci musím pozerať reálne. Reálne si uvedomiť že ak budem vo svojom vnútri zaslepený a nevidieť ten zmysel pre realitu, tak mi uniknú aj tie obyčajné veci. Viem že v živote nie všetci budú ku mne dobrý a láskavý, ale beriem to ako súčasť života ktorú som vždy schopný akceptovať. Dokážem to akceptovať s pokojom sebe vlastným, lebo táto doba človeka naučí určité veci prijať ako súčasť života. Ako sú situácie kedy sa zmýlim a urobím chyby, najme tie chyby vyplynú buď s nesprávneho výberu priateľov alebo s nesprávneho riešenia určitých životných situácii. Niekedy úprimnosť s veľkou pravdepodobnosťou zabíja vzťahy, ale v skutočnosti je potrebná ako ten bod vďaka ktorému sa dá pohnúť ďalej. Viem že ak mám byť k ľudom a čitateľom úprimný, tak najprv musím byť úprimný sám k sebe. Viem že sa nesmejem na každej hlúposti a svoj život beriem seriózne. Uvedomujem že ako môžu byť všedné radosti tak môžu byť aj všedné starosti. Ľudia sa zvyknú smiať s čohokoľvek dokonca aj s nešťastia druhých, priam určité veci hraničia zo škodoradosťou. Nemám problém sa zasmiať a byť usmiaty, ale to čo ma musí rozosmiať musí mať zmysel. Ak sa zasmejem a ľudia budú vedieť prečo, tak preto lebo to dávalo zmysel. Napriek všetkému nie všetko sa dá v živote brať úplne vážne, lebo jeden človek by sa pravdepodobne s toho zbláznil.

Vieme že po smiechu často býva plač a niekedy si treba poplakať, aby sa v našom tele uvoľnil emočný stres. Prežívam to tak v každej intenzite môjho života a keby to tak nebolo, tak som neempatický truľo. Pri filme, seriáli alebo pri akomkoľvek emocionálnom momente skrátka to čo cítime potrebujeme zo seba dostať von. Plakať nie je zlé, vďaka tomu sa v živote dokážeme posunúť ďalej. Niekedy je lepšie sa vyplakať ako v sebe určité emócie dusiť a trápiť sa nad tým. Aj keď trápenie je tiež súčasť života, ktoré zažívame vo svojom živote úplne všetci a to je absolútne v poriadku. Keby to tak nebolo, tak by na svete bolo málo empatických ľudí. Musím byť úprimný tiež mám svoje nedokonalosti, chyby a niečo sa mi v živote nepodarí. Často si niektorí myslia že keď sa mi niečo podarí vyhrať, tak že je to protekcia od určitých ľudí s knižného sveta alebo od nejakých iných ľudí čo robia súťaže. Bolo mi vyčítané ako človek čo píše blog môže niečo reálne vyhrať, ale v skutočnosti nemám žiadnu protekciu a je to skôr o šťastí. Je to ako v lotérii buď to vyjde alebo nevyjde, ale skrátka ak to nevyjde nič sa v skutočnosti nedeje. Stále sa nájde niekto kto bude vravieť že mi k úspechu dopomohli iní ľudia a že som sa vyškriabal po niekoho chrbte len preto aby som dačo dokázal. Možno že v šoubiznise to tak je že sa niekto po niekoho chrbte vyškriabe alebo niekto má bohatých rodičov ktorí svojim deťom dovolia absolútne všetko a niekedy priam ospravedlňujú ich chyby. Nemám protekcie a ani sa nikomu vtierať nebudem aby som niečo vo svojom živote mohol dokázať.

Ak niečo vo svojom živote dokážem, tak k tomu rozruch a uznanie aj od najpovolanejších nie je vôbec potrebný. Nie preto že by som ho odmietal, ale preto že sa s určitými vecami dokážem vyrovnať spôsobom sebe vlastným. Ja si vážim keď mi niekto povie že niečo v živote robím dobre alebo keď môžem byť pre ľudí prínosom, ale dokážem oceniť keď mi je povedané že v niečom robím aj chyby. Lebo môžem vo svojom živote aspoň urobiť niečo lepšie a zároveň sa tým posúvam ďalej. Niekedy je lepšie si uvedomiť realitu, než žiť v skreslenom svete kde je všetko skvelé a kde sa ľudia tvária ako sú k sebe milý a kde neexistujú problémy. Problémy existujú a nedá sa im vyhnúť, proste v živote treba čeliť každej jednej životnej situácii. Ak sa budeme tváriť že je všetko dobré a že nám nikto nemôže ublížiť, tak budeme žiť v pretvárke a toto nikto reálne nechce. Radšej budem žiť v takej realite kde mi môže každý povedať pravdu, ako v realite kde by mi mal každý klamať a hovoriť o mne poza chrbát. Rád každého objímem v reálnom svete a každému človeku bez problémov podám ruku. Lebo viem že niekedy je lepšie sa cez určité veci v živote preniesť, než v sebe živiť nejaké tie rany. Je lepšie ísť ďalej s čistým štítom a byť úprimný sám k sebe, než sám seba v niečom klamať. Po určitom čase sa nad vecami v živote každý zasmeje a povie si že čo riešil za veci. Lebo vždy je lepšie sa pohnúť ďalej, než neustále stáť na mieste a neurobiť nič.

 

Múr

21. júna 2018

Možno nie všetko môže byť také dokonalé, ako sa môže zdať. Človek vo svojom živote môže stretnúť veľmi veľa ľudí, niektorí budú pri nich a iní pravdepodobne s ľútosti. Často sa zdá že niektoré úsmevy môžu byť skutočné, ale v skutočnosti môže byť za tým niečo iné. Niekedy sa za tým môže skrývať buď bolesť, depresia alebo nejaká zlá skúsenosť ktorá je zakrytá úsmevom. Často sa zdá že všetko zaobalené do takého pozlátka že niekedy tomu absolútne nerozumiem. Sú momenty kedy ani netúžim poznať určité odpovede a nepremýšľať nad tým že čo ľudia cítia. Pravdepodobne každý má v sebe ten svoj múr, ktorý musí v sebe preraziť aby sa dostal ďalej. Len dnes sa rieši kto ako vyzerá a kto s kým má vzťah, nerieši sa skutočná podstata. Riešia sa absolútne nezmysly, ktoré absolútne nedávajú zmysel a nikdy ani nebudú. Často sa v spoločnosti rieši kto je s kým šťastný a zabúda sa na ži a nechaj si. Prevláda absolútna závisť keď sa niekomu darí a ešte väčšie pokrytectvo je sa tváriť ako ten najlepší priateľ. Tak sa pravdepodobne niektorí tvária a často za tým môže byť aj určitá póza. Potom sa môže zdať že tie priateľstvá ako také v spoločnosti nemajú absolútne žiadny zmysel.

Niekedy sa mi zdá že ľudia sa nemajú radi preto že to tak cítia, ale skôr s vypočítavosti a s ľútosti. Nájdu sa výnimky a mám medzi nimi aj priateľov čo to tak cítia a nepotrebujú mať masku na tvári. Len súčasné vzťahy tak ako rýchlo vzniknú, tak sa samozrejme aj rýchlo rozpadnú buď kvôli spoločenským rozdielom alebo kvôli tomu že si niekto s dvojice nájde niekoho iného. Ale to sa v skutočnosti nemusí diať len počas vzťahu ale aj počas manželstva. Počas manželstva si chlap nájde milenku ktorú nazve svojou priateľkou a žena si nájde milenca ktorého nazýva svojim priateľom. A pre toto sa samozrejme rozpadajú súčasné manželstvá, lebo v nich dvaja ľudia nedokážu byť verný. Vďaka tomu sa môžu rozpadať aj celé rodiny s deťmi a bohužiaľ je to realita ktorú sa nedá zmeniť. Nie všetko čo sa tvári ako šťastné, tak šťastné naozaj aj je. Nie každý v živote dokáže preraziť ten múr ktorý človeka drží mimo reálneho sveta.

Často človek zažíva situácie do ktorých býva tlačený a potom má pocit že nemá nad tým kontrolu. Preto sa často používa to prirovnanie že niekedy je tlačený k múru a niekedy má pocit že nie o všetkom rozhoduje sám. Áno je správne držať rád blízkych ľudí, ale niekedy sú situácie ktoré si musí človek vyskúšať sám. Nedá sa čakať že ľudia čo nás majú skutočne majú radi že sa nás celý život budú vodiť za ruku. Nečakajme to od nich, lebo oni pravdepodobne tiež chcú žiť ten svoj vlastný život. Ale vážme si to že ich máme a že sa nám snažia pomôcť vtedy keď je nám najhoršie. Ja si vážim že existujú ľudia čo mi dokážu pomôcť, ale viem že sú veci s ktorými mi pomôcť nebudú môcť. Tie citové stavy s tými si musí každý jeden poradiť sám. Najme keď kvôli citom často dokážeme v sebe určité veci zaprieť a nevnímať realitu. Často nás city menia k niečomu čím v skutočnosti nechceme byť. Môže to len póza pre ľudí u ktorých sa snažíme byť obľúbený a snažíme sa mi naivne veriť.

Často je náš život postavený na rozhodnutiach ktoré buď robíme dobrovoľne alebo sme k nim dotlačený. Rozhodnutia ktoré majú vplyv na náš celkový život a budúcnosť sveta. Nie náhodou nám vravia ako treba riešiť určité životné situácie a pri tom vlastne musíme sami prísť na to čo máme robiť. Najme je dôležité sa nehrať na niečo kým nie sme, zbytočne sa nezamotáva do konfliktov nad ktorými nemáme moc. Nesnažme sa mať pocit že sme najlepší, keď sme všetci ľudia na rovnakej lodi. Každý z nás prežíva ten svoj vnútorný boj a vzťahy s ostatnými ľuďmi. Nie vždy je život o radostiach ale aj o starostiach s ktorými niekedy bojujeme a potvrdzuje to každodenná realita. Ale skrátka tie veci musíme vybaviť, lebo keď to nevybavíme tak v živote budeme mať obrovské problémy. To nejde len o určité dodržiavanie pravidiel, ale snažiť sa o to aby si nás ľudia dokázali vážiť. Nejde o nejaký nasilu tlačený rešpekt, lebo v skutočnosti si každý musí všetko vybojovať sám a bez nejakej vodiacej ručičky.

Rieši sa kto ako vyzerá a nie to kto aký je a potom sú zbytočné predsudky. Riešia sa umelé prsia, botox, steroidy a iné zlepšováky ktoré ľudia nejakým spôsobom dostávajú do tela. Potom sa ani nedá čudovať že je prirodzenosť s našej spoločnosti absolútne vytlačená. Že do popredia idú preplastikované stvorenia ktoré sa prestávajú na seba podobať. Nepodporujú sa mladé rodiny ktoré majú deti a ktoré sa musia s tými nedostatkami štátu nejakým spôsobom vyrovnať. Nie je v poriadku keď kvôli zlej situácii často mladá generácia s potenciálom musí vycestovať do zahraničia lebo na Slovensku by s veľkou pravdepodobnosťou neprežili. Nie je v poriadku keď kvôli existenčným problémom kopec ľudí musí spáchať samovraždu, lebo im vlastný štát nepomáha. Často si ľudia berú pôžičky a keď ich nesplatia tak sa tie úroky zdvihnú o niekoľko percent a prídu exekútori. Skrátka tí ľudia prídu buď o všetko vlastnou nevedomosťou teda že prehrajú svoj majetok na hracích automatoch alebo nestihnú splatiť pôžičku akejkoľvek banke na Slovensku alebo po svete. Doslova sa ľudia stávajú bezdomovcami a musia žobrať o každé jedno euro na ulici, lebo žiaľ si to tá situácia vyžadovala. Ľudia sa delia na chudobných a bohatých, ten kto je s chudobnej vrstvy bude vytlačený zo spoločnosti a ten kto je bohatý bude uznávaný celebritami a ešte si budú s ním tľapkať po pleciach.

Často sú prekážky tam kde by nemali byť, najme sa s nimi často musia popasovať ľudia čo sú na vozíku. Nie všade sú bezbariérové vchody ktoré by vozičkárom nejakým spôsobom uľahčili život. Často sú ľudia čo sa musia popasovať s nástrahami života a dokonca nemôžu sa ani dostať s domu, Napríklad je to tak aj u pána Eugena, kde priam susedia nechceli aby v paneláku bola určitá schodisková plošina. Či sa niečo od tej doby zmenilo, tak je veľmi ťažké posúdiť a určite takých príbehov je viac len nie sú medializované. Niektorí ľudia sa niekedy tej pomoci nedočkajú, skrátka žijú na hranici chudoby a snažia sa vyžiť aj z mála čo majú. Často sa my sťažujeme na určité veci v štáte, ale v skutočnosti čo majú povedať tí ľudia ktorí prakticky nemajú peniaze na to, aby si kúpili niečo navyše a všetky ich úspory zostávajú len na tie základné veci potrebné na prežitie. Priam s človeka dakedy sa stane otrok ktorý robí v práci ktorá ho nebaví a kde pravdepodobne nemá šťastie na dobrý kolektív a dobrého šéfa. Doslova dostane plat s ktorého nedokáže pokryť úplne všetky náklady aj keď treba byť vďačný za každú prácu čo človek dostane. Ale ani nie kvôli tomu že niekde robí, ale preto že sa konečne cíti užitočný v spoločnosti.

Namiesto stavania múrov a mostov, skôr by sa malo riešiť ako pomôcť ľudom. Lebo nie všetci ľudia to majú na svete ľahké a často ich limituje aj handicap ktorý majú. Často sa riešia vonkajšia krása človeka než aby sa riešilo že čo má v hlave. Riešia sa spoločenské rozdiely a predsudky voči ľudom čo sa snažia slušne žiť. Ak sa niekto vo svojom živote zmýli, tak by mal dostať druhú šancu. To riešenie niekedy musí prísť aj samé, aby sme skutočne poznali odpoveď. Proste by sa nemalo určovať že komu treba pomôcť a komu nie, lebo každému by sa malo pomôcť rovnako. Ale aj niekomu nevieme pomôcť, tak sa mu nesnažme nejakým spôsobom ublížiť. V dnešnej spoločnosti je veľmi dôležité aby sa snažili ľudia medzi sebou vychádzať, ale skutočnosť je iná. Niečo sa povie a niečo sa urobí úplne inak, nevieme to vždy zmeniť. Ale všetci máme možnosť sa nejakým spôsobom pohnúť vpred a je na každom ako tú šancu využije. Treba rátať aj s tým že sa niečo nepodarí a nevyjde podľa plánu aj taký býva život. Ale žijeme a máme svoje poslanie ktoré si musíme splniť a tým sa naša cesta skončí. Potom sami uvidíme že či všetko čo sme v živote robili malo určitý zmysel.

 

I.O.U. (Ilúzia, Obavy, Uzavretie)

19. júna 2018

Je čas otvorene priznať že čo sa počas tých 11 mesiacov dialo a pravdepodobne sa deje. Nikdy som si nemyslel že sa dostanem do stavu vo svojom živote kedy si prežijem určitú životnú traumu. Niekedy som cítil že blackout vo mne je tak silný a bol tak silný že som nad tým nedokázal mať kontrolu. Nikdy som si nemyslel že ma jedna udalosť v živote môže emotívne zobrať a že sa budem s ňou zmierovať tak dlhý čas. Premietlo sa to do môjho života vo veľkej miere a tak veľa vecí sa vo mne dokázalo zmeniť. Ten pocit keď zrazu tá radosť je okamžite preč a zrazu v človeku niečo svojim spôsobom zomrie. Vo mne to zomrelo a nikdy sa to už nedokáže vrátiť späť, len túto skutočnosť prijať je bolestivé. Viem že vďaka nej už nie som tým človekom akého ma ľudia reálne poznali, lebo si viac uvedomujem vážnosť života. Nesmejem sa na veciach ktoré nedávajú zmysel, ale ani na vtipoch ktoré sú mimo môjho chápania. Len si uvedomujem že prítomnosť človeku počas života bude neskutočne nakladať a nikdy to nebude iné. Ako som sa psychicky zrútil, tak na istý čas do môjho života prišla depresia a bolo to najťažšie obdobie života. Stále sa dá ťažko akceptovať fakt že keď sa niekto obesí a Chester tak ukončil svoje vnútorné trápenie. Prvé mesiace boli po 20. júli tie najťažšie, ale vždy si spomeniem na to že vďaka mojim rodičom sa mi splnil môj životný sen. Že som videl Chestera ešte keď žil a keď odohral svoj najlepší koncert aj keď s veľkej diaľky. Ale aspoň si môžem povedať že som to ešte dokázal stihnúť kým bol čas a možnosť.

Keď prišla depresia a ten smútok, tak som na istý čas cítil že nemám radosť zo života. Že prišiel daný moment čo v skutočnosti zmizol a už sa nikdy nevrátil. Bolo šialené vidieť že sa zrazu v mojom vnútri objavila jedna veľká čierna diera, ktorá sa len ťažko zacelovala. Vedel som že v živote sú určité procesy s ktorými sa vyrovnáva veľmi dlho. Moja myseľ bola úplne v takom stave že sa to miestami nedalo ovládať a dalo sa to prirovnať k časovanej bombe ktorá mala vybuchnúť, ale v skutočnosti nevybuchla. Vedel som že to čo sa deje vo vnútri ma buď dokáže zlomiť alebo ma to vnútorne posilní. Potom som si nejakým spôsobom začal o svete určitú ilúziu, ktorá priam nezapadala do tohto sveta. Začal som si predstavovať že ľudia čo nie sú medzi nami stále žijú, miestami som nedokázal uveriť že tu Chester nie je. Miestami som sa cítil ako nejaký paranoik a nič mi nedávalo zmysel. Zrazu som mal pocit že sa celá tá skladačka zrútila do absolútnej priepasti. Ten pocit bezmocnosti že sa s tým nedá absolútne urobiť bol najhorší. Často sa zdá že osud máme všetci vo vlastných rukách ale zasiahnu tí vnútorní démoni a povedia čo treba robiť. Samozrejme navedú človeka na zlú cestu a tá cesta často môže viesť ku samotnej smrti. Často to riziko je tak veľké že tá emocionálna bolesť bude vždy silnejšia než tá fyzická. Zrazu sa vo mne prevrátila myseľ a v jednom momente som mal pocit že Chestera vidím takmer všade.

Miestami som bol v takom stave že som nedokázal počúvať Linkin Park napriek tomu že je to moja najobľúbenejšia skupina od mojich 10 rokov. Vedel som že keby si niečo vypočujem tak sa rozplačem a najme keď mi tá hudba sa pomáha vyrovnať s vecami okolo života ako takého. Proste ten žiaľ bol vtedy taký obrovský že to kompletne zasiahlo moju dušu. Aj keď navonok sa vždy snažím pôsobiť nad vecou a vyrovnane lebo nechcem ľudí nejakým spôsobom znepokojovať a pridávať starosti. Často sú v živote veci ktoré človek nemôže povedať naživo, lebo sú veci čo ťažko je povedať s očí do očí. Najme keď je to nejaká emocionálna záležitosť ktorá s človekom dokáže okamžite zamávať. Potom som mal pocit že som videl iba tmu a to svetlo na konci tunela stále v diaľke nebolo vidno. Ako dá sa zmieriť s určitými vecami a po určitom čase ich prijať, ale nie je to tak zo všetkým ako sa zdá. Rád by som dokázal uveriť tomu že je to naozaj tak, ale viem že to už iné nebude. Dlho som sa učil prijať túto skutočnosť a viac sa zameriavať na svoj vlastný život. Ale potom začali vznikať obavy že či moja obľúbená kapela bude pokračovať v kariére alebo skončia. Dodnes tie obavy cítim a ak príde to osudové rozhodnutie tak jediné čo budem musieť urobiť je ho akceptovať. Niekedy sa obávam aj reálneho života a budúcnosti v ňom ešte viac než sa zdá. Tie moje pocity sa často lámu a že nech sa čokoľvek udeje tak to bude pravdepodobne bolieť.

Prerástlo to do stavu kedy som sa vo svojom vnútri úplne uzavrel. Ako stále dokážem žiť svoj život napriek okolnostiam, ale viem že bola jedna vec o ktorej by som pravdepodobne nikdy nehovoril. Skôr som sa sústredil v živote iba na to pozitívne aj keď to nie je vždy ľahké ako si to dokážem dakedy predstavovať. Nebál som sa o určitých veciach hovoriť, ale téma Linkin Park bola v danom momente úplné tabu. Ale už som v takom bode že už si Linkin Park vypočujem, ale ešte stále to nie je také ako by som chcel. Postupne som sa učil aké je to vyrovnať sa s tým keď si niekto siahne na život. Je to niečo čo trvá istý čas a nedá sa s tým tak zmieriť ako keď niekto odíde po vážnej chorobe. Je to úplný rozdiel a potom veľa mladých ľudí rozmýšľa že spravia presne to čo ich obľúbený interpret. Proste toto je tá najväčšia chyba akú môže mladý človek ako taký spraviť a myslím si že by Chester nechcel aby si mladí ľudia siahali na život. Lebo on mal na to skutočný dôvod, zatiaľ čo väčšia časť mladých si tými vecami reálne ani neprešla a dúfam že nikdy neprejde. V skutočnosti samovražda nie je žiadne riešenie ako si všetci môžu myslieť, len je to finálne ukončenie života. Nech sa čokoľvek v živote udeje, tak sľubujem že ja tu budem vždy pre každého kto to bude potrebovať.

Ak niektorí mladí ľudia sa pre toto radikálne rozhodnutie rozhodnú, tak nech sa obrátia na mňa a ja im to nejako vyhovorím.  Aspoň sa o tom reálne pokúsim ako sa najlepšie bude dať, ale viem že nie všetkým budem vedieť pomôcť. Lebo viem že aká je depresia a že pri nej skutočne si musí dávať pozor sám na seba. Proste je to veľký emocionálny stav, ktorý nedokáže nikoho nechať chladného. Je to stav o ktorom by mala mladá generácia hovoriť lebo iba tak sa bude dať predchádzať ďalším úmrtiam. Náš život je niekedy tak krehký že je potrebné, aby sme si to každý jeden deň uvedomili. A je úplne jedno či je človek chudý alebo pri sebe, lebo každý z nás má problémy čo musí riešiť. Len je podstatné určité veci v spoločnosti pomenovať, lebo iba takto sa dá dostať ďalej. Viem že niektorým ľudom určité veci pôjde ťažšie čo absolútne chápem, ale depresia a psychická trauma sa dajú prekonať. Vždy pri každej možnosti môže existovať nejaké riešenie, ale všetko si vyžaduje určitý čas a nikdy nič nepríde samo. Len si to vyžaduje viac trpezlivosti a všetky tie správne veci sa reálne udejú. Len je dôležité sa pozrieť pravde do očí skôr než budeme robiť nejaké závery.

Ako prišiel čas kedy som s určitou situáciou postupne začal vyrovnávať, začal premýšľať nad pozitívnejšími vecami. Začal som si premietať v hlave že aj tie najťažšie situácie sú tu nie na to aby nám ublížili, ale aby nás nejako posilnili. Potom som začal počúvať Mikeove texty ktoré mi pomohli sa zo všetkým postupne vyrovnať, lebo iné východisko som ani nedokázal vidieť. Len som vedel že existuje určitá cesta ktorá môže byť v skutočnosti správna, len je podstatné si ju zvoliť. Tá cesta sa postupne človeku otvorí sama a všetci prídeme sami na to, ako na tom reálne sme. Viem že ak sa treba s niečím vyrovnať, tak sa s tým treba vyrovnať postupne. aj keď cítim ešte žiaľ, ale už to toľko nebolí a postupne verím že existuje nejaká nádej. Lebo tá nádej ma často drží pri živote a vtedy si poviem že všetko v mojom živote má zmysel. Nestratil som ten zmysel, len pravdepodobne vo mne dozrelo úplne iné ja ktoré si viac uvedomuje. Prišlo so mnou úplne niečo iné čo predtým som ani tým nedokázal ani nejako vidieť. Stal sa zo mňa väčší realista a viac si uvedomujem že ako život dokáže byť krehký. Niekedy stačí jedna sekunda aby sa všetko dokázalo zmeniť a prevráti nám to život na ruby.

Nepíšem to preto aby som moralizoval alebo mudroval, ale skôr sa snažím poukázať na určité veci. Na to že v živote sa dá zo všetkým postupne vyrovnať ale nemožno očakávať že všetko príde okamžite. Viem čo cítia fanúšikovia Linkin Park a ja som tiež cítil zle, tak zle že sa to ani nedalo vyjadriť slovami. Boli tam všetky pocity čo bežný fanúšik dokázal cítiť od depresie, psychickej traumy, strachu, neistoty a prázdnoty. Ale niekedy je potrebné aj takéto pocity cítiť aby sme dokázali byť vo svojom živote silnejší. Lebo keby cítime iba tie pozitívne pocity tak berieme svoj život ako samozrejmosť. Preto viem že radšej nebudem svoj život brať ako samozrejmosť a byť pripravený na každú jednu situáciu čo príde. Lebo keď je človek na určité situácie pripravený, tak oveľa ľahšie predíde samotným problémom. Ak sa s určitými vecami dokážeme vyrovnať tak budeme oveľa silnejšími ľuďmi než si sami myslíme.

Zdvihnúť

18. júna 2018

Spomínam si na určité veci a premietam si ich každý deň do hlavy. Niekedy sa zdá že ako by to bolo včera a stále sa mení kolobeh života ktorý neviem ovplyvniť. Čas od času si priznám že celý tento boj je iba emocionálny a vnútorný, nebojujem zo žiadnymi ľuďmi. Bojujem s tým že sa s niečím dokážem zmieriť a že či dokážem ísť ďalej, ale vždy si pomyslím že tento boj nie je u konca. Viem že prídu situácie pri ktorých si poviem že ma dokážu zdvihnúť a poviem si že ani jednu vec v živote neľutujem. Pomyslím si že všetko čo sa v živote udialo, tak vždy malo svoj zmysel aj keď si možno často nepripúšťam. Celý život je súhra určitých vecí ktoré si musíme reálne prežiť, aby sme sa v živote dokázali stať silnými ľuďmi. Keď sa zdá všetko úplne beznádejne, tak príde niečo čo mi dá vnútornú silu nezabudnúť na to kým reálne som a viac poznať svoju vnútornú hodnotu. Viem že nie všetko v živote bude pozitívne, ale treba sa snažiť aby to tak bolo. Podstatné je tomu skutočne uveriť a pripustiť si len tie správne veci ktoré v našom živote majú hodnotu.

Ako sa vraví že nie je dobré plakať nad rozliatym mliekom a že určití ľudia tak ich nemôžeme vrátiť k sebe na zem. Nemôžeme na zem vrátiť Chestera alebo kohokoľvek kto pre nás niečo znamenal, lebo sa učíme postupne zo všetkým zmieriť. Existuje iba jedna pravda v živote že iba čas dokáže zahojiť všetky rany a je jasné že to nezahojí hneď. Všetko v živote má určitý postup, ktorým si musíme všetci prejsť, aby sme dostali do stavu pokoja ktorý potrebujeme. Ani nie tak potrebujeme pokoj, ale mať jasno ako sme na tom s emóciami. Lebo v skutočnosti emócie ovplyvňujú vzťahy s ľuďmi a to že často pod nimi konáme. Často potrebujeme cítiť že nad vecami máme úplnú kontrolu, ale v skutočnosti nemáme a nikdy ani nebudeme mať. Len si to musíme skutočne priznať, aby sme pochopili všetky tie aspekty života. Nikto určité veci nedokáže spraviť za nás, ale musíme to spraviť my. Je na nás či túžime poznať pravdu a odpovede na otázky nad ktorými by sme sa bežne nezamysleli.

Nie vždy je všetko zložité, ako sa niekedy zdá a ja si to každý deň uvedomujem. Každý deň mi dáva silu sa zdvihnúť zo zeme a povedať si že všetky tie pády na hubu mali úplný zmysel. Keď počúvam hudbu, tak sa mi v daný moment otvorí úplne iný svet. Že nie som v tom svojom klasickom svete, ale vo svete kde ľudia spievajú a tešia sa zo života. Vtedy zabudnem na všetky každodenné problémy a viac sa zdvihnem hlavu hore keď sa niečo nepodarí. Vážim si všetky tie možnosti čo reálne prišli a ktoré boli využité, lebo času na tomto svete je skutočne málo a treba využiť každú sekundu ktorú máme. Lebo kedykoľvek sa môže niečo stať a potom si budeme niektoré veci vyčítať do konca nášho života. Ak niečo v živote nevyšlo, tak mi niekedy bude ľúto, ale neskôr sa nad tým povznesiem. Prijmem to ako súčasť svojho života a poviem si že sa to malo reálne stať. Všetko v živote sa stalo kvôli niečomu a všetko sa dá nejakým spôsobom odôvodniť.

V živote viem jedno že mi často dokáže pomôcť keď sa na veci pozerám s odstupom času. Keď emócie po určitom čase vychladnú a dospejem k novému a lepšiemu poznaniu. Zmierenie sa s určitými vecami nepríde okamžite, ale som vďačný za tie spomienky. Často sa cez ne prenesiem o určitý čas späť a poviem že ako dospelý chalan sa pokúsim určité veci spraviť lepšie a rozumnejšie. Možno nie všetko čo urobím bude pre ľudí rozumné a múdre, ale v skutočnosti sám dokážem posúdiť že či to čo robím je naozaj rozumné. Ak sa niekedy v živote zmýlim tak si to priznám a uznám že to nebolo správne. Poviem si že toto je cesta s ktorej som sa vychýlil a musím sa na tú cestu životom okamžite vrátiť dokým nebude zle. Skrátka vrátiť sa do tých koľají a nedovoliť emóciám aby ma nejakým spôsobom prevalcovali. Ja určité veci v živote zvládnem, ale vyžadujú si určitý čas a trpezlivosť.

Mám stále chuť bojovať napriek tomu že nie vždy je ten boj ľahký a všetko si treba vybojovať. Keď sa niečo v živote nedokáže vydariť raz, tak by sa to malo podariť na druhý alebo tretí pokus. Preto je dôležité určité veci skúšať dovtedy dokým sa nepodaria a ak sa mi niečo nepodarí tak sa to snažím zlepšiť. Snažím počúvať ľudí, ale najme sa snažím myslieť aj viac na seba a na to čo mňa teší. To že sa niekedy snažím potešiť aj sám seba, tak nie je žiadny egoizmus. Lebo nie je nič lepšie ako si povedať že robím veci ktoré majú zmysel. Počúvam skvelú hudbu a snažím sa byť oporou ľudom ako sa len najlepšie dá. Snažím vnímať existenciu na tomto svete ako poslanie aj napriek tomu že prídu emotívne chvíle. Lebo tie emotívne chvíle musia prísť, lebo bez nich by som tým silným človekom nebol. V živote nestačí myslieť pozitívne ako sa nás ľudia k tomu snažia viesť, ale snažiť sa viac na veci pozerať reálne. Viac si uvedomovať že v živote existuje nejaké pre a proti s čím treba rátať.

Treba rátať s každou jednou situáciou ktorá nastane, lebo nie vždy to vieme ovplyvniť. Ak to vieme nejakým spôsobom tak snažme nejakým spôsobom svoj prístup k danej situácii. Akceptujme že sa určité zmeny budú diať stále aj vtedy keď sa nám to nepáči. Zmierme sa s tým že určití ľudia tu s nami nie sú a akceptujme prítomnosť takú aká je. Ja tiež som dlho musel určité veci akceptovať než som ich dokázal prijať a pri niektorých veciach to stále trvá. Stále si vážim momenty ktoré boli v mojom živote a že som mohol určité veci zažiť. Celý náš život je o tom že či dokážeme akceptovať prítomnosť alebo budeme zaseknutý v minulosti. Lebo keď akceptujeme prítomnosť tak budeme oveľa šťastnejší a bude sa nás na tomto svete lepšie dýchať. Lebo nebudeme premýšľať nad tým čo bolo v minulosti, ale myslieť realisticky a zároveň pôjdeme aj s dobou.

Neexistuje nejaký návod ako sa s určitými vecami vyrovnať, lebo každý musí prísť na to sám. Každý si musí prejsť celým životom aby prišiel že či má skutočnú hodnotu. Všetci sa môžeme zdvihnúť zo zeme ak reálne budeme chcieť, lebo nikto to za nespraví. Nikto určité veci nevyrieši za nás, lebo to v skutočnosti musíme vyriešiť my. Nemôžeme sa skrátka vyhovárať na iných, ale priznať si že sa niekedy dokážeme mýliť. Mať v sebe tú povestnú sebareflexiu a veriť v tie lepšie zajtrajšky. Možno to nie je vždy úplne ideálne, ale po určitom čase si povieme že všetko má svoj zmysel, len ak tomu uveríme. Lebo všetci ľudia na svete potrebujú tú vnútornú silu aby sa dokázali s určitými vecami vyrovnať a ten čas ukáže ako na tom sme. Pochopíme že sa všetko v živote stalo kvôli nejakému dôvodu. Nie všetkým ten dôvod bude dávať zmysel a jediné čo pomôže je odstup času. S odstupom času každý ukáže že či je vnútorne silný alebo sa na konci tej cesty vzdá.

Robím to za chodu

17. júna 2018

Postupne aj keď sa zmierujem s vecami, tak napriek tomu vo svojom vnútri strácam vieru. Neistota ktorá často bola v mojej hlave bola veľmi silná a nevedel som či sa dá prekonať. Šialené veci ktoré sa často nedajú úplne vstrebať, lebo často sa zdá že tie čierne myšlienky bývajú oveľa silnejšie než to čo je pozitívne. Keď človek v sebe držím tie temné veci, tak prestáva rozoznávať realitu a má pocit absolútnej bezmocnosti každý jeden deň. Vyrovnať sa s určitými vecami je určitý beh na dlhú trať a nevravím že to nejde. Len si to vyžadovalo určitý čas a určite si to stále ten čas bude vyžadovať. Niekedy tá moja vnútorná nestabilita bola tak strašná a zlá že som nič iné nedokázal vnímať, len ten môj vnútorný boj. Niekedy som mal pocit že už pomaly neviem, kým reálne som a snažil som sa to nejako zakryť. Sám seba som vždy vnútorne klamal a vravel som si že ako všetko v živote zvládnem. V ten zlomový moment keď prišlo k tomu, tak som si vravel že sa dokážem cítiť navonok dobre a najme po fyzickej stránke. Každé jedno ráno som si premietol svoj život a vravel si ako cez určité veci preniesť. Často hudba mi dávala odpovede na určité otázky na ktoré som v skutočnosti sám nedokázal poznať odpoveď.

Moje myšlienkové pochody boli o to horšie, lebo som si nedokázal v skutočnosti pripustiť nejaký pozitívny signál. Keď človeka niečo psychicky zasiahne nejaká smutná udalosť ktorá s ním zalomcuje tak ho to zmení. Keď si človek siahne na život, tak vo veľkej miere to s každým človekom miestami zamáva a nikto nemôže povedať že to tak nie je. Ak niekto sa už trápi a vie že už nemá veľa času na tomto svete, tak sa s tým pravdepodobne dá zmieriť viac a menej to bolí aj napriek tomu že je to smutné. So mnou to zasiahlo a spustilo to obrovskú vlnu emócii ktorá bola silnejšia než akákoľvek prívalová vlna. Ale ako sa vraví že človek robí určité veci za chodu a často sa k tomu premietnu aj zlé rozhodnutia. Ťažké je sa s niečím zmieriť a ísť nejako vo svojom živote ďalej, skrátka mi to príde ako bludný kruh s ktorého sa dá dostať len ťažko. Tie temné myšlienky zmazať a premeniť ich na tie pozitívne som sa učil veľmi dlho. Často sa ukazuje že nás realita na určité veci musíme pripraviť aby sme si uvedomili že tu kedykoľvek nemusíme byť. Kedykoľvek aj my môžeme mať v sebe tých svojich démonov ktorý nás dovedú k stavu ktorý môže najhorší. Len je na nás že či si to reálne pripustíme alebo budeme kráčať ďalej. Všetko som robil za pochodu alebo som sa nad určitými vecami nerozmýšľal tak ako by som chcel. Len som si uvedomoval že ten môj vnútorný svet je taký že sa do neho všetkých pustiť. Ale keď sa takí ľudia nájdu, tak som za nich v skutočnosti vďačný a viem že ma ich dobrota prekvapí.

Miestami som si v živote vytvoril určitú životnú ilúziu kde som si predstavil že určití ľudia žijú. Najme pri Chesterovi keď niekto kto vyzeral úplne identicky a takmer identicky aj spieval. Vtedy som si nejako dokázal pripustiť že jeho duša odišla do iného tela a pripustil si že žije ale v inom človeku. Ale v skutočnosti ten človek iba tak vyzeral a podobal sa a to bolo prakticky všetko. To mi nejako v živote dávalo nádej že keď niekto podobne spieva tak to nemusí byť až také zlé. Vtedy som si pripustil, že by niekto taký s podobným hlasom mohol nastúpiť do Linkin Park. Ale už teraz viem že by ho v skutočnosti nedokázal nahradiť a ani jeden človek čo by sa snažil spievať približne rovnako. Ja verím mnohým fanúšikom že sa s určitou situáciou nezmierili a s nimi to vnútorne dopadlo ešte horšie. Niektorí už to zo svojim životom nezvládli a išli za svojim obľúbeným spevákom do neba podobným spôsobom ako išiel on. Moje myšlienky boli rôzne a viem že keby vo svojom živote urobím to najťažšie rozhodnutie, tak by to nebolelo mňa ale všetkých čo ma v živote poznajú. Všetkých ľudí čo mi v živote dokážu podať pomocnú ruku aj vtedy keď mi je v mojom vnútri absolútne najhoršie.

Ale postupne som sa na všetky veci začal pozerať pozitívnejšie a lepšie. Začal som premýšľať že ak sa budem celý život utápať v žiali, tak sa v skutočnosti nedokážem pohnúť ďalej. Ak prestanem veriť v seba a začnem sa dostávať do stavov depresie, tak sa s toho stavu pravdepodobne nikdy nemusím dostať. Ale bol som v tom stave a bolo to veľmi ťažké si uvedomiť tie veci okolo mňa. Bola okolo mňa neustála nestabilita a hľadal som unáhlené závery tam kde ani neboli. Len všetko čo sa dialo, tak sa dialo v mojom vlastnom vnútri. Nikdy som nedal najavo čo som v skutočnosti dokázal cítiť, lebo som nechcel znepokojovať. Lebo som chcel určité veci v sebe nehrotiť a viac do svojho sveta priniesť trošku kľudu. Opúšťal som sa vnútorne a navonok som sa viac snažil ukázať ľudom iba to pozitívne. Lebo celkovo sa snažím tou pozitívnou energiou všetky tie temné veci. Východiskom bolo pre mňa sa nad tým všetkým úplne zamyslieť a povedať si že čo treba reálne zmeniť.

Povedať si že všetky veci čo sa vo mne sú v hlave a nie v niečom inom. A ani za všetky veci čo sa vo mne dejú nikdy nebudem viniť ľudí, lebo tí ľudia za to reálne nemôžu. Je to vo mne a v tom že mám možno príliš empatie že sa vcítim do každej jednej situácie. Lebo viem že mi to nie je úplne jedno, ale skôr aj v tom svojom vnútri sa snažím byť pozitívny. Nastaviť sa na tú realistickú vlnu ktorá ma bude ťahať opäť niekam nahor. Nasadnúť na ten vlak pozitívnej energie kde sú tí ľudia čo ma reálne potrebujú. Možno nebudem vedieť všetkým okolo seba pomôcť a budem sa snažiť ich nejakým spôsobom nesklamať. Lebo viem že všetci na svete máme tú misiu ktorú musíme splniť, aby sme sa niekam reálne dopracovali. Viem že aj neistota sa prekonať a akýkoľvek psychický problém keď sa o ňom hovorí. Ale niekedy je situácia kedy sa o tom probléme hovorí ťažko z očí do očí a niekedy je lepšie o tom napísať. Lebo ak to niekto napíše tak to bude mať väčší dosah na ľudí a viac ľudí sa v tom reálne nájde. Môže to niekomu reálne pomôcť k tomu, aby našiel odpovede ktoré predtým nepoznal.

Človek ak sa má v živote niekam pohnúť, tak to musí krok za krokom. Nie všetky rany sa okamžite sa dokážu zahojiť rany, ale viem že tá viera mi pomohla aby sa tie rany zahojili. Lebo ak človek v niečo neverí, tak ako keby sám v sebe niečo zaprel. Ja som rád že ja taký človek nie som a že mi dávajú aj obyčajné maličkosti nádej. Lebo ak existuje nádej, tak všetko v živote môže byť aj pekné. Aj to čo bolo zlé, tak neskôr bude v skutočnosti dobré. Len sa tomu nedokážeme úplne vyhnúť a nemáme nad tým určitú moc. Musíme brať život zo všetkým čo k tomu patrí a nie je to nejaký obyčajná fráza. Je to skúsenosť s ktorej budú čerpať všetky generácie čo prídu po nás. Robím za chodu veľmi veľa vecí a viem že musím nad určitými vecami musím popremýšľať. Ale viem že v sebe dokážem nájsť čo mi reálne dokáže silu a dokážem nájsť v sebe odpovede ktoré tak potrebujem. Čas je pravdepodobne tou najväčšou odpoveďou na všetko a keď všetko prehrmí tak môže prísť po búrke slnko.

Ale viem že budú situácie kedy budem cítiť žiaľ, ale vo vnútri sa budem snažiť byť silný. Nevzdať sa veci ktoré sú správne a ísť si za tým čo mám rád. Lebo pokiaľ dokážem veriť že všetko príde v správny čas, tak to reálne aj príde. Len je dôležité aby som na to netlačil a nesnažil sa všetko mať okamžite. Niekedy si musím priznať že od určitých vecí potrebujem odstup a od určitých ľudí trpezlivosť a pochopenie. Všetky myšlienky čo sa dejú vo mne dejú, tak sa nedejú schválne a sú na základe určitých podnetov. Posledne zisťujem že ako mi Mikeova hudba pomáha sa zo všetkým vyrovnať a byť silným, lebo si myslím že to ľudia chcú. Chcú cítiť že sa nevzdávam a nepadám pri prvom pádu na držku, lebo pravdepodobne ešte potrebujú pomoc. Všetci potrebujeme nájsť ten pokoj v duši, aby sme zistili že od čoho sa dokážeme odraziť ďalej. Vieme že musíme mať veľkú dávku trpezlivosti aby určité veci v nás prešli. Len si musíme viac veriť a viac si k sebe hľadať cestu aby sme sa vzájomne pochopili. Najme sa snažme si vnútorne odpustiť všetky chyby čo v sebe máme a pohnime sa ďalej. Lebo si myslím že všetci ľudia čo už medzi nami tak by si prijali, aby sme toľko nesmútili a nejako sa cez tie všetky veci preniesli.

 

Ilúzia šťastia

12. júna 2018

Niekedy sa môže zdať že všetci ľudia na svete sú šťastný a že nemajú žiadne problémy. Často niektorí prezentujú na sociálnych sieťach ako sú nekonečne šťastný a že žijú úplne bezstarostný život. Ale v skutočnosti je to len sebaklam s ktorým ľudia by najradšej chceli žiť a vďaka ktorému by chceli ľudom ukazovať ako majú v živote všetko dokonalé. Niekedy to tak prezentujú aj určité slávnejšie celebrity a v skutočnosti to môže byť len póza pre masy ľudí aby si nejakým spôsobom dokázali nahnať lajky na Facebooku a Instagrame. Často sa oháňajú motivačnými citátmi a nezmyslami ktoré v skutočnosti nemajú s vlastnej hlavy. To je ten najväčší problém v súčasnej spoločnosti že sa predstiera dokonalosť a každý to zaobalí do nejakej fotky. Niektorí pravdepodobne to šťastie len predstierajú a zakrývajú ním určité problémy o ktorých nedokážu alebo priam nechcú rozprávať. Pravdepodobne je to tak preto, lebo naša myseľ je odpadkový kôš s ktorého všetko vyhadzujeme na hlavu iných ľudí. Často nadobúdame zdanie že všetkým ľudom okolo seba vieme pomôcť a že sa všetky problémy vyriešia jedným šmahom ruky.

Niekedy ako keby chýbala sebareflexia a priznať si že všetci máme aj tie zlé dni. Že plačeme, máme depresie, padáme na dno a že máme tiež tie svoje vlastné starosti. Možno sa ľudia snažia byť nasilu pozitívny a potom sú v ešte horších depresiách. Ja tiež mám dakedy také dni, kedy sa mi niečo nechce alebo na niečo nemám náladu. Viem si priznať ak vo svojom živote zlyhám a potom ma to ešte viac mrzí. Ak je niekto v stave kedy sa to s ním rúti do priepasti, tak je jediná možnosť návšteva odborníka. Ale v skutočnosti to skutočné šťastie musí vychádzať s nášho vnútra a nesmie byť predstierané. Skrátka si vo svojom živote nevytvárajme ilúziu že nič v našom živote nie je zlé a všetko okolo nás je pekné a farebné.

Keby je všetko v našom živote také krásne tak celý náš život berieme ako samozrejmosť. Je veľmi dôležité aby sme na každú situáciu boli pripravený napriek tomu že môže byť stresová. Stačí aby nás dokázala rozhodiť aj úplná maličkosť čo nie je celkom v poriadku. Možno že niektorí majú tú afektívnu poruchu pri ktorej môžu byť tie výkyvy nálad. To že človek rýchlo stúpne hore v očiach ľudí a neskôr začne padať na dno tak sa stáva pravidelným paradoxom. Niekedy nám s toho šťastia môže absolútne prepnúť a možno nebudeme vedieť poznať hranicu medzi tým dobrým a zlým. Ako sa nikomu nedá zakázať aby sa cítil šťastne, ale musí to tak cítiť skutočne. Skrátka to šťastie niektorí hľadajú aj v ezoterike a v duchovnom spôsobe ktorý môže človeka naviesť že je všetko skvelé, šťastné a dokonalé. Takto sa vytvára tá ilúzia šťastia o ktorej niektorí ľudia môžu často snívať a pri tom ten zmysel pre realitu určitým spôsobom je preč. Tá duchovnosť by nás v skutočnosti dokázala obrať o zdravý zmysel správne posúdiť realitu. Potom sme všetko videli krásne a samozrejme ako bolo spomenuté tak by ten život každý bral ako samozrejmosť.

Niekomu môže prísť šťastné riešenie že si s každým bude tľapkať po pleci a tváriť sa že s každým dokáže vychádzať dobre. Skôr si treba uvedomiť že to môže skôr vyznievať falošne než úprimne. Treba si uvedomiť že nikdy nebudeme zo všetkými vychádzať dobre a že nie všetci nás budú mať radi. Toto je skrátka realita že nás niektorí môžu podporiť a ďalšia skupina ľudí nám bude klásť polená pod nohy. Je to skutočnosť ktorej sa nevieme vyhnúť aj keby sme najradšej chceli. Ja tiež by som mohol najradšej vidieť vo svojom živote všetko prekrásne a farebné, ale skôr si uvedomujem že tie zlé veci sú tu nie vždy preto aby nám ublížili, ale aby nás posilnili a spravili s nás lepších ľudí. Minca má dve strany a tento fakt musíme prijať, niekedy si prežiť aj tie ťažšie situácie. Musíme si sami priznať že v niektorých veciach skrátka dokážeme zlyhať a pozrieť sa pravde do očí.

Môže sa stať že sa môžeme stať slniečkármi a vidieť vo všetkom iba to krásne a nevidieť skutočnú realitu. Stratiť zmysel pre obyčajné veci a vnímať všetko čo je pokrokové a liberálne len aby sme nepozreli pravde do očí. Aby sme boli zaslepený a nič okolo seba nedokázali vnímať lebo by bol iný názor zlý. Ako treba ísť s dobou, ale je dôležité aby sa tá doba čo budeme zažívať neobrátila proti nám. Ale ani všetko čo sa môže akokoľvek tváriť nacionalisticky, tak to nemusí byť a môže vzniknúť s toho poriadny extrém. Preto je dôležité v živote si určiť hranice a snažiť sa aby sme ich neprekročili. Aby sme si uvedomili že všetko čo môžeme povedať nás vo vnútri bude hriať, ale zároveň sa to neskôr môže obrátiť proti nám. Ako môžu byť určité veci dobré a niektoré môžu byť zlé, tak si musíme uvedomiť tie pre a proti.

Ak nás niečo môže urobiť je to keď dokážeme veriť sami v seba a vtedy nás nikto nezastaví. Je iba na nás že či nájdeme ten svoj okruh ľudí pri ktorých budeme vedieť že pochopia naše stavy. Takýto tím ľudí sa nám môže reálne zistiť a vďaka nim môžeme prežívať to skutočné šťastie ktoré je nie je predstierané. Ja som rád že si dokážem priznať že niekedy mám tie menej šťastné chvíle a toto ma robí silným keď si vnútorne priznám. Učím sa oddeľovať veci ktoré sa patrí niekomu vysvetliť a veci ktoré si treba nechať pre seba. Lebo iba takto sa dokážem vnútorne cítiť slobodný a viem že dokážem poznať svoje hranice. Iba takto človek dokáže byť šťastný keď si dokáže určité veci priznať a to že nie je vždy dokonalý. Vďaka tomu viem že keď si priznám určité veci tak sa reálne dokážem pohnúť ďalej a viem že všetky myšlienky dokážem zo seba von. Toto je tá skutočná sloboda priznať si že nie všetko je úplne dokonalé a nikdy to dokonalé ani nebude.

Ale viem že netreba strácať nádej a povedať si že sa všetko dá zvládnuť. Ale tiež si treba povedať že nesmieme dovoliť aby všetko zlé a negatívne dokázalo zhltnúť. Lebo ak sa niekým vnútorne ovládať, tak v skutočnosti nebudeme vedieť ovládať svoje vedomie. Je dôležité aby sme vždy vedeli na čom reálne sme a aby nás to nevydesilo. Musíme byť pripravený že všetko dobré a zlé ide spolu ruka a ruke čo je faktor nikdy nedokážeme úplne zmeniť. Skutočné šťastie je iba vtedy ak nie je predstierané, len vtedy nám ľudia reálne uveria. Ak je naše srdce vyjadrené od srdca a nie je za tým žiadna póza, tak iba vtedy dokážeme prežiť skutočné šťastie. Ak sme sami sebou tak nás absolútne nedokáže nič zraziť k zemi. Budeme vedieť že všetko čo sa nejakým spôsobom v našom živote udialo tak sme to zvládli. Len je dôležité aby sme tomu verili a aby tomu verili aj ľudia v našom okolí. Skrátka si musíme priznať že mám aj nejaké problémy a iba takto nám táto spoločnosť našu autenticitu a to že sa nepotrebujeme na nič hrať. Lebo budeme vtedy cítiť že sme sami sebou a že aj v najťažších momentoch dokážeme byť vnútorne zo sebou vyrovnaný.

 

Duchovia

8. júna 2018

Premýšľam že či existujú duchovia, ktorí nás môžu vnútorne strašiť alebo môžu na nás dozerať. Často sa to môže zdať že je to úplne neuveriteľné a že určité veci nemôžu dávať zmysel. Keď ľudia nie sú medzi nami, tak sa tými duchmi reálne stať. Všetko okolo nich pravdepodobne môže odísť a niečo s tých ľudí predsa môže ostať. Ten pocit keď človeka zasiahne úmrtie obľúbených ľudí, často dokáže človeka zmeniť v niečo čím ani nečaká že niekedy bude. Je to taký paradox ktorému sa nedokáže vyhnúť úplne nikto z nás. Chcel by som veriť že niekde tí ľudia čo odišli zo sveta že žijú a že majú svoje stabilné miesto, kde sa nemusia báť že im niekto ublíži. Mal som kopec vzorov čo dokázali vnútorne niečo ovplyvniť, ale nikdy som nemohol byť s nimi. Odišlo niekoľko ľudí na ktorých som vyrastal, ale zároveň viem že pravdepodobne svoje poslanie dokázali splniť na 100 percent. Či to boli speváci, herci alebo ďalší iní ľudia čo v mojom živote dačo znamenali. Verím že niekde sú a že v pozadí počujem tie ich hlasy. Jeden by si povedal že to môže byť paranoidné takéto hlboké pocity cítiť.

Pamätám si ako som takýmto pocitom nedokázal prikladať absolútne žiadnu váhu. Celý ten život som začal brať ako určitú samozrejmosť a vravieť si že často je smrť súčasťou niečoho s čím sa musíme zmieriť. Ale bolieť to bude vždy pri akejkoľvek myšlienke nad ktorou dokážem často premýšľať. Dokážem uveriť v dobro ľudí ale často viem že nie vždy ľudia nám bude tľapkať po pleci. Možno sú tiež duchmi a tvária sa tak že nikoho okolo seba ani nedokážu vnímať. Žijú ale nie vždy dokážu povedať niečo čo by v živote človeka bolo podstatné. Viem že pred týmito pocitmi sa často nedá nejako zvlášť utiecť. Chcel som lebo som vedel že jediná cesta ako sa zo všetkým vyrovnať je ísť niekam kde človeka nebudú súdiť. Viem že Chester, Dolores, Chris, Scott a iní ďalší talentovaní ľudia sa snažia na mňa dozrieť. Sú tými duchmi čo sa snažia stáť pri nás aj keď už nie sú medzi nami. Ich duchovia mi dávajú silu sa vyrovnať s tým že tu postupne nie sú a pripraviť sa na to že tu kedykoľvek nemusím byť ani ja. Že pravdepodobne sa raz tiež stanem duchom a že možno tiež budem ľudí strašiť zo spánku. Ale viem že keď to raz príde, tak viem že mi nikto nebude môcť ublížiť.

Viem že keď raz budem duchom tak budem lietať zo všetkými duchmi a možno tam budú mať nejaké nástroje. Že sa v tom nebi postupne vytvorí nejaká hudobná kapela ktorá bude hrať niečo podobné ako moji obľúbenci Linkin Park. Že to bude tiež nejaký energický nu-metal z mojim živelným spevom. Viem že tie problémy už nebudú také, ale často bývajú vo svete kde nie je vždy všetko stabilné. Pravdepodobne si každý spomenúť na rozprávku Casper kde aj zo svojou skupinkou duchov strašili ľudí. Pravdepodobne aj nás strašia a je možné že v skutočnosti o tom ani nevieme. Dokážem uveriť tomu že existujú nejaké entity, ktoré pravdepodobne fungujú mimo nášho tela. Verím že všetci ktorý už nie sú vo svojom vlastnom tele tak sa im pravdepodobne dokáže žiť lepšie. Nemajú starosti a nepremýšľajú nad tým že o koľkej musia vstať aby stihli prísť do práce. Ale viem že tí ľudia čo na tomto svete žili, tak v ňom nežili zbytočne. Že urobili veci ktoré mali význam a ktoré dokázali veľké množstvo ľudí.

Aj keď kopec ľudí s tohto sveta odišlo, tak my sme tá generácia ktorá musí šíriť ich odkaz kým je čas. Vieme že nemôžeme zobrať nohy na plecia a okamžite sa všetkého vzdať. Vieme že ľudia ktorí odišli s tohto sveta, tak by nechceli aby sme smútili a plakali. Len vieme jedno že musíme žiť pokiaľ máme čas, lebo potom môže byť úplne neskoro. Potom sa budeme márne stažovať ak premárnime v živote určité možnosti ktoré máme. Ak nepodporíme účasťou na niektorých koncertoch ľudí čo pre nás tvoria hudbu, tak potom nemáme právo v tomto svete reálne existovať. Potom si budeme darmo plieskať hlavu o čelo ak sa vzdáme určitých vecí kvôli daným okolnostiam. Okolnostiam ktoré v skutočnosti zdržujú od toho dosiahnuť nejaký reálny cieľ. Lebo keď kráčame niekde bezcielne, tak potom ťažko uveríme tomu že naša cesta životom má reálny zmysel.

Často keď sme starší tak nám niekto povie že sme duchom mladý. Mňa to vie veľmi pobaviť a viem že možno nie som úplne najmladší ako si často myslím. Už dospievam do takej fázy, kedy si viac uvedomujem a viac sa snažím si dávať pozornosť. Možno už nie je vo mne toľko naivity ako bolo predtým, ale stále sa môže stať že ma niekto dokáže zmanipulovať. Dakedy je lepšie sa cítiť ako duch, ktorý si v skutočnosti preletí celým tým životom a nič reálne nerieši. Možno to prílišné snaženie sa všetko riešiť nie vždy môže byť šťastné. Nie všetko čo nám ľudia dokážu povedať tak môže byť úprimné. Dakedy to všetko môže byť len póza pre nás, aby sme určitým veciam uverili. Pravdepodobne si musíme dávať pozor na to že nie všetci sú naši kamaráti. Nie všetci by za nás dokázali položiť život ako si často myslíme. Niekedy aj tie falošné úsmevy bývajú iba obyčajnou maskou a pózou. Lebo v skutočnosti prirodzenosť nie je úplne v poriadku, ale falošné usmievanie sa môže byť v poriadku. Ja som realista a nemienim si skresľovať svet k svojmu obrazu ako to dakedy robia ostatní. Nemienim sám seba klamať a dávať si od života nejaké falošné nádeje. Ak má niečo prísť tak to raz príde, bež toho aby som na to reálne tlačil.

Úvaha o ďalekej budúcnosti

2. júna 2018

Často si určité spoločenské faktory nedokážeme úplne pripustiť a budeme si to ťažko pripúšťať. Naša budúcnosť môže byť úplne odlišná než ju žijeme teraz. Nie vždy všetko čo sa bude raz v našom živote diať môže byť konšpiračná teória a často sa k tomu svetu žijeme. K svetu ktorý vo svojej podstate nebude možno až tak slobodný, ako momentálne je. Možno sa raz stretneme s robotmi a androidmi ktorí sa budú správať podobne ako my a budú sa snažiť nadobudnúť niečo s ľudských vlastností človeka. Žijeme v dobe ktorá ide dopredu a v ktorej sa vyrábajú úplne moderné výdobytky ktoré pravdepodobne ľudia nie vždy potrebujú. Ale postupne sa to ukazuje ako sme na určitých veciach závislý a nevieme sa ich úplne vzdať. Možno keby neexistujú počítače alebo notebooky, tak pravdepodobne žiadny článok nikdy nevznikne. Keby neexistujú mobily, tak nemáme až takú možnosť komunikovať s ľuďmi, lebo stále by to bolo v rovine listov. Raz budeme musieť pripustiť v našej budúcnosti možnosť že čoskoro ľudskú rasu nahradia androidi a budú mať oveľa lepší výkon než my. Ale pravdepodobne si nebudú určité veci uvedomovať lebo to budú mať nastavené vo svojom programe. Budú vedieť čo majú povedať len preto, lebo budú tak nastavený. Ani nejde o to že či sa musíme takejto budúcnosti báť, ale skôr pôjde o to že či sa na to dostatočne pripravíme. Možno každá jedna rodina si bude musieť pri náročnosti svojich povinností budú musieť kúpiť androida. Nikdy som sa predtým tak úplne nezamýšľal, ale raz budeme k tomu smerovať či chceme alebo nechceme. Je veľká pravdepodobnosť že jeden takýto robot čo bude nejako podobný človeku buď rozbije jednotu ľudstva alebo sa ju bude snažiť upevňovať. Je veľká možnosť že ľudia namiesto bankoviek začnú používať platobné karty, začnú mať čipy a budú vedieť otvárať dvere bytu aj bez kľúča. Nebude nám to nariadené vďaka smerniciam Európskej únie ako si to všetci myslíme. Lebo v skutočnosti je tento názor úplným sebaklamom v ktorom sa snažíme žiť. Všetky zmeny prídu nečakane a nebudeme ani vedieť že kedy to bude. Ale pripravme sa na svet ktorý bude veľmi moderný a zároveň nás do istej miery ovplyvní.