Archive for the ‘Myšlienky o živote’ Category

Svet ľudskej fantázie

16. augusta 2017

Každý niekedy zažíva momenty, kedy by chcel napísať niečo čo bude plné fantázie. Často sledujem ako ľudia vytvárajú svet ktorý bude fikciou a zároveň v ňom bude niečo pravdy. Bolo by úžasné keby človek si určité životné postavy začne vymýšľať a predstavovať si svet ktorý nie je skutočný. Skrátka si ten človek nejako svet vytvorí a začne v ňom si vytvárať predstavu vecí ktoré v skutočnosti nie sú reálne. Aj vo filmoch sa vytvára ten fantasy svet a v skutočnosti vieme že všetko sa deje za zeleným plátnom. Ja málokedy píšem niečo čo môže obsahovať niečo fantazijné. Ale tento rok som to konečne zlomil a napísal som niečo čo bolo úplne fiktívne, ale v skutočnosti to bolo niečo čo sa mi snívalo. Fiktívne boli postavy ktoré som si vymýšľal v hlave, ale sen bol sám o sebe reálny. Ale vytvárať si niekde vo vnútri fantazijný svet, tak znamená prežiť nejaké dobrodružstvo. Aspoň v tej danej predstave čo človek skutočne má a na ktorej to celé stojí. Písal som Snový pád ktorý sa zaváňal fantasy myšlienkou a že som v ňom predstavil určitú ďalekú budúcnosť ktorá môže kedykoľvek prísť. Ak keď vnútorne mi je vždy bližšie písať o tom čo môže zaujímať spoločnosť a že tie veci sú úplne reálne. Žiadne vyfabulované myšlienky, ale veci ktoré sa môžu každému v živote stať. Za každým textom musí byť aj kúsok fantázie aj napriek tomu že sa ním snažím opísať určitú skúsenosť. Proste keby neexistovala fantázia, tak by človeka nič v živote nenapadlo. Viem že by som v danom momente nepísal nič, lebo tie myšlienky by mi nepredchádzali do hlavy. Ale napriek tomu že sa nedá všetko robiť na silu a niečo niekomu vnucovať. Všetko musí prísť v ten správny čas a používať fantáziu je veľmi ťažké. Niekedy si ani neviem vysvetliť že prečo sa určité veci dejú a potom prídem na to, ako všetko spolu súvisí. Určite som naklonený myšlienke písať aj veci ktoré nebudú súvisieť so mnou, ale môže sa v tom skrývať aspoň kúsok pravdy. Som pripravený aj veci ktoré budú mať nádych fantasy, ale viem že to nebude také časté. Raz za čas to určite bude a viem že ešte treba na to dozrieť.

5. narodeniny blogu

2. augusta 2017

Ako si každý mool všimnúť tak pomaličky moja stránka oslavuje 5. narodeniny. Za posledné obdobie sa veľmi veľa vecí udialo a bojoval som s tým že či budem pokračovať s písaním. Ako vždy som dokázal nejako zotrvať kvôli ľudom ktorí fandia tomu čo robíš a veria v to že môžem iným dávať nádej. Skrátka mojim cieľom vždy bolo nielen ľudí nejakým spôsobom povzbudiť, ale im dať aj určitý impulz k zamysleniu. Vždy keď píšem tak premýšľam že či to čo robím má skutočne zmysel. Často pre mňa inšpiráciou boli zdanlivo obyčajné maličkosti a niekedy aj hudba ktorú tak veľmi počúvam. Niekedy cítim že keď píšem, tak sa snažím tými slovami zbaviť vecí ktoré ma vnútorne ťažia. Proste ako by som vnútorne cítil že mám určité balvany ktoré musia zo mňa opadnúť. To sú presne tie moje pocity ktoré sa striedajú čoraz častejšie ako na hojdačke. Sú situácie kedy sa mi niektoré veci píšu ťažšie a inokedy niektoré veci píšem s plačom. Niekedy ako by som si uvedomoval že mám nadmerné množstvo empatie a že ma dokáže v danom momente rozplakať takmer všetko. Stále si vravím že by som mal vo svojom živote urobiť viac a uvedomiť si svoju vlastnú cenu. Uvedomiť si že je príliš málo času a je správny čas konať a nájsť vnútornú rovnováhu.

Posledných pár mesiacov som si naložil na seba, veľmi silné veci. Som dostal veľmi silnú motiváciu napísať články ktoré budú priamo inšpirované albumom One More Light. Proste každá skladba vyjadrovala určitý stav a ja som si v danom momente uvedomil že som sa cítil presne rovnako. Keď som to úplne zo seba dostal, tak som cítil takú vnútornú očistu a vnútorne som bol dojatý. Keď som tie články písal, tak som sa úplne cítil ako iný človek a keď som počúval všetky texty bolo mi jasné že toto musí von. Potom som dosť písal o veciach ktoré sa ľudia reálne boja pomenovať a potom som zrazu nastal vo mne určitý blok. Zrazu som nevedel sa nikde pohnúť a nemal som jasno v tom kam chcem reálne smerovať. Ale vždy keď som počúval hudbu, tak som mal určité nápady a nejaké moje vnútorné podnety sa začali premieňať na články. Niekedy som sa zobudil a vedel som že nejaká téma musí konečne prísť a že sa nevytvorí sama.  

Často mi moji priatelia držali palce a dávali silu, aby som určité veci zvládol. Veľa ľudí mi dalo motiváciu aby som sa vnútorne nezosypal. Každý človek v mojom živote ma držal nad vodou a snažil nejako pochopiť ten môj vnútorný svet. Postupne sa svoje písanie snažím dostať aj medzi širšiu masu a tak som si založil na SME. Bolo to najme preto, aby som mal nejakú záložnú stránku. Učím sa aké je to pracovať na dvoch stránkach súčasne a to písanie tak prestriedať. Snažím sa nad každou myšlienkou rozmýšľať než ju napíšem a niekedy sa mi stane že niektoré veci proste nedokončím. Nie preto že nechcem, ale preto že nie je správny čas o takej téme písať. Na to že už píšem piaty rok tak už toľko nerozmýšľam nad tým že ako stránku vylepšiť. Aj keď som skúšal nastavovať rôzne dizajny, tak vždy zostal nakoniec vianočný stromček ktorý pripomína že sa darčeky nedávajú len v decembri. Niekedy už neviem čo také mám vylepšovať, keď sa prakticky snažím držať tú kvalitu a nesklamať ľudí.

Veľa ľudí si často myslí že v skutočnosti nič iné nerobím, len si píšem s každým na Facebooku. Áno píšem na svoju stránku a snažím sa tomu venovať čo najviac času kým mi môj vlastný rozum slúži. Písanie nie je v skutočnosti o tom že si človek píše s priateľmi, ale že sa venuje niečomu čo má skutočne rád. Ja mám veľmi rád písanie, lebo mám vďaka nemu slobodu vyjadriť veci, ktoré by som ústne vyjadriť nedokázal. Dokážem vďaka vnútorne sám seba pochopiť a vcítiť sa do vecí čo často neviem vždy povedať. Veľa ľudí sa stretlo s tým že určité veci nie vždy dokážu vyjadriť ústne, lebo sa často boja nepochopenia. Ja najme pre toto som začal písať, lebo som vedel že iba cez písanie ľudia dokážu veci chápať. Stále myslím na slová že niektorým ľudom moje písanie pomáha prežiť v tomto svete. Aj mne pomáha prežiť aby som sa vnútorne nikdy nevzdal a za správne veci bojoval. Písanie mi pomáha k tomu, aby som znova neprepadol depresii a bol stále sám sebou. Aj keď sú situácie ktorým sa neviem vyhnúť a že sa na ne treba vnútorne pripraviť. Človek si vnútorne povie že nikdy nebude smutný a popri tom to nemusí až taká pravda. Pravda je taká že sme ľudia čo súcitia s osudmi iných ľudí. Často nás vedú k tomu rodičia, aby sme vo svojom živote vedeli prejaviť ľudskosť a empatiu.

Posledné dni sa všetci fanúšikovia Linkin Park dozvedeli že človek ktorý bol pre veľkým vzorom tak už nie je medzi nami. V daný moment som sa vnútorne cítil zle a na druhej strane som si uvedomil že už sa aspoň netrápi. Najprv som cítil prvotný šok čo ma vnútorne položil a potom som sa začal zamýšľať že čo zo životom. Že či ísť vo svojom živote ďalej alebo sa vzdať a prestať bojovať. V skutočnosti bojujem už len s pár priateľov a s rodinou ktorá stojí pri mne v každom momente. Ale potom som si vnútorne pomyslel že ešte nie je čas ísť preč a treba čeliť životu zo všetkými možnými prekážkami. Viem že jediné moje poslanie je šíriť dobro aj napriek tomu že žijeme vo veľmi nepokojnej dobe, kde nevieme na čom reálne sme. Stále sa snažím byť dobrým človekom napriek tomu že to nie je až také ľahké a viem že to nebude nikdy ľahké. Šíriť toto posolstvo bude pre mňa najväčšou prioritou aj napriek tomu že ma určite niektorí vysmejú a povedia mi že to možno robím zbytočne. Ale keď niekomu vo svojom živote urobím niekomu radosť, tak viem že to má vtedy zmysel.

Napriek tomu že už moja stránka má 5 rokov tak voči každému človeku cítim zodpovednosť. Cítim že každý človek ma nejakým smerom posunul a motivoval ma k tomu, aby som neprestal. Svet je zaujímavým a niekedy aj zvláštnym miestom kde treba nad všetkým uvažovať. Často niekedy treba uvažovať aby slová ktoré niekedy napíšem neublížili ľudom a tomu sa chcem pri písaní vyhnúť. Radšej sa snažím navodiť pri písaní atmosféru ktorá bude napriek všetkému pozitívna. Aj keď niekedy sú niektoré texty negatívne, ale konce článkov bývajú vždy pozitívne lebo nimi dávam nádej že všetko zlé je na niečo dobré. Možno by bolo naozaj správne keby ľudia nebojovali medzi sebou a nevadili sa kvôli peniazom. Ale aby sme si vždy dokázali nájsť cestu k ľudom a vedieť voči nim prejaviť aspoň kúsok empatie a byť im oporou. Lebo neustále sa voči nejakým veciam hádať nemá absolútne žiadny zmysel a často sa snažím v písaní na to poukázať.

Som veľmi rád že mám svoju skupinu ľudí čo čítajú moje články. Veľmi veľa to pre mňa znamená a každý deň si to vážim ako sa najlepšie dá. Teším sa keď aspoň jeden človek že to čo som napísal sa mu páči a že ho to nejakým spôsobom oslovilo. Celý život som hľadal že v čom môžem byť skutočne dobrý a písanie je to jediné v čom ešte dokážem byť ako tak dobrý. Lebo viem že v rámci písania dokážem nájsť ten vnútorný pokoj, ktorý by som pravdepodobne nikde nenašiel. Ďakujem všetkým čo si tento článok prečítali a verím že ešte ďalšie roky na stránke ešte pobudnem dokým budem mať o čom písať. Som vďačný za momenty kedy mi každý človek podal pomocnú ruku a že pri mne skutočne stál. Nie iba vtedy keď bolo dobre, ale aj vtedy keď bolo zle. Lebo viem že to čo robím má reálny zmysel a posúva ma to niekam. Vážim si že sa môžem s ľudmi podeliť o svoje pocity a nejako osláviť že moja stránka je tu 5 rokov a verím že tu bude raz toľko.

 

Rozbaľovačka č. 36 – Michal Kopecký – Ako ju získať

28. júla 2017

Sú knihy ktoré môžu zaujať čitateľov rôzne a Ako ju získať je presne tou knihou. Kniha dáva rôzne návody ako má chlap k žene ako takej reálne pristupovať. Ale rozhodne nie je presne všetkých, najme pre tých chlapov čo dokážu svoje skúsenosti aj bez nej.

Depresia – súčasný zabijak ľudstva

22. júla 2017

Každý človek vo svojom živote zažil depresiu a často vie že je miestami až nebezpečná. Depresia proste nie je blbá nálada ktorá okamžite prejde, ale je to choroba kvôli ktorej ľudia páchajú samovraždy. Človek čo má depresiu tak podvedome ani nevie čo v skutočnosti robí. V skutočnosti sa ocitne v neskutočnom tranze a jeho myseľ bude duchom niekde inde. Za minulých čias depresia plnila úplne inú úlohu akú plní dnes. Veľa dôležitých okolností môže vyvolať samotnú depresiu či to môže byť šikana, sexuálne zneužívanie, nedostatok sebavedomia, úzkosť a mnohé ďalšie. Niektorí ľudia priam berú antidepresíva aby nejako utlmili tú svoju vnútornú bolesť. Depresia proste nie je stav, ktorý okamžite prejde a niekedy si to vyžaduje viacej času. Keď človek trpí depresiami tak sa často zamýšľa nad tým že či vôbec má zmysel žiť tento život. Často ľudia ktorí majú určitý pocit bezmocnosti, tak nevedia na koho sa v danej chvíli majú obrátiť. Niekedy sa priam boja rozprávať o svojom probléme, lebo budú mať pocit že sa im nedostane dostatok pochopenia.

Niekedy človek môže mať depresiu aj s toho keď zažije svoj prvý rozchod zo svojim prvým partnerom. Ja som nikdy nemával také vážne depresie vďaka ktorý by som musel robiť radikálne kroky. Ale jedna taká depresia vznikla keď sa skončil môj prvý vzťah z mojou bývalou priateľkou. Vtedy som bol vnútorne tak tým poznačený a smutný že som vtedy mal pocit, že môj život nemá v danom momente žiadny zmysel. Premýšľal som vtedy nad všetkými možnými cestami ako to vo svojom živote radšej vzdám, než by som mal bojovať. Moja depresia prakticky trvala 4 mesiace aj s mesiacom kedy začala a aj keď som sa snažil robiť niečo čo nejako zamestná moju dušu, ale vnútorne som sa cítil zle. Depresia človeka priam vnútorne zničí a ja som mal vtedy pocit že vo mne niečo zomrelo. Mal som vtedy pocit že vo mne ten dobrý a kľudný človek zomrel. Nepomáhali mi ani rôzne motivačné slová a ani povzbudenia že všetko bude dobré. Jedine čo bolo potrebné, tak bolo nechať to vnútorne vychladnúť a dať tomu čas kým to prejde. V jeden mesiac sa depresia úplne skončila tým keď mi kamarátka ktorú som poznal 6 rokov, napísala mi slová vďaka ktorým som sa zamyslel a keď som zistil že mám sesternicu ktorú som vtedy ešte nepoznal. Potom ako prešlo to obdobie, tak som cítil že sa veci začali meniť k lepšiemu. Aj niekedy určite sú také smutné obdobia, ale depresia už po nich nenastala.

Ľudia čo majú v skutočnosti depresiu, tak sa dokážu ťažko niekomu s tým zveriť. Keď vnútorne cítia že majú úzkosť, nedostatok sebavedomia, vnútorné napätie, skleslosť, ochromenú jasnosť myslenia alebo ešte niečo ďalšie, tak vtedy začína byť niečo zlé. Človek sa vo svojom živote učí často odlišovať psychickú bolesť od tej fyzickej. Keď človeka niečo bolí lebo vynakladal pri svojej práci dostatok energie a niečo robil zo sebou, tak to je tá správna bolesť. Ak aj človek niekde spadne alebo sa mu nejaký úraz, tak to zvykne zabolieť. Ako väčšinou trvá kým tá bolesť prejde, ale v skutočnosti prejde a všetky rany budú zahojené. Psychická bolesť patrí k tým najhorším čo človek reálne môže zažiť a prežiť. Človeka to môže vnútorne zmeniť a ja som tiež poznal, aké je to keď v človeku niečo zomrie a keď sa v ňom narodí niečo iné. Sú dni kedy človek stále premýšľa nad tým že kedy svoju púť na tomto svete skončí a že či dokáže vo svojom živote reálne bojovať. Niekedy je pravda taká že človek vo svojom vnútri bojuje z niečím čo je oveľa horšie a to sú jeho vlastní démoni. To čo sa niekedy deje v hlave, tak na to sa ťažko hľadá nejaké vysvetlenie. Plus by som chcel zdôrazniť že úzkosť a depresia sú dve odlišné veci. Keď človek má úzkosť tak sa bojí určitých vecí, zmien a vecí ktoré sa okolo neho budú diať. Ak má človek depresiu, tak bude na tom oveľa horšie a všetky zmeny sa prejavujú v mozgu.

Pri depresii sa stáva že sa často človeku veci vymknú s kontroly. To nie že cielene dačo reálne spraví, niekedy môže byť pod vplyvom rôznych psychotropných látok. Môže sa to prejavovať aj tak že človeku sa nechce nič robiť a často sa to prejaví aj tým že nastáva určitá vnútorná nervozita. Najhoršie na depresii je to, že sa nedá odhadnúť kedy reálne príde. Ale keď príde, tak vtedy vieme že sa niečo zlé vtedy deje. Vieme že zrazu naša myseľ nebude pracovať tak, ako by reálne mala pracovať. Zrazu človek ani nebude vedieť že v ktorom priestore sa nachádza. Keď je človek v depresii, tak musí byť zamestnaný nejakou činnosťou vďaka ktorej všetku tú zlú energiu dá zo seba preč. Vždy je lepšie niečo robiť než sedieť v kúte zo smútkom v očiach, lebo nie je dobré sa vnútorne trápiť bolesťou. Nie je dobré keď sa uzatvorí do seba a o svojom probléme reálne nikomu nepovie. Ako si človek vždy povie že či tým nebude zaťažovať ostatnýc, ale toto je absolútne nesprávne myslenie.

Depresia sa prejavuje aj v spoločenskom živote a najme keď je človek v zlej sociálnej situácii. Keď mu dostatočne štát nepomôže a dostáva až polená pod nohy. Prípadne človek stratí prácu ktorú nadovšetko miloval a má pocit že už nemá žiadny zmysel života. Presne aj toto spôsobuje depresia že človek priam začne mať samovražedné myšlienky a tie myšlienky aj uskutoční. Veľa ľudí volí najkrajnejšie riešenia že skočia pod vlak alebo sa obesia. To nie je nejaká pasia že človek si okamžite zmyslí, že si sám nejako ublíži. Je za tým viac faktorov buď človek nemá ako splatiť dlhy, príde o dom a tým sa ocitne na ulici alebo prepadne drogám a alkoholu. Proste sa to dá definovať jedným slovným spojením zlá sociálna situácia a nikdy nevieme kto v takej situácii naozaj je. Len takého človeka nemôžeme súdiť, ale musíme sa snažiť mu nejakým spôsobom pomôcť alebo bude musieť vyhľadať odborné služby psychológov alebo psychiatrov. Dnes sa človek môže obrátiť aj na psychologickú poradňu pre mladých IPčko alebo na rôzne horúce linky. Ale je dôležité s určitým človekom čo cíti pocity bezmocnosti, úzkosti a samovražedné myšlienky komunikovať o veciach ktoré ho trápia. Proste treba robiť všetko preto, aby človek nespáchal samovraždu.

Ten posledný bod ktorý by som rád načrtol je depresia v hudobnom priemysle. Mnoho hudobníkov neraz odišlo zo sveta nie preto že chceli, ale preto že v detstve zažili nejakú situáciu ktorá ich vnútorne poznačila. Pred dvoma dňami odišiel zo sveta Chester Bennington ktorý niečo podobné zažil a bol tým poznačený na celý život. Bohužiaľ tento boj nevydržal, ale jedno je jasné, že jeho duša sa oslobodila od vecí ktoré ho trápili a zostane v našom srdci navždy. Napríklad v USA takéto horúce linky fungujú nepretržite a každý človek čo sa cíti bezmocný, tak môže na ne zavolať a vyrozprávať sa o svojom vnútornom trápení ktoré má. Preto treba robiť všetko, aby človek zbytočne nepremárnil svoj život a nespáchal samovraždu. Depresia je zabijakom ľudstva a nesmieme dovoliť aby nás v živote porazila. Nesmieme ani pomyslieť že si nejakým spôsobom ublížime aj keď sa nedá vynúť že pár ľudí bude nad tým uvažovať.

V živote si treba uvedomiť že depresia patrí k tým najzávažnejším ochorením ktorým trpí čoraz viac ľudí. Niektorým ľudom to dokáže prejsť po určitom čase a iným to veľa dlho trvať kým im to prejde. Ale je veľmi dôležité aby človek čo je v takom zlom stave, aby našiel odbornú pomoc. Nie preto že je ten človek blázon, ale preto že má určité trápenie o ktorom sa skrátka musí z niekým vyrozprávať. Je jedno či o tom rozpráva zo svojimi blízkymi alebo lekármi, ale jedno je jasné že keď o tom povie, tak sa mu vnútorne uľaví. Proste treba ľudom čo sú v zlej situácii pomôcť čo najskôr a nie ich okamžite odkopnúť. Treba ľudom hovoriť že ich máme radi a stáť pri nich v dobrom a aj v zlom. Nedovoľme aby depresia ľudí položila na kolená alebo ich poslala na druhý svet. Je dôležité aby sa o depresii hovorilo a robilo sa všetko preto, aby sa predišlo ďalším premárneným životom. Je veľmi dôležité vytvoriť nejakú verejnú diskusiu kdekoľvek v spoločnosti, kde by sa hovorilo o rizikách depresie a jej negatívnych dopadoch. A ľudia čo sa v takomto stave ocitnú, tak by sa nemali báť o tom otvorene hovoriť, lebo iba verejnou diskusiou sa môže nájsť riešenie ako ľudom s depresiou pomôcť. Proste je dôležité nemlčať a nedusiť určité veci v sebe, lebo potom sa človek bude zbytočne trápiť. Preto je dôležité aby sa každý problém riešil čo najskôr, aby potom nebolo neskoro.

http://www.zdravie.sk/clanok/44337/prevencia-samovrazdy

http://www.zdravie.sk/clanok/27634/telefonicke-linky-pomoci

http://ipcko.upside.sk/

 

 

 

 

Chester Bennington, človek na ktorom som vyrastal a aj ďalšie generácie ľudí

21. júla 2017

V živote je vždy smutné keď zo sveta odídu ľudia, ktorí pre nás niečo znamenajú. Či sú to priatelia, rodina alebo ľudia ktorých sme počúvali a vyrastali na nich. Každého dokáže poznačiť keď niekto odíde a vieme že sa už daný človek nedokáže vrátiť späť. Keď som začal počúvať hudbu Linkin Park, tak som nečakal že sa mi zmení život. Ako som začal vnímať úplne prvý videoklip Linkin Park, ukázalo sa že partia šiestich talentovaných ľudí ovplyvní generáciu. Keď vznikli Linkin Park, tak som zo začiatku nevnímal že v akých skupinách boli. Len som vedel že oni nastolia novú vlnu fanúšikovstva akú by nikto z nás nečakal. Mňa si práve v tomto čase veľmi získal Chester najme tým že mal určitý životný príbeh. Pre mňa bol neskutočným vzorom a určite aj pre veľa ďalších fanúšikov. Jeho úžasný spev ktorý doprevádzal neskutočný zimomriavkový scream, tak ma doprevádzal počas celého detstva. Pesničky Linkin Park boli pre mňa takým únikom z reality a uvedomením že je aspoň jedna kapela ktorá to robí od srdca. Hybrid Theory a Meteora boli albumy ktoré Linkin Park katapultovali vysoko. Linkin Park dokázali okamžite prepísať dejiny a dokázali ovplyvniť veľkú masu ľudí.

Keď Linkin Park začali vydávať ďalšie albumy, tak bol jasný smer kapely. Každý ich album mi dal určitý podnet k zamýšľaniu a k tomu že sú tam silné posolstvá. Každý album kde Chester spieval a screamoval tak ukazoval svoju vnútornú dominanciu a istotu v hlase. Bolo priam až neuveriteľné že aké polohy Chester dokázal reálne uspievať. Veľmi som obdivoval že aj keď bol introvert a nejak vnútorne to nedával najavo, tak si vždy vážil fanúšikov. Len bojoval s vecami s ktorými určite bojuje nejeden človek v živote. Skrátka Chester bojoval zo svojimi vnútornými démonmi a porážal ich tým že svoje myšlienky preniesol do textov. Dokázal svojim spevom vyjadriť svoje pocity ktoré nie vždy boli len veselé, ale opisoval nimi určité životné skúsenosti čo si prežil. Žiadna kapela na svete nemala dvoch hlavných spevákov ako boli Chester a Mike. To robilo kapelu samo o sebe jedinečnou a v tej dobe takých kapiel kde viac ľudí spievalo nebolo.

Chester často ma svojimi textami dokázal tak upokojiť, že som si to až neskôr začal uvedomovať. Napriek tomu že navonok pôsobil svojsky, tak vo svojom vnútri bol neskutočný dobrák. Jeho spev mi vždy dodával ten vnútorný pokoj, ktorý som vnútorne potreboval. Vždy dokázal človeka naviesť na tú správnu cestu a motivovať ho aby reálne začal žiť. Zo začiatku som si myslel že som jediný človek, ktorý v skutočnosti počúva Linkin Park. Ale vedel som že ich hudba mi vždy dokázala pomôcť vstať zo zeme a ísť ďalej. Potom neskôr začala taká krásna éra, kedy som mal získavať najrôznejšie veci ktoré nejako súviseli s Linkin Park. Či to bolo oblečenie, plagát, odznaky, poháre a iné ďalšie zaujímavé drobnosti. Potom som sa začal učiť kresliť znak Linkin Park v najrôznejších podobách. Čoraz viac som začal byť za to všetko vďačný a uvedomovať si že si to neskôr začnem vážiť. Všetko čo súviselo s Linkin Park mi robilo veľkú radosť a na tie momenty nezabudnem nikdy.

Potom neskôr som začal si písať z mojou veľmi dobrou priateľkou a osôbkou Elenkou s ktorou ma spojila práve hudba Linkin Park. Začali sme zisťovať že obaja máme radi tú istú kapelu a že si o Linkin Park máme stále čo povedať. Prežívali sme spoločne každý úspech, ktorý sa Linkin Park podaril a vzájomne sme sa tešili. Často sme si okolo Linkin Park vymenili informácie. Neskôr som začal spoznávať ďalších priateľov, ktorí sú tiež skvelými fanúšikmi Linkin Park. Keď sme riešili že koho zo skupiny má kto najradšej, tak viedol v určitom pomyselnom rebríčku sympatii Chester a Mike. Niektorým ľudom imponovali Rob, Dave, Brad a Joe. Každý z nás fandil tomu svojmu interpretovi, ale v konečnom dôsledku sme ich mali radi všetkých. Ja som zbožňoval Linkin Park najme kvôli tomu že sa dokázali odlíšiť od bežných skupín a razili si svoju vlastnú cestu. Že napriek tomu miešaniu štýlov si dokázali vždy nájsť skalných ľudí ktorých ich hudba nikdy neomrzí. Vždy dokázali urobiť niečo iné tak, aby sa to páčilo každému.

Chester sám o sebe mal dosť špecifický hlas a bol skvelý v každom jednom aspekte. Vyžarovala z neho tak úžasná energia čo potvrdzoval aj na samotných koncertoch. Už tá myšlienka ísť na Linkin Park bola každým rokom silnejšia a čoraz viac som že sa to raz stane. Keď som videl zopár koncertov na Youtube, tak som si vravel že Chesterov spev naživo môže znieť ešte lepšie. Už bolo pár momentov keď prišli do Česka a ja som si uvedomil neskoro. Ale stále som vnútorne veril že koncert Linkin Park zažijem. Nakoniec ten zlomový moment prišiel 25. augusta 2015 keď vystúpili v poľskom mestečku Rybnik na prekrásnom futbalovom štadióne. Bol to zážitok ktorý vo svojom živote už nezažijem nikdy a to viac si vážim ten moment. Potom som si spätne zaspomínal na koncert a povedal som si že tento koncert už neprekoná nič a nikto. Aj keď som to celé videl s diaľky, ale nakoniec tomu to bol zážitok na celý život a bolo to niečo čo bude navždy na prvom mieste.

Chesterova smrť ma psychicky tak položila, že doteraz tomu nemôžem uveriť. Viem že ľudia povedia že však to je súčasť života, ale keď odíde niekto vďaka komu naše detstvo bolo lepšie, tak to zamrzí. Ale vieme v skutočnosti zhora nás všetkých bude ochraňovať a dávať na nás pozor. Myslím si že by sme určite nemali súdiť že prečo sa to celé udialo a povedať si že niekde tam vo svojom vnútri sa trápil a vyriešil to tým smutným spôsobom. Pre mňa stále bude žiť v mojom srdci a viem že sa to nikdy nezmení. Chester pre mňa bude navždy legendou a človekom ktorý dokázal byť nielen skvelým spevákom aj verným manželom a milujúcim otcom svojich detí. Mňa Chesterova hudba vždy robila šťastnejším a zároveň aj vnútorne silnejším človekom. Vždy keď som si prešiel určitým obdobím tak počúvanie Linkin Park mi vždy psychicky prospelo. Nech sa dialo čokoľvek, tak vždy Chester bol top spevák a navždy ním zostane aj keď už nikdy nepočujeme počuť jeho skvelý spev.

Chester ma naučil inak vnímať tento svet a v každom vidieť len to dobré. Naučil ma že aj keď niekedy človek spadne na zem, tak sa musí zdvihnúť a bojovať. Vždy si dokázal za všetkými vyjadreniami čo povedal skutočne stáť. Bol výnimočný a stále ukazoval svojou hudbou riešenie ako sa dá dostať z najhoršieho. Som vďačný za to že existoval taký človek ako bol Chester a že to čo robil, tak robil srdcom. Som vďačný že som nielen na Linkin Park, ale že som aj vďaka Chesterovi dokázal prežiť krásne roky mladosti, ktoré už mi nikto nemôže vziať a viem že to tak cítia všetci fanúšikovia Linkin Park. Ja verím že určite značka Linkin Park nezmizne a budú sa snažiť všetci členovia si nejakým spôsobom uctiť si Chesterovu pamiatku. Aj keď bude zo začiatku ťažké sa s tým zmieriť, ale jedno je jasné že v našom srdci bude žiť stále. Chester bude navždy v mojom srdci a nikdy nezabudnem na to čo dokázal. Pre mňa bude navždy jedinečný. Ďakujem ti Chester že si mi dával silu. Je načase v tomto svete bojovať aj za teba.

 

Odpočívaj v pokoji Chester :/

 

 

 

 

 

Zázraky (silné posolstvo pre ľudí)

16. júla 2017

Stále niekde v kútiku duše verím že v spoločnosti sa dá akceptovať určitý spoločenský ideál. Možno sa niekedy zdá že nie vždy sa myslieť pozitívne napriek veciam čo sa okolo nás dejú. Niekedy by si stačilo povedať že žijeme v tomto svete aj napriek tomu že nie všetci ľudia sa správajú dobre. Často ľudia bojujú s tým najhoršími predsudkami vďaka ktorým sa uzatvárajú do seba. Niekedy je to len preto že sú inej farby pleti a často sa im za to posmievajú. Je zázrak ak sa ľudia nesprávajú voči iným ako poslední rasisti. Vždy je správne vedieť rozlíšiť že kto je na akej strane a že či dokáže nejakým spôsobom naplniť morálne hodnoty.  Strach sa stal tak silnou mantrou a to človek ani nemusí byť slniečkár alebo nejaký radikál, aby vedel kde je pravda. Len viem že všetky tie spoločenské nálepky sú tak divné a nedá sa každej venovať pozornosť. Milujem zdravo tento svet aj keď nie všetkým ľudom to dokážem dať reálne najavo. Sú ľudia ktorí ešte v tomto svete zmenia veľmi veľa, len im treba dať šancu. Najme tým čo budú robiť tento svet lepším a nebudú sa snažiť vytvárať nenávisť a správať sa ako najväčší blázni.

V dnešnej spoločnosti sa vytvára určitý dojem že všetko čo je inej farby, tak do nášho sveta nepatrí. Vytvára sa absolútne falošný dojem že keď má niekto nejakú poruchu alebo postihnutie, tak do našej spoločnosti ako keby ani nepatril. Proste som nedokázal úplne porozumieť že prečo je inakosť vnímaná ako určitý balast, ktorý tu reálne nedá miesto. Stále si musím klásť otázky a zamýšľať sa nad spoločnosťou že prečo sa veci predčasne odsudzujú. Pozerám sa niekedy na tú bezmocnosť v srdci a na to že sa napriek konštruktívneho a kľudného dialógu nedá nájsť kompromis. Bolo by priam úžasné, keby si ľudia vedia s očí do očí vysvetliť veci a nemuseli sa neustále pretvarovať. Ale je niekedy výnimočné nájsť v spoločnosti nájsť človeka, ktorý dokáže zmýšľať rozumne. Len žiaľ sú ľudia nastavený tak že radšej budú niečo odsudzovať.  Dnes sa príliš rýchlo koná, než by sa malo nad tým zamyslieť. Ťažké je niekedy odhadnúť že kde je tá hranica medzi tým dobrým a zlým.

Často vo svojich myšlienkach sa k určitým zásadným spoločenským témam nevyjadrím. Pravdepodobne preto lebo sa chcem dištancovať od vecí, ktoré v našom živote nie sú vôbec správne. Nepáči sa mi súčasný extrémizmus a ani súčasný rasizmus len žiaľ sa pozerá iba na tú jednu stranu, ktorá to akože robí. Pravdepodobne najväčší extrémizmus nie je ten čo si ľudia myslia že niekto robí, ale ten že ľudia pomaly nemajú čo do úst, majú dlhy, páchajú samovraždy kvôli zlej životnej situácii. To je najväčší extrém že ľudia kvôli veľkým nedostatkom v systéme končia na ulici. Že namiesto povedania vecí na plné ústa, tak sa radšej propaguje politická korektnosť. V rámci nej sa rieši že jeden štát je zlý a agresor a tiež ďalšie sú dobré, čo nie je vôbec pravda. Propaguje sa jeden názor ktorý je správny a všetky ostatné sú zlé napriek tomu že sú myslené dobre.  V súčasnej dobe človek sa obáva že kvôli svojim názorom príde o prácu ktorú tak veľmi miloval.

Vyjadrím sa k tomu čo sa ľudia boja vysloviť a poviem to otvorene. Mne nevadia ľudia v rómskych komunitách a ani moslimovia na ktorých sa poukazuje že všetci sú v skutočnosti zlí. Mne je úplne jedno že či je človek biely, čierny, modrý, zelený, oranžový alebo ktorejkoľvek farby. Lebo by na tomto svete mali dodržiavať pravidlá všetci a bez rozdielu a aj ľudia čo majú burku alebo nikáb by sa tiež mali prispôsobovať pravidlám, tak ako sa ľudia čo idú do moslimských krajín sa prispôsobujú moslimským pravidlám. Na každého by mal platiť rovnaký meter, ale na druhej strane netreba všetkých hádzať do jedného vreca. Ako je správne vyjadriť určitý názor na dané spoločenské udalosti, ale ešte dôležitejšie je, aby to neschytávali ľudia čo sú slušní a vedia sa prispôsobiť pravidlám. Majme na určité veci svoj názor, ale nemajme predsudky voči úplne všetkému čo nemusí byť vždy len zlé. Ja rozumiem ľudom čo sa boja vecí ktoré reálne ani nepoznajú, tiež sa bojím a aj napriek tomu sa snažím nad týmto svetom nelámať palicu. Snažím sa nebyť väzňom svojich vlastných myšlienok a posunúť sa vpred. Len pravdepodobne politika sa nás ako národ často snaží nejakým spôsobom rozdeliť.

Na ničom v živote nezáleží viac, ako mať otvorenú a čistú myseľ. Niekedy sa vnútorne musíme viac povzbudiť k tomu, aby sme dokázali odlíšiť čo je správne. Nájsť v sebe tú vnútornú rovnováhu ktorú reálne potrebujeme, aby sme tomuto svetu porozumeli. Treba často čítať medzi riadkami, aby nám určitá veta dáva zmysel a aby sme si ju nezobrali osobne. Často treba dobre počúvať slová ľudí, aby sme si po určitom čase uvedomili že dávajú zmysel. Lebo v živote je dôležité si pripomínať vetu že niet nad osobnú skúsenosť. Proste skúsenosti ktoré zažívame nám často napovedajú o ľudoch. Prídeme na to sami že ktorí ľudia nám chcú reálne pomôcť a ktorí nás v najväčších problémoch nechajú plávať. Proste v živote sú nám určití ľudia prínosom a dokážu nám povedať pravdu bez nejakého falošného pozlátka, takí ľudia sú najlepší. Dokážu nám dať vnútornú silu, keď nám nie je moc dobre a máme pocit že vďaka nim to ešte má nejaký zmysel.

Najlepšie by bolo keby láska dokáže poraziť nenávisť a pokrytectvo. Keby sa ľudia namiesto hádok radšej snažia nájsť spoločnú reč a uvedomiť že bojovať proti sebe nemá zmysel, tak by to bolo správne. Nie je nič dôležitejšie ako sa riadiť svojim srdcom a niekedy aj vlastnou intuíciou. Lebo ak je niečo v našom živote skutočne dôležité, tak určite si udržiavať zdravý rozum a vedieť správne posúdiť situáciu. Ako nikdy netreba prestať na zázraky a na to že v každom človeku sa skrýva niečo dobré, lebo nikto sa nenarodil s tým že je automaticky zlý človek. To len človeka formuje táto doba, priatelia a určité životné skúsenosti. Vtedy sa v človeku dokáže tak veľa vecí reálne zmeniť, začne vnímať inak svet okolo seba. Nebudem klamať aj vo mne sa veľa vecí zmenilo, ale to často menia určité okolnosti. Nikto z nás sa nezmení sám od seba, vždy musí prísť podnet zvonku. Ako je človek vychovávaný, tak sa bude v spoločnosti reálne aj správať. Ak bude nejakou skupinou ľudí utláčaný alebo šikanovaný, tak sa uzavrie do seba a už nikomu nebude môcť dôverovať.

Zázrakom v dnešnej spoločnosti je dať šancu ľudom, ktorí si ju reálne zaslúžia. Ľudom ktorí dokážu byť prínosom pre našu spoločnosť a majú určitý potenciál. Lebo nie je nič lepšie ako si uvedomiť, že každý na svete tu má svoje jedinečné miesto. Aj človek s ktorým nemusíme byť vždy úplne stotožnený a môže mať na veci iný názor, tak ho berme takého aký je. Možno ani ja vo všetkom nemám pravdu a ani na tú pravdu nemám patent, ale viem že sa na veci treba pozerať inými očami. Dôležité je nebyť zaslepený a tváriť sa že nič okolo seba nevidíme, lebo takýto ľudia sa produkujú rýchlosťou blesku. Ale netreba prestať veriť že všetko v živote sa deje s nejakého dôvodu a je na každom z nás či to pochopíme. Určite neprestávajme veriť v dobro ľudí lebo nikto v našom živote to nemyslí zle, len možno to nie šťastne vypáli. Keď sa nebude riešiť že kto čo povedal za chrbtom človeka, ale skôr sa bude vnímať duša človeka, tak všetko bude vtedy lepšie. Keď sa bude skôr riešiť ako ľudom pomôcť a nie ako si treba upevniť si tak moc, tak všetko bude lepšie. Všetci na tomto svete by mali mať nejakú rovnosť a nemala by byť len pre vyvolených. Každý človek na tomto svete má určité poslanie a je na každom že či využije svoj potenciál. Nakoniec každý príde na to že robiť rozdiely medzi spoločnosťou nie je správne.

 

Ľudské zmeny

3. júla 2017

Nikdy som nepremýšľal nad tým že ako sa môže človek rýchlo zmeniť. A ani som nepremýšľal nad tým že ako tú zmenu budem reálne riešiť. Len viem že buď to všetko nechám tak alebo budem bojovať, lebo viem že sa netreba v živote vzdať. V skutočnosti človek príde na to, že jedinú úprimnú lásku k človeku dokážu vyjadriť zvieratá. Nie všetci ľudia na svete sú zlí, len oni sa sami nejako prejavia. Niekedy ani s človekom si nemusíme tak dobre rozumieť, ako si často môžeme myslieť. V živote stále musíme odlišovať že kto nás má rád skutočne a kto nie. Niekedy aj stabilné priateľstvá dokážu zažiť nejaké nedorozumenia a nezhody. Sú problémy ktoré sa dajú okamžite vyriešiť a sú problémy v ktorých zostávame často sami. Často si ľudia myslia že v stabilnom priateľstve nedokážu byť hádky, ale v skutočnosti dokážu. Potom je v živote ťažšie dať niečo dokopy keď tam cíti nejakú zradu. Je veľmi zložité v dnešnej done si nájsť cestu k človeku ktorý nie vždy o to môže reálne stať. Ako môže niekde svietiť nádej a môžeme sa mu pozrieť do očí, ale čas ukáže že čo sa zmenilo. Nie vždy človek čo rieši takúto situáciu je nahnevaný alebo smutný, len už proste nedokáže s tým bojovať. V skutočnosti človeka okrem rodiny dokáže podržať málokto, lebo všetko ostatné si človek musí vybojovať sám. Ja si tiež uvedomujem že nie vždy si dokážem do svojho života niekoho pustiť. Skrátka je to oveľa zložitejšie ako život sám a niekedy každá kapitola je niečím iná. Často ma dokáže skôr nejaká hudba odpútať od určitej reality, kde prestávam rozumieť tomu kto je kto. Každá odpoveď v živote skôr či neskôr príde a všetko začne zapadať ako domino. Uznávam ja sa tiež vnútorne mením a to skôr tak, že si veľa vecí začínam uvedomovať. Boli časy keď som určité veci neriešil a nezaujímal sa o ne, lebo vnútorne som bol inak nastavený. Vnímam veľmi vecí okolo seba, tak ako každý s okolia či blízkeho alebo vzdialeného. Každý sa v živote mení a to nemôže nikto na svete poprieť. Sú ľudia čo sa menia povahou a sú ľudia čo sa menia v určitom postoji. Niekedy je to aj dobou a tým že sa snažíme stabilných priateľov nahrádzať ich novými. Aj keď sa nedá vyhnúť tomu že každý v živote sa dá nahradiť, len naši rodičia nie. Neviem ovplyvniť určité zmeny a to ako sa budú určití ľudia čo sú moji priatelia správať. Aj keď je v skutočnosti jedno ako dlho určitých ľudí poznáme, ale keď sa niečo s nimi deje, tak sa to dá rozpoznať. Ani nemáme moc na výber, len prijať že ľudia sa menia a aj svet s nimi. Ešte stále žije nádej že skutočné priateľstvo raz bude reálne ocenené a že bude mať určitú hodnotu. Viem že netúžim nikoho nahradiť, ale nejakú skupinu ľudí si treba nájsť. Každý si dokáže nájsť cestu k určitému človeku aj napriek tomu že je to niekedy zložité. Nikdy nič nie je nemožné a stále môžeme vo svojom živote nájsť ľudí, ktorí sa nás nebudú niekým nahradiť a budú pri nás stáť. Len každý si tú cestu vyberá sám a keď sa niekto v živote pre nejakú zmenu, tak nie je iná cesta ako to prijať aj keď to býva niekedy ťažké.

Snový pád

25. júna 2017

Som musel sám seba vnútorne presvedčiť že či dokážem dostať určité veci von. Raz som zažil určitú fázu pri ktorej som začal veľmi silno premýšľať nad budúcnosťou a nad tým čo sa stane o 20 rokov neskôr. V jeden deň som išiel späť a zrazu som začal cítiť že jedna časť môjho ja je v úplnom inom svete. Zrazu som začal vidieť určité prázdno a prepadávať sa, len som videl nejaký biely priestor. Postupne som bol vo svete kde prevládali moderné stroje a kde boli ľudia nejakým spôsobom vylepšovaný. Veľká časť ľudí si povie že všetko čo píšem je sci-fi a popri tom som to tak vnútorne cítil. Cítil som že sa okolo mňa ľudia hýbu a mesto bolo postavené do kyberpunkovej nálady. Všetky miesta v meste zrazu začali svietiť a cez deň bol určitý kľud. Keď som upadol do určitého sna, tak som bol v byte kde na mňa rozprávali všetky možné veci. Často sa mi miešala realita zo snom a vedel som že život v realite je iný než ten čo je vo sne. Nevedel že či v tom sne mám určitú skupinu priateľov a na všetko som musel nejakým spôsobom prísť sám. Len som vedel že som na určitom mieste a že treba spoznávať okolie. Všetky miesta boli nepoznané a nepreskúmané, ale nedalo mi to sa tam pozrieť. Zvedavosť bola veľmi silná a bolo jasné že tam bude niečo čo ma skutočne prekvapí. Videl som robotov a rôznu skupinu ktorí niečo vyrábali, bolo v pozadí vidieť rôzne podniky ako bary, kaviarne a moderné hotely. Neskôr som sa vrátil do svojo bytu a postupne som sa začal vracať do reality, ale potom tie sny pokračovali aj ďalšie dni.

Druhý deň som sa vrátil do sna a znova sa prebudil vo svojom modernom byte. Postupne som si začal vo svojom snovom okolí hľadať kamarátov. Prešiel som sa po okolí a zrazu som videl dvojicu ľudí čo sa hrali na ulici. Som prišiel ku nim a som sa pýtal že ako sa volajú. Keď mi povedali že sa volajú Roman a Zoe, tak ma vnútorne striaslo a začal som sa zamýšľať.. Potom som im hovoril že som v reálnom svete hrali počítačovú hru kde tieto postavy reálne boli. Vysvetľoval som im že Roman bol vlastne doktorom a Zoe bola tou ktorá spoznávala odlišné svety teda Marcuriu, Arcadiu a Stark. Potom mi Roman že tento svet čo je v sne, tak je skutočne takým Starkom. Miestom ktoré je cez deň kľudné a večer býva krásne vysvietené, čo nie je žiadna náhoda. Samozrejme sa Roman a Zoe stali moji veľmi dobrí kamaráti a zažili sme nejedno dobrodružstvo. Potom sme začali zisťovať že sa niečo s ľuďmi deje a že je to dosť zvláštne. Neskôr sme všetci traja sa vrátili do bytu, zapli televíziu a tam bolo že nejaká korporátna elita chce ovládnuť svet pomocou silného nástroja vďaka ktorému sa mení vedomie ľudí. Stroj na sny bol tým nástrojom ktorý bol používaný tak, aby sa ľudia nikdy nevrátili do reality. Veľká časť ľudí mala na sebe masky a nevnímali veci okolo seba. Europolis bolo hlavným mestom Starku kde prevládal steampunk a kyberpunk. Arcadia a Marcuria boli priam až rozprávkové svety ktoré boli iné než temný Stark. Celkovo bolo veľmi zložité spraviť nejaký krok keď všetko malo svoje následky.

Tretí deň sme s Romanom a Zoe vykročili hľadať ten stroj na sny. Vyšli sme von a videli sme určitý stánok s občerstvením kde stála taká mladá dáma. Zavolala si nás k sebe a spýtala sa nás že či by sme si na jedenie niečo nedali. Dali sme si niečo pri čom nám aspoň nebolo zle a zistili sme že dievča sa volá Nela. Tak sme mali ďalšiu kamarátku ktorá nám vysvetľuje že je určitý syndikát ktorý ovláda svet. Neskôr sme si sadli do kaviarne a začali riešiť že musíme tento svet spraviť lepším miestom. Potom sa niečo začalo so mnou diať  a potom mi všetci že žijem v určitom sne ktorý je odlišný od všetkého. Zoe hovorila ako tiež bola v takom bode že jedna časť jej ja bola v sne. Potom sme sa všetci rozdelili a každý kráčal iným smerom k svojmu bydlisku. Potom som sa pozrel do poličky bytu a tam práve bola maska ktorou sa dá premiestniť do iného sveta. Skutočne som si dal masku a začal som zisťovať že prečo človek dokáže upadnúť do sna a čo tomu predchádza. Zrazu som bol vo svete kde bola krásna príroda a zvieratá tam vedeli rozprávať. Arcadia bola veľmi krásnym miestom, kde ľudia boli milí a dalo sa s nimi porozprávať. Vedel som že musím nájsť staršiu pani, ktorá by mi dokázala vysvetliť že prečo sa tie sny dejú. Bol som v ďalekom lese kde som ju reálne aj našiel.  Vysvetlila mi že rodičia Zoe sa chcú zmocniť sveta, teda skôr jej mama.  Poďakoval som jej a potom som sa pomocou masky vrátil do Starku.

Štvrtý deň sa riešilo ako sa reálne dostanem zo sna, keďže som nebol v skutočnom svete. Pre mňa ten svet nebol skutočný, ale pre mojich priateľov áno. Neskôr som sa stretol s Romanom a Zoe, kde som im následne vysvetlil situáciu. Zoe bola prekvapená že práve jej matka chce ovládnuť svet a začali sme pátrať po továrni, kde by mali byť ďalšie stroje na sny. Cieľom celej misie ma bolo naspäť navrátiť do reality a poraziť samotné zlo. Pripojila sa k nám aj Nela ktorá poznala všetky prístupové kódy. Dostali sme sa do továrne kde boli stráže, ktoré sme museli odlákať. Následne sme to dokázali a zobrali sme krabicu v ktorej boli všetky tie masky a bolo dôležité zistiť že ktorá je tá správna. Neskôr sa spustil alarm a museli sme utekať do bezpečia, čo sa nám všetkým nejakým spôsobom podarilo. Zrazu sme videli ako sa mesto mení a ľudia už prestali byť vylepšovaný a mať masky na sebe. Ale stále to ešte nebolo všetko a bolo jasné že svet bolo treba zmeniť už len jednou vecou. Nájsť miesto kde je páka vďaka ktorej sa konečne dostanem do reality a rozlúčim sa s priateľmi.

Piaty deň je tým finálnym dňom kedy už čoskoro odídem zo sna a konečne sa zobudím. Všetci zo syndikátu boli zatknutý a samotné zlo bolo porazené. Som poďakoval Romanovi, Nele a Zoe že som s nimi prežil to pekné dobrodružstvo ktoré bolo plné rizika, ale to celé riziko stále za to. Celé to uvedomenie že konečne budem padať a zobudím sa vo svojej vlastnej posteli, tak všetko dávalo zmysel. Ešte skôr než som sa premiestnil do reality, tak som ešte preskúmal Stark a už nebol takým temným mestom. Vymizli roboti a ľudia boli oveľa šťastnejší než predtým, všetko sa začalo meniť k lepšiemu. Postupne som sa začal zmierovať s tým že sen sa bude končiť a budem môcť žiť tak ako aj všetci normálny ľudia. A pomaly som sa vrátil na miesto kde už bol stroj ktorý ma naspäť premiestni do reality a konečne sa to podarilo. Zakývam som priateľom na rozlúčku a ja som sa začal zobúdzať. Bolo to  úžasné zistiť že vo sne môže existovať ktorý nemusí byť skutočný. Že všetko čo tam bolo, tak je doslova dokonalou fikciou. Fikciou ktorá vyzerala tak skutočne až ma to vnútorne začalo mraziť. Ale predstava že by taký svet existoval by bola zaujímavá aj keď možno nie pre všetkých predstaviteľná.

Ja som o kyberpunkovom a steampunkovom svete začal premýšľať  keď som hral sériu hry Dreamfall. Už pri samotnom písaní článku som smeroval svoje myšlienky na určité postavy, ktoré v hre reálne boli. Mestá ktoré tam boli, tak tiež boli fiktívne neboli skutočné. Celkovo v živote by bolo zaujímavé vytvoriť nejakú fiktívnu vec a predstaviť si že je skutočná. Ale jedno je jasné že taká vec sa v reálnom živote nestane. Je to málo pravdepodobné že sa niečo také reálne udeje a zamýšľať sa nad tým nikdy nie je na škodu. Vždy je správne si vytvoriť nejakú tú myšlienku a odprezentovať ju. Ja málokedy píšem fantasy keď všetko ako také môže vyzerať fantasticky a v skutočnosti to môže byť ilúzia ktorá sa nestane. Je iné snívať sen za ktorým si človek v skutočnosti ide a je iné keď človek spí a prisní sa mu niečo čo by reálne ani nečakal. Nikdy nie je na škodu snívať, ale dôležité je kvôli tomu nepremárniť svoj život. Lebo všetci tu môžeme byť naposledy a každému sa môže niečo stať. Pozor si v skutočnosti treba dávať pravdepodobne aj vtedy keď kráčame cez cestu. Proste obzrieť sa za seba a vidieť že v určitom smere ide dané auto. Vážiť si človeka takého aký je a nie mu vyčítať že má veľké brucho. Lebo nie všetci za to môžu a niekedy dosť to ovplyvňujú aj psychické problémy. Preto sa nemôžme niekomu vysmievať alebo daného človeka priam za to šikanovať.

Snový pád bol zaujímavý najme v tom, že človek si vtedy uvedomí určitý rozdiel. Človek si pomocou sna čo sa mu sníva vytvára určitú fikciu, ktorá je v skutočnosti nepredstaviteľná. Bolo super sa zobudiť a uvedomiť si že som v reálnom svete v ktorom sa niečo reálne deje. Že tam môžem niekoho stretnúť a pozrieť sa mu bez strachu do očí. Keď sa ľudia na mňa usmejú a ja si vtedy poviem že toto mi dáva silu všetky situácie v živote zvládnuť. Celý ten boj vďaka ktorému si uvedomujem svoju inakosť aj napriek tomu že to nie je vždy iba úsmev. Niekedy človek musí aj spadnúť, aby sa dokázal reálne zdvihnúť. Keby je všetko iba dobré, tak je celý tento svet nudný. Niekedy treba aj situácie kedy sa stresujeme lebo to je ten náš skutočný adrenalín ktorý nás udržiava v pozornosti. Vďaka nemu si uvedomujeme že sme len obyčajní ľudia ktorí majú svoje vlastné problémy, ktoré musia riešiť. Proste čelím veciam zoči voči a niekedy skrátka nemáme vždy na výber. Niektoré situácie si skrátka nevyberieme a nie vždy za ne aj môžeme. Nevieme ovplyvniť sled udalostí a musíme brať život taký aký je zo všetkým dobrým a aj zlým. Všetko v živote sa neustále učíme nikto sa nenarodil s tým že bude okamžite profesionál. Všetci sme na rovnakej úrovni a každý si zariadi život tak ako sa mu dá. Neskôr prídeme na to, že všetko čo sme v živote urobili malo reálny zmysel.

Úvážlivosť

17. júna 2017

Každá doba nás doslova tlačí k tomu, aby sme si v živote určité veci premysleli. Aby sme dokázali v živote zvážiť každé pre a proti. Nie je žiadna náhoda že sa musíme v živote prikloniť k určitej životnej možnosti. Počas života si prežijeme veľa vecí pri ktorých si musíme všetko zvážiť. Musíme premýšľať nad tým že čo v našom živote treba urobiť lepšie a upevniť veci kde sa nám darí. Stále sa utvrdzujem v tom že nikdy nie je neskoro v živote nájsť tú správnu cestu. Len je dôležité si všetko premyslieť než spadneme na zem a budeme sa z nej dvíhať. Sú situácie kde si skrátka isté veci nevyberieme napríklad keď človek ide na nejaké podujatie a mu tam zaprší. Nevieme vždy ovplyvniť celý ten sled udalostí a nevieme presne všetko odhadnúť. Na ceste životom stretneme veľa ľudí čo nám dajú nejaký vnútorný podnet k rozmýšľaniu a k tomu či patria do nášho života. Iní ľudia budú na nás nejakým spôsobom zazerať a nič im nerobíme a iní sa budú tešiť s našej prítomnosti. Všetko vyznieva veľmi logicky a jasne že to začína čoraz viac dávať zmysel. Keď začne padať jedna kocka s domina, tak dokážu spadnúť aj tie ostatné. Proste celý život je jeden veľký sled udalostí a nie vždy vieme dané veci ovplyvniť. Ja som to tiež skúšal a nie vždy to šlo, skrátka niekedy je lepšie veciam dať voľný priebeh. Všetko sa nejakým spôsobom udeje len je dôležité nejakým spôsobom na to netlačiť. Je úplne normálne keď cítime v živote nejaké obavy. Sme len ľudia ktorí skrátka právo niečo cítiť a majú právo vyjadriť určité pocity. Nikdy nie je na škodu si veci premyslieť, môže sa stať že už takú šancu mať nebudeme. Preto je dôležité si splniť všetky či veľké alebo malé sny, kým je ešte čas. Niekedy veci trvajú dlhšie, ale dajú sa uskutočniť a najme vtedy keď sa skutočne snažíme. Vždy je správne si uvedomiť že na čom vlastne reálne sme a dobre porozmýšľať nad všetkými našimi krokmi, lebo tie kroky ovplyvniť naše smerovanie do budúcnosti. Všetko čo urobíme bude mať určité následky a preto si radšej zvoľme takú cestu, ktorá bude mať pre nás zmysel. Len neprestávajme načúvať a srdce nás k tomu navedie nejako samo. Postupne prídeme sami na to, že či veci čo sme spravili budú mať v konečnom dôsledku zmysel.

Úzkosti, napätie, neistota a iné ďalšie veci

10. júna 2017

Sú situácie o ktorých človek vnútorne radšej ani nevraví a dusí to v sebe. Často tie pocity zostávajú nejakým spôsobom nepochopené a nevypočuté. Človek si často musí určitými situáciami v živote prejsť, aby sa nad vecami dokázal nejako preniesť. Aj keď sa môže človek navonok usmievať a vravieť ľudom že je všetko v poriadku, ale v skutočnosti to nemusí byť pravda. Sám poznám túto skúsenosť že aj keď sa dejú vo mne určité pocity, tak sa snažím nejako usmievať aj keď ma ten úsmev bolí. Robím vo svojom živote všetko preto, aby som určité pocity buď potlačil alebo ich nejako zakryl. Niekedy už sa dostávam do bodu, kedy radšej unikám z reality a snažím sa ju nevnímať. Postupne ako by som si začal uvedomovať že už mám málo času sa na určité veci tešiť, lebo všetko sa deje príliš rýchlo a tempo sa neustále navyšuje. V poslednom období mi veľa ľudí povedalo že som spravil veľa pokrokov, len pravdepodobne sa všetko udialo príliš rýchlo. Celý ten raketový vzostup mi v skutočnosti skôr zlomil krk a cítim že ešte stále nie som na určité veci pripravený alebo som na ne proste nedokázal dozrieť. Niekedy som radšej keď mám vnútorný pokoj, než vyhľadávať niečo čo necítim že je správne. Už ani v spoločnosti kde je prílišne veľa ľudí sa nedokážem cítiť dobre. Uvedomujem si že sa kedykoľvek môžem dostať do určitej depresie a potom bude ťažšie sa s toho dostať.

Pomaly dostávam úzkosť keď zisťujem že mám urobiť niečo o čom mi nebude povedané že či to robím dobre alebo zle. Mám pocit že sa na mne podpisuje nejeden ľudský faktor a že priam to môže vyzerať beznádejne. Je veľmi zložité v mojom živote znášať každú jednu zmenu a veci ktoré sa okolo mňa dejú. Čoraz viac moja vnútorná rovnováha sa začína kývať z jednej strany na druhú. Čoraz viac sa moje radosti často striedajú zo starosťami a neistotou že čo bude v skutočnosti ďalej. Vždy nad tým premýšľam že či vôbec niečo dokážem a že či nebudem ľuďmi príliš precenený. Čoraz väčšia zodpovednosť mi začína zväzovať krk a začínam cítiť že som v vnútornom kŕči. Keď idem niekde do nejakého priestoru tak vnútorne cítim silnú úzkosť a strach že či nevstúpim do nejakej dusnej atmosféry. Je to najme tým že ja radšej odídem, keď sa nejaká taká situácia deje a nechcem sa do nej miešať. Ale keď je niekde veľa ľudí, tak sa žiaľ pred tým nedá nijako skryť. Skrátka tomu čelím tvárou v tvár a jedine čo môžem robiť je sa tomu vnútorne nepoddať. Vnútorne sa snažím sám seba presvedčiť že dokážem každú jednu situáciu zvládnuť aj keď nie vždy som za ňu reálne zodpovedný. Len viem že nie vždy môžem voči tomu niečo robiť a jedine čo je tou najsprávnejšou možnosťou, tak sa netreba do toho miešať. Bojujem s toľkými vecami že keby sú reálne všetky vyriešené, tak by vo mne nebolo toľko adrenalínu.

Úzkosti, napätie, neistota, strach a najme neustále obavy vo mne vytvárajú obrannú bariéru. Najme vnútorne premýšľam nad tým že čo reálne vyjadrím a že či to vôbec vyjadrím správne. Nemožno očakávať že budem iný a že sa budem snažiť robiť priam až netypické veci. Teší ma keď mám vnútorný pokoj, keď môžem sa nad vecami viac zamyslieť a dobiť si baterky. Radšej mám keď nie je v živote chaos a keď sú všetci vo svojom vnútri kľudný. Niekedy by bolo lepšie sa neustále báť, ale pravdepodobne ten strach nás udržiava v určitej pozornosti. Som v bode kedy sa musím vnútorne uspokojiť s tým že už iný nebudem a viem že iný byť ani nechcem. Skrátka je to môj obranný mechanizmus vďaka ktorému sa dokážem nejako skutočne chrániť. Uvedomujem si že sú veci ktoré mi môžu reálne pomôcť a že sú veci ktoré ma môžu stihnúť na samotné dno. Vo svojom živote sa mám právo cítiť akokoľvek a viem že mi nikto nemôže brániť tie pocity v sebe cítiť. Len proste nebudem sa pretvarovať a ani nič robiť na silu a preto aby som sa niekomu páčil. Som len tiež človek ktorý nemá každý deň taký, ako by si všetci reálne mysleli. Tiež sa zasmejem, poplačem, zamyslím a potom nájdem cestu ako ísť ďalej. Takto to v skutočnosti robia všetci a ešte som nezažil že by dakto povedal, že sa mu také veci nedejú.

Napriek všetkým mojim pocitom tak stále verím v nádej a že sa niečo zmení k lepšiemu. Ja nelamentujem nad vecami len sa snažím prísť na to, že prečo sa to deje. Vždy sa snažím prísť k určitému poznaniu že všetko má svoj dôvod. Každá vec ktorá sa nejakým spôsobom v živote udeje, tak sa nad ňou dôkladne premýšľam. Stále zvažujem že či veci ktoré robím sú skutočne správne. Nič nerobím bezhlavo ako si ľudia môžu niekedy myslieť a každý krok si musím premyslieť. Vždy podrobujem sám seba nejakým ťažkým skúškam a zisťujem že či to skutočne zvládnem. Všetky svoje myšlienky nepíšem preto, aby ma ľudia ľutovali a aby ma uznávali. Ale píšem to preto, aby si ľudia uvedomili že takéto situácie sa môžu diať aj im.  Ale aj napriek všetkému sa snažím vnútorne bojovať, lebo niekedy už nemám v skutočnosti na výber. Snažím sa vnútorne nevzdať a nepoddať sa osudu, lebo niekedy iná možnosť nie je. Skrátka treba tomu životu nejakým spôsobom čeliť a povedať si že to nie je až také zlé. Chcem nielen sebe ale aj ostatným ľudom dokázať že tento život má určitý zmysel.