Teraz je mi ľúto

Viem že sú momenty keď robím starosti,

ale viem že to bolí na ľudskej duši,

bez vás by som nebol lepším človekom,

neuvedomil si kým v skutočnosti som,

viem že mi dávate silu bojovať,

bez vás by som určité veci nemohol dokázať,

rozumiem vám že sa o mňa bojíte,

ale všetko spoločnými silami zvládneme,

optimizmus mi viete vždy v živote dodať,

vo svojom vnútri sa vždy snažíte usmievať,

neviem že kde by som bol bez vašej opory,

možno by som v skutočnosti kopal kanály,

prepáčte mi že niekedy neviem všetko,

mrzelo by ma keby sa vám niečo stalo,

učili ste ma od malička všetky základy,

dávate pozor aby som nikdy nerobil chyby,

ste tí najlepší ľudia na celom svete,

keď raz odídete bude vaše miesto prázdne,

nedokáže vás nikto v živote nahradiť,

nikdy ste mi neprestali veriť,

ďakujem vám za tie najkrajšie momenty,

že vďaka mám na tvári tie úsmevy.

 

 

 

 

Hovorím sám zo sebou

Niekedy sa pozerám na určité veci,

ktoré sa často dejú v mojom vnútri,

vieš že stále s niečím bojujem,

vďaka tebe nepadám na zem,

všetky steny sa zrazu otvárajú,

vidím ako ľudia okamžite kráčajú,

pozerám sa veľmi často do zrkadla,

niekedy to za mňa povie samomluva,

utekám mysľou verím že správnym smerom,

kde nájdem niečo čo ma spraví šťastným,

aj keď nie si blízko a si stále vzdialená,

ale vo svojom vnútri si stále pokorná,

pravda je taká že niekedy hľadám pochopenie,

u teba ho nájdem takmer neustále,

aj keď sama z niečím reálne bojuješ,

vždy viem že ty ma motivovať dokážeš,

aj keď som nikdy s tebou nebol,

ľudskú dobrotu som v tebe našiel.

 

 

 

Nikto ma nemôže zachrániť

Vravím si že prečo neustále padám,

neviem že či tomu skutočne rozumiem,

možno nie vždy mi môže niekto pomôcť,

lebo viem že musím s vecami sám bojovať,

niekedy slová nemôžu zmazať dieru v srdci,

kam sme sa to ako ľudstvo dostali,

neustály boj medzi dobrom a zlom,

pozerám sa na to s bezmocným pohľadom,

otázky boli s každej strany položené,

odpovede zostali v skutočnosti nepoznané,

pokušenie niečo zmeniť je v nedohľadne,

človek všetko radšej robí osamote,

akoby neexistovala iná možnosť,

ako sa dá všetko k lepšiemu zmeniť,

úsmev s tváre cítiť iba tak jemne,

oblaky zostúpili zo svojej bežnej pozície,

realita sa zdá niekedy tak krásna,

jediná záchrana sa stáva hudba,

stačí aby všetko čas zahojil,

aby som si všetko uvedomil,

všetko začne dávať zmysel až neskôr,

každý má ten svoj vlastný priestor,

stále verím že existuje správne riešenie,

že príde deň kedy pokoj na zemi bude,

keď ľudia prestanú medzi sebou bojovať,

tak iba takto sa dá vo mne niečo zachrániť,

keď zmizne ten pocit neustálej neistoty,

prestanú byť medzi nami postavené múry,

keď nebudeme na seba neustále žiarliť,

tak si budeme môcť aj viacej veriť,

je krajšie žiť len pre tie maličkosti,

vďaka ktorým vieme že čo je v našom srdci.

 

Ostré hrany

Svet bol pre mňa vždy tým zvláštnym miestom, kde každý každému radil že čo má robiť. Ja som neraz počúval tie najrôznejšie rady ako určité veci nemám robiť a že aký to bude mať skutočný následok. Stále som prakticky dodržiaval určité spoločenské normy ako doteraz bolo možné. Snažil som sa správať tak, aby to určitej skupine ľudí nijakým spôsobom neublížilo. Vedel som že keď niečo urobím, tak sa absolútne tým popálim a že tým nejako ovplyvním svoj život. Nikdy som sa nejako nevyhováral a urobil som všetko čo mi bolo povedané. Nikdy som nejako vnútorne nedokázal rebelovať, len keď som mal niečo robiť samostatne tak to už bolo horšie. Vždy som v rodine nejako vystríhaný aby som si dával pozor a nikdy som to nepovažoval za niečo zlé. Vždy je iné keď človek je v období keď ešte nie je dostatočne uvedomelý a je iné keď človek už je dospelý. Najme keď je človek dospelý, tak si všetky následky života musí odtrpieť sám a príde na to že mu nikto okrem rodiny nepomôže. Že ľudia ktorý by mali stáť pri človeku skrátka zmiznú ako taký tieň. Vedel som že jedine moja rodina sa mi vždy snaží pomôcť aj vtedy keď ja vnútorne nemám silu alebo keď sa vo mne niečo zablokuje. Nie vždy to ľudia reálne poznajú ten pocit, keď zrazu človek dostáva okno. Mne sa to toľkokrát stalo, že som priam nevnímal veci okolo seba. Proste moje myslenie bolo zablokované a diali sa priam veci ktorým som nerozumel.

Vedel som že keď mi niekto povedal že toto a tamto nemám robiť, tak som to skutočne nerobil. Potom vo mne bolo nejako vypestované že keď niečo pokazím, tak to nebudem vedieť opraviť. Zrazu celá tá moja vnútorná sebadôvera išla preč a ukázalo sa že vo svojom vnútri som príliš krehký. Nie vždy to tak bolo, ale vždy som sa snažil na sebe nejaké problémy nedávať najavo. Vždy som sa nejako vnútorne zaťal a povedal som si že budem bojovať napriek tomu, že budem za to niesť následky. Vedel som že každý krok čo urobím, tak tým minimálne ovplyvním svoj život a životy ľudí. Možno nie všetky veci ktoré som vo svojom živote urobil, tak boli správne a niekedy som musel priam oklamať svoju myseľ že to bolo správne. Radšej som vnútorne klamal svoje vlastné myslenie, než som mal klamať ľudí ktorí stoja pri mne. Vždy bolo lepšie sa pozrieť do zrkadla a povedať si že čo sa so mnou skutočne deje. Len som nejakým spôsobom vedel že nesmiem upadnúť na duchu a že musím bojovať zo všetkých síl. Ale nikdy som nepociťoval že mi niečo uberá psychickú energiu. Bol som prakticky úplne bezstarostný človek, ktorý úplne neriešil starosti a vo svojej podstate som bol vnútorne naivný. Nerobil som nejaké rozdiely že komu veriť a komu nie, lebo mi boli ukradnuté nejaké predsudky a to čo každý vravel.

Jediní ľudia čo sa mi v živote vždy snažili pomôcť, tak vždy boli a budú moji rodičia. Snažili sa vždy o to aby som nespadol na tú zlú cestu života, kde nie všetci ľudia sú dobrí. Proste som im vďačný za všetky tie základy čo som počas života dostával, bez nich by som nebol tým kým som. Aj keď som urobil nejaké chyby v živote alebo som sa sklamal vo vzťahoch k ľudom tak stáli pri mne. Nepodceňovali ma ani vtedy keď sa mi niečo nepodarilo, lebo vedeli že všetko si vyžaduje veľa času kým sa to skutočne naučím. Nemožno poprieť že ma určité veci v živote ovplyvnili tak, že som nad nimi začal premýšľať. Vždy keď sa budím s postele, tak stále premýšľam nad tým že čo zmeniť a kam sa reálne posunúť. Sú aj ľudia čo si myslia niečo iné, ale to čo cítim vo vnútri tak sa nedá nijako poprieť. Na ceste životom som stretol veľa ľudí a každý s nich ma viedol na nejakú tú cestu. Niektorí ľudia pri mne zostali a iní ľudia sa vydali na inú cestu životom. Ale vedel som že je súčasť života ktorému musím čeliť a nemôžem predtým zavrieť oči. Skrátka vždy bol život boj s veternými mlynmi. Nikdy som sa nesťažoval že niečo v živote nie je ľahké, ale bral som to súčasť niečoho čo sa má udiať.

Potom prišli tie najdivokejšie obdobia, kedy bola nejaká vnútorná rebélia. Ale nikdy to nebolo až také vážne že by sa to reálne neriešilo. Boli momenty kedy som nebol vnútorne ustálený a diali sa so mnou tie najšialenejšie veci. Nie vždy to všetci vedeli, lebo nejako sa mi všetko odohrávalo v hlave. Proste vždy môj mozog inak vnímal určité podnety a ja som na základe nich konal. Nevedel som mu nijakým spôsobom rozkázať, keď som cítil že bolo potrebné niečo urobiť tak som to urobil. Proste som v daný moment neriešil že či to prinesie nejaké následky. Vždy boli nejaké obavy že sa niečo zlé stane a stále aj sú. Nejde len o kroky čo som musel urobiť samostatne, ale o to že som sa na všetko musel dôkladne pripraviť. Veľa som premýšľal a sám seba uisťoval že či zvládnem veci, ktoré som doteraz ešte ani neskúsil. Nikdy som nerobil veci bez toho, aby som si to dôkladne nepremyslel. Vždy som bol vystríhaný pred tým že aby som si dával pozor na ľudí čo sú okolo mňa a vždy sa pozeral pred seba a aj za seba. Nie vždy bolo ideálne si prežiť určitú časť života a premýšľať nad tým že či veci ktoré som robil boli skutočne správne. Len som zakaždým vedel že nesmiem upadnúť do depresie a úzkosti. Bolo mi jasné že svoj čas by som sa mal naučiť využívať čo najefektívnejšie.

Čím viac vnímam veci okolo seba, tak sa to na mne nejako podpisuje. Nie raz sa mi stalo že som bol v takej depresii, kedy mi nedokázal pomôcť nikto. Boli aj momenty keď som si poplakal a vedel som že ani povzbudivé slová a to že ako bude všetko dobre ma nijako neupokojili. Jedine čo pomáhalo v danom momente, tak bolo buď ticho alebo počúvanie hudby na nič iné som vtedy ani nepomyslel. Niekedy som bol radšej že veci v sebe dusím, než aby sa kvôli nim ľudia trápili. Ale vedel som že pred pravdou sa nedá utiecť a treba jej reálne čeliť, ale klamať tiež nie je najsprávnejšie riešenie. Len som bol vnútorne viac opatrný a viacej som premýšľal nad tým aké slová zvolím, skrátka sa snažím na to dávať pozor. Sú veci s ktorými bojujem aj v súčasnosti a sú veci ktoré boli nad moje možnosti. Stále bojujem z úzkosťami a strachom že čo bude v skutočnosti ďalej. Že či dokážem naplniť očakávania ľudí a že či ich nesklamem. Niekedy sú momenty kedy sa neviem stále usmievať, ale snažím sa usmievať, aby som určité veci vo svojom živote zakryl. Aby som zakryl nejaké tie vnútorné starosti ktorým počas života čelím. Často bojujem zo svojou inakosťou a s tým že ako ma ľudia skutočne vnímajú. Len som sa naučil jednu zásadnú vec že ostré hrany majú určité následky. Som bol v takom stave, že na určité veci v živote som musel prísť sám. Musel som sa zamyslieť nad tým že každé rozhodnutie čo spravím, tak zanechá bolestivé následky. Ale vedel som aj to že nemôžem vždy ísť len po tej vyšliapanej ceste.

Viem každým rokom že pred problémami sa nedá večne utekať a treba im čeliť. Niekedy si treba prejsť aj tým najťažším aby sme si uvedomili že to najlepšie nás čaká na konci. Niekedy nie je poriadne ani na výber a treba brať život taký aký je zo všetkými stránkami. Ja som sa to postupne tak brať a vždy si povedať vetu že všetko zlé je na niečo dobré. Niekedy zažívam aj stresové situácie ktorým sa neviem vyhnúť, niekedy sa bojím že sa niečo zlé udeje alebo že sa stane niečo za čo v skutočnosti nemôžem. Skrátka ten pocit viny sa stáva tým najsilnejším faktorom v spoločnosti a potom si človek myslí že môže za veci ktoré ani neurobil a nespôsobil. Priam som mal aj stavy, kedy sa vo mne niečo zablokovalo a nedokázal napísať ani riadok. Keď som najviac chcel, tak mi proste môj mozog povedal že toto nebudem robiť. Potom prišiel silný impulz a následne na to sa stalo znova to isté. Niekedy som cítil že som bol vnútorne úplne rozpoložený. Skrátka boli momenty kedy som to proste chcel vzdať, doslova tak že mi ľudia písali aby som neprestal písať aj keď už to nejde tak ľahko ako na začiatku. Po večeroch premýšľam nad témou a nad tým že či vôbec ľudí dokážem osloviť.  Doslova priam až sa musím nadýchnuť, preglgnúť a bez ohľadu na to ako sa niekedy vnútorne cítim. Neskôr si poviem že som rád za to, že som tu a že môžem robiť radosť ľudom. Lebo verím že nejako dokážem dať ľudom určitú nádej aj napriek tomu že ten život nemajú vždy ideálny.

Milujem svoj život aj keď nie vždy to dám najavo každému. Usmievam sa aj napriek vedomiu že mi nie je vždy do smiechu. Robím chyby a nemám problém ich nejakým spôsobom napraviť aj keď to nejde vždy ľahko. Stále padám a ešte viac sa snažím zdvihnúť zo zeme ako sa mi najlepšie dá. Idem ďalej napriek všetkým prekážkam a skúsenostiam čo vo svojom živote reálne mám. Možno vo svojom živote nedokážem určité veci pochopiť, ale to neznamená že ma treba odpisať a myslieť si o mne že som nevnímavý a hlúpy. Lebo človek vníma všetky slová ktoré mu ľudia skutočne povedia a vníma aj tú psychickú bolesť. Vnímam všetky veci okolo seba, ale čoraz viac viem že všetko sa deje kvôli nejakému dôvodu. Ale určite vo svojom živote určité veci neľutujem a viem že sa tie veci mali stať, lebo keby sa nestali tak sa nikam neposuniem. Medzi dobrom a zlom je len veľmi tenká čiara a je veľmi dôležité do toho nespadnúť. Ja často premýšľam že aké je to stáť na tej správnej strane, kde je pravda dôležitejšia než všetky použité klamstvá. Vo svojom vnútri sa vždy snažím byť mierny a miestami aj neutrálny, aby som nerobil nejaké spoločenské rozdiely. Lebo na rozdieloch celý náš život stojí a zároveň padá. Ale som vďačný za veci čo som si dokázal prežiť a povedať si že všetko čo bolo najťažšie mám za sebou. Každým rokom viem že mi chcú ľudia len dobre a čoraz viac sa utvrdzujem v tom že všetko čo sa v živote udialo bolo nakoniec správne.

Napoly správny

Keď si spomeniem na určité fázy môjho detstva a na to ako som kedysi premýšľal tak je všetko iné. Niekedy cítim že všetky veci čo som robil, tak boli len s polovice správne a niekedy som chcel radšej utiecť pred osudom. Kedysi som bol v takej fáze kedy som veci okolo seba až tak nedusil a neriešil. Bol som taký netypický extrovert, robil som rôzne srandy a dokázal som vždy rozveseliť ľudí. Nevravím že to nedokážem aj teraz, len viem že treba voliť tie najsprávnejšie slová, aby som niekomu neublížil. Vravím si že ako chlapec som si prežil zaujímavé veci, kedy som si nemyslel že ma to nejakým spôsobom ovplyvní. Nikdy som nepremýšľal nad tým že aké je to mať depresiu, lebo som ešte nebol v tej fáze dospelosti kedy si človek všetkým prejde. Som bol len človek čo si väčšiu časť života prežil či v rámci školy alebo v rámci rodiny. Ale napriek všetkému to považujem za to najlepšie obdobie, ktoré mi tak veľa dalo a vtedy sa človek nikam tak neplašil. Všetko som mal viacej pod kontrolou a nikdy som to nejako hlbšie neanalyzoval, len som sa snažil nejakou cestou kráčať.

Neskôr sa môj život premietol do určitých vecí a neuvedomoval som si že prečo to robím. Len som bol proste neskúsené dieťa, neskôr som poznal školskú lásku. Najprv na materskej škole a neskôr na špeciálnej základnej škole, ale nejako vždy som cítil že je to jednostranná záležitosť. Vnútorne som cítil že nie som nejako pripravený na lásku, lebo som vedel že najprv bolo potrebnejšie doštudovať. Aj keď ma vždy vnútorne keď niekomu na mne záležalo a nemusel som mať nejaké obavy zo života. Dá sa povedať že veľkú časť života si prežije buď s rodinou alebo za školskými lavicami. Ale tie najkrajšie veci mi dali moji rodičia a doteraz mi to dávajú v ešte väčšej miere. Pamätám si že tie hodnoty boli úplne iné, každý sa dokázal tešiť aj z mála. Dokázal vo svojom živote viacej spomaliť a uvedomiť si svoju vlastnú cenu. Moja cesta životom bola plná prekážok, kedy som musel určité veci absolvovať aby som sa dokázal posunúť niekam ďalej. Nie vždy považujem svoj život za výhru alebo prehru, lebo v skutočnosti je to veľmi silná patová situácia.  Vedel som jedno že som si pamätal texty pesničiek a že vždy ako išla dobrá pesnička, tak som si pustil televízor alebo magnetofón. Prakticky mi od malička bolo blízke počúvanie hudby a vtedy som začal vnímať všetky tie informácie okolo seba.

Prežil som si aj určité obdobie ako keď ľudia majú pubertu a búria sa v nich hormóny. Neskôr som začal mať obdobie kedy som mal nejakého človeka za obľúbeného a to malo začalo nejako ovplyvňovať. Bol som niekedy zaľúbený do jednej skvelej učiteľky, ale vedel že nič viac ako platonická láska to nebude. Vôbec nevedela že som to tak cítil, ale aj tak som ju nikdy neprestal mať rád. Celkovo som mal veľmi rád svoj kolektív aj keď to tam nebolo vždy ideálne. Niekedy sa diali veci ktorým som úplne nerozumel, ale aj napriek som bol obľúbený a mali sme sa navzájom radi. Ja som niekedy bol optimista a miestami aj pesimista, vnútorne som hľadal svoju vlastnú tvár. Bol miestami ten uletený blázon o ktorom každý človek že niečo urobí. Či som hovoril nejaké úderné hlášky, perličky a vedel som že všetko čo bolo vyslovené tak nebolo myslené zle. Len ja som si to vôbec neuvedomoval, že to dokáže ľudí rozosmiať aj napriek tomu že som bol v niečom iný. Moja myseľ bola ako jeden veľký kráter a všetko odtiaľ išlo von. Moje detské časy boli iné ako boli tie dospelácke a odlišovali sa tým že som začal inak zmýšľať. Skrátka som nevedel pred tým nejako utiecť a musel som tomu čeliť. Nepremýšľal som ešte nad tým že či určité životné rozhodnutia budú správne, lebo som ešte nebol dospelý a nepochopil by som to.

Neviem kedy prišiel moment, kedy som začal na sebe badať že som introvert. Aj keď som mal vždy ten svoj vlastný svet, ale nedusil som veci v sebe. Čím som bol starší tak som si začal viac uvedomovať že niektoré veci sa samé nespravia a že niekedy musím aj ja sám zabojovať aby bolo lepšie. Potom sa k tomu všetkému začali pridružovať rôzne problémy ako depresie, čudné myšlienky a vnútorne som sa cítil zle. Áno môžem to priznať že niekedy som premýšľal nad tým že či ten môj život má nejaký zmysel. Niekedy som bol v takom psychickom stave že som uvažoval ako to všetko vzdať. Najme som to tak začal cítiť, keď som mal svoj prvý skutočný vzťah s babou, kde sa zdalo že to môže byť úplne ideálne. Ale pravdepodobne to tak nebolo, lebo aj napriek tomu že sme zostali priatelia, tak postupne sa aj celé priateľstvo rozpadlo. Postupne som mal ťažké depresie, ktoré som mal pocit že sa nikdy nezmieria. Potom som hľadal nejaký vnútorný únik zo sveta ktorý nebol vždy najľahší. Počúval som rôznu hudbu aby som všetky tie pocity v sebe zmiernil. Bolo to lepšie než akékoľvek tabletky ktoré človek kúpi niekde v lekárni a vedel som že sa vnútorne upokojím.  Postupne sa všetko začalo zmierňovať keď som spoznal svoje druhé dievča a zrazu tie depresie začali miznúť. Moja myseľ v tom najťažšom momente bola úplne rozdrvená a vedel som že čas všetky rany zahojí a skutočne ich zahojil. Všetko zmizlo tak že som mal pocit, že sa stal zo mňa v danom momente iný človek.

Až v dospelosti som začal chápať že všetky veci čo spravím tak za ne ponesiem následky. Každá fáza života bola niečím zaujímavá a v niečom bola aj komplikovaná. Zaujímavá bola v tom že sa za každým spoznával ľudí a komplikovaná že keď sa nejaké veci v mojom živote udiali, tak som sa s nimi musel vyrovnať sám. Dokázal som to a bez nejakých výhovoriek že sa to nedá a že to nejde. Keď som bol dieťa, tak som to nechápal a keď som dospelák tak som to začal chápať. Bolo aj obdobie kedy som vnútorne bojoval sám zo sebou a s tým čo sa dialo v mojom vnútri. Niekedy moje srdce bolo v tomto silnejšie než môj vlastný rozum, doslova to bol boj z mojimi vlastnými démonmi. Každý takú situáciu raz zažil a uvedomil si že nie všetko sa dá robiť podľa vzorca. Ale keď sa niečo vo mne dialo nejaká tá zmena, tak pri mne vždy stáli moji rodičia a snažili sa ma nejako upokojiť že všetko nejakým spôsobom zvládnem aj keď som tomu sám neveril. Neraz ma dokázali potešiť rôzne zážitky ako koncerty, nejaké cesty na nezvyčajné miesta a spoznávanie nových priateľov. Viem že som to pravdepodobne nedal na sebe poznať, ale nejako som to vnútorne cítil a neboli potrebné k tomu žiadne slová. Ale viem že som nikdy nemal s nikým konflikt a viem že ani nebudem lebo som vo vnútri voči tomu obrnený. Viem že nie je správne si míňať energiu na nesprávne veci a že sa treba pohnúť ďalej.

Už ako mi pribúdajú roky, tak si uvedomujem svoje priority a že musím niečo robiť. Ale robiť to činmi a nie nejakými slovami ktoré v skutočnosti nič neznamenajú. Som vďačný za moment, kedy som dokázal nájsť sám seba a byť viacej realistom. Lebo tento svet potrebuje aby ľudia sa na veci pozerali reálne a nie povrchne. Čoraz viac cítim že žijeme v strašne hektickej dobe ktorá je plná informácii, ktoré sú niekedy nepravdivé. Zabúdame používať kritické myslenie a potom sa čudujeme že koľko ľudí nás predčí svojimi skúsenosťami. Potom je nám určované že čomu máme veriť a najme komu. Ale viem že všetky veci ktoré sa udiali, tak neľutujem a som rád že sa stali. Niekedy sa mi stane že sú veci ktoré som neurobil správne a samozrejme ma to mrzí. Viem že nie vždy som najdokonalejší človek a viem sa mýliť tak ako veľká časť ľudí na svete. Ale viem že keby sa nemýlim a keby som dokonalý, tak by bol môj život veľmi nudný a jednotvárny. Práve toto si uvedomujem že jednotvárnosť v tomto svete nemá absolútne žiadne miesto a že treba bojovať aj napriek tomu koľkokrát sa niekedy chceme vzdať. U mňa sa to tiež aj v súčasnosti deje niekedy mám úzkosti a pre mňa je dôležité neupadnúť do depresie. Niekedy sa stane že sa zbytočne zostresujem a vtedy viem že sa v mojom tele začnú diať úplne divné veci, ktoré neviem ovplyvniť. Len viem že mi začne byť zle a v danom momente sa mi stiahne žalúdok. Ale všetko ostatné sa snažím zvládnuť kvôli mojej rodine a zopár priateľom, lebo tí ľudia sú veľkou súčasťou života a bez nich by som určité veci nikdy nedal. Bez ich lásky a trpezlivosti by som stále niekde na mieste a nedokázal by som vôbec bojovať.

Niekedy v mojom živote nastal taký bod, kedy som začal premýšľať nad tým že veci robím len s polovice správne. Že niečo sa v mojom živote podarí viac a niečo menej. Ale čoraz viac to vnímam ako pozitívnu skúsenosť ktorá ma v živote niekam posunula a že to tým správnym smerom. Len jediný ľudský faktor ktorý by bolo správne vedieť, tak by bolo najlepšie viac v sebe nájsť tú sebadôveru. Ale nejako vnútorne cítim že sa dostanem do bodu, kedy všetko bude úplne ideálne a dokonalé. Len si to vyžaduje strašne veľa času a nič sa neudeje bez nejakej tej správnej obety. Raz príde deň kedy si poviem že som úplne spokojný a že už nebudem musieť nič riešiť. Len spomalím svoje tempo a začnem si viac vážiť času ktorý v skutočnosti mám. S odstupom času si vravím že ako som sa dostal ďaleko a že teraz to nesmiem vzdať aj napriek tomu že niekedy také momenty mám a neviem to ovplyvniť. Viem že všetko je vo mne a musím sa s tým naučiť žiť. Nemám skrátka na výber len jedinou možnosťou je každému ukázať že dokážem všetko okolo seba aj nie vždy je to ľahké. Aj keď niekedy v sebe zmätok ktorému nedokážem úplne porozumieť ale snažím sa to všetko zvládnuť. Skrátka že musím vstúpiť na štart a všetko dotiahnuť do úplného záveru. Viem že nemôžem pred všetkými vecami zatvárať dvere napriek tomu že mám svoj svet. Svet v ktorom premýšľam nad každým slovom, ale zároveň som za ten svet vďačný, lebo ma v ňom ľudia naučili byť lepším človekom.

 

Jedno ďalšie svetlo

Keď sa svet neustále mení,

prečo sa v jednom momente všetko zmení,

niekedy človek tie dôvody vôbec nepozná,

že prečo ten čas nám pomedzi prsty uteká,

smejeme sa tak strašne málo,

pre temnotu v srdci nevidíme svetlo,

máme pocit že nikdy v nás nič nezomrie,

ale zomiera to v nás kým ešte žijeme,

pocit že nás niekto má rád netreba ignorovať,

lebo neskôr budeme v tomto boji sami stáť,

nie vždy život býva skutočne fér,

všetci hľadajú ten svoj vlastný priestor,

raz príde deň kedy musíme zo sveta odísť,

v momente kedy sme svoju misiu dokázali naplniť,

ale je veľa vecí kvôli ktorým to ešte má zmysel,

veriť že každý našiel to čo skutočne hľadal,

aj keď sa zdá že svet môže byť peklo,

ale netreba prestať v ľuďoch hľadať to dobro,

vždy existuje svetlo na konci tunela,

smrť ľudí sa vždy dotkne ľudského srdca,

u každého sa raz skončí to trápenie,

jediné svetlo bude len tam hore,

ale kým máme čas tak sa snažme žiť,

v tomto zložitom svete nejako sa naučme prežiť,

keď sa zdá že je všetko beznádejné,

treba veriť že všetko raz bude dobré,

aj keď nás veľa vecí niekedy hnevá,

verme že naša budúcnosť bude svetlá,

viac svetla treba do tej našej duše,

veriť že smútok s tváre navždy zmizne,

všímajme si určité životné fakty,

že iní ľudia majú oveľa horšie osudy,

každý nájde vo svojom živote svetlo,

tam kde je rajom samotné nebo.

 

 

 

 

Neviditeľný

Každý pozná určitú životnú situáciu, kedy ľudia nevidia čo sa deje v našej hlave. Často sa s niektorými vecami snaží človek vyrovnať než by mal vravieť o tom niekomu. Niekedy sa vo svojom vnútri sám na seba hnevá že určité veci v živote neurobil. Často človek ľudom o svojich problémov nemôže ani povedať a niekedy jediná možnosť ktorá nám zostáva je sa s tým všetkým nejako vyrovnať. Skrátka si povedať vnútorne že všetko dokážeme zvládnuť aj keď nás veľa vecí môže štvať. Môžeme sa navonok tešiť zo života a vo svojom vnútri môžeme prežívať niečo úplne iné, čomu často ľudia ani nerozumejú. Často môžeme mať pocit že nás v tomto svete prehliadajú a že nás pravdepodobne nemajú radi. Ale určite by sme nemali veci vidieť čierne a uvedomiť si, že všetko v živote sa kvôli niečomu reálne deje a má to svoj dôvod. Niekedy ľudia majú pocit že sú nedocenený a majú pocit že nikto nevidí čo vo svojom srdci reálne cítia. Zrazu majú pocit že jediné riešenie je to, ktoré vychádza s určitej životnej skúsenosti ktorú si nejako dokázali prežiť.

Často sa zobúdzam s určitou myšlienkou a s tým čo sa reálne stane. Ale pamätám si na časy, kedy som veci okolo seba vnímal inak než ich vnímam v skutočnosti. Stále si kladiem určité otázky a premýšľam že čo musím reálne urobiť, aby tento svet bol lepším miestom. Snažím sa si uvedomiť že jedinec sám nezmení nič, ale môže do určitej miery priniesť nejaké nové riešenia. Niekedy som bol vnútorne sám na seba naštvaný že som nedokázal viac a často som si kládol vysoké očakávania. Predstavy o živote sa často zmietali s tým že čo skutočne očakávam a realita bola často odlišná. Príliš som myslel na následky a nepozeral som sa na veci zrovna pozitívne. Nevidel som nejakým spôsobom svet s lepšej perspektívy a často to nebolo správne. Kráčal som často po ceste, ktorej som reálne nerozumel a nevedel som či je správna. Nepoznal som že aké je to svojimi slovami dať ľudom nádej a v tom období som vôbec nepísal. Často som určité veci v sebe držal, aby som nedal najavo že čo skutočne cítim. Ale bolo to najme preto, lebo som nejak nechcel, aby sa nad tým ľudia trápili.

Pamätám si na slová ľudí že som u nich obľúbený, ale vnútorne akoby som to necítil. Stále som sa nejako držal pri zemi a vravel si že budem veci vnímať neutrálne. Žiadne stavanie sa do roly človeka čo bude nejako určovať na koho stranu sa reálne postaví. Len som vedel že sú veci, ktoré pre ľudí budú reálne neviditeľné. Tiež som sa niekedy cítil neviditeľný a stál som pred ľuďmi pri ktorých som nevedel že či sa usmievať alebo si dávať pozor. Niekedy som cítil že moje pocity boli úplne prázdne ako ten najväčší pohár. Často som sa cítil nepochopený a miestami nedocenený určitými ľuďmi. Nedávali mi to úplne najavo, ale vnútorne som to cítil úplne inak. Vždy som nejakým spôsobom vyčnieval z radu a viacej som bol utiahnutý. Keď som začal byť starší, tak v jednom momente zvážnel a začal sa pozerať na svet inak. Neskôr som začal vedieť že určitá skupina ľudí stojí pri mne aj keď som ich nikdy nemal nejako extra veľa. Už od začiatku života som mal menšiu partiu ľudí, ktorá bola tým múrom čo prerážala všetky tie zlé veci a ukázala že ten život má zmysel.

Aj v súčasnosti niekedy cítim určité pocity, ale viem že nie je všetko biele a čierne. Viem že je dôležité vnútorne neupadnúť a jediná možnosť ktorú mám je voči tomu bojovať. Ja som sa niekedy tak strašne veľa vecí bál, teda niektorých sa bojím dodnes, len to zvládam lepšie. Len nejakým spôsobom mi boli vštepované určité hodnoty vďaka ktorým si vážim sám seba. Len jediná vec ktorá by sa mala zlepšovať, tak je sebadôvera voči sebe. Ale všetko ostatné v živote považujem za to správne a už by som to nedokázal v sebe nejakým spôsobom meniť. Už viem že je to takto lepšie a jediné čo mi ostáva je veciam čeliť. Netvárim sa že tie veci neexistujú a beriem to tak že je to súčasť môjho života. Len tie veci ktoré niekedy zažívam, tak ľudia nevidia a nevedia že sa dejú. Len viem že to musím prijať nejakým spôsobom, lebo v skutočnosti nemám na výber. Som postavený k tomu čelu a už sa začínam vnútorne usmievať. Aj keď niektoré veci nie sú vždy ideálne, ale vždy sa dajú nejako zvládnuť. Niekedy sú momenty kedy si poplačem a poviem že čo by som najradšej zmenil, ale potom príde na to že sa určité veci mali stať. Neskôr dostávam motiváciu od ľudí a zistím že všetko čo v živote robím má zmysel.

Čoraz viac sa snažím usmievať aj keď to nie je vždy jednoduché, lebo sa deje vo mne veľa vecí. Uvedomujem si že žiť tento život má zmysel aj keď niekedy veci cítim inak a že mám dni kedy mi býva ťažko. Táto doba má svoje pozitívne momenty a niekedy aj tie najdivnejšie, ale treba to prijať. Treba brať život s tým že nie všetko k nám príde samé a musíme neustále nájsť riešenie ako všetko zvládnuť. Verím že sa raz príde deň, kedy budem svojim deťom vštepovať určité základy a stáť pri nich. A budem sa snažiť im povedať že aby si určité veci nepripúšťali a nikdy sa necítili tak ako sa dakedy cítim ja. Aby vedeli nájsť pochopenie u ľudí a aby vedeli že ja ich budem vedieť vždy pochopiť za každých okolností. Budem robiť všetko preto, aby boli pochopené a docenené, lebo si to skutočne zaslúžia. Viem že nebudem určité veci prehliadať a tváriť sa že ich nevidím. Raz príde moment kedy si poviem že to malo zmysel, lebo som im dokázal načúvať a riešiť s nimi všetky problémy. Nebudem kričať a ani nebudem na nich naštvaný, lebo bude dôležité len počúvať a vnímať tie slová. Na ničom inom v skutočnosti nebude záležať, len na tom ako správne viesť deti.

Už nebude záležať na tom že kto bude po mojom boku a kto nie. Lebo ten skutočný boj budem vždy viesť sám zo sebou. Vždy budem stáť niekde uprostred a uistovať sa že kto je môj skutočný priateľ. Vždy sa budem pozerať na to že ktorá strana je ľavá a ktorá pravá. Budem sa snažiť aby každý krok ľudia ocenili a videli moju snahu spraviť niečo lepšie. Ešte viac sa budem snažiť počúvať svoj vnútorný hlas a odlišovať že ktorí ľudia sú dobrí alebo zlí. V živote určite budú ľudia ktorí budú ceniť iných než mňa, ale viem že tí správny ľudia tu zostanú. Ale dokážem sa s tým všetkým vyrovnať aj keď to tak možno nevyzerá. Dá sa to nejakým spôsobom zvládnuť, len nesmiem upadnúť na duchu a opustiť sa. Stále budú veci ktoré budú pre ľudí neviditeľné, ale viem že si tými vecami musí každý prejsť sám lebo iná možnosť nie je. Som vďačný že určité veci sa dejú a že sú súčasťou určitej mozaiky, ktorú je potrebné poskladať.

Nikdy sa neskončia určité veci, ktoré sa časom udejú a viem že sa ukážu ako správne. Raz budú ľudia vidieť čím som si reálne prešiel a že som to zvládol bez výhovoriek a ľutovania. Že tá cesta celým tým svetom mala určitý zmysel a že som prešiel s nej veľmi veľa. Vždy budem robiť všetko aby som tento boj nikdy nevzdal aj keď viem že môže každá situácia v živote niečo zmeniť. Môžu sa po určitom čase zmeniť moje pocity a moje názory na svet. Ale som rád že som určité veci urobil a nikdy to nebudem ľutovať. Keby určité veci vo svojom živote neurobím, tak by ma brali ako človeka čo v skutočnosti len prežíva a nežije. Lebo kedy nezačnem určité veci vo svojom živote riešiť, tak spadnem na dno a to nechcem. Nechcem byť tou šedou myškou ktorá je niekde v spoločnosti a ktorú podceňujú. Viem že sa budem veľa vecí báť, ale musím tomu čeliť. Dôležité je nebyť neviditeľný a ukázať že ten potenciál niekde skutočne drieme, len nie je dostatočne využitý. Keby nie je určitých vecí v živote a ľudí čo sú okolo mňa, tak by som nebol tam, kde reálne som.

Ťažké

Každý v živote zažíva nejakú situáciu, kedy má pocit že je všetko zložité a ťažké. Človek v skutočnosti bojuje z vecami ktoré má pocit že nevie nijako zvládnuť. Najradšej by unikol od problémov sveta a od ľudí ktorí mu robia zle. Ako nevravím že svet ako taký je zlý, ale že sú v ňom ľudia ktorí hodnotia človeka podľa vonkajšej krásy. Že sú v ňom ľudia ktorí sa na niečo hrajú a majú pocit že sú najmúdrejšími na svete pred ostatnými. Veľa ľudí pozná priam situácie kedy sa im niekto posmieva za to ako vyzerajú a že tie slová posmievačov skrátka môžu zraniť. Môže to v skutočnosti tak ublížiť ako keď človeka šikanujú v škole alebo niekde na pracovisku. Skrátka ani jedna situácia v živote nebude ľahká a vždy môžme očakávať v živote určité prekážky. Nemôžeme čakať že nás niekto bude tľapkať po pleci a vravieť nám ako nás má rád. Nemôžme čakať že ľudia okolo nás sa prestanú pretvarovať a že všetko čo spravíme bude odmenené potleskom. Ale stále budú vládnuť nejaké spoločenské rozdiely a ľudia sa budú radiť medzi rovných a rovnejších. Budú tu aj ľudia, ktorí budú chudobným brať a bohatým dávať teda budú novodobí Jánošikovia čo väčšiu časť ľudí ani neprekvapuje. Čoraz väčším trendom je sa pozerať ľudom cez prsty a vnímať ich ako niečo nežiadúce.

Dôverne aj ja poznám túto situáciu a viem že je najťažšie byť sam sebou. Najme je to tak vo svete kde sa ľudia radšej budú neznášať než mať radi. Často majú tí ľudia sklon svoje chyby hádzať na druhých a takto to je posledné obdobie. Často človek čo nemôže za to že má určité zdravotné problémy, tak mu ešte povedia že pribral a že by mal schudnúť. Daktorí ľudia priam akoby trpeli určitým syndrómom že sa radšej budú starať do iných než do seba. Skrátka nikto nemôže za to kým v skutočnosti je a podľa postavy človeka hodnotiť dokáže len človek čo si určité veci neprežil a nevie sa vcítiť do ľudí čo sú nejakým spôsobom iný a sa snažia nejakým spôsobom odlíšiť. Ja by som nemal odvahu tak hodnotiť a nálepkovať ľudí. To fakt dokážu len ľudia čo sa nejakým spôsobom nevedia vyrovnať sami zo sebou a takto si vybíjajú svoje komplexy. Niekedy už tomu fakt nerozumiem prečo sa to deje a čo si tým ľudia chcú dokázať. Nie všetci ľudia sú takí a sú aj takí ľudia čo človeka dokážu nejakým spôsobom povzbudiť. Tí ľudia dokážu byť nejakým spôsobom byť pre nás vzorom a snažia tento svet robiť lepším. Snažia sa aj napriek tomu že sú k nim iní ľudia veľmi zlý. Možno nie všetko čo sa deje v živote je ideálne, ale veľká časť ľudí sa aspoň snaží.

Viem že niektoré veci v živote môžu byť ťažké, ale snažím sa s tým bojovať. Ale niekedy sú dni, kedy skrátka nie je vždy nálada sa smiať a jediné čo vtedy pripadá do úvahy je si pustiť nejaké pesničky. Vtedy sa nad tým všetkým nejako zamyslím a nezdá sa to až tak zložité. Stále sa učím vyrovnať s tým že niečo sa podarí viac a niečo menej. Niekedy si poplačem a nejako zo seba všetko nejakým spôsobom dostanem. Skrátka sa neľutujem a nevravím že je ten život nejakým spôsobom ťažký, skôr to všetko okolo seba pozorujem. Určitá skupina ľudí mi dáva silu aby som to všetko nejako zvládol aj napriek tomu že sa neviem určitým veciam vyhnúť. Skrátka som realista čo sa snaží na veci pozerať reálne a nemať na tvári ružové okuliare. Každým dňom viem že nie všetko v živote sa rodí ľahko a za tým všetkým sú prekážky ktoré treba zdolať. Človek keď niečo robí tak sa je za tým strašne veľa úkonov čo musí spraviť, skrátka sa to začne nejakým spôsobom nabaľovať. Mám nejaké tie svoje vzory ľudí ku ktorým vzhliadam a ktorí mi svojimi slovami dávajú silu. Sú to ľudia ktorí dokážu byť tým svetlom v tme a prežiaria všetku tú temnotu ktorá je v ľudskom srdci. Sú mi veľkou inšpiráciou a oni sa sami nevzdávajú a robia tento svet lepším. Nepretvarujú sa a poznajú tak ľudský cit ako je empatia.

Nemám nejaký návod a ani riešenie že ako má človek žiť svoj život. Niekedy naozaj stačí aby človek bol sám sebou a aby nič v živote nerobil na silu. Proste si treba povedať že musíme mať aj dni, kedy to nie je vždy najlepšie. Keby všetko bolo len dobré a jednoduché, tak by nás život skrátka bol nudný a fádny. Keby je každý jeden deň v našom živote rovnaký, tak by celý život nemal zmysel a nevážil by si nič okolo seba. Sú veci čo budú ťažké, ale časom sa ukáže že či tie veci ľudia skutočne zvládli. Čas v skutočnosti ukáže ako na tom skutočne sme a že či dokážeme vystúpiť s tieňa pochybností a neistoty. Lebo vždy v našom živote bude jedna skupina ľudí príliš sebaistá a tá druhá bude nesmelá a bezbranná. Ale v skutočnosti jedine ako sa dá voči tomu bojovať je mať zdravý rozum a neupadnúť na duchu. Je veľa vecí čo ľudia nepovedia, lebo v skutočnosti nechcú sklamať tých čo majú radi. Len nedovoľme aby sa nám ľudia posmievali za to že sme iní a že s niečím vo svojom vnútri bojujeme. Lebo neskôr aj tí ľudia čo nám posmievali, tak nám raz budú podávať ruky a budú pozerať z údivom ako sme to všetko dali. Aj keď sa zo začiatku to bude zdať ako nemožné, ale postupne nám všetko začne dávať zmysel. Celá tá skladačka začne mať zmysel, keď sa všetky dieliky spoja dokopy.

Bojová symfónia

Viem kam skutočne kráčam,

že čo je mojim skutočným cieľom,

aj keď niekedy niečo skúsiť bolí,

ale bojovať sa v skutočnosti oplatí,

kráčanie tými všetkými ulicami,

niekedy je lepšie ísť aj inými cestami,

tam kde nie sú väčšie davy,

je dobré nájsť tam nejaké skratky,

neustály závan strachu v sebe mám,

niekedy ani sám neviem kade kráčam,

keby som určité veci v živote neskúsil,

tak by som to určite reálne ľutoval,

neustále znejúce skladby Linkin Park,

pri hudbe neraz obchádzam určitý park,

bojová symfónia vo mne okamžite zavelí,

nikdy nie je koniec všetkých nádejí,

postupne sa nám tá cesta odkryje,

nie všetko čo sa v živote deje je márne.

Dobré zbohom

Premýšľal som v poslednom období o čom skutočne písať, keďže som začal zažívať veľa vecí. Dialo sa strašne veľa vecí čo ma nejako ovplyvnilo a že prišli ľudia ktorých považujem za zázrak, ale musel som nechať niektorých odísť a povedať si že to bol správny krok. Myslel som si že všetci okolo mňa sú úžasní ľudia a nikdy som si nemyslel že ma bude niečo v živote štvať. Že raz prídem do bodu, kedy sa všetko vo mne uzavrie a niekedy nevnímam radšej nič. Niekedy som si vravel, ako najlepšie by bolo niekam uniknúť a skryť sa pred celým svetom. Ale vždy si nejak uvedomím že okrem Elenky, mamy a mojej sesternici Maťky mi zostalo len pár priateľov. Všetci ostatní tu nebudú a proste niektoré veci budem radšej v sebe reálne držať. Nie preto že chcem, ale preto že nechcem ľudom spôsobovať žiaľ a bolesť ktorú som radšej držal v sebe. Viem že občas nie sú veci ideálne, ale snažím sa žiť s tým a pochopiť ako sa všetko pre niečo deje. Každý človek zažije niekedy deň, kedy to v ňom praskne ako taká sopka. Že sa určité veci zmenia do takej miery, keď vieme že nás nejako ovplyvnia.

Najťažšie bolo byť vo vzťahoch kde som nadobúdal pocit, že ja ľúbim a ten druhý človek nie. Keď si premietnem že kvôli prvému vzťahu sa začali moje depresie a takmer ma to zničilo. Bolo to také zlé že v danom momente môj život nemal zmysel. Cítil som triašku a premýšľal som nad tým že či chcem žiť. Veľká časť ľudí by si povedal že lamentujem a príliš riešim svoj život, ale skutočne sa to dialo. Potom keď som sa s tým všetkým zmieril, tak som bol rád že mi ten balvan zo srdca spadol. Zrazu všetko zmizlo preč a už som to dokázal lepšie prijať, vedel som sa ľahšie zmieriť s tým že po citovej stránke to nebude ideálne. Boli aj iné baby, ktoré som dokázal milovať a v skutočnosti som zostal v kontakte len s tou jednou. Len s tou, ktorá ma má doteraz rada aj napriek tomu že sme kamaráti. Vedel som že keď sa niečo v mojom živote skončí, tak sa vo mne niečo zmení. Zmení sa to, že sa s niekým budem musieť rozlúčiť a posunúť sa ďalej sám, bez nejakej zaujímavej ženy. Ale viem že sú tu osudové ženy čo ma budú ľúbiť a budú stáť pri mne nech sa čokoľvek bude diať.

Keď som sa cítil nie najlepšie, tak často som si musel zapnúť Linkin Park a uniknúť od myšlienok. Pamätám si obdobie keď som sa vnútorne cítil prázdne a často som cítil že niekam padám. Prenasledoval ma môj vlastný pesimizmus a moja vlastná naivita, neustále niekomu veriť. Vždy som sa bál vo svojom živote nejakej zmeny a vecí čo prídu po tej zmene. Nikdy som nebol ten človek čo by nejak kričal a s niekým sa vadil. Len som vedel že s niektorými vecami skrátka nemôžem bojovať. Vedel som že prišla búrka a musel som to nejakým spôsobom prekonať a zaťať nejakým spôsobom zuby. Ak som v niekom skutočne hľadal nepriateľa, tak som vedel že je nejakým spôsobom vo mne a že ho musím nejako poraziť. Bolo jasné že niečomu vo svojom živote skrátka musím dať zbohom a viem že to vôbec neľutujem. Keď si predstavím že niektoré veci som vo svojom živote ľutoval a mrzeli ma, tak som šťastný že sa stali. Skrátka sa udiala v mojom živote zlomová sebareflexia, kedy som si začal uvedomovať že niečo vo svojom živote robím zle. Ale stále že budú situácie kedy budem robiť chyby a iné to v skutočnosti nebude.

Veľa krát som mal svoje určité ja, ktoré si ľudia nejakým spôsobom zaškatuľkovali. Ale jediné čo sa nezmenilo tak sú určité životné rituály. Postupne sa to pretavilo do správania, kedy na mňa začalo silno vplývať že som introvert a že najradšej mám kľud. Som najradšej keď nevnímam veľkú skupinu ľudí a keď môžem vnímať ľudí čo za to skutočne stoja a nikdy to s človekom nevzdajú. Ťažšie bolo zistiť že ktorí sú v skutočnosti tí praví a že či človeka nepodrazia pri prvej príležitosti. Ale doteraz mám pocit že to neviem a že jediná cesta aká existuje, tak je v skutočnosti vyčkať. Iné možnosti ako keby ani neexistovali a v skutočnosti platí iba tá jedna. Stále cítim že na tomto svete musím nájsť svoje miesto skôr, dokým na tomto svete neskončím. Miesto kde sa ľudia nebudú smiať, nadávať, vysmievať a budú viac chápať veci čo vo svojom živote cítim. Ale viem že moje predošlé ja odišlo a už sa nikdy nevráti medzi ľudí. Ľudia poznajú len to moje milujúce ja, ktoré nikomu neublíži a ktoré radšej pomôže.

Viem že moje ja tiež bojuje s určitými démonmi a zo svojim vlastným rozumom. Stále cítim že úzkosť je niekedy silnejšia než smelosť sa snažiť na sebe zmeniť nejakú čriepku zo mňa. Sú veci ktorým som dokázal dať zbohom a sú veci ktoré so mnou kráčajú po celý môj život. Som vďačný za tie skúsenosti čo prišli a ktoré mi dali silu byť lepším človekom. Nebolo jednoduché určité veci dokázať a nejakým spôsobom sa s nimi vyrovnať. Ale viem že sú ľudia čo robia všetko preto, aby som sa nikdy nedostal na zlú cestu a aby som veril tomu čo cítim vo svojom vnútri. Často ma viera drží pri živote a keď sa necítim najlepšie, tak sa vo mne zapne kontrolka že na toto nesmiem myslieť. Každý má právo sa nejako cítiť a viem že to vždy nejako zvládnem. Možno nedokážem všetky problémy sveta vyriešiť a nedokážem vždy urobiť všetko na čo ľudia pomyslia, ale snažím sa. Snažím sa vždy veriť že dobro v každom z nás existuje a nikdy nevymrie.

Čím som starší, tak som vo fáze kedy dokážem veci inak vnímať. Keď si premietnem veci ktorými som si prešiel, tak som rád že ich mám za sebou a sa môžem posunúť ďalej. Za všetko dobré a aj zlé som rád, lebo sa mi vytriedili ľudia čo sú moji skutoční priatelia a ľudí čo sa nejakým spôsobom mi vtierali do priazne. Už keď som kráčal nejakou životnou cestou, tak som vedel že sú tam prekážky ktoré treba skutočne prekročiť. Teraz viem že aj keď som niečo urobil, tak už som to tak neľutoval a už ma to tak nemrzelo. Nemrzeli ma veci ktorými som ľudom nijakým spôsobom neublížil, ale mrzeli ma veci čo boli nesprávne a niekoho sklamali. Ale ísť ďalej som musel tak či tak a proste som sa na to nemohol vyhovárať. Niektoré veci som rád že s môjho života skutočne odišli a že som im dokázal zamávať na rozlúčku. Možno si to ešte neuvedomujem a nepripúšťam, ale viem že všetko čo sa v mojom živote udialo, tak ma nejakým spôsobom formovalo. Viem že som človek čo radšej píše a koná, než by som mal mať nejaké zbytočné reči.

To čo som napísal môže vyznieť rôzne, ale viem že tie slová neľutujem. Viem že som musel dostať zo seba všetky veci ktoré sa vo mne diali a ktoré sa možno ešte dejú. Ale som vďačný za tie veci a za ľudí čo tu pri mne skutočne stáli a ktorí robia všetko preto, aby som bol lepší. Musel som dať zbohom svojmu vlastnému ja a dať šancu svojmu novému ja, ktoré už je vnútorne opatrnejšie v tom čo vraví a ako premýšľa. Musel som strašne veľa vecí zmeniť, aby som sa niekam reálne dostal. Možno som človek čo je niekedy príliš opatrný vo svojich pocitov, ale to neznamená že sa neviem tešiť aj z mála. Teším sa najlepšie ako sa len dá a som rád že môžem robiť to čo ma baví aj napriek vedomiu že to robím čoraz menej. Viem že ako je ťažšie napísať podľa skutočnej udalosti a žiaden detail si nevymyslieť. Ale snažím sa tým žiť a robím to rád. Som rád že môžem vypomôcť pri vyberaní pesničiek do Rádia_FM a konkrétne do relácia Bez Pózy. Čoraz viac sa utvrdzujem v tom že robím veci, ktoré majú zmysel a s ktorých sa viem reálne tešiť. Dal som zbohom veciam čo ma vnútorne brzdili a otvoril som dvere veciam čo ma vnútorne zmenili k lepšiemu.