Lavína 2

Bol som v tej lavíne myšlienok stratený,

počul som tvoj hlas a pocítil aké je to byť šťastný,

pochopil som že bolo pre mňa dôležité dať ti vedieť,

ten pocit vidieť tvoju šťastnú reakciu aj teraz dokáže veľa znamenať,

som šťastný že napriek všetkým okolnostiam si v mojom živote,

pravdepodobne som sa našiel v živote vďaka tebe,

našiel som silu ti povedať že mi na tebe skutočne záleží,

ten pocit ktorý som pri tom cítil bol ten najkrajší,

rozžiarila si môj svet všetkými možnými farbami,

vďaka tebe viac cápem čo si cítila vo svojom vnútri,

uvedomujem si že odmlčať sa bola veľká chyba,

kvôli mne viem že bola smutná ty a tvoja duša,

ďakujem ti že si ma napriek všetkému neprestala vnímať rovnako,

že s tebou tento svet dokáže byť oveľa lepšie miesto,

čoraz viac si vo mne dokázala upevniť moju vieru,

vďaka tebe cítim že mám oveľa pokojnejšiu dušu,

môžeme spolu čoraz viac premýšľať o samotnom živote,

viem že si všetko čo máme na srdci v skutočnosti povieme,

stála si pri mne vždy a stojíš pri mne aj v súčasnosti,

som ti vďačný za všetky krásne pocity v tejto chvíli,

tvoja láska a dobrota zo mňa robí lepšieho človeka,

o niečo krajšie by ťa bolo stretnúť a chytiť do náručia,

otváraš mi oči každý jeden deň a všetko je s tebou lepšie,

usmievam sa pri myšlienke že si píšeme a sa počujeme,

urobím všetko preto aby som ťa nikdy v živote nesklamal,

aby som vo svojom srdiečku ťa už navždy mal,

keď som ťa spoznal bol to najkrajší pocit na svete,

vedieť že existuješ pre mňa bolo jedno veľké šťastie,

nikdy by ma nenapadlo že niekoho v živote budem milovať,

napriek všetkému som šťastný a viem že dokážem na teba myslieť,

si mojou vysnívanou ženou na ceste celým mojim životom,

lebo len ty si pre mňa človekom s ktorým byť naozaj chcem,

som vďačný za možnosť kedy som si to dokázal uvedomiť,

že ty si pre mňa ženou na ktorej mi vždy bude záležať,

viem že keď uvidím tak sa obaja vzájomne potešíme,

svoju vzájomnú prítomnosť skutočne oceníme.

Stratil som sa

Občas cítim že som sa stratil vo svojich vlastných pocitoch. Niekedy neviem či sa v tom čo cítim dokážem skutočne nájsť. Niekedy slová nenapravia to čo sa v skutočnosti stalo. Občas cítim že aj samotné šťastie môže byť len dočasné. Že všetko čo je pekné okamžite dokáže zmiznúť a nikdy sa to nevráti. Občas cítim že nepatrím sem a ani do spoločnosti ľudí. Kvôli svojmu vlastnému svetu viem že sa veľa vecí nikdy nedokáže zmeniť. Uvedomujem si že v živote prídu momenty kedy človek všetko obetuje a vzdá sa. Občas aj ja to tak cítim že nie vždy viem ako ísť ďalej. Snažím sa nájsť v tomto svete niečo čo je dobré. Len občas si uvedomujem že ľudia do veľkej miery ovplyvnia kým v skutočnosti som. A viem že sa to začne meniť s každou jednou skúsenosťou. Stratil som sa v tom mori pocitov ktoré niekedy neviem ako spracovať. Stále musím bojovať aj keď ten boj ľudia často nevidia. Niekedy potrebujem cítiť že skutočne existujem a že niekomu na mne záleží. Nikdy som nad tým nelamentoval, ale čoraz viac cítim že musím bojovať o svoju existenciu v tomto svete. Aj keď viem že úplne nezapadnem na čo si človek nejakým spôsobom zvykne. Občas potrebujem uveriť že môj život dokáže mať skutočný zmysel. Niekedy cítim že sa ľudia môžu na mňa hnevať a majú na to plné právo. Preto niekedy som vo svojom vnútri plný obáv než nejakej vnútornej životnej istoty. Radšej v sebe niektoré veci potlačím, než dať najavo nejakú svoju slabosť. Lebo niekedy neviem aké budú moje dni v živote či dobré alebo zlé. Uvedomujem si že to nemusí vždy záležať odo mňa. Pravda je taká keď sa aj cítim dobre, môže prísť niekto kto to skutočne zmení. A preto sa niekedy v tomto svete cítil stratenejšie, lebo neviem kto je kto. Neviem kto je ten pravý človek a kto nie, lebo sa vždy pokúšam veriť v dobro. Aj v momente kedy by som najradšej niekedy zabalil a vzdal to. Sú dni kedy aj mne je s toho celého smutno. Lebo cítim príliš veľa nepokoja, kvôli ktorému ľudí nikdy nepretvorím. Je ťažké existovať vo svete kde ľudia nie vždy cítia to čo ja. Ten môj svet s tým ich je tak často vzdialený že sa to nikdy nepretne. Keby nepočúvam hudbu a nežijem v jej dianí, tak by som nevedel čo ďalej. Premýšľal by som nad vecami na ktoré myslí veľká časť súčasnej generácie. Len občas potrebujem cítiť že môj život má zmysel a že má zmysel v ňom za niečo bojovať. Ale nechcem sa tlačiť niekam kam v skutočnosti nepatrím, len sa pokúsiť niekde splynúť a nájsť ten pocit lásky. Ja si tú realitu uvedomujem každý jeden deň a to že je tu niekto dôležitý kto ma v skutočnosti potrebuje a ja potrebujem jeho. A nielen iba ten jeden človek, veľa ľudí má pocit že keď som vo svojom svete že nikoho okolo seba nepotrebujem, ale skutočnosť je iná. Potrebujem cítiť že v tomto svete nie som stratený a že dokážem nájsť cestu k ľudskému srdcu. Lebo niekedy človek môže zablúdiť, ale nikdy nezablúdi na nejakej ceste alebo v lese. Potrebujem cítiť že som na ceste životom nestratil svoju myseľ. Že všetko čo urobím nie je zbytočné a dokáže mať zmysel. Že na ceste životom dokážem slobodne a jasne myslieť. Každý človek sa môže stratiť vo svojich pocitoch, kedykoľvek to môže prísť. Ale dá sa tomu čeliť z láskou a autentickosťou ako takou. Každý človek má právo sa v tom stratiť a potom sa môže znova nájsť.

Cudzinci

Niekedy sú dni kedy sa cítim stratený,

v tomto svete sa nie vždy cítim pochopený,

všetko je v tomto svete niekedy cudzie,

aj ľudia občas nevedia čo sa niekedy deje,

v živote osamotený a množstvo cudzincov,

niekedy to nevyváži ani množstvo slov,

občas sa pokúšam niečo nájsť ale neviem čo,

mám pocit že niekedy neexistuje východisko,

občas príde smútok a pocit nedôvery,

už neviem či nebudem na konci cesty,

niekedy úzkosť ovplyvní že sa len ťažko otvorím,

uvedomím si že svoju vlastnú dušu tým len zatvorím,

občas cítim že sa v živote dokázali stať omyly,

vďaka nim viem že nikto nie je úplne bez viny,

občas hľadám niečo čo by moju dušu zachránilo,

ale výčitky nikdy nedokázali upokojiť moje vnútro,

niekedy by som najradšej kričal ale nemôžem,

viem že vo svojom živote môžem byť chybným,

musím si všetko vybojovať aby všetko bolo dobré,

aj za cenu že mi to môže byť kedykoľvek vykričané,

keď aj tí vlastní môžu byť v živote tými cudzími,

a cudzí môžu byť v skutočnosti vlastnými,

viem že prečo si ťažšie dokážem nájsť cestu k ľudom,

lebo viem že sa možno v tom živote sklamem,

niekedy sú momenty kedy potrebujem byť v samote,

prísť na to čo je v mojom živote naozaj správne,

pocity ktoré mám čoraz viac naberajú intenzitu,

okrem mamy a pár ľudí nie všetci chápu moju dušu,

ale je to v poriadku sa takto vo vnútri cítiť,

lebo som si tým všetkým musel naozaj prejsť,

viem že pre ľudí budem vždy cudzincom,

zostanem pre určitú skupinu neviditeľným,

ťažké je byť pravdivým voči iným a sebe,

ak neviem čo sa ďalej v skutočnosti udeje,

príde ten čas kedy tomu bude porozumené,

keď to čo cítim bude raz pochopené.

Prečo si niektorých ľudí pustím k telu a iných nie

Veľa ľudí sa do veľkej miery zamýšľa ako to so mnou naozaj je. Prečo si niektoré skupiny ľudí do života pustím a iné nie. Všetko je samozrejme na nastavení ľudskej mysle a na tom ako moje podvedomie pracuje. Nie je to o tom že by som nemal ľudí okolo seba rád. Mám rád ľudí, ale uvedomujem si že aká náročná je k nim cesta. Že si k nim treba ten vzťah nejakým spôsobom budovať. Je veľmi veľký rozdiel v tom kto je s nami od začiatku a kto nie. Rodina je tu s nami od začiatku, lebo ju si pustíme k sebe od narodenia a to je úplne iný vzťah ako voči priateľom. Priatelia sa dajú nahradiť, ale rodinu nenahradíme lebo po nej zostane prázdne miesto. Je to iný vzťah ako s priateľmi, lebo rodina ešte nám nejakým spôsobom môže pomôcť a korigovať naše rozhodnutia aby sme ich urobili lepšie. Priatelia v určitom momente môžu odísť a už sa nikdy nevrátia len s nimi prídu rany ktoré sa len ťažko zahoja.

Človek sa v dnešnej dobe neotvorí každému, lebo často za tým môže byť zlá skúsenosť. Prišlo do veľkej miery určité sklamanie a niekedy môže prísť obava že sa to stane znova. Aj ja som sa kedysi príliš otváral komukoľvek a do veľkej miery mi to v živote ublížilo. Často treba vedieť komu sa zdôveriť a pri kom treba v skutočnosti premýšľať. Niekedy je to komplikovanejšie, ale dá sa to zvládnuť. Ja som nebol vždy introvert, spomínam si ako som vedel vyjadriť čo si naozaj myslím. Teraz sa vnútorne kontrolujem lebo si ľudí okolo seba vážim a určite by ma nepotešilo keby som to nejako pokazil. Príliš si uvedomujem ako to je niekedy aj ľuďmi. Neprijímajú otvorenosť a dokážu sa nahnevať za úprimnosť. Takí ľudia nikdy nebudú v mojom živote lebo viem že sa nenaučia ovládať svoje emócie.

Ja milujem spoločnosť ľudí čo asi každý, ale viem že ak niekam nepatrím tak tam nebudem. Často sa vytvára obraz o tom že keď je človek v spoločnosti nie je sám, ale opak je pravdou. Zažil som takéto momenty v spoločnosti ľudí, kde som bol len poslucháčom a nebol priestor na to rozvinúť z niekým debatu. Človek je niekedy viac sám v spoločnosti ako mimo nej. Ale musí stretnúť tú správnu partiu ľudí ktorá ho psychicky a morálne potiahne hore. Sú to ľudia ktorí človeku musia venovať celú svoju pozornosť aby sa človek necítil sám. Človek ak je mimo určitej spoločnosti nemusí byť vždy sám. Lebo niekedy tá samota sama o sebe dokáže byť prínosom. Niekedy sú momenty kedy potrebujem pokoj od ľudí, vzdialiť sa a byť v ústraní. Ja sa nepotrebujem vždy tlačiť niekam kde nepatrím, a odkiaľ by som mal pocit že potrebujem odísť.

Ja sa otvorím len pár ľudom v živote, nie je to o tom že nejakú osobu okamžite spoznám a je to vyriešené. Lebo to tak v skutočnosti nie je, musím si k tomu človeku vytvoriť dôveru. Veľa ľudí má pocit že ak som vo svojom svete tak som len zamračený, smutný ale nie je to pravda. Usmievam sa vtedy ak je na to skutočný dôvod a nikdy sa nebudem smiať na silu. Ľudia si o človeku radi vytvoria mienku bez potreby aby ho viac spoznali. Ja som vďačný že si postupne dokážem ku každému nájsť cestu, ale nie je to vždy také jednoduché ako sa zdá. Človek nepovie každému všetky svoje pocity a prípadné tajomstvá. V tomto som niekedy veľmi opatrný, lebo neviem kto bude o mne rozprávať v mojej neprítomnosti.

Pustiť do vlastného sveta ľudí je niekedy náročné a môže to ovplyvniť môj život. Ja si to nevyberám ono sa všetko deje nejako prirodzene samo. Do veľkej miery sa v tej spoločnosti prejavia určité rozdiely vďaka ktorým je človek odlišný. Veľa ľudí keď na niečo nezareagujem majú pocit že som odmeraným, ale nie je to tak. Uvedomujem si že nechcem ľudí zneužívať alebo im brať nejaký životný priestor. Lebo si uvedomujem že tiež majú určité svoje záujmy a tiež cítim že ich treba nechať aby dokázali rásť aj samostatne. Nie je za tým absolútne nič osobné, len si uvedomujem že každý človek potrebuje svoj vlastný priestor. Nikdy to nebolo o tom že by som niekoho nemal rád. Uvedomujem si že je potrebné určité veci v živote akceptovať a porozumieť im.

Ľudia ktorým verím a vedia o mne všetko mi ukazujú že sú tí najlepší priatelia v mojom živote. Spoznal som aj veľa ľudí zo zahraničia ktorých sledujem a aj medzi nimi mám pár úžasných priateľov. Držia ma nad vodou keď niekedy neviem ako ďalej. Viem že nie všetci ktorých poznám vo svojom živote reálne stretnem, lebo sú ďaleko. Ale napriek tomu tá diaľka nie je prekážkou, ale ľudia čo žijú na Slovensku tam to nie je až také nemožné. Všetko sa udeje kvôli špeciálnemu dôvodu na ktorý príde každý z nás. Ukazujú mi moju najlepšiu verziu seba samého. Posúvajú ma vpred a viem vďaka nim kým v skutočnosti som. Dávajú mi vnútornú silu ktorú niekedy na ceste životom potrebujem aj keď to niekedy vnútorne ani nepriznám.

V živote ani nie je dôležité koľko má človek priateľov, ale to že či pri tom človeku naozaj stoja. Človek ani nemusí byť s nimi veľmi často aby to naozaj cítil. Som vďačný za tento pocit, ale viem že časom sa to môže zmeniť. Nie som naivný, uvedomujem si kto pri mne zostane a kto odíde. Ďakujem každému kto dokáže porozumieť mojim myšlienkam. Lebo pre mňa je dôležitejšie premýšľať nad tým než to zo seba dám von. A je za tým tiež určitá práca ktorá bude ocenená z odstupom času. A viem že keď si ktokoľvek nájde cestu aby ma aj takto spoznal bude za to vďačný. Lebo vždy ma dokáže povzbudiť ak viem že sú ľudia v tom spoločne so mnou.

Cesty

Môj život je neustálou cestou pri ktorej presviedčam sám seba že ju zvládnem. Ale uvedomím si že na tej ceste môžem buď niečo získať alebo stratiť. Už to nie je o tom čo všetko potrebujem dokázať, ale o tom či všetko čo sa deje má nejaký priamy zmysel. Lebo potrebujem cítiť že moja cesta životom dokáže mať jasný cieľ. V živote sú rôzne cesty ktoré ma dokážu niekam dostať a vďaka nim dokážem nájsť smer. Len niekedy si uvedomujem že na tej ceste môžu byť ľudia čo to nejakým spôsobom ovplyvnia. Môžu to ovplyvniť buď pozitívne alebo negatívne. Viem že časom môže všetko v živote zmiznúť a už sa to nemusí vrátiť späť. Že postupne zmiznú všetci tí ľudia ktorí ku mne nejakým spôsobom vzhliadali. Niektorí už skutočne zmizli a viem že sa to už nedá viac napraviť. Nie je to nejakým odlišným pohľadom na život, ale zmenia sa v živote určité priority. Do veľkej miery to ovplyvní citový život, keď sa človek začne odkláňať od ľudí a priateľov. Ja viem že ako príde citový život v mojom prípade tak ma to ovplyvní. Prioritou bude ten človek ktorého budem mať rád. Všetko pôjde bokom a niekedy rozumiem tomu prečo to tak naozaj je. Citový život ovplyvňuje to kým človek v skutočnosti je a poznal som to z vlastnej skúsenosti. Začal som cítiť že je všetko akosi iné a viem že sa zmenia ľudia okolo mňa. Viem že sa do veľkej miery človek naviaže na ľudí pri ktorých cíti blízkosť. Je to úplne prirodzené, lebo mu na tých ľuďoch záleží. Niekedy sa tie cesty spoja a iné sa môžu aj rozísť. Aj tí čo boli najlepší kamaráti / priatelia môžu časom odísť. Ono sa s tým človek po nejakej dobe naučí žiť. Naučí sa že je mať okolo seba pár ľudí než ľudí čo človeku v skutočnosti nerozumejú. Všetky cesty sa raz vzájomne pretnú v jednom veľkom cieli ktorý môže byť blízko. Raz sa všetci stretneme a vzájomne si všetko odpustíme. Lebo to tak naozaj je a ja som cítil že skôr treba odpustiť ako zostať v apatii a úzkosti. A odpustil som, vďaka čomu som našiel silu ísť ďalej. Všetko je v mojej vlastnej mysli a tá môže byť extrémne silná. Ale som rád že niektorí ľudia zostali so mnou aj keď sa niečo vo mne dokázalo zmeniť. Ale o to viac je to poznanie krajšie a silnejšie. Lebo je za ním skúsenosť ktorú mi nemôže zobrať a za to vždy budem rád.

Zvukový svet

Aké by bolo krásne žiť vo svete kde je množstvo čistého zvuku. Kde sú tie zvuky tak čisté že by sa človek vďaka nimi upokojil. Pre mňa ASMR takýto svet predstavuje, kde cítim určité objatie. Kde cítim ako niekto niečo rozpráva a zároveň sa to tak príjemne dokáže počúvať. Viem že vtedy je moja duša absolútne pokojná lebo sú do nej pustené tie najkrajšie pocity. Vďaka tým zvukom cítim určitú prítomnosť človeka, predstavujem si ako je niekde pri mne. Ako ma drží za ruku a nikdy ma nepustí vďaka čomu viem že som v bezpečí. Že som v objatí jeho lásky a že nič iné v skutočnosti ani nepotrebujem. A počúvam slová ktoré mi dávajú nádej do života. Tieto slová sú plné lásky a svetla ktoré prebývajú v človeku. Viem že tomuto pocitu môžem veriť, lebo ma ešte nikdy nesklamal. A ďakujem za tento pocit vďaka ktorému vnútorne môžem naozaj rásť a vnútorne ma to teší.

Pokoj a mier

Čoraz viac cítim že jediné čo vo svojom živote potrebujem je pokoj a mier. Nič iné ku svojmu životu ani nepotrebujem, len to čomu sa dnes ľudia vysmievajú. Nikdy by ma nenapadlo že dnes slová ako pokoj a miere budú v spoločnosti výsmechom. V súčasnosti je všetko ospravedlňované zlou situáciou a vojnou, lebo to tak pravdepodobne zapadá do plánov mocných ľudí. Preto nikto nerozpráva o mieri, ale len o tom ako treba niekomu pomáhať. A samozrejme to čo sa deje neospravedlňujem a ani nezľahčujem. Ale čoraz viac pociťujem že toto nasilu vnucované pomáhanie skôr prispieva k napätiu v spoločnosti a nie ku vytúženému mieru. Nikdy som vo svojom živote nepotreboval vytvárať napätie a ani to nikdy nebudem robiť. Len to chcenie vytvoriť nepokoj sa stalo v ľuďoch akosi silnejšie. Pravdepodobne je za tým aj túžba mať veľa peňazí a potom sa človek nevie kontrolovať. Čoraz viac mám pocit že niektorí ľudia budú napätie vytvárať takmer permanentne, lebo nikdy nebudú vedieť v sebe nájsť pokoj. Vidím to a viem že tým ľudom nedokážem pomôcť ak sa s tým sami nerozhodnú bojovať. Ja rád komukoľvek pomôžem a nikdy som nepovedal že to neurobím. Pomohol som veľakrát a neočakávam uznanie lebo to v skutočnosti nepotrebujem. Pre mňa život má zmysel len vtedy keď je pokoj a mier. Keď prevažujú skôr tie dobré pocity než tie zlé. Vždy sa pokúšam byť dobrým človekom bez nejakej prehnanej snahy. Viac konať dobro a menej o tom rozprávať. Lebo činy sú dôležitejšie než samotné reči čo veľmi dobre viem. Ani neočakávam že mi ktokoľvek povie ako so mnou súhlasí lebo ani o toto mi nejde. Ale keď niekto povie že je so mnou stotožnený v určitom pocite dokážem byť za to vďačný. To že žijem vo svojom vlastnom svete neznamená že som zlým človekom. Všetci ľudia majú svoje vlastné svety kde prežívajú svoje radosti a starosti nielen ja. Myslím si že vo veľkej časti ľudí prebýva dobro, len to zlo niekedy môže byť silnejšie a vytlačí z ľudí tie dobré vlastnosti. A nepíšem to preto aby som tým niekomu ublížil a ak to tak niekto vníma tak ma to mrzí lebo ja ľudí nepretvorím. Pre mňa žiť v pokoji a v mieri je dôležitejšie ako s kýmkoľvek bojovať o tom kto má v čom pravdu. Lebo v živote nejde ani tak o pravdu, ale o to aby sme lásku pustili do svojho života. Záleží mi veľmi na tom aby bolo všetko pokojné a mierové, prial by som si aby na tom rovnako záležalo aj iným ľudom a nielen mne. Aby ľudia čo si prajú mier a pokoj boli raz vo väčšine a nie v menšine. Nediktujme ľudom čo si majú myslieť a to aby mlčali. Lebo na tento svet sme neprišli preto aby sme komukoľvek niečo diktovali a človeku rozkazovali. Ale sme tu na to aby sme tento svet robili lepším miestom. Ak niekto tvrdí opak tak tomu človeku radšej načúvajme a nerozprávajme mu ako má byť ticho. Nikto by nemal ľudom diktovať čo majú rozprávať dokonca ani politici. Lebo veľa ľudí rozpráva o demokracii a v skutočnosti málokto podľa nej žije. V živote nejde o to či ľudí prekričíme, ale o to či dokážeme ich pocitom načúvať. Lebo keď nájdeme pokoj a mier v sebe, tak potom môžeme rozmýšľať o tom ako tento svet zmeníme k lepšiemu. Nie je to o frázach a rečiach, ale o tom čo dokážeme urobiť preto aby sme sa na tomto svete cítili lepšie a krajšie. Lebo keď máme pokoj v sebe, tak stretneme okolo seba aj podobne zmýšľajúcich ľudí čo chcú to isté. Som opatrný že koho si pustím do svojho sveta, ale keď si tam niekoho pustím tak viem že je pre mňa veľmi výnimočným a viem že dokáže byť aj diskrétny. Pokojní ľudia majú v mojom srdci vždy svoje špeciálne miesto. Ľudia čo cielene vytvárajú napätie, tak viem že si tým ku mne okamžite zavrú dvere. Ale aj tak viem že ľudia čo majú v sebe pokoj a mier tak s nimi tá cesta životom môže byť krásna a plná výziev.

V inom vnútornom svete

Cítil som jednu veľkú emóciu, patrila k tým najsilnejším v mojom živote. Zatvoril som oči a pocítil jeden veľký záblesk svetla. Nejako som cítil že sa moja duša ocitla v nejakom úplne inom svete. A ten svet bol oveľa krajší než súčasný svet. Mal som pocit že moja duša s telom vstupujú niekde úplne inde. Niekde kde je ľudská dobrota, náruč, pochopenie, láska, pokora a ochota veci vysvetliť. Svet v ktorom neboli ľudské vojny a kde každý dokázal nejako splynúť. Tento svet sa mi tak vryl do povedomia že musím nad ním celý čas premýšľať. Keď som vstúpil na isté miesto, tak v ňom neboli žiadne výčitky. V súčasnom svete sa príliš súdime a vyčítame si veci ktorým v skutočnosti ani nerozumieme. Kladieme otázky na ktoré ľudia nevedia nájsť odpoveď ktorá by bola zmysluplná. Niekedy tú odpoveď nepoznám ani ja sám a to som súčasťou ľudstva. Niekedy by sme potrebovali nechať veci aby sa prirodzene vyvíjali. Premýšľam nad tým že či to je sen alebo si tento svet môže každý z nás vytvoriť. Jedno a aj druhé sa vzájomne nevylučuje, všetko má svoj prirodzený zmysel. Verím že sa na tento svet časom dostanem a všetko bude fantastické. Aj v súčasnom svete boli super momenty za ktoré som vďačný. Ďakujem mojej mamine a všetkým čo nejakým spôsobom stáli pri mne a vytvárali mi zážitky. A zároveň som vďačný aj za cestu fantázie ktorú si podvedome vytváram sám a tiež môže ponúknuť možnosti vďaka ktorým sa môžem na život pozrieť z lepšej perspektívy a ísť ďalej. A vždy za tieto poznania čo mám budem vďačný lebo ma posúvajú.

Prah emocionálnej pohnutosti

Žijeme v dobe kedy sa nás emocionálne niečo dokáže dotknúť. Je to buď pod vplyvom dojatia alebo prípadne smútku ktorý môžeme mať. Ak je človek dojatý dokáže to byť oveľa lepšia varianta ako samotný smútok. Keď príde smútok dokáže to spôsobiť viacero faktorov ktoré stoja za rozobratie. Ono sa to môže zdať že sme silnými, ale niekedy sa môže stať presný opak. Dokáže nás položiť úmrtie blízkeho človeka alebo to keď niekto spácha samovraždu. V prvom prípade samozrejme neskôr akceptujeme že je to cyklus života ktorý sa udeje každému z nás. Keď niekto odíde zo sveta preto lebo má pocit že jeho život nemá zmysel zasiahne nás to oveľa viac. A emócie v našom prípade zohrajú dôležitú úlohu ako to vo vnútri spracujeme. Veľa ľudí sa bojí smrti a toho že kedykoľvek môže prísť koniec. Boja sa toho že čo v skutočnosti s nimi bude ďalej či to vôbec zvládnu bez ľudí ktorých majú radi. A takéto emócie sú prirodzené lebo vznikajú pod vplyvom okolností ktoré nastanú. Je prirodzené sa báť, ale napriek tomu existuje cesta ako to prijať. Môžeme prijať tieto emócie lebo vďaka nim si uvedomujeme kým vlastne sme. Veľa ľudí sa obáva čo bude s ich dušou keď prejde do svetla. Koniec je novým začiatkom len vtedy ak odídeme od niečoho čo nás vnútorne nenapĺňa. Ale keď sa skončí život v ktorom zomrieme, tak to len naša duša sa presunie niekam inam. Naša cesta životom sa skončí a pôjdeme niekam inam kde bude pokoj. Dojmú nás filmy kde sa vciťujeme do ľudských osudov a uvedomíme si podstatu života. Niečo nás emocionálne dostane a iné prirodzene akceptujeme. To že človek odíde zo sveta prirodzenou cestou bez toho aby mu ktokoľvek ublížil dokážeme prijať viac aj keď nás to na začiatku bolí. Napríklad keď odíde zo sveta v spánku alebo pri niečom čo miluje tak sa už netrápi v bolesti. Lebo človek starne a telo je čoraz unavenejšie čo je prirodzený cyklus života. Vieme postupne spracovať aj to keď človek má určitý čas na tomto svete. Mal to aj môj najlepší kamarát ktorý mal nevyliečiteľnú chorobu, ale ma naučil o metalovej hudbe viac než ktokoľvek iný a vždy na to budem spomínať. Naučil ma prijať veci také aké v skutočnosti sú. Musel som sa pripravovať na to že tu už viac nebude, postupne pracovať zo svojou vnútornou emóciou a smútkom. Napriek všetkému som vďačný za možnosť ho spoznať a zistiť že to bol super človek. Naučil ma ako oceniť kvalitnú hudbu a vnímať ju na čo nikdy nezabudnem. Vždy budem na neho spomínať, lebo tento článok je venovaný aj jemu. Bol to úžasný kamarát, ktorého priateľstvo bolo tak silné že vydržalo až do konca. Miloval hory, priateľov, futbal a hudbu mal vydavateľstvo cez ktoré vydával interpretov zo slovenskej a českej scény a boli to úžasné albumy ktoré mi poslal a ja som mu napísal svoje dojmy. Môj kamarát sa volal Jurko a moje myšlienky venujem aj jemu, lebo mal všetkých ľudí rád bez rozdielu. V mojom srdci bude navždy aj keď na mňa, na svoju rodinu a na priateľov už dáva pozor z neba.

Spätný pohľad

Svet ovplyvňuje množstvo vecí okolo nás a zameral by som sa niečo dôležité. Bolo by do veľkej miery úžasné kedy sme sa vedeli vrátiť pomocou spomienok späť a pripomenuli si s odstupom času kým sme. Lebo keby sme pomocou fotiek alebo nejakým spôsobom dokázali vojsť do nejakej spomienky, tak by sme samotnú minulosť dokázali nejako napraviť. Premýšľal som o tom aké by to bolo, keby sme napraviť omyly z minulosti. Niekedy by sme od života nič nepotrebovali, ktovie čo by sa v skutočnosti stalo keby máme určitú schopnosť. Keby sme prostredníctvom fotiek sa vrátili do určitých momentov života, vďaka tomu by sme veľa vecí dokázali napraviť. Ale že či je potrebné niečo v živote naprávať bude na každom z nás. Je to na našom vnútornom pocite ktorý v skutočnosti máme. Keď sa pozriem späť vždy existuje cesta na ktorej pochopíme zmysel života. Ja som svoju cestu pochopil ako niečo čo ma dokáže doviesť ku viere. Potreboval som prísť na to že viera ma dokázala vnútorne niekam posunúť. Nepripúšťal som si to na začiatku, lebo som tu v skutočnosti najprv neveril. Ale už tomu verím a som za to vďačný každý jeden deň. Je to cesta ktorá dokáže byť výzvou, ale zároveň dokáže byť fantastickou. Je to cesta autentickosti po ktorej kráčam s pokorou. A keď sa pozriem na veci spätne zistím že všetko malo svoj zmysel.