Zlomok sekundy

Náš svet tvorí niekoľko miliárd vecí. A s tých vecí čo máme, tak tie pozostávajú aj s tých maličkostí. Niečo sa dá spraviť rýchlo a dačo sa dá spraviť pomaly, len je na nás či je ten úmysel spraviť danú vec zištný alebo nezištný. Aj ten čas okolo nás sa nikdy nezastaví a stále bude bežať, čo jednoznačne nezmení nikto z nás. Každá jedna sekunda dokáže zmeniť náš život a nie vždy si to dokážeme predstaviť.

Väčšina situácii si vyžadujú aj často rýchle a pohotové reakcie. Ale nie vždy to ide. Nie vždy sa dá rozhodovať, len na základe nášho rozumu. Často do nášho rozhodovania priam vstupujú doslova sekundy. Aj jedna malá sekunda v nášom živote môže rozhodnúť, len si to neraz treba uvedomiť. Treba myslieť na to, že si treba užívať isté momenty čo sú a nemyslieť na to, že ako rýchlo letí čas. Lebo on bude vždy bežať, ale prakticky je to taký kolobeh života, ktorý sa neustále opakuje a nemožno mu povedať, aby sa zastavil.

Všetko v našom svete predstavuje akýsi zlomok. Teda určitú časť života ktorú prežívame. Ťažké je povedať, čo je v našom svete zlé alebo čo je dobré. Lebo to sa nedá povedať. Človek často nad danými vecami príliš rozmýšla, filozofuje a niekde vo vnútri sa trápi. Popritom to možno nie je až také zlé, ako sa zdá. Len jediná vec ktorú stačí urobiť, je na dané veci nemyslieť.

Samo o sebe si treba užívať, to čo skutočne máme. Teda byť s tými ktorých máme radi. Lebo ľahko sa môže stať, že bude neskoro a že ich nikdy neuvidíme. K životu treba pristupovať zodpovedne a v správny okamih sa rozhodnúť, že čo skutočne chceme. Lebo každá maličkosť v našom živote, môže veľa vecí zmeniť a neraz si to možno ani neuvedomíme. Ale každý krok, ktorý sa často snažíme urobiť si myslíme, že je správny a popri nie vždy to čo sa zdá správne, je naozaj správne a to čo si myslíme, že je nesprávne, sa ukáže ako tá najkorektnejšia varianta, aká môže byť.

V živote každá sekunda je dôležitá. Ale brať to samozrejmosť je absolútne nesprávne. Zabiť čas tým, že celý život preplačeme, nie je riešenie. Človek aj napriek všetkému musí byť silný, aj keď neraz má obdobie, kedy si myslí že to podľa neho nemá absolútny zmysel. Len ten zmysel človek musí v niečom nájsť a nie sa predčasne vzdávať. Pochopil som veľa vecí, že aj keď som cítil, že nie je dačo v poriadku, tak nejako po čase som sa s toho otriasol. Prakticky čas raz vylieči všetky naše rany, čo máme na duši a budeme sa cítiť lepšie. Teda konečne v človeku nastane harmónia a pokoj v duši.

Človek by sa nemal po páde opúštať a aj napriek všetkému ísť ďalej. Mnoho ľudí povie, že sa to nedá alebo že to nejde a popri tom stačí len tak málo preto niečo urobiť.  Dnešná doba si doslova vyžaduje, aby ľudia boli silní a aby sa samozrejme nenechali uniesť emóciami. Vážme si to, čo máme, teda nielen ľudí naokolo, ale aj prostredie v ktorom žijeme. Veci okolo nás treba ako výzvu, aj keď nie vždy sa treba podriadovať a robiť niečo na silu čo nechceme.

Náš život je zlomok sekundy, v ktorom sa prakticky rozhodujeme čo skutočne chceme. Ale nie vždy, čo to skutočne chceme, že bude presne také aké si to predstavujeme. Ale aj tak, treba si vážiť ten čas, čo máme a tešiť sa z maličkostí, čo nám prináša do cesty život, lebo nikdy nevieme čo sa môže naozaj stať. Každá vec v našom živote, môže dané veci zmeniť a to totálne od základu. Človek by preto mal zdvihnúť hlavu hore a pohnúť sa konečne vpred.

 

 

will.i.am trpí poruchou pozornosti sprevádzanou hyperaktivitou

Americký raper, spevák a producent will.i.am prezradil, že trpí poruchou pozornosti sprevádzanou hyperaktivitou (ADHD). Tridsaťosemročný člen skupiny The Black Eyed Peas to uviedol v rozhovore pre britský týždenník Sunday Mirror.

“Mám ADHD, netajím sa tým. Vždy, keď niečo robím, tak myslím na tisíc ďalších vecí a neviem, ako to zastaviť alebo spomaliť. Ale je to v poriadku, pretože to dokážem udržať pod kontrolou. Naučil som sa, že s ADHD je náročné udržať si pozornosť, nedokážete obsedieť, neustále sa hýbete a myslíte na množstvo vecí. Ale práve tieto vlastnosti mi prídu vhod pri práci v štúdiu a pri vymýšľaní kreatívnych nápadov. Moje skladby sú plné ADHD. Majú päť refrénov v jednom a to všetko vymyslím za tri minúty. Našiel som spôsob, ako s touto poruchou existovať a pracovať,” vyhlásil hudobník s tým, že práve hudba je preňho tým najlepším možným zamestnaním.

“Hudba je mojou terapiou a tiež zvieracou kazajkou. Vďaka hudbe som príčetný a dokážem sa sústrediť. Moja myseľ je krehká. Bez hudby by sa mohla túlať a ak by tak spravila, nebolo by to dobré, pretože by som mohol sám seba vydesiť myšlienkami na rôzne podivné veci. Hudba vnáša mojim myšlienkam kontrolu. Nie je to únik, je to jednoducho poriadok. Z chaosu vytváram poriadok,” dodal.

will.i.am vydal tento mesiac po mnohých odkladoch svoj očakávaný album #willpower. Aktuálnym singlom je skladba #thatpower, v ktorej hosťuje Justin Bieber.

zdroj: hudba.sk

Politika

Slovo politika sa dá definovať rôznymi spôsobmi. Len záleží na tom, že v akej súvislosti ho človek môže použiť. Vo svete vládne neustály chaos a neustále nám ľudia s kravatami a v sakách ponúkajú riešenia ako zlepšiť našu existenciu na Slovensku a popri tom, všetko sa zdá tak jednoduché a popri tom sme v situácii kedy si nielen my, ale aj politici uťahujú opasky.

Svetom sa opisuje že je finančná kríza. Ale koľko ľudí toto slovo ani nepoznajú? Ruku na srdce, si myslím že väčšina ľudí čo majú bohatstvá že vlastnia domy, jachty a podobné nehnuteľnosti, tak sa doslova majú ako také prasatá v žite a škeria sa nám obyčajným ľuďom do ksichtu. Je to patetické, keď človek vidí, čo sa okolo neho deje a že nie vždy s tým môže niečo urobiť, tak ako by si určite prial nielen on, ale aj ostatní ľudia. Ale treba sa pozrieť na veci z iného pohľadu. Možno to nikto nechce pripustiť a poviem to tvrdo, že človek žije prakticky z ruky do huby. Človek v dnešnej dobe sa snaží vyžiť aj s tých mála eur, čo v skutočnosti má a aj to všetko ide na tie základné veci, ktoré človek doslova potrebuje na to aby prežil.

Chcem by som spomenúť ešte ďalšiu vec. My sme malá krajina, ale namiesto toho aby pomohol niekto nám, tak my pomáhame iným krajinám ktoré sú pravdepodobne na tom omnoho lepšie a my im máme pomáhať. Kde to preboha sme? Je to síce pekné, že naša krajina pomáha iným krajinám, ale mnoho ľudí si dáva otázku že kto pomôže našemu štátu, v ktorom doslova vládne chudoba. Chudoba na Slovensku ohrozuje viac ako pol milióna ľudí a určite by sa s tým malo niečo robiť.

V marci tohto roku, v Modrom z neba jednoznačne zarezonoval divákmi príbeh pani Janky, ktorá otvorene povedala že nech jej premiér Fico ukáže vzorec na to ako má vyžiť z invalidného dôchodku 150 eur. Statočne vyjadrila otvorene to o čom sa ľudia boja hovoriť. Popri tom bojuje z rakovinou prsníka, a jej oporou sú v tejto ťažkej chvíli vlastní synovia ktorý stoja pri nej.  Premiér na jej výzvu reagoval a pozval ju do svojej kancelárie aj zo synmi, kde jej hovoril o tom že nájde riešenie ako jej pomôcť.

Potom samozrejme premiér prišiel aj do štúdia, pani Janke prispel finančným darom ale aj ústavu ktorý bude mať gamasondu, mladšiemu synovi daroval futbalové dresy aj lopty, staršiemu zase záchranársky vak, keďže sa chce vzdelávať v tomto odbore. Ale treba si položiť jednu otázku. Pomohol by premiér Fico nejakému podobnému prípadu s ťažkým osudom? Na Slovensku je mnoho prípadov a tiež sú dosť ťažké, ale treba sa zamyslieť nad tým, že či aj tie prípady by ho vrátili späť do reálneho sveta. Uvidíme.

Aj v našich zákonoch sú také diery, ktoré sa dajú ťažko zaplátať. Sme na Slovensku a prvé čo by sa malo riešiť je, že akoby sa malo predchádzať nehodám a vymýšlať také zákony, ktoré znížia nehovodovosť na cestách. Ďalšia vec, ktorá by sa mala bleskovo riešiť je rómska otázka. Teda sa pozrieť na to že kto koho skutočne diskriminuje a kto je skutočný rasista. Prakticky sme rozdielny než Rómovia, my biely dačo povieme a hneď sme rasisti, čo už je podľa mňa totálne pritiahnuté za hlavu. Rómovia dačo povedia a všetko je v poriadku. Kde je myšlienka že v našom státe by mala vládnúť rovnosť a spravodlivosť? Podľa mňa nikde.

Teraz sa rieši že sa Rómom siahne na sociálne dávky, ale aj to je otázne, či sa rómska problematika vyrieši. Skutočnosť je iná než si človek môže predstaviť. Za 20 rokov sa prakticky nevyriešilo, možno že sa vyriešilo, ale v kuse nám politici pchajú do hlavy, tie svoje istoty. Stále si nemôžeme byť istý, že niečo v našej krajine môže lepšie. Riešia sa pochybné tendre, vila Elektra pána Mečiara, to že ešte Slota sa stále cíti byť členom SNS. Riešia sa nezamestnanosť, štrajky lekárov, učiteľov a hlavne aby nezačali štrajkovať aj iné odbory a nešli do ulíc s tým že chcú zvýšenie platov.

Cítim že v poslednej dobe, to čo politici neustále hovoria že štátna kasa je prázdna, je na zamyslenie. Ale kde v skutočnosti idú tie peniaze zo štátnej kasy? Možno sa nevyznám do politiky tak dopodrobna, že by som vedel kde to ide. Tie peniaze pravdepodobne idú do nesprávnych rúk a mali by ísť do jednotlivých odborov, do zdravotníctva, školstva, športu a do mnoho iných odvetví, kde by mali s nich väčší osoh. Ale myslím, že celkovo veci v našom štáte sú totálne zle riešené a stále v našom svete, bude niečo čo treba zlepšiť.

Sme malá krajina a je v nej chudoba, len často nevidíme že niekde inde, je stonásobne horšia chudoba, že inde je to horšie zoberme si takú Afriku. Len vo všeobecnosti tú vládne taká politika, ktorá má často dopad na spoločnosť. Často krát si aj ľudia komplikujú svoj vlastný život. Ľudia by si mali vážiť to čo dostanú a neplytvať s tým. Lebo v dnešnej dobe je všetko drahé a nič nedostaneme zadarmo, aj potraviny sú drahé. Nikto nám zadarmo nič nedá,

Je nás okolo 7 miliárd, ale za dva roky sa určite to číslo zväčšilo. Ale myslím si, že každý z nás by sa mohol k našej planéte správať lepšie. Malo by sa po správnosti triediť odpad, potom využívať nejaké ekologické prostredie, to je vlastne vo hviezdach, ako to naozaj bude. Všetko by sa v tomto svete, malo riešiť. Mnoho ľudí chce pred problémom zabuchnúť dvere a popri tom je to obrovská chyba. Je na nás, ako bude naša existencia na Zemi bude fungovať a ako k nej skutočne pristúpime,  Všetko je v našich rukách, či si budeme planétu ničiť alebo budeme separovať odpad a vyhadzovať odpadky do koša.

Vnímanie jednotlivých dní: Piatok, Sobota a Nedeľa

Po dlhšom čase som sa rozhodol že dokončím sériu o tom ako vnímam dané dni v týždni. K daným dňom som vždy napísal zopár krátkych riadkov, ktoré by priam až vystihoval. Pravdepodobne to tak bude aj teraz. Keď od tých článkov ubehla dosť dlhá doba, tak by bolo teraz dobré to dokončiť a dotiahnúť to do zdarného konca. Verím že si to niekto prečíta.

Piatok je u mňa môj najobľúbenejší deň v týždni aj s toho hľadiska, že pomaly ide víkend a že si človek od neustálych povinností čo má skutočne oddýchne. Niekedy pre mňa tie štyri dni v týždni čo sú, tak sú náročné na mňa nielen fyzicky ale aj psychicky, ak by som mal povedať pravdu tak skôr psychicky. Lebo to sa zdá že to ubieha pomaly, ale zrazu ani nevieme pomaly že kedy je večer.

Vždy sa teším na víkend s toho dôvodu, lebo si môžem cez neho dokončiť to, čo som predtým nedokázal časovo stihnúť a napraviť všetky resty čo som mal. Takže samotný piatok by som s tým že by som napísal dáky zmysluplný článok, nedokázal vôbec vykryť, lebo vtedy prakticky nič nepíšem. Len si hľadám nejaké články z netu a podobne. Plus si čítam témy o ktorých by som mal písať na ten ďalší týždeň.

Ako každý deň, tak aj tie štyri dni čo mám, tak si pozriem nejaké vedomostné súťaže, aby som sa obohatil vedomostne o nejaké slovíčká čo by sa mi v živote skutočne zišli a plus pozerám seriály, čo idú v Amerike samozrejme s titulkami keďže počas pracovného týždňa to často nedokážem stihnúť, dosť času venujem blogu a po prípade aj nejakým bočným aktivitám, aj keď ich je teraz trošku pomenej.

Sobota je s praktického hľadiska, úplne iná než sa môže zdať, teda na pol oddychová a na pol upratovacia. Nie je iba o tom že sa venujem blogu, ale aj niektorým ľudom čo ma podporujú. Často dostávam rady že o čom by som mal písať a danú tému si priam akoby ukladám do hlavy. Samozrejme aj upratujem svoju izbu a robím vo veciach poriadok. Snažím sa samozrejme aj separovať a triediť odpad. Ak chcem žiť v tomto prostredí ešte dlho, tak aj k tej planéte na ktorej sme sa musíme správať úctivo. Jednoznačne si oddýchnem a načerpávam silu na nové myšlienky, nápady a podobne.

Sem tam hrávam aj hry, aj keď prakticky mám pomerne na to málo času, takže nemôže ma nikto za niekoho kým nie som. Hudbu počúvam prakticky každý deň, bez toho prakticky nejde, bez nej dakedy neviem napísať ani jeden riadok. Niekedy keď počúvam nejaké pesničky, tak sa mi vybaví celá stavba článku, akoby mal naozaj vyzerať a potom to už nejako ide samo. Nezabúdam pozerať ani televízor, respektíve momentálne čoraz populárnejšiu Ligu majstrov aj keď nebeží vždy len cez víkend. Priestor ďalej dotvárajú filmy podľa vlastného výberu, alebo podľa prepínania kanálu.

V ten deň prakticky tiež dávam prebratý článok z uvedeným zdrojom, čo teda prakticky nepíšem. Potom už si len nachystám nejaké materiály, ktoré niekde nájdem a potom na druhý deň začnem podľa nich písať, ale to samozrejme zo svojho vlastného pohľadu. A potom neskôr začnem nad niečím úzkostlivo duma a rozmýšlať čo urobím ďalej.

Nedeľa je prakticky deň, ktorá uzatvára celý týždeň. Vtedy sa už pomaly chystám do školy, plus si chystám nejaké učebnice podľa ktorých sa učím.  Samozrejme pomaličky už je známe aj to, aký článok začnem znova písať. A nedeľnajšie články sú omnoho inakšie než tie čo píšem počas celého týždňa. Vlastne sú miestami aj kritické čo znamená že v nich poukazujem na istú skutočnosť, ktorú niektorí ľudia úplne prehliadajú a vôbec sa o tom ani nehovorí.

Ak mám počas týždňa nejakú domácu úlohu, tak si ju vždy spravím v nedeľu. Teda ak niečo neviem, tak poprosím nejakého blízkeho kamaráta aby mi niečo poradil, ale to ostatné si robím sám. Väčšiu časť dňa zaberie to chystanie, aj keď prakticky si nechystám veľa učebníc, lebo v prvý pracovný deň je hneď prax a tam veľa vecí nepotrebujem jedna učebnica a peračník.

Po tom si ešte pozriem nejaké videá, čo som nestihol predtým pozrieť a prakticky dobieham aj nejaké časti seriálov čo som predtým nevidel. Určite si prečítam aj nejaké články o hudobnej scéne, aby som mal prehľad o tom čo sa deje a sledujem že či niekde nie sú dáke súťaže. Potom samozrejme celá tá nedeľa, ubehne tak ako voda, že potom sa všetky nápady vo mne nahromadia. Neskôr zhodnotím a poviem si že tento víkend, skutočne stál za to.

Môžeme prežiť vlastnú smrť?

Lekári tvrdia, že človeka po smrti možno ešte stále do niekoľkých hodín oživiť. Britský lekár dr. Sam Parnia chce revolučnou technikou posielať ľudí z druhého sveta naspäť medzi živých!

 

Proces umierania prebieha určitú dobu

Stáročia sa ľudia pokúšajú zistiť, ako predlžovať život. Hľadajú rôzne spôsoby ako predísť chorobám, vymýšľajú pseudolieky, ktoré zaručujú dlhovekosť. Lekári sa ale domnievajú, že majú spôsob, ako prinavrátiť ľuďom život. Chladiaca terapia môže všetko zmeniť. Myslí si to dr. Jerry Nolan: „V minulosti sme si mysleli, že smrť bola náhla udalosť… ale teraz vieme, že proces zomierania prebieha na úrovni buniek určitú dobu.“

Dôkazom účinku chladiacej metódy je aj príbeh Carol Brothers. Táto žena si nedokáže spomenúť na presný moment, kedy umierala: „Viem, že to musel byť piatok okolo obeda, pretože sme sa vrátili späť z nákupov,… nemôžem si však spomenúť, ako som sa dostala z auta,“ hovorí 63-ročná žena.

Jej manžel si naopak tento deň pamätá veľmi dobre. Bol to deň, kedy takmer prišiel o manželku, ktorá vďaka chladiacej metóde prežila. Videl Carol, ako leží na zemi a bledá lapá po dychu. Ako sa ukázalo, Carol mala zástavu srdca – jej srdce prestalo biť.

Doktori v minulosti verili, že ak je niekto bez tlkotu srdca viac ako 20 minút, mozog sa zvyčajne poškodí. Ale ako hovorí Parnia: „Môžme tomu zabrániť kvalitnou resuscitáciou a následnou starostlivosťou.”

Smrť ako tsunami

Parnia vo svojej knihe the Lazarus Effect vysvetľuje, že po tom, čo mozog prestane prijímať pravidelnú dávku kyslíka cez cirkuláciu krvi, nemusí byť okamžite znehodnotený, ale dostáva sa do stavu hibernácie, čiže odráža vlastný proces rozkladu. Proces, „zobudenia“ mozgu je najrizikovejšia časť, pretože kyslík môže byť v tejto fáze potenciálne toxický.

Parnia sa ale snaží vo svojej publikácii vysvetliť, že je možné prinavrátiť človeku život. Tento efekt prirovnáva k tsunami, ktoré nasleduje po zemetrasení. To platilo aj v prípade Carol, v ktorej tele akoby došlo k zemetraseniu, ktoré umocnila vlna tsunami. V tomto prípade je najlepšou voľbou schladiť pacienta z 37 stupňov na 32, teda využiť chladiacu metódu. Doktor argumentuje, že: „dôvod, prečo chladiaca terapia pracuje tak dobre, je, že to v skutočnosti spomaľuje rozklad mozgových buniek.“

Ako hovorí Parnia: „Ľudia z celého sveta v podstate opisujú pri tzv. klinickej smrti tú istú skúsenosť, iba interpretácia toho, čo videli závisí na ich systéme viery.“ Tieto opisy zahŕňajú cestovanie tunelmi, v ktorých na konci vidia svetlo, stretávanie sa s anjelmi a zriedka hovoria o minulých životoch. Lekári na čele s Parniom pracujú na projekte, aby zistili viac o skúsenostiach ľudí s posmrtným životom.

Doteraz bola terapia chladenia najčastejšie používaná pri novorodencoch, ktoré sa narodili s poruchou pľúc. Čoraz viac sa začína princíp chladenia používať v prípadoch, ako bol pacient resuscitovaný a jeho srdce zastavilo. Srdce je možné opäť reštartovať cez pravidelný tlak a prítok krvi.

zdroj: aktuality.sk

Headlinerom prvého ročníka Hip Hop Žije bude skupina Mobb Deep

Organizátori festivalu Hip Hop Žije, ktorého prvý ročník sa uskutoční od 28. do 30. júna na bratislavských Zlatých pieskoch, oznámili meno zahraničného headlinera. Stala sa ním americká skupina Mobb Deep. Okrem nej sa na festivale predstaví slovenská a česká špička.

Formácia Mobb Deep vznikla v roku 1992 v New Yorku a tvorí ju dvojica raperov Prodigy a Havoc, pričom druhý menovaný sa zároveň venuje aj produkcii. Debutovali v roku 1993 albumom Juvenile Hell, no medzinárodný úspech sa im podarilo získať až o dva roky neskôr s druhou štúdiovkou The Infamous. Po nej nasledovali ešte nahrávky Hell On Earth (1996), Murda Muzik (1999), Infamy (2001), Amerikaz Nightmare (2004), Blood Money (2006) a naposledy EP Black Cocaine (2011). Obaja členovia pôsobia tiež ako sóloví interpreti.

Zvyšok line-upu tvoria už skôr zverejnení interpreti zo Slovenska a Česka, ako napríklad Kontrafakt, Vec, H16, Moja Reč, Ektor & Wich, 4D, PSH, BoyBand, Mad Skill, Gramo Rokkaz, Suvereno, Zverina, Igor Kmeťo ml., Strapo & DJ Spinhandz, Tafrob, Jay Diesel, Shomi, Elpe, Billy Hollywood, Vladis, El Nino, Haf & Beyuz alebo Maat. Vstupenky stoja aktuálne 26,30 eura.

zdroj: hudba.sk

Counter Strike GO spúšťa Operation Payback

Valve ponúka pre Counter Strike Global Offensive užívateľský balík máp nazvaný Operation Payback. Balík je zložený z máp od moderov a bude dostupný len na obmedzený čas do 31. júla.

Je to sedem najlepśie hodnotených máp zo Steam Workshopu, ktoré si môžete kúpiť za 2.99 dolára a ktoré sa tak budete môcť hrať na oficiálnych serveroch. Na mapy môžete pozvať aj svojich priateľov, ktorí si ich tak nemusia kupovať.

Update: Peniaze za mapy idú samotným tvorcom máp.

zdroj: sector.sk

Študent opravil chybu profesorov! Chybne riešila hospodársky rast

Mladý študent za pomoci dvoch profesorov objavil chybu v kľúčovej štúdii, ktorá rieši dopady zadlžovania štátov na hospodársky rast!

Ekonómovia boli prekvapení, keď tento týždeň zistili, že slávna štúdia profesorov z Harvardu, ktorá sa používa v prípade úsporných škrtov, obsahuje závažné chyby. Štúdiu s názvom Rast v čase dlhu predstavili harvardská profesorka Carmen Reinhartová a bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu (MMF) Ken Rogoff 4. januára 2010 v Hoteli Marriott v Atlante na výročnom zasadnutí Americkej ekonomickej asociácie. Uvádza britská BBC.

Ich teória tvrdí, že pokiaľ v čase krízy presiahne zadĺženosť krajiny 90 percent jej HDP, výrazne spomalí jej ekonomický rast. Presnejšie, pokiaľ krajina dosiahne zadĺženosť nad 90 percent HDP, rastie priemerným tempom -0,1%. Výsledky štúdie citovali v prípade svojich stratégií napríklad eurokomisár Olli Rehn či vplyvný americký republikánsky politik Paul Ryan.

Študent Univerzity Massachusetts Thomas Herndon a dvaja profesori si prednedávnom vybrali ako tému triednej absolventskej práce túto štúdiu, aby konfrontoval jej výsledky. Prišli však k výsledku, že významní ekonómovi sa v štúdii pomýlili. Opakované merania potvrdili, že rast takto zadĺžených krajín je priemerne 2,2 percenta. „Zopakovali sme ich výskum a zistili, že chyby v kódovaní, selektívnom zaobchádzaní s dostupnými dátami a nekonvenčné váženie výsledných štatistík viedli k vážnym chybám, ktoré nepresne vyjadrili vzťah medzi verejným dlhom a rastom HDP v 20 rozvinutých ekonomikách v povojnovom období,“ uvádza vo výsledkoch tím z Massachusetts.
Harvardská profesorka a bývalý hlavný ekonóm MMF chybu priznávajú, ale odmietajú tvrdenia, že by zámerne selektovali dáta. Za chyby môže podľa nich nedostatok štatistických údajov o verejnom zadĺžení krajín, ktoré mali v čase tvorby štúdie k dispozícii. „Keď porovnáte výsledky, vyzerá to úplne mimo. Niečo sa im veľmi pokazilo a tým, že budete poukazovať na iné svoje výsledky, to nespravíte,“ obul sa do autorov pôvodnej štúdie nositeľ Nobelovej ceny za ekonomické vedy Paul Krugman. Ten istý Krugman, ktorý vidí riešenie krízy v míňaní peňazí.

zdroj: aktuality.sk

Spomienky sa vrátia späť!

Dnes je to pre mňa silný deň o ktorom som nečakal že budem o ňom niekedy písať. Je to viacmenej akýsi spomienkový deň, teda pri tomto dni myslím na niektoré osoby, ktoré som prakticky nevidel dosť dlhú dobu. Ktovie čo sa z niektorými ľudmi stalo po strašne dlhých rokoch, čo som ich nevidel. Je ťažké filozofovať o tom, prečo je tomu naozaj tak. Toľko k tomuto silnému úvodu a silný bude celý obsah.

Môj život nie je iba pozeranie sa na to, že čo bude ďalej, ale neraz sa vrátim aj k tým veciam čo sa v mojom živote udiali a ktoré sú pre mňa dosť zásadné. Neraz spomínam na niekoľko životných krokov, ktoré niekedy boli ťažšie a niekedy ľahšie. Často nimi predchádzali aj rozhodnutia na základe mojich vnútorných pocitov, ktoré som vo svojom živote prežíval. Vždy moje myšlienkové pochody sa menili a dodnes je tomu tak. Pravdepodobne sa to ani nebude meniť.

Na svoj život si spomínam rôzne, že nie vždy bol taký ružový a často som mal pocit, akoby som prechádzal nejakým neustálym tunelom, kde bola priam akoby len jedna cesta, ako sa dostať zo všetkého von. Cítil som sa vo svojom vnútri prázdny a absolútne bez sily. Rozmýšlal som nad rôznymi možnostami ako ďalej kráčať životom a dosť ma ovplyvnili aj priateľstvá z rôznymi ľudmi. Najme toto vo mne zohrávalo dôležitú úlohu a uvedomoval som si že ako môžem iným zmeniť život k lepšiemu, tak nechtiac môžem zmeniť život iným aj k horšiemu.

Bol som kedysi ten malý beťár, ale ako sa všetko začalo vyvíjať, tak každým rokom sa menili nielen moje pocity, názory, ale aj predstavy o živote. Som si pripadal ako taký Pokémon, ktorý prechádzal z jedného vývojového štádia do druhého a takto to ešte pokračovalo ďalej. Ale bral som to proste z rezervou a nejako som sa snažil s tým žiť. Mňa neraz ovplyvňuje príliš veľa vecí, ktoré aj všetkému riešim s príliš veľkým kľudom. Spomínam si aj na to, ako som sa v živote kedysi istých vecí bál, lebo som nevedel aký to bude mať na mňa dopad, ale postupne som to nejako zvládol.

Spomeniem si aj na mnohé stretnutia s ľudmi čo som zažil. Či tí ľudia boli z blízkeho okolia ako s ďaleka. Ale môžem určite môžem povedať že som mal určite radostné spomienky. Najme sa snažím nevracať k tomu čo sa v živote nepodarilo, ale žiť pre prítomnosť a spomínať na to, ako som niekomu urobil radosť, pomohol buď psychicky, alebo že som pre daného človeka niečo urobil. Teda myslieť na to, že tá moja pomoc pre človeka niečo skutočne znamená. Verím že ešte príde veľa momentov, kedy ľudom ešte nejako pomôžem.

Neraz bolo pre mňa ako silný moment, keď sa moja tvár niekde objavila. Či v nejakom časopise, teda na čo si už presne nespomeniem, alebo v nejakej televízii kde som buď niečo hovoril, alebo som sa niekde mihol. Ale mal som trému a miestami som sa bál, lebo hovoriť niečo do kamery, bolo ťažšie než som si vedel predstaviť v telke. Mal som miestami strach a bol som bojazlivý. Uvažoval som nad každým slovom, tak aby to na druhej strane nebol nezmysel a aby to malo nejakú myšlienku.

Koľko krát si spomínam na to, ako som začal si robiť blog na SME. To bolo niekoľko rokov dozadu a nebol som tak dokonale vycibrený, teda moja technika písania, bola tak strašne zlá, že kritika ju doslova zmietla pod zem, aj keď na to si spomínam, tak z odstupom času zisťujem, že tá kritika ma postavila na nohy a prinútila ma zlepšovať sa. Začal som si neskôr robiť poznámky, ktoré som nikde nepublikoval a neustále som sa tých vecí spraviť a vylepšovať to.

Sú veci, ktoré sa postupne spomienky vracajú späť. Som spomenul dosť vecí, aj keď je ešte viac vecí ktoré sa dá spomenúť, len by to bol príliš dlhý zoznam. Ale tak život bez spomienok by nebol taký pekný ako sa zdá, aj keď niektoré spomienky nie sú len pekné, ale aj tvrdé a často nás prinútia sa zamyslieť nad životom.  Práve toto si treba uvedomiť, že si človek môže raz za čas zaspomínať, ale na druhej rade sa nemôžeme zaseknúť v minulosti a treba ísť ďalej, teda žiť pre prítomnosť, lebo ak človek myslí na minulosť, tak sa nikdy potom neposunie vpred. Preto treba myslieť na to, že na niektoré veci treba spomínať z radosťou a všetko čo bolo nepríjemnou spomienkou odstrániť. Vždy má zmysel ísť ďalej.

Všetko má svoj dôvod

Zamyslel niekto nad tým že prečo robíme dané rozhodnutia? Za všetkým čo sa v danej situácii stane treba hľadať dôvod. A tie dôvody nás často nútia sa riadiť neraz zbrklo a prchko. Často sa rozhodujeme na základe nejakých dojmov a našich pocitov. Všetko čo urobíme buď nám pomôže alebo to s nami tak tvrdo zamáva, že sa nám môže rýchlo zmeniť život a zrazu každý bude nás súdiť a riešiť všetko okolo nás.

V živote sa často musíme prispôsobovať tomu, čo vlastne nechceme. Robíme to o čom sme presvedčený, že je správne a popritom nie vždy to môže byť naozaj správne. Niekedy aj to čo si iní myslia že je správne, tak my máme na to vždy úplne odlišný názor. Všetko nám ľudia predtláčajú a nútia nás do toho čo v skutočnosti nechceme.  Ale tak vždy sa nájdu dôvody, že prečo, za čo a za koľko aj to som uviedol len ako taký príklad v tomto našom svete.

Všetko čo urobíme teda každý náš krok, tak má neraz dopad na našu spoločnosť. Ako sa správame my, tak sa budú často k nám správať. V spoločnosti nikto nedokáže poriadne odôvodniť svoje skutky, správanie a často aj príčiny prečo tak ľudia konajú. Možno je v tom až príliš veľká filozofia života, ktorá všetko priam berie zo sebou ako také veľké tornádo. Nikto nerobí nič bez nejakého dôvodu. Na všetko existuje dôvod vždy a všade. Nikto neurobí niečo bez toho aby neuviedol dôvod.

Človek v danej chvíli, urobí to čo by za normálnych okolnosti nikdy neurobil. Neraz aj to že nás človek o ktorom sme si mysleli že je náš najlepší priateľ sklame a pichne nám dýku do chrbta. Urobí to bez nejakého dôvodu, ale tak od nikoho sa nemôžme dozvedieť že prečo to spravil tak, ako to naozaj spravil. Nikdy nemôžeme od niekoho že sa nám zrazu ospravedlní a že nám bude ležať pri nohách.  Tak ja určite od nikoho nečakám, že mi bude niekto klačať na kolenách a bude ma prosiť o odpustenie.

Každý z nás robí chyby a na tie chyby má aj dôvod. Vždy je to tak, z ľudského hľadiska sa človek neraz pomýli. Ale tá chyba tým že sa napraví, ešte neznamená že zmizne niekde s koridoru a stále niekde v človeku zostanú len silné jazvy. Tak určite človek vo svojom živote nemá v pláne sa neustále mýliť, ale ťažké je rozoznať, že kto to robí cielene a kto to robí neúmyselne. Nikto nevie v skutočnosti kto je kto. Každý sa schováva za svoju pomyselnú masku a preto sa nedá vidieť do človeka.

Neraz naše kroky zostávajú ľudmi nepochopené. Ale tak je mnoho dôvodov teda faktorov, že prečo je tomu v skutočnosti naozaj tak. Len málokto to má odvahu riešiť, radšej každý sa zavrie do svojho pomyselného kúta a preplače nejednu chvíľu nad tým že aké rozhodnutie v živote spravil. Každý sa snaží vo svojom živote riešiť len to čo je na povrchu, ale nikto nerieši že čo je v hĺbke teda v tom vnútri. A to je strašne veľká chyba. Fatálna. Človek si radšej bude búchať hlavu o stenu, ako by mal riešiť svoje rozhodnutia čo urobil a zanechali na ňom reálne stopy.

Aj na klamstvo má každý z nás určitý dôvod. Bol by v tom určite čert, keby to tak nebolo. Proste život bez klamárov by bol totálne jednotvárny a by nebol taký aký si ho možno predstavujeme. Každý si dokáže nájsť výhovorku a chce si len všetko vyžehliť. Ešte som sa nestretol z nikým, kto by vlastne od začiatku hovoril pravdu, takých ľudí je málo. Sám som jeden s tých, čo klamstvo neuznáva a neuznávam ani tých čo ho nejako propagujú.

Každý človek by si mal dopredu zvážiť svoje dôvody a rozhodnutia. Lebo nikdy nevie, kedy sa mu vrátia ako bumerang. Ako ľudia by sme sa mali k sebe správať omnoho lepšie. Hľadať cesty ako si výjsť v ústrety, pomáhať si, nehľadať v kuse na druhom len chyby. Ľudia sú strašne závistliví a závidia si úplné maličkosti. Všetko riešia, porovnávajú a stále dookola to isté. Dokiaľ sa ľudia nezmenia, tak nikdy nebude dôvod vytvoriť lepší svet, v ktorom by nebola nenávisť a kde by viac bolo lásky.  Ako ja som rád, že žijem vo svete, ale stále vždy bude dôvod k tomu, aby sa začalo niečo robiť a meniť k lepšiemu. Verím že raz sa všetko zmení a že nastane harmónia.