Sme sa naučili na niečo myslieť, niečomu sa reálne prispôsobiť. Niekedy sa zdá že je tá premena v nedohľadne. Svet nie je vždy taký, aký ho poznáme a aký ho poznám ja. Nie je to vždy miesto, kde človek môže čakať nádej a to že bude niečo lepšie. Zlepší sa maximálne len jedna zmena s celku a na ostatné sa zabudne. Niekedy sú chvíle, kedy by som najradšej utiekol a dokázal chápať že všetky odpovede môžem hľadať len v sebe samom. Niekedy mám takú myšlienku utiecť na nejaké miesto, kde by som si prevetral hlavu a že by to bolo miesto, ktoré nikto okrem mňa by nepoznal. Niekedy sa mi to zdá ako predstava, ale môže sa približovať realite. Verím že nie je všetko len náhoda, možno len to uvedomenie že je človek inom mieste a že s niekým kope zemiaky v záhrade (je to uletená predstava). Vlastne jediná vec v živote čo by bola najkrajšia by bola nemyslieť. Myslieť ale menej a tak nad tým nepremýšľať, teda vnútorne sa neopustiť a uvedomiť si prečo človek vlastne žije. Skrátka si uvedomiť že sú tu určití ľudia čo sa snažia meniť tento svet k lepšiemu, snažia sa dať človeku novú nádej. Prílišné rozmýšľanie skutočne škodí a najradšej by som si to doprial najčastejšie myslieť len na tie pozitívnejšie veci. Lebo vždy platí, že keď človek príliš na veľa vecí myslí, tak sa okamžite zamotá a nevie vyliezť von.
Skrátka by bolo najlepšie sa tešiť s toho že je pekný deň a že je dobrá nálada. Ale neviem tomu rozkázať alebo dať stopku, ale dá sa to ovládať. Keby bol diaľkový ovládač na ovládanie pocitov by to bolo úžasné. Keby len stlačím jedno tlačítko, kde sa vymažú všetky tie spomienky a budú len dobré. Viem si predstaviť svet, kde by boli len veselí ľudia a najme by necítili vnútornú bolesť. Kedy by jediná myšlienka ktorý by existovala by bola prítomný čas a žili by sme pre ten čas. Som včera pozeral film Vymedzený čas a čoraz viac som začal chápať, že je všetko o prioritách, nedopozeral som to, lebo moje oči boli príliš unavené. Keď som ležal v posteli, tak som si vravel, aké by to bolo, keby sa platí za všetko časom. Predsa by to bolo úžasné a krásne, viac by sme si vážili prítomnosť ľudí čo máme po svojom boku. Niekedy premýšľanie nás o veľa vecí pripraví a nežijeme. Vlastne len potom začneme prežívať a to sa stáva potom výsledkom doby. Pravdepodobne sú nesprávne nastavené hodnoty a potom sa potláča to čo v ľudom je dobré. Utiecť od vlastnej mysle znamená utiecť od všetkého čo nás vnútorne ničí a čo nám spôsobuje slzy. Ja keď počujem nejakú pesničku tak plačem, tak sa vo mne spustí taký proces, že je zo mňa iný človek. Ponorím sa do úplne iného sveta, kde len počujem text a mám pocit že Linkin Park a Kali sú vtedy jedinou mojou nádejou že musím ísť ďalej alebo si pustím drum n bass a vtedy je všetko lepšie.
Moja rodina bude vždy to najlepšie čo v živote vôbec mám zo sesternicami a bratrancami. Že to budú vždy tí najmilší a najbližší ľudia, plus ešte pár priateľov čo sú ľudskí a empatickí. Ako mám všetkých rád, ale sú ľudia čo sú môjmu srdcu bližší. Neviem ovplyvniť že niekoho budem mať rád viac a niekoho menej. Skôr ide o to s kým som myšlienkovo prepojený, kto dokáže približne uvažovať tak ako ja, len ešte na lepšej úrovni. Každý má v živote človeka čo ho ovplyvnil a že má vzor v rodine. Ja to mám tiež a by som raz v budúcnosti chcel správnym smerom viesť aj ľudí okolo seba. Ale nie nejako ich pretvárať, lebo dôležité je vedieť ľudom načúvať a vnímať ich pocity. Možno raz budem mať deti a možno nie, všetko reálne ukáže čas a ukáže či by som to zvládol. Ale ešte je príliš skoro uvažovať, len skôr sa treba zamerať na to, ako prežiť život pokojne a bez stresu. Lebo nie je nič krajšie, ako si uvedomiť že ten vnútorný pokoj reálne udrží človeka pri živote. Mňa to vždy udrží, niekedy sú momenty, kedy nastane panika a jediné čo musím urobiť je maximálne sa upokojiť. Teda dať sa do kľudu a uvedomiť si, že stres môže spôsobiť rôzne ťažkosti. Stres môže spôsobiť vracanie, úzkosť a tie najhoršie príznaky ktoré sú priam psychicky zlé a priam to má až deštruktívne následky.
Vždy premýšľam aké by to bolo byť v priestore, ktorý je prázdny a kde fúka len jemný vietor. Len si niekam sadnúť vonku a nič neriešiť, teda neriešiť unáhlenú dobu. Neriešiť celý tento deštruktívny systém, ktorý len ľudí zotročí a prestanú myslieť. Skrátka mi to príde niekedy ako séria Divergencie a Hier o život, kde sa budú ľudia deliť na chudobnú, strednú a bohatú vrstvu. Celý život je niekedy boj o prežitie, kde na tom konci maximálne len zomrieme až sa bude naše telo telesnou schránkou. Preto musíme žiť tak, aby sme si to reálne užili a povedali si, že tento zmysel život má. Teda určite má, len si to niekedy ani nevieme uvedomiť a niekedy uletí ako vták. Všetko letí tak rýchlo, ale my žiaľ nemáme krídla a nemáme teleport, aby sme išli s bodu A do bodu B. Ani ja nemôžem zmeniť všetko vo svete a tak rád by som to chcel, len žiaľ to nejde a to sa môžem aj pokrájať. Jediné čo sa dá zmeniť je človek sám o sebe a jeho vnútorná podstata sveta. Človek môže zmeniť len to, na čo má dosah a môže to nejako ovplyvniť. Ja dodám že neviem zmeniť všetko a neviem pomôcť všetkým aj keby som chcel a vložil do toho celú dušu. Myslím na veľa vecí a potom reálne ani neviem čo s čím súvisí. Že pravdepodobne to nebudem vedieť nikdy a všetko zostane maximálne len pod rúškom tmy.
Niekedy si uvedomujem že mám strašne nízke sebavedomie a že si vnútorne neverím, že niečo dokážem. A aj keď to dokážem, tak si vnútorne svoje sebavedomie maximálne zrazím dole. Skrátka to neviem vysvetliť, ale keď sa to stane, tak je to dosť nepríjemné. Ľudia nenesú na tom vinu, nesiem si vinu na tom ja sám. Ten prílišný realizmus spojený priamo zo skepticizmom, tak ukazuje že ako som vybočil zo zlatého štandardu, ale stále to nie je tak, že by som si ho neudržal. Jediný problém je že nedokážem možno všetko sám, že aj tie úkony čo sú jednoduché, tak pravdepodobne nedokážem. Viem že v skutočnosti by som bol maximálne bezradný a bez rodiny by som všetko nedokázal, bez rodiny by som nebol nikým, lebo oni si zaslúžia to uznanie za to že ma vychovali a že robia všetko preto, aby som sa mal dobre. Jediná vec čo som dokázal sám je spraviť si stránku a vyhrávať súťaže, ale nič viac a nič menej. Nič iné som v skutočnosti nedokázal a nemyslím si, že som populárny a nejako uznávaný, len som obyčajný človek a viem sa v živote aj mýliť. Vždy som bol voči sebe kritický a vždy som ocenil snahy ľudí zmeniť svet k lepšiemu. Dokážem sa viac tešiť s úspechu iných než s úspechu seba samého. Je to skrátka dané a vždy to tak bude, skrátka sa nepovažujem za niečo viac, lebo viem že niektorí ľudia sú lepší a ja sa na nich nechytám ani omylom. Ani sa nechcem niekomu rovnať, lebo viem že je ten človek lepší než ja a vnútorne silnejší. Možno preto sa ledva sústredím na vlastné šťastie, lebo som radšej keď sú šťastní ľudia, ktorých si vážim. Ako vždy ma poteší, keď sa mi podarí niečo čo som nečakal že vyjde, keď viem že to čo spravím má nejaký zmysel.
Bolo by úžasné, keby sa svet so mnou točí a by som vyzeral ako po kolotoči. Celý život je ako kolotoč, prevezieme sa a bolí nás hlava. Skrátka by som si vedel predstaviť že som v nejakom svete, kde je kľud, láska, pokoj a kde si ľudia nerobia zle. Predsa by to bolo krásne, ale aj tak je to ilúzia a tak skoro to čakať nemôžem. Ja aj v noci premýšľam nad tým, aké by to bolo keby všetko išlo ako má. Ale treba niečo preto urobiť, aspoň na to upozorniť a poukázať, že sa určité veci dejú. Skrátka človek nemôže robiť veci sám a ja darmo by som robil niečo, keď to nebudem môcť zmeniť. Človek si povie že čo mám za prístup, ale v skutočnosti vidím realitu a že čo všetko musí človek urobiť, aby sa daná zmena stala. Nič sa nestane lusknutím prsta, nič sa nestane zo dňa na deň. V skutočnosti každý človek vedie ten svoj vlastný životný boj a je iba na ňom či ho dokáže vyhrať. Všetci máme svoje problémy čo musíme vyriešiť a je na nás, ako sa zo všetkým vyrovnáme. Ja sa vyrovnávam s vecami po svojom aj keď sa to nie vždy musí každému páčiť a nie to musí každý so mnou zdieľať. Celkovo to vždy zdôrazňujem, že ak nemám v niečom pravdu, tak radšej nech mi to človek vyvráti a dá vlastný argument.
Celý život je ako hojdačka, len je na nás akým smerom pôjdeme. Je na nás či to všetko dokážeme, lebo v nás je tá sila. Len my môžeme zmeniť určité veci, ale vieme že nezmeníme všetko. Vždy nám strach zviaže ruky a pritlačí nás k tomu, aby sme mlčali a nič nepovedali. Premyslieť si každý krok budeme stále a inak to ani nebude. Ak človek raz niečo pokazí, tak to nebude môcť vrátiť späť a nebude môcť utiecť pred tým. Môžeme utiecť pred našim myslením, ale neutečieme pred tým čo sa reálne stalo. Aj keď najkrajšie by bolo, keby sme dokázali utiecť a pocítili že čo je to sloboda. Že je skrátka krásny dar čo si nemôžeme kúpiť za nijaké peniaze a že to máme zadarmo. Najlepšie je nemyslieť na veci, čo človeka trápiť a ísť ďalej. Povedať si, že človek určité veci musí zvládnuť sám. Všetci si píšeme vlastný denník a je iba na nás kedy ho uzavrieme a ukončíme knižku z názvom život. Je iba na nás či sa spojíme a nastane revolúcia, ktorá zmení náš svet k lepšiemu a nemôžme sa spoliehať na to, že to niekto zmení za nás. V skutočnosti je iba na nás či utečieme od zlých a temných myšlienok alebo od myšlienok čo nie sú pre nás podstatné. Dôležité by bolo zamerať na myšlienky, čo môžu niečo reálne zmeniť a čo môžu posunúť svet k lepšiemu zajtrajšku. Bolo by správne sa nasmerovať na ľudí čo nás majú radi takých aký sme a uvedomiť si že sú tu pre nás a konečne našu myseľ reálne vypnúť.
Jozef Blšák - Svet obyčajného chalana 