Svet kde sa rešpektujú rozhodnutia

Všetci chceme žiť v určitom svete ktorý nám niečo dá a nebude nám nič brať. Že nám ten svet nezoberie niečo na čom nám skutočne dokázalo záležať. V skutočnosti viem že človek ani nechce čisto mať len šťastný život ako sa môže zdať. Niekedy by sa stačilo že keď sa povie nie, tak to nie bude skutočne aj platiť. Keď sa rozhodneme že v živote určité veci neurobíme, tak ich jednoducho neurobíme. Človek keď urobí samostatne nejaké životné rozhodnutie, tak by nemal stále pozerať že či to niekto dokáže akceptovať. Lebo keď budeme neustále premýšľať nad tým že kto čo povie, tak nás to neurobí šťastnými. Niekedy stačí len jedna vec že keď sa nejako v živote rozhodneme, tak by ľudia naše rozhodnutia mali rešpektovať. Tak ako my dokážeme rešpektovať ich rozhodnutia, tak oni by mali rešpektovať tie naše rozhodnutia. Lebo skutočná podstata samotnej slobody stojí presne na tomto a na ničom inom. Keď sa tiež nejako rozhodnem, tak to jednoducho ľudia majú rešpektovať a moc sa nad tým nezamýšľať. Ja tiež rešpektujem keď niekto povie nie a keď sa niečo nebude môcť uskutočniť. Jednoducho viem že niektoré veci sa nedajú v živote ovplyvniť a treba ísť ďalej. Pravdepodobne nám mozog povie že čo máme urobiť a že čo je nad naše možnosti. To nie je o tom že si my niečo reálne zmyslíme, lebo rozhoduje naša hlava. Naša hlava a psychika začne okamžite úradovať a postupne zisťujeme prečo. Zisťujeme že niektoré veci nie sú vždy v našich možnostiach, lebo v skutočnosti potrebujeme viac času. Viac potrebujeme nad tým všetkým premýšľať a nájsť riešenie ktoré nás dokáže upokojiť. Potrebujeme žiť vo svete kde sa rešpektujú rozhodnutia všetkých ľudí a kde sa hrá skutočne fér.

Oceán

Momenty ktoré sa v človeku postupne striedajú, tak ho nejakým spôsobom formujú. To čo predtým bolo ťažké, tak v jednej chvíli to dokáže odplaviť samotný oceán. Tých myšlienok bolo veľké množstvo a niekedy bolo zložité sa s nich nejako vysomáriť. Ale viem že u mňa to nikdy nebolo niečím iné, skôr tá túžba po hľadaní vlastnej pravdy ma k niečomu viedla. Celý život som bol vedený aby som na svojej ceste životom hľadal určité poznania. Moje životné okamihy sa miešali tak, ako sa miešajú nápoje v kluboch a baroch. Ale nikdy som sa nesťažoval na niektoré veci lebo pravdepodobne sa mali stať. Všetko čo bolo zlé, tak ten oceán alebo tá voda skutočne dokáže spláchnuť. Všetka tá špina ktorá dokáže vychádzať z našej hlavy tak v jednom okamihu ide preč.

Ten pocit slobody človeka vedie k určitým vlastným myšlienkam ktoré v realite neskôr aplikuje. Dlhšie som premýšľal o sebe a o tom že čo v skutočnosti je tou hodnotou života. Tou najväčšou hodnotou života je prirodzenosť sama o sebe a to keď sa na nič nehráme. Keď nemáme masky na tvári a vieme sa ľahšie stotožniť s tou svojou úlohou na tejto zemi. Nevravel som nikdy že to nie je jednoduché a ani som si to vnútorne nepripustil. Ono prakticky mi to povie moja hlava že v niektorých okamihoch by bolo lepšie ísť pomalšie. Ísť pomalšie neznamená nasadiť nejaké lenivé tempo, ale viac si uvedomiť každého kroku. Uvedomiť si že tá cesta za cieľom musí mať zmysel a ak sa má naplniť tak musíme ísť po nej pomalšie. Ja sa často nad niektorými vecami zamýšľam pri svojich cestách domov.

Niekedy jediné čo v danej chvíli vnímam je všetok ruch a šum ktorý počujem. Ale napriek tomu viem že je to úplne v poriadku a súlade s tým čo nám život prináša. Často v sebe riešim všetky tie spoločenské otázky na ktoré odpoveď dokážem nájsť až keď budem mať šediny. Teraz ešte nie je správny čas poznať všetky tie odpovede lebo mi potom všetok život pred mojimi očami unikne. Len sa nechávam viesť svojim srdcom a snažím sa všetko nejakým spôsobom pochopiť. Ja si každý deň uvedomujem že nechcem z niekým neustále bojovať a niekomu niečo dokazovať. Ak mám niečo v živote niekomu dokazovať, tak to môžem dokazovať len sám sebe. Mňa tie žabomyšie vojny ľudí veľmi nezaujímajú a nie je to presne čomu chcem venovať svoju pozornosť. Kedysi to tak bolo, lebo som bol veľmi naivný a vo svojej podstate aj nerozumný.

Zaujíma ma čo bude z našim svetom a to že čo sa s tým dá skutočne urobiť. Ale niekedy viem že na niektoré veľké zmeny som iba malým pánom. Veľmi ma zaujímajú veci ktorým skutočne vo svojom živote rozumiem a v ktorých sa rád vzdelávam. Ja nedokážem venovať pozornosť všetkým tým malichernostiam a vrtochom čo majú ľudia vo zvyku. Lebo viem že by som sa vo svojom živote nikam neposunul keby niečo také skutočne vnímam. Vnímam svet rôznymi farbami, ale keď niekto robí v ňom zle bez ohľadu na rasu tak ho nikdy nebudem ospravedlňovať. Lebo si uvedomujem že v spoločnosti by sa nemalo všetko súdiť podľa dvojakého metra. Mala by viac prevládať spravodlivosť v demokracii ktorú si možno niekedy veľmi nevážime. Pravdepodobne preto je vo svete taký chaos, lebo v ňom prevláda príliš veľa ľudí s nečestnými úmyslami. Ľudí čo majú pocit že im moc dokáže poskytnúť beztrestnosť a čo zabúdajú na morálne hodnoty. Ale niekedy je ťažké povedať že či v tomto svete existuje nejaká morálka a zmysel pre férovú hru.

Často premýšľam nad tým že či náboženstvá čo sú okolo nás že či nespôsobujú viac zla než dobra. Že či možno tí najväčší cirkevní hodnostári nepopierajú vieru ku ktorej sa niekedy tak hlásia. Na toto nikdy nebudem poznať odpoveď, lebo spoločnosť je možno príliš rozdelená a vzdialená od skutočných hodnôt. Často aj ľudia čo majú inú orientáciu, tak niekedy sami netušia za čo vlastne pochodujú. Poznám medzi nimi aj slušných ľudí, ale často premýšľam že či im tie práva niekto skutočne berie. Nemám pocit že by im niekto tie práva bral a ja sám nemám problém s inakosťou, lebo sám som vlastne iným. Neposudzujem ich, lebo v skutočnosti ich bude súdiť niekto iný a ja to určite nebudem a ani nechcem. Len pravdepodobne si každý praje žiť tak, aby samotné hodnoty na ktorých stojí tento svet boli navždy zachované. Niekedy k samotnej situácii veľmi ani neprispievajú ani samotné médiá. Nielen médiá hlavného prúdu ale niekedy aj toho alternatívneho prúdu, lebo jednoducho v spoločnosti bojujú o každého čitateľa.

Vnímam že sú omnoho horšie veci čo je potrebné riešiť a venovať im pozornosť. Treba venovať pozornosť že ak sa niečo neurobí s horení pralesov a s výrubom lesov, tak v skutočnosti sa naozaj stane niečo zlé. A to nie je nejaký hysterický výkrik ľudí do prázdna ako si ľudia často môžu myslieť. Ak sa niečo neurobí s našou klímou, tak pre nás to bude veľmi zlé a bude to pre nás veľmi problémové. Často sa prizvukuje že treba jesť menej mäsa a viac sa vo svojej strave zamerať na zdravé potraviny, ale v skutočnosti sa ľudia svojich návykov nikdy tak úplne nevzdajú. Niekedy je to neuveriteľné že ešte stále na tejto planéte žijeme napriek tomu že nevieme čo bude ďalej. Možno príde okamih kedy prežijú zvieratá, ale neprežijeme my ľudia. Ale na druhej strane vieme že aj tie juhoamerické krajiny musia niečo skutočne urobiť a nielen sa spoliehať na to že ich Európa nejako spasí.

Náš svet má viacero rozmerov spoločenský, hodnotový, duchovný, klimatický, ekologický a mnoho iných ktoré by bolo na dlho vymenovať. Niekedy si musíme uvedomiť že to čo nás ťaží by bolo najlepšie spláchnuť zo sebou a nech to oceán zo sebou zoberie. Radšej nech to oceán zoberie zo sebou než aby prišla veľká vlna ktorá všetko zoberie zo sebou aj nás. Viem že nie je ľahké veľa vecí urobiť a ľahko sa to všetko vraví, ale realita je v praxi iná. Dôležitejšie je náš svet vnímať o niečo realistickejšie aby sme si potom nerobili plané nádeje. Aby dokázali napriek všetkému čo sa niekedy deje žiť v prítomnom okamihu. Každý nech robí veci tak ako ich cíti že má robiť a nikomu neberme možnosť sa vyjadriť k určitým spoločenským názorom či sú to liberáli alebo konzervatívci. Nechajme ich vyjadriť svoj názor a my si tak v duchu pomyslíme že v niektorých veciach majú možno pravdu. Ale aj my by sme mohli uznať že nemáme vo všetkom pravdu a o to viac by bolo dôležité hľadať v spoločnosti nejaký kompromis. Kompromis vďaka ktorému by sa naša spoločnosť dokázala posunúť o niečo viac vpred a viac by sa nám všetkým lepšie žilo.

 

Skĺznuť

Čas od času si veci neraz pripomínam,

pripomínam si že neskĺznem nesprávnym smerom,

priateľstvá ma naučili kým mám skutočne byť,

pochopiť že koho súčasť života mám byť,

kedysi dávnejšie som si všetkých držal pri sebe,

možno som príliš naivne veril že tu niekto skutočne ostane,

veľké množstvo ľudí po mojom boku ktorých som neodhadol,

bola chyba že svoje tajomstvá som niektorým zveril,

neodhadol som niektoré priateľstvá čo sa zdali nádejné,

občas momenty kedy to skončilo považujem za úsmevné,

všetko čo bolo nesprávne tak sa v mojej duši spláchne,

všetko čo bolo zlé tak z môjho života navždy zmizne,

nebojím sa v živote nejakým ľudom veriť,

ale tých ľudí sa učím si viac vyberať,

ďakujem tým čo ma v živote skutočne podržali,

vďaka ktorým ešte tie priateľstvá nezomreli,

málokedy človek povie že sa v živote nič nezmenilo,

že priateľstvo ako také sa reálne zachovať dokázalo,

viem že nie je jednoduché sa každému otvoriť,

lebo by sa našiel niekto kto to bude zneužívať,

rodina tá prakticky pri človeku stojí od začiatku,

nech je to akékoľvek tak dáva človeku vnútornú silu,

sú ľudia ktorí dokážu človeku nejako pomôcť,

na každý problém dokážu riešenie nájsť,

smutné chvíle pri stratách priateľstva boli,

preplakané chvíle pri rozchodoch tam slzy tiekli,

myšlienky pri ktorých nebola chuť ani žiť,

bolo ťažké sa s určitými vecami zmieriť,

ale postupne som sa naučil žiť aj bez vzťahu,

niekedy mi až tak veľa netreba k životu,

zdá sa že ľudia čo sú ďaleko tak sú bližšie

a ľudia čo sú blízko tak sú veľmi vzdialene,

nehnevám sa že je to tak vlastne takto,

lebo pravdepodobne to tak byť malo,

viem že sa pohnúť vpred skutočne dokážem,

že sa vo svojom vnútri už nikdy kvôli tomu nerozhodím,

kvôli nešťastným láskam som sa prestal trápiť,

lebo len na tie správne veci som sa začal sústrediť,

prestal som riešiť veci ktoré nijako nezmením,

neskĺznem k určitým spoločenským názorom,

viac ma zaujímajú skutočné priateľstvá a dobrá hudba,

neriešim veci vďaka ktorým by sa moja cesta zbrzdila,

zhodil som tú kotvu ktorá ma držala za nohy,

kotvu kvôli ktorej som necítil ten pocit slobody,

môžem premýšľať o čom chcem a ako chcem,

ak sa niečo v živote nepodarí tak za tým nesmútim,

spomienky na niektoré veci v živote vo mne zostali,

spomienky na dobu vďaka ktorej sme sa lepšie k sebe správali,

snažím byť dobrým človekom aj v tejto dobe,

snažím sa správať dobre nielen k iným ale aj k sebe,

ak sa v živote zmýlim tak to nerobím naschvál,

verím že nikoho okolo seba som nesklamal,

ale niekedy aj samotné chyby k životu patria,

keby tie chyby nerobíme bola by v živote nuda,

netvárim sa že ich vo svojom živote nemám,

lebo vďaka ním svojmu životu reálne čelím,

robím radosť každému kto o to reálne stojí,

každému kto vo mňa skutočne verí,

kto rozumie mojim vnútorným pocitom,

tak rozumie tomu čo reálne cítim,

kedykoľvek viem že sa dá začať odznova,

že každý jeden deň môže prísť nová šanca,

netlačím na veci a viem že prirodzene prídu,

ak nejaká možnosť príde využijem svoju šancu,

nedokážem zabrániť tomu že sa vo mne niečo dokáže zmeniť,

ale viem že časom aj množstvo mojich názorov dokázalo zmeniť,

viem že ma už množstvo vecí v živote neštve,

že všetko čo sa vo mne udeje moja hlava spracuje,

som vďačný za svoj život viac než si vie každý predstaviť,

len viem že nebudem svoje pocity ľudom vnucovať,

všetko v živote nejako skutočne zvládnem,

svojou vnútornou trpezlivosťou sa obrním.

 

 

 

 

 

 

Každý kúsok zo mňa

Každý kúsok zo mňa čo vo mne zostáva,

postupne zliepam víziu svojho života,

množstvo myšlienok v hlave ktoré je potrebné využiť,

postupne dokážem vo všetkom to dobré nájsť,

možno menej chcem bojovať s určitými vecami,

všetko čo ma ovplyvňuje nechať za zatvorenými dverami,

trvalo istý čas kým som začal myslieť vo veľkom,

kým všetko na čo myslím reálne uskutočním,

postupne všetko v živote začalo dávať zmysel,

v momente keď som danú mozaiku života poskladal,

to tajomstvo mojej vnútornej sily v niečom tkvie,

viem že v skutočnosti je to v ľudskom úsmeve,

ja sa nesnažím s ľuďmi nijako súperiť,

vlastnou cestou sa snažím skutočne kráčať,

nepodstatné veci ani veľmi vnímať nechcem,

žabomyším vojnám a konfliktom sa vyhýbam,

skutočné poznanie začína v hlave človeka,

vďaka tomu samotná myseľ všetko spoznáva,

občas viem že niektoré veci sa nedajú zmeniť,

viem že vo svojom živote sa nedá všetko spraviť,

ale napriek tomu treba kráčať nohami pevne na zemi,

napriek všetkému je potrebné mať úsmev na tvári,

občas je ťažké ho mať kvôli určitým okolnostiam,

ale napriek tomu to všetko nejako zvládam,

nechávam sa viesť samotnou prítomnosťou,

ktorá ma dokáže zaviesť tou správnou cestou,

svet ktorý čoraz viac chápem v súvislostiach,

viem že osud nie je vždy napísaný vo hviezdach,

sny ktoré často chceme si vyžadujú viac času,

vďaka maličkostiam oceníme všetku tú krásu,

cením všetky tie veci ktoré v skutočnosti nastali,

veci ktoré ten chod života reálne zmenili,

súťaživý duch mi pomohol nad vecami premýšľať,

nad tým že aj veľké veci sa môžu časom stať,

predtým som tomu veriť ani nedokázal,

šťastie vo výhrach tým som si to vynahrádzal,

niektoré veci sa mohli predtým zdať nereálne,

ale čakať na niečo väčšie má význam stále,

predtým som si nevedel predstaviť že sa niečo podarí,

že to tak jednoducho je pri mojom šťastí,

skúšať šťastie v živote má stále význam,

to že niečo nevyjde beriem s pokojným prístupom,

viem že v živote sa nedá byť úplne všade,

na druhej strane je dobré že to tak je,

možno preto sa snažím uniknúť s tej tmy,

viac pozerať na to že svet má aj farby,

svetlá s každej strany rozžiaria tento priestor,

viem že ľudská duša môže ísť aj za obzor,

som rád že využívam šance ktoré dostávam,

šance vďaka ktorým tie okamihy preciťujem,

od tých malých vecí k tým veľkým som sa naučil kráčať,

dokázal som uveriť že všetko na čom pomyslím sa dokáže raz splniť.

 

 

 

 

 

Nostalgia

V živote často má človek nejaké okamihy v živote na ktoré s odstupom času spomína. Neraz si premietne všetky tie veci ktoré sa mu v živote udiali a povie si že sa posunul o niečo ďalej. Ja si tiež dokážem premietnuť v hlave určité veci a často na ne spomínam s určitou nostalgiou. Viem že v živote si stále vravím koľko vecí som mohol zmeniť, ale neskôr sa zamyslím a uvedomím si že to tak malo byť. Uvedomím si že som o niečo skúsenejší a múdrejší, ale nie je chvíľa kedy by sa nedalo niečomu vyhnúť. Moje myšlienky ktoré som predtým zastával, tak sa zmenili a na niektoré veci som zmenil názor. Pravdepodobne preto lebo som sa chcel od všetkého odosobniť a ísť ďalej.

Neraz si poviem že by som niektoré svoje rozhodnutia vrátil späť. Že by som sa vrátil späť a zachránil priateľstvá ktoré navždy skončili niektoré často bez udania dôvodu. Niekedy ľudom priznať že som v niečom iný to možno neprispelo k dobrej veci. Skôr som ich vďaka tomu stratil, ale na druhej strane bolo pozitívne to že ma mnoho ľudí akceptovalo. Vždy sa na ten život dalo pozerať z oboch strán mince a s toho že veci nie sú až také strašné. Len často som si predstavoval rôzne scenáre, ale v skutočnosti všetko dopadlo inak. Niektoré veci dopadli omnoho lepšie než som sám skutočne čakal. Vedel som nejako že čím menej od života očakávam, tak všetko prišlo v správny čas. Že pokiaľ na niektoré veci nebudem veľmi tlačiť tak jednoznačne prídu.

Som vďačný za momenty kedy mi moji rodičia vštepovali tie správne hodnoty a že som na nich nezabudol. Že som prežil tú krásnu dobu kde ľudia nemali v rukách mobily a iné nástroje. A úplne chápem keď sa rodičia o svoje deti boja a nikdy im to nebudem vyčítať. Lebo absolútne chápem že v živote je dôležité sa vedieť vrátiť domov. Dôležité bolo si uvedomiť či v minulosti alebo aj teraz v súčasnosti že je potrebné sa vrátiť v poriadku. Nech akokoľvek svoj život prežijeme, ale o to dôležitejšie je dokázať že to zvládneme. Niekedy potrebujeme od života aby sme pochopili že život nie je vždy jednoduchý. Museli sme si prejsť ťažkými skúškami v každej jednej dobe, keď sme spadli tak sme sa reálne zdvihli zo zeme.

Často si vravím ako mi určité časti života chýbajú a pri tom viem že som za ne vďačný. Viem že v každý jeden rok v mojom živote prišla nejaká životná etapa ktorú som musel zdolať. Nejako vždy mi bola tá stará škola a tie klasické pravidlá ktoré dávali skutočne zmysel. Ten moment keď sa nevnucovalo niekomu čo si mal myslieť, tak to bola jednoznačne najkrajšia časť života. Keď v živote neriešili nejaké predsudky a rozdiely, ale tešili sme sa s toho že sme všetci spolu. Neexistovala žiadna politická korektnosť a iné konkrétnejšie výrazy s ktorými nás často kŕmia. Ľudia si vedeli viac všetko otvorene povedať a to je pravdepodobne to čo mi v tejto súčasnej dobe veľmi chýba. Nebola pretvárka a ľudia si toľko v samotnom živote neklamali.

Viac sme sa dokázali baviť a hrať spoločenské hry, tešiť sa s toho že sme hrali z niekým. Nepolemizovalo o hodnotách, ale každý jeden človek si vážil že má otca a mamu. V súčasnosti deti nemajú veľkú úctu k rodičom a k tomu že často musia sa nadrieť v práci aby deťom kúpili nejaké hračky alebo niečo iné po čom zatúžili. Nebolo to tak že všetko na čo sa lúsklo prstom každý mal. Je to úplné odlišné než tomu bolo v minulosti a samotné morálne hodnoty sa zmenili. Zmenili sa tým že ľudia okolo nás začali potláčať svoju vlastnú identitu a rod. Začalo sa potláčať to čo bolo nejakým spôsobom prirodzené. Niekedy mi chýbajú tie klasické ľudské veci, ktoré kedysi fungovali a teraz je to preč. Človek teraz viac zostáva v anonymite ako by mal ísť niekde do reálneho sveta medzi ľudí. V tomto som ja ako introvert špecifický prípad že aj keď mám spoločnosť, tak mám rád aj kľud pri dobrej hudbe.

Viem že je veľmi veľa vecí na ktoré v živote budem spomínať z nostalgiou. Ale nie som s toho smutný len si uvedomujem že za všetkým čo sa udialo bolo mnoho pekného. Tak ako boli krásne školské časy, prvé lásky, prvé sklamania, výlety, koncerty, festivaly, fotky s interpretmi ktorých mám rád a množstvo iných vecí čo ma v živote skutočne posilnili. Vážim momenty čo prišli a možno aj viac než by si ľudia dokázali reálne predstaviť. Len teraz keď som starší tak je všetko o niečo iné. Viac sa snažím súťažiť a nejako sám seba potešiť ako najlepšie viem. Možno sa nie vždy všetko podarilo, ale momentálne som pripravený na to aby všetko bolo lepšie. Aby môj život plný skúsenosti od ktorých sa môžem nejako odraziť.

Niekedy je dôležité obzrieť sa späť a premietnuť si všetky zásadné rozhodnutia. Uvedomiť si že v niektorých momentoch som sa zmenil, ale to sa mení každý. Keď sa pozriem späť tak mnoho rozhodnutí neľutujem a mnoho vecí čo nevyšli ľutujem. Len pravdepodobne viem že sa nedá byť úplne všade a ani sa nedá vychádzať s každým človekom. Snažím sa žiť tak aby som si to neskôr nemusel vyčítať, aby som mohol byť na seba hrdý. Aby som mohol dokázať že všetko čo som v živote urobil malo skutočný zmysel. Možno nie všetci sa s tým čo vo svojom vnútri cítim stotožnia, ale viem že ľudia čo majú v empatiu pochopia veci aké v skutočnosti sú.

Množstvo myšlienok

Množstvo myšlienok ktoré chcem povedať,

množstvo myšlienok ktorým neviem porozumieť,

občas sa strácam v pocitoch ktoré v sebe mám,

v pocitoch pri ktorých neviem na čom som,

prepáčte mi ak som sa niekedy zmýlil,

ak som niekoho vo svojom živote sklamal,

nič vo svojom živote som neurobil schválne,

viem aké je to ťažké žiť v tom svojom svete,

je to šialené vidieť že sa niečo reálne mení,

že svet v ktorom žijem sa neustále mení,

viem že v živote nedokážem na všetko nájsť riešenie,

občas sa všetka tá ťarcha naloží na nejedno ľudské plece,

niekedy je ťažké sa v tomto svete z niečoho tešiť,

keď sa človek začne tešiť tak v jednej chvíli sa to dokáže zmeniť,

uvedomujem si že v živote je všetko len počiatok,

počiatok čo môže zmeniť každý náš krok,

viem že nie vždy dokážem byť skvelým,

utiecť od toho všetkého nie je dobrým nápadom,

niekedy strach že mi niečo unikne je silnejší,

keď sa niečo nepodarí tak to zvyčajne zabolí,

mrzí sa že som dosť často tým divným človekom,

tým divným človekom ktorého zo seba tvorím,

ale nedokážem ovplyvniť ako vnímam realitu,

nedokážem ovplyvniť každú jednu zmenu,

urobil som v živote toľko chýb že to už ani nepočítam,

chýb ktoré zo svojho života nikdy nezmažem aj keby chcem,

nedokážem vrátiť všetko čo predtým reálne bolo,

aj keby to možno šlo tak by ma to možno šťastným neurobilo,

viem že tých emócii mám v sebe až príliš veľa,

s toho všetkého mi tečie nejedna slza,

viem že by bolo lepšie radšej všetko povedať,

ale viem že nechcem nikomu ublížiť,

nechcem sklamať ľudí okolo seba,

lebo viem aké je ťažké nájsť toho správneho človeka,

dakedy cítim ako možno nedokážem vypnúť,

ako možno nedokážem určité momenty čo mi dáva život využiť,

momenty ktoré som využil tak za ne budem vďačný,

vďaka tým momentom sa cítim skutočne silný,

vidieť ľudí ku ktorým vzhliadam mi dáva silu,

dokáže ma to v živote posúvať niekam dopredu,

viem že je dôležité zažívať určité zážitky,

aby som vďaka nim mal nejaké skutočné spomienky,

keď raz opustím tento svet chcem aby niečo vyšlo,

aby vyšlo pri čom by raz moje srdce zaplesalo,

viem že veľké veci na tie treba dlhší čas čakať,

viem že sa nemusí všetko okamžite podariť,

často mi pomáha hudba zvládnuť všetky životné etapy,

pomáha mi zabudnúť na všetky problémy,

keď moje šťastie nikdy nebude v láske,

tak aspoň bude v nejakej výhre,

viem že možno nie som ideálnym synom,

vo svojom živote sa často veľmi spálim,

veľa vecí ma v mojom vnútri začalo dusiť,

neraz sa za to dokážem neznášať,

niekedy je to často smiech cez slzy,

ale snažím sa aby nikdy neboli tie rany,

snažím sa aby všetko bolo čo najlepšie,

niekedy moja duša jednoducho nevládze,

príliš veľa vecí často v hlave mám,

keby to boli radšej odpadky čo vytriedim,

často sa očakáva že si budem všetko pamätať,

ale viem že na niektoré veci nechcem spomínať,

mnoho vecí neskúsim lebo sa o mňa ľudia boja,

lebo sa boja že raz zhasne tá moja hviezda,

chcem využiť možnosti čo ešte mám,

lebo sa možno tých pekných chvíľ nikdy nedožijem,

rieši sa čokoľvek iné ale nevieme aké je niečo zažiť,

aké je od tých všetkých problémov čo máme uniknúť,

len od samotného života očakávame možno príliš veľa,

často očakávame veci ktoré sa v skutočnosti nesplnia,

ľudia sa hádajú pre úplné sprostosti namiesto toho aby žili,

neustále nálepky kto je liberál a konzervatívec ako keby sme iné problémy nemali,

nerozumiem prečo nám postupne mizne les,

lebo množstvo ľudí čo to robia vidia v tom biznis,

vidina peňazí niekedy dokáže zaslepiť rozum,

mať stále viac nikdy nikoho nespraví šťastným,

ľudia hlásajúci toleranciu sa tvária ako niečo obhajujú,

ale ľudia čo sa nejako vymykajú tak tých odsudzujú,

množstvo slušných homosexuálov a lesbičiek žije v našej spoločnosti,

bohužiaľ sa často ocitnú v jednom vreci s tými čo sa dobre nesprávali,

nesúdim vás ale nemám pocit že by niekto vám bral vaše práva,

ale politici vyvolajú búrku a vy máte pocit že vám niekto berie práva,

ja nesúdim ľudí a je mi úplne jedno akú máte orientáciu,

ale ak sa niekto nespráva dobre tak mu nebudem držať stranu,

klimatické zmeny to sa neriešilo lebo na to nebol priestor,

mnoho ľudí bohužiaľ zneužívajú tento priestor,

ľudia čo za nejakú zmenu skutočne bojujú,

tak ich s tohto procesu postupne vytláčajú,

možno už je teraz neskoro niečo urobiť,

naša planéta bude žiť len my ľudia nebudeme existovať,

náš rod skončí len zostanú zdroje ktoré vytvorila príroda,

fauna a flóra konečne budú žiť pokojne bez toho aby ich ničila ruka človeka,

každý jeden deň si prajem aby bol mier medzi nami ľuďmi,

aby sme my ľudia konečne medzi sebou už zle nerobili,

pamätám si ako som od života chcel veľmi veľa,

ale jediné čo chcem nájsť v sebe je dostatok vnútorného pokoja,

keď budem vedieť že je všetko skutočne v poriadku,

tak budem môcť bez strachu naplniť svoju misiu,

keď budem vedieť že sme aj tú najťažšiu skúšku prežili,

tak budem z hrdosťou vravieť že sme to reálne dokázali.

 

 

 

 

 

 

 

 

Eufória

Každý v živote prežíva také nadšenie že to postupne prerastie v eufóriu. Všetky tie pocity nás v jednej chvíli úplne zaslepia a vnímanie len určité nadšenie. Ono prakticky tento pocit človek môže prežívať vlastne pri čomkoľvek čo sa mu reálne stane. Ale málokedy sa uvažuje nad tým že či to nemá niekedy aj svoj určitý extrém. Pre niečo sa tak brutálne nadchneme že už ani nevnímame samotný svet okolo nás. K samotnej eufórii môžu prispieť aj iné návykové veci kvôli ktorým niekedy človek stráca kontrolu sám nad sebou. Najme to tak môže pocítiť aj vďaka určitým drogám kvôli ktorým sa človek môže skutočne cítiť ako v inom svete.

V poslednom období som pozeral seriál Euphoria ktorý poukazoval na veci ktoré zažívajú stredoškoláci počas svojho života. Práve tento seriál mi pomohol sa zamyslieť že mladí ľudia sú tými ktorým v živote treba pomôcť. Že oni sú tými ľuďmi ktorých pocity je potrebné počúvať, aby sme pochopili ako sa v živote cítia. Že témy ktoré tam boli tak to prežíva človek všetko aj v reálnom živote. Seriál ukázal krutú realitu, vďaka ktorej sa dá pochopiť že to nikto z nás nemá jednoduché. Každý z nás sa pretĺka životom a má tie svoje vlastné problémy. Často niekedy aj úzkosti, depresie a iné duševné stavy ovplyvňujú to ako sa reálne cítime.

Seriál upozornil aj na to že mnoho tých ľudí ako keby sa snaží nájsť samých seba. Presne toto sa deje aj v realite že človek v skutočnosti ako keby hľadal sám seba a niekam sa chcel skutočne zaradiť. Stále si uvedomujem že koľko mladých ľudí s tým bojuje že im možno nie je vždy dopriate to pochopenie a porozumenie. Že hľadajú lásku vo svete ktorý k nim nebude vždy prívetivým. Niekedy ľudia berú aj drogy aby v sebe určité pocity potlačili. Nemám pocit že by to robili preto lebo by im to robilo radosť. Len je za tým niečo hlbšie o čom možno nie je vždy odvaha hovoriť najme kvôli tomu nepochopeniu.

Mnoho ľudí zažíva skúsenosti ktoré si nikto z nás ani nevie predstaviť. Nevieme si predstaviť že aj kvôli nenaplnenej láske človek často siahne po alkohole a drogách. Lebo v tej chvíli je to možno jediná cesta ako s toho pekla sa dá reálne ujsť. Ale v skutočnosti to môže byť ešte horšie, mnoho ľudí je poznačených aj samotným násilím na nich a toto ich môže reálne potlačiť. Problémom samotnej eufórie ktorá sa reálne udeje v človeku, tak v jednej chvíli dokáže nastať veľmi kruté vytriezvenie. Niekedy ani ten prvý sex nemusí sa podariť, keď obaja ľudia čo sú spolu tak cítia že niečo nie je v poriadku. Ale že čo nie je v poriadku, tak na to veľa ľudí musí prísť samo.

V seriáli sa mnoho postáv hľadalo prípadne nemajú jasno vo svojej orientácii. V realite sa mnoho ľudí tiež nevie zaradiť a málokto vie reálne že ako to vnútorne cíti. Či sa cíti ako človek čo má opačné pohlavie alebo sa cíti ako človek čo má rád opačné pohlavie. Ako ja som nikdy nesúdil kto má aké pohlavie, lebo aj takíto ľudia dokážu medzi nami slušne žiť. Len väčšinou o nich veľmi nepočuť, lebo sa snažia svoj život prežiť v tichosti. Lebo oni necítia že im niekto berie ich práva. Nemám problém z homosexuálmi ako ho má veľká časť spoločnosti, poznám medzi nimi aj slušných ľudí. Mnoho ľudí ani nevie či milujú ženské alebo mužské pohlavie, lebo v skutočnosti to vedia len oni vo svojich hlavách.

Skrátka Euphoria je seriálom ktorým bolo poukázané na skutočné problémy mladej generácie. A mladá generácia si zaslúži aby si ju niekto skutočne vypočul a dokázal ju pochopiť. Ja som tiež poznal depresiu, prípadne niekedy sa prejaví aj úzkosť a aj napriek tomu sa snažím žiť. Nevyhováram sa na nič a cez všetko v živote sa snažím nejako dostať. Viem že k môjmu životu nepotrebujem alkohol a ani drogy aby som v sebe niečo potlačil. Ale niekedy tie emócie človeka jednoducho prevalcujú a niekedy príde aj ten smútok pri uvedomení si všetkých následkov. Ja niekedy ten smútok cítim rovnako ako mladí ľudia.

Pri tomto seriáli som sa naučil viac pochopiť svoj vlastný život. Naučil som sa viac vžiť do problémov mladej generácie a pochopiť že eufória dokáže priniesť aj tie negatívne stavy. A aj vďaka písaniu si z mladými ľuďmi viem hlbšie ich problematiku života skutočne pochopiť. Tiež majú depresie, úzkosti a iné stavy vďaka ktorým to nemajú veľmi ľahké. Nemajú veľmi ľahké existovať vo svete plnom šťastných ľudí a prerastie to do frustrácie. Ale napriek tomu obdivujem mladých ľudí že dokážu nájsť vnútornú silu s tým bojovať. Že aj keď majú momenty kedy si poplačú, ale snažia sa žiť pre každý jeden moment. Som rád že vznikol seriál ktorú poukázal na skutočnú realitu života a na to že určité veci sa v živote dejú a nemôžeme pred nimi zatvárať oči. Potrebujeme tým veciam čeliť nech sa vo svojom živote čohokoľvek obávame. Mnoho ľudí musí ukázať aj dospelým ľudom že v živote sa dá všetko zvládnuť ak sa reálne chce.

Budúcnosť je odrazom prítomnosti

Neviem či sa niekto zo samotnou myšlienkou ako takou reálne stretne, ale včera som začal premýšľať nad tým. Nad tým že či je naša budúcnosť skutočne niečím daná alebo je súčasťou našich rozhodnutí čo spravíme. Jedno čo je nám dopredu dané že sa narodíme a že na tomto svete navždy nezostaneme. Ale sú veci ktoré nám jednoducho dané nie sú a to sú momenty ako sa v živote rozhodneme. Nevieme že či to čo urobíme bude automaticky správne, ale vieme že s tým niečo ovplyvníme. Niečo môže mať na nás veľmi veľký dopad a niečo ten menší s tým že nám to tak veľmi neublíži. Som zaregistroval množstvo názorov a medzi nimi bol jeden vecný názor že naša budúcnosť je odrazom našej prítomnosti a prítomnosť je odrazom našej minulosti. Aj keď mnoho vecí zo svojej minulosti nikdy nevrátime späť, ale stále môžeme zmeniť budúcnosť.

Stále môžeme niečo v živote ovplyvniť, len je dôležité ako sa k tomu reálne postavíme. Či k tomu budeme pristupovať pragmaticky alebo sa budeme pasívne pozerať na to ako nám život uniká pomedzi prsty. V živote je množstvo vecí ktoré sa nedajú vysvetliť a množstvo otázok na ktorí sa nedá nájsť adekvátna odpoveď. Naše rozhodnutia nech sú akékoľvek v našom živote tak budú tvoriť našu prítomnosť a aj našu budúcnosť. Toto je presne to čomu nedokážeme úplne zabrániť, ale môžeme sa na to pripraviť. Môžeme zistiť na čom skutočne sme, len ak tomu budeme zodpovedne čeliť. Každý človek má možnosť niečo reálne urobiť, ale nie vždy to môže urobiť sám. Musí občas si nechať pomôcť a počúvať to čo mu ľudia hovoria. Nie všetko môžeme urobiť sami, niekedy je lepšie spolupracovať a spoločne hľadať tie správne riešenia.

Neodvrátime určité veci, ale vieme že každý jeden deň môžeme tvoriť lepší svet. Niekedy je to jednoduchšie než si môžeme myslieť a je na nás spraviť prvý krok. Nielen vo vzťahu k ľudom ale najme vo vzťahu k sebe samému. Lebo ak dokážeme pomôcť sami sebe, tak potom budeme môcť pomôcť aj ostatným. Nie vždy dokážeme pomôcť všetkým, ale niekedy stačí aj tá malá snaha. Lebo nič neurobiť v živote bude v skutočnosti naša osobná prehra. Ak nájdeme tú správnu cestu, tak sa nám v jednej chvíli otvoria takmer všetky dvere. Zrazu budeme mať množstvo možností ktoré budeme môcť využiť. Neexistuje návod na život a ani neexistuje vždy na všetko finálne riešenie. Možno len potrebujeme pochopiť že prečo nám život dáva rôzne lekcie.

V našom živote stretneme množstvo inšpiratívnych ľudí a často spoznáme ich cestu. Ale to najpodstatnejšie je sa s nimi neporovnávať, lebo všetci ľudia na svete neboli okamžite na vrchole. Nikto z nás nebol hneď na vrchole, lebo všetko sme sa museli učiť. Museli sme vyrásť a potom sme mohli niečo v tomto svete dokázať. Stretol som množstvo ľudí ku ktorým vo veľkej miere vzhliadam a napriek tým úspechom zostávajú obyčajnými a skromnými ľuďmi. Niekedy priamo tí ľudia človeka musia človeka motivovať aby vo svojom živote niečo urobil. Aby sa pokúsil zmeniť svoje myslenie ktoré niekedy je možno príliš pochmúrne, ale to je asi tou uponáhľanou dobou. To je tým že možno nie je v živote toľko času, ale keď sa nájde tak je potrebné ho využiť. Teda samozrejme každý podľa možností čo často v živote má a tak ako to reálne cíti.

Často som bol vedený k určitým hodnotám na ktoré nikdy netreba zabúdať. Nech čokoľvek cítim vo svojom živote, tak si ten svoj vnútorný mier nikdy nenechám vziať. Ale viem že niekedy sa stane že moja duša je občas nepokojná, ale vždy sa snažím robiť každému radosť. Snažím byť dobrým človekom a vážiť každej maličkosti ktorá mi príde do cesty. Viem že sú momenty kedy sa mi niečo nepodarí, ale snažím sa to prijať s pokorou. Snažím sa pochopiť že všetko čo v živote urobím, tak ma nejakým spôsobom zmení. Že sa nejakým spôsobom zmení postoj ktorý som v jednej chvíli zastával. Množstvo názorov ktoré som predtým mal, tak sa zmenili a snažím sa viac veci prijať. Musím niekedy zvyknúť na určité veci čo nie je vždy jednoduché, ale pokúšam sa aj pre seba vytvoriť lepšiu budúcnosť. Robím všetko preto aby ma tie rozhodnutia ktoré urobím čo najmenej boleli.

Možno som si uvedomil jednej veci že je viacero ľudí čo premýšľajú o budúcnosti. Ja tiež o nej premýšľam a možno niekedy aj s tým že prídu nejaké obavy. Ale na druhej strane je prirodzené sa nejako cítiť a nemožno niekomu zazlievať. Často sa vraví že skutky ktoré učiním sa odrazia vo večnosti a to je veľmi známa pravda. Všetko čo urobíme sa premietne do budúceho života čo nám často musia ukázať aj počítačové hry. Lebo v živote je dôležité si každé rozhodnutie premyslieť a zvážiť ho kým zistíme aké z neho budú následky. Keď sa niečo nedá uskutočniť, tak nebudeme na to nejako tlačiť. Ak niečo v našom živote vyjde, tak sa môžeme tešiť na veľmi vzrušujúcu cestu plnú dobrodružstiev. Je na nás že či našu momentálnu prítomnosť dokážeme urobiť ešte lepšou. Od všetkého čo urobíme sa bude odvíjať náš budúci život a od toho sa ukáže ako s ním budeme vedieť naložiť.

Možno sa to zdá ale prítomnosť a budúcnosť sú veľmi jasne prepojené. Lebo to čo urobíme v prítomnom čase, tak sa neskôr prejaví v tom budúcom čase. Pravda je taká že ako naložíme zo svojim životom, tak od toho sa budú odvíjať aj naše vzťahy z ľuďmi. Naše rozhodnutia mnoho ľudí potešia a inú skupinu ľudí sklamú. Ale my s tým jednoducho nič nenarobíme len musíme žiť najlepšie ako vieme. Musíme kráčať tou svojou vlastnou cestou a nedovoliť aby sme s tej vlastnej cesty zišli. Najme sa pokúsme urobiť všetko aby sme s toho života dokázali zažiť čo najviac a ako sa najlepšie dá. Využiť všetky možné príležitosti čo v živote máme, lebo sa potom nemusia opakovať. Ísť na rôzne podujatia, koncerty a festivaly na ktoré bude možné ísť a ktoré nebudú veľmi ďaleko. Lebo len my si tvoríme svoju vlastnú prítomnosť a zároveň si tvoríme aj našu vlastnú budúcnosť.

7. narodeniny blogu

Chcem by som sa poďakovať všetkým čo mi dokázali aj za tie roky zachovať svoju priazeň. Ale už je správny čas sa vo svojom živote pohnúť ďalej a svoju stránku sa pokúsiť dotiahnuť do absolútneho konca. Napriek všetkým okolnostiam som sa rozhodol že tento rok ešte vydržím a potom celú svoju doménu nechám prístupnú pre ľudí čo si budú chcieť z mojej stránky vybrať to najlepšie. Prakticky cítim že som v rámci svojej stránke dokázal absolútne všetko čo som mal dokázať. Mám pocit že som svojim čitateľom dokázal povedať čo som im mal reálne povedať. Viem že som ešte nikdy otvorene nenapísal že prakticky som sa vďaka písaniu niečoho vzdal. Lebo pravdepodobne to nebolo vôbec potrebné o tom písať. Ale písanie bolo pre mňa tým nástrojom vďaka ktorému som dokázal vyjadriť množstvo vecí. V poslednom období som si uvedomil že ako bloger už je pre mňa ťažké existovať. Niekedy je pre mňa už ťažké písať články tak, aby som nimi neporušoval nejaké Normy komunity. Niekedy je ťažké písať pre mňa obsah tak, aby to ľudí skutočne dokázalo zaujať.

Uvedomil som si že aj keď je tu veľa priaznivcov, tak v poslednom období mi písanie nedokáže spôsobovať radosť. Lebo často som používal písanie ako nástroj vďaka ktorému som sa dokázal vyrovnať s určitými situáciami. Začal som pociťovať niečo čomu som vo svojom vnútri prestal rozumieť. Zrazu som cítil že mi to písanie spôsobuje skôr bolesť než radosť. Tak ako mnohým ľudom písanie spôsobuje radosť, tak mne to spôsobuje úplne pravý opak. Ja často cítim ako som neraz psychicky unavený že to písanie dokáže o niečo viac unaviť než nejaká fyzická alebo manuálna práca. Už mi chýba to obdobie kedy to moje písanie som skutočne robil pre radosť a nie preto lebo musím. Lebo si pamätám tie časy keď som písal preto lebo som potreboval kľud a pokoj. Ale potom som si uvedomil že to takto jednoducho nemôže fungovať.

Začal som počúvať hudbu lebo vtedy som mal pocit že to moje písanie má zmysel. V jednej chvíli som pri hudbe dokázal také veľké množstvo textov že niektoré dodnes zostali nepublikované. Niektoré možno ešte dopíšem keď bude čas a energia alebo celkovo uvidím čo bude ďalej. Niekedy som si ani nie istý že niektoré texty chcem skutočne dokončiť a či nájdem na to silu. Možno si uvedomujem že v určitom štádiu keď už to písanie nevnímam ako prioritu číslo 1. Z mnohými článkami čo som napísal som nebol jednoducho spokojný a keď aj nejaký bol vonku tak som ho jednoducho zmazal. Niektoré texty som zmazal, lebo nemali určitú odozvu alebo tam bolo niečo čo sa iným ľudom nepáčilo. Ale niekedy je potrebné o určitých veciach písať a nedá sa im vyhýbať, lebo je to náš život.

Boli chvíle kedy som sa musel v rámci písania na určitý čas musel odmlčať. Lebo som sa snažil nájsť v sebe tú vnútornú silu aby som mohol skutočne pokračovať. V živote mnoho ľudí vie že som toľko krát písal že s písaním skončím, ale napriek tomu sa našlo zopár ľudí aby som pokračoval. Ale už viem že som starší a chcem prežiť svoj život čo najlepšie, nielen iba tým že budem skrz písanie mudrovať o živote. Lebo v skutočnosti sám nemám návod na to, ako má človek správne prežiť svoj život. Možno sám potrebujem pochopiť že môj život nie je iba o tom niečo napísať. Ale skôr je to o tom hľadaní samého seba v každej jednej situácii. Ale písanie ma naučilo jednej dôležitej veci že sa dá písať o akejkoľvek téme.

Tak ako sa dá písať o politike a aj o postoji voči vlastnému štátu, tak sa dajú písať aj pozitívnejšie texty. Moje texty boli viac realistické a viac som sa snažil nimi priblížiť samotnú realitu. Priblížiť že aj keď niektoré veci nie sú vždy ľahké, ale dajú sa nejako zvládnuť. Vďaka písaniu som dokázal prežiť tie najťažšie obdobia a najme obdobie keď som mal depresiu ktorá sa vytvorila po mojom prvom citovom vzťahu. Vtedy som mal pocit že mám nejaký balvan na srdci a ten ma jednoducho ťažil. Prakticky som sa vďaka písaniu rozhodol vzdať túžby po citovom živote s niekým druhým. Lebo som vedel že keby mám niekoho koho mám rád, tak by som sa nemohol venovať písaniu. Musel by som na prvé miesto dať toho daného človeka a odsunúť svojich priateľov a rodinu. A ja by som nechcel kvôli jednému človeku odsunúť všetkých ľudí od seba.

Ja ak raz z blogerskej scény odídem, tak jednoducho chcem odísť zo cťou. Chcem odísť s tým že som niečo tým ľudom do života skutočne dal a že moje písanie malo zmysel. Jednoducho chcem odísť na samotnom vrchole a v tom najlepšom. Lebo cítim že som ľudom dokázal odovzdať všetko čo som im potreboval dať. Viem že možno na začiatku budem smutný, ale s veľkou pravdepodobnosťou príde nejaká nová a lepšia etapa života. Možno že mi rupne v hlave a po 2. auguste 2020 kedy svoju stránku budem končiť, tak si to po niekoľkých mesiacov od konca stránky rozmyslím a vrátim sa silnejší. Možno si poviem presne to čo povedal Kali a predsa budem pokračovať v písaní. Možno to bude len dočasná pauza a naberiem nejakú energiu navyše. Ale viem že doménu nezmažem a nechám ju pre ľudí prístupnú aby si v nej mohli niečo nájsť čo si môžu prečítať.

7. narodeniny blogu môžem povedať s určitosťou že budú moje posledné. Ale som vďačný že môj blog sa dožil 7 rokov napriek tomu že budú posledné. Ale viem že ešte pred koncom samotnej stránky pribudnú nejaké články a bude v nich to na čo si ľudia zvykli. Budú tie články plné kvalitných textov a budem v nich otvorený. Ďakujem všetkým že ma čítajú a že chápu čo chcem vyjadriť. Vraví sa že koniec je nový začiatok, ale aj viem že nebudem písať na nejakú novú stránku len preto že skončím s WordPressom. Len viac budem žiť životom reálneho človeka a viac sa tešiť s vecí okolo seba. Nie že by som sa už predtým netešil, len si pravdepodobne viac uvedomím podstatu života a budem viac reálnejší a pravdivejší voči sebe a aj iným. Viac sa posuniem vo svojom živote ďalej a čas ukáže že či všetko čo skutočne robím že či je správne. Ale som vďačný za to že som mohol písať a robiť svojim písaním radosť.

 

Vnútorné emocionálne výkyvy nálad

Neviem či sa niekto v skutočnosti s tým že nemal vždy na všetko chuť alebo to prerástlo do frustrácie. Často v živote človek prežíva rôzne emocionálne nálady a neraz jeho psychika na neho silno dolieha. Všetko sa často deje vo vnútri a je to málo viditeľné, teda že je iba málo ľudí čo to skutočne vidí. Občas sme sa naprogramovali do určitého módu že iba dobrá nálada musí byť a tú zlú náladu nám ľudia budú vyčítať. Sme skrátka ľudia a keby máme iba jedno videnie sveta, tak sa jednoducho zbláznime. Ja si sám uvedomujem že keby sa cítim tak ako nám to predpisuje súčasná spoločnosť ľudí, tak by som pravdepodobne tiež zbláznil. Nie všetko v živote sa dá mať úplne pod kontrolou a bol by som rád keby sa deje opak. Len viem že žitie v ilúzii by nikomu z nás neprospelo, nikam by sme sa neposunuli.

Všetci sa navonok usmievame a snažíme sa nedávať svoje pocity medzi ľudí. Bojíme sa že by to naše vnútro nebolo pochopené a bolo by skôr odsúdené. Ľudia si často povedia že sa im určité veci v živote nemôžu stať, ale stanú sa im. Stanú sa tie veci často aj mne a nie raz k tomu neviem nájsť žiadne vysvetlenie.  Aj skvelí ľudia niekedy majú svoje vnútorné starosti o ktorých radšej ani nepovedia. Aj skvelí ľudia vo svojom živote sa často zmýlia a vedia že to nebolo úmyselné. Ja sa tiež zmýlim a tiež veľa vecí okolo seba pokazím, skrátka sa netvárim že som neomylný. Tiež prídu kedy si človek povie že je už zo všetkého unavený a ani po fyzickej stránke. Skôr na človeka dolieha množstvo psychických vecí ktoré nie vždy má moc ovplyvniť. Keď na mňa dolieha fyzická únava tak je to o niečo lepšie, než keby na mňa doliehala psychická únava.

Človek si povie často že na neho nikdy nedoľahnú depresie a psychické úzkosti. Bohužiaľ depresia môže doľahnúť na každého z nás a môže úplne s človeka vyšťaviť maximum. Jednoducho pri depresii je človek niekým iným než tým kým by mal byť. Pamätám si tiež na jednu depresiu kvôli láske a tá trvala poriadne dlhé obdobie. Keď je niečo prvé a následne na to je koniec, tak sa s tým je ťažšie vyrovnať. Keď je tých vzťahov viac, tak akosi to začne aj menej bolieť. Citový život človeka jednoducho na nepoznanie, prakticky som sám seba v tom období vôbec nespoznával. Bol som niekým úplne iným, keď človeka začne mať niekoho rád tak všetkých odsunie od seba. Odsunie rodinu, dlhoročných priateľov a všetkých ľudí čo ho majú radi. Lebo človek tomu vzťahu venuje najväčšiu energiu a vie že jednoducho sa stane takou papučkou.

Úzkosti človek sa prakticky s nimi stretáva na každom jednom kroku. Mať úzkosť znamená sa niečoho vnútorne obávať a toto je presne to čo človeka zvykne z vnútra zožierať. A tie úzkosti čo má určitý každý jeden človek a nielen ja. Človek často chce v živote niečo spraviť, ale tá úzkosť ho ako keby úplne stopne. Proste človek počúva ten svoj vnútorný hlas ktorý mu vraví že aby sa zastavil. Tie obavy často bývajú silnejšie než ich samotné prekonanie. Niekedy je to veľmi zložité sa dostať s určitého tieňa a prekročiť ho. Zložité je si uvedomiť svoju vlastnú podstatu a cestu po ktorej chceme skutočne kráčať. Ono vždy záležalo na úplne iných veciach než ísť svojou vlastnou cestou a na miesta kde sme ešte neboli.

Vo mne sa často miešajú emócie rôzneho druhu, ale ľudí za to čo sa vo mne deje neviním. Často dávam sebe za vinu že možno som príliš empatický a príliš vo svojom vnútri emotívny. Tiež mám tie svoje vlastné nálady, ale na ľudí ktorých mám rád nevybuchnem. Lebo oni za to čo vo svojom vnútri cítim nemôžu, môžem jedine za to ja sám. Jednoducho viem že často dokážem viac pomôcť ľudom okolo seba, než by som dokázal pomôcť sebe. Je to taký paradox že ľudia vedia pomôcť iným, ale často nevedia pomôcť sebe. Často sa potom ľudia spoliehať na tú ľudskú pomoc namiesto tej svojej vlastnej.

Bojujem s tým ako sa najlepšie dá, ale viem že moja psychika nie je vždy odolná. Viem že mnoho vecí v živote dokážem s pozitívnym prístupom prijať, ale keď príde niečo čo je pre mňa stresujúce, tak sa s tým ťažko bojuje. Ja viem že vo svojom živote tú úzkosť nikdy neodstránim, ale dokážem ju na istý čas aspoň utlmiť. Často mi pomáha rôzna hudba, nejaké ambienty alebo si pustím niečo relaxačné. Lebo pri tom dokážem svoju nepokojnú dušu plnú myšlienok upokojiť. Len vďaka určitým aspektom dokážem upokojiť svojho vnútorného draka, ktorý by najradšej začal chrliť oheň. Ale ja nebudem kričať a ani sa na nikoho hnevať, lebo by mi to k životu vôbec nepomohlo. Nikde by som sa neposunul keby kričím a keby sa nervujem. Len sa snažím žiť pokojným, pokorným a obyčajným životom. Ani už toľko vecí od života nechcem ako predtým, len zvládnuť tento život zo všetkými náročnými skúškami.

Ak keď niekedy cítim že prídu určité výkyvy nálad, ale napriek tomu neprestávam veriť v nádej. Stále verím že všetko v živote môže byť lepšie a krajšie. Len niekedy si prajem aby sa viac v živote akceptovalo že ľudia nie vždy majú dobrú náladu. Aby akceptovali že nie vždy sa dá usmievať a že prídu aj tie smutné chvíle. Ale robím všetko preto aby v živote prevažovali len tie pozitívne momenty. Robím všetko preto aby moja rodina na mňa bola skutočne hrdá. Snažím sa aby všetko bolo čo najlepšie, ale viem že sa nechcem na nič hrať. Chcem byť takým akého ma ľudia skutočne poznajú. Viem že možno nie som skvelým a robím vo svojom živote chyby, ale snažím sa byť každému byť nápomocným ako sa reálne dá. Nikdy som nepovedal že niekomu nepomôže, vždy sa snažím pomôcť ak viem. Ak neviem, tak sa nesnažím niekomu ublížiť. Som len človek, tak ako je ním každý z nás zo všetkými radosťami a aj starosťami čo niekedy máme, ale napriek tomu sa nevzdávame a chceme to všetko zyládnuť.