Zlomení (príbeh o ľudskej duši)

Hľadáme šťastie.

Vo svete plnom ideálov.

 

Vieme že je všetko iné.

Nič sa nedá predpokladať.

 

Zlomení sme zo skúseností.

Ktoré nám poslal život.

 

Chceme zmiznúť.

Ale nevieme kam.

 

Hudba upokojí naše emócie.

Slúchadlá v ušiach pri nich na všetko zabúdame.

 

Pôda pod nohami nie je tak pevná.

Ledva sa na nej držíme.

 

Keď niečo strácame tak nás to mení.

Je to horšie než stratiť kľúče.

 

Meníme sa v niečo iné.

Lebo vieme že všetko inak.

 

Strácame oporný bod v živote.

Všetko čo bolo predtým zmizlo.

 

Nevieme ako sa vnútorne cítiť.

Pocity niekedy bývajú nestabilné.

 

Občas vidíme ten obraz.

Ktorý máme skutočne pred sebou.

 

Všetky tie obrazy v nás.

Ukazujú čo sme skutočne prežili.

 

Máme tie svoje vlastné svety.

Čakáme kým ich niekto pochopí.

 

Napriek všetkým pádom na zem.

Bojujeme ako sa najlepšie dá.

 

Vravíme že sa vzájomne nepotrebujeme.

Ale jeden bez druhého žiť ani nevieme.

 

Vraví sa že samota aká je správna.

Vo vnútri našej duše nás mení.

 

Ale napriek tomu ju tiež potrebujeme.

Aby sme veľa vecí pochopili.

 

Aby sme sa zamysleli nad životom.

Pochopili že musíme skutočne dospieť.

 

Pochopiť že sklamaním vo vzťahoch sa nič nekončí.

Napriek našej zlomenosti sa netreba vzdať.

 

Vieme že niečo skutočne cítime.

Niečo čomu nevieme nijako zabrániť.

 

Ale vieme že existuje tá správna cesta.

Vďaka ktorej sa nemôžeme vzdať.

Úprimnosť

Všetko v živote je postavené na tom, aby sme vedeli čo je skutočná úprimnosť. Premýšľal som nad tým že či všetko čo človek povie je potrebné aby ľudia vedeli. Viem že ľudia dokážu oceniť ak je niekto skutočne úprimný, ale často to môže byť aj kameňom úrazu. Často môžeme vďaka našej úprimnosti stratiť ľudí ktorých okolo seba máme. Niekedy mám pocit že toto je nekonečný boj medzi dobrom a zlom. Stále pociťujem že tento nekonečný boj je medzi svetlom a tmou. Občas život nám do cesty postaví určité veci pri ktorých rozmýšľame že či sú skutočne správne. Občas má človek pocit že keď povie všetko, tak tu skutočne dá tú vyslúženú slobodu. Všetko v živote nejako zvláštne nadväzuje na seba a keď človek postaví svoj svet na úprimnosti, tak možno sa mu skutočne zmenia vzťahy. Zmenia sa mu vzťahy s rodinou, priateľmi a ľuďmi pri ktorých mal pocit že sú tí najlepší kamaráti.

Viem že aj tento blog som založil preto, aby som úprimne reflektoval svoje pocity. Ale často tie pocity môžu byť inými nepochopené a možno niekedy aj nedocenené. Často mám v hlave obrovské množstvo myšlienkové pochody kvôli ktorým zmením názor. Niekedy prídem na to že nie všetko čo sa javilo ako správne, tak skutočne bolo správne. To čo som si myslel že nie je správne, tak správne bolo a to je v živote dané. Sú veci ktoré sú odviate vetrom niekam preč a pravdepodobne sa nemôžu vrátiť. Keď je človek prehnane úprimný tak tým dokáže ublížiť nielen sebe ale aj iným. Viem že je dobrá úprimnosť ak sa pri nej nemám čoho skutočne báť. Ale občas by stačilo sa nechať tým životom unášať a prídeme na to že nás to dovedie na správnu cestu. Ale niekedy stačí aby tá viera skutočne pomohla nám akceptovať to čo nám život skutočne dal.

Kvôli jednej takej úprimnosti nielen že človek môže prísť o vzťah ale aj o priateľstvo s človekom. Toto je ten hlavný paradox ktorému sa nevieme nejakým spôsobom vyhnúť. Pocítime že začneme kráčať v určitom bludnom kruhu s ktorého je ťažké nájsť cestu. Možno keď ju aj nájdeme ale vieme že už nič nebude také ako predtým. Vieme že nás v živote môže niečo zmeniť a najme keď je to postavené na určitej životnej skúsenosti. Dôverne to sám poznám a život je o neustálom premýšľaní čo treba spraviť. Čím som starší, tak sa snažím byť menej naivným a menej dôverčivým. Ale niekedy ten pekný úsmev často môže opantať ľudskú dušu a zrazu je človek úprimný a nepremýšľa nad tým že či to tak má skutočne byť.

Treba si uvedomiť že aj úprimnosť má svoje hranice a keď ich prekročíme, tak to nebude dobré. Viem že človek si povie že to zo svojou úprimnosťou nemyslel zle, ale treba si uvedomiť svoje hranice. Tak ako nesmieme v živote klamať, tak to v živote nemôžeme preháňať ani s úprimnosťou. Niekedy nemôžeme vyložiť všetky karty na stôl, ale niektoré veci si musíme nechať na lepšie okamihy. Musíme si zvoliť že čo máme povedať a čo si musíme nechať pre seba. Úprimnosť je krásna vec a ja to viem veľmi dobre, ale nie vždy to vypáli správne. Často je dôležité sa snažiť v určitých situáciach nájsť tie najmiernejšie riešenia ktoré nebudú mať na človeka až taký veľký dopad. Jediné čo v živote skutočne je potrebné byť samým sebou a to je omnoho viac než všetko ostatné v živote.

Ak máme okolo seba tých správnych ľudí, tak voči nim sa nebojme byť úprimný. Ak nám tí ľudia skutočne pochopia, tak sa nám ten život bude omnoho lepšie. Ale nikto nemôže povedať že v živote nikdy neklamal, lebo klamal preto aby niekomu neublížil. Ale jedno je isté že tú pravdu treba podať úplne mierne. Ak to na človeka rovno vypálime, tak to neznamená že to v skutočnosti niečo vyrieši. Môže to človeka skutočne šokovať a zároveň to môže zmeniť jeho postoj voči nám. Ako v živote treba úprimný, ale treba si zvoliť voči akým ľudom a že či to je skutočne vhodné. Lebo ak budeme sa snažiť zabodovať u všetkých, tak tento boj bude vopred prehratý. Mnoho ľudí našu úprimnosť môžu zneužiť proti nám a často si môžu veci zle vysvetliť. Môžu si vytrhnúť s kontextu naše vety a používať ich bez toho aby sa nás spýtali ako sme to skutočne mysleli.

Skutočné umenie je vedieť keď máme okolo seba človeka voči ktorému môžme byť úprimný a stále nás bude mať rád. Nech budeme cítiť vo svojom živote čokoľvek, tak neprestávame byť sami sebou. Verme že stále okolo nás existujú ľudia kvôli ktorým sa oplatí žiť. Ľudia ktorým nám dávajú impulz k tomu, aby sme si uvedomili podstatu nášho života. Urobme čokoľvek čo cítime že je správne a to čo nám hovorí naše srdce ktoré nás na tú správnu cestu navedie. Lebo vieme že v živote sa nedá niečo naplánovať, lebo aj tak sa udeje niečo iné čo môže byť pre nás omnoho lepšie a krajšie. Vieme že život nás často prekvapí nejakými novými skúškami a je len na nás akú cestu si zvolíme.

Ak chceme vo svojom živote nejakým spôsobom aplikovať úprimnosť, tak v prvom rade začnime od seba. Pokúsme sa byť úprimný voči sebe a keď to dokážeme, tak potom môžeme byť úprimný voči ľudom. Lebo naša skutočná podstata života je postavená na tom že úprimnosť musíme aplikovať najprv na sebe a potom môžeme byť úprimný voči ľudom ktorých máme radi. V živote je dôležité zvoliť tú zlatú strednú cestu a určitý variant ktorý bude k ľudom čo najmiernejší. Ale najme sa nesnažme klamať, lebo potom sa v tom začneme okamžite zamotávať a nebudeme vedieť sa s toho dostať. Vždy hľadajme cestu ktorá bude v živote prospešná pre všetky strany.

 

 

Mikroorganizmy v prachu dokážu rozkladať chemikálie

Skrýva prach v našich domoch neviditeľných priateľov? Alebo je to inak?

Málokto z nás považuje prach v dome za jeho žiaducu súčasť. Vieme, že sa v ňom skrývajú napríklad roztoče, ktoré môžu u citlivých jedincov vyvolať prejavy alergie. Tajomstvo prachu je však rozsiahlejšie, roztoče nie sú zďaleka jeho jedinou súčasťou.

Kde sa berie prach

Hoci sa môže zdať, že prach sa v našich obytných priestoroch tvorí “len tak”, čiže z “ničoho”, je jasné, že to tak nie je. Jeho zložkou sú napríklad odlúpnutá koža, papierové a textilné vlákna, zvyšky potravín, hliny prinesenej na topánkach, hmyz, vlasy či peľ zvonku. Prach obsahuje aj chemikálie nazývané ftaláty, ktoré sú nebezpečné pre náš endokrinný systém a reprodukciu. Pochádzajú napríklad z nábytku, nájdeme ich aj v kozmetike, plastoch či lepidlách.

Pre nevábny vzhľad prachu a jeho potenciálne riziká pre naše zdravie sa snažíme ho z domov a bytov odstraňovať.

Zbavia nás mikróby chemikálií?

Štúdia zverejnená v magazíne Environmental Sciences: Process Impacts uvádza, že niektoré z mikroorganizmov, ktoré žijú na našej koži a vo vonkajšom prostredí, pomáhajú ftaláty zneškodniť a rozložiť. Napriek tomu, že to znie dobre, na celkový výsledok a dopad na naše zdravie vplývajú aj iné faktory.

Karen Dannemiller, spoluautorka štúdie, riaditeľka Indoor Environmental Quality Laboratory na The Ohio State University sa vyjadrila: “V minulosti sme si mysleli, že mikróby z našej kože či zvonku nie sú vo vnútri aktívne, ale len si sadnú a nič nerobia. Naša štúdia ukazuje, že nie vždy je to tak.”

Vonku čistenie funguje

V skutočnosti dokážu mikróby v interiéri robiť záslužnú činnosť – rozožrať potenciálne škodlivé ftaláty, nachádzajúce sa napríklad v prachu. Ashleigh Bope, spoluautor štúdie a doktorandský študent environmentálnych vied na Ohio State upozorňuje, že vo vodných a pôdnych spoločenstvách prebieha biologické odbúravanie ftalátov. To bolo inšpiráciou, prečo vedci chceli zistiť, či podobné odbúravanie prebieha aj v interiéroch, kde sme ftalátom vystavení vo veľkom množstve.

Vedci si pod mikroskop zobrali kúsok nylonového koberca z rodinného domu v Massachusetts. Taktiež vzorky kobercov z troch domov v Ohio a tiež vzorky prachu z vysavačov v tých istých domácnostiach.

Vo laboratóriu vedci zistili, že jeden z ftalátov sa vyskytuje vo väčšom množstve, než iné. Je to DEHP, ktorý je podozrivý z rakovinotvorných účinkov. Vedci kúsky koberca vystavili pôsobeniu rôznej vlhkosti.

Vlhkosť ako spúšťač

Vlhkosť podporila rast mikroorganizmov, ktoré rozožrali viac ftalátov. Ako však upozorňuje Sarah Haines, spoluautorka štúdie, hoci je dobrou správou, že množstvo ftalátov kleslo, môže vlhkosť a nárast mikrobiologického osídlenia spôsobiť problémy.

Vlhkosť v teste bola vyššia, než je bežné v domácnostiach. Práve vlhkosť spôsobila nárast mikrobiálnej aktivity, rast plesní a objavenie sa iných húb. Ako hovorí Haines, vedľajšie produkty degradácie chemikálií môžu byť ešte škodlivejšie, avšak potrebujeme ich lepšie preskúmať. Neodporúča sa udržiavať v domoch vysokú relatívnu vlhkosť kvôli vyššiemu rastu mikróbov.

Napriek tomu vidia vedci vo výsledkoch štúdie nádej pre lepšie plánovanie interiérov a ich vybavenia, možnosti degradácie chemikálií a podobne. Keďže spolunažívame aj s mikróbami, aj s chemikáliami, môžeme nájsť cestu, ako využiť ich vzájomné pôsobenie. Slabinou štúdie je malý počet skúmaných vzoriek a výrazná potreba ďalšieho výskumu.

Upratovanie

Ak sa teda chystáte vyluxovať celý byť, skúste obmedziť množstvo použitých chemikálií na nevyhnutné minimum. Veľa práce sa dá odbaviť aj s prostriedkami našich starých mám – octom či sódou bikarbónou. Možno nebudú mať potom zvyšné mikróby (ak váš dôkladný upratovací nájazd nejaké prežijú) toľko práce s odstraňovaním škodlivín.

zdroj: aktuality.sk

Byť či nebyť, chcieť či nechcieť

Často sa do nášho života dokáže dostať určitá životná dilema a tkvie v tom že sa musíme v niečom rozhodnúť. Musíme často vo svojom vnútri porozmýšľať že či všetko čo v živote urobíme je skutočne správne. Či má zmysel si všetky tie sny, či sú malé alebo veľké splniť. Len je na nás často ako sa vo svojom vnútri skutočne nastavíme. TO by sme mohli hovoriť chcieť alebo nechcieť, len je na každom človeku ako sa skutočne rozhodne. Najme si treba uvedomiť že dané chvíle sa jednoducho nebudú viac opakovať ak svoje možnosti nevyužijeme. Ak nevyužijeme šance ktoré nám život dal, tak to by znamenalo že sme to vzdali.

Život nám často do cesty stavia určité rozhodnutia pri ktorých začneme váhať. Začneme riešiť že či sú pre nás skutočne správne alebo sa tých rozhodnutí bojíme. Ale ono je to tak zo všetkým v našom živote a je na každom z nás ako k veciam pristúpime. Každý má svoj spôsob postupu a o to viac musíme rešpektovať keď niekto sa na veci pozerá inak. Najväčším paradoxom je že do akej miery dokážeme vo svojom vnútri prijať určitú emóciu. Či nás niečo dojme alebo nás vo vnútri nedokáže nijako zasiahnuť.

Ono často emócie vplývajú na to ako sa v určitých situáciach rozhodneme. Prípadne že či to čo robíme, tak robíme buď z radosťou alebo to robíme pod stresom. Emócie sa stali veľmi dôležitým faktorom k tomu, aby sme si uvedomili na čom vlastne sme. Ale niekedy sa môže stať že na základe nich nás niekto zmanipuluje. Že v živote stretneme určitú skupinu ľudí čo tento psychologický trik využijú proti nám. Jednoducho vieme že existuje určitý emocionálny faktor ktorý nás ovplyvní.

Psychika je ďalším ľudským faktorom vďaka ktorému vnímame ten súbor všetkých radostí a starostí. Keď človeka niečo psychicky dostane, tak už len ťažko bude takým aký bol predtým a to je skutočne tak. Je to podčiarknuté skúsenosťami a tým že si človek prejde sklamaním. Ale vždy sa dá na tom všetkom nájsť niečo pozitívne. A to je ten skutočný pocit slobody ktorý až tak človeka v skutočnosti nezväzuje. Keď sme z niekým s kým skutočne máme vzťah, tak kvôli nemu musíme mnohých vecí vzdať. Vzdávame sa priateľov a ľudí s ktorými sa v bežnom živote stretávame.

Musíme si niekedy povedať že či naše šťastie skutočne na niekom závisí. Že či závisí na jednom človeku alebo závisí na tých maličkostiach ktoré robia tento život lepším. Kúsok po kúsku si uvedomujem že život prináša veľa momentov ktoré nás skutočne preveria. Často aj ľudia ku ktorým vzhliadame tak nás môžu niečo naučiť alebo nás môžu naučiť úplný opak ktorý nemusí byť správny. Prirodzené je v mojom živote si určiť ku komu budem skutočne vzhliadať a všetko sa to deje úplne prirodzené. Niekedy si ma človek ako taký môže získať svojim životným príbehom alebo tým že zdieľa tie ľudské hodnoty. Ten príbeh sa vo veľkej časti prípadov môže stať úplne dominantným. Ale najme keď sa ten príbeh spojí s dobrotou človeka tak vtedy všetko funguje dokonale.

Mňa dokáže obohatiť keď idem na nejaký koncert alebo keď má niekto myšlienky ktorými dokáže niečo vyjadriť. Ono často ten spoločenský vplyv v mojom živote hrá tú hlavnú úlohu a to človek ani nemusí byť verejne známou osobou. Ja to jednoducho takto neporovnávam, lebo každého človeka beriem takého aký je. Niekedy viem že niektorým úplne nesadnem, ale vôbec to nie je niečo čo by som zazlieval. Beriem to ako niečo čo sa v samotnom živote prirodzene deje bez ohľadu na všetky skutočnosti. Vždy sa na to pozerám s ľudskej stránky že všetko sa deje kvôli nejakému dôvodu.

Často sa nechávam viesť svojimi pocitmi a tým čo cítim že je správne. Nerobím nejako medzi tým určité rozdiely, lebo sa učím to pochopiť. Učím sa riešiť všetky dilemy pri ktorých sa treba skutočne rozhodnúť. Najme to že či určité veci je možné reálne uskutočniť a že či sa to skutočne dá. Viem že nie všetko v živote vyjde, ale pokúšam sa aby to vyšlo. Nejako vždy verím že to čo sa zdá nemožné, tak je možné uskutočniť. Vždy sa treba pokúsiť niečo uskutočniť ak sa taká príležitosť skutočne naskytne. Lebo nemusí sa to potom vôbec zopakovať a budeme na to dlhší čas čakať.

Bolí byť človekom

Často premýšľam o našom poslaní ľudstva a nad tým že je to veľká zodpovednosť. Každý si nesie na pleciach to svoje vlastné bremeno ktoré musí uniesť aby bol silným človekom. Niekedy sa môže zdať že ľudia čo bojujú s určitou inakosťou, tak cítia že ich vo vnútri bolí že sú ľuďmi. Takí ľudia sa len ťažko vedia zaradiť do spoločenského života, lebo vedia že sa na nich často pozerá s predsudkami a cez prsty. Najme to dosť pociťujú ľudia čo majú určitú sexuálnu orientáciu a ktorí sa nie vždy cítia vo svojom tele skutočne dobre. Mnoho ľudí si myslí že ľudom čo sa niečím odlišujú žije ľahšie, ale nie je to až taká pravda. Nežije lebo často musia svoje emócie skrývať pred ostatnými a neraz musia bojovať s neprajnosťou. Mám kamarátku ktorá je niečím iná a poznám jej príbeh, mám ju rovnako rád ako všetkých bez ohľadu na orientáciu. Je skvelá, dobrosrdečná a napriek tomu nerobí nejaký rozdiel medzi ľuďmi v spoločnosti.

Najväčší problém ktorý začína prevažovať sú tie predsudky kvôli ktorým sa ľudia rozdeľujú. Kvôli ktorým sa ľudia hádžu do jedného vreca s ľuďmi ktorí sa nevedia správať a nemajú vo svojom živote rodičovský vzor. Najme je dôležité vedieť že ak máme mať radi ľudí, tak ich majme radi bez ohľadu na ich kladné alebo záporné vlastnosti. Ak sa niekto rozhodne že chce byť iné pohlavie, tak je potrebné to akceptovať a uvedomiť si že to nemáme právo súdiť. Môžme si povedať v duchu že či to tak malo skutočne byť alebo nie. Ale nie vynášať súdy a tváriť sa že rozumieme pocitom ľudí. Ja som tiež odlišný a preto chápem že ľudia čo sa niečím odlišujú to majú ťažšie. Nesťažujeme sa, len potichu sa snažíme všetko znášať najlepšie ako sa len dá. Najme je dôležité neurobiť niečo čo je za hranicou orientácie človeka, lebo takí ľudia budú toho človeka s celej duše nenávidieť.

Aj mnoho rómskych ľudí bohužiaľ musia bojovať s predsudkami spoločnosti. Na základe toho viacero ľudí je okamžite potrebné hodiť do jedného vreca. Lebo jednoducho mentalita ľudí je tak nastavená odsudzovať všetkých a všetko. Doslova mám pocit že to prešlo do určitej nenávisti ktorú sa neboja otvorene hlásať. Ale najväčší problém je v tom že sa často uplatňuje dvojaký meter. Treba si uvedomiť že ani jedna rasa nie je bezchybná a má svoje muchy len si to treba priznať. Netreba sa tváriť že sa určitých ľudí problémy jednoducho netýkajú, lebo ak treba niečo v živote riešiť, tak to treba riešiť spoločne. Mám medzi ľuďmi čo sú tmavej pleti priateľov a vždy sa ich snažím nejakým spôsobom pochopiť. Chodil som z niektorými do školy a správali sa ku mne vždy veľmi dobre. Nemal som s nimi nejaký vážny problém, lebo vždy sa snažím vychádzať s každým a nepozerám na to akú má kto orientáciu.

Nikto nemôže za to aký v skutočnosti je, ale je dôležité aby aj takému človeku boli vštepené hodnoty. Aby aj človek čo je niečím odlišný vedel byť v živote vďačný a tešiť sa s každej maličkosti ktorá mu príde do života. Dôležité je mať v sebe pokoru a pochopiť tú životnú cestu ktorou si každý človek v živote ide. Či má človek inú orientáciu alebo má postihnutie ktoré ho v niečom obmedzuje tak takí ľudia si skutočne zaslúžia pochopenie a trpezlivosť. Keď my chceme aby nás v živote niekto pochopil, tak my pochopme že byť človekom nie je ľahké. Ten život nie je takou ružovou prechádzkou ako si často myslíme. V skutočnosti tie prekážky ktoré sú nám stavané do života, tak nám ukazujú že máme dôvody sa stále v niečom zlepšovať. Aj keď ten život často je naozaj ťažký, tak je dôležité si plniť svoje sny kým je čas. Uvedomiť si že všetko v našom živote nebude navždy a môže to v jednej chvíli odísť preč.

Často sa rieši v médiách tá najhlavnejšia téma na ktorej si politici postavili svoju agendu. Je to práve migrácia a to že je žiaľ nezvládnuteľná si treba otvorene priznať. Áno treba im pomôcť ale na miestach kde ten problém skutočne vznikol, lebo sa potom nedá čudovať že samotná Európa je vo veľkom chaose. Nesúdim ich, len sa snažím ľudsky všetko čo sa deje skutočne pochopiť. Ale na druhej strane ľudsky chápem že keď človek migruje tak sa snaží nájsť najbližšiu krajinu ktorá mu poskytne skutočný domov. Len je na nich že či sa skutočne dokážu integrovať do spoločnosti. Každý človek bojuje s tým že potrebuje byť súčasťou spoločnosti a ľudí ktorých okolo seba má. Na každej maličkosti v našom živote skutočne záleží aj keď si to možno nie vždy pripustíme. Napriek tomu vieme že ak sa izolujeme jeden od druhého tak ako sa ako ľudstvo nikde nepohneme.

Ľudia s handicapom alebo s postihnutiami ktoré sú o niečo ťažšie než to moje, tak oni vedú tiež ten svoj boj. Ale napriek tomu ukazujú že zdraví ľudia sa majú od nich stále čo učiť. Dôverne poznám stav kedy si poviem že bolí byť človekom, ale napriek tomu nájdem spôsob ako všetko zvládnuť. Hľadám často spôsoby aby som niektoré veci nedal na sebe veľmi znať. Ale napriek tomu žijem najlepšie ako sa len dá a v rámci svojich možností. Viem že v živote sa nie vždy všetko podarí, ale snažím sa nad tým povzniesť. Lebo viem že je to jediná možnosť ktorá v skutočnosti existuje. Ale ľudia ktorých príbeh je o niečo silnejší, tak o to viac sa do nich viem vžiť. Každý na tomto svete si skutočne zaslúži pochopenie a to aby bol spoločnosťou akceptovaný.

Ak keď bolí niekedy byť človekom ale je dôležité to v živote nevzdať. Ukázať že všetci v živote dokážeme kráčať tým správnym smerom. Bez ohľadu na samotnú inakosť veriť že v živote všetko má svoj zmysel. Že všetko dokonale zapadá do tej skladačky s ktorej sa dokáže vytvoriť dokonalý celok. Keď sa budeme snažiť vzájomne tolerovať a hľadať si k sebe cestu, tak všetko zvládneme. Ja som vždy spoločnosť vnímal ako celok a stále ju tak budem vnímať. Aj keď sa nájde v živote veľa skvelých jednotlivcov čo niečo v živote dokážu, ale v skutočnosti niečo väčšie dokážeme spolu. O to dôležitejšie je hľadať cesty ktoré nám nejakým spôsobom uľahčia život. Na ničom v živote nezáleží tak ako na tom že pochopenie, láska, tolerancia a úprimnosť nás dokážu posunúť ďalej.

 

Ide o viac

Ide o viac než sa môže zdať,

odpovede túžim skutočne poznať,

nesúdiť je tá skutočná filozofia,

pochopiť že nie všetko je naša vina,

uveriť že všetko je v našich rukách,

neverím že je všetko v našich osudoch,

volíme si skutočne tie správne možnosti,

stojím sám na tej ľudskej hranici,

stále sa učím veriť v seba samého,

lebo viem že mi nie je všetko jedno,

načúvam viac tomu svojmu srdcu,

dať každému okolo seba šancu,

verím v ľudí ktorých sa môžem dotknúť,

verím v to že raz tu nebude závisť,

viera človeka drží vnútorne pohromade,

viem že všetko dobré v človeku drieme,

niekedy nestačí len kráčať určitou cestou,

dôležité je v živote nenájsť tú slepú uličku,

potrebné je všetkým v živote prejsť,

viem že sa dá v živote viac dosiahnuť,

ide o viac než len riešiť problémy,

v skutočnosti je to o tom nájsť v sebe viac pokory.

 

Môžeme predstierať

Môžeme hovoriť že nemáme pocity.
Môžeme predstierať že nás nič neštve.

Sme ľudia čo vnútorne bojujú.
Občas aj sami zo sebou.

Každý jeden deň sa bojíme.
Obávame sa tej zmeny.

Zmena je šialeným procesom.
Procesom ktorý náss niečo naučí.

Viera v seba samého mi pomáha veriť.
Že sa nejako v tomto svete nestratím.

Občas si vyžaduje čas všetko pochopiť.
Musia tie staré rany navždy zahojiť.

Môžeme predstierať našu náladu.
Ale vo vnútri nás niečo môže bolieť.

Zakrývame svoju bolesť úsmevom.
Usmievame sa aby sme ľudí upokojili.

Realita nás učí byť inými ľudmi.
Pohlcuje naše vlastné vnútro.

Smejeme sa a chceme nevnímať problémy.
Chceme predstierať že sa nič nedeje.

Môžeme sa tváriť že nás nič nebolí.
Dokázať sami sebe že je všetko v poriadku.

Všetko čo nás trápi potlačíme.
Liek na úzkosť sa skutočne našiel.

Nikto už viac neplače nad rozliatym mliekom.
Všetky problémy sa v jednom momente vyriešili.

Nebudeme hrať podľa neférových hier.
Vyriešime všetky životné dilemy.

Necháme sa viesť samotným životom.
Pôjdeme len jedným smerom.

Predstierajme že sa nás nič netýka.
Nemyslime na tie večné starosti.

Zavrime oči a pozerajme na hviezdy.
Uvidíme že sme na správnej ceste.

S nádejou

Zobúdzam sa stále s tým že tá nádej okolo nás je a potrebujeme ju. Potrebujeme pochopiť všetky tie pocity ktoré v sebe často máme a najme im porozumieť. Cítime že sa niečo deje, ale napriek tomu je potrebné to nejako zmeniť. Urobme to vtedy keď sami cítime že je to v tej chvíli správne. Niekedy pociťujem že som v pozícii kedy viac rozmýšľam a analyzujem veci okolo seba. Ale viem že som to jednoducho ja a nie je to nejaká iná osoba v mojom tele. Nech čokoľvek vo svojom vnútri cítim aj to čo ma niekedy škrie, ale stále niekde v kútiku duše verím že môžu prísť lepšie chvíle. Neviem zabrániť pocitom ktoré často cítim a na ktoré skutočne myslím, lebo je to niekedy súboj srdca a rozumu ktorý sa nedá vždy vyhrať. Mnoho ľudí si povie že všetky myšlienky čo často čítajú sú príliš negatívne, depresívne, temné a je v nich málo pozitívneho. Len viem že sa nedokážem pretvarovať a ani nejakú emóciu ktorú mám v sebe skryť. Ja viem že sa nebudem nasilu usmievať alebo nasilu vnímať svet pozitívne. Keď je niečo pozitívne vyzdvihnem to a keď je niečo negatívne tak na to poukážem. Lebo chcem byť viac realistom než nejakým skeptikom s čím sa človek v živote niekedy stretne.

Viem že život prináša chvíle ktoré môžu byť skvelé a chvíle kedy to skvelé nie je. Ale niekedy jediné riešenie ktoré existuje je nad tým skutočne povzniesť a nejako sa pokúsiť ísť ďalej. Áno tiež si poviem keď som vo svojom nejakom stave že už ma niektoré veci nebavia. Toto je presne to čo si neraz hovorím tak v duchu a predstavím si v danom okamihu rôzne scenáre. Niektoré veci čo sa v človeku často dejú sa nedajú nejako jasne vysvetliť, len jednoducho sa dejú bez nejakého vysvetlenia. A to je ten paradox že nie všetko v našom živote sa dá skutočne vysvetliť. Lebo keby sa dalo všetko vysvetliť, tak už by sme sa zo života toľko netešili. Nebola by žiadna nádej a nič čo by nás na tomto svete skutočne držalo pri živote.

S nádejou kráčam po celý svoj život bez ohľadu na všetky okolnosti. Snažím sa všetko v živote pochopiť najlepšie, ako sa to pochopiť skutočne dá. Viem že niekedy je potrebné si všetko vybojovať, lebo niekedy nám ten život skrátka nedáva na výber. Len žijeme tak ako najlepšie vieme, lebo to tak má skutočne byť. Nestrácam nádej že všetko v živote sa deje preto, aby mohlo prísť niečo lepšie. Mne sa tiež všetko nepodarí a tiež sa všade nedostanem. Ale keď je možné sa niekam dostať, tak je skvelé sa niekam dostať. Teda nie na základe nejakého spoločenského postavenia vďaka ktorému by ma mali mať ľudia radi. Aj keď súčasným merítkom úspechu je popularita a to keď je človek v niečom úspešný. Človek keď je úspešný tak ho majú všetci ľudia radi, keď nie je veľmi úspešný tak ho má rada len malá hŕstka ľudí. Mňa má rada len malá hŕstka ľudí a nie som tak veľmi úspešný, aby ma uznávali všetci. Ešte som nedokázal nič také veľké aby ma uznávali všetci ľudia, ale myslím si že ani nie je potreba každému niečo dokazovať.

Len viem že tá nádej ma drží nad vodou a pomáha mi všetko nejako zvládnuť. Viem že moje myšlienky a pocity každý musí nejako spracovať, kým si uvedomí že ich nemyslím zle. Nikdy mi nešlo o to šokovať, poburovať alebo nejako ľudí inak sklamať. Skôr sa snažím poukázať na to že svet ako taký vnímam všetkými rôznymi farbami. Vnímam že sa niečo deje a keď sa niečo podarí teším sa s toho. Možno je to tešenie iné než u ostatných ľudí, ale snažím sa aby bolo vždy všetko dobré. Snažím sa vždy veriť že všetko čo sa deje okolo nás, tak je súčasťou niečoho väčšieho a lepšieho. Keď píšem texty tak každý deň premýšľam nad tým že či to osloví ľudí. Často musím bojovať s tým že či všetko čo spravím je skutočne dobré alebo nie.

Ale vo výsledku viem že keď sa to stane, tak to nakoniec neľutujem. Poviem že v danej chvíli to bolo najlepšie možné riešenie a že som sa rozhodol správne. Nedokážem v živote sľúbiť že neurobím chybu alebo že niečo v živote nepokazím. Lebo v živote sa množstvo vecí nedá naplánovať tak aby sa nejakým spôsobom neskomplikovali. Nedokážem zaručiť že všetko čo niekedy chcem zažiť sa skutočne dokáže uskutočniť. Len viem že ak budem veriť, tak sa všetko na čom pomyslím môže podariť. Pri každom momente sa môže niečo podariť len je dôležité to reálne skúsiť. Lebo ak niečo v živote neskúsime, tak to sa dá vnímať ako naša osobná prehra. Robím to o čom viem že som v tom skutočne dobrý. Viem že by som mohol robiť aj iné veci, ale pravdepodobne by som sa kvôli iným veciam musel vzdať vecí ktoré v súčasnosti robím.

Vnímam veci pozitívne, ale tak zdravo a neprehnane bez nejakej snahy niečo niekomu vnútiť. Ja viem aj to že nikoho som nikdy nenútil aby ma mal rád alebo aby si čítal veci ktoré píšem. Ja tu nie som na to aby som niektorým ľudom určoval čo majú robiť. Lebo každý človek sám vie čo má robiť a sám vie že či to čo robí je skutočne správne. Nikdy nebudem si od ľudí žobrať svoju pozornosť a nebudem im ani hovoriť že musia s tým čo píšem automaticky súhlasiť. Keď mi niekto napíše že s mojimi myšlienkami nie je stotožnený, tak to akceptujem. Ak niekto napíše že to čo píšem ho nejakým spôsobom dokáže motivovať, tak sa veľmi poteším. Ale na druhej strane každý kto chce, tak si ku mne nejakým spôsobom tú cestu nájde.

Píšem všetky veci v dobrej viere a s nádejou že ich po určitom čase pochopia. Nemyslím to zle aj keď možno nájdu ľudia čo si to zle skutočne vyložia. Ale keď píšem o určitých veciach ktoré sa môžu dotýkať ľudstva ako takého, tak nemôžem ľudom klamať. Nemôžem tvrdiť o opaku keď sa v skutočnosti môže diať niečo úplne iné. Nijakým spôsobom nemôžem svojich čitateľov zavádzať a klamať im, lebo je potrebné im podať veci také aké reálne sú. Všetko robím z maličkou dušičkou, ale pritom neviem ako to ľudia zoberú. Ale s nádejou ktorá v srdci človeka je tak nemôže byť nič stratené. Existuje cesta po ktorej treba skutočne kráčať a viem že moja cesta je ťažšia, ale neskôr sa o to viac teším s úspechov keď to čo robím môže dávať ľudom nejaký zmysel. Že všetky tie posolstvá predsa majú svoju silu a keď niekedy poukážem na to že by sme mali byť k sebe lepší, tak nechcem aby niekto kvôli tomu plakal alebo sa urážal. Chcem aby každý pochopil že to nemyslím zle a často si to uvedomujem aj pri sebe čo musím zlepšovať. Ale viem že pokiaľ je tu nádej ktorá nás ťahá vpred, tak vtedy vieme že sa nemusíme ničoho báť.

 

Úvaha o ľudských vlastnostiach človeka

Byť dobrým človekom je v živote najťažšie. Nikdy nevieme či nás má niekto skutočne rád alebo sa nám za našu dobrotu vysmieva. Byť milým nedokáže v živote uspokojiť všetkých. Človek môže robiť v živote čokoľvek aj sa pretrhnúť a nikdy to nebude stačiť. Keď sa nám niečo podarí zle je, keď sa nám niečo nepodarí zle je. Všetko čo urobíme je prakticky zle. Človek keď zabojuje zle je, keď nezabojuje tak zle je. Mnoho ľudí povie že nech sa necítime negatívne, zle, nech necítime tie pocity čo máme. Ale všetci potrebujeme ten odrazový mostík k tomu aby sme sa mali lepšie. Človek sa v reálnom svete bojí niečo skutočne urobiť len preto, aby to opäť nebolo zle. Proste niekedy akoby sme už nepoznali aké je to tešiť sa s úspechov druhých. Len si závidíme, pretekáme sa v tom kto je v čom lepší. Ani nevieme aké je to niekomu priať úspech. Samá závisť, nenávisť, skepticizmus, neistota, strach a pocity prázdnoty. V takom svete sa niekedy ľudia boja skutočne žiť a prežiť v ňom zvyšok života. Cítim čoraz viac že sú určité spoločenské a miestami aj globálne veci ktoré sa nás týkajú. V živote prevláda príliš veľa paradoxov vďaka ktorým ľudská duša nebude v skutočnosti uspokojená. Často si vravím že môj úsmev je často úsmevom cez slzy, ktoré sa nie vždy dajú skryť. Niekedy na ničom viac nezáleží ako na ľudskom pochopení, ktoré by nás dokázalo povzbudiť. Mne často mnoho ľudí hovorí o tom že sa v živote nič skutočne deje. Chcem tomu každý jeden deň veriť a zavrieť oči s tým že to všetko bol jeden zlý sen. Chcem uveriť tomu že všetko okolo je len bublinou ktorá raz dokáže prasknúť. Sme ako semienko ktoré je zasadené do zeme a ktoré postupne začína rásť. Rastieme a začneme spoznávať realitu ktorá nie je vždy úplne prívetivá. Vážne sa obávam tejto doby ktorá je plná spoločenskej neakceptácie a toho že sa ľudia od seba vzdialili. Ja sa mnohým ľudom nečudujem že sa rozhodli už viac nežiť na Slovensku. Nečudujem sa im keď ich úspech na Slovensku nie je nijako podporovaný a docenený. Často treba ísť za veľkú mláku a ísť preč od sveta kde je človek nejako prehliadaný. Realita je bohužiaľ taká že človek ak chce niečo dokázať tak musí ísť inde. Človek to ani nepotrebuje čítať v tlačenej verzii novín aby pochopil súvislosti sveta. Lebo v skutočnosti udeje úplne niečo iné než to čo si naplánuje, lebo sa neoplatí plánovať. Neoplatí sa dopredu o niečom hovoriť keď naša budúcnosť nie je veľmi jasná. Niekedy sa pozriem do zrkadla a budem vedieť že sa mi to zrkadlo nikdy nebude smiať a vysmievať sa mi. Ak nebudeme hľadať chyby a viac si všímať na nich len to dobré, tak oni nám to dobré vrátia. Je jedno či to bude o týždeň, mesiac alebo rok to je úplne jedno. Lebo keď sa budeme správať k sebe lepšie, tak aj ľudia čo odišli zo Slovenska sa budú na neho vracať oveľa radšej. To je holý fakt a nie je to náhodne vycucané s prsta ako nejaký generátor náhodných slov. Netreba v živote nič robiť nejaké megalomanské, ale dôležité je aby sme sa správali ako ľudia. Buďme ľudskými a najme buďme sami sebou a potom nás samotný svet bude mať skutočne rád.

Uprostred ničoho

Občas sa môže zdať že je človek uprostred ničoho že nepozná alternatívu ktorá by bola lepšia. Ja niekedy už ani neviem povedať že čo všetko sa dokáže v mojej hlave odohrávať. Všetky tie pocity sa vo mne tak miešajú až tomu sám nerozumiem. Niekedy určitým veciam jednoducho nechcem rozumieť a ani sa nad nimi zamýšľať. Niekedy ani nechcem hľadať nejaké slová ktoré by ma dokázali doviesť k odpovediam. Lebo viem že opäť to môže dopadnúť úplne rovnako a bez nejakého priaznivého výsledku. Uvedomujem si až príliš často veci a príliš vnímam to čo neviem ovplyvniť. Lebo jednoducho táto doba doslova predurčuje kto si má čo myslieť a kto má čo povedať. Často musím aj nad všetkými myšlienkami a nad tým že či sú pre spoločnosť vhodné rozmýšľať. Presne toto ma dokázalo dostať do bodu kedy premýšľam nad každým slovom. Dosť som sa v rámci písania utiahol, lebo som vedel že bolo potrebné nad vecami popremýšľať. Lebo som vedel že niektoré veci je potrebné zvládnuť samostatne. Počúval som veľa ambientu a aj inej hudby pri ktorej som sa dokázal upokojiť. Niekedy sa dokážem nad niektorými vecami veľmi silno povzniesť a byť v úplne super nálade a niekedy mi nie je do spevu. Ale pravdepodobne to tak má každý kto má skúsenosť s určitými životnými situáciami. Pomocou hudby sa neraz snažím odpútať od myšlienok ktoré nie sú dvakrát príjemné. Snažím sa robiť všetko preto, aby som na niektoré veci nemyslel a nepozeral sa späť.

Cítim niekedy že je tých vecí príliš veľa a nedajú sa vždy zvládnuť. Niekedy sa obávam že očakávania ktoré do mňa ľudia vkladajú nedokážem naplniť. Ľudia nám často hovoria o tom že sa nemôžeme cítiť vo svojom živote negatívne. Aj ľudia čo majú pozitívne zmýšľanie, tak sa okamžite môžu dostať do samotnej frustrácie. Niekedy sa to aj mne stáva, napriek tomu že sa to snažím v sebe potlačiť. Veľkú časť svojich pocitov sa snažím potlačiť aby to nikdy nemuselo bolieť. Moje vnútorné ja príliš často bojuje s tým čo je správne a čo je naopak za čiarou. Bije sa vo mne množstvo pocitov ktoré sa nedajú vždy ovládať. Často aj niečo vo svojom vnútri cítim, tak sa to snažím neprenášať na ľudí. Lebo viem že sú veci s ktorými by mi ľudia nevedeli nijako pomôcť. Lebo často je všetko v hlave človeka a v tom ako sa k veciam postaví. To čo cítim tak za to nemôžu ľudí okolo mňa za to si môžem viacmenej sám. Viem že všetko v živote prináša svoje následky s ktorými sa musím postupne vysporiadať.

Málokedy by si niekto pomyslel že emócie môžu v živote ovplyvňovať, ale skutočne ovplyvňujú. Niekedy ma vyčerpáva sa zamýšľať nad niektorými vecami nad ktorými nemám vplyv. Kto nemá poruchu autistického spektra, tak ťažko porozumie ľudským pocitom. Ťažké je niekedy žiť v tom svojom vlastnom svete v tej vlastnej bubline kde mi nič nehrozí. Často pri seriáloch Atypical alebo The Good Doctor si uvedomím že autizmus ako taký je bojom zo sebou samým. Je to boj o tom že či nájdu ľudia s autizmom u ľudí skutočné pochopenie. Snaha prekonávať sa tu bude vždy a každý deň môže byť určitou výzvou. Nie je to vždy tak jednoduché ako sa na prvý pohľad môže zdať. Vždy život bude o tom že sa človek v niečom skutočne hľadá. Či to bude v ideáloch alebo v názoroch ktoré sú podsúvané spoločnosťou. Niekedy si vravím že som divný a že do tohto sveta jednoducho nezapadám. Že odlišnejšie zmýšľanie často nemusí byť u ľudí prijaté kladne a nemusí znamenať že je všetko super. Len jednoducho sa človek s tým že je niečím odlišný naučí žiť a vyrovná sa s tým.

Človek často stojí niekde v strede a snaží sa vybrať si správne rozhodnutie ktoré bude najmenej bolestivé. Aj malá vec v živote môže mať obrovský vplyv na to čo skutočne spravíme. Pamätám si ako som tomu neprikladal veľkú pozornosť, ale neskôr som si uvedomoval že sa to nedá brať na ľahkú váhu. Vnímam že sme na prahu nejakej spoločenskej zmeny ktorá sa môže stať každému. Sme ako semienko ktoré rastie a s ktorého neskôr bude kvet aj zo samotnými listami a stonkou. Ak niečo urobíme tak to bude mať spoločenský rozmer a môže to ublížiť úplne všetkým. Spoločenské a iné globálne dopady nám dokážu skutočne predostrieť našu budúcnosť. Ak vo svojom živote nič neurobíme tak nám v živote bude ešte horšie. Ale v skutočnosti musíme začať robiť tie menšie kroky a potom môžeme robiť tie väčšie. Ale musíme všetko robiť bez zbytočných slov, skutočne konať dokým je čas.

Niekedy sa viac bojím budúcnosti, lebo neviem že čo môže skutočne priniesť. Ale viem že sa budem snažiť všetko robiť preto, aby môj život vždy mal zmysel. Chcem sa aspoň pokúsiť niečo urobiť, aby ten život bol o niečo menej zložitý. Ale nie vždy dokážem sľúbiť že všetko na čo skutočne pomyslím sa skutočne udeje. Ja jednoducho si musím byť istý a potom môžem niečo stopercentne potvrdiť. Jednoducho o istých veciach musím byť presvedčený a potom sa môžu udiať. Niekedy mi ľudia nemôžu zazlievať že sa snažím súťažiť a nejako sám seba vnútorne potešiť. Lebo keby vo svojom živote neskúšam šťastie, tak by som jedine frflal že som v skutočnosti vo svojom živote nedokázal urobiť nič. Moja súťaživosť mi dokázala splniť toľko snov o ktorých som sníval a neveril som že sa niekedy uskutočnia. Práve toto bol ten aspekt čo ma dokázal nejako v živote nasmerovať.

Čoraz viac viem že sa snažím nejakým spôsobom odpútať od bežného kolobehu starostí. Buď hudbou, písaním, súťažením alebo pozeraním seriálov a filmov. Poviem si že som s úplne iného sveta, keď začnem riešiť veci na ktoré mám dosah. Proste je ten autistický svet iný od sveta zdravých ľudí čo nemusia vo svojom živote vnútorne z niečím bojovať. Som len obyčajný chalan čo je rád že vstane a že skutočne žije samotnou prítomnosťou. Ale niekedy sa musím zamyslieť nielen nad vecami okolo seba, ale najme sám nad sebou. Nad tým že som niekde mohol zlyhať a bolo by potrebné to napraviť. To že som vyšiel zo školy ešte neznamená že sa prestanem učiť, ale že sa v určitých aspektoch života budem stále vzdelávať. Viem že možno nepoužijem všetky znalosti, ale aspoň budem mať vedomosť že sa niečo skutočne v našom živote deje.

Často sú pre mňa inšpiráciou dve talentované ženy a osoby čo niečo dokázali ako Barborka Žilecká a Adela Vinczeová, dokážu ma vnútorne posunúť ďalej. Barborka je vždy mojou morálnou oporou a vie ma vždy povzbudiť a Adela ma dokáže motivovať svojimi článkami. Ale často aj množstvo iných ľudí ma dokáže v živote niekam posunúť. Mnoho ľudí mi pomohlo viac veriť v seba aj napriek tomu že to nebolo vždy ľahké. Niekedy ani neviem vysvetliť tú vnútornú silu ktorá sa vo mne berie. Všetko to dokážem vysvetliť tým že sa na niektoré veci dokážem pozrieť s chladnou hlavou. Jednoducho mi ten odstup vie pomôcť nájsť určité riešenie, ktoré ma vnútorne dokáže uspokojiť. Viem že sa nedá vyhnúť tomu že sa ocitnem uprostred ničoho, ale snažím sa robiť tento svet lepším. Snažím sa všetkých okolo seba pochopiť a nesúdiť ich, lebo každý má ten svoj osud. Lebo viem že niekde tam v diaľke pre každého svieti to svetlo. Lebo napriek všetkým myšlienkam čo sa dejú vo mne, tak neprestávam myslieť na niečo pozitívne.