Archív pre september 2014

Spolu

30. septembra 2014

V živote platí stále že v jednote je sila, lebo málokedy sa to dodržiava. Ne vždy to ide, ako sa môže na prvý pohľad zdať a neraz strácame ľudí ktorých milujeme. Riešia sa neustále rozdiely medzi rasami a na základe toho sa v názoroch rozchádzame. Niekedy len stačí zmeniť pohľad na svet a spojiť svoje sily zo všetkými ktorých cení. Lepšie je byť z niekým, ako byť niekde sám a uzavretý do seba.  Musíme spolu kráčať bok po boku a nesmieme sa ničoho báť, lebo iba takto dokážeme byť silný. Iba spolu dokážeme zničiť všetky bariéry a robiť všetky veci preto, aby nastala revolúcia a prevrat po ktorom všetci túžime. Dokým sa nespojíme, tak ťažko môžeme niečo robiť o čom nemáme ani potuchu. Celá naša psychológia na tomto základe funguje a stále budeme viesť svoj vnútorný boj. Boj za pravdu je nesmierne ťažký v časoch, keď nie človeku všetci dokážu veriť.  Musíme sa zomknúť, lebo táto generácia čo momentálne nás proste vyhubí a už sa nikto nebude držať tradičných hodnôt. Treba si zvoliť, že či budeme ako ovce kráčať z davom alebo zvrhneme tento systém, ktorý na nás vrhá zlé svetlo. Ale všetko je to o našom prístupe, ako sa k tomu reálne postavíme. Proste za niečo treba bojovať, lebo ľahko sa stane že nás tento skorumpovaný systém zhltne. Treba zdvihnúť hlavu a povedať si, že toto je naše a že za to bojujeme, ako takí skutoční revolucionári. Mnoho ľudí radšej zabije čas v krčme na nadávanie a sťažovanie sa voči tomu režimu a nikto s tým nič nerobí.

Človek ako jednotlivec, nespraví dokopy nič, lebo ho veľmi rýchlo odpálkujú. Nedovolá sa spravodlivosti na polícii, súde a iných verejných inštitúciách. Žiadny občan si dokonca nemôže uplatňovať svoje základné práva na základe Ústavy SR, lebo sa stane okamžite obmedzený na svojej vlastnej osobnej slobode. Mnoho novinárov nemôže ani točiť v priestoroch a popri tom toto naša ústava dovoľuje, aby si zhotovovali záznam. Úrady a všetky štruktúry čo fungujú v našom štáte žijú z našich daní, tak preto, by mali mať iný prístup k občanovi. Politici a úradníci sa doslova boja, že im prídeme na všetky mafiánske praktiky za ktorými stoja. Sme ľudia a túto sieť zlodejov, mafiánov, nadnárodných spoločností a korporácii musíme raz a navždy pretrhnúť. Doslova každý krok týchto zlodejov čo z radosťou sa tešia s toho že okrádajú tento štát o milióny je nesmierne veľa ako takých hrušiek na strome. Plus samozrejme že sú veci, ktoré sú zamlčané a doslova sa boja, že ich novinári odhalia a prídu na tú špinavú hru. V dnešnej dobe každého človeka za peniaze dokážu umlčať tak, že aby bol ticho o všetkých špinavostiach o ktorých reálne vie. Preto netreba čakať kým sa niečo zmení samo od seba, doslova musíme za tú vec bojovať a povedať si, že takto to proste nemôže a nesmie fungovať. Nikto nám nič negarantuje, doslova musíme robiť v zahraničí aby sme dokázali nejako vyžiť s toho čo reálne máme a každé euro treba doslova obracať.

Celý svet by nemal fungovať na jednotlivcovi a na tom, že či niečo spraví. Lebo takto to nemôže fungovať a samozrejme vždy je lepšie mať pri sebe skupina bojovníkov. Každý človek by mal bojovať za rovnakú vec a mal byť mať reálnu víziu, že čo chce všetko zmeniť. Lebo slovami sa nikdy nič nevyriešilo a všetci musíme držať jeden povraz. Musí sa zmeniť prístup k životu a celkovo k jeho filozofii, teda musí nastať v človeku určitá evolúcia vedomia. Teda v človeku musí nastať určité vnútorné uvedomenie a musí si povedať, že čo môže reálne zvládnuť. Prakticky cez tú evolúciu sa človek vyvinie v niečo, začnú jeho názory byť dospelejšie a uvedomelé. Evolúcia je s nami prakticky celý život a postupne ako dospievame, tak prichádzame na množstvo vecí. Musíme si uvedomiť jedno, že ako nie sme vždy spokojný zo systémom, tak sa musíme tešiť s toho že máme po čom kráčať a že môžme hrdo zdvihnúť našu vlajku nad hlavu. Máme pekné hory, prírodu, zbožňujeme milované bryndzové halušky, máme jedinečné nezávislé Rádio Liptov a to, že v dôležitých veciach sa dokážeme zomknúť a sme silní. Hlavne sa nebojme v živote pýtať, lebo veľa krát tým dokážeme predísť nejakému fiasku a nejakým chybám. Treba si všetko overovať, teda to znamená nedržať sa striktne vymyslených teórii, ktoré sú povedané každým človekom inak. Lebo vždy od jedného človeka sa dozvieme jedno a od toho druhého ďalšie, zrazu sa zistí že všetko sú proste nejaké polopravdy. Proste človek by nemal žiť v tom, že všetko v čom sa klamalo bude zamlčané a že sa k tomu nebude nikto vracať.

Človek samotný by sa mal celkovo zaujímať aj to, čo sa okolo neho deje a nemal by sa uzavrieť do seba. Ľudia si musia neustále vymieňať nejaké myšlienky, bez ohľadu na to, aká je ich skutočná forma. Dôležité je mať nejaký cieľ a ísť za ním, hlavne netreba v sebe veci dusiť. Je nezmysel uzatvárať všetko v sebe a trápiť sa kvôli veciam čo práveže neexistujú, lebo sa človek udusí a nepomôže mu v danej chvíli nič. Sám som toto prežíval, bol som kedysi neuvedomelá ovca a všetko som vnímal inakšie a neriešil som, čo sa deje celkovo vo svete. Čoraz viac som sa dostával do bodu, kedy som si začal uvedomovať kde je ten tenký ľad. Pochopil som, že môžem s neho spadnúť, ak budem neustále rozmýšľať pesimisticky. Všetci proste prežívame svoj vlastný príbeh a nikto nám nemôže povedať, že ako to reálne je. Dokiaľ si človek neobuje naše topánky, tak nás nemá právo odsudzovať, tak ako my nemáme právo odsudzovať nejakého človeka. Každý človek si zaslúži šancu, ale neraz sa stane že ju vie rýchlo zneužiť, tak ako využíva našu dobrotu a naivitu. Ako nie je dobré, keď je človek sám a nie je dobré, keď sa nechá využívať nejakým človekom čo má v hlave absolútnu prázdnotu. Treba si dávať pozor, koho si pustíme k telu a s kým sa reálne priatelíme. Mnoho ľudí mi neraz hovorilo, že ako bývajú neraz nešťastní a že už nedokážu veriť v lásku. Ale to ešte neznamená, že sa treba opustiť a že sa treba automaticky vzdať. Lebo ľahké je sa vzdať, ale ťažšie je samozrejme zotrvať v nejakom vzťahu s človekom ktorého máme vo svojom živote veľmi radi a na ktorom nám záleží.

V našom živote je dôležité odsúdiť každý nesprávny krok, čo jej vykonaný na ľuďoch. Lebo neraz sa napočúvame toho, že ako prídu určité sociálne istoty a nikde sa k nám tie istoty vôbec nedostali. Nemožno sa čudovať ľudom, ktorý reálne vyjadrujú svoje postoje v uliciach, lebo majú na to vyslovené právo. Ľudia sa spájajú za určitým cieľom, teda dosiahnuť nejakú zmenu, ktorá pomôže všetkým obyvateľom Slovenskej republiky. Ak sú nahnevaný, tak sú vlastne v práve, lebo neraz ľudia nie sú chudobní finančne ale sú chudobní na duši a pomaly nemajú čo dať do úst. Neraz niektorí sú na totálnom pokraji, že neskôr niekoho navštívia exekútori a príde o všetko čo vo svojom živote mal. Zrazu je človek orabovaný a musí prežiť tuhé zimy na ulici a po žobraní, aby si zarobil na nejaké veci. Ale ľudia čo sú bez domova, tak sú v takom rozpoložení, tak si kúpia víno a nejaké rožky. Neskôr v tej zime postupne zomierajú a tento štát nerobí nič preto, aby nejako pomohol všetkým občanom. Hlavne že iná časť populácie si spokojne poberá sociálne dávky a samozrejme tie dávky pochádzajú z našich daní ktoré odvádzame nášmu štátu a tie dostáva neprispôsobivá väčšina Rómov, tá slušnejšia je samozrejme iná, takže sa to nedá nejako extra porovnávať. V našom štáte vládne neskutočný nepomer medzi ľuďmi čo sú na pokraji chudoby a medzi ľuďmi ktorí sú podnikatelia, zbohatlíci farmaceutických firiem a rôznych iných inštitúcii. Pomaly aj mladí ľudia čo skončia reálne školu, tak majú malú šancu sa niekde zamestnať a človeka nechcú zamestnať, keď nemá vyučný list, čo znamená že má prakticky smolu a môže si hľadať maximálne chránené dielne.

Celý tento systém musíme poraziť spolu, tento boj bude trvať skutočne dlho a netreba to vzdať. Všetko sa musí zmeniť a jednotlivec nedokáže pohnúť zo všetkým vo svojom živote, lebo človek keď je sám, tak ťažko niečo zmôže. Treba si uvedomiť, že cesta za slobodou je nesmierne ťažká a bude nám veľa ľudí podkopávať nohy k tomu, aby sme dokázali niečo zmeniť. Musíme kráčať spolu a držať sa všetci pokope, lebo takto môžeme vyhrať boj. Môj boj v hľadaní pravdy neprestane, lebo viem že je dôležité ju šíriť a zároveň s nej spraviť posolstvo pre ďalšie generácie. Ale viem že ju nemôžem šíriť sám, že musím sa spájať z veľa ľuďmi, čo to budú cítiť rovnako a budú chápať filozofiu tohto sveta. Viem že nie vždy môžem mať pravdu, teda to sa nedá mať vo všetkom pravdu a uvedomujem si to. Spolu sme všetci silnejší a samozrejme poraziť každú jednu prekážku čo nám stojí v ceste. Sme silnejší než akákoľvek armáda a sme ľudia čo máme zákonodarnú moc zmeniť a zvrhnúť všetko, čo z nás doslova robí otrokov tohto systému. Len všetko záleží od prístupu k životu, lebo tým že si sadne človek do krčmy a začne vykrikovať ako je všetko zlé, tak tým nezmení nič. Proste človeka tak zhltla tak digitálna doba, že zabudol postupne aj rozmýšľať nad tým, ako to reálne je. Všetko je väčšinou uponáhľané a stačí sa na chvíľku zastaviť a uvedomiť si, že sú veci, čo sú okolo nás krásne a neraz akoby sme ich nechceli vidieť, teda nehovorím že to tak je u všetkých. Len si treba reálne otvoriť oči a neplakať nad rozliatym mliekom, treba urobiť všetko, aby sa mal každý čo najlepšie a žil bez strachu.

V jednote je sila a keď sa spoja všetky názory dokopy, tak môže vzniknúť revolučný prvok. Už považujem za menšiu revolúciu, keď vyjadríme nesúhlas voči veciam čo nám môžu ublížiť a ani sa nás nepýtajú, aký máme na to názor. Toto treba reálne robiť vyjadrovať svoje názory aj za cenu toho, že nás odsúdia a že ľudia budú chytať za hlavu, či nám náhodou nepreskočilo. Každá zmena sa neurobí sama a musíme priložiť ruku k dielu, aby sme sa cítili lepšie. Hlavne sa nesmieme jeden od druhého separovať a musíme fungovať ako taká svorka vlkov, čo sa nebojí brániť svoje. Hlavne je dôležité hľadať okamžité a priame riešenia, čo reálne pomôžu ľuďom a nebudú im nejakým spôsobom škodiť. Hlavne nehľadajme na sebe len chyby, ale pozerajme sa aj na svetlé stránky nášho života. Treba prelomiť bariéru medzi tými čo to majú ťažké a medzi tými čo sú na tom fyzicky a mentálne omnoho lepšie. Treba robiť neustále kroky vpred a robiť všetko preto, aby sme neklesli na morálne dno a tam klesá strašne veľa ľudí. Hlavne je dôležité každý problém riešiť už v zárodku, lebo keď to narastie do veľkého rozmeru, tak sa s tým dá ťažko niečo urobiť. Musíme spolu bojovať za silnú demokratickú krajinu, kde budú môcť všetci robiť to, čo je zakorenené v ústave. Hlavne si musíme dávať pozor na všetko čo urobíme, lebo neraz sa nám to môže vrátiť ako bumerang a bude ťažké všetko vrátiť späť. Musíme byť silný, lebo iba vďaka tomu dokážeme reálne napredovať a postaviť sa samozrejme na vlastné nohy. Všetko je len v našich rukách a je iba na nás, že či chceme bojovať za naše tradičné hodnoty alebo za to, aby naďalej fungoval korupčný systém, ktorý nepomáha takmer nikomu z nás. Takže možnosť je na nás a je iba na nás ako sa reálne rozhodneme, ale hlavné je, aby sme držali spolu a podporovali sa.

Reklamy

Spomienka na detstvo

29. septembra 2014

Som rád že som prežil detstvo, keď som sa hral z hračkami, keď som hudbu počúval cez televízor, keď som z magnetofónu počúval Erasure a tanečnú hudbu, keď sa zbierali Pogy, keď som mal konzolu, kde sme do nej mali kazety čo sme si medzi sebou požičiavali, bola to krásna doba, kedy v telke boli rôzne programy kde boli skvelé súťaže Tivoli, Pokušenie, Postreh, Koleso šťastia a iné kde si človek cybril mozog, rôzne zoznamovacie šou ako Bzzz, keď kedysi správy boli viac pozítivne než negatívne, teda tých negatívnych vecí bolo na tú dobu málo, viac sa chodilo von, hral sa futbal, chodilo sa na preliezky, samozrejme sa kedysi písali zaľúbené listy, buď som ja niekomu ich písal alebo on mne, zazvonilo sa na zvonček a išlo sa okamžite von, jedli sme komunistické chrumky proste mňamka dodnes, proste všetko sa v živote robilo viac z radosťou, človek aj do školy chodil z väčšou radosťou, celkovo aj ten čas sa využíval omnoho efektívnejšie, deti sa sánkovali, guľovali sa, zbierali sa céčká, hrali sa spoločenské hry a karty,ľudia sa naháňali a schovávali, hrala sa stoličková ktorú som mnoho krát vyhral, mal som obľúbené žuvačky samozrejme Hubba Bubba, jedli sme čokoládu Figaro ktorá bola fantastická, hrali sa z balónmi, neboli mobily, nebol internet a nebolo nič čo ohlupovalo náš mozog, plus som mal prvú lásku v škôlke čo sa volala Jarka, samozrejme všetky pesničky čo som počúval, som si okamžite pamätal, že som vedel naspamäť všetky texty, pozerali sa rozprávky ako Perinbaba, Tri oriešky pre Popolušku, Snehulienka a k tomu aj nejaké kreslené ako Tom a Jerry, Flinstonovci atď. Bežalo od Kuka do Kuka, Filmárik a Filmuška čo som miloval to bolo krásne. Super bolo aj Kakao kde bežali rozprávky alebo keď boli Slávici na ulici, kde ľudia z ulice spievali na pódiu, To bola nadčasová doba, kedy všetky programy dávali aj skvelé filmy a seriály. Vyrastal som na Dallase ktorý som pozeral ako malé dieťa. Super bol aj Telecvoking, O tri štarť všetko na čom mali podiel Noga zo Skrúcaným kde spievali svoje vlastné autorské pesničky. Najradšej som mal sójové rezy na tom som bol doslova akoby závislý a bolo chutné, moje obľúbené chipsy boli Slovakia Chips dodnes aj sú. Ľudia na karnevaloch sa prezliekli za obľúbenú postavičku a všetko bolo veselšie. Samozrejme sme si aj vážili jeden druhého a keď bol obed, tak sme sa všetci zišli pri jednom stole. Smiali sme sa, komunikovali sme spolu, vedeli sme si povedať všetko, čo sme mali na srdci. Nevnímali sme negatíva a brali sme pozitíva, len potom sa všetko zmenilo a všetko zmizlo niekam preč. Ale aj to bola krásna doba na ktorú nikdy nezabudnem.

Odložený život

28. septembra 2014

Neraz sme v situácii, kedy si nás doslova pohadzujú a dohadujú sa na tom, že pri kom dieťa skutočne zostane. Je to neskutočne zvláštny pocit, lebo keď sa človek narodí, tak samozrejme je dôležité aby mal matku a otca. Kopec ľudí sa rýchlo dokáže vykašlať na svoje dieťa a niektorí sú proste takí že ho radšej pošlú do detského domova, než by sa mal o neho postarať. Dieťa si zo začiatku vôbec neuvedomuje, že nie je pri svojich rodičoch a potom postupne príde na to, že prakticky nemá žiadne detstvo, lebo ho nemám s kým prežiť, teda vlastne ho prežije z inými deťmi, ktoré sa mu budú posmievať a robiť mu zo života peklo. Ten pocit že sa o neho postarajú pracovníci, tak nie je jednoduchý. Musí sa naučiť všetky návyky a rešpektovať pravidlá miesta kde momentálne je a zároveň vychádzať aj z ostatnými deťmi. Zámer že prečo rodičia sa vykašlú na svoje deti, tak v tom strašne veľa vecí. Buď sa o to dieťa nedokážu plnohodnotne postarať že sú v zlej životnej situácii alebo sa o to dieťa vlastne nezaujímajú vôbec. To je najväčší paradox dnešnej doby, že väčšina detí, čo sa prakticky narodia, končia v detskom domove a tam sa o nich starajú až do dospelosti, dokiaľ sa dieťa proste nepostaví na svoje vlastné nohy. Takýto život nie je jednoduchý a je tam príliš veľa úskalí čo dieťa a zároveň aj tí ľudia musia vo svojom živote zvládnuť.

Prakticky nemluvňa ako také si ešte neuvedomuje, že nie je pri rodičoch a ešte to nevníma. Všetko začne vnímať až postupom času, keď začne rásť a postupne sa pýta, že prečo nie je pri rodičoch a že čo sa stalo. Zrazu je mu vysvetlené, že ho vlastní rodičia radšej poslali do detského domova než by sa mali o neho postarať. Či sa vzdá dieťaťa otec alebo mama, jeden z nich, tak to na dieťati zanechá určité emócie a bude mať v živote veľmi veľa otázok. Už to, že je tá matka sama a nemá jej kto pomôcť, tak je to proste veľmi ťažké. Učí dieťa všetky tie dôležité návyky, ktoré potrebuje k svojmu životu a učí ho, ako sa správať v spoločnosti. Teda samozrejme sa ho viesť len tým dobrým smerom, aby sa s neho nestal zlý človek. Ako samotné dieťa začne dospievať, tak si začne strašne veľa vecí uvedomovať a bude ho chápať, že v živote pri ňom vždy bude stáť jeho vlastná mama, ktorá ho nikdy neopustí. Ako sú prípady, kedy sa o deti stará iba otec a z matky sa stáva čoraz viac, len sociálna troska. Nie každé dieťa v našom štáte alebo v zahraničí sa dožije šťastného detstva, teda je veľmi málo prípadov, kde to tak reálne funguje a postupne je čoraz viac detí opustených. Neraz vzniká stále viac detských domovov, kde je vychovávateľ čo sa okrem toho jedného dieťaťa stará aj o tých ďalších poviem príklad ďalších 14 detí, teda približne lebo kapacita detských domovov je individuálna.

Keď rodičia cítia že sa nevedia postarať o svoje dieťa a sú na totálnom pokraji zrútenia, tak by ho nemali zahadzovať do kontajnera ako také smetie. Toto proste nevedie nikam a to si treba reálne uvedomiť, lebo dieťa nie je niečo čo keď sa narodí, tak ho treba okamžite odkopnúť a týmto mu zničiť život. Mnoho rodičov neraz svoje dieťa radšej zabije, ako by ho malo nechať žiť a toto je dosť smutné. Akoby bol problém dieťa dať do Hniezda záchrany a čakať že či sa niekto neprihlási o neho. Toto je taká reálna cesta a je samozrejme šanca, že tí rodičia čo nemôžu mať deti, tak by sa tomuto dieťatku ktorému by zachránili život veľmi potešili. Proste tá myšlienka je silná, že ľudia čo sa nedokážu postarať o dieťa a dajú ho do Hniezda záchrany, tak tým sa zvyšuje šanca, že príde niekto, kto sa o to dieťa skutočne postará. Sám oceňujem postup týchto hniezd, kde si ľudia čo nemajú deti zoberú to dieťa a vychovajú ho, ako svoje vlastné. Samozrejme aj to dieťa, bude mať krajšie spomienky na tých ľudí čo ho reálne vychovali a postarali sa o neho. Teda vlastne prežije krásny a plnohodnotný život s tými ľuďmi čo ho majú reálne radi a čo ho nikdy neodkopnú. Vždy platí že by mala fungovať tradičná rodina, teda otec, mama a deti, ostatné formy rodiny nie sú správne a často sú mimo pravidiel tradičnej rodiny ako takej.

Ako sú prípady keď sa môžu rodičom narodiť dvojičky, teda sám ten prípad veľmi dobre poznám. Jedno z nich má určité postihnutie, ktoré môže postihovať nohy a druhé je úplne zdravé ako taká rybička. Teda nastáva moment, kedy si rodičia jedno dieťa nechajú a druhé len preto, že je iné, tak ho radšej šupnú do detského domova a príde mi to vrcholne nespravodlivé. Ale rýchlo sa môže stať, že keď dieťa vyrastá v mizerných podmienkach a sú v totálnej zlej finančnej situácii, tak často prichádza ten radikálny krok, kedy zakročia sociálni pracovníci a proste to dieťa zoberú do zariadenia, kde sa o neho postarajú. Je to doslova smutný príbeh pre každého rodiča a nikto si takúto situáciu nezaslúži zažiť, každý to prežíva z neskutočnou dávkou emócii, veď predsa ide o ich vlastné dieťa. Samozrejme u nás na Slovensku fungujú aj forma profesionálnych rodín, ktoré sa starajú o dieťa v rámci svojej práce, za ktorú dostávajú slušne zaplatené. Teda sa dá povedať, že sú to takí opatrovníci na 24 hodín doslova nonstop. Ani táto práca nie je proste najľahšia, ale jej účel sa plní, lebo o dieťa bude aspoň kvalitne postarané a bude mať všetko čo pri svojich biologických rodičoch vôbec nemal. Aspoň vyrastie a neskôr sa osamostatní, teda si nájde svoj vlastný byt v ktorom si bude bývať a nebude ničím viazaný. Neraz sú prípady čo sa skončia šťastne, že sa dokáže postaviť na nohy aj bez rodiny a že ho budú podporovať tí pri ktorých vyrastal.

Každý človek chce okrem toho, aby sa dieťa malo dobre, tak aby sa malo kde vzdelávať. Teda nemôžu byť deti zavreté doma a neudržiavať kontakty s okolím. Celkovo aj dieťa čo žije v rodine, tak proste musí dodržiavať pravidlá dané legislatívou. Tak ako má mnoho práv, tak má samozrejme aj množstvo povinností voči štátu. A pri tom vzdelaní je najviac dôležité, dieťa začne rásť postupne od škôlky prejde do školy, po prípade sa dostane na strednú a z nej pôjde na výšku. Aj tie osoby čo sú deti, tak postupne aj oni začnú mať deti a nebudú sa mať ako o nich postarať, lebo si budú musieť dokončiť školu. Teda prakticky si tú školu ani nedokončia, lebo idú na materskú, na ktorej sú prakticky 3-4 roky a potom sa dostať do toho rozbehnutého vlaku je nesmierne ťažké. Kopec mladých ľudí sa správa nezodpovedne, lebo si spravia dieťa a zrazu im prepne v hlave s tým že ho viac nechcú. Tu je kameň úrazu, že matka daného dieťaťa sa rozhodne že ide na potrat zabiť svoje vlastné dieťa a toto je naozaj smutné. Neraz sú prípady, keď sa aj dieťa narodí, tak je mu ubližované buď jedným alebo oboma rodičmi. Buď sú krkavčí rodičia obaja alebo je krkavčím rodičom buď iba matka alebo len otec. Ak sa dieťa správa zle a je agresívne, tak je to chyba rodičov, lebo oni mali takú povahu a to dieťa tie gény podedilo po oboch rodičoch. To je najhoršie, keď si dieťa berie všetky návyky a neberie si od nich tie správne návyky ale tie nesprávne.

Dieťa si uvedomuje situáciu okolo seba a dokáže ju rýchlo vyhodnotiť podľa seba. To v akom prostredí vyrastá, tak to ho môže dostatočne ovplyvniť po každej stránke a najme po tej povahovej. To že sú v dnešnej dobe zlé a agresívne, tak to okrem nesprávnych návykov z rodiny, majú samozrejme aj s filmov, televízie a podobne. Neraz sa dieťaťu už prakticky ako ide do školy začnú posmievať, šikanovať a ubližovať mu akokoľvek formou. Začnú mu vyhadzovať na oči že je to bastard a že je človek čo vyšiel z detského domova. Postupne sa s toho dieťaťa stane talentovaný študent a začne sa mu dariť aj v živote. Začne mať proste určitú motiváciu zo svojim životom niečo spraviť a stále bude mať v hlave, prečo sa o neho rodičia nedokázali vôbec postarať. Vtedy keď sa mu začne dariť, tak vtedy sa začnú hlásiť rodičia, vtedy doslova budú chcieť a prosiť to dieťa, aby sa k ním vrátilo a aby im odpustilo, to čo sa reálne stalo. Ale proste nie každé dieťa dokáže svojim rodičom prepáčiť to, ako ho počas narodenia odkopli a poslali ho detského domova. Ale bude vďačné detskému domovu že sa o neho dokázali postarať lepšie než jeho vlastní rodičia alebo tej profesionálnej rodine. Mladý človek to nemá najľahšie, neraz si musí hľadať prácu a musí doslova chodiť po úradoch, aby niečo reálne našiel. Teda našiel prácu, vďaka ktorej dokáže uživiť seba a aj svoje budúce dieťa čo bude raz mať. Ale všetko v živote sa bude dať postupne zvládnuť, len na to treba veľa trpezlivosti a zostať pokorný.

Tí čo prežili šťastné detstvo zo svojimi rodinami a sú vychovaní z veľkou láskou, tak majú budúcnosť jasnejšiu. Tí čo to majú ťažšie, tak ich treba povzbudiť, že všetko sa dá nejako zvládnuť, ale musia byť silní. Neskôr prídu rodičia na to, že bolo chybou svoje deti odsunúť tam, kde aspoň bolo o nich skutočne postarané. Každý mladý človek ktorému sa narodí dieťa, tak si musí uvedomiť, že ešte sa musí dostatočne postarať sám o seba a nie to ešte o dieťa. Mať dieťa je zodpovednosť na celý život a treba ho viesť ku správnym tradičným hodnotám. Treba ho učiť, že sa musí pozdraviť, poďakovať a vážiť si svojich rodičov čo má. Každý rodič má svoj spôsob, ako sa môže postarať o dieťa, ale dôležité je, aby ho vychovával tak, aby z neho niečo reálne bolo. Lebo ak zdedí dieťa po rodičoch dobré povahové vlastnosti, tak aj to dieťa bude vlastne úžasné a samozrejme to môže byť aj naopak. Proste je dôležité, aby dieťa ako také nikdy nemalo premrhané detstvo a aby mu boli vštepované základné ľudské hodnoty, ktoré bude mať postupne zautomatizované. Lebo vždy sa platí, že všetky naše povahové vlastnosti sa prenášajú z jednej generácie do tej druhej. To že či sa dokáže správne rodič postarať o to dieťa, ukáže postupne čas, ale aj tak ho netreba hneď zatracovať a aspoň mu treba dať šancu. Všetko sa dá nejako zvládnuť, len to musí mať nejakú svoju postupnosť od ktorej sa to bude všetko odvíjať. Ak všetko ide, presne tak, akoby by to malo skutočne ísť, tak tí rodičia a aj tie deti prežijú krásny a rozprávkový život.

Všetci ideme iným smerom

27. septembra 2014

Postupne sa všetci dozvedáme,
že akou cestou sa postupne vydávame,
nevieme čo nás v živote čaká,
niekedy sa s nami osud takto hrá,
uvidíme kam nás odfúkne vietor,
že či v živote dostaneme priestor,
ťažké je sa zo všetkých ľúčiť,
budú nám slzy z očí tiecť,
neskôr pochopíme že je to tak lepšie,
musíme si hľadať svoje vlastné zázemie,
po určitej dobe musím ľudom povedať zbohom,
zakývať im na rozlúčku a odchádzať s čistým štítom,
to že kam sa vydám viem len ja,
musím neustále podstupovať ťažké rozhodnutia,
nie vždy sa dá v našom živote vrátiť čas,
bude postupne chýbať všetkým ten môj veselý hlas,
ale budú vo mne prevládať neustále spomienky,
že 19 rokov som si prežil v priestoroch školy,
každý človek bol iný a nie vždy to bolo jednoduché,
niekedy aj učenie bolo každým dňom viac zložité,
cítil som že musím ísť iným smerom,
pochopiť že nastal vo mne silný prelom,
viem že budem na všetkých v dobrom spomínať,
aspoň sa nebudem vnútorne v živote stresovať.

Sérum pravdy 5 – Raj

24. septembra 2014

V našom živote neraz bývajú chvíle kedy sa všetko dokáže zamotať. Povieme si že či všetko, čo sa reálne nie je náhoda a že či sa s toho nestane osudová chvíľa. Je to krásne v jednu sekundu nájsť určitého človeka, ktorý dokáže pochopiť moje pocity a moju vnútornú povahu. Úžasné je niekomu venovať svoj čas a povedať si, že pri tomto človeku to má reálny zmysel a že kvôli nemu má zmysel bojovať. Nech som si prežil čokoľvek v živote, tak cítim že som akoby v takom raji. Zrazu ten stav na niekoho myslieť a dať mu celé svoje srdiečko je proste fantastické. Postupne sa to všetko začne pretavovať v lásku a zrazu je človek šťastný. Ako vždy si treba povedať, že nech sa deje v našom živote, tak sa to vždy dá nejako zvládnuť. Len treba správne uvážiť či to je správne a že či má zmysel danú vec urobiť. Ja som celý život postavený k tým najťažším rozhodnutiam a nie sú vždy ľahké, ale snažím sa všetko robiť čo najlepšie. V živote sa nič nedeje náhodne, neskôr pochopíme, že všetko čo sa stalo malo svoj skutočný význam. Takisto je to aj hľadaní šťastia, buď chceme príliš rýchlo veci a budeme na niekoho tlačiť alebo to šťastie príde samo a spontánne. Je to úžasný pocit vedieť v našom živote, že je niekto kto nás podrží a kto nám povie že nás má rád. Nie je to ľahké si nájsť takýchto priateľov a nevieme odhadnúť že kto je náš priateľ. Na všetko musíme postupne prísť sami a neskôr si uvedomiť, že kto nám v danej chvíli pomohol.

Vždy treba zaťať zuby a povedať si, že tento boj nie je prehratý a všetko je v našom živote možné. Len hlavné je, aby sme nezostávali sami niekde uzavretý zo svojim trápením, lebo sa takto nemôžeme nikde posunúť. Vždy sa treba zdôveriť niekomu, komu najviac veríme a na koho sa môžeme najviac spoľahnúť. Lebo čím viac v sebe budeme dusiť isté pocity, tak nás to bude postupne každým dňom čoraz viac trápiť. Niekedy fakt stačí tak málo, aby sme dokázali byť šťastný a nemysleli na veci čo nás trápia doslova každý deň. Potrebujeme v sebe nájsť svoj vnútorný pokoj a dostať sa do bodu, kde je vlastne akoby taká zóna pohody. Proste nemôžeme problém neustále odkladať a čakať na druhý deň, že sa to vyrieši a to je doslova chybou. Samozrejme je chybou neustále nad niečím rozmýšľať, lebo čím viac nad danými vecami rozmýšľame, tak si ich tým pádom samozrejme privoláme. Ako vždy sa môže z malého problému stať okamžité veľký, len záleží na tom, že či v sebe držíme dlho alebo hneď riešime. Hlavne treba veriť v svoje vlastné schopnosti a v to že čo reálne dokážeme, netreba robiť všetko zbrklo a unáhlene. Doslova žijeme v dobe, kde všetko ide šialeným tempom a potom si nestíhame všímať krásy tohto sveta aj napriek tomu, že nie vždy je v ňom ľahké žiť. Nesieme si vlastnú zodpovednosť za to, čo urobíme a na to, aký to bude mať dopad na ostatných ľudí. Každá sekunda je v našom živote dôležitá a to si treba reálne uvedomiť, lebo vždy sa môže v jednom priebehu všetko zmeniť. Nevieme čo môže v našom živote prísť a nevieme či sa na nás zrazu nespustí lavína určitej zodpovednosti. Teda nevieme presne odhadnúť sled udalosti, čo sa nám reálne prihodí a nemôžeme predpovedať okolo seba všetko.

Len celý život človek potrebuje vedieť, že na dané veci nikdy nezostane sám a že ho niekto podporí. O tom to celé je, že stále sa snažíme si k niekomu nájsť cestu a toho človeka pochopiť. Viem ako to funguje a sám som sa neraz dostal do situácie, kedy som potreboval pochopenie od ostatných a nebolo to najľahšie. Musel som si uvedomovať, že komu sa môžem reálne zdôveriť a pri kom sa budem cítiť pokojne a pri komu nebudem mať žiadny strach. Ja sám o sebe nemám strach, že sa niečo stane, ale mám strach o ľudí na ktorých mi záleží a na ktorých to vlastne stojí a padá zároveň. Niekedy stačí tak málo k šťastiu si uvedomiť, že ktorí ľudia sú tu pre nás a ktorí ľudia z nášho života odídu. Nie som s toho smutný, lebo je to daný kolobeh života, čo sa bude nekonečne opakovať a dodnes sa to vôbec nezmenilo. Všetci niekde nájdeme postupne to svoje šťastie a vieme že to nebude vždy také jednoduché. Podstupujeme zodpovednosť a prechovávame k človeku nejaké city čo máme k nemu a máme ho veľmi radi. Niekedy si neviem zvyknúť na to, že nie všetkým môžem sadnúť ako človek, ale nikomu to nevyčítam. Aj za takýchto ľudí som vlastne rád, lebo tvoria súčasť nášho života a bez nich by ten život bol jednotvárny. Proste ja sa snažím si to užiť, každý deň aj napriek tomu, že sú chvíle kedy prídu nejaké výmeny názorov. Ako vždy sa snažím brať ten život z nadhľadom a povedať si, že každý človek tu má nejaké poslanie a keď ho splní, tak potom sa jeho cesta bude pomaly končiť a bude sa na neho spomínať v dobrom.

Mám rád svojich priateľov aj za cenu vedomia, že to nemajú so mnou vždy ľahké. Niektoré moje priamočiare názory im nemusia sedieť a sú chvíle keď tie moje názory nesedia ani mne samému. Ale proste je to normálne, som človek ako každý iný, sú veci čo vyznejú ako hlúposť a tie ďalšie môžu vyznieť ako taká čistá pravda. Ako sa vraví vo víne je pravda a toto sa mi potvrdilo vo všetkom, čo neraz predpokladám v živote. Viem že nie som vždy najdokonalejší človek, teda s ním ani neprídem, som skôr taký obyčajný občan tohto štátu. Proste nie vždy na tomto svete je raj a je iba na nás, že aký spôsob žitia si skutočne zvolíme. Treba si uvedomiť že máme možnosť voľby zmeniť všetko okolo seba a je na nás či priložíme ruku k dielu. Nedá sa neustále čakať kým sa niečo za nás spraví, takto sa nedá proste žiť a ani existovať v normálnej spoločnosti. Nestačí myslieť iba pozitívne, treba mať proste nejakú reálnu víziu postavenú na pevných základoch a držať sa jej. Teda ja som pochopil, že najlepšie na zlatej strednej ceste, kde je všetko v určitej rovnováhe, že človek nie je príliš prehnane pozitívny a ani prehnane negatívny. Proste treba sa držať pri zemi a neočakávať príliš veľa vecí po sebe, teda treba vo všetkom udržať určitú postupnosť. Všetko raz musí prísť, ale chce to skutočne čas a sám čo je to bojovať o niekoho. Bojovať o priazeň človeka na ktorom mi záleží a na ktorého myslím za každých okolností, nielen iba vtedy keď je dobre. Teda myslím na každého rovnako a rozdiely ako také medzi ľuďmi nerobím a nikdy ich nebudem robiť, lebo viem ako je ťažké si získať náklonnosť človeka.

Občas v živote sa treba posunúť do takého bodu, kedy si začneme uvedomovať ako sú niektorí ľudia pre nás dôležitý. Teda pre mňa je každý jeden dôležitý, viem že to možno nedávam vždy najavo, ale je to skutočne tak. Ako ja vždy som vďačný za každého človeka a nepotrebujem k tomu nejaké sviatky v kalendárnom roku, aby som niekomu povedal že ho mám rád. Vďaka určitým ľudom viem, že sa budem cítiť postupne ako v raji a že mi nebude vôbec nič chýbať. Len proste natrafiť na určitých ľudí v dnešnej rýchlej dobe je zložité, lebo nie všetci majú pre človeka reálne pochopenie. Každý sme iný a všetci máme nejaký svoj príbeh, dakto ho má jednoduchší a niekto ho má zložitejší. Niekto chce od života príliš veľa a niekto v živote chce iba jedno byť šťastný a prežiť šťastie s človekom ktorého bude skutočne milovať. Proste láska je krásny cit a nedá sa len tak venovať hocikomu, ako vždy sa vraví že ľúbiť môžeme kohokoľvek, ale milovať môžeme iba jedného človeka. Stále sa mi to potvrdzuje a je to proste krásny pocit, takéto pocity cítiť v sebe. Nie je nič krajšie, ako vstať s krásnou náladou a z myšlienkou na človeka, ktorému na mne záleží. Toto je skutočná radosť pomyslieť si, že to nie je niekedy až také hrozné, ako sa môže na prvý pohľad zdať.  Možno si všetko až príliš berieme k srdcu a niekedy si to beriem k srdcu a niekedy až moc. Ale kto by nie, keďže všetky máme radostné chvíle alebo tie menej radostné a často preveria našu ľudskú psychiku. Niekedy by stačilo zastaviť čas a zamyslieť nad tým, že koľkých ľudí sme dokázali spraviť šťastnými a je to taká jednoduchá matematika.

Celý náš svet sa skladá z jednoduchých maličkostí a že či si ich vieme vážiť je iba na nás. Nech sme akokoľvek rozhorčený s tohto sveta, tak sa treba tešiť s toho mála čo máme, teda ako to ešte budeme vôbec mať. Lebo vieme, že v danej chvíli už môže byť neskoro a potom budeme nariekať, že čo všetko sme neurobili a nevyšlo to. Proste treba sa tešiť s tých pekných vecí čo sa podaria a prestať sa trápiť vecami čo nie sú pre nás podstatné. Sú to neustále somariny na ktoré myslíme a potom sa nimi rýchlo zožierame. Žime tak ako najlepšie vieme, nebudem nikoho ovplyvňovať k tomu, aby si nejako človek žil svoj život. Každý má svoju životnú cestu po ktorej si kráča a je iba na ňom, že či dokáže prejsť bez toho, aby sa mu dačo stalo. Máme vo svojom živote rozhodnutia čo vieme ovplyvniť, ale zdravie nevieme proste ovplyvniť, to sa s nami bude viesť doslova celý život. Niekedy stačí aj tá maličká chvíľa k tomu, aby sme niekomu spravili radosť. Stačí niekedy spraviť dobrý skutok alebo niekomu zachrániť život, to je viac, než všetky materiálne veci v živote. Materiálne veci k životu nie vždy potrebujeme k životu a slúžia nám na to, aby sme si s nimi spestrili život a skrášlili sa s nimi. Človek potrebujem maximálne lásku, zdravie a niekedy aj ten vnútorný pokoj na duši bez nejakých stresov. Teda niekedy stačí žiť si, ten svoj vlastný harmonický život, kde stres, hnev a nenávisť nejakú proste svoje miesto a nesmieme im dávať svoj priestor a v tomto robíme chybu.

Urobme všetko čo môžeme, aby sme spravili ľudí šťastnými a bez nejakých výhovoriek. Žiadne klamstvá, falošné ilúzie a nekorektné správanie voči sebe a voči druhým. Proste sa musia isté veci zmeniť do takej miery, aby sme sa dokázali navzájom rešpektovať a pochopiť. Nehľadajme chyby na druhých, lebo sa nám to všetko môže vrátiť ako taký bumerang. Hlavne sa vyvarujme zbytočným chybám a potom sa budeme cítiť ako by sme boli v nejakom raji. Celý náš život je proste raj a treba si užiť čo najlepšie a ako sa len dá. Nie všetci majú možnosť prežiť plnohodnotný život a budú neustále odkázaný na nejakú pomoc a aj tým treba dať šancu. Každý človek si zaslúži byť prijatý do spoločnosti, bez ohľadu na nejaké predsudky čo sa proste zakorenili do hláv ľudí. Nič iné si v živote neprajem, len to aby sme dokázali byť jednotný v názoroch, myšlienkach a pocitoch čo skutočne máme. Hlavne si nerobme bezdôvodne zle a hľadajme cestu k určitej ľudskosti a spolupatričnosti, lebo iba takto dosiahneme skutočný cieľ. Netreba sa vzdávať a hlavne musíme byť sami sebou v tomto svete, ktorý nám nedáva veľa reálnych možností. Treba zdvihnúť hlavu a nebáť sa bojovať za veci čo máme skutočne radi, netreba sa báť ničoho. Ako ľudstvo sa treba spojiť bez ohľadu na nejaké etnikum, lebo toto sa jediná cesta ako sa môžeme niekam posunúť. Každý krok čo urobíme je cestou k tomu, aby sme boli lepší a silnejší, lebo v jednote je sila. Treba sa stále niečím motivovať, tešiť sa, užívať si pocity že nás niekto teší a povedať si, že všetko v našom živote má svoj zmysel a význam.

Zmena pocitov

22. septembra 2014

Neustále sa v nás menia pocity,
k ľudom prechovávame silné city,
každá chvíľa nie je náhodná,
môže byť neraz pre nás osudová,
občas nevieme sa v sebe vyznať,
niekedy máme chuť si zanadávať,
sme všetci v niečom inom zvláštny,
zanechávame po sebe veľmi silné stopy,
myšlienky sú ako taká miska váh,
naše pocity často v nás živia strach,
občas to nie je také jednoduché,
nie vždy to býva aj efektné,
neustále je tu ten nekonečný labyrint,
hľadáme cestu a najbližší možný úkryt,
kopec vecí sa rieši niekedy za pochodu,
občas v našej hlave nie je veľa rozumu,
naše pocity sa neustále menia,
nie vždy to je naša skutočná spása,
musíme urobiť veci čo sú pre nás veľmi ťažké,
niekedy sú pre nás aj veľmi bolestivé,
zmeniť názor je proste každého vec,
to akoby človek zakúril pec,
už sa to musí raz skončiť,
musíme sa naučiť zo všetkého pekného tešiť.

S odstupom času

21. septembra 2014

Všetko čo sa prakticky v mojom živote dialo alebo deje, tak postupne sa začalo meniť. Začali sa meniť moje pocity na určité životné situácie a postupne sa vo mne veľa vecí zlomilo. Neraz mi ľudia neverili že niečo dokážem a prakticky sa každú snahu snažili zrušiť a zničiť ju. Musel som si prejsť určitou bolesťou a prekážkami ktoré mi ľudia kládli pod nohy. Proste v jednej chvíli keď som nevedel čo robiť, tak som zistil že musím vypísať zo všetkej bolesti. Vypísať sa zo všetkého čo ma vnútorne štvalo alebo ma niekedy štve, bola tá najlepšia cesta a nebola to ľahká cesta. Stal som sa proste nejakou protiváhou spoločenských názorov s ktorými proste vyslovene nesúhlasím a nikdy nebudem súhlasiť. Proste ja nebudem niekomu vysvetľovať že prečo sú moje myšlienky, také aké sú a viem že je za nimi skutočná pravda. Viem že otvorenosť je jediná správna ktorú mám a viem že kvôli nej môžem stratiť vlastných priateľov a tí čo pri mne zostávajú, tak chápu filozofiu môjho života a moje názory. Prežil som si dosť bolesti v živote, prežil som si neustále posmešky hlúpych ľudí a hrali sa na určitých mudrcov. Celý život som si niesol na svojich bedrách, všetky svoje rany čo som postupne dostával od ľudí. Proste ten pocit, keď človeka má málokto rád a že sa na neho ľudia vykašlú je doslova strašný. V mojom živote sa to dialo stále, niekto tu bol a zároveň tu bol niekto, čo bol ako taký falošný had a držal sa na mne ako taká pijavica. Nie vždy sa dalo na všetkých spoľahnúť a nie vždy som mal pocit že ma má niekto rád. Cítil som sa vždy ako piate koleso a čo si myslím ja, tak na to všetci zhlboka kašlali. Česť niektorým výnimkám ktorí boli pri mne, ale nebolo to ľahké a viac ľudí ma skutočne zranilo a neuvedomili že prečo.

Som si nemyslel že sa niekedy dostanem do bodu, kedy budem hodnotiť čo bolo predtým. Moje vzťahy z ľuďmi neboli vždy ružové a trvalo veľmi dlho kým ma prijali medzi seba. Prakticky som bol vždy postavený do role outsidera a z málokým som sa rozprával, nie preto že by som nechcel. Ale preto že by som povedal niečo, čo by ostatní ľudia nepochopili a niečo k čomu by sa ťažko postavili. Nie vždy sa ma každý spýtal ako sa mám a ma bolelo, že na všetko som bol sám a prakticky som bol hodený do vody. Neraz mám chuť sa vykričať a povedať každému čo ma niekedy trápi, ale proste sú chvíle kedy nemôžem. Proste niekedy musím držať jazyk za zubami aj napriek tomu, že to všetko musím dať skutočne von. Niekedy mám pocit, že neviem komu sa mám reálne zdôveriť a keď sa niekomu zdôverím, tak je to okamžite použité proti mne. Písanie mi pomáha sa voči určitým problémom bojovať a hovoriť o nich. Zrazu sa vo mne prelomil strach a pochopil som, že sú veci o ktorých musím hovoriť pravdu a že nedokážem sa pretvarovať. Nemal som na výber, najťažšie obdobia som znášal, keď mi bola vyčítaná každá chyba a keď po mne ľudia doslova kričali. Nie vždy všetci boli v práve, ale boli momenty kedy som chápal že mi chcú dobre. Celý tento svet je jeden veľký kruh a v ňom musím znášať všetko. Boli chvíle kedy som cítil, že do tohto sveta proste nepatrím a neraz sa mi proste nechcelo ani žiť. Uzatváral som sa do seba, lebo mi mnoho ľudí k tomu dali množstvo dôvodov a proste málokomu som sa dokázal otvoriť. Proste som mal chuť zavrieť všetky dvere za sebou a oplieskať si ich o hlavu.

Mne dlho trvalo kým som získal rešpekt ľudí ktorých mám rád. Nebolo to jednoduché, samozrejme doma to bolo iné, tam som vedel že ma má niekto rád a mimo domu som mal proste pochybnosti. V škole som mal rovnaké pocity a preto som sa chcel odlíšiť od ostatných s tým, aby som nebol v nejakej sociálnej škatuľke ľudí čo to necítia rovnako. Nie všetci boli ku mne priateľský a neraz som sa v tejto spoločnosti cítil ako taká handra, ktorú si všetci pohadzujú o zem a dupú na ňu nohami. Pravda je taká, že nie všetci mi vždy pomohli, som sa neraz dočkal aj veľa podrazov od ľudí, ktorí si kedysi hovorili kamaráti a samozrejme som bol rád za tých čo pri mne stoja. Ale tak proste som si zvykol, že nemôžem každému človeku vyhovieť a cítim že všetku špinu zo seba musím zo seba dať von. Ja som bol prakticky tou špinou okolo seba obklopený a neraz som naivný, keď som veril určitým osobám. Detstvo bolo krásne, ale život nebol najľahší a neraz som si musel doslova dávať pozor a stále si musím. S odstupom času som si uvedomil že všetky rany čo som dostával, tak mali svoj význam. Neskôr ma samozrejme ľudia začali rešpektovať a čoraz sa stávala filozofia čoraz viac dôležitejšou. Veľa krát keď som sa cítil na pokraji života, tak mi pomohla hudba alebo určití ľudia okolo mňa, čo boli vtedy vlastne najbližšie. Sú chvíle, kedy majú ľudia hlúpe poznámky a riešia že čo je pravda a čo nie. Vždy to riešia a vždy to budú riešiť, teda vlastne s tým už nespravím a je mi to už absolútne ukradnuté, lebo nebudem plakať a strácať čas. Toto ma brzdilo že som sa zaoberal každým názorom čo človek vyšplechol zo svojich úst.  Ako každý názor si vypočujem a zamyslím nad ním, ale útočné názory že prečo o daných veciach hovorím, keď o nich nič neviem, tak by som chcel vidieť, že kto by sa nebál povedať na rovinu svoj názor. Všetci sa boja a držia svoje podrezané jazyky, ja si často overujem o čom hovorím a keď viem že je to pravdou, tak si budem za tou pravdou stáť a komu sa to nepáči, tak nevadí zvykol som si už.

Stále čoraz viac zisťujem že kto ma drží pri živote, sú len rodina a pár priateľov čo o mne vedia a stoja pri mne.  Sú ešte chvíle, kedy sa kvôli istým veciam trápim, ale viac začínam chápať, že sa nikomu do zadku pchať nebudem a nepotrebujem to. Ja nepotrebujem stáť na cudzom chrbte, aby som niečo dokázal a toto si väčšina ľudí, čo považujem za veľkú chybu. Niektorí ľudia nevedia nič o mojich pocitoch a o tom prečo ich reálne vyjadrujem. Sám ich vyjadrujem preto, aby som sa odlíšil od určitej masy ktorá je naivná a verí všetkému čo jej samozrejme dajú na tanier a doslova to žerú. Sú ľudia čo sa ešte pohoršia nad mojimi myšlienkami, ale tak každý by sa mal pozrieť na seba a na to že čo tento človek dal tomuto svetu. Ľudia čo nadávajú, hrajú sa na odborníkov, tak nedali tomuto svetu nič a jediné čo vedia robiť je hrať na hrdinov, ktorými nikdy ani neboli.  Pretvárka a klamstvá tu budú vždy fungovať, ale ja som radšej za pravdu a preto nechcem žiť v klamstve, tak ako v ňom ľudia žijú od malička. Ale samozrejme som sa cítil silnejší a viac vecí som vo svojom živote začal chápať. Pochopil som, že koho sa mám držať a koho musím dať svoje ruky preč. Viem že prečo to reálne robím, lebo sa chcem vyhnúť chybám čo robia ostatní ľudia. Sám viem o čom hovorím, lebo som kedysi tie chyby robil aj ja a neskôr som to naozaj ľutoval. Bol som naivný a hlúpy, ale teda sa situácia obrátila a som začal byť uvedomelejší. Začal som chápať filozofiu života a začal som ju postupne rozoberať, lebo som sa tak začal reálne cítiť. Viem že tento systém je zlý voči ľudom a nepomáha im, snažím sa na upozorňovať, lebo momentálne je toto jediná možnosť ktorú mám a snažím sa ňou robiť nejakú osvetu.

Ale neraz mi pomohlo, že som spoznal ľudí vďaka internetu a že som tých ľudí mohol aj reálne stretnúť. Že aj mimo tých štyroch stien, boli tí ľudia fantastickí a držali ma nad vodou. Neraz mi pomohla hudba od Linkin Park zo seba vyliať všetok svoj strach a bolesť v očiach čo som reálne mal. Ako sú chvíle, kedy si poplačem a pochopím že to tak malo skutočne byť. Mám skvelú oporu v super kamarátov, ako je ich príliš veľa, že ich mená písať by bolo na veľmi dlho. Že mám super kamarátku Evku, ktorá vie o mne všetko a stojí reálne pri mne alebo Elenku, ktorá ma reálne podporuje a je taká moja spriaznená duša lebo obaja máme radi rovnakú hudbu teda Linkin Park. Plus som vďačný za bratrancov a sesternice čo mám. Ale najviac som vďačný za tú osôbku o ktorej som sa dozvedel strašne neskoro teda o Maťke, tá mi je tiež najlepšou oporou a je pre mňa človekom, pre ktorého ho to má reálny zmysel. Cítim sa silnejšie, keď viem že nie všetko je také zlé, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Každá skúsenosť ma prakticky utvrdila v tom, že sa netreba vzdať a že treba bojovať aj napriek tomu, že je ten boj ťažký. Ako sa našli niekedy pár ľudí čo sa mi vyhrážali fyzickou likvidáciou, ale ukázalo sa to, že to boli iba internetoví hrdinovia. Ja som sa nikdy necítil ako nejaký revolucionár, hrdina alebo ako človek čo je hlasom ľudu. Len chcem otvárať ľudom oči a prezentovať pravdu tak, ako ju nepoviem v hlavných prúdových správach nikdy nepovedia. To že som sa pustil do kritiky voči antikoncepcii alebo voči tomu že prečo v našom systéme nič nefunguje, tak to ľudia nepochopia a ja to ani nečakám že by to pochopili. Lebo mnoho ľudí sa smeje z názorov, myslia si že si vymýšľam a že sa dané nezakladajú na pravde. Neskôr keď ľudia padnú držkou na zem, tak pochopia že všetko o čom som hovoril, tak bola reálna pravda. Že to neboli žiadne konšpiračné teórie na ktorých si ľudia tak radi ulietia. Ľudia veria všetkému, ale keď niekto predloží pravdu a fakty, tak zrazu nevedia čo majú povedať. Stíchnu a zrazu nemajú žiadny argument, ktorým by mohli reálne oponovať človeku ako takému.

Časom som pochopil, že sa neoplatí trápiť kvôli ľudom, čo si nevedeli vážiť moje priateľstvo. Takýchto ľudí bolo veľa a ešte ich zopár bude, ale nebudem kvôli plakať, lebo plač mi nestojí za tú bolesť. Proste viem že pre ktorých ľudí tu mám skutočne byť a pre ktorých nie. Učím sa proste selektovať a len neskôr prídem na to, že kto je ten správny človek. S odstupom času som zistil, ako ma každá skúsenosť a bolesť posilnila ako človeka. Začal som sám sebe reálne veriť a nevzdal som to, aj keď som mal chvíle, kedy to nebolo najľahšie. Ale tak vždy prišiel moment, keď som sa usmial a povedal si, že všetko sa dá nejako zvládnuť. Každá bolesť v živote je dôležitá na to, aby sme si uvedomili, že čo treba spraviť lepšie. Vždy sa môžeme zdvihnúť zo zeme a na tomto základe som sa snažil postaviť svoj život. Proste v živote treba mať určitú rovnováhu a snažiť sa ju v sebe udržať čo najdlhšie. Nie je to jednoduché a je to dlhý proces, ale postupom času sa to proste podarí, len treba reálne veriť. Treba veriť že všetko sa dá v našom živote zvládnuť aj napriek vedomiu, že to často býva omnoho zložitejšie než si všetci myslia. Nič nikdy nebude jednoduché a ani nečakajme, že to bude jednoduché. Proste v našom živote začíname od jednoduchých vecí a postupne ideme k tým ťažkým. Či ich zvládneme je vlastne len na nás a je iba na nás ako sa k životu postavíme. Je na nás či dokážeme človeka prijať takého aký je alebo ich zo svojho života okamžite vyškrtneme. Toto ľudia robia, odsúdia rýchlo človeka bez toho, aby ho reálne spoznali a pochopili ako sa reálne cíti.

Som sa rozhodol že spíšem ako vnímam veci s odstupom času, lebo som cítil že je to dôležité a pre mňa veľmi podstatné. Ako jedného dňa všetci pochopia, že prečo som napísal takéto riadky. Je v nich všetko čo ľudia reálne očakávajú, každá bolesť ma postupne posilnila. Niekedy sú chvíle, kedy sa chcem vykričať a vyplakať, ale aj napriek tomu všetkému sa snažím byť silný. Naučil som sa, že aj keď to bolí tak musím nechať ľudí a prídu noví ktorí budú od nich lepší. K písaniu tomuto článku ma motivovala talentovaná Traydy Silly, ktorá je aj skvelá kamarátka a reálne ma podporuje. Postupne som začal chápať že každá skúsenosť ma posilnila k tomu byť lepším človekom. Treba si uvedomiť, že aj keď nám dáva život údery pod pás, tak sa treba zdvihnúť zo zeme a nevzdať tento boj. Lebo vždy sa dá nájsť nejaká cesta k víťazstvu, len to musíme sami chceli a sami sa k tomu motivovať. Nerobím si nič s toho, že si ľudia o mne myslia, to čo si myslia. Je to ich názor a ja im ho brať nepotrebujem, viem že môžem ležať mnohým ľudom v žalúdku, ale ja proste idem ďalej a nikto ma nezastaví v tom, aby som kráčal ďalej po tej ceste, ktorú som si vyšliapal. Je to drsná cesta ku hviezdam, ale postupne chápem že má zmysel a viem že kto mi za to stojí. Viem že nebudú pri mne všetci a to vlastne nechcem a je to vlastne na škodu. Ako raz povedala jednu múdru myšlienku Seneca, že ako nie je dôležité aké množstvo priateľov máme, ale ide o že koľko ľudí s toho množstva sú proste kvalitný. Treba si uvedomiť, že je lepšia kvalita od kvantity a nie je dôležité že máme 700 priateľov a prakticky s toho počtu komunikujeme len s 30-timi. Ja po istých skúsenostiach viem kto ma má naozaj rád a kto by mal najradšej podrazil. Ako viem že nedá sa odhadnúť povaha všetkých ľudí, ale viem že tí čo sú tu, tak za nimi budem vždy stáť, tak ako oni stoja za mnou a veria vo mňa. Preto s odstupom času chápem, že všetko čo sa stalo v mojom živote malo svoj význam bez ohľadu na aký to má dopad, ale aspoň som sa začal cítiť silnejší a chápať že nič netreba vzdať.

Riadky do nebies (Pocta starkej)

20. septembra 2014

Chcela si ujsť pred vlastným strachom,
začala si kráčať zo svojim vlastným tieňom,
bola si neskutočne dobrá žena čo stmelila aj to posledné,
ťažko sa mi zmieruje s tým že ťa už nikdy neuvidíme,
aj keď si mala svoje chyby tak si bola pre mňa stále výnimočná
držala si v sebe všetku bolesť a nechcela si aby bola rodina smutná,
nikdy nezabudnem na tvoj úprimný smiech a radosť v srdci,
to že tu nie si ešte stále celú rodinu vnútorne bolí,
niekedy mám pocit že toto je priam zlý film,
že všetko sa postupne skončilo koncom nešťastným,
nie vždy mám odvahu sa smiať a usmievať sa na všetkých,
občas nemôžem povedať že prečo som vo vnútorných bolestiach,
nezabudnem ako si vždy dávala banány a celkovo ovocie,
ja som sa usmial a povedal že nie ale potom som ho mal v ruke,
vždy ma vedeli pobaviť tvoje naťahovačky zo starkým,
ale aj tak si vždy zaplnila hluché miesta zo svojim smiechom,
nech si bola akákoľvek a mala svoje vnútorné názory,
všetky veci čo si povedala mali nejaké svoje hodnoty,
snažila si sa vychovávať svoje deti najlepšie ako si vedela,
vždy si sa tešila keď sa celá rodina objavila uprostred jedného stola,
stále sme mali moje obľúbené tyčinky a Nescafé kávu,
vždy pri tebe sme sa smaili a mali sme skvelú atmosféru,
stále si sa pýtala že ako sa naozaj v živote máme,
tešila si sa keď si vedela že sa dobre máme,
aj z mála si vedela dať veľa ako málokto,
napriek všetkému ti na všetkých reálne záležalo,
bola si aj človekom čo mal aj svoje vlastné muchy,
ale každým dňom som chápal tvoje skutočné pocity,
vždy keď bol guláš tak bolo neskutočne veselo,
keď bola oslava zlatej svadby prišiel primátor podal každému ruku a dobre bolo,
nikdy nezabudnem na okamihy kedy som sa hojdal na hojdačke,
pozeral som sa či niečo v kríkoch skutočne náhodou nerastie,
keď som videl maliny tak som ich od radosti jedol,
pri jedení som mal pocit že som sa ich prejedol,
bolo to krásne sa stretnúť všetci pokope,
ale už to nie je také skutočne v pohode,
v našich srdciach je stále veľká diera,
tvoja stopa v našom živote je ešte stále silná,
verím že nás chrániš všetkých z nebies,
aspoň sa tam hore sa už konečne netrápiš,
nech sa dialo v našich životoch čokoľvek,
tak si si prežila svoj krásne dlhý vek.

Sérum pravdy 4 – Nie drogám

17. septembra 2014

V živote sa neraz stretávame z určitými drogami a nie každá môže mať na nás skutočne dobrý vplyv. Prakticky človek čo je závislý, tak sa s toho ťažko dostáva a keď sa k tomu pridruží nejaké ochorenie tak je to ďaleko horšie. Podrobnejšie sa pomaly dostanem od tých ľahších drog ku tým ťažším. Mnoho ľudí čo sa stalo závislými, tak sa s nich postupne stávajú trosky a majú pocit, že už vôbec nedokážu vo svojom živote žiť. Sú uzavretý do seba a realita sa stane čoraz vzdialenejšia. Ale tak by bolo najlepšie si spomenúť drogy čo sa nepichajú len do žily, ale tie čo sa môžu primiešať do nápoja. Z drogy človek absolútne zblbne, proste nevie čo robiť, zrazu začne sa cítiť dobre a začne byť šialený, dokým sa to samozrejme nepreženie do extrému. Niektoré drogy vo veľkom množstve sa stávajú aj smrtiace, teda dokážu človeka rýchlo poslať na druhý svet. Mladí ľudia si niekedy neuvedomujú, aké riziko prichádza z drogami a že z drogami samozrejme prekvitajú rôzne kšefty. Za každú drogu čo si človek pichne do žily alebo ju vyfajčí, tak okamžite ide na 6 alebo viac rokov do basy. Dokonca len za to, že ju má človek pre svoju osobnú potrebu. Takto to býva keď niekomu v rodinnom dome nájdu konope alebo nejakú inú rastlinku za ktorú neskutočné postihy. Po použití drogy prakticky ľudia nevnímajú svet, vidia ho dá sa povedať že hore nohami. Počujú nejaké zvuky a potom to začne s nimi neskutočne kývať, ako na kolotoči.

Drogy samotné nie sú iba marihuana, extáza, heroín, pervitín a podobne. K tomu fajčeniu by som povedal, že je to najhoršia závislosť akú človek môže mať a je tam veľké riziko rakoviny pľúc. Teda môže človek priamo zomrieť,  ako sa vraví že v malom množstve je všetko neškodné, ale cigarety sú škodlivé v každom množstve. Prakticky sa dá pozerať na to že ten dym čo ide s cigariet, ide do vzduchu a samozrejme aj v tele sa nám vytvárajú čierne obláčiky. Proste neznášam cigaretové špaky všade pohodené a mnoho si myslí, že je to najlepšie riešenie fajčiť. Cigarety zabíjajú určité bunky v tele a toto môže byť pre každého absolútnou výstrahou. Mnoho ľudí si myslí, že keď fajčí, že sa im absolútne nič nestane a že budú nesmrteľný. Ale opak je pravdou, stále platí určité riziko, že takýto ľudia rýchlejšie zomrú a že ich budeme oplakávať na ich náhrobnom kameni. Cigarety sú najväčšie zlo či v malom alebo vo veľkom množstve a je chyba, že koľko ľudí to skutočne podceňujú. Myslia si že nebudú mať žiadnu rakovinu, proste fajčenie človeka okamžite dostane do nemocnice kde následne zomiera. Keby to ľudia nepodceňovalo tak by nebolo úmrtí, ale tak žiaľ nie každý si dá povedať a keď sa im to niekto vyhovoriť, tak ich niekto pošle kade ľahšie, že čo sa do neho stará a mnoho ďalších ľudí. Proste nátura dnešných ľudí je už raz taká a nedá sa zmeniť, najme ten človek čo je tuhší fajčiar, tak s ním si nedá nikto rady, lebo jeho to prakticky upokojuje, závislosť na nejakých veciach človeka upokojujú. Ale riziká si uvedomia neskôr a potom si povedia, že prečo vôbec fajčili svedomie sa v nich ozve keď budú na pokraji smrti.

Alkohol je jeden s tých najhorších a je hádam aj najviac návykový, teda závislý je na ňom každý druhý človek. Čoraz viac sa potvrdzuje že v rámci alkoholu zomrie čo najviac ľudí a ešte to všetko podčiarknú tým, že si sadnú za volant a napália to prvého stromu na ktorý natrafia. Ako neodsudzujem ľudí čo si vypijú, ale tiež musia odhadnúť mieru. Všetko má svoju hranicu, takže aj alkohol zabíja mozgové bunky a strašne rýchlo. Človek čo je opitý, tak si ledva pamätá určité súvislosti a nevie čo v skutočnosti hovorí. Neraz ľudia keď sa opijú, tak zrazu začnú byť neskutočne pravdovravný, teda nechtiac povedia niečo čo mali proste zamlčať a držať jazyk za zubami. Niektorí ľudia po alkohole bývajú neskutoční agresori a nevedia sa správať v spoločnosti. Postupne sa s človeka stane alkoholik a začína byť závislý na každom jednom dúšku. Je to chyba, že niektorí ľudia nepoznajú svoju mieru a ten výsledok často býva taký, že hrozia rôzne ochorenia a toto by nemal žiadny človek podceňovať. Mnoho ľudí si s toho srandu a popri tom to treba brať v plnej vážnosti, lebo život je iba jeden a človek nesmie s ním hazardovať. Alkohol je metla ľudstva spoločne s cigaretami a to že to ľudia podporujú nikdy nepochopím. Ako v malej miere človeku nič neuškodí, ale keď to preženie tak môže mať absolútne problémy, teda napríklad rakovina pľúc alebo rakovina pečene.

Tak pomaly je dobré spomenúť ďalšiu drogu, ktorej som venoval aj samostatný článok. Marihuana je jedna s tých najviac návykových drog aké môžu byť. Ako tiež má určité vedlajšie účinky, ale ľudia majú voči nej zbytočné predsudky. Aj keď za marihuana dostať 3 až 6 rokov basy naozaj nie je sranda. Marihuana je proste tráva, ktorá nám rastie a zatvárať za ňu ľudí je absolútna hlúposť hraničiaca zo zdravým rozumom. Mnoho vedeckých výskumov potvrdilo že marihuana nikoho ešte nezabila a mnoho článkov čo je popísaných po internete, tak sú prakticky mylné a dezinformujúce. Mnoho ľudí čo si dalo marihuanu, tak sa prakticky cítilo tak, akoby sa niekde vznášali vo vesmíre. Proste musím dodať, že tí ľudia celkovo boli aj veselší a boli samozrejme veľmi pozitívny. Celkovo aj mnoho hudobníkov fajčili marihuanu a využívali ju ako inšpiráciu pre písanie svojich vlastných textov a výsledkom toho boli krásne pesničky, ktoré boli pozitívne a vedeli človeka povzbudiť hoc aj k nejakému tancu. Marihuana v akokoľvek množstve človeku neublíži, ako samozrejme že môže u človeka spôsobiť rôzne symptómy a ten človek sa nemusí cítiť dobre, ale to ešte neznamená, že by sa mu dačo stalo.

Ďalšia vec ktorá môže byť najhoršia je LSD, heroín, pervitín alebo extáza a majú silné účinky. Nechápem ľudí čo si pichajú drogy do žily a postupne sa s nich stávajú feťáci, čo chcú silou mocou každú dávku len pre seba. Proste takto to poviem, pri extáze keď si ju človek, tak je pri neskutočne veselý, teda v malých množstvách je povzbudzujúca a človek má chuť sa vyblázniť na parkete ako taký parketový lev. Pri veľkých množstvách môže neskutočne smrtiaca najme vtedy keď ju niečím zapíjame alebo nám ju môže vsypať zámerne do pohára. Všetko vo veľkom množstve je smrtiace a riziko smrti je strašne veľké. Treba si uvedomiť, že človek sa stane závislým a ťažšie sa mu od toho odvyká. Mnoho ľudí neraz skončia na protidrogovom liečení a nemusia sa liečiť len z užívania extázy. Celkovo drogy sú svinstvo a mnoho krát sa to nedá porovnávať s cigaretami a alkoholom. Len marihuana tvorí proste výnimku, kde neboli potvrdené nejaké obete. Ako z drogami prakticky sa rozbiehajú aj veľké biznisy. Existuje neraz mnoho drogových kartelov čo predávajú drogy ľudom a oni si ich z radosťou kupujú ako také cukríky. Proste po celom svete vždy bude prevládať obchod z drogami a je len otázkou času koho skutočne zavrú do basy. Prakticky môžem povedať, že je to zoskupenie drogovej mafie, ktorá sa snaží ľudstvo nadrogovať pervitínom a heroínom, doslova ľudia navádzajú aby si to pichli do žily alebo aby to vdýchli do nosa. Samozrejme príznaky sú také, že človeka sám o sebe je ako troska, teda je malátny, bledý ako stena a je ako taký zombík čo ledva chodí po vlastných.

Ešte sa vrátim k tomu na čo som nadviazal, ľudia si myslia, že šnupať drogy vyrieši všetky ich problémy. Ale proste sú na omyle, ešte viac budú na dne než si myslia. Drogy, cigarety, alkohol a všetky návykové látky sú proste tie najhoršie pliagy na svete. Všetko treba užívať z mierou alebo je najlepšie to neužívať vôbec. Určite je lepšie mať vo svojom okolí človeka, ktorý nemá za sebou žiadnu drogovú minulosť a je úplne čistý. To že sa môže dieťa narodiť zdeformované na základe toho, že človek fajčil, tak to je taká polopravda. Niečo môže byť na tom pravdy a niečo nie, teda sú prípady kedy dané veci nemusia platiť. Existujú určité výnimky, kde dané pravidlá proste nemusia platiť a dodnes to tak funguje v našom svete. Každý človek čo chce sa vo svojom živote, tak nesmie fetovať, chlastať a fajčiť, lebo takto človek upadne na morálne dno. Upadne na také dno, že mu proste nebude môcť pomôcť ani jeho vlastná rodina. Lebo v živote si treba uvedomiť, že zdravie je tá najdôležitejšia vec na celom svete. Zdravie je dôležitejšie než všetky peniaze a všetka moc ktorá v našom živote existuje. Treba povedať nie tým drogám čo ohrozujú ľudí na živote a v ktorých sú chemické látky, ktoré doslova sa dá povedať že zničia toho človeka. Lebo to že sa človek môže ocitnúť na pokraji smrti môže byť veľmi pravdepodobné a samozrejme človek môže skončiť aj v protidrogovom liečení, kde proste toho človeka s toho nejako vyliečia a dostanú ho späť do normálneho života.

Tak na záver by som mohol spomenúť jednu takú najsilnejšiu drogu aká existuje. Je ňou počúvanie hudby a na nej sme závislý takmer celá populácia čo žije na zemi. Každý máme radi ten svoj obľúbený štýl čo máme, niekto počúva rap, pop, rock, metal a podobne. Dakto počúva hudbu podľa momentálnej nálady akú vôbec má a neraz sa v niektorých skladbách nájde. Mne sa to stáva takmer každý jeden deň a neraz pri hudbe píšem svoje vlastné články. Pri hudbe sa cítim skutočne šťastný, neraz pri nej príde na kopec silných myšlienok. Neraz si pri nej poplačem a dojmú ma niektoré piesne čo je prirodzené. Keď počúvam hudbu, tak sa neraz hlbšie zamýšľať nad textami a nad tým čo tým chcel daný interpret povedať. Ja počúvam takmer všetko, neriešim čo je momentálne in a dám šancu všetkému čo je skutočne dobré. V poslednej dobe som si strašne obľúbil speváčku Tove Lo, ktorá je zo Švédska a vydala fantastické EP a vydá ešte fantastickejší album. Pri hudbe prežívam stav radosti, plaču, uspokojenia, upokojenia, eufórie a pocit keď si pomyslím na niekoho koho mám veľmi rád. Hudba je najlepšia droga pri ktorej sa dokážem vyrovnať zo všetkých ťažkými pocitmi. Veľa krát pri nej nemyslím na starosti a dokážem sa viac uvoľniť. Hudba je zázračná droga, ktorá človeku nikdy neublíži a dokáže človeku pomôcť zo starosťami. V dnešnom svete je zázrak, keď sa napríklad preberie s kómy na základe hudby. Hudba je zázrak ktorý si treba vážiť a milovať, teda dôležité je šíriť jej posolstvo, lebo človek čo spieva alebo rapuje ňou dokáže povedať strašne veľa vecí.

 

 

Momenty 2 – Po dlhšom čase

16. septembra 2014

V živote zažívame neskutočne množstvo momentov čo máme, tešíme sa s nich a zdieľame ich z ľuďmi. Každý moment v našom živote je v niečom výnimočný a treba si vážiť ako len vieme. Treba sa v živote pozrieť, že čo by dali iní ľudia aby sa mohli tešiť z vecí. Viem že koľko krát sa nie vždy v živote všetko nevydarí, ale tak nikdy netreba strácať v živote nádej. Lebo je ľahké povedať že to niekto vzdá, ale o to ťažšie je povedať že to dokážeme a prekonáme sami seba. Sám viem že čo znamená z niečím bojovať a že ten boj nie je vždy ľahký, ale vždy sa zo všetkého pozbieram a poviem si že chcem žiť. Chcem žiť aj napriek tejto dobe, ktorá je nesmierne ťažká a chcem žiť pre ľudí, čo sú tu skutočne pre mňa. Najradšej by som odovzdal každému svoju dušu a dal každému to po čom túži, teda šťastie. Niekedy nepotrebujem viac, len pochopiť že mnoho momentov čo sa deje v mojom živote, tak za ne môžu ľudia, ktorých mám okolo seba. Viem že nie vždy všetko bude podľa romantického filmu a nebude sa všetko diať podľa jednej línie. Uvedomujem si, že čas je príliš krátky na to, aby sme to premárnili nejakými somarinami a trápili sa nejakými problémami. Ako sú chvíle, kedy daným veciam nezabránime a neraz nás zasiahne psychicky strata milovaného človeka ktorý pre nás bol neskutočná opora.  Všetko v našom živote sa deje neskutočne rýchlo a preto treba využiť každú možnosť čo máme, lebo potom bude neskoro a potom sa nikdy nepohneme.

Proste si vážim všetky momenty či boli zlé alebo dobré, lebo mi niečo dali.  Dali mi určité životné skúsenosti, že v živote sa určité chyby nesmú opakovať. Ale proste sa tie chyby budú stále opakovať a treba si uvedomiť že chyby sú výsledkom nášho snaženia. Ja neraz som vďačný za to, keď môžem niekoho potešiť svojou náladou aj napriek tomu že ten človek môže mať starosti. Stále viac si uvedomujem, že ako sú ľudia pre mňa oporou, tak ja im to vraciam a snažím sa byť každému priateľ. Viem koľko krát je ťažké natrafiť na dobrých ľudí a viem že to nie je jednoduché, ale dá sa to, keď sa proste o niečo snažíme. Ale proste sa nesmieme nikdy opustiť, lebo neraz sme ľudia neskutočne citliví a veľmi krehkí na akúkoľvek bolesť. V živote platí jedno, že každá vec by nás mala posilniť a že všetko čo sa deje, má nejaký hlbší dôvod. Preto si neraz v živote hľadáme kamarátov a priateľov ktorým môžme dôverovať a podať im pomocnú ruku. Nie je nám súdené byť zo všetkými priateľ, to sa proste nedá a to sa nedá od nás očakávať. Lebo všetci sme proste iní a každý má iný pohľad na svet, sú ľudia s ktorými si sadneme a sú ľudia pri ktorých nevieme čo povedať. Nášmu srdcu sa tiež nedá rozkázať že koho máme milovať a neraz môžeme si predstaviť, ako sme z daným človekom ktorého máme okolo seba a ktorý nás má skutočne rád a ktorý by pre nás spravil úplne všetko, dokonca aj také modré z neba a viem že takí ľudia sú.

Mám rád momenty, kedy niekoho uvidím a pri tom človeku sa zasmejem a prídem na iné myšlienky. Pochopím že celá tá filozofia života je vlastne v nás a v našom myslení. Myslíme na všetko a zabúdame myslieť na seba, teda s toho pohľadu nám neraz prepne. Mne samému niekedy prepne keď na niekoho myslím a zároveň ma to robí šťastným, lebo viem že sú tu ľudia, kvôli ktorým sa oplatí skutočne žiť, či sú to rodina alebo bližší priatelia. Proste za niektorých ľudí som schopný položiť aj ruku do ohňa, aby som im pomohol a dal im nejakú nádej. Mne je to jedno, či je niekto takej alebo hentakej rasy, ja takéto rozdiely nikdy nebudem robiť a dokonca to ani nie je v mojej povahe. Ja som ja a oni sú oni, možno je tam rozdiel v uvažovaní, ale nemám problém bez predsudkov prijať človeka takého aký naozaj je a vždy ho prijmem. Proste v spoločnosti si každý človek zaslúži svoje miesto a svoj priestor medzi ľuďmi. Všetci musíme sa rozbehnúť do vlaku a skočiť do neho, aby sme zistili, akí ľudia sú tam v skutočnosti. Všetci máme určité poslanie, nejaké posolstvo čo chceme odovzdať do sveta a zároveň snívame o tom, aby sme boli vo svojom živote šťastní. Proste človek nechce nič viac, len byť šťastný z osobou ktorú miluje a ktorá pri ňom bude skutočne stáť v dobrom a aj v zlom. Človek potrebuje v živote mať niekoho komu sa môže zdôveriť a bude vedieť, že ho ten človek nikdy naživo nejako nepodrazí a bude mu verný priateľ.

Najkrajší moment v živote človeka je vtedy, keď spozná niekoho koho nikdy nepoznal. Zrazu sa v človeku zmení toľko vecí a začne svet vnímať omnoho pozitívnejšie. Rozochveje sa mu celé telo pri pomyslení na dievča ktoré pri ňom stojí a ktoré ho má rada napriek všetkým chybám. Proste ten pocit zaľúbenia je neskutočne krásny a zrazu sa pred všetkými ľuďmi začne červenať. Napríklad ten moment školských lások bol najkrajší, lebo ako mohlo byť miestami chvíľkové poblúznenie, ale aspoň na chvíľku pocítil že ho niekto ľúbi aj napriek tomu, že tá školská láska netrvala dlho. Netrvala dlho, lebo sa cesty dvoch ľudí museli v istej chvíli rozísť, teda nie preto že to chceli, ale preto, lebo obidvaja prakticky nastupovali do iných škôl. Sám som školské lásky čo vlastne netrvali dlho a spomínam na nich z určitou nostalgiou, ale viem že proste sme išli inou cestou. Išli sme si proste inou cestou a každý si hľadal tú svoju pomyselnú cestu za šťastím. Náš život je plný rôznych cestičiek a skratiek, kým nájdeme tú správnu to ukáže až čas čo skutočne máme.  Musíme si uvedomiť, že sa nemôžeme vždy nasilu tlačiť do niečoho a netlačiť na nejakého človeka. Treba si uvedomiť že všetko má v živote určitú postupnosť, teda všetko treba robiť krokom za krokom, každú jednu úlohu čo máme splniť.  Nič sa neudeje za deň a nemôžeme očakávať že všetko príde hneď, lebo toto sa nedá vôbec očakávať od života a život nám často nadelí dosť vecí.

V živote nás čaká strašne veľa prekážok a je iba na nás či ich dokážeme zdolať. Je iba na nás, že či sa vzdáme alebo budeme pokračovať ďalej a budeme bojovať. Ako sa vraví že všetko v našom živote je v karme, a všetko čo dáme von, sa nám postupne vráti. Proste si treba uvedomiť, že čo dávame von a akým spôsobom to prezentujeme. Ja si niekedy možno prídeme sentimentálny, ale viem ako to je a prežil som si svoje životné etapy. Viem byť verný človeku ktorého milujem a nikdy ma nenapadne pomyslieť na nejaké zadné dvierka. Proste ten moment mať niekoho si strašne vážim neraz, lebo viem že je ťažšie niečo získať a ľahšie je to stratiť. Je ľahké sa zamilovať a zlomiť niekomu srdce, ťažšie je byť verný a udržať si ten vzťah pokope. Vzťah je ako kvetina, ktorú si treba pestovať a snažiť sa ju uchovávať čo najdlhšie. Proste všetky vzťahy treba pestovať na určitej dôvere a je dôležité aby si dvaja ľudia nikdy neklamali. Toto je ten dôležitý moment, ktorý dokáže rozhodnúť o všetkom v našom živote. Keď nie je v našom živote, tak je ťažké rozprávať o nejakom vzťahu ktorý na tomto aspekte nedokáže vôbec fungovať. Niekedy je chyba aj v rozdielnosti pováh oboch ľudí a každý z nich má iný pohľad na vec a ako sa vraví protiklady sa priťahujú a vždy sa budú priťahovať. Teda sa hovorí, že láske proste rozdiely ako také pristanú a to že sú dvaja ľudia odlišní je veľmi zaujímavé. Ako môžu mať niekoľko vecí spoločných a k iným veciam sa stavajú proste po svojom a majú na to svoje metódy.

Ďalší moment ktorý považujem za dôležitý je hovoriť pravdu a aj napriek tomu, že používame milosrdnú lož. Vieme že nechceme človeku ublížiť, ale klamaním sa človeku ublíži omnoho viac. Pravda vždy človeka zabolí, ale neskôr sa človek nad tým zamyslí a pochopí že je niekto kto bol k nemu úprimný.  Ja som sa ešte nedostal do stavu kedy by som musel klamať alebo hovoriť pravdu. Ale viem že je to nesmierne ťažké pre každého jedného človeka. V rýchlosti človek nevie čo urobí, jeho reakcia zrazu začne byť váhavá a začne mu búchať srdce a cítiť nejaké vnútorné napätie. Viem sa vcítiť do človeka, ktorý doslova podstupuje v zlomovom momente to najťažšie rozhodnutie. Každý moment nás ovplyvňuje či je pozitívny alebo je negatívny a treba si uvedomiť, že koľkým ľudom sa tým zmení v skutočnosti život. Každé rozhodnutie čo máme, tak sa prenáša ďalej a ľudia si rýchlo zapamätajú. To je skoro ako vo Walking Dead, len s tým že pri rozhodovaniach nezomierame, len sme smutní a máme v srdci prázdnotu. Sme sklamaní s toho, keď prídeme o milovanú osobu a znova sa cítime na dne. Nechce sa nám nič, dokonca nechceme ani žiť a chceme spáchať kvôli nešťastnej láske samovraždu a toto je fatálna chyba ktorá bolí. To že v jednom momente sa nám niečo nepodarí, tak to ešte neznamená že sa musíme okamžite vzdať a zabiť sa ako to robí väčšina mladých ľudí. Človek aj po psychickom páde by mal nájsť v sebe silu vstať a ukázať každému že sa nevzdá a bude sa snažiť hľadať šťastie dovtedy, dokým ho vo svojom nenájde, len to proste musí skúšať a viac si veriť.

Každý moment v živote si treba vážiť a je zároveň aj našou životnou skúškou. Keď sa z niekým stretneme a pozdravíme ho pred ľuďmi, tak nám to veľa dá a obohatí nás to o nové zážitky. Všetko čo urobím, tak si musíme dôkladne zvážiť a ak je to blbý nápad, tak to treba okamžite prehodnotiť. Dôležité je, aby sme v našom živote dokázali priznať chybu alebo nejaké iné naše zlyhanie. Netreba sa báť ísť sa za svojimi snami a plniť si ich krok za krokom. Ako všetko príde postupne a všetko sa splní postupne, len netreba na to tlačiť. Všetko príde po určitom čase samo a ukáže sa že kto je náš priateľ. Ja tých priateľov mám a viem že sú to ľudia, čo ma proste nikdy vo svojom živote nezradia. Viem že sú všetci iní, ale toto proste nie je žiadna vada, tak ako nie je vadou to že je človek autistom. Stále platí, že medzi ľuďmi netreba robiť nejaké rozdiely a triediť ich na nejakú rasu.  Nie všetci vieme všetko a máme právo sa zmýliť a zároveň máme právo sa aj opraviť.  Preto si treba vážiť momenty čo máme z ľuďmi okolo nás a uvedomiť si, Vážim si ten moment, keď viem že si ľudia dokážu navzájom a dokážu dávať aj s toho mála dať veľa. Treba žiť pre všetky momenty čo máme vo svojom živote a nezabúdať na svojich priateľov čo máme okolo seba. Všetko v našom živote má svoj význam, len je dôležité, aby sme ho dokázali pevne uchopiť do rúk a udržať si ho. Treba si uvedomiť, že všetko sa v našom živote sa nedeje náhodou a aký si život spravíme, tak to je čisto iba na nás. Každý jeden človek má možnosť voľby a má právo sa aj slobodne rozhodnúť, lebo všetci sme si rovní a vždy budeme.