Moment pravdy – kompletná tretia séria

Niekedy sa môže zdať že v živote nedokáže nič dodať energiu, ale v skutočnosti je všetko inak. Uvedomujem si že môj život je o veľkých a aj malých momentoch ktoré môžu ovplyvniť môj život. Sú ľudia čo mi ukazujú presne ten smer ktorým sa vo svojom živote naozaj uberať. Viem že nech sa čokoľvek v živote udeje nejakým spôsobom to zvládnem. Lebo mnoho vecí sa dá zvládnuť aj bez nejakých zbytočných slov. Akákoľvek cesta ktorá do môjho života nejakým spôsobom prišla bola jednou veľkou výzvou. Keď aj prišli nejaké prekážky a starosti vždy som to dokázal zvládnuť. Impulz ktorý mi za nejaké obdobie dokázal dodávať silu som videl v ľuďoch. Bez ohľadu na to či sú blízko alebo ďaleko ma mnohým veciam dokázali naučiť. Nejak som sa naučil že je oveľa dôležitejšie žiť pre samotný moment a viem že sťažovanie by mi vôbec nepomohlo. Občas nie všetci rozumejú mojej vnútornej ceste a tomu že radšej chcem byť pokojným. Ale vôbec to nevadí lebo v skutočnosti som za túto cestu šťastný. Prichádzam na mnohé poznania a realisticky k nim dokážem aj pristupovať. Dokážem kráčať na miesta kde viem že budem obklopený pokojom. Občas vediem svoje vlastné vnútorné boje sám zo sebou, ale pravdepodobne toto mi skutočne dáva silu. To čo ma dokáže potešiť nachádzam v hudbe, v ľuďoch a v mnohých maličkostiach čo robia tento svet krajším. Moja vnútorná sila je ako guľa ktorou sa nechávam strhnúť a som za to vďačný. Som rád za všetky skúsenosti ktoré ma v živote niečo naozaj dokázali naučiť. Lebo som sa posunul a tento impulz by potrebovali naozaj všetci. Všetci čo veria v to že naozaj nádej z nás všetkých dokáže robiť lepších ľudí. Som rád za každý jeden moment pravdy pri ktorom si dokážem uvedomiť realitu a vďaka tomu sa posúvam ďalej.

Pri písaní článku mi pomáhala skladba Ran-D – Living For The Moment (2020 Remix).

Priznám sa že je pre mňa veľmi neobvyklé sa v niečom niesť na pozitívnej vlne. Viem že nie vždy dám najavo čo v skutočnosti naozaj cítim. Ale viem že keď to dám najavo tak je všetko v najlepšom poriadku. Pravdepodobne vždy vo svojom živote sa snažím prísť na to čo je skutočne správne. Pochopil som že pravda sa skrýva tam vonku a nie niekde inde. Pomáha mi často aj hudba ktorá ma neopustí ani v okamihoch keď ostatní ľudia odídu. Hľadám v realite presne to čo ľudia nie vždy dokážu nájsť. A to čo mi pravdepodobne v nej chýba je nejaký moment prekvapenia vďaka ktorému by ten život viac stál za to. Ľudia hovoria o tom ako potešia iných a myslím si že kvôli tomuto sa vytráca ten moment prekvapenia. Ak niečo sa vo mne deje obyčajne je to signál že musím nad tým čo robím premýšľať. Musím premýšľať že či vo svojom živote niekde pridám alebo uberiem. Občas sú veci na ktoré neviem veľmi odpovedať a často je to odo mňa príliš očakávané. Je mi podsúvané že sa hnevám alebo že som smutný, ale v skutočnosti sa na nikoho nehnevám a ani nemusím byť smutným. Ak cítim vo svojom živote nejakú vnútornú emóciu tak mám na ňu vždy jasný dôvod a nebudem riešiť že či tomu bude ktokoľvek rozumieť. Keď budem plakať alebo ma bude trápiť tak chcem aby to bolo akceptované. Ak príde úzkosť tak jednoducho tiež sa nebudem brániť. Lebo môžem mať úzkosť čo znamená že sa môže prejaviť jeden z mojich vnútorných strachov. Preto sa to čo cítim niekedy príliš zľahčuje a učím sa s tým vnútorne popasovať. Myslím si že aj mnoho opakujúcich sa otázok nie vždy dokáže pomôcť k tomu si nejakým spôsobom utvoriť mienku, ale napriek tomu sú potrebné. Ja sa samozrejme dokážem tešiť z maličkostí ale nechcem to dokazovať hlukom. Chcem to dokázať tým že niečo naozaj robím a to mi v skutočnosti naozaj stačí. Lepšie je pútať pozornosť správnymi činmi čo ma reálne niekam posunú. Ale zároveň je potrebné si priznať ak to niekedy nepôjde. Preto je pre mňa dôležité aby sa tá sebareflexívna pravda zo mňa nikdy nevytratila. Ak budem niečo robiť tak budem vedieť že si za tým naozaj stojím. Som rád že boli veci vďaka ktorým sa inak pozerám na svet a všetko je oveľa lepšie ako predtým.

Pri písaniu článku som počúval skladbu Nightcore – Perfect 10.

Všetci hľadáme spôsob ako priznať že v živote nemusí byť všetko v poriadku. Občas celé toto obdobie naruší jedna bublina ktorá po určitej chvíli praskne. Aj ja to tak niekedy cítim že nie vždy všetko môže byť len radostné. Uvedomujem si že vo svete môžu existovať momenty kedy sa na niektoré veci cítime sami. Niekedy môže prísť bezmocnosť ktorá dokáže zviazať človeku ruky. Občas prídu dni kedy aj ja mám úzkosť a mám pocit že mi s tým nie každý dokáže pomôcť. Sú momenty kedy si sám reálne priznávam že nie som takým silným ako vyzerám. Môže ma čokoľvek zlomiť aj okamihy keď vycítim že niečo nie je naozaj v poriadku. Keď sa ľudia neustále hádajú a rozoberajú často pre mňa až príliš nepochopiteľné veci tak ma to vnútorne bolí. Cítim že sa spoločnosť v našom živote príliš rozdelila a jeden od druhého sa vzďaľujeme. Nedeje sa to úplne všade, len sa problémy jednoducho neriešia s pokojom a hnevom. Jednoducho sa hnev pre ľudí stal určitým hnacím motorom a odnesú si ho aj tí ktorých sa tie problémy netýkajú. Preto neriešim určité názory na spoločenské dianie a ani sa nesnažím si vytvoriť nejaký názor. Lebo si myslím že keby to tak naozaj mám robiť tak ma väčšina ľudí znenávidí. Už cítim že nie je potreba komukoľvek niečo dokazovať a seba v niečom utvrdzovať. Uvedomil som si že niektoré moje pocity sú rozdielne od tých ostatných ľudí. Niekedy sú momenty kedy cítim určité pochybnosti že či ľudia vôbec majú v živote nejaké dobré úmysly. Občas sa musím nejakým spôsobom sám uisťovať že je všetko naozaj v poriadku. Ja viem že sú tu ľudia čo ma budú mať vždy radi a podporovať ma. Ale uvedomujem si že kedykoľvek môžem ich sklamať alebo som ich už sklamal. Chápem že sú to také paralely života ktoré sa reálne budú diať a nezabránim im. Ale je potrebné si ich priznať a reálne im čeliť. Pravdepodobne vďaka tým situáciám sa stávam oveľa múdrejším a pokojnejším človekom. Prídu momenty kedy niečo cítim, ale potom ma to dokáže prejsť a idem ďalej. Idem ďalej bez výhovoriek a bez hľadania viny v niekom inom. Som vďačný za každého človeka ktorý ma v živote niečo naučil. Viem že nech čokoľvek urobím tak budem vedieť že bol za tým dobrý úmysel. Som rád za túto časť života, lebo pri nej si uvedomím že som tiež len človekom ako každý z nás.

Pri písaní článku som počúval skladbu The Neighbourhood – The Beach.

Toto je časť môjho ja ktorá určite je omnoho pozitívnejšia než si všetci myslia. Lebo verím že v spoločnosti dokáže existovať veľké množstvo dobra ktoré človeka niekam posunie. Aj ja cítim že to dobro môže človeka ako takého niekam posunúť. Samozrejme ľudská dobrota musí byť prejavená činmi a tým že ak vieme niekomu pomôcť tak mu jednoducho pomôžeme. Mám rád ľudí bez ohľadu na to či sa hnevajú alebo majú v sebe šťastie. Možno viac než oni mňa, ale napriek tomu som za to vďačný. Sú ľudia ku ktorým som si dokázal vytvoriť o niečo hlbšie a silnejšie puto. Sú ľudia pri ktorých môžem povedať že sú naozaj mojimi kamarátmi. A je ďalšia skupina ľudí ktorých rešpektujem, ale nevytvoril som si s nimi žiadne puto a náklonnosť. Nie je o tom či sa z niekým rozprávam viac alebo menej, musí tam byť určité ľudské prepojenie. Musí to byť prepojenie že si dokážu rozumieť aj bez slov. Nie je vždy jednoduché si nájsť cestu ku každému človeku cestu a ja som si v rámci toho prešiel dlhou cestou. Viem že aj mám niekoho rád tak za tým nie je nejaká vypočítavosť. Vychádzam s každým rovnako a podľa svojich vlastných možností ktoré mám. Nehrám sa na niekoho kým nie som a radšej som lojálnym. Preto si myslím že to z určitými ľuďmi dokázalo naozaj vydržať. A je množstvo pozitívnych ľudí ktorým ďakujem že vo mňa stále veria a chápu ma. Oni ma psychicky dokázali najviac podržať a dať mi nádej v okamihoch keď sa niekedy podceňujem a pochybujem o sebe. Sú to ľudia ku ktorým môžem byť stopercentne úprimný a nenahnevajú sa na mňa. Som rád za každého človeka čo ma dokázal v živote niečo skutočne naučiť. Vďaka tomu som sa dokázal posunúť a ísť nejakým spôsobom ďalej. Mám rád každého človeka rovnako aj ľudí čo sa môžu na mňa hnevať. Bez ohľadu či v živote dostanem nejaké polená pod nohy alebo nie sa snažím nezatrpknúť. Žijem skôr v láske a v pokoji to je vlastne podstata môjho života a na tom sa nič nezmení.

Pri písaní článku som počúval skladbu Manchzz – I Love You.

Občas cítim že sú okamihy kedy pred niečím skutočne utekáme. Pravdepodobne je to kvôli nejakej vnútornej obave s toho ako by to zobrali. Aj ja si uvedomím že žijem vo svete kde je náročné demonštrovať svoju vlastnú silu. Premýšľam často o tom že či dobro v našej spoločnosti naozaj má význam alebo ho ľudia budú zneužívať. Pri debate s pár ľuďmi pri ktorých som na úplne rovnakej vlne mi pomáha prísť na určité poznanie. Že dobro má zmysel ak má zmysel ho z niekým šíriť. Uvedomujem si že aké je to v tejto spoločnosti hľadať svoje miesto. Niekedy je to ľahké a inokedy to dokáže byť aj úplne zložité. Len čoraz viac cítim že sa hádať alebo hnevať prestalo pre mňa mať absolútny zmysel. Pre mňa má zmysel pokoj a pokora, lebo bojovať voči určitým veciam sa veľmi neoplatí. Žijem tak aby som nemusel o určitých veciach premýšľať, ale občas sa filozofickým úvahám nevyhnem. Niekedy prídu dni kedy prichádzajú obavy o to či mi niekto niečo nevykričí. Ja niekedy nemám ako odhadnúť že či som niečo urobil dobre alebo zle. Nie vždy čakám za všetko pochvalu alebo uznanie, ale sú dni kedy vstávam s tým či sa na mňa niekto nenahnevá. Preto je v živote náročné byť dobrým človekom keď si ľudia budú môcť ľahšie nájsť zámienku ako sa správať zle. Ale napriek všetkému sa nenechám odradiť lebo pokoj a dobro je potrebné šíriť. Robím to pre tých čo tomu môjmu dobru naozaj rozumejú a posúvajú ma vpred. Kvôli tým ľudom nikdy nebudem utekať a budem všetkému okolo seba čeliť.

Počúval som pri písaní skladbu od Rise Against – Prayer Of The Refugee.

V živote je dôležité aby sme v ňom dokázali nájsť impulz. Aby sme skôr hľadali tie dobré veci ktoré robia človeka jedinečným. Lebo v skutočnosti že nádej ktorú máme okolo seba nás môže robiť lepšími ľuďmi. Už len stačí prejaviť to dobro ktoré v sebe naozaj máme. Bez ohľadu na všetky okolnosti treba hľadať v ľuďoch veci ktoré sú krásne. Treba veriť v to že nikto okolo nás nie je naozaj zlým. Aj ja bez ohľadu na to že stretávam okolo seba rôzne typy ľudí v ich dobro neprestávam veriť. Nikdy neprestanem veriť že nádej, viera a láska tu vždy budú okolo nás. Lebo keď sa v živote nikdy nevzdáme a budeme kráčať za tým po čom naše srdce budeme šťastnými ľuďmi. Keď nebudeme kráčať sami, ale z niekým tak náš svet bude omnoho lepším miestom. Je potrebné aby sme ľudí okolo robili šťastnými len tak pre radosť. Lebo aj keď v živote príde búrka tak zasvieti slnko. Šťastie je omnoho silnejšie než nejaké pochybnosti ktoré niekedy môžeme mať. Niekedy je omnoho dôležitejšie mať pokoru a žiť v pokoji. Lebo v skutočnosti len na maličkostiach naozaj záleží. Všetko pozlátko časom zmizne, ale je dôležité vo vnútri zostane. Preto je potrebné využiť čas ktorý v skutočnosti máme, lebo potom sa veci nemusia opakovať. Využime tie dobré momenty vďaka ktorým sa budeme cítiť omnoho lepšie. Namiesto dlhého čakania využime príležitosti ktoré v živote budeme mať. Naložme tak zo životom aby sme si mohli povedať že náš život má skutočne zmysel.

Dnes som písal pri skladbe ktorú vydali Kollárovci – Nádej, viera, láska.

Tento posledný moment je pre mňa určitou oslavou toho za čím si stojím. Verím tomu že všetko čo sa deje má svoj prirodzený dôvod a snažím sa to akceptovať. Uvedomujem si že sám sa snažím vytvárať určitú atmosféru života. Nájsť šťastie v iných ľuďoch pri ktorých viem že ma dokážu podržať. V jeden okamih som zavrel oči a predstavil si že z ľuďmi tancujem na tanečnú hudbu. Že tam znie trance a oslavujeme okamih kedy nastal v našej spoločnosti skutočný pokoj. Keď sme oslavovali zrod nového sveta kde neboli hádky a problémy. Lebo to šťastie bolo čoraz silnejšie cítiť z ľudskej duše. Aj ja som to tak cítil že všetko oveľa lepšie. Lebo raz takýto svet príde, ale neviem povedať kedy to bude. Príde svet kde všetci budeme tancovať radosťou a bude to náš najkrajší tanec. Možno nebude všetko také ako predtým, ale bude to iné a budeme skúsenejší. Pochopíme že budeme kráčať odlišnou ale za to lepšou cestou kde budeme múdrejší. Hovorím sa že dvakrát do tej rieky nevstúpime, ale nebude to pravda. Vstúpime tam toľkokrát kým neprídeme na to čo je pre nás správne. Vždy nech budeme kráčať kamkoľvek tak nás to navedie na správnu cestu. Lebo to spoločne dokážeme bez ohľadu na všetky okolnosti ktoré nás môžu čakať.

Počúval som pri písaní Slyder – Neo (The One).

Moment pravdy – kompletná druhá séria

Prvá séria mala úspech a bola robená prostredníctvom poznámok na Facebooku, tak táto druhá séria bude špeciálne len na WordPresse. Počas tohto roka si uvedomujem čoraz viac do čoho sme skutočne vstúpili. Priam sme vstúpili do boja z určitým súperom ktorého musíme poraziť svojou zodpovednosťou. Viem že mnoho ľudí k tomu dokázalo naozaj pristúpiť zodpovedne a mnoho ľudí sa tejto situácii vysmieva a zľahčuje ju. Viacero ľudí začalo zdieľať fotografie ktoré boli z iného obdobia. Začali svoju pozornosť venovať tomu že začnú šíriť výmysly a klamať. Vnímam ako je spoločnosť vystresovaná a plná obáv s toho čo bude. Ale aj napriek všetkému čo sa deje tak si musíme zachovať pokoj. Musíme sa vo svojom vnútri upokojiť, aby sme sa na danú situáciu pozerali triezvejšie. Aj keď niekedy cítim nejaký nepokoj, tak mi hudba napovie aby som sa upokojil. Nech to v živote vyzerá akokoľvek, tak sa snažím nájsť niečo pri čom nemyslím na starosti. Snažím sa nájsť rovnováhu vo svete v ktorom je to často nepokojné. Ja sa snažím tým čo sa deje príliš nezaoberať a ani nerozprávať o tom, lebo sa v živote nikam nepohnem. Prirodzene sa snažím akceptovať veci okolo seba a byť pokojným. Využiť čas tak aby som si povedal že môj život má naozaj zmysel. Preto sa nezapájam do diskusií a škriepok lebo by som si zbytočne zničil energiu. Často sa radšej ponorím do iných svetov než do reality a myslím na iné veci. To som že vo veľkej miere dokážem byť pokojný a nezaoberať sa nepodstatnými vecami, tak mi v živote nejakým spôsobom pomáha. Realita je príliš krásna na to aby som sa kvôli niečomu alebo niekomu rozčuľoval. Preto robím veci ktoré pre mňa naozaj majú zmysel a pri ktorých viem že som šťastný.

Pri písaní tohto článku mi hrala skladba Anitek – Calm Down.

Na pokraji tohto sveta je niečo čo mi pomáha sa nad vecami zamyslieť. Ono sa môže zdať že neexistuje s určitých vecí východisko. Ale pochopil som že to tak nemusí byť vždy. Stále existuje určitá cesta po ktorej chcem kráčať a pri ktorej viem že môžem byť sám sebou. Jeden úžasný človek čo je ďaleko mi pomáha všetko v mojom živote skutočne pochopiť. Viem že bez nej by som možno nedokázal mať taký nadhľad aký v tejto dobe potrebujem mať. Usmievam sa aj napriek tomu že som ju vo svojom živote nikdy nestretol. Ale verím že sa mi ju raz podarí stretnúť a ešte viac si uvedomiť že ako mi psychicky pomáha. Viem že sa dočkám od nej maximálneho pochopenia v každej situácii. Ale okrem toho celého viem že prečo sa v tejto dobe snažím byt viac silným. Lebo situácia v ktorej sme prakticky všetci, tak ma učí sa vo svojom živote nevzdať. Aj keď vo svete môže byť množstvo klamstva a neistoty, ale nikdy do tohto sveta nechcem spadnúť. Chcem pre určitú skupinu ľudí zostať takým akého ma naozaj poznajú. Nie dávať prázdne sľuby,, ale v skutočnosti sa snažiť všetko okolo seba naplniť. Pravdepodobne aj určitý mierny duchovný smer mi pomáha naplniť moju dušu. Aj keď to možno nedám úplne najavo, ale cítim že je všetko správne. Viem že počas svojho života budem veľa vecí v sebe meniť. Lebo sa to stalo určitou súčasťou ktorú v sebe nechávam vyvíjať. Občas môžem spadnúť do úplne iných myšlienok lebo to tak môžem v danom okamihu cítiť. Lebo viem že som to ja a nikdy to nebude iné. Pozerám sa na veci nezaslepene a z myšlienkou optimizmu neprestávam veriť v ľudskú nádej. Viem si veci do veľkej miery priznať čo ma posúva ďalej. Som rád za všetky veci čo sa dejú, lebo ma to učí byť silným a lepším.

Pri písaní článku mi hrala skladba od London Grammar – Hell To The Liars.

Niekedy v našom živote často očakávame že sa stane nejaký zázrak. Očakávame že všetci ľudia ktorým okolo seba povieme pravdu že nás budú mať okamžite radi. Ja sám cítim že som na určitom pokraji kedy rozmýšľam že či ľudia okolo mňa sú skutočnými priateľmi. Občas prídu chvíle, kedy možno čakám od nich samotný zázrak. Nevravím že ten zázrak príde okamžite, ale viem že keď príde tak je to najkrajší okamih života. Nech to akokoľvek v mojom živote vyzerá tak viem že sa množstvo vecí malo stať. Viem že prečo si ľudí vyberám a premýšľam nad ich prínosom v mojom živote. Premýšľam každý deň že či sa nájde niekto kto by ma nejako v živote posunul. Občas ľudia nadobúdajú pocit že musím im niečo hovoriť. Že musím na určité podnety reagovať, ale nie vždy je to tak. Niekedy sa zdá že keď ľudia o mne vedia prakticky všetko, tak to nejako naozaj pomôže. Ale uvedomujem si že mnoho rozpadnutých kamarátstiev je často kvôli úprimnosti. Ja viem že je pekné hovoriť pravdu, ale niekedy kvôli tej pravde to nie vždy vydrží. Ľudia ktorých poznám sotva chvíľu a mám pocit že voči nim musím byť voči nim úprimný, tak ich v skutočnosti stratím. Ľudia často vyžadujú aby som bol voči nim úprimný, ale zisťujem že im tým skôr ubližujem. Ale som vďačný že sú ľudia čo ma v živote dokázali akceptovať. Že aj som voči nim dokázal byť úprimný tak som ich nestratil. Lebo človek môže byť úprimný, ale do určitej miery a nie voči všetkým. Preto som vďačný tým čo pri mne zostali napriek tomu že o mne vedia všetko. Lebo skutočné priateľstvo a kamarátstvo prežije len vtedy, keď sú obe strany voči sebe dostatočne úprimné a neurazia sa navzájom.

Pri písaní článku mi hrala skvelá skladba od Dash Berlin – Waiting (feat. Emma Hewitt).

Občas premýšľam nad tým že aký je v skutočnosti náš svet. Premýšľam nad tým že či ľudia dokážu vôbec z niečím skutočne prejaviť spokojnosť. Uvedomujem si že v tomto svete tú momentálne chýba veľmi veľa lásky a pokory. Často ľudia spadnúť do toho stavu kedy všetko začnú odsudzovať a nenávidieť. Nech čokoľvek v živote sa stane a môže to byť dobré tak majú pocit že im nie je dostatočne vyhovené. Úprimne sa takýchto ľudí bojím a bojím sa ich zloby ktorá sa šíri po sociálnych sieťach. Mám čoraz viac pocit že radšej budú šíriť neoverené zdroje a bludy. Budú hovoriť o katastrofických scenároch ktoré sa v skutočnosti nemôžu stať. Do spoločnosti sa vnáša množstvo škodlivých a nenávistných emócii chýba tomu určitý zdravý rozum. Vždy budem reálne rozmýšľať a uvedomovať si že mnoho vecí čo sa dejú tak nám neprišli ublížiť. Ale mali by do určitej miery zmeniť spôsob určitého ľudského správania v spoločnosti. Tu nejde o politiku a o to či niekto niečo naozaj nariaďuje. V skutočnosti ide to ako sa ľudia dokážu postaviť k samotnému vlastnému zdraviu. Ide to že či budú rebelovať a robiť blbosti alebo aby niečo skutočne urobili. Každý človek si zaslúži podľa mňa vedieť na čom vlastne naozaj je. Nikto v skutočnosti ani nevie či je naozaj zdravý. Ja si vážim svoj život a uvedomujem si jeho hlbší zmysel. Viem že sa mi množstvo vecí nemusí páčiť, ale aj napriek sa ich snažím rešpektovať. Snažím sa rešpektovať určité pravidlá ktoré sú v spoločnosti a nebudem ich silou mocou obchádzať. Unavuje ma vidieť ako ľudia namiesto toho aby zdieľali medzi sebou lásku, tak sa voči sebe správajú absolútne nenávistne. Majú pocit že hnevom, zlosťou a svojou vlastnou nespokojnosťou zázračne zmiznú vírusové choroby. Ale ak sa v skutočnosti nič neurobí, tak len ťažko bude zabrzdiť ten rozbehnutý vlak. Ale neprestávam veriť že do spoločnosti sa viac vnesie niečo racionálne a rozumné. Ak ľudia chcú vo svojom živote vidieť niečo hlbšie, tak sa podľa toho musia aj správať. Treba si uvedomiť že táto súčasná situácia by nás mala stmeliť a spojiť nie rozdeľovať. Nebudem klamať aj ja mám množstvo pocitov ale snažím sa ich zvládnuť. Snažím sa pochopiť súvislosti ktoré nastali a akceptovať ich. Prijať fakt že ak chceme zo svojim životom naložiť, tak musíme k nemu pridať zodpovednosť. Nehľadajme nejaké výhovorky ako sa niečomu vyhnúť, ale skúsme tomu čeliť. Občas príde strach, ale aj neprestávajme veriť že všetko bude naozaj dobré. Lebo v tejto chvíli si musíme dať nádej a vzájomne sa povzbudiť. Robme veci ktoré nás robia šťastnými a tešme sa s toho že žijeme. Že môžeme robiť radosť svojim rodičom a priateľom ktorých máme nadovšetko radi.

Dnes mi pri písaní hrala fantastická skladba od Silent Poets – Asylum For The Feeling (feat. Leila Adu)

Čoraz viac pociťujem že v našom svete je príliš depresie a úzkosti. Možno je v ľudskom svete príliš veľa smútku ktorého je extrémne veľa. Aj moje emócie čoraz viac pociťujem že sú omnoho silnejšie a hlbšie než si väčšina ľudí vie predstaviť. Sú situácie pri ktorých občas prepadnem do úzkosti a depresie, lebo vidím že koľko bezmocnosti v našom svete. Moje kvapky sĺz mi stekajú po tvári, keď vidím ako namiesto racionality a zdravého rozumu prevládajú nesprávne emócie. Občas by som chcel vyjadriť že čo často vo svojom vnútri cítim, ale nechcem si kvôli tomu nejakým spôsobom rozhádať určitú časť svojich kamarátov. Mnoho ľudí si pomyslí že moje emócie vyplývajú s toho že sa bojím určitých zmien. Ale jediné čoho sa v skutočnosti bojím tak je ľudského hnevu kvôli ktorému spadnem do stavov ktoré nie sú veľmi pre nikoho správne. Ja som mal takú depresiu pri ktorej som premýšľal o tom že či môj život skutočne má zmysel. Depresia s úzkosťou do veľkej miery zmení človeka na ľudskú trosku. Áno aj ja som v určitom okamihu svojho života cítil sa ako troska. Do veľkej časti to ovplyvnili moje citové vzťahy, ktoré sa v mojom živote rozpadli. Bol som na začiatku smutný, lebo som vo svojom vnútri cítil sklamanie. Ale na druhej strane bolo niečo čo mi v skutočnosti dokázalo pomôcť. Často pre mňa mi hudba dala silu aby som všetko okolo seba zvládol. Pri úzkosti a depresii som mal pocit ako by som sa vo svojom vlastnom vnútre topil. Keď človek má v sebe určitú emóciu, tak sa s ňou do určitej miery snaží vyrovnať sám. Lebo keď sa v človeku niečo deje tak je to logicky aj v jeho hlave. Aj keď človek zažíva určité životné skúsenosti, tak nie vždy odhalí určité charaktery. Ani ja som nedokázal odhaliť jednotlivé ľudské charaktery. Ale život ma naučil že v sebe jednotlivé veci nemôžem nejako popierať. Že aj keď niekedy príde smutná chvíľa tak ju prežijem v tichosti. Zvládnem ju lebo viem že už dokážem byť dostatočne silným človekom. Lebo táto doba ma naučila že všetky emócie ktoré v sebe mám musím prijať nech sú akokoľvek. Viem že sú tu pre mňa moja rodina a aj priatelia. Nemyslím si že vo svojom vnútornom boji som sám ako sa môže zdať. Verím v silu nádeje a v to že môj svet nie je vôbec prázdnym. Teraz som viac optimistickým a viem že sa v niečo oplatí veriť. Uvedomujem si že nepopieranie svojich vlastných pocitov ma robí omnoho šťastnejším. Áno život je bude bojom, ale napriek tomu sa to dá naozaj zvládnuť. Preto ako autista reagujem na množstvo podnetov ktoré vo mne všetko ovplyvňujú. Ale som za to rád že tu tie podnety sú a učia ma životu čeliť. Pri tomto živote som sa naučil že moja vnútorná sila ma dokáže posúvať vpred. Naučil som sa že nech sa čokoľvek v mojom živote deje tak sa musím posunúť ďalej. S odstupom času si uvedomujem že mnoho vecí prišlo do môjho života preto aby ma niečomu naučili. Aby som sa vo svojom vnútri naučil mať pokoru a pokoj v duši. Viac vo svojom vnútri pracujem z vlastnými emóciami ktoré sa učím ovládať. Každý jeden deň som vďačný že môžem existovať v tomto svete. Som vďačný za to že môžem priblížiť ľudom svoj svet a že moje posolstvá môžu dávať ľudom nielen dôvodom k zamysleniu, ale aj k samotnému povzbudeniu.

Pri písaní mi hrala vynikajúca skladba od Bring Me The Horizon – Teardrops, nepriame referencie na ich hudbu sú v texte.

Bol raz jeden pekný okamih pri ktorom som rozmýšľal. Aspoň na chvíľu som si predstavil že sa všetci okolo mňa len usmievajú. Predstavil som si že ľudia snívajú z veľkou radosťou v srdci. Som sa vžil do situácie keď ľudia naozaj dokázali bez nejakého nátlaku. Nikto ich do ničoho netlačil, ale naozaj sa veci robili na dobrovoľnej báze. Neboli žiadne hádky alebo nejaké iné spory, lebo sa všetko dokázalo riešiť s kľudom. Nebojovalo sa, lebo ľudia namiesto hádok sa snažili veci riešiť dialógom. Úsmev ľudí bol o to silnejší, hrala nádherná jazzová hudba. Samotný svet žiaril tými najkrajšími farbami aké mohli existovať. Písanie samotných textov išlo omnoho ľahšie, lebo človek vo svojom vnútri necítil nejakú ťarchu. Kráčal som po svete a cítil že všetko čo sa deje tak má určitú spoločenskú váhu. Ľudia si o niečo viac dokázali svoje životné rozhodnutia vážiť. Neboli žiadne výčitky, ale ľudstvo o niečo viac sa snažilo ísť ďalej. Takýto svet bol určitou radosťou vďaka ktorej sa dalo existovať. Neprestávam veriť že bude raz v našom živote existovať okamih, vďaka ktorému sa budú sny a priania plniť o niečo ľahšie.

Pri písaní mi hrala príjemná jazzová pieseň od Binga Crosbyho – Pocketful Of Dream.

Som došiel na určité poznanie že sme pred úplným koncom. Svet ako taký určite neskončí, len si uvedomíme že nič nebude ako za starých časov. Mnoho ľudí si samozrejme vytvára ilúziu že keď bude všetko v úplnom normále, tak aj život bude normálny. Ale v skutočnosti keď táto covidová doba skončí, tak nič nebude ako predtým. Ani nemôžeme chcieť aby všetko bolo také ako pred pandémiou. Vieme že sa skončí určitá etapa života pri ktorej si uvedomíme že sa do veľkej miery zmení naše zmýšľanie. Dôsledky pandémie budeme na sebe cítiť ešte niekoľko rokov kým sa to skutočne na sto percent dá do normálu. V tomto roku sa mnoho vecí zmenilo a drasticky bol ovplyvnený náš život. Mnoho ľudí prišlo o prácu a ešte viac bojuje z existenčnými problémami. Dodržiava sa sociálny dištanc, ľudí ktorých poznáme nemôžeme objať aby sme ich nenakazili. Keď príde koniec tejto dobe, tak sa začne nová etapa nášho života. Ale keď to príde budeme musieť byť ešte viac opatrnými. Aj keď stále sa spoliehame na to že príde vakcína, ale v skutočnosti ako toto môžeme prekonať je naša vzájomná súdržnosť. Musíme držať spolu ak chceme túto najťažšiu dobu naozaj prekonať. Zmení sa množstvo vecí a zmení sa samozrejme aj naše podvedomie. Uvedomíme si že sa budeme musieť naučiť žiť inak. Pochopíme že náhliť sa za niečím už nám nebude dávať žiadny zmysel. Budeme sa uberať úplne inou cestou než pred samotnou pandémiou, budeme viac zvažovať svoje kroky. Keď to všetko skončí, tak určite to mnoho ľudí nejakým spôsobom oslávi. Aj ja verím že to oslávim bez ohľadu na to, či to bude v spoločnosti alebo doma z rodinou. Nech to vyzerá v živote akokoľvek, tak jedine nádej nám dáva silu do lepšej budúcnosti. Keď zhodíme zo seba tie rúška, tak s nimi zahodíme aj ten strach s ktorým sme samotnú pandémiu. Budeme pred koncom doby ktorá nás oberala o naše skutočné hodnoty. Ale napriek tomu sa niečo dôležité naučíme, tak to určite menej sa náhliť. Viacej ľúbiť a chápať ľudí ktorých máme radi. Naše poslanie na tomto svete úplne iné než tomu bolo predtým. Zmeníme sa všetci bez rozdielu, pochopíme že problémy je lepšie riešiť s chladnou hlavou. Pandémia nás to naučila venovať čas ľudom okolo seba, teda našim najbližším. Naučila nás čeliť pravde že všetko v živote je tu iba na určitú chvíľu. Tak ako ľudia sú tu na určitý čas, tak aj vírusové choroby zmiznú. Vieme že v našom živote budeme omnoho viac nádeje a ľudskosti. Nech to v našom živote bude akékoľvek tak to v skutočnosti zvládneme. Lebo to že budeme v to veriť, tak nás to niekam naozaj posunie. Viem že všetko čo sa stalo malo svoj jasný dôvod ktorý pochopíme. Všetci sme na jednej lodi, len každý z nás veci rieši odlišne. Preto sme potrebovali aby nám táto doba ukázala že je potrebné sa správať k sebe lepšie. Lebo všetci dokážeme byť voči sebe ľudskejší, dokážeme spoločne všetko zvládnuť.

Posledný článok som písal pri silnej ambientnej piesni Keosz – Before The End.

Skladby do ktorých som písal boli: Anitek – Calm Down, London Grammat – Hell To The Liars, Dash Berlin – Waiting (feat. Emma Hewitt), Silent Poets – Asylum For The Feeling (feat. Leila Adu), Bring Me The Horizon – Teardrops, Bing Crosby – Pockeful Of Dream, Keosz -Before The End.

Moment pravdy – kompletná verzia prvej série

Uvedomujem si že všetko čo sa v živote deje je tu len na určitý čas. Že všetka radosť dokáže trvať iba chvíľu a realita nám postupne dokáže ukázať svoju pravú tvár. Viem že často žijem v spoločnosti kde je príliš veľa napätia a málo vnútorného pokoja. Niekedy by bolo lepšie nájsť si svoje miesto kde človek môže slobodne ísť. Ale viem že sa nedá pred všetkým v živote utiecť a ani to nikto nechce. Len viem že každý pekný deň dokáže striedať ten čo môže byť horší. Ja verím že v živote môže byť niečo pekné, ale keď človek chce myslieť pozitívne tak zistí ako to nie je jednoduché. Pochopil som že nie všetci ľudia ma reálne pochopia a to že mám v sebe niečo čo je silnejšie než vlastné ja. Viem že často tá emócia môže byť omnoho silnejšia, ale že veľa vecí ovplyvňuje moju psychiku. Niekedy som svedkom príliš veľa nepokojných situácii a cítim sa veľmi bezmocný. Moja bezmocnosť ma prinútila sa zamyslieť a povedať si že od určitých vecí chcem mať pokoj. Chcem žiť tak pokojný život, kde sa viac ľudia budú mať radi a nebudú si robiť zle. Nedokážem s určitými vecami nič spraviť a možno je to iba moje zbožné prianie žiť pokojne. To že chcem žiť pokojne neznamená že som v niečom rezignoval, Najradšej by som všetko okolo odfiltroval a pustil si do života len uvedomelých ľudí a normálnych. Nie ľudí čo hodnotia to kto koľko váži kíl ale zabúdajú sa pozrieť na človeka hlbšie. Zdá že tie hodnotenia ktoré človek dostáva ho potešia, ale v skutočnosti je to pravý opak. Ja si myslím že nech by človek akokoľvek vyzeral, tak by to ľudom vadilo. Lebo viem že sa súčasnej spoločnosti nedá vyhovieť a je ťažké byť iným. Som tak láskavý ku ľudom a aj tak sa stále dokážem zmýliť. Vždy si poviem ako si veľmi dám pozor a aj napriek tomu sa mi to úplne nepodarí. Možno nie je tu toľko ľudí čo by stálo pri mne, ale aj tých pár ľudí si veľmi vážim. Lebo mi ukazujú že stále môžem byť v niečom lepším človekom a stále sa učím. Viem že žijem vo svete ktorému málokto rozumie a neviem že či mu bude niekto rozumieť. Len som citlivý a veci vnímam s veľkou intenzitou a neraz nimi musím premýšľať. Mám pocit že niekedy ma dokáže upokojiť skôr zvuk šumiacej vody, hudba a keď listy padajú zo stromov. Lebo dokážu zmierniť ten môj vnútorný nepokoj ktorý niekedy mám. Dokážem sa usmievať, ale nedokážem sa pretvarovať a klamať sám seba. Jednoducho neviem žiť v určitom sebaklame a povedať si že je všetko fantastické, lebo vnímam realitu. Lebo nechcem byť slepý a nevidieť veci čo sa okolo mňa dejú. V poslednom období mi pomáhajú aj určití ľudia čo mi dávajú silu existovať v tomto svete. Tí ľudia mi ukazujú že ešte dobro v tomto svete dokáže existovať. Moja rodina mi ukazuje že má ešte zmysel žiť aj keď niekedy neviem ako ísť ďalej. Niekedy sa moje poslanie skončí a mám pocit že s tým nedokážem nič urobiť. Pamätám si že som chcel množstvo nereálnych vecí, ale v skutočnosti mať vnútorný pokoj a cítiť sa dobre je to jediné čo by potešilo. Na ničom mi nezáleží viac ako mať okolo seba pokojných ľudí čo človeka nehodnotia podľa jeho váhy, ale podľa jeho srdca.

Viem že v živote je množstvo situácii ktoré je potrebné skutočne zvládnuť. Na tomto svete ma upokojuje že všetko sa deje úplne prirodzene. Sú momenty kedy v sebe cítim ten pokoj ktorý skutočne dáva silu. Niekedy si ľudia povedia že som viac človekom ktorý sa zamýšľa. Niekedy je to potrebné sa zamýšľať a uvedomovať si podstatu svojho vlastného života. Keby som len tápal v tme a nechápal by som o čom ten život skutočne je, tak by som sa nemal lepšie. Často mi k mojim poznaním pomáha dospieť hudba. Mám pocit že niekedy tá hudba ma zachraňuje od toho aby som skutočne zišiel s cesty. Viem že stále budem vo svojom živote hľadať nejaký hlbší význam lebo každý človek je k tomu predurčený. Každý deň sa cítim úplne inak a som za to úplne vďačný že nie som každý deň rovnaký. Som rád že každý jeden deň môžem sa cítiť inak a nemusím nič predstierať. Viem že keď v niečo verím, tak ma v tej viere nedokáže nikto zastaviť. Viem že celý náš život je postavený na tom aby sme chápali všetky súvislosti. Každý z nás na tento svet prišiel s úplne iným poslaním. Mojou filozofiou života vždy bolo robiť všetkým radosť najlepšie ako len viem. Vždy do všetkého idem na 100 percent a niekedy možno sa snažím zanechať ešte niečo navyše. Môj život vždy bol postavený na tom že budem úprimný k ľudom a najme k sebe. Hľadám svoju vnútornú pravdu pri ktorej viem že ma nič nedokáže zlomiť. Preto som aj začal písať, aby som reflektoval vďaka tomu svoje pocity. Aby ľudia pochopili že všetko o čom píšem tak si nevymýšľam. Chcem tým svojim písaním povedať že som naozaj v poriadku a že všetko okolo seba skutočne zvládnem. Len viem že nedokážem na samotný čas tlačiť, lebo by to bolo proti všetkým pravidlám. Potrebujem určitý čas aby som porozunel veciam okolo seba. Celý život sa učím a viem že niekedy je potrebné robiť aj chyby aby som posunul ďalej. Ak by som sa vo svojom živote nemýlil, tak by som v skutočnosti len stál na mieste a nikde sa neposunul. Najme stretnutie s Ankou Repkovou ma naučilo že v živote je dôležité objaviť kým človek vlastne je a aby našiel svoju pravdu. Vďaka tomu sa touto myšlienkou riadim po celý čas a všetko si o niečo viac uvedomujem. Veľa ľudí mi ukázalo že je lepšie byť sám sebou než sa na niečo hrať. Nikdy nebudem svoje pocity hrať, lebo ľudia to jednoducho vycítia. Množstvo ľudí je veľmi vnímavých a vedia ak niečo v mojom živote nie je v súlade. Ale napriek tomu žijem a vždy sa teším s každého okamihu ktorý mi život prinesie. Snažím sa byť viac uvedomelý a viac si uvedomovať veci okolo seba. Preto som začal písať túto sériu Moment pravdy preto, aby som bol viac k vám úprimný. Aby som vyjadril pocity ktoré by som možno nevyjadril niekde inde. Nejde mi o to niekoho zaskočiť alebo šokovať, ale skôr poukázať na tom ako sa niekedy cítim. Že v mojom živote sa strieda množstvo nálad, ale napriek tomu vždy nájdem riešenie. Snažím sa byť vždy vzorom pre ľudí a nikdy sa nejako sťažovať. Vždy sa to snažím vyvážiť niečím pozitívnym a zároveň chcem byť aj realistom. Byť reálnym ma naučilo množstvo životných situácii a uvedomujem si že stojím na tej správnej strane. Na strane kde viac prevláda zdravý rozum a logika, než nejaké intrigovanie a zloba. Ja v skutočnosti nemám čas riešiť intrigy, pochybnosti a nejaké malicherné veci. Ja sa sústredím na to aby som v očiach rodiny a aj mojich priateľov bol stále dobrým človekom. Preto sú mi ľudské hodnoty omnoho bližšie než by si to vedel každý reálne predstaviť. Je mi bližšia láska a priateľstvá ktoré sú skutočné, než nejaké intrigovanie a závidenie niekomu že niečo má. Skôr radšej ľudom prajem len to dobré, než by som im mal priať opak. Radšej sa teším s úspechu druhých, než by som im nemal priať úspech. Lebo viem že keď človek bude lepším, tak môže inšpirovať aj ostatných. A keď dokážeme byť úprimnými voči sebe, tak dokážeme byť úprimnými aj voči ľudom. Nie je nič krajšie ako si uvedomiť že všetko dokáže v živote fungovať vtedy ak sa o to nejako pričiníme.

Často mám pocit že na všetko vo svojom živote musím okamžite poznať odpoveď. Len viem že sú veci od ktorých je potrebné sa odosobniť a nájsť v živote určitú harmóniu. Neprestávam veriť že v živote existuje niečo dobré, ale uvedomujem že stále vládne ľudský nepokoj. Vidím ho s každej jednej strany a nemožno sa tráviť že neexistuje. Ja viem že chcem žiť v spoločnosti ľudí čo by boli k sebe lepší, ale viem že je to zložité. Zložité je ľudí okolo seba meniť a viem že by to bolo nad moje sily. Lebo určite by som nechcel aby niekto menil mňa, lebo každý človek sa v živote zmení sám. Uvedomil som si že prečo sa od konfliktných a nepokojných situácii snažím strániť. Je to v celku logické ak je niečo čo sa v skutočnosti netýka, tak jednoducho do toho vstupovať nebudem. Len sa sústredím na to, aby som mohol dať lásku ľudom ktorých mám skutočne rád. Nebavia tie povrchné hodnoty ktorým aj tak nikdy nebudem rozumieť, lebo je mi bližšie robiť správne veci. Nevyhnem sa v živote chybám a netreba mi tie chyby nejako pripomínať. Viem že žijem v napätej spoločnosti, kde stačí aby aj malá iskra dokázala spraviť veľký požiar. V ľudskom svete veľmi chýba ten pokoj a ľudia sa príliš veľa v živote hádajú. Ja by som sa chcel tiež naučiť hádať a kričať, ale potom si uvedomím že by som možno prišiel o hlasivky. Snažím sa byť viac tým nekonfliktným človekom aj napriek tomu že ľudia tomu úplne neporozumejú. Mojim myšlienkovým pochodom je ťažké porozumieť, lebo ich je v živote príliš veľa. Keď som sledoval prvú sériu seriálu Euphoria, tak som pochopil že musím do hĺbky načúvať pocitom mladých ľudí a aj tým svojim. Pochopil že vo svojom živote si hľadám okolo seba ľudí čo nie sú až takými hádavými. Ja som človek čo sa nechce hádať a ani nechcem niekomu niečo dokazovať. Len sa snažím byť dobrým kamarátom a priateľom, ale možno sa mi to nie vždy darí. Niekedy aj prostredia v ktorých človek je tak do života často prinášajú ľudí ktorým chýba ľudský pokoj. Keby nie je mojej rodiny tak to pravdepodobne v tomto svete vôbec nezvládnem. V živote si uvedomujem že nie všetci ľudia sa budú ku mne správať dobre, ale nevyčítam im to. Len viem že nepatrím do ich sveta a jediné na čo sa sústredím je aby som svojej rodine a pár priateľom robil radosť. Chcel by som aby v živote bolo viac pozitívnych a šťastnejších ľudí, ale viem že je to možno sen. Ja som zas realista, ale pozerám sa na svet všetkými smermi a tak je to najlepšie. Mojim zmyslom života je počúvať dobrú hudbu a vnímať okolo seba dobrých ľudí. Niekedy by som si prial aby všade kde by som išiel tak by som sa skutočne cítil dobre a aby som sa na niektoré miesta báť ísť nemusel. Všetci potrebujeme cítiť dobrú atmosféru všade kde skutočne pôjdeme bez ohľadu na miesto. Ja viem že v živote dokáže existovať harmónia a pozitívne myslenie, len nie vždy všetko záleží len na mne. Je dôležité aby aj ľudia robili niečo preto, aby sa každému na tomto svete žilo lepšie.

V poslednom období nebolo toľko času na písanie ako bolo predtým. Musím sa priznať že v hlave mám veľmi veľké množstvo myšlienok. Čoraz viac si uvedomujem že v živote sa časom človek v niečo skutočne mení. Aj v mojom prípade sa množstvo názorov zmenilo a na niektoré veci sa jednoducho pozerám inak. Na druhej strane si uvedomujem že vo svojom živote nemôžem vedieť úplne všetko. Viem že je prirodzené keď ľudia odo mňa niečo skutočne očakávajú. Nezazlievam im to a často niekedy kvôli mojej snahe niečo urobiť dokážu prísť aj chyby. Občas je ľudom vyčítané že v živote určité veci nevedia, ale keby každý človek vedel všetko tak by náš svet bol nudný. Keby ja viem skutočne všetko, tak by ma ľudia prestali mať radi. Nechcem byť premúdrelý a mať pocit že všetko vo svojom živote viem najlepšie. Lebo v skutočnosti neviem v živote všetko najlepšie, len hľadám tú správnu cestu ktorá ma dokáže doviesť do cieľa. Možno vo svojom živote si až príliš dávam pozor, príliš premýšľam nad každým krokom. Nie vždy si možno púšťam ľudí k sebe, lebo v skutočnosti viac je mi blízka kvalita než kvantita. Viem že v živote nie je ostražitosť veľmi dobrá, ale bol som vedený k tomu aby som si na seba dával pozor. Aby som sa vždy pozeral pred seba, ale aj sa pozeral do iných strán. Je logické že človek uplatňuje určité základné veci ktoré k životu potrebuje. To že je človek ostražitý alebo si dáva na niečo pozor tak neznamená že ľudí nemá rád. Ja mám rád ľudí a vždy sa budem snažiť robiť všetko preto, aby som mal pokoj v duši. Niekedy je moja duša nepokojná lebo je v nej zhluk rôznych emócii. Je to skoro ako dubstep kde sa strieda množstvo rôznych zvukov. Nedávno som čítal že okolnosti často nedokážeme ovplyvniť, ale náš postoj k nim vieme ovplyvniť. Na našom postoji skutočne závisí aká bude naša budúcnosť a ako k nej postavíme. Možno nie je všetko v živote jednoduché, ale treba sa aspoň o to pokúsiť. Viem že mne niektoré veci trvajú pomalšie a dlhšie, ale niekedy je lepšie ísť krok za krokom. Niekedy je lepšie poznať svoju vlastnú hodnotu a viac rozmýšľať nad vlastnými krokmi.

Často si niečo v našom živote uvedomujem a to že v tomto svete je príliš veľa masiek. Mnoho ľudí často niečo predstiera a prevláda tu falošná dokonalosť. Viem že je niekedy potreba sa na niečo hrať, aby sme sa niekde skutočne dostali. Ale ja to nepotrebujem a nebudem sa nikdy na nič hrať. Prestaňme byť klaunami v tomto spoločenskom svete a viac sa snažme správať ako ľudia. Lebo čoraz viac vidím ako je množstvo vecí v našom živote neúprimných. Ja to jednoducho cítim, nie som malé dieťa aby som si niečo neuvedomoval. Ale niekedy nie som jasnovidec, aby som dokázal predvídať čo sa stane. Len si uvedomujem že keby som klaunom a nasilu sa snažím smiať aby som sa ľudom zapáčil, tak by môj život nemal žiaden zmysel. Keby robím vo svojom živote len to čo nie je s mojim vnútorným presvedčením tak by som jednoducho s toho cúvol. Nechcem byť pokrytcom a mať pocit že všetko vo svojom živote viem najlepšie. Lebo mnoho ľudí má pocit že všetko vedia lepšie a pri tom vedieť všetko nie je najlepšie riešenie. Lebo nakoniec zistíme že všetko čo skutočne vieme, tak vlastne k ničomu ani nevyužijeme. Ono niekedy je lepšie keď človek veľa vecí radšej nevie, ako by ich mal skutočne vedieť. Niekedy človek ani nepotrebuje mať okolo seba množstvo kamarátov, ale potrebuje vedieť že kto je tým skutočným priateľom. Vraví sa že všetko v skutočnosti ukáže čas, ale nikdy nebudeme vedieť na čom sme. Nikdy nebudeme vedieť odhadnúť samotné ľudské správanie, lebo každý človek je v skutočnosti niekým iným. Môžeme hovoriť ako niektorí ľudia sú super a vychvaľovať ich do nebies. Ale musíme sa pravde pozrieť do očí a ja si sám uvedomujem že je dôležitá kvalita. Čo s toho že má človek množstvo priateľov s ktorými si vlastne vôbec nestretne. V živote človek nepotrebuje masku aby v skutočnosti ukázal kým vlastne je. Potrebné je byť sám sebou a vedieť poznať svoju vlastnú hodnotu. Ja poznám svoju hodnotu a uvedomujem si svoje poslanie ktoré mám. Viem že nie všetci budú súhlasiť s mojim pocitom, ale v skutočnosti jediná správna filozofia ktorá existuje je vedieť sa správať k sebe lepšie. Lebo keď budeme sa voči sebe správať lepšie, tak sa samozrejme budeme lepšie správať k našej zemi za ktorú sa bojuje. Hľadajme spôsoby ako sa menej hádať a vykašlať sa na nejaké výčitky. Lebo v skutočnosti výčitky prídu aj vtedy keď človek spraví niečo dobré a potom rozmýšľa že na čo tu je. Človek môže v živote urobiť množstvo dobrého, ale stačí jedna chyba a ľudia nám ju začnú otĺkať o hlavu. Niekedy môžeme sa snažiť akokoľvek a nikdy to pre ľudí nebude dostatočne dobré. Je to tak a je to realita ktorú si človek jednoducho nevymyslí. Ja som vďačný že žijem v reálnom svete a nemám na sebe žiadnu masku. Uvedomujem si že aj keď mám chyby, tak sa na nič nehrám a som sám sebou.

V poslednom období si uvedomujem ako veľmi rozmýšľam o tomto svete. Vždy sa snažím v ňom nejaký hlbší zmysel a pozerať sa na neho s nadhľadu. Aj vo chvíľach keď to nie je úplne ideálne a keď som s určitých vecí unavený. Lebo viem že každý jeden deň môžem začať znova a môžem byť oveľa lepší. Vždy všetko čo sa v živote udeje, tak viem že sa dá začať odznova. Stále hľadám hlbší zmysel takmer vo všetkom, lebo vnímam život zo všetkým. Už viem že nie som tým naivným človekom čo všetkému a všetkým verí. Lebo pre mňa je prednejšia kvalita ľudí a to že či sa dokážem cítiť dobre. Tie momenty kedy sa cítim dobre, tak možno nie sú v takých pravidelných intervaloch ale keď prídu tak som za to vďačný. Ale keď ma v živote niečo dokáže nadchnúť tak samotnú emóciu mám v hlave a podľa nej píšem. Lebo viem že nechcem aby mi tá emócia ušla a preto ju premietnem do písania aby ľudia vedeli čo som v danom okamihu cítil. Niekedy mám pocit že v sebe mám určitú postalgiu, pravdepodobne hľadám ten správny spôsob ako ten život skutočne žiť. Ale v skutočnosti prídem na to že žijem napriek tomu že dokázali prísť aj depresívne a úzkostné obdobia. Pravdepodobne vďaka počúvaniu hudby sa snažím svoj život uchopiť tak aby som nežil v zbytočnom chaose a zmätku. Lebo v poslednom období cítim že je možno okolo mňa príliš veľa neistoty, nepokojných situácii a zlé riešenia niektorých okamihov. Nie vždy sa dá v živote začať odznova ak má človek v sebe niečo čo ho skutočne ťaží. Vnímam že jeseň je skutočne takým tým depresívnym obdobím kedy ma to úplne pohltilo. Ako mám jeseň rád, tak v jednom okamihu ju veľmi rád nemám a to že tá depresia môže prísť. Niekedy si v rámci tohto obdobia spomeniem na niekoľko zlých a nesprávnych rozhodnutí kvôli ktorým som stratil ľudí okolo seba. Len preto lebo som bol príliš dobrým a bol som prehnane otvoreným čo niektorí ľudia využili proti mne. Preto som sa po určitých životných sklamaniach rozhodol že sa jednoducho uzavriem a že nebudem svoje pocity zdieľať zo všetkými. Viem že mi raz ľudia odpustia a pochopia ma že to tak nie je schválne. Preto som viac sa začal sústrediť len na tie realistické a pozitívne pocity. Už dlhší čas svoje pocity neprenášam do statusov, ale riešim ich v reálnom živote. Lebo viem že iba v reálnom svete človek môže nájsť skutočné odpovede. Iba v ňom sa dá skutočne dá žiť tú svoju pravdu na ktorej to všetko stojí. Ale viem že keby som vo svojom živote vôbec nechyboval, tak by som si nikdy nič neuvedomoval. Nikde by som sa neposunul a stál by som stále na mieste. Ale som vďačný za všetky tie skúsenosti či pozitívne alebo negatívne vďačný, lebo ma naučili chápať život v súvislostiach. Som vďačný za množstvo zážitkov, koncertov a za stretnutia s ľuďmi čo ma v živote nejako posunuli.

V hĺbke mojich vlastných pocitov si začínam uvedomovať že ich mám v sebe veľmi veľa. Niekedy tie pocity jednoducho nedokážem opísať slovami, len viem že sa niekedy cítim tak ako by som bol v určitom kruhu. Ten kruh často môže vyjadrovať že celý náš kolobeh života bude pokračovať bez ohľadu na to či v ňom budeme alebo nie. Svet sa nebude vždy okolo nás krútiť, viem že na pokraji toho všetkého pocítime tú vnútornú slobodu. Môj život je sledom všetkých možných emócii pri ktorých nemôžem povedať že sú náhodné. Niekedy som určité veci pripisoval náhode, ale v skutočnosti viem že je veľká časť vecí ktoré môžem ovplyvniť. Ale jediné čo nedokážem ovplyvniť tak sú moje vnútorné emócie ktoré sú často veľmi silné. Často sa obávam nových vecí a toho že niečo vo svojom živote nezvládnem. Jednoducho v niektorých okamihoch života začnem mať ohľadom seba veľké pochybnosti. Viem že ľudom to často neuľahčujem tým že mám v určitých situáciach zmiešané pocity. Často v mojom živote zohráva rolu stres, úzkosť, neistota a pochybnosti o sebe samom. Ja viem že dokážem byť pozitívny a dať ľudom okolo seba nádej. Ale niekedy sú chvíle kedy som citlivý a vtedy ma dostane absolútne všetko. Premýšľam často nad niektorými životnými otázkami na ktoré momentálne neviem nájsť odpoveď. Uvedomujem si že som človek ktorý dokáže urobiť chybu a veľmi ma to mrzí. Možno preto sa v niektorých momentoch ako outsider, lebo nechcem sa falošne ľudom vtierať. Mnoho ľudí mi povie že veľa vecí dokážem, ale aj napriek tomu si veľmi neverím a podceňujem sa. Nikdy som sa nesnažil mať prehnané sebavedomie a niekomu niečo dokázať. Ja nechcem z ľuďmi bojovať a ani sa nechcem hrať na niekoho kým nie som. Tiež mám momenty kedy ma trápia určité okamihy, nie som tak úžasným a neomylným ako si ľudia myslia. Ja viem že keby sa vo svojom živote pretvarujem, tak by som nikdy nedokázal byť šťastný. Áno mám rád ľudí, ale niekedy si musím dávať pozor tak ako si dávam pozor aj cez cestu. Niekedy len zavriem oči a predstavím si že som niekde kde si ľudia nerobia zle. Vo svete kde je obloha tak krásne modrá a kde sú ľudia šťastnými. Sú postoje ktoré medzi ľuďmi otvorene neprezentujem, lebo si ich nechcem rozhádať. Nemám nič proti ľudom čo sú inak orientovaný, ale nepáči sa mi keď sa niečo v spoločnosti násilne podsúva. Nehádžem všetkých do jedného vreca, lebo skutočne rozoznávam ľudí podľa ich skutočného správania a charakteru. Ak sa niekto správa zle, tak to neznamená že ho budem ospravedlňovať a je úplne či je heterosexuál alebo je človekom čo má rád rovnaké pohlavie. Táto politická korektnosť nám niekedy podsúva aj to ako sa v spoločnosti treba správať. Podsúva nám to pomocou internetu, televízie, filmov, seriálov a dokonca aj v počítačových hrách. Je mnoho rozumných ľudí čo majú radi rovnaké pohlavie a napriek tomu sa snažia žiť svoj život v pokoji. Ale predsudky tu boli vždy a nedá sa im vyhnúť takmer na každom kroku. Vieme že aj utečenecká kríza sa bohužiaľ vyhrotia a je jednoducho nezvládnuteľná. Ja viem že nie všetci cudzinci sú zlými a ja na rozdiel od určitej časti radikálnej spoločnosti rozlišujem kto je kto. Nemám problém si podať ruku s kýmkoľvek kto sa skutočne vie správať slušne. Každý človek patrí do tohto sveta a každý človek čo to myslí skutočne vážne si zaslúži šancu. Ak niekto potrebuje pomoc, tak sa mu snažme nejako pomôcť ako sa len dá. Ale na druhej strane si treba uvedomiť že nedokážeme pomôcť úplne všetkým. Lebo v živote to tak jednoducho je a iné to pravdepodobne nebude. Len prvoradé je aby sa na Slovensku vyriešilo množstvo skutočných problémov, aby sa pomohlo ľudom čo sú na pokraji chudoby. Lebo keď sa vyrieši ako sa dá pomôcť občanov na Slovensku, tak môžme potom rozmýšľať ako pomôcť iným. Ale to ešte neznamená že slušných a čestných cudzincov budeme odmietať. Vnímam spoločenské dianie omnoho silnejšie a viem že mnoho vecí sa nespraví samo. Musíme sa snažiť niečo urobiť hoc aj malými krôčikmi, aby sme dokázali všetci medzi sebou skutočne vychádzať. Bez ohľadu na samotnú rasu, tak by sme sa mali všetci snažiť vzájomne pochopiť a nájsť k sebe cestu.

Som na konci celej tejto série pri ktorej sa neskôr budem rozhodovať že či bude ďalšia séria. Teraz môžem povedať že až na samotnom konci príde množstvo ľudí na to prečo som túto sériu písal. Písal som to preto aby som vyjadril veci ktoré neboli nikde povedané a ktoré som nepovedal ani tým najlepším kamarátom. Vážim si ten okamih keď svojim písaním môžem slobodne vyjadriť čokoľvek čo reálne vo svojom vnútri cítim. Predtým neboli možnosti blogovať a prostredníctvom neho zisťujem že všetko má svoj význam. Ale o to viac som si sústredil že pravda je to o čom chcem písať. Nikdy mi nešlo o to mudrovať a niekomu vnucovať svoj vlastný názor. Len vo všetkých tých svojich článkoch som sa snažil riešiť určité životné otázky. Snažím sa poukazovať na veci čo sú dobré a na veci ktoré sú nesprávne. Lebo vždy mi boli bližšie hodnoty, ktoré som prezentoval a stále prezentujem. Lebo viem že som prežil všetkých tých blogerov čo to v istých momentoch vzdali. A určite aj ja raz skončím a v ten správny čas keď už mi budú prednejšie iné veci. Keď mi viac bude prednejší vzťah s mojou budúcou ženou ktorá raz príde. Chcel by som každému poďakovať kto tieto riadky prečítal a kto ma tým motivoval aby som túto sériu dokázal dokončiť. Celá séria bola pre mňa veľmi silnou a zároveň srdcovou. Napísal som všetky myšlienky do odlišných hudobných žánrov ktoré ma jednoducho vystihujú ako človeka. Ak sa rozhodnem písať svoju ďalšiu sériu, tak to bude znova o niečo odlišnejšie. Bude to opäť písané do ďalších hudobných žánrov ktoré budú omnoho hlučnejšie a mohutnejšie. Budem stále vychádzať zo svojho života a budú tam nevypovedané ktoré neboli ľudom povedané. Chcel som tým vyjadriť že hudba mi pomáha v každom jednom životnom období či v tom šťastnom alebo v tom smutnom. Keď som začal písať túto sériu, tak som miestami neveril že ju dokončím. Musel som nabrať množstvo síl, aby som to reálne mohol dokončiť. Mal som veľa vecí v hlave čo som si vravel že ich dokončím, ale nedokázal som to. Chcel som aj sám sebe dokázať že viem veci dotiahnuť do úplného konca. Chcel som to napísať preto, lebo si uvedomujem že predtým neexistovali blogeri. Preto som vďačný že nemá na moje postoje vplyv nejaká korporátna firma. Že môžem slobodne napísať čo skutočne cítim a nie som v rámci písania na nikom závislý. Robím to 7. rok a zmenilo sa vo mne toľko postojov že ich ani nedokážem napočítať. Ďakujem všetkým vďaka ktorým som to mohol dokončiť a že či s tým čo som napísal niekto bude súhlasiť ukáže až čas. Nevnucujem svoje pocity, ale snažím sa poukázať že tiež vo svojom živote niečo cítim.

Piesne pri ktorých som písal boli: Gang Starr – The Moment Of Truth, Moby – Blue Paper, John Carpenter – The Shape Hunts Allison (Extended), Seven Lions – Keep It Close (feat. Kerli), Komajota – Iba, Sigma ft. Louisa – Here We Go Again, Netsky – Memory Lane, The Letter Black – Holding On.