Archív pre august 2016

Rozbaľovačka č. 15 – Tričko

31. augusta 2016

Tak môžem povedať že som vyhral praktickú výhru, ktorá sa dá povedať že bola z limitovanej edície. Skvelé tričko zo zaujímavým graffiti motívom a super farbou. Moja prvotná myšlienka bola, že ho budem nosiť na doma, ale neskôr sa ukázalo že bude si ho nechať na vodnejšie momenty a iné spoločenské akcie. Najviac ma potešilo že aj keď L nie je moja typická veľkosť, tak mi skrátka sedelo ako uliate.

 

webcam-toy-fotka18

 

 

Polovičky prezidentských kandidátov budú piecť. Vyhrá Melánia či Bill?

28. augusta 2016

Bill Clinton veľa kreativity a pekárskeho umenia neponúkol. Melánia Trumpová mu konkuruje receptom na hviezdové cookies.

Prezidentská kampaň v Spojených štátoch amerických nie je len o politickom hašterení. Kandidáti súperia aj v pečení typických amerických koláčikov cookies. Presnejšie nie oni, ale ich polovičky.

Túto milú tradíciu, ktorá aspoň trochu odľahčí inak únavné politické boje, odštartovala v roku 1992 Hillary Clintonová, vtedy ako nastávajúca prvá dáma.

Odvtedy magazín Family Circle (Rodinný kruh) organizuje súťaž o lepšie cookies pred každými prezidentskými voľbami. A zhodou okolností žena, ktorá stojí za vznikom tradície, je teraz kandidátkou na prezidentku.

Bill vs. Melanie

Úlohy pripraviť recept na cookies sa tak po prvý raz musel zhostiť muž. Bill Clinton však veľa kreativity a pekárskeho umenia neponúkol. Zverejnil recept svojej manželky z roku 1992.

Melánia Trumpová mu konkuruje receptom na hviezdové cookies. Tie sa podobajú viac na slovenské vianočné pečivo, než na americké cookies – a Melánia tak nezaprie svoj slovinský pôvod.

Súťaž vznikla v roku 1992 celkom náhodne a zvláštne. Po boku kandidáta na prezidenta Billa Clintona bola žena, ktorá bola sama aktívna a mala rozbehnutú kariéru v právnickej firme.

Toto mali kritici na očiach, už keď sa Bill Clinton stal guvernérom Arkansasu. Pýtali sa na prepojenie jeho politiky s jej právnickou firmou.

Urazila ženy?

Hillary vtedy novinárom povedala: „Mohla som zostať doma, piecť koláčiky a piť čajíky. Ale ja som sa rozhodla pokračovať v kariére, ktorú som začala pred tým, ako môj manžel vstúpil do verejného života. A veľmi, naozaj veľmi som sa snažila byť taká opatrná, ako to len bolo možné.“

Toto vyjadrenie okamžite vyvolalo rozruch a pobúrenie. Bolo považované za urážku a neúctu voči ženám v domácnosti. Zároveň si ho ale všimli aj v redakcii magazínu Rodinný kruh, ktorý bol populárny okrem iného aj pre recepty.

A tak vznikla myšlienka začať medzi manželkami kandidátov na prezidenta súťaž o najlepší recept na cookies. Hillary Clintonová súhlasila, súťaž sa rozbehla, rýchlo získala na popularite a existuje dodnes.

Hillary vtedy určite netušila, že raz bude musieť súťažiť v pečení koláčikov aj jej manžel. Hillary zvíťazila dvakrát. V roku 1992 proti Barbare Bushovej a v roku 1996 proti Elizabeth Doleovej.

Verejnosť môže hlasovať za lepší z receptov na facebookovej stránke magazínu Rodinné kruhy do 4. októbra.

Cookies s kúskami čokolády od rodiny Clintonovej

Počet kusov: 54

Čas prípravy cesta: 15 minút

Pečenie: 12 minút pri teplote 177 °C

Ingrediencie:

1,5 šálky polohrubej múky

1 čajová lyžička soli

1 čajová lyžička kypriaceho prášku

1 šálka tuku na pečenie

1 šálka hnedého cukru

1/2 šálky bieleho cukru

1 čajová lyžička vanilkového extraktu

2 vajcia

2 šálky ovsených vločiek

1 balenie (340 g) polosladkej nasekanej čokolády

Postup:

• Rúru rozohrejeme na 177 °C. Namastíme si dva veľké plechy na pečenie.

• V stredne veľkej miske zmiešame múku, soľ a kypriaci prášok.

• Vo veľkej miske vyšľaháme tuk na pečenie, cukor a vanilkový extrakt, kým nie je hmota krémová. Pridáme vajcia a šľaháme, kým nie je hmota ľahká a nadýchaná. Postupne pridávame múkovú zmes z prvej misky a vločky. Na záver primiešame nasekanú čokoládu.

• Cesto naberáme čajovou lyžičkou a dáme na plech v okrúhlom tvare. Pečieme 10 až 12 minút, alebo kým nie sú koláčiky zlatisté. Koláčiky necháme 2 minúty vychladnúť na plechu.

Hviezdové cookies Melánie Trumpovej

Počet kusov: 48

Čas prípravy cesta: 15 minút

Pečenie: 10 minút pri teplote 177 °C

Ingrediencie:

2 šálky polohrubej múky

1/2 čajovej lyžičky kypriaceho prášku

6 lyžíc zmäknutého masla

1 šálka práškového cukru

2 žĺtky, 1 bielok

2 lyžice kyslej smotany

Postup:

• Zmiešame múku a kypriaci prášok. Odložíme zatiaľ bokom.

• Vymiešame maslo a cukor, pridáme vajcia a smotanu. Vymiešame na jemný krém.

• Pridáme múku a vypracujeme na cesto. Cesto rozdelíme na dve časti, zabalíme do mikroténového vrecka a dáme do chladničky na aspoň 30 minút.

• Rúru vyhrejeme na 177 °C. Cesto rozvaľkáme na pomúčenej doske na hrúbku cca. 3 mm. Hviezdicovou formičkou povykrajujeme koláčiky a poukladáme na plech vyložený papierom na pečenie.

• Pečieme 10 minút do zlatista. Necháme vychladnúť.

zdroj: aktuality.sk

Ľudské pochopenie

24. augusta 2016

Každý potrebuje niekoho kto ho pochopí a pri kom sa reálne vyplače. Nepotrebujem to len ja, ale všetci ľudia ktorých vo svojom živote poznám a ktorí sa cítia osamelo. Je to niekedy zvláštny stav premýšľať že či človeka pochopí alebo nie. Ja stále po celý život bojujem s tým že sa cítim niekedy nepochopený a že možno slová nebudú vypočuté. Ťažko sa bojuje s tým že som na opačnej barikády pred zvyškom sveta. Úprimne nevravím že je ten život ťažký, ale že sú ťažké niektoré životné situácie. Tie osudy sami o sebe sú tak zaujímavo prepletené a vzťahy založené na určitej úprimnosti. Presne toto mi niekedy chýba na dnešnom súčasnom svete, že ľudia sa nejak odvracajú bokom jeden od druhého. Že všetko je akosi založené na nenávisti, strachu, antipatie a neustálom vnútornom strachu. Dá sa povedať že nielen chce, aby ho dakto mal rád, ale aby ho dakto chápal. Na tomto je postavený celý paradox sveta, že niekedy si myslím že spoločnosť ľudí okolo mňa je maximálne nudná a že to treba zmeniť. Zmeniť v tom zmysle hľadania pozitívnejších ľudí čo nie sú prehnaní realisti. Ľudí čo nebudú stále vravieť že nemajú stále na niečo čas a popri tom si určili svoje vlastné priority. Preto je v živote vedieť že sú ľudia o ktorých sa dá reálne oprieť a že sa im dá nejakým spôsobom veriť. Vždy verím v kútiku duše, že takí ľudia existujú a že dokážu nejakým spôsobom zázraky. Ja neustále verím v dobro ľudstva, lebo viem že nie všetci naokolo sú zlí. Lebo všetci ľudia majú predurčené nejakým spôsobom zmeniť svet a je na každom ako sa s tým popasuje. Niekedy si uvedomujem že keď si človek povie rozprávku, tak tam je omnoho dokonalejší svet. Stále verím že dobro zvíťazí nad zlom a že ľudia budú k sebe viac dobrí a viac venovať svoj čas tým ktorých majú radi. Ale nie je nič krajšie keď niekomu niekto venuje čas a dokáže ho pochopiť. Je to taký najkrajší stav, aký človek môže zažívať a ja som za ten stav rád. Že je niekto kto to dokáže a je voči mne absolútne trpezlivý. Lebo nie je nič krajšie, ako keď niekto pochopí všetky nálady človeka a nedokonalosti. Vtedy si uvedomíme že veci majú viac zmysel než sa v živote zdá. A ja som šťastný že existujú ľudia čo ma dokážu pochopiť aj keď si prajem, aby ich bolo viac a to si myslím že si prajú všetci. Každý si zaslúži pochopenie, lásku, radosť, objatie a uvedomenie si že niekto pri človeku stojí.

Manželka japonského premiéra navštívila pamätník útoku na Pearl Harbor

22. augusta 2016

Akie Abeová navštívila na Havaji pamätník pripomínajúci útok Japonska na vojenskú základňu Pearl Harbor.

Manželka japonského premiéra Šinzóa Abeho navštívila pamätník na Havajských ostrovoch, ktorý pripomína japonský útok na americkú základňu v prístave Pearl Harbor spred 75 rokov. Oznámila to dnes agentúra AP.

Akie Abeová informovala o svojej návšteve pamätníka USS Arizona Memorial, ktorý sa nachádza neďaleko havajskej metropoly Honolulu, prostredníctvom sociálnej siete Facebook.

Vo svojom príspevku napísala, že si uctila obete útoku položením kvetov a modlitbou. Ďalšie informácie o návšteve neposkytla.

Hovorca japonskej vlády Jošihide Suga potvrdil, že Akie Abeová sa skutočne nachádza na Havajských ostrovoch, kde sa zúčastňuje na environmentálnej konferencii. Vzhľadom na súkromný charakter cesty ju však odmietol bližšie komentovať.

Návšteva sa uskutočnila v čase, keď médiá špekulujú o tom, že by pamätník útoku na Pearl Harbour mohol navštíviť aj samotný Šinzó Abe ako vôbec prvý úradujúci šéf japonského kabinetu.

V máji tohto roku totiž americký prezident Barack Obama pricestoval do Hirošimy, ktorú v roku 1945 zničila americká atómová bomba.

Lietadlá japonského námorníctva 7. decembra 1941 nečakane napadli námornú základňu USA v Pearl Harbore. V reakcii na zdrvujúci útok, pri ktorom zahynulo vyše 2400 amerických vojakov a civilistov, vyhlásili Spojené štáty vojnu Japonsku, čo zásadne ovplyvnilo ďalší priebeh druhej svetovej vojny.

zdroj: aktuality.sk

Môj prvý pocit pri Aspergerovom syndróme

21. augusta 2016

Ja keď som sa pôvodne narodil, tak som si myslel že budem ako každé zdravé dieťa. Aspergera mi vlastne zistili ako trojročnému a k tomu mi bolo zistené že mám určitú formu autizmu. Ťažko sa mi zo začiatku s tým vyrovnávalo, lebo som nevedel čo mám od toho reálne čakať a akým smerom sa môj život reálne posunie. Ale postupne som začal vedieť že v čom iný než moji rovesníci. Ja sám o sebe som bol zo začiatku veľmi nepokojné dieťa a bolo to zo začiatku so mnou ťažké. Predsa som bol prvorodený syn svojich rodičov a zo začiatku som jedináčikom čo ešte nemal na tú dobu súrodenca. Uvedomoval som si, že mám svoju určitú inakosť s ktorou budem žiť po celý svoj život a vyrovnať sa s tým že som autista. Že mám svoj vnútorný svet do ktorého nedokážem vždy niekoho pustiť. Že tam v skutočnosti môžu vojsť len tí vyvolení ľudia, ktorým reálne verím a na ktorých sa môžem maximálne spoľahnúť. Svojim spôsobom sa dá povedať že miestami som aj introvert a človek čo niekedy radšej v sebe veci dusí než o nich hovorí.

Potom sa v rodine narodil mladší brat a tam sa ukázala tá rozdieľnosť. Brat bol kľudné dieťa a ja som skorej viac kričal a plakal. Môj život začal byť plný úskalia a moji rodičia so mnou chodili rôzne po doktoroch, najviac s toho všetkého si pamätám mesto Martin a to keď mi pichali 200 injekcii. Nie všetko si zo svojej minulosti pamätám, skôr viem o tom z rozprávania vlastných rodičov. Zažil som keď ma uspávali pri narkóze, keď ma vtedy bolel zub a robili všetko preto, aby som tú bolesť reálne necítil. Neskôr po tomto kroku mi bolo zle a začal som vracať, bolo to nepríjemné, ale vo svojom vnútri som sa cítil lepšie. Už len s toho že to najťažšie mám konečne za sebou a môžem šťastne ísť domov. Za odmenu som dostal kazetku na konzolu, keďže v tej dobe letelo že každý človek mal nejaké kazetky, ktoré si s niekým požičiaval. Určite to patrilo medzi tú najkrajšiu časť môjho detstva a zároveň keď som niečo hral, tak som vydával rôzne zaujímavé zvuky. Zažil som aj kopec vtipných vecí či keď som povedal jednému chalanovi že vyzerá ako Michael Jackson, či šoférovi v autobuse že vyzerá ako Clayton Farlow a množstvo iných vecí, ktoré sa nedajú všetky pamätať. Ale za to som si pamätal texty interpretov, počúval MTV a počúval kazety na ktoré sa nahrávali pesničky.

Ale zaujímavá časť detstva bola keď som začal chodiť do škôlky a spoznal som tam takú prvú školskú lásku. Jediné čo som reálne vedel, bolo že sa volala Jarka a aj v súčasnej dobe sa niekedy reálne stretneme. Nič iné som si zo škôlky vlastne ani nepamätal, lebo tých spomienok bolo málo. Začal som chodiť do základnej školy, kde bola väčšia časť ľudí ktorých som začal spoznávať. Postupne som si nachádzal kamarátov, ale v tú dobu o mojom autizme nevedel nikto, jedine moja vlastná rodina. Ale jedine čo mi na škole nešlo bolo učenie a postupne som s tej školy prepadol priam až na špeciálnu školu. Skrátka ako školák som bol huncút a o vtipné veci nebola núdza, stále sa nejakým spôsobom diali. Doteraz mám v hlave ako vstúpil do susednej triedy a pani učiteľke čo tam učila vysvetľoval, že nech mi to nevysvetľuje, lebo sme sa to neučili. Potom ako som prišiel do špeciálnej školy, tak som zažil svoje prvé spoznanie sa zo spolužiakmi, každý spolužiak bol v niečom iný. Neskôr som si začal uvedomovať že môj autizmus je ničím oproti tomu čo musia niekedy prežívať iní ľudia. Lebo nie je nič horšie, keď človek sedí na vozíčku a má nejaké obmedzenie ktoré ho v živote limituje. Nemôže ísť nikam von a ani sa nemôže stretávať zo svojimi kamarátmi, všetko je tým pádom limitované na školu. Zažíval som rôzne zážitky či bolo branné alebo sme išli niekde na výlet kde sme si vyvetrali hlavy a užili si to.

Ja ako nemám postihnutie, že mám problém s nejakou časťou tela. Ale mám iný problém, že pravdepodobne úplne samostatný nebudem než by som sám reálne chcel. Mám určitú sociálnu fóbiu, viem že nikdy nebudem cestovať sám autobusom a vlakom alebo že nepôjdem sám do obchodu zaplatiť si nákup, ktorý si reálne kúpim. Viem že stále budú veci s ktorými budem sa obrátiť na vlastnú rodinu, lebo ja tie veci sám nezvládnem. Sú veci čo zvládnem, viem si zapamätať pesničky alebo čo v nich dané slovo znamená. Viem ovládať počítač, ale nevedel by som si nainštalovať vlastný Windows. Určite nepôjdem niekde sám von, ale viem že pravdepodobne toto by bola cesta k väčšej samostatnosti a spoznaniu sveta ako takého. To že mám vlastný svet súvisí miestami s tým že som introvert a že mám svoje rituály, ktoré nechcem aby mi niekto narušil. Nejde o to, že to poviem práve ja, ale preto že všetky veci sa dejú v mojom vnútri. Žijem s tým že nemám vždy veľa kamarátov a ľudí o ktorých sa môžem reálne oprieť. Mám len tých priateľov pri ktorých si môžem povedať, že im dokážem reálne veriť a viem sa na nich spoľahnúť. Celkovo to bolo strašne náročné aby ma ľudia nejakým spôsobom dokázali prijať medzi seba a mať ma radi.

Ale postupne sa mi začalo dariť v škole, v živote, tak som si našiel ľudí čo ma dokázali pochopiť. Trvalo mi dlhší čas kým som ľudom vysvetlil že čo to znamená mať Aspergera a byť vysokofunkčným autistom. Že s autizmom ako sa môžu spájať určité klady, tak sa môžu spájať aj zápory. Človek má vďaka nemu rôzne zľavy, po prípade môže zadarmo cestovať keď si to vybaví na úrade. Ale tie zápory sú keď ide si človek niečo vybaviť,alebo ide k posudkovým lekárom. Človek čo je zdravý takéto problémy riešiť reálne nemusí a nemusí každý rok chodiť k psychiatričke alebo ku psychológovi. Ja toto zažívam a viem aké je to, keď si doktor overuje zdravotný stav človeka a to že či neberie nejaké lieky. Ale nejak som sa s tým naučil žiť a uvedomil som si, že všetko sa dá v živote zvládnuť ak má človek má pevnú vôlu a chcenie niečo dokázať. Postupne som s tým vyrovnal aj keď sú stále nejaké situácie, ktoré ma nenechávajú chladného a stále som v pozore. Stále si uvedomujem že život nie je ružová záhrada a každý človek v živote si musí určité veci vybojovať. Niekedy mám výčitky kvôli tomu že mám AS, ale potom si uvedomím že som rád, že som taký aký som.

Neskôr som si začal tvoriť svoju vlastnú stránku, kde píšem o svojom vlastnom živote a o tom čo často prežívam. Snažím sa ukázať že aj napriek inakosti sa dá žiť plnohodnotný život a že nič nie je také strašné. Ja vždy obdivujem ľudí čo aj napriek svojmu postihnutiu dokážu veľké veci. Skrátka sa nevzdávajú a ukazujú tým zdravým ľudom že ako sa všetko v živote dá. Len niekedy je všetko o tom, aký má človek prístup k životu a že či ho dokáže aplikovať v praxi. Ja som šťastný že sa našli ľudia čo ma majú radi napriek môjmu postihnutiu aj keď skôr pôsobím na nich tak ako každý zdravý jedinec. Skrátka to na mne nevidieť, ale v prejavoch a pocitoch je to vidieť mimoriadne. Žijem život tak, ako každý jeden normálne zmýšľajúci človek na Zemi. Prežívam niekedy radostné dni a iné sú menej radostné ale čo mi život dáva, tak to prijímam plnými dúškami. Teším sa s každého dňa ako by bol mojim posledným, lebo že také dni môžu nastať.

Napísal som tento príbeh najme preto, aby som motivoval ľudí k tomu že autizmus nie je žiadny strašiak. Len jediný problém je že o autizme sa málo hovorí ale sú filmy ktoré si môže človek reálne pozrieť či to je Rain Man, Adam, Ja som Sam, Ben X, Temple Grandin a ďalšie iné filmy. Tieto filmy pomôžu nájsť každému odpoveď, že prečo my ľudia s AS takí akí sme. Ale aspoň sme vďačný za to čo máme a nič iné ani nepotrebujeme. Len nám stačí keď vieme že nás má niekto rád a keď vieme že kvôli tým ľudom má zmysel reálne bojovať. Keď dokážeme byť nimi vnútorne nakopnutý a dokážeme že napriek inakosti vieme reálne vyniknúť. Všetci to vieme a dokážeme všetko na čo reálne pomyslíme. Myslím si že keď sa ľudia spoja a budú stáť jeden pri druhom, tak je to vždy lepšie ako by mal byť každý sám. Lebo všetci sme si v skutočnosti rovní a je jedno či je človek zdravý alebo nie, dôležité je, aké je naše skutočné vnútro. To je základ života a nič iné nie je v skutočnosti, tak dôležité než si myslíme. Plus ľudia s AS sú jedinečnými a aj všetci ľudia čo reálne niečo dokázali. Ja som vďačný že to mám a že môžem robiť radosť ľudom čo mám reálne rád. Verím že vás nebude nudiť príbeh a som rád že som sa s ním mohol z niekým reálne podeliť.

Raz povstaneme

20. augusta 2016

Všetko sa zdá komplikované,
nerozumieme čo je skutočne nerozumné,
nikto nepozná naše reálne pocity,
bojujeme s pocitom zvláštnej neistoty,
zdá sa že vo svete zúri búrka,
stačí nám skutočne len viera,
raz povstaneme s popola ako ten vzácny vták,
vstaneme a konečne urobíme ten prvý krok,
z našich nôh postupne zmiznú všetky okovy,
ľudia prestanú konečne šíriť svoje intrigy,
prestávame sa medzi sebou súdiť,
naučíme sa čo je to skutočne ľúbiť,
my v živote veľa vecí dokážeme,
naše sny si nikdy nezničíme,
skúmame svet podobne Lara Croft,
vieme že je v ňom kopec neistôt,
niekto hľadá v živote poklady,
dakto ďalší hľadá artefakty,
človek chce všetko vedieť,
najradšej chce všetko preskúmať,
život sa stáva postupne záhada,
nie každý vie čo je skutočná história,
vieme že prečo sme skutočne povstali,
aby sme za niečo v živote reálne bojovali,
uvedomili si prítomnosť každého dňa,
že nič v živote nie je len náhoda,
všetko sa deje absolútne prirodzene,
vieme čo v živote ešte nepoznáme,
raz všetci spravíme tú revolúciu,
zvolíme si konečne tú svoju vlastnú cestu,
nebudeme sa v živote konečne báť,
dokážeme aj ten najťažší problém zvládnuť,
náš život je jedno krásne dobrodružstvo,
každý si nesie do neho svoje vlastné posolstvo,
všetci máme svoju misiu na svete presne danú,
vieme že všetky cesty sa v živote pretnú,
uvedomíme si že v živote je dôležité naše zdravie,
lebo bez neho nebude v živote ani šťastie,
je iba na nás či si dokážeme postrážiť hodnoty,
ktoré treba vnímať ako naše vlastné diamanty,
každý tu má v živote svoje skutočné miesto,
v každom človeku môže byť to povestné dobro,
je na každom či pôjde smerom k uvedomelosti,
kedy príde na to že ľudské hodnoty treba mať v srdci.

Rozbaľovačka č. 14 – Ajlavmjuzik – Podľa seba

15. augusta 2016

Tak za týmto cdčkom je jeden veľký zaujímavý príbeh, najme ten že bolo tvorené ľuďmi ktorí majú lásku k hudbe a robia ju z radosťou. Ajlavmjuzik patrí určite medzi tie najlepšie labely súčasnosti čo potvrdzuje aj faktor, že ten label pomohol veľa ľudom a podal im pomocnú ruku. Toto je už tretí album čo mám doma a môžem povedať že ako celok to znie úžasne. Človek tam nájde klasické rapovačky, inštrumentálne veci, funkovky a celkovo je to veľmi rozmanité dielo kde si každý nájde svoje. Podľa seba je skvelým projektom na ktorom si každý nájde niečo, čo by na žiadnom inom projekte nenašiel.

 

webcam-toy-fotka15

Čo bude ďalej

14. augusta 2016

Čo bude ďalej niekedy sám neviem,
či do toho labyrintu znova nespadnem,
občas sú veci pri ktorých človek chce prestať,
keď nevidí záujem ľudí tak to chce radšej vzdať,
útek pred problémami nie je riešenie,
ale zdieľať osvetu medzi ľudí tiež nie je správne,
kde je ten skutočný zmysel za ktorý sa bojovalo,
všetko čo bolo skutočné niekam zmizlo,
stále počúvam slová ktorým nerozumiem,
niekedy odpovede ani poznať nechcem,
možno je lepšie ma chrániť pred akokoľvek pravdou,
aby moje srdce skutočne nezaplakalo bolesťou,
počul som veľa vecí a veľa názorov,
ale niekedy nemám na to radšej ani slov,
lebo neviem čo by som na to všetko povedal,
či by som na to všetko správne reagoval,
premýšľam nad tým kam sa budem uberať,
či nebudem niekomu reálne zavadzať,
že či robím to čo má ako taký zmysel,
alebo ľudia pochopia ten dobrý úmysel,
neupadám skrátka vnútorne na duchu,
ale niekedy si radšej vypočujem hudbu,
niekedy uvažujem ako uniknúť z reálneho sveta,
mne len stačí aby hrala dobrá melódia,
už viem že niekedy som s vecí unavený,
ale jediné čo dokážem je byť silný,
aj keď neviem čo bude v živote ďalej,
ale raz musím prejsť tú krásnu alej,
raz prídem na to že či mám v živote jasno,
prídem na to že či u ľudí´mám skutočne svoje miesto.

Neverme tomu čo počujeme

10. augusta 2016

Veríme tomu čo počujeme,

rýchlo si na to názor robíme,

často náš názor nemusí byť správny,

každý človek v živote robí chyby,

vytiahnú tie najrôznejšie klamstvá,

k pravde býva cesta často dlhá,

strach sa čoraz viac stáva našim nepriateľom,

varuje nás pred určitým životným zlom,

postupne vieme že niečo nie je v poriadku,

že v nás zabije aj tú poslednú dávku optimizmu,

možno je to osud alebo nejaká náhoda,

že nám vládne elita tohto sveta,

tá istá elita čo spriada svoje plány,

aby nás ponorila do istej skepsy,

smerujú nás k tomu aby sme sa nenávideli,

aby sme to dobré v sebe rýchlo zabili,

určujú nám ako sa máme správať,

že ľudí čo k nám prídu máme vítať,

pretvárajú nám v hlave falošné ideály,

ktoré sú súčasťou mediálnej propagandy,

neverme všetkému čo nám reálne povedia,

lebo nie všetko v živote je pravda.

Rozbaľovačka č. 13 – Hex – Všetko najlepšie (kniha a 2 CD)

5. augusta 2016

Včerajšok bol zaujímavý v tom že mi prišlo niečo špeciálne čo sa často nevidí. Prišla mi kniha a 2 CD ktorú vytvorili Hex a nedávno som zažil ich skvelý koncert. Kniha je skvelou biografiou kde je veľa obrázkov a človek sa tam veľa dozvie o vzniku kapely, plus ešte k tomu 2 CD plné fantastických skladieb. Prvé cd sa nieslo v duchu tých najzásadnejších hitov a druhé cd bolo zaujímavé v tom že sa nieslo v duchu coverov, ktoré naspievali iní ľudia, ale ten výsledok znel naozaj pôsobivo a celistvo. Napriek tomu že ja som otvorený každému žánru, tak som sa tomu čo mi prišlo veľmi potešil.

13923819_10210528271705659_5482522938546031567_o 13925946_10210528269905614_7842086721691247116_o