Som sa postupne dostal do bodu kedy v sebe určité pocity riešim. Nedeje sa to nejakým náhodným spôsobom ako by si človek pomyslel, ale sú za tým určité skúsenosti. Uvedomujem si, že som žil v určitom unáhlenom svete, kedy som sa viacmenej nestihol zo všetkého tešiť. To náhlenie a to brutálne tempo som nezvládal, proste žiadny človek nedokáže takto žiť. Každý človek od života má nejaké očakávania, nič sa v živote neudeje náhodou. Neviem či som na tento život tak zvyknutý, aby som si povedal, že chcem žiť v neustálom ruchu. Tomu že sa niečo deje v živote sa človek tak či tak nevyhne a bude tomu čeliť. Proste človek bude vo svojom živote premýšľať nad tým, že s kým chce reálne byť a pri kom by sa necítil dobre. Viem že nie je dobré s takýmito myšlienkami neustále bojovať a nejako si ich v danej chvíli predstaviť. Nikomu nevidím do hlavy že čo pociťuje a nikto nevidí do mojej hlavy. Kopec ľudí mi môže povedať že vedia čo cítim, ale v skutočnosti to nevedia. Ale celkovo to takto funguje v živote každého človeka že sa musí z niečím vyrovnať. Ja sa tiež zo všetkými vecami vyrovnávam a neraz musím určité zmeny prijať, napriek tomu že nechcem. Vo svojom živote mám rád keď je všetko pokojné a harmonické, nemám rád dusnú atmosféru plnú čudných pocitov a výčitiek. Nechcem sa do určitých vecí miešať, lebo je lepšie mať od všetkého svätý pokoj a patričný odstup.
Pravdepodobne mi osud vyberá ľudí s ktorými chcem reálne byť alebo si s nimi písať. Ja proste nedokážem robiť niečo umelo nasilu a pretvarovať sa. Vybral som si zlatú strednú cestu, ktorá je pre mňa tou najlepšou a pri ktorej sa cítim reálne šťastný. Nebudem fungovať podľa zavedeného vzorca, že toto musí byť tak a tak. Každý človek ako má právo smiať sa, tak má právo aj plakať. Je jedno či od smútku alebo od dojatia, skrátka to na človeka určitým spôsobom doľahne. Nebudem klamať a hovoriť, že na mňa určité veci nedoliehajú, lebo doliehajú a neraz menia celú situáciu. Som sa dostal do bodu, kedy som viacmenej neutrálny a kedy sa snažím veci udržať v určitej rovine. Teda nemôžem povedať že môj život bol omyl, skôr omylom boli určité životné rozhodnutia. Ale všetko ostatné vo svojom živote neľutujem, lebo to tak malo byť. Nie vždy si môžem všetko vyčítať, lebo za mnohé veci som prakticky ani nemohol. Ale vždy platí že s kým človek je, tak taký reálne je a toto sa ma moc netýkalo. S každým človekom prakticky dobre vychádzam a nepotrebujem robiť nejaké rozbroje. Mnohým veciam sa vyhýbam cielene, lebo viem že čo môžu pre mňa predstavovať. Ale nikdy sa nevyhnem tomu, že ma život nejakou silnou skúsenosťou kopne do zadnej časti tela. Aj v Rockym bola jedna motivačná myšlienka, že je jedno koľko krát nás život zrazí na kolená, ale že či sme ochotný to všetko uniesť a vstať zo zeme. Mne sa to stávalo stále, mal som neustále pesimistické reči o tom, ako sa nič nedá. Ale v skutočnosti sa dá všetko, len v živote okrem toho zdravia by mal hľadať aj vnútorný pokoj a nielen navonok ale aj vo vnútri.
Celý náš život je práve o tom, ako sa zo všetkým dokážeme vyrovnať a že či vôbec dokážeme bojovať. Nie každý človek dokáže mať pevnú vôľu a motiváciu v živote. Bolo v mojom okolí kopec ľudí čo psychický tlak na svoju osobu totálne nezvládli. Nakoniec prepadli depresii a nedokázali sa potom dostať s dna, lebo dostať sa s depresie je v živote človeka najťažšie. Depresia v človeku zničí absolútne všetko a aj motiváciu v lepšie žitie života. Toto sa mi stalo pri prvej skutočnej láske, pri ktorej som rozchod najťažšie znášal a cítil som že môj život nemal žiadny zmysel. Proste som nedokázal pokojne spať, trpel som depresiami najvyššieho kalibru. To že som spoznal iné dievča, ktoré ma postupne dostávalo s tých všetkých negatívnych pocitov bol najkrajší. Rozumela mi a doteraz mi rozumie, že som rád za také krásne priateľstvo. Ale aj rodina pri mne v každom ohľade či bolo dobre alebo zle, ale reálne stáli a budú navždy pri mne stáť. Moja bolesť s prvého vzťahu prešla úplne až štyri roky dozadu v novembri a v jeden rok sa všetko začalo určitým spôsobom meniť. Zistenie že mám sesternicu o ktorej som nikdy nevedel, pre mňa bol najkrajší a cítil som sa vtedy veľmi dojatý. Vždy je super vedieť v živote, ak má človek okolo seba niekoho blízkeho z rodiny a predsa to človeku dodá takú istotu. Zo stredného Slovenska je to pre mňa najlepšia sesternica akú mám a s ktorou sme povahovo rovnaký, ako mám rád aj tých ostatných z rodiny, ale to zistenie vo mne prebilo takmer všetko v mojom živote.
Zmenil sa mi život k lepšiemu a myšlienka ju vidieť naživo bola strašne silná. V jednej chvíli som okrem nej nevnímal nič, miestami som mal pocit že sa zastavil čas. Zrazu všetky myšlienky nám lietali po hlave samé a zistili sme že premýšľame úplne rovnako. Je akoby mojou vernou kópiou, možno že máme odlišné spôsoby života a inak vnímame veci okolo ale srdcom a dušou sa máme radi. Stretnúť sa s ňou a objať ju bolo to najkrajšie, čo sa mohlo v mojom živote stať a som rád že to vyšlo minulý rok dvakrát a veríme že to nebude naposledy. Proste ten pocit nájsť v niekom svoju dvojičku v myslení bolo super. Zrazu je celý svet krásny, ako človek vo svojom živote nájde spriaznenú dušu a to nemusí byť v citovom vzťahu. Niekedy fakt stačí v živote si nájsť, zopár priateľov ktorí človeka nepodrazia a ktorí ho reálne podržia. Proste vo svojom živote človek nepotrebuje mať materiálne veci, aby mohol byť skutočne šťastný a stačí sa uspokojiť aj s tým málom čo máme. Nech sa deje v našom živote čokoľvek, tak ho musíme nejakým spôsobom zvládnuť a dôležité je, aby bol človek pokojný. Ten v ktorom stále niečo lomcuje, tak sa nikam nedostane a maximálne sa môže dostať do jamy levovej. Vždy sa dá nájsť svetlo na konci tunela, napriek tomu že tam býva riadna tma. Ak človek večne tápe v minulosti a nebude sa pozerať do prítomnosti, tak to bude mať v živote riadne zložité a bude stále z niečím bojovať. Celý život je o tom, aby človek našiel samého seba a vytvoril si v sebe tú svoju vlastnú entitu. Entita je myslená ako vnútorné druhé ja človeka, lebo je iné premýšľať srdcom a iné je rozmýšľať vlastným rozumom čo nás často ovplyvňuje.
Ja som sa celý život určitým spôsobom hľadal a trvalo dlho nájsť v sebe určitú rovnováhu. Striedali sa vo mne rôzne pocity, kým som sa dostal do polohy v ktorej sa momentálne nachádzam. Ako moja povaha sa nikdy nejako nemenila, skôr sa menili životné priority. Neskôr som začal chápať, kedy musím povedať nie a s čím musím reálne súhlasiť. Ale celkovo ma dosť ovplyvnili ľudia okolo mňa, teda okolie a aj tí čo sú ďaleko. Každá zmena v mojom živote sa neudiala náhodne, ale za určitého podnetu s ktorým som sa vôbec nestotožňoval. Nebudem hovoriť že mám rád zmeny, lebo ich nikto nemá rád. Spočiatku som bol skoro vo všetkých veciach otvorený a do všetkého šiel s jasnou motiváciou, teraz viacmenej premýšľam o tom čo reálne spravím. Uvedomujem si, že koľko vecí v živote som robil prakticky bez nejakého rozmyslu alebo za účelom náhlenia. Všetky chyby v živote sa robia práve s toho, že všetko v živote chceme čo najskôr mať. Ale niekedy treba spomaliť a uvedomiť si, že nie je všetko zlato, čo sa skutočne blyští. Proste celý náš život je založený na maličkostiach, ktoré si uvedomíme až neskôr. Pochopíme že všetko sa v našom živote udialo s určitého dôvodu. Ako si každým dňom uvedomuje istých vecí a príde na to, že každý deň prináša iný príbeh. Príbeh na základe ktorého spoznáva nových priateľov a popri tom stratí tých s ktorými si vôbec nerozumie. Vážim si každého jedného rána a zistenia že si život užívam celých 24 hodín a nie polovicu dňa ako kedysi. Som rád že mi pomohla aj kamarátka ktorú poznám 7 rokov a že mám s ňou najlepšie priateľstvo a dostala ma do stavu uvedomenia. Som šťastný že mám v sebe ten svoj vnútorný pokoj a že mi nič nechýba, že môžem aj slobodnejšie myslieť.
Proste ten pocit byť sám zo sebou vyrovnaný je najkrajší, lebo viem že ma konečne nič nezaťažuje. Neviem kedy som sa tak reálne cítil, ale od septembra minulého roka to tak je. Ako som vďačný čo som sa naučil, ale myslím si, že škola života ma naučí omnoho viac a naučí ma slobodnejšie uvažovať. Neraz vo svojom živote stretnem náhodných ľudí ktorí sa popýtajú ako sa mám a o to viac som za to vďačnejší. Ako tiež sa nestretávam s každým, lebo nie pri každom sa môžem cítiť skutočne dobre. Ja sa radšej stretnem s tými priateľmi, ktorí sa chcú stretnúť preto, aby boli so mnou a nie iba s čistej vypočítavosti. Neraz chápem že koľko ľudí má vlastné životy a nie vždy to časovo vychádza, ale chce to skutočne všetko čas. Som rád, že som tam, kde som mal byť už dávno a že som skutočne vyrovnaný. Byť vyrovnaný je vôbec to najsilnejšie čo môže existovať v našom živote. Uvedomujem si, že náš život nie je vždy vo všetkom ideálny, ale o to viac sa človek musí naučiť zo všetkým žiť. Niekedy musíme padnúť na samotné dno, aby sme si všetko okolo seba uvedomili. Nerátajme s tým že náš život bude jednoduchý, lebo nebude a bude nám do cesty stavať určité prekážky. Len je na nás, či to dokážeme všetko nejakým spôsobom zvládnuť a zmena myslenia je základom celého úspechu. Robme veci tak ako ich cítime, ale robme ich s dostatočným rozumom a naučme sa priznať si chyby. Na svete nikto s nás nie je dokonalý a nemôžeme čakať že takí budú všetci. Každý má to svoje s čím musí reálne bojovať a každý by si mal zachovať pokojný postoj. V živote je dôležité, aby sa človek naučil stáť na vlastných nohách a aby sa nenechal všetkými ovplyvniť. Základom je byť sám sebou a to nás v živote posunie na iný level, na taký ktorý ešte budeme spoznávať.
Vnútorný pokoj som dosiahol, nielen tým že som chcel, ale aj tým že mi k tomu dopomohli ľudia. Proste cítim že ma vnútorne nič nerozhádže, maximálne len vtedy ak je niečo šokujúce, ale aj tak sa cítim pokojne. Robím veci čo ma bavia a mám pokoj od toho čo ma nebavilo a nijakým spôsobom ma to nenaplnilo šťastím. Lebo viem že ak milujem to čo robím, tak nikdy nebudem nešťastný. Lebo ak človek do toho vloží srdce a dušu, tak sa mu to v dobrom nejakým spôsobom vráti. Vnútorný pokoj nie je o tom, že chcem mať od všetkých pokoj a kašľať na nich, vlastne je to také upokojenie duše, mysle a srdca. Už keď si pustím hudbu, ktorá vo mne vyvoláva pokojné stavy, tak viem že radšej spomalím. Nepotrebujem sa plašiť a ponáhľať sa niekam, lebo nech sa deje v mojom živote čokoľvek, tak čas bude utekať tak či tak a ja to nezmením. Skrátka je to kolobeh života, ktorý funguje už dlhé storočia a musíme ho nejakým spôsobom prijať. Hlavne nesmieme sa chovať ako stádo oviec a nechať si nanútiť určitý spoločenský systém pri ktorom ľudia stratia rozum. Každý by mal nájsť v sebe určitý pokoj a nereagovať na každú jednu vec prudko, lebo neraz musíme v sebe pocity kontrolovať. Nie je to ľahké, ale vždy sa to dá a hlavne človek musí chcieť bez zbytočných výhovoriek, lebo povedať nedá sa dokáže každý. Každý človek dokáže mať zdravé myslenie a zdravý rozum, len sa nesmie nechať ovplyvniť všetkým čo sa deje vo svete. Ja sa vo veľkej časti nad vecami pousmejem a poviem si, že je super nebyť v stáde a mať svoje vlastné myšlienky. Ani jeden človek by sa nemal báť byť iný a nemal by byť ovplyvnený zaužívanými šablónami, lebo každý človek má právo slobodne myslieť a povedať veci čo skutočne vo svojom srdci cíti.
Jozef Blšák - O mojom vnútornom svete 