Rozhovor z mojou maličkosťou pre Weboviny.info

Ľudia sú ako tie najúžasnejšie knihy sveta – môžete ich čítať aj stokrát, vždy v nich niečo nové objavíte. Je to vďaka tomu, že nás donútia premýšľať … Dnes publikujem prvý rozhovor s úžasnými ľuďmi… Jozef Blšák, mladý bloger s rozletom myšlienok na všetky svetové smery. ..

Jozef, bloguješ na súčasnom blogu už vyše roka, predtým si mal viacero pisateľských projektov….čo bol v tvojom živote úplne prvý impulz písať, respektíve založiť si vlastný blog?

Zdravím teba a aj čitateľov stránky Weboviny.info. Kedysi som písal pre blog, ktorý som si založil na stránke SME. Tam som vlastne tiež písal svoje pocity, čo som neraz prežíval v živote, svoje skúsenosti, názory, len neskôr som zistil, že ešte to moje písanie nebolo na takej úrovni, aby som ho mohol predstavovať svetu. Čo bolo mojim impulzom založiť blog? Pred blogom som začal viac pracovať s písaním a celkovo zo štylistikou písania, písal som niečo aj vo Worde. Ako prišli prázdniny, tak som si povedal že v septembri založím blog, keďže som písal predtým nejaké krátke článočky, teda som cítil že mi to písanie ide lepšie (dodnes sú nepublikované na Facebooku), potom som sa poradil z mojou najlepšou kamarátkou, kedy ho mám založiť, tak mi odporučila, že čo najskôr a tak som ho nakoniec založil 2. augusta.

Aj dnes bloguješ z rovnakých pohnútok, alebo ťa blogovanie už posunulo inam? 

Stále píšem z rovnakých pohnútok, ale samozrejme sa tú myšlienku snažím viac rozvinúť. Chcem vzbudiť u čitateľa že o čom tá daná myšlienka skutočne je. Celkovo keď píšem článok, tak si na každom riadku dávam záležať. Niekedy článok napíšem rýchlo, inokedy pomalšie, to záleží aj od toho, že o čom bude. Keď téma v ktorej poukazujem na nejakú skutočnosť, tak sa mi ten článok omnoho ťažšie píše a keď je to ľahšia téma, tak potom aj to písanie bolo ľahšie.

Pamätáš si na svoj najťažší článok? Je taký, ktorý ti utkvel v pamäti práve preto, že sa ti ťažko písal?

Môj najťažší článok sa volal Sila internetu a jeho hrozby. Upozorňoval som v ňom, že nielen všetko je dobré na internete, ale nájde sa tam aj niečo zlé. Často sa zdá niekedy, že ľudia príliš podceňujú silu internetu. V konečnom dôsledku tak ako Facebook môže mať tie dobré vlastnosti, tak aj má opačné. Rovnako to je s Pokecom, má isté výhody, že si môžeme z ľudmi písať a zároveň nás oberá o drahocenný čas, čo by sme mohli byť s priateľmi. Každá internetová stránka má niečo do seba, ale stále platí jedna zásada, všetko treba využívať z mierou. Okrem toho virtuálneho sveta, netreba zabúdať žiť aj ten reálny svet.

Niektorí blogeri píšu veľmi impulzívne, v jednom momente v nich skrsne myšlienka a v druhom je už nový článok na blogu. Iní zas plánujú na týždne dopredu, vo všetkom majú jasno…kam sa radíš ty? Ako si vyberáš témy na články?

Ja som tá prvá kategória, ten nápad na ďalší článok mám večer a potom na druhý deň to napíšem. Neraz aj dopredu pripravím ľudí na článok, že o čom bude a že čo ten článok človeku dá. Témy si vyberám jednoznačne aj na základe svojich skúseností, teda môžem povedať, že čerpám zo života a z jeho reálnych udalostí, čo sa v ňom udejú. Snažím sa ľudom poskytnúť svoj autentický pohľad na život a samozrejme sa snažím ľudí v tých článkoch motivovať k tomu, aby sa nevzdávali svojich snov a išli ďalej v živote.

Veľmi otvorene dokážeš písať o svojich myšlienkach a pocitoch. Je to pre teba jednoduché – alebo sa musíš svojim spôsobom prekonať, aby si išiel s kožou na trh?

Je to pre mňa rozhodne ťažšie, keďže často na seba nesiem zodpovednosť, že tými článkami ovplyvním strašne veľké množstvo ľudí. Často krát si uvedomujem, že odhaľujem kúsok svojho ja a že nie každý to dokáže prijať. Proste sú dve skupiny ľudí, jedna skupina bude skalná, čo mi bude držať palce a tá druhá skupina tej moje písanie nič nedá a nebude sa jej štýl môjho písania vôbec páčiť. S kožou na trh ísť je čoraz ťažšie a ťažšie, ale potom keď sa ten výsledok podarí, tak si poviem, že ten výsledok za tú námahu skutočne stál.

V jednom svojom článku píšeš, že náš život sa skladá zo snov a predstáv. O čom snívaš ty – ako bloger? Aké sú tvoje blogerské sny?

Z pohľadu blogera určite snívam aj o tom, aby môj blog oslovoval čoraz viac a viac ľudí. Aby môj blog oslovil každú cieľovú skupinu, či mladšiu generáciu alebo aj tú staršiu generáciu. Samozrejme ďalší sen je, spojiť blogerskú komunitu, viac ťahať jej autorov do popredia a podporovať ich tvorbu. Lebo blogerov na scéne je strašne veľa a presadiť sa s blogom, je často krát umením. Nie vždy je snaha blogera niečo spraviť ľudmi cenená, ľudia si dlhšie zvykajú na jeho štýl písania. Určite snívam o tom, aby môj blog poznalo viac ľudí, nielen priatelia, ale aj niektoré webové stránky.

To je veľmi inšpiratívny cieľ – spájať blogerskú komunitu. V čom vnímaš výnimočnosť, alebo povedzme spoločenskú hodnotu blogerov a ich blogov?

Určite každý bloger do svojej práce, chce dať jednoznačne to najlepšie a dať tomu svojmu blogu, nejakú výpovednú hodnotu. Každý blog je sám o sebe výnimočný, iný, tak ako aj myšlienky autorov. Mnoho blogov určite dáva ľudom aj tú spoločenskú hodnotu, motivuje ich, aby sa na život pozerali z lepšieho pohľadu. Autori okrem toho že píšu, tak dávajú do článkov svoje vlastné ja, vďaka čomu sa ľahšie dokážu ľudia s nimi stotožniť. Preto sú tieto blogy naozaj výnimočné a malo by sa im venovať čo najviac priestoru, lebo vždy sa nájdu ľudia, ktorí majú potenciál svojim blogom skutočne zaujať.

zdroj: weboviny.info

http://www.weboviny.info/rozhovory-jozef-blsak-bloger/

Autorka rozhovoru: Martina Lukáčová

Rozhovor z ľudmi na ASK.FM (tretia a zároveň posledná časť)

Po dlhom čase ako tvorím túto sériu rozhovorov teda otázok a odpovedí od ľudmi, tak som sa rozhodol ako ju zakončiť. Pre mňa to nie je ľahké, keď si ľudia túto sériu dosť išli a zároveň tými odpoveďami sa niečo dozvedeli o mne. Takto ma ľudia spoznali a zistili, že som obyčajný človek, tak ako každý iný. ASK.FM bola pre mňa iba obyčajná stránka, kde som sa zaregistroval s tým cieľom, aby mi tam ľudia písali nejaké otázky. Nechodili mi zo začiatku žiadne otázky a chcel som to zrušiť, ale potom mi neskôr začali pribúdať s každého okruhu tém a u ľudí to začalo mať úspech, Verím že tieto otázky a odpovede, ľudí príjemne prekvapili a niektorých potešia.

S kým si naposledy mal(a) vážny rozhovor?

Najvážnejšie rozhovory mám neraz zo super kamarátkou Evkou a ďalšou super kamarátkou Elenkou.

Koľko máš zubov?

Strašne veľa, kebyže mám písať koľko ich je skutočný počet, tak to trvá do polnoci. (smiech)

Máš radšej film alebo divadlo?

Ja to neporovnávam, ja mám rád oboje.

Čo by si robil(a), keby si vedel(a), že sa to nemôže nepodariť?

Čo by som robil, kebyže viem, že sa to nemôže podariť, tak spravím niečo iné, čo bude lepšie.

Komu si naposledy poďakoval? 

Ja som príliš vďačný, ďakujem každému dokonca aj za tie najväčšie maličkosti a ďakujem za otázku.

Kde si teraz?

Doma, ale radšej by som bol s človekom ktorého tajne milujem.

Mesto alebo vidiek? Čomu dáš prednosť?

Je to ťažký výber, ale pravdepodobne mesto, keďže na dedine by som nedokázal vôbec žiť.

Ako často prechádzaš ulicu, keď svieti červená?

To je ťažké povedať ako často, aj keď väčšinou skôr keď je zelená.

Máš rád(a) olivy?

Olivy mám rád, málo ich jedávam, ale chutia super.

Koľkokrát denne si umývaš ruky?

Každý deň.

Si pravák alebo ľavák?

Som pravák, aj keď prakticky skoro všetko robím ľavou rukou.

Chcel(a) by si žiť v inej krajine?

V inej krajine, ako nie, skôr v inom meste.

Koľko hodín denne počúvaš hudbu?

Hudbu počúvam stále, ako sa len môže dať.

Znášaš lepšie teplo alebo zimu?

Teplo je lepšie, lebo pri zime vždy nastáva stav, kedy mi býva zle.

Páči sa ti tvoje meno?

Páči, nemenil by som ho.

Kde predpokladáš, že budeš za päť rokov?

Za päť rokov, pravdepodobne v inom meste, uvidím aké životné možnosti prídu.

Koľkokrát denne ješ?

Tak primerane, ani veľa a ani málo. Človek či sa prežiera alebo nie, aj tak pribere.

Chodíš radšej pešo alebo jazdíš na bicykli?

Lepšia možnosť je niekedy ísť peši, ako ísť na bicykli.

Aký máš zrak?

Zrak mám veľmi dobrý, niekedy vidím to čo by som ani nechcel vidieť. (smiech)

Keby si mal napísať knihu – o čom by bola?

O mojom živote, všetko by bolo popísané do bodky a do písmena, každý jeden krok. Tá kniha by bola autobiografická, takže by tam boli aj autentické veci, ako vnímam život a čo sa v ňom zmenilo.

Vieš dobre kresliť?

Viem, aj keď skôr väčšinou vyzerá amatérsky, napríklad moja najlepšia kamarátka Veronika vie krajšie kresliť a kreslí z neskutočným citom. 🙂

Aká je tvoja obľúbená spomienka z detstva?

Nedá sa povedať, že mám iba jednu spomienku z detstva. Je ich dosť veľa, ale spomínal si, ako som bol raz v škole, to bolo Mikuláša a rozdávali sa darčeky a deti niečo mu spievali, ako prišiel na mňa rad, tak som zahlásil že Mikuláš je podvodník že to ten pán učiteľ, ktorého som kedysi poznal. Alebo som sa schovával pod lehátko a kopec iných srandičiek.

Ktoré tri prídavné mená ťa najlepšie charakterizujú? 

Sila, Pravda, Láska.

S ktorou celebritou by si chcel(a) stráviť deň?

Pre mňa taký vzor, s kým by som sa v skutočnosti chcel stretnúť a stráviť deň je Barborka Žilecká. 🙂

Ako dlho ti ráno trvá, než sa vypravíš?

Pár minútiek, alebo podľa kedy vstanem. Keďže vstávam skoro, tak to netrvá dlho.

Ako často si upratuješ v izbe?

Podľa potreby, ako príde. Ja moc nemám neporiadok v izbe, ale sú chvíľe kedy raz za čas spravím revíziu celej izby a poupratujem kompletne celú izbu.

Ako ťa zmenili životné skúsenosti?

Vo veľkej miere ma zmenili, keďže potom prišli momenty, kedy som vo svojom živote začal inak uvažovať. Ako som založil blog, tak sa mi prakticky zmenil život, keďže predtým, som si všetky svoje pocity vybíjal inde a takto keď sa rozpíšem na blogu, tak som kľudnejší, lebo viem, že to čo robím, ma v istej miere aj upokojí.

Cítiš sa starší alebo mladší než v skutočnosti si?

Cítim sa starší srdcom a mladý rozumom, že srdce a rozum vo mne neustále prevládajú.

Máš radšej ovocie alebo zeleninu?

Ovocie.

Čím si si istý/istá?

Som si istý len tým, že ľudia ktorý stoja pri mne ma nezradia.

Aký je tvoj obľúbený film so zombie?

Svetová vojna Z.

Aký máš obľúbený obchod s odevmi?

Exisport.

S kým tráviš najviac času?

S ľudmi v škole.

Čo si si naposledy kúpil a potom si to oľutoval? 

Zatiaľ všetko čo som mal, tak som neľutoval.

Keby si mohol/mohla mať exotické zvieratko, aké by si si vybral? 

Hehe tak určite nejakú koalu. 🙂

Keby si mal niekoho previesť po meste, odkiaľ si, kam by si ho vzal najprv? 

Určite by som ho previedol niekde, kde sú nejaké pamiatky a aby mal nejaký zážitok vo svojom živote.

Aký najlepší film si v poslednej dobe videl? 

V poslednej dobe, tak určtie by som najviac vypichol film Únos, ktorý ma milo prekvapil, aj keď tam hral herec ktorý mi nebol kedysi najbližší, tak tým filmom si ma získal.

Ako najdlhšie si mal neostrihané vlasy? 

Tak jednoznačne 4-5 mesiacov, teraz si už na to presne nespomeniem.

Čo by si robil, keby si stretol mimozemšťana? 

Jedine by som sa zľakol a utekal by som najradšej preč od neho.

Cesta našich krokov žije navždy!

V našom živote sa udialo neraz kopec vecí, ktoré nás nejakým spôsobom ovplyvnili. Teda viem, že v mojom prípade prišlo kopec impulzov, kedy som si musel povedať, že musím proste žiť inak. Svoj život začínam brať vážnejšie a zisťovať že je cestou plnou nástrah, radosti, starostí a neraz aj problémom. Neraz sa treba cez všetko dostať a povedať že všetko má svoj význam a vždy bude mať. O tom je celý život, aby sme pochopili jeho skryté významy. Celý čas si treba uvedomiť, že nič v našom živote nie je nemožné a ani naše kroky netreba ľutovať. Len treba vedieť, že či to, čo robíme nás robí štastnými alebo nie.

Keď je človek dieťaťom tak nerieši nejaké životné stresy, ale to, ako prežije svoj vlastné detstvo a keď dospeje začne vnímať všetky aspekty života a chápať prečo sa dané veci dejú. Sám viem že čo všetko som si musel preskákať a do tých vecí málokto vidí. Cez mnohé veci som sa musel preniesť a nejako aj cez tú bolesť, som musel ísť ďalej a dokázať, že nedokážem stáť na jednom mieste. Moje vnímanie určitých vecí je iné, než bolo kedysi v dávnych časoch. Moja cesta bola neskutočne zložitá, aby som pochopil, že sa dá na nej nájsť vnútorný pokoj. Každý krok v živote nás postupne začne zocelovať, skúsenosti nás posunú niekam ďalej a neskôr sa aj vnútorne posunieme.

Kopec našich myšlienkových pochodov vzniká z určitých situácii, čo v našom živote nastanú. Neraz sa pozastavujeme nad každou maličkosťou a hneváme sa keď nám niečo nejde. Ale pravdepodobne dané veci v živote sú nám dané a musíme sa naučiť s nimi žiť. Musíme ich prijať a povedať si, že každú chvíľu v živote treba nejako využiť. Každý z nás má svoj životný príbeh a snaží sa ním žiť, niekto si zakladá čestnosti a úprimnosti, iní si zas zakladajú na klamstvách a sľuboch o tom, že čo všetko zmenia, popri tom sa žiadnej zmeny človek nedočká.

Niekedy vo svojom živote musíme zistiť, že naše chovanie bolo častokrát iné než je teraz, preto cesta našich krokov žije navždy. Teda to znamená, že človek sa časom mení a často sa mení aj jeho pohľad na svet. Pri sebe pociťujem tiež rovnaké pocity a často moja vonkajšia a vnútorná podoba bola iná, než by sa ľudom mohla zdať. Celkovo ako začala prichádzať modernejšia doba, tak aj ľudia sa začali meniť vo svojich názoroch a pocitoch, čo znamená že boli nestály. Aj ja koľko krát som musel isté veci zmeniť a prekopať, aby som sa dostal do správneho bodu. To aké spravíme kroky, záleží len na nás a od tých krokov sa doslova odvíjajú naše rozhodnutia a myšlienky. Niekedy musíme zájsť aj na dno, svojich možností, aby sme niečo skutočne dokázali.

Náš život sa odvíjal aj od toho, že sme začali chodiť do školy, učiť sa nejaké nové veci a prispôsobovať sa tomu aké nám život prichystá prekážky. O tomto to je a zároveň sme spoznávali určitých ľudí, ktorý sa neskôr stali naši kamaráti alebo priatelia aj máme istotu, že im môžme zveriť svoje vlastné tajomstvo. Ja som vo svojom živote spoznal veľa ľudí, niektorí zostali pri mne a niektorí odomňa museli odísť, aj keď to bolelo, ale musel som ísť ďalej a viac prehodnocovať svoje kroky. Boli časy, kedy vo mne bola naivita, aj keď stále za chybu považujem, svoju prílišnú dobrotu. Každý z nás máme nejaké chyby, ale máme aj veci, ktorými vieme doslova prekvapiť a potešiť ľudí naokolo. Ale som štastný, aj za tie veci čo nevyšli, lebo ma naučili byť silným človekom.

Každý náš krok je cestou k úspechu a je iba na nás, čo dokážeme v skutočnosti spraviť. Veľa vecí sa nestane náhodou, ale je to našim pričinením. Každý náš úspech si musíme vybojovať a dokázať že dané veci zvládneme o tomto to je celé. Sám viem, že niekedy trvá dlho kým určitý úspech získame, ale neskôr sa to podarí, keď si človek verí. Vlastne niekedy je to aj o prístupe k živote. Začínam chápať, že za každým krokom bola námaha a sebazaprenie s tým životom niečo spraviť.  Aj moja sebapremena vychádzala z určitých podnetov, ktoré začali potláčať moju vlastnú sebaľútosť a depresie. Najme tie depresie boli hlavným kameňom úrazu, prečo k tej sebapremene došlo.

Aj preto viacmenej som začal v rámci toho počúvať aj inú hudbu, pri ktorej sa doslova snažím uvedomovať, že prečo žijem a že aké mám vo svojom živote skutočné poslanie. Tak som zistil, že chcem šíriť presne podobné posolstvo, ako ho šíria aj hudobníci. Potom som zistil, že okrem počúvania uvedomelej hudby, som chcel aj niečo napísať. Často hudba ma ovplyvňuje v písaní, keďže niekedy bez hudby nedokážem napísať ani jeden riadok. Preto som založil blog, aby som dokázal do neho pretaviť všetko čo ma teší alebo trápi a aby som si to nevybíjal na sociálnych sieťach. Proste ako plynul čas, tak veci ktoré ma kedysi nezaujímali, tak ma začali viac zaujímať. Začal som riešiť politické myšlienky, upozorňovať ľudí na veci, ktoré nemajú odvahu riešiť a začal som písať uvedomelú pravdu

Preto som začal zakladať stránku s tým cieľom, aby som na dané veci upozorňoval. Preto aj moje názory boli od roka do roka iné, než sú. Prakticky som to zakladal, bez nejakého proma, bez upozorňovania a bez nejakého sponzora. Napriek tomu si k stránke našlo strašne veľa ľudí a veľa ľudí ma podporilo. Prakticky tvorím nezávisle a všetky témy si prakticky vymýšlam sám, ako sem tam mi niekto niečo poradí, ale snažím sa prísť, ako priniesť ľudom niečo čo bude mať nejakú hlavu a pätu. Teda každý krok čo sa stane, tak si ľudia pamätajú a presne s takým cieľom robím aj články. Preto moje články najviac ovplyvňujú ľudí a aj ich názory na mňa.

Všetky kroky ktoré učiiníme, tak sa odrazia do našej večnosti. Nevieme odhadnúť čo sa udeje, dokiaľ to neskúsime. Nedá sa odsudzovať človek, pokým si neprejdeme a neobujeme si jeho topánky. Nesúďme kroky človeka, keď nevieme čo im v skutočnosti predchádza. Všetko čo urobíme, tak môže na nás zanechať následky a aj na tých ľudí. Preto si treba vážiť tie okamihy, čo sú a tešiť sa s nich. Som štastný, že mi osud dal priateľov ktorý ma dokážu pochopiť a pri ktorých sa necítim sám. Preto každý náš krok, čo urobíme si treba zvážiť a zamyslieť sa nad ním. Hľadajme vo svete, len to čo je krásne a nehľadajme chyby na človeku, lebo všetci sme si rovný a vždy si budeme. Aj keď každý z nás ide prakticky už iným smerom, ale duševne všetci budeme spolu.

Zlodej

Opäť po dlhom čase som sa rozhodol, že poukážem na veci svojim pohľadom. Väčšina ľudí si všíma čo sa v našom štáte robí a začína to riešiť protestami, ktoré vyjadrujú nesúhlas s týmto systémom, čo tu funguje. Názov zlodej vystihuje našu súčasnú vládu a celú politiku ktorá zavádza občanov neustálymi sľubmi o tom, čo bude lepšie. 24 rokov po nežnej revolúcii, sa prakticky všetko začalo meniť k horšiemu. Neviem ako sa žilo za komunistov, ale s počutia mnohých ľudí viem, že sme si aspoň všetci boli rovní. Neriešilo sa, že či dakto rozkrádal štát a aj keď sme nemali toľko možností, tak sme sa mali omnoho lepšie. Bolo aj viac peňazí na všetko, nerozkotúľalo sa to hneď, ako je tomu napríklad teraz a žil sa lepší život. Zdravotníci tu boli vždy pre občanov nonstop a teraz človek doslova bojuje o život, aby sa do nemocnice dostal včas.

Za tých čias čo boli, proste musel každý robiť, bez ohľadu či bol čierny alebo biely, proste musel robiť, lebo by ho inak zavreli do basy. Nikto sa nad nikoho nepovyšoval a človek nemusel nikde odchádzať za prácou do zahraničia a mal sa tu priam kráľovsky. Celkovo aj s tých peňazí, čo človek nejako zarobil, dokázal prežiť, kúpil si nejaký byt a bol s tou rodinou, aspoň dobre zabezpečený. Ku každému človeku sa pristupovalo bez rozdielu, neriešilo sa, že je človek z vyššej vrstvy alebo s tej nižšej vrstvy, každý musel makať a ani sa toľko nekradlo, možno že aj áno, ale bolo aspoň nejako ošetrené. Neriešila sa chudoba a každý sa mal proste dobre, dostával toľko financií, aby mohol prežiť, ale teraz načase si priblížiť viac súčasný systém.

Spomínal som na začiatku článku, že po nežnej revolúcii, sa začalo meniť všetko k horšiemu. Každý politik si začal kupovať nejaké majetky, teda Mečiar mal Elektru, čo sa dodnes rieši, Majský mal niečo z nebankovými subjektami BMG Invest, teda tá firma už prakticky skrachovala a samozrejme aj kopec ďalších politikov a poslancov má prsty v tom, do akej úrovne dostali tento štát. Neraz boli aj sľuby o tom, že keď budeme v EÚ, že sa budeme mať dobre a stal sa pravý opak, každým rokom sa máme len horšie,.Jediný človek čo reálne povedal, ako na tom bude Slovensko keď bude v EÚ bol dnes vloger a bloger Rudolf Vaský. On ako jediný sa postavil proti názorom politikov a povedal že to bude kriminálne šialenstvo. Mal pravdu, lebo od daného momentu, všetko v tomto štáte prestalo fungovať.

Každá vláda sľubovala nejaký predvolebný program, ale ani tretina z neho nevyšla. Začalo sa žiť úplne inakšie, ako sa žilo predtým, zrazu sa začali robiť ľudské rozdiely a čoraz viac začala pribúdať kriminalita. Okrem politikov sú ďalšia skupinka Rómovia. Doslova tiež rozkrádajú tento štát a chodia kradnúť, len preto, aby nejako prežili a aby ich nikto pri čine nechytil. Rómovia pre tento štát nerobia vôbec nič, teda sú aj tí slušní, ale je ich len mizivé percento. Teda žijú z našich sociálnych dávok, teda doslova a do písmena. Všetky peniaze buď prechlastajú alebo ich minú na hazardné hry a vtedy keď je neskoro, padnú tvrdo na hubu a môžu akurát tak živoriť.

Rómska populácia nás bielych čoskoro vyhluší ako hadov a bude ich viac, než je bielych občanov. Všetky zákony čo boli postavené, tak len im mnoho vecí prihliada. Mnoho policajtov ich nemá odvahu ani čo i len zatknúť. Ako vždy sa oháňajú že ich my biely, doslova diskriminujeme, ale oni diskriminujú nás a to je nespravodlivé. Preto sa ešte nenašiel človek, čo by sa im postavil a ukázal im, že kto je tu autorita. Stále politici riešia rómsku otázku a majú v tom totálny bordel, takže je nemožné čakať, že sa dačo vyrieši.

Ako nezmyselné zákony sa schvaľovali, počas celého politického diania. Ale potom neskôr sa začala prejavovať chudoba a z niektorých ľudí sa stali žobráci. Lebo sa nenašiel nikto, kto by im skutočne pomohol a na tomto celá vec stojí a padá zároveň. Celý štát pomaly ale iste, je rozkradnutý s každej strany. Aj Fico čo pracuje s finančnými skupinami niečo sľuboval, teda tie jeho istoty a priniesli akurát to, že všetci mladí ľudia idú radšej do zahraničia za prácou, akoby mali robiť za pár šupiek na Slovensku. Neustále počúvame argumenty, že kade idú peniaze z eurofondov, len nejdú do školstva, zdravotníctva a do zložiek, kde sa doslova zachraňuje život. Politici sú banda zlodejov, čo tento štát rozkrádajú do ostatku a smejú sa nám do tváre. Okrem zlodejstva je tu aj korupcia a manipulácia z bežným občanom, čo naletí na nejaké sľuby, najme starší dôchodcovia sú dosť naivný. Polícia a súdnictvo je najviac skorumpované, potom nečudo keď celebrite za vraždu človeka dostane 3 roky a normálnemu človeku by naparili 15-20 rokov. Je to smutné, že nie na každého platí rovnaký meter.

My fakt žijeme tak, že sa blížime k hranici chudoby a biedy. Celkovo človek je rád, že má nejakú prácu a že má ako vôbec uživiť svoju vlastnú rodinu. Človek už je fakt dakedy ako otrok, keď maká a nedostane taký plat, aký by si v skutočnosti zaslúžil. Ešte samotní cigáni, čo žijú zo sociálnych dávok, tak dostanú omnoho viac peňazí než my, čo na nich sa dá povedať že robíme. Už dávno nefunguje ľudská solidarita, že proste človeka dokáže okradnúť, aj jeho vlastný kamarát a nielen o peniaze, ale rovno o celý jeho majetok. Každý pozerá len na hmotné statky človeka a nie na to, aký je človek vo vnútri. Aj kopec prípadov, čo sa mali vyriešiť, tak doteraz nevedia vyriešiť a všetko sa snažia politici a aj iní páchatelia ututlať. V tomto štáte nefunguje žiadna demokracia, len väčšina politikov sa snaží čo najviac nahrabať a pomaly už človek nevie, čo je na Slovensku, ešte našou pamiatkou.

Ako vždy prizvukujem, že Slovensko je krásna krajina a budem to prizvukovať veľa krát. Len v ňom vládnu nesprávni ľudia, ktorý pre občanov nerobia prakticky nič. Ľudia sa čoraz viac prebúdzajú a záleží im na tejto krajine. Verím že v tejto krajine, bude viac ľudí, čo sa budú snažiť prekopať tento systém. Celkovo aj cieľom tých protestov, bolo vyjadriť určitý názor na korupciu v parmalente. Verím že raz nastane nejaký spoločenský prevrat ktorého cieľom je revolúcia a zmiznú všetci tí zlodeji, ktorí rozkradli tento štát a vrátia peniaze do tých správnych rúk, teda do rúk občanov, čo si tu niečo skutočne odmakali. Jediné riešenie, ktoré skutočne máme, je nazývať veci pravým menom, to je jediná cesta k úspechu. Ja môžem len upozorňovať na dané veci, ale to ostatné nechávam na tých, čo sa lepšie vyznajú do celého politického diania.

 

 

 

Divák

V živote všetko vnímame, cítime a vnímame s pozície sledujúceho diváka. Máme nejaký názor na spoločenské dianie, jednu vec odsudzujeme a druhú vec zas oceňujeme. Je to presne, ako keď si sadneme k televízoru a pozeráme program ktorému doslova dvíhame sledovanosť. Koľko krát niekedy pozeráme na to, čo sa deje a nič s tým neurobíme, stojíme bezbranne a nevieme, či to čo spravíme je správne alebo nie. Ale vždy sa musíme sami rozhodnúť, čo urobíme, ale treba si dobre zvážiť všetky pre a proti. Na tomto je postavený náš život, na tom ako sa rozhodneme.

Koľko vecí sa v poslednej dobe udialo, že sa ich snažím brať inak. Snažím sa chápať, že všetko čo sa deje, tak má svoj určitý dôvod a vážiť si to, čo mám pred sebou. Nikdy som sa nezamýšlal nad životom, tak ako teraz a čoraz si uvedomujem. Som v pozícii, kedy sa snažím dané veci pochopiť a povedať si, že sa stali pre nejaký dôvod. Sledujem neustále čo sa deje, či to je v politike, alebo keď si vymieňajú ľudia názory cez internet a nadávajú si, namiesto toho, aby si z očí do očí povedali, ako dané situácie vnímajú.

Neskôr po pár videách som začal študovať čo znamenajú názvy genocída, korporatokracia a podobné iné až odborné slová. Čoraz viac začínam prichádzať na to, že pravda je ten najsilnejší nástroj, ktorý dokáže mnoho ľudí ovplyvniť a veľa s nich môže voči nám alebo mne samému zmeniť životnú filozofiu. Stále sa okolo nás dejú určité veci, neustále sa rieši, že kto aké zlo vykonal. Niekedy mám pocit, že ako sa ľudia neustále ponáhľajú, tak zabúdajú na to, že kto naozaj sú. Vždy vstanem s istým pocitom a poviem si, že by som niečo spravil, čo by človeku nejako pomohlo. Viem že to možno nedávam na verejnosti najavo, ale sám viem niekedy prečo.

Ako je správne vo veciach mať určitý názor, ale niekedy sú chvíle, kedy človek musí byť ticho. Nie preto, že by chcel, ale preto, aby toho, koho má rád nesklamal. Len nedá sa všetkým ľudom povedať, že toto urob a hento, lebo každý má inú povahu a prakticky, sme divákmi vo svojom vlastnom svete. Lebo každý z nás má priam iné myšlienky a iné riešenie, na to, ako riešiť skutočný problém. Nebudem sa nikdy hrať na mysliteľa pozitívnej energie, len som pozorujúci divák, čo chápe podstatu života po svojom.

Ako pozorujem ľudí, tak vidím, ako sa prestali smiať a zrazu svoj život predčasne vzdali. Niekedy si komplikujeme život, jednoduchými vecami s ktorých si robíme zbytočne ťažké a potom bedákame. Našu každodennú hlavu zamestnáva všetko, len nie to, čo by ju malo zamestnávať. Sústredíme sa na problémy iných a nesústredíme sa na seba a všetko náš zabitý čas, je iba o riešení problému za iného človeka. Všetko akoby bolo podľa nejakého scenára a nie veci okolo nás sú doslova náhodou. Neraz prídu situácie, ktoré nás nútia prehodnotiť isté veci v živote.

Koľko krát som sa niekedy pozeral na svet negatívne a cítim som sa doslova naštvaný. Ale potom som začal riešiť sociálno-filozofické myšlienky a na svet sa pozerať aj trošku pozitívnejšie. Začal som v samého seba veriť a postupne medzi ľudí šíriť nádej. Teda to nevidia, ale to aspoň cítia vo svojom podvedomí. V našom svete je tu zbytočná závisť, lebo všetci sme začali z ničoho a nad nikoho sa netreba vyvyšovať. Všetci máme svoj vlastný príbeh a sme výnimočný. Len niekedy sa bojíme výjsť s tej pomyselnej ulity a dokázať ľudom, že máme na viac.

Vždy sa dá žiť štastný a pokojný život, len závisí od ľudí, či dokážu vôbec niečo urobiť. Vo svojom vnútri verím v isté zázraky, že by sa mali ľudia spájať a nie na druhých hádzať špinu, ako sa to doteraz robí. Nikdy by človek nemal odsudzovať naše ľudské konanie, keď nevie čo mu v skutočnosti prechádzalo a aké mal možnosti. Často porovnávame neporovnávateľné, niekedy sa podriaďujeme nezmyslom a súdime človeka, len na základe istej klebety. To čo si myslíme, že je problém, tak je iba obyčajná bublina, ktorá neskôr praskne a zrazu sa človek upokojí.

Všetko sa sústredí len na to, že kto má akú moc, peniaze a postavenie v spoločnosti. Na skutočné hodnoty sa zabúda a ľudia prestávajú byť k sebe dobrý. Ale nehádžem všetkých do jedného vreca, lebo je istá skupina ľudí, ktorá je fantastická a ktorá ma nikdy nesklamala. Stále verím v niečo dobré, lebo vždy treba dať ľudom šancu bez ohľadu na to, aký sú. Stále treba hľadať nejaké riešenia, ktoré pomôžu všetkým, lebo všetci okolo nás, si zaslúžia pomôcť. Väčšina ľudí si zaslúži nádej v lepšie začiatky a v to, že nič nie je také zlé, ako sa zdá. Len niekedy sa tomu zlu prikladá až príliš veľká váha a zabúda sa na to, čo je dobré.

By som dodal len toľko, že netreba sa ničoho báť v živote, bez ohľadu na to, aký to bude mať na nás dopad. Lebo vždy má všetko nejaký zmysel, len ho človek musí v sebe nájsť. Všetci čo sa pozeráme, tak sa musíme pozerať na veci s toho lepšieho pohľadu. Ale niekedy musíme byť k sebe, aj správne sebakritický, lebo iba takto dokážeme byť lepšími. Sme diváci svojho vlastného života a preto si treba vážiť, každý jeden okamih, čo máme, ten život nie je ľahký, ale vždy je dôvod ho žiť. Hlavne dôležité je, aby človek sa nikdy nevzdával a aby dokázal nájsť v sebe, ten skutočný zmysel života. O tom je život a preto ten kto pochopí, lebo význam, tak sa stane silným a vyrovnaným človekom. Sám sebe som dokázal, že dokážem byť vnútorne silný a vyrovnaný, preto žijem tak ako najlepšie viem.

 

Hodnotenie daných vecí

V živote sa nám stane veľa vecí, čo nás v živote ovplyvnia bez ohľadu na to, aký majú na našu osobu dopad. Toto bude ďalší článok, kde všetko naozaj zhodnotím. Niekedy sa mi zdá, že v poslednej dobe, sa vytrácajú z nášho života veci, čo sú pre nás skutočne dôležité. Človek by mal aspoň na chvíľku spomaliť a spomenúť si na to, čo sa dialo v dávnej minulosti a akí boli v skutočnosti k sebe ľudia. Všetko sa deje nejako príliš rýchlo a človek si vôbec neužíva života, len prežíva a čaká na nejaké božie zmilovanie. Čaká kedy mu budú padať pečené holuby do úst a že všetko bude v pohode.

Žijeme v neustálom klamstve a v naivnom očakávaní, že nám budú ľudia tľapkať po pleci. Ale nečakajme to, proste všetko čo v našom živote urobíme si musíme doslova vydupať. Sám viem že som nemal v živote, vždy na ružiach ustlané, ale aspoň som vedel, že kam sa mám pohnúť. Aj keď teraz človek veci cíti inak a postupne čím je starší, tak začne chápať, že sa chce vo svojom živote uberať iným smerom. Ťažké je niekedy písať tieto riadky bez toho, aby som si aspoň raz neuvedomil, že akú zo sebou nesiem zodpovednosť. Ako nikdy som nerobil niečo, čo by som necítil, ale vždy som sa snažil veci robiť srdcom.

Snažím sa akceptovať to, že každý z nás je iný a každý má nejakú svoju minulosť, čo znamená že sa v tom nešpáram. Ako poznám jednotlivých ľudí, tak čoraz viac začínam chápať ich názory, pocity a to prečo majú na dané veci, taký názor aký naozaj majú. Nevyčítam im to, lebo ja som tiež človek čo má na isté veci, svoj názor a svoju vlastnú pravdu. Potvrdzuje sa mi, že všetko v našom živote je dané, tak ako aj sú nám súdení istí ľudia. O tom je ten život, aby sme pochopili, prečo nám venujú skutočne svoj čas.

Každý z nás prezentuje určitú časť svojho života a riadi sa ňou. Niekto má svoju určitú filozofiu ktorú žije a má ju v kuse hlboko zakorenenú v svojom srdci. Ja ju tiež mám, ale to že je iná, tak to ľudia po určitom čase, dokázali prijať a zistiť, že to nie je také zlé, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Som divák a často čakám kedy zo sebou stiahnem celú tú oponu a niekam ma ten vietor, raz odfúkne. Neraz si vravím, že by som robil v živote niečo iné, ale nič ďalšie, ako toto nedokážem, lebo som sa v tom proste našiel.

Niekedy ma mrzí, že sú ľudia smutní a že im neviem vždy pomôcť, akoby som mohol chcieť. Možno s toho smútku, čo ľudia majú pramení celý ten strach, že čo bude ďalej v živote. Zrazu nastáva pesimizmus a ľudstvo je bez chuti a bez motivácie ísť ďalej. Ako máme tie svoje dni a každý z nás máme chyby. Nikto z nás nie je dokonalý a často sa na tých chybách snažíme učiť. Treba na veci s oboch strán barikády aj s tej pozitívnej a aj s tej negatívnej. Ale na všetko hovoriť, že čo je zlé, nie je riešenie. Tým jedine hrozí stagnácia ľudí a nikdy sa nedokážu pohnúť z miesta. Tí čo sú príliš negatívny a stále vo všetkom hľadajú, len to zlé, tak si nikdy nenájdu priateľov.

Každý deň si treba uvedomiť, že prečo žijeme a že aké máme v živote poslanie. Realitu v našom živote netreba brať ako samozrejmosť, ale treba k nej pristupovať správne. Treba si uvedomiť, že nie je vždy riešením, na všetko nadávať. Ako vždy má právo človek vyjadriť nejaký názor, ak si je ním skutočne istý. Len treba mať vo všetkom jasno a to je celá podstata nášho života. Nech sa čokoľvek v našom živote, bez ohľadu na to, že nám hádžu polená pod nohy, tak vždy treba ísť ďalej, lebo vždy má význam ísť ďalej.

Chcel by som poďakovať všetkým, čo mi nejako pomohli a podali mi pomocnú ruku. Som rád, že boli ľudia, čo mi fandia pri blogu a podporujú ma. Snažil som sa zhodnotiť veci, tak ako som ich cítil. Chcel to napísať, ako som len najlepšie videl. Hlavne sa majte všetci radi a stojte jeden pri druhom. Viac lásky v srdci a menej toho zlého v duši, teda viac sebadôvery v živote. Určite budem sa snažiť ľudom dodať nádej a radosť do života. Stále sa budem snažiť písať pravdu, takú aká je a povedať všetkým, že sú veci čo majú v živote svoj význam, len sa netreba vzdávať.

Nekupujte PS4 kôli hrám, kúpte si ju kvôli……!

Síce už niečo podobné v Amerike ponúkala aj Playstation 3, táto reklama na propagáciu aplikácie, pre Playstation 4 naozaj pritiahne oko snáď 99,99% hráčov. Celá reklama v podstate vraví: “Prečo kupovať Playstation 4 na hranie, keď si ju môžete kúpiť na …iné “hrátky”?” Určite otázka nad ktorou sa oplatí zamyslieť! 😀

V podstate ide o to, že spoločnosť PornHub, ktorú pravdepodobne väčšina z vás, ktorý tento článok práve čítate pozná, vyvinula exkluzívnu Playstation 4 aplikáciu a stránku plne podporovanú PS4, pre prezeranie ich “materiálov”. O aký “materiál” ide , vám snáď nemusím vysvetľovať.

Jednoznačne sa zhodujeme v tom že toto je aplikácia, pre ktorú stojí za to, si Playstation 4 zaobstarať 😀

Rodičia kupujúci svojim drahým deťom Playstation 4, musia byť nadšení.

Dúfame že ste sa pobavili aspoň tak dobre ako my.

zdroj: gamesite.sk

Čo by si vrátil späť?!

Som rozmýšlal nad jednou vecou v živote. Že čo by z nás každý vrátil späť vo svojom živote a čo by zmenil. Je veľa vecí, čo by sa dalo vrátiť späť, ale neviem či by to bolo dobré alebo zlé, to sa nedá proste takto odhadnúť. Sú veci čo by som z minulosti vrátil a sú veci ktoré vo mne kedysi zanechávali, nejakú psychickú traumu, s ktorej som sa naštastie včas spamätal a táto etapa je za mnou. Často musí doslova padnúť na hubu, aby pochopil, že musí ísť ďalej. Neraz by som vrátil chyby, čo som spravil a rád by som ich napravil. Rád by sa vrátil k nejakým veciam a urobil by som ich inak.

Vrátil by som tie najkrajšie okamihy, ktoré som pozažíval z ľudmi, ktorých mám rád. Neraz sa pozerám na veci, čo som zažil a zisťujem, že ma to psychicky posilnilo. Nečakal vo svojom živote, že prídu okamihy, pri ktorých sa budem cítiť štastný. Viacmenej som neveril, že by prišli ľudia, čo vo mne zasvieti tú iskierku nádeje a že začnem veriť na veci, ktoré boli pre mňa kedysi nemožné. Sú veci pri ktorých by som zaradil spätný chod, ale proste už to takto nechcem, lebo takto sa cítim dobre.

Nechcel by som vrátiť okamihy, kedy som bol naivný a nevyzretý, ako taká jabloň. Kedysi som pristupoval k veciam inak, bál som sa ich, teda som mal aj strach, sa pozrieť niektorým ľudom do očí. Bol som aj beťár a v kuse som vymýšlal nejaké veci, ale postupom času zisťujem, že som viacej vykľudnený a som viacej citlivejší. Viac sa vciťujem do problémov ľudí a snažím sa nájsť nejaké riešenie, ako im pomôcť. Keby som dokázal vrátiť čas, tak by som dokázal sled istých udalostí vrátiť a použil by som iné slová k ľudom.

To že je človek introvert, má proste dané veci v živote dané. Nikdy by som nechcel byť extrovertom a nejako na seba pútať pozornosť. Aj napriek tomu že som iný, tak ma ľudia dokázali fantasticky prijať a to ma najviac potešilo v živote. Vedeli o mne a podržali ma, vždy v každú jednu sekundu. Majú ma radi napriek mojim nedokonalostiam. Neraz by som vrátil aj okamihy s ľudmi, na ktorých už nemám kontakt a všetci viacmenej išli svojou vlastnou životnou cestou. Rád by som vrátil okamih, kedy ma niekto pozval na rande a by som povedal opak, že na to rande idem.

Neraz som v istom amoku, urobil veci, čo by som nikdy za normálnych vecí nikdy neurobil. Ale tak si myslím, že aj tie chyby, čo sa mi chtiac-nechtiac podarili, ma do určitej miery posilnili. Moje myslenie bolo úplne iné, než je napríklad teraz. Viac ma zaujíma život s tej hlbšej sféry a zamýšlam sa nad vecami, čo by bolo keby, kebyže sa stanú veci tak, ako sa stanú. Ale som bol dobre vychovávaný a tie ľudské hodnoty, sa nejako vo mne dodnes zachovávajú. Kedysi som nemal nejaký priamy cieľ, jedine čo som chcel bolo aspoň nejako dospieť.

Neľutujem veci čo sa udiali, lebo sa to tak malo stať. Niektoré veci ma dosť preverili a viem že ich nejako zvládnem z vlastným sebazaprením. Neraz veci chcem robiť veci na 100 percent, ale zistil že toto nie je správna cesta. Kedysi som neriešil nejaké dianie okolo seba, ale teraz to riešim viac do hĺbky a chcem mať vždy vo všetkom úplný prehľad. Snažím sa chápať, že každú chybu v živote treba brať ako určitú lekciu, alebo ako ponaučenie. Človek sa celý život niečo učí, ale že či to využije vo svojom živote, tak to naozaj záleží, len na ňom. Vrátil by som veci, čo sa nepodarili a tie veci urobil tak, aby všetci okolo mňa boli spokojný.

Po určitej dobe viem, že všetko v našom živote je relatívne. Neraz som sa musel učiť na vlastných chybách, aby som dokázal sa niekam posunúť. Neraz ma preverilo aj to, ako som začal naivne dôverovať ľudom a často som na to doplatil. Ale to sa proste nedá odhadnúť a nevieme, aký je človek v skutočnosti. Ako dokážem vychádzať s každým, ale nemôžem povedať každému že má moju dôveru, musí mi to nejako dokázať, že si tú dôveru u mňa naozaj zaslúži. Pri niektorých situáciach dané slová neľutujem, lebo ja som človek ktorý v každom vidí to dobré a potom neskôr zistím, kde je pravda.

Vrátil by som priateľstvá, ktoré kedysi fungovali a už nefungujú. Ale už nie som s toho smutný, skôr začínam chápať význam priateľstva a tí čo pri mne zostali, tak za tých budem vždy vďačný. To zlé zmizlo a to dobré v mojom srdci navždy zostalo a nikdy ma to neopustí. Aj vo vzťahoch som sa neraz popálil, ale nikdy si to nevyčítam a považujem to za svoju silnú skúsenosť v živote. Pochopil som, že nemôžem vždy plakať, keď sa niečo nepodarí. Na minulosť treba spomínať v dobrom a žiť v prítomnosti daného okamihu, čo sa stalo, proste tak malo byť.

Každý veľký omyl ma preveril a už viem, že ma len tak hocičo nepoloží. Nevybuchnem, lebo to nejako v sebe dokážem ovládať. Občas v človeku zostanú nejaké rany, teda aj vo mne, ale idem napriek všetkému ďalej a snažím sa usmievať. Všetko sa po čase zahojí a potom sa ide ďalej. Aj mladá šelma ako ja, tak sa dá nejako skrotiť. Aj to že sa ako človek mýlim, tak na to mám sväté právo. Každý má právo sa pomýliť, tak ako má aj právo napraviť svoje chyby.

Už teraz viem s odstupom, že všetko čo sa udialo, nebolo zbytočne a malo to proste zmysel. Proste človek čo má aj zlé dni, tak sa s nich otriase a potom je znova štastný a silný. Aj ja som sa musel otriasť a povedať si, že to dokážem. Dokázal som rozmýšlať inak a viem že mi skutočne pomohlo. Som viac pozornejší a dávam si pozor, lebo mi záleží na mojom živote a chcel ešte žiť. Už neľutujem tie chyby čo boli, lebo ma tie chyby prinútili, zamyslieť sa nad vlastným životom. Viac si svoje kroky uvedomujem a som rád, že som sa dal na písateľskú dráhu. Pomohlo mi to dať zo seba von, to čo cítim vo svojom vnútri. Teraz viem, že všetko čo sa v mojom živote stalo, malo nejaký svoj význam a na to pekné, čo som zažil budem spomínať z radosťou.

 

 

 

Doba informácii

Uvedomujem si, že ako sa nás veľa vecí dotkne a koľko krát to vzdávame. Nastala silná doba, kedy všetko čo sa deje, dostávame priamo akoby s prvej ruky, teda všetko, čo sa v našom živote deje, tak sa nedá všeto utajiť pred verejnosťou tak, ako tomu bolo kedysi v dávnej histórii. Naša ľudská myseľ je ovládaná rôznymi informáciami ktoré dostávame pomocou, druhých ľudí alebo o nich vieme z nejakého rozhlasu. Kedysi nebol internet tak na pretrase a ľudia si vymieňali informácie medzi sebou, že si posielali listy, alebo sa stretli a povedali si všetko do očí.

Nastala priam informačná doba, kedy už doslova internet zaplavil, všetko čo mohol, všetky informácie si nájdeme tam a nemusíme si kupovať časopisy, na ktoré míňame peniaze. Som spomínal že sa ľudská myseľ vo veľkom zmenila, je to veľká pravda a zisťujem že kto ako pristupuje k informáciám, ktoré dostane a ako ich dokáže skutočne prijať. Sú dvojité informácie, teda jedna je tá pozitívna a druhá je tá negatívna. Niekedy si treba uvedomovať, že čo sa nám dostáva do rúk a že vždy všetko, o čom si myslíme, že je pravda, tak je úplný nezmysel, ktorému všetci naivne veríme. Naša ľudská chyba je veriť každej veci, ktorú nám niekto povie a nedržíme sa vlastného rozumu.

Často tie informácie ktoré nám podáva nejaké médium, alebo človek nemusia byť vždy pravdou. Mnoho krát človek nevie správne podať argumenty a interpretuje ich podľa svojej verzie, teda dostávame sa do bodu, kde všetko funguje podľa iného meradla a viac sa preferuje klamstvo, než samotná pravda. Ako nie je dobré klamať a ani hovoriť pravdu, teda pravda by sa mala povedať jemne, lebo povedať ju na tvrdo, situáciu ešte viac zhorší, sám som to takto proste zažil, že tú moju pravdu ľudia nepochopili.

Všímam si, že pomaly okrem tej ústnej formy, ľudia si chcú vymieňať informácie aj písomnou formou, teda to znamená, že neraz si povedia o tom, že aké kroky vo svojom živote a neraz opisujú to, čo cítia vo svojom vnútri a že to nie je niečo, čo by predstierali. Ústna forma nadväzuje na tú písomnú formu, aj keď je vo veľkej miere iná. Nie vždy sa dajú naše pocity, schovať za smajlíky a za štyrmi stenami nejakého obytného domu alebo bytu. Teda treba pochopiť, že nie každú informáciu, treba brať ako tú najhoršiu hrozbu v našom živote, len záleží na nás, ako ju prijmeme.

Hovorím si stále, že ako prišiel minulý december, tak som viac začal ísť do koreňov nášho života a viac sa snažiť písať o veciach, ktoré sú uvedomelé a ktoré ľudom niečo dajú. Tak ako novinári píšu o istých veciach, tak aj blogeri majú svoj vlastný svet, ktorý prezentujú svojim vlastným pohľadom. Často ten blogerský svet, nie je ľudmi, tak ani informácie, ktoré sú formou blogov publikované. Tam je to viacmenej tiež o tom, ako to ľudia dokážu prijať. Bloger je si často vedomý toho, že čo môže spôsobiť svojimi článkami a aké budú mať meno u samotnej verejnosti.

Pri vlogu je to prakticky to isté, lebo ľudia toho vlogera prakticky vidia a vedia, ako sa naozaj v skutočnosti tvári. Teda podáva informácie na základe svojich skúsenosti, podobne ako bloger, ale nedokáže svoju identitu vôbec zamaskovať a niektorí ľudia toho človeka začnú spoznávať. Začnú ho otravovať a bombardovať neustálymi otázkami, že potom prestane točiť vlogy a bude sa musieť snažiť ísť do ústrania. Vloger má reálnu šancu stratiť svoje súkromie, ako pri sociálnych sieťach je to iné, tam si to človek môže nastaviť na súkromné. Mnoho ľudí to nemá ľahké z vlogom, lebo tam je reálna šanca výsmechu zo strany ľudí.  Ale aj tak má neskôr v tom úspech, podobne ako z blogom.

Aj množstvo hudobníkov najme raperi, šíria svoje myšlienky skrz hudbu a snažia sa vysvetliť mnohým, ako to v skutočnosti myslia. Preto som začal viacmenej počúvať viacej uvedomelejšie texty, pri ktorých sa mi ľahšie rozmýšla a prídem na kopec vecí, čo by trebalo zmeniť. Texty sú často krát o motivácii, o tom ako treba niečo zmeniť, alebo o tom ako zvládať jednotlivé situácie a príliš sa nepoddať emóciám. Mnoho textov je aj o revolúcii a o tom čo si vo svojom živote prežili, teda viacej pomocou textov, tiež šíria nejakú informáciu a dávajú ju do povedomia ľudí.

Zakončím tento záver s tým, že každá informácia má doslova cenu zlata. Len záleží na každom jednom človeku, ako ju dokáže prijať. Každý môže šíriť svoje informácie akoukoľvek formou. Najme obsah tých informácii, zaujíma ľudí a najme ich podanie. Je na nás, ako zvolíme vhodné slová a že či tie slová niekomu pomôžu alebo ho potopia. Je to jednoduché, lebo takto život naozaj funguje. Bez informačných zdrojov, by sme neboli taký múdry ako sme, preto buďme za to vďační.

 

 

Najmorálnejší bývame ráno

Naša schopnosť sebaovládania, vyjadrená nevyužívaním podvádzania či klamania, výrazne klesá s priebehom dňa. Pravdepodobnejšie konáme nečestne v popoludňajších hodinách ako v raňajších. Konštatovali to Maryam Kouchakiová z Harvard University v massachusettskom Cambridge a Isaac Smith z University of Utah v Salt Lake City (oboje USA).

Menej prípadov neetického správania ráno

„Ako výskumníci etiky sme robili experimenty, pri ktorých sme analyzovali rôzne neetické správania, napríklad klamanie, kradnutie a podvádzanie. Všimli sme si pri tom, že experimenty uskutočnené ráno systematicky vyúsťovali do nižšieho počtu prípadov neetického správania,“ povedali.

Preto si položili otázku, či naozaj ľahšie odolávame príležitostiam klamať, kradnúť a inak sa neeticky správať ráno ako popoludní?

Vyčerpanie sebaovládania

Vedeli, že sebaovládanie môže slabnúť v dôsledku nedostatku pokoja a opakovaného rozhodovania. Rozhodli sa preveriť, či normálne činnosti počas dňa postačujú na vyčerpanie sebaovládania a zvýšenie rozsahu neetického správania.

Dva experimenty so študentmi

Využili dva experimenty s dobrovoľníkmi v študentskom veku. Na obrazovke počítača im ukazovali rôzne vzory bodov. Pri každom dobrovoľníkov požiadali, aby určili, či je viac bodov na ľavej strane obrazovky, alebo na pravej. Za správne odpovede im neplatili.

Finančná motivácia

Dobrovoľníci však na druhej strane dostávali peniaze za určenie, na ktorej strane obrazovky je viac bodov. A to desaťkrát vyššiu sumu, keď zvolili pravú, ako keď zvolili ľavú. Mali tak finančnú motiváciu, aby zvolili pravú aj v takom prípade, keď bolo na ľavej nepochybne viac bodov. Proste jasný prípad podvádzania.

Efekt raňajšej morálnosti

V súlade so spomenutým očakávaním sa naozaj ukázalo, že pri dobrovoľníkoch testovaných medzi 8.00 a 12.00 bolo menej pravdepodobné, že budú podvádzať, ako pri dobrovoľníkoch testovaných medzi 12.00 a 18.00. Vedci to označili ako „efekt raňajšej morálnosti“.

Morálne vedomie

Súbežne ráno i popoludní testovali morálne vedomie dobrovoľníkov. Keď im predložili zlomky slov ako – – RAL a E – – – C – -, dobrovoľníci ráno pravdepodobnejšie dopĺňali písmená na MORAL (morálny) a ETHICAL (etický). Popoludní mali sklon dopĺňať písmená tak, že vychádzali trebárs CORAL (koral) a EFFECTS (účinky). Z pohľadu vedcov to znamenalo ďalšiu podporu pre efekt raňajšej morálnosti.

To isté zistili aj v USA

Viac-menej to isté zistili aj pri online dobrovoľníkoch z celých USA. Popoludní s vyššou pravdepodobnosťou ako ráno odosielali nečestnú správu virtuálnemu partnerovi, alebo hlásili vyriešenie v skutočnosti neriešiteľného číselného problému.

Čo je morálne uvoľnenie?

Ďalej vyšlo najavo, že rozsah, v ktorom sa dobrovoľníci správali neeticky bez toho, aby pociťovali vinu či úzkosť, čo sa označuje ako morálne uvoľnenie, závisel na sile efektu raňajšej morálnosti.

Dobrovoľníci s väčším sklonom k morálnemu uvoľneniu s vysokou pravdepodobnosťou podvádzali ráno aj popoludní. No dobrovoľníci s menším sklonom k morálnemu uvoľneniu, pri ktorých by sa všeobecne očakávala vyššia miera etiky, boli síce poctiví ráno, avšak už menej popoludní.

Čo poznatky naznačujú?

„Bohužiaľ práve najčestnejší ľudia, pri ktorých je menej pravdepodobné, že sa morálne uvoľnia, sú najcitlivejší na záporné dôsledky, súvisiace s efektom raňajšej morálnosti. Naše poznatky naznačujú, že obyčajná doba dňa môže viesť k systematickému zlyhávaniu inak dobrých ľudí konať morálne,“ uzavreli obaja bádatelia. Tieto poznatky uverejnili v časopise Psychological Science.

zdroj: aktuality.sk