Archív pre september 2012

Vnímanie jednotlivých dní: Štvrtok

21. septembra 2012

Prečo s tým začínam až teraz? Sám viem prečo, možno preto že je. Sám ten deň hodnotím všeliako aj to závisi od mojich pocitov, nálady a môjho celkového chcenia niečo robiť.  Každé ráno keď vstanem tak myslím na to čo sa mi odohráva v hlave. Každý moment, sekunda alebo neraz myšlienky čo mi zmenia pohľad na svet.

Každý štvrtok je iný, poviem si neraz v hlave tú najtajnejšiu myšlienku a aj napriek všetkému ju nepoviem. Prečo? Ktovie prečo. Možno len hľadám správny okamih kedy ju použiť.  Na štvrtok sa teším len kvôli tomu že bude večer a že budú dve moje najobľúbenejšie relácie z mojimi najlepšími kamarátkami a priateľkami ktoré mám.

Nie vždy je pre mňa optimistický, ale býva neraz plný zamyslenia. Myslím a filozofujem nad toľkými vecmi že neviem čo ma čaká a čo neminie. Nebudem písať o víkendoch aké sú, skôr tie pracovné dni, lebo v nich sa odohráva toho najviac. Niekedy je toho fakt až prílíš veľa.

Reklamy

Prohibícia (história a súčasnosť)

16. septembra 2012

Boj proti alkoholu a alkoholizmu je starý ako alkohol sám. Najstarší dochovaný záznam o výchove k prohibícii pochádza zo starovekého Egypta. Je starý asi 4000 rokov a egyptský kňaz v ňom píše svojmu žiakovi: „Ja tvoj nadriadený, zakazujem ti vstupovať do krčiem. Ľudia sa v nich menia v divú zver.“ Už v roku 1697 zakázali v New Yorku návštevu barov a krčiem v nedeľu, pretože mala byť dňom modlitieb a nie pitia. S prohibíciou sa však najviac spája „suché“ obdobie bez alkoholu v Spojených štátoch amerických v rokoch 1920 –1933.

Pokusy obmedziť pitie a predaj alkoholu so striedavými úspechmi objavovali v USA od 17. storočia. Roku 1846 zaviedli prohibíciu v štáte Maine, čo bolo prvým úspechom čoraz vplyvnejšej protialkoholickej lobby. Príklad nasledovali ďalšie štáty a roku 1900 bola už viac ako polovica štátov únie „suchých“. Počas tohoto obdobia vznikli Prohibičná strana, Abstinenčný zväz kresťanských žien a iné organizácie aktívne bojujúce proti alkoholizmu a alkoholu samotnému. Roku 1882 začal platiť zákon, ktorý zavádzal „výchovu k abstinencii“ ako povinnú súčasť osnov na verejných školách. Šestnásty dodatok Ústavy prijatý roku 1913 umožnil vyberať daň z príjmu. Išlo o významný krok smerom k zakázaniu alkoholu, pretože dovtedy tvorila veľkú časť príjmov štátneho rozpočtu práve daň z predaja liehovín. Roku 1917 zakázali v 26 štátoch liehoviny úplne, v 19 štátoch platili lokálne obmedzenia a len tri štáty dovoľovali ničím neobmedzený predaj alkoholu. Tieto zákony sa však dlho obchádzali veľmi jednoducho. Obyvatelia prohibičných štátov si objednávali alkoholické nápoje prostredníctvo pošty, čo bola federálna služba, na ktorú sa nevzťahovali lokálne predpisy a obmedzenia.

Prvým krokom k celoštátnej prohibícií bol tzv. Webb-Kenyonov zákon o medzištátnej preprave liehovín, ktorý zakázal presun alkoholu do „suchých“ štátov. V decembri 1917 dostali štáty na odsúhlasenie neslávne známy Osemnásty dodatok, ktorý bol ratifikovaný schválením v troch štvrtinách štátov v januári 1919. Volsteadov zákon prijatý v októbri 1919 následne označil za zakázaný každý nápoj, ktorý obsahoval minimálne 0,5% alkoholu. Platiť začal 20. januára 1920 a od tohoto dátumu môžeme hovoriť o časoch prohibície v Spojených štátoch amerických.

Drogy ostali legálne

Treba však poznamenať, že zákon umožňoval výnimku výroby menšieho množstva vína a muštu z ovocia pre domácu spotrebu a povoľoval výrobu alkoholu na priemyselné a medicínske účely. Počas prvých jedenástich rokov platnosti zákona zamestnal Prohibičný úrad 17 972 osôb, z ktorých 11 982 po čase prepustil bez udania dôvodu a 1 604 pre korupciu, vydieranie, krádež, falšovanie záznamov, sprisahanie, podvody či krivú prísahu. Zaujímavosťou je, že v začiatkoch prohibície bola v USA stále legálna výroba heroínu (do roku 1924) ako aj fajčenie marihuany (do roku 1937). Kazateľ Billy Sunday privítal prohibíciu slovami: „Vláda sĺz je preč. Chudobné štvrti budú čoskoro iba spomienkou. Zmeníme naše väznice na továrne a naše žaláre na sklady a sýpky. Muži budú od tejto chvíle chodiť vzpriamene, ženy sa budú usmievať a deti sa budú smiať. Peklo bude navždy na prenájom“. Čas však čoskoro ukázal, aké boli tieto slová naivné. Cieľom zástancov prohibície bolo vykoreniť všetko zlo, ktoré stelesňoval alkohol. Verili, že zákaz výrazne zredukuje počty užívateľov, obmedzí kriminalitu, prispeje k zdraviu a mravnej obrode, vyrieši sociálne problémy (hlavne nezamestnanosť a chudobu) a v neposlednom rade zvýši medzi obyvateľmi USA hygienu.

Treba pripomenúť, že v danej dobe nebola prohibícia vo svete ničím ojedinelým. Už roku 1914 ju zaviedlo Rusko, pričom platila aj po vzniku ZSSR až do roku 1925. Veľmi silný boj s alkoholizmom zvádzali legislatívne aj severské krajiny Európy. Predaj a výroba alkoholu bola určitý čas ilegálna vo Švédsku, na Islande a tiež vo Fínsku, kde bol alkohol zakázaný zhodou okolností v rovnakom čase ako v USA (1919-1932).

Vznešené ciele zástancov prohibície sa nenaplnili. V prvom rade však prohibícia inštitucionalizovala organizovaný zločin na čele s neslávne známym Alfonzom „Al“ Caponem a chicagskou mafiou. Na konci dvadsiatych rokoch 20. storočia jeho gang kontroloval všetkých viac ako 10 000 ilegálnych krčiem v Chicagu. Ich súčasťou bol často nielen výčap, ale aj nevestinec, herňa a k dispozícii bol vždy aspoň jeden drogový díler. Dá sa teda smelo hovoriť o domoch nerestí. V rokoch 1920 – 1933 rozkvitalo a bohatlo podsvetie, jednotlivé gangy medzi sebou viedli vojny. Denným koloritom sa stali prestrelky na uliciach, únosy a zabíjanie nevinných ľudí, skorumpovaná štátna moc, podplatení policajti a politici. Štát prichádzal ročne na daniach o približne pol miliardy dolárov. Počas tohoto obdobia sa rapídne zvýšil počet vrážd. Blížil sa k hranici 10 vrážd na 100 000 obyvateľov (oproti 4 až 6 pred zavedením prohibície). Po odvolaní Osemnásteho dodatku opäť klesol na hranicu štyroch vrážd. Až neskôr v sedemdesiatych rokoch 20. storočia s nástupom vojny proti drogám čísla opäť atakovali hranicu 10 vrážd na 100 000 obyvateľov.

Nárast kriminality

Zvýšený počet vrážd však nebol jedinou negatívnou štatistikou. Podľa štatistík z tridsiatich najväčších miest sa napríklad ukázalo, že medzi rokmi 1920 – 1921 vzrástol celkový počet trestných činov o 24%. Treba sem však zarátať aj samotnú trestnú činnosť priamo spojenú s výrobou, distribúciou a predajom alkoholických nápojov. Zločinnosť sa zvýšila navzdory výraznému nárastu výdajov na políciu. Nepodarilo sa znížiť ani celkové čísla užívateľov alkoholu – počet ľudí uväznených za opilstvo a výtržnosti sa zvýšil o 41% a počet zatknutých za šoférovanie pod vplyvom alkohol vzrástol dokonca až o 81%. V tomto prípade však treba pre správnosť spomenúť aj výrazný nárast áut a teda i vodičov v danom období.

Spotreba alkoholu výrazne klesla iba v rokoch 1920 a 1921. Po vytvorení nových ilegálnych distribučných a výrobných ciest sa veľmi rýchlo dostala na podobnú úroveň ako pred zavedením prohibície. Navyše sa zmenili skupiny užívateľov alkoholu. Spotreba narástla jednak medzi mladými ľuďmi (efekt zakázaného ovocia), ako aj u ľudí u ľudí, ktorí pili zo vzdoru proti nezmyslenému zasahovaniu štátu do konzumných návykov obyvateľstva. Tretiu skupinu so zvýšenou spotrebou predstavovali bohatí ľudia, na ktorých sa začala ponuka po výraznom náraste cien orientovať.

Dôsledkom presunu celého „alkoholického priemyslu“ do ilegality bolo preferovanie výroby tvrdého alkoholu pred vínom a pivom. Dôvodom bolo jeho jednoduchšie spracovanie a skladovanie, dlhšia trvanlivosť a vyššia cena. Kým cena piva vzrástla oproti predprohibičnému stavu o 700%, cena destilátov stúpla „iba“ o 270%. Zároveň sa zvýšila aj sila a množstvo alkoholu v týchto nápojoch, pri pive až päťnásobne. Občania USA boli mnohokrát odkázaní na nekvalitný a často veľmi nebezpečný, neoznačený pančovaný alkohol. Pochopiteľne tak výrazne stúpol počet úmrtí na otravu alkoholom. Ak roku 1920 (teda na začiatku prohibície) zomrel z tohto dôvodu 1 človek zo 100 000 obyvateľov, roku 1925 to už boli štyria. Roku 1929 zomrelo okolo 40 ľudí z milióna na otravu metylalkoholom. Počet ľudí, ktorí zomierali na cirhózu pečene zostával rovnaký ako pred zákazom alkoholických nápojov.

Bežný občan USA mal štyri možnosti, ako sa dostať k alkoholu. Prvou bola domáca výroba tzv. ginu z vane (Bathtub Gin), pretože borievková šťava bola voľne dostupná v lekárňach. Na stredozápade sa vo veľkom vyrábalo dyňové víno. Tieto podomácky vyrobené nápoje však boli veľmi často nekvalitné a konzumentovi mohli spôsobiť slepotu alebo dokonca i smrť. Ďalšou možnosťou bola návšteva susedných krajín. Vo veľkom sa organizoval tzv. alkoholový turizmus hlavne do Mexika a karibskej oblasti, ktorá je dodnes známa svojim rumom. Najznámejším spôsobom bola návšteva ilegálnych podnikov, ktoré sa volali „speakeasies“. V čase najväčšej slávy ich bolo v New Yorku podľa odhadov 30 000 – 100 000. Vstup bol len pre pozvaných, bezpečnosť zaručoval zložitý systémom hesiel, kódov, či tajných znamení. Zrak zákona od navyše často odvracala rozšírená korupcia a spolupáchateľstvo policajných zložiek. Poslednou možnosťou dostať sa k alkoholu bolo získať ho na lekársky predpis. Len počas prvých šiestich mesiacov od začiatku platnosti Volsteadovho zákona požiadalo o licenciu na predpisovanie a predaj alkoholu na liečebné účely 15 tisíc lekárov a 57 tisíc lekárnikov a výrobcov liečiv.

Prohibícia a prezidentské voľby

O prohibíciu sa zároveň viedol politicky boj. Nesporili sa o ňu len politické strany, ale aj frakcie v ich vnútri. Najmarkantnejšie sa to prejavilo v prezidentských voľbách roku 1928. Odporca prohibície, demokrat Alfred Emmanuel Smith, vtedy drvivo prehral s republikánskym zástancom prohibície Herbertom Clarkom Hooverom, ktorý získal 58,2% voličov a všetky okrem šiestich južanských štátov. Súboj bol zaujímavý aj tým, že Smith bol prvým rímskokatolíckym uchádzačom o prezidentský úrad a Hoover sa stal prvým prezidentom-milionárom.

V januári 1931 Komisia pre vymáhanie a dodržiavanie zákona oznámila, že presadzovanie Osemnásteho dodatku zlyhalo, nedoporučila ho však odvolať. V prezidentských voľbách roku 1932 doporučovali platformy oboch hlavných strán vrátiť sa k regulovanej spotrebe alkoholu v jednotlivých štátoch. Novozvolený prezident Franklin Delano Roosevelt podpísal v marci 1933 dodatok k Volsteadovmu zákonu, ktorý dovoľoval výrobu a predaj „3, 2 piva“ (3, 2% alkoholu z váhy a približne 4% množstva alkoholu) a ľahkého vína. Počas podpisovania dodatku prezident vyhlásil: „Myslím si, že to budú skvelé časy pre pivo.“ V decembri 1933 bol ratifikovaný Dvadsiaty prvý dodatok k Ústave Spojených štátov, ktorý rušil Osemnásty dodatok a doba celoštátnej prohibície v USA definitívne skončila.

Boj proti alkoholu naďalej pokračoval na úrovni miest a štátov. Vo väčšine miest je dodnes zakázané piť alkohol na verejnosti, čo sa často rieši povestnými fľašami v papierovom vrecúšku. Roku 1935 vznikla známa organizácia Anonymní alkoholici (Alcoholics Anonymous), ktorú založili bývalý burzový maklér a alkoholik William Griffith Wilson a lekár Robert Holbrook Smith, taktiež bývalý náruživý pijan. Veľmi rýchlo sa stala masovou. V súčasnosti združuje viac ako milión Američanov a milión ďalších členov po celom svete. Boj proti alkoholu, alkoholizmu a opilstvu sa presunul z oblasti legislatívy a represívnej politiky k sociálnej svojpomoci.

Prohibícia v USA v rokoch 1920 – 1933 je dobrou ukážkou platnosti príslovia, že cesta do pekla býva vydláždená dobrými úmyslami. Napriek očakávaniam priniesla americkej spoločnosti viac negatívnych ako pozitívnych aspektov. Na území USA definitívne inštitucionalizovala mafiu a šedú ekonomiku, ktorá svoje štruktúry využíva dodnes predovšetkým v obchode s drogami.

Prohibícia je v susednom Česku

Samotná prohibícia nebola len v zahraničí ako by sa mohlo zdať. Celkovo sa presúva aj k našim susedom do Čiech a je to momentálne jedna z najaktuálnejších tém súčasnosti. V Česku začali prohíbiciu najme kvôli tomu pančovanému alkoholu v ktorom je toxický metylalkohol na následky ktorého zomrelo 20 ľudí.

Pomaly sa to stáva veľkou hrozbou a mnoho tvrdého alkoholu nad 20% bolo zakázaných. Doslova zakázaných. Teda predaj toho alkoholu.  Hlavný inšpektor tiež vydal zákaz predaja všetkých alkoholických nápojov z výnimkou piva a vína.  Nevie sa dokedy bude zákaz, ale kým sa všetko neprešetrí, tak bude až do odvolania.

Metylalkoholom sa otrávilo aj 8 ľudí ktorý sú momentálne v nemocnici.  Ktovie ako to všetko bude pokračovať ďalej.  Neraz vďaka prohibícii prichádza štát o neveľké milióny. Ale tu by si človek položil otázku. Čo je horšie byť v strate vďaka prohibícii alebo strata ľudského života?

Mnoho ľudí na prohibíciu by mali rôzne názory. Tí čo nepijú tak by súhlasili aby prohibícia bola a tí čo pijú tak by boli maximálne proti.  Ja som voči tomu viacmenej neutrálne, ale keď sa človek na to, tak si poviem že predsa je mi ľudský život vzácnejší než sa upiť k smrti, aj keď človek si môže aspoň raz za čas pri nejakej príležitosti niečo dať.

Už aj na Slovensku sa snažia niečo riešiť aby tejto prohibícii predišli. Jedno slovo ktoré dokáže spraviť rozruch takmer v každom štáte kde sa človek ocitne. Prohibícia môže nejednému človeku drasticky zmeniť život. Uvidíme ako sané veci budú pokračovať a že či nezasihnu aj naše Slovensko.

História odevov

9. septembra 2012

Pravek

Vznik odevu ovplyvnilo počasie, najstaršie odevy boli preto kožušinové.

Staroveké civilizácie

Sumerskí vládcovia nosili už aj sukne a plášte. Sukňa zostala dlhé stáročia základom mužského aj ženského oblečenia, nohavice považovali za znak barbarstva. Druhý základný typ oblečenia, košeľový odev, sa objavuje prvýkrát tiež v Mezopotámii. Šperkami- náhrdelníkmi, náušnicami, náramkami- sa ozdobovali nielen ženy, ale aj muži. Parochne a kozmetické prostriedky sa začali používať v Egypte. Ženy si líčili tvár, avšak farbivá, ktoré používali boli veľmi nezdravé. Košeľový odev nosili aj Egypťania. Bol tesný, priliehavý alebo i riasený, plisovaný. Gréci nosili rúcho, tzv. chitón a plášte, Rimania veľmi podobnú tuniku. Vrchný odev, tógu, mohli nosiť iba slobodný rímsky občania. Rímske ženy obľubovali zložité účesy, nosili sa aj parochne z plavých vlasov.

Stredovek

V stredoveku sa odev mužov a žien vždy od seba veľmi nelíšil. Ešte stále prevládal košeľový strih, u mužov suknice po kolená a pančuchy, u žien sukňa až po zem.

Zvláštna bola móda v gotickej dobe. Sukne žien sa predĺžili do dlhej vlečky, na plášťoch sa objavila novinka- golier, topánky a čepce boli predĺžené, špicaté. V 14.storočí muži prestali nosiť dlhý odev. Kabáty sa skracovali a boli vždy užšie, začali sa preto používať gombíky. Vznešení muži časom prešli od sukníc k nohaviciam, tie sa však tým dnešným vôbec nepodobali.

Renesancia a barok

V období renesancie bolo oblečenie prirodzenejšie. Typické boli bohato zdobené košele z jemných, rôznofarebných materiálov s čipkami.

Baroková móda bola pompézna, často až bizarná. Ženy nosili veľmi široké, vystužené sukne, korzety a topánky s veľmi vysokými podpätkami.

18. a 19. storočie

Veľký prelom v pánskej móde priniesla najmä Francúzska revolúcia v roku 1789. Občania zavrhli prezdobené oblečenie šľachty. Začal sa nosiť frak z čiernej alebo tmavej látky, biela kravata a biela vesta. K elegantnému oblečeniu patrili dlhé nohavice, plášť, cylinder a čižmy. Od tých čias sa mužská móda ustálila., menila sa len pomaly. Na prelome 18. A 19. storočia sa už začal budovať vo Francúzsku odevný priemysel, zavádza sa číslovanie odevov, vznikajú prvé obchody s odevmi.

20.storočie

Odevy – najmä ženské sa však zjednodušili v 20.storočí. Základnou kombináciou ženského oblečenia sa stala sukňa a blúzka. Univerzálnym mužským oblečením sa stáva sako a oblek, objavujú sa rôzne tipy športových oblečení. Obrat priniesli aj 60. Roky, vtedy sa objavili minisukne a minišaty.

Životné rozdiely a môj pohľad na svet s iného uhlu

2. septembra 2012

Neraz riešime rozdiely že ten je lepší a ten horší. Často porovnávame nezrovnateľné a nezmyselné. Riešime každú maličkosť, každú chybu a popri tom sa pozrime na seba a nezatvárajte pred tým oči. Vidíme že má nejaký človek niečo, tak to okamžite chceme mať aj my. Nevieme sa uspokojiť s tým čo máme. Stále chceme viac a viac ako by toho nebolo dosť. Celý život si navzájom niečo závidime dokonca aj rolexky čo má človek na ruke.

Sme 100 rokov za opicami a stále robíme tú istú chybu. Naivne sa podvoľujeme tomuto systému. Verím, že raz príde deň, kedy sa všetko zmení, len si treba užívať každý moment v živote. Len si treba užívať život a stretávať sa z ľudmi. Neschovávať sa za sociálnou sieťou jak v nejakej hnusnej konzerve a pravdu si vravieť do očí.

Za internetom človek povie to, čo by normálne človek nikdy nepovedal a neraz sa treba nad tým čo povieme aj zamyslieť. Nikto by sa nemal báť povedať to čo cíti, bez ohľadu na to ako na to človek zareaguje. Človek nech sa akokoľvek bojí, musí strach prekonať, lebo zo strachom sa nepohne ďalej. Treba žiť aj napriek tomu, že nám osud neraz dáva ťažké úlohy ktoré máme spraviť.

Život nie je domáca úloha, ktorú si necháme na neskôr, musíme v ňom konať rýchlo. Každá jedna sekunda je pre nás dôležitá a to viac si to treba ceniť. Ďakujem že mi dali ľudia dostatok trpezlivosti sa pozrieť svetu do očí a vidieť jeho skutočné farby. Že som si mohol podať ruku z ľudmi ktorých mám rád a pri ktorých viem že ich nestratím. Vždy som sa usmieval, aj keď som vedel že ma neraz niečo trápilo.

Môj život nikdy nezakončím bodkou. Lebo som ešte nesplnil všetko, čo mám splniť a mám svoje poslanie. Mám poslanie sa snažiť robiť ľudí štastnými a to je pre mňa viac než akákoľvek materiálna vec. Lebo vec nahradíme, ale človek v našom srdci bude navždy. Život je len jeden a musíme si ho vážiť!!!