Schody do nebies

Rána plné mojich vnútorných myšlienok,

vnútorná melanchólia kvôli ktorej fúka chladný vánok,

tma začína byť oveľa bližšie tomu čo cítim,

niekedy sa vo veciach ktoré sa dejú často strácam,

často vo svojom vnútri sa snažím prekryť neistotu,

myslím na to kedy budem kráčať k nebu,

usmievam sa napriek tomu že to niekedy musí bolieť,

ťažké je v tomto svete sám bojovať,

kľúč k šťastiu stále zostáva niekde vzdialený,

ťažké je uveriť že som niekde uprostred zaseknutý,

niekedy cítim že tu nie je vôbec nikto,

že v živote nastalo to skutočné prázdno,

tie pocity keď cítim samotnú bezmocnosť,

keď viem že v skutočnosti nedokážem nič urobiť,

často viem že tá neistota býva čoraz horšia,

že v živote raz moja duša nájde pokoja,

v nebi môže byť jediný skutočný pokoj,

lebo v reálnom svete sa v skutočnosti vedie boj,

často že či ten môj život má skutočný zmysel,

rôzne veci v živote som si prežiť dokázal,

časom určité veci prestanú byť rutinou,

to čo bude mať zmysel bude pre mňa spásou,

zmizne raz neistota ktorá je stále silnejšia,

často sa zdá že je horšia než samotná hmla,

viem že pred tým čo cítim sa nedá utiecť,

treba tomu čo sa reálne skutočne čeliť,

raz príde deň kedy to úplne skončí,

všetko v živote konečne prebolí.

 

 

 

Citový život

Svet v ktorom žijeme, tak v ňom je niečo zvláštne čomu neviem porozumieť. Uvedomujem si že v skutočnosti je najťažšie prejaviť k niekomu city. Ani to nie je tak mimo nejakého partnerského zväzku, ale vo vzťahu k ľudom. V dnešnej dobe je najťažšia úloha mať niekoho rád a niekomu skutočne porozumieť. Často mám pocit že mnohé otázky o citovom živote sú čoraz zložitejšie. Niekedy cítim že som niekde uprostred a zamýšľam sa nad tým že ako všetko je v skutočnosti dokonalé okrem jednej veci. Všetko v mojom živote je ako má byť okrem jednej veci, ktorú mám pocit že je čoraz ťažšie dosiahnuť. Skrátka získať to absolútne šťastie by bolo skvelé získať, ale často pri mojom šťastí viem že to nemusí vždy vyjsť. Nebudem klamať som si prešiel určitými vzťahmi a viem ako láska dokáže skutočne bolieť. Možno kvôli mojej inakosti teda môjmu autizmu pravdepodobne ten citový život nikdy nebude úplne naplnený. Lebo viem že možno ak príde nejaká budúca partnerka tak ťažko pochopí že mám Aspergera. Ako najradšej by som bol optimistom a nejako vnútorne veril že by sa našiel nejaký správny človek ktorý by akceptoval že som v mnohých veciach iný a nie vždy bezchybný. Možno príliš premýšľam nad tým že ako príliš chcem aby všetko bolo perfektné takmer v každom aspekte života. Viem že často som riešenie svojho citového života dal bokom kvôli tomu, lebo sa mojou prioritou stalo mať rád ľudí okolo seba. Bolo dosť dlhé obdobie, kedy sa mi nedarilo nájsť nejakú spriaznenú dušu. Vravím si že možno to bolo mojou chybou že to šťastie ku mne až tak nechodí. Ako chodí v takmer každom inom momente, ale v rámci citového života tak to skrátka nie je úplne ideálne. Ale jediné čo mi v tomto svete zostalo je nádej, lebo iba vďaka nej sa dá veriť že určité veci v živote nie sú až také zlé. Tá nádej mi dáva silu že raz príde človek do môjho života, vďaka ktorému sa budem cítiť šťastnejší.

Hlava nad vodou

Potrebujem pochopiť že prečo je to tak zložité,

mať hlavu nad vodou býva stále komplikované,

odpusť mi že nie vždy kráčam správnym smerom,

vo svete kde sa stávam občas neistým,

pocity ktoré v sebe nedokážem spláchnuť,

nie vždy reálne dokážem ovplyvniť,

svet v ktorom neustále voči niečomu bojujem,

niekedy mám pocit že nad určitými vecami nevyhrám,

na ničom inom v živote nezáleží ako cítiť bezpečie,

potrebujem prísť na to že všetko sa pre niečo deje,

nezáleží na ničom inom ako zaliezť do svojej zóny,

kde nebudem prežívať tie svoje strachy,

obavy ktoré často bývajú silnejšie,

vo vnútri sú niektoré myšlienky nevypovedané,

niektoré veci dodnes zostávajú neuzavreté,

čoraz viac chápem že prečo je život zvláštny,

lebo občas dostávame skutočné rany,

rany osudu ktorým sa nedá vyhnúť,

bolo by správne prestať si klamať,

uveriť že svet nie je iba čudná bublina,

byť úžasným sa stáva často len póza,

učím sa ako nad tým všetkým zavrieť dvere,

pochopiť že nie všetko sa v živote samo udeje,

niekedy je potrebné sa vnútorne od vecí zachrániť,

hudba mi často dokázala najviac pomôcť,

v momente keď som cítil že je všetko prázdne,

v momentoch keď som mal pocit že neviem myslieť jasne,

zachránila moje myslenie v tú najvhodnejšiu chvíľu,

skutočne vďaka nej držím hlavu nad vodou,

učím sa zvládať tie všetky emocionálne boje,

pochopiť že nie všetko na prvý pohľad vyzerá zle,

vďaka hudbe to už nejako skutočne zvládnem,

viem že určité veci v živote prekonám,

nestrácam nádej že sa dá nad všetkým vyhrať,

že sa dá všetko aj to najťažšie prekonať.

 

Otvorené priznanie

V poslednom období som začal premýšľať nad existenciou toho čo robím. Hľadám vnútorne ten svoj impulz, aby som mohol povedať že písanie ako také má skutočný zmysel. Možno to písanie príliš ovplyvňuje určité veci v živote a veci ktoré sa v skutočnosti nemusia vždy vydariť. Je možné že určité veci v živote mi pravdepodobne unikli, ale tú realitu čo som v danom momente cítil tak som preniesol do písania a do mojich myšlienkových pochodov. Stále viac pociťujem že už v rámci písania sa už nemám kam posunúť a že ľudia to čo píšem často reálne nerozumejú. Ja keď som začal robiť na blogu, tak som to robil len pre istú skupinu ľudí. Bolo to niečo s čím sa vnútorne nechválil, lebo som niečo chcel dokázať aj sám. Chcel som si vytvoriť obsah nad ktorým budem mať dosah len ja. Ktorý bude nejakým spôsobom odlišný od ostatných ľudí a niečo im dá. Potom keď som začal pridávať články a tá čítanosť prudko, tak som cítil že to bude úspešné.

Písanie ovplyvnilo veľmi môj život a to, že to niekomu pomohlo mi dávalo určitú nádej. Nikdy som si nemyslel že budem vo svojom živote robiť to čo skutočne robím. Často som dostal od ľudí slová že mi moja stránka v niečom pomohla. Ale tie začiatky neboli úplne hladké, skrátka som sa učil ako dané veci na stránke používať. Nikdy som predtým nebol v bode, kedy by som nad svojimi textami a myšlienkami dokázal rozmýšľať. Len som vedel že keď som mal v hlave nejakú tému, tak som ju musel napísať. Nie z donútenia, ale preto lebo mi to písanie začalo vnútorne robiť radosť. Začal som chápať všetky tie súvislosti, ktoré sa vo mne postupne vytvorili. Za tie roky sa všetky moje myšlienky postupne menili, viac som dospieval k iným názorom.

Pomaly som dospel k tomu že moja stránka raz skončí a viem že sa s ľuďmi rozlúčim. A budúci rok to bude skutočne naposledy, ale niekde v kútiku duše stále verím že príde človek ktorý mi povie že ešte neprišiel správny čas a ja uznám že mal pravdu. Po prípade poviem že si to vo svojom vnútri skutočne rozmyslím a pôjdem ďalej. Písať je pre mňa každým dňom ťažšie, cítim že to ide ako s chlpatej deky. Ale keď sa mi niečo podarí, tak som za to skutočne vďačný. Ako si vážim všetku podporu ľudí čo mám a viem že takáto podpora vždy motivuje. Ale aj napriek tomu viem že niekedy v najlepšom treba skončiť a urobiť všetko preto, aby ma ľudia zapamätali takého aký som. Aby vedeli že všetko čo som písal, tak bolo aj vďaka ich podpore teda tej morálnej.

Premýšľam nad rôznymi variantami čo budem neskôr robiť a viem že tým moje písanie úplne neskončí. Úplne nedokážem povedať že čo sa udeje v budúcnosti a viem že tá budúcnosť bude dosť nejasná. Často aj rôzne životné okolnosti ovplyvňovali moje súčasné rozhodnutie zavŕšiť do absolútneho konca. Ja som toto rozhodnutie chcel spraviť skôr, ale napriek tomu mi ľudia povedali aby som pokračoval. Ale že toto rozhodnutie som často vnútorne odkladal. Niekedy som cítil že som na dané rozhodnutie nebol pripravený a teraz cítim opak. Som pripravený to celé podstúpiť a psychicky pripraviť ľudí na to že určité veci v živote sa skrátka dejú. Uvedomujem že mnoho ľudí to sklame a tí ďalší ľudia sa cez to nejako prenesú.

Som vďačný za to že mi písanie pomohlo racionálnejšie premýšľať nad vecami. Chcem urobiť všetko preto, aby to číslo 7 sa zapísalo ako moment kedy som to ukončil v tom najlepšom. Číslo 7 bude tým číslom ktorého význam všetci ľudia pochopia neskôr. Má to určitú súvislosť ktorú vedia len tí čo riešia v živote čísla. Ale napriek tomu som rád že som vďaka písaniu zažil tie šťastné chvíle a mal som tých najlepších čitateľov pri ktorých som jedine oceňoval že si moje články prečítali. To bola tá skutočná podpora ktorú som od nich dostal že si na ten článok klikli a prečítali si to. Pre mňa to znamená veľmi veľa najme v dobe, keď nie je ľahšie písať v konkurencii mnohých ľudí. Nikdy som sa nesnažil niekomu vnútorne konkurovať, lebo viem že sú ľudia čo sú kvalitou lepší.

Ale na druhej strane aj keď ľudí bude mrzieť že nebudem písať, ale to neznamená že sa skončí môj život. Neznamená to absolútne nič, len budem viac sa snažiť žiť ten svoj život a venovať určitým veciam pozornosť. Určite moje úvahy ľudia budú niekde vidieť a raz bude moment kedy si v živote zafrflem lebo aj to je potrebné. Zasmejem sa nad tým všetkým a poviem si že akú peknú etapu mám za sebou. Ale stále si uvedomujem že môže prísť niečo lepšie a skutočnejšie. Nie to čo bude mimo tej bubliny virtuálneho sveta, ale to čo bude mať miesto v reálnom svete. Docením veci ktoré som predtým nevedel doceniť, lebo som sa sústredil na to, ako tešiť iných než seba. Ale je dôležitejšie tešiť aj seba a to nie je egoizmus začať myslieť aj na seba. Lebo keby to tak nezačnem reálne robiť, tak je veľká pravdepodobnosť že mi v živote veľa vecí unikne.

Hovorí sa že skutky ktoré učiníme sa odrazia vo večnosti a je to veľká pravda. Keď človek urobí v živote niečo prelomové, tak si to ľudia reálne zapamätajú. Ja som rád keď si ma ľudia pamätať ako človeka čo svojim písaním priniesol veľké množstvo článkov ktoré ľudom dokázali pomôcť a ktoré ešte stále môžu niekomu pomôcť. Som rád že som to dokázal takto dotiahnuť ďaleko a nech sa bude čokoľvek v mojom živote diať, tak viem že všetko bude oveľa lepšie. V živote sa niečo začína a niečo sa v živote reálne aj skončí. Je to presne také aké to má skutočne byť. Moja misia sa naplní a viem že skutočne mala zmysel, lebo som tým ľudom niečo dal. Som vďačný že som toho mohol byť súčasťou a nikdy to nebudem ľutovať Ďakujem všetkým čo pri mne stáli a verím že mi všetci ľudia budú držať palce.

PS: Ale aby som tento článok neuzavrel svojim priznaním, tak mám v hlave jeden záložný text ktorý bude mojim finálnym vyjadrením a to rozhodne o všetkom.

Bez predsudkov

V našej spoločnosti sa často stretávame s predsudkami alebo rovno s predčasným odsúdením ľudí ktorých nie vždy poznáme. Nemyslím to tak že potrebujem niekoho obhajovať alebo sa ho zastávať. Len viem že keď budem všetkých hádzať do jedného vreca na úkor tých čo sa vôbec nevedia správať, tak takým ľudom sa skutočne zbytočne ublíži. Môžem povedať že kto je aký, ale iba na základe určitých činov. Najväčší problém nie je iba odsudzovanie, ale aj samotná nenávisť ktorá sa neskôr vytvorí. Samozrejme sa tým vytvorí negatívny efekt po ktorom sa potom vytvára určitá mienka o ľuďoch ako takých. Vytvorí sa škatuľka že ten človek je taký a ten ďalší človek je taký. Proste je to paradox ktorý sa nedá nijakým spôsobom oklamať a iba naivný človek by uveril že všetko bude fungovať inak. Predsudky sú často tou časovanou bombou s ktorou sa veľmi silno pracuje. Je to silná emócia na základe ktorej vzniká vplyv na určitú masu ľudí a kvôli ktorej sa zdá všetko jasnejšie.

Ja za seba môžem povedať jedno že vnímam veľké množstvo vecí v živote. Vnímam keď si ľudia vzájomne nadávajú a hádajú sa o tom kto je v čom skutočne lepší. Je veľa vecí ktoré vo svojom živote nemôžem vnímať, lebo keby ich vnímam tak by som sa zbláznil. Keby mám riešiť všetko čo každý jeden človek vo svojom živote povedal, tak by som stratil množstvo času. Skrátka keby som mal vnímať všetko škaredé a zlé čo na seba vzájomne ľudia povedia, tak by som svoj život skutočne nežil. Keby mám riešiť všetky tie intrigy a veci ktoré prevládajú v súčasnej spoločnosti, tak by som nič iné v skutočnosti nerobil. Jediné čo sa snažím je to pochopiť a porozumieť tomu, lebo je to jediná cesta ktorú skutočne mám. Snažím sa to nesúdiť, lebo viem že mi neprislúcha sa stavať do pozície človeka čo všetko kritizuje a všetko ofrfle. Viem že je niekedy lepšie počkať a veriť že sa všetko vyrieši k spokojnosti všetkých.

Nevadí mi keď je niekto inej rasy, vierovyznania alebo miluje rozličné žánre hudby. Ale pre mňa je v živote dôležité aby človek ktorého poznám sa vedel správať a dokázal mať charakter. Vôbec neriešim keď má niekto tetovania alebo piercingy, lebo to neodzrkadľuje povahu samotného človeka. Mne je absolútne jedno či je človek biely, čierny, oranžový alebo akejkoľvek farby. To že nesúhlasím s niečím čo sa stane v živote, tak ešte zo mňa nerobí rasistu alebo nejakého xenofóba. Možno sa bojím niekedy niečoho neznámeho čo sa pravdepodobne bojí každý, ale v mojom prípade nejde o ľudí. Ale skôr ide o nejaké nové situácie ktorým často treba čeliť a pred ktorými sa nedajú vždy zavrieť dvere. To je možno najväčší problém v živote ten strach kvôli ktorému sa necháme ľahko ovládať. Treba si veci pravdivo pomenovať každá ľudská rasa robí chyby a aj tá tmavšej pleti. Nikto na tomto svete nie je dokonalý a nemôžeme jednu rasu ospravedlňovať na úkor tej druhej, lebo by to bolo v živote nespravodlivé. Všetci na tomto svete musia mať rovnaké podmienky a rovnakú štartovaciu čiaru od ktorej sa skutočne odrazia. Malo by sa na všetkých pozerať rovnako a rovnakou optikou, nie si vyberať koho treba uprednostňovať.

Poznám množstvo ľudí bez ohľadu na rasu a vierovyznanie, rešpektujem že určité veci vnímajú inak. Snažím sa pochopiť že sa nie zo všetkými v živote musím vo všetkom zhodnúť a v skutočnosti absolútna zhoda nie je vždy potrebná. Viem že nie vždy je potrebné mať pravdu, lebo skutočnosť často býva odlišná. Len je dôležité viac počúvať ľudí okolo seba, než robiť nejaký unáhlený záver. Viac si uvedomovať že sa nedá v živote stáť len na jednej strane, ale lepšie je byť niekde v strede. Pozorujem často veci okolo seba a najme ľudí, lebo vďaka pozorovaniu sa dá prísť k skutočnému poznaniu. Možno na ňom nestojí celý náš život, ale vieme vo vnútri že je potrebné. Je potrebné vnímať veci ktoré sú pre nás naozaj podstatné a na tie nepodstatné sa vykašlať. Lebo sa rieši príliš veľa vecí a vďaka tomu v živote vzniká veľké množstvo nezhôd a hádok.

Mám priateľov a kamarátov čo majú úplne odlišné zmýšľanie a ktoré sa nezhoduje s tým mojim. Ale akceptujem ich zmýšľanie a chápem že všetci máme slobodné právo myslieť tak ako uznáme za vhodné. Uvedomujem si že moje konzervatívne zmýšľanie nie vždy zapadne k tomu čo sa môže nazývať pokrokové. Ale nevadí mi ak sa spoločnosť v rámci modernosti posúva vpred, teda ak to má nejaký pozitívny dopad čo nás nejakým spôsobom posunie. Som za tradičné hodnoty aj napriek tomu že už v nich nie je to čo ľudia reálne očakávajú. Zmenilo sa v živote niečo o čom by sme nečakali že sa môže zmeniť. Ale viem že príde čas kedy budeme akceptovať smer akým sa náš svet bude reálne posúvať. Lebo ten sled udalostí čo sa skutočne udiať, tak nebudeme vedieť ovplyvniť a určite nám nepomôžu ani sťažnosti. Len pochopíme že všetko v živote sa pre niečo skutočne deje.

Som maximálne tolerantný voči všetkému a tak ako sa mi najlepšie dá. Lebo sa nad tým všetkým zamyslím a poviem si vnútorne že určitým veciam dám šancu. Nehodnotím ľudí lebo si myslím že všetko v živote odzrkadľujú ich skutky a činy. Ak sa mi niečo nepáči tak viem že tomu nebudem venovať pozornosť a tak je to aj s hudbou ktorá sa mi nepáči. Keď je niečo dobré a má to skutočný potenciál, tak to reálne pochválim lebo ten človek si dal s tým čo robil námahu a čas. Mám rád ľudí okolo seba a nerozdeľujem že kto je lepší a kto horší. Učím sa všetkých vo svojom živote pochopiť rovnako, lebo každý si zaslúži pochopenie. Ak sa mi niečo nepáči, tak nebudem sa snažiť človeka ktorý niečo urobil zle spochybniť. Lebo každý na svete si musí sám uvedomiť v čom sa zmýlil a čo naopak urobil dobre. Všetci musíme prísť sami na to čo treba zlepšiť, prípadne sa snažiť pokračovať v nastolenom trende. Nepotrebujem si o ľuďoch vytvárať nejaký obraz, lebo ten obraz si o sebe vytvára každý sám.

Ja vždy budem veriť že existuje dobro na tomto svete aj keď možno v živote zlyhám. Nebudem hádzať ľudí do jedného vreca s tými slušnými čo sa snažia nám zlepšiť deň. Každý deň si uvedomujem že jediné s čím skutočne bojujem som ja sám. Učím sa aké je to prekonať sám seba a že stále sa v živote dá zlepšovať. Budú situácie kedy budem musieť určité životné situácie posúdiť a urobiť si k nim názor. Všetci nejako v živote začínajú a je im potrebné dať šancu. Ak nás nejako sklamú, tak vieme že prídu iní a lepší ľudia. Možno som príliš tolerantný a empatický, ale keby to tak nebolo tak určite by som bol iným človekom. Inak by som zmýšľal o sebe, viac by som mal predsudky voči ľudom a nevedel rozlíšiť čo je dobré a čo zlé. To že sa snažím byť tolerantný voči ľudom, tak ešte neznamená že im všetko okamžite dokážem aj ospravedlniť. Nestrácam zmysel pre realitu, lebo si uvedomujem že je potrebné určité veci reálne pomenovať. Vnímam to že sme všetci na jednej lodi a je na každom človeku ako sa v živote dokáže chopiť šance.

 

Vesmír IV – Koniec série / Finále

Uzatváram postupne všetky svoje myšlienky,

postupne sa vo mne začali hojiť všetky jazvy,

poznal som skutočnosti ktoré ma zmenili,

vzťahy ktoré boli zložité ma veľmi ovplyvnili,

ale viem že vo svojom živote niečo hľadám,

to čo môžem skutočne nazývať šťastím,

odmietal som vnútorne vzťahy z babami,

lebo sklamania v danej dobe nepreboleli,

ale viem že je správne nájsť niekoho koho budem milovať,

niekoho komu bude na mne skutočne záležať,

čakám každý deň na šťastie a na teba,

na to že budeš pre mňa moja spriaznená duša,

verím že keď ťa nájdem tak tu budeš,

že keď tu budeš tak pri mne zostaneš,

budem viac pozerať na tvoju vnútornú krásu,

viac riešiť že či máš dobrú povahu,

veriť tebe a stáť pri tebe v každej chvíli,

kráčať po boku s tebou všetkými krásnymi miestami,

viem že keď ťa budem poznať tak to bude darom,

budeš raz pre mňa tým skutočným zázrakom,

cítim že potrebujem novému vzťahu dať šancu,

je správny čas konečne zažiť novú lásku,

konečne sa viac tešiť s tých pekných dní,

že keď budeme spolu tak budeme šťastní,

viem že budeš pre mňa tým vesmírom,

človekom ktorému skutočne veriť budem,

raz budeš pre mňa tým zmyslom života,

budeme tá najlepšia osudová dvojica,

zvládneme všetky tie ťažké skúšky,

prekonáme tie najťažšie prekážky,

budem sa snažiť ťa nikdy nesklamať,

vždy tvoje pocity skutočne pochopiť,

keď prídeš do môjho života budem vďačný,

ak budeš raz zo mnou tak budem šťastný,

keď si raz prečítaš čo som všetko napísal,

tak pochopím že som ťa pravdepodobne našiel.

Po troškách

Často sa môže zdať že je tých vecí okolo nás príliš veľa a že k nášmu životu priam nepatrili. Môže sa často zdať že keď niečoho máme veľa, tak je to dobré a správne. Väčšinou často život súvisí zo všetkým materiálnym a zabúda sa na to že niekedy toho veľa nepotrebujeme. Stačí k tomu mať skôr tie maličkosti ktoré si po určitom čase začneme vážiť. V skutočnosti tie maličkosti nás robia šťastnými a lepšími ľuďmi, než keď je všetkého na svete priveľa. Človek môže byť obklopený bohatstvom, peniazmi, môže mať všetko na čo len pomyslí a v skutočnosti mu to nemusí vôbec stačiť. Zistí že aj keď má všetko, tak jedine čo mu chýba je mať šťastný život. To čo je materiálne, tak ešte nezabezpečí človeku aby mal šťastný život. Môže precestovať a spoznávať rôzne kultúry, ale v skutočnosti nemusí byť šťastný a to šťastie maximálne môže len predstierať.

Život sám o sebe je veľmi rýchly a často ho tak žijeme že ledva sa zastavíme. Chceme všetkého v živote príliš veľa dosiahnuť a všetko mať okamžite za každú cenu. Chceme sa sa s každým pretekať a každému konkurovať, priam iným chceme závidieť úspech. Lebo je to skrátka v ľudskej náture a nejako to máme v sebe vsugerované. Skrátka toto je absolútny zlý prístup a takto by sa nemalo vôbec žiť. Treba brať život zo všetkým čo k tomu patrí či s radosťami alebo s chybami ktoré máme takmer všetci. Preto je si dôležité vychutnávať ten život po troškách a uvedomiť si že menej je niekedy viac. Niekedy človek aj z mála dokáže urobiť veľa a toto je tá skutočná podstata života. Len niekedy stačí sa na nič nehrať a na svet sa pozerať reálnejšie. Všetko je potrebné vnímať s triezvym a nezaujatým pohľadom, aby sme sa nejako dokázali odlíšiť od ostatných.

Skutočné bohatstvo človeka sa neskrýva v peniazoch, ale vo všetkých veciach ktoré zažije. Človek je bohatý a múdry vďaka skúsenostiam ktoré počas života zažije a zároveň sú tie skúsenosti miestami aj poučením. Musíme vedieť že nielen pozitívnu energiu treba vedieť prijať ale tú emocionálnu vďaka ktorej si niekedy poplačeme. Lebo keby je všetko iba dobré alebo zlé, tak by to na tomto svete bolo nudné. V živote existuje určitá rovnováha vďaka ktorej skutočne žijeme a to človek sa nemusí riadiť žiadnymi ezoterickými vecami. Len skrátka každý na to prichádza nejakým spôsobom postupne, nič v živote sa nedeje naraz. Všetko v živote má svoju postupnosť a deje sa to úplne prirodzeným spôsobom. Sú veci ktoré môžeme ovplyvniť a vieme že ich často môžeme mať úplne na dosah. Ale niekedy sú veci ktoré nemôžeme ovplyvniť nech by sme sa akokoľvek v živote snažili. Len ten život by bolo dobré si vychutnať ako tú bonboniéru a uvedomiť že každý kúsok je úplne odlišný. Každý kúsok nášho života je odlišný a každý človek na tomto svete inak premýšľa. To je absolútne v poriadku, keď sa každý človek snaží nejako odlíšiť a presne takto to má byť.

Skutočná hodnota závisí na tom že či sme vnútorne obohatený a že či to čo robíme nás teší. To je tá skutočná hodnota na ktorej reálne záleží a vďaka ktorej máme istotu že je všetko v poriadku. Niekedy nepotrebujeme v živote tak veľa, aby sme skutočne cítili dobre. Lebo ak máme okolo pár dobrých ľudí ktorí nám veria, tak to je ten najlepší dar. Skrátka celý tento pocit je na nezaplatenie a nič ho nedokáže dokonale nahradiť. Najväčším umením v živote je tešiť sa s mála a s toho čo skutočne máme. Môžeme mať všetko na čo si len pomyslíme a na čo ukážeme prstom, ale podstatné je mať lásku od milovaných ľudí. Lebo keď máme okolo seba ľudí s ktorými môžeme v živote rátať, tak je to úplne najlepšie čo môžeme od života dostať. Keď vieme že môžeme okolo seba niekomu veriť, tak vtedy cítime že už nám k životu skutočne nič nechýba.

.

Striedanie času sa môže skončiť už o rok

Striedanie času v Európskej únii (EÚ) sa skončí v budúcom roku. Navrhla to Európska komisia. Brusel členským štátom ponecháva slobodu rozhodnúť sa, či chcú definitívne zaviesť letný alebo zimný čas.

Návrhom komisie sa začne zaoberať Európsky parlament a Európska rada.

„Striedanie času sa musí skončiť. Členské štáty by sa mali rozhodnúť, či ich občania budú žiť v letnom alebo zimnom čase. Je to otázka podriadenosti. Očakávam, že parlament a rada budú zdieľať tento návrh a nájdu riešenie vhodné pre fungovanie nášho vnútorného trhu,“ vyhlásil šéf komisie Jean-Claude Juncker.

Každý členský štát Únie by sa mal do apríla 2019 rozhodnúť, či chce mať letný alebo zimný čas.

Posledná povinná zmena času by sa uskutočnila 31. marca 2019. Štáty, ktoré by chceli mať zimný čas, si naposledy pretočia hodiny v nedeľu 27. októbra 2019.

„Toto je dobrá správa pre všetkých, ktorým striedanie času spôsobuje ťažkosti a zdravotné problémy. Teraz je na nás, či sa rozhodneme, ktorý čas si na Slovensku ponecháme ako celoročný – letný alebo ten zimný,“ komentovala na sociálnej sieti slovenská europoslankyňa Anna Záborská.

Eurokomisia návrhom o striedaní času reagovala na prieskum. Vyplynulo z neho, že až 84 % Európanov je za zrušenie striedania času. Zapojilo sa doň zhruba 4,6 milióna ľudí a išlo tak o najväčší prieskum v histórii Únie. Až tri milióny respondentov pochádzalo z Nemecka.

zdroj: aktuality.sk

Krok vpred

Často si v živote musíme povedať že jediné správne riešenie ktoré existuje je sa pohnúť vpred. Nájsť v sebe dostatok odvahy aby sme sa nesnažili v niečom hľadať len chyby ale aj pozitíva. Aj keď to pozitívne sa nedá nejakým spôsobom vynútiť, musí to prísť absolútne prirodzene bez nejakého nútenia. Musíme vedieť že ak sa chceme niekam pohnúť, tak musíme ľudom okolo seba odpustiť Ak nás aj niekto v živote sklame, tak vždy toho človeka máme nejakým spôsobom radi. A je úplne jedno či je blízko alebo ďaleko, len všetko závisí od nášho prístupu. Ak k nejakej situácii pristúpime zle, tak sa to bude s nami vliecť po celý život. Budeme cítiť tie následky veľmi silno a zistíme že všetky rozhodnutia ktoré urobíme majú určitý dopad. Presne ako vo filme Osudový dotyk ktorý poukazoval že aj jedna maličká vec môže mať dopad na naše rozhodnutia. Ten motýlí efekt sa nedá v skutočnosti oklamať, lebo aj malá udalosť môže mať vplyv na náš svet a na to ako sa k nemu často správame. Môžeme robiť čokoľvek čo sa bude zdať prospešné a v skutočnosti celá tá námaha bude zbytočná. Nie preto že to píšem, lebo v živote sa dokáže zmiešať veľmi veľa pocitov. Pocity môžeme dať do rôznych vriec ako dávame napríklad odpadky a vieme že ich nakoniec zbytočne separujeme. Lebo napriek tomu budú zmiešané dokopy a tak je to v skutočnosti zo všetkým. Ale aj napriek tomu netreba prestať veriť že sa v živote každý človek dokáže niekam pohnúť. Len musí často chcieť a v rámci svojich možností ukázať že určité veci v živote dokáže. Ani nie je tak potrebné sa prispôsobiť tejto dobe, ale je potrebné, aby sme osobnostne dokázali skutočne rásť. Aby sme pochopili že život nie je o tom že niečo musíme dať, ale musíme vedieť prijímať. Musíme vedieť riadiť svoju myseľ a nedovoliť aby si s nami robila čo si len zmyslí. Ak potrebujeme spraviť niečo v živote potrebné, tak to je nestáť na mieste. Viem že sa to ľahko povie a ťažko spraví, ale každý na to musí prísť sám a časom. Vždy je potrebné spraviť ten prvý krok a všetko ostatné sa nejako udeje prirodzene bez ohľadu na všetky okolnosti.

Spievajúci anjel (venované Dolores)

Nevedeli sme aký tvoj osud bude,

že čo sa skutočne stane,

boj o ktorom málokto vedel,

málokto v tom výkyvy nálad hľadal,

niekedy sa môže zdať že je všetko v pohode,

ale často sa zdá že nás myseľ veľmi klame,

na tebe som vyrastal a nikdy na to nezabudnem,

vďaka tvojim pesničkám som sa naučil ako čeliť výzvam,

tie pocity ma nenechávajú vôbec chladné,

viem že v budúcnosti to bude ešte nejasné,

vyrovnať sa s tým že tu nie si bolo najťažšie,

fáza smútku sa striedala zo samotným šokom,

počúvať tvoju hudbu bolo tým najlepším riešením,

bolo potrebné s tej všednej reality uniknúť,

aspoň na chvíľu sa snažiť nič nevnímať,

tvoj spev mi vždy dokázal dať silu,

prežiť každú jednu zložitú chvíľu,

vyrovnanie sa s tvojim osudom bolo veľmi ťažké,

bez tvojho spevu je to ešte viac zložité,

tvoja duša je už na tom správnom mieste,

konečne si s Chesterom poriadne zaspievate.