V tieni zvukov

Nachádzam sa niekde kde dokáže prevládať samotný pokoj. Uvedomujem si že je čas kráčať po tomto svete v pokoji. Hľadať cestu ktorá bude mať zmysel tak ako má zmysel slnko. Občas potrebujem niečo čo dokáže nejakým spôsobom upokojiť moje uši. Zabúdam na všetky možné starosti, lebo radšej počúvam zvuky. Vnímam že je pokoj oveľa dôležitejší než z niečím neustále bojovať. Som v tieni zvukov čo ma dokážu upokojiť a viac priblížiť k podstate života. Presne dokážem byť vo svojej mysli tam kde sa ľudská fantázia rozvíja.

Medzi mlynskými kameňmi

Uvedomujem si každý jeden deň že život je o neustálom boji. O tom že ľudia sa snažia presvedčiť ľudí vďaka svojej verzii pravdy. Už začínam cítiť že v skutočnosti ani tak nejde o úprimnosť, ale o nejaké presvedčenie ktoré je potrebné vnútiť ľudom. Žijeme v spoločnosti plnej chaosu a neistých myšlienok pri ktorých niekedy mám mráz po chrbte. Občas vnímam že ako sa ľudia kvôli odlišným názorom na niektoré veci rozdeľujú. Nie je to o žiadnej nejakej vecnej diskusii, ale skôr o tom vnášaní strachu do spoločnosti. Je obrovským problémom žiť s tým že ľudia sa snažia svojimi názormi druhých zatlačiť do kúta. Dnes ani úprimnosť sa nepovažuje za niečo naozaj hodnotné. Ľudia sa hnevajú takmer na všetko a najme pre všetko. Frustrácia sa preniesla takmer do každého prostredia v ktorom človek naozaj existuje.

Nechcem stáť v pozore a neustále si dávať pozor na to čo ľudia povedia. Lebo si uvedomujem že nie vždy slovo môže pomôcť k niečomu reálnemu. Celý problém v skutočnosti stojí na tom že ľudia majú potrebu vyjadrovať svoje názory ku všetkému aj k tomu čomu reálne nerozumejú. Ja viem že prečo sa nevyjadrujem ku všetkému, lebo určitým veciam nerozumiem a svojim frflaním by som nič nezmenil. Lebo cítim že koľko hnevu je v skutočnosti samozrejme že môže byť aj oprávnený. Ale čím viac v rámci hnevu začína fungovať určitý nezdravý extrém. Ľudia radi za svoje chyby ktoré spravia obviňujú iných. Stal sa s toho veľmi nedobrý zvyk a potom sa vytvára priam až toxický priestor. Nehovorím že ma niekedy niečo netrápi, ale dávať to najavo by znamenalo dávať ľudom tromfy do ruky.

Nikdy som neodmietal tento svet aj za cenu vedomia že do neho nezapadám. Viem že sa snažím si nájsť tú svoju cestu aj keď budem bojovať s tým že vznikne množstvo odlišných názorov. Ja som rád že môžem existovať, ale nie vždy je tá existencia najľahšia. Občas mám pocit že stojím medzi mlynskými kameňmi a musím premýšľať o tom čo vo svojom živote urobím. Cítim že to nie je vždy ľahká pozícia, lebo viem že pri určitých rozhodnutí ma jedna skupina ľudí bude mať rada a pri druhej pôjdem do absolútneho zatratenia. Nevyjadrujem sa ku veciam ktorým nerozumiem a viem že je niekedy lepšie byť ticho. Niekedy je lepšie počúvať a niečo sa od života skutočne naučiť. Zabúda sa na to že každý človek má určitú svoju hodnotu.

Občas sa pretekáme v tom že kto je v čom lepší, ale nedáva to absolútne žiaden zmysel. Mám rád ľudí, ale nie ich pretekanie a porovnanie že kto ma má radšej. Lebo ja mám každého rád rovnako a nikdy som nikoho neporovnával. Len žiaľ žijeme dobu keď sa pod určitým psychickým nátlakom niečo podmieňuje. Keď človek niečo neurobí tak ho ľudia okamžite odvrhnú a neprijmú ho medzi seba. Stáť niekde uprostred a rozhodovať sa komu v živote je potrebné povedať pravdu to najťažšie. Nemyslím to v rámci seba, ale celkovo tak v spoločnosti okolo nás. Všetko okolo nás sa mení a vieme že nikdy nebudeme poznať na niektoré veci odpoveď. Aj keby sme niečo vo svojom živote zmeniť vždy to prinesie určité následky. V živote ani tak nejde o to mať pravdu, ale o tom aby sme žili vo svojom vnútornom pokoji.

Jeden skvelý človek mi v jeden deň povedal že najkrajšie skutky sa dejú v tichosti. Uvedomil som si že ak človek chce niečo dokázať tak to dokáže bez nejakého rozruchu. Aj ja viem že mnoho vecí dokážem bez rozruchu a neočakávam za to nejaké uznanie. Lebo žijem tak ako najlepšie viem a v rámci svojich možností ktoré mám. Nesnažím sa ľudí presvedčiť o nejakej svojej pravde len preto aby som ich upokojil. Lebo takto to v živote jednoducho nefunguje, lebo mám radšej pokoj. Človek čo sa cíti byť medzi mlynskými kameňmi musí viacero vecí v sebe vyhodnotiť. Musí vyhodnotiť že čo je správne a čo naopak nie. Je to niekedy aj o určitom vnútornom boji ktorý je veľmi ťažký. Nič nie je jednoduché ako sa to na prvý pohľad zdá. Aj tí ľudia čo sa navonok cítia silnými tak sa vo svojom vnútri trápia. Tiež bojujú s tým že či ich vôbec niekto dokáže pochopiť.

Keď som pozeral Rodinné prípady, tak som si uvedomil že príbeh ktorý tam bol prežíva každý. Že niekedy deti a mládež sa boja o svojich pocitoch z kýmkoľvek rozprávať. Boja sa že ich okolie a pravdepodobne aj ich vlastná rodina môže odsúdiť. Ľudia čo sú už pred prahom dospelosti zažívajú určité životné skúsenosti. Prvé lásky a prvé vážne vzťahy o ktorých nevedia či majú skutočne povedať rodičom. Určitý psychologický faktor do istej miery ovplyvňuje vývoj samotného človeka. Bez ohľadu na pohlavie každý si prejde niečím o čom nechce vždy hovoriť. Sú ľudia čo sa neboja o svojich pocitoch hovoriť a vnímajú svojich rodičov ako najlepších kamarátov. Ja vnímam že viem komu povedať pravdu a že po tej pravde nebude hnev. Keď môže človek otvorene povedať čo cíti a bez strachu, tak vtedy dokáže pocítiť určitú úľavu.

Nech sa človek akokoľvek v živote cíti nemal by sa nechať do niečoho vnútiť. Lebo určitý psychický nátlak môže veľmi zle vplývať na jeho psychiku. Ľudom treba pokojne vysvetľovať určité názory a nie do nich kričať. Netreba ľudí citovo vydierať že ak niečo neurobia tak sa s nimi niekto prestane baviť. Niekedy je potrebné nechať ľudí aby sa vo svojom živote rozhodli čo majú urobiť správne. Je potrebné dať ľudom slobodu a o to viac je potrebné aby ich rozhodnutia boli rešpektované. Aby sa neviedli zbytočné a hlúpe reči, ale skôr akceptovala určitá ľudská voľba. Nemôžeme tlačiť do vecí ktoré v skutočnosti nechcú robiť. Je potrebné nechať ľudí rásť a aby sa sami prirodzene posúvali. Nedostávajme ľudí do určitých stresových situácii do ktorých ich môžeme niekedy dotlačiť. Radšej načúvajme ich pocitom a nesmejme sa im ak niekedy cítia úzkosť a obavy. Nestavajme ľudí medzi mlynské kamene, ale pochopme ich pocity ktoré naozaj majú. Nájdime cestu vďaka ktorej akceptujeme ľudí aj napriek tomu že ich vnímanie sveta môže byť odlišné.

Počúvať hudbu

Na úvod by som chcel predstaviť ľudom svoju novú kategóriu Bez výčitiek ktorej súčasťou budú jednoduchšie texty. Budem písať o jednotlivých veciach ktoré dokážem robiť bez nejakých pocitov viny alebo výčitiek iných. Budú to jednotlivé činnosti pri ktorých viem že mi ich nikto nebude môcť vytknúť, zvyčajne to budú veci ktoré tešia len mňa a obohacujúcu môj život. Bez výčitiek je kategória kde priblížim len na jedného odstavca to čo ma teší. Ľudia nepíšu o tom čo ich väčšinou teší a každý pondelok sa budem snažiť svojim čitateľom priblížiť určitý bezvýčitkový pocit. Takže verím že táto kategória bude mať úspech a nájde si k nej cestu viac čitateľov.

Počúvanie hudby má pre mňa ako človeka oveľa všeobecnejší rozmer. Lebo keď počúvam nejakú pesničku tak si vždy vybavím nejakú emóciu alebo určitú vec ktorá sa stala v minulosti. Keď počujem nejaký text tak ma to samozrejme dokáže nejakým spôsobom inšpirovať. Buď ku nejakým článkom alebo prídem na nejaké nové poznanie. Hudba v mojom živote do veľkej miery ovplyvnila spôsob ako som začal premýšľať o svete. Keď je nejaký melancholická pesnička samozrejme si ju tiež vypočujem a dokáže ma dojať. Keď kráčam niekde sám mám určitý výber pesničiek ktoré si vždy pustím a vystihujú nejaký môj pocit. Bol som na začiatku ovplyvnený rapovou hudbou, ale čím viac som začal byť otvorený k iným hudobným žánrom. Začal som čoraz vo väčšej intenzite počúvať ambienty, folk, rock, dnb a mnohé iné žánre. Naučil som sa že ak mám svojmu životu tak jedine cez hudbu. Lebo len hudba dokáže vyliečiť všetky rany a povzbudiť človeka aby išiel v živote ďalej. Lebo hudba ma nezradila a vždy tu bola, keď sa zdalo že tu už nikto nebol. Vždy ma hudba dokázala zachrániť vtedy keď som cítil že neviem ako ďalej. Viem že hudba nikdy nevyrieši nejaké ľudské a osobné problémy, ale môže liečiť ľudskú dušu. Som rád že si môžem hudbu vždy počuť nielen vtedy keď v živote sa nedarí ale aj vtedy keď sa darí. Pravdepodobne počúvanie hudby mi dáva silu aby som vo svojom živote dokázal ísť ďalej.

Fantázia mysle

Čoraz viac unikám pred tým a nachádzam svoj vnútorný pokoj. Počujem zvuky ktoré ma dokážu reálne upokojiť a dostať do úplnej pohody. Cítim ako je všetko v poriadku a viem že dokáže existovať tá správna cesta. Po nej kráčam bez toho aby ma niečo vnútorne rozhodilo. Viem že nekráčam tou cestou úplne sám, ale z niekým kto tú cestu úplne chápe. Viem že ľudská náruč a slová povzbudenia tu budú vždy keď sa niečo bude diať. Viem že pri zvukoch moje myšlienky budú smerovať na toho správneho človeka. Na človeka ktorý nesúdi, nevyčíta a ktorý ma v živote niekam dokáže posunúť Moja ľudská fantázia bude konečne pochopená a viem že všetko čo sa deje je správne.

Nepozerám sa dole

Snažím sa pochopiť svet v úplnosti tak ako ho chápu úplne všetky osoby. Potrebujem nájsť cestu na ktorej jednoducho nie je zmätok a kde ma nebudú prenasledovať moje vlastné omyly. Niekedy si prajem sa nepozerať dole alebo dozadu aby ma to čo cítim úplne nepohltilo. Pravda je taká že občas prídu pocity s ktorými si neviem vždy rady. Dostanem sa často do bodu kedy na jednotlivé otázky jednoducho nepoznám odpoveď. Viem že mnoho vecí je vo mne tak silno a občas cítim že jediná možnosť je zostať silným. Občas to bolí byť silným a všetky výzvy je náročné nejakým spôsobom zdolať. Nehovorím že sa niečo nedá len preto že je mi to podsúvané. Občas sa zobudím z myšlienkami že či tie dni budú pekné alebo budem cítiť že sa niečo deje.

Zobudím sa a premýšľam že či sa ktokoľvek koho poznám na mňa nehnevá. Ak cítim že je všetko v poriadku, tak viem že môžem týmto svetom kráčať. Občas musím riešiť rôzne myšlienky ktoré sú omnoho silnejšie než som ja sám. Príde to na mňa ako taká vlna ktorá to všetko zmetie. Myslím si že tento svet je tak hore nohami a prial by som si aby ma mnohé veci v živote neovplyvnili. Aby som mohol žiť bez premýšľania čo si ľudia o mne myslia. Lebo viem že aj čas ukáže či si ma niekto skutočne zastane alebo nie. Usmievam sa mnohokrát aj keď mi je do plaču a mnoho ľudí tie slzy ani nevidí. Lebo sa snažím byť silný a nekonfliktný napriek tomu že môžu prísť situácie s ktorými bojujem.

Viem že v živote si za mnohé veci môžem sám a nemôžu za ne iní ľudia. Tiež vo svojom vnútri dakedy bojujem z úzkosťou a s tým že mnohých vecí sa v živote bojím. Občas sa bojím toho že ľudí okolo seba sklamem už len nejakým slovom alebo niečím čo si zle vysvetlia. Bojím sa ich hnevu aj za veci ktoré som v skutočnosti ani neurobil. Občas cítim že mnoho vecí ani nemôžem povedať, lebo viem že by sa mnoho ľudí hnevalo. Niekedy by som si tiež prial aby som nemusel premýšľať nad svojimi myšlienkami a nad tým či neprinesú do života určité následky. Nepopieram že mnoho vecí je nesprávnych a neschovávam sa za to. Byť milým je moja najťažšia úloha ktorú plním do konca svojho života. Viem že sa mi to nie vždy úplne darí a že som v tej svojej bubline. Niekedy sa chcem vo svojom vnútri od určitých pocitov aj keď sa to nie vždy musí podariť.

Necítim sa ako človek čo zjedol všetku múdrosť sveta a ani neponúkam riešenia ako správne prežiť život. A ani neviem všetkým okolo seba pomôcť, len vtedy ak viem že to naozaj dokážem. Viem že jediní ľudia v mojom živote ktorým môžem byť naozaj nápomocným sú moja rodina. Nikdy som nepovedal že niekomu nepomôžem, vždy som dokázal každému pomôcť ak som naozaj vedel. Mnoho ľudí má pocit že nič vo svojom živote nerobím alebo ho nemám snahu nejakým spôsobom zmeniť k lepšiemu. Snažím sa každý jeden deň a viem že to málokto v mojom živote reálne aj vidí. Ak sa zmýlim tak si to ľudia okamžite všimnú a veľmi silno mi to dávajú najavo.

Snažím sa nepozerať dole, aby som v skutočnosti niekam nespadol. Ale viem že v mojom srdci je občas príliš veľa smútku a sklamania ktoré sa len ťažko dá napraviť. Ťažké je žiť s pocitom že sa ľudia hnevajú a že s tým neviem vôbec nič spraviť. Niekedy tak silno plačem že som rád keď sa mi to podarí reálne zastaviť. Mám pocit že hudba je to jediné čo mi v živote pomáha a ľudia pri ktorých necítim ich hnev. Niekedy keď kráčam niekam sám tak mám pocit že na mnohé veci v živote ani nemyslím. Lebo v určitom okamihu cítim slobodu a viem že môžem kráčať kamkoľvek kde ma povedie srdce. Možno toto všetko robím preto aby som našiel pokoj v duši, ktorý nie vždy mám. Hľadám ho na miestach kde mnoho ľudí ani nezájde. Lebo viem že dobrí ľudia musia bojovať s tým že ich nie všetci dokážu mať naozaj radi.

Pochopil som že život je naozaj zvláštny a nebudem môcť zmeniť ľudí okolo seba. Mnoho ľudí bude dobrých a mnoho ďalších bude žiť v hneve lebo sa to stalo ich súčasťou života a nikde sa neposúvajú. Ja som si uvedomil že nechcem byť ako ľudia čo sa večne hnevajú a čo iných obviňujú za svoje vlastné problémy. Napriek tomu že som mnoho vecí v živote dokázal, tak cítim že sa ľudia hnevajú. Ťažké je existovať v tomto svete, pokiaľ je v ňom príliš veľa zlosti a málo lásky. Ja sa snažím vyvinúť snahu vždy keď to naozaj vo svojom živote dokážem. Robím veci pri ktorých viem že zabudnem na nejaké vnútorné starosti. Nie všetko je bezstarostné, ale snažím sa aby to tak bolo. Snažím sa kvôli svojej mamine ktorá si ma skutočne váži, snažím byť dobrým pre tých správnych ľudí čo vedia človeka povzbudiť.

Niekedy sú okamihy kedy je potrebné napísať niečo iné. Lebo nechcem byť falošný a viem že je potrebné nepopierať pocity ktoré často ústne neviem povedať. Pravdepodobne som to napísal preto, aby som ukázal že dokážem byť človekom aj keď mám slabšie dni. Najkrajšie skutky sa dejú v tichosti a bez toho aby sme o nich komukoľvek potrebovali rozprávať. Lebo život nie je o slovách, ale je o samotných činoch. Snažím sa žiť tak aby ma ľudia nezaťahovali do svojich problémov čo majú. Lebo ja ich myslenie neviem zmeniť a musia to zmeniť sami. Ak cítim nejaké svoje pocity, tak mi nemožno vyčítať. Lebo tie pocity časom môže mať úplne každý jeden človek. Každý človek si môže v živote niečím prejsť aby dostal tam kde naozaj je. Ja som šťastný, keď mám možnosť to nejako zdieľať z ľuďmi.

Čo je tvoje

Som vďačný čo som sa pri tebe naučil,

pravdepodobne som ťa až príliš krátko poznal,

zdalo sa že v našich myšlienkach nastane zhoda,

na začiatku to vyzeralo že to mohla byť pravda,

mali sme množstvo spoločných myšlienok,

tešili sme sa s toho keď sme spravili nejaký pokrok,

hodnotovo sme dokázali byť na úplnej rovnakej vlne,

mali sme preto čo robíme úplné pochopenie,

vyzeralo že si dvaja introverti budú rozumieť,

postupom času sme sa myšlienkovo začali vzďaľovať,

začali sme riešiť úplne iné hodnotové veci,

naše cesty sa čoraz viac reálne rozchádzali,

cítil som že do tvojho sveta úplne nezapadám,

začali sme sa na veci pozerať úplne iným pohľadom,

je v poriadku vnímať s určitého pohľadu samotnú vieru,

ja ju dokážem vnímať širšie cez samotnú realitu,

rešpektujem ťa že v niečo naozaj veríš,

nepochybujem že vo svojom živote správnou cestou ideš,

začal som cítiť úplne rozdiely cez ktoré sa nedalo dostať,

pochopil som že si dvaja introverti nemusia vždy sadnúť,

je v poriadku keď veríme v úplne odlišné veci,

čoraz viac som začal cítiť že sme už v samotnom cieli,

nech sú naše cesty akékoľvek vždy ti budem držať palce,

budem veriť že vo svojom živote budeš na tej správnej ceste,

ja radšej zostávam realistom a pevne nohami na zemi,

verím že všetci ľudia majú poslanie ktoré naozaj splnili,

čo je tvoje som ti nikdy nejakým spôsobom nebral,

aj keď sú naše cesty odlišné tak majú reálny zmysel,

musíme samotné výzvy života zvládnuť samostatne,

nechajme nech nás srdce na to správne miesto zavedie.

Pokojná relaxácia

Pokoj ide s každej strany, nezamýšľam sa nad tým či sa niečo deje. Predstavím si okolo seba všetky pekné veci čo sa udejú. Viem že všetko čo sa stane bude mať nejaký hlbší zmysel. Kráčam tam kde ma srdce dokáže skutočne zaviesť a moja duša dokáže byť úplne pokojná. Pokojne a bez nejakého stresu dokážem upokojiť svoju vlastnú myseľ. Dokážem nájsť rovnováhu tam kde naozaj môže byť. Viem že keď idem akoukoľvek cestou tak budem na správnom mieste. Budem niekde kde viac relaxujem a premýšľam nad okolitým svetom Nechávam pracovať svoju fantáziu tak silno ako to len ja dokážem. Zastanem a pozerám sa na všetko okolo seba bez zbytočných slov.

Pripustenie si pravdy

Nikdy som si nemyslel že sa v živote dostanem do bodu kedy prídem na určité veci. Viem že čím som starší tak o niečo viac potrebujem nájsť v sebe určité hodnoty. Cítim že vo svojom živote nechcem bojovať s tým že koho mám vo svojom živote rád. Lebo viem že všetko v mojom živote sa dokáže diať úplne prirodzene a bez nejakého tlaku. Viem že dokážem žiť život bez toho aby sa ľudia pretekali o tom kto ma má radšej. Vo svojom živote som sa dokázal odovzdať každému človeku bez rozdielu. Nerobím to čo robia ľudia že si vyberajú koho budú mať radšej. Lebo tieto vzorce ktoré si ľudia dokázali zaužívať nie sú úplne správne. Nie je správne keď sú rôzne porovnávania že kto je v čom lepší. Lebo je nezmyselné aby sme sa všetci vzájomne porovnávali.

Uvedomujem si že som viac realistom a nedokážem byť viac naivným. Jednoduchšie vycítim ak mám vo svojom živote z niečoho čo je vyhrotené cúvnuť. Už nie som ten menší človek ktorý každému okolo seba veril. Lebo viem že ľudia sa okolo mňa budú meniť a tento vývoj nedokážem vôbec zastaviť len ho akceptovať. Naučil som sa akceptovať a že nie zo všetkými ľuďmi budem kamarát. A ani nedokážem si ku všetkým vytvoriť puto, lebo by bolo úžasné keby to naozaj šlo. Viem že často si introverti k sebe hľadajú introvertov, ale niekedy ani toto nemusí úplne vyjsť. Ani dvaja introverti si v živote nemusia ľudsky sadnúť ak ich niečo v živote odlišuje. Mne sa presne toto stalo a niekedy si myslím že sú extroverti vo viacerých aspektoch lepšími ľuďmi. Viem že možno príliš rozprávajú, ale tiež dokážu byť úžasnými ľuďmi. Dokážu ľudom čo majú nejaké protiklady načúvať.

Postupne som začal zisťovať že verím v úplne iné veci ako iní ľudia. Ale nikdy to čomu verím nevnucujem ľudom, lebo si uvedomujem že každý človek na svete má právo niečo veriť. Ľudia majú právo veriť v náboženstvo a v duchovné spôsoby života čo som im nikdy nebral. Ja verím v niečo iné, jednoducho v to že môže na tomto svete existovať ľudské dobro a každý môže na tomto svete niečo dokázať. Verím vo veci a v ľudí ktorých sa skutočne môžem dotknúť, lebo samotná viera nie je iba o náboženstve alebo duchovne. Lebo skutočná viera je v skutočnosti o nás samotných a je to o hlbšej podstate života ktorú každý z nás dokáže pochopiť po svojom. Ja chápem svoj život tak že mám určité poslanie ktoré musím naplniť. Lebo život je o príležitostiach a o snoch ktoré v skutočnosti máme. Skutočná viera stojí na tom že či dokážeme veriť v samých seba a potom môžeme veriť ostatným.

Každým dňom si uvedomujem že sa mi v živote nemusí všetko podariť. Viem že aj keď mám súťaživého ducha, ale to neznamená že sa mi všetko podarí na počkanie. Život nie je o tom že na niečo lúsknem prstom a všetko bude vybavené. Ale na druhej strane som rád že si niektoré veci vo svojom živote obstarám sám. Keď sa mi niečo podarí tak som samozrejme s toho veľmi šťastný. Ale nie je to také šťastie že sa budem nad niekoho vyvyšovať. Ak sa mi niečo podarí tak to neznamená že si budem ulietavať na eufórii. Držím sa nohami pri zemi a viem že za každú vec či je veľká alebo malá dokážem byť vďačný. Tešia ma všetky veci rovnako aj keď viem že to nedám vždy najavo. Introverti svoje pocity si držia vo svojom vnútri a extroverti ich prejavujú navonok.

Ani si nemyslím že mám patent na pravdu alebo že viem všetko najlepšie. Ja si tiež musím často zisťovať nejaké informácie aby som ich mohol zdieľať zo svetom. Aj ja sa vo svojom živote učím čo mám naozaj robiť lepšie a o tom to celé je. Nikdy som sa nesťažoval na nejakú nudu, lebo keď niečo tvorím tak na to úplne zabúdam. Viem že keď premýšľam o svete a o ľuďoch tak prídem na množstvo dôležitých pocitov. Prídem na to že každý si v živote prechádza niečím iným a že sa to dá nejako zvládnuť. Preto je život sám o sebe skúškou ktorá nás má naozaj preveriť. Či tú skúšku spravíme je na nás a môžeme tým ovplyvniť aj životy iných. Každý deň čo sa zobudíme tak dostaneme novú šancu spraviť niečo lepšie. A každý deň nie je rovnaký ako si niekedy môžeme myslieť. Môžu sa opakovať niektoré veci, ale napriek tomu je každý jeden deň iným.

Čim viac kráčam po tejto zemi uvedomujem si že na všetky správne myšlienky prichádzam sám. Niekedy nemusím o nich ani písať alebo o nich niečo povedať. Lebo viem že keď niečo cítim tak to vychádza z môjho srdca a nie je za tým žiadna vypočítavosť alebo zlý úmysel. Ja nemám problém žiť pokojný a harmonický život bez akéhokoľvek napätia, lebo je mi bližšie žiť v pokoji a v mieri. Ja nebojujem z ľuďmi a ani sa nepretekám o to kto je v čom lepší. Snažím sa ísť bokom od nepokojných situácii ktorých nechcem byť súčasťou. Jedine čo vnímam je to keď môžem počúvať hudbu a keď mám okolo seba tých správnych ľudí čo ma dokážu podporiť. Som rád za každý jeden deň pri ktorom sa môžem niečo reálne naučiť. Každý rok sa posúvam iným smerom, prichádzam často na nové poznania. Už nie som na rovnakom bode ako kedysi. A som vďačný za to že každým rokom je to iné a že sa dejú iné veci.

Som šťastný že napriek všetkým okolnostiam hľadám spôsoby ako žiť správne. Viem že na ceste určité spravím chyby a nie som úplne neomylným. Lebo viem že keby vo svojom živote niečo neskúsim tak by ma to mrzelo o niečo viac. Viem že si treba pripustiť pravdu a to že je dôležitejšie žiť v realite. Je dôležitejšie si uvedomiť podstatu nášho života na základe ktorej to naozaj stojí. Každý človek má právo rozhodnúť akou cestou sa naozaj vyberie. Ja som šťastný že moja cesta životom je o uvedomelosti a o poznávaní seba samého. Akceptujem život zo všetkým čo k tomu patrí a dokážem prijať ak sa ľudia nejakým spôsobom odlišujú. Lebo každý človek môže byť kým naozaj chce byť a má právo sa akokoľvek cítiť. Všetci sme strojcami svojho vlastného života len je na nás ako s tým naložíme. Je na nás aby sme aj malou troškou prispeli k tomu aby náš svet bol lepší. Aby za nami neboli slová, ale skôr aby nás zdobili činy vďaka ktorým to ľudia okolo nás vycítia.

Nekonečná cesta

Bolo by skvelé keby naša cesta nikdy nemusela mať koniec. Keby sa na nej stane všetko čo si v skutočnosti prajeme. Naši kamaráti keby tu ostali navždy a nemuseli by nikdy zomrieť. Všetko by bolo úžasné pri myšlienke že máme množstvo času. Každá vec v živote by dokázala úžasne zapadnúť do skladačky. Naša cesta životom keby nikdy nemala koniec by bolo úžasné. Všetky tie malé alebo veľké okamihy by sme si dokázali nejakým spôsobom splniť. Zistili by sme že nás nejakým spôsobom už netlačí čas. Náš život by bol v omnoho väčšej rovnováhe než je teraz. Nie všetko okolo nás by bola utópia a dokázali by sme sa stáli niekam posúvať. Nekonečnosť by v našom živote predstavovala niečo vďaka čomu by sme svoj život nebrali ako samozrejmosť. Pravdepodobne ani teraz život netreba brať ako samozrejmosť. Niekedy by bolo skvelé sa vrátiť do minulosti a mnohé veci napraviť aj keď v skutočnosti to nie je veľmi potrebné. Mať neobmedzené množstvo životov a mať šancu všetky naše chyby by bolo úžasné. Ale pravdepodobne je všetko také aké to má naozaj byť.

Informácie k 9. ročníku súťaže o Naj blog za rok 2020/2021

Postupne ľudia mohli zachytiť že som sa zapojil do obhajoby víťazstva z minulého roka. Keďže to bude moja posledná účasť v súťaži keďže do budúcnosti chcem dať šancu aj iným ľudom, tak by som poprosil každého koho oslovila moja tvorba aby za mňa zahlasoval. Preto som sa zapojil do obhajoby, lebo verím že to čo sa podarilo v minulom roku sa môže podariť aj opakovane. Zároveň každý čo za mňa zahlasuje tak bude v žrebovaní o nejakú vecnú cenu. Verím že jeden človek ktorý bude víťazom v samotnom hlasovaní tak sa poteší neskôr s ceny ktorú získa. Veľa šťastia prajem všetkým hlasujúcim nech vyhrá ten najlepší.

https://www.casopisabdon.sk/l/sutazne-blogy-v-9-rocniku/?fbclid=IwAR1hWszcR5_8aDMj-ajqM7OPLvfvXr612YsnD6P3HL2Sug-akQ-0_na0UZY