V hĺbke myšlienok

V hĺbke myšlienok som stále ponorený,

nad mnohými vecami som zamyslený,

niekedy chcem prejaviť nejakú svoju emóciu,

ale občas si k veciam nechávam otvorenú cestu,

viem že hnevať sa na niečo nemá žiaden význam,

aj keď sú momenty kedy sa nevyhnem emóciám,

nie vždy dokážu prísť tie správne nápady,

často si musím premyslieť svoje myšlienky,

nechcem aby to niekoho niekedy sklamalo,

lebo často chcem aby to čo najlepšie bolo,

nie vždy sa dá pred niektorými vecami utekať,

lebo viem že v živote to nemôžem vzdať,

každý jeden deň v živote je odlišným,

viem že každý jeden deň som iným človekom,

nechávam nech ma moje srdce niekam navedie,

nech ma na tú správnu cestu zavedie,

dúfam že nájdem v sebe tú vnútornú silu,

vďaka ktorej zvládnem každú jednu chvíľu,

mnoho vecí v živote bude zložitých,

pravdepodobne ma môže ovplyvniť aj strach,

ale je normálne ak niečo vo vnútri cítim,

že sme do tohto roka vstúpili veľmi ťažkým krokom,

ale napriek všetkému verím že to zvládneme,

že sa do krajšieho sveta raz prebudíme.

 

Vnímanie súčasného diania – môj pohľad k pandémii

Niekedy som v takom štádiu života že premýšľam o našom svete stále viac. Čoraz viac cítim že všetko čo sa deje ma má nejakým spôsobom pripraviť na určitú depresiu a úzkosť. Nebudem sa tváriť že je všetko navôkol v poriadku ak to tak naozaj nie je. Pravdepodobne mám veľké šťastie že som zdravý a že nemusím byť v určitej izolácii. Aj keď vo svojom okolí nepoznám nikoho kto by zo súčasnou pandémiou viedol svoj boj, tak to neznamená že taká skúsenosť nemôže kedykoľvek prísť. Niekedy ani nemusí prísť strašenie, len príde určité vytriezvenie vďaka ktorému zistíme ako na tom sme. Nemusí to byť vždy ľudskou nezodpovednosťou, ale tým že samotný sled udalostí sa veľmi rýchlo deje a možno sa to nebude dať nejakým spôsobom zvrátiť. Niekedy sa už bojím vstať a zistiť že mnohé veci jednoducho už nemáme pod samotnou kontrolou.

Zavládol v našej spoločnosti určitý psychologický faktor ktorý nás dostáva na kolená. Niekde jednoducho nastala chyba a v tom že ľudia nedokázali sa vzdať svojich myšlienok ísť v tomto roku niekam na dovolenku a najme do zahraničia. Nechcem vravieť že sú ľudia blázni, ale určite aj toto bol určitý impulz vďaka ktorému tie čísla narástli. Zo slobodou často ľudom okamžite narastú krídla, ale zároveň sa nemyslí na určité dôsledky. Ja chápem ľudí čo by radšej niekam chodili a čo nejakým spôsobom chcú spoločensky žiť. Len teraz na to nie je úplne veľmi vhodná doba. Môžeme ešte stretnúť ľudí kým je naozaj čas a tešiť sa z ich prítomnosti. Pravdepodobne aj treba si viac dávať pozor a nič nepodceniť lebo nikdy nevieme že či nestretneme niekoho kto bude chorý.

Ja chápem ľudí ktorých nebaví mať rúško, ale v skutočnosti nim nezakrývame svoje vnútorné pocity. Nejdeme na nejaký karneval z maskou, ale snažíme sa ochrániť samých seba a aj ľudí okolo nás. Vidím že ľudia majú toho dosť keď vidia že politici sa nesprávajú najadekvátnejšie k situácii. Samozrejme nepochybujem o tom že zodpovednosť by mala byť na prvom mieste a že sa neznížime na úroveň politikov. Že tým politikom ukážeme ako dokážeme v určitých situáciách sa správať rozumne. My ako ľudia máme tú moc niečo vo svojom živote zmeniť a dokáže sa to okamžite premietnuť do budúcnosti. Dokážeme čokoľvek prežiť ak sa k svojmu životu postavíme zodpovedne. Aj keď viem že mnoho ľudom sa súčasné nariadenia nepáčia, ale aj tak ich treba rešpektovať. Nie preto že o tom rozprávajú politici, pandemická komisia alebo ústredný krízový štáb. Urobme to všetko kvôli svojmu zdraviu a aj kvôli zdraviu ľudí čo sú rizikovo najviac v ohrození. Lebo nikdy nevieme kedy budú plné nemocnice a kedy hygienici nebudú stíhať dohľadávať všetky kontakty.

A celkovo sa mi nepáčilo vyjadrenie nášho súčasného premiéra že ľudí prirovnal k bláznom. Celkovo jeho vyjadrenia sú veľmi nešťastné, ale na druhej strane sa snažím pochopiť že to nemusí myslieť zle. Vidím že celkovo komunikácia našej vlády k verejnosti je veľmi chaotická, nejasná a nepokojná. Áno tie čísla sú čoraz horšie, pri tom v skutočnosti je to veľmi zlé takmer všade. Opatrenia sú vysvetľované veľmi chaoticky a ľudia v skutočnosti nevedia presne čo naozaj majú presne dodržiavať keď sa to neustále mení. Politici vo veľkej miere ovplyvňujú verejnú mienku a to čo budú robiť oni, tak okamžite budú robiť aj ľudia. Teda ľudia sa prakticky znížia na ich úroveň čo vôbec nie je dobré. Nie je dobré keď sa niečo naozaj robí schválne. Lebo viem že na tomto svete je veľmi veľa rozumných a chytrých ľudí.

Nemyslím si že je správne niečo v tomto svete niečo zľahčovať. Lebo v skutočnosti si ani nevieme predstaviť že pre niektorých ľudí môžu byť tie následky trvalé. Ako nepochybujem o tom že každý ľudský organizmus sa v niečom dokáže odlíšiť. Niekto môže byť úplne bez príznakov a ani nemusí vedieť že to môže mať. Kedykoľvek nám náš blízky kamarát alebo niekto koho poznáme môže povedať že to prekonal. Ale na druhej strane netreba strašiť, ale v rozumnej forme podávať samotné informácie. Rozumiem tomu že je toho priveľa, lebo každý človek sa obáva a možno o tom svojom strachu nepovie. Vytvorila sa atmosféra strachu, nenávisti, zloby a viacmenej teraz sa odhaľujú vzťahy medzi ľuďmi v tej najhoršej možnej forme. Toto obdobie nám ukazuje že ako pandémia ovplyvnila ľudské správanie v spoločnosti. Samozrejme prichádza aj určitá frustrácia a nervozita ktorú človek cíti už aj s písmeniek niektorých ľudí.

Veľmi ma mrzí táto situácia s toho hľadiska že koľko ľudí v skutočnosti príde o prácu. Najviac samozrejme trpí kultúra a šport, lebo v dnešnej dobe keď na nich nemôže ísť určitý počet divákov tak to pre nich vtedy nemá zmysel robiť. Samozrejme nielen športovci a hudobní interpreti touto situáciou najviac trpia, ale dlhodobo ľudia ktorých často v skutočnosti ani nevidieť. Ľudí čo si pre kultúru a šport skutočne dokážu niečo odmakať. Bez zvukárov, technikov, promotérov, osvetľovačov, kameramanov, súkromnej bezpečnostnej služby, reklamných agentúr a mnohých ďalších ľudí by určité miesta nedokázali existovať. Bez týchto ľudí len ťažko môže niečo prežiť a mnoho miest pravdepodobne nebudú mať peniaze ani na nájom. Lebo pandémia samozrejme mnohých ľudí pripraví o určité príjmy a aj keď majú niečo v rezerve, ale aj to sa môže postupne minúť. Ak nebudú existovať určité odvetvia pri ktorých sa ľudia odpútajú od každodenných starostí tak nervozita bude ešte silnejšia. Ja chápem že sa toto všetko robí kvôli zdraviu, len nie vždy je to šťastne odkomunikované. Ak majú ľudia niečo rešpektovať, tak musia vidieť že aj ľudia čo o pravidlách hovoria ich tiež rešpektujú.

Ja viem že existuje nejaké svetlo na konci tunela a že všetko bude dobré. Len v skutočnosti je na nás že či bude niečo dobré a že či sa zmiernia opatrenia. Je veľmi dôležité aby sme teraz nechodili do spoločnosti veľkého množstva ľudí. Aby sme sa na istý čas vzdali svojich určitých zvyklostí. Ako sa stane to že stretneme ľudí ktorých máme radi čomu sa nedá vyhnúť, ale aj tak si dávajme na seba pozor. Ani mňa neteší že musím mať rúško na tvári, ale mnoho lekárov má rúško dlhé hodiny a zachraňujú životy ľudom za čo im môžeme len ďakovať. Je dôležité aby sme si uvedomili že tento svet máme pevne vo svojich rukách a je pre nás nesmierne dôležité ako s ním naozaj naložíme. Pandémia nám ukázala že si ľudia dokážu vzájomne pomôcť a podržať jeden druhého. A toto je niečo od čoho sa v skutočnosti potrebujeme odpichnúť. Aby sme sa zodpovedne správali a dávali pozor jeden na druhého, lebo iba tak môžeme zmierniť následky tejto pandémie.

Život vo vlastnom vnútre – reakcia na reláciu Večera z Havranom o autizme

Život vo vlastnom vnútre to bol názov včerajšej relácie Večera z Havranom ktorá sa venovala autizmu. Pôvodne som o tom chcel napísať článok, ale radšej chcem priblížiť celý ten pocit. Bol tam skvelý otec autistického syna a dve odborníčky ktoré sa s odborného hľadiska venujú autizmu. Bola to veľmi plodná diskusia plná zaujímavých postrehov, ktoré o niečo viac priblížili bežným divákom autizmus. A napriek tomu sa mi zdalo že množstvo myšlienok tam neodznelo, ale nemyslím si že to bolo chybou. Pravdepodobne to bolo tým že za hodinu sa nedá vyjadriť úplne všetko. A bolo v poriadku že tam odzneli veci ktoré sú naozaj podstatné. Že okrem toho odborného hľadiska tam bolo aj to ľudské s pohľadu otca. Páčilo sa mi že sa v relácii neskákalo hosťom do reči že naozaj tam všetky myšlienky boli dopovedané. Podľa mňa bol veľmi správny krok že sa viac do povedomia dostal autizmus a že táto relácia mnohým rodičom čo majú autistu alebo autistku. Aj pre mňa s pohľadu autistu množstvo informácii bolo dôležitých. A celkovo je správne že vznikajú diskusie ktoré nielen že môžu dať nádej, ale vďaka nim človek môže prísť na úplné iné podnety. A čím viac sa bude o autizme rozprávať, tak tým to môže pomôcť rodičom ako správne majú vychovať svoje dieťa. Ale aj tak obdivujem mnoho rodičov čo to naozaj zvládajú skvele aj napriek tomu že to nie je ľahké. Povzbudzujúce je na tom celom jedna vec že to dieťa dá rodičom mnoho lásky čo rodičov môže hriať na srdci.

Byť človekom

Nech to v živote môže vyzerať akokoľvek tak je potrebné aby sme zostali ľuďmi. Keď sa niečo podarí tak nedovoľme aby nám vidina úspechu zaslepila oči. Ja aj keď sa mi niečo podarí tak stále chcem zostať rovnakým človekom. To ešte neznamená že v niečom zastanem alebo budem nejako stagnovať. Ono nech to v živote vyzerá akokoľvek tak sa v ňom treba zamerať na určité dôležité body. Niekedy veci nie sú tak jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. Aj samotné vzťahy občas môžu byť komplikované, ale napriek nikto nesmie prestať byť človekom a akceptovať život zo všetkým čo k tomu patrí. Nás dosť ovplyvňuje že akým spôsobom si vzťahy z ľuďmi naozaj udržíme. Niekedy samotná realita nám ukáže že ktoré priateľstvá skutočne dokážu prežiť.

Aj keď človek je akokoľvek úspešný, tak v prvom rade by si mal zachovať pokoru. Lebo to správanie o ňom dokáže vypovedať až tak veľmi veľa. Najme dosť často aj samotné stretnutia môžu naznačiť že či sa budú ľudia s nami ochotne rozprávať. Nech to vyzerá akokoľvek tak mám šťastie že veľká časť ľudí ktorých poznám majú rozumné a uvedomelé myšlienky. Zostali pokornými aj keď prišiel v živote nejaký veľký úspech. Dnes je umením si zachovať na veci taký ten zdravý nadhľad a svoju tvár. Aj keď je na tomto svete veľké množstvo ľudí s tak rozdielnymi pocitmi, ale aj tak oceňujem že sa správajú korektne. Niekedy sa stane v živote že natrafím na ľudí pri ktorých neviem na čom som.

Ale aj napriek tomu viem že aj keď príde nejaká nepriazeň osudu tak treba zostať človekom. A najme netreba žiť v predstave že keď sa podarí nejaký veľký úspech tak je to okamžite sláva. Človek nech je akokoľvek vo svojom živote úspešný tak by ho nemalo veľmi pohltiť, lebo s úspechom sa okamžite zvyšuje ľudské sebavedomie. Treba si priznať že v určitom okamihu sa množstvo skvelých vecí podarilo, ale treba to prijať s pokorou. Netreba spadnúť do toho že keď je nejaký veľký úspech tak sa treba nad ľudí vyvyšovať. Lebo ľudia veľmi rýchlo vycítia že kto sa ako správa a odsúdia to správanie. Človek ak chce byť nejakým spôsobom obľúbený tak sa nesmie nasilu vnucovať. Nesmie byť nejakým spôsobom tlačiť na ľudí aby niečo v skutočnosti urobili a musí rešpektovať keď ľudia povedia nie.

Keď príde nejaký dôležitý bod do ktorého sa dostaneme neprestaňme byť ľuďmi. Vždy namiesto výhovoriek sa pokúsme nájsť spôsob ako v živote jednotlivé veci zvládneme. Ak je niekto nejakým spôsobom iný tak ho akceptujme takého aký je. Tolerujme ho aj z jeho nedostatkami ktoré určite v živote má. Najme sa netreba hanbiť za to kým naozaj sme aj napriek tomu že to nie je ľahké. Občas nám doba v ktorej žijeme ukáže tú správnu cestu. Uvedomíme si že množstvo vecí v živote tu nie sú na tom aby nám ublížili, ale aby sme vďaka nim precitli. Aj keď sa v niečom odlišujeme tak by sme nemali zísť za určitú čiaru. Je dôležité aby sme napriek okolnostiam zostali stáť nohami pevne na zemi. Lebo ak chceme vo svojom živote niečo dosiahnuť tak to dosiahneme s pokojom v duši.

Ono často sa do našich vzťahov s ľuďmi premieta aj to aké máme spoločenské postoje. Často sa jednotlivé postoje formujú vďaka našim skúsenostiam ktoré zažijeme a vďaka ktorým lepšie dokážeme posúdiť situáciu. Ako sa vraví niet nad našu vlastnú skúsenosť a často nám mnoho situácii prinášajú do života poučenie. V živote niekedy musíme okúsiť pád aby sme sa potom dokázali zdvihnúť zo zeme. Lebo keď budeme vnímať len tie pozitívne veci tak svoj život budeme brať ako samozrejmosť. A nemožno ľudom vyčítať že v niektorých okamihoch si poplačú lebo majú v sebe množstvo nahromadených pocitov ktoré potrebujú dať von cez slzy. A niekedy sú situácie kedy potrebujeme byť sami, aby sme sa ľahšie vysporiadali z niektorými vecami.

Je v poriadku ak cítime iné emócie a nemožno aby sme to v sebe popierali. Lebo keď máme niekedy zlú náladu a nič sa nám nechce tak sme len ľudia. Máme právo si poplakať a niekedy sa aj hnevať ak je to naozaj opodstatnené. Aj keď ja nie som človek čo by sa nejakým spôsobom na niekoho hneval nemám to vo svojej povahe. Rád aj pomôžem teda ak je to v mojich možnostiach a viem ako. Niekedy neviem ako skutočne pomôcť a vyriešiť nejaký problém. Myslím že je v poriadku ak vo svojom živote nevieme úplne všetko. Lebo napriek všetkému sa treba vzdelávať bez ohľadu na to odkiaľ čerpáme informácie. Niekedy nás tie informácie ovplyvňujú že si v rámci nich vytvoríme svoju vlastnú verejnú mienku.

Nech to v rámci svojho života akokoľvek mám tak chcem zostať človekom. Chcem si udržať to vďaka čomu ma ľudia majú naozaj radi. Nechcem sa nič hrať a viem že je v dnešnej dobe dôležité si udržať pokoj a pokoru. Lebo v živote záleží len na tých správnych hodnotách vďaka ktorým je zdobený tento svet. Je dôležité si udržať tie správne hodnoty a nedovoliť aby nás zaslepila pýcha. Najme sa nepretekajme v tom že kto je v v čom lepší, lebo nevidím v tom žiaden význam. Lebo všetci sme na rovnakej štartovacej čiare a je na každom človeku že ako vykročí do samotného života. Určite postupy ako riešiť situácie budú odlišné, ale aspoň je skvelá tá rozmanitosť. Aspoň sa dá vžiť do ľudí čo niektoré veci prežívajú úplne odlišne. Ale aj napriek všetkému je potrebné aby sme zostali ľuďmi a boli pokornými. Oceňme ak nám niekto chce naozaj pomôcť a povzbudiť nás hoc aj maličkosťou. Lebo každá skúsenosť ktorú v živote máme tak z nás robí lepších ľudí.

 

Ponorenie sa do vlastného sveta

Občas prídem do štádia kedy potrebujem o niečo hlbšie sa ponoriť do svojho sveta. Nájsť odpovede ktoré predtým v mojom živote neboli veľmi jasné. Nie vždy je ten môj svet taký úžasný ako si to ľudia predstavujú. Tiež musím z mnohými vecami bojovať a vyrovnať sa s nimi po svojom. Nevravím že všetko v mojom živote okamžite bude vyriešené, ale v súlade s predstavami nič nie je nereálne. Viem že často potrebujem uniknúť s toho kolobehu života a len zavrieť oči. Pamätám si že ako som chcel od života veľké množstvo vecí, ale v skutočnosti mám pocit že pokoj je to jediné čo potrebujem. Nepotrebujem z niekým bojovať a dokázať mu tú svoju povestnú pravdu. Som jednoducho autista čo tiež má svoje nálady a učím sa to o niečo viac ovládať. Ja viem že mi mnoho ľudí povie že som super a mnohé podobné veci ale niekedy to tak necítim. Len som obyčajný človek čo sa teší aj z maličkostí a snažím sa chápať svet v súvislostiach. Zistil som že vo veľkej pravdepodobnosti potrebujem v živote úplne iné veci. Len sú to veci o ktorých veľmi nepotrebujem rozprávať, skôr je lepšie konať. Ja som rád že som taký aký som a iný pravdepodobne nebudem. Mnoho ľudí často vidí navonok ako som v pohode, ale to čo je za tou pohodou nikto nevidí. Nikto nevidí že často mám aj ja dni kedy si potrebujem poplakať, lebo ma vlastná duša niekedy bolí. Niekedy ma bolí vnímať ako sa ľudia v živote správajú nepokojne a niečo si vyčítajú. Ja sa niekedy stránim a čoraz viac viem že mám na to veľmi dobrý dôvod. To samozrejme neznamená že by som niekoho nemal rád. Len som introvert a cítim že ma niektoré veci doslova ubíjajú. Často si uvedomujem aj to že v spoločnosti množstva ľudí sa necítim vždy dobre. Keď boli momenty že som bol s určitou skupinou ľudí tak cítil som sa úplne sám a miestami navyše. Množstvo ľudí sa rozprávalo o témach, kedy som cítil že je mi lepšie im do tej debaty nevstupovať. Občas to tak cítim že v spoločnosti prílišného spoločenstva ľudí sa necítim potrebne. Nepíšem to aby sa ľudia na mňa hnevali, ale je súčasťou môjho autizmu ktorý z môjho života nikdy nezmizne. Celý život budem žiť s tým že niekedy v niektorých situáciách sa budem musieť na niekoho obrátiť. Nie vždy, ale len v prípadoch keby naozaj nebudem vedieť ako ďalej. Určite nemám nejaký návod ako niečo vo svojom živote mám zvládnuť, Som v tom svojom svete preto, lebo tam necítim chaos a neistotu. Je pre mňa určitou ochrannou bariérou za ktorú nedokážem kohokoľvek pustiť aj keby som chcel. Som človek čo veľmi veľa vecí musí zvládnuť vo svojom vnútri. Viem že možno to ani nedávam najavo, len sa snažím byť silný aj keď viem že to nejde vždy. Niekedy cítim že som s určitých vecí unavený do takej miery že zavriem oči. Jednoducho ani sa nesnažím z niekým hádať, lebo by mi to skôr ublížilo ako pomohlo. Snažím sa svoj život nasmerovať k vnútorného pokoju, ale keď niečo nie je v poriadku tak sa nedokážem pretvarovať. Len viem že všetko čo sa deje, tak sa nedeje nejakou veľkou náhodou. Deje sa to preto aby moje vnútro bolo skutočne od istých vecí očistené. Som tým človekom ktorého raz verím že každý človek spozná. Lebo vďaka tomu reálnemu spoznaniu si o mne každý môže urobiť o niečo lepší obraz.

Je v poriadku mať iný názor

V súčasnej dobe človek musí rozmýšľať že či má mať k niečomu svoj názor. Určite v minulosti sa viac akceptovalo ak niekto nesúhlasil s väčšinou a ukázal že môže mať aj vlastný rozum. Čoraz viac si všímam ako sa riešia rozdiely medzi liberalizmom a konzervativizmom. Jeden a aj druhý prúd sa prirodzene akceptoval aj keď názory boli rozdielne. Teraz sa stalo problémom mať na veci odlišný názor a viac sa ľudia podľa toho nejako škatuľkujú. Teraz človek mnoho vecí ani nemôže veľmi povedať nahlas aby ho ľudia neznenávideli. Žijem v spoločnosti a uvedomujem si že čo by mohlo naozaj pomôcť aby všetko bolo lepšie. Len všetko závisí od nášho prístupu a ako budeme vnímať jednotlivé veci ktoré sa okolo nás dejú. Je obrovským problémom ak sa nenačúva ľudom čo môžu mať v niečom aj pravdu.

To že ľudia uvažujú inak než väčšina národa tak ešte neznamená že si zaslúžia nálepku. Ľudia čo sa nepotrebujú nechať ovplyvňovať masovou väčšinou tak ich ktokoľvek odsúdi. Preto naša spoločnosť je veľmi rozdelená a len ťažko sa bude dať nejako zjednotiť. Odmietajú sa názory ktoré môžu byť postavené na zdravom úsudku. To že človek sa snaží hlbšie použiť hlavu a voči niečomu sa niekedy ohradí tak to neznamená že je fašista, rasista, extrémista, konšpirátor a popierač. Vlastenectvo sa nosí len vtedy keď je hokej a keď ľudia vyjadria niečo na protestoch tak je to problémom. A v súčasnej dobe sa človek priam až bojí vyjadriť že je hrdý na Slovensko aby ho ešte za to nezavreli. Ľudia za chvíľu bude zakázané o niečom legitímne pochybovať.

Mnoho ľudí čo teraz volili súčasnú vládu tak si teraz búchajú hlavu o stenu. Premýšľajú nad tým že aj keď majú občianske právo niečo skutočne zvoliť prídu na to že šliapli vedľa. Ale rešpektujem že je to ich názor a s tým pocitom budú žiť 4 roky. Je veľa vecí s ktorými v rámci súčasnej politiky nesúhlasím, ale na druhej strane chápem prečo jednotlivé rozhodnutia museli prísť. Niečo bolo dobre vykomunikované a niečo zas nešťastne. Na druhej strane chápem že niesť zodpovednosť za chod štátu nie je vždy ľahká úloha. Tam je to často o odlišnosti určitých názorov a o tom že či sa dokážu prijať kompromisy na nejakej rozumnej úrovni. Je to boj medzi tým čo je správne a čo je naopak nesprávne. Celkovo aj informácie ktoré sú často prezentované nie sú správne odkomunikované a ľudia pomaly ani nevedia čo vlastne majú naozaj veriť.

Ja vnímam že spoločnosť je frustrovaná a naštvaná zo súčasnej pandémie.. Vnímajú že to môže byť aj podvod kolosálnych rozmerov pri ktorom farmaceutické spoločnosti chcú vytrieskať čo najviac peňazí. Ľudia čoraz viac pochybujú a cítia že to ochorenie možno bude nakoniec len určitá ľahká chrípka. Možno to tak naozaj je alebo každý človek inak dokáže po svojom zvládať vírusové ochorenia. A mnoho ľudí to určite nezľahčuje ako to niektorí často píšu. Len mnoho ľudí sú realistami a uvedomujú si že možno to netreba tak dramatizovať. Ja mnoho ľudských názorov čo zaznievajú chápem a neodsudzujem ich. Lebo si myslím že je potrebné aby aj takéto názory boli vyslovené. Je potrebné načúvať iným názorom lebo tieto názory nás ako spoločnosť môžu niekam posunúť a ani si to niekedy neuvedomujeme. Ja som realista a zároveň veci nezľahčujem len akceptujem všetky názory naprieč spektrom.

Často niektorí ľudia majú plné ústa demokracie, tolerancie a lásky ale oni sa podľa toho ani nesprávajú. Uvedomujem si že ako liberalizmus nie je tým čím v začiatkoch býval. Teraz musí byť všetko korektné a progresívne, ale vo vnútri je to v skutočnosti prázdne. Neakceptujú sa iné názory len sa ich určitá väčšinová spoločnosť ľudí snaží spochybniť. A samozrejme si tí ľudia pritiahnu ďalších podobne zmýšľajúcich ľudí čo musia ísť s prúdom. Na základe tohto sa tvorí aj verejná mienka a ľudia si podľa určitých vecí utvoria názor. Ak sa budú v našej spoločnosti akceptovať len jednostranné názory tak sa tým potlačia iné názory. Pravdepodobne takáto cenzúra názorov ubližuje spoločnosti a na základe toho vznikajú predsudky voči ľudom čo majú na veci iný názor.

Ak sa nebude načúvať aj iným názorom tak naša spoločnosť prestane existovať. Ako sú názory ktoré nie sú dobré a s ktorými sa nedá súhlasiť ale môžeme ich rešpektovať. To že ľudia majú na niečo iný názor tak neznamená že si ich odstránim s priateľstva tak ako to robia iní ľudia. Nebudem písať články o daných ľuďoch čo majú iný názor ako to niektorí robia. Lebo je v poriadku ak každý človek na svete vníma sled jednotlivých udalostí po svojom. Každý sám môže vo svojom živote uvážiť že čo je správne a čo nie. Lebo každý človek na svete sa môže v niečom odlišovať a tá odlišnosť môže byť určitou danosťou. Tak ako treba akceptovať že na veci ľudia majú iný názor, tak je potrebné akceptovať aj odlišnosti ľudí.

Ak sú názory kde prevláda viac zdravého rozumu než ega tak je potrebné ich nepotláčať. Môžu byť aj konzervatívne len im treba načúvať aby sme sa dozvedeli aj niečo iné než to čo nám prezentujú v televízii. Je dôležité aby sme sa na svet pozerali inak než väčšia časť spoločnosti a vyjadrili aj z niečím nesúhlasíme. Je dôležité sa nebáť vyjadriť to čo človek vo svojom vnútri cíti. Nech je to čokoľvek hoc aj zlosť, ale treba sa zamyslieť že je to možno oprávnené. Lebo samotné dianie na to ľudia reagujú najviac a majú oprávnene sa hnevať ak je niečo čo ich nejakým spôsobom môže oberať o slobodu. Je potrebné aby sa iné názory vnímali a rešpektovali, lebo vďaka nim si môžeme utvoriť o niečo lepší pohľad na svet.

Myšlienky do budúcnosti

Viem že mám vo svojom živote veľmi veľa myšlienok na ktoré myslím. Ale uvedomujem si že je oveľa potrebnejšie sa sústrediť na prítomný čas. Náš život sa často mení zo dňa na deň a nikdy nevieme že čo sa naozaj stane. Vieme že v živote nie je čas na nejaké výhovorky alebo na to že sa niečomu budeme vyhýbať. Celkovo sa svoj život snažím vnímať realisticky a s určitou dávkou triezvosti. Premýšľam o mnohých veciach ktoré by som chcel, len si uvedomujem ako veľmi sa musím držať nohami pri zemi. Ani sa nedá niečo špeciálne v túto hektickú dobu naozaj plánovať lebo nevieme čo bude ďalej. Len vieme že musíme sa voči sebe správať zodpovedne, ale musíme to robiť z rozumom. Nesmieme nejakým spôsobom prepadnúť do paniky a ani sa utápať v smútku. Len je potrebné viac sa snažiť mať tú vnútornú silu ktorá nás dokáže posunúť vpred. Momentálne som v štádiu kedy nemám nič čo by som chcel uskutočniť, lebo sa teším aj z mála čo príde. V tomto okamihu je všetko skôr o šanciach ktoré prídu a treba ich využiť. Teraz všetko čo sa podarí tak možno nie sú úplné veľké veci, ale napriek tomu som za ne rád. Ale aj tak do budúceho roka rozmýšľam nad tým že by sa podarili skutočne veľké veci. Veci pri ktorých by som si mohol povedať že sú zážitkom na celý život. Viem že niekedy to dlhšie trvá kým sa niečo skutočne naplní, ale tá dlhá cesta stojí za to. V budúcnosti určite by som chcel zažiť veľké koncerty, nejaký veľký hudobný festival a mnohé iné udalosti aj napriek tomu že si to vyžaduje čas. Ja na to v skutočnosti netlačím, ale to aká bude budúcnosť tak ukáže len čas. Či bude niečo dobré alebo nie tak sa to nedá dopredu odhadnúť, ale verím že v našom živote vkročíme do budúcnosti kde bude viac radosti a istoty.

V strede sveta 2

Stojíme uprostred zvláštneho sveta,

kde sa posudzuje čierna a biela,

problém nie je reálne v tomto,

všetko sa akosi zamotalo,

nevieme čo sa deje za našim chrbtom,

určití ľudia stoja za silným paktom,

kde silnejšie chutí moc a zabíjajú zbrane,

ukončenie strachu je stále v nedohľadne,

inde ľudia bojujú o svoje životy,

iným štát dáva zadarmo byty,

postupne vieme kam to celé smeruje,

politici sa hádkami predháňajú v parlamente,

nikto sa nevie reálne na ničom dohodnúť,

ako problém sa má reálne vyriešiť,

ľudia čoraz viac silnejú v hneve,

prečo tento národ tak dlho drieme,

stále veríme len tým istým,

stále tým istým zlodejom,

čakáme kým nás niekto spasí,

len nikto to za nás neurobí,

naučili sme sa otvárať hranice,

ukázalo sa to ako nesprávne,

otvárame svoje srdcia dokorán,

robíme to úplne bez zábran,

stále stojíme niekde v strede,

nezáleží na farbe a ani na rase,

záleží na bezpečnosti sveta,

doteraz nevieme kto k nám kráča,

nevieme či sme v reálnom bezpečí,

že či človek čo príde nám bude hľadieť do očí,

niekedy niektoré slová nie sú potrebné,

ale čoraz viac je to okolo nás zamotané,

stále verme že nie je v živote nič márne,

že v živote postaviť za správnu vec je správne,

prišiel Covid ktorý všetko náhle zmenil,

každý z nás si na tvár tú svoju masku dal,

obmedzenia a pravidlá zdá že boli na našu ochranu,

prišiel moment ktorý dosť poznačil ekonomiku,

zavreli sa na istý čas priestory a museli sme zostať doma,

lebo izolácia v danom okamihu bola tá najlepšia cesta,

prišla nová vláda pri ktorej ešte nevieme či sú ich rozhodnutia správne,

že či sa pri nich do toho normálneho života skutočne vrátime,

nemôžeme nikoho objať aby sme niekoho nenakazili,

napriek všetkému sme prvé dejstvo nejako zvládli,

ale stále ešte tu budú výzvy ktoré treba zvládnuť,

napriek všetkému si musíme pozor dávať,

aj keď sa nám nechce musíme zvládnuť túto skúšku,

aby sme zistili že život nám dal určitú lekciu,

tento boj môžeme vyhrať svojou zodpovednosťou,

ukázať že aj to najhoršie dokážeme mať za sebou,

zmenili sa ľudské návyky a sme sa upokojili,

napriek všetkému sme to v živote nevzdali,

tento rok nás ešte veľa dobrého dokáže naučiť,

už teraz vieme že to vo svojom živote nesmieme vzdať,

je len na nás že či to v našom živote skutočne zvládneme,

že či zodpovednosť ktorú máme naozaj uplatníme.

Ďaleko

V našom živote sa niekedy môže zdať ako je nám všetko úplne blízke. Len potom si s odstupom času uvedomíme ako sa od určitého svojho života vzďaľujeme. Ako keby sme si začali uvedomovať že potrebujeme nájsť tú svoju cestu na ktorej sa budeme cítiť šťastne. Často sa môže zdať že ľudia o ktorých si myslíme že sú k nám úplne blízko tak sú v jednom okamihu ďaleko. Buď sa im vzďaľujeme my alebo sa oni vzďaľujú nám čo sa neskôr ukáže ako holý fakt. Nikdy v tomto svete nebudeme úplne vedieť na čom u ľudí naozaj sme. Nevieme že či pre nich budeme naozaj dobrými priateľmi alebo nás skôr využijú na svoje ciele. Len chceme mať vo svojom živote určitých kamarátov a v skutočnosti zistíme že ani neboli našimi kamarátmi. Zistíme že ako sa s nimi rozprávame tak nenájdeme u nich stopercentnú zhodu.

Tento fakt som si začal uvedomovať pri jednom seriáli ktorý som cez víkend pozeral. Premýšľal som nad tým že či by som dokázal akceptovať keby človek ktorého mám rád išiel na trojročnú misiu do vesmíru aby preskúmal že či existuje na inej planéte život. Možno na samotnom začiatku by to bolo veľmi ťažké si niečo také predstaviť. Už teraz si neviem predstaviť že svoj život budem žiť bez ľudí ktorých mám rád. Ja viem že ľudia si často myslia ako všetko zvládnem a ako som silný. Ale niekedy neviem že či tá sila mi bude skutočne stačiť ak do môjho sveta nejakým spôsobom príde prázdno a nenašiel by sa nikto kto by ho skutočne vyplnil. Neviem či by som sa dokázal vyrovnať že moji blízki by tu viac už neboleli. Ani si to nechcem vôbec predstaviť, lebo viem že by som sa musel nad mnohými vecami zamyslieť.

Vždy keď prídu veci pri ktorých sa zamyslím, uvedomím si vážnu vec. Uvedomujem si že ako som sa svojim vlastným myslením od ľudí určitým spôsobom vzdialil. Viem že to nebolo schválne, len si uvedomujem že som v živote naozaj posunul. Premýšľam o hlbších a často aj duchovných veciach ktoré som predtým neriešil. Čím som starší premýšľam nad svojim životom čo chcem ešte skutočne dokázať Viem že občas sa musím prispôsobiť aj ľudom aby som našiel svoj vnútorný pokoj. Ale aj napriek tomu viem že vo svojom živote sa snažím nájsť tú svoju vlastnú vytúženú cestu. Nech bude v mojom živote akokoľvek ďaleko chcem si ňou nejakým spôsobom prejsť. Nikdy som nehovoril že sa niečo nedá a že niečo neskúsim. Budú situácie v ktorých budem myslieť sám za seba a nikto mi nedá radu.

V mojom živote sa veľa krokov dokáže premietnuť aj do vzťahov z ľuďmi. Z niektorými si jednoducho sadnem a z iným nie čo už je niečím naozaj dané. Uvedomím si že ľudia čo môžu predstavovať to moje blízke okolie tak sú pre mňa myšlienkovo ďaleko. Sú to ľudia pri ktorých cítim že sa nemám ako vnútorne rozvíjať. Často ma to mrzí a rád by som to vedel zo svojej pozície nejako ovplyvniť. Ale uvedomím si že to veľmi ovplyvniť neviem. Ako keby moje srdce vycítilo že s kým si budem rozumieť a s kým nie. Ja ako introvert nepotrebujem veľkú spoločnosť ľudí a ani nejaké veľké rozruchy. Mne stačí pár ľudí pri ktorých budem vedieť že im dokážem veriť. A ani sa nerád niekam tlačím kde v skutočnosti ani nepatrím. Ja nepochybujem že je množstvo ľudí z blízkeho či ďalekého okolia čo ma má rado. Viem že sú aj ľudia čo mi svoje pocity nedajú vždy najavo ale to im nezazlievam.

Ľudia sa často od seba vzďaľujú nie kvôli samotnej vzdialenosti ako sa to na prvý pohľad zdá. Ale často je to kvôli odlišným názorom na svet ktoré v skutočnosti majú. Uvedomujem si že som takto stratil množstvo svojich priateľov lebo som veci vnímal inak. Možno keby som nejakým spôsobom s nimi v niečom súhlasil tak by tu boli so mnou. Nikdy som necítil nejakú potrebu zapadnúť do sveta len v ňom prijať všetky tie krásne veci. Viac sa snažím pochopiť svet v úplnosti aj napriek tomu že niečo môže byť vzdialené. Ako ďaleká vzdialenosť môže ľudí zbližovať tak ich môže zároveň rozdeliť. Ľudia čo sú blízko tak oni sa nám každou chvíľou dokážu vzdialiť a sú o pár krokov vpred pred nami. Nie som s toho smutný a ani neupadám na duchu len sa v živote treba niekam posunúť. Uvedomujem si že ani moji kamaráti nebudú chcieť stáť na mieste a budú raz mať deti. Niektorí moji kamaráti tie deti skutočne majú a budú ich nasledovať ďalší. Jednoducho ten vývoj sa nedá zastaviť a tak to má byť.

Ja viem že prečo sú niektoré veci v mojom živote tak vzdialené. Lebo sa snažím svoje šťastie hľadať v niečom úplne inom. Hľadám zmysel vo veciach v ktorých ich iní ľudia nehľadajú. Snažím sa aj vďaka svojej inakosti akceptovať všetko okolo seba a nebojovať s určitými vecami. Nech v živote môžu veci akokoľvek vzdialené tak viem že sa netreba dopredu vzdávať. Aj ľudia čo sú nejakým spôsobom ďaleko tak sa nebojím že ich raz stretnem. Nikdy som tomu neprestal veriť aj napriek tomu koľko času si to niekedy vyžaduje. Čím som starší tak sa môže zdať že od ľudí nejako vzďaľujem ale nie je to tak. Skôr sa snažím nájsť tú svoju vlastnú cestu po ktorej budem kráčať a niečo sa počas nej budem chcieť naučiť. Niektoré veci ma už teraz učia že je potrebné stáť nohami pevne na zemi a mať uskutočniteľné ciele.

Bez ohľadu na samotnú vzdialenosť si vždy dokážeme nájsť cestu k ľudom. Môže to byť vďaka tomu že aká energia z nás skutočne vyžaruje a že či dokážeme byť im oporou. Sú ľudia s ktorými sme nejakým spôsobom v kontakte ale vieme že ich nestretneme. Je to tak preto lebo oni môžu byť na opačnom konci sveta kde je náročné sa dostať. Samotná vzdialenosť veľmi ovplyvňuje vzťahy v našom živote a je na nás akých ľudí si okolo seba hľadáme. Ale najme to musia byť ľudia ktorých bude tešiť naša prítomnosť. Je v poriadku ak je mnoho vecí odlišných lebo aj tie protiklady sa môžu priťahovať. Nemusí byť pravidlom že vo všetkom musí byť absolútna zhoda. Stačí aby si ľudia našli spoločné záujmy o ktorých sa budú môcť rozprávať aj dlhé hodiny. Lebo keď sa dokážu zhodnúť hoc aj v jednej veci tak to môže byť pre nich jeden nádherný úspech ktorý stojí za to si vychutnať.

Pravdivá viera

Často musím premýšľať o čom naša viera v skutočnosti naozaj je. Viem že je potrebné aby človek dokázal v niečo veriť a aby získal do života určitú motiváciu. Pri článku skvelej Adely Vinczeovej som si uvedomil jednu podstatnú vec že mnoho ľudí vieru v Boha povyšujú nad iné. Ortodoxným veriacim sa doslova nepáči ak niekto priam až nejde v ich línii a postojoch. Poznal som takýchto ľudí ktorým prílišná viera v Boha zatemnila mozog a priam začali nenávidieť iných čo s nimi nezdieľajú názor. Ak v niečo človek verí tak s tým nepotrebuje obťažovať celý svet, lebo verí vo svojom srdci. Toto by malo v rámci viery takou povestnou podstatou na ktorej stojí ľudský život. Sú ľudia v mojom okolí čo aj keď sú veriacimi tak samozrejme veria z rozumom. Lebo treba si často uvedomiť že vieru k niečomu si nemôžeme vynútiť.

Náboženstvo sa do istej miery stalo neodškriepiteľnou súčasťou nášho života. Mnoho ľudí chodí buď na nedeľné omše alebo sa vyspovedať keď spáchali nejaký hriech. Ja nespochybňujem že niečo v skutočnosti existuje, len o tom nepotrebujem rozprávať. Ľudia často potrebujú o javoch pri ktorých nie je na sto percent či existujú rozprávať. Žijeme v dobe kedy sa nedá niečo potvrdiť alebo nejakým spôsobom vyvrátiť. Mnoho ľudí často pri svojom dojme sa snažia vychádzať z histórie. Ale nikde nie je záruka že či je niečo okolo nás skutočne pravdivé. Nikde nie je záruka že sa pred nami niekto zjaví a osvieti nás.

Ľudí v určitých postojoch môže ovplyvňovať cirkev na ktorej učení vzniká závislosť. Ono je to väčšinou spolok ľudí čo sú závislý na peniazoch od štátu aby mohli skutočne prežiť. Takže samotná viera s cirkvou sa stali neoddeliteľnou súčasťou tohto sveta. Ono je potrebné v niečo veriť lebo bez viery by prakticky náš život nemal zmysel. Ale často sa v rámci samotnej viery riešia určité spoločenské rozdiely. Ortodoxným veriacim sa nepáči keď niekto praktizuje meditáciu, jógu a iné činnosti pri ktorých sa dá nejako uvoľniť. Niektorí tieto činnosti považujú za dielo Satana a že nejakým spôsobom ľudí odvracajú od samotného Boha. Človek vo svojom živote môže robiť čo len chce a aj veriť v hlbšie duchovné veci. Lebo samotná viera nemôže mať hranicu kde je niečo dovolené a kde nie.

Skutočná viera samozrejme musí vychádzať z ľudského srdca a nesmie byť povýšená nad iné veci. Lebo ak sa nad niečo povyšuje tak ľahšie môže vzniknúť určitá posadnutosť. Určite treba robiť osvetu a zároveň treba načúvať aj ľudom čo neveria v Boha. Napríklad ja verím v skutočné veci a hodnoty okolo mňa. Verím že je niečo medzi nebom a zemou a v to že môžem ľudí okolo seba objať. Lebo pre mňa toto je skutočná viera pri ktorej viem že sa ľudí okolo seba môžem dotknúť. Najväčší problém aký niekedy dokáže vzniknúť keď sa porozpráva slnko z Bohom. Často padajú argumenty že Boha ľudia rovnako cítia podobne ako slnko. Ale toto je presne argument s ktorým absolútne nesúhlasím lebo Boha vidieť nemôžeme, ale samotné slnko môžeme vidieť a aj cítiť. Keď vstaneme tak jednoducho na oblohe vidíme určitý kruh a cítime aj jednotlivé slnečné lúče.

Moja vlastná viera nepozostáva s toho že všetko čo sa v mojom živote podarilo je darom od Boha. Aj v tomto si ľudia samozrejme vytvárajú absolútne mylnú predstavu o viere ako takej. Ak sa mi niečo v živote podarilo tak je to vďaka mojim rodičom čo ma v živote viedli. Vychovávajú ma v láske a vedú ma k tomu aby som si v živote dokázal veriť. Lebo skutočná viera vychádza zo srdca človeka a s toho že či si dokáže človek naozaj veriť. Ja viem vo svojom živote to že nikdy nebudem vieru nad iné veci povyšovať. Lebo jednoducho verím v ľudské a duchovné veci vďaka čomu sa formuje moja skutočná hodnota. A samotná inteligencia sa nemeria podľa toho že či človek chodí do kostola alebo nie. Človek môže byť inteligentným a múdrym aj bez potreby chodiť do kostola a neustáleho sa modlenia.

Sú ľudia ktorých si nesmierne vážim a čo z rozumom v niečo naozaj veria. Každý človek má právo v niečo skutočne veriť a nemožno mu to nejako zakázať. Každý človek čo má určité vierovyznanie tak by mal mať v rámci neho určitú slobodu. Nikto v živote nemusí čisto kresťanom, lebo možno niektorí ľudia sú aj ateistami čo sa viac snažia hľadať vo veciach racionálne fakty a vedu. Človek nech má akékoľvek vierovyznanie tak ho treba akceptovať a nie odsudzovať. A toto bohužiaľ robia niektorí ortodoxní kresťania čo sa radi stavajú do pozície sudcov. Ľudia čo normálne veria v niečo tak dokážu akceptovať aj iné náboženstvá. Moja viera je postavená na tom že verím v samého seba a v vlastné schopnosti. A nepopieram že v živote mnoho vecí môže existovať, ale neprikladám tomu veľkú váhu. Prikladám váhu skutočným a hmatateľným veciam ktorých sa môžem dotknúť.

Samotná viera by mala vychádzať z našej pravdivosti a reálneho poznania. Lebo samotné poznanie nás v živote dokáže naviesť na tú správnu cestu A najdôležitejšie v našom živote je to že každý človek na svete verí v niečo iné. Každý človek má slobodné právo veriť čomu len chce a žiadna skupinka ľudí ktorým vadí že veria niečomu inému to jednoducho neovplyvní. Samotná rovnosť samozrejme platí aj v samotnom náboženstve a tak by to malo naozaj byť. Ak niekto neverí v určité veci tak to jednoducho neznamená že je zlým človekom. Ľudia bez ohľadu na to či veria alebo neveria v Boha vo svojej podstate nie sú zlými ľuďmi. Ale samotná viera ich môže v živote nejakým spôsobom ovplyvňovať či dobrým alebo zlým spôsobom. Je šťastie na tomto svete že každý človek je niečím skutočne odlišný. Práve tá odlišnosť nás robí tak jedinečnými ľuďmi a to si musíme skutočne vážiť.