Archív pre október 2016

Libanon má nového prezidenta

31. októbra 2016

Libanon nemal riadne zvolenú hlavu štátu od mája 2014, keď na konci svojho funkčného obdobia odstúpil vtedajší prezident.

Poslanci libanonského parlamentu zvolili dnes za nového prezidenta krajiny bývalého veliteľa armády Michela Aúna. Po 29 mesiacoch tak má Libanon novú hlavu štátu.

Libanon nemal riadne zvolenú hlavu štátu od mája 2014, keď na konci svojho funkčného obdobia odstúpil vtedajší prezident Michel Sulajmán. Na 45 zasadaniach parlamentu, ktoré sa odvtedy konali, sa pre nedostatočný počet poslancov v rokovacej sále prezidenta zvoliť nepodarilo.

Aún je v libanonskej politike kontroverzná osobnosť, hoci má silnú základňu stúpencov medzi kresťanmi i šiitskými moslimami. Ku koncu libanonskej občianskej vojny (1975-90) bol veliteľom armády a premiérom. Patril medzi najväčších nepriateľov Sýrie v Libanone a koncom 80. rokov viedol vojnu proti sýrskej armáde, v ktorej zahynuli a boli zranené tisíce ľudí.

Po odchode Sýrie z Libanonu v roku 2005 sa Aún vrátil z exilu vo Francúzsku, zmieril sa s vedením Sýrie a v Damasku navštívil tamojšieho prezidenta Bašára Asada.

Politický systém v Libanone stanovuje, aby prezident bol členom maronitskej katolíckej cirkvi. Premiér musí byť príslušníkom sunnitskej a predseda parlamentu šiitskej vetvy islamu. V libanonskom parlamente musia mať kresťania a moslimovia paritne po 64 kresiel.

zdroj: aktuality.sk

Reklamy

Moment

27. októbra 2016

Niekedy si vravím že čo môže byť tým najdôležitejším momentom v mojom živote. Ale viem že vždy to je niečo iné a niečo čo som sám nečakal že niečo také bude. Keď sa vraciam späť, tak si uvedomím že to čo bolo predtým, tak bolo možno aj lepšie. Kladiem si stále otázky že či rozumiem svojmu životu a že či dokážem rozumieť svojim vlastným kamarátom. Presne si sám vravím že či existujú momenty čo mi nejakým spôsobom ubližíli alebo pomohli. Ale určite áno za každým, keď som dostal nejakú životnú lekciu, tak som si vravel že ďakujem. Lebo tie lekcie neboli zlé, ale boli úprimné myslené a viem že mi nikto nechce ublížiť. Sú veci nad ktorými sa možno trápim zbytočne a zbytočne riešim že či s niečoho dostanem depresiu. Viem že je príliš veľa zlomových momentov čo priam otriasli mojim životom či to bolo emočne alebo nejak inak. Každá vec ma v živote nejakým spôsobom posunula a som rád že prišiel moment kedy som si začal vážiť to že žijem. Teda viacmenej som žil a pravdepodobne príliš rýchlym životom na ktorý som si reálne nedokázal nikdy zvyknúť, predsa bolo vždy byť lepšie v tej svojej vlastnej bubline. V bubline ktorá je niekedy istejšia než ísť do sveta v ktorom si nie vždy ľudia rozumejú.

Mám aj momenty kedy si myslím že som niečo menej než tí ostatní ľudia. Ale na druhej strane som sa nikdy necítil za niečo hrdý a keď som to cítil, tak vtedy som sa cítil šťastný. Neustále podceňovanie ľudí, neustály strach a postupne začal prichádzať na to, ako si reálne neverím. Som bol v takom bode, že keď som vyjadril nejaký pesimizmus, tak sa mi diali opačné veci a keď som bol optimista, tak sa diali zlé veci. Som sa cítil ako čierna ovca a úplne som cítil vnútorne pocit beznádeje, ktorý ma neraz zrážal na kolená. Vždy bolo ťažké vstávať zo zeme a často to nikto nevidel, lebo som nechcel, aby sa niekto trápil a robil si starosti. Bolo to vlastne tým že som bol vždy v niečom iný a nikdy som sa neprejavoval tak otvorene ako väčšina extrovertov. Ja som si nikdy počas života ani nepripusťoval že som introvert, len som vedel že som autista s netypickými vlastnosťami na ktoré ľudia skrátka neboli nijakým spôsobom zvyknutý a najťažšie bolo zapadnúť. Práve ten paradox som si uvedomil pri jednom obrázku, že keď sa človek snaží zapadnúť medzi kockami, tak zmizne. Ja som ešte rád, že som ešte nikde nezmizol a stále sa nejakým spôsobom v živote držím ako drak.

Keď si uvedomím určité veci, tak som rád že určití ľudia sú reálne tu a nevzdali sa. Že nie vždy v našej spoločnosti súdia človeka a pozerajú sa ľudom do srdca. Presne toto pre mňa bolo zlomové nájsť pár správnych priateľov čo nebudú robiť zle a budú na tej správnej strane. V škole vždy bol skvelý kolektív, ale neskôr sa všetko nejako začalo na strednej škole zhoršovať. Boli školské lásky a boli tam aj ľudia čo sa mi niekedy smiali a posmievali, že som v niečom iný. Toto bolo pre mňa strašné a normálne ma bolelo srdce na duši. Nebola to šikana, ale vnútorne to bolelo rovnako a vtedy som ešte taký vyspelý vôbec nebol. Skrátka bolo iné byť o pár rokov dozadu naivnejší a neraz som s každým vychádzal len za dobré a to bol kameň úrazu. Púšťal som si každého k telu a o každom si myslel že je skutočne dobrý. Myslel som si to aj v rámci internetu, kde mi niektorí písali že prídu za mnou a ublížia mi. Bola iná doba ja som bol veľmi naivný a prakticky som ani nevedel aké sú nástrahy života. Bol som ešte obyčajný chalan, ale vnútorne nejako nedozretý a neuvedomelý. Potom prišli rôzne obavy že čo bude ďalej a ako budem reálne žiť, že či ma určité veci nezlomia. Skrátka prežiť v tomto svete je vždy ťažšie, ale viem že vždy žije ešte nádej že nikdy nie je neskoro.

Keď prišla tá prvá skutočná láska, tak som si reálne myslel že budem šťastný. Však predsa láska na diaľku a vravel som si že to nemôže byť prekážka tá vzdialenosť. Aj keď som bol s ňou a sme mali pekný deň, tak v určitom bode sa to úplne skončilo. Rýchlo sme išli do vzťahu a nakoniec neskôr sme mysleli že dáme šancu nášmu kamarátstvu. Ale tiež to nevyšlo, ale to ako som sa cítil, tak to bolo najhoršie čo sa mi stalo. Som upadol do strašne ťažkej depresie a v jednej chvíli sa mi nechcelo žiť a premýšľal som nad tým že radšej by som si niečo spravil. Ale postupne som sa začal dostávať s depresie a uvedomovať že mi vlastne pomohla sesternica sa s toho dostať o ktorej som sa neskôr dozvedel. Neskôr som mal aj ďalšie dievča s ktorou to tiež nevyšlo, ale som bol šťastný že sme zostali priatelia a že keď mi bolo najviac zle, tak vždy pri mne stála aj s kamarátom. Tak pri mne stáli vtedy tri najväčšie opory s blízkeho okolia a potom neskôr som spoznal Elenku a to bolo pre mňa úplne to najlepšie čo sa mi stalo. Spojilo nás strašne veľa vecí a najme Linkin Park vďaka čomu sme si ešte viac porozumeli. Takže veríme že obaja zažijeme svoju najobľúbenejšiu skupinu naživo a že pôjdeme na koncert.

Potom som nejako našiel impulz vo vyhrávaní súťaží a postupne som si rozširoval diskografiu. Vtedy som to všetky svoje starosti sa snažil preorientovať inde a snažil sa potešiť sám sebe, lebo niekedy je ma potešiť naozaj zložité. Dokázal som že sa dá vyhrať čokoľvek na čo si človek reálne pomyslí a viem že to dokáže každý jeden človek. Pre mňa to je motivácia si dovoliť veci, ktoré by som si reálne dovoliť ani nemohol lebo na ne často treba šetriť peniaze alebo si na ne človek musí zarobiť v práci. Mne tento fakt úplne zmenil život a úplne mám pocit, ako by som sám sebe dával vianočné darčeky úplne predčasne. Ale najväčšia radosť je dostať niečo, čo je od určitého človeka podpísané a je tam jeho rukopis. Vtedy tá radosť je absolútne maximálne a vravím si že v tomto maximálnym rekordérom. A nijako ma to nezmenilo stále som rovnakým človekom, stále zostávam mysľou na zemi. Stále viem že súťažiť má význam a určite sa mi to nepodarí zakaždým, ale vždy keď je nejaká možnosť treba to skúsiť. Lebo v skutočnosti ten kto to reálne neskúsi, tak nikdy nezistí na čom reálne je. Nedávno som zažil pekný zážitok na mieste, kde som mohol vidieť ľudí z obrazovky a aké to bolo vie každý v článku čo som písal. Lebo okrem podpiskariet získať fotku s určitými ľuďmi je predsa úžasný zážitok a spomienka na celý život. Čoraz viac mám pocit, že mám spoločenskejší život a že lepší než ako som to mal predtým.

Najkrajší moment ten zaklincoval celú tú situáciu a to bolo keď som skončil školu. Bolo mi spočiatku smutno, ale potom som si uvedomil že sa začína lepšia fáza života. Prišiel moment kedy si uvedomím že mám času a že sa nemusím nikam plašiť a že môžem robiť čo ma baví. Možno aj preto neskôr začali rôzne žaludočné problémy a aj následné vracania s tým že som si začal vyberať že čo budem jesť. Neskôr keď bola stresová situácia, tak ma bolelo brucho, ale keď som bol na danom mieste, tak to neskôr prešlo. Ale aj tak som rád za svoj život aj napriek tomu že nie vždy je to ideálne a jediná možnosť aká existuje je veriť. Veriť že existuje nejaký zázrak, ako sa dá v živote všetko zvládnuť. Nemám nejaký liek že čo treba aby život mal každý lepší, ale pravdepodobne je dôležité, aby človek bol sám sebou a nikto ho nezmenil. Som rád že sú ľudia čo ešte držia nad vodou a robia všetko preto, aby som reálne bojoval aj keď ten svoj boj s určitými vecami musím viesť sám. Vtedy si uvedomím že kde je reálne svetlo a že všetko zlé zmizne ako taký mrak.

Celý môj život je jedna veľká skladačka pocitov či sú dobré alebo zlé. Ale žijem s nimi a viem že niekedy ani nemám moc na výber, aby som sa niekam posunul. Som sa rád že som nažive a že mi nič neublížilo, veľmi som vďačný za druhú šancu čo som dostal a viem že môže byť kedykoľvek posledná. Som rád za skúsenosti čo som doteraz získal a že sa môžem s nimi nejako podeliť. Všetko čo sa udialo v mojom živote budem vždy nazývať momentom a iné to reálne nebude. Som rád že napriek tomu môjmu svetu ešte stále bojujem a že to nevzdávam. Že sú ľudia čo sa mi v tom snažia pomôcť a s tým zvyškom si už nejako poradím. Učím sa tešiť z vecí vo svojom vnútri a na ničom inom až tak reálne ani nezáleží. Mať vnútorný pokoj je pre mňa vždy niečím viac, než sa s niekým pretekať. Mať viac času je vždy než unálene konať a nepremyslieť si následky. Čím som starší tým viac si uvedomujem že je pre mňa vždy mať pokoj v duši a na ničom inom už tak nezáleží. Všetko ostatné v živote sa dá kúpiť, ale krásne momenty si človek nikdy nekúpi a sú na nezaplatenie. Aj keď niekedy ku šťastiu treba peniaze, ale v skutočnosti je dôležitá tá radosť v srdci ktorú človek reálne má a na tom bude reálne záležať. Len takto si nás budú ľudia pamätať, vďaka tomu čo sme si s nimi reálne prežili.

PS: Ďakujem ľudom a rodine za podporu a motiváciu, bez nich by články neboli.

Rozbaľovačka č. 18 – OUA – MAYSAHIGH

26. októbra 2016

Oua je človek ktorého počúvam dlhšiu dobu podobne ako Enklávu a som vyhral aj jeho album. Môžem povedať že album znie úplne výborne a každý tam nájde niečo čo o bude baviť. Sú tam rozmanité spolupráce a majú tam zastúpenie aj ľudia zo zahraničia ktorí vytvárajú príjemný kontrast. Na albume okrem vážnejších tém, tam nájdeme aj tie pozitívnejšie. Páči sa mi na albume že je rozmanitý a že to nie je žiadne klišé, ale je to jedno príjemné počúvanie.

14715720_10211341830604123_4952697908831068027_o

Rozbaľovačka č. 17 – Enkláva – Odtrhnutí z reťaze

25. októbra 2016

Dnes som si rozbalil až dva albumy čo sa mi podarilo vyhrať a ten prvý ktorý spomeniem bude práve od Enklávy. Mov a Stres tvoria duo a sú bratia čo potvrdili na svojom albume tým že sa na veci pozerajú podobne. Album patrí podľa mňa k tomu najautentickejšiemu čo tento rok vyšlo. Sú tam témy, ktoré sa dotýkajú každého z nás, ale sú tam aj skladby ktoré reálne povzbudia, motivujú a dajú ľudom nejaký impulz byť lepšími. Určite môžem povedať že album od Enklávy patrí určite k tomu najlepšiemu a chalani ukázali že s nimi treba za každých okolností rátať a určite nepovedali posledné slovo.

14876493_10211341832604173_3283333278491116692_o

Romantický svet

24. októbra 2016

Život je jedna veľká jazda a niekedy možno stačí premýšľať nad niečím iným. Vo svete sa strašne veľa zla a niekedy možno je najlepšie si predstaviť niečo iné o čom sa môže zdať že bude nesplniteľné. Každý o niečom takom reálne sníval a každý si predstavoval že sú niekde svetlá a vládne príjemná atmosféra. Tiež by som si radšej predstavil niekoho kto bude miestami rovnako šialený ako ja a že sa budeme mať radi. Keď to bude niekto kto mi povie čo a ako, kto bude miestami ku mne tvrdý a zároveň tak úprimný, aby mi to nikdy neublížilo. Že to bude osoba ktorá môjmu životu dá skutočný zmysel a ktorá nikdy nebude moju inakosť vnímať zle. Ktorá so mnou bude prežívať romantické večery a ktorú budem môcť objať. Ale viem že niektoré veci sú pre mňa veľkým pokušením a nedá sa neustále niečomu rozkázať. Nevieme rozkázať srdcu keď príde tá správna chvíľa a keď príde, tak vtedy sa to zdá ako to najlepšie rozhodnutie. Aj keď viem že každá fáza zaľúbenia bola správna a ukázala že skrátka dokážem byť v určitom momente verný. Možno celý ten problém bol v tom že som sa zamieraval na ľudí čo sú ďaleko aj napriek tomu že som ich nemohol nijako objať. Bolo krásne niekomu povedať slová plné lásky a byť s niekým pri kom som to reálne cítil. Proste nejakým spôsobom necítim smútok, len určité uvedomenie že si vždy poviem, že je lepšie bojovať nejakým spôsobom sám. Teraz si inak navodím atmosféru romantiky a ponorím sa do sveta, že si pustím romantické pesničky a spomalím tak ako keď človek jazdí autom a nikam sa neplaší. Pozriem si romantické filmy a predstavím aká realita by sa dala spraviť podľa nich. Žiadne zložité momenty, kedy sa dvaja ľudia musia dlho spoznávať aby zistili že sú do seba zaľúbený. Skrátka láska na prvý pohľad je určite najkrajšia a najme keď to cítia obaja ľudia a nie iba jeden. Počúvam veľa pesničiek o láske a potom si uvedomím, že tie pesničky nie sú klišé, ale sú to reálne skúsenosti čo človek zažil. Je krásne zažiť lásku či tú školskú alebo tú čo spoznáme neskôr a postupne sa na to pozerám že sa to malo stať. Neľutujem určité veci a nikdy nebudem, lebo viem že ma to postupne posilnilo a viem že keď do niečoho vstúpim, tak viem že všetko bude lepšie a budem v úplne inej pozícii. Som absolútne určitým veciam otvorený, ale zároveň sa snažím byť aj opatrný. Ale verím že nikto z ľudí to nevzdá a bude bojovať za to, čo reálne miluje.

Nie sme v tom sami

22. októbra 2016

Stratená rovnováha bola medzi nami,
bojovali sme zo svojimi vlastnými chybami,
niekedy sa tak zdá všetko úžasné,
ale v skutočnosti nám to nie je jasné,
ty si úplne inde a našla ten pravý zmysel,
nie je medzi nami až taký rozdiel,
poznali sme čo bola skutočná láska,
vedeli že aká je tá skutočná cena,
nikdy sa nedá na tie momenty zabudnúť,
ako sa ľudia snažili vzťah ktorý máme súdiť,
riešili že prečo si v skutočnosti inej pleti,
niektorí ľudia začali mať hlúpe reči,
celá závisť bola keď si prišla za mnou do školy,
niektorí voči tebe často mali aj predsudky,
ale vždy sme sa nad tým všetkým pousmiali,
s radosťou sme si na to spomenuli,
nehnevám sa že sme nakoniec priatelia,
vždy je to lepšie než zažiť sklamania,
obaja sme nabrali úplne iný smer,
našli sme ten svoj vlastný priestor,
ty šťastná po boku svojej lásky,
verím že aj ja nájdem šťastie po boku svojej krásky,
ale viem že v tom nebudeme sami,
že naše priateľstvo drží pevne ako korene v zemi,
dodnes viem že mi stále rozumieš,
že to napriek všetkému so mnou nevzdávaš,
stále je tvoje srdce zaplnené nehou,
a nezmenili to ani momenty čo sa udiali s tebou,
vždy budem rád za to že ťa poznám,
vo svojom srdci ťa navždy mám,
pri tebe cítim to čo pri sesternici,
viem že ste ma nikdy v živote nesklamali,
som vďačný za momenty čo som bol s tebou,
že si môj život zaplnila skutočnou radosťou,
veľa vecí v živote nejakým spôsobom zvládame,
obaja to robíme inak ale nikdy sa v živote nevzdávame.

Zmení sa počet železničných spojov z Česka na Slovensko

22. októbra 2016

České železničné spoločnosti chystajú zmeny v doprave na Slovensko.

Od nadobudnutia účinnosti nového cestovného poriadku dôjde k zmenu príchodu jedného spoja do cieľovej stanice spoločnosti Leo Express z Prahy do Košíc a Prešova. Spoj z Košíc do Prahy bude odchádzať vo výhodnejšom čase pre cestujúcich.

Teraz prichádza vlak do Košíc o štvrtej hodine ráno, onedlho bude prichádzať o 30 minút neskôr. Informuje portál iDNES.cz.

Trasa medzi Prahou, Žilinou a Košicami sa stala predĺžením veľkého súboja troch dopravcov na úseku medzi Prahou a Ostravou. Leo Express z neho mierne ustúpi. Jeden z každodenných spojov obmedzí tak, že v pondelok a utorok nepôjde až do Košíc, ale skončí v Karvinej.

Spojenie so Slovenskom sa mierne zrýchli. Teraz najrýchlejšia cesta rýchlika spoločnosti Leo Express z Prahy do Košíc trvá 8 hodín a 44 minút. Podľa nového cestovného poriadku ju prekoná za 8 hodín a 19 minút.

K redukcii spojenia so Slovenskom pristupujú aj České dráhy na trase Žilina – Praha. Kým spoje cez Hornú Lideč budú premávať prakticky rovnako ako doteraz, trasa cez Ostravu ponúkne len štyri spoje denne zo Žiliny až do Prahy. Teraz ich je sedem. Súčasne však pribudne viac rýchlikov z Ostravy do Žiliny a ďalej do Banskej Bystrice a Zvolena.

zdroj: aktuality.sk

Verdikt a postupná predstava zavedenia interaktivity do praxe

18. októbra 2016

Tak udialo na Slovensku niečo čo sa prakticky dá považovať za prelomové a že sme to zažili v premiére. Minulý rok v Nemecku keď sa dostalo do povedomia divadelné predstavenie Verdikt, tak nikto reálne nečakal že bude mať filmové spracovanie. Celkovo sa človek stretáva s interaktivitou vo svojom živote, ale je len výnimočne používaná a neraz je využívaná aj v hudobných klipoch. Ale že by mala slúžiť interaktivita, ako prostriedok na základe ktorého sa budeme rozohdovať či hlasovaním človeka odsúdime a tým bude uznaný vinným alebo ho zbavíme viny a bude oslobodený zo svojich činov. Dnes mal premiéru veľmi autentický a silný film Verdikt, ktorý postavil nás divákov do nezávideniahodnej situácie. Príbeh vlastne začal tak, že Lars Koch ktorý je pilotom, tak zostrelil lietadlo bez súhlasu nadriadených v ktorom boli teroristi a niekoľko stoviek ľudí ktoré mierilo na futbalový štadión a zachránil tým ďalších nevinných ľudí. Tak vtedy nastal ten najzásadnejší moment kedy sme sa museli všetci rozhodnúť že či je vinný alebo nevinný. Ale ešte predtým jedna a aj druhá strana predkladala argumenty k samotnému procesu že prečo by s mal zodpovedať a prečo opačne zas nie. Bol to jeden veľmi silný psychologický moment nad ktorým som sa celý čas zamýšľal a vravel som si, že ako by to reálne malo byť. Predsa keď sa povie slovné spojenie teroristické útoky, tak je to znamená že to nespácha nejaký obyčajný občan. Ale že za tým môže byť spolok radikálnych zoskupení ako môže byť priam Al-Nusra, Al-Káida a iní fanatickí zabijaci.

Samozrejme Larsovi boli kladené rôzne otázky, že či by dal zostreliť lietadlo keby je v ňom jeho žena s deťmi, na čo nevedel odpovedať. Celý čas sa film konal na súde, takže iné miesto by človek čakal márne. Sudca sa snažil tiež prihliadať na všetky názory ktoré boli na súde reálne vyslovené. Samozrejme obhajoba bola na strane vlastného klienta a obžaloba bola proti nemu. Na filme sa mi páčila tá autentickosť, ktorú som dlho nezažil pri žiadnom filme a tak skoro to už nezažijem. Vtedy som začal aj ja premýšľať že čo urobím, že či zostrelím lietadlo na úkor ľudí a zachránim ľudí na futbalovom štadióne alebo nezostrelím lietadlo a prípadne tí ľudia budú buď zabití teroristami alebo sa zachránia a skočia z lietadla a po prípade budú zabití ľudia na štadióne. Lars ktovie keby nezostrelil lietadlo, tak že či by tiež nebol súdený za to že nechal zabiť ľudí v lietadle, skrátka to je strašný paradox. Po prípade by to lietadlo zabilo ľudí na štadióne, teda možností môže byť kopec, ale vybrať tú správnu sa zdá byť obtiažne až problematické. Bol to film ktorý reálne zasiahol ľudskú dušu a dal nám otázky, že čo by sme robili na jeho mieste my a ako by sme sa reálne správali.

Film samotný má dva konce a o oboch ľudia mohli rozhodovať hlasovaním buď cez sms alebo cez internet webovej stránky RTVS. Keďže cez web bolo problém dať hlas, tak som zaslal smsku ktorá bola bezplatná. Bola aj relácia kde sa riešila téma bezpečnosti a terorizmu ako takého. Slovensko zažilo koniec kedy Lars bol nevinný a iné krajiny mali koniec kedy bol vinný a ten alternatívny koniec bol zverejnený aj na samotnom webe televízie. Vtedy som rozmýšľal nad tým ako by bolo interaktívne skvelé, keby vieme ovplyvniť veci čo sa nás týkajú hlasovaním. Skrátka by sa ukázalo že čo určitá vzorka ľudí na svete reálne chce a od toho rozhodnutia by sa dalo odraziť vpred. Proste interakcia ako taká by v našom štáte pomohla aj keď vieme, že tak skoro sa jej nedočkáme. Fakt to musí byť niečo výnimočné, aby sme mohli o tom reálne rozhodovať. Prakticky rozhodujú o nás iní a priam za našim chrbtom, tak sa nedá čudovať ľudom že nedôverujú vlastnému štátu. Že demokracia je nastavená inak než bola vo filme a tam sa ukázalo že aké majú slovenské súdy priam až katastrofálne nedostatky. A tie následky si nesú ľudia priam až po celý život a toto je absolútne nesprávne nastavené. Keby celý svet fungoval tak, že by sa vyšetrili tie najväčšie kauzy a voči teroristom by sa uplatňoval rovnaký meter ako na nás, tak celá situácia by bola razom lepšia.

Interaktivitu som zažil počas školy, kedy sme skutočne spracovali s technickými nástrojmi a interaktívnu tabuľu sme všetci mali najradšej, lebo vďaka nej učitelia vedeli vysvetliť celú látku. Ale aby som príliš neodbočil od samotnej témy, bolo by správne keby je viac filmov a aj seriálov kde by sa dalo ovplyvniť dej. Už len preto, lebo samo o sebe je to naozaj perfektná myšlienka a málokto s tým reálne pracuje. Keby je celkovo náš svet interaktívny, tak by sme dokázali rozhodnúť takmer o každom jednom zásadnom momente v našom živote. Celkovo máme určitú moc, len akoby sme ju ani nevedeli využívať. Využívajú ju len tí, čo majú saká a kravaty, lebo tí o nás rozhodujú a nie je to žiaden interaktívny svet, ale krutá realita. Namiesto mieru a vojny, tak žijeme v neustálom chaose a čakáme čo ďalšie sa reálne stane. V skutočnosti nemôžeme o ničom rozhodovať, akoby sme nemali na to žiadne právo. Len jediné čo robíme, tak v nesprávnom momente radšej mlčíme a nie preto, že nám to niekto nakázal. Najme je to preto, lebo vieme akú môžme od ľudí čakať reakciu a vždy im niečo povedať môže byť rizikom. Najme ak sú to nejaké otázky ktoré súvisia nejakým spôsobom s terorizmom a s tým že aké ďalšie hrozby človek môže zažiť.

Terorizmus sám o sebe je veľkou hrozbou, neraz je ním ovplyvnený celý geopolitický svet. Keď som musel rozhodovať o tom že či je pilot lietadla vinný alebo nevinný, tak som mal na tele úplné zimomriavky. Moja myseľ bola v takom tranze, ako ešte nikdy na svete. Prejdem ku bodu že ako som reálne hlasoval, aby každý mal prehľad čo si reálne myslím o terorizme. Ja som rozhodol o tom že ten pilot lietadla je nevinný a pozeral som sa to absolútne logicky a mám preto aj reálne odôvodnenie. Zamyslel som sa nad tým že čo by sa stalo, keby lietadlo nie je zostrelené a pravdepodobne by s ním buď teroristi narazili a všetky obete by zomreli alebo by sa tí ľudia nejakým spôsobom zachránili, teda ak by mali reálnu šancu. Predstavme si tú situáciu, že sme v lietadle, teda ktokoľvek s nás a čo by tí teroristi robili. Maximálne na palube by boli traja-štyria teroristi a ich rozostavenie by si každý dokázal nejak predstaviť. Jeden terorista by strážil cestujúcich a ten ďalší na inej strane by tiež strážil cestujúcich, aby nikam neušli a dvaja zvyšní by zabili pilotov a pravdepodobne dali autopilota. Na letisku ako takom vždy je dbané, aby si nikto neprepašoval zbraň aj keď pravdepodobne teroristi si našli nejaké kľučky, aby toto pravidlo obišli. Ako to celé bolo, tak nám proste film nepovie, len vieme že pilot zostrelil lietadlo a nedovolili nám sa na to pozrieť s pohľadu teroristu. Viem že je absolútne neospravedlniteľné keď niekto zostrelí lietadlo a treba zamyslieť nad tým, kedy za to dakoho reálne zavrú.

Keby máme viac možností a bolo by viac interaktívnych filmov ako je Verdikt, tak by ešte stále bola nádej, že človek by sa mohol domôcť raz spravodlivosti. Bolo by lepšie keby je viac interaktivita zapracovaná do nášho sveta a mohli by sme hlasovať aj o tom že či môžeme vyraziť politikov, keby si neplnili to čo reálne sľúbili. Keby sa to aplikuje do bežnej praxe, tak by sme viac mohli zmeniť niečo v našom štáte. Prakticky by sme tým mohli zmeniť celý nefungujúci systém s ktorého ľudia priam nemajú nič. By to mohlo fungovať presne na rovnakej báze ako referendum, len by sa položila určitá otázka a boli by dve jasné a zrozumiteľné možnosti. Skrátka by sa rozhodovalo buď smskou alebo prostredníctvom internetu. Teda hlasovanie cez internet by bolo bezplatné a hlasovanie cez sms by stálo 2 eurá, teda by bola taká primeraná cena. Bola by to primeraná cena človek by v určitom tvare uviedol jednu z dvoch možností. Ak by sa dalo zamyslieť nad tým že či by malo zmysel sa takto rozhodovať a že či by to skutočne vyriešilo nejaký problém a že či by spravodlivosti bolo učinené za dosť. Keby je viac interaktívnych filmov, tak by celkovo aj tá kinematografia inak fungovala a mali by sme osud ľudí vo vlastných rukách. Niekedy rozhodnúť v prospech jednej strany a vyhrať nad druhou stranou, tak je priam dvojsečná zbraň. Niekedy premýšľam že či by bolo správne keby je nejaký kompromis, aby netrpela zbytočne druhá strana. Ale keď niekto porušuje zákony a pravidlá, tak by mal si ísť odsedieť do basy aj keď nevieme že či sa ten človek s tej basy nevráti ešte horší. Niekedy by bolo správne sa zamyslieť, že či by bolo dobré o niečom reálne rozhodovať.

Verdikt bol filmom ktorý nastavil latku vnímania poriadne vysoko a dal nám možnosť sa zamyslieť, že čo by sme robili my na mieste pilota. Určite je to ťažká dilema že či zostrelíme lietadlo s teroristami a pripravíme o život ľudí v ňom na úkor tých ďalších nevinných ľudí. Čo v skutočnosti znamená formulka menej je niekedy viac, pravdepodobne sme len naozaj číslami štatistík a hodnota života sa delí len čísla. Ani ten najznámejší psychológ by nemal v tom všetkom jasno a ani nikto z nás. Možno keby sme my vojaci a stane sa to nám, tak sa reálne budeme triasť strachom a nebudeme vedieť pred súdom povedať ani jedno slovo. Čeliť nepríjemným otázkam obžaloby ktorá by nás najradšej zavrela do väzenia, by sme nikdy reálne nechceli. A obhajoba by spravila všetko preto, aby nejakým spôsobom naše práva obránila a stála nejakým spôsobom pri nás. Zo psychologického hľadiska je ťažké súdiť nejakú životnú situáciu, keď sa stala niekomu inému a nie nám. Teda ľahšie je súdiť niekoho iného než sa pozerať na naše chyby a uvedomiť že každý z nás sa nejakým spôsobom mýli a že nemusíme mať vo všetkom pravdu. Proste nám ten film ukázal že existuje spravodlivosť ak sa o ňu reálne bojuje a malo by to tak byť všade. Uvedomiť si že čo je v živote správne je strašne ťažké aj za cenu že tým môžeme niekomu ublížiť. Toto je presne ten paradox ktorým sme reálne obklopený a je na nás ako pozeráme na určité veci.

PS: Ako by ste sa rozhodli vy zostrelili by ste lietadlo s teroristami a ľuďmi na palube v ňom na úkor záchrany ďalších ľudí na futbalovom štadióne alebo nie? Položme si všetci túto otázku a zamyslime sa.

 

Pravdivá katastrofa

14. októbra 2016

Pozná každý ten stav kedy sa človeku priam rúti svet a je to tá najťažšia vec na svete. Často sa ocitnem v stave kedy nerozumiem svojim pocitom a ani ľudom okolo seba. Niekedy nerozumiem ani osôbke ktorú považujem za sestru, ktorú vôbec nemám a viem že je to napriek tomu najlepšia baba. Ale viem že všetko sa deje kvôli niečomu čo musím pochopiť a povedať si, že to v skutočnosti nemyslí zle. Ale tak nikto v skutočnosti to nemyslí zle a častejšie to vypáli úplne inak než sa zdá. Viem že často vzťahy s priateľmi sú často zložitejšie než s ľuďmi s ktorými som v kontakte častejšie. Že žijú svoj určitý svet a snažím sa to napriek tomu rešpektovať a pozerať sa na to tak, že veď sa nič také nestalo. Často sa zobudím zo zvláštnym pocitom, že či nejaký môj deň v živote bude niečím iným a že či mi dakto nebude skákať po hlave a určovať mi nejaké svoje pravidlá. Proste akoby sa všetko nejakým spôsobom rútilo na moju hlavu a premýšľam nad tým že či to malo nejaký zmysel. Niekedy by sa to dalo prirovnať ku nejakej katastrofe ktorá má tiež nejaký ten dopad, ale viem že sa s tým nejako vyrovnám. Vyrovnám sa s tým že stále bude v živote nejaký ten boj ktorý budem viesť a ktorý dokážem zvládnuť.

Keď si premietnem súčasný svet, tak vidím že je niečo mimo úroveň danej spoločnosti. Ľudia sa jeden druhému vysmievajú a hľadajú cestičky ako dakomu ublížiť. Čoraz viac vidím ako sa prejavuje ľudská škodoradosť a priam až pokrytectvo, keď nejaký človek nechce byť taký ako tá určitá skupina ľudí. Ja som tiež mal tak, že je sa lepšie odlíšiť od spoločnosti aj za cenu že nebudem prijateľný pre všetkých. V jednej chvíli som si vravel aký je to životný problém, ale v skutočnosti to tak nie je. Nikto predtým nikomu neurčoval koho má mať rád a aké má mať názory. Všetko čo bolo nejakým spôsobom normálne, tak bolo nejakým spôsobom akceptované a teraz vidím že sa dejú opačné veci. Podporujú sa priam zvrátené názory spoločnosti, ktorá tu nemá žiadne miesto a ktorá bude šíriť názory že všetko čo je normálne je zlé a to čo nie je normálne, tak je vlastne dobré. Vždy tu bude niekto kto sa bude tváriť že vie všetko, ale v skutočnosti vie len vie to, čo mu povedia iní a nemá iný názor. Takých exotov poznáme všetci a na jednom prste by som ich napočítal možno aj viac ako 10. Niekedy sa skrývajú za svojim vlastným oblečením a niekedy je ich vnútro tak komplikované, že tomu priam prestávam rozumieť. Dnes už sa väčšinou začalo všetko robiť nasilu a ľudia predstierajú že sú šťastní. Proste nejakým spôsobom sa učia klamať aj keď viem že nie je to nejakým spôsobom vedomé.

Keď si predstavím že ako fungujú súčasné hodnoty, tak ľudia sú neskutočne povrchný. Majú prehnané sebavedomie a niekedy to už ani nevedia ustrážiť, teda som si myslel že to vedia. Do všetkého sa rýchlo ženú a potom nemajú čas na svojich priateľov, uniká im podstata života ako aj človeku ktorého si veľmi vážim, ale viem že to ide s ním dole vodou. Často sa ľudia posmievajú iným a popri tom sú len ľudské trosky, ktoré sú priam nespokojné zo svojim životom a svoju frustráciu si radšej vybijú na iných. Poznal som to a som rád že to už skrátka nezažívam aj keď sú situácie, kedy ľudia vedia obsmievať za iný názor alebo už len za slovo čo môžem vysloviť. Niektorí by si pomysleli že to neriešim a kašlem na to, ale opak je pravdou. Že niekedy aj menší priam až posmievačný postoj mi vie skutočne ublížiť a reagujem na to veľmi citlivo. Bojujem s tým že či mám rešpekt u nejakých ľudí alebo u nich proste len tápem v tme. Tí správny ľudia tak vedia kde je pravda a tí ostatní budú aj naďalej prskať síru a spúšťať spŕšku rôznych klamstiev.

Najväčší paradox ktorý sa v živote deje je, že ľudia rýchlo skáču do lásky a myslia si že to bude fungovať. Proste akoby chýbal celý ten proces na čom to celé reálne vzniklo. Príde rýchle zaiskrenie a prakticky už slová že sex po svadbe už veľmi neplatia. Preto je dôležité spraviť dieťa a potom uvažovať nad svadbou, lebo dieťa sa stáva tým pádom akoby vstupenkou do manželstva, keby nie je dieťa, tak vlastne nie je ani svadba. Ja preto nerozumiem kde sa všetci silou mocou chcú plašiť a kam to celé niekedy speje. Mne veľa ľudí dávalo rozumy ako mám správne žiť vlastný život a popri tom tí ľudia nevedia žiť ten svoj. Nevedia čo je to spomaliť, lebo samozrejme je dôležité vtedy len to, že všetko treba okamžite mať. Ja by som chcel tiež všetko mať ako ostatní, ale viem že mať niečo silou mocou, tak to nie je žiadne riešenie a nikdy to nevyriešilo žiadny problém. Ja radšej uprednostňujem že všetko má svoj prirodzený postup a nebudem skákať s jednej veci na druhú. Vyriešim si najprv jednu vec a potom tú druhú, nepripadá do úvahy robiť dve alebo viac vecí naraz.

Niekedy sa mi zdá že človeka pokazia aj peniaze a že kvôli nim spraví všetko. Toto je veľmi zásadný ľudský faktor a ovplyvňuje takmer každú sféru života. Kvôli tým papierikom sa mení celý svet a nie sú vždy prostriedkom vďaka ktorému si človek robí reálnu radosť. Skôr sa využívajú na určité pochybné kšefty a neraz sa ľudia kvôli ním dokážu pohádať. Keď sa využijú na nejaký čestný biznis, tak je to po väčšine skôr nedocenené. Nevravím že je to tak vždy, ale určite takých prípadov sa nájde viacej. Niekto by kvôli peniazom vydieral človeka a dakto by pre ne najradšej zabil v nejakom mafiánskom štýle. Samozrejme kvôli nim vzniká aj veľká závisť medzi ľuďmi a samozrejme ničia vzťahy. Ten človek čo nie je nejako bohatý, tak proste nemá šancu u druhého človeka, vždy je to tak. Aj láska sa dá nejakým spôsobom kúpiť za peniaze, ale taká ktorá bude pri nás stáť a ktorá nám nijakým spôsobom neublíži. Jedine čím nám ublíži, tak to bude tým že zomrie. Skrátka vždy je pravdou to že človek ublíži v živote ľudom viac než nejaký zvierací tvor a viem že s tým má každý dostatočnú skúsenosť. Je to krásne keď sa dá človeka potešiť niečím čo mu môžme kúpiť aj keď šťastie človeka si za peniaze nekúpime. Nie je nič krajšie pre človeka keď môže peniaze využiť na to, aby išiel na nejakú spoločenskú udalosť ako sú koncerty, festivaly alebo niečo iné. Lebo to sa dá povedať že je tá najlepšia investícia byť niekde a zároveň tým nejakého človeka podporiť svojou účasťou.

Často som dostával reálne impulzy že čo si mám reálne myslieť a o kom. Určovali mi koho mám mať rád a komu sa mám reálne vyhýbať. Proste som si v jednej chvíli uvedomoval, že vo svojom vnútri sám čo je reálne správne a viem že že aké to môže mať následky. Aj keď neviem vždy určitú situáciu odhadnúť, ale mrzí ma ak sa v niečom reálne zmýlim a moje tvrdenie nie je vždy správne. Nemyslím si že mám vo všetkom pravdu ako niektorí, ale viem že sa skrátka nemienim vzdať. Bolo mi určované aké mám názory vyslovovať čo si mám reálne myslieť a v určitom okamihu som mal byť skrátka ticho. Posledné tri roky v školskom prostredí sa na mne reálne podpísali, že ma priam prestalo všetko baviť a všetko sa robilo príliš rýchlo. Uvedomil som si že som mal na určité veci málo času a málo som žil. Nebol ani čas na písanie článkov a ani energia, lebo som bol skrátka vyšťavený. V jeden moment som s kolektívu začal vnímať len jedného človeka ako toho dobrého. Potom keď som odtiaľ odišiel, tak mi to zo začiatku bolo ľúto, ale potom som si vravel že 19 rokov stačilo a doteraz som bol rád že ma niekto niečo reálne naučil. Ale začala taká zaujímavá etapa života, kedy som začal mať viac času na veci a začal som spoločenskejšie žiť. Začal som zažívať veci čo som predtým nezažil a všetko bolo lepšie. Neskôr sa to na mne pozitívne podpísalo a nemal som žiadne problémy, všetko išlo ako po masle.

Milujem svoj život aj napriek tomu že to nedávam najavo a často sa držím pri zemi. Viem prečo, lebo sú pre mňa dôležitejšie určité životné hodnoty než sa s niekým pretekať. Nebaví ma vždy niekomu niečo dokazovať a presviedčať o nejakej svojej pravde, keď má niekto iné videnie sveta. Ale viem že treba načúvať obom stranám, aby sa dal pochopiť zámer na akom funguje svet. Často sa poďakujem ak niekto v niečom pomôže, lebo vďačnosť by mala byť pre ľudí to najdôležitejšou vecou v živote. Dôležité je veriť v to, na čo reálne máme a povedať si, čo si môžeme reálne dovoliť. Ja som rád za svoju rodinu aj keď že niekedy ich dokážem nejak šokovať, ale nerobím to cielene a ani úmyselne. Viem že nechcem nikomu vo svojom živote robiť starosti, ale viem že nedokážem sa tomu úplne vyhnúť a stále sa bude niečo diať. Skrátka sa tomu nejakým spôsobom učím čeliť, lebo viacmenej nemám nejako na výber si niečo vyberať. Viem že tým môžem stratiť priateľov a môžem aj nejakých získať, lebo pravdepodobne zdieľajú rovnaké názory a postoje. Aspoň sa nemusím báť, že tí správny ma nejakým spôsobom zradia a viem že tu reálne budú keď bude nejaký problém. S nimi to nebude taká katastrofa a všetko sa bude dať nejakým spôsobom zvládnuť, lebo keď je chcenie, tak je všetko.

Problematické časy

9. októbra 2016

Po dlhšom čase píšem článok a uvedomujem si že by mal byť osvetou pre všetkých. Každý má víziu o tom aký by mal byť svet a čo by trebalo preto spraviť. Ja si každý deň uvedomujem že aj dobrý skutok reálne poteší a vyčarí úsmev na tvári aj keď v súčasnosti je všetko inak. Sú inak nastavené mantinely a spoločenské rozdiely, kedy ľudia idú priam až cez mŕtvoly aby niečo dokázali. Silná chuť po peniazoch s človeka robí robota a priam až neprístupného človeka. Vidíme to najčastejšie v politike, kde často počúvame falošné sľuby a ani sám prezident voči tomu nič nezmôže, nie že nechce, ale preto že má obmedzené právomoci. Môže veci schvaľovať, omilostiť ľudí, ale nemôže ovplyvniť v skutočnosti nič. V skutočnosti všetko môže ovplyvniť len vláda, ktorej prakticky dávame do ruky mandát a zodpovednosť za naše životy. Vidíme to ako všetko funguje, dôležité je aby ľudia mali problémy s exekútormi a aby spáchali samovraždu. Dôležité sa stáva aby ľudia mali zvýšené dane a aby podnikateľom boli kladené polená pod nohy. Finančné skupiny to samozrejme istia a oni nebudú predstierať spoluprácu zo štátom, skrátka to je čistý korporativizmus. Skrátka politici len plnia funkciu zlodejov a spolupracovníkov určitých firiem ktoré majú veľa za ušami. A vidíme celý ten výsledok v praxi, niektorí ľudia sa stávajú bezdomovcami, emigrantmi alebo spáchajú radšej samovraždu.

Svet vždy budú riadiť len tie najmocnejšie osoby, ktoré budú ovplyvňovať verejné dianie vo svete. Skutočne tí ľudia riadia svet a priam až nám nanucujú ako sa máme správať a aký máme byť humánny voči všetkému. Tak to môžme byť ľudský aj voči teroristom a ich zabíjanie vo svete môžeme ospravedlniť duševnou poruchou. Keď tak niekedy sa na to pozerám, tak čoraz viac ľudí trpí štockholmským syndrómom. Úplná naivita ľudí paralyzuje a nevedia reálne odlíšiť realitu, dobré je pre nich, len to čo im reálne pasuje. Nie všetci sú zlí, ale keď vidím ako daktorí premýšľajú, tak premýšľam nad tým že sú ovplyvnený médiami. Skrátka niekto musí kráčať zo stádom a dakto musí ísť proti prúdu. Preto sa nemožno čudovať že na čom je niekedy postavená verejná mienka. Verejná mienka je postavená na klamstve a na polarizácii spoločnosti. Priam až slizko sa klame a určití ľudia si tým naháňajú preferencie v nezmyselných prieskumoch. Žijeme vo veľmi šialenej dobe, kedy človek prakticky musí pracovať do určitého veku a v skutočnosti sa dôchodku ani nedožije. Niektorí ľudia priam musia vyžiť len s toho čo reálne majú a nemôžu si dovoliť luxusné autá, dovolenky a iné priam drahé veci. Prečo sa neustále vlastne bojuje vo svete, lebo niekto chce ropu a je priam až nenažraný.

Vlastne na tomto bola postavená celá migrácia, len bolo dôležité aby dakto robil invázie do Iraku, Pakistanu, Iránu, Libye, Sýrie a ďalších krajín  Ja nemám problém s tým že sú ľudia tmavej pleti u nás na Slovensku pracuje veľa Číňanov ktorí si robia vlastný biznis. Veľa ľudí k nám aj emigruje, lebo v ich vlastnej krajine to zúri občianskou vojnou a zatiaľ sa nemôžu vrátiť domov. Ale tak človek nemusí byť ďaleko od pravdy, aby vedel kto je vinník a kto samozrejme podporuje teroristov a pašerákov. Utečenci sa stali prostriedkom na tom, ako otvoriť brány Európy teroristom. Kto v skutočnosti uteká pred vojnou a kto najradšej by z nej ťažil iba ekonomické výhody sa v skutočnosti nikdy nedozvieme. Dôležité bude že ľudia ktorí budú hľadať nejakým spôsobom pravdu, tak budú označený za rasistov a extrémistov. Celé toto vítanie utečencov ukázalo že ako je EÚ bezmocná riešiť migračnú krízu, hlavné je že iné štáty treba zavaliť kvótami, pokutami a tým že prídu o eurofondy. Ako v skutočnosti dopadlo Švédsko už je to mŕtvy štát, kde sa pôvodné obyvateľstvo cítia ako cudzinci. Celé to multi-kulti tam prevažuje, tvoria sa tam no-go zóny, kde obyčajný občan bez polície vstúpiť nemôže, inak by ho napadli a zabili. Francúzsko zažilo teroristické útoky v Paríži a v Nice. Brusel zažil teroristický útok, kde vybuchli bomby na letisku, pred kaviarňou a v metre. Takmer všade po svete sa dejú zločiny, len nie sú príliš medializované. Ku všetkému sa samozrejme priznáva Islamský štát a ľudia si dávajú na seba viac pozor. Nielen teroristi ale aj určitá skupina jedincov zabíjala ľudí a ospravedlňovalo sa to duševnou poruchou. Sa stalo veľa vecí, ktoré netreba nejak zvlášť písať, každý si môže nájsť chronologicky, kedy sa čo stalo a urobiť si vlastný záver.

Niektorí ľudia sa to snažili zaobaliť do slov, že však nesúďme všetkých moslimov. Nesúdim všetkých moslimov, len nebudem obhajovať teroristov a ľudí v mene svojho náboženstva ktorí napadnú človeka alebo sa odpália a zabijú tým veľa ľudí. Ak je niečo zlé, tak to treba pomenovať a nie mať klapky na očiach. Proste tieto teroristické útoky považujem za najväčšiu formu extrémizmu, to že niekto začne brániť svoju vlasť, tak to nie je extrémizmus. Ak sa niekto bude báť o svoju vlastnú vlasť, tak mu to vôbec nebudem vyčítať. Lebo ľudia sú dosť uvedomelí, aby vedeli čo je správne a čo nie. K tej ľudskosti ja budem ľudský a nie preto, že niekto okamžite zapískne a budem ľudský, Ale preto že som k tomu vedený od narodenia a preto lebo neriešim spoločenské rozdiely. Nikdy som neriešil že má niekto inú farbu pleti, ale to ako sa vie správať. Dôležité je, že či sa človek vie prispôsobiť pravidlám a zákonom v našej zemi. Som proti akémukoľvek rasizmu voči ľudom, čo sa chcú prispôsobiť životu a nerobia nijaké problémy. Je veľmi spiatočnícke, keď sa človek začne správať ako posledný rasista aj voči cudzincom inej pleti. Potom sa nedá ani čudovať, prečo niektorí ľudia radšej zo Slovenska odídu. Niektorí ľudia sa tak naozaj správajú a nie som s tým absolútne stotožnený, ako nikto z ľudí. Každý je za nejakú rovnosť a za to, aby všade platil rovnaký meter.

Len namiesto riešení sa zbytočne ľudia hádajú a venujú energiu niečomu čo nie je podstatné. Venujú energiu niečomu čo nemôžu zmeniť a mali by sa reálne spojiť. Tá jednota tu skrátka chýba a každý každého s niečoho obviňuje, čo nie je dobrá vizitka pre našu krajinu. Sú ľudia čo majú plno rečí, ale v skutočnosti nič nevyriešia a v skutočnosti tie slová reálne nestačia. Pokiaľ sa nebude konať, tak bude ťažké niečo reálne zmeniť a ťažko sa niečo reálne zmení. Dôležité je byť správne vedený a najme vedieť čítať medzi riadkami, aby ľudia neuverili všetkému čo im ponúkne denná tlač. Presne toto je celý základ a potom môže pre nás svietiť ako taká reálna nádej, že v skutočnosti nie je ešte nič stratené. Len strach sa stal silným faktorom a ľudia nechcú už nič zmeniť, lebo už prestali veriť. Prestali veriť v samotný systém, ktorý im v skutočnosti nijak nepomáha, skrátka problémy robí. Preto sa vlastne dejú protesty lebo ľudia nie sú spokojný ako sú platovo ohodnotený. Preto búria učitelia, zdravotné sestry a najnovšie vyjadria svoj postoj aj policajti. Vlastne sa znižuje nezamestnanosť, ale tým že ľudia odídu zo Slovenska a potom je povedané že zníženie nezamestnanosti je vlastne priaznivá správa. Teda ako pre koho, niektorí si priam odrobia poctivo a aj tak ich práca nie je dostatočne ocenená.

Ľudia hovoria o láske a tolerancii, ale tej sa nedočkáme keď bude vo svete zúriť vojna. Nedočkáme sa jej pokiaľ nevyriešime, ako pomôcť krajinám čo boli vojnou zasiahnuté. Skrátka by sa malo všetko robiť preto, aby sa utečenci čo išli do krajín EÚ mohli vrátiť domov. Pokiaľ budú krajiny stále obviňovať Rusko že sa snaží svet zachrániť od terorizmu a nebudú hľadať spoločné riešenie, tak sa tým v skutočnosti nikam nedostaneme. Skutočná hrozba voči ktorej treba bojovať je samotný terorizmus a toto si treba čo najskôr uvedomiť. Namiesto toho aby sa riešilo, ako zmeniť svet k lepšiemu, tak sa riešia veci ktoré v skutočnosti odvracajú pozornosť od problému. Nie je nič horšie ako sa tváriť že určité problémy neexistujú a nedá sa čakať že zmiznú samé. Pretvárať si realitu podľa seba nie je vždy šťastné riešenie a nemusí to byť pochopené. Pokiaľ svet bude fungovať iba na jednom názore ktorý budú presadzovať úplne všetci, tak tým sme absolútne skončili. Ľudia vravia ako sa treba vzájomne tolerovať a ani nevedia tolerovať druhú stranu budú ich nazývať náckami, extrémistami a fašistami. Ja tiež nesúhlasím zo všetkým, ale nevypočuť si druhú stranu znamená že je človek obmedzený iba na jeden názor a za ten druhý bude pranierovaný.

V prvom rade by som sa chcel ospravedlniť, že dlhšie nebol článok, ale tiež som mal určité problematické časy a je to už vyriešené. Ale v problematických časoch reálne žijeme a niekedy si to ani neuvedomujeme. Dôležité je aby sme si našli čas na druhých a nevyhovárali sa neustále že sme zaneprázdnený. Nikto nie je zaneprázdnený celý život, len záleží na tom, kto si aké priority určil. Ja mám jasno že sa venujem ľudom, ktorých mám rád a na ničom inom reálne nezáleží. Až na konci zistíme na čom reálne záleží a že či sú naše úmysly skutočné čisté a úprimné. Neskôr prídeme na to že či sa niekto s nami preto lebo chce alebo preto že niečo od nás chce. Dôležité je aby sme našli čo nás spája a ne čo nás rozdeľuje. Mali by sme prijať aj iný názor bez ohľadu na to či sa nám páči alebo nie. Na základe toho môže vzniknúť určitý kompromis alebo riešenie ktoré by upokojilo situáciu. Štiepiť sa na maličké skupiny a každý si riešiť svoje vlastné protestíky nie je žiadne riešenie. Musí byť aj zdravý rozum a nie len čistokrvné nálepkovanie oponentov ako to majú vo zvyku niektorí ľudia robiť. Tým že budú hádky a riešiť sa kto v čom má pravdu, tak sa nikam reálne nepohneme. Preto by sa človek nemal báť niečo vyjadriť aj za cenu, že bude nenávidený. Treba skrátka tú pravdu nájsť aj tam kde si myslíme že nemôže byť. Preto si treba uvedomiť situáciu dokým nebude neskoro a povedať si že to najťažšie nejakým spôsobom zvládneme a že to nevzdáme.