Pocity sa menia

V človeku sa pocity menia,

vo mne sa pocity často menia,

skutočná dospelosť nie je o tom si robiť čo chceme,

ale spraviť správne rozhodnutie je dôkaz že dospievame,

sú veci ktorým sa podvedome budem brániť,

ale viem že potrebujem čas všetko pochopiť,

je normálne keď vo mne formuje určitý názor,

ktorému som počas života dával priestor,

akceptovať veci okolo seba je jediná cesta,

cesta ktorá mi všetko postupne objasnila,

moje premýšľanie sa nikdy nebude meniť,

moja filozofia je si svoju tvár zachovať,

nesnažím sa bojovať o to kto ma bude mať radšej,

s každej strany dokážem cítiť tú nádej,

mení sa ľudská duša počas nášho života,

zmeny názorov sú súčasťou dospievania,

nikdy nemôžem sľúbiť že neurobím chybu,

lebo viem že vždy sa nájde niekto kto zahojí ľudskú dušu,

na niektoré veci v živote sa pozerám lepším pohľadom,

to čo nemôžem vždy ovplyvniť kvôli tomu sa netrápim,

v živote sa každý človek nejakým spôsobom zmenil,

tiež som sa nejako zmenil a vnútorne formoval,

skôr viac hľadám pokoj v ľudskej duši,

vďaka ktorému dokážem byť v pokoji,

cítim že možno už nepotrebujem niečo niekomu dokazovať,

že aj tie maličkosti ktoré sú tu sa učím nejako oceniť,

stále sa budú vo mne meniť pocity ktoré mám,

ku ktorým sa vďaka poznaniam života dostávam,

je prirodzené že sa v mojom živote začne niečo meniť,

ale viem že tomu sa nebudem snažiť nijako brániť,

akceptujem život zo všetkými radosťami a starosťami,

postupne budem veriť že sa popasujem zo všetkými skúškami.

Racionálne myslenie a fakty

Často v našej spoločnosti mnoho ľudí verí vymysleným a neopodstatneným veciam ktoré v skutočnosti neexistujú alebo nie sú pravdivé. Ani sa v danom momente nepripúšťa že by mohol byť nejaký iný názor založený na pravde. Problém ktorý tkvie v tom že ľudia sa často o svojich myšlienkach snažia presvedčiť širokú verejnosť. Často veci ktorých sa nemôžeme nejakým spôsobom dotknúť tak sa v skutočnosti môže zdať že existujú. Dlho som nad tým premýšľal ako to skutočne je a často sa nás viera snaží presvedčiť o niečom čo vyzerá ako skutočnosť, ale nemusí to tak skutočne byť. Sú veci ktoré sa dajú overiť a sú skutočne pravdivé, ale sú veci ktoré sú neoveriteľné alebo a nevyvrátiteľné. To je skoro ako keby to niekto prirovnával ku slnku a oblakov ktorých sa nemôžeme dotknúť a cítime ich. Dokonca cítime to keď nás pália slnečné lúče a keď s oblakov padá dažďová voda. Toto je jeden s tých uveriteľných faktov že môžeme slnko a oblaky vidieť, prípadne cítiť.

Často prevláda určitá dogma že musíme veriť náboženstvu, lebo prináša určitý súbor daných hodnôt. Ale tie hodnoty nemajú nič spoločné zo zdravým rozumom a uvedomením si že je lepšie veriť v samého seba. Doteraz som si myslel že veriť v niečo môže byť správne, ale verím len tomu čo môžem v živote uchopiť. Verím ľudom, priateľom, rodine a tomu pri čom si môžem byť istý že je realitou. Lebo v skutočnosti je potrebné aby sme vnímali realitu okolo seba a nie iba tie isté veci ktoré nemôžu existovať. Často veda dokáže niektoré veci vyvrátiť a keď si nie je niečím istá tak to nevie reálne potvrdiť. Len podvedome veríme tomu čo sa v konečnom výsledku môže zdať ako jediné riešenie, ale tých riešení predsa môže byť aj viac. Existuje viac ciest ako sa dopátrať k pravde, ale nie ju vie každý nájsť. Chceme sa nechať viesť, ale nevieme či to čo nás vedie je skutočné.

Ja v určitom bode som veril čomukoľvek v rámci náboženstva, ale v určité veci jednoducho neverím. Pre mnohých existuje Boh, ale nie som tu na to aby som im to vyvracal. Ale nemám im ako dokázať to že nemusí reálne existovať, lebo každý si toto podvedome vytvára v hlave to svoje čomu verí. Ja verím tomu že existuje zdravý rozum a že všetko o čom sa dozvedáme tak je možné doložiť faktami. Verím tomu že ľudia majú zmysel pre realitu a že každý má slobodu veriť tomu čomu sám chce. Viem že nikomu nebudem nikdy brániť veriť alebo aj v niečo neveriť lebo na to má každý plné právo. Ale tak to platí aj v reálnom živote, treba si aj okruh ľudí ktorým môžeme veriť. Môžeme ich nejako vnútorne pochopiť a zistiť že všetko čo sa v ich hlave deje je spojené s vierovyznaním. Tým že vyznávajú určitú vieru a snažia sa na tú vieru nalákať aj ďalších. Takých ľudí sa človek v skutočnosti najviac bojí, lebo takí ľudia sa môžu tváriť že sú dobrí, ale pri dokazovaní opaku môžu sa ešte viac nahnevať.

Poznal som jedného človeka ktorý dokázal rozprávať o jednej veci celý čas. Ja som v danom momente vnímal že ten človek má svoj vlastný svet a ja mu ťažko budem hovoriť o niečom inom. Presne toho sa dakedy bojím pri niektorých veriacich ľuďoch, ale na druhej strane viem čomu verím a nebudem to zakaždým vypisovať aby som na niekoho zapôsobil. Takto jednoducho funguje aj mediálny priestor, kde človeku ukážu čomu má veriť a čo si má do tej svojej pravdy prikrášliť. V skutočnosti si celú pravdu treba dohľadať, aby sme zistili ako sa veci skutočne majú.

Určuje sa že ktorý názor je správny a ktorý nie, vďaka čomu sa nedozvieme aký je iný názor. Akceptované je iba čo je politicky korektné a slušné, doslova tu prevláda hra na slušnosť a v skutočnosti sa všetko javí ako neslušné. Proste je to hra ktorá má dopredu určených hercov a ľudí ktorí radšej svoje myšlienky čítajú s papiera. Takto jednoducho funguje aj celá politika kde sa hašterí medzi sebou koalícia s opozíciou a pri tom obe strany majú bohužiaľ maslo na hlave. Takže sa nedá povedať že je niekto svätec a v skutočnosti sa môže správať inak. Toto je bohužiaľ tiež neodškriepiteľný fakt a reálne sa deje. Nie sú to nijaké konšpirácie alebo výmysly, takto je žiaľ realita nastavená. Jednoducho sa ľudia nechávajú viesť a nevedia že či je tá cesta správna.

Mal som niekedy obdobie kedy som v tých názorov vnútorne tápal. Lebo som si nebol ničím istý a viem že keby sa mám vyjadriť ku všetkému tak by moje písanie muselo skončiť. Lebo by to pre niektorých išlo za tú hranicu extrému, ale na druhej strane je potrebné zvážiť všetky možnosti ktoré sa naskytnú. Najme je dôležité neoznačovať za konšpirácie ako to niektorí robia, lebo sa to neskôr môže ukázať ako pravda. Sám si uvedomujem že je tej politickej korektnosti v našej spoločnosti priveľa a je potrebné s tým niečo robiť. Potrebné je hľadať spôsob ako sa dá ľudom vysvetliť určité skutočnosti.

Pravda nie je to čo si v skutočnosti človek musí prikrášliť, ale o tom čo si je človek istý že je pravdou. Človek môže veriť čomukoľvek čo by mu nemalo byť bránené a najme je dôležité dať priestor aj iným názorom. Lebo keď dáme priestor iným názorom a pocitom tak s toho môže byť celkovo zaujímavá diskusia obohatená o nové poznatky ktoré by sme sa bežne nedozvedeli. Len je dôležité myslieť racionálne a udržať si ten svoj zdravý rozum, aby nám ľudia dokázali skutočne porozumieť a chápať naše myšlienky. Všetko sa dá nejako vysvetliť len je na každom či skutočne chce počúvať.

 

Hlbšia úvaha o láske

Niekedy je ťažšie sa v živote vyjadriť k tomu čo skutočne cítime, lebo láska môže byť niečím silným. Môže to zmeniť spôsob aký budeme skutočne premýšľať a vieme že nás ovplyvní daný partner. Počas svojho života som mal lásky, teda viacmenej také školské lásky. Trvali len istý čas a potom sa tie cesty neskôr rozdelili a dievčatá čo som poznal si išli svojou vlastnou cestou. Ale na druhej strane je dobré si zaspomínať na niektoré chvíle ktoré dávali význam. Nemám problém svoju lásku dať komukoľvek, ale viem že to nie je veľmi ľahké.

Musel som pochopiť že sa nedá vyhnúť tým ženským pohľadom a že budem považovaný za nejakého casanovu. Ale v skutočnosti nič špeciálneho nerobím, niekedy mi k šťastiu len úsmev a viem že mi to zlepší náladu. Vždy mi bolo bližšie opačné pohlavie a keď sa nejaké dievča na mňa usmialo, tak som to jednoducho vycítil. Nie som taký ten balič dievčat, skôr som viac introvert ktorý sa nedokáže otvoriť každému človeku. Skôr som niekedy nesmelý urobiť ten prvý krok, lebo sa bojím že sklamem. Ale viem že keď sa to udeje tak som za to rád.

Ono v živote je to u mňa niekedy paradoxom že stretnem okolo seba množstvo dievčat, žien, dám. Potom riešim tú večnú dilemu že či je lepšie mať mladšie dievča ktorá sa v tom živote ešte hľadá alebo mať staršiu ženu ktorá je o niečo skúsenejšia a má svoje jasné ciele. Často sa kvôli láske vytvárajú rôzne predsudky s ktorým sa človek počas vzťahu s človekom inej pleti stretne. Ja som s takým dievčaťom kedysi chodil a som rád že sme zostali priatelia čo sa mi dvoch predošlých vzťahoch vôbec nestalo. V rámci lásky človek často musí bojovať s tým čo si o tom pomyslia druhí. Niektorí tú lásku človeku doprajú a iní ľudia ju skôr závidia.

Najväčší problém ktorý sa rieši v láske tak je vekový rozdiel dvoch ľudí. Ak niekto ešte nie je plnoletý, tak ten vekový rozdiel môže byť vnímaný ako extrém. Ak je niekto mladší a niekto ďalší starší a už obaja majú plnoletosť za sebou, tak je to úplne v poriadku. Ak sú dvaja ľudia spolu, tak je dôležité aby si mali čo povedať a nenudili sa vo vzťahu. Lebo môže nastať taký moment, kedy nebude jasné že či ten vzťah dvaja ľudia ustoja. Je to skvelé mať niekoho rád a pri kom vieme že nám bude skutočne rozumieť.

Ale láska nemusí byť čisto iba o tom vzťahu k samotnému partnerovi. Môže to byť aj vzťah rodiča a dieťaťa, ale pri ňom sa nemožno báť že ten vzťah skončí. Lebo láska k blízkemu je bez akýchkoľvek podmienok a ja viem že si nikdy nebudem určovať podmienky. Nebudem porovnávať že kto je pre mňa lepší rodič, lebo oboch ich mám rád rovnako. Vzťahy medzi rodinou a medzi kamarátmi sú odlišné s tým rozdielom že tých kamarátov raz stratíme a tí rodičia tu budú pre nás aj keď budeme sa cítiť na samotnom dne.

Láska je krásny cit a nemusí byť primárne len k určitému človeku, môže byť aj k určitým veciam a aj iným ľudom ktorých máme radi. Ja mám veľké množstvo tých platonických lások ktorý to nebudem môcť nikdy povedať. Nedokážem sa vyhnúť tomu že budem niekoho vo svojom živote obdivovať a je to prirodzené. Cítim aj takú lásku k hudbe, lebo som fanúšikom kvalitnej hudby a aj kvalitných koncertov ktorých som zažil dostatok a ešte veľa ich bude. Som fanúšikom rapu, metalu, ambientu, rocku, popu , punku, elektroniky a všetkých možných žánrov ktoré existujú na Slovensku a vo svete. Počúvanie hudby vnímam ako istú terapiu pri ktorej sa upokojím a potom mi je lepšie.

Aj keď nemám nejaký vzťah z dievčaťom, tak mojou láskou je počúvanie hudby a písanie. Tomu dokážem v skutočnosti venovať najviac času a energie. Viem že keby sa môj osobný život posunul  tak by som sa vecí ktoré mám rád nemusel vzdať. Píšem vo voľnom čase a počúvam hudbu tiež v rámci svojho voľného času. Bez počúvania hudby by som pravdepodobne nedokázal napísať ani riadok. Mnoho ľudí má rado ticho čo aj ja, ale pri písaní to ticho nie je až tak dobré. Viem že je pre mňa potrebné mať niečo pustené aby som s tým čo píšem viac stotožnil. Láska nie je o tom čo cítime k druhému človeku, ale o tom že pre nás láskou môže byť prakticky čokoľvek. Láskou pre nás môžu byť aj tie obyčajné maličkosti ktoré náš život robia krajšími.

To je v pohode

Stále si vravím že je to v pohode,

napriek tomu kráčam po tej svojej ceste,

navonok všetko môže byť v poriadku,

vo vnútri nie vždy človek môže nájsť istotu,

píšem aby som pred vecami unikol,

aby som na všetko ťažké zabudol,

pochopil že hľadám iba pokoj v duši,

povedať si že ma už nič netrápi,

niekedy sa cítim sám vo svojom svete,

viem že to môže byť takto najlepšie,

ale nebojím sa otvoriť svoju dušu,

som otvorený každému správnemu nápadu,

počúvam hudbu aby som sa od myšlienok odpútal,

aby som na starosti už viac nemyslel,

textov mám v hlave veľké množstvo,

viem že chcem odovzdať posolstvo,

či bude pozitívne alebo negatívne,

nejeden človek sa v tom nájde,

striedanie emócii ktoré dokážu vo mne všetko ovplyvniť,

balancujem na hrane medzi tým čomu veriť a čomu neveriť,

ale viem že pred tými pocitmi sa nedá utekať večne,

je v poriadku si priznať že nie všetko robíme správne,

ale viem že ma určité veci držia nad vodou,

vďaka čomu cítim že mám vnútornú silu.

 

V krajine

V krajine kde človek musí premýšľať,

čo musí vo svojom živote povedať,

politici sa neustále hašteria medzi sebou,

často cítime že sa veci nedajú zmeniť ani náhodou,

občas sa rozdeľujeme na dva tábory,

prestávame rešpektovať iné názory,

paralyzovaná spoločnosť v našom štáte,

spravodlivosť ktorej sa človek skutočne nedomôže,

nedokáže sa vyšetriť ani úmrtie dvoch mladých ľudí,

tak ako sa nedokáže vyšetriť ani množstvo ďalších vecí,

frustrácia občanov je čoraz viac oprávnená,

aj keď nie vždy vo všetkom pomôžu slová,

keby bolo viac činov než samotných rečí,

keby v našom živote bolo čo najmenej obetí,

strach má bohužiaľ v živote príliš veľké miesto,

človek si do svojho života berie príliš veľké sústo,

pravidlá by mali skutočne platiť pre všetkých,

ale najme by mali platiť pre tých mocných,

peniaze kvôli nim sa mení často charakter,

málokto si v dnešnej dobe zachová svoju tvár,

ak sa má v živote niečo skutočne zmeniť,

tak vládu zmeniť nebude vôbec stačiť,

musíme niečo v našom živote zmeniť my,

zo začiatku budú stačiť aj malé kroky,

vždy to bude lepšie než stáť na mieste,

systém kde sa nadržiava tým silnejším,

robí sa krytie množstvu oligarchom,

každý musí sa dopátrať k samotnej pravde,

neprestať na niektoré otázky hľadať odpovede.

Medzinárodný deň Aspergerovho syndrómu

Nikdy som sa nezamýšľal že môže existovať ktorý bude špeciálny pre ľudí s Aspergerovým syndrómom. Takže niekedy chlapci ale aj dievčatá majú svoj deň vďaka ktorému si pripomenú že napriek postihnutiu sú súčasťou tohto sveta. Ja som súčasťou tohto sveta prakticky od momentu ako mi diagnostikovali autizmus. Niekedy sa ťažko hovorí o autizme a o pocitoch čo sú často s autizmom spojené. Ale napriek tomu je potrebné nájsť odvahu o tom povedať čo vnútorne cítim. Lebo žijeme vo svete kde sa premýšľa neraz nad každým slovom a nad tým ako ľudia zoberú že je človek autistom. Ono nie je to iba o tom že je v nejakých veciach bláznivý, ale je to porucha autistického spektra. Proste človek čo má autizmus má svoje určité rituály, ťažko pochopí srandu a sarkazmus. Ale napriek tomu sú autisti súčasťou života, ako sú aj zdraví ľudia. Často sa snažím priniesť pomocou svojich myšlienok to ako vnímam svoj svet.

Občas sa môže zdať že som nejakým spôsobom pre ľudí divný a iný. Keď veľa ľudí počuje o autizme tak sa doslova zľaknú a zaskočí ich to že môžu aj takí ľudia existovať. Často sa riešia rôzne inakosti, ale nemalo by sa zabúdať na to že autisti tiež s určitými vecami bojujú. Bojujú skrátka z nástrahami života ktoré sú niekedy silnejšie než oni sami. Ja to dôverne poznám lebo tiež s tým bojujem, ale napriek tomu sa nevzdávam a verím že pre niekoho môžem byť prínosom. Nesnažím sa niekomu vnútiť že čo je správne a čo nie, len sa snažím načúvať tým správnym pocitom. Viem ako je v mojom prípade niekedy ťažšie si tú cestu k ľudom nájsť, než je to u zdravých ľudí. Nevravím sa že sa o to nesnažím, ale tiež viem že nemôžem na to nejakým spôsobom tlačiť. Lebo v živote si každý nájde cestu k človeku čo je nejakým spôsobom odlišný.

Mojou motiváciou začať písať bolo priblížiť svoj svet a všetky situácie v živote. Či tie dobré alebo tie zlé, ale vždy s toho plynie určité ponaučenie. Najme to že všetko čo v živote urobím ma určitým spôsobom dokáže ovplyvniť. Viem že aj autisti majú tie svoje silné a slabé stránky tomu sa nedá v živote vyhnúť. Pravdepodobne to tak v živote musí byť, aby som si uvedomil že som len človek. Človek ktorý sa teší s maličkostí a vecí čo pre mňa niečo znamenajú. Nerobím medzi tým nejaký špeciálny rozdiel, ale je prirodzené ak ma niečo napríklad v živote neteší. Ale na druhej strane viem že keď budem v sebe potláčať určité pocity, tak nikdy nenájdem v tomto svete rovnováhu. Je potrebné prijať pozitívny pocit a rovnako je dôležité prijať aj negatívny pocit. Skrátka nemožno aby nám niekto povedal, aby sme mysleli len pozitívne lebo nám to nemusí vôbec pomôcť. Potrebujeme mať určité pocity a je úplne či sme autisti alebo nie. Musíme mať aj dni kedy sa nedarí, aby sme si mohli potom povedať že príde niečo lepšie.

Ja nikdy neprestávam veriť že príde niečo lepšie, napriek tomu že v živote vnútorne bojujem. Ale keby ten boj neexistoval tak by ten život v skutočnosti za nič nestál. Neprestávam že sa raz niekto kto pochopí môj autizmus a akceptuje ma takého aký som. Verím že bude existovať človek s ktorým budem vedieť kráčať životom. Viem že navonok môžem pôsobiť nesmelo a že som ponorený do svojho sveta. Často počúvam hudbu aby som svoj svet dokázal skutočne pochopiť. Maximálne sa zamyslím a poviem si že som rád, keď pre niekoho som súčasťou života napriek tomu že to nie je vždy ľahké. Aj tie najťažšie veci v živote sa dajú zvládnuť, lebo nejako vždy dokážem nájsť tú vnútornú silu o ktorej možno dakedy ani sám netuším. Len viem že všetko nejako zvládnem, ale viem že je niekedy potrebné sa obrátiť na ľudí a nechať sa nasmerovať správnym smerom.

Autizmus je niečo o čom sa len ťažko dá vyjadrovať, lebo si uvedomujem že niektorí iní autisti sú na tom oveľa horšie. Ja mám ešte ako také šťastie že som na tom tak ako skutočne som. Môžem byť vďačný že rozprávam a že môžem chodiť a že môžem robiť ľudom radosť. Často keď ma ľudia vidia tak si nepomyslia že by som mal nejaké postihnutie. Lebo navonok vyzerá normálne, ale málokto vie že niečo mám a že s tým žijem do konca svojho života. Je to niečo čo sa nikdy nebude dať vyliečiť, možno ak by to tak bolo, tak by som bol iným človekom. Robil by som pravdepodobne všetko čo robia často zdraví ľudia a vymykalo sa s normálu. Ale mám chvíle ktoré sa s toho autistického sveta často vymykajú. Tiež niekedy prekvapujem, ale skôr sa snažím prekvapovať príjemne a s tým aby som potešil. Často si uvedomujem že sa hádam s nejakým človekom tak by som sa vo vnútri necítil šťastný. Mrzelo by ma ak by sa v živote pokazili nejaké vzťahy, ktoré predtým boli dobré a ktoré fungovali.

Uvedomujem si že ako Asperger vnímam rôzne určité pocity ktoré mám. Viem sa vcítiť do určitých životných situácii a vie ma veľmi veľa vecí rozplakať. Nie preto že by som bol z niečoho smutný a sklamaný, ale preto lebo sa viem vcítiť. Ale viem že sa aj mne niečo nepodarí a s toho bývam niekedy smutný. Lebo viem že to čo sa mi nepodarilo, tak som jednoducho neurobil schválne. Aj autisti majú chyby a sú len ľudia ktorých keď niekto správne postrčí tak dokážu toho veľmi veľa. Len jednoducho potrebujú cítiť že sú v tejto spoločnosti skutočne užitočnými ľuďmi. Že sú súčasťou sveta kde majú svoje miesto, rovnako ako všetci ľudia čo sa snažia tvoriť hodnoty. Lebo nie je nič krajšie ako tvoriť hodnoty ktoré dávajú zmysel aj ostatným ľudom.

Napriek tomu že ľudia s autizmom majú tie svoje momenty ktoré ich ovplyvňujú, tak si zaslúžia šancu. Zaslúžia si pochopenie a lásku od druhých ľudí vďaka ktorej budú vedieť že do tohto sveta patria. Ja som rád že môžem do tohto sveta patriť napriek tomu že to nie vždy ľudom uľahčujem. Ale snažím sa ako najlepšie viem, aby všetci ktorých mám rád boli šťastní. Preto je dôležité aby sme si pripomínali že Aspergerov syndróm je rovnako súčasťou života, tak ako sú aj iné syndrómy ktoré sú súčasťou autistického spektra. Len o tom sa netreba báť hovoriť a pomenovať to pravým menom. Je dôležité aby sme si dátum 18. február pripomínali každý jeden rok. Aby sme nezabudli na to že aj ľudia s Aspergerom a tiež sú dôležitou súčasťou nášho života.

Sám vo vlastnom svete

Prežívam svoje pocity ako najlepšie viem,

niečo čo cítim vnútorne neskryjem,

vlastné pocity a môj vlastný svet,

v ktorom sa delím o svoj vlastný pocit,

premýšľam nad tým ako sa odpútať,

od vecí ktoré nedokážem nijako ovplyvniť,

nájsť smer ktorý mi v skutočnosti pomôže,

čo ma nad vodou udržať dokáže,

byť vo svete nejakým spôsobom sám,

znamená to že zostávam verný predstavám,

verím tomu že sa niečo môže stať skutočnosťou,

pokiaľ idem v živote tou správnou cestou,

mám ľudí okolo seba ale neviem či sú tí praví,

ale moja viera v dobro sa nikdy nestratí,

občas tápam v tom čo je skutočne správne,

ale viem že po istom čase to tak skutočne je,

často nedokážem vyjadriť dokonale svoje pocity,

lebo nechcem niekomu v živote spôsobovať rany,

len sa snažím nejako kráčať životom,

vážiť si každú chvíľu čo skutočne mám,

prídu momenty kedy sa vo mne striedajú pocity ako počasie,

ale verím že sa nájde niekto kto to skutočne chápe,

keď počúvam hudbu tak cítim že sa upokojím,

tak pocítim že na tomto svete nie som úplne sám,

ale autisti určité veci vo svojom živote skrátka cítia,

sú to veci ktoré bývajú súčasťou ich života,

viem že je súčasťou aj toho môjho,

napriek tomu mám v tom vnútorne jasno,

niekedy zavriem oči a niečo si skutočne predstavím,

že veci ktoré si predstavím si splniť dokážem,

netlačím na to aby všetko bolo okamžite,

lebo viem že všetko dobré v živote raz príde,

ďakujem ľudom čo majú so mnou kopec trpezlivosti,

ale aj ľudom čo môj autizmus prijať dokázali,

dokázali prijať to moje občas nedokonalé ja,

napriek tomu že ich v živote nie je veľa,

nie zo všetkými sa v živote stretnem,

nie každého vo svojom živote objímem,

len si uvedomujem realitu okolo seba,

verím že mi moju inakosť všetci odpustia,

žijem najlepšie ako len skutočne dokážem,

v rámci možností čo v živote mám.

 

 

Neboj sa

Neboj sa kráčať týmto svetom,

neustále si to takto vravím,

myšlienky plné rôznych pocitov,

ten pocit nenahradí to množstvo slov,

viac hľadám v tomto svete pokoj,

moja duša vraví len tak sa neuspokoj,

každá búrka po istom čase zmizne,

po čase sa dá všetko vidieť jasne,

tam kde sa skrýva temnota,

po nej môžeme vidieť aj kúsok svetla,

kráčam týmto svetom a premýšľam,

nie vždy všetko slovami vyjadrím,

niekedy si všetko vyžaduje pochopenie,

čas od času si povedať že všetko bude dobre,

jediná cesta ktorá existuje je všetko pochopiť,

naučiť sa všetko okolo seba zvládnuť,

potrebné je akceptovať ľudí okolo seba,

uveriť že v každom človeku môže byť kúsok dobra.

Nevyslovené

Sú veci ktoré mali byť dávno povedané a mali byť vyjasnené, ale v skutočnosti nie sú vyslovené. Pravdepodobne je to všetko kvôli tomu čo na to väčšinou povedia ostatní ľudia. Často treba hrať tú hru s ostatnými a mať pocit že všetky karty v skutočnosti máme na stole. Vždy si to myslím a potom si poviem že je veľa vecí ktoré človek priamo nepovie. A to nie je preto že by nemal určitých ľudí vo svojom živote rád, ale preto lebo sa možno bojí jeho skutočnej reakcie. Často je nám prízvukované že ako je dôležité vo veciach hovoriť pravdu, ale v skutočnosti sa ľudia kvôli pravde sa dokážu ešte viac nahnevať. Ani sa nedá čudovať že žijeme vo svete plnom paradoxov a vecí ktorým v skutočnosti nerozumieme aj keby sme chceli. Uvedomujem si že myšlienky ktoré píšem tak nie sú obyčajné vypisovačky, ako si to môžu niektorí ľudia niekedy myslieť.

Mám v živote veľmi veľa myšlienok a pocitov ktoré vo svojom živote s ľuďmi bežne nevyslovím. Nie preto že nechcem, ale preto lebo nechcem ľudí zaťažovať keď majú vo svojom živote dosť vlastných problémov. Viem že to často zostáva v rovine nesplnených cieľov, ale sú situácie kedy s tým nedokážem absolútne nič urobiť. Tu ani nejde o to či sa snažím alebo nie, lebo pravdepodobne určité veci v živote chcem len ja. Uvedomujem si že je ten život príliš krátky a kedykoľvek by som si mohol sypať popol na hlavu čo som vo svojom živote nevyužil. Napriek tomu bolo kopec možností a kopec udalostí čo som mohol zažiť a jednoducho to nevyšlo.

Dakedy si vravím že som v tom živote mohol spraviť niečo viac, aby sa určité veci splnili. Lebo to chcenie je veľmi silné a sám si to veľmi uvedomujem, ale niektoré situácie ktoré tomu predchádzajú nie vždy ovplyvním. Niekedy by som rád išiel na nejaký koncert a nejako sa skutočne zabavil pokúsil sa zabudnúť na niektoré starosti čo prináša často život. Viem že je to jediné čo v skutočnosti chcem, lebo viem že sa určité momenty nemusia zopakovať a určitých ľudí čo počúvam tak by som nemal možnosť tak skoro vidieť. Pamätám si ako som chcel množstvo vecí ktoré v skutočnosti nesúviseli s tým čo ma skutočne vie potešiť. Ako dokáže ma potešiť čokoľvek, ale potom si nejako uvedomím že tá radosť ako taká trvá len chvíľku.

Niekedy sa sám sebe čudujem koľko vecí mám naozaj v hlave a potom to premeniť na skutočnosť je ťažšie. Nemožno to niekomu vyčítať, pravdepodobne len sebe samému lebo sú to moje predstavy a pocity. Či sa naplnia často býva otázkou času, len pravdepodobne mi chýba nejaký ten príjemný moment prekvapenia. Kedy nemusím niečo vo svojej ľudskej duši skutočne vysloviť, aby sa to skutočne naplnilo. Lebo premýšľať nad niečím je v živote človeka tou najťažšou skúškou. Ja to tak mám celý život, ale viem že od života nechcem tak veľa. Lebo viem že sa pravdepodobne tie najväčšie predstavy naplnili a je ťažké rozmýšľať o niečom väčšom. Preto pravdepodobne viac premýšľam nad nejakými koncertmi, festivalmi a nad tým ako by sa to mohlo splniť. Stále hľadám nejaký správny spôsob aby som vo svojom živote si splnil nejaké sny v rámci hudby a videl ľudí ktorých bežne počúvam. Nevravím že všetko musí byť hneď, ale ak má niečo prísť tak chcem byť toho súčasťou lebo som skutočný fanúšik kvalitnej hudby a chcem to dokázať nielen slovami.

Málokto vie že niekedy si musím pustiť aby na všetky starosti zabudol. Aj pri písaní si často musím niečo pustiť, aby som dokázal určité veci zo seba dostať von. Pre mňa je to vždy taká psychohygiena, možno je to jediná situácia kedy nemám rád ticho. Aj keď ticho v živote je potrebné a nezavrhujem ho, ale pri písaní potrebujem mať niečo pustené. Pre mňa je hudba ako také antidepresívum a potom neskôr si poviem že ma vnútorne upokojuje. Som rád že nemusím brať tabletky antidepresív, ktoré v skutočnosti človeka len vnútorne utlmia. Lebo ten pocit niečo brať človeka v skutočnosti nedokáže úplne upokojiť. Ja sa tiež vo svojom živote cítim všelijako, ale snažím sa svoju náladu neprenášať na ostatných. Snažím sa vo svojom vnútri pochopiť že skutočný problém, môže byť len vo mne. Len v tom že sa snažím byť dobrý ku každému aj keď viem že to možno niekto v budúcnosti zneužije.

Nikdy som pravdepodobne nedokázal povedať že čo skutočne cítim, ani dievčatám ktoré sa mi páčili. Často niektoré veci som nedokázal povedať ani tým ktorých považujem za najlepších kamarátov. Radšej som sa to naučil dusiť v sebe, lebo nechcem pridávať starosti ostatným. Mohol som využiť príležitosť, ale potom som si uvedomil že keby aj mám vzťah, tak by som nemohol robiť čo ma baví. Napriek tomu chceniu byť šťastný, tak kvôli tomu šťastiu by som sa musel niečoho vzdať. Možno by sa našla osoba ktorá by dokázala akceptovať že píšem a že som človek čo má rád kvalitnú hudbu a aj vďaka nej by som mal ešte viac motiváciu. Nemusel by som sa obávať pri nej a mal byť som istotu že všetko pôjde správnym smerom. Ja verím že existuje tá správna ľudská duša, možno keby som extrovert tak by som sa dokázal prejaviť viac. Možno by som nebol tak nesmelý a mal okolo seba hárem všetkých tých pekných žien. Ale ja sa nikde nasilu netlačím a keď má niečo prísť, tak sa tomu nebudem brániť.

Chcem povedať že cítim veľmi veľa pocitov ktoré neboli vyslovené. Mám rád ľudí najlepšie ako viem, napriek tomu že ich nie je po mojom boku veľa. Introverti nemajú veľa priateľov okolo seba, majú iba tých pár pri ktorých vedia že ich majú radi. Viem že keby bolo všetko iné, tak aby aj môj život bol v niečom iný. Ale v skutočnosti sa na keby nehrá a musím sa uspokojiť s tým čo skutočne mám. Nemám niekedy na výber učím sa pochopiť svet najlepšie ako len viem. Teším sa zo všetkého, ale zároveň sa nesnažím niekomu svoj pocit vnútiť. Robím to o čom som presvedčený že je naozaj správne a že za to môžem bojovať. Všetci máme vo svojom živote niečo čo sme nedokázali nejakým spôsobom vysloviť.

 

 

Neutrálna zóna

Málokedy sa dá slovami vyjadriť to čo môže človek vnútorne cítiť. Často si vravíme že iba tie pozitívne alebo negatívne pocity sú tými skutočne dôležitými v našom živote. Premýšľal som o tom poslednú dobu dosť a viem že existuje aj pocit ktorý mávam stále. Nie je to pozitívne alebo negatívne, skrátka je to určitý neutrálny pocit. Skrátka viem že nie som človekom čo sa musí silou mocou stavať na nejakú stranu, lebo cítim že to v skutočnosti nie je potrebné. Ani nechcem byť stavaný do pozície že koho vo svojom živote mám radšej a koho nie, nechcem robiť nejaké rozdiely. Som jednoducho vo svojom vnútri neutrálny a určité veci sa snažím rešpektovať. Nevravím že niečo nie je ľahké, ale sú dni kedy si to tak poviem aspoň v duchu a potichu. Keď skrátka sa snažím žiť bez nejakého rozruchu a snaženia nejakým spôsobom pútať na seba pozornosť.

Vždy sa snažím byť nad vecou nech je ten život akýkoľvek, lebo viem že koľko ľudí to má ťažšie. Lebo v skutočnosti každý z nás vedie ten svoj vnútorný boj zo svojimi vnútornými démonmi. Nie je nikto kto by povedal že ich nemá, lebo ich má každý. Život nám jednu štartovaciu čiaru a každý z nás po tej čiare začneme kráčať svojim vlastným tempom. Sú veci v živote ktoré vnútorne pozorujem, lebo ma v skutočnosti dokážu fascinovať. Ale niekedy sa potrebujem aj zamyslieť, aby som svet dokázal pochopiť v určitých súvislostiach. Nesnažím sa tlačiť na to aby mi všetky odpovede boli čo najviac jasné. Len viem že všetko v živote musím pochopiť a aj ľudí okolo seba. Necítim v sebe nejaký hnev alebo niečo čo by ma vnútorne trápilo. Lebo sa snažím zo všetkými vychádzať ako najlepšie viem aj napriek tomu že nie všetci ma budú považovať za kamoša. Ale viem že to sa nedá byť zo všetkými byť kamoš, ale to neznamená že som na nich nahnevaný a snažím tých ľudí okolo seba rešpektovať. Skrátka to tak v živote je a každý to tak v skutočnosti má, len jednoducho cítim že som neutrálny. Cítim že je to jeden s tých lepších pocitov čo človek v sebe môže mať.

Ani sa nesnažím nejako to posudzovať, lebo viem že to nie je riešenie. Maximálne môžem určité veci pochopiť a aj to viem že na všetko si treba vyhradiť čas. Viem že je si potrebné zvyknúť na určité situácie a aj ľudí čo môžeme mať okolo seba. Je to v poriadku niečo cítiť a povedať si že v živote je tá zlatá stredná cesta tá najlepšia. Ale napriek tomu viem že sa určitým pocitom nevyhnem, lebo život jednoducho pre nás vždy pripraví sériu emočných pocitov kvôli ktorým sa niečo môže zmeniť. Nevravím že je niekto dobrý alebo zlý, lebo každý má tú vlastnosť vďaka ktorej to v skutočnosti vycíti a ani to nemusí povedať. Skrátka v živote srdce napovie ako to v skutočnosti môže byť a často to tak je.

Je úplne jedno kto je s kým v akom vzťahu, ale stále je dôležité mať nad tým človekom rešpekt. Lebo vďaka rešpektu jednoducho chápeme že nie vždy musí byť v živote vo všetkom absolútna zhoda. Niekedy je potrebné aby sme si vzájomne nepritakávali a mali na veci svoje vlastné názory. Potrebujeme v skutočnosti sa odlíšiť a nebyť tými kópiami, lebo každý človek v živote je iný. Ja celkovo akceptujem aj samotnú inakosť v spoločnosti ak nie je niekomu nasilu vnucovaná. Vždy som to akceptoval a nerobil som nejaké rozdiely medzi ľuďmi a nikdy ich nebudem robiť. Niekedy cítim že sa nechcem s niekým pretekať a niečo si v živote skutočne dokazovať. Ako bude veľa vecí čo treba skutočne dokázať, ale všetko to budú životné ciele v súvislosti s hudbou.

Ak má niečo skutočne prísť, tak si treba na tie správne veci skutočne počkať. Niekedy sa tie možnosti sami o sebe núkajú, aby sme ich v skutočnosti mohli skúsiť. Lebo vieme že niekedy tie šance čo prišli sa nemusia vždy opakovať. Aj celý život je o tých možnostiach čo máme a o tom či ich využijeme správne. Dostaneme sa určitej fázy kedy si uvedomíme čo nám v živote všetko ušlo. Len vieme že musíme nastúpiť do toho rozbehnutého vlaku, aby sme v živote nič nezmeškali. Môže sa zdať že určité veci v živote nie sú až tak dôležité a podstatné, ale v skutočnosti to zistíme až na samotnom konci. Zistíme že všetko čo urobíme, tak bude mať na nás veľký vplyv. Všetko v našom živote nás ovplyvní nech spravíme čokoľvek, lebo taký je kolobeh života ktorý sa nedá zastaviť.

Som v tej neutrálnej zóne, lebo cítim že je to najsprávnejšie riešenie aké môže existovať. Ale niekedy sa treba riadiť aj určitou logikou, vďaka ktorej pochopíme určité aspekty sveta. Často veci ktoré robíme tak sú v rozpore zo samotnou logikou, nesprávne ich riešime. Potom si povieme že sme to mohli riešiť úplne inak, lebo to robíme s príliš horkou hlavou. Niekedy potrebujeme vychladnúť a upokojiť to čo máme vo svojom vnútri. Lebo o tom je ten život že potrebujeme pochopiť ľudí okolo seba, nech sú akýkoľvek. Ani im nemôžme zazlievať ak cítia úplne opačný pocit, lebo to vyplynulo s určitej životnej situácie ktorá sa im udiala. Viem sa do toho vcítiť a pochopiť to, lebo je dôležité aby sme jeden druhého pochopili.

Čoraz viac dochádzam k názoru je lepšie byť takým aký som, než sa niečo hrať. Lebo viem že každý človek čo existuje si zaslúži pochopenie a porozumenie bez ohľadu na vlastnosti. Áno uznávam tiež mám svoje muchy a veci ktorých sa prirodzene obávam. Ale viem že vďaka tomu som človek čo sa za nič neschováva. Radšej byť prirodzeným s tým že dokážem akceptovať naprieč spoločenským spektrom, než riešiť na koho stranu sa musím postaviť. Radšej zostanem v tej svojej neutralite a vďaka tomu viem že sa na veci budem pozerať s každého uhlu pohľadu. Lebo viem že je potrebné akceptovať aj názory s ktorými veľká časť ľudí nemusí súhlasiť. Vďaka tomu viem že som človekom ktorému ľudia skutočne uveria. Lebo viem že tie názory a pocity ľudí nebudem cenzurovať, lebo každý má právo slobodne prejaviť svoj vlastný názor.