Archív pre február 2018

V tirolských krajinských voľbách zvíťazili konzervatívci

26. februára 2018

Konzervatívna Rakúska ľudová strana (ÖVP) potvrdila v nedeľu svoje smerovanie pri voľbách do krajinského snemu v Tirolsku.

Strana zvíťazila so ziskom 44,3 percenta hlasov, pričom si oproti predošlému hlasovaniu polepšila o 4,9 percentuálneho bodu. Agentúra DPA to uviedla po zverejnení predbežných volebných výsledkov.

Na čele krajinskej vlády v Tirolsku, kde majú konzervatívci tradične silnú podporu, by tak mal zostať doterajší hajtman Günther Platter (63). Ten doteraz viedol koaličný kabinet zložený z členov ÖVP a Zelených.

V nedeľných krajinských voľbách si Zelení mierne pohoršili, i napriek tomu sa však umiestnili na štvrtej priečke s predbežným ziskom 10,7 percenta.

Ako budúci koaliční partneri ÖVP v Tirolsku podľa DPA pripadajú do úvahy aj Sociálnodemokratická strana Rakúska (SPÖ) a pravicovo-populistická Slobodná strana Rakúska (FPÖ), ktoré vo voľbách skončili na druhom a treťom mieste, pričom získali 17,3, respektíve 15,5 percenta odovzdaných hlasov.

Súčasnú rakúsku spolkovú vládu, ktorá vzišla z októbrových parlamentných volieb, vytvorila ÖVP spoločne s FPÖ.

Významnou témou predvolebnej kampane v Tirolsku bolo obmedzenie kamiónovej dopravy, ktorá zaťažuje predovšetkým trasu cez Brennerský priesmyk na rakúsko-talianskej hranici.

zdroj: aktuality.sk

Reklamy

Modlitba 2

25. februára 2018

Modlím sa stále za tento svet,

napriek tomu že už ľudskosti pomaly niet,

verím že sa raz všetko skončí,

že príde láska namiesto zbraní,

keď si nebudeme ubližovať navzájom,

urobíme všetko preto aby svet bol rajom,

masky na tvári a často falošné pocity,

nájdime konečne kúsok tej svojej pokory,

hádať sa o tom že kto má viac a kto menej,

takto sa v živote už nedá ísť ďalej,

často na niektoré myšlienky nestačia slová,

viera v jedného pána sa stáva spoločensky nevhodná,

ľudom sa často smejú keď sa v niečo snažia veriť,

pred inými ľuďmi to otvorene prestávajú skrývať,

často sa riešia hranice v našom svete,

nerozumiem že prečo sa kvôli ním stále hádame,

ťažké je nájsť kompromisy v určitej spoločnosti,

tu sa nebojuje len zo samotnými predsudkami,

verím že sa ľudia dokážu v správne veci spojiť,

všetky podstatné veci si v živote uvedomiť,

uzatvárame sa do seba ako taká bublina,

problémom sa stáva naša vnútorná bariéra,

rozum koná inak ako samotné srdce,

často sa v našom živote mýlime,

máme pocit že sme dokázali dospieť,

ale zložité je k sebe cestu nájsť,

namiesto faciek by bol lepší kľudný rozhovor,

odlišným názorom by sme mali dať priestor,

súkromie ľudí by sme mali rešpektovať,

na niektoré otázky by sme sa nemali pýtať,

túžba po láske je stále silnejšia,

ale človeka viac zaujíma vonkajšia krása,

povrchné hodnoty bývajú stále na pretrase,

nedá sa čudovať že ľudská duša býva na dne,

jedine len hudba býva bez bariér,

vďaka nej si utvárame svoj vlastný názor,

nie je dôležitá forma ale hlbšia myšlienka,

ktorá nás v živote navždy sprevádza,

dajme šancu ľudom ktorí vedia načúvať,

ľudom ktorí nás nedokážu zradiť,

verím že si všetci navzájom podáme ruky,

a že sa konečne vykašleme na všetky konflikty,

snažme sa viac veriť jeden druhému,

nehľadajme na každom človeku chybu,

spoznajme v každom človeku dačo dobré,

prídeme na to že či je to hodnotné,

niečo sa tu musí vážne zmeniť,

činmi tomu musíme skutočne dopomôcť,

niečo napísať dnes vôbec nestačí,

pokiaľ v tomto svete reálne niečo neurobí,

každý musí na určité veci prísť sám,

lebo bude neskoro všetko riešiť nariekaním,

jedine čo na tomto svete pomôže je ľudská duša,

ktorá je silná a ktorá sa nikdy svojich ideálov nevzdáva.

 

 

 

Správne slová

18. februára 2018

V živote sa na všetko snažíme nájsť odpoveď a zisťovať že či je správna. Niekedy niektoré otázky si v živote dokážeme zodpovedať sami. Vieme že prečo sa niekomu niečo podarí a opačne keď sa človeku niečo nepodarí. Často existujú ľudia ktorí sa snažia dávať návody na život a nevedia ako majú riešiť ten svoj život. Takýto ľudia dokážu človeka najviac desiť, lebo majú pocit že sú nad všetkými. Ja sa často medzi touto skupinou ľudí cítim osamotený, ale to ešte neznamená že prepadám panike. Len si uvedomujem že mám ten svoj svet, kde môžem uplatniť svoju fantáziu a myšlienkové pochody. Keď vidím všetky tie tváre okolo mňa, tak si premietnem že na čo myslia. Ale viem že riešia tie svoje bubliny a problémy s ktorými bojujú každý jeden deň. Riešia určite často aj svoju existenciu že či v tomto svete dokážu existovať. Každý rieši niečo iné a to je absolútne prirodzené, lebo každý človek má právo inak zmýšľať. Nepotrebuje nasilu niekam zapadnúť, ako sa to ľudom snaží vnútiť určitý spoločenský vzorec.

Celý život je o tom že aké slová človek vypustí zo svojej pusy. Vždy si musí dávať pozor komu čo reálne povie a ako to môže vyznieť. Niekedy slová dokážu človeku pomôcť a inokedy nimi dokáže ublížiť. Často aj ja musím premýšľať že či môžem niečo povedať a že či to je vôbec vhodné. V skutočnosti je absolútne jedno aké má človek argumenty, lebo vždy je to o voliteľnosti slov. Stále aj v súčasnej dobe je veľmi dôležité aby si človek stál za tým čo povie. Lebo to slovo samo o sebe má veľmi veľký vplyv takmer v každej jednej sfére. Najme v hudbe napríklad samotné slovo má veľkú moc a každý poslucháč si môže na interpreta utvoriť svoj vlastný názor. Vďaka slovu človek dokáže ovplyvňovať tie najzásadnejšie veci v štáte a ani si to človek poriadne neuvedomuje.

Ale že aké slová sú skutočne správne a ktoré môžeme bez obáv vysloviť sa nedá presne určiť. Ale jedno je jasné že slová ako prosím a ďakujem alebo iné ešte nikomu neublížili. Krásne slová ešte nikdy nikomu neublížili, ale keď niekto použije tie nesprávne slová, tak nimi dokáže ublížiť. V praxi sa to neustále potvrdzuje a je iba na každom že či bude používať len tie správne slová a že či sa ľudia nebudú medzi sebou hádať. Vďaka slovám môže prísť určité riešenie s ktorými budú spokojné všetky strany. Ak keď niektoré situácie si vyžadujú aby človek v určitom momente mlčal a aby sa nesnažil slovami dačo vyhrotiť. Človek dokáže zmeniť určité situácie, ale nedá sa absolútne očakávať že zmení úplne všetko.

Nedokážem presne určiť že ktoré slová sú v živote človeka správne a ktoré nie. Lebo v skutočnosti na toto všetko musí prísť každý sám. Každý musí zvážiť všetky pre a proti s ktorými sa počas života stretne. Všetko čo človek v živote urobí bude mať vždy vplyv, len je na každom ako to uchopí. V každej jednej spoločnosti to tak býva a stáva sa to nemenným faktom. Často tie správne slová človek ani nevníma, ale je iba na ňom či tie slová vysloví. Lebo ak to aj nevysloví, tak sa v skutočnosti nič zlé nedeje. Nie vždy na tom závisí život človeka, ale aj tie slová vysloví tak sa mu maximálne môže uľaviť a nájsť v sebe ten vnútorný pokoj. Niekedy nie je zlé sa človeku zdôveriť zo svojim vnútorným problémom a prídeme na to že ako nás zanietene počúva. Ale podstatnou vecou v živote človeka je to keď vie že sa má komu zdôveriť.

Prirodzený stav

16. februára 2018

Pamätám si na dni kedy sa nikto na nič nehral a každý bol nejakým spôsobom prirodzený. Žiadna faloš a žiadne ubližovanie ľudom poza chrbty, nikto sa nikomu nevysmieval a nikto nikomu ani nenadával. Bola úplne iná doba kde sme sa viac dokázali vzájomne tolerovať. Všetko sa dialo úplne prirodzene a nič sa nerobilo na silu. Dnes človek má pocit že vidí všade rôznych ľudí čo to hrajú na úprimnosť a ukazujú že sú to skvelí divadelní herci. Často sa vraví že človek pochádza s opice a popri tom ešte aj tá opica sa dokáže správať lepšie a kultivovanejšie. Niekedy aj to skonštatovanie že zvieratá medzi sebou vychádzajú lepšie je na mieste. Len je všetko viac postavené na umelosti a málokto je spokojný zo svojim telom. Ľudia chcú byť nasilu niekým, kým v skutočnosti nikdy nebudú. Všetkého je masovo veľa a všetkého zároveň veľa aj škodí. Veci ktoré sa často považujú za normálne, tak proste nie sú normálne a vždy to tak bude.

Možno nie vždy je všetko nastavené dobou, ale spoločenským správaním ľudstva. Ako nevravím že všetko čo sa na svete deje sa nedeje prirodzene, len sa takých vecí deje málo. Málo sa upozorňuje na pozitívne veci a veci ktoré sú zlé tak sa riešia vo veľkej permanencii. Ako často sa rieši že sa všetko deje kvôli predsudkom a rasizmu. Ale v skutočnosti sa všetko deje preto, lebo prevláda v ľuďoch spoločenská apatia. Lebo v súčasnosti už nie sú tak stabilné priateľstvá, ako to bolo v minulosti. Ľudia skôr radi spoznávajú svet, než aby sa mali rútiť do vzťahov ktoré pravdepodobne nebudú fungovať. Priateľská zóna sa stáva stále čoraz viac prístupnejšou a pre človeka ktorý chce niečo vážnejšie tak dostane maximálne stopku. Ale aj napriek tomu sa netreba vzdávať a treba to skúšať ďalej keď sa dá. Ani človek nemusí mať nejaký návod na život, aby vedel ako to má byť. Keby sa viac rieši že aký je človek vo vnútri a nepozerá sa na vonkajšiu krásu tak je všetko iné.

Mne veľmi na túto problematiku vzťahov pomohol jeden vynikajúci film O tele a duši. Tam bolo jasne zobrazené ako to má v samotnom živote fungovať.  Niekedy stačí aby dvaja ľudia v živote mali aspoň jednu spoločnú vec a na základe toho si začnú reálne rozumieť. A toto je absolútne prirodzené keď všetko ide ruka v ruke. Keď ten život si človek viac vychutnáva a nerieši že čo všetko musí rýchlo spraviť. Práve ten film nastavil zrkadlo že keď sa ľudia toľko neplašia a snažia sa viac žiť, tak o to viac je ten život krajší. A presne takto by sa mali ľudia vnútorne nasmerovať, ale pravdepodobnosť že sa niečo také stane je malá. Lebo ľudstvo je možno príliš zhýčkané keď sa ich niekto spýta že či chcú zmenu, tak nadšene dvíhajú ruky a keď dostanú otázku že či chcú zmeniť seba, tak sklopia hlavy. Toto je veľmi dominantný spoločenský model, ktorý nemá v našej spoločnosti absolútne čo robiť. Sme veľmi priateľskí a dobrosrdeční ľudia čo sa nám môže určitým časom vypomstiť. Je absolútne neprirodzené keď sa snažia médiá starať do súkromia celebrít, ale aj napriek tomu treba uznať že je to ich práca. Som o to vďačnejší za to že sa nemusím všade pretŕčať a očakávať od ľudí uznanie. Ako je krásna pozornosť a uznanie ľudí, ale nie je to niečo čo človek k životu potrebuje. Ja som rád keď môžem zažiť nejaké koncerty a mať zážitky vďaka ktorým si môžem povedať že ten môj život mal zmysel.

Každý si vo svojom živote praje určitú prirodzenosť, len málokto pre ňu aj niečo reálne urobí. Nie každý je ochotný urobiť toľko vecí v živote a postaviť sa za svoje ideály. Preto by sa mal človek úplne inak mentálne nastaviť a nie všetko okolo povrchne. To že prevláda spoločenský konzum a neriešia sa problémy medzi štyrmi očami je velikým problémom. Ten sa vyrieši maximálne vtedy keď človek začne pomenúvať veci pravým menom a prestane sa hrať na niečo kým nikdy nebude. Človek potrebuje aby veci okolo neho šli úplne prirodzene a aby nemal okolo seba rôznych podlizovačov čo mu budú na všetko pritakávať. Každý človek si musí povedať že najkrajšia v živote je jedine len prirodzenosť a nič iné. Proste človek sa musí cítiť absolútne prirodzene a byť v takomto stave. Na ničom nezáleží viac lebo toto je tá najdôležitejšia hodnota nášho života.

 

Nažive

8. februára 2018

Raz všetka bolesť v živote odíde,

ten strach zo srdca navždy zmizne,

srdce mi raz ukáže tú správnu cestu,

vďaka budem mať pokojnú dušu,

poviem si že vďaka určitým faktorom som nažive,

že napriek vnútorným pocitom ma niečo drží pri sile,

často mám pocit že musím pred niečím utiecť,

aby som všetky vnútorné boje nemusel zažívať,

čoraz viac cítim obavy aj s tej najväčšej zmeny,

žijem tak ako by som tu mal byť naposledy,

zatiaľ vstávam a vravím si vďaka že žijem,

ale viem že všetko raz úplne skončím,

možno je správny čas sa stiahnuť zo scény,

v správny čas uznať že treba zdvihnúť kotvy,

dať si prestávku od svojich myšlienok,

cítim že je čoraz ťažšie napísať riadok,

budem reagovať na ľudí ak to bude potrebné,

urobím všetko čo skutočne uznám za vhodné,

nebude toľko myšlienok ako bolo predtým,

lebo už pomaly neviem kadiaľ reálne kráčam,

zmätený vidím že určité veci nedokážem zmeniť,

viem že ešte dlho budem vnútornú silu hľadať,

napriek všetkému sa strácam v tej veľkej tme,

ale viem že napriek tomuto faktu som stále nažive,

pri živote ma drží niekoľko vecí,

musím v živote otvoriť ešte niekoľko dverí,

na istý čas si upracem všetky myšlienky,

po čase sa k písaniu vrátim a napíšem nejaké riadky,

viem že sa na mňa pravdepodobne hnevajú,

že nedostanú to čo odomňa očakávajú,

robím všetko ako najlepšie v živote môžem,

do všetkého svoje srdce vždy svedomito vložím.

 

Držať sa

4. februára 2018

Držať sa vo svete kde často treba napĺňať potreby je tá najťažšia vec.  Myšlienky mám často zmiešané a vravím si že aby ten strašiak v hlave navždy zmizol. Každý deň vstanem s určitou myšlienkou a verím že existuje niečo čo ma vnútorne bude držať vždy nad vodou. Celý môj život je o tom ako dokážem určité veci vnímať navonok a ako zvnútra. Viem že často musím vnútorne sám zo sebou bojovať, aby som našiel presne to čo potrebujem. Niekedy veľa vecí musím v sebe ovládať aby to vo mne nevykypelo. Viem že koľko vecí ma dokáže reálne ovplyvniť a že často sa riadim viacmenej pocitovo. Keď si predstavím že s koľkými ľuďmi sa vždy snažím vychádzať korektne a nerobiť im podrazy tak to považujem za veľký zázrak. Človeka často dokážu motivovať tak silné veci a silné momenty aby si povedal vo svojom vnútri že niečo spraví. Presne ja to tak mám s podvedomím a raz ten príde ten vnútorný výpadok. Dakedy v živote niečo spraviť buď človeka privedie do kŕču alebo do stresu. Ja pravdepodobne prílišne cítim zodpovednosť za to že všetko čo spravím bude mať následky. Ale viem že je to niečo s čím treba automaticky rátať a je to fakt s ktorým treba žiť.

Dakedy sú situácie keď si len sadnem a nad každou situáciou v živote premýšľam. Nad tým čo treba zlepšiť, vylepšiť ale aj napriek všetkému sa snažim žiť. Žijem tak aby som si to nikdy do konca svojho života nemusel vyčítať. Niekedy sa pozriem za seba a poviem si že čo všetko by som najradšej mal. Možno si príliš idealizujem určité spoločenské situácie a príliš premýšľam nad tým že čo by bolo keby mám niekoho kto by mi vnútorne rozumel. Ale viem že často svojim myšlienkam nedokážem porozumieť ani ja sám a nikdy tomu úplne neporozumiem. Len musím chápať že celý náš život je založený na maličkých súvislostiach. Každá jedna maličkosť dokáže rozhodovať o tom čo sa v skutočnosti stane. V mojom živote sa stalo toľko vecí že som si tým skrátka musel prejsť. Boli situácie kedy mi nedokázal každý s niečím vnútorne pomôcť a najme to tak bolo po vzťahovej stránke. Som vďačný ľudom ktorí mi dokázali s určitými vecami pomôcť, ale s tými ostatnými myšlienkami ktoré som mal v hlave, tak som si musel pomôcť sám a dať veciam čas kým vo mne dozreli. Proste každá myšlienka musela nejakým spôsobom dozrieť a často som hľadal silu, aby som určité pocity zo seba dokázal dostať.

Moja vlastná rodina ma drží nad vodou, aby som neprepadol určitým pocitom ktoré nie sú pekné. Niekedy si poplačem nad vecami ktoré v skutočnosti neviem reálne ovplyvniť. Vravím si že čo by som vo svojom živote urobil aby všetko bolo lepšie, ale viem že som pravdepodobne dokázal urobiť maximum. Počúvam často hudbu, aby som pred určitými myšlienkami v živote unikol a snažil sa byť viac optimistickejší. Veľmi počúvam svoje srdce ktoré bije a ktoré mi dáva jasné znamenie že čo mám urobiť. Vnútorne mi vraví aby som si dokázal dať pozor, ale viem že srdce nie je na vine ak spravím nejaký nesprávny krok. Že všetko čo spravím je len a len na mojich pleciach, skrátka ja si nesiem ten batoh radosti, starostí, lásky, problémov a všetkého čo život prináša. Sú veci ktoré často neviem ovplyvniť a sú veci ktoré viem ovplyvniť a je na mne ako k tomu pristúpim. Aj maličká vec v mojom živote ma dokáže vnútorne ovplyvniť a viem že to tak má pravdepodobne byť. Nebudem sa vyhovárať že ako to mám v živote ťažké, keď to majú v živote iní ľudia ešte ťažšie. Tí moji skutoční hrdinovia sú moji rodičia čo ma dokázali vychovať a oni najlepšie poznajú moje pocity. Nikto iný si tie pocity čo mám v sebe často nedokázal tak silno prežiť, ako oni. Lebo vedia že ako veľa vecí v živote dokážem, tak vo veľa veciach mám nedostatky.

Každý deň sa učím nejakým spôsobom pochopiť a povedať si že tu všetci máme poslanie. Všetci žijeme ten svoj vlastný svet či ten introvertný alebo ten extrovertný. Ja žijem ten introvertný už veľmi dlho a zo začiatku som si myslel že to nebude mať svoje čaro. Potom som začal spoznávať aj iných introvertov čo to cítili úplne podobne ako ja, len boli o niečo skúsenejší. To ma utvrdzovalo že sa musím držať pri zemi a byť vnútorne silný. Vytvoriť si okolo seba tím ľudí ktorí majú v sebe empatiu a vedia mať dostatok trpezlivosti. Čoraz stále viem aké je to držať sa správnych ľudí o ktorých viem že sa na nich môžem spoľahnúť. Ľudí čo sa mi nevysmievajú za chrbtom a ktorí mi dokážu reálne porozumieť. Preto vo svojom živote viem aké je dôležité určité situácie riešiť pokojne a bez stresu. Ale niekedy príde slabší deň, vnútorný výpadok kedy myslím na niečo iné. Niekedy príde strach z vecí a to mi uberie veľmi veľa psychickej energie ktorú reálne potrebujem. Často prepadnem pocitu že som vnútorne sám a že mi nikto nemôže pomôcť. Niekedy sa uzatváram do seba, lebo nechcem aby sa ľudia trápili a robili si starosti. Snažím sa nájsť riešenie a povedať si že existuje východisko ako sa s určitých vecí dá dostať. Sú momenty kedy jedine na čo sa hnevám je sám na seba že možno konám v niektorých situáciach neskoro. Ale som človek a mám právo sa mýliť rovnako ako aj ostatní ľudia.

Viem že sa budem snažiť v živote bojovať o to, aby som niečo reálne dokázal. Aby som sa vždy vnútorne zaťal a urobil to maximum a nič nikdy nevypustil. Viem že možno neviem úplne všetko a vždy som rád ak sa niečomu reálne dokáže priučiť. Vždy budem oporou každému bez rozdielu a budem sa snažiť robiť všetko preto, aby bola vnútorná pohoda. Nebudem sľubovať veci ktoré nedokážem splniť, ale budem robiť veci ktoré dokážem splniť. Ale viem že keď niečo vo svojom živote začnem robiť, tak to robím na 120 percent a dávam do toho maximálne nasadenie. Urobím všetko v rámci svojich možností čo budem mať. Keď ma bude moja vnútorná sila viesť tým správnym smerom, tak všetko bude také aké to má reálne byť. Často je tá vnútorná sila mojim hnacím motorom aby som sa niekam v živote posunul a nestál na mieste. Už teraz viem že veci ktoré som vo svojom živote robil neboli zbytočné a držia ma stále pri živote.

 

 

Reálnosť

1. februára 2018

Konečné stavy mojej vlastnej mysle,

začínam poznať že čo je reálne,

realizmus sa ma vnútorne dotkol,

určité stopy na mne navždy zanechal,

čoraz viac sa snažím brať veci vážne,

uvedomiť si že čo je v živote správne,

nezamotať sa do vecí ktorým nerozumiem,

do konfliktov ktorých pozadie nepoznám,

učím sa prijať všetky spoločenské názory,

prekonať všetky tie ľudské rozdiely,

kráčam týmto svetom s láskou,

hľadám stále ľudí s dobrotou,

bojujem ako najlepšie vo svojom živote viem,

napriek všetkému sa len tak nevzdám,

zvykám si že prídu aj tie slabšie dni,

ale napriek tomu si musím udržať pokoj v duši,

na ničom v živote až tak nezáleží,

aby všetci boli k sebe srdečnejší,

všetko v živote má nejakú svoju súvislosť,

aj tie najťažšie veci sa dá reálne prekonať,

nie všetko v živote príde okamžite,

len je na nás či si na to počkáme,

čas tak rýchlo začína utekať,

nie je riešenie niekam sa plašiť,

stačí sa zobudiť a všetko vidieť jasnejšie,

pochopiť že všetko sa v živote pre niečo deje,

poznanie je veľká súčasť nášho života,

vďaka nemu poznáme svoje skutočné ja,

realita ktorá nám ukazuje že ktorí ľudia sú tí praví,

tí ľudia nás učia ako máme byť vnútorne lepší.