Po smiechu

Často si uvedomujem ako beriem veľkú vážnosť pred vecami čo sa reálne dejú. Ale viem jedno že sa nedokážem pred ľuďmi pretvarovať a hrať dané pocity. Keď niečo pokazím, tak ma to vo vnútri veľmi mrzí a vždy ma bude. Viem že nie všetko v živote je perfektné a viem že nie všetci ma potľapkajú po pleci. Ale viem jedno že to v skutočnosti vôbec nie je potrebné, lebo možno príliš viem o čom je ten život. Viem že nie všetci ľudia v živote mi pôjdu ako by to dakto povedal do kapusty. Že prídu situácie ktoré vo svojom vnútri ideálne nezvládnem a nemôžem sám seba klamať že zvládnem. Možno len to chcenie často môže vypáliť zle a maximálne môže len uškodiť. Niekedy aj keď človeku ľudia povedia že je všetko úžasné a perfektné tak je iba klam. Nie som ten čo sa bude nasilu smiať na všetkom a na všetkom nezmyselnom. Len viem že nie všetko v živote mi bude dávať zmysel a nie na všetkom bude záležať. Byť vážnejší neznamená byť frustrovaný alebo smutný, len skôr uvedomelý v tom že sa nemôžem smiať na všetkom. Áno niekedy sa posmejem, ale viem že je potrebné poznať svoju mieru. Je správne si uvedomiť že čo je za hranicou a že čo je mimo nej, tak ako je správne pochopiť realitu.

Možno keď vidím ako sa niektorým darí v písaní, tak často premýšľam že raz bude treba skončiť. Niekedy cítim že som v tom písaní dosiahol toľko že už prakticky nemám ľudom okolo seba čo ponúknuť. Aj keď ma množstvo ľudí povzbudzuje a fandí mi, len niekedy mám pocit že prichádza určité slabšie obdobie. Možno niektorým veciam venujem príliš veľa energie a možno už píšem iba preto lebo to ľudia okolo mňa očakávajú. Viem že niekedy mám toľko energie že sa pre niektoré veci brutálne nadchnem, ale viem že to neskôr prejde. Uvedomujem si že tá realita je tvrdá a že v tomto boji pravdepodobne zostávam sám a s tým že mi nikto nemôže pomôcť. Proste si tú cestu životom musím vybojovať sám a niekedy sa zo všetkým vyrovnať. Priznať si že nie je všetko tak dokonalé, ako nám je to prezentované. Že niekedy treba sa držať pri zemi a uvedomiť si naše možnosti čo máme.

Pri niektorých ľuďoch mám pocit že vo všetkých sa snažia vidieť iba to dobré aj v čertovi. Často sa snažia prehliadať ľudské chyby a prehliadajú dobrých ľudí ktorý pri nich reálne stoja. Ale v skutočnosti riešia ľudí ktorých ani nepoznajú a ľudí ktorých majú v reálnom svete pred sebou o tých ani nezakopnú. Mám medzi kamarátmi takých ľudí a niekedy si to možno neuvedomujú že nedokážu všetkým v živote pomôcť. Chcú byť v úlohe tých čo v skutočnosti spasia tento svet a chcú sa všetkým na svete rovnať. Hlásajú ako je všetko v poriadku, ako máme byť všetci k sebe pozitívny a samé podobné myšlienky. Niektorí sa často snažia tváriť šťastne, len aby vo svojom vnútri zakryli niečo omnoho vážnejšie. Niečo nad čím strácajú kontrolu a pravdepodobne majú pocit že nad tým kontrolu majú. Celkovo je celý život postavený na tom že keď nie sú dobré vzťahy s ľuďmi, tak sa človek do veľkej spoločnosti nedostane. Najme v súčasnej spoločnosti sa stalo samozrejmosťou že je potrebné byť korektný, aby sme nebodaj tým dakomu neublížili. Tľapkanie po pleci a pchanie sa jeden druhému do priazne nefunguje len v samotnom šoubiznise, ale aj mimo neho.

Ak človek sám o sebe nie je úspešný a nič nedokázal, tak v rámci spoločenských noriem je nula. Taký človek sa v skutočnosti nedostane ani na ten povestný šoubiznisový červený koberec. Ľudia ktorý sú nejakým spôsobom na pokraji spoločnosti, tak sú pre súčasný svet absolútne nezaujímavý. Sú len tou maličkou kvapkou v oceáne a je to niečo čo sa pravdepodobne tak skoro nezmení. Často sa riešia problémy ktoré sú v skutočnosti bezvýznamné a nerieši sa to čo je potrebné riešiť. Lebo sme sa nejakým spôsobom naučili prehliadať pravdu a skôr si vyberáme len určité hrozienka s nej ktoré nám nejakým spôsobom neublížia. Zvykli sme si na to vravieť v spoločnosti polovičnú pravdu, lebo tá celá pravda by ľudom ublížila. Pravdepodobne by sme kvôli celej pravde stratili priateľstvá na ktorých nám tak často záleží. Ako nie je v živote dobré ani klamať, ale často ani pravda nemusí tie následky zmenšiť ale skôr zväčšiť. Často treba premýšľať nad tým že čo je úprimné a čo falošné, často sa s tým stretávame pri vzťahoch s ľuďmi. Nájde sa v našej spoločnosti aj veľa pritakávačov ktorý dokážu súhlasiť s každým jedným nezmyslom čo niekde počujú a automaticky tomu uveria. Tí najväčší pritakávači sa človeku pchajú do priazne a chcú si nejakým spôsobom vynútiť pozornosť ostatných.

O to vzácnejší sú ľudia čo dokážu veci povedať na rovinu a bez nejakej pretvárky. Skrátka sa niekedy v živote riadim tým že človek nepotrebuje okolo tú pózu aby nejako dokázal zaujať. Najme veľa talentovaných ľudí čo majú v sebe ten talent, tak tú pózu nepotrebujú. Skrátka nepotrebujú to falošné pozlátko a na niečo sa reálne hrať v živote. Viem že ja vždy budem stáť na tej správnej strane, ale zároveň si uvedomujem že nie sú iba pekné chvíle, ale aj tie smutné. Niekedy sa človeku nepodarí dostať niekam kde by chcel ísť, napríklad ak je to nejaký hudobný festival alebo iné podujatie ktoré má určitú spoločenskú hodnotu. Ale snívať aj tak netreba prestať a myslieť na to že na nejakom festivale predsa len sme. Že skrátka eufória v nás nejakým spôsobom je a keď niečo v živote prežijeme, tak si povieme že to za tie okamihy stálo. Lebo ak nesnívame, nebojujeme, prípadne nesúťažíme tak nám to čo chceme nikdy nevyjde. Sám to mám odskúšané a vďaka tomu som si mohol nejaké tie tajné sny splniť o ktorých by som ani neveril že sa raz stanú. Len niekedy to často v človeku všetko musí dozrieť, aby sa k určitému poznaniu dopracoval.

Ja si uvedomujem že nemôže byť pesimista alebo optimista, ale že sa na veci musím pozerať reálne. Reálne si uvedomiť že ak budem vo svojom vnútri zaslepený a nevidieť ten zmysel pre realitu, tak mi uniknú aj tie obyčajné veci. Viem že v živote nie všetci budú ku mne dobrý a láskavý, ale beriem to ako súčasť života ktorú som vždy schopný akceptovať. Dokážem to akceptovať s pokojom sebe vlastným, lebo táto doba človeka naučí určité veci prijať ako súčasť života. Ako sú situácie kedy sa zmýlim a urobím chyby, najme tie chyby vyplynú buď s nesprávneho výberu priateľov alebo s nesprávneho riešenia určitých životných situácii. Niekedy úprimnosť s veľkou pravdepodobnosťou zabíja vzťahy, ale v skutočnosti je potrebná ako ten bod vďaka ktorému sa dá pohnúť ďalej. Viem že ak mám byť k ľudom a čitateľom úprimný, tak najprv musím byť úprimný sám k sebe. Viem že sa nesmejem na každej hlúposti a svoj život beriem seriózne. Uvedomujem že ako môžu byť všedné radosti tak môžu byť aj všedné starosti. Ľudia sa zvyknú smiať s čohokoľvek dokonca aj s nešťastia druhých, priam určité veci hraničia zo škodoradosťou. Nemám problém sa zasmiať a byť usmiaty, ale to čo ma musí rozosmiať musí mať zmysel. Ak sa zasmejem a ľudia budú vedieť prečo, tak preto lebo to dávalo zmysel. Napriek všetkému nie všetko sa dá v živote brať úplne vážne, lebo jeden človek by sa pravdepodobne s toho zbláznil.

Vieme že po smiechu často býva plač a niekedy si treba poplakať, aby sa v našom tele uvoľnil emočný stres. Prežívam to tak v každej intenzite môjho života a keby to tak nebolo, tak som neempatický truľo. Pri filme, seriáli alebo pri akomkoľvek emocionálnom momente skrátka to čo cítime potrebujeme zo seba dostať von. Plakať nie je zlé, vďaka tomu sa v živote dokážeme posunúť ďalej. Niekedy je lepšie sa vyplakať ako v sebe určité emócie dusiť a trápiť sa nad tým. Aj keď trápenie je tiež súčasť života, ktoré zažívame vo svojom živote úplne všetci a to je absolútne v poriadku. Keby to tak nebolo, tak by na svete bolo málo empatických ľudí. Musím byť úprimný tiež mám svoje nedokonalosti, chyby a niečo sa mi v živote nepodarí. Často si niektorí myslia že keď sa mi niečo podarí vyhrať, tak že je to protekcia od určitých ľudí s knižného sveta alebo od nejakých iných ľudí čo robia súťaže. Bolo mi vyčítané ako človek čo píše blog môže niečo reálne vyhrať, ale v skutočnosti nemám žiadnu protekciu a je to skôr o šťastí. Je to ako v lotérii buď to vyjde alebo nevyjde, ale skrátka ak to nevyjde nič sa v skutočnosti nedeje. Stále sa nájde niekto kto bude vravieť že mi k úspechu dopomohli iní ľudia a že som sa vyškriabal po niekoho chrbte len preto aby som dačo dokázal. Možno že v šoubiznise to tak je že sa niekto po niekoho chrbte vyškriabe alebo niekto má bohatých rodičov ktorí svojim deťom dovolia absolútne všetko a niekedy priam ospravedlňujú ich chyby. Nemám protekcie a ani sa nikomu vtierať nebudem aby som niečo vo svojom živote mohol dokázať.

Ak niečo vo svojom živote dokážem, tak k tomu rozruch a uznanie aj od najpovolanejších nie je vôbec potrebný. Nie preto že by som ho odmietal, ale preto že sa s určitými vecami dokážem vyrovnať spôsobom sebe vlastným. Ja si vážim keď mi niekto povie že niečo v živote robím dobre alebo keď môžem byť pre ľudí prínosom, ale dokážem oceniť keď mi je povedané že v niečom robím aj chyby. Lebo môžem vo svojom živote aspoň urobiť niečo lepšie a zároveň sa tým posúvam ďalej. Niekedy je lepšie si uvedomiť realitu, než žiť v skreslenom svete kde je všetko skvelé a kde sa ľudia tvária ako sú k sebe milý a kde neexistujú problémy. Problémy existujú a nedá sa im vyhnúť, proste v živote treba čeliť každej jednej životnej situácii. Ak sa budeme tváriť že je všetko dobré a že nám nikto nemôže ublížiť, tak budeme žiť v pretvárke a toto nikto reálne nechce. Radšej budem žiť v takej realite kde mi môže každý povedať pravdu, ako v realite kde by mi mal každý klamať a hovoriť o mne poza chrbát. Rád každého objímem v reálnom svete a každému človeku bez problémov podám ruku. Lebo viem že niekedy je lepšie sa cez určité veci v živote preniesť, než v sebe živiť nejaké tie rany. Je lepšie ísť ďalej s čistým štítom a byť úprimný sám k sebe, než sám seba v niečom klamať. Po určitom čase sa nad vecami v živote každý zasmeje a povie si že čo riešil za veci. Lebo vždy je lepšie sa pohnúť ďalej, než neustále stáť na mieste a neurobiť nič.

 

Autizmus z konzumácie ryby v tehotenstve? Mýtus

Tvrdenie, že ortuť z rybieho mäsa môže spôsobiť dieťaťu autizmus, sa stále šíri. Vedci teda povedali, ako to naozaj je.

Možné prepojenie medzi pôsobením ortuti v tele a vznikom autizmu bolo v priebehu rokov predmetom veľa diskusií. Počas tehotenstva by podľa jednej z teórií ortuť v materskej krvi putovala cez placentu do plodu, kde by pôsobila ako toxín, čo by mohlo ovplyvniť vývoj nervového systému nenarodeného dieťaťa.

To viedlo k znepokojivým úvahám nad dvomi konkrétnymi zdrojmi ortuti. Prvým možným zdrojom výskytu ortuti v tele sú ryby, a tak vznikli obavy, že vysoká spotreba rýb v strave môže spôsobiť poškodenie nervového systému plodu.

Konzumácia rýb počas tehotenstva však podľa zistení Science Alert nezvyšuje pravdepodobnosť, že by vaše dieťa mohlo mať autizmus či autistické znaky. V skutočnosti vedecká štúdia naznačuje, že ryby môžu byť prospešné pre vývoj zdravého nervového systému dieťaťa.

Existuje však stále dôkaz, že práve konzumácia rýb je pre zdravie človeka prospešnejšia a oveľa výraznejšia, než prípadné negatívne účinky malého množstva ortuti, ktoré môžu ryby obsahovať.

Keď to nie je ryba

Druhým možným zdrojom ortuti, ktorá sa môže dostať do ľudského organizmu, je látka nazývaná tiomersal, čo je vlastne konzervačný prostriedok na báze ortuti, ktorý sa používa v niektorých očkovacích látkach.

Aj preto u mnohých ľudí spôsobuje očkovanie pochybnosti, ktoré sú založené na obavách, aby práve ortuť nespôsobila ich deťom pri očkovaní viac zlého, ako dobrého. Niektorí ľudia sa dokonca konkrétne obávajú, že vakcíny obsahujúce tiomersal môžu byť príčinou autizmu.

Spomínané obavy sú však neopodstatnené, pretože najnovší výskum vakcín v EÚ preukázal, že v detských očkovacích látkach sa tiomersal nepoužíva. Faktom však je, že množstvo ortuti v tiomersale je veľmi malé, dokonca v porovnaní s množstvom absorbovaným z atmosféry či z jedla je nepatrné. Napriek tomu strach, že ortuť je spojená so vznikom autizmom, pretrváva.

Jedzte ryby

V súvislosti so spomínanými obavami britskí vedci realizovali výskum zameraný na zistenie možného účinku konzumácie rýb u tehotných žien na vznik autizmu u detí do veku deviatich rokov. Odborníci napokon zistili, že ak tehotná žena konzumovala viac rýb, úroveň ortuti v jej tele síce mierne stúpla, no nijako, ani v najmenšom, sa nepreukázalo, že by to malo priamy vplyv na vznik autizmu u jej dieťaťa.

V skutočnosti sa potvrdil pravý opak, keď sa výskyt niektorých zo znakov autizmu objavil u dieťaťa, ktorého matka v tehotenstve žiadne ryby nejedla.

Odborníci teda otvorene odporúčajú tehotným ženám jesť ryby aspoň dvakrát za týždeň, pričom jedna z rýb by mala byť mastná (losos, makrela a pod.).

zdroj: aktuality.sk

Strom utrpenia

Všetci v sebe živíme ten povestný strom,

čakáme kedy do neho udrie hrom,

strácame nad tým čo sa deje kontrolu,

už dávno nemáme nad tým voľnú ruku,

svet je neustále plný masiek,

ale často je s nich kopec grotesiek,

tváre ktoré vôbec vo svojom živote nepoznáme,

niekedy nám ublížia keď to vôbec nečakáme,

strach o vlastný život je niekedy silnejší,

čakáme že za nás všetko vyrieši niekto lepší,

poznanie pomaly ale isto klope na dvere,

nie všetko sa dá pripísať náhode,

strach z neznáma už nie je taká silná méta,

poznám to aké je to sa báť sám seba,

každá chvíľa v živote je komplikovaná,

ľudská duša si pomaly to dobré už ani nepamätá,

príliš veľa zla je na tomto svete,

občas neviem že či je v živote niečo správne,

v spoločnosti aj dobrý úmysel nie je chápaný,

nie vždy človek bude v skutočnosti pochopený,

ak sa cítime zle tak sa ľudia reálne vydesia,

nie vždy vedia že je smútok ľudská emócia,

vo vnútri máme toľko vecí čo nás trápi,

veci kvôli ktorým často plačú naše oči,

je prirodzené že v živote vznikajú obavy,

vďaka ktorým nedokážeme prekročiť vlastné limity,

nie vždy sa určitých vecí dá zbaviť,

ale ani pred nimi akokoľvek utiecť,

ak všetko zlo raz skončí v tomto živote,

tak sa všetci konečne stretneme na jednom mieste,

miesto kde bude existovať pokoj a láska,

kde bude viac prevažovať ľudská dobrota.

 

Múr

Možno nie všetko môže byť také dokonalé, ako sa môže zdať. Človek vo svojom živote môže stretnúť veľmi veľa ľudí, niektorí budú pri nich a iní pravdepodobne s ľútosti. Často sa zdá že niektoré úsmevy môžu byť skutočné, ale v skutočnosti môže byť za tým niečo iné. Niekedy sa za tým môže skrývať buď bolesť, depresia alebo nejaká zlá skúsenosť ktorá je zakrytá úsmevom. Často sa zdá že všetko zaobalené do takého pozlátka že niekedy tomu absolútne nerozumiem. Sú momenty kedy ani netúžim poznať určité odpovede a nepremýšľať nad tým že čo ľudia cítia. Pravdepodobne každý má v sebe ten svoj múr, ktorý musí v sebe preraziť aby sa dostal ďalej. Len dnes sa rieši kto ako vyzerá a kto s kým má vzťah, nerieši sa skutočná podstata. Riešia sa absolútne nezmysly, ktoré absolútne nedávajú zmysel a nikdy ani nebudú. Často sa v spoločnosti rieši kto je s kým šťastný a zabúda sa na ži a nechaj si. Prevláda absolútna závisť keď sa niekomu darí a ešte väčšie pokrytectvo je sa tváriť ako ten najlepší priateľ. Tak sa pravdepodobne niektorí tvária a často za tým môže byť aj určitá póza. Potom sa môže zdať že tie priateľstvá ako také v spoločnosti nemajú absolútne žiadny zmysel.

Niekedy sa mi zdá že ľudia sa nemajú radi preto že to tak cítia, ale skôr s vypočítavosti a s ľútosti. Nájdu sa výnimky a mám medzi nimi aj priateľov čo to tak cítia a nepotrebujú mať masku na tvári. Len súčasné vzťahy tak ako rýchlo vzniknú, tak sa samozrejme aj rýchlo rozpadnú buď kvôli spoločenským rozdielom alebo kvôli tomu že si niekto s dvojice nájde niekoho iného. Ale to sa v skutočnosti nemusí diať len počas vzťahu ale aj počas manželstva. Počas manželstva si chlap nájde milenku ktorú nazve svojou priateľkou a žena si nájde milenca ktorého nazýva svojim priateľom. A pre toto sa samozrejme rozpadajú súčasné manželstvá, lebo v nich dvaja ľudia nedokážu byť verný. Vďaka tomu sa môžu rozpadať aj celé rodiny s deťmi a bohužiaľ je to realita ktorú sa nedá zmeniť. Nie všetko čo sa tvári ako šťastné, tak šťastné naozaj aj je. Nie každý v živote dokáže preraziť ten múr ktorý človeka drží mimo reálneho sveta.

Často človek zažíva situácie do ktorých býva tlačený a potom má pocit že nemá nad tým kontrolu. Preto sa často používa to prirovnanie že niekedy je tlačený k múru a niekedy má pocit že nie o všetkom rozhoduje sám. Áno je správne držať rád blízkych ľudí, ale niekedy sú situácie ktoré si musí človek vyskúšať sám. Nedá sa čakať že ľudia čo nás majú skutočne majú radi že sa nás celý život budú vodiť za ruku. Nečakajme to od nich, lebo oni pravdepodobne tiež chcú žiť ten svoj vlastný život. Ale vážme si to že ich máme a že sa nám snažia pomôcť vtedy keď je nám najhoršie. Ja si vážim že existujú ľudia čo mi dokážu pomôcť, ale viem že sú veci s ktorými mi pomôcť nebudú môcť. Tie citové stavy s tými si musí každý jeden poradiť sám. Najme keď kvôli citom často dokážeme v sebe určité veci zaprieť a nevnímať realitu. Často nás city menia k niečomu čím v skutočnosti nechceme byť. Môže to len póza pre ľudí u ktorých sa snažíme byť obľúbený a snažíme sa mi naivne veriť.

Často je náš život postavený na rozhodnutiach ktoré buď robíme dobrovoľne alebo sme k nim dotlačený. Rozhodnutia ktoré majú vplyv na náš celkový život a budúcnosť sveta. Nie náhodou nám vravia ako treba riešiť určité životné situácie a pri tom vlastne musíme sami prísť na to čo máme robiť. Najme je dôležité sa nehrať na niečo kým nie sme, zbytočne sa nezamotáva do konfliktov nad ktorými nemáme moc. Nesnažme sa mať pocit že sme najlepší, keď sme všetci ľudia na rovnakej lodi. Každý z nás prežíva ten svoj vnútorný boj a vzťahy s ostatnými ľuďmi. Nie vždy je život o radostiach ale aj o starostiach s ktorými niekedy bojujeme a potvrdzuje to každodenná realita. Ale skrátka tie veci musíme vybaviť, lebo keď to nevybavíme tak v živote budeme mať obrovské problémy. To nejde len o určité dodržiavanie pravidiel, ale snažiť sa o to aby si nás ľudia dokázali vážiť. Nejde o nejaký nasilu tlačený rešpekt, lebo v skutočnosti si každý musí všetko vybojovať sám a bez nejakej vodiacej ručičky.

Rieši sa kto ako vyzerá a nie to kto aký je a potom sú zbytočné predsudky. Riešia sa umelé prsia, botox, steroidy a iné zlepšováky ktoré ľudia nejakým spôsobom dostávajú do tela. Potom sa ani nedá čudovať že je prirodzenosť s našej spoločnosti absolútne vytlačená. Že do popredia idú preplastikované stvorenia ktoré sa prestávajú na seba podobať. Nepodporujú sa mladé rodiny ktoré majú deti a ktoré sa musia s tými nedostatkami štátu nejakým spôsobom vyrovnať. Nie je v poriadku keď kvôli zlej situácii často mladá generácia s potenciálom musí vycestovať do zahraničia lebo na Slovensku by s veľkou pravdepodobnosťou neprežili. Nie je v poriadku keď kvôli existenčným problémom kopec ľudí musí spáchať samovraždu, lebo im vlastný štát nepomáha. Často si ľudia berú pôžičky a keď ich nesplatia tak sa tie úroky zdvihnú o niekoľko percent a prídu exekútori. Skrátka tí ľudia prídu buď o všetko vlastnou nevedomosťou teda že prehrajú svoj majetok na hracích automatoch alebo nestihnú splatiť pôžičku akejkoľvek banke na Slovensku alebo po svete. Doslova sa ľudia stávajú bezdomovcami a musia žobrať o každé jedno euro na ulici, lebo žiaľ si to tá situácia vyžadovala. Ľudia sa delia na chudobných a bohatých, ten kto je s chudobnej vrstvy bude vytlačený zo spoločnosti a ten kto je bohatý bude uznávaný celebritami a ešte si budú s ním tľapkať po pleciach.

Často sú prekážky tam kde by nemali byť, najme sa s nimi často musia popasovať ľudia čo sú na vozíku. Nie všade sú bezbariérové vchody ktoré by vozičkárom nejakým spôsobom uľahčili život. Často sú ľudia čo sa musia popasovať s nástrahami života a dokonca nemôžu sa ani dostať s domu, Napríklad je to tak aj u pána Eugena, kde priam susedia nechceli aby v paneláku bola určitá schodisková plošina. Či sa niečo od tej doby zmenilo, tak je veľmi ťažké posúdiť a určite takých príbehov je viac len nie sú medializované. Niektorí ľudia sa niekedy tej pomoci nedočkajú, skrátka žijú na hranici chudoby a snažia sa vyžiť aj z mála čo majú. Často sa my sťažujeme na určité veci v štáte, ale v skutočnosti čo majú povedať tí ľudia ktorí prakticky nemajú peniaze na to, aby si kúpili niečo navyše a všetky ich úspory zostávajú len na tie základné veci potrebné na prežitie. Priam s človeka dakedy sa stane otrok ktorý robí v práci ktorá ho nebaví a kde pravdepodobne nemá šťastie na dobrý kolektív a dobrého šéfa. Doslova dostane plat s ktorého nedokáže pokryť úplne všetky náklady aj keď treba byť vďačný za každú prácu čo človek dostane. Ale ani nie kvôli tomu že niekde robí, ale preto že sa konečne cíti užitočný v spoločnosti.

Namiesto stavania múrov a mostov, skôr by sa malo riešiť ako pomôcť ľudom. Lebo nie všetci ľudia to majú na svete ľahké a často ich limituje aj handicap ktorý majú. Často sa riešia vonkajšia krása človeka než aby sa riešilo že čo má v hlave. Riešia sa spoločenské rozdiely a predsudky voči ľudom čo sa snažia slušne žiť. Ak sa niekto vo svojom živote zmýli, tak by mal dostať druhú šancu. To riešenie niekedy musí prísť aj samé, aby sme skutočne poznali odpoveď. Proste by sa nemalo určovať že komu treba pomôcť a komu nie, lebo každému by sa malo pomôcť rovnako. Ale aj niekomu nevieme pomôcť, tak sa mu nesnažme nejakým spôsobom ublížiť. V dnešnej spoločnosti je veľmi dôležité aby sa snažili ľudia medzi sebou vychádzať, ale skutočnosť je iná. Niečo sa povie a niečo sa urobí úplne inak, nevieme to vždy zmeniť. Ale všetci máme možnosť sa nejakým spôsobom pohnúť vpred a je na každom ako tú šancu využije. Treba rátať aj s tým že sa niečo nepodarí a nevyjde podľa plánu aj taký býva život. Ale žijeme a máme svoje poslanie ktoré si musíme splniť a tým sa naša cesta skončí. Potom sami uvidíme že či všetko čo sme v živote robili malo určitý zmysel.

 

Teraz vás nepočuť

Teraz nepočujem hlasy ktoré všetko uzavreli,

myšlienky ktoré sa vo mne skutočne formovali,

spomienky v človeku zostávajú navždy,

hudba mi pomohla zahojiť všetky rany,

dostal som sa konečne k správnemu smeru,

už nad tým čo cítim mám väčšiu kontrolu,

dospelosť mi v živote veľmi pomohla,

ale ešte viac mi pomohla sebareflexia,

ak sa v živote mýlim tak si to uvedomujem,

všetky životné lekcie si nadovšetko vážim,

vnútorne cítim že som v niečom iný,

že som o niečo viac silný,

nedokážem sa určitým stavom vyhnúť,

ale je absolútne v poriadku to tak cítiť,

je správny čas vykročiť tou správnou nohou,

nájsť v živote svoju vlastnú osudovú cestu,

viera v seba ma niekam reálne posunula,

myšlienkami na rôzne krásne miesta,

preciťujem to tak ako nikdy predtým,

všetko čo sa dialo si plne uvedomujem,

motivácia niečo dokázať bude stále veľká,

pokiaľ k nej cesta nebude tak zložitá.

Svet je v ohni

Môj vnútorný svet bol v ohni,

ale vedel som že sa karta obráti,

niekde za horizontom už smútok ustal,

postupne som sa zo všetkým vyrovnal,

už necítim tie pocity čo som cítil predtým,

vnútorne už tú nádej nestrácam,

viem že sa niekam musím posunúť,

že som tú vnútornú silu dokázal nájsť,

v duši začína konečne vnútorný pokoj,

cítim že sa postupne dokážem pohnúť ďalej,

inak už vnímam inak svet okolo seba,

spomienka ktorá zostala bude v srdci človeka,

plameň stále žiari ešte silnejšími farbami,

hudba ma sprevádzala všetkými možnými cestami,

priatelia a rodina stáli vždy pri mne,

napriek tomu že vedia aké to so mnou je,

ďakujem všetkých čo mali so mnou trpezlivosť,

ľudia čo tu nie sú tým to chcem venovať,

už je moje vlastné ja oveľa lepšie,

vo vnútri začína byť oveľa silnejšie.

 

I.O.U. (Ilúzia, Obavy, Uzavretie)

Je čas otvorene priznať že čo sa počas tých 11 mesiacov dialo a pravdepodobne sa deje. Nikdy som si nemyslel že sa dostanem do stavu vo svojom živote kedy si prežijem určitú životnú traumu. Niekedy som cítil že blackout vo mne je tak silný a bol tak silný že som nad tým nedokázal mať kontrolu. Nikdy som si nemyslel že ma jedna udalosť v živote môže emotívne zobrať a že sa budem s ňou zmierovať tak dlhý čas. Premietlo sa to do môjho života vo veľkej miere a tak veľa vecí sa vo mne dokázalo zmeniť. Ten pocit keď zrazu tá radosť je okamžite preč a zrazu v človeku niečo svojim spôsobom zomrie. Vo mne to zomrelo a nikdy sa to už nedokáže vrátiť späť, len túto skutočnosť prijať je bolestivé. Viem že vďaka nej už nie som tým človekom akého ma ľudia reálne poznali, lebo si viac uvedomujem vážnosť života. Nesmejem sa na veciach ktoré nedávajú zmysel, ale ani na vtipoch ktoré sú mimo môjho chápania. Len si uvedomujem že prítomnosť človeku počas života bude neskutočne nakladať a nikdy to nebude iné. Ako som sa psychicky zrútil, tak na istý čas do môjho života prišla depresia a bolo to najťažšie obdobie života. Stále sa dá ťažko akceptovať fakt že keď sa niekto obesí a Chester tak ukončil svoje vnútorné trápenie. Prvé mesiace boli po 20. júli tie najťažšie, ale vždy si spomeniem na to že vďaka mojim rodičom sa mi splnil môj životný sen. Že som videl Chestera ešte keď žil a keď odohral svoj najlepší koncert aj keď s veľkej diaľky. Ale aspoň si môžem povedať že som to ešte dokázal stihnúť kým bol čas a možnosť.

Keď prišla depresia a ten smútok, tak som na istý čas cítil že nemám radosť zo života. Že prišiel daný moment čo v skutočnosti zmizol a už sa nikdy nevrátil. Bolo šialené vidieť že sa zrazu v mojom vnútri objavila jedna veľká čierna diera, ktorá sa len ťažko zacelovala. Vedel som že v živote sú určité procesy s ktorými sa vyrovnáva veľmi dlho. Moja myseľ bola úplne v takom stave že sa to miestami nedalo ovládať a dalo sa to prirovnať k časovanej bombe ktorá mala vybuchnúť, ale v skutočnosti nevybuchla. Vedel som že to čo sa deje vo vnútri ma buď dokáže zlomiť alebo ma to vnútorne posilní. Potom som si nejakým spôsobom začal o svete určitú ilúziu, ktorá priam nezapadala do tohto sveta. Začal som si predstavovať že ľudia čo nie sú medzi nami stále žijú, miestami som nedokázal uveriť že tu Chester nie je. Miestami som sa cítil ako nejaký paranoik a nič mi nedávalo zmysel. Zrazu som mal pocit že sa celá tá skladačka zrútila do absolútnej priepasti. Ten pocit bezmocnosti že sa s tým nedá absolútne urobiť bol najhorší. Často sa zdá že osud máme všetci vo vlastných rukách ale zasiahnu tí vnútorní démoni a povedia čo treba robiť. Samozrejme navedú človeka na zlú cestu a tá cesta často môže viesť ku samotnej smrti. Často to riziko je tak veľké že tá emocionálna bolesť bude vždy silnejšia než tá fyzická. Zrazu sa vo mne prevrátila myseľ a v jednom momente som mal pocit že Chestera vidím takmer všade.

Miestami som bol v takom stave že som nedokázal počúvať Linkin Park napriek tomu že je to moja najobľúbenejšia skupina od mojich 10 rokov. Vedel som že keby si niečo vypočujem tak sa rozplačem a najme keď mi tá hudba sa pomáha vyrovnať s vecami okolo života ako takého. Proste ten žiaľ bol vtedy taký obrovský že to kompletne zasiahlo moju dušu. Aj keď navonok sa vždy snažím pôsobiť nad vecou a vyrovnane lebo nechcem ľudí nejakým spôsobom znepokojovať a pridávať starosti. Často sú v živote veci ktoré človek nemôže povedať naživo, lebo sú veci čo ťažko je povedať s očí do očí. Najme keď je to nejaká emocionálna záležitosť ktorá s človekom dokáže okamžite zamávať. Potom som mal pocit že som videl iba tmu a to svetlo na konci tunela stále v diaľke nebolo vidno. Ako dá sa zmieriť s určitými vecami a po určitom čase ich prijať, ale nie je to tak zo všetkým ako sa zdá. Rád by som dokázal uveriť tomu že je to naozaj tak, ale viem že to už iné nebude. Dlho som sa učil prijať túto skutočnosť a viac sa zameriavať na svoj vlastný život. Ale potom začali vznikať obavy že či moja obľúbená kapela bude pokračovať v kariére alebo skončia. Dodnes tie obavy cítim a ak príde to osudové rozhodnutie tak jediné čo budem musieť urobiť je ho akceptovať. Niekedy sa obávam aj reálneho života a budúcnosti v ňom ešte viac než sa zdá. Tie moje pocity sa často lámu a že nech sa čokoľvek udeje tak to bude pravdepodobne bolieť.

Prerástlo to do stavu kedy som sa vo svojom vnútri úplne uzavrel. Ako stále dokážem žiť svoj život napriek okolnostiam, ale viem že bola jedna vec o ktorej by som pravdepodobne nikdy nehovoril. Skôr som sa sústredil v živote iba na to pozitívne aj keď to nie je vždy ľahké ako si to dokážem dakedy predstavovať. Nebál som sa o určitých veciach hovoriť, ale téma Linkin Park bola v danom momente úplné tabu. Ale už som v takom bode že už si Linkin Park vypočujem, ale ešte stále to nie je také ako by som chcel. Postupne som sa učil aké je to vyrovnať sa s tým keď si niekto siahne na život. Je to niečo čo trvá istý čas a nedá sa s tým tak zmieriť ako keď niekto odíde po vážnej chorobe. Je to úplný rozdiel a potom veľa mladých ľudí rozmýšľa že spravia presne to čo ich obľúbený interpret. Proste toto je tá najväčšia chyba akú môže mladý človek ako taký spraviť a myslím si že by Chester nechcel aby si mladí ľudia siahali na život. Lebo on mal na to skutočný dôvod, zatiaľ čo väčšia časť mladých si tými vecami reálne ani neprešla a dúfam že nikdy neprejde. V skutočnosti samovražda nie je žiadne riešenie ako si všetci môžu myslieť, len je to finálne ukončenie života. Nech sa čokoľvek v živote udeje, tak sľubujem že ja tu budem vždy pre každého kto to bude potrebovať.

Ak niektorí mladí ľudia sa pre toto radikálne rozhodnutie rozhodnú, tak nech sa obrátia na mňa a ja im to nejako vyhovorím.  Aspoň sa o tom reálne pokúsim ako sa najlepšie bude dať, ale viem že nie všetkým budem vedieť pomôcť. Lebo viem že aká je depresia a že pri nej skutočne si musí dávať pozor sám na seba. Proste je to veľký emocionálny stav, ktorý nedokáže nikoho nechať chladného. Je to stav o ktorom by mala mladá generácia hovoriť lebo iba tak sa bude dať predchádzať ďalším úmrtiam. Náš život je niekedy tak krehký že je potrebné, aby sme si to každý jeden deň uvedomili. A je úplne jedno či je človek chudý alebo pri sebe, lebo každý z nás má problémy čo musí riešiť. Len je podstatné určité veci v spoločnosti pomenovať, lebo iba takto sa dá dostať ďalej. Viem že niektorým ľudom určité veci pôjde ťažšie čo absolútne chápem, ale depresia a psychická trauma sa dajú prekonať. Vždy pri každej možnosti môže existovať nejaké riešenie, ale všetko si vyžaduje určitý čas a nikdy nič nepríde samo. Len si to vyžaduje viac trpezlivosti a všetky tie správne veci sa reálne udejú. Len je dôležité sa pozrieť pravde do očí skôr než budeme robiť nejaké závery.

Ako prišiel čas kedy som s určitou situáciou postupne začal vyrovnávať, začal premýšľať nad pozitívnejšími vecami. Začal som si premietať v hlave že aj tie najťažšie situácie sú tu nie na to aby nám ublížili, ale aby nás nejako posilnili. Potom som začal počúvať Mikeove texty ktoré mi pomohli sa zo všetkým postupne vyrovnať, lebo iné východisko som ani nedokázal vidieť. Len som vedel že existuje určitá cesta ktorá môže byť v skutočnosti správna, len je podstatné si ju zvoliť. Tá cesta sa postupne človeku otvorí sama a všetci prídeme sami na to, ako na tom reálne sme. Viem že ak sa treba s niečím vyrovnať, tak sa s tým treba vyrovnať postupne. aj keď cítim ešte žiaľ, ale už to toľko nebolí a postupne verím že existuje nejaká nádej. Lebo tá nádej ma často drží pri živote a vtedy si poviem že všetko v mojom živote má zmysel. Nestratil som ten zmysel, len pravdepodobne vo mne dozrelo úplne iné ja ktoré si viac uvedomuje. Prišlo so mnou úplne niečo iné čo predtým som ani tým nedokázal ani nejako vidieť. Stal sa zo mňa väčší realista a viac si uvedomujem že ako život dokáže byť krehký. Niekedy stačí jedna sekunda aby sa všetko dokázalo zmeniť a prevráti nám to život na ruby.

Nepíšem to preto aby som moralizoval alebo mudroval, ale skôr sa snažím poukázať na určité veci. Na to že v živote sa dá zo všetkým postupne vyrovnať ale nemožno očakávať že všetko príde okamžite. Viem čo cítia fanúšikovia Linkin Park a ja som tiež cítil zle, tak zle že sa to ani nedalo vyjadriť slovami. Boli tam všetky pocity čo bežný fanúšik dokázal cítiť od depresie, psychickej traumy, strachu, neistoty a prázdnoty. Ale niekedy je potrebné aj takéto pocity cítiť aby sme dokázali byť vo svojom živote silnejší. Lebo keby cítime iba tie pozitívne pocity tak berieme svoj život ako samozrejmosť. Preto viem že radšej nebudem svoj život brať ako samozrejmosť a byť pripravený na každú jednu situáciu čo príde. Lebo keď je človek na určité situácie pripravený, tak oveľa ľahšie predíde samotným problémom. Ak sa s určitými vecami dokážeme vyrovnať tak budeme oveľa silnejšími ľuďmi než si sami myslíme.

Zdvihnúť

Spomínam si na určité veci a premietam si ich každý deň do hlavy. Niekedy sa zdá že ako by to bolo včera a stále sa mení kolobeh života ktorý neviem ovplyvniť. Čas od času si priznám že celý tento boj je iba emocionálny a vnútorný, nebojujem zo žiadnymi ľuďmi. Bojujem s tým že sa s niečím dokážem zmieriť a že či dokážem ísť ďalej, ale vždy si pomyslím že tento boj nie je u konca. Viem že prídu situácie pri ktorých si poviem že ma dokážu zdvihnúť a poviem si že ani jednu vec v živote neľutujem. Pomyslím si že všetko čo sa v živote udialo, tak vždy malo svoj zmysel aj keď si možno často nepripúšťam. Celý život je súhra určitých vecí ktoré si musíme reálne prežiť, aby sme sa v živote dokázali stať silnými ľuďmi. Keď sa zdá všetko úplne beznádejne, tak príde niečo čo mi dá vnútornú silu nezabudnúť na to kým reálne som a viac poznať svoju vnútornú hodnotu. Viem že nie všetko v živote bude pozitívne, ale treba sa snažiť aby to tak bolo. Podstatné je tomu skutočne uveriť a pripustiť si len tie správne veci ktoré v našom živote majú hodnotu.

Ako sa vraví že nie je dobré plakať nad rozliatym mliekom a že určití ľudia tak ich nemôžeme vrátiť k sebe na zem. Nemôžeme na zem vrátiť Chestera alebo kohokoľvek kto pre nás niečo znamenal, lebo sa učíme postupne zo všetkým zmieriť. Existuje iba jedna pravda v živote že iba čas dokáže zahojiť všetky rany a je jasné že to nezahojí hneď. Všetko v živote má určitý postup, ktorým si musíme všetci prejsť, aby sme dostali do stavu pokoja ktorý potrebujeme. Ani nie tak potrebujeme pokoj, ale mať jasno ako sme na tom s emóciami. Lebo v skutočnosti emócie ovplyvňujú vzťahy s ľuďmi a to že často pod nimi konáme. Často potrebujeme cítiť že nad vecami máme úplnú kontrolu, ale v skutočnosti nemáme a nikdy ani nebudeme mať. Len si to musíme skutočne priznať, aby sme pochopili všetky tie aspekty života. Nikto určité veci nedokáže spraviť za nás, ale musíme to spraviť my. Je na nás či túžime poznať pravdu a odpovede na otázky nad ktorými by sme sa bežne nezamysleli.

Nie vždy je všetko zložité, ako sa niekedy zdá a ja si to každý deň uvedomujem. Každý deň mi dáva silu sa zdvihnúť zo zeme a povedať si že všetky tie pády na hubu mali úplný zmysel. Keď počúvam hudbu, tak sa mi v daný moment otvorí úplne iný svet. Že nie som v tom svojom klasickom svete, ale vo svete kde ľudia spievajú a tešia sa zo života. Vtedy zabudnem na všetky každodenné problémy a viac sa zdvihnem hlavu hore keď sa niečo nepodarí. Vážim si všetky tie možnosti čo reálne prišli a ktoré boli využité, lebo času na tomto svete je skutočne málo a treba využiť každú sekundu ktorú máme. Lebo kedykoľvek sa môže niečo stať a potom si budeme niektoré veci vyčítať do konca nášho života. Ak niečo v živote nevyšlo, tak mi niekedy bude ľúto, ale neskôr sa nad tým povznesiem. Prijmem to ako súčasť svojho života a poviem si že sa to malo reálne stať. Všetko v živote sa stalo kvôli niečomu a všetko sa dá nejakým spôsobom odôvodniť.

V živote viem jedno že mi často dokáže pomôcť keď sa na veci pozerám s odstupom času. Keď emócie po určitom čase vychladnú a dospejem k novému a lepšiemu poznaniu. Zmierenie sa s určitými vecami nepríde okamžite, ale som vďačný za tie spomienky. Často sa cez ne prenesiem o určitý čas späť a poviem že ako dospelý chalan sa pokúsim určité veci spraviť lepšie a rozumnejšie. Možno nie všetko čo urobím bude pre ľudí rozumné a múdre, ale v skutočnosti sám dokážem posúdiť že či to čo robím je naozaj rozumné. Ak sa niekedy v živote zmýlim tak si to priznám a uznám že to nebolo správne. Poviem si že toto je cesta s ktorej som sa vychýlil a musím sa na tú cestu životom okamžite vrátiť dokým nebude zle. Skrátka vrátiť sa do tých koľají a nedovoliť emóciám aby ma nejakým spôsobom prevalcovali. Ja určité veci v živote zvládnem, ale vyžadujú si určitý čas a trpezlivosť.

Mám stále chuť bojovať napriek tomu že nie vždy je ten boj ľahký a všetko si treba vybojovať. Keď sa niečo v živote nedokáže vydariť raz, tak by sa to malo podariť na druhý alebo tretí pokus. Preto je dôležité určité veci skúšať dovtedy dokým sa nepodaria a ak sa mi niečo nepodarí tak sa to snažím zlepšiť. Snažím počúvať ľudí, ale najme sa snažím myslieť aj viac na seba a na to čo mňa teší. To že sa niekedy snažím potešiť aj sám seba, tak nie je žiadny egoizmus. Lebo nie je nič lepšie ako si povedať že robím veci ktoré majú zmysel. Počúvam skvelú hudbu a snažím sa byť oporou ľudom ako sa len najlepšie dá. Snažím vnímať existenciu na tomto svete ako poslanie aj napriek tomu že prídu emotívne chvíle. Lebo tie emotívne chvíle musia prísť, lebo bez nich by som tým silným človekom nebol. V živote nestačí myslieť pozitívne ako sa nás ľudia k tomu snažia viesť, ale snažiť sa viac na veci pozerať reálne. Viac si uvedomovať že v živote existuje nejaké pre a proti s čím treba rátať.

Treba rátať s každou jednou situáciou ktorá nastane, lebo nie vždy to vieme ovplyvniť. Ak to vieme nejakým spôsobom tak snažme nejakým spôsobom svoj prístup k danej situácii. Akceptujme že sa určité zmeny budú diať stále aj vtedy keď sa nám to nepáči. Zmierme sa s tým že určití ľudia tu s nami nie sú a akceptujme prítomnosť takú aká je. Ja tiež som dlho musel určité veci akceptovať než som ich dokázal prijať a pri niektorých veciach to stále trvá. Stále si vážim momenty ktoré boli v mojom živote a že som mohol určité veci zažiť. Celý náš život je o tom že či dokážeme akceptovať prítomnosť alebo budeme zaseknutý v minulosti. Lebo keď akceptujeme prítomnosť tak budeme oveľa šťastnejší a bude sa nás na tomto svete lepšie dýchať. Lebo nebudeme premýšľať nad tým čo bolo v minulosti, ale myslieť realisticky a zároveň pôjdeme aj s dobou.

Neexistuje nejaký návod ako sa s určitými vecami vyrovnať, lebo každý musí prísť na to sám. Každý si musí prejsť celým životom aby prišiel že či má skutočnú hodnotu. Všetci sa môžeme zdvihnúť zo zeme ak reálne budeme chcieť, lebo nikto to za nespraví. Nikto určité veci nevyrieši za nás, lebo to v skutočnosti musíme vyriešiť my. Nemôžeme sa skrátka vyhovárať na iných, ale priznať si že sa niekedy dokážeme mýliť. Mať v sebe tú povestnú sebareflexiu a veriť v tie lepšie zajtrajšky. Možno to nie je vždy úplne ideálne, ale po určitom čase si povieme že všetko má svoj zmysel, len ak tomu uveríme. Lebo všetci ľudia na svete potrebujú tú vnútornú silu aby sa dokázali s určitými vecami vyrovnať a ten čas ukáže ako na tom sme. Pochopíme že sa všetko v živote stalo kvôli nejakému dôvodu. Nie všetkým ten dôvod bude dávať zmysel a jediné čo pomôže je odstup času. S odstupom času každý ukáže že či je vnútorne silný alebo sa na konci tej cesty vzdá.

Robím to za chodu

Postupne aj keď sa zmierujem s vecami, tak napriek tomu vo svojom vnútri strácam vieru. Neistota ktorá často bola v mojej hlave bola veľmi silná a nevedel som či sa dá prekonať. Šialené veci ktoré sa často nedajú úplne vstrebať, lebo často sa zdá že tie čierne myšlienky bývajú oveľa silnejšie než to čo je pozitívne. Keď človek v sebe držím tie temné veci, tak prestáva rozoznávať realitu a má pocit absolútnej bezmocnosti každý jeden deň. Vyrovnať sa s určitými vecami je určitý beh na dlhú trať a nevravím že to nejde. Len si to vyžadovalo určitý čas a určite si to stále ten čas bude vyžadovať. Niekedy tá moja vnútorná nestabilita bola tak strašná a zlá že som nič iné nedokázal vnímať, len ten môj vnútorný boj. Niekedy som mal pocit že už pomaly neviem, kým reálne som a snažil som sa to nejako zakryť. Sám seba som vždy vnútorne klamal a vravel som si že ako všetko v živote zvládnem. V ten zlomový moment keď prišlo k tomu, tak som si vravel že sa dokážem cítiť navonok dobre a najme po fyzickej stránke. Každé jedno ráno som si premietol svoj život a vravel si ako cez určité veci preniesť. Často hudba mi dávala odpovede na určité otázky na ktoré som v skutočnosti sám nedokázal poznať odpoveď.

Moje myšlienkové pochody boli o to horšie, lebo som si nedokázal v skutočnosti pripustiť nejaký pozitívny signál. Keď človeka niečo psychicky zasiahne nejaká smutná udalosť ktorá s ním zalomcuje tak ho to zmení. Keď si človek siahne na život, tak vo veľkej miere to s každým človekom miestami zamáva a nikto nemôže povedať že to tak nie je. Ak niekto sa už trápi a vie že už nemá veľa času na tomto svete, tak sa s tým pravdepodobne dá zmieriť viac a menej to bolí aj napriek tomu že je to smutné. So mnou to zasiahlo a spustilo to obrovskú vlnu emócii ktorá bola silnejšia než akákoľvek prívalová vlna. Ale ako sa vraví že človek robí určité veci za chodu a často sa k tomu premietnu aj zlé rozhodnutia. Ťažké je sa s niečím zmieriť a ísť nejako vo svojom živote ďalej, skrátka mi to príde ako bludný kruh s ktorého sa dá dostať len ťažko. Tie temné myšlienky zmazať a premeniť ich na tie pozitívne som sa učil veľmi dlho. Často sa ukazuje že nás realita na určité veci musíme pripraviť aby sme si uvedomili že tu kedykoľvek nemusíme byť. Kedykoľvek aj my môžeme mať v sebe tých svojich démonov ktorý nás dovedú k stavu ktorý môže najhorší. Len je na nás že či si to reálne pripustíme alebo budeme kráčať ďalej. Všetko som robil za pochodu alebo som sa nad určitými vecami nerozmýšľal tak ako by som chcel. Len som si uvedomoval že ten môj vnútorný svet je taký že sa do neho všetkých pustiť. Ale keď sa takí ľudia nájdu, tak som za nich v skutočnosti vďačný a viem že ma ich dobrota prekvapí.

Miestami som si v živote vytvoril určitú životnú ilúziu kde som si predstavil že určití ľudia žijú. Najme pri Chesterovi keď niekto kto vyzeral úplne identicky a takmer identicky aj spieval. Vtedy som si nejako dokázal pripustiť že jeho duša odišla do iného tela a pripustil si že žije ale v inom človeku. Ale v skutočnosti ten človek iba tak vyzeral a podobal sa a to bolo prakticky všetko. To mi nejako v živote dávalo nádej že keď niekto podobne spieva tak to nemusí byť až také zlé. Vtedy som si pripustil, že by niekto taký s podobným hlasom mohol nastúpiť do Linkin Park. Ale už teraz viem že by ho v skutočnosti nedokázal nahradiť a ani jeden človek čo by sa snažil spievať približne rovnako. Ja verím mnohým fanúšikom že sa s určitou situáciou nezmierili a s nimi to vnútorne dopadlo ešte horšie. Niektorí už to zo svojim životom nezvládli a išli za svojim obľúbeným spevákom do neba podobným spôsobom ako išiel on. Moje myšlienky boli rôzne a viem že keby vo svojom živote urobím to najťažšie rozhodnutie, tak by to nebolelo mňa ale všetkých čo ma v živote poznajú. Všetkých ľudí čo mi v živote dokážu podať pomocnú ruku aj vtedy keď mi je v mojom vnútri absolútne najhoršie.

Ale postupne som sa na všetky veci začal pozerať pozitívnejšie a lepšie. Začal som premýšľať že ak sa budem celý život utápať v žiali, tak sa v skutočnosti nedokážem pohnúť ďalej. Ak prestanem veriť v seba a začnem sa dostávať do stavov depresie, tak sa s toho stavu pravdepodobne nikdy nemusím dostať. Ale bol som v tom stave a bolo to veľmi ťažké si uvedomiť tie veci okolo mňa. Bola okolo mňa neustála nestabilita a hľadal som unáhlené závery tam kde ani neboli. Len všetko čo sa dialo, tak sa dialo v mojom vlastnom vnútri. Nikdy som nedal najavo čo som v skutočnosti dokázal cítiť, lebo som nechcel znepokojovať. Lebo som chcel určité veci v sebe nehrotiť a viac do svojho sveta priniesť trošku kľudu. Opúšťal som sa vnútorne a navonok som sa viac snažil ukázať ľudom iba to pozitívne. Lebo celkovo sa snažím tou pozitívnou energiou všetky tie temné veci. Východiskom bolo pre mňa sa nad tým všetkým úplne zamyslieť a povedať si že čo treba reálne zmeniť.

Povedať si že všetky veci čo sa vo mne sú v hlave a nie v niečom inom. A ani za všetky veci čo sa vo mne dejú nikdy nebudem viniť ľudí, lebo tí ľudia za to reálne nemôžu. Je to vo mne a v tom že mám možno príliš empatie že sa vcítim do každej jednej situácie. Lebo viem že mi to nie je úplne jedno, ale skôr aj v tom svojom vnútri sa snažím byť pozitívny. Nastaviť sa na tú realistickú vlnu ktorá ma bude ťahať opäť niekam nahor. Nasadnúť na ten vlak pozitívnej energie kde sú tí ľudia čo ma reálne potrebujú. Možno nebudem vedieť všetkým okolo seba pomôcť a budem sa snažiť ich nejakým spôsobom nesklamať. Lebo viem že všetci na svete máme tú misiu ktorú musíme splniť, aby sme sa niekam reálne dopracovali. Viem že aj neistota sa prekonať a akýkoľvek psychický problém keď sa o ňom hovorí. Ale niekedy je situácia kedy sa o tom probléme hovorí ťažko z očí do očí a niekedy je lepšie o tom napísať. Lebo ak to niekto napíše tak to bude mať väčší dosah na ľudí a viac ľudí sa v tom reálne nájde. Môže to niekomu reálne pomôcť k tomu, aby našiel odpovede ktoré predtým nepoznal.

Človek ak sa má v živote niekam pohnúť, tak to musí krok za krokom. Nie všetky rany sa okamžite sa dokážu zahojiť rany, ale viem že tá viera mi pomohla aby sa tie rany zahojili. Lebo ak človek v niečo neverí, tak ako keby sám v sebe niečo zaprel. Ja som rád že ja taký človek nie som a že mi dávajú aj obyčajné maličkosti nádej. Lebo ak existuje nádej, tak všetko v živote môže byť aj pekné. Aj to čo bolo zlé, tak neskôr bude v skutočnosti dobré. Len sa tomu nedokážeme úplne vyhnúť a nemáme nad tým určitú moc. Musíme brať život zo všetkým čo k tomu patrí a nie je to nejaký obyčajná fráza. Je to skúsenosť s ktorej budú čerpať všetky generácie čo prídu po nás. Robím za chodu veľmi veľa vecí a viem že musím nad určitými vecami musím popremýšľať. Ale viem že v sebe dokážem nájsť čo mi reálne dokáže silu a dokážem nájsť v sebe odpovede ktoré tak potrebujem. Čas je pravdepodobne tou najväčšou odpoveďou na všetko a keď všetko prehrmí tak môže prísť po búrke slnko.

Ale viem že budú situácie kedy budem cítiť žiaľ, ale vo vnútri sa budem snažiť byť silný. Nevzdať sa veci ktoré sú správne a ísť si za tým čo mám rád. Lebo pokiaľ dokážem veriť že všetko príde v správny čas, tak to reálne aj príde. Len je dôležité aby som na to netlačil a nesnažil sa všetko mať okamžite. Niekedy si musím priznať že od určitých vecí potrebujem odstup a od určitých ľudí trpezlivosť a pochopenie. Všetky myšlienky čo sa dejú vo mne dejú, tak sa nedejú schválne a sú na základe určitých podnetov. Posledne zisťujem že ako mi Mikeova hudba pomáha sa zo všetkým vyrovnať a byť silným, lebo si myslím že to ľudia chcú. Chcú cítiť že sa nevzdávam a nepadám pri prvom pádu na držku, lebo pravdepodobne ešte potrebujú pomoc. Všetci potrebujeme nájsť ten pokoj v duši, aby sme zistili že od čoho sa dokážeme odraziť ďalej. Vieme že musíme mať veľkú dávku trpezlivosti aby určité veci v nás prešli. Len si musíme viac veriť a viac si k sebe hľadať cestu aby sme sa vzájomne pochopili. Najme sa snažme si vnútorne odpustiť všetky chyby čo v sebe máme a pohnime sa ďalej. Lebo si myslím že všetci ľudia čo už medzi nami tak by si prijali, aby sme toľko nesmútili a nejako sa cez tie všetky veci preniesli.

 

Držte to spolu

Držte to spolu tú povestnú vlajku,

verte že v živote nájdete kúsok mieru,

nedovoľte aby vás niečo vnútorne porazilo,

aby to nad vami kontrolu malo,

spolu to skúsime všetko zvládnuť,

stratu človeka a hudobníka prekonať,

viem že akceptovať zmenu je ťažké,

rozumiem že je to veľmi smutné,

nikto nedokáže nahradiť našu legendu,

prežili sme si jednu krásnu hudobnú éru,

éru ktorá môže byť skutočne posledná,

budúcnosť často býva veľmi neistá,

veľa otáznikov bude v našom živote,

čas ukáže že či bude všetko správne,

držme všetci v našom živote spolu,

snažme sa zabrániť konfliktu,

nedovoľme aby nás niekto rozdelil,

aby všetko niekto v živote zničil,

temné pocity sa dajú skutočne poraziť,

len sa nesmieme v živote vzdať,

nesmieme sa vykašlať na problémy,

uveriť že sa zahoja v živote všetky jazvy,

všetci máme šancu v živote niečo zvládnuť,

len si to musíme reálne aj pripustiť.