Niekedy

Stále myslím na vás ako bojujete,

ako všetko v živote statočne znášate,

aj keď niekedy ten boj nie je ľahký,

veríte že svet bude vždy milostivý,

nevzdali ste to aj keď vo vnútri máte bolesť,

snažíte sa zo všetkým bojovať,

vaša statočnosť mi dáva dôvod ísť ďalej,

dávate mi v tomto šialenom svete nádej,

keď sa zdá všetko v danom momente beznádejne,

robíte všetko preto aby som neupadol do depresie,

často prežívate ďaleko ťažšie veci,

ktoré niekedy radšej dusíte vo svojom vnútri,

ale aj napriek všetkému ste silní ľudia,

v ktorých stále viera v lepší svet zostala,

nedajme šancu nenávisti v tejto spoločnosti,

neprestávajme sa napriek odlišnosti mať radi,

vzájomne sa snažme vždy počúvať,

neskáčme do reči ľudom čo chcú hovoriť,

nedovoľme aby nám niekto ublížil,

aby nás niekto vnútorne zlomil,

dávate mi silu aj keď nie vždy slovami,

lebo viem že každého mám vo svojom srdci,

ďakujem tým čo mi dokázali dať šancu,

tým čo ma za každých okolností chápu,

aj keď sú v živote určité problémy,

verme že nás neporazia predsudky,

často bojujeme s tým že je niekto iný,

absolútne neznamená že je ten človek zlý,

vaša láska a priateľstvo ma ženie vpred,

na svet mám vďaka vám iný pohľad,

možno nie vždy vám to dokážem dať najavo,

že v mojom živote znamenáte pre mňa všetko,

urobím všetko aby v živote viacej vládla radosť,

aby sme sa nikdy nemuseli medzi sebou hádať,

všetko v živote som dokázal len vďaka vám,

vďaka vám sa vnútorne ešte nejako držím,

vy ste moja jediná skutočná motivácia,

bez vášho povzbudenia by nebola žiadna stránka,

všetko čo vo svojom vnútri cítim znášate statočne so mnou,

stále cítim že ma dokážete zaplniť empatiou,

keď mám pocit že som v tom zostávam sám,

dávate mi silu svojou podporou a úsmevom,

pri každom texte čo napíšem myslím na vás,

píšem veci pri ktorých sa nájde každý s vás,

viem že vám nechcem nijako ublížiť,

ale nejako vás slovami snažiť motivovať,

dať vám nádej ktorú dávate vy mne,

vďaka vám viem že to robím správne,

ďakujem každému čo sa mi snaží veriť,

každému čo pri mne dokáže vždy stáť,

ste ľudia čo dávajú môjmu životu zmysel,

robíte všetko preto aby som sa usmievať neprestal,

spoločnými silami dokážeme všetko prekonať,

aj tú najťažšiu skúšku v živote dokážeme zvládnuť.

 

 

 

 

 

 

 

 

Zápisník introverta (úvodné slová k novej sekcii)

Premýšľal že čomu sa budem venovať na svojej stránke. Každý introvert zažíva situácie ktoré nie sú jednoduché a často sú pre ľudí nepochopiteľné. Vo mne tá introvertnosť prišla neskôr a dá sa povedať že aj nečakane. Nevedel som že to nejako ovplyvní môj život a ako to budem reálne vnímať. Vedel som že som v niečom iný a že robím úplne netypické veci ktoré ku introvertom nesedia. Niekedy cítim že moje zmýšľanie je úplne iné než bolo predtým a že je viac uvedomelé. Predtým som určité veci vo svojom živote neriešil a nikdy som sa nezaoberal tým že s čím bojuje bežný introvert. Vedel som že extroverti sú viacej otvorený svetu a že sa viac snažia ísť do tej spoločnosti. Bolo mi jasné že oni vnímajú ten jeden aspekt života a to je žitie spoločenského života. Spočiatku bola myšlienka že Zápisník introverta bude niečo väčšie a to že ako som sa s tým reálne vyrovnal. Myslel som že spravím sériu článkov a že sa pripojím medzi tú skupinu mladých talentov čo píšu knižky. Ale nejako to vnútorne necítim, lebo by to pravdepodobne nebolo presne to pravé. Len som mal veľa nápadov ako o tom napísať a dať ľudom návod ako to reálne zvládnuť. Skrátka zvládnuť to tak, aby sa stal každý človek silnou osobnosťou. Lebo nie všetci dokážu zvládnuť ten stav, niektorí skrátka tú samotu radšej nevyhľadajú lebo cítia že nie je riešením. Introverti nie vždy všetko dokážu vyjadriť ústne, ale dokážu veci vyjadriť lepšie písomne. Niekedy keď majú niečo povedať, tak cítia že sú v úplnom kŕči a boja sa že ich ľudia nedokážu pochopiť. Zápisník introverta bude mať veľmi silné vety založené na skutočnosti a zároveň to bude aj o tom že čo neraz zažívam. Ale zároveň tým ma veľa ľudí aj lepšie spozná a lepšie budú vedieť ako zmýšľam.

Námestie slobody v Bratislave zrevitalizujú

Revitalizáciu námestia bude mať na starosti združenie Dobré m(i)esto založené Nadáciou HB Reavis.

Hlavné mesto začína s postupnou revitalizáciou Námestia slobody, ktoré je dlhodobo v dezolátnom stave. Primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal dnes podpísal zmluvu o spolupráci s bratislavskou mestskou časťou Staré Mesto a občianskym združením Dobré m(i)esto, založeným Nadáciou HB Reavis. To v spolupráci s mestom zabezpečí potrebné práce pri revitalizácii územia.

Revitalizácia je rozdelená na dve etapy, pričom druhá etapa bude podliehať verejnej súťaži. S postupnou realizáciou sa má začať v najbližšom období a ukončená by mala byť do konca roka 2018. „Námestie slobody je jedným z najdôležitejších verejných priestorov Bratislavy a stav, v akom sa už dlhodobo nachádza, je dezolátny. Preto sme sa rozhodli tento priestor komplexne revitalizovať. Prihlásil sa investor, ktorý povedal, že je ochotný mestu finančne, technologicky a logisticky pomôcť a na stole je plán revitalizácie a opravy celého námestia,“ priblížil na dnešnom brífingu Nesrovnal.

Mesto v rozpočte na tento rok na revitalizáciu vyčlenilo 120 000 eur. Ide však o finančne náročný projekt, preto bratislavská samospráva prijala ponuku Nadácie HB Reavis, ktorá bude prostredníctvom svojho občianskeho združenia na projekte participovať aj s mestskou časťou Staré Mesto.

„Naša pomoc bude spočívať v technickej podpore a vo financiách. Na podporu celého procesu revitalizácie a následne projektu úpravy námestia, ktorý vzíde z verejnej súťaže, prispejeme sumou 500 000 eur. Už v tomto roku prebehne séria aktivít v spolupráci s magistrátom a Starým Mestom, aby sme sa za jedno z najväčších námestí v hlavnom meste nemuseli hanbiť,“ povedal Jakub Gossányi z HB Reavis Slovakia.

Fontána je už 10 rokov nefunkčná

Projekt je rozdelený na dve etapy. Prvá etapa je zameraná na prípravné práce zamerané na čistotu, bezpečnosť a úpravu zelene. Medzi nimi napríklad oprava existujúcej dlažby, dodanie nových odpadkových košov, výmena poškodených krytov žiariviek verejného osvetlenia, ako aj náter stĺpov či očistenie odvodňovacích rigolov, strihanie krovín a odstránenie buriny a ďalšie.

Súčasťou prvej etapy je aj príprava podkladov pre verejnú súťaž na ideový urbanistický návrh Námestia slobody spoločne s riešením fontány Družba. „Je to najväčšia fontána v Bratislave a od roku 2007 je nefunkčná. Návrh riešenia určí verejná súťaž a do toho času ju vyčistíme od grafitov a buriny,“ priblížil primátor. Druhá etapa bude verejná súťaž na ideový urbanistický návrh Námestia slobody, ktorá bude otvorená nielen skúseným architektom, ale aj študentom architektúry. Súťaž by mala poskytnúť stručný ideový koncept celého námestia s cieľom aktívneho a trvalého oživenia priestoru, vrátane fontány.

„Staré Mesto a magistrát si v predchádzajúcich obdobiach prehadzovali toto námestie ako horúci zemiak. Som rád, že sa mesto teraz rozhodlo hľadať spôsob revitalizácie. Za mestskú časť môžem povedať, že budeme maximálne nápomocní, aby tento priestor ožil,“ podotkol starosta Starého Mesta Radoslav Števčík.

zdroj: aktuality.sk

Teraz je mi ľúto

Viem že sú momenty keď robím starosti,

ale viem že to bolí na ľudskej duši,

bez vás by som nebol lepším človekom,

neuvedomil si kým v skutočnosti som,

viem že mi dávate silu bojovať,

bez vás by som určité veci nemohol dokázať,

rozumiem vám že sa o mňa bojíte,

ale všetko spoločnými silami zvládneme,

optimizmus mi viete vždy v živote dodať,

vo svojom vnútri sa vždy snažíte usmievať,

neviem že kde by som bol bez vašej opory,

možno by som v skutočnosti kopal kanály,

prepáčte mi že niekedy neviem všetko,

mrzelo by ma keby sa vám niečo stalo,

učili ste ma od malička všetky základy,

dávate pozor aby som nikdy nerobil chyby,

ste tí najlepší ľudia na celom svete,

keď raz odídete bude vaše miesto prázdne,

nedokáže vás nikto v živote nahradiť,

nikdy ste mi neprestali veriť,

ďakujem vám za tie najkrajšie momenty,

že vďaka mám na tvári tie úsmevy.

 

 

 

 

Hovorím sám zo sebou

Niekedy sa pozerám na určité veci,

ktoré sa často dejú v mojom vnútri,

vieš že stále s niečím bojujem,

vďaka tebe nepadám na zem,

všetky steny sa zrazu otvárajú,

vidím ako ľudia okamžite kráčajú,

pozerám sa veľmi často do zrkadla,

niekedy to za mňa povie samomluva,

utekám mysľou verím že správnym smerom,

kde nájdem niečo čo ma spraví šťastným,

aj keď nie si blízko a si stále vzdialená,

ale vo svojom vnútri si stále pokorná,

pravda je taká že niekedy hľadám pochopenie,

u teba ho nájdem takmer neustále,

aj keď sama z niečím reálne bojuješ,

vždy viem že ty ma motivovať dokážeš,

aj keď som nikdy s tebou nebol,

ľudskú dobrotu som v tebe našiel.

 

 

 

Nikto ma nemôže zachrániť

Vravím si že prečo neustále padám,

neviem že či tomu skutočne rozumiem,

možno nie vždy mi môže niekto pomôcť,

lebo viem že musím s vecami sám bojovať,

niekedy slová nemôžu zmazať dieru v srdci,

kam sme sa to ako ľudstvo dostali,

neustály boj medzi dobrom a zlom,

pozerám sa na to s bezmocným pohľadom,

otázky boli s každej strany položené,

odpovede zostali v skutočnosti nepoznané,

pokušenie niečo zmeniť je v nedohľadne,

človek všetko radšej robí osamote,

akoby neexistovala iná možnosť,

ako sa dá všetko k lepšiemu zmeniť,

úsmev s tváre cítiť iba tak jemne,

oblaky zostúpili zo svojej bežnej pozície,

realita sa zdá niekedy tak krásna,

jediná záchrana sa stáva hudba,

stačí aby všetko čas zahojil,

aby som si všetko uvedomil,

všetko začne dávať zmysel až neskôr,

každý má ten svoj vlastný priestor,

stále verím že existuje správne riešenie,

že príde deň kedy pokoj na zemi bude,

keď ľudia prestanú medzi sebou bojovať,

tak iba takto sa dá vo mne niečo zachrániť,

keď zmizne ten pocit neustálej neistoty,

prestanú byť medzi nami postavené múry,

keď nebudeme na seba neustále žiarliť,

tak si budeme môcť aj viacej veriť,

je krajšie žiť len pre tie maličkosti,

vďaka ktorým vieme že čo je v našom srdci.

 

Ostré hrany

Svet bol pre mňa vždy tým zvláštnym miestom, kde každý každému radil že čo má robiť. Ja som neraz počúval tie najrôznejšie rady ako určité veci nemám robiť a že aký to bude mať skutočný následok. Stále som prakticky dodržiaval určité spoločenské normy ako doteraz bolo možné. Snažil som sa správať tak, aby to určitej skupine ľudí nijakým spôsobom neublížilo. Vedel som že keď niečo urobím, tak sa absolútne tým popálim a že tým nejako ovplyvním svoj život. Nikdy som sa nejako nevyhováral a urobil som všetko čo mi bolo povedané. Nikdy som nejako vnútorne nedokázal rebelovať, len keď som mal niečo robiť samostatne tak to už bolo horšie. Vždy som v rodine nejako vystríhaný aby som si dával pozor a nikdy som to nepovažoval za niečo zlé. Vždy je iné keď človek je v období keď ešte nie je dostatočne uvedomelý a je iné keď človek už je dospelý. Najme keď je človek dospelý, tak si všetky následky života musí odtrpieť sám a príde na to že mu nikto okrem rodiny nepomôže. Že ľudia ktorý by mali stáť pri človeku skrátka zmiznú ako taký tieň. Vedel som že jedine moja rodina sa mi vždy snaží pomôcť aj vtedy keď ja vnútorne nemám silu alebo keď sa vo mne niečo zablokuje. Nie vždy to ľudia reálne poznajú ten pocit, keď zrazu človek dostáva okno. Mne sa to toľkokrát stalo, že som priam nevnímal veci okolo seba. Proste moje myslenie bolo zablokované a diali sa priam veci ktorým som nerozumel.

Vedel som že keď mi niekto povedal že toto a tamto nemám robiť, tak som to skutočne nerobil. Potom vo mne bolo nejako vypestované že keď niečo pokazím, tak to nebudem vedieť opraviť. Zrazu celá tá moja vnútorná sebadôvera išla preč a ukázalo sa že vo svojom vnútri som príliš krehký. Nie vždy to tak bolo, ale vždy som sa snažil na sebe nejaké problémy nedávať najavo. Vždy som sa nejako vnútorne zaťal a povedal som si že budem bojovať napriek tomu, že budem za to niesť následky. Vedel som že každý krok čo urobím, tak tým minimálne ovplyvním svoj život a životy ľudí. Možno nie všetky veci ktoré som vo svojom živote urobil, tak boli správne a niekedy som musel priam oklamať svoju myseľ že to bolo správne. Radšej som vnútorne klamal svoje vlastné myslenie, než som mal klamať ľudí ktorí stoja pri mne. Vždy bolo lepšie sa pozrieť do zrkadla a povedať si že čo sa so mnou skutočne deje. Len som nejakým spôsobom vedel že nesmiem upadnúť na duchu a že musím bojovať zo všetkých síl. Ale nikdy som nepociťoval že mi niečo uberá psychickú energiu. Bol som prakticky úplne bezstarostný človek, ktorý úplne neriešil starosti a vo svojej podstate som bol vnútorne naivný. Nerobil som nejaké rozdiely že komu veriť a komu nie, lebo mi boli ukradnuté nejaké predsudky a to čo každý vravel.

Jediní ľudia čo sa mi v živote vždy snažili pomôcť, tak vždy boli a budú moji rodičia. Snažili sa vždy o to aby som nespadol na tú zlú cestu života, kde nie všetci ľudia sú dobrí. Proste som im vďačný za všetky tie základy čo som počas života dostával, bez nich by som nebol tým kým som. Aj keď som urobil nejaké chyby v živote alebo som sa sklamal vo vzťahoch k ľudom tak stáli pri mne. Nepodceňovali ma ani vtedy keď sa mi niečo nepodarilo, lebo vedeli že všetko si vyžaduje veľa času kým sa to skutočne naučím. Nemožno poprieť že ma určité veci v živote ovplyvnili tak, že som nad nimi začal premýšľať. Vždy keď sa budím s postele, tak stále premýšľam nad tým že čo zmeniť a kam sa reálne posunúť. Sú aj ľudia čo si myslia niečo iné, ale to čo cítim vo vnútri tak sa nedá nijako poprieť. Na ceste životom som stretol veľa ľudí a každý s nich ma viedol na nejakú tú cestu. Niektorí ľudia pri mne zostali a iní ľudia sa vydali na inú cestu životom. Ale vedel som že je súčasť života ktorému musím čeliť a nemôžem predtým zavrieť oči. Skrátka vždy bol život boj s veternými mlynmi. Nikdy som sa nesťažoval že niečo v živote nie je ľahké, ale bral som to súčasť niečoho čo sa má udiať.

Potom prišli tie najdivokejšie obdobia, kedy bola nejaká vnútorná rebélia. Ale nikdy to nebolo až také vážne že by sa to reálne neriešilo. Boli momenty kedy som nebol vnútorne ustálený a diali sa so mnou tie najšialenejšie veci. Nie vždy to všetci vedeli, lebo nejako sa mi všetko odohrávalo v hlave. Proste vždy môj mozog inak vnímal určité podnety a ja som na základe nich konal. Nevedel som mu nijakým spôsobom rozkázať, keď som cítil že bolo potrebné niečo urobiť tak som to urobil. Proste som v daný moment neriešil že či to prinesie nejaké následky. Vždy boli nejaké obavy že sa niečo zlé stane a stále aj sú. Nejde len o kroky čo som musel urobiť samostatne, ale o to že som sa na všetko musel dôkladne pripraviť. Veľa som premýšľal a sám seba uisťoval že či zvládnem veci, ktoré som doteraz ešte ani neskúsil. Nikdy som nerobil veci bez toho, aby som si to dôkladne nepremyslel. Vždy som bol vystríhaný pred tým že aby som si dával pozor na ľudí čo sú okolo mňa a vždy sa pozeral pred seba a aj za seba. Nie vždy bolo ideálne si prežiť určitú časť života a premýšľať nad tým že či veci ktoré som robil boli skutočne správne. Len som zakaždým vedel že nesmiem upadnúť do depresie a úzkosti. Bolo mi jasné že svoj čas by som sa mal naučiť využívať čo najefektívnejšie.

Čím viac vnímam veci okolo seba, tak sa to na mne nejako podpisuje. Nie raz sa mi stalo že som bol v takej depresii, kedy mi nedokázal pomôcť nikto. Boli aj momenty keď som si poplakal a vedel som že ani povzbudivé slová a to že ako bude všetko dobre ma nijako neupokojili. Jedine čo pomáhalo v danom momente, tak bolo buď ticho alebo počúvanie hudby na nič iné som vtedy ani nepomyslel. Niekedy som bol radšej že veci v sebe dusím, než aby sa kvôli nim ľudia trápili. Ale vedel som že pred pravdou sa nedá utiecť a treba jej reálne čeliť, ale klamať tiež nie je najsprávnejšie riešenie. Len som bol vnútorne viac opatrný a viacej som premýšľal nad tým aké slová zvolím, skrátka sa snažím na to dávať pozor. Sú veci s ktorými bojujem aj v súčasnosti a sú veci ktoré boli nad moje možnosti. Stále bojujem z úzkosťami a strachom že čo bude v skutočnosti ďalej. Že či dokážem naplniť očakávania ľudí a že či ich nesklamem. Niekedy sú momenty kedy sa neviem stále usmievať, ale snažím sa usmievať, aby som určité veci vo svojom živote zakryl. Aby som zakryl nejaké tie vnútorné starosti ktorým počas života čelím. Často bojujem zo svojou inakosťou a s tým že ako ma ľudia skutočne vnímajú. Len som sa naučil jednu zásadnú vec že ostré hrany majú určité následky. Som bol v takom stave, že na určité veci v živote som musel prísť sám. Musel som sa zamyslieť nad tým že každé rozhodnutie čo spravím, tak zanechá bolestivé následky. Ale vedel som aj to že nemôžem vždy ísť len po tej vyšliapanej ceste.

Viem každým rokom že pred problémami sa nedá večne utekať a treba im čeliť. Niekedy si treba prejsť aj tým najťažším aby sme si uvedomili že to najlepšie nás čaká na konci. Niekedy nie je poriadne ani na výber a treba brať život taký aký je zo všetkými stránkami. Ja som sa to postupne tak brať a vždy si povedať vetu že všetko zlé je na niečo dobré. Niekedy zažívam aj stresové situácie ktorým sa neviem vyhnúť, niekedy sa bojím že sa niečo zlé udeje alebo že sa stane niečo za čo v skutočnosti nemôžem. Skrátka ten pocit viny sa stáva tým najsilnejším faktorom v spoločnosti a potom si človek myslí že môže za veci ktoré ani neurobil a nespôsobil. Priam som mal aj stavy, kedy sa vo mne niečo zablokovalo a nedokázal napísať ani riadok. Keď som najviac chcel, tak mi proste môj mozog povedal že toto nebudem robiť. Potom prišiel silný impulz a následne na to sa stalo znova to isté. Niekedy som cítil že som bol vnútorne úplne rozpoložený. Skrátka boli momenty kedy som to proste chcel vzdať, doslova tak že mi ľudia písali aby som neprestal písať aj keď už to nejde tak ľahko ako na začiatku. Po večeroch premýšľam nad témou a nad tým že či vôbec ľudí dokážem osloviť.  Doslova priam až sa musím nadýchnuť, preglgnúť a bez ohľadu na to ako sa niekedy vnútorne cítim. Neskôr si poviem že som rád za to, že som tu a že môžem robiť radosť ľudom. Lebo verím že nejako dokážem dať ľudom určitú nádej aj napriek tomu že ten život nemajú vždy ideálny.

Milujem svoj život aj keď nie vždy to dám najavo každému. Usmievam sa aj napriek vedomiu že mi nie je vždy do smiechu. Robím chyby a nemám problém ich nejakým spôsobom napraviť aj keď to nejde vždy ľahko. Stále padám a ešte viac sa snažím zdvihnúť zo zeme ako sa mi najlepšie dá. Idem ďalej napriek všetkým prekážkam a skúsenostiam čo vo svojom živote reálne mám. Možno vo svojom živote nedokážem určité veci pochopiť, ale to neznamená že ma treba odpisať a myslieť si o mne že som nevnímavý a hlúpy. Lebo človek vníma všetky slová ktoré mu ľudia skutočne povedia a vníma aj tú psychickú bolesť. Vnímam všetky veci okolo seba, ale čoraz viac viem že všetko sa deje kvôli nejakému dôvodu. Ale určite vo svojom živote určité veci neľutujem a viem že sa tie veci mali stať, lebo keby sa nestali tak sa nikam neposuniem. Medzi dobrom a zlom je len veľmi tenká čiara a je veľmi dôležité do toho nespadnúť. Ja často premýšľam že aké je to stáť na tej správnej strane, kde je pravda dôležitejšia než všetky použité klamstvá. Vo svojom vnútri sa vždy snažím byť mierny a miestami aj neutrálny, aby som nerobil nejaké spoločenské rozdiely. Lebo na rozdieloch celý náš život stojí a zároveň padá. Ale som vďačný za veci čo som si dokázal prežiť a povedať si že všetko čo bolo najťažšie mám za sebou. Každým rokom viem že mi chcú ľudia len dobre a čoraz viac sa utvrdzujem v tom že všetko čo sa v živote udialo bolo nakoniec správne.

Napoly správny

Keď si spomeniem na určité fázy môjho detstva a na to ako som kedysi premýšľal tak je všetko iné. Niekedy cítim že všetky veci čo som robil, tak boli len s polovice správne a niekedy som chcel radšej utiecť pred osudom. Kedysi som bol v takej fáze kedy som veci okolo seba až tak nedusil a neriešil. Bol som taký netypický extrovert, robil som rôzne srandy a dokázal som vždy rozveseliť ľudí. Nevravím že to nedokážem aj teraz, len viem že treba voliť tie najsprávnejšie slová, aby som niekomu neublížil. Vravím si že ako chlapec som si prežil zaujímavé veci, kedy som si nemyslel že ma to nejakým spôsobom ovplyvní. Nikdy som nepremýšľal nad tým že aké je to mať depresiu, lebo som ešte nebol v tej fáze dospelosti kedy si človek všetkým prejde. Som bol len človek čo si väčšiu časť života prežil či v rámci školy alebo v rámci rodiny. Ale napriek všetkému to považujem za to najlepšie obdobie, ktoré mi tak veľa dalo a vtedy sa človek nikam tak neplašil. Všetko som mal viacej pod kontrolou a nikdy som to nejako hlbšie neanalyzoval, len som sa snažil nejakou cestou kráčať.

Neskôr sa môj život premietol do určitých vecí a neuvedomoval som si že prečo to robím. Len som bol proste neskúsené dieťa, neskôr som poznal školskú lásku. Najprv na materskej škole a neskôr na špeciálnej základnej škole, ale nejako vždy som cítil že je to jednostranná záležitosť. Vnútorne som cítil že nie som nejako pripravený na lásku, lebo som vedel že najprv bolo potrebnejšie doštudovať. Aj keď ma vždy vnútorne keď niekomu na mne záležalo a nemusel som mať nejaké obavy zo života. Dá sa povedať že veľkú časť života si prežije buď s rodinou alebo za školskými lavicami. Ale tie najkrajšie veci mi dali moji rodičia a doteraz mi to dávajú v ešte väčšej miere. Pamätám si že tie hodnoty boli úplne iné, každý sa dokázal tešiť aj z mála. Dokázal vo svojom živote viacej spomaliť a uvedomiť si svoju vlastnú cenu. Moja cesta životom bola plná prekážok, kedy som musel určité veci absolvovať aby som sa dokázal posunúť niekam ďalej. Nie vždy považujem svoj život za výhru alebo prehru, lebo v skutočnosti je to veľmi silná patová situácia.  Vedel som jedno že som si pamätal texty pesničiek a že vždy ako išla dobrá pesnička, tak som si pustil televízor alebo magnetofón. Prakticky mi od malička bolo blízke počúvanie hudby a vtedy som začal vnímať všetky tie informácie okolo seba.

Prežil som si aj určité obdobie ako keď ľudia majú pubertu a búria sa v nich hormóny. Neskôr som začal mať obdobie kedy som mal nejakého človeka za obľúbeného a to malo začalo nejako ovplyvňovať. Bol som niekedy zaľúbený do jednej skvelej učiteľky, ale vedel že nič viac ako platonická láska to nebude. Vôbec nevedela že som to tak cítil, ale aj tak som ju nikdy neprestal mať rád. Celkovo som mal veľmi rád svoj kolektív aj keď to tam nebolo vždy ideálne. Niekedy sa diali veci ktorým som úplne nerozumel, ale aj napriek som bol obľúbený a mali sme sa navzájom radi. Ja som niekedy bol optimista a miestami aj pesimista, vnútorne som hľadal svoju vlastnú tvár. Bol miestami ten uletený blázon o ktorom každý človek že niečo urobí. Či som hovoril nejaké úderné hlášky, perličky a vedel som že všetko čo bolo vyslovené tak nebolo myslené zle. Len ja som si to vôbec neuvedomoval, že to dokáže ľudí rozosmiať aj napriek tomu že som bol v niečom iný. Moja myseľ bola ako jeden veľký kráter a všetko odtiaľ išlo von. Moje detské časy boli iné ako boli tie dospelácke a odlišovali sa tým že som začal inak zmýšľať. Skrátka som nevedel pred tým nejako utiecť a musel som tomu čeliť. Nepremýšľal som ešte nad tým že či určité životné rozhodnutia budú správne, lebo som ešte nebol dospelý a nepochopil by som to.

Neviem kedy prišiel moment, kedy som začal na sebe badať že som introvert. Aj keď som mal vždy ten svoj vlastný svet, ale nedusil som veci v sebe. Čím som bol starší tak som si začal viac uvedomovať že niektoré veci sa samé nespravia a že niekedy musím aj ja sám zabojovať aby bolo lepšie. Potom sa k tomu všetkému začali pridružovať rôzne problémy ako depresie, čudné myšlienky a vnútorne som sa cítil zle. Áno môžem to priznať že niekedy som premýšľal nad tým že či ten môj život má nejaký zmysel. Niekedy som bol v takom psychickom stave že som uvažoval ako to všetko vzdať. Najme som to tak začal cítiť, keď som mal svoj prvý skutočný vzťah s babou, kde sa zdalo že to môže byť úplne ideálne. Ale pravdepodobne to tak nebolo, lebo aj napriek tomu že sme zostali priatelia, tak postupne sa aj celé priateľstvo rozpadlo. Postupne som mal ťažké depresie, ktoré som mal pocit že sa nikdy nezmieria. Potom som hľadal nejaký vnútorný únik zo sveta ktorý nebol vždy najľahší. Počúval som rôznu hudbu aby som všetky tie pocity v sebe zmiernil. Bolo to lepšie než akékoľvek tabletky ktoré človek kúpi niekde v lekárni a vedel som že sa vnútorne upokojím.  Postupne sa všetko začalo zmierňovať keď som spoznal svoje druhé dievča a zrazu tie depresie začali miznúť. Moja myseľ v tom najťažšom momente bola úplne rozdrvená a vedel som že čas všetky rany zahojí a skutočne ich zahojil. Všetko zmizlo tak že som mal pocit, že sa stal zo mňa v danom momente iný človek.

Až v dospelosti som začal chápať že všetky veci čo spravím tak za ne ponesiem následky. Každá fáza života bola niečím zaujímavá a v niečom bola aj komplikovaná. Zaujímavá bola v tom že sa za každým spoznával ľudí a komplikovaná že keď sa nejaké veci v mojom živote udiali, tak som sa s nimi musel vyrovnať sám. Dokázal som to a bez nejakých výhovoriek že sa to nedá a že to nejde. Keď som bol dieťa, tak som to nechápal a keď som dospelák tak som to začal chápať. Bolo aj obdobie kedy som vnútorne bojoval sám zo sebou a s tým čo sa dialo v mojom vnútri. Niekedy moje srdce bolo v tomto silnejšie než môj vlastný rozum, doslova to bol boj z mojimi vlastnými démonmi. Každý takú situáciu raz zažil a uvedomil si že nie všetko sa dá robiť podľa vzorca. Ale keď sa niečo vo mne dialo nejaká tá zmena, tak pri mne vždy stáli moji rodičia a snažili sa ma nejako upokojiť že všetko nejakým spôsobom zvládnem aj keď som tomu sám neveril. Neraz ma dokázali potešiť rôzne zážitky ako koncerty, nejaké cesty na nezvyčajné miesta a spoznávanie nových priateľov. Viem že som to pravdepodobne nedal na sebe poznať, ale nejako som to vnútorne cítil a neboli potrebné k tomu žiadne slová. Ale viem že som nikdy nemal s nikým konflikt a viem že ani nebudem lebo som vo vnútri voči tomu obrnený. Viem že nie je správne si míňať energiu na nesprávne veci a že sa treba pohnúť ďalej.

Už ako mi pribúdajú roky, tak si uvedomujem svoje priority a že musím niečo robiť. Ale robiť to činmi a nie nejakými slovami ktoré v skutočnosti nič neznamenajú. Som vďačný za moment, kedy som dokázal nájsť sám seba a byť viacej realistom. Lebo tento svet potrebuje aby ľudia sa na veci pozerali reálne a nie povrchne. Čoraz viac cítim že žijeme v strašne hektickej dobe ktorá je plná informácii, ktoré sú niekedy nepravdivé. Zabúdame používať kritické myslenie a potom sa čudujeme že koľko ľudí nás predčí svojimi skúsenosťami. Potom je nám určované že čomu máme veriť a najme komu. Ale viem že všetky veci ktoré sa udiali, tak neľutujem a som rád že sa stali. Niekedy sa mi stane že sú veci ktoré som neurobil správne a samozrejme ma to mrzí. Viem že nie vždy som najdokonalejší človek a viem sa mýliť tak ako veľká časť ľudí na svete. Ale viem že keby sa nemýlim a keby som dokonalý, tak by bol môj život veľmi nudný a jednotvárny. Práve toto si uvedomujem že jednotvárnosť v tomto svete nemá absolútne žiadne miesto a že treba bojovať aj napriek tomu koľkokrát sa niekedy chceme vzdať. U mňa sa to tiež aj v súčasnosti deje niekedy mám úzkosti a pre mňa je dôležité neupadnúť do depresie. Niekedy sa stane že sa zbytočne zostresujem a vtedy viem že sa v mojom tele začnú diať úplne divné veci, ktoré neviem ovplyvniť. Len viem že mi začne byť zle a v danom momente sa mi stiahne žalúdok. Ale všetko ostatné sa snažím zvládnuť kvôli mojej rodine a zopár priateľom, lebo tí ľudia sú veľkou súčasťou života a bez nich by som určité veci nikdy nedal. Bez ich lásky a trpezlivosti by som stále niekde na mieste a nedokázal by som vôbec bojovať.

Niekedy v mojom živote nastal taký bod, kedy som začal premýšľať nad tým že veci robím len s polovice správne. Že niečo sa v mojom živote podarí viac a niečo menej. Ale čoraz viac to vnímam ako pozitívnu skúsenosť ktorá ma v živote niekam posunula a že to tým správnym smerom. Len jediný ľudský faktor ktorý by bolo správne vedieť, tak by bolo najlepšie viac v sebe nájsť tú sebadôveru. Ale nejako vnútorne cítim že sa dostanem do bodu, kedy všetko bude úplne ideálne a dokonalé. Len si to vyžaduje strašne veľa času a nič sa neudeje bez nejakej tej správnej obety. Raz príde deň kedy si poviem že som úplne spokojný a že už nebudem musieť nič riešiť. Len spomalím svoje tempo a začnem si viac vážiť času ktorý v skutočnosti mám. S odstupom času si vravím že ako som sa dostal ďaleko a že teraz to nesmiem vzdať aj napriek tomu že niekedy také momenty mám a neviem to ovplyvniť. Viem že všetko je vo mne a musím sa s tým naučiť žiť. Nemám skrátka na výber len jedinou možnosťou je každému ukázať že dokážem všetko okolo seba aj nie vždy je to ľahké. Aj keď niekedy v sebe zmätok ktorému nedokážem úplne porozumieť ale snažím sa to všetko zvládnuť. Skrátka že musím vstúpiť na štart a všetko dotiahnuť do úplného záveru. Viem že nemôžem pred všetkými vecami zatvárať dvere napriek tomu že mám svoj svet. Svet v ktorom premýšľam nad každým slovom, ale zároveň som za ten svet vďačný, lebo ma v ňom ľudia naučili byť lepším človekom.

 

Jedno ďalšie svetlo

Keď sa svet neustále mení,

prečo sa v jednom momente všetko zmení,

niekedy človek tie dôvody vôbec nepozná,

že prečo ten čas nám pomedzi prsty uteká,

smejeme sa tak strašne málo,

pre temnotu v srdci nevidíme svetlo,

máme pocit že nikdy v nás nič nezomrie,

ale zomiera to v nás kým ešte žijeme,

pocit že nás niekto má rád netreba ignorovať,

lebo neskôr budeme v tomto boji sami stáť,

nie vždy život býva skutočne fér,

všetci hľadajú ten svoj vlastný priestor,

raz príde deň kedy musíme zo sveta odísť,

v momente kedy sme svoju misiu dokázali naplniť,

ale je veľa vecí kvôli ktorým to ešte má zmysel,

veriť že každý našiel to čo skutočne hľadal,

aj keď sa zdá že svet môže byť peklo,

ale netreba prestať v ľuďoch hľadať to dobro,

vždy existuje svetlo na konci tunela,

smrť ľudí sa vždy dotkne ľudského srdca,

u každého sa raz skončí to trápenie,

jediné svetlo bude len tam hore,

ale kým máme čas tak sa snažme žiť,

v tomto zložitom svete nejako sa naučme prežiť,

keď sa zdá že je všetko beznádejné,

treba veriť že všetko raz bude dobré,

aj keď nás veľa vecí niekedy hnevá,

verme že naša budúcnosť bude svetlá,

viac svetla treba do tej našej duše,

veriť že smútok s tváre navždy zmizne,

všímajme si určité životné fakty,

že iní ľudia majú oveľa horšie osudy,

každý nájde vo svojom živote svetlo,

tam kde je rajom samotné nebo.

 

 

 

 

Čínsky prezident dá miliardy dolárov na novú Hodvábnu cestu

Lídri z 29 krajín sveta sa zúčastňujú dvojdňovej konferencie v Pekingu. Nechýbajú ani ruský prezident Vladimir Putin.

Čína je odhodlaná poskytnúť desiatky miliárd dolárov na projekty súvisiace s budovaním infraštruktúry, ktorá spojí Čínu s Áziou, Európou a Afrikou. Vyhlásil to dnes v Pekingu čínsky prezident Si Ťin-pching v rámci svojho prejavu na slávnostnom otvorení fóra o “novej hodvábnej ceste” – One Belt, One Road. Tá sa týka užšej spolupráce jednotlivých svetadielov v oblasti obchodu.

Podľa agentúry Reuters, je Si Ťin-pching ochotný investovať do svojho ambiciózneho plánu zahraničnej politiky 124 miliárd dolárov (približne 113 miliárd eur). Dodal, že všetci sú vítaní pripojiť sa k jeho iniciatíve, ktorá podľa neho vytvorí “cestu k mieru a prosperite vo svete”.

Lídri z 29 krajín sveta sa zúčastňujú dvojdňovej konferencie v Pekingu. Nechýbajú ani ruský prezident Vladimir Putin či jeho turecký náprotivok Recep Tayyip Erdogan, ktorí tiež vystúpia počas otváracieho ceremoniálu.

USA na fóre zastupuje delegácia vedená Mattom Pottingerom, poradcom prezidenta Donalda Trumpa a riaditeľom pre východnú Áziu v Národnej bezpečnostnej rade (NSC).

zdroj: aktuality.sk