Archív pre november 2012

Moje pocity opísané vnútrom: ako vnímam hudobnú scénu, Lanu Del Rey, svoj život, svojich priateľov, pády, úspechy, radosti, starosti, najväčší strach, najväčší fenomén atď…

23. novembra 2012

Je ťažké každú jednu chvíľu opisovať o živote každý jeden článok. Nie je to jednoduché, udeje sa veľa nepredvídaných situácii ktoré v podstate akoby rozhodovali o tom čo sa stane. Neraz môj život je akoby spleť všetkých doterajších riešení problémov a neustálych rozhodnutí. Aj keď viem že s koľkých vecí mám skutočne zmiešané pocity a neraz sa sám bojím o tom hovoriť. Možno nemám na to odvahu, možno potrebujem aby ma niekto postrčil a už by to išlo.

Z mojim životom neraz súvisi aj toľko pádov na tvár, že ich mám problém spočítať na prstom jednej ruky. Neraz si spomeniem na to, že koľko vecí sa mi nepodarilo dotiahnúť do dokonalosti a čo mi v skutočnosti nevyšlo. Určite sa mi neraz veľa ľudí vysmialo do tváre a mal som čo robiť aby som sa skutočne postavil na nohy. Nebolo to ľahké, stále bolo niečo v čom som mal určité okno. Niekedy to trvá aj dlhšiu dobu. Ale raz to prehrmí.

Neraz z mojim životom súvisi aj niekoľko starostí ktoré mám na svojich pleciach a ktoré dennodenne riešim. Neriešim iba vlastné problémy ale neraz sa snažím aj iným pomôcť. Občas aj iný mi pomôžu čo si naozaj cením. Niekedy je tých starostí príliš veľa a neraz potrebujem od všetkého úplne vypnúť a dať všetkému stop. Proste inak to už nebude a nezmením to.

Je ťažké opisovať čoho sa človek bojí. Každý ten strach má ukorenený vo svojom srdci. Ja sa bojím viacmenej toho že sklamem ľudí ktorých mám rád. Bojím sa samozrejme smrti a toho že sa môj život zrazu skončí a že vyhasnem. Človek sám o sebe by nikdy nemal dávať najavo svoj strach, lebo akurát ukáže že nie je dosť silný, aby dokázal s ním skutočne bojovať.

Ako vnímam hudobnú scénu?  Že je veľmi rôznorodá a že sú v nej veľké talenty ktoré skutočne niečo dokážu nielen v hip-hope ale aj v popovej a rockovej scéne. Za tú hip-hopovú scénu tých mien a skupín je viac určite by som vyzdvihol mená ako Majself, Plexo, Separ, Kali, Parazitt, Ligo, Krpec a skupiny Impulz, Dramatikz, celé Gramo Rokkaz atď.  Z popovej scény a rockovej scény by som spomenul mená Jana Kirschner, Misha, Tina,  Zdenka Predná, Peter Cmorík, Mária Čírová, Horkýže slíže, Konflikt, Plus Mínus, Desmod, No Name, Nocadeň, Polemic, Peha, Komajota, Smola a Hrušky.

Mnoho ľudí prekvapí koho považujem za najväčší fenomén dnešnej doby. Ale pre mňa je to Lana Del Rey. Aj keď má jemne provokatívne texty a jej hudba je viacmenej melacholická ale ma baví. Baví ma na nej aj to že v súčasnej dobe kde je všetko pomaly už trendom tak Lana si ide priam inou cestou než iné speváčky. Je proste sama sebou a na nič sa nehrá. Jej pesničky sú o láske, smútku a melachólii aj napriek všetkému je pre mňa fenoménom.

Najväčším úspechom pre mňa je neustále prekonávať nové a nové výzvy. Aj keď koľko krát sa mi do koľkých vecí skutočne nechce. Teší ma keď sa mi niečo podarí hoc aj nejaká maličkosť je jedno čo to vlastne bude. Pre mňa je každá vec doslova úspechom. V jeden deň som sa rozhodol že začnem súťažiť som si myslel že sa mi nepodarí niečo vyhrať. Začal som vyhrávať cdčká skoro v každom rádiu a neskôr som si uvedomil že som si v podstate dopĺňal diskografiu. Teraz ich môže byť cez 20. A ešte väčším úspechom bolo že som sa učil stále nové veci.

Veľa vecí je mojou radosťou až si to neraz neuvedomujem. Neraz mi spraví radosť keď sa mi niečo podarí po prípade keď sa niečo podarí mojim blízkym a priateľom ktorých mám rád. Teraz takou mojou radosťou ktorá ma napĺňa je natáčať gameplaye na rôzne hry. Baví ma to, lebo to robím vo voľnom čase. Samozrejme aj samotný blog robím vo svojom voľnom čase a napĺňa ma to.

V poslednej dobe sa stretávam z rôznymi ľudmi. Snažím sa neustále rozoznávať kto je priateľ a kto nie je priateľom. Ja vnímam priateľov ako dôležitú časť nielen môjho života ale aj života ostatných ľudí. Neporovnávam to a každého človeka sa snažím mať rovnako rád. Ja som vďačný za každého jedného človeka čo mi nejako pomohol. Ja som sa viacmenej stretol iba s tými čo mi podali pomocnú ruku. Mňa každý priateľ v niečom zmení že si nejakú jeho vlastnosť zoberiem a snažím sa ju používať. Ja si myslím, že ak sa človek správa k druhým ľudom dobre, tak aj oni sa k nemu budú správať z úctou a pokorou. Myslím, že neraz mám priateľov ktorý naozaj stoja pri mne a najme vtedy keď ich skutočne potrebujem.

Reklamy

Dôkaz lásky

20. novembra 2012

Začal by som tým že toto bude hádam prvý článok ktorý sa netýka mňa. Netýka sa celkovo toho, čoho sa držím v článkoch. Aspoň na chvíľku som si povedal že trošku odbočím od zavedeného systému na blogu a poskytnem ľuďom niečo iné než to čo ponúkam doteraz. Vlastne chcel by som nielen písať o tom čo cítim ale aj o nejakých ľudských príbehoch, teda nepovažujte za zlé ak miestami čerpám z novín, internetu a podobne.

Dneska som podľa dnešného momentu sa stal najväčší empatik. Som hádal príbeh ktorý bol v časopise volalo sa to Dôkaz lásky že ako sa zachová Eva, ten príbeh bol prakticky o nej. Bolo ráno a ona mala narodeniny, jej otec prišiel skôr domov a sa ho pýta že prečo je tak skoro doma. Vraví jej že prišiel len na skok že má schôdzku. Eva sa ho pýta, že či nevie aký je pre ňu tento deň výnimočný.

Mala narodeniny. Ospravedlňoval sa jej že zabudol na jej narodeniny a že jej kúpi MP3 prehrávač, ale povedala mu že dodatočné darčeky nechce. Odišla zo svojim trápením a s tým že jej otec nemá na ňu čas. Išla sama ulicou a stretla kamarátky. Opísala im čo sa udialo u nej doma, že sa moc nezhodla z otcom a že nechce od neho dodatočné dary.

Kamarátky jej vnukli nápad že či by nemohla ten prehrávač ukradnúť. Eva zo začiatku nechcela do toho vôbec ísť. Ale naponok do toho išla. Eva prišla do obchodu z elektronikou a videla MP3 prehrávač. Snažila sa nenápadne prejsť na miesto kde bol vlastne položený. Opatrne načiahla a chytila kabelku a prehrávač si nenápadne zobrala.

Nakoniec sa vytratila z obchodu a opisovala kamarátkam ako vstúpila do obchodu. Hovorí že ukradnúť prehrávač bolo ľahké ako facka. Nikto ju prakticky neodhalil a kradla iba preto, lebo pocit že ignoruje jej vlastný otec bol miestami až desivý.

Eva v jedeň deň sa chcela uzmieriť zo svojim otcom a chcela zabudnúť na to, že jej otec zabudol na jej vlastné narodeniny. Tak mu zavolala na znak uzmierenia a pozvala ho do kina. Čakala na neho a strašne dlho. Samozrejme jej otec meškal a Eva samozrejme bola z neho sklamaná. Cítila vo svojom vnútri že ju nikto nemá rád a že na nej nikomu nezáleží.

V jeden deň išla do jedného butiku. Videla jedno tričko ktoré ju zaujalo. Hovorila si v duchu že keď sa jej jedna krádež prepiekla, že aj sa prepečie druhá krádež ale bol tam malý háčik. Skúšala do kabelky si dať aj tričko presne tak nenápadne ako MP3 prehrávač. Len ju videl predavač a sa jej spýtal že čo má v kabelke a hovorí že tam má tričko a že ho chcela zaplatiť.

Predavač jej to neuveril a hovoril že na ňu zavolá políciu a Eva hovorí že prečo práve políciu. Nakoniec zavolal jej otcovi že sa snažila ukradnúť tričko a samozrejme potom prišiel za ňou otec a potom začalo, to bolo aj za ten prehrávač. Začal ten nekonečný výsluch že prečo sa snažila ukradnúť to tričko a podobne. Nakoniec jej udelil trest teda verejnoprospešných prác v domove dôchodcov.

Eva nastúpila na verejnoprospešné práce a videla tam nejakú staršiu pani. Volala sa Jára samozrejme sa jej pýta že prečo je práve v domove dôchodcov. Opisuje jej že čo urobila a že s toho je neštastná. Samozrejme sa potom tete stratila mačka a potom ju našiel mladý chalan Lukáš, ktorý si ku Eve prisadol s ktorou sa dal neskôr samozrejme dokopy.

Lukáš z Evou išli niekam preč do nejakého obchodíku kde jej skúšal okuliare a potom zrazu celý domov dôchodcov bol hore nohami, lebo tete zmizol prsteň čo mala na ruke, hovorila Eve že ak ho má ona tak na ňu zavolá políciu a Eva sa bráni že ona ten prsteň neukradla, ale nikto jej neverí. Samozrejme sa do toho zamotá jej otec ktorý jej stále neverí a myslí si že je zlodejka.

Ale neskôr sa samozrejme prsteň našiel. Bol v mieste kde sa dáva prádlo. Jediný kto veril Eve bol Lukáš až sa samozrejme neskôr pobozkali. Neskôr sa jej aj otec ospravedlní že ho mrzelo, že na ňu nemal čas a vysvetlila mu dôvod prečo kradla že ju k tomu donútilo chovanie jej otca, ináč by nikdy nekradla. Samozrejme jej sľúbil že všetko čo s ňou zameškal tak dobehnú a spravia hrubú čiaru a pôjdu ďalej životom. Neskôr si samozrejme dcéra s otcom všetko vynahradili. Dôkaz lásky by mal byť o tom že tomu druhému človeku na nás záleží a kto nám je oporou v tomto prípade to bolo v príbehu Evy.

Sebadeštrukcia

8. novembra 2012

Je šťastie, to, čo v nás vyvoláva dojem, že nám už nič nechýba? Poznáte ten pocit? Pýtate sa sami seba, ,,potrebujem ešte niečo?” , ,,Je ešte niečo čo by ma mohlo spraviť šťastnejším?”. A odpoveď je jednoznačne NIE. Všetko ostatné nám pripadá ako malichernosti a zbytočnosti, nad ktorými si netreba lámať hlavu. No presne v tomto okamihu sa ma vždy zmocní aj pocit úzkosti…
S otázkou či mi ešte niečo ku šťastiu chýba a so zápornou odpoveďou vo mne zároveň vzbĺkne neuveriteľný strach, dokedy mi to všetko vydrží, ako dlho to potrvá. Vlastne sa zo mňa stane paranoik, ktorý už-už čaká nejakú tu pohromu, ktorá všetky ilúzie o šťastí zrúca ako domček z karát a zase sa môžem odznovu opäť všemožne snažiť dosiahnúť tých slastných pár minút absolútnej pohody a vyrovnanosti.
A ak nepríde pohroma? Čo ak moju dosiahnutú nirvánu nezničí žiaden vonkajší faktor? Čo ak si ju naruším sám mojím skeptizmom a paranoiou?
Prečo mám sklony sebadeštrukcie, keď hľadám problémy tam, kde nie sú, akonáhle sa mi zdá, že som šťastný? Sám si narúšam moju harmóniu, sám robím činy, ktoré sa obrátia proti mne, ktoré koniec koncov určite neskôr oľutujem, keď už budem na úplnom dne a budem zdeptane spomínať na tie časy, keď mi bolo krásne…
Potom depkačím, zúfam si, až mi niekto z mojich najbližších otvorí oči, povie ,,človeče spamätaj sa! “, v týchto ťažkých časoch poznám tých ozajstných priateľov, ktorí budú pri mne, podržia ma, prípadne mi vynadajú a budú krutí len preto, lebo im na mne záleží a chcú mi KONEČNE otvoriť oči.
Niekedy milé slovo nepomáha, vtedy treba byť prísny a neúprosný, keď je niekto na samom dne, ťažko sa mu rozoznáva dobro od zla.
Teraz nastane ten zlom, zdvihnem hlavu a pomaly, opatrne sa postavím na nohy, nikomu v tejto fáze nedôverujem, viem že veľmi ľahko môžem zase spadnúť a vstávalo by sa mi o to ťažšie.
Keď už stojím na rovných, vystretých nohách, vzpriamená, ostáva mi už len posledná časť: hrdo vztýčiť hlavu a pozrieť sa sebavedomo pred seba, všetkým priamo do očí, ukázať im že tu stojím pred nimi silnejši, ako nikdy pred tým a pripravený čeliť prekážkam a zapojiť sa znovu do toho nekonečného iracionálneho kruhu honby za šťastím.