Archív pre marec 2018

Prekročiť čiaru

29. marca 2018

Každý človek má pozná už určitú dobu a vie že ako to niekedy v živote mám. Niekedy sa smejem a inokedy sa zamýšľam nad svetom a nad spoločnosťou. Často túžim poznať odpovede a uvedomujem si že tie odpovede prídu nejakým spôsobom samé. Prežil som si toľko vecí že ma vnútorne zmenili a nikdy to nebolo iné. Vždy keď som si povedal že niečo vnútorne zmením, tak sa niečo začalo diať. Ale neskôr aj keď som sa vnútorne snažil zmýšľať pozitívne, ale neskôr to skončilo na úplne mŕtvom bode. Mal som vnútorne pocit že sa nemám kam posunúť a že nemám čo ľudom ponúknuť. Veľa ľudí ma ovplyvnilo a zmenili vo mne veci čo som v skutočnosti nedokázal zmeniť ja sám, len kvôli vnútorným obavám a tomu že sa mi možno niekto bude smiať. Vždy bolo pre mňa ťažšie vyjadriť svoje vnútorné pocity čo v sebe cítim a stále sa to nemení. Pravdepodobne to tak má byť a malo ma to pripraviť na niečo lepšie čo ma motivuje bojovať. Viem že sa kvôli každému človeku túžim čo najviac rozdať a na ničom inom mi v živote nezáleží, len aby som nikdy nemusel poznať tie zlé veci. Aby som viac dokázal poznať pozitívne hodnoty a ľudí čo ma v mojom živote dokážu posunúť vpred, ktorí mi ukážu že dobro stále existuje. Len som pravdepodobne poznal príliš napätia a príliš riešil čo nedokážem nijakým spôsobom zmeniť. Nikdy neprestanem mať zmysel pre realizmus, ale viem že všetkému vo svojom živote sa budem snažiť dať šancu a prípadne zvažovať určité možnosti.

Čoraz viac si uvedomujem že ten ľudský úsmev je oveľa dôležitejší ako predsudky ľudí čo ma nepoznajú. Že je dôležitejšie načúvať ľudom čo to v živote myslia dobre, než načúvať ľudom čo môžu mať v sebe negatívnu energiu a prenášajú ju do spoločnosti. Ja sám si uvedomujem že sa snažím akýmkoľvek konfliktom vyhýbať a budem to robiť dokým žijem tento vzduch medzi ľuďmi. Prekročím tú čiaru života a za všetkým sa budem snažiť zavrieť dvere, lebo viem že ten vnútorný kľud potrebuje každý jeden človek. Každý potrebuje mať v sebe ľudskosť a pokoru s ktorou prekoná každú jednu prekážku. Viem že napriek všetkému sa nesťažujem a ani sa nesnažím niečo posudzovať, lebo viem že by som sa nikde nedostal. Často si veľká časť ľudí určité veci necháva pre seba a ja to tak cítim rovnako, lebo viem že vďaka úprimnosti by ma nikto v živote nedokázal mať rád. Lebo v danom momente by som zostal úplne sám a nebol by tu nikto kto by mi dokázal pomôcť. Ak sa niečo vo mne najviac zmenilo, tak som opatrný v tom čo cítim a viac uvažujem nad svojimi myšlienkami. Viac premýšľam že či to človeku okolo mňa buď pomôže alebo mu to reálne ublíži. Len ja túžim z každým človekom vychádzať dobre a s nikým nemám chuť bojovať. Nemám chuť sa hádať a budem sa snažiť nedopustiť aby ma ktokoľvek dostal do konfliktnej situácie. Budem všetko riešiť pokojne ako doteraz a viem že ani teraz to iné nebude.

Každá fáza života pre mňa niečo znamená a ma niekde posunula. Viac som začal chápať ľudí a vedieť že moja rodina je tým najsvetlejším svetlom v tejto dobe. Že sú aj ľudia kvôli ktorým som dokázal doceniť veci, ktoré som predtým doceniť nedokázal. Viac som si začal uvedomovať že najpodstatnejšie je mať pokoj v duši a stretávať pozitívnych ľudí čo sú sami sebou. Niekedy sa zamyslím nad tým všetkým a poviem si že som rád, že žijem. Napriek všetkým veciam v živote som rád že v sebe dokážem nájsť tú vnútornú silu ísť ďalej. Niekedy sa mi stane že múza vôbec nekopne a že tá motivácia na písanie nie je vždy. Viem že pri písaní mi ticho vôbec nedokáže pomôcť ako napríklad dokáže iným pomôcť. Skrátka si vypočujem určitú pesničku a potom začnem premýšľať nad textom. Neskôr dospejem k tomu že daný text čo som počul v pesničke by dokázal sedieť ako nadpis a že všetky myšlienky by som napísal s vlastného pohľadu. Často sú veci ktoré by som rád v živote dokončil, ale musím vnútorne sám uznať že či sa k tomu dokážem dokopať.

Môj život je tou čiarou ktorú musím zakaždým prekročiť aby som niečo dokázal. Aby som sa vnútorne nikdy nedokázal zosypať a nikdy neupadol do depresie. Naučil som sa že musím vo svojom živote dať každému lásku bez rozdielu a nájsť v každom len to dobré. Lebo keď každému dám zo seba to dobré, tak viem že sa mi to v živote skutočne vráti. Viem že nájde aspoň jeden človek ktorý dokáže oceniť moje myšlienky a že sa ma nikdy nebude snažiť vysmiať. Pre niektorých ľudí sú ľudia čo sa snažia zmýšľať pozitívne bláznami, ale radšej sa snažím veriť že v živote si každý zaslúži len to najlepšie. Neprestanem veriť napriek tomu že možno sa nájde moment, keby sa nezhodnem úplne zo všetkými. Budem sa snažiť nikdy neklamať a pristupovať ku každému človeku korektne, ale viem že budú situácie ktorým nedokážem úplne zabrániť. Budú situácie kedy budem mať slabší deň a sa mi niečo úplne nevydarí s čím sa veľká časť ľudí bude musieť zmieriť. Raz prídu také dni, ale viem že tie dni prekonám a na každého sa s radosťou dokážem usmiať. Lebo tomu začínam veriť a verím že všetko sa len v dobré obráti. Pre mňa mať ten zdravý optimizmus je vždy dôležité lebo sa vďaka tomu posúvam ďalej.

Vďaka určitým ľudom v živote som sa naučil viac si vážiť sám seba a viac si vážiť tie skutočné hodnoty. Viac si vážim každú sekundu svojho života čo mám a som za to vďačný. V poslednom období sa mi dostáva toľko lásky a radosti ako som ani nečakal že sa mi bude dakedy dostávať. Pamätám si ako som to kedysi bral ako niečo samozrejmé a popri tom je láska tým najkrajším citom čo mi môže niekto dať. To ani nemusí byť človek zaľúbený aby tú lásku okolo seba skutočne cítil. Ja tú lásku cítim a ja budem pri každom človeku vo svojom živote stáť. Lebo to vnímam ako svoje poslanie čo v živote mám a viem že keď bude potrebné pomôcť tak pomôžem ako budem v rámci možností čo mám vedieť. Si vážim že na tomto svete sú aj rozumní ľudia ktorí dokážu otvárať oči iným a vďaka ktorým aj ja správne viem načúvať a zobrať si od nich niečo pozitívne. Lebo je lepšie vedieť posúdiť veci objektívne, než sa snažiť zvaliť vinu na niekoho kto za to v skutočnosti nemôže. Dôležité je vždy počúvať tie správne slová a správne myšlienky ktoré nás dokážu doviesť k tomu správnemu názoru. Ja som rád že dokážem s každým vychádzať korektne a verím že sa to nikdy nezmení. Zájsť za tú pomyselnú čiaru v živote nemusí byť nikdy na škodu, niekedy to môže prospieť. Tá čiara nám určuje tú životnú hranicu ten náš tieň ktorý musíme prekročiť aby sme niečo dokázali.

Každým rokom sa učím aké je to byť lepším človekom a byť viac vnímavejším. Viac byť milý k ľudom ktorých mám rád a pomôcť tým čo to skutočne potrebujú. Viac mi ide o to byť každému človeku oporou, ale viem že veľká časť ľudí je oporou práve mne. Že sa od nich dočkám lásky, priateľstva a trpezlivosti ktorej som nečakal že sa dočkám. Vďaka ľudom okolo mňa sa cítim silnejším človekom a mám voči sebe viac sebadôvery. Predtým som tú sebadôveru vôbec nemal, ale ju mám a vďaka nej dokážem byť empatickejší a trpezlivejší. Viac si uvedomujem svoje vlastné limity a to kde musím reálne spomaliť. Viem že aj tie malé kroky čo urobím, tak sú pre mňa nesmierne dôležité. Sú situácie kedy mi niektorí ľudia s niečím v živote pomôžu, ale sú veci s ktorými si dokážem poradiť sám. Napriek tomu že ako introvert mám ten svoj svet, ale to ešte neznamená že všetkých z neho odstrihnem. Som tu pre každého a tí skutoční priatelia ma vedia skutočne doceniť. Vedia že aj keď sa v niečom zmýlim, tak tí ľudia sú tu vždy pre mňa a vždy sú mi pripravený pomôcť. A nikdy im za to neprestanem byť vďačný, lebo tí ľudia sú súčasťou môjho života a bez nich by môj život nemal žiadny zmysel.

Mňa veľa okolností a ľudia naučili byť mentálne silnejším a viac zmeniť myslenie. Viac myslím na to pozitívne a na to kam sa môj život ešte dokáže posunúť. Viac si vážim každú jednu sekundu, každé objatie a úprimné slová plné podpory ktoré ma motivujú. Mám toľko ľudí vo svojom živote rád že to nedokážem povedať každému osobitne, lebo všetci ľudia majú v mojom srdci dôležité miesto. Každý človek čo prišiel mi dokázal ukázať cestu vďaka ktorej sa viem posunúť. Ľudia mi ukazujú že v dnešnej dobe je dôležité vedieť používať zdravý rozum a vedieť rozumne posúdiť životné situácie. Vďaka nim viem že nesmiem byť zaslepený a vnímať všetko rovnakou optikou. Mne sú ukradnuté akékoľvek žabomyšie vojny, pre mňa je podstatné žiť v pokojnom svete kde sa budú ľudia medzi sebou mať radi a stáť pri sebe. Kde bude viac miesta pre lásku a budeme zažívať viac zážitkov ktoré sa nám vryjú do duše. Ja sa budem snažiť tie zážitkové veci vo svojom živote zažívať a prípadne si ich aj vysúťažiť. Budem robiť všetko preto, aby som robil radosť všetkým okolo seba a tak ako sa mi bude najlepšie dať. Lebo keď budem vedieť že všetko čo robím v živote je správne, tak vtedy budem vedieť že ten môj život má skutočný zmysel.

Dnes bude oblačno, v poobedňajších hodinách miestami dážď

28. marca 2018

Dnes bude zrána prevažne malá oblačnosť, ojedinele hmlisto.

V priebehu dňa od západu postupné pribúdanie oblačnosti a popoludní miestami slabý dážď alebo prehánky, od stredných polôh sneženie.

Najvyššia denná teplota vystúpi na 8 až 13, na Kysuciach, Orave a v podtatranskej
oblasti ojedinele okolo 6 stupňov Celzia.

Teplota na horách vo výške 1500 m bude okolo -1 stupeň Celzia.

Bude fúkať zrána slabý, v priebehu dňa postupne prevažne južný vietor 3 až 7 m/s (10 až 25 km/h).

zdroj: aktuality.sk

Zo života rebelky

22. marca 2018

Nádej (príbeh Chloe a Rachel)

Vo vnútri silná rebelka,

v tebe sa niečo skrýva,

hľadáš cestu a nevieš kam,

pomaly vidíš ako ťa niekto bodá pohľadom,

miesto ktoré vyzerá ako opustená stodola,

v pozadí počuješ ako začala hrať hudba,

chalani držia šípky vo svojej ruke,

na stene vidia zvýraznené terče,

skúmaš prostredie v ktorom skutočne si,

všade okolo teba sa nachádzajú samí extroverti,

skúšaš s každým človekom prehodiť nejaké slovo,

pozeráš že čo je v tomto prostredí na okolo,

samotný Frank k tebe prehovoril a povedal ti o všetkom,

konečne vieš čo sa skrýva za týmto zvláštnym miestom,

ideš hore po schodoch a tancuješ na obľúbenú hudbu,

v danom momente ťa prerušia dvaja chlapi s baru,

s najlepšou kamarátkou Rachel utekáte dole,

do rána bieleho sa s radosťou zabávate,

párty sa už pomaly bude končiť,

ideš domov a s pokojným svedomím ideš zaspať,

konečne to bol zážitok na celý tvoj život,

v tvojom živote nastal nový obrat.

Vady (príbeh Chloe a Rachel)

Viem že mám svoje určité vady,

že je tam zo mňa kúsok rebelky,

svetom sa len tak snažím predierať,

snažím sa ľudom okolo seba porozumieť,

nemám žiadne superschopnosti ako moja priateľka,

ľudia si nejako s mojim podrezaným jazykom vystačiť musia,

zisťujem že začínam spoznávať nové dievča na škole,

noví spolužiaci sa na mňa začínajú pozerať rôzne,

obzriem sa okolo seba a na veci ktoré vidím,

ako sa všetkými porozprávam tak idem k dverám,

spoznávam čoraz viac svoju novú kamarátku,

ale ešte nepoznám jej životnú situáciu,

obe zažívame určité životné problémy,

obom nám zomrel niekto z rodiny,

tie pocity sa dajú často aj krájať,

naše priateľstvo musí nejednu skúšku prežiť,

moja vada je tá že každému v živote verím,

ale ty si tá najsprávnejšia osoba pri ktorej stojím,

obe istý čas žijeme v meste Arcadia Bay,

v meste kde ľudia sa snažia šíriť intrigy,

zatiaľ sa k nám nerútia žiadne tornáda,

ešte tu prevláda aspoň kúsok pokoja,

život má zmysel pokiaľ si v ňom ty,

vďaka tebe nikdy nebudem mať slzy,

musíme v tomto boji držať spolu,

prekonáme spolu nejednu vadu.

Odchod (príbeh Chloe a Rachel)

Ráno ťažko vstávam po párty,

snívalo sa mi že niekto fajčil jointy,

vedľa postele na krabici položená cigareta,

viem že si ju zapáliť v skutočnosti treba,

mama ma s kuchyne začne volať na raňajky,

ešte musím preskúmať dom a umyť si zuby,

bála sa o mňa že kde som bola,

v mojej duši sa tá párty ešte neskončila,

s mamou spomíname na otcovu autonehodu,

stále mám v srdci tú bolestivú stopu,

nahradil ho v dome arogantný despota,

nerozumiem že prečo je medzi nimi taká láska,

pozerám si staré fotky a myslím na to aké to bolo,

keď som mala za sebou skutočne pekné detstvo,

ťažko sa mi zvyká že musím nastúpiť na novú školu,

kde musím spoznávať všetkých zo svojho kolektívu,

zo všetkými sa postupne porozprávam a idem do dverí,

vidím Rachel ako sa zjaví a dvere mi otvorí,

sme v miestnosti kde je samotný ruksak,

zabudla si na svoju ruku nastoknúť náramok,

v šatni jej ho podávam kde sa začína prezliekať,

potešila sa a povedali sme si že niečo musíme zažiť,

nasadneme na prvý vlak ktorý skutočne pôjde,

začneme sa o všetkom rozprávať pri hudbe,

povieme si veci ktoré sme si nemali možnosť povedať,

zistíme že o čom sme klamali a o čom sme pravdu dokázali povedať,

neskôr ako dorazíme do cieľa skáčeme zo samotného vlaku,

dorazíme pomalými krokmi do miestneho parku.

Už nemôžem tu žiť (príbeh Chloe a Rachel)

V parku hľadáme miesto kde by sme špehovali ľudí,

cez ďalekohľad vidíme že kto pri kom stojí,

v daný moment začína byť Rachel čudná,

prestávam rozumieť že prečo začína byť tajomná,

vidíme na lavičke mladý pár s flašou vína,

ukradnúť víno by predsa nebola žiadna drina,

začne Rachel predstierať že sa jej niečo stalo,

mladý pár si nevšimol že im víno vďaka mne uniklo,

vytratili sme sa a začali sme v jeden moment piť,

celú fľašu sme sa rozhodli nejakým spôsobom prechlastať,

ocitli sme sa na vrakovisku kde bolo veľa predmetov,

prišiel moment kedy sme zostali úplne bez slov,

spustila sa hádka kvôli ktorej Rachel odišla,

nerozumela som že vďaka čamu reálne nastala,

v zúrivosti som začala všetko rozbíjať,

premýšľam že či vôbec má zmysel ešte žiť,

zlosť vo mne bola silnejšia než všetky pocity,

cítila som neskutočné prázdno a pocit samoty,

nevedela som že dievča ktoré poznám niečo skrýva,

že za jej bolesťou sa tiež skrýva úmrtie človeka,

vnútorné rozpoloženie čoraz viac bolelo,

zrazu neviem že čo sa so mnou skutočne dialo,

depresie a temné myšlienky boli utopené vo víne,

vidím že moje kráčanie vedie cez koľajnice,

narážam na Rachel ktorá stojí pri stromoch,

tiež v jej vnútri cítiť ten silnejúci strach,

konečne začínam viac poznať pravdu,

budem sa snažiť jej najviac dávať silu.

Sny o Williamovi (vidiny a sny Chloe)

Snívam o tom že sa raz vrátiš,

že zo života nášho nikdy neodídeš,

zmizli časy keď si mi púšťal country,

doteraz čas nedokázal zahojiť všetky jazvy,

stále bolí že sme zostali s mamou na to sami,

bez teba neviem ako prežijeme v tomto boji,

neustály pocit samoty a depresie ktorú mám,

svet bez teba už nikdy nebude tým pekným miestom,

niekedy si dávam za vinu tvoju autonehodu,

že som to nezastavila v poslednú možnú sekundu,

stále sa mi snívajú sny o tom kedy sa vrátiš domov,

po tvojej smrti som spálila veľmi veľa mostov,

prišiel k nám niekto iný a mal pocit že ťa nahradí,

ale viem že ty si bol pre mňa ten najlepší,

nie je jediný deň kedy by som na teba nemyslela,

ale vďaka som prežila najkrajšiu časť života,

nezostáva mi nič iné ako vnútorne bojovať,

v tom správnom momente to nikdy nevzdať,

slzy neustále tečú potokom a všetko je nekľudné,

všetko v mojom živote je čoraz viac neisté,

veci sa menia v každej jednej sekunde,

neviem čo so mnou v skutočnosti bude,

viem že sa musím niekam posunúť,

v spoločnosti sa snažiť reálne zapadnúť,

nájsť silu v tomto prekliatom boji,

mať konečne kľud vo svojom srdci,

stále nádej vo mne skutočne zostala,

všetko čo sa stalo nebola náhoda.

Diera v zemi (príbeh Chloe a Rachel)

Bola som v kancelárii u riaditeľa,

dočkala som sa v rámci školy vylúčenia,

kvôli prúseru s Rachel som vzala na seba vinu,

predsa je dôležité kryť svoju kamarátku,

obzriem sa po okolí a moji rodičia sa rozprávajú,

prídem k nim a konflikty s nimi práve začínajú,

vykladám s vrecka riflí všetky dostupné predmety,

nájde sa tam aj maličké vrecúško marihuany,

zo školy odchádzam do vrakoviska,

viem že nenastúpim do rodičovského auta,

začínam premýšľať že spojazdním otcovo auto,

nájdem všetko čo by to auto skutočne potrebovalo,

auto je vylepšené len jediné čo zatiaľ nejde je motor,

ale ten sa mi podarí spojazdniť až neskôr,

cigareta v ústach a nohy vyložené v aute,

zavriem oči a znova sa ocitnem vo sne,

horí oheň a hviezdy sú mi nad hlavou,

zobudím sa a o všetkých pocitoch hovorím s priateľkou,

budujem si vo vrakovisku svoj vlastný domček,

premýšľam že by bolo správne zavesiť si na stenu terčík,

oblečiem si niečo nové čo som predtým nemala,

okrem trička by bola skvelá aj nejaká bunda,

ešte si dovylepšujem svoje vlastné bydlisko,

na bývanie to bude veľmi krásne miesto,

vychádzam von s môjho malého domčeka,

vidím ako zo susedného karavanu vystupuje neznáma žena,

moja cesta vo vrakovisku sa zatiaľ končí,

ale moja dobrodružná cesta sa ešte nekončí.

Všetko čo chcem (premýšlanie Chloe nad jej pocitmi)

Leziem na pirátsku loď a začnem nad všetkým premýšľať,

že koľko vecí sa muselo počas života zmeniť,

premýšľam že čo v skutočnosti chcem,

že či v človeku ktorého mám rada niečo nájdem,

neistota ktorá ma niekedy vnútorne zožiera,

niektoré pocity nemajú vôbec konca kraja,

hľadám v človeku niečo čo v niekom inom nenájdem,

verím že raz s ním niekam reálne utečiem,

pocit prázdna nikdy nebolel tak ako teraz,

ale viem že ako si ľudia vytvárajú obraz,

nerozumiem niekedy tomuto zvláštnemu svetu,

kde sa všetko mení každú jednu sekundu,

viem že sa budem snažiť vnútorne neupadnúť

snažiť sa napriek všetkému pozitívne myslieť,

obzerám sa okolo seba a vidím tie miesta,

je správne si sadnúť a pozrieť sa do neba,

vtedy všetky pocity sa stávajú mocné,

čoraz viac viem že nie je všetko beznádejné,

viem že mám v živote len tie správne veci,

že mi nechýba ani ten malý kúsok radosti,

môj život zaplní každá jedna kapitola,

za tým zlým čo sa udialo zostane čiara,

svet je miesto kde žiť reálne chcem,

kde svetlo na konci tunela nájdem,

verím tomu že nie som v tom sama,

že všetku temnotu prežiari samotná láska,

všetko v živote má pre mňa veľký zmysel,

bez toho aby mi niekto za chrbtom klamal.

Čarodejnice (príbeh Chloe a Rachel)

Pýtam sa Franka kto je tá zásadná žena,

dozvedám sa že tá žena je Sára,

vraciam sa do školy ukradnúť peniaze,

snáď si to okolo mňa nikto reálne nevšimne,

prídu dvaja chalani do internátnej izby,

dôležité je nezanechať žiadne stopy,

peniaze sú zobraté a kráčam okamžite preč,

srdce v danom momente vraví uteč,

pomaly idem na divadelné predstavenie Búrka,

prekvapil ma potlesk samotného publika,

pomaly s Rachel kráčame nočnou ulicou,

prišiel prvý bozk ktorý nebol náhodou,

už sme sa dostali konečne domov,

spoznala som Rachelinych rodičov,

prvá večera na ktorej prasklo tajomstvo,

ktoré v skutočnosti nepoznal takmer nikto,

ťažko Rachel niesla že má biologickú matku,

musí sa vďaka rodine postaviť pred novú situáciu,

hľadať ju je niekedy ako hon na čarodejnice,

nevieme na akom mieste skutočne je,

celý život Rachel bol jeden veľký omyl,

15 rokov o jej vlastnej matke otec klamal,

s pocitom že ju pred pravdou uchráni,

že nebude v živote poznať ten pocit bolesti,

myšlienka Rachel spoznať svoju matku je silnejšia,

verím že k pátraniu po jej matke vedie tá správna cesta,

prišli neskôr určité zvláštne životné okolnosti,

samotná Rachel po napadnutí chlapíkom skončila v nemocnici,

z nemocnice idem k nej domov zistiť kde môže byť Sára,

otváram šuflík a vidím v ňom samotnú krabicu,

je tam veľmi veľa dôkazového materiálu,

našla som mobil kde boli sms správy,

čoraz viac si začínam uvedomovať všetky fakty,

našla som Sáru v jednej opustenej stodole,

o všetkom sa konečne zoči voči porozprávame,

viem že Rachel si zaslúži poznať pravdu,

že som dokázala nájsť jej skutočnú matku,

v nemocnici jej poviem o všetkom čo sa udialo,

že stretnutie zo Sárou konečne nastalo.

Život je zvláštny: Pred búrkou

20. marca 2018

Často sa človek zamýšľa nad spoločenskými vzťahmi a príde na to že nie je niečo v poriadku. Niekedy vidím že má človek v sebe tú emocionálnu búrku. To znamená že v ňom vybuchne niečo čo nedokáže vnútorne nijakým spôsobom ovládať. Tie očakávania sú často za hranicami našich možností a niekedy musíme rátať s tým že nie všetko vyjde podľa predstáv. Ale vždy sa dá povedať že určité veci sú v absolútnom poriadku. Ľudia majú potrebu sústreďovať svoju pozornosť na nesprávne veci a potom sa to odrazí v tom že spoločnosť určité veci vníma. Skrátka nie je slepá a ani hluchá, dokáže vycítiť ak sa niečo reálne deje. Ak niekto svoje pocity neovládne, tak je jasné že to treba reálne riešiť.

Niekedy aj v priateľstve dvoch ľudí môže prísť takáto búrka, kríza a hádky. Nemožno sa tomu vyhnúť najme ak sú tie dve osoby vnútorne nejakým spôsobom prepojené. V každom vzťahu ktorý nemusí byť priamo o láske, ale skôr o kamarátstve a priateľstve sa môže niečo pokaziť. Niekedy tí dvaja ľudia môžu na seba aj žiarliť už len v tom že je ten jeden človek úspešnejší ako on. Nie je to dobré keď na seba žiarlia najlepší kamaráti, skôr by mali stáť pri sebe a vzájomne sa podporovať.  Iný návod k šťastnému životu neexistuje, len každý musí v sebe aspoň kúsok lásky, dobra a optimizmu. Lebo ak budeme medzi sebou bojovať, tak ťažko potom môžeme samotný svet zmeniť k lepšiemu. Ťažko sa potom budú robiť tie prvé kroky k tomu nášmu ľudskému uvedomeniu. Len sa neustále posudzuje že čo je správne vysloviť a čo naopak nie je. Je to zvláštny paradox v živote, kde človek musí premýšľať nad každým svojim slovom čo povie.

Najme by som sa chcel dostať k tej najpodstatnejšej veci, lebo žijeme v pohnutých časoch. Robiť si politické teátro s vraždy dvoch ľudí a využiť k tomu ešte aj odovzdávanie cien, kde sa oceňujú osobnosti televíznej obrazovky je len tou povestnou čerešničkou na torte. A keď sa niektorí ľudia k tomu nechcú vyjadriť, tak ich logicky nemôžeme za to verejne pranierovať. Keď človek ako Adela povie že by sme mali v sebe kumulovať ten hnev, tak sa niektorí ľudia idú do nej obúvať že čo si to vôbec dovolia povedať. Povedala len pravdu a každý zdravo uvažujúci človek dokáže povedať že hnevom sa ešte nikdy nič nevyriešilo. Áno aj toto sa prirovnať k tej búrke ktorá hrmí a zanecháva stopy. Lebo v ľuďoch momentálne pracujú emócie a dokážu vypustiť s úst veci, ktoré by nikdy nedokázali povedať. V návale zlosti žiaľ koná každý druhý človek a podvedome si to nie vždy uvedomuje. Keby ja zo svojej pozície riešim všetko okolo ľudí čo spravili a k čomu sa vyjadrovali tak zbytočne stratím veľa času nad tým rozmýšľaním. Ale to neznamená že by sme nemali povedať človeku kde spravil chybu. Treba každému človeku povedať v čom sa zmýlil a stále bude mať šancu to nejakým spôsobom napraviť.

Príliš sa ľudia zaoberajú hodnotením iných a mali by sa pozrieť na seba. Často sa posudzujú situácie v ktorých ľudia nikdy neboli a ani nebudú. Ja tiež nie som dokonalý a dokážem sa tiež vo svojom živote pomýliť. Ale viem že mám okolo seba ľudí, ktorí mi to dokážu úprimne do očí povedať a ja pracujem na tom aby som to zmenil. Vo svete sa príliš riešia nezmyselné veci a neriešia sa veci ktoré dávajú človeku zmysel. Prevláda neskutočný negativistický postoj ktorého by sa mal každý jeden človek v živote zbaviť raz a navždy. Nevieme ovplyvniť sled udalosti ktoré sa nedejú okolo nás, ale vieme ovplyvniť s ktorými sa stretávame na každom kroku. Vieme ovplyvniť aby ten život bol lepší a aby sme sa všetci dokázali mať úprimne radi. Len prevláda často aj závisť už len pri pohľade že je niekto s inej spoločenskej vrstvy a má niečo čo si bežný človek dovoliť nemôže. Je to proste veľký fakt a málokto to túži reálne zmeniť, lebo systém pre bežných ľudí nefunguje. Keď sa aj udeje nejaká spoločenská zmena, tak tú zmenu ľudia reálne ani neucítia. Najme preto, lebo tá zmena nie je úplne najpozitívnejšia ako sa na prvý pohľad javí. Systém je tak nastavený že tí ľudia čo sú na tom najhoršie tak nemajú šancu sa dovolať spravodlivosti.

Proste ľudia sa často boja povedať veci pravým menom, lebo môžu byť vyhodený s práce alebo príde myšlienková polícia. Je to fakt ktorý sa nedá nijakým spôsobom poprieť a každý dobre vie že to tak je. Úplne je logické že ľudia často túžia vedieť pravdu a že chcú ísť proti prúdu. Čoraz viac dáva zmysel keď ľudia nechcú byť ovplyvnený vecami ktoré môžu byť založené na polopravde a ktoré nemusia byť pravdivé. Nikto nechce byť obeťou nejakej manipulácie a každý chce mať zdravý sedliacky rozum. Život je zvláštny a zvláštny je niekedy v tom že nie všetko dokážeme pochopiť v ten správny čas. Často si treba určité informácie dohľadať, aby sme mali istotu čo je pravdou. Ešte skôr než začneme mať predčasné závery a začneme posudzovať veci skôr než sa potvrdia. A ku tretiemu riadku čo som napísal, tak chcem nadviazať že každý človek má právo vyjadriť svoju vnútornú nespokojnosť. Či v rámci protestov alebo akokoľvek inak, ale všetko musí mať nejakú slušnú normu. Preto je dôležité aby sme sa všetci k sebe správali slušne a aby sme si nerobili naprieky.

Je dôležité aby sa v našej spoločnosti akceptoval aj iný názor, aby sme určité informácie vedeli odlíšiť. Lebo môže prísť skutočná búrka, ale nie tá čo blýska s neba, ale tá čo blýska s nás. Aby sme dokázali počúvať čo nám iní hovoria a aby sme sa nenechali pohltiť hnevom a nenávisťou. Nie je to správna cesta, ako si ľudia môžu niekedy myslieť a skôr to riešenie vedie k záhube. Ak sa vecne nepomenujú problémy v spoločnosti, tak potom nikto nebude vedieť že čo treba reálne zmeniť. Robme veci zo srdcom, zdravým rozumom, trpezlivosťou, nadhľadom a samotné výsledky sa neskôr dostavia. Ale najme je najpodstatnejšie si viac veriť, lebo vďaka tomu sa dajú veci reálne zvládnuť. Ak sa budeme vzájomne podporovať, tak všetko v našom živote bude oveľa lepšie. Ja sám to dôverne poznám a viem že je lepšie držať s ľuďmi, než byť proti nim.

Rád by som dodal že v živote si vyžaduje veľmi veľa času kým veci pochopíme. Treba čítať aj medzi riadkami a odlišovať že čo je nám prezentované. Lebo nie všetko čo sa dozvieme môže byť pravda a to čo je pravda môže byť ľuďmi prehliadané. Je správne keď človek vyjadrí na určité veci svoj názor, ale nesmie to robiť zo zlosťou a nenávisťou. Musí to robiť s patričnou dávkou rozumu a vedieť vnímať realitu. Svet je postavený na tomto faktore a my všetci si to musíme uvedomiť. Uvedomiť si to skôr, než bude neskoro a budeme si to do konca života vyčítať. Počúvajme srdcom a vnímajme tie veci čo sú okolo nás a vnímajme že existujú ľudia čo chcú zmeniť tento svet k lepšiemu. Ako nie je správne všetko okolo seba posudzovať, ale niekedy sú situácie ktoré si to priam vyžadujú a každý má v sebe niečo čo musí dostať zo seba von. Vždy keď človek určité veci dá zo seba von, tak začne vnútorne cítiť to oslobodenie a to že nemá kotvu na nohe ktorá ho ťahala mentálne ku dnu. Život je zvláštny a zároveň krásny, len je na každom človeku či k tomuto poznaniu dospeje.

Výmena

16. marca 2018

Určite si každý pamätá keď sa kedysi veci nevymieňali, keď sa opravovali a mohli sa ďalej používať. Prístup k samotnému životu bol lepší, skromnejší, pokojnejší a neprevládalo v ňom toľko konzumu. Ani v samotnej spoločnosti sa neriešilo kto ako vyzerá, neriešili sa určité spoločenské predsudky. Keď niekto spravil dieru na ponožke tak sa štopkala alebo diera na nohaviciach tak sa spravila záplata na stroji. Nikdy sa nič nehodilo do koša a všetkého bolo dostatok k spokojnosti všetkých. Aj samotné priateľstvá boli oveľa stabilnejšie a ľudia sa nebáli iným pozrieť do očí. Viac sa rozprávalo o tom ako treba veci riešiť a neriešilo sa to za počítačom. Lebo podstatnejšie boli stretnutia zoči voči a objatia s ľuďmi. Na ničom vtedy až tak nezáležalo, lebo sme neboli ovládaný nadmerným konzumom a materializmom. Ľudia sa nesprávali ako roboti, viac si stáli za tým čo povedali. Viac si verili a snažili sa bojovať za veci ktoré boli v tom čase správne. Skrátka boli iné hodnoty ktoré naša súčasná generácia nikdy nebude poznať.

Ten zlomový moment nastal keď sa začali vyvíjať rôzne moderné výdobytky a pri ktorých sme začali mať pocit že nám zlepšia život. Vďaka ním nás spojili s ľuďmi čo sú ďaleko a rozdelil nás od ľudí čo sú v našom blízkom okolí a ktorým na nás záleží. Začneme mať vzťah s ľuďmi o ktorých si myslíme že s nimi budeme šťastný. Ale je to veľký sebaklam a dobrí ľudia sú v skutočnosti nepovšimnutý. Stalo sa trendom že mužov na ženách zaujímajú len prsia, veľké pery a botox, samozrejme ženy na mužoch zaujímajú nabúšené svaly ktoré sú plné steroidov, dĺžka prirodzenia a umelé napichanie tváre. Zmenilo sa úplne myslenie človeka a vplyv na niektoré životné situácie. Najme keď nastal prvý konflikt tak dvaja partneri dokázali zostať spolu, teraz to tak nie je. Žena vymení muža a muž vymení ženu čo je taký zvláštny paradox ktorému dodnes nerozumiem. Ako nevera tu bola od počiatku a na tomto fakte sa doteraz nič nezmenilo. Zmenilo sa niečo iné že súčasné vzťahy nedokážu vydržať dlho a môžu niekedy za to aj vrtochy oboch partnerov ktorí si nie vždy vedia vážiť jeden druhého. Ľudia sa nevedia vzájomne vystáť a nevedia vždy spolu vydržať v jednej miestnosti aj toto je odrazom doby.

Smutné na tom celom je že ľudia si viac vážia veci, než ľudí okolo seba. Materializmus dokázal totálne zmeniť rozum človeka a často človek na niektoré veci rád zabúda. Niekedy aj v školstve človeku vtĺkajú do hlavy veľa vecí ktoré nedokáže použiť v reálnom živote. Napríklad fyziku človek v reálnom živote skutočne nepoužije a úplne nepoužije ani matematiku. Ako nie je pravidlom že sa treba riadiť pri rátaní peňazí matematikou, len stačí ovládať základy. Úplne sa zabudlo na to, aké je to mať rád človeka. Len si nemôžeme vynútiť aby nás mal rád, len preto že mu dáme nejaký materiálny darček ktorý si maximálne uloží do skrine. Ale môžme mu to dokázať činmi, nežným slovom, ľudskosťou, trpezlivosťou a empatiou. Je dôležité aby sme nikdy nedovolili aby nás niekto vymenil za iný model. Aby nás mal ten človek rád takých akí sme zo všetkým dobrým a zlým.

V súčasnej dobe sa dá vymeniť takmer všetko či sú to zvieratá, veci, ľudia a mnoho ďalšieho. Ale jediné čo sa nikdy nedá vymeniť sú naše city čo v sebe máme. Je v poriadku ak sa zmení naše vnímanie života, lebo je to prirodzený vývoj ktorý nezastavíme. Nedokážeme vždy zmeniť všetko, ale to čo môžeme zmeniť je spôsob nášho myslenia. Viac vnímať realitu okolo seba, ľudí ktorí stoja pri nás a ktorí nás môžu objať. Vnímať viac tie reálne kontakty, nielen iba tie virtuálne a uvedomiť si že prečo tou reálne sme. Vážme si tie hodnoty ktoré nám boli vštepované a nedovoľme aby nám bol vnútený vzorec ktorý v skutočnosti nie je správny. Ak niečo je v našom živote správne, tak sa to nesnažme nejakým spôsobom meniť. Ak to funguje tak je dôležité na tom nemeniť nič a udržovať to v stabilite. Sú veci ktoré treba vymeniť a zmeniť, ale nedovoľme aby niekto vymenil nás.

 

Správajme sa k sebe lepšie

15. marca 2018

Čoraz viac sa utvrdzujem v tom že je všetkého v živote príliš. Že sa príliš zaoberáme tým zlým a nepozeráme sa na to že v tomto živote môže byť niečo dobré. Neustála dráma a neustále myšlienkové pocity ktorými sa necháme ovplyvniť nás často ničia. Niekedy by naozaj stačilo aby sme sa všetci k sebe sa správali milo a používali tie krásne čarovné slová. Aby sme tie svoje egá dokázali odložiť do skrine a nikdy ich nedokázali s nej vybrať. Aby sa pokrytectvo a zlosť nahradila niečím pekným a aby si každý uvedomil že má určitú hodnotu. Niekedy stačí aby prišiel jeden človek ktorý dokáže byť tímový líder a povedať ako sa veci skutočne majú. Človek ktorý dokáže rozprávať rečou ktorej porozumejú absolútne všetci. Lebo v skutočnosti každý problém sa dá riešiť s kľudom a s tým že sa určité veci v živote dokážu priamo pomenovať. Často konáme tak impulzívne že už ani nevieme posúdiť čo je správne. Vnútorne ako keby sme sa hľadali a nie vždy porozumeli tomuto svetu. Ale je to v poriadku že každý človek bude odlišný a že bude aj inak myslieť. To sa skrátka ľudom nedá zobrať, ale podstatné je aby sme neprestali byť k sebe milý. Platí to tak všade či doma, na pracovisku, na spoločenských podujatiach, skrátka všade by sme mali byť slušný. Slušný by sme mali byť aj k ľudom s ktorými spolupracujeme a uvedomiť si že je lepšie keď všetci ťaháme za jeden povraz. Je správne keď je človek samostatný a keď niečo dokáže v spoločnosti. Ale dôležité je aby nebol izolovaný od spoločnosti a aby dokázal určité veci aj v spolupráci s niekým. Človek si povie že slušnosť sa v súčasnej dobe moc nenosí, ale každý ju má v sebe. Každý musí poznať svoje dobré a aj zlé stránky, vedieť si priznať že niečo robí zle.  Je dôležité vedieť načúvať pocitom iným, vedieť mať empatiu, vedieť si vzájomne priať a správne vycítiť svoje vnútorné pocity. Ak má byť človek dobrý k ľudom, tak by mal byť dobrý najme k sebe. Nájsť tú sebadôveru ktorá je potrebná k správnemu fungovaniu človeka tak je prvým krokom k šťastnému životu. Netreba na tento život aplikovať nejakú zložitú filozofiu, ale meniť postupne spôsob myslenia a vedieť sa ovládať. Ale dôležité je všetko riešiť slušne, korektne, trpezlivo a najme neprestať byť milým človekom napriek všetkým okolnostiam. Správajme sa k sebe lepšie a neskôr uvidíme výsledok že aj tí ľudia nás budú inak brať, tiež budú k nám lepší.

Musk: Vesmírne základne môžu zachovať ľudstvo po tretej svetovej vojne

13. marca 2018

Vyhlásil to podnikateľ, vynálezca, miliardár a držiteľ troch pasov Elon Musk.

Vesmírne základne na Mesiaci a na Marse by mohli pomôcť pri zachovaní ľudskej civilizácie a prispieť k jej regenerácii na Zemi v prípade tretej svetovej vojny. Vyhlásil to počas víkendu podnikateľ, vynálezca, miliardár a držiteľ troch pasov Elon Musk, ktorého cituje denník The Japan Times.

Zakladateľ aerokozmickej spoločnosti SpaceX a firmy na výrobu elektromobilov Tesla na konferencii v americkom Austine ďalej uviedol, že medziplanetárna loď Spacex-u by mohla začať s testovacími letmi už na budúci rok.

“Existuje určitá pravdepodobnosť, že nastane ďalšia doba temna, najmä ak vypukne tretia svetová vojna. Chceme preto zaistiť, aby sa niekde inde nachádzala dostatočná vzorka ľudskej civilizácie, ktorá by mohla obnoviť život. Domnievam sa, že základne na Mesiaci a na Marse by boli v tomto ohľade dôležité,” tvrdí Musk.

Podľa neho by bola medziplanetárna loď Spacex-u schopná vykonať krátke lety na dané telesá možno už v prvej polovici budúceho roku. Spoločnosť SpaceX vo februári úspešne vypustila najsilnejšiu nosnú raketu na svete, Falcon Heavy, ktorá vyslala k obežnej dráhe Marsu Muskov červený elektromobil Tesla Roadster.

zdroj: aktuality.sk

Stále dookola

8. marca 2018

20. júl všetko sa vtedy zrútilo,

všetko sa vo mne veľmi zmenilo,

pocity môžem v sebe neustále krájať,

v živote je ťažké sa s niečím zmieriť,

stále určité pocity v srdci bolia,

zapálená bude za teba nejedna sviečka,

ten prvotný pocit keď to prišlo,

všetko v danom momente vo mne stíchlo,

namiesto plaču bolo psychické zrútenie,

niekoľko mesiacov trvalo to trpké vytriezvenie,

v jeden moment som nedokázal počúvať svoju obľúbenú skupinu,

a stále cítim že by som na to nedokázal nájsť odvahu,

lebo viem že by mi bolo smutno a začal som plakať,

spomienky stále budú vo mne silnieť,

zo začiatku nebola chuť sa tešiť zo života,

bolo najťažšie sa pohnúť s miesta,

pocity za ktorými sa nedajú vždy zavrieť dvere,

ale hudba mi vždy dala kopec nádeje,

nádej že tomu smútku netreba úplne prepadnúť,

smútku vďaka ktorému sa dá do depresie prepadnúť,

stále dookola vo mne sú určité životné pocity,

ale viem že v živote dokážem nájsť aj tie posledné sily,

posledné štyri mesiace najťažšie v minulom roku,

je ťažké v živote nahradiť hudobnú legendu,

snažil som sa nedávať svoje pocity najavo ľuďom,

ukázať že napriek všetkému dokážem byť silným človekom,

cítil som sa ako na takom veľkom kolotoči,

kde sa človeku priam hlava veľmi krúti,

ale čoraz viac viem že ísť ďalej je správna cesta,

že už plakať nad tým čo sa stalo nie je cesta,

som myslel že nemá význam v živote bojovať,

ale vnútorne som dokázal zuby zaťať,

zo začiatku som nedokázal veci robiť 100 percent,

neskôr prišiel ten zásadný vnútorný obrat,

usmieval som sa napriek tomu všetkému,

bolo najťažšie sa vyrovnať osudu,

ale napriek tomu im nikdy neprestanem fandiť,

tomu čo budú robiť tak budem navždy veriť.

 

 

 

 

 

 

Predčasné závery

6. marca 2018

Žijeme v spoločnosti kde sa predkladá jeden názor ktorý sa môže zdať správny. Často sa tie názory dokážu pretínať už len tým že sa jeden človek vyjadrí inak. Niekedy tá osveta sama o sebe nie vždy môže byť správna ak je ľudom doslova vnucovaná. Často človek robí určitý úsudok ktorý nemá ničím podložený a len tak rozpráva do vetra. Potom vzniká určitá názorová kolízia medzi tým čo rozpráva väčšina a tým čo rozprávajú ľudia ktorí sa snažia racionálne rozlišovať určité fakty. Často človek ktorý sa snaží všetkému veriť, tak ten je súčasťou stáda a pridružuje k niekomu koho považuje za lídra väčšiny. Ľudia čo sú v menšine, tak v skutočnosti majú problém presadiť nejaký overiteľný fakt, ale zároveň je to aj najzdravejšie uvažujúca masa. Masa ktorá nerobí predčasné závery, ale snaží sa zameriavať na fakty a uvedomovať si že sa niečo reálne deje. To že je niekto v menšine neznamená že je čisto iba o farbe pleti, ale je to najme o spôsobe uvažovania ľudí.

Ľudia čo sa snažia vytvárať nejaké predčasné závery k určitým situáciám, tak to znamená že ešte nedokázali danú situáciu posúdiť objektívne. Proste celý vplyv prostriedkov vďaka ktorým sa dozvedáme rôzne správy s domova a zo sveta vďaka nim si utvárame názor. Či je správny alebo nie, tak to ukáže čas a každý má právo si vytvoriť svoj vlastný názor. Ale posúdiť že čo je pravda a čo je klam, tak môžeme posúdiť neskôr keď budeme mať v tom jasno. Ale predčasne začať posudzovať situáciu by sme ešte nemali. Najme preto, lebo ešte je to buď veľmi skoro alebo preto, lebo si vďaka tomu ešte nedokážeme správne utvoriť svoj názor. Môžeme si v živote myslieť čokoľvek, ale skutočnú pravdu zistíme až po určitom čase. Zistíme že aké súvislosti sú správne a ktoré naopak priam až vytvárajú tú praskajúcu bublinu. Bublinu v ktorej by najradšej nebol nikto, lebo by to znamenalo že ako ľahko sa necháme zmanipulovať. Rieši sa čo je korektné a čo je zas spoločensky nekorektné, ale treba sa zamýšľať nad tým že čo je pravda a čo je lož.

Často ľudia sa snažia posudzovať situácie, ktorým reálne nedokážu porozumieť. Snažia sa posudzovať človeka a v skutočnosti je ťažké povedať že čo by robili oni. Povedia človeku že toto by robili inak, ale nikto nevie že čo by ľudia reálne robili keby nejakú situáciu zažili. Aj na tomto sa často robí predčasný záver že sa ľudia stavajú do role sudcov a majú pocit že vedia posúdiť situáciu. Ale v skutočnosti je to falošný pocit ktorý je často nadobudnutý a každý rozumný človek vie ako to je. Lebo keď človek dokáže načúvať, tak vie reálne vycítiť že čomu môže veriť a čomu nemôže veriť. Vie že tá cesta za pravdou býva veľmi zložitá a je na nej veľmi veľa prekážok. Často sa na nej stretneme s ľuďmi čo majú iný názor a ktorí sa nám snažia podsúvať informácie z médií. Podsúvajú nám že toto môže byť pravda v skutočnosti to celé môže byť prekrútené.

Nerobme si predčasné závery a snažme sa správne posudzovať situáciu. Lebo v skutočnosti všetko môže byť úplne inak ako nám je to prezentované. Často tie názory čo sú nám predkladané nemusia vždy byť správne. Jedna názorová skupina sa môže v živote mýliť a aj tá druhá názorová skupina nemusí mať tiež pravdu. Snažme sa si overovať určité zdroje na ktoré narazíme, ale najme čakajme na potvrdenie že určité informácie sú pravdivé. Lebo ak je človek dostatočne trpezlivý, tak vtedy všetko začína prinášať to dané ovocie. Všetko v daný moment naberie významu keď si uvedomíme že aké je dôležité rozlišovať informácie. Informácie ktoré môžu mať pre nás cenu zlata a niečo dajú od informácii ktoré nám v skutočnosti nič nedokážu dať. Pozerajme sa neustále vpred a rozlišujme že čo môže pre náš život skutočne prínosné, lebo toto je tá najsprávnejšia cesta.

Premýšľanie že či ďalej písať + vyjadrenie k súčasnej udalosti

2. marca 2018

Nikdy som si nemyslel že budem takéto dakedy riešiť a zamýšľať sa nad tým. Ako mám veľa textov čo riešim že musím dopísať čo aj dopíšem, ale teraz to vnútorne nešlo a možno to istý čas nepôjde. Uvedomujem si že veľa časť textov má vplyv na ľudí a viem že nie všetci ich pochopia správne. Často sa vyvodzujú niektoré veci s kontextu a ten význam slov býva ľuďmi zmenený. Niekedy s tým musia bojovať aj novinári, ktorí pri písaní textov často poukázať na veci o ktorých nie všetky rozprávajú. Posledné udalosti na Slovensku ma dostali k myšlienkam že či vôbec má zmysel ísť ďalej a že či to moje písanie niekomu neubližuje. Že či niekedy príde tiež ten súdny deň, kedy tu môžem byť naposledy. Tiež niektoré články ktoré som písal boli politické teda veliká časť a zároveň boli moje texty ako vnímam určité spoločenské udalosti. Niektoré neboli dokončené a možno sa k nim ani nevrátim, lebo to tak nebudem vnútorne cítiť.

Ten moment keď začínam vnútorný kŕč v tom čo ďalej napísať a že či to bude skutočne dobré. Vnímam veľkú zodpovednosť voči čitateľom a ľudom čo mi fandia od začiatku. Ja sa snažím vyhýbať písaniu článkov o politike, ale niekedy keď si to bude vyžadovať situácia aby som niečo napísal, tak to raz bude von a tento článok súvisí priam zo všetkým. Určité veci ma nenechávajú chladným a niečo na Slovensku treba reálne zmeniť. Ani nie tak ľudí, ale politikov čo s radosťou dokážu okrádajú štát a smiať sa nám do tváre. Potom sa nedá čudovať že sa konajú protesty ktorých cieľom je vymeniť vládu a dosadiť k nej nové štruktúry. Ľudí čo budú mať pocit že sú alternatívou a je možné že budú robiť presne to čo koalícia. Potom nečudo že žijeme v spoločnosti kde začne prevládať anarchia a kde sa ľudia naštvú, lebo toto je priam cieľ. Potom sa nikto nebude čudovať ľudom čo budú chcieť krvavú revolúciu, len v súčasnej dobe je veľmi ťažké zmobilizovať sily, lebo ľudia vo svojom vnútri cítia apatiu a majú pocit že aj keď niečo spravia, tak sa v ich živote absolútne nič nezmení.

Napríklad spevák Moby v skladbe Welcome To Hard Times nás víta v ťažkých časoch a ja som si uvedomil že má veľkú pravdu. Tie ťažké časy Slovensko v skutočnosti prežíva, lebo niekto bezcitne pripravil o život dvoch ľudí a riešia sa rôzne verzie úmrtia. Naša súčasná koalícia má doslova nôž na krku a ak sa nevyrieši prípad, tak celé Slovensko bude na smiech celému svetu. Nie iba politici budú na smiech, ale samozrejme budeme na smiech aj my všetci. Treba si uvedomiť že Slovensko je pod drobnohľadom sveta a na základe toho budeme posudzovaný. Už len to že na Slovensku prevláda talianska mafia a je veľká pravdepodobnosť že v rámci nej prevládajú ešte silnejšie ryby. Ľudia čo sú ďaleko prefíkanejší a budú robiť všetko preto, aby nezanechali za sebou žiadne stopy. Ale v skutočnosti sa môžeme dozvedieť že všetko čo nám bolo prezentované, tak bolo veľkou nafúknutou bublinou. Bublinou na základe ktorej si každý človek môže vytvoriť svoj vlastný záver. A toto je ten problém že sa vytvárajú predčasné závery, než aby sa poriadne vyšetrilo kto bol tým vrahom. Ale platí to takmer pri každom prípade že sa človek buď nedovolá spravodlivosti alebo sa všetko klasicky zametie pod koberec, tak ako sa všetko doteraz zamietlo. Najme je to tak kvôli nefunkčnému systému kvôli ktorému aj samotná polícia je úplne bezmocná.

Bolo by správne povedať že žijeme v systéme ktorý doslova podkopáva ľudom nohy. Potom sa nemožno čudovať že buď zabíjajú ľudí alebo sa ľudia zabíjajú medzi sebou. Presne ako sa to v prípade novinára a jeho priateľky čo prišli o život vďaka človeku čo mal pocit že týmto niečo vyrieši. Ale jediné čo spravil je že vzbudil množstvo otáznikov nad ktorými sa zamýšľame všetci. Ale jedno je jasné že nemôžeme okamžite vyvodzovať nejaký záver, pokiaľ v tom všetkom nebudeme mať jasno. Veľa ľudí jeden človek dokázal rozplakať a rodičia obetí prišli o svoje vlastné deti. Ale dôležité je to neselektovať a vnímať každú vec ako niečo že sa musíme mať na pozore. Že si musíme dávať pozor nielen na seba ale aj na ľudí okolo nás. Nevieme že či nás ten človek bude mať rád alebo nás v jednej sekunde môže pripraviť o život. Nesmieme v živote nič podceniť, lebo každú sekundu môžeme potom nazývať ako tú osudovú a môže byť pre nás posledná.

Ľudia čo vykonávajú žurnalistiku tak sa vo svojej práci stretávajú s aroganciou ľudí. Tá postupne začne prerastať do vyhrážok smrťou a vytiahnutím zbrane daného človeka. Ja niektorých novinárov obdivujem že sú odvážny aj za cenu rizika, ale pravdepodobne by sa bez tej odvážnosti nedokázali dostať ďalej. Niekedy je možné že vzniknú obavy že či vôbec majú novinári a blogeri vôbec o niečom písať, aby im niekto neublížil. Ja tiež mám obavy že či mám vôbec písať a že či moje slová nebudú mať dopad na môj život. Ale viem že keby nepíšem, tak by som robil niečo iné čo by nemalo nič spoločné z mojou stránkou. Ísť ďalej je vždy tým najťažším krokom v mojom živote a v živote každého človeka čo reálne píše. Ale treba myslieť na to, aby to bolo vecné a slušné, aby to malo nejakú dôležitú myšlienku. Aby to písanie malo určitú hodnotu a aby tam neboli napísané výmysly ktoré sa ľahko dokážu vyvrátiť.

Na záver dodám že určite pôjdem ďalej v písaní, ale súčasná situácia mi vnútorne nedovolila aby som niečo napísal a musel nad tým čo napíšem premýšľať. Veľmi silno to vo mne zarezonovalo a preto som určitý čas nedokázal nič zmysluplné publikovať. Ale určite verím že ľudia čo píšu články, tak sa nezľaknú a budú pokračovať v písaní. Lebo písať je naozaj veľká zodpovednosť a keď tomu človek venuje veľkú časť života, tak sa mu to vráti v podobe nových čitateľov. Nesmieme podceňovať veci okolo seba a uvedomiť si že kedykoľvek sa niečo môže stať nám. Ale napriek tomu sa nikto nesmie vzdávať a stále treba poukazovať na veci čo sa dejú okolo nás. Proste nemôžme mlčať, musíme vnímať všetko čo sa okolo nás deje a je na nás či dokážeme prispieť k zmene.