Vysoké nádeje 2

17. novembra 2018

Stále verím že ešte nie je neskoro,

že každý na tomto svete má svoje miesto,

vedený k tým správnym hodnotám,

neubránim sa svojim vlastným pocitom,

všetkých ľudí mám rád bez rozdielu,

neriešim že kto má takú akú farbu,

odlišnosti k našej spoločnosti patria,

ale najviac je podstatná hodnota života,

svet v ktorom sa nebude potrebné schovávať,

kde môžme slobodne niečo povedať,

viem že niektoré veci nie sú ľahké,

ale snažím sa aby všetko bolo viac sebaisté,

istý čas trvá kým určité veci prekonáme,

len je na každom či má dosť motivácie,

žijem vo svete kde sa vzájomne musíme pochopiť,

aby sme neskôr mohli na sebe niečo zlepšiť,

pozriem sa do zrkadla a priznám si pravdu,

vďaka tomu sa nasmerujem k poznaniu,

ďakujem všetkým že vo mňa stále veria,

ďakujem mojej rodine ktorá si ma vždy zastala,

urobím všetko aby som niektoré veci zlepšil,

ale bude potrebné aby som na to netlačil,

ak má niečo prísť tak to reálne príde,

som človek čo do seba vkladá nádeje,

skúsim tú bariéru introvertného sveta prekročiť,

ale napriek všetkému sám sebou zostať,

veriť tomu že všetko sa kvôli niečomu deje,

že to dobro vo mne navždy zostane,

som šťastný a nepotrebujem k tomu veľa,

mne stačí ku šťastiu moja milujúca rodina,

nemám okolo seba veľmi veľa ľudí,

ale napriek tomu že to až tak nevadí,

vždy je lepšia kvalita než samotná kvantita,

niekedy k radosti stačí sa vedieť aj z mála.

 

Reklamy

Pre vás, pre mojich milovaných rodičov

16. novembra 2018

Chcel by som vám za všetko poďakovať kým je ešte skutočne na to čas. Za vašu neustálu lásku a nehu ktorú do môjho života dávate a vďaka ktorej ten môj svet robíte lepším. Čoraz viac si uvedomujem že veľa vecí by sa v skutočnosti nepodarilo, keby nie ste po mojom boku. Ak som mal nejaké sny, tak sa splnili vďaka vám a vďaka vašej obetavosti ktorú do života vkladáte. Viem že budú situácie kedy budem potrebovať vašu pomoc a s mnohými nástrahami si nebudem vedieť vždy poradiť. Vždy ak sa dá tak vám zo všetkým pomôžem ako najlepšie budem vedieť a v rámci svojich možností ktoré mám. Uvedomujem si že niekedy nie som úplne bezchybný, ale dávate mi silu sa vo všetkých aspektoch života zlepšovať a nejako sa posúvať. Viem že niekedy mi trvá kým spracujem množstvo nových podnetov a myšlienok, ktoré si niekedy v hlave musím rozobrať.

Od mala ste ma formovali a ukazovali mi že stále môžem lepším a múdrejším. Stále ma vediete tým správnym smerom a ukazujete mi že všetko sa dá v živote pokiaľ ja skutočne začnem veriť. Niekedy prídu situácie kedy sa úplne zostresujem a keby nie je vás, tak by som to pravdepodobne nedokázal zvládnuť. Ten život by bez vás nemal absolútne žiadny zmysel, lebo by som pravdepodobne už na tomto svete ani nechcel existovať. Viem že možno nedokážem úplne vyjadriť všetky svoje pocity, tak ako by som chcel a viem že to nerobím naschvál. Ale viem jedno že vždy sa budem snažiť vám pomáhať ako sa najlepšie dá. Nebudem vravieť nie a ani odmietať určité úkony, lebo viem koľko času a námahy vám určité veci dokážu zabrať. Robíte absolútne maximum preto aby som sa mal dobre a vždy vám za všetko budem veľmi vďačný.

Budem robiť všetko preto, aby ste mohli byť na mňa hrdý a aby ste si povedali že všetko čo ste pre mňa urobili malo svoj význam. Vaša morálna podpora mi pomáha v tomto svete reálne existovať. Budem sa snažiť urobiť všetko aby som vašu dôveru nikdy nesklamal, lebo ste tu pre mňa vždy za každých okolností ktoré sa v mojom živote buď plánovane alebo neplánovane vyskytnú. Uvedomujem si že som prvorodené dieťa a že tá zodpovednosť ktorá sa do mňa vkladá je v určitých momentoch kľúčová. Často sú kľúčové aj rozhodnutia ktoré urobím a viem že do veľkej miery môžu ovplyvniť vzťahy s ľuďmi ako takými. Uvedomujem si že ako introvert mám tých priateľov skutočne málo a že to nie sú ľudia s ktorými sa vždy dá stretnúť. Že sú to ľudia čo často majú veľa práce, buď chodia do školy alebo robia niečo iné čo ich momentálne zamestnáva. Keď si to takto všetko premietnem, tak v skutočnosti mám len vás ste mojou najväčšou oporou. Keď sa udialo niečo v mojom živote, tak ste si mi vždy zastali a je to niečo na čo nikdy nezabudnem.

Keby nebolo vás tak veľkú časť koncertov a festivalov by som reálne nezažil. Vďaka vám som sa dokázal vo svojom živote posunúť vpred a zistiť na čom skutočne som. Ak by to tak bolo skutočne nebolo, tak by som vo svojom živote stagnoval. Podporujete ma v každom kroku čo sa chystám urobiť, lebo viem že mi nikto iný okrem vás nebude vždy rozumieť. Moje myšlienkové pochody sú plné silných myšlienok a pocitov ktoré niekedy potrebujem vyjadriť. Ale jedno viem že mám všetkých ľudí vo svojom živote, ale najradšej mám rád vás a vždy v mojom živote budete na prvom mieste pred všetkými ostatnými ľuďmi. Lebo vám som sa narodil a nie niekomu inému, vždy to bude fakt ktorý nezmení nikto.

Veľa vecí som sa naučil od vás a viem že bez vašej lásky a opatery by som nebol nikým. Naučili ste že nemám medzi ľuďmi robiť rozdiely bez ohľadu na ich rasu, lebo nikto nemôže za to kým je. Niekedy sa môže zdať že už ten osud v živote máme úplne jasne daný. Nie vždy sa dá v živote ovplyvniť všetko, ale to čo dokážeme skutočne ovplyvniť je to ako sa budeme správať k druhým ľudom. Ale najme je dôležité vážiť si svojich rodičov a snažiť sa im v každej sfére života pomôcť. Ale nič nie je dôležitejšie aby ľudia mali zdravie a aby sme im boli v každej jednej chvíli oporou a najme aby sme stáli pri svojej rodine ktorá je základnou bunkou našej spoločnosti.

Vážme si že máme rodičov a ľudí ktorí nám v skutočnosti chcú len pomôcť. Najme si uvedomujme každý jeden deň, lebo potom môže byť neskoro. Najme sa tešme zo zdravia ktoré máme, lebo bez neho nemôžeme urobiť nič. Nemôžeme bez neho zažiť nič, jedine len ležať v posteli a popíjať čajíky. Ak máme zdravie, tak v skutočnosti máme všetko a sme vďaka tomu šťastnejšími ľuďmi. Veľa vecí nám nie je v živote potrebných len to zdravie a to keď nás ľúbia naši najbližší ľudia. Človek ak nemá okolo seba tých správnych ľudí, tak mu aj samotné bohatstvo bude úplne na nič.

Chcem poďakovať mamine a tatinovi že majú voči mne množstvo trpezlivosti a budem sa snažiť ich nikdy nesklamať. Urobím všetko čo bude potrebné aby boli len krajšie zajtrajšky. Budem sa snažiť robiť všetko preto, aby som niektoré zmeny v živote zvládal lepšie a menej sa obával určitých zmien. Ale nedokážem sľúbiť že všetko sa zmení zo dňa na deň, môže to trvať dni, týždne, mesiace a dlhé roky. Vo mne sa všetko formuje postupne a všetko si vyžaduje určitý čas. Ja viem že všetko sa dá v živote zvládnuť a neprestávam tomu veriť, ale niekedy si veci vyžadujú trpezlivosť. Ale jedno viem sľúbiť že vás budem ľúbiť s celej mojej duše čo mám. Viem že ak sa v živote niečo nepodarí, tak sa vždy musím nad tým povzniesť a vďaka tomu si vážim všetky tie tradičné hodnoty, ktoré prináša rodina.

V duši ukryté

13. novembra 2018

V duši človeka navždy ukryté,

myšlienky života dávno vzdialené,

od raja zostáva len pár krokov,

niekedy sám neverím koľko mám spraviť skokov,

veľa myšlienok zostáva dodnes nevypovedaných,

vďaka Bohu verím že nikdy nezostanem v depresiách,

premietam si všetky myšlienky v počúvaní hudby,

vravím si že dostávam kopec vnútornej sily,

hovorím si že vidím to svetlo na konci tunela,

myšlienky sa stávajú tak silné ako abeceda,

v mojej duši je príliš veľa silných vecí,

za životom ešte otvorím množstvo dverí,

premýšľam nad tým že či si určité veci zaslúžim,

doteraz prečo som pre ľudí dobrým človekom,

som len obyčajným človekom čo s niečím bojuje,

keď sa niečo v živote splní tak to považujem za vzácne,

usmievam sa aj viem že to má skutočne zmysel,

nikdy som na určité veci netlačil,

moje hranice mi nie vždy dovolia svoj tieň prekročiť,

je ešte veľa vecí ktoré musím skutočne prekonať,

stále verím že si splním svoje sny nech sú akékoľvek,

po určitom čase si poviem či som spravil správny krok,

verím v ľudí čo moju dušu dokážu skutočne zachrániť,

ľudí čo dokážu pri mne v každom okamihu stáť,

často sa to môže všetko písať samo,

spúšťa sa v hlave myšlienkové posolstvo,

množstvo riešení padá na moju hlavu,

život vnímam ako určitú hádanku,

záhady s každej jednej strany,

často mi život príde ako simulátor reality,

čas až príliš rýchlo plynie,

otváram aj tie posledné dvere,

viem že je správne konečne niekam kráčať,

na správnu cestu sa v živote vydať.

 

Čaro obyčajných vecí

11. novembra 2018

Tie pocity keď nad určitými vecami nemusím premýšľať a poviem že na tomto svete to má stále zmysel. Aj vo svojom vnútri si často hovorím opak, ale skutočnosť ktorá existuje mi dáva čoraz viac pokoj na duši. Tá vnútorná sila často pochádza s trpezlivosti a pochopenia iných ľudí, lebo viem aké je to dôležité byť sám sebou. Vie ma veľké množstvo maličkostí potešiť pri ktorých si poviem že sú veľmi dôležité. Ten pocit keď vstanem a nechávam všetkému voľný priebeh je pre mňa najviac. Keď aj v obyčajných veciach dokážem nájsť čaro, ktoré sa v súčasnej dobe prehliadajú kvôli tomu náhleniu. Často mi pomáhajú určité situácie pochopiť život aj napriek tomu že ma niekedy veci zaskočia a keď je tých podnetov príliš veľa. Často musím nad tým popremýšľať a povedať si že všetko sa deje kvôli niečomu. Ale napriek všetkému sa nad tým všetkým povznesiem, lebo je dôležité sa pohnúť ďalej a nájsť tú svoju hodnotu. Všetko v živote má svoj súlad čo ma naučilo veľmi veľa ľudí čo majú zdravé sebavedomie a čisté srdce.

Keď kráčam a viem že stretnem na svojej ceste ľudí čo sa na mňa usmievajú, tak mi to zlepší deň. Často si mnohí ľudia povedia že je to niečo samozrejmé, ale pre mňa je to veľmi výnimočné. Ten pocit keď ma má kto držať nad vodou a nemusím sa báť že čo sa skutočne stane. Keď vo svojom introvertnom svete spravím niečo neobyčajné alebo sa dopracujem k určitému poznaniu ktoré ma posunie tak som na to veľmi hrdý. Život je sám o sebe krásny, len je niekedy na každom človeku ako s ním skutočne naloží. Ja sa učím stále s ním naložiť ako najlepšie viem a povedať si že všetko čo sa deje v živote má svoj význam. Zo začiatku si to nepripustím, ale až neskôr sa nad tým zamyslím a s odstupom času sa pousmejem nad niektorými situáciami. V niektorých situáciách obdivujem niektorých ľudí ako dokážu s určitými nástrahami života bojujú a ukážu že sa dá ísť ďalej aj cez prekážky.

Najviac celé to čaro života vidím v určitej skupine ľudí ktorí sú mi často oporou. Vidím ho v mojej rodine a v úzkej skupine priateľov čo po svojom boku mám a verím že tu ešte budú. V ľuďoch čo mi veria a pri ktorých mám absolútne jasno vo svojich myšlienkach. Pre mňa sú čarovné všetky veci ktoré sa mi stanú a pri ktorých si poviem že skutočne stáli za to. Keď zažijem nejaký pekný zážitok alebo sa stretnem zo zaujímavými ľuďmi ktorých som spoznal. Je úplne jedno či majú popularitu alebo si žijú tým svojim obyčajným životom. Teda nie že sú tí ľudia v niečomu obyčajný, ale že v ich srdci viac prebýva pokora a ľudskosť. Ten pocit keď môžem niekomu podať ruku a v tom človeku budem aspoň istotu. Mám určitú skupinu ľudí ktorým môžem povedať všetko ako mojej najlepšej priateľke Danke, sesterničke Maťke a ďalším dvom skvelým priateľkám Edinke a Táničke. Ale aj napriek tomu nerobím rozdiel medzi ľuďmi a viem byť maximálne tolerantný voči každému.

Často pre mňa je inšpiráciou pre písanie viacero ľudí a aj hudobných interpretov a skupín. Niekedy svoje myšlienky čerpám zo života ako takého aj keď viac nad tým rozmýšľam. Keď urobím nejaký pokrok a posuniem sa vo svojom živote ďalej tak ma to veľmi poteší. Ale napriek sú situácie kedy priam cítim rešpekt a o to viac sa snažím pristúpiť k veciam s pokorou. Proste na nič sa nehrať, lebo to ľudia ktorých poznám okamžite vycítia. Teda ja mám okolo seba dosť vnímavých ľudí a vedia vycítiť keď sa niečo okolo mňa deje. Len niekedy je potrebné aby som o tom aj ja viac hovoril, aby som to čo cítim neschovával pre seba. Ale viem že to nie je ľahké a niektoré zmeny sa v človeku musia udiať postupne. Zažívam že sa do mojej hlavy dostane veľmi veľa informácii a ja nie vždy viem ako ich mám spracovať. Ale je to absolútne v poriadku, lebo keď si to všetko prejdem v hlave tak si poviem že to nie je až tak strašné.

Vždy mi dokáže spraviť radosť hudba, okolití ľudia a keď sa mi niečo podarí vyhrať. Keď si vypočujem dve moje najobľúbenejšie speváčky Zuzku Smatanovú a Simu Martausovú tak moja myseľ sa vznáša niekde vo vzduchu. Vtedy naberiem úplne druhý dych a všetko sa v mojej mysli dokáže pohnúť dopredu. Keď mi ľudia dokážu povedať pravdu do očí a dokážu prejaviť voči mne úprimnosť, tak je to niečo čo ma tiež dokáže zahriať na duši. Ešte viac ma dokáže potešiť keď sa zapojím do nejakej súťaže a o to som radšej keď ju nevyhrám len ja. Najme preto lebo to prajem aj ostatným ľudom čo sa tiež nejakým spôsobom snažia. Ale nie vždy sa mi podarí, ale som rád keď sa to podarí aj iným čo si tiež zaslúžia radosť v živote. Vďaka súťaženiu som si dokázal splniť množstvo snov ktoré som mal a dokázal som sa vďaka nemu dostať na rôzne koncerty, festivaly a na miesta kde som predtým nebol.

Milujem tie správne hodnoty života a to keď môžem mať pokojnú dušu. Keď môžem vstať a vypočuť svoju najobľúbenejšiu hudbu ktorú mám. Zavriem oči a relaxujem pri relaxačnej hudbe, nasávam vedomosti a stále sa v živote učím. To že som vyšiel zo školy neznamenalo že si nebudem veci uvedomovať a nevnímať ich. O to viac je dôležitejšie načúvať ľudskému srdcu a najme je podstatné veriť v samého seba lebo vďaka tomu sa dá v živote posunúť vpred. Ten pocit keď nezažívam stresové situácie a keď moje myšlienky sú svetlejšie, tak vtedy si poviem že je to najlepšie životné obdobie. Radšej kráčam vpred, ale aj napriek tomu sa treba pozerať pred seba a za seba. Vedieť akým smerom sa vydať aby som sa v živote nepotkol a nespadol na zem. Ale ešte podstatnejšie je ukázať že viem každému človeku dokážem dať dostatok lásky a to ani nemusím byť v partnerskom zväzku.

Čaro obyčajných vecí nie je čisto iba vo veciach čo máme, ale najme je to o maličkostiach s ktorých sa vieme tešiť. Najme je o tom že si vážime prítomnosť ľudí a čas ktorý s nimi skutočne zažívame. Je to aj o možnostiach ktoré máme a dokážeme ich nejakým spôsobom využiť vo svoj prospech. Viem že sa to ľahko vraví a nie vždy sa dá v živote usmievať, ale aspoň to skúsme. Skúsme nájsť dobro v človeku samotnom a nepozerať sa iba na to ako vyzerá navonok. Všetko v živote treba skúsiť aj keď nemáme v tom čo robíme istotu. Hľadajme cestu k pravde a k hodnotám života ktoré nás nasmerujú tým správnym smerom. Najme sa sústreďme na to že náš život je potrebné žiť v súvislostiach vďaka ktorým sa dokážeme posunúť dopredu.

 

 

 

 

V záplave myšlienkových pocitov

1. novembra 2018

Viem že často v živote sú veci na ktoré musíme takmer neprestajne myslieť. Niekedy to čo sa deje je oveľa silnejšie než naše vlastné ja a často tomu treba porozumieť. Neraz sa pristihnem s myšlienkami ktoré možno pre ľudí nie sú vždy tými s ktorými sa dá absolútne stotožniť. To moje ponímanie sveta vždy bolo v niečom iné od ostatných ľudí. Občas si vravím že keď niečo úplne nedopadne ako má že možno do tohto sveta nepatrím, teda nie som jeho súčasť. Často si treba priznať že ak sa snažíme niekam zapadnúť a zabodovať u ľudí, tak jednoducho skrátka zmizneme. Zmizneme presne ako taká kocka v Tetrise a ľudia ani nebudú vedieť že sme niekedy existovali. Len nám skrátka doba musí nastaviť zrkadlo aby sme si to postupne uvedomili. Aby sme si dokázali uvedomiť že niektoré situácie musíme vyriešiť sami, aby sme niekam posunuli.

Premýšľal som nad životom hlbšie než je pravdepodobne zdravé, ale keby to tak nebolo, tak by som na určité veci neprišiel. Neprišiel by som na to že v živote nikto nie je dokonalý a nikto nie je bezchybný. Chyby tu vždy boli a vždy tu aj budú, lebo môžu byť pre nás výstrahou že niečo robíme nesprávne. Neprišiel by som na to že niekedy je lepšie sa vnútorne vyplakať, než v sebe to potláčať. Často si vravím že mi určité veci priam akoby určil osud. Osud v ktorý často väčšina ľudí radšej neverí, lebo sa môže zdať že to nedáva úplný zmysel. Ale postupne určité veci začnú dávať zmysel keď sa nad nimi ľudia skutočne zamyslia.

Ja vždy sa snažím k svojmu životu pristúpiť najlepšie ako viem v rámci svojich možností. Netlačím sa na silu niekam, kde sa v skutočnosti necítim pohodlne. Lebo skôr sa snažím nechať veciam prirodzený priebeh a keď sa udeje niečo čo ma môže niekam skutočne posunúť, tak ma to niekam posunie. Len niekedy ľudia musia rátať s tým že mám svoje chyby, svoj vlastný svet a vedieť že nie som dokonalý. Nikdy som si o sebe nemyslel že som najlepší, úžasný a bohviečo ešte. Nie som človek ktorý ma patent na rozum a na všetky životné otázky riešenie, som len obyčajný človek čo je rád že vstal. Nehrám sa na niekoho kým nechcem byť a často ma niektoré veci mrzia. Pravdepodobne je to tým že si uvedomujem viac než si môžu ostatní ľudia myslieť. Ak sa v živote nezmýlim a ak sa mi v živote bude len dariť, tak sa v skutočnosti nemám kam posunúť. Všetci v živote sa potrebujú niekedy zmýliť aj za cenu že budú ľudia z nás sklamaný.

Najlepšie sa mi premýšľa pri hudbe zapnem určité skladby podľa mojej vnútornej nálady. Pustím moje najobľúbenejšie speváčky súčasnosti ako sú LP, Siu, Taylor Swift, Zuzanu Smatanovú, Simu Martausovú a veľa iných interpretov. Moju myseľ často uzdravuje hudba a to keď na určité veci v živote radšej ani nepomyslím. Púšťam si aj ambientnú a relaxačnú hudbu aby som vnútorne dokázal precitnúť. Aby som našiel východisko a popremýšľal nad tým ako ísť v živote ďalej. Keď človek premýšľa príliš nad vecami ktoré nemôže nejakým spôsobom ovplyvniť, tak ho tie veci úplne pohltia. Ja sa tomu nedokážem vyhnúť, lebo často hlbšie premýšľam a riešim veci ktoré by extroverti neriešili. Introverti väčšinou premýšľajú nad každým slovom a myšlienkou čo skutočne povedia. Ja tiež nad tým premýšľam a niekedy si prídem že som v tom divnom bludnom kruhu.

Premýšľam nad rôznymi spoločenskými a sociálnymi problémami a nad tým že sa môžeme v živote niekam posunúť. Vie ma veľké množstvo vecí rozplakať a dojať, lebo mám v sebe veľké množstvo emócii ktoré neprejavujem krikom alebo hnevom. Ak sa niečo v živote deje, tak viem že následky napriek tomu budú bez ohľadu na to, či to urobím dobre alebo zle. Aj malé veci môžu mať na spoločenský život veľmi veľký dopad a ľudia si to samozrejme zapamätajú. Často sa stáva že ľudia si rýchlo všimnú jednu chybu, ale nevšimnú si množstvo dobrých skutkov čo bolo pred tou danou chybou. A tým opäť môžem povedať že nenarážam na nejakých konkrétnych ľudí, ale ide o všeobecné ponímanie určitej životnej situácie. Nenarážam na veci ktoré si ľudia môžu vytrhnúť s kontextu a ktoré môžu zle pochopiť. Nejde mi o to nejako ľudí nahnevať alebo šokovať, len robiť veci o ktorých som presvedčený že sú správne.

Napriek tomu si vážim že niektoré pocity ľudia skutočne pochopili správne a netreba im to toľko vysvetľovať. Ale sú veci ktoré je potrebné vysvetliť aj keď to niekedy býva ťažšie prejaviť vlastné pocity. Ale na druhej strane je to v poriadku že sú určité veci také aké v skutočnosti sú a treba ísť ďalej. Ak sa ľudia na mňa niekedy hnevajú, tak ma to mrzí a nič nerobím úmyselne. Všetko sa deje kvôli určitým okolnostiam ktoré sa nie vždy dajú ovplyvniť. Často do života spadajú aj rozhodnutia kedy si človek musí niečo vybrať, niekoho to môže potešiť a niekoho iného to nepoteší vôbec. Ale napriek tomu to treba brať tak že všetko sa deje kvôli určitým dôvodom na ktoré ľudia prídu časom. Nič sa nedeje kvôli nejakej náhode, ale kvôli okolnostiam ktoré nám prídu do cesty.

Mám toľko myšlienok že ich nedokážem obsiahnuť úplne všetky, ale že si ich musím nechať pre iné články. Ale napriek tomu som cítil že je potrebné myšlienky čo mám v sebe zo seba dostať. Lebo vďaka tomu cítim že sa dokážem viac cez akékoľvek starosti preniesť. Ja nemám v úmysle niekomu robiť zle a ani nikomu zámerne škodiť. Viem v živote povedať prepáč a nie iba to napísať, viem že je potrebné veci robiť reálne a bez nejakých kvetnatých rečí. Lebo v živote je potrebné sa za chyby ospravedlniť aj napriek tomu že sa niekedy bojíme ako to môže skutočne vypáliť. Nepíšem to preto aby ma niekto ľutoval alebo sa snažil uznávať, ale preto lebo niektoré veci sa nedajú vyjadriť ústne. Ale som rád že som určité pocity dostal zo seba a vďaka tomu sa dokážem posunúť ďalej.

Nepoznaný

30. októbra 2018

Často máme pocit že sa všetci navzájom poznáme a že poznáme pocity ľudí. Ale v skutočnosti tie pocity ani nepoznáme, len všetko je vyhodnotené bez toho aby sme tých ľudí vypočuli. Aby sme si vypočuli ich verziu skutočnosti ktorá sa im niekedy stane. Každý človek je v skutočnosti nepoznaný a nikto nevie aký údel často prináša do života. Málokto vie že všetci ľudia majú vo svojom vnútri problémy o ktorých často nechcú hovoriť najme zo strachu s nepochopenia. Často ľudia cítia že aj keď sa ospravedlnia za svoje chyby, tak to nikdy nebude dostatočne stačiť. Lebo keď sa niečo v živote pokazí, tak už sa to nikdy nenapraví a nikdy to nebude také ako predtým. Niekedy premýšľam nad tým že prečo sa to deje a snažím sa tomu nejako porozumieť. Ale viem že tie odpovede nie vždy dokážem nájsť, lebo všetko si človek ukrýva vo svojom vlastnom vnútri. Človek v sebe ukrýva buď svoje radosti alebo svoje vlastné trápenia čo reálne môže mať. Niekedy sa zdá že je človek navonok šťastný, ale v skutočnosti môže byť vo veľkej frustrácii. Človek môže byť vo svojom živote úspešný a uznávaný, ale ak nemá nikoho kto by ho mal rád tak sú mu všetky tie úspechy k ničomu.

Vzájomne nadobúdame pocit že všetko vôkol seba poznáme, ale v skutočnosti to tak nie je. Mnoho ľudí často vychádza len s toho čo o nás počuli, ale nikdy sa nás nespýtali že či to môže byť pravda. Vznikajú samotné posudzovania že kto aký je a keď spraví jednu chybu tak mu to ľudia do smrti nezabudnú. Človek môže spraviť veľké množstvo dobrých skutkov ktorými môže všetko vyvážiť ktoré si nikto nevšimne, ale chybu si všimne každý a potom nám tú chybu opakujú stále dookola. Lebo asi fakt žijeme vo svete kde sa musíme hrať na dokonalosť, chutnosť a na to že nesmieme mať chyby. Lebo keď máme chyby, tak samozrejme nepatríme do toho stáda. Niekedy mám pocit že do tohto sveta v skutočnosti nepatrím, keď je v ňom silná prevaha extrovertov a ľudí ktorým nikdy nebudem rozumieť. Som sa niekedy aj snažil byť ako všetci tí dokonalí ľudia, ale v skutočnosti som to nedokázal. Nedokážem sa nasilu smiať alebo predstierať niečo, lebo proste určité veci vo svojom živote vycítim. Vycítim kedy sa mám ponoriť do svojho vlastného sveta a kedy sa mám komu otvoriť.

Moja rodina a pár priateľov ma dokážu pochopiť viac, než ktokoľvek iný v mojom živote. Často vediem svoje životné debaty aj z mojou najlepšou priateľkou a čistou dušou Edinkou, ktorá je mi po každom smere nesmiernou oporou. Cítim že mi dokáže porozumieť viac než ľudia ktorých poznám dlhé roky. Viem že sú v živote ľudia ktorí človeka tak rýchlo neodsúdia a dajú mi šancu aby som sa mohol k určitým pocitom vyjadriť. Aj moja super priateľka Tánička a aj skvelá sesternička Maťka sú tu vždy pre mňa a stoja pri mne, lebo viem že sa im nemusím báť povedať všetko. Som im nesmierne vďačný že sú voči mne trpezlivé a dokážu to so mnou nejako zvládnuť. Chápu že ten môj život je niekedy mojim vnútorným bojom ktorému sa nedá vyhnúť.

Často sa snažím svoje myšlienky zachrániť tým že si vypočujem hudbu a tým cítim že sa nejako upokojím. Že upokojím svoju myseľ a dokážem v danom okamihu nájsť riešenie, ktoré by som v tichu nedokázal nájsť. Príliš si uvedomujem tú realitu okolo seba a nie som to naivné dieťa ktorým som predtým bol. Ľudia sa ma snažili pred mnohými nástrahami života uchrániť, najme preto aby som sa nemusel zamýšľať nad zložitosťou tohto sveta. Niekedy ma tá realita priam až desí a uvedomujem si že koľko vecí sa zmenilo. Zmenilo sa veľké množstvo vzťahov s ľuďmi, ktoré sa v skutočnosti zdali úžasné. Neskôr ma prekvapili vzťahy s ľuďmi, ktoré som v skutočnosti vôbec nečakal a sú úžasné. Nemôžem povedať že som v mnohých veciach neurobil chybu, lebo skutočne aj ľudský faktor vo mne zlyhal.

Ale viem že to nebolo cielené a všetko podmienili samozrejme moje obavy. Obavy kvôli ktorým pravdepodobne dokážem občas vycúvať a s toho čo sa môže zdať v živote úplne nádejne. Jedno viem že sa nedokážem hrať na niekoho kým nie som a často viem že by to nikam neviedlo. Stojím často pred zložitými rozhodnutiami ktoré jednu stranu sklamú a druhú stranu potešia. Je to taký zvláštny paradox že sa nedá uspokojiť obe strany a nájsť nejaký správny kompromis. Niekedy si tak prajem, aby ma každý poznal a vedel že sa nemusí báť nielen mňa, ale ani môjho autizmu.

Aby zo mňa nebol ten nepoznaný človek, ale aby ľudia poznali tie moje dôležité vlastnosti. Uvedomujem si že autizmus sám o sebe je pre ľudí akousi neprebádanou riekou. Že za tým všetkým je veľké množstvo odriekania a vnútorných bojov čo občas ľudia majú. Chcem byť pre ľudí človekom ktorého budú ľudia chápať a že budú chápať aj moje rozhodnutia ktoré v živote spravím. Lebo na mojich rozhodnutiach často stojí celý môj život a aj následky ktoré si zo sebou ponesiem. Viem že možno nie som bezchybný človek tiež mám chyby ktoré ma mrzia, ale viem že dokážem do toho čo robím maximum. Keď mám nejakú myšlienku, tak sa jej len ťažko môžem vzdať. Lebo viem že keď niečo začnem. tak to musím okamžite dokončiť.

Niekedy ma mrzí keď sa ľudia na mňa hnevajú, ale nič v živote nerobím zo zlým úmyslom. Mýliť sa budem vždy a je na každom človeku aby ma bral takého aký som a iný už nebudem. Mám svoj svet a je na každom jednom človeku či ho dokáže skutočne pochopiť. Každý človek si môže vybrať či sa chce so mnou priateliť alebo nie. Všetko v živote je dobrovoľné a nebudem nikoho tlačiť na silu do niečoho čo v skutočnosti nechce. Chcem dať ľudom slobodu, aby sa mohli slobodne rozhodnúť že čo chcú. Ale tí čo ma chcú skutočne poznať a vedieť o mne tak takých ľudí sa budem snažiť nesklamať a veriť im.

Opustiť mesto

29. októbra 2018

Opustiť toto svoje emočné mesto,

by pre mňa skutočne najlepšie bolo,

strácam sa v tom čo skutočne chcem,

niekedy tomu čo sa deje v hlave nerozumiem,

mám pocit že žitie v strachu je silnejšie,

že to čo v sebe cítim nikdy neustane,

niekedy aby všetko čo cítim zmizlo,

aby v mojej mysli konečne pominulo,

túžba po emocionálnej slobode je silnejšia,

ale postupne ju hranica v srdci búra,

nie vždy sa dá v živote skutočne usmievať,

nie vždy sa dá všetko v živote riešiť,

strácam sa v tom že čo je skutočne správne,

dokým mi to niekto reálne nepovie,

ale túžim utiecť z mesta vytvoreného z môjho vnútra,

kde pre strach nebude dostatok miesta,

pochybnosti často človeka zrážajú k zemi,

možno keby sa určité nediali tak by sme tu neboli,

pocity keď niekedy určité veci reálne nestačia,

často sa tie pocity vo mne nejako stlačia,

pokiaľ ešte stále zostávam nažive,

tak moje emocionálne mesto zostáva pokope,

viem že je ešte nie je správny čas ho skutočne opustiť,

ten čas príde až keď budem na tomto svete naposledy stáť,

keď bude koniec tak sa budem cítiť konečne slobodne,

keď budem kráčať tak budem vidieť otvorené dvere,

vojdem a budem všetkých chrániť zhora,

verím že mi po určitom čase narastú krídla,

keď si poviem že všetko je tak ako má byť,

už konečne nebudem musieť na určité veci myslieť,

oheň ktorý v sebe mám raz zhasne,

všetko čo v sebe cítim raz prejde,

prestávajú určité veci konečne bolieť,

viem že môžem konečne precitnúť,

slová často ani nie sú potrebné,

lebo všetko pomaly bude veľmi jasné.

PS: V tomto texte nespomínam Liptovský Mikuláš ako miesto ktoré chcem opustiť, ale spomínam mesto ktoré je zložené s veľkého množstva našich emócii čo často v sebe máme. V našej mysli sa vytvára veľké množstvo podnetov, ktoré sa nedajú vždy ovládať. Keď cítime že sme niekoho sklamali, tak už si to naša myseľ zafixuje ako niečo čo sa nedá vždy odpustiť. Je to písané aj preto, lebo som mal striedavé obdobia radosti a aj vnútorných starostí. Nenapísal som to preto, aby si niekto moje slová vyvodzoval s kontextu a nie je to napísané s vypočítavosti alebo preto aby ma ľudia ľutovali. Cítil som to tak, lebo som mal také obdobie, kedy sa vo mne diali všetky rôzne pocity a často som ich musel skrývať za úsmev.

PS2: Ďakujem všetkým čo si tento text prečítali s porozumením a neurobili predčasné závery o tom aký mám v skutočnosti byť a čo si mám skutočne myslieť.

 

Chyby

26. októbra 2018

V živote sa často vytvára určitý spoločenský kult dokonalosti o tom že kto aký je. Často v živote sa nám stanú veci ktoré nás vnútorne mrzia a je nám to ľúto. Mne je tiež veľa vecí ľúto a mrzí ma ak sa mi niečo v živote nepodarí. Nechcem sa schovávať za nejakú dokonalosť a tvrdiť že ja žiadne chyby v živote nerobím. Len by som proste klamal sám seba a tvrdil by opak než to čo vnútorne naozaj cítim. Uvedomujem si že keby tento svet bol tak dokonalý ako navonok niekedy vyzerá, tak všetky veci by boli samozrejmosťou. Často sa môžu zmeniť samotné vzťahy v určitej spoločnosti a už ľudia nás nebudú vnímať tak ako nás vnímali predtým. Niekedy to vnímam aj na sebe že nech sa čokoľvek udeje tak to bude mať na mňa veľký vplyv. Často v snahe upokojiť jednu stranu, tak nedokážeme uspokojiť tú druhú stranu. Sú veci ktoré v živote sa nedajú úplne odstrániť a budeme ich niesť do konca života.

Uvedomujem si že nie som bezchybný a tiež mám určité slabé miesta. Viem že v živote budú situácie ktoré sa budú len ťažko odpúšťať a niekedy ani to obyčajné prepáč nebude stačiť. Nenarážam na nejakú moju konkrétnu situáciu alebo ľudí čo sú okolo mňa, len po všeobecnej stránke sa pozerám na to ako to je. Viem že predstierať dokonalosť je niečo čo nie je pre nás úplne prirodzené. Ak sa budeme hrať na niečo čím v skutočnosti nie sme, tak v skutočnosti strácame to svoje druhé ja. Ja ak budem sa na niečo hrať, tak viem že by som nebol nikdy dobrým hercom. Je to tak preto, lebo každý človek sa môže na určité situácie pozerať s iného pohľadu. Ak urobíme chybu za výsledkom určitého snaženia, tak taká chyba bude v očiach ľudí odpustená. Lebo ak je chyba spravená na základe tohto aspektu, tak to môže pre nás samotných veľmi prospešné.

Aj skvelá Zuzka Smatanová spieva v najnovšej skladbe Môžme si už odpustiť o tom že je tiež iba človekom čo urobí zopár chýb. Ale okrem chýb je okrem toho potrebné odpustenie aby sme sa dokázali pohnúť ďalej. V živote vieme že keď urobíme chybu, tak sa tá chyba bude s nami viesť po celý náš život. Ale treba si uvedomiť že nikto určité veci nerobí cielene a úmyselne. Ja som tiež spravil dosť chýb ktoré ma mrzia a najme to že som niektoré situácie vyhodnotil nesprávne. Mrzí ma ak tá chyba vznikla zo strachu a z obáv ako tie moje pocity pochopia druhí ľudia alebo z nedorozumení ktoré som sa bál odkomunikovať. Ale viem že iný už nebudem a keby sa má vo mne niečo zmeniť, tak by to bolo o niečo ťažšie. Možno ten strach hovoriť o svojich pocitoch je často podmienený tým že by to nedokázali pochopiť úplne všetci.

Ale tak na svete je množstvo introvertov ktorí to cítia úplne rovnako ako ja. Mnoho ľudí sa radšej zamýšľa nad hĺbkou života, než nad vecami ktoré nemajú ako ovplyvniť. Mám ten svoj svet ktorý je plný nástrah, obáv, neistôt a pocitov že nebudem vždy pochopený. Často množstvo mladých ľudí je v určitej životnej situácii a riešia ju radikálne teda že ukončia svoj život. Ale málokto sa obráti na IPčko teda na internetovú poradňu pre mladých kde je kopec mladých ľudí teda dobrovoľníkov čo vypočujú daného človeka ktorý im vysvetlí daný problém. Boli situácie kedy som sa aj ja musel na nich obrátiť, lebo to bolo pravdepodobne to jediné riešenie aké existovalo. Lebo niekedy ľudia čo sú vekovo rovnaký ako my, tak nám môžu priniesť na určité veci iný pohľad. Môžeme danú situáciu pochopiť s iného uhlu a povieme že keby sme dané veci riešili inak, tak by sme sa cítili lepšie. Uvedomujem si že keby predstieram dokonalosť, tak by som nikdy nemohol byť šťastným človekom.

Niekedy by možno bolo lepšie si určiť hranice že čo je správne a čo nie. Len proste nedokážeme odhadnúť situáciu že či všetko čo robíme je skutočne správne. Viem že v živote nie všetkým sadnem a že ma množstvo ľudí nebude mať rado. Ale na druhej strane som vďačný ľudom čo ma majú radi napriek tomu že nie som úplne bezchybný. V živote mi nikdy nešlo o niečo na viac, len sa snažím s každým človekom okolo seba vychádzať. Ale nie vždy dokážem odhadnúť ľudí a myslím si že to nedokáže nikto. Lebo vo svojom vnútri vieme že každému okolo seba musíme dať šancu. Vieme že ľudí okolo seba potrebujeme aj keď to nie vždy priznáme a takto to zažíva nejeden človek. Ja tiež ľudí okolo seba potrebujem aj napriek tomu že si žijem v tom svojom introvertnom svete, teda v tej svojej bubline.

Chcel by som sa ľudom za svoje životné chyby ospravedlniť a povedať im že ich nerobím schválne. Uznávam že sú veci ktoré je možno ťažké povedať, lebo predsa to nepochopenie môže prísť. Ak nás niečo vnútorne mrzí, tak to znamená že nám to nie je jedno. Vieme že je potrebné sa postaviť za správnu vec a zvoliť prístup ktorý preverí náš charakter. Mrzí ma ak vo svojom živote sklamem ľudí a viem že určité veci nebudú úplne dokonalé. Ale presne tak to je a musíme to prijať ako súčasť nášho života, vďaka ktorému precitneme. Pochopíme že realita je taká akú si ju my v hlave dokážeme nastaviť a od toho sa bude odvíjať všetko. Často je život zvláštny a niektoré veci musíme pochopiť až s odstupom času. Často je pre mňa inšpiráciou množstvo ľudí pri ktorých premýšľam že je potrebné niečo zmeniť a nasmerovať svoju vlastnú dušu tým správnym smerom.

Nie vždy sú veci tak zlé, ako si niekedy môžeme myslieť a niekedy si to možno myslíme. Len je potrebné pochopiť život a zistiť že všetky tie problémy si musíme prežiť aby sme sa dopracovali k niečomu lepšiemu. Aby sme našli okolo seba lepších a inšpiratívnejších ľudí čo nás budú mať radi aj napriek tomu že niekedy v živote zlyháme. Ak urobíme chybu ktorá sa nás v skutočnosti ani nemrzí, tak len ťažko môžeme patriť do tohto sveta. Ale ja medzi takých ľudí nepatrím a nič mi nie je jedno uvedomujem si veci hlbšie. Ak voči sebe máme dostatok sebareflexie a dokážeme uznať že niečo treba v živote zmeniť, tak iba vtedy si povieme že sme vyhrali. Proste si uvedomíme že každá jedna skúsenosť ktorú si v živote prežijeme nás niekam posúva a to je len dobre.

Na brehu

23. októbra 2018

Kráčam po tomto tenkom brehu,

blúdim a hľadám tú správnu cestu,

niekedy sú chvíle kedy sa viac bojím sám o seba,

občas mám pocit že je to chvíľami neistota,

túžim často vedieť že či niečo robím správne,

alebo že či v skutočnosti len tápem v tme,

ťažké je niekedy naplniť očakávania,

ľudí ktorí do mňa vkladajú tak veľa,

keby sa dali všetky pocity skryť,

ale viem že to niekto dokáže vycítiť,

úsmevom sa dá skryť takmer všetko,

aj to čoho je v ľudskom srdci málo,

snažím sa robiť všetko čo je v mojich silách,

aby vždy bol iba úsmev na perách,

viem že prídu okamihy kedy ľudí sklamem,

ak určité veci v živote nesplním,

ale viem že to nerobím cielene,

často nie vždy ovplyvním určité situácie,

uvedomujem si že ma nebude nikto držať za ruku,

poviem si že mi život pripravil tú najťažšiu skúšku,

nestrácam optimizmus ale niekedy prichádzajú zvláštne momenty,

momenty vďaka ktorým viem že tiež robím chyby,

každý deň je iný a príde aj stres,

viem že to zažíva každý z nás,

ale je pár ľudí čo mi skutočne dáva silu,

vďaka nim má zmysel kráčať po tom brehu.

Sľuby

22. októbra 2018

Sľuby ktoré si často dávame,

často zmiznú v samotnej tme,

ale viem že je potrebné niečo splniť,

zväzujúce záväzky ktoré ukážu zodpovednosť,

viem že často niektoré veci sú nesplniteľné,

realita ukazuje že je to občas nemožné,

možnosti sú často skryté v našej hlave,

pocity sú často tými čomu sa neubránime,

dať sľub znamená tomu podriadiť všetko,

vďaka nemu sa dá zmeniť všetko čo nám v ceste stálo,

vzťahy v živote sa menia každú jednu minútu,

nie vo všetkom sa dá mať skutočnú záruku,

často sa sľubujú veci ktoré je nemožné splniť,

pred určitou skutočnosťou sa nedá uniknúť,

sme ľudia ktorí pred každou výzvou stoja,

sľúbiť niečo často býva skutočná odvaha,

viem že sľúbiť niečo je horšie než klamstvo,

lebo potom v srdci môže zostať iba prázdno,

svet ktorý poznáme sa bude stále meniť,

vieme že s tým nebudeme môcť nič spraviť,

od sľubov sa často odvíjajú veci,

potom prestaneme byť skutoční realisti,

ale splňme iba to čo je reálne,

vďaka čomu sa budeme mať lepšie.