Moment pravdy – kompletná verzia prvej série

17. novembra 2019

Uvedomujem si že všetko čo sa v živote deje je tu len na určitý čas. Že všetka radosť dokáže trvať iba chvíľu a realita nám postupne dokáže ukázať svoju pravú tvár. Viem že často žijem v spoločnosti kde je príliš veľa napätia a málo vnútorného pokoja. Niekedy by bolo lepšie nájsť si svoje miesto kde človek môže slobodne ísť. Ale viem že sa nedá pred všetkým v živote utiecť a ani to nikto nechce. Len viem že každý pekný deň dokáže striedať ten čo môže byť horší. Ja verím že v živote môže byť niečo pekné, ale keď človek chce myslieť pozitívne tak zistí ako to nie je jednoduché. Pochopil som že nie všetci ľudia ma reálne pochopia a to že mám v sebe niečo čo je silnejšie než vlastné ja. Viem že často tá emócia môže byť omnoho silnejšia, ale že veľa vecí ovplyvňuje moju psychiku. Niekedy som svedkom príliš veľa nepokojných situácii a cítim sa veľmi bezmocný. Moja bezmocnosť ma prinútila sa zamyslieť a povedať si že od určitých vecí chcem mať pokoj. Chcem žiť tak pokojný život, kde sa viac ľudia budú mať radi a nebudú si robiť zle. Nedokážem s určitými vecami nič spraviť a možno je to iba moje zbožné prianie žiť pokojne. To že chcem žiť pokojne neznamená že som v niečom rezignoval, Najradšej by som všetko okolo odfiltroval a pustil si do života len uvedomelých ľudí a normálnych. Nie ľudí čo hodnotia to kto koľko váži kíl ale zabúdajú sa pozrieť na človeka hlbšie. Zdá že tie hodnotenia ktoré človek dostáva ho potešia, ale v skutočnosti je to pravý opak. Ja si myslím že nech by človek akokoľvek vyzeral, tak by to ľudom vadilo. Lebo viem že sa súčasnej spoločnosti nedá vyhovieť a je ťažké byť iným. Som tak láskavý ku ľudom a aj tak sa stále dokážem zmýliť. Vždy si poviem ako si veľmi dám pozor a aj napriek tomu sa mi to úplne nepodarí. Možno nie je tu toľko ľudí čo by stálo pri mne, ale aj tých pár ľudí si veľmi vážim. Lebo mi ukazujú že stále môžem byť v niečom lepším človekom a stále sa učím. Viem že žijem vo svete ktorému málokto rozumie a neviem že či mu bude niekto rozumieť. Len som citlivý a veci vnímam s veľkou intenzitou a neraz nimi musím premýšľať. Mám pocit že niekedy ma dokáže upokojiť skôr zvuk šumiacej vody, hudba a keď listy padajú zo stromov. Lebo dokážu zmierniť ten môj vnútorný nepokoj ktorý niekedy mám. Dokážem sa usmievať, ale nedokážem sa pretvarovať a klamať sám seba. Jednoducho neviem žiť v určitom sebaklame a povedať si že je všetko fantastické, lebo vnímam realitu. Lebo nechcem byť slepý a nevidieť veci čo sa okolo mňa dejú. V poslednom období mi pomáhajú aj určití ľudia čo mi dávajú silu existovať v tomto svete. Tí ľudia mi ukazujú že ešte dobro v tomto svete dokáže existovať. Moja rodina mi ukazuje že má ešte zmysel žiť aj keď niekedy neviem ako ísť ďalej. Niekedy sa moje poslanie skončí a mám pocit že s tým nedokážem nič urobiť. Pamätám si že som chcel množstvo nereálnych vecí, ale v skutočnosti mať vnútorný pokoj a cítiť sa dobre je to jediné čo by potešilo. Na ničom mi nezáleží viac ako mať okolo seba pokojných ľudí čo človeka nehodnotia podľa jeho váhy, ale podľa jeho srdca.

Viem že v živote je množstvo situácii ktoré je potrebné skutočne zvládnuť. Na tomto svete ma upokojuje že všetko sa deje úplne prirodzene. Sú momenty kedy v sebe cítim ten pokoj ktorý skutočne dáva silu. Niekedy si ľudia povedia že som viac človekom ktorý sa zamýšľa. Niekedy je to potrebné sa zamýšľať a uvedomovať si podstatu svojho vlastného života. Keby som len tápal v tme a nechápal by som o čom ten život skutočne je, tak by som sa nemal lepšie. Často mi k mojim poznaním pomáha dospieť hudba. Mám pocit že niekedy tá hudba ma zachraňuje od toho aby som skutočne zišiel s cesty. Viem že stále budem vo svojom živote hľadať nejaký hlbší význam lebo každý človek je k tomu predurčený. Každý deň sa cítim úplne inak a som za to úplne vďačný že nie som každý deň rovnaký. Som rád že každý jeden deň môžem sa cítiť inak a nemusím nič predstierať. Viem že keď v niečo verím, tak ma v tej viere nedokáže nikto zastaviť. Viem že celý náš život je postavený na tom aby sme chápali všetky súvislosti. Každý z nás na tento svet prišiel s úplne iným poslaním. Mojou filozofiou života vždy bolo robiť všetkým radosť najlepšie ako len viem. Vždy do všetkého idem na 100 percent a niekedy možno sa snažím zanechať ešte niečo navyše. Môj život vždy bol postavený na tom že budem úprimný k ľudom a najme k sebe. Hľadám svoju vnútornú pravdu pri ktorej viem že ma nič nedokáže zlomiť. Preto som aj začal písať, aby som reflektoval vďaka tomu svoje pocity. Aby ľudia pochopili že všetko o čom píšem tak si nevymýšľam. Chcem tým svojim písaním povedať že som naozaj v poriadku a že všetko okolo seba skutočne zvládnem. Len viem že nedokážem na samotný čas tlačiť, lebo by to bolo proti všetkým pravidlám. Potrebujem určitý čas aby som porozunel veciam okolo seba. Celý život sa učím a viem že niekedy je potrebné robiť aj chyby aby som posunul ďalej. Ak by som sa vo svojom živote nemýlil, tak by som v skutočnosti len stál na mieste a nikde sa neposunul. Najme stretnutie s Ankou Repkovou ma naučilo že v živote je dôležité objaviť kým človek vlastne je a aby našiel svoju pravdu. Vďaka tomu sa touto myšlienkou riadim po celý čas a všetko si o niečo viac uvedomujem. Veľa ľudí mi ukázalo že je lepšie byť sám sebou než sa na niečo hrať. Nikdy nebudem svoje pocity hrať, lebo ľudia to jednoducho vycítia. Množstvo ľudí je veľmi vnímavých a vedia ak niečo v mojom živote nie je v súlade. Ale napriek tomu žijem a vždy sa teším s každého okamihu ktorý mi život prinesie. Snažím sa byť viac uvedomelý a viac si uvedomovať veci okolo seba. Preto som začal písať túto sériu Moment pravdy preto, aby som bol viac k vám úprimný. Aby som vyjadril pocity ktoré by som možno nevyjadril niekde inde. Nejde mi o to niekoho zaskočiť alebo šokovať, ale skôr poukázať na tom ako sa niekedy cítim. Že v mojom živote sa strieda množstvo nálad, ale napriek tomu vždy nájdem riešenie. Snažím sa byť vždy vzorom pre ľudí a nikdy sa nejako sťažovať. Vždy sa to snažím vyvážiť niečím pozitívnym a zároveň chcem byť aj realistom. Byť reálnym ma naučilo množstvo životných situácii a uvedomujem si že stojím na tej správnej strane. Na strane kde viac prevláda zdravý rozum a logika, než nejaké intrigovanie a zloba. Ja v skutočnosti nemám čas riešiť intrigy, pochybnosti a nejaké malicherné veci. Ja sa sústredím na to aby som v očiach rodiny a aj mojich priateľov bol stále dobrým človekom. Preto sú mi ľudské hodnoty omnoho bližšie než by si to vedel každý reálne predstaviť. Je mi bližšia láska a priateľstvá ktoré sú skutočné, než nejaké intrigovanie a závidenie niekomu že niečo má. Skôr radšej ľudom prajem len to dobré, než by som im mal priať opak. Radšej sa teším s úspechu druhých, než by som im nemal priať úspech. Lebo viem že keď človek bude lepším, tak môže inšpirovať aj ostatných. A keď dokážeme byť úprimnými voči sebe, tak dokážeme byť úprimnými aj voči ľudom. Nie je nič krajšie ako si uvedomiť že všetko dokáže v živote fungovať vtedy ak sa o to nejako pričiníme.

Často mám pocit že na všetko vo svojom živote musím okamžite poznať odpoveď. Len viem že sú veci od ktorých je potrebné sa odosobniť a nájsť v živote určitú harmóniu. Neprestávam veriť že v živote existuje niečo dobré, ale uvedomujem že stále vládne ľudský nepokoj. Vidím ho s každej jednej strany a nemožno sa tráviť že neexistuje. Ja viem že chcem žiť v spoločnosti ľudí čo by boli k sebe lepší, ale viem že je to zložité. Zložité je ľudí okolo seba meniť a viem že by to bolo nad moje sily. Lebo určite by som nechcel aby niekto menil mňa, lebo každý človek sa v živote zmení sám. Uvedomil som si že prečo sa od konfliktných a nepokojných situácii snažím strániť. Je to v celku logické ak je niečo čo sa v skutočnosti netýka, tak jednoducho do toho vstupovať nebudem. Len sa sústredím na to, aby som mohol dať lásku ľudom ktorých mám skutočne rád. Nebavia tie povrchné hodnoty ktorým aj tak nikdy nebudem rozumieť, lebo je mi bližšie robiť správne veci. Nevyhnem sa v živote chybám a netreba mi tie chyby nejako pripomínať. Viem že žijem v napätej spoločnosti, kde stačí aby aj malá iskra dokázala spraviť veľký požiar. V ľudskom svete veľmi chýba ten pokoj a ľudia sa príliš veľa v živote hádajú. Ja by som sa chcel tiež naučiť hádať a kričať, ale potom si uvedomím že by som možno prišiel o hlasivky. Snažím sa byť viac tým nekonfliktným človekom aj napriek tomu že ľudia tomu úplne neporozumejú. Mojim myšlienkovým pochodom je ťažké porozumieť, lebo ich je v živote príliš veľa. Keď som sledoval prvú sériu seriálu Euphoria, tak som pochopil že musím do hĺbky načúvať pocitom mladých ľudí a aj tým svojim. Pochopil že vo svojom živote si hľadám okolo seba ľudí čo nie sú až takými hádavými. Ja som človek čo sa nechce hádať a ani nechcem niekomu niečo dokazovať. Len sa snažím byť dobrým kamarátom a priateľom, ale možno sa mi to nie vždy darí. Niekedy aj prostredia v ktorých človek je tak do života často prinášajú ľudí ktorým chýba ľudský pokoj. Keby nie je mojej rodiny tak to pravdepodobne v tomto svete vôbec nezvládnem. V živote si uvedomujem že nie všetci ľudia sa budú ku mne správať dobre, ale nevyčítam im to. Len viem že nepatrím do ich sveta a jediné na čo sa sústredím je aby som svojej rodine a pár priateľom robil radosť. Chcel by som aby v živote bolo viac pozitívnych a šťastnejších ľudí, ale viem že je to možno sen. Ja som zas realista, ale pozerám sa na svet všetkými smermi a tak je to najlepšie. Mojim zmyslom života je počúvať dobrú hudbu a vnímať okolo seba dobrých ľudí. Niekedy by som si prial aby všade kde by som išiel tak by som sa skutočne cítil dobre a aby som sa na niektoré miesta báť ísť nemusel. Všetci potrebujeme cítiť dobrú atmosféru všade kde skutočne pôjdeme bez ohľadu na miesto. Ja viem že v živote dokáže existovať harmónia a pozitívne myslenie, len nie vždy všetko záleží len na mne. Je dôležité aby aj ľudia robili niečo preto, aby sa každému na tomto svete žilo lepšie.

V poslednom období nebolo toľko času na písanie ako bolo predtým. Musím sa priznať že v hlave mám veľmi veľké množstvo myšlienok. Čoraz viac si uvedomujem že v živote sa časom človek v niečo skutočne mení. Aj v mojom prípade sa množstvo názorov zmenilo a na niektoré veci sa jednoducho pozerám inak. Na druhej strane si uvedomujem že vo svojom živote nemôžem vedieť úplne všetko. Viem že je prirodzené keď ľudia odo mňa niečo skutočne očakávajú. Nezazlievam im to a často niekedy kvôli mojej snahe niečo urobiť dokážu prísť aj chyby. Občas je ľudom vyčítané že v živote určité veci nevedia, ale keby každý človek vedel všetko tak by náš svet bol nudný. Keby ja viem skutočne všetko, tak by ma ľudia prestali mať radi. Nechcem byť premúdrelý a mať pocit že všetko vo svojom živote viem najlepšie. Lebo v skutočnosti neviem v živote všetko najlepšie, len hľadám tú správnu cestu ktorá ma dokáže doviesť do cieľa. Možno vo svojom živote si až príliš dávam pozor, príliš premýšľam nad každým krokom. Nie vždy si možno púšťam ľudí k sebe, lebo v skutočnosti viac je mi blízka kvalita než kvantita. Viem že v živote nie je ostražitosť veľmi dobrá, ale bol som vedený k tomu aby som si na seba dával pozor. Aby som sa vždy pozeral pred seba, ale aj sa pozeral do iných strán. Je logické že človek uplatňuje určité základné veci ktoré k životu potrebuje. To že je človek ostražitý alebo si dáva na niečo pozor tak neznamená že ľudí nemá rád. Ja mám rád ľudí a vždy sa budem snažiť robiť všetko preto, aby som mal pokoj v duši. Niekedy je moja duša nepokojná lebo je v nej zhluk rôznych emócii. Je to skoro ako dubstep kde sa strieda množstvo rôznych zvukov. Nedávno som čítal že okolnosti často nedokážeme ovplyvniť, ale náš postoj k nim vieme ovplyvniť. Na našom postoji skutočne závisí aká bude naša budúcnosť a ako k nej postavíme. Možno nie je všetko v živote jednoduché, ale treba sa aspoň o to pokúsiť. Viem že mne niektoré veci trvajú pomalšie a dlhšie, ale niekedy je lepšie ísť krok za krokom. Niekedy je lepšie poznať svoju vlastnú hodnotu a viac rozmýšľať nad vlastnými krokmi.

Často si niečo v našom živote uvedomujem a to že v tomto svete je príliš veľa masiek. Mnoho ľudí často niečo predstiera a prevláda tu falošná dokonalosť. Viem že je niekedy potreba sa na niečo hrať, aby sme sa niekde skutočne dostali. Ale ja to nepotrebujem a nebudem sa nikdy na nič hrať. Prestaňme byť klaunami v tomto spoločenskom svete a viac sa snažme správať ako ľudia. Lebo čoraz viac vidím ako je množstvo vecí v našom živote neúprimných. Ja to jednoducho cítim, nie som malé dieťa aby som si niečo neuvedomoval. Ale niekedy nie som jasnovidec, aby som dokázal predvídať čo sa stane. Len si uvedomujem že keby som klaunom a nasilu sa snažím smiať aby som sa ľudom zapáčil, tak by môj život nemal žiaden zmysel. Keby robím vo svojom živote len to čo nie je s mojim vnútorným presvedčením tak by som jednoducho s toho cúvol. Nechcem byť pokrytcom a mať pocit že všetko vo svojom živote viem najlepšie. Lebo mnoho ľudí má pocit že všetko vedia lepšie a pri tom vedieť všetko nie je najlepšie riešenie. Lebo nakoniec zistíme že všetko čo skutočne vieme, tak vlastne k ničomu ani nevyužijeme. Ono niekedy je lepšie keď človek veľa vecí radšej nevie, ako by ich mal skutočne vedieť. Niekedy človek ani nepotrebuje mať okolo seba množstvo kamarátov, ale potrebuje vedieť že kto je tým skutočným priateľom. Vraví sa že všetko v skutočnosti ukáže čas, ale nikdy nebudeme vedieť na čom sme. Nikdy nebudeme vedieť odhadnúť samotné ľudské správanie, lebo každý človek je v skutočnosti niekým iným. Môžeme hovoriť ako niektorí ľudia sú super a vychvaľovať ich do nebies. Ale musíme sa pravde pozrieť do očí a ja si sám uvedomujem že je dôležitá kvalita. Čo s toho že má človek množstvo priateľov s ktorými si vlastne vôbec nestretne. V živote človek nepotrebuje masku aby v skutočnosti ukázal kým vlastne je. Potrebné je byť sám sebou a vedieť poznať svoju vlastnú hodnotu. Ja poznám svoju hodnotu a uvedomujem si svoje poslanie ktoré mám. Viem že nie všetci budú súhlasiť s mojim pocitom, ale v skutočnosti jediná správna filozofia ktorá existuje je vedieť sa správať k sebe lepšie. Lebo keď budeme sa voči sebe správať lepšie, tak sa samozrejme budeme lepšie správať k našej zemi za ktorú sa bojuje. Hľadajme spôsoby ako sa menej hádať a vykašlať sa na nejaké výčitky. Lebo v skutočnosti výčitky prídu aj vtedy keď človek spraví niečo dobré a potom rozmýšľa že na čo tu je. Človek môže v živote urobiť množstvo dobrého, ale stačí jedna chyba a ľudia nám ju začnú otĺkať o hlavu. Niekedy môžeme sa snažiť akokoľvek a nikdy to pre ľudí nebude dostatočne dobré. Je to tak a je to realita ktorú si človek jednoducho nevymyslí. Ja som vďačný že žijem v reálnom svete a nemám na sebe žiadnu masku. Uvedomujem si že aj keď mám chyby, tak sa na nič nehrám a som sám sebou.

V poslednom období si uvedomujem ako veľmi rozmýšľam o tomto svete. Vždy sa snažím v ňom nejaký hlbší zmysel a pozerať sa na neho s nadhľadu. Aj vo chvíľach keď to nie je úplne ideálne a keď som s určitých vecí unavený. Lebo viem že každý jeden deň môžem začať znova a môžem byť oveľa lepší. Vždy všetko čo sa v živote udeje, tak viem že sa dá začať odznova. Stále hľadám hlbší zmysel takmer vo všetkom, lebo vnímam život zo všetkým. Už viem že nie som tým naivným človekom čo všetkému a všetkým verí. Lebo pre mňa je prednejšia kvalita ľudí a to že či sa dokážem cítiť dobre. Tie momenty kedy sa cítim dobre, tak možno nie sú v takých pravidelných intervaloch ale keď prídu tak som za to vďačný. Ale keď ma v živote niečo dokáže nadchnúť tak samotnú emóciu mám v hlave a podľa nej píšem. Lebo viem že nechcem aby mi tá emócia ušla a preto ju premietnem do písania aby ľudia vedeli čo som v danom okamihu cítil. Niekedy mám pocit že v sebe mám určitú postalgiu, pravdepodobne hľadám ten správny spôsob ako ten život skutočne žiť. Ale v skutočnosti prídem na to že žijem napriek tomu že dokázali prísť aj depresívne a úzkostné obdobia. Pravdepodobne vďaka počúvaniu hudby sa snažím svoj život uchopiť tak aby som nežil v zbytočnom chaose a zmätku. Lebo v poslednom období cítim že je možno okolo mňa príliš veľa neistoty, nepokojných situácii a zlé riešenia niektorých okamihov. Nie vždy sa dá v živote začať odznova ak má človek v sebe niečo čo ho skutočne ťaží. Vnímam že jeseň je skutočne takým tým depresívnym obdobím kedy ma to úplne pohltilo. Ako mám jeseň rád, tak v jednom okamihu ju veľmi rád nemám a to že tá depresia môže prísť. Niekedy si v rámci tohto obdobia spomeniem na niekoľko zlých a nesprávnych rozhodnutí kvôli ktorým som stratil ľudí okolo seba. Len preto lebo som bol príliš dobrým a bol som prehnane otvoreným čo niektorí ľudia využili proti mne. Preto som sa po určitých životných sklamaniach rozhodol že sa jednoducho uzavriem a že nebudem svoje pocity zdieľať zo všetkými. Viem že mi raz ľudia odpustia a pochopia ma že to tak nie je schválne. Preto som viac sa začal sústrediť len na tie realistické a pozitívne pocity. Už dlhší čas svoje pocity neprenášam do statusov, ale riešim ich v reálnom živote. Lebo viem že iba v reálnom svete človek môže nájsť skutočné odpovede. Iba v ňom sa dá skutočne dá žiť tú svoju pravdu na ktorej to všetko stojí. Ale viem že keby som vo svojom živote vôbec nechyboval, tak by som si nikdy nič neuvedomoval. Nikde by som sa neposunul a stál by som stále na mieste. Ale som vďačný za všetky tie skúsenosti či pozitívne alebo negatívne vďačný, lebo ma naučili chápať život v súvislostiach. Som vďačný za množstvo zážitkov, koncertov a za stretnutia s ľuďmi čo ma v živote nejako posunuli.

V hĺbke mojich vlastných pocitov si začínam uvedomovať že ich mám v sebe veľmi veľa. Niekedy tie pocity jednoducho nedokážem opísať slovami, len viem že sa niekedy cítim tak ako by som bol v určitom kruhu. Ten kruh často môže vyjadrovať že celý náš kolobeh života bude pokračovať bez ohľadu na to či v ňom budeme alebo nie. Svet sa nebude vždy okolo nás krútiť, viem že na pokraji toho všetkého pocítime tú vnútornú slobodu. Môj život je sledom všetkých možných emócii pri ktorých nemôžem povedať že sú náhodné. Niekedy som určité veci pripisoval náhode, ale v skutočnosti viem že je veľká časť vecí ktoré môžem ovplyvniť. Ale jediné čo nedokážem ovplyvniť tak sú moje vnútorné emócie ktoré sú často veľmi silné. Často sa obávam nových vecí a toho že niečo vo svojom živote nezvládnem. Jednoducho v niektorých okamihoch života začnem mať ohľadom seba veľké pochybnosti. Viem že ľudom to často neuľahčujem tým že mám v určitých situáciach zmiešané pocity. Často v mojom živote zohráva rolu stres, úzkosť, neistota a pochybnosti o sebe samom. Ja viem že dokážem byť pozitívny a dať ľudom okolo seba nádej. Ale niekedy sú chvíle kedy som citlivý a vtedy ma dostane absolútne všetko. Premýšľam často nad niektorými životnými otázkami na ktoré momentálne neviem nájsť odpoveď. Uvedomujem si že som človek ktorý dokáže urobiť chybu a veľmi ma to mrzí. Možno preto sa v niektorých momentoch ako outsider, lebo nechcem sa falošne ľudom vtierať. Mnoho ľudí mi povie že veľa vecí dokážem, ale aj napriek tomu si veľmi neverím a podceňujem sa. Nikdy som sa nesnažil mať prehnané sebavedomie a niekomu niečo dokázať. Ja nechcem z ľuďmi bojovať a ani sa nechcem hrať na niekoho kým nie som. Tiež mám momenty kedy ma trápia určité okamihy, nie som tak úžasným a neomylným ako si ľudia myslia. Ja viem že keby sa vo svojom živote pretvarujem, tak by som nikdy nedokázal byť šťastný. Áno mám rád ľudí, ale niekedy si musím dávať pozor tak ako si dávam pozor aj cez cestu. Niekedy len zavriem oči a predstavím si že som niekde kde si ľudia nerobia zle. Vo svete kde je obloha tak krásne modrá a kde sú ľudia šťastnými. Sú postoje ktoré medzi ľuďmi otvorene neprezentujem, lebo si ich nechcem rozhádať. Nemám nič proti ľudom čo sú inak orientovaný, ale nepáči sa mi keď sa niečo v spoločnosti násilne podsúva. Nehádžem všetkých do jedného vreca, lebo skutočne rozoznávam ľudí podľa ich skutočného správania a charakteru. Ak sa niekto správa zle, tak to neznamená že ho budem ospravedlňovať a je úplne či je heterosexuál alebo je človekom čo má rád rovnaké pohlavie. Táto politická korektnosť nám niekedy podsúva aj to ako sa v spoločnosti treba správať. Podsúva nám to pomocou internetu, televízie, filmov, seriálov a dokonca aj v počítačových hrách. Je mnoho rozumných ľudí čo majú radi rovnaké pohlavie a napriek tomu sa snažia žiť svoj život v pokoji. Ale predsudky tu boli vždy a nedá sa im vyhnúť takmer na každom kroku. Vieme že aj utečenecká kríza sa bohužiaľ vyhrotia a je jednoducho nezvládnuteľná. Ja viem že nie všetci cudzinci sú zlými a ja na rozdiel od určitej časti radikálnej spoločnosti rozlišujem kto je kto. Nemám problém si podať ruku s kýmkoľvek kto sa skutočne vie správať slušne. Každý človek patrí do tohto sveta a každý človek čo to myslí skutočne vážne si zaslúži šancu. Ak niekto potrebuje pomoc, tak sa mu snažme nejako pomôcť ako sa len dá. Ale na druhej strane si treba uvedomiť že nedokážeme pomôcť úplne všetkým. Lebo v živote to tak jednoducho je a iné to pravdepodobne nebude. Len prvoradé je aby sa na Slovensku vyriešilo množstvo skutočných problémov, aby sa pomohlo ľudom čo sú na pokraji chudoby. Lebo keď sa vyrieši ako sa dá pomôcť občanov na Slovensku, tak môžme potom rozmýšľať ako pomôcť iným. Ale to ešte neznamená že slušných a čestných cudzincov budeme odmietať. Vnímam spoločenské dianie omnoho silnejšie a viem že mnoho vecí sa nespraví samo. Musíme sa snažiť niečo urobiť hoc aj malými krôčikmi, aby sme dokázali všetci medzi sebou skutočne vychádzať. Bez ohľadu na samotnú rasu, tak by sme sa mali všetci snažiť vzájomne pochopiť a nájsť k sebe cestu.

Som na konci celej tejto série pri ktorej sa neskôr budem rozhodovať že či bude ďalšia séria. Teraz môžem povedať že až na samotnom konci príde množstvo ľudí na to prečo som túto sériu písal. Písal som to preto aby som vyjadril veci ktoré neboli nikde povedané a ktoré som nepovedal ani tým najlepším kamarátom. Vážim si ten okamih keď svojim písaním môžem slobodne vyjadriť čokoľvek čo reálne vo svojom vnútri cítim. Predtým neboli možnosti blogovať a prostredníctvom neho zisťujem že všetko má svoj význam. Ale o to viac som si sústredil že pravda je to o čom chcem písať. Nikdy mi nešlo o to mudrovať a niekomu vnucovať svoj vlastný názor. Len vo všetkých tých svojich článkoch som sa snažil riešiť určité životné otázky. Snažím sa poukazovať na veci čo sú dobré a na veci ktoré sú nesprávne. Lebo vždy mi boli bližšie hodnoty, ktoré som prezentoval a stále prezentujem. Lebo viem že som prežil všetkých tých blogerov čo to v istých momentoch vzdali. A určite aj ja raz skončím a v ten správny čas keď už mi budú prednejšie iné veci. Keď mi viac bude prednejší vzťah s mojou budúcou ženou ktorá raz príde. Chcel by som každému poďakovať kto tieto riadky prečítal a kto ma tým motivoval aby som túto sériu dokázal dokončiť. Celá séria bola pre mňa veľmi silnou a zároveň srdcovou. Napísal som všetky myšlienky do odlišných hudobných žánrov ktoré ma jednoducho vystihujú ako človeka. Ak sa rozhodnem písať svoju ďalšiu sériu, tak to bude znova o niečo odlišnejšie. Bude to opäť písané do ďalších hudobných žánrov ktoré budú omnoho hlučnejšie a mohutnejšie. Budem stále vychádzať zo svojho života a budú tam nevypovedané ktoré neboli ľudom povedané. Chcel som tým vyjadriť že hudba mi pomáha v každom jednom životnom období či v tom šťastnom alebo v tom smutnom. Keď som začal písať túto sériu, tak som miestami neveril že ju dokončím. Musel som nabrať množstvo síl, aby som to reálne mohol dokončiť. Mal som veľa vecí v hlave čo som si vravel že ich dokončím, ale nedokázal som to. Chcel som aj sám sebe dokázať že viem veci dotiahnuť do úplného konca. Chcel som to napísať preto, lebo si uvedomujem že predtým neexistovali blogeri. Preto som vďačný že nemá na moje postoje vplyv nejaká korporátna firma. Že môžem slobodne napísať čo skutočne cítim a nie som v rámci písania na nikom závislý. Robím to 7. rok a zmenilo sa vo mne toľko postojov že ich ani nedokážem napočítať. Ďakujem všetkým vďaka ktorým som to mohol dokončiť a že či s tým čo som napísal niekto bude súhlasiť ukáže až čas. Nevnucujem svoje pocity, ale snažím sa poukázať že tiež vo svojom živote niečo cítim.

Obdobie ničoho

12. novembra 2019

Niekedy sa zdá že v tomto svete je naozaj všetko tak dokonalé a krásne. Povieme si že nás žiadne problémy nečakajú, ale v skutočnosti že naše vnútro je príliš krehké a môže sa rozpadnúť na kusy. Veril som myšlienke že svieti slniečko a že žiadne problémy okolo seba si nemusím všímať. Ale potom som si uvedomil že som sa ocitol niekde, kde možno ľudská duša často dokáže byť osamotená. Uvedomujem si že keď niečo chcú od človeka, tak sa on doslova musí rozkrájať aby všetkým pomohol. Ale keď človek potrebuje skutočne nejako pomôcť, tak zisťuje že pri ňom vlastne nie je nikto kto by mu bol oporou. Som v poslednom období v melancholickej nálade a stále hľadám ten svoj duševný pokoj ktorý veľmi neviem nájsť. Tak by som chcel, ale viem že mi to nie je vôbec uľahčené a nikdy nebude. Lebo vnímam že v spoločnosti v ktorej žijem je dusná atmosféra, často sa tá nedobrá atmosféra prenáša aj na samotné pracovisko. Konflikty ktoré často sú tak do mňa vnášajú určitý nepokoj. Mnoho ľudí by mi najradšej povedalo aby som to nevnímal, ale niektoré veci sa nedajú nevnímať. Desí ma táto doba a to ako sa ľudia nevedia k sebe správať. Desí ma že ráno musím vstať a zistiť že psychicky to nebude veľmi dobré. Keby nie je hudby tak vážne neviem čo zo svojim životom spravím. Keby v pozadí počujem len ticho a to ako sa niekedy ľudia medzi sebou len hádajú, tak by to bolo veľmi zlé. Viem že pravdepodobne by som mal depresie alebo by som mal ešte silnejšie úzkosti. Proste viem že úzkosti sa nikdy vo svojom živote nezbavím vždy sa budem niečo báť. Niekedy sa bojím prchkých a nervóznych ľudí, niekedy sa bojím že mi niečo niekto vytkne aj veci ktoré som neurobil. Cítil som obdobie kedy som mal pocit že v niektorých situáciách tu nie je nikto. Som miestami stál uprostred ničoho a premýšľal som že do akej miery má môj život skutočne zmysel. Viem že je množstvo ľudí čo pri mne stojí, ale sú situácie s ktorými mi tí ľudia nedokážu pomôcť aj keby možno chceli. V iných stránkach života by mi vedeli pomôcť ľudí, ale v rámci citovej stránky si musím pomôcť sám. Musím sám vlastne hľadať odpovede ktoré ma v skutočnosti dokážu uspokojiť a pri ktorých nájdem pokoj. Niekedy ani nemám chuť písať, lebo mám pocit že to ide zo mňa veľmi ťažko. Niekedy len hľadám spôsob ako správne prežiť svoj život, kde nebudú len hádky a problémy. Kde ľudia budú voči sebe lepší a budú sa viac snažiť medzi sebou vychádzať. Ja sa snažím pochopiť prečo sa všetko deje, ale niekedy už je toho až príliš. Byť uprostred ničoho znamená zistiť že vlastne neviem na čom vo svojom živote som. Nikdy to nebudem vedieť pokiaľ si ľudia neprestanú robiť zle. Keby nie je hudba, tak by v mojom živote nemohlo byť nič čo by ma reálne tešilo. Keby nie je rodina, tak nie je nič kvôli komu by som sa skutočne posúval. Ale tie neustále hádky, konflikty a nepokoje ktoré sú medzi ľuďmi tak ma jednoducho desia. Sa niekedy čudujem sám sebe že mi s toho všetkého ešte nevybuchla hlava. Že ešte dokážem mať trpezlivosť všetko okolo seba znášať. Mám pár ľudí čo mi pomáhajú znášať tie ťažké životné obdobia, ktoré sú niekedy plné napätia. Možno v živote jediná vec ktorú si skutočne prajem je tá aby ľudia boli lepší a pokojnejší. Na ničom inom v živote nezáleží, lebo keď sa toto všetko začne napĺňať tak len vtedy život bude mať skutočne zmysel.

Ústa

6. novembra 2019

Niekedy by ústa najradšej hovorili,

prezradili by čo majú na srdci,

ale viem že ťažké je nájsť slová,

vďaka ktorým ľudská podstata uniká,

množstvo myšlienok v živote ma prenasleduje,

ale som rád že to tak v živote skutočne je,

keby to tak nebolo tak moja duša je prázdna,

niekedy príde aj určité obdobie mlčania,

všetky tie tóny ma v skutočnosti zachránili,

vďaka nim tie všetky zlé veci navždy zmizli,

všetko čo je zlé raz spadne do čiernej diery,

na ceste za svetlom už nebudú žiadne slzy,

viera v tento svet ma napĺňa vnútornou silou,

že v mojom živote nie je všetko náhodou,

občas sa potrebujem vzdialiť svojim ideálom,

odbočiť a vyhnúť sa tým stereotypným mantinelom,

viem že vzťahy okolo mňa nebudú vždy fungovať,

ale viem že stále môžem niečo zmeniť,

viem že svetlo mi pomôže preraziť temnotu,

viac sa snažím načúvať ľudskému srdcu,

život je o tom aby mal skutočne zmysel,

aby som ho v skutočnosti nikdy nepremárnil,

ale niekedy si musím tými zlými vecami,

veci kvôli ktorým sa často stávame lepšími,

niekedy si musíme v živote aj poplakať,

aby sme sa potom v ňom mohli neskôr radovať,

keby nepočúvam hudbu tak som ako ostatní ľudia,

možno by bez jej tónov vypukla depresia,

aj keď niekedy vypukne tak vďaka hudbe to zvládam,

všetko čo ma niekedy ťaží tak s tým sa nejako vyrovnám,

lebo jednoducho chcem zostať sám sebou,

v dobe keď často bojujeme zo svojou odlišnosťou,

nezaujímajú ma intrigy a vymyslené kauzy,

lebo nechcem byť ovplyvnený vecami tejto doby,

len chcem žiť v spokojnosti a v mieri,

v kruhu ľudí čo ma majú skutočne radi,

lebo viem že v živote sa mi môže niečo stať,

ale viem že ešte nie je čas s tohto sveta odísť,

keď tu raz nebudem chcem aby tu bolo niečo po mne,

niečo na čo každý jeden človek nezabudne,

aby moje myšlienky boli navždy nesmrteľné,

aby skutky ktoré boli učinené budú navždy večné,

všetci sa raz stretneme v jednom nebi,

kde budeme skutočne žiť bez nejakej bolesti,

dokým žijem tak chcem aby mi ľudia boli oporou,

aby pri mne stáli a neboli pre mňa len ozdobou,

viem že sa niektoré veci v živote musím naučiť,

aj na ceste životom si musím všetkým prejsť,

vďaka čomu dokážem že do tohto života patrím,

že tu pre ľudí nikdy nebudem zbytočným,

viem že v živote musím kráčať za svojou pravdou,

nečakať na to že ma niekto navedie nejakou cestou,

musím často sám prísť na to že čo je v skutočnosti správne,

vďaka čomu budem vedieť že nič v živote nerobím zbytočne,

vo svojich myšlienok som tak veľmi hlboko,

tak ako som ešte nebol už veľmi dlho,

ale uvedomujem si že chcem žiť v pokojnom svete,

vo svete kde viac priestoru dokážeme dať láske,

ale aj svetlu ktoré nás prevedie na ceste za pravdou,

svetlo ktoré nám ukáže že stále môžeme veriť ľudskému dobru,

pokúsim sa ešte nejako urobiť radosť kým to ešte pôjde,

dokým vo svojom živote budem mať dostatok motivácie.

 

S tmy

3. novembra 2019

S tmy kráčam niekam kde je svetlo,

kráčam tam kde je moje miesto,

miesto kde sa nesúdia chyby,

miesto kde už niet viac neistoty,

hľadám nejakých ľudí po svojom boku,

ľudí čo vo mňa nikdy nestratia vieru,

občas vstávam a nad všetkým premýšľam,

viem že sa nedá vyhnúť všetkým odpovediam,

často môže byť všetko o niečo jasnejšie,

niekedy stačí keď svetlo tmu prebije,

občas sa cítim vo vnútri osamotený,

nie vždy sa dá byť pokojný,

ale verím že existuje tá správna cesta,

pri ktorej navždy splynie moja duša,

vzdávam sa a zatváram oči,

len sa obklopím tými správnymi ľuďmi,

vzdávam sa a tvoje slzy sa strácajú,

nechávam nech ma tvoje slová unášajú,

chápem že prečo som súčasť tohto sveta,

sveta v ktorom je potrebné aby bolo dostatok svetla,

aby tma už nikdy nepredstavovala samotnú temnotu,

aby človek už nikdy nepreronil žiadnu slzu,

nádej dáva človeku vnútornú silu aby dokázal žiť,

aby za to čo vo svojom vnútri cíti dokázal bojovať,

pocity ktoré v sebe cítim sú silnejšie než ja sám,

ale viem že vo svojom živote to nikdy nevzdám.

 

 

 

Zem

30. októbra 2019

Svet v ktorom skutočne žijem,

niekedy mu vôbec nerozumiem,

je toľko slov ktoré by som vyjadril,

slová ktoré som si v srdci strážil,

náš svet v ňom je príliš málo pokoja,

každý sa v ňom medzi sebou len háda,

neexistujú kompromisy na ktorých to kedysi stálo,

nerozumiem že čo sa to s ľuďmi stalo,

prázdne ulice kde už nie sú deti,

zmizla doba keď sa deti von tešili,

na svete prevládajú úplne iné hodnoty,

cítim že som vo svete plnom pretvárky,

niekedy sa bojím že mi niekto ublíži,

že v tomto svete sú len klauni z maskami,

pokrytectvo a mamon sa stávajú súčasťou života,

ale ešte viac do ľudských duší prichádza zloba,

tolerancia ktorou sa ľudia oháňajú neexistuje,

keď je niekto iný tak to každý človek iba odsudzuje,

desí ma takýto svet kde láskavosť je neznámy pojem,

kde slušné správanie voči ženám sa pletie s flirtom,

zem je také krásne miesto len si ju ničíme,

zdroje ktoré sú v nej si nie vždy vážime,

niekto nám často musí povedať pravdu,

že je stále možnosť ako zachrániť našu planétu,

rieši sa len rôzne kauzy a nepodstatné problémy,

zabúda sa riešiť že ľudia sú na pokraji chudoby,

zabúda sa na to že kvôli zlému systému,

nejeden človek kvôli existenčným problém spácha samovraždu,

riešia sa veci ktoré odvracajú pozornosť od reálnych problémov,

spoločnosť rieši množstvo rôznych blbostí a nezmyslov,

treba riešiť to ako všetci budeme žiť na tejto zemi pokope,

musíme nájsť spôsob ako robiť veci v živote lepšie,

aj malé kroky dokážu prispieť k niečomu dobrému,

neprestávajme veriť a dúfať len v tú pozitívnu zmenu,

ak v skutočnosti dokážeme zmeniť prístup k svojej vlastnej zemi,

tak neskôr budeme cítiť že sme konali a niečo pre ňu urobili.

 

 

Pravda o depresívnych textoch

30. októbra 2019

Nikdy som túto tému s nikým otvorene neprebral, ale je správny čas aby som sa s tým zdôveril. Uvedomujem že moje texty často môžu v živote reálne ovplyvniť. Uvedomujem si že veľká časť textov možno nie je úplne pozitívna, ale viem že sa v živote nechcem na nič hrať. Pravda je taká že smútok tu bude vždy a ovplyvní všetko v našom živote. Viem že keď niečo v živote napíšem tak sa snažím vychádzať z reálneho života ktorý nie je vždy príjemný. Mnoho ľudí aj keď sa navonok môžu cítiť šťastne, tak v skutočnosti môžu prežívať niečo iné a emotívnejšie. Viem aké je keď človek má depresiu a keď má pocit že ho nemá nikto rád. Všetci máme svoje vlastné problémy ktoré nás skutočne trápia, ale navonok sa snažíme aby bolo všetko v poriadku.

Uvedomujem si že depresia množstvo ľudí ktorých som mal rád zabila. Lebo množstvo ľudí pravdepodobne už nevideli zmysel v tom svojom živote ktorý bol krásny. Depresia zabila aj skvelého Chestera, ktorý s tým bojoval od malého chlapca. Všetci bojujeme voči veciam ktorých sa v skutočnosti bojíme a máme tých svojich vlastných démonov. Vieme že niektoré veci v živote jednoducho nedokážeme ovládať aj keby sme veľmi chceli. Ľudia čo píšu o depresii nám aspoň dokážu ukázať ako sa s ňou dokázali vyrovnať. Každý z nás pravdepodobne sníva o nesmrteľnosti a o viere že naša duša nikde neodíde.

V hudbe často je množstvo depresívnych textoch, ale v skutočnosti tie texty potrebujeme. Potrebujeme zistiť ako sa s toho ľudia čo mali depresiu dostali. Možno ľudí prekvapím tým čo napíšem, ale v skutočnosti sa tie depresívne texty píšu ľahšie. Človek keď má napísať niečo pozitívne tak zisťuje že ako veľmi ťažké to je. Ale na druhej strane si uvedomujem že keby sa hrám na niekoho kým nie som, tak by som možno nebol uvedomelým. Človek aj keď je šťastným a má harmonické vzťahy s ľuďmi, tak napriek tomu môže napísať niečo depresívne. Lebo navonok je všetko perfektné, ale vo vnútri vieme že niečo nemusí byť v poriadku. Nemusíme mať masky na tvári aby sme si uvedomili že musíme byť ľuďmi. Musíme vo svojom živote akceptovať každú jednu emóciu ktorá nám do života skutočne vstúpi.

Akceptujme že ako sa nám dejú pekné veci, tak sa nám dejú aj tie smutné veci. Všetci v živote niekoho stratíme koho sme mal radi a kto stál pri nás. Povedzme si v skutočnosti pravdu že naša duša bude pravdepodobne bude blúdiť kým nájde vnútorný pokoj. Ale verím že náš duch sa bude na ľudí pozerať zhora a bude na nich dávať pozor. Často sa zdá že ľudia necítia smútok a že niekedy necítia tú najdôležitejšiu ľudskú emóciu. Mňa tiež dakedy dokážu určité veci rozplakať, dokáže ma dojať silná pesnička kde je nejaký odkaz. Často keď počúvam hudbu, tak jednotlivé texty dokážem napísať a ten svoj strach premôžem. Keď je ticho, tak nedokážem napísať ani riadok a uvedomím že aký je to veľký rozdiel.

Ja keď niečo napíšem čo je vo veľkej miery depresívne, tak sa snažím si pripomenúť minulý čas. Pripomenúť si že aké to bolo a ako som to musel skutočne zvládnuť. Keď sa aj cítim šťastný a veci fungujú tak ako majú, niekedy cítim aj depresiu a úzkosť. Tá úzkosť viem že dokáže ovplyvňovať množstvo vecí v reálnom živote. Niekedy cítim smútok najme vtedy keď cítim že sa ľudia hádajú a robia si zle. Lebo tá ľudská emócia je o niečo silnejšia než sa môže dať. Mnoho ľudí ani nevie že množstvo mojich textov obsahuje odkazy, ktoré odkazujú aj na veci ktoré neboli vždy dobré. Niekedy si prajem aby ľudia odpustili že niektoré veci vo svojom živote cítim, ale bez toho by som bol jednoducho necítil dané emócie. Potrebujem mať emócie ktoré budú vyvážené a nedokážem byť len v jednej jedinej nálade.

Áno priznávam že píšem aj depresívne texty napriek tomu že to nijako nenaznačím. Len viem že sa nechcem na nič hrať a chcem byť voči ľudom dostatočne úprimný. Pravdepodobne mi písanie pomáha sa s určitých vecí v živote nejako dostať a nechcem aby si to čo napíšem ľudia brali k srdcu. Chcem aby pochopili že niekedy takéto stavy môže mať skutočne každý jeden človek. Každý človek v živote si niečím prechádza a treba nájsť spôsob ako mu pomôcť. Lebo depresia je tiež súčasťou nášho duševného zdravia a je dôležité sa mať dni ktoré budú pre nás pekné. Niekedy cítim že sa potrebujem ospravedlniť za to že množstvo textov čo sú napísané, tak sú depresívne. Ja by som vo svojom živote rád písal viac pozitívnych textov, ale v skutočnosti to ide ťažko. Lebo v skutočnosti tie pozitívne veci nám stačí keď si ich uchováme vo svojom srdci.

Ľudia čo tento článok dočítali do konca, tak ma pochopia a zistia ako to cítim. Ale nechcem sa na nič hrať a ani nič predstierať, lebo každý z nás to tak skutočne cíti. Ale chcem povedať že napriek tomu že jadro mojich textov je depresívne, tak to vždy zakončím nejakým pozitívnym posolstvom. Zakončujem to tak preto, lebo verím že existuje na ceste našim životom nádej a tá nám dáva silu. Verím v to že na ceste životom existujú ľudia čo budú pri nás stáť a podajú nám pomocnú ruku. Ale viem jedno že sa snažím byť silným aj keď to nie je vždy jednoduché ako sa môže zdať. Ale zvládnem to, lebo vo svojom vnútri sa dokážem zaťať a ísť ďalej. Viem že všetko čo ma ťažilo tak dokážem zahodiť za hlavu. Jediné čo dokážem sľúbiť ľudom okolo seba tak to že sa nikdy nebudem na nič hrať a budem reálny.

 

Večnosť

27. októbra 2019

Občas všetci túžime nájsť v živote určitý vrchol vďaka ktorému budeme vedieť že sme dosiahli všetko čo sme chceli. Uvedomujem si že v myšlienkach by som rád bol niekde inde, ale viem že jedine čo môžem robiť je kráčať. Kráčať tým životom tak aby som si to nemusel nikdy vyčítať, aby som v tomto krásnom svete našiel tú správnu cestu. Viem že moje vedomie mi ukazuje že musím využiť každú šancu ktorú v skutočnosti mám. Kým odídem do samotnej večnosti a kým naplním svoju vlastnú misiu. Žijem ako najlepšie viem a snažím sa od určitých vecí dištancovať. Nezaoberať sa niečím s čím nedokážem spraviť absolútne nič a viem že je to mimo moju kontrolu. Ak niečo ovplyvním tak je to môj vlastný postoj ktorý ma posunie ďalej.

Musím spraviť ešte veľa vecí kým vo svojom živote skutočne odídem s tohto sveta. Ani neviem že čo konkrétne spraviť, ale nechávam sa viesť svojim vlastným srdcom a rozumom. Pravdepodobne nepoznám vzorec na moje vlastné šťastie, ale viem že pokiaľ žijem tak sa táto hra vôbec neskončila. Viem že v dnešnej spoločnosti byť iným znamená v niektorých situáciach zostať osamotený. Niekedy by som si prial aby som dokázal žiť večne a aby som nemusel s tohto sveta odísť. Ale viem že toho sa pravdepodobne bojím a že ten koniec môže prísť kedykoľvek. Niekedy by bolo najlepšie sa teleportovať niekam preč, ale viem že sa to jednoducho nedá.

Viem že vo svojom vlastnom živote si tvorím realitu kde je všetko čo ma ovplyvňuje. Uvedomujem si že nie vždy budem vychádzať s každým človekom a to nebude zo žiadnej pasie. Lebo ten život mi jednoducho ukáže že s kým sa skutočne priateliť a od koho mám odísť. Viem že žijem tu pre dvoch ľudí a keby tu nie sú, tam sa rozhodnem do neba ísť aj ja. Lebo viem že môj život sa už nebude mať ako rozvíjať, lebo nechcem byť sám. Lebo keby tu zostanem úplne sám, tak by bol koniec všetkého a aj ten život nemal zmysel. Keby mám možnosť zmeniť niečo vďaka čomu by žila moja blízka rodina navždy, tak by všetko fungovalo. Ale viem že na tomto svete sme tu všetci len na určitý čas ktorého máme málo. Viem že možno ani ja toho času nemusím mať veľa a kedykoľvek sa môže niečo stať.

Ak sa má raz v živote niečo skončiť, tak sa to jednoducho skončí a nezabránim tomu. Chcel by som aby moje myšlienky boli večné a aby ľudom niečo skutočne dali. Viem že možno nebude mať vo všetkom pravdu a ľudia budú mať právo so mnou nesúhlasiť. Svojimi myšlienkami pravdepodobne nedokážem osloviť masy aj keby som chcel. Chcel by som veľa vecí, ale niekedy v živote stačí aj tak málo vecí čo ma spravia šťastným. Raz príde čas kedy moja duša úplne stíchne a vzlietne k samotnému nebu. Ak raz zo sveta odídem, tak chcem aby to čo najmenej nebolelo. Ale pokiaľ žijem tak sa snažím urobiť radosť každému ako sa najlepšie dá kým je to možné. Chcem odovzdať ľudom svoje posolstvo ktoré im pomôže a ktoré tu bude aj novú generáciu.

Vo svojom živote mám množstvo strachov, ale ten jediný čo mám je že tu raz nebudem. Že nebudem môcť nijako prispieť k tomu aby tento svet bol nejako lepší. Jediné čo ma mrzí že nedokážem ovplyvniť aby som žil večne a že moje telo raz ochabne. Čím som starší tým si uvedomujem že budem postupne slabnúť. Budem starnúť a pribudnú šedivé vlasy ktoré mi budú neskôr padať. Jediná spravodlivosť ktorá v našom živote existuje je že všetci sme tu na istý čas. Počítam s tým že kedykoľvek si nedám pozor a niečo sa stane, lebo život nám odpočítava ten čas čo sme tu. Viem že na tejto planéte tu nikto z nás neostane a náš popol raz odfúkne vietor. Nádej dáva silu žiť v tomto svete kde to nie je vôbec ľahké.

Som vďačný že som súčasťou tohto sveta a že sa našli ľudia čo ma majú skutočne radi. Že stoja pri mne vždy keď som to potreboval napriek tomu že som sa niekedy cítil sám. Veľmi ma mrzí že som mnohým ľudom okolo seba spôsobil starosti a sklamal som ich. Mrzí ma veľmi že ma niektorí ľudia prestali mať radi a že to so mnou vzdali ten boj. Viem že si možno nenájdem ženu svojho života len preto že som nejako iný a že by so mnou možno mala len trápenie. Ale verím že raz príde niekto kto pochopí moje poslanie vďaka ktorému skutočne žijem. Verím že sa nájdu ľudia čo mi odpustia moje chyby ktoré som urobil. Chcem raz odísť s tohto sveta a vedieť že mi bolo skutočne odpustené a že všetka tá ťažoba zo života raz zmizne.

Vždy budem mať na niektoré udalosti spomienky čo budú v mojom srdci navždy. Dodnes som vďačný za zážitky čo som zažil a viem že môj život je skutočne naplnený láskou a radosťou. Som vo svojom živote pripravený na všetko a aj na to aby som svoje posolstvo odovzdali iným ľudom čo prídu po mne. Chcem aby ma raz nasledovali a tvorili texty s výpovednou hodnotou vďaka ktorým niečo tým ľudom skutočne dajú. Budem na nich dávať pozor zhora a budem vedieť že to všetko nejako zvládnu. Budem šťastný keď ich slová budú rovnako večné, tak ako sú večné tie moje. Žime kým môžeme a plňme si svoje sny dokým sa to dá, lebo nikdy nevieme kedy tá stolička bude prázdna. Tešme sa s toho že žijeme a urobme všetko preto aby tie naše chvíle boli večné a zostali navždy v našom srdci.

 

Spoločenská neistota

27. októbra 2019

Nikdy som sa nedostal do bodu kedy vlastne neviem čo bude ďalej. Že či všetko čo napíšem bude mať skutočne zmysel pre ľudí alebo ich to čo píšem jednoducho neoslovuje. Často dospejem do štádia kedy si uvedomím že je možno lepšie začať robiť niečo iné. Ale na druhej strane keď budem niečo robiť iné, tak s veľkou pravdepodobnosťou to ľudia nedocenia. Lebo viem že v súčasnej spoločnosti bohužiaľ panuje neistota a určitá nevôľa. Niekedy nemám ako zistiť že či niečo ľudí na mojich článkov naozaj baví. Lebo ľudia si prečítajú popis a jednoducho si celý článok ani neotvoria. Jednoducho si nedajú námahu aby zistili že čo je skutočne ďalej a ja mám potom pocit že všetko čo som robil, tak robím zbytočne. Potom zistím že aj to ocenenie čo som dostal, tak nemá žiadny význam keď viem že si množstvo ľudí to čo napíšem ani neprečíta.

Ja sa tak snažím robiť všetko preto, aby bolo všetko v najlepšej pohode a niekedy sa cítim už vyčerpaný. Ani nie po tej fyzickej stránke ale najme po tej psychickej stránke. Možno doliehajú na mňa určité veci a to že keď sa mi niečo nepodarí, tak sa dostanem do depresie. Často to dokáže prejsť aj do frustrácie, lebo sa očakáva odo mňa že sa mi niečo podarí. Očakáva sa že nejakým spôsobom dokážem prekročiť svoj vlastný tieň, ale niekedy to jednoducho nejde. Nie preto že to nechcem, ale preto že toľko za tým bolo skúšania že ma to jednoducho vyčerpá. Niekedy musím nájsť určitú niť aby som sa vo svojom živote mohol dostať ďalej. Mnoho ľudí často povie že možno moralizujem, ale opísať svoje vlastné pocity nie je moralizovaním.

Niekedy mi trhá srdce keď niektorí ľudia čo sú v zahraničí, tak nadávajú na Slovensko. Teda sú to ľudia čo z neho radšej odišli než aby zostali a snažili sa nejako zabojovať. Mnoho ľudí čo aj odišlo žiť do zahraničia, tak nezabudli odkiaľ sú a hrdo reprezentujú Slovensko. Toto je tá malá časť ľudí čo si skutočne vážia odkiaľ sú a nenadávajú na štát v ktorom sa narodili. Lebo si v skutočnosti uvedomili akú majú národnosť a dokážu to aj s hrdosťou reprezentovať. Doslova mám pocit že v našej spoločnosti prevláda určitá neistota s toho čo skutočne bude. Nikto z nás si nevie predstaviť že ako bude žiť za ďalších 10 rokov. Ťažko sa mi niekedy žije v spoločnosti ktorá sa nie vždy dokáže akceptovať a kde si ľudia vzájomne nadávajú.

Ja nie som vždy zavretý v detskej izbe, lebo vnímam ten reálny svet viac než ktokoľvek iný. Vidím že kto sa ako ku komu správa a som svedkom viacerých situácii ktoré by som ja riešil inak. V poslednom období som cítil že prevláda v našom živote viac napätia než radosti. Nie je to čisto len unáhlenou dobou ale je to všetko v ľudskom postoji. Keď urobíme chybu tak často ľudia po nás kričia, ale často to môže byť aj ich chyba že nám niektoré veci dobre nevysvetlili. Množstvo životných situácii sa jednoducho rieši zle a niekedy je človek až príliš prchký než aby si zachoval chladnú hlavu. Lebo často kvôli ľudskej prchkosti jednoducho začneme trpieť všetci a málokto sa za tú svoju prchkosť reálne ospravedlní.

Ale v poslednom okamihu boli aj situácie kedy som si povedal že to s nami nie je až také zlé. Najme keď dokážem vo svojom živote stretnúť ľudí čo dokážu za všetko poďakovať, ľudí čo sa neboja nejako odlíšiť. Ľudí čo si nejakým spôsobom vážia to kamarátstvo ktoré s nimi mám a nezneužívajú ho. Lebo sa stretávam aj s tým že mi niekto napíše že ako sa mám, ale v skutočnosti zistím že je za tým iný cieľ. Ľudia často dokážu zneužiť ľudskú dobrotu človeka a zároveň aj nedôverčivosť. Lebo ľudia nenapíšu človeku len tak že ako sa má, ale za tým účelom že niečo od človeka chcú. Často sa môže stať že ľudia dokážu človeka obsmiať len preto že niečo povie a pri tom to nebolo vtipné. Už to že je človek nejako odlišný a nepláva s prúdom ako mŕtva ryba tak vtedy ním ľudia opovrhujú.

V spoločnosti prevláda neistota ale nikto nedokáže povedať prečo to tak je. Ľudia keď majú niečo povedať tak radšej v danom momente zostanú ticho, mlčia ako tie ryby. Byť nasilu korektný a slušný chce byť skoro každý, ale často spôsob ktorým to niekedy ľudia prezentujú je jednoducho falošný. Jednoducho to nejde od srdca, ale skôr je za tým nejaký vyšší cieľ ktorý je potrebné presadiť. Ľudia čo sa nedajú ovplyvniť tou prehnanou korektnosťou tak tým ide o niečo skutočne ľudské. Slušnosť a korektnosť si jednoducho nemôže človek nejakým spôsobom vynútiť. Ja sa často dištancujem od určitých politických článkov, politiky a iných ľudí čo nedokážu nijako prispieť k dobrej atmosfére. Ja sa snažím mať to dobro v sebe a nevnucovať ľudom nejaký svoj názor. Aspoň ja viem že nemusím mať vo všetkom v živote pravdu a idem v živote ďalej.

Ak sa má niečo v našej spoločnosti skutočne zmeniť, tak musíme začať od seba. Namiesto toho aby sme riešili problémy iných, tak sa naučme riešiť tie svoje problémy. Si vážim že sú ľudia čo čítajú články ktoré napíšem a nevyvodzujú si veci s kontextu. Vážim si ľudí čo všetky moje myšlienky ktoré vyjadrujem nepoužívajú proti mne. Vždy budem uvažovať o našom svete a o tom že či sú v ňom naše hodnoty skutočne dodržiavané. Lebo žitie na tomto svete má zmysel len vtedy, keď budeme robiť veci ktoré majú zmysel. Že keď všetko čo urobíme dokážeme doviesť do úspešného cieľa. Na ničom v našom živote nezáleží tak, iba na tom aby sme svoj život žili zmysluplne. Aby sme si splnili všetky tie sny ktoré máme kým ešte žijeme a kým ešte vládzeme.

 

Som tu pre teba

22. októbra 2019

Každý mi vraví že je tu pre mňa,

ale viem že to nemusí byť pravda,

viem aké je ťažké tu pre niekoho byť,

pre niekoho kto si to možno nebude vážiť,

len mojim rodičom to skutočne verím,

že ma dokázali naučiť tým správnym hodnotám,

veril som že všetci budú stáť pri mne,

ale keď bude problém tak ma nechajú osamote,

viem že v živote sa nebude dať vychádzať zo všetkými,

viem že mi mnoho ľudí bude pripomínať chyby z minulosti,

lebo málokedy sa mi v živote pripomína to dobré,

snažím sa aby to v živote nebolo pre mňa bolestivé,

usmievam sa napriek tomu že sa mi chce niekedy plakať,

možno potrebujem nájsť niekoho kto ma dokáže pochopiť,

často sa strácam v predstavách aký by mal byť život,

občas nerozumiem že akým smerom sa uberá náš svet,

často sa snažím presvedčiť sám seba ako všetko zvládam,

ale v skutočnosti viem že sa nedokážem vyhnúť chybám,

okrem rodiny mi málokto povie že je tu pre mňa,

som možno na konci od tohto vzdialeného sveta,

často mi pomáha hudba aby som sa necítil zle,

pri nej si premietnem že som na inom mieste,

niekedy premýšľam ako skutočne vypnúť,

ako sa od určitých vecí skutočne oslobodiť,

niekedy si prajem aby mi nikto nevyčítal pocity,

aby nikto nado mnou nevynášal nejaké súdy,

dosť energie mi berie sám sebe porozumieť,

ale niekedy neviem či mi niekto dokáže rozumieť,

viem že možno mám určitú skupinu priateľov,

niekedy ma mrzí koľko skutočne skončilo priateľstiev,

viem že ich v mojom živote nikdy nebolo veľa,

lebo vždy na tomto svete prevažovala kvalita,

viem že sa tu snažím byť pre každého,

ale viem že akoby by to v skutočnosti nestačilo,

nie vždy som si istý kto to so mnou vydrží až do konca,

jedine rodina človeka podrží a má ho naozaj rada,

viem že pár ľudí okolo seba skutočne mám,

ale niekedy sa bojím že ich reálne stratím,

možno príliš sa snažím tváriť zodpovedne,

občas cítim že som zaseknutý v slučke,

len pár ľudí tu bolo pre mňa keď to bolo zlé,

morálne ma podržali keď moje oči boli smutné,

ďakujem tým pár skutočným ľudom čo pri mne zostali,

čo aj keď som urobil nejaké chyby tak mi to odpustili,

reálny svet mi pomáha vyjsť s celej tej bubliny,

ľudský úsmev ma dokáže postaviť na nohy,

žijem pre tých skutočných ľudí čo to so mnou nevzdali,

pre ľudí čo ešte palicu nado mnou nezlomili,

snažím sa nevzdať nech je to v živote akékoľvek,

keď dostanem nejaký impulz tak ma nezastaví nik,

vždy tu budem pre ľudí čo ma majú naozaj radi,

pre ľudí čo mi v živote nejako skutočne pomohli,

nikdy neprestanem byť vďačným človekom,

napriek úspechom stále zostanem pokorným,

PS: Ďakujem ľudom čo pri mne stáli aj keď mi bolo ťažko, keď som nemal vždy dobrú náladu a bolo mi aj smutno. Ďakujem vám že ste so mnou vydržali a verím že to ešte vydržíte. Ale som vďačný aj za životné lekcie, lebo vďaka nim sa odfiltrovali zo života ľudí čo si ma nevážili a nemali radi.

 

 

Duševné zdravie

17. októbra 2019

Téma duševného zdravia sa čoraz viac stáva niečím o čom je potrebné hovoriť. Niekedy aj tá fráza ako sa máš môže aspoň trošku veci posunúť tým lepším smerom. Hovorí že je často psychická bolesť omnoho horšia než je tá fyzická. Psychická bolesť je niečo čo v skutočnosti postihuje našu dušu a srdce. Ľudia o svojom mentálnom zdraví radšej nehovoria, lebo sa boja určitého nepochopenia. Často tie veci ktorých sa človek tak obáva môžu niečo skutočne ovplyvniť. Aj keď človek často vie že sa môže v určitý moment obrátiť na pomoc, ale zo svojho vlastného strachu to neurobí. My tu nie sme na to aby sme to ľudom čo to tak cítia vyčítali, ale aby sme toho človeka pochopili. Lebo v skutočnosti na ničom až tak nezáleží ako na ľudskom pochopení.

Mnoho ľudí o svojich psychických problémoch lebo majú pocit že by ich niekto vysmial. Lebo často sa ukazuje že všetko čoho sa človek bojí tak s toho psychologického hľadiska dokáže zmeniť. Jednoducho človek sa často mení v niekoho kým zo začiatku ani nechcel byť. Začne v ňom silno prevládať smútok a apatia zo sveta v ktorom ho nechce nikto pochopiť. Strach jednoducho človeka zmení a spraví z neho úplne inú osobu. Začne navonok blednúť, nemá chuť do života a ani nemá chuť do jedla. Často v tom človeku môže prevládať aj určité sklamanie ktoré vyplynulo z nejakej životnej skúsenosti ako môže byť rozchod s iným človekom ktorého mal nadovšetko rád. Psychické problémy sú niečo čo nemožno podceňovať a brať na ľahkú váhu.

Duševné zdravie ovplyvňuje veľmi veľa ľudských faktorov vďaka ktorým sa stávame zraniteľnejšími. Zraní nás všetko aj keď si to vo svojom vnútri často ani nepripustíme. Ľudia čo sú v určitom čase tak im nemožno hovoriť že to okamžite prejde alebo im vyčítať že prečo to tak skutočne cítia. V skutočnosti tých ľudí treba počúvať, aby sme dokázali pochopiť čo skutočne cítia. Množstvo ľudí sa vzdá svojho života lebo majú pocit že im nedokáže nikto pomôcť. Depresia sa často spojí s úzkosťou a s inými príznakmi ktoré potom trápia ľudskú dušu. Kvôli nej množstvo ľudí spácha samovraždu a je to stále čoraz horšie.

Niektoré situácie často môžu prerásť aj do post-traumatickej stresovej poruchy keď v živote stratíme milovanú osobu. Lebo si v skutočnosti uvedomíme že aký je ten život krehký a musíme ho žiť dokým vládzeme. Nikdy nevieme kedy sa nám môže niečo stať a preto si musíme dávať na seba pozor. Uvedomujem že ktorýkoľvek deň v mojom živote môže byť posledný, ale nechcem si to pripustiť. Chcem len veriť že každý z nás má svoje poslanie ktoré sa postupne dokáže naplniť. Lebo nikdy nevieme kedy sa naplní ten náš čas, ktorý je až príliš drahý aby sme ho využili nesprávne. Náš život je možno príliš komplikovaný aby sme ho v úplnosti dokázali pochopiť. Niekedy nevieme ovplyvniť sled jednotlivých udalostí, ale dôležité je nájsť vo svojom živote riešenie.

My si často myslíme že nemáme žiadne psychické problémy a že nás nič netrápi. Ale v skutočnosti to môže byť iné a tiež môžeme skrývať niečo pred svetom čo nás ťaží. A často sa od našej psychiky dokáže odvíjať tak veľmi veľa a zmení nás to. Ale samotné riešenie existuje a to je pokúsiť sa nájsť nejakú pomoc. Už aj na internete je možnosť osloviť stránky ktoré sa venujú internetovému poradenstvu ako je napríklad skvelá stránka IPčko. Mnoho ľudí sa môže obrátiť aj na Linku dôvery a porozprávať o svojom psychickom probléme. Každý človek si zaslúži aby mu niekto skutočne pomohol, len je to miestami aj na ňom či chce o svojich psychických problémoch rozprávať.

Ak sa človek bojí o svojom duševnom zdraví hovoriť ústne, tak o tom môže niekomu napísať. Lebo viem že sú veci ktoré sa ťažšie povedia ústne než napíšu. Viem aké je to prežívať určité starosti s ktorými sa často človek musí nejakým spôsobom vyrovnávať. Ale zároveň viem že aké je skvelé sa potom s najhoršieho dostať von. Lebo psychické problémy neskončia okamžite, lebo v skutočnosti si to vyžaduje čas. O to viac potrebujeme pochopiť že čas možno nevylieči všetky rany, len sa s určitými vecami naučíme žiť. Viac akceptujeme to svoje vlastné ja a prídeme na to že existujú možnosti vďaka ktorým sa budeme cítiť lepšie.

Sú témy o ktorých nerád píšem alebo o nich nechcem písať, ale v skutočnosti musím. Jednoducho musím nájsť riešenie ako ľudom skutočne pomôcť a nájsť riešenie ktoré by im pomohlo. Už len upozorniť na to je dôležitým krokom aby si každý človek uvedomil že duševné zdravie a psychické problémy sa nemôžu brať na ľahkú váhu. Netreba sa báť prijať pomoc od ľudí čo to myslia skutočne úprimne. Aj ľudia čo majú vyštudovanú psychológiu aj na nich sa môže každý človek obrátiť. Len je dôležité nedusiť všetky tie pocity v sebe, lebo sa môže stať že sa to nafúkne do obrovských rozmerov a ťažké to bude vyriešiť. Najme je o duševnom zdraví viac hovoriť a viac sa pokúšať šíriť osvetu ktorá by mohla pomôcť mladým ľudom čo sa pretĺkajú životom a riešia určité problémy.

 

Odporúčam sa obrátiť na tieto stránky ak cítite že potrebujete pomoc:

Ipčko

Domov

Dobrá linka

Dobrá Linka

Linky dôvery

Linky dôvery