Len človek

17. decembra 2018

Často sa stretávame s tým že keď sa niekomu niečo nepodarí tak to treba odsúdiť. Ľudia sa stavajú do role sudcov a človeka by v danom momente keď sa mu niečo nepodarilo ukameňovali. Doslova namiesto konštruktívnej kritiky, tak sa zvrhne do urážok a priam až do vyhrážok tomu človeku. Ak sa nám niečo nepodarí napriek tomu že sa snažíme, tak nás musia ľudia pochopiť. Ak náš neúspech nedokážu pochopiť a snažia sa nás nenávidieť, tak vtedy si uvedomíme že nepatria do nášho života. Lebo v tomto svete sa všetko lajkuje cez internet a vzniká na internete množstvo falošných hrdinov čo by tie slová človeku do očí neadresovali. Potrebujeme sa nejako cítiť a neprezentovať ten falošný svet kde sa niektorí nasilu usmievajú, ale v skutočnosti majú problémy. Ten sebaklam sa často vytvára preto, aby si ľudia že je všetko v poriadku ale v skutočnosti nie je.

Niekedy tiež vo svojom vnútri moja duša krváca keď vidím tú faloš a sebaklam. Často sa ľudia škatuľkujú do nejakých šablón a častujú sa rôznymi prívlastkami ktoré nemajú nič spoločné z normálnym životom. Je mnohým úspešným ľudom vyčítané keď sa im niečo nepodarí, lebo každý má právo vo svojom živote zlyhať. Niekedy nerozumiem kto určuje že čo musí byť len dobré, aby sme nejako tých ľudí uspokojili. Aby sme sa vďaka tomuto všetkými vedeli zapáčiť. Toto je absolútne zlá idea v ktorej nechcem vôbec žiť, lebo viem že keby vnímam len to čo je dobré, tak som proste iba naivným človekom. Pokiaľ vo svojom živote budeme vnímať len tie pozitívne a motivačné veci, tak si nebudeme vážiť život a budeme jedine iba kŕmiť svoje ego. Niekedy je dôležitejšie si priznať že koľkokrát sme sa vo svojom živote zmýlili, lebo toto je tá najlepšia sebareflexia akú môžeme dostať do života. Musíme sa pozrieť do zrkadla a povedať si že bezchybný človek nie je naozaj nikto a nikdy ani ním nebude.

Mnoho známych ľudí sa stretáva s tým že sa im niečo nepodarí a vždy sa nájde niekto kto si do nich kopne. Ale ak to nie je nejakým spôsobom konštruktívne tak ten človek proste nie je v práve. Často sa nájde na internete kopec akože športových odborníkov čo majú pocit že vedia niečo lepšie než naši športovci. Trhá mi srdce keď vidím ako niektorí ľudia čo reprezentujú Slovensko dostávajú zlé a zaujaté komentáre namiesto povzbudenia. Ale nemyslím to iba v športe, ale celkovo v každej jednej oblasti. Mnoho ľudí ide do zahraničia aby nejakým spôsobom robili dobré meno Slovensku s ktorého neraz musia odísť kvôli podmienkam čo nie sú vždy jednoduché. Často si ľudia myslia že keď niekto odíde zo Slovenska, tak preto lebo majú pocit že ho nemajú radi. Ale v skutočnosti je to úplne falošný dojem, lebo keď niečo chce dokázať tak niekedy musí ísť aj za tú veľkú mláku. Lebo niekedy proste nie je vždy na výber, lebo každý človek v živote robí to čo v danej chvíli cíti že je správne.

Sú ľudia čo hrdo reprezentujú Slovensko a je úplne jedno či sú vo svojej rodnej krajine alebo sú niekde v zahraničí. Občas sa tí úspešnejší ľudia v živote zmýlia a niečo sa im nepodarí. Často sú tie neúspechy prepierané v bulvári a diskusie sú plné ľudí s ktorých jedine ide zloba a nenávisť. Skôr keby s tých diskutérov išlo niečo konštruktívne čo by tých ľudí niečo skutočne nakoplo. Ale niekedy aj tie zlé komentáre môžu človeka nakopnúť k veľkým výkonom. Ale najprv si treba uvedomiť bez ohľadu na určitý sociálny status že sme len ľudia čo sa mýlia a robia chyby. Je jedno či je človek známy alebo nie, ale podstata je tá istá že všetci v živote robíme chyby. Aj keď niekedy tú kritiku k tomu životu potrebujeme, ale nepotrebujeme aby nám v živote niečo a niekto ublížil. Každý z nás je len človek čo má právo sa pomýliť a na základe toho omylu sa naučiť že nás to môže maximálne posilniť.

Áno ja sa tiež vo svojom živote dokážem zmýliť a niekedy ma to dokáže trápiť. Tiež ma štve keď niečo pokazím a stále premýšľam nad tým že čo v živote môže byť lepšie. Viem že keby sa nedokážem mýliť, tak by som si nič v živote nevážil. Ja neberiem svoj život ako samozrejmosť a uvedomujem si že v živote musí byť tá správna rovnováha. Musí existovať ten zlatý stred aby sme docenili tie dni čo sú skutočne pred nami. Tiež sa dokážem rozplakať a mrzí ma strašne veľké množstvo vecí ktoré často nie sú vždy naplnené. Len viem že často o tom nedávam znať, lebo nechcem aby sa niekto kvôli mne trápil. Chcem si tým emocionálnym bojom skutočne prejsť, aby som dokázal ľudom že viem byť silným človekom. Som len človek čo sa dokáže tešiť s maličkostí a zároveň som človekom ktorého dokáže množstvo vecí rozplakať. Viem často ako potrebujeme k svojmu životu radosť, tak k nemu potrebujeme aj opak teda smútok. Ak chcem byť pre niekoho nejakým vzorom tak nesmiem pred ľuďmi nič predstierať. Tak ako niekedy potrebujeme vyhrať, tak potrebujeme vedieť aj prehrať a prijať to s pokorou.

Potrebujeme prijať tento život zo všetkým čo k tomu patrí či to je dobré alebo zlé. Vďaka týmto aspektom si uvedomíme skutočné hodnoty života vďaka ktorým si všetko vážime. Život má niekedy príliš veľkú cenu za ktorú postupne platíme, ale napriek tomu treba bojovať. Treba bojovať napriek tomu že príde niekedy ten neúspech. Niekedy je to jediná možnosť ako môžeme ukázať ľudom čo o nás pochybujú že sa v nás mýlili. Tým že niečo dokážeme, tak ukážeme ľudom že nás predčasne odsudzovali k neúspechu. Ale všetci sme ľudia čo k svojmu životu potrebujú omyly a poučenia. Potrebujeme by na zemi, aby sme sa neskôr dokázali z nej zdvihnúť. Lebo keď nevstaneme tak v skutočnosti ukážeme že sme prehrali a toto je niečo čo nesmie dopustiť nikto.

Nech sa akokoľvek vo svojom živote trmácame životom, tak je potrebné tento boj nevzdať. Nevykašlať sa na to a nepoľaviť s toho čo chce dokázať, skrátka uveriť že sa naše sny splnia. Niekedy musíme ísť cez limit a cez bolesť aby sme niečo dokázali. Často musí byť aj niečo ťažké a aj niečo čoho sa v skutočnosti bojíme. Ja sa bojím tiež niekedy veľa vecí, ale snažím sa to postupne prekonať. Ale viem že sú veci pri ktorých ma bude vždy niečo limitovať a robím všetko čo je v mojich možnostiach. Teda robím veci ktoré si môžem skutočne dovoliť a viem že niekedy je potrebné kráčať pomaly krok za krokom ako sa niekam plašiť. Viem že som len človek čo žije najlepšie ako vie a tak ako sa mne najlepšie dá.

 

 

 

Reklamy

Veselé Vianoce a Šťastný nový rok 2019

12. decembra 2018

Viem že je to možno ešte skoro priať ľudom pekné vianočné sviatky a šťastný nový rok. Ale pomaly pribudol advent a nasnežilo presne ako by to malo v rámci zimy skutočne byť. Atmosféra sa mení a ľudská duša pomaly začína smerovať k svojmu vytúženému pokoju. Niektorí ľudia ešte riešia ako potešiť cez vianočné sviatky druhých, ale niekedy stačí sa len potešiť s tých dní. Niekedy tak stačí málo k tomu aby sme si uvedomili že to nie je o tom zhone a o tom konzume. A celkovo sú Vianoce takým časom kedy by bolo dobré, všetko robiť s čoraz väčšou mierou. Celkovo bude krásne na tom presne to že si pozrieme svoje obľúbené rozprávky a zabudneme na všetok stres. Všetko bude v tomto období pokojnejšie a nebudeme premýšľať nad bežnými starosťami.

Tento rok aj keď ešte neskončil tak v ňom bolo veľmi veľa silných momentov. Ale zároveň sa s ním prelínali aj momenty ktoré ma nie vždy tešili a boli pre mňa ťažkou skúškou. Ako v rámci písania to bol naozaj silný rok, bolo veľa myšlienok čo ma dokázalo nejakým spôsobom napadnúť. Ale bol som aj v stave, kedy som určité články nedokázal dokončiť a vedel som prečo to tak je. Niekedy moja hlava dostávala poriadne zabrať a tie pozitívne témy sa mi písali skutočne ťažko. Ale v tom období mi dosť pomohlo počúvanie hudby, bez toho by som to pravdepodobne možno nedal. Aj keď boli situácie kedy sa počúvať hudbu nehodilo, lebo niektoré články boli napísané aj bez toho. Dokončil som aj články čo som mal v hlave už roky a viacmenej som zbieral určité informácie k samotnému dokončeniu.

Boli situácie s ktorými som sa musel často zmieriť a nebolo to ľahké obdobie. Najviac to bolo v momentoch keď začali zo sveta odchádzať ľudia čo pre túto spoločnosť niečo znamenali a pravdepodobne stále znamenajú. Aj keď viem že sa tomu vo svojom živote nevyhnem ani ja, ale napriek tomu sa snažím že tu určitý čas pobudnem. Viem že v živote sa nedá predpokladať čo sa stane, ale napriek tomu sa musíme na to pripraviť. Musíme byť vždy v strehu a dávať si na seba pozor v každej jednej situácii ktorá nám do cesty príde. Celý náš život je o určitých situáciach ktoré majú dopredu napísaný scenár. Sme súčasťou toho života pri ktorom sa každý deň deje niečo iné. Niečo nás vystresuje viac a niečo menej, ale napriek tomu sa snažíme byť nad vecou.

Musím sa priznať aj s tým že som si dal do tohto roka určité predsavzatie. Som si dal určitý cieľ že by bolo skvelé vyhrať na nejaký zaujímavý festival a zažiť nejaký zaujímavý koncert čo sa mi nakoniec splnilo. Potom prišlo skvelé kultúrne leto, Infofest, Parenica, Švábkafest a ešte ďalší iný zaujímavý festival čo ma tiež milo prekvapil. Ale stále mám v hlave že by bolo skvelé zažiť nejaký väčší koncert buď v dákej športovej hale, väčšom klube a najme zažiť nejaký väčší masívnejší festival s veľkým množstvom ľudí. Bolo by skvelé zažiť napríklad Hudbu bez bariér, Grape, Sziget, Pohodu alebo nejaký iný väčší festival. Ale aj tak viem že sa nedá byť úplne všade, kde si to moja ľudská duša zmyslí. Preto som sa neskôr začal zapájať do súťaží aby som si splnil to čo sa niekedy zdá ako nesplniteľné. To čo možno finančne nie je vždy lacnou záležitosťou a často si človek na to musí šetriť do prasiatka. Ale pokúsim sa vyhrať nejaké lístky aj na nejaký väčší festival a veriť že to šťastie si ku mne v tomto prípade sadne.

Počas tohto roka som stretol veľké množstvo ľudí a spoznal som osobne ľudí s ktorými som si doteraz len písal. Znamenalo to pre mňa veľmi veľa a stále tie pocity nejakým spôsobom spracovávam. Nie zo všetkými som si skutočne sadol, často tie záblesky nádeje čo sa rodili, tak v skutočnosti po istom čase zhasli. Ale niekedy je to tak že nie všetko čo vyzerá nádejne skutočne vyjde. Aj keď už nemám nejaký extra veľký sen, ale vo svojom vnútri neprestávam snívať a veriť že sa niečo uskutoční. Ani sa na to nesnažím nejako tlačiť, lebo všetko sa deje absolútne prirodzene  Som neraz vďačný za všetky tie zážitky mojej rodine, pravdepodobne by to bez nich nevyšlo. Teším sa s toho čo vyšlo, ale dakedy ma mrzí aj to čo nevyšlo a mohlo vyjsť. Ale ako sa vraví stále žije nádej a netreba sa predčasne vzdávať. To je taká motivácia čo dokáže človeka viesť naprieč celým životom.

Neviem povedať že ako to bude ďalej pokračovať v písaní, možno budúci rok bude pre mňa konečný. Aj keď cítim že mám stále čo povedať, ale viem že sa nedá niečo robiť na silu. Aj viem že keď píšem tak mi to robí radosť, ale zároveň priam mám až guču v bruchu. Cítim tú prílišnú zodpovednosť ktorá je s každým písaním o to väčšia. Niekedy sa bojím že sa v rámci písania budem už len trápiť najme v snahe nejako zapôsobiť na to svoje publikum čitateľov. Už si uvedomujem že ako dlho to robím a je to stále komplikovanejšie. Ja už ani sám neviem čo môžem zmeniť na svojom písaní, keď niekedy cítim že som možno povedal všetko. že ten koniec stránky pravdepodobne príde. Ja si vážim že mám toľko čitateľov, ale zároveň si uvedomujem že chcem aby ľudia na mňa spomínali v dobrom. Aby spomínali na to koľko článkov som napísal a budem sa snažiť s ľuďmi v rámci stránky nejako dôstojne rozlúčiť. Viem že veľa ľudí bude smutných, ale viem že sú veci ktoré nemôžem na silu a viem že by sa to odrazilo aj na úkor kvality čo nechcem.

Pre tento mesiac to bude pravdepodobne posledný článok a pravdepodobne budem len zdieľať svoju obľúbenú hudbu. Napriek všetkému chcem vám popriať príjemné vianočné sviatky, ktoré verím že budú kľudné a nebudú plné stresu. Prajem vám aby ste do nového roka si splnili všetko po čom skutočne túžite. Aby ste mali vo svojom srdci len lásku a aby vás nikdy nič netrápilo. Najme aby ste nikdy neprestali veriť vo svoje sny čo máte a aby ste ich uskutočnili kým je čas. Tešte sa s každej maličkosti čo vám život dáva, lebo v živote sa ľahko dokážu veci zmeniť. Najme žite pre každý moment a nebuďte v smútku ak sa niečo nepodarí.

 

PS: Veselé Vianoce vám prajem a Šťastný nový rok 2019.

 

Ľudské obavy pri spoznávaní

9. decembra 2018

Čoraz viac chápem že keď sa spoznávajú ľudia tak vzniká veľké množstvo obáv. Do toho prídu tie očakávania že ten človek mimo toho virtuálneho priestoru nie je taký aký je v ňom. Ten osobný kontakt sa v skutočnosti tak málo preferuje a človek sa v skutočnosti hanbí za svoju tvár a za to kým v skutočnosti je. Spoločnosť kde sa preferuje pretvárka a príliš veľa ľudských masiek, tak v nej nezapadneme. Stačí aby prišiel jeden odlišný človek čo by ukázal že takto to v tomto svete nemôže vôbec fungovať. Proste samotná spoločnosť nemôže fungovať pokiaľ v nej nie sú tie najdôležitejšie hodnoty ktoré nám boli vštepované od začiatku. Ako vo väčšine prípadov sa to veľmi ľahko vraví, ale v skutočnosti málokto sa podľa chce riešiť.

Ja viem že som spoznal veľké množstvo ľudí a nie pri všetkých to skončilo úspechom. S niektorými mám spomienku v podobe fotky a nič hlbšie sa nedokázalo za ten čas udiať. Ako je to iné pri ľuďoch čo sú slávnejší a úspešnejší s nimi sa to absolútne nedá porovnávať. Ale pri tých ľuďoch čo sú s nášho blízkeho okolia je potrebné sa snažiť o niečo viac. Lebo vieme že ich môžeme kedykoľvek stretnúť a pozdraviť sa s nimi pri každej jednej príležitosti ktorá sa nás vyskytne. Neraz si to uvedomujem aj pri momente keď idem do nejakého prostredia kde som strávil určitý čas a viem že sa tam nájde niekto kto ma dokáže z radosťou privítať. Niekedy premýšľam že či ma dokážu ľudia aj po tých rokoch poznať napriek tomu že sa vo mne toľko vecí zmenilo.

Nie raz som premýšľal nad tým že či nejakým spôsobom ja nerobím v niečom chybu. Vravím si často že prečo nejakým spôsobom sa aj ja neposnažím niečo spraviť, ale potom si uvedomujem že s pozície introverta sa dá ťažko niečo spraviť. Nie je to preto že by som nechcel, ale preto lebo si uvedomujem že sa nechcem nejakým spôsobom vnucovať. Ani sa nechcem snažiť nejakým spôsobom na seba pútať určitú pozornosť ktorá by dokázala ľudí v živote vydesiť. Viem že sa často obávam toho či vôbec dokážem naplniť očakávania ľudí ktorí sú možno náročnejší pri hľadaní priateľov. Mnoho ľudí môže odradiť keď im napíše niekto koho videli osobne už tie klasické slová ktoré začínajú ahoj popíšeme alebo je tam nejaké iné slovné spojenie. Ešte viac je pravdepodobnejšie aj to že niektorí ľudia spravia všetko preto, aby sa stali nedostupnými a urobia všetko aby ich nikto na sociálnej sieti nemohol nájsť.

Skrátka vzniká ten hlavný paradox, kvôli ktorému si ľudia nechcú písať medzi sebou. Inak by sa dokázali správať v realite kde sa jeden druhému vyhnúť nemôžu. V realite je nemožné si niekoho zablokovať a odstrániť si ho s priateľov. Proste je dôležité tomu človeku nejakým spôsobom čeliť nech sa cítime akokoľvek. Ja viem sám sa obávam toho ako budem určitým veciam v rámci vzťahov čeliť a že to možno nedopadne najlepšie. Často do toho spoznávania sa vznášajú pochybnosti a neistota čo často býva prirodzené. Ako nikdy sa nedá dopredu predpokladať že čo od ľudí môžeme reálne čakať. Nevieme či sa skutočne tešia že nás vidia alebo tú radosť len predstierajú. Ťažké je to posúdiť podľa prvého dojmu ktorý môže v skutočnosti byť klamlivý.

Chcem povedať jedno že nech ktokoľvek niečo ku mne pociťuje, tak nech sa ma neobáva. Viem že možno ľudí na mne dokáže odradiť že v niektorých situáciach premýšľam inak než ostatní ľudia. Uvedomujem si že mám chyby ktoré tiež môžu ľudí odradiť k tomu aby ma oslovili, prípadne mi napísali. Lebo poznám veľké množstvo ľudí kde cítiť že v rámci postojov niečo úplne odlišné. Ale viem že je to absolútne v poriadku a chápem že sa nedá nájsť vo všetkom len zhoda. Niekedy je potrebné pochopiť že každý človek sa niečím dokáže odlíšiť a tak to má byť. Je v poriadku ak každý človek má úplne iné pocity a nemusí absolútne zo všetkým súhlasiť.

Viem že to môže akokoľvek vyzerať, tak sa ma nemusí nikto báť. Každý mi môže napísať a obrátiť sa na mňa kedykoľvek keď to bude najviac potrebovať. Nebudem nikomu nič vyčítať, ale pokúsim sa každého človeka pochopiť rovnako. Nikto sa nemusí báť a každý kto ma chce skutočne spoznať, tak ma raz spozná bez akýchkoľvek predsudkov. Lebo viem že každý jeden človek si zaslúži v živote šancu. Každý človek má v mojom živote určitý priestor a môže ma spoznať. Dôležité je aby sa nikto nenechal odradiť prvým dojmom, ale aby mal so mnou každý tú potrebnú trpezlivosť. Lebo tá trpezlivosť sa každému zíde a pri nej sa ukáže že som človekom s ktorým sa dá rátať.

Čo znamenajú slová

6. decembra 2018

Slová nás často na ľudí ktorými nie sme,

slová ovplyvňujú v každom momente dianie,

vďaka nim môžeme niekoho povzbudiť,

a niektorým ľudom nimi ublížiť,

svet bez niektorých vecí by bol divný,

bez slnka by nedokázal byť jasný,

za dverami je ten reálny svet,

virtuálnu bublinu prerušuje sám život,

skrývať za anonymitu nie je riešením,

ale robiť niečo odlišné sa stáva pokušením,

pokušenie z nás robí úplne iných ľudí,

ľudí čo zavrie veľké množstvo dverí,

šance sa po určitom čase začnú míňať,

kvôli určitým veciam prestávam to pekné vidieť,

uzatvárame sa vo svojej vlastnej bubliny,

robíme všetko preto aby sme zmazali svoje chyby,

občas musíme prekročiť tú svoju komfortnú zónu,

aby sme vďaka tomu čelili reálnemu životu.

 

Dokázať, že som sa mýlil

6. decembra 2018

Pamätám si ako som sa musel s určitými vecami zmierovať a vedel som že to nepôjde ľahko. Moja myseľ bola ako to rozbúrené more cez som ktoré som sa snažil preplávať životom. Snažil som sa porozumieť že prečo ľudia s tohto sveta musia odísť a myslel som si že dokážem na to skutočne prísť. Niekedy tie odpovede sú omnoho nejasnejšie než sa môže zdať, ale viem že tú odpoveď každý má vo svojom srdci. Viem že sa niečo v skutočnosti zmenilo a ľudia vycítia že sa niečo deje. Snažil som sa sám sebe dokázať že som sa mýlil v tom tvrdení že je všetko ľahké. Uvedomujem si že som sám seba v určitých momentoch klamal a premýšľam nad životom čoraz viac. Vo väčšej intenzite riešim že či ten osud ktorý nás v skutočnosti čaká či bude k nám milosrdný. Nie vždy si vyberieme ako sa budeme cítiť a nie vždy budú veci podľa našich predstáv.

Často sa zdá že všetky chyby ktoré spravíme nás niečo naučia, ale v skutočnosti nás učia zamýšľať sa. Viac sa ponárame hlbšie do svojho srdca a hľadáme súvislosti v sebe samom. Viem že ma nebavia všetky tie hry pri ktorých nie je skutočným víťazom. Niekedy ten vnútorný démon je skrátka najhorší nepriateľ akého v skutočnosti máme a robí z nás iných ľudí. Mnoho ľudí ani o tom otvorene nehovoria lebo sa v skutočnosti boja nepochopenia zo strany ľudí. Keď človek nemá stres tak je absolútne silnou osobnosťou a vie že ho nedokáže absolútne nikto zastaviť s ľudí. Neraz som sám seba snažil presvedčiť že všetko okolo nás je dokonalé a krásne. Ale v skutočnosti keď sa nezmýlime tak náš život zaplaví nuda.

Keď človeka emočne zasiahnu určité udalosti, tak si povie že už nič nebude také ako predtým. Ja som si v posledných rokoch uvedomil a povedal že ľudia čo tu nie sú aspoň sa netrápia a že ich na tom druhom svete nič nebolí. Chester, Dolores, Chris a mnoho talentovaných ľudí čo za posledné obdobie zo sveta odišli sa na nás pozerajú s nebies. Verím že sa za nás modlia aby sme na tomto svete dokázali prežiť o niečo dlhšie a viac si vážili tie hodnoty. Uvedomujem si viac že sa nechcem pretekať s ľuďmi o to že kto je v čom lepší. Viac sa snažiť prijať fakt že s tohto života nikto neodíde živý. Ale keď máme okolo seba ľudí čo sa nám snažia pomôcť, tak sa ich držme dokým žijú. Lebo potom v živote môže byť neskoro a ich stolička na ktorej sedeli bude raz prázdna. Preto ich oceňme ich prítomnosť, lebo potom budeme množstvo vecí robiť sami. Nikto nás nebude ťahať za ruku a nie vždy nájdeme okolo seba ľudí čo nám môžu pomôcť. Nie je to strašenie ale skutočnosť na ktorú musíme byť vždy pripravený.

Cez niektoré veci som sa musel dostať najme cez počúvanie hudby. Vravel som si že keby si nespievam a keby nepremýšľam nad určitými textami tak sa vnútorne neupokojím. Počúvanie hudby vnútorne zachránilo moju dušu vtedy keď som sa cítil neisto. Mne album Post Traumatic veľmi pomohol sa preniesť cez smutnú udalosť a zároveň mi pomohol pochopiť že život je o tom uvedomení si vecí. Pamätám si že keď som bol mladší tak som určité veci neriešil a nezaujímal sa o ne. Lebo aj keď bolo niečo vážne, tak som o tom vnútorne nepolemizoval. Teraz keď som starší viac si uvedomujem že v živote každá jedna sekunda dokáže niečo zmeniť. Ale napriek tomu som vedel že je potrebné ich zvládnuť, aby som sa s toho všetkého dokázal dostať.

Vďaka tomu som pochopil že aká je tá pomyselná hranica medzi tým čo je dobré a čo je zlé. Že aj keď je človek slobodný, ale často musí premýšľať že všetko v živote dokáže priniesť nejaké následky. Aj malá udalosť dokáže mať v živote veľký vplyv aj napriek tomu že si to nie vždy pripustíme. Vieme že medzi žitím a prežívaním je jedna veľká čiara, ktorú môžeme vždy nejakým spôsobom preťať. Ak žijeme tak je to absolútne správny prístup a niekedy aj to prežívanie určitých situácii k životu jednoducho patrí. Keby nevnímame sled určitých situácii emotívne, tak by sme pravdepodobne nedokázali mať empatiu a zamyslieť sa.

Vravel som si že v živote sa dá rýchlo zo všetkým zmieriť, ale v skutočnosti som sa v tomto tvrdení mýlil. Keď niekto odíde s tohto sveta, tak sa proste s tým nedá zmieriť tak rýchlo ako sa môže zdať. Často tá bolesť je veľmi silná a niekedy aj ja sa obávam čo bude so mnou. Bojím sa že sa niečo stane tým ktorých mám rád a bez ktorých by to v tomto svete nešlo. Niekedy sa bojím okamihu keď tu nebudem ja a aj napriek tomu viem že nemám silu určitým veciam zabrániť. Len proste po nás príde úplne iná generácia ktorá bude úplne inak zmýšľať a budú sa prezentovať úplne iné hodnoty. Príde úplne iný pohľad na veci a samozrejme s ním aj nová zodpovednosť. Prenesie sa to do každej sféry života a svet bude ešte modernejší než reálne je. Je dôležité si pripustiť že kedykoľvek môže prísť koniec a tá bublina navždy po nás definitívne praskne.

Existuje v živote jedna veľká životná pravda že všetci sme tu na istý čas. Preto je potrebné si ho užiť dokým môžeme, lebo potom budú chvíle čo sme mohli využiť a nevyužili sme ich. Čas od času je potrebné sa zamyslieť nad životom a uvedomiť že nie sme tu náhodou. Že všetci tu máme rovnaké miesto a že máme určitý čas na tomto svete. Raz zomrieme a bude náš popol poletovať niekde vo vetre alebo bude v nejakej maličkej truhličke. Fanúšikovstvo je niečo čo človeka dokáže zmeniť a vďaka čomu dokáže precítiť určité pocity. Nie je to iba o tom keď sa darí, ale aj o tom keď sa nedarí a o tom že ako fanúšikovia ľudí čo tvorili hudbu musíme byť ešte silnejší. Teda keď máme možnosť ktorú nám život sám o sebe skutočne dáva. Ak sa raz moje poslanie na tomto svete skončí, tak chcem aby všetci ľudia vedeli že som ich mal veľmi rád a stále ich mám rád. Chcem aby ľudia vedeli že aj keď som v živote niekedy mýlil, tak to nebolo úmyselné.

Príliš smutné

5. decembra 2018

Často si uvedomujem hĺbku svojich pocitov a toho že na čo všetko môžem mať vplyv. Vravím si že koľko vecí sa dá ovplyvniť keď sa chce a keď je reálna možnosť. Niekedy si uvedomujem že vo svete sa stále bude diať niečo čo bude mať na nás dopad. Viem že možno nedáva v živote všetko úplný zmysel ako sa môže zdať. Máme niekedy pocit že v určitej hranici prežívame šťastie, ale tá zodpovednosť nás k tomu aby sme boli lepšími ľuďmi. Tá melanchólia ma vnútorne tak dokáže pohltiť že jediné nad čím rozmýšľam je ako ísť ďalej. Tá tma ktorú v sebe často vidím je tak silná, lebo miestami ju nepreráža svetlo. Nie som smutný, len nad tým často premýšľam a snažím sa nájsť riešenie s určitých životných situácii. Uvedomujem ako mi rodičia dávajú tú vnútornú silu napriek tomu že niekedy sám nemám síl.

Niekedy je príliš smutné žiť v toxických vzťahoch z ľuďmi s ktorými si možno nie je vždy čo povedať. Keď človeka určití ľudia začnú oberať o tú vnútornú slobodu niečo urobiť tak je to zlé. Tá bezradnosť človeka dokáže zmeniť na niečo vďaka čomu sa skutočne ani nespoznáva. Čím je človek starší tak si berie viac k srdcu a je vo svojom vnútri emotívnejší. Tie emócie dokážu podnietiť k empatii a k tomu aby človek dokázal viac rozmýšľať nad životom a nie nad všetkými tými blbosťami. Občas si vravím že jediný únik pred realitou je nad ňou príliš nepremýšľať a neriešiť ju. Musím si niekedy pustiť hudbu, aby tá bolesť čo najmenej bolesť napriek tomu že je psychická. Keď niečo bolí fyzicky, tak je to vždy lepšie než keď sa to prejaví psychicky. Ľudská psychika je ľahko ovplyvniteľná všetkými spoločenskými javmi.

Stále existujú dôvody že nie všetky vzťahy môžu byť úplne dokonalé a je jedno či sú súčasťou lásky. Niekedy človek môže dostatočne úprimný a nikdy tým úplne neuspokojí ľudí okolo seba. Uvedomujem si že úprimnosť je príliš drahý dar, ktorý som premrhal na nesprávnu skupinu ľudí ktorá pre mňa nebola tá pravá. Často sa zdá že povedať pravdu je tou skutočnou výhrou, ale v skutočnosti to tak nemusí vôbec byť. Ale ani klamať nie je vôbec správne, lebo oboma variantami sa dá ublížiť ľudom. Vo svojom citovom živote som dosť zakopával a mojou chybou bolo veriť niekomu kto o to v skutočnosti ani nestál. Nefunguje to tak len v citových vzťahoch, ale často sa to prejaví aj v kamarátstve kde tiež niekto môže skutočne zradiť. Niekto môže vyzradiť nejaké tajomstvo ktoré v skutočnosti nemal vyzradiť a následok je taký že to jednoducho ublíži ľudom. Uvedomujem si že keď niekoho o niečo poprosím, tak to v skutočnosti vôbec neplatí.

Vravím si že nie vždy sa do tejto spoločnosti úplne zapadnúť, keď sa riešia rozdiely. Čím som starší tak viem že sú mi prirodzenejšie hodnoty ku ktorým sa kedysi ľudí viedlo. Teraz je svet plný masiek, flitrov, falošných úsmevov a ľudí čo sa potrebujú povyšovať nad ostatných. Potrebujeme naháňať ten falošný pocit uznania a lajkov čo nám v skutočnosti nebude k ničomu. Lebo hodnota človeka sa nikdy nebude merať v lajkoch na Facebooku a Instagrame, ale v realite každý ukáže aký je. To čo človek dá na sociálnu sieť, tak v skutočnosti nebude mať žiadny zmysel. Každý druhý človek chce byť influencer a mať pocit že s pohodlia svojho domova ovplyvňuje svet. Viacerí ľudia si myslia že nejakým spôsobom ovplyvňujú svet, ale musia to dokázať aj reálne. Musia dokázať že to čo povedali myslia skutočne vážne a že to nie sú prázdne frázy. Je niekedy smutné že sa vo svete radšej pretláča to falošné pozlátko a fotky kde sa ľudia tvária šťastne. Zabudlo sa na tú prirodzenosť a na to byť skutočne sám sebou bez nejakej tej pózy.

Namiesto toho aby si ľudia viac prejavovali lásku, tak si úmyselne robia zle. Keď sa podarí nejaký úspech čo môže mať nejaký pozitívny dopad na spoločnosť tak sa okamžite prejaví neprajnosť a zloba. Často sa riešia rozdiely kto je bohatý a kto chudobný, len sa žiaľ nepozerá na to že bohatstvo sa neudialo okamžite, ale trvalo určitý čas teda celý rok. Mnoho ľudí dokáže človeku ublížiť za internetom a majú pocit že sú v skutočnosti hrdinovia, ale žiaľ bez srdca a nejakej dávky sebareflexie. Lebo skrátka virtuálna bublina sa stala priestorom vďaka ktorému človek môže svoju tvár dokonale skryť, teda ak si k nej nepridá fotku. Viem že aj ja využívam sociálne siete, ale snažím sa prinášať určitú osvetu, ktorá nejakým spôsobom dokáže človeka naviesť správnym smerom. Nie vždy je život iba o pozitívnych veciach, ale aj o tom že život prináša určité nástrahy na ktoré si musíme dávať pozor. Len nie vždy to ide pri všetkých okolnostiach čo nám často prídu do cesty a často v určitých momentoch zmýlime.

Je v poriadku si uvedomiť že v spoločnosti to nie je úplne ako sa môže zdať. Je veľa komplikovaných situácii pri ktorých sa dá skutočne zamyslieť že čo je potrebné robiť lepšie. Ja si tiež uvedomujem že niečo musím robiť lepšie a stále sa učím aby to bolo čo najlepšie. Nedokážem vyhnúť pocitom ktoré sú často silnejšie než moje vlastné ja, ktoré je odlišnejšie od tých pocitov. Vravím si niekedy ako by som niektoré veci radšej riešil sám, ale viem že sú ľudia na ktorých je potrebné sa obrátiť. Teda kým je ešte čas a kým žijú na tomto svete, lebo potom to bude boj ktorý nebude jednoduchý. Lebo potom naozaj budem určité situácie samostatne a nebudem sa mať možnosť na nikoho obrátiť. Lebo s tým všetkým budem musieť bojovať sám a nebudem mať možnosti medzi ktorými si budem vyberať. Lebo všetko bude robiť samostatne a každý krok v mojom živote môže byť absolútne zlomovým.

Viem že je vo mne veľké množstvo emócii, ktoré sa často dejú a ktoré ma vnútorne škrú. Len viem že sa nedokážem pretvarovať a že často musím priniesť svoj neskreslený pohľad na realitu. Viem že často slovo ako také má príliš veľkú moc a niekedy je potrebné pomenovať že je kde ten skutočný problém. Skrátka sa nedá tváriť že určité problémy v skutočnosti neexistujú a je potrebné ich riešiť. Moje myšlienky nie sú tu iba na to aby dávali ľudom nádej, ale aby im v niečom dokázali otvoriť oči. Ukázať že svet v ktorom žijeme často býva aj plný povrchnosti, ale to neznamená že sa treba okamžite vzdať. Len musíme rozoznávať že čo je správne a čo nie, aby nás to neskôr neprekvapilo. Treba veriť v svoje sny a v to že nádej do nášho srdca môže prísť kedykoľvek. Len musíme veriť nielen v seba, ale veriť v určitú skupinu ľudí. Pochopme tento svet a to že sa nič v živote nedej bez nejakej príčiny. Všetko sa deje s nejakého dôvodu na ktorý musíme s odstupom času prísť sami a uvedomiť že život nám dáva lekcie s ktorých sa stále môžeme poučiť.

Netradičná zima 2

2. decembra 2018

Kedysi zima bola len o snehu,

ale čoraz je v ľudskom srdci veľa chladu,

topíme sa v tom mori problémov,

okolo nás je príliš veľa stresov,

čas od času sa niečo zmenilo,

zo sveta sa stáva šialenstvo,

materialistický konzum na prvom mieste,

raz nás tá rýchla doba postupne zabije,

v živote je stále potrebná osveta,

aj keď niektorí povedia že ju netreba,

je potrebné nemať chladné srdce,

je potrebné uvedomiť si že čo je správne,

stále je potrebné vedieť pre koho žiť,

nie je nič dôležitejšie ako pokoj v sebe mať,

stále je dôležité si niekoho pustiť do srdca,

v čase adventu je dôležité aby sa upokojila duša,

bez šťastia na ničom v živote až tak nezáleží,

nedovoľme aby temnota mala v našom živote priestor,

najme vo svete ktorý je chladný nestratili vlastnú tvár,

chladný vánok v podobe snehových vločiek,

prichádza čas keď každý zdobí ten svoj stromček,

keď namiesto zhonu prichádza pokojné obdobie,

pripomíname si že je potrebné žiť kľudnejšie,

nie iba jeden mesiac v kalendárnom roku,

každý mesiac je potrebné precítiť atmosféru,

prísť na to že maličkosti si máme vážiť,

vďaka nim máme možnosť skutočne žiť.

Zamyslenia – 3. časť – Finále

23. novembra 2018

Moje posledné myšlienky ktoré v sebe mám sa často týkajú tej najpodstatnejšej veci. Tou je budúcnosť a to že čo v živote bude ďalej nasledovať. Často vznikajú obavy z budúcnosti, lebo môže byť neistá a nemožno povedať čo sa stane. Len viem že keď sa niečo stane tak to bude mať dopad nielen na mňa, ale aj na ľudí okolo mňa. Nie vždy sa v živote všetko naplánovať a predpovedať že čo reálne bude. Ale viem že keď sa niečo stane, tak s odstupom času budem nejakým spôsobom za to vďačný. Budem vedieť že niektoré veci sú súčasťou mňa a je potrebné ich akceptovať. Čoraz väčším umením je pochopiť samotný život a všetky okolnosti ktoré sa udejú.

V živote je potrebné aby sme si uvedomili že keď sa zamýšľame nad niečím, tak to má veľkú moc. Zamyslieť sa nad skutočnosťami je veľmi dôležité a najme potrebné. Všetko v našom živote je dôležité, len na každom človeku či si to skutočne uvedomí. Ja si to každý deň uvedomujem že všetko má svoje výhody a svoje nevýhody. Aj keď niekedy sa zamýšľať nad určitými vecami prináša aj jednu o dosť závažnú nevýhodu. Tá dôležitá nevýhoda je v tom že to človeka nie vždy dokáže posunúť ďalej ako si človek myslí. Najme aj človek myslí na niečo negatívne čo sa mu nejakým spôsobom zafixovalo do hlavy. Niekedy musí existovať aj tá pomyselná hranica kedy si treba povedať že ideme cez čiaru. A tá hlavná výhoda je v tom že to človeka môže inšpirovať k písaniu a tvoreniu nejakého nového obsahu.

Zamýšľam sa nad tým že či bude inšpirácia niečo napísať alebo budem riešiť niečo iné. Lebo že keby urobím čokoľvek, tak by som sa s toho písania úplne nestratil. Len by to tempo bolo o niečo pomalšie a ešte viac by som premýšľal že či to koncepčne sedí. Pravdou je aj to že ľudia to môžu vnímať rôzne a nie vždy môže to čo píšem sadnúť. Viem aj to že nie vo všetkom musím pravdu, niekedy sa môžem vo svojich tvrdeniach aj mýliť. Nemám nejaký patent na pravdu a ani nemám na všetky problémy riešenie. Len sa pozerám na veci cez logiku a cez to že sa dá všetko nejako logicky vysvetliť. Ale viem že nič nerobím na silu a ani sa nesnažím pretlačiť nejaký svoj názor. To že či je v živote niečo správne, tak to môže posúdiť každý sám. Každý človek si môže porovnať moje názory čo padli v minulosti a názory ktoré panujú v súčasnosti čo potvrdzuje že je prirodzené keď sa človek vyvíja.

Dochádzam k určitému záveru že každý si z mojich myšlienok môže zobrať to čo je podstatné. Najme to že ak vo svojom živote nemyslíme, tak to znamená že nedokážeme potom vnímať realitu. Ak dokážeme načúvať myšlienkam, tak dokážeme byť lepšími ľuďmi. Len je potrebné že nikto z nás na tomto svete tu nie je náhodou, ale že každý má to svoje poslanie. Niekedy cítim že to moje poslanie na tomto svete už je naplnené a jediné o čo sa snažím je nejako na tomto svete žiť najlepšie ako sa dá. Nevravím že je všetko dokonalé a skvelé, ale snažím sa aby to tak zakaždým bolo a aby si ma ľudia vďaka tomu pamätali.

 

Zamyslenia – 2. časť

23. novembra 2018

Občas sa zobudím s predstavami o svete pri ktorých som rád uveril že existujú. Ale vidím presne to čo vidia aj ostatní ľudia, teda to je práve to svetlo ktoré na nás svieti. Premýšľam nad týmto aspektom života a vždy si poviem že to svetlo je určitou bránou do našej duše. Neraz je to poznanie v živote veľmi dôležité a je potrebné aby sme zistili na čom skutočne sme. Aby sme že vždy bude existovať niečo čo nám svieti nejakým spôsobom svieti na cestu. Ale ešte dôležitejšie je aby človek ako taký dokázal veriť sám v seba, ale nie nejako prehnane a s prehnane sebavedomo. Na ničom v živote nezáleží tak ako na tom že ak človek chce v niečo skutočne veriť, tak najprv musí veriť sám sebe a potom sa bude mať lepšie.

Často sa zamýšľam nad tým že aká tu občas je kultúra a že sa málo vecí rieši s chladnou hlavou. Ja sa väčšinou snažím riešiť s patričným kľudom a povedať že v živote to nie je až také strašné. Často to spoločenské dianie ovplyvňuje veci a viem že niektoré veci dokážu ovplyvniť aj mňa. Je to niečo čomu sa nedokážem úplne vyhnúť, ale viem že existuje cesta ako sa dá nad tým povzniesť. Učím sa byť nad vecou v každej jednej chvíli a nemiešať sa do vecí ktorým v skutočnosti vôbec nerozumiem. Snažím sa ten svet pochopiť do hĺbky a priznať si že určité veci si vyžadujú viac pochopenia a trpezlivosti. Trpezlivosť je to čo som sa postupne naučil pri životných situáciach a zároveň som si uvedomil že nie vždy sa dá vyhrať. Nesnažím sa dávať nejaké rozumy a návody ako riešiť určité životné situácie. Lebo v živote každú situáciu musíme vyriešiť samostatne, ale to neznamená že sa už nebudeme obracať na ľudí. Vždy budeme niekoho okolo seba potrebovať kto by nás dokázal usmerniť a nasmerovať na správne miesto.

K môjmu premýšľaniu mi často pomáha mix rôznych hudobných skladieb. Čoraz viac sa utvrdzujem že je mi bližšie to alternatívne až menej komerčné jadro teda v rámci hudby. Vďaka tomu viem že dokážem rozmýšľať úplne nezávisle a že všetko čo sa mi deje v hlave tak je prirodzeným vyústením. Pri hudbe často vymýšľam si témy a texty, ktoré by mi koncepčne sedeli. Rozvíjam vďaka tomu svoju vnútornú fantáziu a vlastnú predstavivosť ktorej nikdy nie je dosť. Bez hudby s veľkou pravdepodobnosťou nedokážem napísať text ktorý by dokázal osloviť ľudí. Lebo to ticho často vo mne utvrdzuje že niekedy nedokážem napísať ani riadok. Ale viem že je niekedy potrebné pre utriedenie si myšlienok, vďaka čomu si ich poukladám tam kde skutočne patria.

Môj záver ktorý si s toho celého vyvodzujem je založený na tom že je vždy správne sa zamýšľať. Aj keď nám ľudia môžu povedať že možno to preháňame a že príliš sa niektorými vecami zaoberáme, ale je potrebné sa vecami zaoberať. Je potrebné si každý jeden deň čo máme patrične uvedomovať dokým je čas. Čas od času sa treba pozrieť na veci ktoré sme robili predtým a zamyslieť sa nad nimi. Povedať si že žijeme v dobe ktorá nám stále môže niečo dať. Len to musíme patrične oceniť a potom budeme neskôr patrične odmenený.

 

Zamyslenia – 1. časť

22. novembra 2018

Milujem tie momenty keď môžem nad určitými vecami rozmýšľať a jemne sa nad tým pousmiať. Tie momenty keď sa teším s tých obyčajných a podstatných vecí ktoré robia môj život krajším. Keď si môžem vo svojej vnútornej fantázii predstaviť že všetko okolo mňa má určitú hodnotu. Tie zamyslenia ktoré často vznikajú v mojej hlave nie sú len o obavách, ale aj o tom že stále verím v ten pozitívny svet. Každý si môže povedať že je bláznivé na niečo alebo na niekoho myslieť. Ale niekedy je potrebné myslieť a uvedomiť si že vďaka tomu mysleniu sa nejakým spôsobom posúvame. Myslím na množstvo vecí ktoré sú niekedy silnejšie a stačí si k tomu pustiť nejakú úžasnú pesničku. Často si pri tom hudobnom klipe vytváram svoje vnútorné scenáre a predstavujem čo sa bude diať.

Ten moment keď neriešim nič a nechávam voľne plynúť všetky svoje myšlienky. Viac sa sústredím na tie podstatné hodnoty a na to byť pre ľudí tým správnym a vzorným človekom. Ono to možno nie vždy funguje ideálne, ale neprestávam veriť že všetko sa pre niečo deje. Viem že mám všetkých ľudí rovnako a niekedy si vravím že by som mohol urobiť niečo viac. Ale potom sa zamyslím a poviem si že všetko čo robím tak robím vo svojich vlastných možnostiach čo mám. Každý deň mi dáva možnosť pochopiť život vo väčších súvislostiach a priznať si že čím som starší, tak tým viac nad vecami premýšľam. Možno keby som nepremýšľal a nevidel veci okolo seba, tak by som sa nad tým nedokázal tak zamyslieť. Učím sa stále že niečo môže byť lepšie a to je absolútne v poriadku. Je úplne v poriadku nevedieť všetko a všade nebyť, lebo mám iba jednu hlavu a do nej sa nezmestí úplne všetko. Zmestí sa do nej len to čo je potrebné, aby sa tam zmestilo. Vďaka tomu viem že čo potrebujem skutočne vedieť a čo v skutočnosti vedieť nepotrebujem. Je to aspekt kvôli ktorému dokážem určité aspekty života, ale niekedy to neodhadnem a zmýlim sa.

Vnútorne si poviem že každá skúsenosť ma vždy posúva aj keď si to zo začiatku nemyslím. V skutočnosti mi pomáha že sa na veci pozriem s určitým odstupom času a poviem si že určité veci nemusím až tak prežívať. Často sa zasmejem nad tým ako som niektoré veci riešil a že som ich mohol lepšie riešiť. To uvedomenie mi často pochopiť že nie som sám čo prežíva určité veci. Je veľa iných ľudí čo prežíva ťažšie veci a poviem si že mám veľké šťastie v živote a že mám skvelú rodinu čo ma podporuje. Ten pocit šťastia možno nie je vždy vidieť, ale to ešte neznamená že to tak necítim. Cítim to a som za všetko čo sa skutočne deje veľmi vďačný. Mňa tešia tie maličkosti a nepotrpím si na nejaký veľký rozruch v rámci svojej osoby. Som rád že môžem niečo zažívať a zároveň si uvedomujem že všetky väčšie veci v živote si vyžadujú určitý čas. Preto som začal pred 7 rokmi aby som dokázal si splniť určité sny a splniť niektoré sny aj iným. Radšej prekonávam seba než by som mal prekonávať iných, lebo necítim za potrebné predbiehať sa. Uvedomujem si že je lepšie stredné tempo a to znamená neísť príliš pomaly a príliš rýchlo. Skrátka tá zlatá stredná cesta skutočne vedie k určitému cieľu, ktorý sa nesnažím za každú cenu dosiahnuť.

Potom neskôr si urobím záver s tých všetkých dní a poviem si že to za všetko reálne stálo. Zaspím s pokojom v duši a poviem si že všetko malo skutočný význam. Viem že moje srdce žiari spokojnosťou a celý môj život je pestrou paletou rôznych myšlienok. Myšlienky ktoré ma sprevádzajú počas celého života, tak v určitom momente dávajú silu. Tie zamyslenia mi pomáhajú často zamyslieť sa a niečo zlepšiť, lebo vždy je potrebné niečo zlepšiť a posunúť sa. Vraví sa že život je najlepšia škola a vďaka sa nej učíme všetky tie poznatky. Ale najpodstatnejšia vec je vedieť žiť a vedieť byť vďačný za veci ktoré vo svojom živote skutočne máme. Lebo tie veci náš život robia lepším a krajším, ale ešte krajšie si uvedomiť že všetci ľudia na svete sú skutočným prínosom. Každý človek má tú hodnotu a je na každom človeku či si bude pestovať tie svoje vlastnosti k lepšiemu alebo k horšiemu. Všetci máme možnosť voľby aby sme zmenili svet, ale v prvom rade musíme zmeniť sami seba a potom môžeme meniť všetko okolo seba.