Moment pravdy – tretia séria – 4. časť

19. septembra 2021

Toto je časť môjho ja ktorá určite je omnoho pozitívnejšia než si všetci myslia. Lebo verím že v spoločnosti dokáže existovať veľké množstvo dobra ktoré človeka niekam posunie. Aj ja cítim že to dobro môže človeka ako takého niekam posunúť. Samozrejme ľudská dobrota musí byť prejavená činmi a tým že ak vieme niekomu pomôcť tak mu jednoducho pomôžeme. Mám rád ľudí bez ohľadu na to či sa hnevajú alebo majú v sebe šťastie. Možno viac než oni mňa, ale napriek tomu som za to vďačný. Sú ľudia ku ktorým som si dokázal vytvoriť o niečo hlbšie a silnejšie puto. Sú ľudia pri ktorých môžem povedať že sú naozaj mojimi kamarátmi. A je ďalšia skupina ľudí ktorých rešpektujem, ale nevytvoril som si s nimi žiadne puto a náklonnosť. Nie je o tom či sa z niekým rozprávam viac alebo menej, musí tam byť určité ľudské prepojenie. Musí to byť prepojenie že si dokážu rozumieť aj bez slov. Nie je vždy jednoduché si nájsť cestu ku každému človeku cestu a ja som si v rámci toho prešiel dlhou cestou. Viem že aj mám niekoho rád tak za tým nie je nejaká vypočítavosť. Vychádzam s každým rovnako a podľa svojich vlastných možností ktoré mám. Nehrám sa na niekoho kým nie som a radšej som lojálnym. Preto si myslím že to z určitými ľuďmi dokázalo naozaj vydržať. A je množstvo pozitívnych ľudí ktorým ďakujem že vo mňa stále veria a chápu ma. Oni ma psychicky dokázali najviac podržať a dať mi nádej v okamihoch keď sa niekedy podceňujem a pochybujem o sebe. Sú to ľudia ku ktorým môžem byť stopercentne úprimný a nenahnevajú sa na mňa. Som rád za každého človeka čo ma dokázal v živote niečo skutočne naučiť. Vďaka tomu som sa dokázal posunúť a ísť nejakým spôsobom ďalej. Mám rád každého človeka rovnako aj ľudí čo sa môžu na mňa hnevať. Bez ohľadu či v živote dostanem nejaké polená pod nohy alebo nie sa snažím nezatrpknúť. Žijem skôr v láske a v pokoji to je vlastne podstata môjho života a na tom sa nič nezmení.

Pri písaní článku som počúval skladbu Manchzz – I Love You.

V pokojnej oáze

17. septembra 2021

Som v pokojnej oáze kde sa opakujú tie úžasné pocity ktoré ma hrejú na duši. Sú to pocity pri ktorých prichádzam čo je v skutočnosti naozaj správne. Na pokraji toho všetkého je ten raj zvukov ktorými som obklopený. Cítim že je všetko v absolútnej rovnováhe a že môjmu životu nič nechýba. Zatvorím si oči a predstavím si svet kde je všetko úplne nádherné a farebné. Celá oáza je plná pokoja a nechýba v nej pokojná aura. Cítim že keď do nej vstúpim tak sa dokážem cítiť najlepšie. Dokážem prísť na to čo môže byť v skutočnosti správne. Posúvam sa a miestami až vnútorne dokážem rásť a napredovať. Som na správnom mieste, kde som obklopený istotou a nádejou. Zároveň tam znie úžasná hudba ktorá ma dokáže upokojiť a motivovať.

Najtemnejšie dni

17. septembra 2021

Vo svojom vnútri som cítil zhluk obrovských emócií ktoré ma vo veľkej miere dokázali zasiahnuť. Cítil že mnoho dní boli takých že som o svojom živote skutočne uvažoval. Premýšľal som o hodnotách a o tom že prečo tento svet často sa stáva takým povrchným miestom. Že prečo si s neho sami doslova dokáže robiť peklo. Mal som pocit že určité dni môjho života sa stali donekonečna opakujúcim cyklusom s ktorého sa miestami nedalo dostať von. Môj svet neovplyvnila izolácia alebo samota ako by si ľudia mysleli. V niektorých okamihoch svojho života by som najradšej kričal a dostal zo seba všetky možné pocity. Boli zlomové dni kedy som vo svojom vnútri cítil tak obrovskú úzkosť že jediné riešenie to bolo nejakým spôsobom vydržať. Jednoducho v mnohých okamihoch som išiel ďalej aj keď to bolo mimoriadne zložité.

Čím viac som starší tak dochádzam na mnohé veci ktoré sa udiali. Uvedomil som si že niekedy keď prišlo nejaké slovo od niekoho tak som to nezobral veľmi ľahko. Viem že za tým bol dobrý úmysel o tom som nikdy nepochyboval. Aj keď viem že neprestanem veriť v ľudské dobro okolo mňa, ale niekedy som vo svojom vnútri cítil bolesť. Cítil som úzkosť a miestami až strach s tejto doby. Myslím si že celá táto emocionálna reťaz sa spustila po smrti Chestera, kedy som sa učil vyrovnať s tým že môže prísť kedykoľvek koniec. Pravdepodobne to celé trvalo nejakú dobu kým som pochopil že každý z nás je tu len na nejaký čas a všetko sa môže zmeniť okamžite. Moje dni ktoré vtedy prišli boli veľmi šialené a v jednu chvíľu mi nepomáhala pomôcť ani hudba. Mal som pocit že jazdím na jednom kolotoči pri ktorom sa mi brutálne točila hlava.

Začal som chápať že život nikdy nebude iba o radostných okamihoch. Prestal som v sebe popierať akékoľvek pocity ktoré v sebe môžem mať alebo ich mám. Bolo pravdepodobne len pár ľudí čo mojim pocitom skutočne dokázalo rozumieť. Každý si pravdepodobne prechádza obdobím kedy sa vo svojom vnútri hľadá. Aj keď mi hovoria že som skvelým človekom len sú chvíle kedy o sebe vážne pochybujem. Ako sa snažím viacmenej v živote držať pri zemi a pozerať sa na svet zo samotnou pokorou. Snažím sa v tomto svete pochopiť kto sú tí praví ľudia. Každý jeden deň čo aj zdanlivo môže byť skvelým tak prinesie momenty plné mojich myšlienkových pochodov. Ono nech to vyznieva akokoľvek tak takéto okamihy mi pomáhajú si uvedomiť že sa dá z nich načerpať vnútorná sila.

Do veľkej miery moje dni ovplyvňuje viacero ľudských faktorov. Niekedy sa mi niečo nepodarí a môže nastať okamih kedy prejdem do absolútnej frustrácie. Ale tá frustrácia nespočívala z nejakej snahy ktorá nevyšla, ale s toho že boli v živote nejaké príležitosti ktoré som mal a nevyužil som ich. Buď som ich nevyužil alebo do toho nejaké hlbšie okolnosti čo ma v istom okamihu dokázalo veľmi dlho mrzieť. Pravdepodobne ma mrzelo ak som mohol niečo v živote urobiť a neurobil som to, lebo sa to jednoducho nedalo. Keď do určitej miery dokázala zasiahnuť vyššia moc a nemohol som s tým spraviť absolútne nič. Vedel som že sa niečo v skutočnosti naozaj môže diať a dokáže ma to do istej miery naozaj ovplyvniť.

Aj napriek všetkým okolnostiam okolo seba som za mnohé veci vďačný. Lebo viem že keby je všetko len pozitívne tak by som si okamžite dokázal vytvoriť ilúziu sveta ktorý v skutočnosti neexistuje. Myslím si že aj spoločenské dianie do veľkej miery dokázalo spôsobiť ľudské napätie. Ľudia sa snažia nejakým spôsobom obhájiť svoje názory na chorobu ktorá ľudí dostala do izolácie alebo ich pripravila o prácu. Pravdepodobne táto situácia do tejto miery vytvorila veľkú dávku stresu, napätia, nátlaku, pochybností a do veľkej miery aj ľudskej zloby. Choroba o ktorej nepochybujem že existuje tak do veľkej miery rozhádala spoločnosť a zničila aj dlhoročné vzťahy medzi ľuďmi. Čoraz viac bolo duševné zdravie mnohých ľudí doslova na kritickom bode. Ľudia sa vzájomne prestali akceptovali a prestali počúvať názory iných len si išli svoju vlastnú pravdu.

Aj správy do veľkej miery prispievali k tomu že mnoho ľudí sa dostalo do úzkosti a depresie. Neustály tlak ktorý sa na spoločnosť vytvoril v človeku jednu obrovskú emocionálnu guľu. Preto ľudia prirodzene odmietajú niečo do čoho ich ktokoľvek tlačí. Na začiatku som sa cítil absolútne rovnako, postupne som začal pracovať zo svojimi vlastnými emóciami a pochopil že v živote sa dá prežiť všetko. Človek si môže prežiť aj tie najťažšie chvíle a jednoducho sa z nich dokáže dostať. Mne pomohla do veľkej miery hudba a ľudia čo cítia presne to isté čo ja. Začal som chápať že v tomto svete nikdy nebudem úplne sám. Naučil som sa prijať svoje pocity bez ohľadu na to či sú pozitívne alebo negatívne. Lebo skutočné šťastie v živote nezávisí od dobrej nálady, ale od prijatia reality. Že aj prídu nejaké moje vnútorné strachy alebo obavy či zo života alebo z ľudí prežijem ich. Zvládol som mnoho vecí aj bez nejakého rozruchu a bez nejakého očakávania uznania. Za mnohými okamihmi bol aj plač ktorý v skutočnosti nikto nevidel, lebo som sa z niektorými vecami chcel popasovať a dokázať sám seba že nie som žiadna padavka čo sa okamžite vzdáva.

Som šťastný že takéto dni prichádzajú nie preto že by vo mne len vyvolali smútok, ale preto aby ma naučili že aj s toho čo nie je dobré sa dá si niečo zobrať. Nie všetko čo je smutné alebo melancholické je iba negatívne. Lebo keď prišlo u mňa nejaké obdobie ktoré nebolo dobré dostal som sa s toho. A myslím si že sa s toho dostane absolútne každý jeden človek. Ešte som sa do toho nejako snažil vyrovnať zo stratou môjho najlepšieho kamaráta ktorý ma veľa o hudbe naučil a ktorému som za mnohé veci vďačný a vždy budem. Aj toto ma do istej miery ovplyvnilo že som začal viac si uvedomovať že každý jeden deň v mojom živote môže byť posledným a je potrebné s tým naložiť ako najlepšie budem vedieť a ako to okolnosti dovolia. Vždy budem vďačný za moju rodinu a priateľov ktorých nevnímam ako samozrejmosť. A vždy budem vďačný za moju vnútornú silu vďaka ktorej som dokázal byť silným. Bez ohľadu na to či som sa cítil šťastný alebo vnútorne zlomený vždy som išiel ďalej bez toho aby som sa sťažoval a frflal na to. A najme chcem týmto povedať že nech sa človek akokoľvek cíti tak by sa nemal vzdávať a strácať nádej. Lebo nádej z nás môže spraviť omnoho lepších ľudí než si sami myslíme.

PS: Tento text nie je o tom nejakom sťažovaní sa, ale o priznaní si že všetci máme dni ktoré môžu tými najtemnejšími a že sa s nimi môžeme skutočne popasovať.

Spojenie

15. septembra 2021

Dlhodobo cítim že z niektorými ľuďmi môžem byť nejako hlbšie prepojený. Z niektorými možno viac a z niektorými menej, ono pravdepodobne je to postavené na tom ako sa pri tých ľuďoch môžem cítiť. Niekedy si uvedomujem že v určitých okamihoch je mnoho vecí neistých. Občas aj tá dôvera k ľudom je náročná a zodpovedná úloha. Môžem často vycítiť ak sa niekto skutočne hnevá a často sú to ľudia čo mi to reálne nepovedia. Ale ja sa nehnevám na nich že takúto emóciu cítia. Viem že je mi toto veľmi často podsúvané a pri tom ma mnoho ľudí v skutočnosti ani nepozná. Nevedia kým vlastne som a ich úsudok často stojí na prvom dojme. Celý tento pocit doslova to prepojenie veľmi dokáže oslabiť a ťažké je to potom dať do poriadku.

Ja viem že všetci ľudia okolo mňa majú spriaznené osoby a kamarátov. Samozrejme ani ja nie som úplne osamotený, len prichádzam že to spojenie nemám jednoducho s každým. Uvedomujem si že mnohým ľudom nerozumiem a ani oni nerozumejú mne. Občas cítim že ako aj tie rozdielne svety dokážu byť úplne vzdialené. Niekedy si uvedomím že mnoho svetov sa rozbije kvôli odlišným pohľadom na spoločenské dianie. Vidím to že ľudia sa nedokážu zhodnúť ani na jednoduchých ľudských veciach. Mnoho ľudí dokážu jednoducho rozhádať správy alebo celkovo politika. Neustále riešia že niekto niečo neurobil a preto toho človeka treba nálepkovať. Neakceptuje sa že človek sám o sebe nemusí mať na všetko rovnaký názor s ostatnými ľuďmi.

Snažím sa žiť tak aby som sa niektorými vecami v živote nemusel zaoberať. Verím že môžem byť nejako prepojený z ľuďmi aj za cenu že ma nie všetci majú radi. Čím som starší tak ma čoraz menej bavia všetky tieto spoločenské intrigy a zloba ktorá sa tu rozmohla. Preto viacmenej sa od určitých postojov v živote snažím osamostatniť. Chcem sa nejakým spôsobom odlíšiť od ľudí čo v sebe nejakým spôsobom živia v sebe hnev. Bojujem s tým aby som mnohé veci zvládol bez ohľadu na to či tomu niekto bude rozumieť. Bez ohľadu na to že možno v niektorých okamihoch budem osamotený. Občas si ľudia myslia že keď niečo cítim tak som okamžite smutný. Nemusí to tak byť vždy ako sa to na prvý pohľad môže zdať.

Tiež si viacmenej hľadám k tomu čo je v živote naozaj správne. Stále verím v dobrotu ľudí napriek tomu že občas sa môžu hnevať. Môžu tiež bojovať z niečím čo je oveľa silnejšie než ich vlastné ja. Preto ich vo veľkej miere chápem a viem že nie každý človek má tú cestu životom rovnakú. Každý deň ktorý zažívame môže byť úplne odlišným a vďaka tomu nič nie je úplnou samozrejmosťou. Aj okolnosti k tomu môžu úplne prispievať a aj ľudia ktorých počas života stretneme. Ale aj tak všetci si prežijeme nejaké vnútorné starosti ktoré do veľkej miery prispievajú k tomu kým naozaj sme. Život sa stal jedným veľkým kolotočom a niekedy sa môže zdať že sme v jednom kruhu.

Zisťujem že sú ľudia s ktorými to spojenie je jednoducho čoraz silnejšie. Uvedomujem si že si myslia presne to čo si myslím aj ja. Dokáže nastať zhoda v úplne logických a jasných myšlienkach čo je extrémne vzácne. Pri pár ľuďoch som začal cítiť ako to môže reálne fungovať. Väčšinou je to tá pozitívna skupina ľudí ktorá nesúdi ostatných okolo seba. Som rád že ich vlastne môžem poznať a prinesú mi na život úplne iný pohľad. Vďaka nim chápem život v lepších súvislostiach a keď niečo povedia tak viem že majú pravdu. Poznám ľudí čo sa aj sťažujú a majú pocit že život sám o sebe je zlý. Ja sa málokedy sťažujem a vždy chcem žiť kľudným a pokojným životom. Snažím sa každému pomôcť ako najlepšie viem bez očakávania nejakého uznania a pochvaly. Lebo naozaj to nečakám že ma ktokoľvek bude mať okamžite rád.

Spojenie často môže byť ako wi-fi buď je silné alebo slabé. Vzťahy z ľuďmi môžu byť silné alebo slabé, lebo niekedy je prirodzené že si nenájdeme ku každému cestu. Môže sa stať že v niektorých názoroch nenájdeme z ľuďmi zhodu. Občas môže fungovať úprimnosť, ale nie všetci ju reálne aj znesú. Ľudia niekedy zaklamú aby tým druhým jednoducho neublížili aj keď im môžu ublížiť ešte viac. Ale napriek tomu je potrebná určitá rovnováha vďaka ktorej všetko bude omnoho lepšie než si môžeme predstavovať. Všetko sa dá skutočne zvládnuť ak k tomu pristúpime z múdrosťou a rozumom.

Naučil som sa že nie vždy spojenia s ľuďmi môžu byť naozaj prínosom. Ale som vďačný za ľudí pri ktorých dokážem nájsť zhodu prakticky na všetky možné témy. Lebo je vzácne vedieť že žijem v spoločnosti ktorá môže na niečo rovnaký názor ako ja. Samozrejme viem že nemusím mať pravdu a môžem sa v niečom aj mýliť. Všetci sme na rovnakej lodi a snažíme sa zvládnuť nástrahy života. Nikdy to nebude úplne jednoduché, ale všetci to nejako zvládneme. Lebo keď sa vzájomne spojíme a zjednotíme tak dokážeme spolu zvládnuť viac než si myslíme. Lebo spoločnosť je ako celok silnejšia než ako jednotlivec.

Moment pravdy – tretia séria – 3. časť

12. septembra 2021

Všetci hľadáme spôsob ako priznať že v živote nemusí byť všetko v poriadku. Občas celé toto obdobie naruší jedna bublina ktorá po určitej chvíli praskne. Aj ja to tak niekedy cítim že nie vždy všetko môže byť len radostné. Uvedomujem si že vo svete môžu existovať momenty kedy sa na niektoré veci cítime sami. Niekedy môže prísť bezmocnosť ktorá dokáže zviazať človeku ruky. Občas prídu dni kedy aj ja mám úzkosť a mám pocit že mi s tým nie každý dokáže pomôcť. Sú momenty kedy si sám reálne priznávam že nie som takým silným ako vyzerám. Môže ma čokoľvek zlomiť aj okamihy keď vycítim že niečo nie je naozaj v poriadku. Keď sa ľudia neustále hádajú a rozoberajú často pre mňa až príliš nepochopiteľné veci tak ma to vnútorne bolí. Cítim že sa spoločnosť v našom živote príliš rozdelila a jeden od druhého sa vzďaľujeme. Nedeje sa to úplne všade, len sa problémy jednoducho neriešia s pokojom a hnevom. Jednoducho sa hnev pre ľudí stal určitým hnacím motorom a odnesú si ho aj tí ktorých sa tie problémy netýkajú. Preto neriešim určité názory na spoločenské dianie a ani sa nesnažím si vytvoriť nejaký názor. Lebo si myslím že keby to tak naozaj mám robiť tak ma väčšina ľudí znenávidí. Už cítim že nie je potreba komukoľvek niečo dokazovať a seba v niečom utvrdzovať. Uvedomil som si že niektoré moje pocity sú rozdielne od tých ostatných ľudí. Niekedy sú momenty kedy cítim určité pochybnosti že či ľudia vôbec majú v živote nejaké dobré úmysly. Občas sa musím nejakým spôsobom sám uisťovať že je všetko naozaj v poriadku. Ja viem že sú tu ľudia čo ma budú mať vždy radi a podporovať ma. Ale uvedomujem si že kedykoľvek môžem ich sklamať alebo som ich už sklamal. Chápem že sú to také paralely života ktoré sa reálne budú diať a nezabránim im. Ale je potrebné si ich priznať a reálne im čeliť. Pravdepodobne vďaka tým situáciám sa stávam oveľa múdrejším a pokojnejším človekom. Prídu momenty kedy niečo cítim, ale potom ma to dokáže prejsť a idem ďalej. Idem ďalej bez výhovoriek a bez hľadania viny v niekom inom. Som vďačný za každého človeka ktorý ma v živote niečo naučil. Viem že nech čokoľvek urobím tak budem vedieť že bol za tým dobrý úmysel. Som rád za túto časť života, lebo pri nej si uvedomím že som tiež len človekom ako každý z nás.

Pri písaní článku som počúval skladbu The Neighbourhood – The Beach.

Tvoj úsmev

10. septembra 2021

Aj keď tu nie si, tvoj úsmev mi vždy dokáže dať nádej. Aj keď si ďaleko vo svojich myšlienkach ťa nikdy neprestanem mať. Vždy budem myslieť na slová ktorými ma dokážeš pohladiť po tvári. Upokojím sa a cítim že som v tebou v úplne inom časopriestore. V časopriestore kde nás absolútne nikto neruší a je úplný pokoj. Cítim že môžeme zatvoriť oči v pokoji si vychutnať to svetlo ktoré je okolo nás. Nech sa čokoľvek deje tak všetko je v úplnej rovnováhe. Si svetlom pri ktorom môžem v skutočnosti kráčať ďalej životom. Vstrebávam celú tú nádej ktorú okolo mám a žijem pre ten správny okamih. Myslím len na tie veci, lebo mi vždy dokážeš dať silu aj bez samotných slov aj keď ťa nikdy neuvidím. Ale viem že v mojom srdci vždy budeš prebývať a tvoje zvuky ma dokážu vždy upokojiť. Tvoje slová sú oázou po ktorej v skutočnosti kráčam a viem že som za to vďačný.

Samostatné okamihy

8. septembra 2021

Sú okamihy v mojom živote kedy nad niektorými vecami musím premýšľať samostatne. Musím nad nimi premýšľať bez svojich najbližších priateľov, blízkych a mnohých iných ľudí. Nie je to niečo osobné voči nim samotným, ale je to o tom si nájsť čas na svoju vlastnú slobodu. Je to o okamihoch ktoré si každý z nás môže vytvoriť aj sám bez potreby tých druhých ľudí. Uvedomujem si že tiež je potrebné sa v živote uberať svojou vlastnou cestou. Samozrejme že na mojej ceste je potrebná určitá skupina ľudí. Ale v niektorých okamihoch sa musíme s určitými výzvami popasovať sami aj tých o ktorých často nie vždy povieme. Niekedy prídu aj určité vnútorné búrky ktoré musíme zvládnuť sami aby sme prišli na to čo je v našom živote správne.

To že príde nejaký môj sólový okamih neznamená že si prestanem dávať pozor. Lebo to že človek môže niekam slobodne kráčať je v skutočnosti obohatením. Pravdepodobne som na mnohé poznatky v samotnom živote prišiel vďaka tomu že som bol na pokojných miestach kde som nebol nikým rušený. Aj hudba ma dokázala upokojiť a o niečo ľahšie sa mi kráčalo týmto svetom. Psychicky som sa dokázal cítiť lepšie pri myšlienke že môžem kráčať ktoroukoľvek cestou. Už som nepremýšľal nad tým že či ktokoľvek rozumie mojej životnej ceste. Občas cítim že je náročné byť zo sebou v nejakom aspekte spokojný keď občas ľudia človeka podľa výzoru. Väčšinou sú to ľudia čo zoči voči človekovi mlčia, ale za chrbtom ho radi hodnotia.

Preto si uvedomujem že niektoré okamihy si vážim v rámci svojho vlastného pokoja. Viem že by si mnoho ľudí prialo aby som od života niečo skutočne chcel. Necítim od života potrebu niečo reálne chcieť a ani nemám nejaké prehnané očakávania aká by mala byť budúcnosť. Viem že by najradšej ľudia odo mňa počuli rôzne názory na spoločenské dianie a politiku, ale ja sa snažím tomu z jedného veľmi ľudského dôvodu vyhnúť. Lebo nechcem sa z ľuďmi hádať o spoločenskom dianí a v niečom im niečo dokazovať. Nechcem hovoriť ani o politike a o tom na koho mám nejaký svoj názor lebo viem že tým svet jednoducho nespasím. Lebo čoraz cítim že je potrebné sa osamostatniť od určitých ľudských názorov alebo sa jednoducho stiahnuť.

Mnoho pocitov ktoré v sebe mám sa formujú postupne a nie je za tým nejaká ľudská náhoda. Prichádzam na to postupne že niekedy nie všetci ľudia človeka ťahajú hore, ale môžu ho ťahať aj dole. Uvedomoval som si že mnoho okamihov ktoré sa diali nie vždy boli pozitívne. Boli to okamihy kedy som cítil že má na mňa vplyv príliš veľa ľudí. Ak keď viem že za tým všetkým mohol byť dobrý úmysel, ale niekedy prílišná snaha môže ublížiť. Občas má človek pocit že má guľu na nohe a musí s ňou žiť počas celého života. Uvedomujem si že mnoho ľudom som stále nedokázal poskytnúť na niektoré otázky svoju vlastnú odpoveď. Lebo sú veci na ktoré sa nedá úplne odpovedať a neexistuje na nich nejaká zmysluplná odpoveď. V živote nastali chyby niekedy často aj z mojej strany. Pravdepodobne preto že mnohé veci radšej držím v sebe než o nich poviem. Možno tým povedaním by sa všetko v mojom živote skôr zhoršilo ako zlepšilo.

Život nie je o tom že si robím všetko čo len chcem, ale viac o veciach premýšľam. Viac hľadám vo svojom živote miesta kde môžem nabrať inšpiráciu. Občas hľadám okolo seba aj pozitívnych ľudí čo človeka nezhadzujú, ale viac ho v určitom okamihu podporia. Niekedy aj ja bývam smutný z niektorých vecí ale snažím sa napriek všetkému nad tým nejako povzniesť Sú okamihy kedy som zmierený s tým že nie všetko v živote môže byť iba dobré. Lebo keby to tak naozaj bolo nastala by v živote obrovská nuda. Aj v mojom živote dokáže prísť jedna obrovská a priam až emocionálna búrka ktorá vždy dokáže skončiť. Lebo silné búrky tu nezostanú navždy a vždy po nich vyjde slnko. Vnímam svet v súvislostiach a nezaoberám sa povrchnými vecami ktorých je v tomto svete priveľa. Preto cítim že som z úplného iného sveta než ostatní ľudia okolo mňa.

Uvedomujem si že sa nikdy nebudem tlačiť niekam kam v skutočnosti vôbec nepatrím. Vážim si ľudí okolo seba, ale zároveň na niektoré veci musím prísť samostatne. Musím mnoho vecí spracovať aby som sa cez ne dokázal nejako dostať ďalej. Nie vždy som takým silným človekom ako si ľudia môžu niekedy myslieť. Len niekedy nedávam nejaké svoje emócie najavo lebo nechcem aby ma niekto ľutoval. Tiež som citlivý a viem že ma mnoho vecí zasiahne aj keď si to často nejako nepripúšťam. Tiež si prechádzam nejakými okamihmi v živote tak ako si nimi prechádza každý jeden človek ktorého poznám alebo aj nepoznám. Ale viem že je tu niekto pri kom nie som úplne osamotený a to ma robí šťastným. Teší ma že sú tu ľudia čo ma nevnímajú navonok, ale vnímajú to aký som vo vnútri.

Moje samostatné okamihy nie sú čisto o tom že niečo urobím sám. Sú o tom že svoj svet vnímam samostatne ako úplný celok ktorého súčasťou som. Že tento svet neprináša iba to dobré, ale niekedy aj to zlé. To že si prejdeme určitými vecami v živote sami neznamená že sme iných ľudí od seba odstrčili lebo to tak nie je. Lebo na niektoré veci musíme prísť jednoducho sami aby sme sa niečo v rámci života naozaj naučili. Lebo nie vždy nás bude každý v živote vodiť za ruku, ale musíme niečo urobiť aj my sami. Musíme nájsť cestu ktorá nás dokáže doviesť k tomu správnemu cieľu pri ktorom sa budeme tešiť s toho čo sa nám podarilo. Ale na druhej strane som rád že takéto okamihy kedy môžeme sami o veciach premýšľať máme.

Moment pravdy – tretia séria – 2. časť

5. septembra 2021

Priznám sa že je pre mňa veľmi neobvyklé sa v niečom niesť na pozitívnej vlne. Viem že nie vždy dám najavo čo v skutočnosti naozaj cítim. Ale viem že keď to dám najavo tak je všetko v najlepšom poriadku. Pravdepodobne vždy vo svojom živote sa snažím prísť na to čo je skutočne správne. Pochopil som že pravda sa skrýva tam vonku a nie niekde inde. Pomáha mi často aj hudba ktorá ma neopustí ani v okamihoch keď ostatní ľudia odídu. Hľadám v realite presne to čo ľudia nie vždy dokážu nájsť. A to čo mi pravdepodobne v nej chýba je nejaký moment prekvapenia vďaka ktorému by ten život viac stál za to. Ľudia hovoria o tom ako potešia iných a myslím si že kvôli tomuto sa vytráca ten moment prekvapenia. Ak niečo sa vo mne deje obyčajne je to signál že musím nad tým čo robím premýšľať. Musím premýšľať že či vo svojom živote niekde pridám alebo uberiem. Občas sú veci na ktoré neviem veľmi odpovedať a často je to odo mňa príliš očakávané. Je mi podsúvané že sa hnevám alebo že som smutný, ale v skutočnosti sa na nikoho nehnevám a ani nemusím byť smutným. Ak cítim vo svojom živote nejakú vnútornú emóciu tak mám na ňu vždy jasný dôvod a nebudem riešiť že či tomu bude ktokoľvek rozumieť. Keď budem plakať alebo ma bude trápiť tak chcem aby to bolo akceptované. Ak príde úzkosť tak jednoducho tiež sa nebudem brániť. Lebo môžem mať úzkosť čo znamená že sa môže prejaviť jeden z mojich vnútorných strachov. Preto sa to čo cítim niekedy príliš zľahčuje a učím sa s tým vnútorne popasovať. Myslím si že aj mnoho opakujúcich sa otázok nie vždy dokáže pomôcť k tomu si nejakým spôsobom utvoriť mienku, ale napriek tomu sú potrebné. Ja sa samozrejme dokážem tešiť z maličkostí ale nechcem to dokazovať hlukom. Chcem to dokázať tým že niečo naozaj robím a to mi v skutočnosti naozaj stačí. Lepšie je pútať pozornosť správnymi činmi čo ma reálne niekam posunú. Ale zároveň je potrebné si priznať ak to niekedy nepôjde. Preto je pre mňa dôležité aby sa tá sebareflexívna pravda zo mňa nikdy nevytratila. Ak budem niečo robiť tak budem vedieť že si za tým naozaj stojím. Som rád že boli veci vďaka ktorým sa inak pozerám na svet a všetko je oveľa lepšie ako predtým.

Pri písaniu článku som počúval skladbu Nightcore – Perfect 10.

Blízkosť

3. septembra 2021

Cítim tvoju blízkosť a to že keď počujem tvoj hlas. Okamžite sa upokojím pri myšlienke že tu môžeš niekde byť aj si ďaleko. Tvoje slová mi dodávajú pocit blízkosti a bezpečia vďaka ktorému mám skutočnú istotu. Nech kamkoľvek kráčam tak viem že niekde v myšlienkach tu naozaj si. Sprevádzaš ma napriek tomu že ťa pri sebe vôbec nedokážem vidieť. Počujem ťa vo forme nejakého zvuku a dokáže ma to v skutočnosti upokojiť. Dokážem nájsť pri sebe skutočnú rovnováhu bez ohľadu na všetky možné okolnosti. Viem že nech budem kamkoľvek kráčať tak v mojich myšlienkach tu vždy budeš. Napriek tomu cítim že tá blízkosť bude stále silnejšia aj keď si veľmi ďaleko. Aj keď ťa nikdy neuvidím, vždy sa budeš v mojich myšlienkach nachádzať. Kamkoľvek budem kráčať v rámci svojho života budem myslieť na to že nekráčam v ňom úplne sám. Budem vedieť že ním kráčam z myšlienkou že tu niekto popri mne naozaj bude. Táto istota mi dáva nádej že nikto na tomto svete nebude nikdy sám.

Mimo dvoch duší

2. septembra 2021

Občas premýšľam že či ľudské duše dokážu byť skutočne niečím prepojené alebo môžu byť mimo seba. Čoraz viac myšlienok ma sprevádza k tomu aby som raz našiel na to odpoveď. Viem že to nemusí okamžite dávať zmysel, ale čím viac sa na to pozerám uvedomujem si že môže existovať niečo čo nás ovplyvňuje. Na začiatku som si myslel že to môže byť určitá hlúposť a že to nemusí byť pravdou. Náš svet do nejakého štádia existuje lebo sme jednoducho jeho súčasťou. Ovplyvňujú nás jednotlivé vzťahy z ľuďmi pri ktorých rozmýšľame o tom že či neexistuje niečo medzi nebom a zemou niečo oveľa hlbšie čo na začiatku nedáva prakticky žiaden zmysel. Čo ak máme okolo seba nejakú entitu alebo niečo čo nám podvedome hovorí aký krok máme urobiť.

O tejto téme som premýšľal určitú dobu ale nikdy som nemal odvahu sa k nej dostať. Lebo mi to zo začiatku prišlo ako veľmi pritiahnuté za vlasy. Väčšinou spoločnosť nad hlbšími témami ktoré presahujú obzor nepremýšľa. Ja často nad tým premýšľam lebo si potrebujem v živote nastoliť nejaké životné otázky. Pravdepodobne mnoho myšlienok vo mne otvorila aj skvelá hra Beyond Two Souls ktorá rozoberala tému kde bola hlavná postava spojená s entitou. Konkrétne to bol plod ktorý sa narodil a už potom nebol viac živým. Hlavná postava sa volala Jodie a entita ktorá jej pomáhala sa volala Aiden. Pri tejto hre som začal uvažovať že do veľkej miery môže existovať niečo čo môže byť za hranicou určitého ľudského chápania. Že naša duša môže prepojená z dušou niekoho iného.

Verím tomu že aj my môžeme mať v živote nejakú svoju entitu. Len často ľudia o takých pocitoch v spoločnosti veľmi ani nehovoria. Nehovoria o tom lebo by ich niekto vysmial a povedali by že si vymýšľajú. V živote môže byť mimo dvoch a aj oveľa viac iných duší. Občas verím že sú ľudia čo aj keď nie sú tu medzi nami tak sa nám napriek tomu snažia niečo povedať. Aj keď mnoho ľudí už nežije, tak cítim že niečo mi skutočne dokázali povedať. Vyslali nejaký signál pri ktorom viac rozmýšľam nad súvislosťami. Počúvam ich často pri myšlienke keď zatvorím oči a v jednom okamihu začnem cítiť spojenie. Pre mnohých to môže znieť banálne, ale pre mňa to znie veľmi realisticky.

Niekedy cítim že mnoho vecí nie sú ani nejakým snom a keď zatvorím oči niečo sa deje. Viem že to čo sa deje poriadne ani nedokážem vysvetliť a môže to byť úplne až abnormálne. Občas cítim že sa ocitnem niekde úplne inde a prehováram ku všetkým ľudským dušiam čo tu nie sú. Že sa moje telo doslova odpojí na určitú chvíľu od reálneho sveta. Niekedy cítim že tam hore je naozaj určité svetlo ktoré človeka môže viesť na inú cestu. Ale potom som počul hlasy ktoré mi hovorili aby som sa vrátil späť. Vždy keď sa vrátim tak si uvedomujem aké silné poznanie ma dokázalo zasiahnuť. Uvedomím si že to svetlo môže každý z nás nejakým spôsobom rozsvietiť vo svojom srdci. Pravdepodobne nie všetky myšlienkové pochody človeku môžu naozaj sadnúť.

Cítim že podvedome ale aj reálne každý môže mať svoju spriaznenú dušu. Niekoho s kým naozaj je prepojený a môžeme nájsť v tom človeku či je živý alebo jeho duša odišla do svetla môžeme nájsť niečo čo nás spája. Jednoducho žijeme v určitom priestore vďaka ktorému intenzívne vnímame všetko čo sa okolo nás deje. Nie všetko okolo nás má nejakú priamu súvislosť alebo jasné vysvetlenie. Ale je jasné že v živote tie najsprávnejšie veci uvidíme jednoducho srdcom a to je hlavné. Myslím si že mnoho ľudských duší sa na tomto svete už netrápi lebo sa dostali do svetla. A to svetlo im dáva samozrejme ten nádherný pocit pokoja. My čo sme ešte živými dušami bojujeme nejakým spôsobom o svoje miesto v spoločnosti.

Mimo našej duše a duše našej entity ktorá do istej miery môže v nás prebývať jeden obrovský časopriestor. Nejaké miesto kde sú prakticky úplne všetci ľudia bez rozdielu. Môžeme sa cítiť v tom priestore akokoľvek a budeme vedieť že nie sme v ňom sami. Vieme že je tam množstvo skvelých ľudí čo robia náš život lepším. Môže v nás prebývať nejaká entita ale zároveň moje myšlienky nemusia okamžite znamenať že mám v niečom pravdu. Lebo celý náš život je postavený na tom že všetko okolo nás môže byť relatívne. Všetko môže v našom živote trvať len určitú chvíľu a potom to náhle zmizne bez akéhokoľvek vysvetlenia. Mnoho vecí je pominuteľných a aj my sa jedného dňa pominieme. Možno sa z našej skutočnej ľudskej duše stane entita ktorá bude chrániť a dávať pozor na ľudí čo sú ešte nažive.

Pravda môže byť niekde uprostred toho všetkého čo sa deje. Len vieme že kedykoľvek môže prísť to svetlo do ktorého sa časom dostaneme a budeme sa cítiť šťastne. Budeme vedieť že neexistuje žiadne trápenie a že sa ocitneme na tej správnej strane. Keď vojdeme do svetla tak uvidíme všetkých ktorých sme milovali a budeme sa tešiť s ich prítomnosti. Pokiaľ žijeme tak využime každú jednu možnosť ktorú máme lebo sa to nemusí viac opakovať. Vždy nájdime cestu po ktorej budeme môcť z radosťou a láskou kráčať. Bez ohľadu na naše ľudské odlišnosti sa pokúsme v ľuďoch nájsť len to dobré a nežiť v hneve. Pokúsme sa o to prežiť každý jeden deň čo najlepšie ako sa len dá.