Na hranici chudoby

4. augusta 2020

Malo by to v našom živote byť tak že nám pomôže náš štát. Ale sa často dostávame do situácie kedy si musíme v skutočnosti pomôcť sami. Najväčším problémom tohto štátu je to že sa nemyslí na ľudí čo sú na tom najhoršie. Málokedy sa otvorene rozpráva o chudobe a o ľuďoch čo sa dostali na ulicu. Málokedy sa hľadá riešenie ako týmto ľudom treba skutočne pomôcť. Mám veľmi rád Slovensko, ale čoraz viac si uvedomujem že jednu vec na ňom nemám rád. Nemám rád že sa v našej spoločnosti neakceptuje ak niekto je skutočne vlastenec a prejavuje to tak aj svojimi myšlienkami. Toto je najväčší problém Slovenska že sa v ňom nie vždy akceptuje to aký človek naozaj je a to že vo vnútri môže byť aj iným.

Niekedy sa priam až určuje to čo má byť v našom živote naozaj správne. Čoraz viac vidím že ľudia s tohto štátu radšej odídu než aby znášali tú politickú garnitúru. Mnoho ľudí je na tom tak zle že radšej spáchajú samovraždu než aby videli vo svojom živote zmysel. Lebo často ľudia bojujú s tým že ich niekto šikanoval a vysmieval sa im za to že sú iní. Je tu toľko zloby až je mi s toho už naozaj zle a často je to veľmi neúnosné. Stále tú cítim ako sa ľudia boja pomenovať svoj skutočný problém čo naozaj majú. Boja sa o tom hovoriť lebo by ich nikto nedokázal pochopiť, lebo duševné zdravie stále v našom štáte nie je prioritou. Nie je prioritou súčasného sveta ako ľudom čo sú na tom najhoršie naozaj treba pomôcť.

Kopec ľudí čo by radšej mali prežiť vo svojich vlastných domoch, tak sa dostanú na ulicu a nie vždy vlastnou vinou. Premýšľam že prečo sa nerieši ako ľudom čo sú bez domova naozaj treba pomôcť. Ako sú miesta kde ich aspoň prichýlia, ale stále je to pre nich len malá nádej. Lebo každý človek čo sa dostane do stavu chudoby, tak by si prial prežiť na mieste mimo ulice. Množstvo bezdomovcov v zime zomiera, lebo sa im nedostane dostatok pomoci. Málokedy si ľudia uvedomujú že samotná chudoba nemusí mať len finančný charakter. Aj keď peniaze tiež ovplyvňujú to ako človek naozaj bude žiť. Ale problémom je to že ľudská duša trpí a mnoho ľudí keď sa dostanú do zlej existenčnej krízy tak majú pocit že pre nich ten život prestáva mať zmysel.

Jednoducho človek čo mal všetko a okamžite behom jednej chvíle všetko stratí, tak len ťažko sa dokáže s toho dostať. Lebo keď sa človek dostane do existenčných problémov tak nielen že skončí na ulici, ale v skutočnosti takého človeka môže zavrhnúť aj jeho vlastná rodina. Sú ľudia čo svoj dom prehrajú na automatoch alebo prepadnú pitiu. Príde exekútor a okamžite sa musí vysťahovať z domu čo mu predtým naozaj patril. Musí si vysťahovať všetky veci, ale v skutočnosti ani nevie kadiaľ má ísť. Stane sa že niektorí ľudia si za to môžu sami, ale nemusí to tak byť vždy. Najväčší kameň úrazu je to že ľudia si často požičiavajú v bankách obrovské množstvo peňazí a pri tom sa často stane že keď to nesplatia narastú im úroky. Pravda je taká že mnoho ľudí sa často zadĺži a v skutočnosti to nedokážu splatiť. Nie všetci ľudia dokážu splatiť svoje dlhy a ocitnú na tej pomyselnej hranici chudoby.

Mnoho ľudí sa obesí alebo ich prejde vlak lebo ich k tomu dotlačia existenčné problémy. Nie je nič horšie ako to keď je človek chudobný na svojej vlastnej duši. Málokto pochopí ľudí čo aj keď majú množstvo peňazí ale ich vnútro vôbec nie je šťastné a je skôr prázdne. Je tu mnoho ľudí čo trpia depresiou alebo úzkosťou len majú pocit že im nikto nevie pomôcť. Preto mnoho ľudí si siahnu na život, lebo majú obavy že by sa im niekto skutočne vysmial. Lebo človek v skutočnosti môže mať všetko, ale v skutočnosti mu môže niečo chýbať. Mnoho ľudí vyrastajú bez rodičov v detských domovoch a nemajú ten prirodzený rodičovský vzor. Lebo aj toto môže byť skutočná chudoba keď človek zistí že nemá nikoho kto by ho mohol skutočne objať. Nemá tú mamu a ani otca čo by v ňom niečo skutočne podporili. Mnoho ľudí si často myslí že chudoba je len iba o peniazoch ale vôbec to nie je pravda.

Najhoršia chudoba je tá ktorú človek zažíva vo svojom vlastnom vnútri. Keď má človek boľavú dušu a niekedy pociťuje ako by mu nikto nedokázal porozumieť. Náš štát by mal v prvom rade pomôcť svojim občanom, než začne pomáhať iným. Lebo keď sa pomôže ľudom čo sú skutočne na hranici chudoby, tak potom sa môžu riešiť iné veci. Lebo keď sa začne riešiť duševné zdravie všetkých občanov, tak by bola skutočná nádej že sa veci pohnú vpred. Rád by som veril tomu že sa v našom štáte niečo naozaj pohne. Rád by som veril tomu že sa niekam posunieme a nebudeme stáť skutočne na mieste. Ale v skutočnosti človek ak chce naozaj existovať, tak si musí pomôcť sám. Nie vždy dokáže nájsť pomoc tam kde ju naozaj potrebuje. Lebo človek často musí svojimi vlastnými silami niečo dokázať aby sa niekam posunul.

Treba hľadať spôsob ako ľudom čo sú na hranici chudoby naozaj pomôcť. Teraz nie je čas na nejaké politické heslá a vzájomné obviňovanie že kto čo urobil zle. Nie je čas obviňovať predošlú vládu, ale skutočne niečo robiť a nie iba rozprávať. Lebo z rečí politikov sa ešte žiadny občan Slovenska nikdy nenajedol. Ľudia nechcú počúvať prázdne slová, ale chcú naozaj vidieť činy. Je na čase aby sa niečo robilo pre ľudí čo sa dostali do chudoby a nájsť riešenia ako im pomôcť. Už žiadne zbytočné slová, ale naozaj sa treba pričiniť o to aby sa v našej spoločnosti žilo o niečo lepšie.

 

 

8. narodeniny blogu

2. augusta 2020

Ono celkovo mám pocit že tento rok ubieha šialene rýchlo. Veci sa menili rýchlo a ani som nečakal že už to bude ôsmy rok. Môžem povedať že za tých 8 rokov som sa toho naučil veľmi veľa. Nikdy som nepremýšľal nad tým že budem riešiť čo budem skutočne písať. Ono to prichádzalo postupne a zisťoval som že už na niektoré veci nemám úplne stabilný názor. Ako som písal tak sa samozrejme menil aj môj obsah článkov. Nebolo to náhodou že som v nich riešil spoločenské a miestami až psychologické témy. Niekedy som vychádzal s toho čo bolo na internete a inokedy som vychádzal z reálneho života. Viac som sa snažil nad vecami čo píšem premýšľať aj za cenu že s tým nebude každý súhlasiť.

Chcel som svoje písanie posunúť na úplne odlišnú úroveň než iní blogeri. Nechcel som písať o povrchných veciach a o nejakých spoluprácach s ktorými sa chvália dnešní blogeri. Vždy som si svoje texty vymýšľal sám bez toho aby mi v skutočnosti niekto asistoval, lebo som sa snažil odlíšiť. Mnoho ľudí píše o veciach ktoré často nedávajú žiaden zmysel, ale ja som sa touto cestou uberať nechcel. Jednoducho som nechcel písať o blbostiach ktorými sa dnešná generácia ľudí zaoberá. Ako rešpektujem že o tom píšu, ale môj obsah takýto nikdy nebude. Smerovanie blogu bolo mnou dopredu určené tým že chcem priblížiť svoj svet. Chcem priblížiť samotné radosti a aj starosti aby ľudia vedeli že v mojom živote nie je všetko dokonalé. Že niekedy aj ja musím spadnúť aby som sa neskôr dokázal skutočne zdvihnúť a nehľadám výhovorky ako veci nejdú.

Môj spôsob akým píšem často ovplyvňuje aj výber mojej obľúbenej hudby. Pri písaní jednoducho si vypočujem to v rámci čoho by som mohol spracovať danú tému. Pri hudbe si premietnem nejakú svoju spomienku buď z minulosti alebo aj zo súčasnej prítomnosti a samozrejme o tom napíšem. Sú témy pri ktorých je náročné reagovať na súčasné dianie ktoré sa deje vo svete. A tie hodnotové témy sa v mojich článkoch tiež vyskytujú. Ak sa mi niečo v skutočnosti nepozdáva tak pomocou článku dám najavo že niečo nie je v poriadku. Témy v rámci psychológie a duševného zdravia ma veľmi zaujímajú. Lebo v nich môžem dať ľudom niečo nad čím sa môžu skutočne zamyslieť. Niekedy si uvedomím aj to že nemusím mať automaticky vo všetkom pravdu čo napíšem.

Mojim cieľom na tomto blogu nie je ľudí poburovať alebo ich nejako šokovať aj keď si mnoho mojich článkov vyložia zle. Pri mojom blogu je dôležité aby každý človek čo na neho príde si moje články čítal s porozumením. Lebo všetko čo napíšem je samozrejme môj subjektívny názor a rozumiem tomu že sa nemusí zhodovať z názorom ostatných. Niekedy aj to keď ľudia čítajú medzi riadkami tak dokážu viac pochopiť písaný text. Mnoho blogerov si často potrpí na vysokú čítanosť svojich blogov a samozrejme im tým stúpa aj ego. Nadobudnú pocit že sú niečo viac než ostatní ľudia a toto je veľká chyba. Moje čísla nikdy neboli extrémne vysoké a preto si vážim aj to málo čo sa mi v živote podarí. A nestúplo mi ego a ani som sa nestal namyslený, aký som vo virtuálnom priestore zostávam aj v realite. Vážim si ľudí čo si prečítajú moje články a samozrejme aj rešpektujem ak s nimi nie vždy súhlasia.

Nesnažím sa ľudom pomocou svojich článkov niečo vnútiť len priblížiť svoj pohľad na svet. Rešpektujem ak s tým nebude niekto súhlasiť a určite komentáre nebudem cenzurovať teda ak tam nebudú nejaké osobné nadávky na mňa alebo na ľudí ktorých mám rád. Nie všetci tomu čo píšem musia rozumieť a ja im to vôbec nezazlievam. Lebo to robím pre ľudí ktorých to naozaj zaujíma a čo tomu písanému textu naozaj rozumejú. Dá mi veľmi veľa času a rozmýšľania kým niečo naozaj napíšem a v súčasnosti nie je jednoduché niečo vymyslieť. Bojoval som aj zo skončením blogu lebo ten moment keď to skončí raz príde a musím byť na to pripravený. Možno nájdem nejakú svoju druhú polovičku pri ktorej už nebudem mať toľko času na písanie. Niekedy sú situácie kedy nemám chuť niečo napísať a ani hudba mi k tomu nie vždy dopomôže. Často si v rámci písania dávam aj malé pauzy lebo si uvedomujem že nie som stroj a tiež potrebujem oddych.

Ja ešte stále pokračujem dokým tá inšpirácia doteraz je, ale musím byť pripravený že raz príde koniec. Musím sa pripraviť na to že tú inšpiráciu nebude vždy také ľahké nájsť ako to bolo na začiatku. Lebo na začiatku som bol veľmi dravý a živelný, ale teraz si o niečo viac uvedomujem svoju zodpovednosť nad vlastným obsahom. Často musím dávať pozor aby ten obsah nešiel za určitú hranicu a samozrejme aby som nim nechtiac niekoho neurazil. Stane sa že niečo čo publikujem môže občas byť za hranou, ale ľudia to tak nakoniec nevnímajú lebo vedia že to nemyslím zle. Nejaké výrazné zmeny na blogu nebudem robiť, lebo zatiaľ všetko funguje úplne perfektne. Keď aj sú von články ktoré pojednávajú o rasovej tématike tak to neznamená že niekoho súdim a hádžem do jedného vreca s tými ostatnými. Niekedy musím možno viac zdôrazňovať jednotlivé myšlienky daných článkov. Niekedy musím poukazovať na to že sa dejú aj nesprávne veci pred ktorými jednoducho nemôžeme zatvárať oči. Nerobím to preto aby sa ľudia na mňa naštvali, ale aby sa nad tým celým skutočne zamysleli. Ja nikoho nenútim aby moje články čítal a kto si k nim nájde tak som za to veľmi rád. Komu nesedí to čo píšem tak by mi to mal radšej povedať, než to vypisovať ostatným ľudom. Lebo pre pochybovačov a ľudí čo by mi najradšej niečo vytkli tu tento blog nie je. Je to tu pre ľudí čo sa radi zamýšľajú nad životom a nad témami ktoré niečo skutočne ovplyvňujú.

Chcel by som poďakovať čitateľom že tých 8 rokov prežili so mnou. Niektorí ľudia pribudli a mnoho iných ľudí odbudlo ale to je prirodzená súčasť života. Robil som mnoho iných vecí pred blogom a nevydržalo mi to ani rok. Ale som rád že moja vášeň tu zostala aby som to robil čo najlepšie. Verím že časom moja práca bude nejakým spôsobom ocenená aj keď nie je jednoduchá. Robím to vo voľnom čase a nie preto aby som sa utrápil nudou. Snažím sa ľudom odovzdať nejaké posolstvo ktoré v nich niečo zanechá. Lebo o tomto je tento blog a som rád že už sú to 8. narodeniny ktoré môžem nejako osláviť s vami. Mnoho ľudí so mnou dospievali a rástli čo si veľmi vážim. Neviem akou cestou sa tento blog ešte bude uberať ale stále viac cítim že už som povedal možno všetko čo si ľudia naozaj prečítali. Možno je správny čas posunúť sa ďalej a venovať pozornosť reálnym veciam ktoré mám pred sebou. Ďakujem všetkým za vašu priazeň a za to že čítate to čo napíšem, mne je jedno či moje články prečíta jeden alebo dvaja ľudia, lebo vtedy viem že to čo robím tak nerobím zbytočne.

 

 

 

Von z mojej mysle

30. júla 2020

Ono viacero ľudí by zaslúžilo poznať na niektoré veci skutočné a nefalšované odpovede. Od čias čo žijem na tomto svete tak sa do neho hlboko ponorím. Dostal som sa v poslednom období do štádia kedy moja myseľ bola naozaj preťažená. Myslieť neustále nie vždy môže skutočne pomôcť ako sa na prvý pohľad zdať. Uvedomujem si že som potreboval odísť von z mojej vlastnej mysle. Jednoducho byť ticho a nepremýšľať nad vecami ktoré nemám ako reálne zmeniť. Mnoho ľudí si často pomyslí že keď na nich nereagujem tak sa hnevám, ale v skutočnosti sa nemám prečo hnevať. Niekedy sa tiež potrebujem odmlčať alebo jednoducho si vypočuť hudbu a uvedomiť si pri nej ten prítomný okamih. Tiež cítim že možno nie je vždy inšpirácia na nové nápady, lebo ich musím v sebe nechať dozrieť.

Uvedomil som si že celý život podmieňujem veciam ktoré sa zdali správne. Snažil som sa uspokojiť ľudí a myslieť na to aby všetko bolo v čo najlepšom poriadku. Ja rád urobím všetko čo je potrebné, ale tiež nie som robotom. Často k môjmu šťastiu v skutočnosti patrí môj vlastný pokoj a na ničom inom nezáleží. Nemusím vždy nad vecami premýšľať, lebo sa snažím s tohto procesu uniknúť. Nadmerné rozmýšľanie môže často človeku v skutočnosti ublížiť a nemusí mu vždy pomôcť. My ako ľudstvo príliš premýšľame a analyzujeme namiesto toho aby sme nejakým spôsobom žili. Často od života očakávame uznanie a pochopenie, ale v skutočnosti potrebujeme nájsť sebalásku. Môžeme mať radi ľudí, ale ak nemáme radi sami seba tak to celé nemá potom význam.

Premýšľal som dlhšie o tom či sa vlastne mám v skutočnosti rád. Nikdy som o tom ani nehovoril, ale v určitých situáciach sa pravdepodobne nemám rád. Lebo keď ľudia o mne rozprávajú tak vtedy nadobudnem pocit že som niečo urobil nesprávne. Že som pravdepodobne urobil nejaký krok ktorý bol nesprávny. Preto možno vo mne nastali určité pochybnosti, nebol som si niektorými vecami istý. Premýšľal som nad tým tak že to bolo doslova nezdravé. Ja nepochybujem že ma ľudia naozaj majú radi, len ja som možno príliš opatrný. Občas si musím dávať pozor na to čo poviem, lebo niekedy slová môžu ublížiť viac než samotné ticho.

Keď myslíme na to ako máme potešiť iných, tak nám uniká podstata samotného života. Mne posledné roky táto podstata začala unikať, lebo v živote som vždy len niečo dával. V živote sa človek tak veľmi rozdáva iným že jemu v skutočnosti nezostane. Pravdepodobne to čo som často dal iným, tak mne v skutočnosti na konci chýbalo. Málokto si vie naozaj predstaviť že čo som vo svojej mysli skutočne cítil. Často to boli pocity ktoré som nedokázal vysloviť nahlas aj keď som chcel. Pravdepodobne ten strach je omnoho silnejší a často tie emócie ma vo vnútri prenasledujú. Niekedy by najradšej moja duša kričala, ale niečo je v nej zablokované. Občas hľadám v nej presne to čo by mi do života mohlo skutočne pomôcť.

Niekedy sa uzavriem do svojho vlastného sveta do takej miery že niekedy nechcem písať ľudom. Viem že toto nie je správny prístup, ale jednoducho nechcem ľudom pridávať starosti. Nechcem aby ľudia ktorých si vážim mali kvôli mne smútok. Len nechcem byť falošným a popierať v sebe pocity ktoré naozaj mám. Len som bol v stave kedy som nechcel premýšľať nad určitými vecami. Uvedomil som si že ma mnoho vecí v živote psychicky unavilo. Bolo to aj tým že som k tomu dotlačený, ale nikdy som nedokázal povedať nie. Vždy som sa snažil prispôsobiť každému, aby po mne niekto nekričal a nehneval sa na mňa. Preto nebolo v živote ľahké urobiť niečo iné a úplne odlišné od bežného sveta. A nie som lenivý, len v skutočnosti sa prispôsobujem takmer všetkým aby som ich nesklamal. Lebo nemyslím na to ako sa veci v živote nedajú a ani nehľadám výhovorky. Pre mňa je o to viac dôležitejšie byť nápomocným svojej rodine, lebo od nich sa dočkám skutočnej vďačnosti.

Niekedy uniknem zo svojej vlastnej mysle niekam kde je pokoj. Vypočujem si hudbu pri ktorej sa cítim šťastný a dám si slúchadlá na uši. Robím veci tak aby som nad nimi nemusel neustále premýšľať. Idem na miesto kde počúvam šum vody, upokojím sa a všetky starosti zmiznú preč. Niekedy keď kráčam tak sa cítim lepšie a najme keď po tejto zemi idem niekde sám. Nemusí to byť ďaleko a zároveň to nie je vôbec únavné. Občas hľadám tie najkratšie cesty ktoré ma často dovedú čo najrýchlejšie k cieľu. Možno nad nimi až tak veľmi nepremýšľam len sa nechávam unášať tam kde ma nohy zavedú. Lebo viem že keby skutočne nad všetkým premýšľam tak stratím príliš veľa času. Ak premýšľam nad niečím tak to musí byť niečo kreatívne.

Ak som na ľudí nie vždy reagoval, tak preto lebo tiež si potrebujem nájsť čas pre seba. Snažím sa nemyslieť na niektoré veci ktoré by ma v živote vôbec neposúvali. Ja vždy reagujem vtedy ak to tak vo svojom vnútri cítim. Tak ako ja nechcem na niekoho v niečom tlačiť, tak nie je dobré keď niekto tlačí na mňa. Snažím sa žiť jednoduchý život kde sa všetko dokáže odvíjať prirodzenou cestou. Ak cítim že niekde musím skončiť, tak jednoducho skončím a viem že život pôjde ďalej. Nech urobím v živote čokoľvek, tak to nebude znamenať koniec. Len sa jednoducho posuniem a viem že nebudem nijako stagnovať. Je potrebné viac uniknúť z našej mysle a jednoducho sa nechávať unášať tou vlnou ktorá nás dopraví na to správne miesto. Nech v živote sa budeme uberať akýmkoľvek smerom, tak s odstupom času ľudia naše kroky pochopia nech budú akékoľvek.

 

 

 

Súcit

26. júla 2020

Dlhodobo som premýšľal o tom že často z našou dobrotou súvisí tak veľa vecí. Prebúdzajú sa v človeku všetky možné pocity a ja sám to dôverne poznám. Niekedy si myslím o tom že ma to do veľkej miery ovplyvnilo. Niekedy sa môže zdať že je správne voči niekomu vyjadriť súcit. Ono často sa môže stať že je to dvojsečnou zbraňou a ľudia našu ľudskú stránku môžu využiť proti nám. Často je to do istej miery prepojené zo samotnou empatiou. Počas nášho života sa snažíme vcítiť do množstva ľudských príbehov čo sa dejú. Stala sa s toho naša rola ktorú veľmi ani nemusíme hrať. Sme sa naučili že často musíme ľudom okolo seba pomôcť bez toho aby nás do toho tlačili. Vďaka nášmu súcitu sa vcítime do ťažko skúšaných osudov. Nech sa to javí akokoľvek v živote tak súcit je tá správna emócia. Lebo vďaka nej dokážeme o niečo ľudskejšie pochopiť čo sa v živote deje. Dokážeme prísť na to že každý z nás má nejaké problémy ktorým musí čeliť. Niekedy je to jeden ťažký boj ktorý nie je jednoduché zvládnuť. Ale postupom času sa ukáže že všetko malo svoj prirodzený zmysel. Napriek všetkému sa dá súcit vnímať ako tú najsprávnejšiu emóciu. Lebo vďaka súcitu lepšie chápeme ako sa ľudia naozaj cítia.

V mojej vlastnej tichosti

23. júla 2020

Stále mnoho vecí sa deje potichu,

bez toho aby v nich bolo dosť rozruchu,

v tichosti sa dejú veci o ktorých ľudia nevedia,

ktoré sa môžu stať súčasťou prekvapenia,

slová často ani nie sú potrebné,

lebo keby boli nebolo by to dobré,

viem že nechcem v živote niečo pokaziť,

nechcem ten moment prekvapenia nejako zabiť,

sú obdobia kedy sa úplne odmlčím,

pri ktorých si množstvo vecí uvedomím,

niekedy zisťujem že sa mi nechce ani písať,

že nedokážem niektoré veci na silu robiť,

občas v tomto živote nie je inšpirácia,

ťažko vychádza zo mňa nejaká myšlienka,

všetko sa snažím prečkať potichu a bez slov,

snažím sa porozumieť prečo mám toľko svojich pocitov,

niekedy sú obdobia kedy ľudom ani nepíšem,

lebo viem že niektoré veci musím zvládnuť sám,

nechcem trápiť a nejako ich svojimi myšlienkami zaťažovať,

keď už oni majú tých svojich starostí dosť,

počúvam hudbu aby som na niektoré veci zabudol,

aby som s toho kolobehu aspoň na chvíľu unikol,

táto doba mi ukazuje že si dávam pozor komu dôverujem,

že hocikoho k svojmu životu nie vždy pripustím,

aj keď starnem tak niekedy spravím chyby,

nevyhováram sa a viem že treba niesť následky,

niekedy nie je nálada sa každému venovať,

lebo aj na seba sa snažím si čas nájsť,

som bol predurčený k niečomu inému,

nie k tomu aby som len pomáhal niekomu,

vďaka tomu si ma ľudia zaškatuľkovali,

do svojho sveta si ma takto zaradili,

niekedy neviem čo mám ľudom vlastne povedať,

pomaly už je problémom to aj nejako napísať,

nemlčím preto že som v určité veci rezignoval,

ale preto lebo som toho príliš veľa povedal,

nie vždy musí byť inšpirácia na písanie,

nechcem aby s toho bolo nejaké trápenie,

niekedy sa potrebujem v určitom momente odmlčať,

aby som na niektoré veci mohol aj sám prísť,

verím že mi ľudia odpustia že veľa nenahovorím,

že mi odpustia ak sa ich niekedy radšej stránim,

niekedy sú chvíle kedy som radšej osamote,

dni kedy viac potrebujem premýšľať o svojom živote,

premýšľam často o tom komu vlastne dôverovať,

ako sa pri ľuďoch v živote nesklamať,

napriek tomu tá správna skupina ľudí tu vždy bude,

vďaka ktorým viem že porozumejú tomu čo sa vo mne deje,

mohol by som byť úplne iným človekom,

ale takto viem že sa na nič v skutočnosti nehrám,

bez ohľadu na všetky možné okolnosti,

viem že všetko bude k mojej spokojnosti.

 

 

 

 

Zaužívané vzorce v spoločnosti

19. júla 2020

Čím som starší, tak si viac uvedomujem svoju pozíciu v samotnej spoločnosti. V spoločnosti kde musí človek každému niečo dokazovať a ukazovať že nemá prečo o ňom niekto pochybovať. Ľudstvo žije v rôznych zaužívaných vzorcoch ktoré sú miestami až životu a psychike nebezpečné. Na základe tých vzorcov sme sa nechali viesť a zisťujeme s odstupom času že to bola chyba. Premýšľal som o čom tento náš život naozaj je. Vidím to okolo seba a niektorej skupiny ľudí sa doslova až bojím. Doslova ma privádzajú niektorí ľudia do takého stresu až mi je s toho nie dobre. Často je kladený že čo všetko v našom živote musíme spraviť, ale aj tak nie vždy prinesie uspokojivý výsledok. Človek môže vo svojom živote robiť čo len chce a nie vždy to bude dostatočne ocenené. Niekedy človek ani nevie že či niečo skutočne robí dobre a skôr sa mu dostáva viac kritiky než povzbudenia. Uvedomujem si že na ceste životom nie všetci ľudia budú pri nás stáť. Ale neskôr sa až ukáže kto pri nás skutočne stojí a držím nám palce.

Jeden s tých najviac frekventovaných vzorcov ktoré si nesieme do života je že niekomu niečo vyčítame. Aj keď človek mnoho vecí v živote spraví dobre tak je mu niečo vytknuté. Niekedy je to buď určitou ľudskou zaujatosťou alebo výhovorkou typu myslím to dobre. Mnoho ľudí nadobúda pocit že keď niečo myslia dobre tak tým naozaj niekoho povzbudia. Ale čoraz viac si myslím že sa za tým skrýva niečo iné čo človeka nedokáže nejakým spôsobom povzbudiť. Ako ja si nezakladám aby mi niekto každý deň hovoril že aký som super a iné podobné veci ale raz za čas človek potrebuje aby ho niekto povzbudil a dodal mu nádej. Ani netreba človeku dávať nejaké rady aby v živote niečo zvládol, lebo každý človek v živote niečo zvládne podľa svojich možností. Pri výčitkách ktoré sú človeku často venované, tak samozrejme je tým ničené jeho vlastné sebavedomie. Keď človeku niekto niečo vyčíta tak to znamená že v neho v skutočnosti neverí. Uvedomujem že možno ani ľudia v moje schopnosti neveria a podceňujú ich.

Vzorec pochybností si často zasejeme my sami alebo sú opäť príčinou ľudia. Samozrejme tento vzorec je silno prepojený zo vzorcom samotných výčitiek. Ono často sa môže zdať že vždy za naše stavy môžu len ľudia, ale nemusí to tak byť. Niekedy sa stane že zažijeme niečo nepríjemné a doslova si to zapamätáme. Celá táto skúsenosť aj na mne zanecháva stopy lebo si uvedomujem že nie všetci ľudia mi budú poklepkávať po pleci. Niekedy samotné pochybnosti nemusia byť čisto len vo vzťahu k ľudom ale k svetu samotnému. Často aj ja sa pristihnem pri tom že či vôbec dokážem byť pre ľudí skutočne dobrým. Často rozmýšľam že či by som nemal byť niekým iným kto si nenechá skákať po hlavičke alebo byť poslušnou ovečkou ktorá všetko robí na povel. Viem že sú momenty kedy sa prispôsobím lebo možno nemám až tak veľmi na výber. Niekedy som si nie istý tým že či niečo naozaj robím správne a často to musí ukázať až čas.

Stres sa stal určitou súčasťou života vďaka ktorej sme v strehu. Ja som často v strehu a často premýšľam nad svojimi myšlienkami. Často hľadám spôsob ako sa vo svojom vnútri nevystresovať aj na maličkosti. Toto je vzorec ktorý si do svojho života nesieme sami a je na nás ako s tým naozaj naložíme. Uvedomujem si že je príliš veľa stresových a dusných situácii, kedy sa radšej ponorím do svojho sveta. Do sveta kde mi viacero ľudí naozaj rozumie a nepotrebujú mi stále niečo vyčítať. Vo svojom svete mám o niečo viac povzbudenia a lásky než v tom reálnom. Uvedomujem si to stále viac a viem že na mnohé veci prichádzam aj sám. Stále hľadám zmysel vo veciach ktoré ma dokážu nejakým spôsobom napĺňať radosťou. Niekedy musia ísť zo mňa von aj veci ktoré sa nebudú každému páčiť. Lebo naozaj žijem realitu a nesnažím sa niečo predstierať Hľadám často veci pri ktorých jednoducho nebudem cítiť stres a pri ktorých viem že ich zvládnem. Tento vzorec je ťažké zo seba odstrániť a neuľahčujú mi to ani ľudia. Len sa to snažím nejakým spôsobom v sebe zmierniť pomocou hudby alebo iných nástrojov čo ma upokoja.

Často si niektoré vzorce prenášame aj do vzťahov s ľuďmi a nie je to dobré. Myslíme si že keď máme vzťah z nejakým človekom že sa na ostatných ľudí treba vykašlať. Najväčší problém toho celého že tak veľmi obetujeme do vzťahu z niekým iným že sa pred očami ľudí meníme v niečo čo doposiaľ nepoznali. Tak sa niekedy ponoríme do vzťahu že zabúdame mať čas sami na seba. Niekedy nás v samotnom rozvoji môže obmedzovať aj samotný človek ktorého môžeme mať radi. Neskôr zistíme že ten vzťah v ktorom sme začína byť toxický a že si s tým človekom jednoducho nemáme čo povedať a ešte mu hlúpo tolerujeme jeho nálady a všetko mu odpúšťame. Je našou ľudskou chybou že stále niekomu odpúšťame a aj napriek tomu sa ten človek k nám nespráva dobre. Neustále len ustupujeme a máme pocit že toto je tá najlepšia cesta aká môže existovať. A na tomto sme si postavili určitý vzorec vo vzťahoch že všetko len tolerujeme do takej miery kým nám neprasknú nervy.

Tento posledný vzorec často považujem za ten najšialenejší lebo je zmesou všetkého. V skutočnosti je postavený na určitej fixácii sa k určitému človeku. Tým že sa na niekoho naviažeme tak zistíme že v danom okamihu robíme chybu. Jednoducho si určitého človeka tak veľmi obľúbime že si chceme okamžite vyžadovať jeho pozornosť. Nie je to zrovna najsprávnejšie, lebo ten človek sa nemôže venovať len nám a ostatných od seba odstrčiť. Nemôžeme si na určitých ľuďoch vytvárať svoju závislosť to je skoro ako by sme si tú vytvárali na určitých omamných látkach. Nie je dobré keď sa ľudia snažia na niekoho naviazať a zároveň toho človeka chcú ovládať. Nie je správne ak sme z niekým v priateľstve len nasilu a nič nám to do života nedáva. Vieme že nemôžeme byť z niekým v priateľstve ak o to v skutočnosti ani nestojí. Nemôžeme ľudí do niečoho nútiť a tlačiť ich do vecí ktoré aj tak nechcú spraviť. Môžme ich o niečo poprosiť a keď povedia nie treba to akceptovať.

Myslím si že na tomto svete je veľa vzorcov o ktorých by sa dalo písať. Ale stále viac si uvedomujem že by to bolo možno na príliš dlhú debatu. Bolo by veľmi zdĺhavé o tom polemizovať že čo je naozaj správne a čo nie. Len si niekedy musíme uvedomiť že všetky vzorce ktoré uplatňujeme sú jednoducho zastarané. Často sa podľa nich nejako správame a snažíme sa prispôsobiť aj ľudom okolo seba. Aj keď vieme že je niečo nesprávne, ale stále v tomto robíme chyby a nevieme sa poučiť. Nevieme si niektoré veci uvedomiť a v danom okamihu len prešľapujeme na mieste. Potrebujeme v živote veci robiť inak aj za cenu že tomu nebudú ľudia rozumieť. Robiť veci tak aby to nás nejakým spôsobom napĺňalo šťastím a radosťou. Niekedy sú veci omnoho jednoduchšie než sa na prvý pohľad zdá. Len je často na nás ako svoj živote reálne uchopíme a že či využijeme šance ktoré dostaneme.

 

 

Ťažké srdcia

17. júla 2020

Často sa zdá že nad tým nemáme kontrolu,

snažíme sa v živote nájsť tú správnu cestu,

naše srdcia si preskákali toho toľko,

viem že aj to moje si toho toľko preskákalo,

príde množstvo vecí ktoré skutočne zasiahnu,

ktoré v človeku skutočne zanechajú ranu,

viem že tento boj sami zo sebou vedieme,

že s tým veľmi nič reálne nespravíme,

jediné riešenie je všetko prečkať,

tú správnu rovnováhu v sebe nájsť,

občas sa zdá že je to komplikované,

na začiatku všetko môže byť nejasné,

prešli sme si všetkými možnými skúškami,

svoju vnútornú silu sme všetkým ukázali,

občas máme na srdci skutočnú ťažobu,

do všetkého musíme dať svoju námahu,

často nás to stojí veľmi veľa síl,

ale nikto v tom sám nezostal,

každý si prechádza úplne odlišnými vecami,

časom zistíme že na samotnom okraji,

musíme zo strany ľudí toľko vecí zniesť,

veľa iných vecí sme sa naučili slepo tolerovať,

lámu nám srdcia ľudia do ktorých by sme to nepovedali,

ľudia čo boli našimi priateľmi sa stali cudzincami,

zavreli pred nami aj tie najposlednejšie dvere,

utiecť od nesprávnych ľudí by bolo správne,

nie všetci nás môžu niekam posunúť,

čím som starší tak to začínam cítiť,

celý tento boj začína byť o ničom,

už je to iba o to ísť nejakým smerom,

na ničom nezáleží viac aby sme sa rozhodli správne,

pochopili že potrebujeme kráčať tam kde nás zavedie srdce.

 

 

Slzy ako trblietavý prach 4

14. júla 2020

Som si myslel že túto sériu už nikdy nebudem musieť robiť. Ale stále viac si uvedomujem že ľudia sa doteraz nezmenili a možno robia ešte väčšie chyby. Uvedomujem že čím som viac dospelým, tak tomuto svetu prestávam rozumieť. Viem že možno do sveta niektorých ľudí jednoducho nepatrím a že s tým nemám čo spraviť. Lebo v skutočnosti je taký život a musím to brať ako jeho súčasť. Chcem všetkému porozumieť ale v skutočnosti zisťujem že som na to až príliš malý pán. Človek keď sa dostane do stavu dospelosti tak by sa mal naozaj správať dospelo a nie ako malé dieťa. Presne toto je problém našej spoločnosti že na niektoré veci sme jednoducho nedospeli. Pochybujeme o ľuďoch a vyčítame im ak sa nesprávajú podľa nás. A presne na základe tohto aspektu sa okamžite rozpadajú súčasné vzťahy. Viem že tiež som niekedy plný pochybností, ale skôr voči sebe samotnému. Niekedy neviem že či je správne voči niekomu sa správať dobre, keď sa tak ľudia správať nevedia. Lebo viem že v našej spoločnosti sa problémy príliš zľahčujú a preto si mnoho mladých siaha na život.

Kvôli duševným problémom sa množstvo ľudí vzdá svojho života. Ja sa tiež cítim všelijako a mnoho ľudí tie moje pocity veľmi zľahčujú a nerozumejú im. Ako aj keď je pár ľudí čo ich pochopia, tak som samozrejme za to vďačný. Ale viem že z niektorých vecí je mi skôr do plaču ako do radosti. Nesmejem sa, lebo sú situácie kedy na to nemám žiadny seriózny dôvod. Mnohokrát preplačem a väčšina ľudí o tom v skutočnosti ani nevie že akú námahu mi dáva mať tú svoju vnútornú silu. Často mnohým ľudom odpustím, ale niekedy sa bojím že určité veci spravia znova. Niekedy sa bojím žiť vo svete kde sa nevieme vzájomne povzbudiť. Preto vzniká množstvo samovrážd, lebo ľudia čo chcú vyhľadať pomoc tak sa im niekto vysmieva. Ľudom sa často vysmievajú za to že navštevujú psychológa alebo psychologičku. Mnoho ľudí je často obeťou posmechu a šikany od iných ale boja sa o tom hovoriť. Desí ma to že sa v tomto svete nevieme voči sebe dobre správať. Desí ma že si vieme vzájomne vyčítať aj tie najbanálnejšie chyby.

Čoraz viac si uvedomujem že niečo nie je v poriadku a bolo by potrebné to nejako zmeniť. Ale nemôžme to meniť len prázdnymi slovami, skôr je potrebné sa zamerať na činy. A mali by sme si prestať niečo vzájomne vyčítať, lebo toto je náš hlúpy zvyk. Prial by som si aby sme sa tohto zvyku zbavili úplne všetci a viac sa snažili dôverovať v naše schopnosti. Lebo keď často vidím akým smerom sa uberá naša spoločnosť tak je mi skôr do plaču a cítim v sebe obrovskú emóciu. Ja viem že v živote som spravil množstvo chýb a nie je vhodné mi ich stále pripomínať, lebo ja si ich sám uvedomujem. Na dobré veci ktoré sa stanú ľudia veľmi rýchlo dokážu zabudnúť. Keď v živote spravím množstvo dobrých vecí tak si to ľudia jednoducho nevšimnú. Ale keď sa zmýlim tak si to každý všimne a je mi to okamžite vyčítané. Ja viem že mnoho ľudí chce aby som vo všetkom bol najlepší a najdokonalejší. Chcú aby som sa správal podľa ich vlastného vzorca, ale tento chybný vzorec si nechcem prenášať do budúcnosti a ani si ho prenášať do výchovy svojich detí teda ak nejaké budem mať. Ja nechcem žiť vo falošnej dokonalosti a mať pocit že je všetko úžasné a slniečkové. Lebo ja prijímam svoj život zo všetkým dobrým a aj zlým. Ja skôr by som siahol po dôvere a povzbudzovaní než po nejakom zastaralom vzorci v ktorom žije väčšina ľudí.

Ale nejako čoraz viac som sa naučil prijať že nie všetko okolo mňa bude len dobré. Jednoducho sa nebudem hrať na niekoho kým v skutočnosti nie som. Niekedy by som si prial mať masku na tvári a nič okolo seba nevidieť. Prial by som si mnoho vecí okolo seba nevnímať a zahodiť ich za hlavu. Nevieme sa vzájomne rešpektovať a akceptovať že každý z nás má právo robiť veci inak. Chýba nám tá skutočná pokora na ktorej to predtým stálo. Len si stále niečo vyčítame a hádame sa namiesto toho aby sme veci vyriešili v pokoji. Stresujeme psychicky ľudí, namiesto toho aby sme im podali pomocnú ruku. Je mi s toho absolútne smutno, lebo mám pocit že sme sa ako ľudstvo nikde neposunuli. Niekedy samotný stres a úzkosť dokážu prepadnúť aj mňa a niekedy mám pocit že s tým neviem nič spraviť, len to nejako prečkať. Ako som vďačný za tých normálnych ľudí čo ešte vedia rozmýšľať. Ja si uvedomujem že sa často v mnohých veciach zmýlim a že mnoho situácii ktoré sa stanú vyhodnotím zle. Keď si predstavím že svoju predošlú časť som písal vtedy keď som mal 25 rokov a od toho písania mnoho vecí sa zmenilo. Už mám 30 rokov a viem že nie každý mi bude skutočne stáť za chrbtom.

Ja viem že som iný a citlivejší čo mi verím ľudia s odstupom času odpustia. Viem že čoraz viac si poplačem a mnoho vecí prežívam o niečo intenzívnejšie než ostatní ľudia. Niekedy si radšej pustím hudbu pri ktorej viem že sa mi vnútorne uľaví. Uvedomujem si že tých stresov okolo mňa bolo príliš veľa a nedá sa mi čudovať že je náročnejšie sa nad nejakými vecami povzniesť. Viem aj to že si nad niektorými vecami musím popremýšľať kým ich naozaj spracujem. Prešiel som si v živote toľkými vecami ktoré si ľudia nevedia ani predstaviť. Tak ako som získal množstvo ľudí získal, tak ďalšiu časť ľudí som stratil. Chcel som si v živote aj nájsť lásku, ale vždy to skončilo sklamaním. Každým dňom si uvedomujem že jediné čo chcem je byť skutočne šťastný a pri tom nemusím byť v nejakom partnerskom zväzku. Snažím sa oceniť hodnoty života napriek tomu že to nie je veľmi jednoduché.

Všetci si na tomto svete prajú zdravie  a to aby sa k nim ľudia nesprávali ako k deťom. Lebo človek čo je dospelý potrebuje aby bol vnímaný ako rovnocenný partner. Treba si uvedomiť že každý človek čo bol dieťaťom raz dospeje a začne si žiť svojim vlastným životom. Každý človek pôjde svojou vlastnou cestou a bude riešiť svoje vlastné životné situácie. Všetci raz prídeme na to že okrem rodiny nebudeme okolo seba množstvo ľudí skutočne potrebovať. Budeme potrebovať len pár kvalitných ľudí čo náš život dokážu skutočne obohatiť a posunúť nás. Uvedomujem si že mám na viac než existovať v spoločnosti vďaka ktorej sa nikde neposúvam a stagnujem. Mám na to byť v spoločnosti ľudí pre ktorú dokážem byť skutočným prínosom. Viem že pre mňa by bolo krajšie sa smiať než preplakať chvíle. Už viem že nechcem zažívať stres a nejaké svoje vnútorné obavy zo života. Nedokážem sa niektorým veciam vyhnúť, ale nejako potichu a bez rozruchu sa budem snažiť aby všetko bolo v čo najlepšom poriadku.

Tretia časť mala byť v skutočnosti poslednou, ale musela prísť štvrtá časť kde si vylejem srdce. Kde priznám že v samotnom živote nie je vždy všetko dokonalé a skvelé. Uvedomujem si že sa pred ľuďmi nechcem pretvarovať a hrať sa na niekoho kým nie som. Lebo aj takéto texty musia byť vonku, aby som si potom povedal že niektoré veci som zo seba dostal. Nepíšem to preto aby si ľudia vytrhli vety ktoré by použili proti mne, robím to preto lebo mi písanie prináša únik od všednej reality, ale zároveň som s ňou silno prepojený. Viem že by mi ľudia najradšej pomohli ale výčitkami ma ešte nikto nedokázal povzbudiť. Ak si budeme stále veci vyčítať, tak budeme v skutočnosti mrhať našim drahocenným časom. Snažím sa využívať čas čo najlepšie a nenechať sa rozptýliť nejakými vonkajšími vplyvmi. Nikdy som ľudom veci nevyčítal, len sa snažím každého pochopiť aj na svoj vlastný úkor. Keď som túto sériu nazval Slzy ako trblietavý prach, tak táto séria vždy bola postavená na emóciách ktoré som počas života zažil a ani teraz tomu nie je inak. Nepíšem to preto aby som niekoho sklamal a ublížil mu lebo to nemám v úmysle. Len sa snažím priblížiť svet v ktorom aj ja často bývam krehký a zraniteľný. A každý z nás by sa nemal báť vyjadriť svoje pocity aj za cenu že nie všetci tomu budú rozumieť.

Súťaž o Naj blog 2019/2020

11. júla 2020

Ako si mohlo mnoho ľudí všimnúť tak som sa opäť zapojil do pre mňa veľmi dôležitej súťaže. Ale v tejto chvíli je to veľmi náročné lebo sa bojuje o 1. miesto a ja v skutočnosti potrebujem vašu pomoc. V rámci stránky Abdonu sa do súťaže zapojili len dva blogy a neviem že či sa mi naozaj niečo podarí vyhrať. Možno v skutočnosti mám obavy že keď sa to nepodarí tak už nebudem na nič chuť. Nebudem mať chuť písať a možno nebude to čo robím dostatočné ocenené. Samotný 8. ročník môže byť pre mňa úplne posledným a preto som chcel využiť šancu ktorá sa pravdepodobne v budúcom roku nebude opakovať. Ako budem oslovovať ľudí že či zahlasujú a budem rešpektovať ak to tak nebudú cítiť. Nedá sa do nejakých vecí ľudí nútiť, len si uvedomujem že takáto možnosť už nemusí prísť. Môžem pre ľudí byť najlepší, ale ak to nejakým spôsobom nepocítim tak šanca niečo dokázať je veľmi malá. Na stránke nie je žiadny dotazník ktorý by priamo nasmeroval na samotné hlasovanie, tak je o to dôležitejšie na ňu kliknúť a zahlasovať za môj blog jozefblsak.wordpress.com a samozrejme uviesť e-mailovú adresu vďaka ktorej samotný hlas bude platný. Poprosím každého komu sa môj obsah naozaj páči aby za mňa zahlasoval a komu nie tak to prirodzene akceptujem. Ale verím že každý využije šancu za mňa zahlasovať a to 1. miesto spoločnými silami dokážeme získať.

 

https://www.casopisabdon.sk/l/sutazne-blogy-v-8-rocniku/

Život je zvláštny 2: Sme v tom sami

7. júla 2020

Pri jednej hre som si uvedomil jednu tú najpodstatnejšiu vec. Že v našom živote často musíme bojovať zo svojou inakosťou a s tým že sa budú ľudia na nás pozerať cez prsty. Často si toto uvedomovali aj dvaja bratia čo utekali pred políciou, aby ich nezatkli. Ten starší brat po strate ich otca sa snažil toho mladšieho brata viesť k tým správnym hodnotám. Možno zo začiatku to nebolo úplne dokonalé, ale zistil že ten mladší brat má určité schopnosti. Svojimi schopnosťami dokázal veci nejakým spôsobom nadvihnúť alebo porážať ľudí čo sa k nemu nesprávali veľmi dobre. Snažili sa dostať do Mexika kde vyrastal ich a pokúsiť sa žiť o niečo lepší a zmysluplnejší život. Pri tomto príbehu hry som si uvedomil že človek potrebuje mať okolo seba toho svojho takzvaného vlka ktorý by ho skutočne chránil, teda človeka ktorý sa za neho postaví. Aj keď po určitom čase si často treba uvedomiť že niektoré veci musíme zvládnuť sami.

Možno budú situácie v ktorých sa nikdy nebudeme správať úplne dospelo. Ale napriek podstata nášho života stojí na to že sa s niektorými vecami musíme vyrovnať sami. Lebo ako začneme určitým spôsobom dospievať, tak zistíme že od života veľa nepotrebujeme. Hlavným aspektom celého nášho života je to aby sme vedeli stáť pri sebe. Ono sa zdá že mnoho vecí v živote vôbec nejde a že je často pred nami veľmi dlhá cesta. Ale napriek tomu s odstupom času zisťujeme že jediné čo potrebujeme je to aby sme našli sami seba. Aby sme postupne našli cestu po ktorej budeme skutočne kráčať. Ja si to tiež uvedomím že čoraz viac sa význam samotného života. Uvedomujem si že môj život je zvláštny a niekedy trvá istý čas kým určité veci pochopím. Ale napriek tomu viem že keď mnoho vecí pochopím, tak sa na samotný svet dokážem pozerať oveľa lepšie.

Ja veľmi dobre viem ako som sa počas svojho života dokázal zmeniť. Pamätám si ako moje ciele boli oveľa väčšie a bolo náročné si ich nejakým spôsobom splniť. Teraz pravdepodobne od toho života toľko nechcem, lebo sa snažím byť vďačný. Aj keď určite sú veci ktorým často nerozumiem a potrebujem na to prečo tomu nerozumiem prísť sám. Viem že nie vždy môžem v niektorých situáciach očakávať pomocnú ruku, ale nikomu to vôbec nezazlievam. Lebo si myslím že často človek potrebuje nejakým spôsobom aj sám prísť na jednotlivé myšlienky ktoré v sebe naozaj má. V hre sa riešil aj rasový problém, keď často samotná inakosť je to s čím človek často bojuje. Samotné predsudky voči ľudom čo vnímajú inak svet nie sú správne. Ja sám si uvedomujem že odsudzovať ľudí nedokáže nič nevyriešiť. Ani si nemíňam energiu na nejaké hádky ktoré by ublížili nielen mne, ale aj ostatným ľudom.

Často v našom živote musíme tvoriť aj správne rozhodnutia vďaka ktorým sa dostaneme ďalej. Ono to môže vyznievať akokoľvek ale všetko čo urobíme tak v našom živote bude mať nejaký následok. Niekedy tie následky ucítime viac a inokedy ani neucítime že sa nejaké rozhodnutia stali. Nie vždy to čo sa stane musí naozaj bolieť len to môžeme vnímať ako určitú životnú lekciu. Pravda je taká že sa v živote naučíme množstvo vecí ktoré sme predtým vôbec nevedeli. Učíme prakticky celý svoj život a zisťujeme že akých ľudí často máme okolo seba nájsť. Ono aj cez videohry mám možnosť sa nad tým skutočne zamyslieť že v živote môžu vzniknú pekné a pevné priateľstvá. Z niektorými ľuďmi si sadneme viac a z iným menej, ale jednoducho to musíme brať ako súčasť nášho života. Aj keď som dospel tak vnímam že niektoré moje životné kroky nie sú veľmi dospelé. Uvedomujem si že život je naozaj zvláštny v každom smere a zároveň viem že to tak má v skutočnosti byť.

Život prináša okrem tých radostných momentov aj tie stresové ktoré ma ovplyvňujú. Viem že sa z mnohými vecami musím vysporiadať sám vo svojej vlastnej hlave. Táto skúsenosť mi často pomáha sa z niektorými vecami vyrovnať. Potrebujem sa na veci pozerať s odstupom času a často aj musím vo vnútri upokojiť. Sú situácie v ktorých sme jednoducho sami, ale aj napriek tomu sa stále môžme na niekoho obrátiť. Ono je v poriadku byť niekde aj sám a porozmýšľať si na jednotlivými vecami. Nemožno to ľudom zazlievať ak potrebujú nájsť ten svoj vnútorný kľud čo majú. Aj ja si často hľadám svoj kľud pri hudbe alebo pri nejakom svojom obľúbenom mieste ktoré mám rád. Niekedy potrebujem nad vecami porozmýšľať aby som mohol získať určitý nadhľad. Ale nemám to len ja, každý z nás si potrebuje vyhradiť svoj čas pre seba. Lebo náš čas je veľmi drahocenný a musíme s ním naložiť skutočne správne. Celý náš život je postavený na čase z blízkymi alebo keď sme sa sami zo sebou.

Nikdy na tomto svete nebudeme úplne sami ako si myslíme. Vždy sa nájde niekto kto nás dokáže povzbudiť v ťažkej chvíli. Viem že má svoj vlastný svet do ktorého je náročné niekoho pustiť, ale vždy do neho pustím tých ľudí pri ktorých viem že ma majú radi. Niekedy voči mne treba mať dostatok trpezlivosti, lebo tiež som len človek čo nie je veľmi dokonalý. Keď aj robím chyby tak ma to naozaj mrzí, ale o to viac si vážim tie krajšie chvíle ktoré ten život robia krajším. Viem že život prináša mnoho zvláštnych vecí, ale napriek tomu to nejakým spôsobom dokážem akceptovať. Dokážem si uvedomiť aj to že je potrebné sa nevracať do minulosti a žiť viac v prítomnosti. Lebo vďaka tej prítomnosti sa dá tvoriť aj krajšia budúcnosť. V živote je veľmi dôležité aby sme si tvorili tú svoju vlastnú cestu na ktorej zažijeme viac pozitívnych než negatívnych vecí

Je pravdou aj to že často sa v niektorých situáciach musíme rozhodovať sami. Nemôžeme sa často nechať ovplyvniť inými ľuďmi a nechať si do hlavy niečo podsúvať. Potrebujeme mať na veci svoj vlastný názor ktorý nebude nejakým spôsobom ovplyvnený niekým iným. Život je zvláštny a zároveň aj veľmi pekný, lebo v jednom okamihu si uvedomíme tak veľa vecí. Uvedomíme si že to najdôležitejšie čo skutočne potrebujeme je nájsť sami k sebe. O tom je náš život musíme spoznávať sami seba a zistiť akým smerom sa budeme uberať. Nech to bude akékoľvek tak je potrebné nájsť rovnováhu a zistiť že čo nás v skutočnosti dokáže spraviť šťastnými ľuďmi. Ja som vďačný za všetkých ľudí okolo seba a aj za skúsenosti ktoré som mal. Veľa vecí som sa naučil ktoré budem do života naozaj potrebovať. Možno mi to tak nebude na začiatku vôbec pripadať, ale keď príde ten zlomový moment tak si to uvedomím. Už teraz si uvedomujem že nech sa budem vo svojom živote akoukoľvek tak až neskôr zistím že či tá cesta bola naozaj správna.