Moja cesta

V živote som začal sa vyberať cestou, pri ktorej niečo vytvorím a poviem si že to malo určitý zmysel. Nepozeral som sa na to, kto mi čo povie a aký názor mi na to dá. Prakticky všetko robím bez nejakej reklamy a bez toho aby som na niečo upozorňoval. Som prakticky v inej situácii, než za posledných pár rokov. Nikdy som nerozmýšlal nad tým, že prečo som dané rozhodnutia spravil tak, ako som ich spravil. Cesta môjho života je strašne zložitá a aj myšlienky, ktoré sú predkladané. Pohľad na veci a aj na ľudí, sa zmení po určitej dobe a to veľmi dobre viem.

Moja cesta životom nebola najľahšia, sám som musel neraz dokázať, že dokážem nejako do tej spoločnosti zapadnúť a že pre ňu môžem byť nejako prospešný. Nebolo to tak vždy, nie vždy som mal ľahké, si nájsť nejakých ľudí čo by moje myšlienky nejako pochopili a dali mi nejakú šancu. Byť iným a nezapadnúť do davu, bolo omnoho ťažšie, ako si väčšina myslela. Je umenie žiť s tým, že sú ľudia čo človeka začnú mať radi a neriešia to, či má nejakú psychickú alebo fyzickú vadu. To že vnímam inak život, to ešte neznamená že si ho nevážim. Len sa nesnažím mať veľké ego a snažím sa držať nohami pri zemi. Snažím sa pochopiť, že nie všetkým ľudom vo svojom živote sadnem.

Kroky do ktorých som bol postavený, boli nesmierne ťažké a často krát aj stresové. Neraz som bol postavený do situácii, kedy som nevedel čo mám robiť, ako sa rozhodnúť, teda som si viacmenej nerobil istý tým, čo som v skutočnosti cítil. Ale vždy sa keď niečo dialo v živote, tak som to riešil kľudnou cestou, lebo som si vravel, že rozčuľovať sa nad vecami je zbytočné. V živote ma ovplyvnilo viac vecí, než si niekto dokáže predstaviť, či to boli prostredia v ktorých som bol, alebo ľudia s ktorými som sa bavil. Ako vždy som bol navonok iný, než som bol vo vnútri a málokoho zaujímalo len vnútro.

Aj hudba ma ovplyvnila v mojich pocitoch, keďže som bol kedysi viacej impulzívnejší. Striktne som bol proti nadávkam a išiel som si veci 90-tich rokov, ktoré by teraz väčšina mladých ľudí povedala že sú to kolotoče. Potom som si začal uvedomovať, že ani ten hip-hop nie je zlý. Hudba ma ovplyvňovala priam až celým životom, cez rozhodnutia čo som často robil a ako by mi určila cestu, ktorou sa mám v skutočnosti uberať, Teda opisovať svoje pocity a názory tak, ako ich opisuje málokto v tejto zemi. Nikdy som si nezakladal na tom, že chcem byť najlepší,

Často som bol odsudzovaný ľudmi a neraz som niektorým naivne veril. Nie vždy som dokázal odhadnúť ľudí a boli aj tí čo si dávali odomňa odstup. Neraz boli aj tie výsmechy, blbé reči a potom som v ich očiach, bol len obyčajná nula. Ale tak je prirodzené, že nie všetkým v živote dokážem sadnúť a že nie každý bude mať pre mňa maximálne pochopenie, čo som s odstupom času, čo žijem na tomto svete začínam viac chápať. Byť iným znamená, sa vo všetkom od ostatných odlíšiť. Nehrám sa na niekoho kým nechcem byť, lebo viem že sa zo životom vždy dá naložiť lepšie.

Som prežíval mnoho vecí, čo boli omnoho ťažšie. Kopec vecí som si preskákal či boli dobré alebo zlé. Nie vždy som bol kľudný, skôr som bol viacmenej taký blázonko, ktorý nevedel čo od života skutočne chce. Robil som neustále beťáriny a neriešil som v kuse nejaké maličkosti. Bavil som sa, smial som sa, ale hlavne som bol iný, nepremýšlal som v kuse nad nejakou vecou ako je tomu dnes. Teraz som viacej umiernenejší a kľudnejší, teda aj viac riešim tie maličkosti čo sú pre mňa v živote dôležité. Celý môj život je pretkaný radosťami, starosťami, rozhodnutia, o vzťahoch s priateľmi a o tom, že či dokážem fungovať v spoločnosti.

Potom nastal určitý obrat v mojom myslení, čím viac som sa dostával do toho lepšieho svetla, tak som sa cítil omnoho lepšie. Zrazu všetky tie myšlienky čo som mal, tak začali byť lepšie. Aj keď ešte sú impulzívne, ale vyjadrujú určitý postoj k tomu čo sa mi páči a čo sa mi nepáči. Potom neskôr som začal rozmýšlať, že kde by som všetky svoje pocity mohol rozpísať. Keď som vlastne bol v tých priaznivých bodoch a sa mi začalo dariť v živote, tak som uvažoval o inej alternatíve vyjadrovania. Potom neskôr som si získal rešpekt od ľudí, dokonca aj od tých ktorým som nebol vôbec blízky a to bolo pre mňa príjemné prekvapenie.

Teraz cítim po dlhom čase, že som sa konečne niekde vo svojom živote skutočne posunul. Že už nie som ten obyčajný človek čo chodí do školy, učí sa a už som vymazal zo slovníka slová “nudím sa” lebo v mojom živote si vždy nájdem niečo pri čom mi ubehne deň. To že som začal blogovať, tak mi priam psychicky pomohlo. Lebo keď sa rozpíšem, tak sa vo mne často všetky pocity upokoja a sa cítim potom taký odľahčený. To že robím všetko prakticky bez nejakej reklamy, tak to je prakticky umením, lebo väčšinou vždy stránky majú podporu nejakého sponzora a ja si to idem bez tých zbytočných vecí.

Nech bola moja cesta životom akokoľvek zložitá, tak som bol rád, že som ju zvládol. Že si môžem povedať s hrdosťou, že to malo nejaký význam. Aj keď som urobil nejaké chyby, tak ma tie chyby viacmenej posilnili a som sa stal silnejším človekom. Som štastný, že sa našlo kopec ľudí, čo ma neodsúdilo na základe prvého dojmu a ako ma začali spoznávať, zistili že som vo svojom vnútri psychicky silná osobnosť. Každá skúsenosť či dobrá alebo zlá mi niečo dala, že som si uvedomoval, ako sú pre mňa niektoré veci v živote dôležité. Lebo všetko čo som vo svojom živote urobil ma niekam posunulo a mnoho vecí čo sa stali neľutujem, lebo sa tak mali stať. Lebo čím som starší, tak čoraz viac zisťujem, ako je ľudská hodnota života pre mňa skutočne dôležitá.

 

V jednote je sila!

Je načase pristúpiť k istým veciam v našom živote. Mnoho ľudí nemá odvahu otvorene hovoriť čo cíti, mnoho ľudí sa bojí, že ich za to niekto odsúdi. Všetci sme nejaký a každý by mal každého takého aký v skutočnosti je. To že robíme chyby, tak to je prirodzené, lebo každý sa niečoho dopúšťa, treba si byť vedomý, že či to malo skutočné opodstatnenie. Je načase poukázať na to, že za všetko, čo sa deje v našom živote, si môžeme len my sami. Žiadne výhovorky typu “to som nechcel” treba si v tejto našej krajine, uvedomiť zodpovednosť za svoje skutky a činy.

Nesprávajme sa ako opice na strome a pristúpme k životu s plnou vážnosťou. Mnoho vecí čo sa dejú v našej,krajine, tak máme na ne veľký vplyv a je na nás ako sa k nej správame. Žiaľ si to uvedomujeme príliš neskoro a doslova trpíme Štokholmským syndrómom. Snažíme sa tých čo nás rozkrádajú chrániť a nemáme svoj vlastný názor. Slepo sa necháme stádom (teda nehovorím že všetci) a hráme sa na to, ako sme všetci spokojný s tým čo sa deje a popri tom by sme to nemali mať na háku. Slovensko je krásna krajina a ak človek chce naplniť isté veci, tak sa musia ľudia zjednotiť.

Treba si uvedomiť, že ako sa často správame k našej prírode, k veciam ktoré dostávame a plytváme zdrojmi za ktoré si kupujeme jedlo a všetky ostatné veci na prežitie. Je tu veľa emisií, znečistujeme si vlastnú krajinu a neraz všetok dym ktorý ide do ovzdušia, tak ide z aút, lietadiel a cigariet, ktoré niekto raz za čas, alebo každý deň, dakto vyfajčí. Človek si sám o sebe myslí, že si naozaj môže robiť čo chce, ale nie je to tak a potom často sa stáva, že nedokáže udržať svoju uzdu a robí to čo nechce. Ľudská mentalita je katastrofická a nie všetci chcú byť jednotný.

Ľudský život nie je v rovnováhe a je doslova vystavený chaosu. Málokto v dnešnej dobe žije priam doslova usporiadaným životom. Ľudia často sú negatívny a svoju negativitu si vybijajú na iných. Často namiesto toho, aby si ľudia veci povedali z očí do očí, tak sa skrývajú za monitorom a nevedia si nič priamo do očí povedať. Maskujú sa za smajlíkmi a skutočné emócie sú proste preč. Žije sa doslova umelým životom, v ktorom prevažuje nekonečný stereotyp. Každý z každým by mal vychádzať a nie robiť podrazy, po prípade niekomu podkopnúť nohy. Všetci by mali kráčať rovnakou cestou a nie každý pôjde iným smerom, ktorý smeruje k zákernosti a falošnosti.

Sme ľudia a máme svoje chyby, ale musíme si veriť a nie sa pri prvej príležitosti vzdať. Tak ako bolo kedysi Československo jednotné, tak musíme byť aj my. Princíp nášho žitia života je strašne zlý, je zlý v tom, ako si dokážeme rýchlo veci pripustiť a ako dokážeme na ne reagovať. Hľadáme chyby jeden na druhom, dokonca tam kde vôbec nie sú a nikdy ani neboli. Treba si uvedomiť, že často vnikajú dve skupiny ľudí, jedna je tá čo je otvorenejšia a druhá je tá uzavretá, ktorá je viacmenej utláčaná. Tí čo sú viac otvorenejší, tak tých treba usmerňovať a tých čo sa podceňujú treba posunúť ďalej. Sú isté životné hodnoty, ktorých sa treba držať a nenechať si neustále systémom skákať po hlave.

Život sám o sebe by mal smerovať k skutočným hodnotám. Dokiaľ ľudia nebudú mať spoločné ciele, tak ťažko dokážu niečo v živote dosiahnúť. V dnešnom živote by malo ísť o to, aby si ľudia pomáhali, stáli pri sebe a hľadali spoločné riešenia, ako zvládnúť problém. To že sa za problémom zabuchnú dvere, to nie je riešenie a nedá sa to ignorovať celý život. Jedinec sám o sebe nikdy nezmení svet, ale musí mať okolo seba ľudí, ktorý budú po jeho boku a ktorý mu pomôžu. Ľudstvo musí zmeniť seba a až potom svet, čo je dosť zásadné a dôležité. Hlavne dôležité je byť sám sebou a aj vo veciach, ktoré sa zdajú, že sú zlé, hľadať aj to dobré.

Dôležité je hľadať okolo seba tú správnu cestu a tých správnych ľudí okolo seba. Nikto by sa nemal báť prejaviť emócie, ale na hranici, ktorá bude primeraná a ktorá nebude priam až extrémna. Vždy by mali ľudia držať spolu a spoločne sa dopracovať k riešeniam, ktoré pomôžu nielen im, ale aj celej spoločnosti. Treba sa pozerať na veci pozerať tak, že boli dané a že treba ísť ďalej. Vždy je význam sa pohnúť, len záleží na nás, akú zodpovednosť si na plecia zoberieme. V jednote je sila a treba sa toho držať, keď spolu padneme, tak spolu aj vstaneme a nezastaví nás nič, ani nejaká zlá myšlienka.

Viem že to čo človek cíti, musí zo seba dať von. Nemá význam skrývať dané veci a treba o nich hovoriť. Treba vytvárať a spájať ľudí okolo seba. Treba im vštepovať myšlienky, ktoré im niečo dajú a motivujú ich ísť ďalej. Netreba to vzdávať vo svojom živote, lebo všetci sme niečím výnimočný a máme nejaké poslanie v živote. Vždy ak sa má niečo vyriešiť, tak nech sa to vyrieši rozumnými argumentami. Netreba sa báť byť kritický a priznať si nedostatky, ale nikdy sa netreba ponižovať a haniť, lebo všetci máme na tomto svete, svoje určené miesto a je iba na nás, že ako dokážeme obstáť v spoločenskom kruhu ľudí z opačnými názormi.

Po opadnutí vnútorných emócií

V poslednej dobe sa udialo strašne veľa vecí, ktoré som hodnotil kritickými očami a často som sledoval dianie okolo seba. Počúval som mnoho rozhovorov a čítal veľa informácii okolo ľudí ktorých som počúval a niektorých počúvam dodnes. V dnešnom svete je všetko založené na tom, ako sa človek prezentuje u verejnosti. Nie každému sa podarí okamžite dostať na vrchol a niekomu to trvá dosť dlho, kým sa to skutočne podarí. Človek sám o sebe je značkou, ktorá sa predáva a dosť záleží na tom, ako je to vnímané u ľudí.

Veľa ľudom je vyčítané v hudbe, že prešli z rapu do popu, sám neuznávam tento trend, ale predsa mali k tomu svoje osobné dôvody. Teraz sa tvoria veci pre širšiu masu poslucháčov a ľudia sú ako ovce, čo sa prispôsobujú svojmu stádu. Ako mi povedal jeden človek životnú pravdu, každý sa snaží každého napodobňovať. Kopírujú hlasy a myslia že je to cool a popri tom to tak nie je. Nepáči sa mi, keď niekto nazýva svoju hudbu rapom, keď je to iba komerčná grcanica. Ako rešpektujem tých ľudí čo na sebe makajú a snažia si spraviť meno. Komercia je takmer všade, kam sa pozrieme a niekedy to ide až do veľkého extrému.

Beefy sú tiež súčasťou hudby, bez ohľadu na žáner ktorý človek prezentuje. V rámci nich sa ukáže kto vie rapovať a kto je tu iba na sezónu. Tí čo robili hip-hop, tak zrazu robia teplé rapy bez nulovej hodnoty. Ako rešpektujem tých čo sú na scéne dlhšie, napríklad to čo robí Rytmus je iba čistý marketing a vychádza mu to priam dokonale. Prezentuje svoju značku a ľudia mu to žerú, ale to čo tvoril predtým, si vždy ochotne vypočuje, to nekomerčné a jeho názory na veci sú protichodné. Je veľa raperov ktorý to robia pre širšiu masu ako Vec, A.M.O, Bacil & Rakby, Kali a ďalší. U niektorých je mainstream robený vkusne a stále je tam cítiť tú lásku k hip-hopu a u niektorých je cítiť čistý kalkul. Kaliho rešpektujem aj napriek tomu, že robí hudbu pre širšie publikum, ale je to proste hudba ,ktorá človeka motivuje byť lepším než v skutočnosti je.

Mnoho hudobníkov aj napriek tomu, že majú nejakú popularitu sú strašne nedocenený a niektorý doslova nedostávajú priestor na to, aby ich hralo nejaké rádio, keďže väčšina rádii hrá samé komerčné hity, ktoré nejednému človeku lezú na mozog a potom človek neocení hudbu, ktorá má skutočnú hodnotu. Na Slovensku je iba jedno rádio, ktoré dáva priestor mladým kapelám prezentovať svoju tvorbu verejnosti a to je L-Rádio, teda to je jediné rádio, ktoré je nekomerčné a hrá aj súčasné hity a aj skladby ktoré iné rádio nezahrá. U iného rádia som niečo podobné nikdy nezaznamenal. Nie vždy môžeme hodnotiť ľudí len na základe ich hudby a posudzovať ich kroky, treba si uvedomiť že naživo sú to takí istí ľudia ako aj my. Naživo sú iný, než ich opisujú na internete.

Svet funguje len na základe istých ideologických procesov, ktoré má človek v sebe. Po dlhšom čase sa aj ináč staviam k politike a hudbe v ktorej sa opisuje politická špička. Ľudia sú asi vnútorne uspokojený s tým, čo sa deje v štáte a nechcú to nejako extra riešiť. V našom svete chýba človek, ktorý by bol vodcom a viedol by našu krajinu k tomu, aby v nej konečne nastala demokracia, ktorá tu nie je a aby sa všetko reinštalovalo tak, aby sme boli spokojný všetci. Nemožno všetkým rozkázať čo majú urobiť, lebo nie všetci sú pripravený na zmenu. Malo by sa viac hovoriť o veciach, ktoré nie sú nikde vyslovené a mali by sa nazývať pravým menom. Ani všetkých politikov nemôžme hádzať do jedného vreca, aj napriek tomu že našu krajinu rozkrádajú. Sú politici ktorý majú dobré meno u verejnosti a chcú pomôcť občanom. Sú zákony s ktorými dodnes nesúhlasím, ale sú zákony ktoré kvitujem a pomohli ľudom.

Naše Slovensko je krásne, nemožno povedať že je to zlá krajina, lebo ten čo by to povedal, tak nie je dobrým vlastencom. Človek by mal byť hrdým Slovákom a nepozerať sa v kuse s depresiou v očiach len na to, že čo všetko zlé sa tu stalo. Treba sa pozrieť na to, že nie všetko v našej krajine je iba zlé. Viacmenej si treba uvedomovať že je kopec ľudí, ktorý hrdo reprezentujú našu krajinu v rôznych športových a aj iných nešportových a získavajú medaily. Celkovo by som pri tom športe spomenul, že človek prehráva, tak na neho uvalená kritika a fandí sa mu iba vtedy, keď vyhráva. Takáto fanúšikovská mentalita tu proste funguje a malo by sa fandiť aj vtedy keď sa prehráva, či je to pri futbale, hokeji alebo pri ktoromkoľvek inom športe.

Ako národ si strašne veľa závidíme a sme k sebe zlý. Vidíme že má dakto iPhone, značkové oblečenie, alebo nejakú inú vymoženosť, tak to hneď chceme mať aj my. Nie všetci si vieme vypočuť názor druhého, aby sme ho neodsúdili a hľadíme len seba, teda česť niektorým výnimkám, ktorých nechcem hádzať do jedného vreca. V riešení problémov je to tiež bohužiaľ tragické, namiesto toho aby k problémom stavalo čelom, tak sa tie problémy ešte viac prehlbujú. Celkovo by si ľudia mali navzájom pomáhať a nie si podkopávať cielene nohy, ako sa to doteraz robí. Malo by byť zaužívané, že v jednote je sila a toto by malo platiť stále a nie iba vtedy keď je nejaký problém.

Žijeme v neustálych klamstvách, polopravdách a klebetách, ktoré sú nahovorené iným ľudom a oni tomu samozrejme veria. Klame sa neustále a tí čo to robia, tak mi im to doslova robí dobre. Ľudia sú strašne poverčivý na niektoré veci a veľmi rýchlo sa dajú nachytať. Všetko je ako inak, vnímané povrchne a alibisticky. Keď je nejaká nová pesnička alebo nejaký nový článok, tak ľudia dokážu rýchlo o 180 stupňov zmeniť názor a to čo predtým povedali, tak si zrazu za tým vôbec nestoja. To je chyba, že sme nestály vo svojich myšlienkách a pocitoch. Často sú veci robené bez pričíny a nikto nevie vyjadriť, že prečo sa to tak stalo, ako sa to stalo.

Po dlhšom čase som si povedal, že napíšem veci z iného pohľadu a že ako sa k nim staviam. Chcel som pripomenúť to, že nie všetko sa dá vnímať len kriticky. Niektoré veci čo sa stali, proste boli dané, ale sú veci na ktorých sa ešte stále dá stavať a niečo s nimi urobiť. To či chce človek niečo zmeniť, je len na našich pleciach. Človek ak chce niečo meniť, tak by mal najprv zmeniť seba a až potom svet okolo neho. Ak chce človek niečo podporovať, tak si to musí kúpiť a tie peniaze pôjdu do správnych rúk. Určite môžem zhodnotiť, že všetko čo sa v živote udialo, malo nejaký svoj hlboký význam. Proste každé rozhodnutie, je iba na nás, ako ho spravíme.

Kritika

Človek je často postavený pred ľudí s tým, že majú zhodnotiť výsledok toho čo sa mu podarilo alebo nepodarilo. Veľa krát sa na človeka začne valiť kritika a začne rozmýšlať nad tým, či sa urazí, alebo si v duchu povie, že si s tej kritiky dačo zoberie. Málokto v dnešnej spoločnosti dokáže prijať kritiku takú aká v skutočnosti je a nie vždy sa zamyslí nad tým, či je primeraná alebo neprimeraná a to tu vlastne ide. Na základe tej kritiky súdia človeka a jeho kroky, na základe ktorých sa niekam posunul.

V živote je niekoľko druhov kritiky, je pozitívna, negatívna alebo zaujatá. Tá zaujatá je najhoršia, lebo človeka odpíšu bez toho aby dostal vôbec šancu niečo v živote spraviť. Pozitívna a negatívna kritika sa dá najľahšie prijať a dá sa na nej stavať. Keď človeku je povedané, že toto spravil zle a mohol by to spraviť lepšie, tak to človeka motivuje viac sa zlepšovať a posúvať sa vo svojom živote. Nie vždy v živote človek musí byť chválený, lebo potom začne byť namyslený a začne mať veľké ego.

Ako nás v živote kritizujú, tak aj my sa musíme zamyslieť nad našou kritikou. Teda musíme často krát prehodnotiť svoje názory na istých ľudí a uistiť sa, že či sú naozaj taký, ako ich naozaj opisujeme. Celkovo človek by sa nemal silou mocou hádať a v danej chvíli ústupiť. Mal by prijať, to čo je mu povedané a podľa toho sa nejako zariadiť. Tá zlá kritika človeka viac posunie, ako tá dobrá, lebo chce zo seba vydať to najlepšie a snaží sa byť lepším.

Bez kritiky sa človek proste nedokáže pohnúť ďalej a a čoraz častejšie to pociťujem. V dnešnej dobe je názor každého človeka dôležitý bez ohľadu na to aký je. Niekoho kritika môže posilniť psychicky a niekoho môže psychicky zničiť a o tomto to celé je. Celý život sa musíme učiť veci prijať také aké sú. Netreba sa v kuse pozastavovať nad tým, kto čo na nás povedal. Kebyže sa rieši každý kritický názor, čo je na človeka povedaný, tak ten človek, prestane žiť svoj život a zrazu sa len sústredí na to, že čo povedal.

Život je o našich pocitoch, názoroch a myšlienkách. Nie všetci s nimi musia absolútne súhlasiť a nájdu sa ľudia čo dokážu aj oponovať. Treba si uvedomiť, že nie sme všetci rovnaký a to nás robí doslova jedinečnými. Sme taký aký sme a ako máme právo človeka pochváliť, tak ho máme právo aj skritizovať. Ale dobre si treba zvážiť slová a zároveň sa treba pozastaviť nad tým, že aj človek čo daný názor vyslovil, má právo povedať slodobne čo si skutočne myslí.

Mám pocit, že ľudia si niekedy niektoré veci berú až príliš k srdcu. To že je niekto skritizovaný ešte neznamená, že to s ním ten človek myslí zle. Nemám taký pocit, každá kritika má svoje určité odôvodnenie a je správne interpretovaná. Treba si uvedomiť, že keď nám človek niečo povie, tak to neznamená, že nám chce ublížiť, ale že nám chce pomôcť nájsť riešenie k tomu, čo by mohlo byť lepšie. Vždy to tak je, že ako si niekto dokáže vypočuť nás, tak my si musíme vypočuť jeho. Sám si uvedomujem, čo niekedy musím zlepšovať a snažím sa na tom stavať.

Ale v dnešnej dobe je najdôležitejšie, aby sa človek vedel sám ohodnotiť. Okrem kritiky by mala fungovať aj sebakritika. Je ľahké zhodnotiť dobré vlastnosti a je ťažšie zhodnotiť tie naše zlé vlastnosti. Je ľahké hodnotiť iných a ťažké je hodnotiť seba samého a svoje vlastné chyby. Pozeráme sa na chyby iných a nedokážeme sa pozrieť na svoje chyby. Neuvedomujeme si niekedy, že svojou kritikou môžeme človeku ublížiť, lebo nie každý človek znesie na svoju osobu kritiku.

Zhrnul by som všetko tak, že kebyže nebolo tých kritických názorov, tak by sme sa vo svojom živote nedopracovali nikde. Nemali by sme žiadny cieľ a neustále by sme stáli na mieste. Nemali by sme motiváciu robiť niečo čo nás baví a čo je prakticky aj našim životom. Preto si netreba všetko pripúšťať a treba to brať tak, že nám ľudia nechcú zle. Len nám chcú povedať, že čo by sme mali zlepšiť a podľa toho by sme sa mali okamžite pripôsobiť. Každú zmenu v našom živote treba prijať a nebrať ju ako okamžitú hrozbu. Podľa toho by trebalo prispôsobiť celý náš život a najme naše myslenie. Preto si treba uvedomiť, že samotná kritika v našom živote je veľmi dôležitá a treba na to čoraz viac upozorňovať.

Mikroskop odhalil pravdu: Zbožňujete kuracie nugetky? Z tohto pohľadu vás prejde chuť!

Kuracie nugetky vyzerajú na prvý pohľad zdravo a chutne, pod mikroskopom však vyjde najavo skutočná pravda. A tá veru nikoho nepoteší!

Doktor Richard deShazo z Univerzity v Mississippi bol šokovaný z bližšieho pohľadu na zloženie typického amerického jedla.

DeShazo spolu s patológom Stevenom Buglerom rozkrojili náhodne vybrané nugetky kúpené v dvoch rôznych fastfoodoch. Namiesto kuracieho mäsa v nich objavili bohatú zmes krvi, tuku a chrupaviek.

Nugetky z prvej reštaurácie obsahovali 50 percent svalov, píše Daily Mail. Druhú polovicu “mäsa” tvorili tuk, krv, nervové tkanivo a epitel z dutín vtákov. Viac ako 50 percent kalorickej hodnoty nugetky tvoril tuk, 25 percent sacharidy a 19 percent proteíny.

Vedci trvajú na premenovaní kuracích nugetiek, pretože ich názov je zavádzajúci. “Niektoré spoločnosti používajú umelú zmes kuracích častí namiesto nízkotučného kuracieho mäsa. Zmes obalia do cestíčka, vypražia a vzniknuté “jedlo” ponúkajú ako kuracie nugetky,” hovorí doktor deShazo. “V skutočnosti je to vedľajší produkt kuracieho mäsa plný kalórií, soli, cukru a tuku. Horšie je, že má skvelú chuť a deti ho zbožňujú,” dodal lekár.

zdroj: cas.sk

 

Filmy a seriály

 

Vnímanie filmov

V poslednej dobe som pozeral strašne veľa filmov a seriálov. Ako by som mohol fakt vypísať celý ten zoznam, čo mám v hlave, ale je toho veľa. Aj keď vo voľnom čase tých filmov moc nepozerám, keďže ako človek môže vidieť, tak sa vždy tých najlepších filmov dočkáme až neskoro večer. Teda najme tie najlepšie filmy a seriály idú cez týždeň, kedy má ísť človek do školy a to sa mu dvakrát nechce. Ja keď si vyberám čo mám pozerať, tak si zistím že či ma to dokáže obsahovo zaujať a že či mi to dá niečo do hlavy.

V kolonke Obľúbené filmy mám rozpísaných veľa zásadných filmov staršej alebo súčasnej kinematografie. Ja sám mám rád filmy pri ktorých sa zamýšlam nad nejakou životnou podstatou, aj keď nerobím rozdiel medzi žánrmi, ale najbližšia mi je dráma. Doslova aj tie psychologické filmy čo idú, tak hlcem a rozmýšlam čo sa v tom deji stane. Ale tak približne si človek domyslí, že všetko sa točí okolo toho že ako sa ten človek dostane zdola hore, alebo hľadajú nejakého zločinca a snažia sa ho za každú cenu vypátrať. Je aj dej ktorý sa točí okolo toho, že si nejaké dieťa adoptujú a potom neskôr hľadajú jeho biologických rodičov.

Je veľa filmov čo by som vypichol, ale je jeden film ktorý ma emocionálne dostal snáď najviac. RTVS v poslednej dobe vysiela neskutočne kvalitné filmy, ako človek vie, že tie americké filmy čo bývajú na iných kanáloch sú dakedy na jedno kopyto. Nemecká produkcia má veľmi prekvapila, teda nepamätám si názvy všetkých filmov. Môžem povedať že v sobotu som prepol náhodne na STV 1 a tam išiel zaujímavý film Jesenné dieťa. Celý dej môžem povedať, že ma totálne tak pohltil, ako nikdy predtým. Príbeh bol o mladej mamičke ktorá porodila svojho synčeka, ktorého čakala zo svojim partnerom a potom začala mať strach že nedokáže svoje novonarodené dieťa dostatočne milovať, ale nakoniec sa to podarilo a oporou okrem jej partnera, bol aj jej otec, vlastne trpela popôrodnými depresiami a nechcela chodiť medzi ľudí, tak nakoniec to prekonala a cítila sa skutočne štastná.

Celkovo keď pozerám nejaký film, tak ďalšia vec okrem deja, ma zaujme aj tá zápletka. Poviem úprimne nebavia ma horory, aj keď sa netajím že sú chvíle, kedy si nejaký pozriem. Hororové filmy sú až moc neskoro a človek si to radšej všetko nájde na internete. Ešte aj také Scary Movie pobaví, ale to je len taká paródia na horory a s tých ozajstných hororov si robia srandu ktorá ľudí aspoň pobaví. Len mnoho hororov je viacmenej bez nejakej väčšej pointy, vždy sa to točí ohľadom toho, že sa stretne partia mladých ľudí a zrazu ich začne naháňať nejaký zabijak, ktorý ich chce zabiť a začne im napríklad odsekávať hlavy (čo určite ľudom príde miestami morbídne) a proste nie každý človek má žalúdok na pozeranie brutálnych scén. Ja tiež ako nemám žalúdok na všetko a v tej chvíli sa mi s toho príde zle.

Mám rád veľmi aj akčné filmy, ktoré sú doslova okorenené nejakou vtipnou hláškou nielen počas filmu, ale aj počas jeho konca. Vedia ma v nich zaujať určité kúsky, keď sa navzájom ostreľujú alebo sa bijú a popri tom, každý človek čo pozerá filmy, tak vie, že to len hrajú, keď po sebe strieľajú, tak zbrane obsahujú slepé náboje. Expendables bola doslova filmová lahôdka, kde si zahrali pomaly už ostrieľaní herci, čo to už majú niečo odohrané a spravili to vo veľkom štýle. Alebo ma zaujímajú aj filmy s policajného prostredia, kde majú niekoho chytiť alebo zabrániť nejakému lúpežnému prepadnutiu.

Príjemným spestrením sú aj romantické, fantazijné, rodinné a animované filmy. Ako pri tej romantike, môžu niektoré veci pôsobiť umelo, ale môžu posôbiť aj autenticky. Bavil ma v poslednej dobe film Adam, ktorý opisoval život autistu s Aspergerovým syndrómom, ktorý sa snažil viacmenej zapadnúť do spoločnosti ľudí a snažil sa niekam zaradiť. Bol uzavrretý sám do seba, bez nejakých vnútorných emócií a postupne si našiel priateľku, ktorá sa stala jeho susedkou, až napriek všetkým okolnostiam, zostali len priateľmi. S fantazijných filmov mi bol najbližší Harry Potter, od tej prvej časti, po tú poslednú. Nebudem opisovať dej, lebo mnoho fanúšikov ho pozná naspamäť. Pri rodinných filmoch ma bavia príbehy, kde je nejaký chlapec ktorý zo psíkom alebo z opicou nejaké nezabudnuteľné dobrodružstvá a hrajú napríklad hokej alebo futbal. S animovaných filmov mám najkrajšiu spomienku na Medveďa Yogi, aj keď to bolo aj animované a aj dobrodružné zároveň.

Vnímanie seriálov

Ale v poslednej dobe okrem filmov, som začal prechovávať závislosť na seriáloch. Je strašne veľa seriálov čo pozerám, bez ohľadu tiež na žáner a na to, že či ma ten seriál dokáže dostatočne zaujať. Mnoho ľudí mi kopec seriálov odporučilo, ale ja by to nestíhal pozerať všetko naraz, lebo sa to nedá, proste si na to vynahradím víkend a ten primárny seriál čo je pre mňa dôležitý pozerám hneď ako sú k nemu titulky. Mňa dej seriálu pohltí rýchlejšie, ako dej filmu, čo je u mňa fakt nezvyčajné. Ale tak človek sa to musí snažiť pochopiť hneď na začiatku, lebo keď začne pozerať dakde v strede, tak musí dobiehať všetky doterajšie časti.

Pri seriáloch nemám presne vytýčený žáner, ktorý mám rád. Tam je rôzne rozdelené či to je dramatický seriál, rodinný, hororový alebo nejaký akčný seriál. Väčšinou pri deji ide o to isté ako vo filme, ale v seriáloch je to rozdelené na určité časti. Každá časť vychádza raz za týždeň, teda prekladanie textov, je potom na druhý deň alebo keď majú prekladatelia viacej voľného času na preklad. Seriály sami o sebe majú ešte väčšiu hĺbku, lebo človeka dokážu prakticky udržať v napätí a človek rozmýšla, že čo bude nabudúce.

Hodne ma baví The Walking Dead ktorý je doslova fenoménom po celom svete. Mladý policajt sa vydáva cestou na ktorej stretáva ľudí ktorý musia doslova prežiť každý jeden deň a bojovať zo zombíkmi ktorý sa snažia ich napadnúť a s nich spraviť zombíkov. Je to seriál ktorý okrem hororu, drámy a dobrodružnosti prináša aj pocit zamyslenia sa nad tým silným dejom a nad tým, že ho dostane aj do kolien, čo mňa neraz dostane. To že som seriálový maniak, som priznal skoro každému. Ale tak nie je to tak stále, lebo mám často na to menej času, ako sa môže zdať.

V ďalšej kolonke mám zoznam seriálov ktoré sú u mňa obľúbené a sú obľúbené aj u tých ďalších ľudí. Možno som zvláštny v tom, že pozerám úplne iné seriály, než všetci ľudia ktorých poznám. Situačné komédie má málokedy oslovila, ale je jedna s policajného prostredia, ktorá je momentálne aktuálna, je to novinka Brooklyn Nine-Nine kde riešia rôzne zločiny a je to podané, tak príjemným a nevtieravým spôsobom. Určite si zaslúži rešpekt aj špionážny seriál Covert Affairs kde agentka Annie pracuje v utajení a snaží sa vypátrať rôznych zločincov, môžem tento seriál naozaj doporučiť. Hodne sa zasmejem neraz aj na Futurame, kde Bender opäť zadelí svoje kráľovské hlášky, ktoré si opakuje nejeden človek a s nadhľadom, si seriál robí srandu s tých vecí ktoré sú momentálne súčasným trendom.

Mnoho seriálov som neraz aj prestal sledovať, najme kvôli tomu že ma neoslovili dejom. Najviac ma zamrzelo, keď niektoré seriály zrušili a nebola za tým len sledovanosť divákov. Ale pravdepodobne to tak musí byť, že ako niektoré seriály začnú, tak aj rýchlo skončia. Smutno mi bolo za seriálom Touch, ktorý bol strašne silný každou časťou. Príbeh kde bol malý Jake, ktorý mal špeciálne schopnosti, ma veľmi zaujal. Nerozprával, ale značil si všetky čísla čo videl a vznikol s toho nejaký obrazec. Aj príbeh o dvoch dvojčatách v The Lying Game, bol neskutočne silný, len doteraz mám v hlave, záver ktorý sa poriadne neuzavrel a dej prakticky ostal otvorený, teda sa divák nedozvie, ako to všetko skončilo.

Záver

Tento článok som písal, ako svoj pohľad, ako vnímam celkovo filmy a seriály. Viem že sa dalo v ňom spomenúť aj viac, ale tak som sa to snažil opísať čo najlepšie. Mnoho vecí čo mám rád si každý môže nájsť v kolonkách Obľúbené filmy a Obľúbené seriály. Málokedy človek píše ako vníma seriály a filmy s toho komplexného hľadiska. Verím že si kopec ľudí, príde pri názvoch filmov a seriálov, na svoje. Každý má niečo čo má obľúbené a čo ho osloví, každému sa páči niečo iné, či to je kvôli zábave, alebo kvôli deju, čo človeka dostane za srdce. Každý má toho svojho favorita na skvelý film, alebo na skvelý seriál. Nie každému všetko môže sedieť, ale tak treba dať tomu aspoň šancu.

Ľudská šikana

Začnem s tým, že opíšem reálne, čo sa skutočnosti okolo nás deje. V dnešnom svete funguje to, že je veľa ľudí utláčaných a uzavretých do seba. Ale o tomto som nechcel písať, skôr chcem spomenúť, že nielen v tomto štáte, ale aj po celom svete vládne šikana. Myslím si že tá šikana, je všade nielen iba na školách, ale aj na miestach mimo školy. Len treba v skutočnosti rozlíšiť čo je šikanovanie a čo nie, ale v dnešnej dobe, to vie málokto rozlíšiť a málokto si dá na to pozor. Ľudia ktorým robia zle, sú väčšinou tí čo sú slabší a na tých silných si vôbec nedovolia.

Na školách sa s tou šikanou človek stretáva viac, lebo je v kontakte s tými ľudmi a nemožno vedieť, že či sú tí ľudia dobrý alebo zlý. To sa nedá proste odhadnúť, lebo nevieme kto je v skutočnosti ten agresor, ktorý nám bude úmyselne robiť zle a všetko mu prejde. Strašne dlho sa rieši, že kto je skutočný páchateľ a niekedy aj jednotliví jedinci čo sú viac utláčaný v škole, tak sa boja tomu učiteľovi povedať, že prečo sú obeťou šikany a snažia sa chrániť toho človeka, čo ma toho za ušami až až, lebo nechce aby ho fyzicky napadol.

Pri šikanovaní je často obmedzovaná sloboda rozhodovania a ľudská dôstojnosť človeka, teda tej obete. Prostriedkom šikanovania je často krát násilie, ohováranie, urážky a posmievanie sa tomu druhému. Menej nápadné sú ignorácia, ohováranie alebo preťažovanie prácou. Šikana spadá do takých štyroch bodov a jeden s tých štyroch pozná každý z nás. Bullying je najčastejší pojem kde sa žiaci šikanujú navzájom a najčastejšie tam hrozí hrozba bitky, ohovárania, nadávky, vyobcovanie z kolektívu, posmechy a mnoho ďalšieho. Prvé náznaky šikany boli zaznamenané na materských školách.

Väčšina ľudí sa o šikane prakticky dozvedá z médií a často sú opisované tie najbrutálnejšie prípady. Jeden výskum v Českej Republike ukázal že na druhom stupni základných škôl je šikanovaných 41 percent žiakov. Šikanovanie sa neskôr začalo šíriť aj na stredných školách a vysokých školách. Niekedy sú často učitelia bezradný a nevedia ako majú zakročiť, že k príslušným školám volajú políciu, aby sa to vyšetrilo. Som raz bol na jednej prednáške ktorá opisovala presne ten proces šikany a jej prejavovanie, bola tam policajtka, ktorá spomenula viacero prípadov šikany.

Často krát tomu človeku čo je ublížené, tak tým hodne utrpí aj psychicky, lebo zrazu prestane mať motiváciu chodiť do školy, začne sa doslova báť ľudí a strániť sa od nich, proste sa uzavrie do seba a má doslova strach, nielen o seba, ale najme o svoj život. Ale je šikana aj medzi dospelými na pracovisku, čo označujú termíny ako mobbying, bossing a sexuálne harašenie. Nechcem podrobne opisovať predlho čo znamenajú, ale v krátkosti poviem, že ten nadriadený často šikanuje toho čo je pod ním a dáva mu nezmyselné úlohy ktoré sú nad jeho sily.

Väčšina ľudí sa o šikane bojí hovoriť, lebo je to pre nich veľká hrozba. Boja sa toho, že ich niekto za to odsúdi a popri tom, si treba uvedomiť, že to treba riešiť a toho agresora nejako adekvátne potrestať. Šikana prerastá aj do takej úrovne, že človek má často samovražedné sklony. Prerastá do takej agresie, kedy je ublížené nielen tým obetiami ale aj tým agresorov a skupinkám čo fungujú ako celok. Často človek čo to prežije, tak ho to psychicky a fyzicky zničí. Proste je s toho trauma na celý život a dlhodobo trvá kým sa človek s toho dostane. Často v rámci šikany dochádza ku škode na majetku a pri brutálnych formách ohrozuje život človeka.

Obete sa v tej chvíli proste nevedia obhájiť a ani slodobne rozhodovať. Obeťou šikany sú väčšinou ľudia čo sú tichý, plachý a samotársky. Cieľom agresorov je ich psychicky a fyzicky ponížiť a zároveň im spôsobia psychické a fyzické utrpenie. Tí čo sú samotársky, tak sa nechcú miešať do nejakých konfliktov a stávajú sa automaticky obeťami, lebo si ich vytipujú. Niektorí agresori sú priam sadisti a doslova sa tešia s toho keď vidia niekoho trpieť.

S právneho hľadiska, páchateľ čo chce byť stíhaný musí mať 15 rokov. Boli by s toho aj také dôsledky, že by toho človeka čo ubližoval poslali do ústavu alebo do nejakého výchovno-nápravného zariadenia (polepšovňa) kde by sekal viacmenej dobrotu. Ale to niekedy aj na tých rodičoch záleží ako to dieťa vychovajú, ak niečo zanedbajú, tak budú mať za to tiež nejaký postih. Pri škodách na človeku a na veciach školského zariadenia, sa s toho automaticky stáva trestný čin.

Mnoho vecí som ešte nespomenul, ale na to aká je to citlivá téma, tak sa nedá do podrobnosti spomenúť všetko. Malo by sa o šikane viac hovoriť a malo by sa jej prechádzať, viem ľahko sa to hovorí, ale ťažšie sa to spraví. Dôležité je vedieť o nej hovoriť a nebáť sa, teda človek by mal nabrať odvahy a hovoriť o tom verejne medzi ľudmi. Samozrejme treba mať znalosť aj o jej príznakoch a negatívnych vplyvov na spoločnosť. Treba zavádzať preventívne opatrenia a vedieť v kolektíve ľudí rozpoznať príčiny šikany. Keď sa vyskytne nejaké opatrenie je veľmi dôležité vedieť ako postupovať.

V závažných prípadoch si treba zavolať nejakého odborníka alebo psychológa, ktorý vie ako dané problémy riešiť, aby vyšetrovanie prebiehalo účelne a viedlo k požadovanémi cieľu – ozdraveniu kolektívu. K tomuto je však potrebné si dôkladne uplatňovať demokratické spôsoby k výchove, prejavy agresivity sa nesnažiť zamlčať, bagatelizovať a tým nepriamo chrániť tých, ktorý sa agresívneho chovania dopúštajú. Ale tá najdôležitejšia vec v živote je nebáť sa hovoriť o tom z ľudmi a neuzatvárať sa do seba. Ďalšia dôležitá vec je držať sa vždy v kolektíve, lebo keď sú ľudia v kolektíve teda tí slabší, tak sú aspoň pod ochranou tých čo pri nich stoja. Lebo jedine ako sa dá poraziť šikana, je taký že ľudia budú zjednotený a začnú vykonávať konkrétne kroky. O tomto to vlastne je, že v jednote je sila.

Voľby

Myslím si, že to o čom budem teraz písať, bude dosť zásadné pre všetkých. S ľudskými právami to súvisí len okrajovo, ale miestami to nadväzuje. V dnešnom svete okrem toho že máme práva a povinnosti, ktoré vyplývajú s určitých pravidiel tohto štátu, tak máme aj možnosť voľby. V konečnom dôsledku to znamená, že všetko čo sa deje okolo nás, môžeme nejakým spôsobom ovplyvniť. Len záleží často krát na nás, že či vôbec pristúpime k nejakým opatreniam. Vo všeobecnosti v daných situáciách, volíme veci čo sú pre nás menšie zlo.

Na Slovensku vládne kapitalistický režim a ľudia čoraz viac sú zatláčaný do rohu. Keď sme volili niekoho do parlamentu, tak sme ho volili s tým vedomím a svedomím, že niečo pre našu krajinu skutočne spraví. Ale najväčší problém je v tom, že ako ľud, si to uvedomujeme strašne neskoro. Všetko je podriadené tým, že sa spraví masívna kampaň (plagáty, billboardy a letáky) a často sa to šíri na verejnosti medzi ľudmi. Ľudia si myslia, že keď nepôjdu na voľby, že to bude dobré, ale tu by som upozornil na jednu zásadnú chybu. Aj ten kto nebol vo volebnej miestnosti, tak sa mu automaticky zaráta hlas.

Všetko zo všetkým súvisí a aj v živote máme možnosť voľby. Teda máme určité možnosti ako zvládnúť dané životné situácie, či to dopadne dobre alebo zle je iba na nás. Niekedy sa človek dostane do situácie, kedy dané veci robí doslova radikálne a za pochodu bez nejakej šance si to všetko rozmyslieť. Ale niekedy ani tí ľudia mu nedajú šancu, aby niečo dokázal zmeniť. V živote sa človeku nedostáva toľko pozornosti, koľko by sa malo, ale všetko záleží od určitých momentov.

Často naša voľba teda nemyslím tú politická, súvisí z veľmi jednoduchými vecami. Ale aj tie sa postupom času stávajú ťažšie a čím viac sa to začne kopiť, tak to potom človek nezvláda. Neustále volíme určité možnosti k tomu aby sme sa mali lepšie a popri tom skutočná je taká, že nie vždy je všetko podľa našich predstáv. Niekedy výsledok často postráda kvalitu a občas to človeka poriadne zamrzí, až to miestami bolí a človek všetky svoje omyly čo zvolil má v hlave.

Musíme prijať aj voľbu iného človeka a zmieriť sa s ňou. Nie je to ľahké, ale ináč sa to proste nedá a nebude dať. Musíme prijať to čo zvolil niekto a podľa toho sa prispôsobovať. Neustále sa prispôsobujeme určitej spoločnosti a daným pravidlám. Ale tie pravidlá čo sú pevne stanované, tie dodržuje málokto. A ak človek niečo urobí, nech si je toho aspoň vedomý a vie o to. Celý život sa nám v živote prikladá len jedna myšlienka: Neznalosť zákona neospravedlňuje!  Všetko čo zvolíme a urobíme, tak súvisí aj zo zákonmi našej krajiny.

To čo v živote urobíme, tak zostane v našich hlavách navždy a budú s toho následky. Buď žijeme normálne, skončíme na ulici alebo sme v base. Je na nás aký si zvolíme život a že či na našej ceste za životom budeme mať prekážky, teda tie prekážky máme či sme na ceste dobre alebo zla, je to prakticky jedno. Veci sa dajú ľahko zmeniť, ale to čo sa v našom živote udeje sa už nebude dať nikdy odčiniť a ľudia si nás podľa toho zapamätajú a vykreslia nás nie veľmi lichotivo.

Byť utláčaný a prežiť je v skutočnosti tá najťažšia úloha. S človeka sa stane veľmi rýchlo outsider, bez ohľadu na to, čo vo svojom živote urobí. Nie vždy je pochopený, za veci čo vo svojom živote urobil. Nech človek čokoľvek urobí, tak je mu to okamžite vytknuté bez ohľadu na to, aký bol v tom úmysel. Aj to čo vo svojom živote zvolil, tak to nie je dostatočné ocenené a okamžite je zadupaný do zeme. Celý život niečo človek volí, či je to v politike, v živote alebo volí že ktorých kamarátov chce mať pri sebe.

Je načase prijať, že všetko sa deje pre určitú príčinu. Že človek môže svojim rozhodnutím ovplyvniť veľa ľudí a môže ich dostať na svoju stranu. Vždy si treba voliť tú menšiu hrozbu “teda to menšie zlo” ale každý má svoju hlavu a nikomu sa do nej nedá vidieť. Ľudia by mali konať okamžite a nie čakať na to, kedy im to dakto prikáže. Ak chce niekto niečo zmeniť, nech ide do ulíc a nech sa bije za pravdu. Toto je proste cesta, teda ukázať tým vyšším orgánom v tomto štáte, že prečo majú odísť z vlády. Treba zvoliť určité veci ktoré pomôžu všetkým nielen podnikateľov a tým ostatným zbohatlíkom. Na každého by mal platiť rovnaký meter a ľudia ktorým nie je ľahostajný tento štát, tak nech s tým niečo konečne urobia a nesedia na zadkoch.

Rozhovor z ľudmi na Ask.FM (druhá časť)

Minulá prvá séria rozhovorov, čo bola na Ask.FM mala neskutočný úspech a nečakal som, že to bude takto úspešné, ako to naozaj je. Mnoho otázok čo som predtým dostal, si strašne vážim a nebolo najľahšie na nich odpovedať. Druhá séria rozhovorov je omnoho viac otvorenejšia, keď spomínam veci, ktoré by som pri bežnej konverzácii s ľudmi vôbec nespomenul. Odpovedal som na otázky rôzneho druhu, ale najme pravdivo, nezaujato a s postojom obyčajného človeka, čo sa nebojí, veci vyjadriť. Verím že pri niektorých odpovediach sa zasmejete, zamyslíte a prekvapíte s mojich nezvyčajných odpovedí.

Aký najlepší darček si dostal(a)? 

Mňa najviac potešilo, keď mi raz kamarátka poslala balík kde bola knižka Malý princ a pohľadnica.
                                                                                                                                                

Potrebuješ peniaze, aby si bol šťastný?

Nie. Ja vôbec peniaze nepotrebujem k životu a nikdy som necítil že by som ich potreboval.

Kto je najslávnejší človek v tvojej krajine?

Určite pre mnohých Martin Harich.

Ktoré sociálne siete najviac využívaš?

Facebook a Skype tak najviac.

Pamätáš si sny?

Pamätám ale strašne málo, s toho sna si pamätám len útržky.

Pozri sa do zrkadla. Čo vidíš?

Usmiatu tvár človeka ktorý ma má rád aj napriek mojim chybám. 🙂

Nahradia roboti ľudí? 

Áno, po čase určite.

Ktorý šport je v tvojej krajine najpopulárnejší?

Jednoznačne určite hokej a futbal, celkovo v mieste kde žijem funguje jeden kvalitný fanklub a aj ten futbalový, ktorý organizuje výjazdy z jedného miesta na druhé miesto (miesto myslené ako hokejový zápas alebo futbalový zápas). Vďaka tomu je vidieť, že sú ľudia ktorým šport nie je cudzí a ktorý ho radi podporia aj na nejakých zápasoch svojou účasťou.

Ktorá pesnička ťa dnes najlepšie popisuje?

Logic ft. Lowkey & Renee Soul – I Wish. Táto skladba ma nepopisuje len dnes, ale aj v ktorýkoľvek deň a vystihuje to čo chcem v živote.

Hráš nejaké online hry?

Candy Crush Saga.

Keby si mohol/mohla dobre hovoriť tromi jazykmi, ktoré by to boli?

Angličtina, Francúzština, Španielčina.

Vieš dobre tancovať?

Trošku aj hej, ale len podľa seba, na nejaký hudobný štýl moc nie.

Môžeme zblbnúť z televízie?

Môžeme, ale to záleží od toho, že čo všetko pozerám v televízii. V primeranom množstve televízia neškodí.

Ktorý deň by si chcel(a) prežiť znova?

Určite deň, kedy som sa videl s človekom, ktorého som videl len raz v živote. Neviem ktorý to bol deň, ale som za neho vďačný.

Ktorá historická osobnosť bola najkrutejšia?

Bolo ich veľa, ale Hitler bol najväčší hajzel, ktorý chcel diktovať čo majú robiť ľudia.

Čo pre teba znamená umenie?

Veľmi málo, ale obdivujem ľudí čo robia umelecké diela.

Kto je tvoj najlepší kamarát/kamarátka?

Mám veľa kamarátov, ale ťažko je povedať, kto je najlepším kamarátom. Ale pre mňa je to kamarátka, ktorá je odomňa strašne ďaleko.

Keby si mohol/mohla zväčšiť niektorú časť tela, čo by si zväčšil(a)?

Žiadnu.

Čo si myslíš o vegetariánoch?

Že ich spôsob života, nie je správny, aj keď poznám takých ľudí.

Ktorý zvuk ťa najviac rozčuľuje?

Zvuk motorovej píly a zvuky vysávača a práčky ma upokojujú.

Aký je najvážnejší problém na svete?

Genocída, len väčšia časť ľudí si to nechce ani priznať.

Aké ovocie ješ najčastejšie?

Ja jem ovocie striedmo, ale sem tam jablko.

Akú najhoršiu nočnú moru si mal? 

Že som sa stretol z niekým, koho som vôbec nepoznal a utekal som pred ním.

Dávaš peniaze žobrákom na ulici?

Nie, lebo prakticky človek keď im dá peniaze, tak si namiesto oblečenia, kúpia čučo a prechlastajú svoj život.

Chcel by si letieť na mesiac alebo aj za našu galaxie? Kde by si sa do vesmíru chcel pozrieť?

To je ťažká otázka, ale určite by som chcel raz zistiť, že či existuje život na Marse a zistiť že či sa tam dá žiť.

Veríš na mimozemšťanov? Stretol si už nejakého ?

Verím, aj keď v našej krajine je nemožné, aby sme videli mimozemšťana.

Aké povolanie by si chcel robiť?

Určite by som chcel robiť v nejakom rádiu, alebo novinárčinu. Uvidíme čo bude v budúcnosti.

Čo robievaš keď von prší? Bojíš sa búrok?

Väčšinu času ležím, premýšlam o svojom živote a otom čo bude ďalej. Búrok sa nejako extra nebojím.

Koľko sms pošleš za deň?

Jednu pravdepodobne, málo využívam na také veci mobil.

Si na niečo alergicky?

Práveže moc nie, v dnešnej dobe je umenie, aby sa našiel človek čo nemá na nič alergiu.

Máš domáce zvieratko? Aké, ako sa volá a koľko má rokov? A ak nemáš aké by si chcel a ako by si ho volal? 

Práveže nemám žiadne domáce zvieratko, teda by som aj chcel, len je veľká zodpovednosť sa o to starať, treba mu kupovať granulky, venčiť ho a všetko ostatné ide veľmi do peňazí. Určite kebyže chcem nejaké zvieratko, tak by to bola mačička a volal by som ju Miluška.

Čo hovoríš na súčasný blázinec v parlamente?

Že je v ňom veľký bordel a že by mal niekto teda my obyčajní ľudia ukázať, čo si o nich skutočne myslíme. Teda ľudia by mali viac chodiť protesty, mali by spisovať petície a hlavne musia chodiť do ulíc, teda nestačí len chodiť do parmalentu a vyháňať odtiaľ politikov s transparentami, treba vyháňať z miest ľudí čo majú prsty v tom, že v našom štáte, je genocída, hlad, chudoba a podobný hnus. Ako Slovensko je malá krajina a pekná, ale treba riešiť konkrétne činy a nielen o tom hovoriť. Páčia sa mi myšlienky čo prezentujú ľudia ako Vaský, Mezenská a talentovaný raper Ekcelent. O Vaským sa väčšina vyjadruje že je blázon, ale hovorí o konkrétnej problematike a snaží sa tu nastoliť nejakú myšlienku, aj keď neuznávam to, že by sa malo niečo robiť násilím http://www.youtube.com/user/pimpulko V našom štáte je všetko skorumpované, či to je súdnictvo, polícia alebo naši politici, Za 23 rokov nám boli stále sľubované istoty a teraz s tých istôt nemá človek nič, väčšina ľudí je rada, že má s čoho zaplatiť nájom za byt, že si môže na seba kúpiť oblečenie a že majú čo jesť. U nás nie sú vždy dobré podmienky na to, aby si človek našiel robotu, tak nemožno sa čudovať, že ľudia chodia do zahrančia, kde zarobia v podstate viac než na Slovensku. To s tým SPP je obrovský škandál čo nemá konca kraja a nakoniec bude plyn ešte drahší než bol. Zvyšujú sa dane, drahé sú potraviny, všetko sa zdražuje a potom každý musí uťahovať opasok. Politici žijú z našich peňazí čo im dávame prakticky z daní. Stále počúvame výhovorky, že na tamto nie sú peniaze a na hento nie sú peniaze. Politici rozkrádajú našu krajinu a kupujú si jachty, drahé autá a domy. Vyhovárajú sa že v štátnej kase nie sú žiadne peniaze. Do školstva, zdravotníctva, športu a do iných odvetví, by sa správne rozdeľovať peniaze. Hlavne ľudia ak chcú, aby bol odvolaný Fico a ďalší ľudia okolo neho, tak by nemali sedieť a rečniť čo by urobili, ale by mali reálne ísť do ulíc! Nemalo by ich byť 40, malo by ich byť aspoň cez 1 000.

Čo by mala mať tvoja vysnívaná láska? A aké vlastnosti by naopak určite nemala mať? Vymenuj 3 pozitívne a 3 negatívne napríklad.

Čo by mala mať moja vysnívaná láska, tak zhrniem v niekoľkých bodov.
Pozitívne: Vernosť, úprimnosť, empatickosť.
Negatívne: Závisť, klamstvo, výbušnosť.

Koľko kníh si za svoj život prečítal? 

Nie je ich veľa, ale určite najviac Secret, Sila, Malý princ. Knihy od Rhondy Byrne mám najradšej, že by som iné knihy moc nečítal.

Ktorou známou, alebo aj neznámou osobnosťou by si sa chcel stať, ak by si sa mohol do nej prevteliť?

Hehe tak určite rozhodne Adelou Banášovou. Je cieľavedomá, vie čo naozaj chce a dokáže si plniť svoje sny.

Prečo ľudia fajčia?

Lebo sa tým zbavujú nervozity.

Akú farbu zubnej kefky máš?

Zelenú.

Koľko peňazí skutočne potrebuješ?

Záleží od toho, že k čomu ich budem skutočne potrebovať.

Kde si sa narodil? 

Liptovský Mikuláš. 🙂 :-*

Čo o tebe vie len málo ľudí?

To že môj život, je zahalený samým tajomstvom.

Keby si mal veľa peňazí, čo by si s nimi urobil(a)? 

Rozdelil by som každému určitú čiastku.

Akú zeleninu máš rád(a)?

Uhorku.

Myslíš si, že je možné kúpiť lásku za peniaze?

Nedá sa to.

Prečo si niektorí ľudia užívajú život a iní nie?

Lebo človek čo si užíva život, je viac štastný, ako ten čo si neužíva život a sedí sám za štyrmi stenami.

Koho by si rád stretol/? 

Jednu super kamarátku, na ktorú som si strašne navykol.

Čo teraz práve chceš?

Chcem dievča, ktoré ma bude skutočne milovať.

Keby o tebe niekto napísal životopis, aký by mal mať názov?

Život obyčajného chalana.

Ako často chodíš do kina?

Málokedy. Rád by som chodil viac.

Čo najviac neznášaš?

Toto je dobrá otázka. Neznášam keď ma niekto odstráni zo svojho života a nepovie dôvod že prečo, za ďalšie neznášam výhovorky typu že nemá čas a popri tom na iných ľudí má viacej času než na mňa, ďalší bod nepáči sa mi keď človeku diktuje, že čo má robiť, moralizuje a popri tom neponúka človeku, žiadne riešenie v živote. Je veľa vecí, čo človek neznáša, ale je to ťažké písať.

Ako by si opísal svoju krajinu tromi slovami? 

Krajina plná chýb.

Aké exotické miesto by si rád navštívil?

Rio De Janeiro.

Slovenský dátum vydania PS4 potvrdený!

Sony práve oficiálne ohlásilo Slovenský a Český dátum vydania Playstation 4 konzoly. Konzola u nás vyjde 13. decembra za 399 eur v štandardnej edícii. Rôzne bundle s jednou pridanou hrou budú za 439 eur. U nás bude dostupné bundle s hrou Killzone Shadow Fall.

Na progamingshop si môžete konzolu predobjednať za 394.99 eur (v balení je jeden gamepad), z doplnkov je PS4 kamera za 54.99 eur a ďalší ovládač dostanete za 54.99 eur.

Zo samotných hier zvážte Killzone: Shadofall, Watch Dogs, Assassins Creed 4, Battlefield 4, alebo zábavne ladený Knack, prípadne z racingov Driveclub, ale ten dostanete v orezanej free verzii aj k PS plus predplatnému, takže si ho môžete najskôr vyskúšať tam. Nezabudnite, že na PS4 bude PS Plus predplatné potrebné pre hranie online multiplayeru.

zdroj: sector.sk