Archív pre december 2014

Bilancia celého roka 2014

29. decembra 2014

Pomaličky sa tento rok už pomaly končí,

uvedomujeme si že ako ten čas rýchlo letí,

v januári som mal neraz veľa stresujúcich momentov,

ale stále som na ceste životom spoznával nových kamarátov,

občas aj ten neustále vnútorný boj v škole bol ťažký,

musel som vo svojom živote pochopiť že dokážem byť silný,

tak ako som s celého srdca miloval január,

až som veľmi s celej duše nenávidel strašne február,

mnoho ľudí riešilo iba komerčného Valentína,

ja som riešil že prečo v mojom živote nie je osudová láska,

postupne som sa tešil na to že marec bude skvelý,

tak začiatok sa stal v mojom živote najviac bolestivý,

starká ktorá bola na tomto krásnom svete,

už sa na nás len z nebíčka pozrie,

pre celú rodinu to bol smutný moment,

v jednej chvíli akoby sa miestami zrútil celý svet,

neraz sa za ňu vo svojom vnútri modlím,

niekde verím že som vo vnútri človekom silným,

v apríli opäť prišla ako vždy Veľká noc,

čo mala v sebe určitú veľkú moc,

už nemala pre mňa žiadnu výpovednú hodnotu,

pochopil som že nemá význam na niekoho liať vodu a striekať voňavku,

stále bolo v škole zážitkov kopec a veľa nových situácii,

ale boli chvíle ktoré ma skrátka nenechali chladnými,

nie všetci ľudia čo tam boli sa tvárili ako priatelia,

neraz niektorí sa pretvarovali a vysmievali sa spoza chrbta,

ako prišiel máj obdobie kedy sa všetci akože majú radi,

ľudia svoje povahy v kuse za niečo skrývali,

postupne sa blížili určité turbulencie,

to ako keď človek sedí v lietadle,

čoraz viac som sa začal tešiť na jún,

opäť som zistil že nastal v živote nejaký posun,

čoraz viac som sa tešil na prázdniny,

na moment kedy si všetci odýchneme zo školy,

ako sa blížil koniec tohto krásneho mesiaca,

uvedomil som si v čom tkvie jeho skutočná sila,

na Stoličných dňoch po troch rokoch písania som stretol moju milovanú sesternicu Maťku,

sme sa objali a obaja sme sa usmievali a potešili sme sa vzájomnou prítomnosťou,

užil som si riadne koncert skvelej kapely Zoči Voči,

predsa ten koncert mal nejaké oči,

neskôr po nich nastupovali Modré hory,

po zahratí skvelého koncertu začali podpisovať albumy,

ten pocit vidieť legendy ktoré niečo pre hudbu spravili,

vo mne sa naplnil pocit a silnej a neopakovateľnej radosti,

začal som si postupne čoraz viac užívať prázdniny,

ktoré mali v sebe veľa nekonečnej pohody,

zažil som neskôr koncert Bod Zlomu,

doslova som mal že to bol koncert len pre určitú skupinu,

aj v júli som neprestal stále blogovať,

stále som sa mal v živote čím reálne inšpirovať,

v auguste sa prakticky vo mne stále diali myšlienkové pochody,

už sa pomaličky blížil koniec a idú preč prázdniny,

v septembri sa opäť blíži škola a všetky ťažké pocity,

pomaličky sa blížil tretí ročník a príprava na skúšky,

už sa riešilo kedy musím zo školy reálne odísť,

zo všetkým som sa začal postupne zmierovať,

kolektív to bol ako vždy super,

ale postupne som rád že nájdem iný smer,

postupne prichádzajú mesiace vnútorného pokoja,

október a november boli moja skutočná spása,

konečne pri raňajkách žiaden strach a plašenie,

užívam si to krásne nerušené vstávanie,

uvedomujem si ako mám na veci čas,

pociťujem že už neprevláda vo mne toľký stres,

postupne sa vo mne niečo zmenilo,

čo ma nejakým spôsobom vnútorne posilnilo,

užívam si každý jeden moment a sekundu,

pochopil som aké je to krásne žiť život bez stresu,

viem že sa nemusím nikde ponáhľať a plašiť,

dokážem si tento život viacej užívať,

predtým som si ho neužíval,

prísť unavený domov tak som toho málo stíhal,

ako prišiel december postupne prišiel čas predvianočný,

neskôr samozrejme prišiel aj čas vianočný,

začal som pozerať všetky zaujímavé seriály,

v telke neraz išli aj zaujímavé filmy,

treba si uvedomiť že Vianoce nie sú o strese,

dajú sa v našom živote oslavovať aj pokojnejšie,

tento rok mi toho strašne veľa dal a aj vzal,

ale som vďačný za to čo mi všetko dal,

mám v živote len jedno prianie,

aby sme ako ľudia viac stáli pri sebe,

prajem vám krásneho Silvestra a šťastný nový rok,

aby ste do nového roka mali veľa zdravia a šťastný krok.

 

Reklamy

Vzdávam hold

28. decembra 2014

Chcel by som po určitej dobe niečo napísať, lebo som prišiel na kopec vecí v živote. Niekedy si myslím, že v živote bývam na všetky veci sám a že mi nikto nepomôže. Stále som veril, že moja cesta nejaký zmysel v mojom živote má a že napriek negativite sa snažím neraz cez všetko preniesť. Myslel som si, že nie som v skutočnosti silný, ale príde moment že niečo vo mne zosilnie a otrasiem sa. Uvedomujem si, že som každý deň vďačný, že môžem žiť a že môžem usmievať na tých čo mám skutočne rád. Chcel by som vzdať hold a úctu tým, čo si so mnou všetky reálne prežili a ktorí zdieľajú moje myšlienky. Moju úctu majú všetci bez ohľadu na určitú situáciu v mojom živote a týchto ľudí sa snažím nasmerovať, tak ako sa oni snažia nasmerovať. Aj keď v dobe, kedy len každý pozerá na seba, tak sú tu ľudia tí čo ma skutočne dokázali podržať a pomôcť. V dobe chaosu títo ľudia stáli pri mne, aj napriek mojim nedokonalostiam a mojim muchám čo niekedy mám. Priatelia ma poháňajú vpred byť lepším a silnejším človekom, lebo v dnešnom svete človek musí byť silný, aby dokázal v sebe niečo nájsť. Celý život som sa hľadal v spoločnosti a nevedel som či mám niekomu veriť alebo mám radšej bojovať len sám. Stále niekde vo svojom živote bojujem a bojujem aj voči rôznym názorom čo sú mi podávané. Nemám nejaké výčitky voči tým, čo to myslia dobre a tí ľudia sa snažia robiť všetko robiť pre to, aby som sa vo svojom živote cítil skutočne dobre. Nie všetci si dokázali zachovať svoju tvár a neraz aj moje názory sú založené na nejakej životnej skúsenosti, ako aj tie ľudské. V mojom živote stále začínam v určitých etapách a neustále sa menia, len niekedy sa snažím pochopiť samého seba a svoje vlastné myslenie. Nech je tento svet akýkoľvek, tak nikdy nezapredám veci za ktorými reálne stojím a vždy budem stáť, lebo prakticky pre toto skutočne žijem.

Aby nebolo všetko len o tom že kritizujem celý svet, tak by som chcel poukázať na to, že kto sú v mojom živote skutočné celebrity. Nie každý človek si to reálne uvedomuje, chcel by som poukázať na ľudí, ktorí každý deň riskujú životy a tí doslova dostávajú smiešne sumy. Požiarnici chodia takmer každý jeden deň na nejaký výjazd, neraz od menších požiarov chodia k tým väčším. Doslova sami idú do daného domu aj napriek tomu, že tam tiež môžu odpadnúť. Sú to skutoční hrdinovia, ktorí sa neboja svoj život položiť každý jeden deň. Len je smutné že koľko málo peňazí dostávajú za svoju prácu, ktorá je strašne náročná a neraz sa nájde kopec ľudí, čo si robia srandu s tohto zamestnania a niektorí doslova vyvolajú planý poplach a požiarnici tam vlastne idú zbytočne, lebo aj takýto blázniví šialenci sa nájdu čo si s toho robia srandu. Požiarnici si stále zachovávajú svoj tvár a ak je aj ich tvár v televízii, tak stále zostávajú tými skromnými ľuďmi. Nebije im sláva do hlavy a sú proste sami sebou. Požiarnici neraz pri tých najťažších momentov pomáhajú polícii a neraz horí aj nejaká budova. Každý jeden požiarnik si zaslúži dostať medailu za záchranu života a toto si treba uvedomiť. To neustále nasadenie ktoré dávajú do svojich akcii, nie všetci vidíme priamo, ale neraz sa dozvieme že neraz pomáhajú aj pri rôznych záplavách. Toto sú skutočné osobnosti, čo sa snažia každý deň robiť všetko preto, aby dokázali pomôcť človeku čo sa ocitne v ťažkej situácii a neraz pri požiari v nejakej miestnosti odpadne. Treba si uvedomiť, že proste sa vždy nájdu ľudia, čo sa snažia tento svet proste robiť lepším, len niekedy sa to strašne prehliada a toto je chyba. Títo ľudia si zaslúžia, každý deň poďakovanie za to, že neraz napriek záchrane životov riskujú aj tie svoje vlastné. Treba si reálne vážiť ich prácu, lebo nikdy nevieme kedy my budeme potrebovať ich pomoc.

Moju kritiku si najviac odnášajú policajné zložky, neraz v článkoch spomínam ich nesprávne až represívne kroky. Ale v tejto chvíli som to chcel zmeniť, lebo aj policajti sú len ľudia, bez ohľadu na ich zárobky. Vždy sa vraví, že netreba všetkých hádzať do jedného vreca a v tomto prípade to platí stále. Polícia sama o sebe chodí rôzne zásahy či sú to dopravné nehody, dávajú pokuty neprispôsobivým vodičom a neraz ľudia volajú na políciu, keď sa deje neraz nejaký zločin. Všetci neraz riešime že sú policajti takí a takí, len si treba uvedomiť že aj ich práca nie je najľahšia a nie je to iba o pokutách. Neraz sú policajti čo dokážu človeka zachrániť život, keď je na tom skutočne zle. Neraz sa stane situácia, kedy sa nájde človek čo drží v dome nejakého rukojemníka. Polícia nie je iba banda tupých ľudí, ako si to niekedy všetci myslia a skutočnosť je iná. Napríklad pri najťažšej situácii musia použiť aj vyjednávačov, aby dokázali toho človeka rozptýliť a aby policajti vošli do domu a zatkli ho. Neraz sa rieši že v rámci policajného zboru býva korupcia, ale treba si uvedomiť, že nie všetci policajti sú proste zlí. Sám som videl len policajtov, čo boli v skutočnosti milí a pokojní ľudia. Zažil som aj dosť prednášok kde polícia prednášala určitú myšlienku. V rámci zákonov chcem povedať, že by sme ich mali dodržiavať všetci bez rozdielu. Každý zákon je v ústave, takže stále platí veta neznalosť zákona neospravedlňuje. Na celom Slovensku sa dajú nájsť dobrí a aj zlí policajti, ale netreba všetkých do jedného odsudzovať to robí len človek čo nevie, aká je policajná práca zložitá a že to nie je o tom, aby len zbierali čisto len pokuty. Polícia nerieši iba dopravné nehody, ale rieši aj rôzne kriminálne prípady a aj rôzne drogové prípady, len to riešenie prípadov nie vždy skončí šťastne. Neraz sa stane že aj policajti môžu prísť o život, že im ani tá policajná vesta nemusí vždy pomôcť ako sa môže na prvý pohľad zdať. Idú do terénu a to riziko že môžu prísť o život je čoraz častejšie. Neraz aj niektorých policajtov, treba považovať za ľudí čo niečo dokázali a snažia sa vyčistiť mestá od zločinu a od zlodejov. Ale verím že budú raz aj politikov zatvárať do basy a neraz by to kopec ľudí aj reálne ocenilo, samozrejme by sa tým dokázal vyriešiť nejeden problém.

Veľké ďakujem si zaslúžia aj naši športovci, bez ohľadu na to, či pracujú kolektívne alebo samostatne. Treba si uvedomiť, že celkovo pre nich nie je vždy najľahšie reprezentovať svoju krajinu. Celkovo v letných a zimných športoch sa dá vždy nájsť dosť ľudí, ktorých sa dá reálne vyzdvihnúť. To sa nedá povedať len jedno meno, lebo si myslím, že všetci sa snažia do reprezentovania svoje životné maximum. Nie vždy sa im podarí vyhrať danú disciplínu, ale to neznamená že ich treba odsudzovať. Pri hádzanej, tenise, basketbale, hokeji, futbale, florbale, futsale, všade sa dá nájsť nejaký talent, len proste musia s tým talentom skutočne pracovať a rozvíjať ho. Neraz mám pocit, že športové zväzy namiesto toho, aby reálne pracovali zo športovcom ako takým, tak jediná vec o čo im ide je vytrieskať prachy a nie nejako pomáhať športovým talentom. Pre mňa každý športovec je určitou celebritou a proste títo ľudia si zaslúžia tú najväčšiu úctu. Ja sám sledujem športové prenosy rôzneho druhu a keď viem že je tam niekto, kto reprezentuje svoju rodnú krajinu teda Slovensko, tak tomu človeku držím palce. Neraz sa stane že sa našim futbalistom, hokejistom alebo iným športovcom niečo nepodarí, ale to ešte neznamená, že ich treba po jednej prehre okamžite odpísať. Mnoho ľudí v tomto robí veľkú chybu a takýto ľudia si nezaslúžia si hovoriť fanúšikovia, niektorí sa hrajú na športových odborníkov a o samotnom športe nevedia nič. To že niekto prehrá, tak to ešte neznamená, že ho treba zatratiť a ja vždy budem každému športovcovi držať palce. Ak sa niečo nepodarí, tak to stále treba skúšať znova, dokým sa to nepodarí a najme človek musí na sebe stále pracovať, aby mohol zdokonaliť svoje vlastné výkony. Každý kto sa hrá na športového odborníka, tak by si mal sám vyskúšať že aké je to hrať futbal, hokej alebo nejaký iný šport a pochopiť že nie je ľahké reprezentovať krajinu. Strašne ma potešil výkon futbalistov, ktorí pod vedením pána Kozáka dokázali niečo neskutočné, proste dokázal spraviť niečo čo nedokázali spraviť bývalí tréneri futbalu. Proste z našich futbalistov dokázal spraviť psychicky silných bojovníkov, čo dokážu bojovať a začali vyhrávať zápas po zápase. Ak ak niečo nevyjde, tak treba oceniť snahu športovcov, že to aspoň vo svojom živote skúsili a budú to skúšať dokým neprekonajú samých seba. Celý život je prakticky o tom, aby ľudia neustále dokázali prekonávať sami seba a toto si treba najviac uvedomiť. Preto by som rád apeloval ľudí čo robia v športovom odvetví, aby viacej pracovali z mládežou a rozvíjali v nich ten talent.

Oceňujem ľudí čo sa snažia nejako pomáhať druhým okolo seba a snažia sa iným robiť radosť. Kopec televízii majú svoje nadácie či to je Markíza, Jojka alebo mnoho iných televízii. Neraz je snaha niekomu charitatívne pomôcť prehliadaná a neraz je ľuďmi nedocenená. Vážim si, že sa niekto snaží pomôcť nielen ľudom ale aj zvieratám, lebo celkovo by si mali ľudia pomáhať a nie sa obohacovať na úkor druhých ľudí. Stáva sa neraz, že aj Liga proti rakovine ktorá má dobrú myšlienku, tak sa vždy nájde v nej niekto, kto sa obohacuje na úkor ľudí a že peniaze ktoré majú ísť ľudom, tak v skutočnosti nejdú ľudom. Neraz sa v mestách objavuje kopec podvodníkov, ktorí dokážu charitu využívať ako taký maskovací manéver a ľudí sa snažia rôznymi spôsobmi zmanipulovať. Preto na týchto ľudí si treba dávať vyslovene pozor a treba zvýšiť okamžite ostražitosť. Oceňujem aj myšlienku V siedmom nebi, ktorá sa snaží neraz pomáhať, ale má to svoje úskalia, že nie všetci ľudia dokážu tú pomoc skutočne oceniť. O tomto je, že kopec ľudí dobročinnosť nedokáže pochopiť. Pre mňa je osobnosťou každý človek čo sa snaží nejako pomáhať a človek nemusí byť ani v nejakom charitatívnom neziskovom spolku aby dokázal človeku pomôcť. Ľudom by sa malo pomáhať každý jeden deň a snažiť sa im spraviť život k lepšiemu. Neraz si vážim, keď ľudia čo sa nedokážu postarať o svoje dieťa a necítia sa na to, tak svojmu dieťaťu neublížia, ale dajú ho Hniezda záchrany, kde sa nájde človek čo si ho zoberie a vychová ako svoje vlastné. Každého človeka si vážim, čo sa snaží zlepšiť ľudom život a dať im nejaký impulz k žitiu života. Pre mňa aj tí čo sa snažia pomôcť nejako ľudom čo doslova žijú zo dňa na deň, tak Pokojní bojovníci chodia neraz do Donbasu a Donecka, aby zistili že ako sa majú ľudia čo to majú skutočne ťažké a neraz tým ľudom donesú jedlo, oblečenie a proste nejaké veci na prežitie a každá pomoc v živote sa skutočne cení. Aj vojaci si zaslúžia hold, lebo keď idú do vojen, tak doslova sa snažia eliminovať všetok odpor a celkovo nepriateľa čo ohrozuje danú krajinu. Vojaci sú neraz skutoční hrdinovia, ale ich práca je strašne ťažká, lebo doslova bojujú o život a snažia sa dávať si pozor aby nezabili nevinných ľudí a aby oni sami nezomreli, teraz tým nemyslím vojakov z USA. Tí čo bombardujú svoje vlastné krajiny ako na Ukrajine, tak tých ľudí si nikto nezaslúži volať hrdinami, lebo majú svoju krv na rukách a totálne zlyhanie prichádza pri zistení, že o život prišli nevinní ľudia čo za dané veci nemôžu a toto si treba stále uvedomovať. Plus hlavný dodatok čo chcem povedať, že v dobe vymývanie mozgov, tak nám médiá, televízie a iné bulvárne denníky nehovoria skutočnú pravdu a nejako o nej zámerne klamú. Moje uznanie má GINN na čele z Martinom Daňom ktorý sa každý deň snaží odhaľovať čo sa v našom štáte deje, ale každý čo sa snaží nejako odhaľovať pravdu, tak má moju úctu a veľký rešpekt, lebo takýchto ľudí treba vyzdvihovať čo niečo v tomto svete skutočne niečo robia. Aj lekári dennodenne zachraňujú životy a si zaslúžia byť ocenený nejakou medailou, že neraz zachránia život aj napriek tomu, že v zdravotníctve sa neraz dejú pochybenia.

Chcem vyzdvihnúť všetkých hudobníkov čo sa snažia svojou hudbou osloviť čo najviac ľudí. Nemyslím len čisto raperov ale aj ľudí mimo hip-hopu a tí si zaslúžia veľký rešpekt. V dnešnej dobe ľudia nevedia oceniť skutočnú hudbu a radšej oceňujú mainstreamové hity, bez nejakého nápadu a výpovednej hodnoty. Ja som sa nikdy neškatuľkoval do pozície že len počúvam čisto hip-hop. Srdcom počúvam rock, pop, metal, punk a kopec rôznorodej hudby, neraz chodievam na koncerty určitých ľudí. Samozrejme sa snažím daných ľudí aj podporiť, ale toto je chyba, že väčšina ľudí si radšej niečo stiahne, ako by daný produkt malo reálne podporiť. Ako samotní ľudia si musia uvedomiť, že či to čo podporujú je skutočne dobré. Lebo kopec ľudí podporí niečo s čím prakticky nie sú ani spokojný a potom cdčko dajú do poličky a potom si ho nikdy nepustia. Ja každý album čo mám, tak si hlboko cením, lebo viem že neraz aj albumy, kde sú legendy ktorých si reálne vážim zaslúžia veľkú pozornosť. Tí ľudia sa na tých albumov nadreli či po fyzickej stránke alebo po tej psychickej stránke. Len teraz hudobný priemysel chrlí bleskovou rýchlosťou albumy, čo v skutočnosti nie sú kvalitné, lebo boli veľmi rýchlo zbúchané. Robiť každý rok album je aj trošku nezmyselné, lebo sa môže stať že neraz niektoré texty znejú tak, ako keby boli zrecyklované, teda že boli napísané, ale nezmestili sa na daný album. Ja si rád vypočujem kvalitnú hudbu, ktorá má nejakú myšlienku a ktorá prinúti ľudí sa zamyslieť nad životom samotným a dá im motiváciu. Vážim si hudobné legendy na ktorých som vyrastal a vážim si aj ľudí čo sa za pár rokov stanú legendami a prepíšu svojou hudbou určitú históriu. Ale nemôžme nazývať všetkých ľudí že sú nadčasový, lebo takýto status si zaslúži len Michael Jackson, Made 2 Mate, Trosky, Názov Stavby, Drvivá Menšina, L.U.Z.A, Modré Hory, JSS a k tomuto statusu sa blíži aj Ekcelent a kopec iných hudobníkov bez ohľadu na daný žáner a prečo nadčasoví, lebo vytvorili niečo, čo sa zafixovalo do hlavy strašne veľa ľudom. Cením si aj novú mladú krv, čo sa snažia do hudby dať niečo svoje a niečo nové čo nebolo ešte nikde použité ako Zoči Voči, Borra, The Paranoid a mnoho ďalších. Zbožňujem strašne funky, jazz, blues a rnb, samozrejme mi hudba rôznych ľudí pomáha po psychickej stránke sa cítiť lepšie. Každý človek čo tvorí hudbu a snaží sa ňou dať človeku nejaký odkaz, tak ma to neskutočne poteší, lebo viem že tá hudba mi spôsobuje pocity eufórie a nesmiernej radosti.

Veľké ďakujem si zaslúžia všetci ľudia, čo ma nejako podporujú a chápu moje myšlienky. Viem že písať tieto myšlienkové pochody nie je najľahšie. Postavil som sa pred veľkú zodpovednosť, že či svojimi článkami niečo človeku dám. Necítim sa na to, aby som sa nazýval nadčasovým, lebo od toho mám skutočne strašne ďaleko. Veľmi si vážim neustálu podporu ľudí a všetkých čo nejakým spôsobom stáli pri mne. Málokto vždy ocení obsah mojich myšlienok, ale keď je človek čo vie čítať medzi riadkami, tak pochopí že moje články nepotrebujú nejakú pózu, aby dokázali niekoho zaujať. Ja ako vždy hovorím jedno, že nie všetci ľudia so mnou vyslovene súhlasiť a nikoho som k tomu ani nenútil a nebudem na to nikdy tlačiť. To čo si myslím ja, tak si to nemusia myslieť aj tí ostatní a na tomto základe to píšem. Niekto sa môže s tým stotožniť a niekto to môže odsúdiť, ale záleží len na človeku, ako si dané moje myšlienky zoberie k srdcu. Každý správny človek ešte predtým než to odsúdi, tak nech si to najprv prečíta a potom nech si utvorí nejaký konštruktívny názor. Ja sám čítam iné blogy a neraz si na dané veci utváram svoje vlastné názory. Beriem to tak, že s tými ľuďmi nesúhlasím a beriem ohľad na to, že ani tí ľudia nemusia so mnou vždy súhlasiť. Stále som veril, že moja životná cesta prinesie nejaký základný krok k tomu, aby sa ľudom zlepšil život. Moja úcta patrí tým čo veria vo mňa a veria v to, že môj odkaz čo dávam von, tak sa nad ním kopec ľudí reálne zamyslí. Verím že sa nájde kopec skvelých fanúšikov a kopec ďalších ľudí, čo sa z mojimi myšlienkami reálne stotožní a pochopí ich základnú kostru. Som rád za tých čo sú pri mne od začiatku blogu a že podporujú to čo robím, lebo viem že to aspoň nerobím zbytočne, aj keď sú pohnútky skončiť, ale nakoniec sa nájdu ľudia, čo ma dokážu skutočne nakopnúť k tomu, aby som dokázal reálne pokračovať. Proste v tomto boji viem že nejdem sám, to že mi niekto nedáva najavo, tak to ešte neznamená, že by v tom nešiel so mnou. Ale som rád že čoraz viac si vytváram ľudí, čo sú uvedomelí a čo vidia reálne za oponou celého problému. Ja nemám priateľov čo nevedia rozmýšľať, ja mám priateľov čo sami nesúhlasia s tým ako funguje celý náš systém. Mám uvedomelých ľudí čo vedia rozmýšľať, to že mi to nedávajú najavo neznamená že by nad nepremýšľali, viem že to cítia rovnako ako to cítim ja. Vážim si Evku, Elenku, Viktora, Petra, Tomáša, Edinku, Peťku, Milušku, Ivku, Maťku, svoju sesternicu Maťku a aj svoju maminu sú to tí najlepší ľudia čo stoja pri mne a čo mi dávajú silu tento životný boj skutočne zvládnuť, neraz ma upozornia na chyby, nie preto že mi chcú zle, ale preto, lebo im na mne skutočne záleží.

Ďalej by som chcel ďalším ľudom poďakovať za ich podporu, lebo viem že bez nich by to tiež nedal: Ivke, Gambovi, Natálii, Dominike, Fantomovi, Stanke, Marcelke, Monike, Ferkovi, Maťkovi, Wiwien, Nikolke, Mirke, Gabike, Petranke, Zuzke, Krpcovi, Ibrahimovi, Barborke, Zdenke, Effy, Baruš, Silvii, Lucke, Maťke, Nikol, Ivanke, Klárke, Kristínke, Vierke, Peťulke, Danke, Mii, Michalovi, Janke, Miške, Karinke, Mimi, Ukrajincovi a mnohým ďalším čo ma podporujú a stoja pri mne v dobrom a v zlom a motivujú ma ísť ďalej.

Veselé Vianoce a Štastný nový rok 2015

17. decembra 2014

Chcel by som povedať že pomaličky prežívame predvianočný čas adventu a blíži aj čas Vianoc. Na úvod by som chcel povedať, že som veľmi rád, že sa pomaličky už druhý rok stretávame všetci pri tejto stránke. Určite by som chcel samozrejme zhodnotiť celý tento rok v rámci svojej stránky a ku koncu ako ma tradične všetci poznajú, spraví bilanciu počas celého tohto roka. Tento rok proste sa znova niečo v mojej tvorbe písania niečo zmenilo, snažil som sa neustále nastavovať latku neustálej kvality a prinášať ľudom články, ktoré ľudom dajú niečo a zamyslia nad nimi. Uvedomujem si že tretí rok obhájiť svoju pozíciu na blogu bolo čoraz ťažšie a celkovo aj témy čo som mal, tak sa mi nevyberali ľahko. Témy sa samozrejme dotýkali všetkých pocitov čo v sebe mám a zároveň sa týkali aj občanov tejto republiky. Je ťažké písať o niečom čo dokáže emočne ľudí zasiahnuť a nikdy som si nemyslel, že budem práve takýmto štýlom písať. Boli chvíle, kedy ma každý riadok čo som napísal, tak ma to samo bolelo a mal som zimomriavky po celom tele a vravel som si, že či to dať von alebo radšej nechať tak. Proste každý človek vo svojom živote cíti určitú zodpovednosť a ja som cítil tú zodpovednosť voči čitateľovi a voči tomu, že či ho tým článkom dokážem reálne osloviť. Proste si vážim neraz aj reakcie, čo na stránku píšu svoje názory a neraz som vďačný za moment, keď môžem podporiť aj iných blogerov čo si skutočne zaslúžia. Proste iných blogerov nevnímam ako svojich nepriateľov, len ich štýl je odlišný od toho môjho a snažím sa do toho vžiť rovnako. Každý rok píšem tento článok a hodnotiť tento rok býva pre mňa čoraz náročnejšie, keďže sa stále dejú nejaké veci a neraz sa diali veci čo som nemohol ovplyvniť.

Rok 2014 aj keď bol pre mňa super v istých ohľadoch, tak bol aj smutným než rok 2013 a toto si zhrniem až v konečnej bilancii. Proste som sa opäť sústredil na to, že ako môžem svoje písanie obohatiť a dať mu nejakú reálnu formu. Minulý rok som nepísal žiadne básne, prakticky som dával len prebraté články zo zdrojom a články čo som sám písal. Písanie básni sa stalo určitou novinkou a som rád že to ľudia tak úžasne prijali a vážim si tú neutíchajúcu podporu. Celkovo vo svojom živote som zažil strašne veľa zmien či v rámci priateľov alebo v rámci školy. Prakticky som točil určité videá na Youtube a vyjadroval som nimi svoje postoje čo neraz cítim, len potom som s tým musel skončiť a prestal som natáčať. Celý ten dôvod bol v tom, že pri natáčaní prišiel neustály pád počítača a doslova mi to začalo liezť na nervy, prakticky som potom nemal chuť točiť. Nemyslel som si, že to poviem, ale pri blogu som vydržal strašne dlho a prebraté články som dával iba sporadicky. Ešte dnes som písal dve básne a dva články a potom som si uvedomil, že je niečo na čo som zabudol a rozhodol som sa to spísať. V písaní sa moje myšlienky posunuli na taký level že som začal písať o spoločenských veciach a riešiť celkovo medzinárodné vzťahy. Písal som tak, že som tým niečo chcel odhaliť a poukázať na to, lebo proste poukázať na problémy čo sa dejú okolo nás, tak o tom nie je ľahké hovoriť a neraz človeku sa o tom ťažko rozpráva alebo skôr nechce rozprávať. Samozrejme v písaní som sa riadil pocitmi ľudí a tým čo skutočne cítia a ja som to chcel do písania nejako premietnuť tie ich pocity a povedať im tým, že nie sú v tomto sami a ja zdieľam s nimi rovnaký názor.

Moje myslenie sa stále dostáva do určitého bodu a neraz prežívam svoje myšlienkové pochody. Mnoho článkov čo som písal, tak boli napísané za pochodu a nepísali sa ľahko. Stále som chcel opisovať to, že v živote proste sa dá na veci pozerať z oboch pohľadov pozitívneho a negatívneho. Teda som to riešil tak, že ako v živote sa neraz udejú zlé veci a samozrejme sa tie zlé veci môžu obrátiť na dobré. Začal som viac nad tým celým rozmýšľať a môžem povedať, že som si uvedomoval, že to čo píšem zasahuje hlboko do určitého súkromia a že ma to môže nejako poznačiť. Neraz som mal stavy, ktoré mi neboli príjemné a ako som si povedal, že všetko čo ma trápilo, tak som radšej dal do článku a vyventiloval som všetky pocity von. Prakticky vďaka tomu písaniu som sa začal cítiť s tej psychickej stránky lepšie a začal som hľadať inšpiráciu v mnohých veciach. Proste ma motivácia hnala nejakým spôsobom a k tomu, aby som to vo svojom živote s písaním nevzdal. Dakedy keď som chcel niečo napísať, tak som prežíval doslova blok a doslova som čakal, aby ma niečo v skutočnosti nakoplo a aby som si povedal, že to bude mať nejaký zmysel. Proste do svojho myslenia som dal aj viacej citlivosti a ľudskosti, samozreme som sa snažil pozerať na osudy a vždy poukazovať v článkoch na to, že buďme, že sme takí akí sme a hlavne že sme zdravý. Lebo prakticky keď je človek zdravý, tak sa rozhodne cítí lepšie a má viacej chuť niečo robiť. Každý človek čo sa prakticky po všetkých stránkach cíti dobre, tak prakticky zo seba dá všetko a ja som pocítil, že som do písania článkov dal úplne všetko, proste som tam vložil samého seba a svoje vlastné skúsenosti čo som si prežil vo vlastnom živote. Samozrejme som poukazoval na rôzne obdobia života, ktoré som z radosťou prekonal a postupne som začal byť silným človekom.

Na základe inštinktov som konal aj tento rok a písal som články aj pri počúvaní rôznej hudby. Tým nešlo, že ma nejaký interpret dáky názov a tak som si pomyslel že s tým názvom čo má človek v danej skladbe sa samozrejme dá omnoho viac pracovať a ja som to bral tak, že keď človek počúva hudbu, tak ho napadne toľko vecí, čo ho proste za normálnych okolností proste nenapadnú. Mnoho mladých interpretov ma motivovalo písať a určité ani v budúcom roku tomu inak tak nebude. Obhájiť svoje myšlienky ma stálo proste strašné množstvo psychických síl. Proste vcítiť sa do jednotlivých situácii čo sa dejú okolo nás a písať o nich je dosť náročné. Proste stále platí že prakticky keď je téma ktorá je emočne silná, tak vtedy dokážem článok písať aj štyri hodiny a keď to je niečo ľahšie, tak to napíšem za jednu hodinku alebo dve. Na ceste životom som zažil samozrejme veľa skvelých priateľstiev a kopec stabilných priateľstiev mám dodnes, za čo som tým ľudom skutočne vďačný. Som vďačný za skúsenosti čo som získal a samozrejme sa kopec ľudí ku mne vrátilo a obnovilo so mnou priateľstvo. Ako som veľmi rád, že mám po svojom boku ľudí čo moje články čítajú a uvedomujú si, že aké je to často za oponou a že ten živote nie je vždy najľahší a obdivujem tých čo sa s tým vedia popasovať. Všetci máme nejaké tie osudy a každý náš príbeh je iný, ale o to viac si treba vážiť ten život. Nech sa deje čokoľvek, tak aj k blogu som pristupoval k tomu, aby som rôzne názory riešil s pokojom a aby som sa kvôli tým názorom nestresoval. Proste kritika tu bude vždy a často mi tá kritika pomohla spraviť aj lepšie články. Ja som rád za každého jedného čitateľa a to si myslím, že každý človek by bol rád nielen ja a to som vážim, že som si zachoval tých stabilných čitateľov.

Som samozrejme pokračoval aj na stránke ASK.FM kde som každý deň odpovedal na rôzne otázky ľudí a niektoré otázky ma aj milo prekvapili. Dodnes som rád, že som ho založil a nikdy nebudem ľutovať, doslova to považujem ako také super spestrenie dňa a hlavne som sa snažil odpovedať na všetky otázky reagovať čo najviac autenticky a najme tak aby sa s tým ľudia stotožnili. Som sledoval a množstvo blogov a kopec autorov prinieslo kopec nových nápadov ktoré ma strašne zaujali. Samozrejme som ja robil prvý rozhovor pre túto stránku s talentovaným raperom Makym, ktorí si mohol každý prečítať v rámci a ja rozmýšľam že či v tom budem pokračovať alebo nie. Nebude to ľahké najme s toho dôvodu že moju stránku málokto pozná a človek by si ju musel prečítať od začiatku do konca, aby pochopil význam celej stránky. Som zakladal na stránke kolonky, kde dávam linky ako podporujem rôznych ľudí či s tej hernej scény alebo s tej blogovej scény. Celkovo aj mnoho blogov ma motivovalo písať aj veselejšie témy, ale najväčšia inšpirácia bola pre mňa ako minulý rok som spomínal stránka Šťastný blog a s každej stránky sa snažím čerpať niečo, čo môžem v skutočnosti niekde použiť. Proste som si chcel zachovať svoj prirodzený koncept, že to o čom píšem sú reálne situácie života a nechcem si ulietavať na rôznych srandách, ale proste napísať s každého niečo. Proste som chcel dosiahnuť aby môj blog nebol jednotvárny a aby mal nejaký jasný cieľ. Tu ani nešlo o to, aby to bolo čo koncepné, ale chcel som to postaviť na kvalite a verím že sa mi to podarilo. Lebo si udržať tento štandard nebolo ľahké a celkovo aj mnoho ľudí mi pomohlo nájsť nájsť správne témy pre písanie a toto mi skutočne pomohlo a každého kto ma podporil si strašne vážim.

Sa približujem k záveru a chcem povedať, že tento článok som opäť písal z veľkou zodpovednosťou. Chcel by som všetkým popriať Veselé Vianoce a Šťastný nový rok 2015. Prajem vám v živote len to najlepšie, aby sme si prežili tieto sviatky najkrajšie ako len viete a aby ste si povedali, že Vianoce nie sú o darčekoch, ale sú o tom ako sa celá rodina zíde pri štedrovečernom stole a ako si všetci poprajú len to dobré v živote. Každému vám prajem, aby ste boli šťastný, zdravý, veselý a aby ste nikdy neboli sami a boli len z ľuďmi ktorých najviac ľúbite alebo aby mladí ľudia boli zo svojimi polovičkami. Verím že vás cez tieto sviatky plné lásky a pokoja obídu všetky choroby a že budete si užívať tieto sviatky z radosťou. Aby sme sa znovu mohli zísť pri mojom blogu, tak ako je tomu dnes a aby som znova z radosťou mohol zhodnotiť že tento rok je nejako všetci zvládli. Na budúci rok určite budem chystať nejaké ďalšie novinky, ktoré opäť verím že ľudí zaujmú a že tie novinky ľudia ocenia. Samozrejme moje články budú nastavovať určité zrkadlo spoločnosti a ľudom čo nevidia za oponu celého systému, ktorými sme neraz obklopený. Verím že rok 2015 bude ešte silnejší na články a že sa to samozrejme bude odrážať aj na kvalite a určite sa budem snažiť všetko robiť preto, aby môj blog si obľúbilo čo najviac ľudí. Mne nikdy nešlo o čísla a na tomto som nikdy nechcel stavať blog. Tak určite sa teším na vás všetkých aj v budúcom roku a po dlhšej prestávke, ktorá momentálne bude určite chcem načerpať novú energiu a novú inšpiráciu k tomu, aby som priniesol opäť mnoho super článkov na ktoré som proste veľmi hrdý.

Štastné a Veselé Vianoce 2014 vám prajem a Štastný nový rok 2015, nech všetci prežijete z radosťou, hojnosťou a najme zdravím.

Vaša maličkosť Jozef. 🙂 Opäť by som chcel poďakovať rodine, priateľom a proste všetkým čo navštívili túto stránku a stále mi prejavujú priazeň a stoja pri mne. Ste všetci super a veľké ďakujem vám posielam, bez vás by to nemalo zmysel. 🙂 Ďakujem.

Za trest

17. decembra 2014

Máme pocit že život žijeme za trest,
len život nám dáva neskutočne ťažký test,
že či dokážeme v ňom skutočne obstáť,
alebo môžeme v ňom reálne zlyhať,
proste aj keď máme ťažké dni,
nedovoľme aby sme sa vnútorne zlomili,
bez pochybností treba ísť ďalej,
doslova si musíme prejsť tú zložitú koľaj,
musíme hľadať neustálu motiváciu,
aby sme dokázali zvládnuť danú skúšku,
celý náš život je iba naša výhra,
postupne sa stáva z nás hviezdna ikona,
niekedy v sebe emócie ovládať,
nesmieme sa všetkému skutočne podvoliť,
musíme napriek všetkému zostať sami sebou,
nesmieme všetko robiť len našou silou,
nevnímajme život ako niečo zlé,
všetko čo sa v našom živote deje je proste dané,
každý človek má v živote svoje poslanie,
nie je žiadny dôvod na predčasné opúšťanie,
stačí niekedy aj ten náš menší optimizmus,
uvedomiť že nie všetky veci môžeme nazývať hnus,
občas musíme veriť v samých seba,
povedať si že aká je naša skutočná cena,
občas musíme dozrieť ako také jablko,
stačí sa niekedy usmievať ako také slnko,
nikto by sa nemal predčasne vzdávať,
každý by mal na sebe skutočne zamakať,
všetci by mali mať v sebe skutočné hodnoty,
ľudia musia zdolať veľké sústo kritiky,
vo svojom vnútri musíme byť čistý,
ľudí ktorých máme radi tak musíme byť voči ním úprimný,
neskôr po určitom čase pochopíme že žiť je výhra,
že každá jedna možnosť je naša druhá šanca.

Chceš viac?!

17. decembra 2014

Chcel by som začať tým, že týmto článkom dosť prehovorím k ľudom. Žijeme vo svete že každý namiesto toho, aby dokázal prijať zodpovednosť za svoj život, tak stále od života a je doslova nevďačný za to čo má. Všetci sa sťažujú ako je všetko neustále zlé a že ako sa tí ľudia majú zle. Čo majú na to povedať tí čo sú nevidomí alebo čo sú zdravotne ťažko postihnutý, aj oni môžu lamentovať nad tým že sa majú zle a nerobia to, lebo skutočne sa snažia bojovať a svoj boj v živote nevzdávať. Títo ľudia sú vďační aj za obyčajnú maličkosť a ja sám som bol vedený k tomu, aby som vedel poďakovať za všetko v živote a viem neraz že nie je nič ľahké, ale snažím sa usmiať, lebo viem že toto je jediné riešenie čo vôbec mám a aj napriek tomu žijem. Nie som žiadna rozpoltená osobnosť, než tí ostatní ľudia stojaci v rade a vybuchujú pre neustále somariny. Je to strašne zlé a treba upozorniť, že niekedy netreba mať toho veľa a stačí sa tešiť aj z obyčajných maličkostí. Toto robí väčšina ľudí, radšej je zatrpknutá a uzavretá, než by sa mali tešiť s krás nášho života, nie je dokonalý, ale my sme tu na to, aby sme si ho spravili lepší. Už ma štve správanie určitých ľudí, keď povedia že nedokážu vo svojom živote bojovať a najviac sa predbiehajú a chcú byť lepší pred ostatnými. Toto je doslova nesprávne žitie a rozhodne treba zmeniť prístup života k určitým veciam čo sa neraz okolo dejú a treba ich brať také aké sú. Žijeme v nesprávnych hodnotách a doslova sa to prejavuje neustálymi hlúpymi stavmi. Tieto stavy maximálne pokiaľ sa dajú riešiť, tak človek radšej nech vychladne, lebo potom sa z neho časovaná bomba a toto nikto nechce, možno že hovorím niekedy do vetra, ale toto je až príliš pravda, aby tomu niekto reálne uveril a zamyslel reálne nad tým. Proste by sa mal v skutočnosti zamyslieť nad tým, čo v skutočnosti chce a to že či to chce v správnom pomere.

Namiesto toho aby sa človek obklopil vecami čo sú v skutočnosti dôležité, tak sa obklopuje hlúposťami. Tí čo chcú príliš až enormne viac, tak začínajú byť potom strašne protivný a od takýchto ľudí sa radšej stránim a idem od nich preč do svojho vlastného sveta. Radšej idem preč od všetkých hádok a snažím sa užiť si to čo mám a pochopiť že ktorí ľudia pri mne stoja. V dnešnom svete sa bežné veci berú ako takú samozrejmosť a nikto na nich vôbec nestavia čo považujem za chybu. Každý sa chce na niečo hrať a väčšina vecí je ľudom zbytočne vsugerovaná. Mnoho ľudí si povedia že chcú mať strašne veľa vecí a v skutočnosti ich vôbec nevyužijú, lebo neskôr zapadajú prachom a doslova zostávajú v poličkách alebo v šuplíkoch. Mnoho ľudí aj keď niečo majú, tak stále nie sú spokojný a chcú stále viac čo v skutočnosti nie je vôbec dobré. To ako keď človek chce niečo kupovať v obchode a potom keď vyjdú z obchodu, tak zistili že čo všetko im v skutočnosti chýba. V súčasnej dobe chýba jedno, ľudia sú k sebe zlí a nevedia byť vďačný za nič. Nevedia si medzi sebou vôbec pomôcť a všetok hnev ktorý majú tak smerujú na človeka, ktorý doslova za povahu človeka a jeho nálady nemôže. Mnohí ľudia by mohli byť radi, že majú priateľov ktorých ich ľúbia, koľko ľudí by si našlo vzťah, tak ako oni a nikdy sa toho citového vzťahu nedožijú a nikto ich nebude ľúbiť. Proste ma priam štve tá nevraživosť a neustály ľudský hnev v ktorom nie je ani kúsok vnútorného pokoja. Kedysi si ľudia všetko hovorili do očí všetky problémy, teraz sa všetci zašívajú v tých svojich panelákoch. Doslova mám pocit že niektorí ľudia sú asi hluchý, lebo keď im človek dačo vysvetľuje, tak ho ani nedokážu počúvať. Každý sa chce pretekať a ja v tomto nevidím nijaký ďalší zmysel a uvedomujem si že to doslova nie je smiešne. Viac tu funguje nevďačnosť ako vďačnosť a mnoho namiesto ma radšej vyhrešia za to, že som im za niečo vďačný, než by to mali oceniť. Ale v dnešnej dobe proste človeka nikdy neocenia a potom že prečo ľudia v živote nie sú šťastní, lebo si proste nedokážu vážiť si samých seba a tomto to má celé byť.

Boli časy, kedy ľudia chodili vonku alebo si písali zamilované listy, celá doba bola taká striedmejšia a nikde sa nikto neplašil. Viac si ľudia vedeli pomôcť, poradiť a vedeli sa na každej srande aj zasmiať. Teraz všetci majú zamračené tváre aj napriek tomu, že svieti slnko na oblohe. Ako viem že niekedy majú právo sa ľudia hnevať ak ide o opodstatnenú vec,  ale aj človek si ventiluje hnev na človeku, len kvôli nejakej sprostosti, tak je to potom strašne blbé a nepáči sa mi to vôbec ako to funguje. Ľudia chcú mať radšej všetko pre seba a nechcú sa z nikým deliť, radšej chcú brať ako by mali niekomu niečo dať. Niektorí ľudia zabúdajú na to, ako pomôcť človeku a keď vidia niekoho na ulici, tak toho človeka radšej obídu, než by mu pomohli. Neraz sa stane, že niekto odpadne niekde a ľudia si toho človeka vôbec nevšimnú, len utekajú rýchlo domov. Neraz funguje určitý sociálny experiment, ktorý doslova ukazuje že kto by danému človeku čo niekde odpadol alebo sa cíti nejako inak zle, zavolal sanitku alebo podal prvú pomoc. Škoda že ľudia namiesto toho, aby sa pozerali aj na iných ľudí okolo seba, tak doslova hľadia len a len na seba. Keď je problém, tak sa tvária že sa to v skutočnosti nestalo a popri tom sa to reálne stalo. Až príliš veľa ľudí je podráždených, ako chápem niektorých že nie vždy sa majú náladu rozprávať, ale to neznamená, že sa musia automaticky separovať od všetkých ľudí. Proste človek musí zo seba dať von, čo ho reálne dusí a nesmie to vôbec skrývať. Ale vždy treba si uvedomiť jedno a toto budem dávať do pozornosti veľmi veľa krát, že chudobný človek aj keď má toho málo, tak dokáže dať čo najviac a ten čo má najviac tak ten človek tomu druhému človeku nedá nič, lebo tu funguje banda lakomcov, čo radšej si veci nechávajú pre seba. Proste takto to v našom živote funguje a niekedy sa stačí potešiť sa aj s tých menších vecí, niekedy netreba mať toho viac a stačí nám žiť aj s toho mála čo máme a toto musíme vždy uvedomiť. Nech je to akokoľvek ťažké, tak sa proste nesmieme nejako opustiť a okamžite sa vzdávať, musíme zdvihnúť hlavu a naučiť zo všetkým bojovať.

Ja som rád za to, že bolo kedysi a že človeku fakt dávam to čo zaslúži. Proste nikdy som nechcel viac, len som chcel, aby všetci ľudia mali dostatok tých správnych vecí. Som vďačný že bolo detstvo, kedy neexistovali nejaké moderné techniky a že samozrejme bolo všetko veselejšie. Proste sme sa kedysi nepozastavovali nad vecami a viacej sme si užívali. Ten život bol taký zábavný, že nebol priestor na nejaké psychologické úvahy a nejaké iné hlúposti. Kedysi sme príliš neuvažovali a viac sme žili, len potom prišiel absolútny skok v živote a ten nás dodnes valcuje. Niekedy nám stačil aj bicykel a hrávali sme futbal, plus sme k tomu chodili na preliezky a boli sme šťastní a nič nám nechýbalo, proste teraz tie rozdiely boli iné. Teraz mnoho ľudí čo ide von, tak si neužíva okolie okolo seba, lebo načo slová, keď človek môže čumieť do mobilu a hneď ísť na internet. Všetci doslova ísť z dobou a s tým všetkým čo nám táto doba prináša, ale v skutočnosti nám nič dobrého neprináša. Len mám pocit, že sme sa príliš jeden od druhého odcudzili a toto nie je doslova ten najsprávnejší spôsob ako máme reálne žiť. Chceme všetkého príliš veľa a potom zisťujeme že ako dokážeme rýchlo prestreliť a toto nie je správny spôsob. Ja chápem ako sa niektorí ľudia cítia, ale viem že ľahko sa to hovorí niekomu nech je silný, keď to proste niekedy nejde. Človek na to všetko musí prísť postupne ďalej, že všetko sa nedeje iba na základe nejakej náhody alebo niečoho iného v živote. Chápem že koľko ľudí sa neraz cíti v beznádeji a nevie ako ísť ďalej. Ale myslím si, že to tak cítia všetci a treba veľa času na to, aby všetko postupne prešlo. Jediné čo chceme je aby pri nás stálo nebo a na myšlienky skutočne pochopilo. Nikdy nie je neskoro si veci uvedomiť a neraz na nich sa dá stavať celý život a treba veriť v určitú nádej. Stále treba žiť, aj keď sa nám niekedy vôbec nechce, ale proste musíme a musíme sa zdvihnúť s tej zeme na ktorej ležíme. Zem je guľatá a okolo nej neustále obiehame svoju vlastnú osu, dokým nenájdeme svoj vlastný smer. Počas celého života sa hľadáme, teda sa snažíme nás určitý životný smer a podľa sa snažíme ísť ďalej. V dnešnej dobe je strašne veľa vecí vzácnosťou a najme tie ktoré vychádzajú z nášho srdca.

Viem že všetci chceme krásny a rozprávkový život, kde bude princezná alebo princ, ale škoda že to tak nefunguje pre všetkých. Nie pre všetkých to bude dokonalé, ale aj tak sa treba snažiť nejako žiť, to že sa stratíme lásku a že sa s nami rozíde je v skutočnosti ťažké, ale to neznamená že sa musíme absolútne rozsypať a že budeme rýchlo skákať z jedného vzťahu do druhého je veľký nezmysel, keď sme sa ešte nedokázali otriasť. Musíme sa tešiť s toho že sme zdravý, lebo proste keď človek nemá zdravie, tak nemá nič. Potom človeku budú zbytočné nejaké oblečenia, peniaze alebo drahé značkové hodinky, keď proste nemá zdravie. Keď človek nie je zdravý, tak potom ťažko môže byť šťastným človekom a ťažko sa mu s tým potom žije. Chceme veľa vecí a neskôr nám to doslova hnije v skrini a nepotrebujeme ich vôbec, ako si v skutočnosti myslíme. Niekedy by stačilo tie veci darovať niekomu kto ich v skutočnosti využije a kto sa v nich bude cítiť lepšie než my. Proste treba určité slová zaviesť do praxe a jedno s tých slov je dávať a je jedno čo človeku môžeme dávať, ale snažme robiť všetko preto, aby sa ľudia ktorých stretávame, aby sa mali omnoho lepšie a vtedy budeme mať aj my dobrý pocit, že sme niekomu nejako pomohli. Niekedy stačí potešiť človeka milým úsmevom, pokojným vystupovaním a najme mu treba dať nádej. Každý človek si tú nádej zaslúži a to že je iný, tak to neznamená že treba nad ním lámať palicu. Niekedy stačí keď vieme človeka rozosmiať a vtedy nepotrebujeme vo svojom živote nič viac. Celý náš život je o určitom chcení, niečoho chceme viac a niečoho chceme menej. Všetci sme rôzny a samozrejme aj rôzne vnímame jednotlivé situácie čo zažívame vo svojom živote. Je logické keď medzi sebou nesúhlasíme zo všetkým, ale aspoň nie sme roboti a nekonáme všetci rovnako. To že niekto z niečím nesúhlasí, tak to ešte neznamená že mu to musíme automaticky vyčítať, áno stávajú s takéto prípady a verím že ich bude postupne menej. Ako ja si neraz neraz vážim, keď mi niekto reálne povie, že sa nie vždy stotožňuje, lebo v danej situácii človek cíti niečo úplne iné. Ja si vážim ľudí čo mi vedia vytknúť chyby a povedať mi ich, lebo celý život by mal byť postavený na tom, aby si ľudia úprimne vytkli že čo robia zle a že čo by mali zlepšiť.

Nemusíme sa stále plašiť a niekedy musíme aj spomaliť, aby sme si dokázali vážiť život. Aj keď prídu smutné chvíle, ale to neznamená že musíme sa okamžite vzdať, lebo ten kto to vzdá, tak sa potom ťažko bude vracať hore, keď padol dole. Po každom páde sa dá zdvihnúť zo zeme a vždy sa nám môže v našom živote podariť niečo krásne. Proste ďalšia vec ktorú som zabudol spomenúť, kedysi keď boli naše koruny, tak sme si doslova vážili každú jednu korunku a že keď sme si pokúpili všetky základné veci, tak nám zvýšili peniaze, aby sme si kúpili nejaké menšie drobnosti. Len proste dnešné peniaze sa ať strašne mocno rozkotúľajú a strašne moc utrácame za veci, ktoré v skutočnosti ani nepotrebujeme. Žijeme v dobe, kedy doslova musíme správne hospodáriť, aby sme vedeli, že či si môžeme dané veci dovoliť kúpiť. Musíme si vážiť všetko čo v živote dostaneme a je jedno čo to je a môže byť kľudne aj nejaká nová robota. Zháňa strašne ťažko a o to viac si ten človek váži, keď si dokáže sám na seba zarobiť a po prípade zabezpečiť aj toho druhého človeka. Keď má človek milióny a je zabezpečený na celý život, tak prakticky aj ten druhý človek bude zabezpečený zo strany partnera. To že je človek šťastný v láske, tak sa to dá vnímať ako bonus navyše. Proste je to pozitívne vedieť, že človek niekedy nechce viac, len to, aby ho niekto v živote mal rád a podržal ho. Chcime v živote len pár vecí a to je jednoznačne zdravie, lásku, radosť a pokoj, toto sú veci za ktoré sa nedá zaplatiť, len ich treba mať v sebe. Proste dokým si nebudeme vážiť samých seba, tak si ťažko budeme vážiť ľudí okolo seba a toto si treba uvedomovať každý jeden deň čo sme na tomto svete. Proste buďme radi že máme ruky. nohy a že môžeme rozprávať, lebo kopec ľudí toto vôbec nemá a aj napriek tomu žijú, ako najlepšie vedia. Zdravie je viac a má väčšiu hodnotu než všetky materiálne veci, ktoré sa dočasne pominú a nezostanú vždy pri nás. Ako všetky veci sú pominuteľné a to viac si treba vážiť v tejto uponáhľanej dobe. Treba veriť v svoje sny, ale nie sa nasilu všade hnať a byť všade prvým v tej širokej rade. Lepšie byť samým sebou, než sa podriaďovať nesprávnym hodnotám nášho života, ktorý reálne žijeme a vážme si každú chvíľku čo máme.

Pochopil som jedno že fakt v živote nepotrebujem viac, len to, aby ľudia medzi sebou dokázali vychádzať. Aby si dokázali za každých okolností pomôcť a hľadali určité riešenia ako riešiť problémy. Nie je nič dôležitejšie, ako si nájsť určitého priateľa, ktorý bude pri nás reálne stáť. Dôležité je aj správne posúdiť, komu veriť a od koho sa musíme držať ďalej. Nedá sa odhadnúť že kto je kto a zistíme to len vtedy, keď nám v danej chvíli ten človek podá pomocnú ruku  a ktorý nás nikdy nepodrazí. Lebo celý život máme okolo seba určitých ľudí a iba v zlomových okamihoch sa zistí že či sú tí ľudia správny. Či chceme alebo nechceme, proste musíme brať niektorých ľudí takých akí sú a nevyčítať im ich životné kroky, lebo ak to tak cítili, tak jediná vec, čo sa dá urobiť je ich morálne a psychicky podporiť. Každý si v živote zaslúži v živote pochopenie, ľudskosť a najme dôležitá je trpezlivosť a čas. Hlavne je dôležité nerobiť medzi ľuďmi rozdiely a každému človeku v našom živote by sme mali dať šancu. Keď človek urobí chybu, tak nech sa na tú chybu upozorní, len človek čo neupozorňuje na chyby, tak prakticky mu nezáleží na človeku. Vážme si všetko čo v živote máme, lebo nikdy nevieme kedy to môžeme skutočne stratiť. Tešme sa, keď príde niekto nový čo v našom srdci zanechá skutočnú stopu a postupne sa zistí, ako je nám ten človek oporou. Niekedy fakt stačí sa nad niektorými vecami zamyslieť a pochopiť, že všetko čo človek je iba byť vďačný. Hlavné je mať pokoru a nemať príliš veľké ego, lebo týmto sa prakticky nič nevyrieši, len zastaneme na mŕtvom bode a s toho bodu sa nemusíme vôbec pohnúť a nemusíme sa pretekať. Stačí si vychutnávať určité momenty v živote, lebo možno ich budeme zažívať naposledy a potom už nebudeme mať také možnosti aké máme teraz. Nepotrebujeme v živote toho čo najviac, aby sme sa mali skutočne dobre, stačí nám niekedy aj to málo, za ktoré môžeme byť vďačný a o tomto je celý náš život, že sa musíme tešiť z maličkostí čo máme. Musíme využiť každú jednu možnosť, aby sme si ten vysnívaný sen dokázali splniť, lebo toho času máme fakt málo. Dokým budeme sami sebou a nebudeme sa ničoho báť v našom živote, tak sa nám omnoho ľahšie žiť a z väčším pokojom zvládneme určité životné situácie, ktoré máme pred vlastnými očami a vyhráme nad nimi, lebo v skutočnosti sme omnoho silnejšie osobnosti než si všetci naozaj myslíme a toto nás drží pri živote, že niekde vo svojom vnútri sa cítime silný.

 

 

Tmavý svet

17. decembra 2014

Ľudstvo má na seba neustále okuliare,
doslova má pocit že je všetko banálne,
človek kráča pomaličky aby sa nepotkol,
aby sa na ceste životom nikdy nezastavil,
mnoho ľudí by najradšej videlo tento svet,
ale nemôže lebo všetko sa robí cez hmat,
najťažšie je kráčať v tejto tme,
nevieme či nás v nej dakto neprepadne,
v pozadí počuť iba zvláštne kroky,
doslova nevieme aké majú ľudia povahy,
niekedy sa zdá že všetko je iba karma,
ale v živote človeka čaká iba facka,
doslova cítiť tento silný chlad,
znášame tento zvláštny pohľad,
vybuchne to všetko ako bomba,
čakáme kedy príde tá neskutočná lavína,
nahraďme celú túto tmu svetlom,
dokážeme prejsť si týmto peklom,
veľké oči v neustálych neistotách,
doslova je tu určitý vnútorný strach,
hovoria nám že nás to všetko prevalcuje,
doslova sa tohto sveta všetci bojíme,
verme že časom príde aj tá láska,
že nájdeme v sebe aspoň kúsok pokoja.

Nenormálne

17. decembra 2014

V dnešnom svete sa stále rieši, že má byť niečo normálne a popri tom všetko ide akosi dolu vodou. Čoraz viac vidím, ako si niektorí ľudia myslia že ich ego je silnejšie než katedrála a strácajú sami seba. Celá doba je absolútna gýčová a ľudia sa opičia jeden po druhom a toto je akože normálne. Ľudia radšej akceptujú moderné trendy, ktoré znejú totálne s cesty a mnoho ľudí si myslia že sú to správne trendy. Všetci sa na niekoho hrajú, doslova ako by mali masku na hlave a nechceli odhaliť že kto sú. Je doslova nenormálne, keď sa nejakí ľudia dostanú do nejakej reality šou a za cieľom aby na seba iba upútali pozornosť. Doslova chcú aby ich niekto považoval za ikonu a namiesto toho, by si mali vstúpiť do svedomia a uvedomiť si, akú robia životnú chybu. Zisťujem že koľko alibizmu v našom svete je a čakám kedy ma to zvalcuje, doslova všade prevláda konzum a povrchnosť je na prvom mieste. Je doslova priam smiešne ako niektorí sa chcú podobať na svojich idolov teda pesudohviezdy typu Justin Bieber alebo Miley Cyrus a doslova tí ľudia idú s cesty a nevedia čo je reálna hodnota. Všetci sa tvária ako takí bohémovia, ktorý doslova zožrali polku sveta a čakajú kedy ich spasí Mesiáš. Doslova žijeme v dobe, kedy sa niektorí hrajú na inteligentov a popri tom sú to ľudia, ktorí majú svoj vlastný komplex.  Koľko vecí by sa dalo považovať za úplne primerané k povahe človeka a popri tom sú amorálne veci. Ľudia sú strašní pokrytci a závidia človeku aj to posledné čo má a proste tí ľudia chcú mať to čo má on. Všetci sa pretekajú v tom, že kto bude mať lepšie oblečenie, topánky alebo rovno keď si dakto dá na ruky fejkové hodinky. Je to úbohé, ako si niektorí vedia závidieť a je často takého sú skôr do plaču a nechápem prečo sú niektorí ľudia takí, ako by na nich spadol traktor a zrazu prestali rozmýšľať a niekto im zobral rozum. Je tu prehnitý chaos a niekedy stačí ho doslova hromadne odstrániť rad za radom. Ako viem že všetci sme iní, ale to neznamená, že si budeme ulietavať na totálnych koninách. Koľko ľudí sa na internete robia hrdinami a urážajú ich, ktorým by to do kischtu nikdy nepovedali a hneď by im sklapli ústa, ako garážové dvere. Postupne nás valcuje lavína určitých ulietavačov a ich život akoby prešiel na inú trať a toto je absolútne zlé a hlúpe. Niekto v našom živote je väčšia mucha a dakto je menšia mucha, ale budú za nami stále doliezať a dožadovať určitej pozornosti.

Celé naše medziľudské vzťahy pomaličky strácajú na celom význame a ľudia radšej majú radi zlých ľudí. Všetky hodnoty v našom živote sú príliš prekrútené, ľudia sa nevedia zasmiať a jediné čo robia celý čas, tak iba hľadajú chyby na druhých než by ich mali hľadať na sebe. Proste vidím a nie som slepý, strašne dokážu ľudia rýchlo vybuchnúť a nikoho okrem seba samých nedokážu počúvať. Doslova v našom živote funguje nenávisť a prebieha tu doslova rasová nenávisť medzi bielymi a čiernymi. Už to nie je normálne, keď sa každá hádka skončí tým, že dvaja ľudia medzi sebou zatvoria dvere a nedokážu sa medzi sebou vôbec porozprávať.  Proste ľudia na seba dokážu vyťahovať takú špinu, že proste niekedy ani nedokážem uveriť, že čo všetko v skutočnosti vôbec prežili. Riešia sa banality a nerieši sa to, ako sa má žiť náš ľudský život. Postupne sa aj s najlepších kamarátov stanú ľudia, ktorí okamžite zradia a potom prichádza bolesť. Neraz nedokážem pochopiť ako ľudia dokážu byť voči sebe tak zlí, že sa dokážu nejakému človeku siahnuť na jeho život. Proste sa mi to nepáči, že prečo v tomto sete funguje až príliš zla a ľudia ho radšej prehlbujú a toto je chyba. Doslova žijem nie vždy v dokonalom svete a v tom svete nemôžem dúfať, že nájdem aj skvelé osoby a doslova sa niektorých ľudí začínam báť a najme ich chovania. Najviac je smutné, že ľudia sa tvária ako najlepší kamaráti a potom príde jedna chvíľa, kedy človeka bodnú do chrbta a je im jedno, že ten človek trpí. Ale tak nie všetci sme rovnakí, dakto má chyby a prizná si ich a dakto je naopak falošný. Mám pocit že vidím viac tmu a svetlo je zahmlené neustálymi klamstvami a hlúposťami čo robia ľudia. Usmievam sa a popri viem, že nie všetci budú dobrí a niektorí že budú ako také pijavice, aby sa na mňa doslova prisali ako také prísavky. Hlavne že ako vedia dávať rozumy a popri tom sami nemajú žiadny rozum a celá táto hra na ľudské city je totálne premyslená a fakt dokonalá. Postupne sa prichádza na to, že celá tá loď na ktorej boli určití ľudia, tak sa potápa ako Titanic a niektorí s tej lode rýchlo povyskakovali a toto je fakt už irónia nášho osodu. Doslova žijeme v dobe paradoxoc, že niektoré veci sú nepochopiteľné a postavené na hlavu.

Ďalšia vec ktorá v našom svete je totálna závisť a to, ako niektoré veci otupia človeku charakter. Proste všetko sa robí doslova na pásovej výrobe, všetci chcú robiť toho strašne veľa a nepostavia to na kvalite. Tento príklad sa dá postaviť na našom hudobnom priemysle, ktorý zaplavuje vlna mainstreamových umelcov čo to hrajú na kvalitu a robia na kvantitu. Niektorí doslova z hudby spravili dojnú kravu s ktorej radi vytrieskajú peniaze a potom sa nimi ovievajú ako by mali vejár v ruke. Všetci chcú byť králi, páni a popri tom ich tvorba je absolútne nulová, čo je totálne zlé. Všetko sa robí umelo a žiadne posolstvo v hudbe prakticky nie je, lebo títo ľudia ju svojim spôsobom doslova bodajú nožom do chrbta. Namiesto toho, aby sa všetko robilo pomalšie a aby sa do ničoho nikto nehrnul, tak všetci chcú byť na očiach verejnosti. Ono však to je normálne, ale zbúchať album a z neho spraviť tri dobré pesničky, tak toho človeka na koncertoch môžu vlastní fanúšikovia akurát tak vypískať. Vlastne že ako všetci donedávna vykrikovali že akí oni budú stokári a teraz sa hrajú diskoraperov, ako by im dakto bleskom po hlave trafil a to doslova, potom sa čudujme svetu, že prečo vzniká veci, ktoré nemôžem už sám počúvať. Ja už musím selektovať, aby som niečo našiel niečo normálne a je to viacmenej smutné. Celkovo v hudobnom žargóne sa zamieňajú dva pojmy, teda robenie hudby pre peniaze alebo za peniaze. Toto je absolútny rozdiel, lebo čo to sa za komerčnými účelom, tak to znamená, že sa pre toho umelca rieši sponzoring a najme to, aby ho hrali v rádiu, plus keď si dakto kúpi album, tak to je ako bonus, že toho človeka podporil a podporil jeho snahu robiť omnoho lepšie veci a ten človek bude ešte viac napredovať, vlastne na tomto stojí celý marketing a to ako sa vie človek v skutočnosti predať, teda vlastne sa dá povedať, že predáva svoju vlastnú značku myslené tým svoje meno. Proste je rozdiel tvoriť nezávislo a je rozdiel pod nejakým vydavateľstvom kde ten umelec nemá žiadnu slobodu a je doslova tlačený, aby daný album vydal a to nemyslím iba v rámci rapu ale celkovo to tak funguje.

Ľudské priority doslova neviem pochopiť a radšej sa snažím od nich strániť. Nedokážem pochopiť že ako sa môžu medzi sebou hádať politici a ako jeden kritizuje toho druhého. Všetci by chceli kričať, ale pre krajinu nechcú doslova robiť nič. Tieto nekonečné žabomyšie vojny, čo sa neraz vedú, tak sa neraz vedú aj medzi ľuďmi čo nemajú nijaké politické pozadie. Namiesto toho, aby sa nejako problém reálne riešil, tak sa ešte viac začne vyostrovať. Doslova si treba uvedomiť, že politika v každom štáte rozdeľuje občanom a potom doslova vzniká nenávisť a neskutočné rasové rozdiely. Namiesto toho aby sa riešilo kto má koľko peňazí, tak by sa malo riešiť, ako všetkým ľudom pomôcť a toto si neuvedomujem nikto. Doslova je celý náš systém zle nastavený a funguje tak že nás nikto nechráni, doslova žijeme v base na slobode a máme tú čiernu guľu na nohe. Namiesto toho aby sa riešili medzinárodné vzťahy v politike, tak tí ľudia mimo Slovensku doslova našej krajiny robia iba hanbu a celej Európe sme maximálne iba tak na smiech. Nie je to normálne, aby sa zatajovali reálne informácie o tom, ako vlastne v našej krajine na to sme. Samozrejme sa nedozvieme pravdu, lebo všetko sa dlhodobo rieši tak, aby o tom verejnosť nevedela a doteraz verejnosti je strašne veľké množstvo vecí zatajených. Potom neskôr celá tá bublina praskne a neskôr sa ľudia začnú priznávať že kto bol za čias komunizmu najväčší eštebák, teda slušne povedané bol určitou figúrkou v rukách nadriadených a bol to samozrejme veľký bonzák a udavač. Nie je to normálne, že svet ovládajú korporácie, ktoré si hrabú iba pre seba a chcú len hrabať a hrabať. Nie je to normálne, aby namiesto toho, aby sa podporovali nejaké dôležité riešenia pre občanov, tak sa podporuje ľudská nenažranosť a priam sa s toho stáva veľká chamtivosť. Svet ovládajú prachy a ľudia sa kvôli prachom dokážu strašne zmeniť, ich ego je prehnane veľké a zabudli vo svojom živote mať svoju určitú súdnosť a toto je fakt zlé. Ľudia chcú mať veľa a popri tom začnú mať chaos v tom čo chcú, lebo zrazu je toho až moc veľa a je to doslova prehnané.

Doslova nie je správne, keď namiesto toho, aby sa hľadali nejaké riešenia, tak sa ľudia hádajú do krvi. Ja neviem aký to má zmysel, že ľudia si nevedia nič pozerať z očí do očí a keď sa náhodou aj stretnú, tak po sebe maximálne zazerajú. Ľudia všetkému v živote veria, ale neveria sami sebe a toto je fakt na kritickom bode. Ľudia radšej dokážu prijať klamstvo než by mali prijať pravdu, viem že to nie je ľahké, ale skúsiť to treba. Niekedy stačí si uvedomiť, že stačí hoc aj použiť milosrdnú lož, ktorá nikomu neublíži lebo tým človek neklame a ani nehovorí pravdu, prakticky je to taký zlatý stred. Toto je problém nášho ľudstva, že jeho rýchlosť ako vybuchuje, tak to ako by spustili zo seba všetku lávu rovno celého priestoru ktorý by zahubili. Všetko by sa malo riešiť v normálnej rovine a mala by fungovať určitá debata a najme riešenia. Všetci sa musíme zamyslieť nad tým, že proste sa nemôžeme rozhádať s celým svetom a vyprodukovať s toho studenú vojnu. Proste my nežijeme špagety western a nemôžeme s každého problému robiť kovbojku.  Ľudia sa dajú rozhádzať strašnými hlúposťami a doslova sú podráždený, že niekedy bojím na niekoho reagovať, lebo nechcem aby to preniesol na mňa a je lepšie vtedy toho človeka nechať tak, teda proste vychladnúť a aj my sa musíme upokojiť. Musíme o všetkom popremýšľať a zistiť že či všetko čo sa reálne deje, je v skutočnosti naozaj správne. Náš život treba založiť na reálnych hodnotách a nie na zvrátených prioritách, ktoré doslova ovplyvňujú náš život. To že budeme neustále utekať pred problémom, tak tým samozrejme nič neriešime, len ten problém bude hlbšíe a hlbší, ako taká jama do ktorej časom spadneme. Ja sám mám radšej poriadok vo veciach a neraz chcem mať jasno vo všetkom, lebo mať bordel vo veciach je taký, ako keď si niekto upratuje svoju vlastnú izbu. Všetko funguje v našom živote ako taká časovaná bomba a postupne ako časovač narazí na nulu, tak v nej všetko vybuchneme a celkovo my ľudia sme ako časované bomby, vybuchneme a potom nás to neskôr mrzí a ospravedlňujeme za naše výbuchové stavy. Plus s nimi prichádzajú aj rôzne myšlienkové pochody, že čo všetko je normálne a v skutočnosti to nie je normálne a že nie je normálne, tak je v skutočnosti normálne.

By sme mali akékoľvek predsudky a zamyslieť nad nimi aký oni majú život. Niektorí sa nikde neplašia a doslova sa snažia užívať si deň, zatiaľ čo iní chcú mať všetko na čo si len pomyslia. Treba si uvedomiť, že naše bohatstvo nie je to, koľko máme peňazí, ale že čo má človek vo svojom srdci. Niekedy fakt stačí mať zdravé hodnoty a zdravý rozum, teda si treba uvedomiť a najme odlíšiť že čo je správne a čo nesprávne. Tu hlavá barlička celého problému, že nesprávne veci považujeme za správne a nesprávne veci považujeme za správne. Kopec módnych výstrelok v skutočnosti nie je vôbec super a nepáči sa mi to neustále kopírovanie. Nie sme opice, aby sme sa neustále opičili po niečom a po niekom. Všetky by sme mali v tom čo robíme udržať si nejaký štandard, proste normu, ktorá bude fungovať aj pre budúce generácie čo budú žiť v tomto svete a ktorí ho budú tvoriť podľa seba. Proste fakt človek ak chce byť šťastný, tak by mal byť sám sebou a nemal by sa vyvyšovať nad ostatnými ľuďmi, ako sa to robí dnes a hlavne by sa mu nemal nijako posmievať. Už to že sa človek stáva obeťou posmeškov a nejakej šikany, tak je už dosť vážny čin. Nech náš život akýkoľvek, tak sa naučme rozlišovať že čo je normálne a nenormálne, lebo to že sa niekto vycapí do novín, aby upútal pozornosť verejnosti, nikdy nebude normálne a ide to doslova za tými ľudskými hodnotami čo človek v sebe má a tým sa človek prakticky degraduje zo života. Najväčší základ je udržať si svoju vlastnú morálku až dokonca a nenechať sa ovplyvniť každým trendom, ktorý nám nie je po chuti a ja som radšej verný určitej klasike, než by som sa mal hrať na niekoho kým nechcem byť a takéto nezmyselné škatuľkovanie je už fakt mimo rámec zdravého rozumu človeka. Všetci sme proste originál a nie je nejaký lacný fejk, ktorý je dovážaný niekam zo zahraničia. Sme vyrobený na Slovensku a vždy by to tak malo reálne byť, nenechajme sa nikým zapredať a nebuďme na niekom závislý.

Som rád že vo svojom živote zažívam len tie normálne veci, keď si môžem povedať, čo je správne a čo nie. Keď sa môžem zasmiať nad tým čo je hlúpe a potešiť sa tomu čo je správne. Ľudské hodnoty by mali dôležitejšie než nejaké úlety ktoré po istom čase zmiznú. Hlavne sa nesnažme nikoho napodobniť, lebo to je tá najväčšia hlúposť, ktorú by sme mohli urobiť. Môžme daných ľudí uznávať, ale za to nemusíme ich napodobňovať v ich vlastnom správaní. Máme svoju vlastnú podobu a tej sa nesmieme nikdy vzdať, ako neraz spravím aj ja niečo, čo je viacmenej ako úlet, ale všetko v rámci svojich hraníc. Proste v našom živote musím poznať určitú hranicu kedy je niečo normálne alebo nenormálne. Ako treba si pohaluziť z ľudmi voči tomu nemám nič, ale treba odhadnúť svoju vlastnú mieru a takto to platí aj pri cigaretách, drogách a alkohole. Doslova pri všetkom musíme odhadnúť svoju mieru, skôr než budeme odsudzovať, tak si ten človek zaslúži, aby si niekto vypočul. Proste nie všetko sa dá robiť podľa pravidiel, niekedy ich treba v určitom smer aj porušiť, ale dôležité je aby sme to nepodcenili a neprehnali. Na toto si treba dávať veľký pozor, lebo každý jeden krok čo spravíme, tak si ľudia zapamätajú a jednu vlastnosť ktorú majú ľudia je ich perfektná pamäť. Je iba na nás, kedy dokážeme všetky hranice prekročiť a najme musíme byť voči sebe lepší, ústretovejší a najme sa musíme pochopiť medzi sebou. Lebo ak toto zvládneme, tak zistíme že všetky hodnoty čo máme v sebe, tak nikdy z nášho srdca len tak nezmiznú a budeme už automaticky vedieť čo je normálne a čo nie, celý život na týchto základoch funguje, aby sme vedeli odhadnúť svoju ľudskú hranicu kedy čo smieme a kedy čo nesmieme.

 

 

Všetci sme jedno

16. decembra 2014

Celý život musíme pochopiť že nie sme sami,
že každý z nás sa v živote nejako cíti,
musíme sa s tým všetkým nejako popasovať,
nesmieme sa v tých najťažších okamihoch vzdávať,
naučme sa pochopiť jeden druhého,
hľadajme cestu v ktorej je iba ľudské dobro,
všetci za nejakú vec skutočne bojujeme,
svojich snov čo chceme sa nikdy nevzdávame,
bez strachu a nejakých ďalších možných hádok,
nebojme sa v živote spraviť nejaký dobrý skutok,
namiesto nejakej nenávisti ju zameňme za lásku,
tešme sa že máme pri sebe nejakú milovanú osobu,
nehádajme sa pre neustále množiace hlúposti,
pochopme človeka ako sa skutočne v danej chvíli cíti,
nebojme sa spojiť a vytvoriť niečo krásne,
nežime neustále iba v čistom chaose,
všetci máme svoje vlastné problémy,
za ktorými sa skrývajú nekonečné slzy,
strácame čas s pocitmi čo vôbec máme,
veď v našom živote predsa nie je nič márne,
nie vždy môžeme na všetko byť sami,
potrebujeme aby pri nás všetci stáli,
musíme všetci držať spolu ako jedna reťaz,
žiadny problém vtedy pre nás nebude žiadna záťaž,
postupne sa s tohto sna prebúdzame,
treba si uvedomiť že každý deň prežívame niečo vzácne,
všetci sme v niečom skutočne jedinečný,
nebudeme navždy v našom živote opustený,
postupne celý ten smútok opadne,
všetci sme jedno a to je na tom celé krásne.

Šťastie

16. decembra 2014

Celý život uvažujeme nad tým, že čo to znamená šťastie a aký vplyv má na nás. Každý človek je šťastný z niečoho iného, len záleží na tom, že či to šťastie je úprimné. Niekedy si musíme uvedomiť, že nepotrebujeme nič viac, ako žiť aj s toho mála čo máme. Vždy chceme v živote viac, ale potom neskôr si uvedomíme, že skutočné hodnoty sa skrývajú v našom srdci a v tom čo skutočne cítime. Proste keď sa máme dobre, tak vtedy sa cítime lepšie a máme chuť rozdávať úsmevy na všetky svetové strany. O tomto to je v našom živote, že prakticky bežné veci v živote berieme ako určitú samozrejmosť.  Nie všetkým v živote sa môže dariť, aby si mohli povedať že sú šťastní a vždy sa nájde komu sa darí viacej. Niekomu sa žije v živote lepšie a niekomu sa žije horšie, nie všetci majú možnosť prežiť krásny príbeh podľa určitej rozprávky. Proste funguje to na základe toho, že medzi láskou a nenávisťou je absolútna tenká čiara a stále sa pýtam v živote, že čo je v živote skutočné šťastie. Nepoznám vždy odpoveď, ale niekedy stačí vstať s postele a uvedomiť si že je nový deň, kedy znova je šanca si plniť svoje vlastné sny. Viem že sa mi možno neplnia sny hneď, ale snažím sa nikdy nevzdávať a nájsť v sebe určitú motiváciu.  Motivácia veriť v niečo ma dokáže neskutočne psychicky naplniť šťastím a neraz si uvedomujem, že všetky hodnoty ktoré mám v srdci, nikdy v sebe nezničím a budem za ne bojovať. Prakticky si treba uvedomiť, že sa dá žiť v priestore z určitou skupinou ľudí, dá sa s nimi zdieľať určitá filozofia a na tomto sa dá postaviť všetko. Niekedy mať šťastie neznamená všetko, stačí fakt naraziť na tých správnych ľudí, ktorí nebudú mať nejaké predsudky a ktorí budú mať človeka takého aký v skutočnosti. Proste nie je jednoduché prijať nejakého človeka čo je iný a neraz viem, že je to u mňa najťažšie, lebo viem že sa so mnou nie vždy stotožnia.

Často naše pocity sa miešajú s tým, že kto nás môže spraviť šťastným a kto nám zo života spraví len peklo. Nie vždy sme všetci bezchybný a dokonalý, ale aj na to si musíme zvyknúť. Nie všetci majú náladu na to, aby mohli sa z niekým rozprávať a neraz to chápem. Musím byť trpezlivý a pochopiť, že v živote cesta za tými najkrajšími vecami, býva často plná zrád a neustáleho strachu že čo bude ďalej. Treba si uvedomiť, že nie vždy nám všetci budú priať šťastný a preto nesmieme sa v určitých chvíľach vzdávať. V časoch spoločenského konzumu, doslova je umenie nájsť niekoho, kto má v sebe kúsok zdravého rozumu a kto ešte nestratil v sebe pokoru. Stále platí v živote, že sme sami strojcom svojho šťastia a nikto nemá návod ako má žiť dokonalý život. Nie všetci sme bohatý a nemáme všetci tehličky na bruchu, ale niekedy je najväčším šťastím, keď sme sami zo sebou spokojný a toto je tá najkrajšia vec na svete. Všetci sme rôzny, ale to neznamená, že sa musíme okamžite hádzať do jedného vreca, máme všetci odlišné príbehy a je iba na nás, ako všetko v našom živote dokážeme zvládať. To že sa dožívame ďalších dní je doslova zázrakom a týchto dní si musíme vážiť, lebo vždy môžu byť posledné. Každý krok v našom živote môže byť šťastím alebo môže byť záhubou, doslova všetko máme vo svojich rukách a máme neustálu páku, ktorú môžeme vždy potiahnuť v správny okamih a všetko zmeniť k lepšiemu. Ja neprestávam veriť tomu, že všetko bude super, len niekedy mám strach, že moja radosť zo života viacmenej bude iba dočasná a že prídem, že všetko čo sa v skutočnosti deje, tak ma nejako pohltí ako nejaká počítačová hra, ktorú ledva dokážem vypnúť a vžiť do svojho vlastného príbehu čo si tvorím sám. Ale všetci si tie príbehy tvoríme sami, toto si treba uvedomiť, že je iba na nás čo robíme a všetko máme vo svojich rukách. Na našom šťastí doslova stojí a padá celý náš život, sme ľudia neobmedzených možností, že si to vlastné šťastie, pretvárame podľa seba. Niekedy stačí vedieť, že ten človek čo je okolo nás, to cíti rovnako a zdieľa s nami všetky naše pocity a tie pocity sú proste najkrajšie.

Kopec ľudí je šťastných, keď majú svoju milovanú lásku a veria že s ňou budú na celý život. Niekto je šťastný keď sa mu podarí prekonať nejaký ťažký moment čo prežil vo svojom živote a bál sa ho. Dakoho poteší, keď sa nájdu ľudia čo ho dokážu prijať do spoločnosti a nepodceňujú toho človeka. Každý má svoj spôsob ako prežíva svoje vlastné šťastie a nie všetci sa s tým spôsobom stotožniť, ale proste to nevadí a vždy sa nájdu ľudia čo budú závidieť niekomu šťastie. Prakticky si treba zvyknúť na to, že mentalita ľudí je iná a proste sa ich nedá súdiť, pravdepodobne je v nich a výčitky teraz nie sú na mieste. Ale si treba uvedomiť, že nemôžeme byť všetci rovnaký a fungovať podľa nejakého vzorca. Nie všetci sme roboti a nebudeme všetci konať v rámci šťastia rovnako, teda všetci máme iné riešenia ako riešiť problémy. Každý človek čo žije na tejto zemi je prakticky svojskou osobnosťou zo svojimi vlastnými názormi a všetci sú iný. Naša jedinečnosť sa skrýva v tom, ako dokážeme vnímať svoje životné šťastie a že či ho dokážeme dopriať aj iným ľudom okolo seba. V dnešnom súčasnom svete ktorý je viacmenej zameraný na konzum a určitý materializmus, by sa každý človek mal tešiť z maličkostí. Namiesto ľudských hádok treba nájsť na všetko určité riešenie aj za cenu kompromisu a porozumenia. Celý náš život nie je iba o náhode, ale je viacmenej o šťastí a o tom, na akých ľudí dokážeme vo svojom živote skutočne naraziť a že či tí ľudia budú skutočne stáť pri nás. Šťastie je niekedy relatívny pojem, lebo môže trvať strašne dlho a samozrejme môže aj rýchlo skončiť, záleží na tom, že s akými ľuďmi sme po našom boku a že či nás tí ľudia dokážu pochopiť. Niet nad šťastie, ktoré prežívame z ľuďmi, ktorým sa môžme bez strachu pozrieť a povedať im, že ich máme reálne radi. Najväčším šťastím je, keď nás človek, ktorý nás má rád považuje za svoje životné šťastie, lebo si uvedomíme, ako mu môžeme zmeniť rýchlo život a presne takto to v skutočnosti funguje. Je jedno, či to je náš kamarát alebo je to naša láska na celý život, niekedy fakt stačí zistiť, že nič iné v živote ako šťastie reálne nepotrebujeme, teda samozrejme základom nášho šťastia je keď sa psychicky cítime dobre od našej psychiky a nálady.

Šťastie býva niekedy ako dvojsečná zbraň, nie vždy ho ľudia vedia na človeku oceniť. Často nevedia ľudia všetkým dopriať to čo je pre nich dôležité, ale proste treba to brať tak, že je to proste život a ľudia už iný nebudú. Sú chvíle kedy sa človek nedá byť šťastným a občas prídu momenty, ktoré musí prekonať, aby jeho šťastie bolo skutočné silné a pevné. Človek doslova stojí pred dvoma mlynskými kameňmi, aby pochopil že čo je skutočné šťastie a je to eufória ktorá v ňom postupne rastie. V živote k dokonalému šťastiu treba jedno, nielen si vážiť seba samého, ale aj ľudí ktorých má nadovšetko rád. Treba si uvedomiť, že nie je to ľahké, ako sa môže zdať, ale treba to skúšať a nevzdávať sa. Treba si pomyslieť, že každý jeden deň máme prežiť v pokoji, radosti, zdraví, šťastí a láske. Na šťastí funguje všetko, keď je niekto zdravý, tak to šťastie je dvojnásobné a vie že tento boj mal skutočne zmysel. Šťastie nie je iba vo filmoch, ale býva aj v realite a je na nás ako dokážeme s ním nakladať. Treba si uvedomiť že za naším šťastím je kopec prekážok a kopec ľudí ktorí nám ho chcú skaziť. Proste nebojme sa celú závisť a chamtivosť prekonať, proste sa všetkým ľudom nezavďačíme a mnoho ľudí keď sme zadaný z nejakým partnerom, tak sa budú snažiť všetko robiť preto, aby nám tie vzťahy zničili. Len proste si neberme vážne, lebo ľudí nezmeníme a proste sa nedajme nikým vytočiť. Ja sám som mal s tým problém, doslova v rámci lások počul, ako mi niekto dá šancu a popri tom si tá dievčina, radšej si namotala iného chlapa a nevyčítam jej to, sama príde na to, že ten chlap pre ňu nie je ten pravý, ako sa môže zdať. Niekedy si uvedomujem, že jedinou našou chybou pri šťastí je, že sa neustále opúšťame a myslíme si vtedy, že nám to šťastie dlho nevydrží. Šťastie rastie postupne, len je na nás, že či si ho dokážeme udržať v takej miere aby bolo skutočne pevné. Všetko v našom živote si musíme vážiť, bez ohľadu na to, čo to je a hlavne nesmieme byť pokrytecký a musíme byť rozumný. Treba si uvedomiť, že ten čo má toho najmenej, tak nám dokáže toho dať čo najviac a o tomto by mal byť celý náš život. Neraz majú ľudia dni, kedy sú podráždený a treba byť voči nim trpezlivý a netlačiť na nich, len ich treba psychicky podporiť. Vždy si treba uvedomiť, že niekedy je dôležitejšie byť šťastnými vo svojom vnútri, než je tomu tak navonok. Teda chcem povedať, že ak má byť človek šťastný navonok, tak musí byť šťastný aj vo svojom vnútri, lebo naše vnútro je tou najcitlivejšou stránkou a dá sa veľmi ľahko zneužiť a zničiť, treba si dávať pozor s kým sa delíme o svoje myšlienky a netreba to s tým šťastím niekedy preháňať a všetko má nejakú tú hranicu.

Poviem to takto, ja som rád že žijem napriek všetkým veciam, čo sa v mojom živote udiali. Že aj keď mi boli hádzané polená pod nohy, tak som neprestal veriť že šťastie raz príde. Sú chvíle, kedy sa nesmejem a niekedy sa nad všetkým zamýšľam, ale potom cítim pocit šťastia, keď viem že sú ľudia čo so mnou cítia rovnako. Pocit že sú ľudia čo chápu podstatu a vidia za oponu mojich pocitov je najkrajší. Čelím mnohým veciam či to neraz je kritika alebo nejaká závisť, ale som šťastný za to čo mám a verím že ma to všetko neopustí. Nesťažujem že je všetko zlé, len sa snažím nájsť vždy v tom určitú rovnováhu a pochopiť že všetko sa deje s určitého dôvodu. Snažím sa pochopiť, že nie je dôležité za niečím naháňať, že všetko proste musí prísť samo, viem že sa treba o tom pričiniť, ale viem že koľko krát som to takto skúšal a nedopadlo dobre, tak od toho momentu som si povedal, že si všetko začnem užívať a nebudem na nič tlačiť, takto je to podľa mňa najlepšie. Niekedy najväčšie šťastie je, keď môžem si povedať, že môžem žiť a že to má nejaký zmysel. Proste nesťažujem na to, že niekto má toho viac a dakto menej, len niekedy ma vo vnútri zamrzí, že koľko ľudí nemá šťastie zažiť vo svojom živote niečo pekného. Ako viem neraz, že ako je šťastie rýchlo pominuteľné a že proste nevydrží dlho, ale toto fakt záleží len od nás a je iba na nás, aké to v skutočnosti bude. Ak máme možnosť niečo zmeniť, tak sa o to aspoň nejako pokúsme a nebojme sa skúšať aj nové veci, čo sme ešte neskúsili, stále máme nejaké možnosti na základe ktorých všetko môže fungovať. Vždy je nádej, len sa musíme o ňu pokúsiť a v mnohých veciach si musíme poradiť sami. Život je naša najlepšia škola, ten nám pripravuje tie najzložitejšie skúšky a je iba na nás či sa dostaneme na určitú úroveň a že budeme sa neustále zlepšovať.  Ale každým základom dňa je, že vstať a podľa toho sa ukáže akú budeme mať skutočne náladu. Len dôležité je, aby sme sa nevytáčali nad každou somarinou a viem že sa to nie vždy dá, lebo neraz ľudia sa snažia brnknúť človeku na strunu. Ale aj my musíme svoju citlivosť držať na uzde a nehovorí sa mi to ľahko, ale ja mám príliš veľkú trpezlivosť, takú ako veľký chrám. Niekedy si uvedomujem, že proste ma nedokážu vytočiť a prakticky sa cítim šťastný, lebo sa snažím žiť a nebrať svoj život ako nejaké dostihy a nechcem sa v kuse za niečím naháňať. V časoch všeobecného mamonu mi stačí vedieť, že sú tu pri mne ľudia ktorí ma chápu a zdieľajú moje šťastie so mnou.

Pre mňa je najväčšie šťastie pocítiť, že proste cítim tú ľudskú podporu a ochotu mi neraz pomôcť. Viem nie je to ľahké, keďže aj ostatní ľudia majú nejaké starosti, ale vždy sa to dá zvládnuť, keď sa navzájom podporíme. Proste keď aj ľudia vedia že som autista a vedia že som v mnohých veciach iný, tak ma nezavrhli a neopustili ma. Vnímam ako také veľké šťastie, ten pocit byť mať rodinu a ľudí okolo seba je proste najkrajší. Proste bez tých ľudí by to tak jednoducho nešlo, ale niekedy sú chvíle, kedy sa nedá nad všetkými zasmiať, človek musí k veciam pristúpiť aj vážnejšie a ja to takto pociťujem. Nemyslel som si nikdy, že nájdem nejakých kamarátov, ktorí ma budú chápať a ktorí chápu moju filozofiu čo zdieľam cez vlastnú stránku. Proste viem, že existujú ľudia, čo si dokážu pospájať všetky veci dokopy a dokážu vidieť za oponu a kvôli ním má všetko robiť. Koľko krát som mohol všetko vzdať a povedať si, že všetko už nemá zmysel. Mal som myšlienkové pochody, kedy som chcel skončiť z vlastnou stránkou a keby nebolo ľudí, čo ma podporujú v tom čo robím, tak by som to mal samozrejme omnoho ťažšie. Mnoho ľudí si pomyslí, že všetky texty čo píšem, že či som vôbec pri zmysloch a som omnoho viac než sa zdá. Som šťastný aj napriek tomu že žijeme vo svete, kde si ľudia závidia takmer všetko v živote. Neraz si vážim kopec správ čo mi ľudia napíšu a že tých ľudí pomaly prestávam vnímať ako svojich kamarátov, ale vnímam ich ako priateľov čo rovnako cítia dané pocity a sú to pre mňa uvedomelí ľudia, čo sa proste nevzdávajú v živote a idú ďalej. To že mám iný svet a iné pocity neznamená že ľudí do svojho sveta nepustím, každý má u mňa dvere otvorené a každý mi môže povedať čo si myslí. Sú chvíle, kedy proste nedokážem vždy reagovať na všetkých a každý má iný postoj na určité životné ideály a kto vlastne nie, všetky máme svoje dokonalosti a mnoho chýb, nikto z nás nie je dokonalý a ani ja, ale budem sa vždy snažiť, aby som bol sám sebou a aby som nestál iba na jednom bode, proste cítim že sa musím niekde odraziť a viem že tieto odrazy bývajú úspešne, pokiaľ v ne reálne verím.

Prakticky moja vyrovnanosť spočíva v tom, že nikdy neprežívam umelé emócie. Teším sa či zo svojho úspechu alebo z úspechu iných ľudí, proste na tomto staviam svoje šťastie. Som vďačný za to čo vo svojom živote mám a prajem si, aby ľudia cítili to isté a aby nikto nebol smutný v živote. Proste treba mať aj kúsok empatie a dať každému človeku lásku a nie ho ignorovať. Človek čo robí iba zlé veci, tak nikdy vo svojom živote šťastný, teda jeho šťastie bude založené na tom ako iným bude robiť šťastie. Pre mňa nie je dôležitý materializmus, ale mne ide o to, aby všetko bolo v pohode a najme aby boli lepšie medziľudské vzťahy. Nepotrebujem veľa vecí, kedysi bola doba, kedy som chcel veľa a popri tom človek moc toho nepotrebuje. Sú chvíle kedy sa cítim prázdny a aj napriek tomu s tým skutočne bojujem, lebo celý náš život je doslova istým bojom. Ja som sa nikdy z nikým nehádal a nikdy som si nezakladal na tom, že musím všetko riešiť nejakou hádkou. Skôr sa snažiť si zachovať nejakú duševnú rovnováhu a najme rozvahu, celé moje šťastie je založené na jednoduchých a dosť podstatných veciach. Ale zdravie je tá prvá vec a to že sa snažím každého jedného človeka skutočne pochopiť. Proste neriešim nejaké rozdiely že kto je biely alebo čierny, proste každého človeka mám rád rovnako a viem že je kopec ľudí, čo ma môže nenávidieť za to, že som iný než oni. Ja nikomu nepotrebujem nič zlé priať a nikdy to tak nebude, proste naše šťastie je o našich ľudských hodnotách a o tom že či dokážeme dodržiavať. Ten pocit byť zdravý, šťastný a že mám tých správnych ľudí okolo seba je super, ale keď viem že tých ľudí môžem poznať dosť dlhú dobu a stretnem ich neraz osobne tak mi to dodáva pocit radosti a šťastia, mnoho ľudí sa sťažuje na internet, ale mne ten internet pomohol dopracovať sa k bodu stretnúť ľudí aj osobne a bolo to super. Všetko ako môže mať svoje nevýhody, tak môže mať aj výhody a celkovo aj s každej prehry sa dá vyťažiť výhra a o tomto je náš život. Mnohé životné skúsenosti ma posilnili a byť silným človekom dokážem aj vďaka ľudom, nielen kvôli sebe a viem že všetko čo sa stalo v mojom živote, tak nebolo zbytočné a že to malo svoj zmysel, som rád za všetko čo vyšlo a to čo sa nepodarilo, tak mi to dalo novú životnú skúsenosť, že sa vždy dá robiť niečo, aby to bolo len lepšie.

 

 

Predvianočný a vianočný čas

15. decembra 2014

Prichádzajú k nám postupne sviatky,
blíži sa čas kedy budú plné obchody,
postupne zisťujeme že čo dáme do košíka,
že v košíku nesmie chýbať sladká dobrota,
pomaly prichádzame z obchodov,
utekáme natešený rýchlo domov,
užívame si tento krásny predvianočný čas,
kedy už nebude toľký nekonečný stres,
už sa tento moment veľmi tešíme,
že budeme z ľuďmi ktorých veľmi milujeme,
pomaličky si budeme chystať náš príbytok,
neskôr začneme chystať vianočný stromček,
v televízii bude veľa pekných rozprávok a filmov,
bude v nej aj veľa zábavných programov,
začneme si viacej tento predvianočný čas užívať,
neskôr budeme z radosťou jemne priberať,
ako sa bude blížiť ten náš čas vianočný,
všetci veríme že bude mierový a pokojný,
nie sú dôležité vždy iba darčeky,
dôležité je že či sú s nami naše rodiny,
užívajme si tieto dni lásky a pokoja,
nech je všade pokojná atmosféra,
prichádzajú kapustnice a rôzne koláče,
neskôr zistíme že sa do nohavíc nezmestíme,
všetci máme v živote len prianie jedno,
aby sa nám v zdraví, šťastí a láske do budúceho roka dobre viedlo.