Niekedy chápem že všetko čo sa deje v živote sa nedeje len tak z ničoho. Proste sú chvíle, nemám chuť rozmýšľať nad tým, že koho som sklamal a komu nechtiac ublížil. Keď počujem nejakú pesničku, tak rozmýšľam že či sa to miestami netýka mňa. Rozmýšľam každú sekundu nad tým, kto mi čo povedal a že akým spôsobom mi to povedal. Posledné dni kvôli tomu neraz preplačem, čo prakticky o tom nehovorím, lebo nechcem ľudí zaťažovať s tým, že čo je nepodstatné. Ja sa proste už nedostávam do stavov depresií, ako si všetci myslia, skôr zosmutniem s toho ľudského zmýšľania, že sa nepozrú do mojej mysle. Povedzme si, že mám zložitú myseľ a chcem proste mať vo všetkom akýsi organizovaný bordel, v ktorom sa môžem naozaj nájsť. Som uprostred nezmyselného kruhu v ktorom sa už nedá kráčať a nedá sa zo všetkým bojovať. Proste niekedy nemám chuť sa neustále pretvarovať, nechcem stále kráčať tým labyrintom plných chodieb. Chcem neísť nikde a nepozerať do tých ľudských masiek, ktoré nie vždy skrývajú ľudskú tvár. Nechcem poznať tento svet, aj napriek tomu že v ňom žijem a aspoň na chvíľku sa nepozerať dopredu a ani dozadu.
Koľko krát som sa musel spoľahnúť na svoj vlastný rozum a presvedčenia. Neraz som sa zamyslel nad jednou myšlienkou, ako som si naivne vravel v duchu že mám 30 priateľov a v skutočnosti ich môže byť iba 5-6 pre ktorých reálne žijem. Tí ostatní majú svoje svety a nechcem sa im do tých svetov starať. Nechcem sa miešať do ich pocitov, lebo viem že sa vôbec nezhodneme. Všetci žijeme svoje diametrálne odlišné svety a dnešnej dobe je doslova ťažké pochopiť niekoho myslenie. Ako niekedy je ťažké pochopiť mňa, že ako som dané slová myslel a že či som niečo nepovedal v kontexte nesprávne. Ja niekedy nechápem slová ktoré vyslovia ľudia, sám mám niekedy tvrdú hlavu pri riešení určitých vecí. Celý život sa pozerám na to, ako zlepšiť život iným a nepozerám sa na to, ako zlepšiť život sebe. Neustále sa niekomu prispôsobujem, ako stále vravím, že vždy rád urobím všetko, čo bude v mojich silách. Ale niekedy ja na to proste nemám silu a nedá sa vždy pretvarovať a skrývať sa za niečo alebo niekoho. Mám pocit, že hudba v ťažkých chvíľach pomôže viac, ako nejaké rady kamaráta a kamarátky. Ako aj ten kamarát neraz pomôže to áno, ale ja už proste neviem, že ktorý a že či je skutočný. Som týmto dosť poznačený, že som prestal niektorým ľudom okolo seba veriť. Prežil som v živote toľko sklamaní, že som si povedal, že už nesmiem byť naivný blbec, čo sa bude držať každej sukne. Už nehľadám vážne vzťahy, lebo viem že vážnym vzťahom sa nič nevyrieši a ani chlieb nebude lacnejší a ani deti v chudobných krajinách sa nebudú mať lepšie.
Ja už ani nehovorím každému že ho mám rád, lebo slová mám ťa rád môžu akurát v konečnom dôsledku spôsobiť určitú bolesť. Viem že to môžem povedať len tým skutočným priateľom, že to môžem dať najavo rodine a určitým priateľom. Keď mi niekto povie, že som sa zmenil povahou, tak mu nedám za pravdu. Nemením sa povahou, ale prístupom k spoločenskému životu a určitým informáciám čo sú okolo nás. Všetci máme právo sa zmeniť v určitých postojoch a prioritách, ja som bol v bode, kedy som skákal, ako všetci pískali. Nerobil som správne rozhodnutia kedysi v minulosti, teraz viem že všetko čo sa deje v živote, tak sa proste musí stať. Proste na niektoré veci sa nedá nachystať, buď ich spravím, alebo budem zaseknutý v minulosti. Moja kamarátka ktorá tiež bojuje za určitú pravdu, aby sa hovorila v živote, ma motivovala určitými slovami. Že nech sa nech neprispôsobujem každému a že nech sa nemením, po tých slovám viem že má skutočne pravdu. Takto som zistil, že kvôli komu musím ísť skutočne ďalej a pre koho nie. Pochopil som, že nie všetci sú takí, ako je to napríklad v rozprávkach a že všetko zo zmizne a bude šťastný koniec. Človeku po celý život zostanú určité jazvy na duši, ktoré ho budú bolieť celý život.
Sme v živote obklopený falošnosťou, že doslova zabúdame dýchať kyslík na tejto zemi. Doslova sami si ho znečisťujeme tým, že ako sa správame k našej prírode. Sami si vytvárame búrky, vďaka ktorým sa ničí úroda a prichádzajú ľudia o život. Poviete si, že akú blbosť som trepol, ale reálne to tak proste funguje. Ako sa správame k matke prírode, tak sa ona bude správať k nám a je jedno, či to je tak na Slovensku alebo v zahraničí. Podmienky žitia sú všade iné, niekto je na hranici chudoby viac a niekto menej. Každý si môže život zariadiť podľa vlastného uváženia a ako si ho bude riadiť je na ňom. Rozmýšľame v zlomových situáciach neuveriteľne zle a toto je ten najväčší životný problém, ktorý reálne máme. V živote sa všetci chcú hrať na pravdu a popri tom málokto dokáže reálne povedať pravdu v živote. Sme tak v živote obklopený klamstvom, že zabúdame rozmýšľať nad tým, že čo je pravda a že čo je reálna fikcia. Dôvera je ako sklo a nevieme kedy sa môže rozbiť a to čo je rozbité, sa dá ťažko zlepiť dohromady. Neustále porovnávame nezmyselné veci, robíme veci, ktoré sú v skutočnosti nepredstaviteľné. Nebudem klamať, viem že život nie je perfektný a ani my, nie sme vždy perfektní a podľa predstáv. Robíme neustále chyby, hovoríme v kontexte nesprávne veci a potom sa zamýšľame nad tým, že prečo sme to povedali. Zisťujeme všetky slová čo neraz povieme, tak ich povieme v hneve a za normálnych okolností by sme ich vôbec nepovedali.
Za celý svoj život som pochopil, že musím ísť iným smerom a neuzavrieť sa vo svojom svete. Že proste vo mne nastal určitý psychický zlom, že už nemôžem plakať nad rozliatym mliekom a ani nad tým, ako fungujú nejaké ľudské vzťahy. Proste ako sa niečo skončí, tak príde niečo lepšie a o tomto to je. Viem teraz, že je priateľstvo lepšie, ako mať niekoho vo vzťahu a sklamať ho. Cítim sa taký odľahčený že nemusím riešiť citové vzťahy, ako je pekné ľúbiť niekoho, ale dôležité je zostať vo vzťahu verný. Padol som veľa krát na zem a aj napriek tomu, som sa z nej zdvihol. Zdvihol som sa zo zeme kvôli tým, ktorí vo mne reálne veria a psychicky mi pomáhajú. Nikde nie je napísané, že nemôžeme byť šťastný z milovanou osobou, ale tiež musíme zistiť, že či ona dokáže byť s nami šťastná. Nechápem niekedy že prečo vonkajšiu krásu dávajú na prvé miesto a hovoria o tom aká je baba krásna, keď ju ani nevideli naživo. Keď sa nepozreli do toho, aká je tá baba vo vnútri a že čo sa v nej skrýva okrem krásy, tak nerozmýšľajú nad tým že ich chcú za frajerky. Niekedy nechápem niektorých chlapov, ktorí jediné na čo myslia, je ako čo najrýchlejšie namotať babu a dostať ju do postele.
V skutočnosti je všetko také, že náš život bez istých vecí je prázdny. Že každá zmena ktorú urobíme, nás totálne ovplyvní v rozmýšľaní. Vo mne sa stále určité veci menia, stále pretváram svoju myseľ podľa seba a stále rozmýšľam nad tým správnym rozhodnutím. Stále rozmýšľam nad tým, že môžem povedať všetko a od koho si mám dať skutočný odstup. Ja nechcem nikde byť a ani zapadať do nezmyselnej škatuľky nejakého životného vzťahu. Mám rád svojich priateľov a radšej chcem udržať priateľské vzťahy s nimi. Priateľské vzťahy sú pre mňa prednejšie než láska, ktorá sa rýchlo pominie ako piesok v presýpacích hodinách. Chcem sa držať iba tých pre ktorých žijem a pre ktorých som schopný zomrieť. S tými ktorí ma držia pri živote sú tí ktorým verím a pri ktorých viem že ma nikdy nepodrazia. Zažil som v živote strašne veľa podrazov a dokonca aj od ľudí, do ktorých by som to nikdy nepovedal. Proste som sebakritický, lebo viem že všetko môže byť lepšie a verím že vždy prídu nejakí ľudia, čo zmenia náš život k lepšiemu. Aj voči sebe som kritický a neraz sa snažím dbať o to, aby sa ľudia ktorých mám okolo seba, cítili pri mne dobre. Nič viac nechcem v živote, lebo priateľstvo z ľuďmi je pre mňa dôležitejšie, než moje vlastné ego. Proste niekedy som sa cítil ako outsider a proste som vďačný za človeka, o ktorom som sa dozvedel tri roky, som vďačný za to že ju mám a že kvôli nej má význam, žiť ten život čo žijem. Vďaka nej sa cítim konečne výnimočný a niekým lepším, drží ma strašne nad vodou a viem že ma nikdy neodvrhne a nesklame. Vieme to vzájomne a viem že bez nej v skutočnosti by som nebol nikým a ničím.
Všetko v živote má nejaký ten šťastný koniec, tak by bolo vhodné zakončiť môj myšlienkový príbeh šťastne. Musíme si uvedomiť, že žijeme pre tých, čo pre nás skutočne znamenajú. Nemôžeme sa skrývať pred svetom a hovoriť si že nechceme byť nikde v spoločnosti. Je dôležité, aby sme sa nebáli skúsiť niečo nové a aby sme sa v živote nevzdávali. Aby sme si povedali, že toto reálne dokážeme a zatneme päste. Nebojme sa vyjsť s tej nezmyselnej bubliny v ktorej sme, žime pre tých čo nás robia šťastnými. Zobúdzajme sa z vedomím že prišiel nový deň a buďme radi že sme sa dožili nového rána. Dávajme si vždy nádej a verme že sa všetko zlé je na niečo dobré. Že každá skúsenosť je pre nás určitým poučením, verme v zázraky, modlime sa milosrdenstvo a ľudskosť v tomto svete. Žime tak akoby sme žili posledný krát a vážme si život aj napriek tomu, že nie je vždy skvelý. Tešme sa, že máme nejakých priateľov, že máme strechu nad hlavou a že máme rodinu, ktorá nás nadovšetko miluje a stojí pri nás. Vážme si zážitky z ľuďmi a tešme sa s ich prítomnosti, lebo nevieme kedy tu môžu byť s nami naposledy. Buďme k sebe úprimní a hlavne si nesmieme klamať, aj keď koľko krát viem, že to nie je jednoduché, ale treba si povedať, že všetko sa nejako dá. Milujme tých, ktorých milovať treba a potom zistíme že nám v živote nič nechýba. Keď sa zamyslíme, tak jediné čo nám chýba je láska, chýba nám pocit byť milovaný a toto je dôležité. Dôležité stáť pevne nohami na zemi a nebyť dakde v oblakoch, dávajme svoje srdce tým priateľom čo si to reálne zaslúžia. Ja ho dávam len tým priateľom, ktorí sú pre mňa celý môj život a bez ktorých by som si nevedel predstaviť svoj život. Priateľstvo je pre mňa tá najkrajšia vec na tomto svete a preto sa musíme držať tých ktorým na nás skutočne záleží.