John Kerry odcestuje do Ženevy, kde chce rokovať o nastolení mieru v Sýrii

John Kerry chce podporiť súčasné úsilie o ukončenie ozbrojených zrážok na celom území Sýrie.

Americký minister zahraničných vecí John Kerry pricestuje do Ženevy, kde bude v nedeľu a v pondelok rokovať o vývoji mierového procesu v Sýrii. Informoval o tom dnes vo Washingtone americký rezort diplomacie.

Kerry by sa podľa tohto zdroja mal stretnúť s rezortnými kolegami z Jordánska a Saudskej Arábie – Násirom Džúdím a Ádilom Džubajrom, ako aj s osobitným vyslancom OSN pre konflikt v Sýrii Staffanom de Misturom.

Podľa vyhlásenia amerického ministerstva vo všetkých svojich diskusiách chce Kerry podporiť súčasné úsilie o ukončenie ozbrojených zrážok na celom území Sýrie, dosiahnuť neobmedzený prístup pre humanitárnu pomoc – ako sa k tomu zaviazala súčasná sýrska vláda – a podporiť odovzdanie politickej moci.

Sýrska armáda vyhlásila v piatok dočasné jednostranné prímerie, ktoré má platiť 24 hodín v niektorých častiach provincie Damask a 72 hodín v severosýrskej provincii Lázikíja.

Mesta Aleppo sa prímerie netýka a vládne sily tam dnes pokračovali v mohutných náletoch. Rusko medzičasom oznámilo, že nebude vyvíjať tlak na spojenecký sýrsky vládny režim, aby jeho armáda prestala s bombardovaním.

zdroj: aktuality.sk

Rozbaľovačka č. 9 – Wyruz – Zobliga

Tak mi prišiel ďalší zaujímavý album, teraz od talentovaného rapera Wyruza. Teda je to skôr EP, ktoré znie neskutočne sviežo a zároveň je to súčasné. Viacmenej dnes spoznávam jeho tvorbu a zisťujem že je to veľký talent s ktorým treba reálne rátať. S českej scény mi príde ako príjemné prekvapenie a jeho hudba nie je klišé. Určite jeho tvorba stojí za vypočutie a držím mu palce v ďalšej tvorbe.

Úvaha o našej unáhlenej dobe

Niekedy by bolo najlepšie keby vypneme a veci neriešime aj keď táto doba nám to moc ani nedovolí, lebo stále musíme mať oči otvorené s tým že sa budeme pozerať pred seba a za seba. Stále musíme dávať pozor kde sa pohybujeme a v akej spoločnosti. Musíme vedieť že ľudia ktorými sme obklopený či sú naši skutoční priatelia, že či to nie sú ľudia čo nás okamžite podrazia. Je to také nepísané pravidlo, že nikdy nevieme u koho na čom sme. Nevieme či tí ľudia čo sa k nám tvária milo, že či sa náhodou nechcú zviesť po našom chrbte. Tá druhá skupina ľudí nás má rada takých aký sme. Život nám nedá vydýchnuť, stále musíme byť v pozore. Ľahšie to majú ľudia čo sa len zobudia, relaxujú a neriešia sa veci okolo seba a aspoň nie sú vystavený stresu. Pravdepodobne toto reálne potrebujeme nebyť vystavený stresu a tlaku, lebo prídeme na to, že o aké pekné veci v živote prichádzame. Naháňať sa silou mocou za niečím nemá zmysel, nemá zmysel na veci tlačiť, keď sa prirodzene udejú samé aj keď áno treba sa pričiniť, ale nie prehnane. Niekedy si uvedomiť, že momentálne žitie života nie je správne. Často sa ten stres odrazí aj na zdravotnom stave a človek skolabuje teda jeho srdce začne biť rýchlejšie než je zvyčajné. Ja sa tiež bojím toho, že príde moment kedy sa zostresujem a moje telo to nemusí zvládnuť. To je chyba, že ľudia si málo času vyhradia pre oddych a neraz majú aj prácu ktorá môže byť pre nich duševne, fyzicky a psychicky náročná (lekári, učitelia a pod). Nie že by bolo niečo kedysi iné, len teraz je to skôr horšie než lepšie. Je unáhlená doba a je málo času na nejaké zážitky, relax a pohodu. Ja si vážim, že nemusím to prežívať aj keď stresu sa snažiť vyhýbať, neriešiť veci, ale niekedy to nejde ak sa to týka práve mňa. Musím tomu čeliť ako každý človek v mojom okolí, skrátka sa nedá cúvnuť. My potrebujeme viac dní na to, aby sme určité veci pustili z hlavy a nemysleli sme na ne, nestačí nám na to len jeden deň.

Počet obetí výbuchu v mexickej továrni sa zvýšil na 32

Na 32 mŕtvych stúpla bilancia obetí stredajšieho výbuchu v mexickej petrochemickej továrni po tom, ako v nedeľu záchranári pomocou stopovacích psov lokalizovali v zdevastovanom závode ďalšie štyri telá.

K tragickému incidentu došlo v meste Coatzacoalcos na juhu krajiny, približne 600 kilometrov juhovýchodne od metropoly Mexiko. Zranenia utrpelo vyše 130 ľudí, niekoľkí z nich vážne.

Závod vlastní mexická štátna spoločnosť Pemex. Explóziu, ktorú mal zaviniť bližšie nešpecifikovaný únik, bolo cítiť v okolí desiatich kilometrov. Záchranári už podľa vyhlásenia spoločnosti našli všetkých nezvestných.

Továreň vyrába vinylchlorid, nebezpečnú látku používanú pri výrobe potrubí z PVC a baliacich materiálov.

Spoločnosť Pemex tvrdí, že časť prevádzky, v ktorej došlo k explózii, spravuje jej dcérska firma Mexichem. Továreň je zároveň jedným z najväčších terminálov pre distribúciu ropy v krajine.

0

zdieľaní

Zdieľaj na Facebooku Diskusia / 0

Rozbaľovačka č. 8 – Skandouz – Fearless Vol. 1

Tak mi prišlo okrem cd Amy True aj jeden zaujímavý skvost. Je to práve výborný album od Skandouza, ktorého tvorbu som doteraz nepoznal a nevedel som kto to je. Skandouz je tiež z Londýna a jeho tvorba v rámci rapu je rozmanitá a zaujímavá. Určite to bude človek ktorého si vypočujem keď vydá niečo nové. Skvelý album spravil a budem mu držať palce v ďalšej tvorbe.

Rozbaľovačka č. 7 – Amy True – Question Authority EP

Tak teraz som vyhral výborné EP od talentovanej raperky a speváčky Amy True. Celé EP znie výborne a sviežo, baví ma celkovo že je všestranná. Potvrdili to aj skvelí hostia, ktorí ju nezatienili a ukázali že jej sedia. Teším sa na jej prvý album, ktorý by mal byť vonku v druhej polovici roka. Zaujímavosťou je že toto EP mi prišlo z Londýna, teda z miesta kde vznikajú najlepšie rapové nahrávky.  Môžem celé to reálne doporučiť a povedať, že toto EP patrí s tým najlepším čo doteraz vyšlo.

 

Česko možno bude musieť vrátiť miliardu korún za názov Czechia

Ak Česi začnú používať názov Czechia, pravdepodobne budú musieť vrátiť viac ako miliardu korún, ktoré od EÚ dostali na propagáciu názvu Czech Republic.

V prípade, že Česká republika bude ako oficiálny názov používať názov Czechia, hrozí jej, že bude musieť vrátiť viac ako miliardu korún (37 miliónov eur) od Európskej únie, ktorú v minulých rokoch získala na propagáciu názvu Czech Republic agentúrou Czechtourism. Pri príchode na rokovanie vlády to dnes povedala česká ministerka pre miestny rozvoj Karla Šlechtová (ANO).

Od premiéra Bohuslava Sobotku aj ministra zahraničných vecí Lubomíra Zaorálka bude Šlechtová požadovať vysvetlenie. Na tom, že krajina v OSN nahlási, že ako oficiálny anglický názov bude používať slovo Czechia, sa minulý týždeň dohodli na Pražskom hrade vysokí ústavní činitelia, napísal spravodajský server iDNES.cz.

„Až z médií som sa dozvedela, že to má ísť do OSN, druhý deň som sa dozvedela, že to má ísť aj na podporu a propagáciu športových podujatí, čo je veľmi zaujímavé, pretože Czechtourism podporuje všetky športové podujatia s logom Czech Republic,“ povedala Šlechtová.

„Všetky projekty za 1,1 miliardy korún boli hradené z európskych fondov. Ak niekto rozhodne o zmene názvu, ja budem po vláde požadovať všetky peniaze, ktoré ministerstvo pre miestny rozvoj a Czechtourism budú musieť vracať,“ vyhlásila podľa iDNES.cz česká ministerka pre miestny rozvoj.

zdroj: aktuality.sk

Vyjadrenie k súťaži Bloger roka a pocity po nej

Ďakujem všetkým čo hlasovali za mňa na stránke Bloger roka, ale bohužiaľ tých 28 hlasov na postup do finále nestačilo. Nikdy som pateticky nevolal cez telefón niekomu aby mi dal hlas a ani sa nevtieral ľudom aby mi dali hlas. Maximálne som len zdieľal link zo stránkou nič viac, nič menej. Nepíšem že som mal nevýhodu oproti ostatným, jediný reálny deficit bol že mnoho ľudí môj blog nepoznajú a písanie pod WordPressom pozná málokto. Možno keby píšem na SME alebo na Pravde, tak by ma pravdepodobne poznalo viac ľudí a dostal viac hlasov ťažko povedať. Len už viem že do ďalšej súťaže sa už možno nezúčastním. Ako miestami tá súťaž bola pre mňa veľký odrazový mostík a bol som vďačný že napriek tomu, že som sám seba nominoval, tak som do tej nominácie reálne postúpil. Bol som medzi tými čo sú lepší odomňa a nikdy som si nemyslel že som niečo viac. Málokedy ľudí o niečo poprosím a vždy je to zo strachu, lebo viem že nie vždy určité veci spravia, dodržia, stoja si za nimi. Ja vždy podporím každého, pozdieľam ho lebo sa s tými myšlienkami stotožňujem, ale málokto podporí mňa, moje myšlienky a pocity. Tí čo ma podporia, tak tým reálne ďakujem. Niekedy písať určité myšlienky ktoré premietnem do článkov, tak tiež nad tým premýšľam, premýšľam nad tým hodiny, ako tými svojimi myšlienkami ľudom neublížim. Snažím sa byť čo najviac zrozumiteľný, aby to ľudia pochopili. Zdôrazňujem to v každej jednej myšlienke pomaly ako papagáj a vždy budem dokým to ľudia nepochopia. Často ma to oberá o psychické sily, niekedy už je pre mňa ťažšie o niečom písať. Píšem aj preto, aby nikto mi nemohol vyčítať že jediné čo robím je že nejako pasívne využívam svoju energiu. Robím skrátka to čo reálne dokážem a čo ma skutočne baví aj napriek tomu, že je tie myšlienky ťažšie spísať a že to spisujem taktne. Za každou myšlienkou čo píšem je buď životná skúsenosť alebo sa vyjadrujem k tomu čo sa udialo. Píšem to preto, aby sa ľudia nad tým zamysleli a nie aby sa urážali ako malé deti. Ak je nejaká myšlienka v ktorej sa môžem mýliť, tak sa tomu človeku reálne ospravedlním a vyjadrím že to moje tvrdenie pravdepodobne nesprávne. Mýlim sa, aj ja robím chyby. Nikdy som sa nesnažil byť u niekoho obľúbený alebo uznávaný, skôr sa vždy snažím stáť nohami na zemi. Žiť v prítomnom čase, pozerať sa na veci reálne a nebyť zaslepený. Niekedy aj to byť tichý pozorovateľ je lepšie, lebo človek si dokáže veci vyhodnotiť podľa zdravého rozumu a nie je ovplyvnený nepravdami a klebetami. Vždy budem sám sebou, bez ohľadu na veci.

Prečo nepíšem na iných blogoch

Posledné dni som riešil že či skutočne tento článok napísať alebo nie. Nie všetci si možno pamätajú ako som písal inde a že pre niektorých to nebolo dobré. Že tá kritika bola nebola taká konštruktívna, aby som mohol pokračovať v tom čo skutočne robím. Skrátka som cítil silnú demotiváciu a začal som si vravieť že som asi neschopný kus človeka, ktorý to predčasne vzdal. Prvá motivácia bola písať pre SME, písať články ktoré nejakým spôsobom ovplyvnia myslenia ľudí a skrátka to nevyšlo. Ale neskôr som začal chápať, že je pravdepodobne dobré, že tam reálne nie som a nemusí mi nikto diktovať svoj názor alebo ho nejak upravovať. Neskôr som aj písal inde, kde to samozrejme fungovalo nezávisle, ale po dlhej nečinnosti moja stránka bola zrušená. Bol som veľmi smutný, lebo na tom webe bolo všetko aj doména zadarmo. Potom som mal neskutočne dlhý útlm a čakal som na ten najsprávnejší okamih že či vôbec budem reálne písať. Stále ma to škrelo a ani som nemal nejaký priamy vzor, len som chcel písať a priniesť tým ľudom iný pohľad na svet s tým že nie je všetko len čierne.

Proste som myslel na to, že to čo chcem priniesť do tejto spoločnosti bude iné od toho, čo vytvárajú iní ľudia a že budem o niečo nezávislejší. Prakticky toto sa mi páči na samotnom WordPresse, že tam keď sa človek pomýli alebo mu niekde ujde nejaké slovo, tak si to môže opraviť. Na iných stránkach si to človek nemôže nijak opraviť, lebo je viazaný pravidlami že ten a ten článok musí byť niekým schválený. Teda musí byť schválený redakciou stránky a ňou sú vlastne ľudia čo ju spravujú a článok je v podobe v akej bol napísaný. Môže sa stať že ten článok čo človek napíše, tak reálne sa ani nemusí dostať von a ľudia sa tak nedozvedia čo chcel autor povedať. Preto pri zakladaní blogu som sa určitým veciam chcel vyhnúť a odlíšiť sa od ľudí čo píšu cez SME, Aktuality, Denník N, Pravda a iné ďalšie stránky, čo im nemám vôbec za zlé, lebo v skutočnosti pravdivý názor je v konzervatívnej spoločnosti rarita. Preto píšem pre WordPress lebo tam nie je žiadne riziko, že človeka za názor zablokujú a obmedzia mu písať. Viem že si môžem slobodne písať čo chcem a som v inej pozícii ako ľudia, čo si priam musia každé jedno slovo premyslieť. Teda aj ja si musím premyslieť každé slovo, len ja viem že sa nemusím ničoho báť.

Keď som začal písať články, tak tiež boli kritické názory, niektorí mi vraveli aby som skončil. Ale teraz už som bol vnútorne silnejší a povedal som si, že to skrátka nevzdám. Že proste sa už nestane to čo sa stalo reálne pri SME a že sa posuniem konečne tým správnym smerom. Vtedy keď som zakladal stránku, tak bolo aj veľa pochybovačov a tí mi priam neverili že to zvládnem. Nemal som kedysi toľko blogerských vzorov, ako je tomu napríklad teraz. Jediný blog ktorý som vtedy čítal bol práve na SME, kde písala moja kamarátka Didi ktorú poznám už 9 rokov ak nie viac a ona viacmenej bola tou prvou inšpiráciou pri zakladaní blogu na SME a je doteraz mojim vzorom. Celkovo to bola prvá životná skúška založiť si stránku a skúsiť niečo nepoznané. Nie všetci v tej dobe niečo písali a nebol taký boom, ako je tomu teraz. Teraz všetci majú nejakú tému a píšu o nej konkrétne články, zaujímajú sa o rôzne spoločenské udalosti čo sa dejú okolo nás. Ja píšem reálne o svojom živote a o veciach čo som reálne zažil, nie sú to výmysly a nejaké bludy. Skrátka každý píše o svojom živote, len s toho svojho vlastného pohľadu a je iba na každom ako to reálne pochopí.

Ja aj preto nepíšem na iných stránkach, lebo nechcem byť zablokovaný alebo obmedzovaný v tom čo robím a čomu reálne verím. Blogeri čo píšu na stránkach, kde sa všetko musí najprv schváliť, tak priam to majú reálne najťažšie a najme v tom že odlišný názor je nesprávny. Ešte ťažšie je si ten názor nejako pred spoločnosťou obhájiť a netreba očakávať že nás ľudia budú chápať. Nedá sa tomu vyhnúť, lebo tých hejterov raz budeme mať a musíme ich prijať medzi seba. Skrátka keď ich máme, tak to znamená že niečo robíme dobre aj keď ja ich nemám nejako veľa, ale to neznamená že niečo robím zle. Len to robím pravdepodobne inak, než všetci ostatní a nešiel som do toho s tým že sa budem snažiť niekomu vyrovnať. V začiatkoch som štylisticky písal zle, ale nakoniec som to zlepšil a je to stále len lepšie a lepšie. Ako stane sa niekedy že sú články s ktorými som nie vždy spokojný, keď to píšem, tak musím byť v tom maximálne stotožnený a to je pri každom autorovi.

Tento rok som riešil dilemu že či budem písať pre Pravdu, Aktuality, Medzičas alebo SME. Som si povedal že ak si vo februári nezaložím blog, tak si ho nezaložím vôbec. Neskôr som usúdil že nebudem pre menované stránky písať už aj s toho hľadiska že nechcem byť na dvoch blogoch naraz, už len preto že sa tá čitateľská základňa ľudí sa tvorí veľmi ťažko. Jedine proti Aktualitám a Medzičasu nemám nejaké vyhradené postoje a na druhej strane od prvej menovanej stránky preberám články a uvádzam aj ich reálny zdroj, lebo tú stránku napriek všetkému považujem za najviac serióznu aj napriek tomu, že nie vždy sa zo všetkými článkami stotožňujem. Skrátka som si viacmenej udržal svoju nezávislosť a nie som závislý na tom či mi niekto môj názor odobrí a dovolí publikovať. Aj smerovanie tých webov že nie sú nestranné, tak v mojom rozhodnutí zavážilo. Nikdy mi nešlo o to byť proruský, protiruský, proamerický a protiamerický, ale išlo mi o to, vytvoriť názor čo bude odlišný od stáda. Na veci by sa malo vždy pozerať z oboch strán a nie iba s tej jednej. Každý by mal byť tichý pozorovateľ a neskôr objektívne posúdiť že či veci čo sa dejú v spoločnosti idú dobrým smerom.

Ako nemám nič proti ľudom čo píšu na stránkach, ktoré sú známejšie a na ktoré chodí veľa ľudí. Nie každý bloger reálne dokáže ustáť ten tlak ľudí čo pod jeho príspevkom diskutujú. Ja keď som začal písať, tak som nikomu o tom nepovedal, skrátka málo ľudí vedelo že začínam blogovať. Len som vedel že nejakým spôsobom musím tú stránku nejako rozbehnúť a nakoniec sa to podarilo perfektne. Postupne začala pribúdať podpora od ľudí, povzbudenia a milé slová že mi držia palce v tom čo robím. Teraz je to jedna veľká jazda, ktorá bude fungovať už 4 roky a povedal som si, že skončím len vtedy ak už nebudem mať o čom písať. Ale niekedy sú stále chvíle, kedy reálne uvažujem že to ukončím možno aj tento rok. Stále som viacmenej na vážkach, že ak to reálne skončí, tak reálne ukončím celú doménu a jediné čo budem robiť je pozerať seriály a filmy po prípade počúvať rádio. Už si uvedomujem že všetky tie články sa mi vôbec nerodia ľahko, priam mi ten pôrod môjho vlastného dieťaťa príde komplikovaný a tiež mám pocit že ma môj vlastný mozog kope a hovorí mi že nech to dokončím. Uvedomujem si, že môžem skončiť podobne ako aj ostatní ľudia čo to robili dobre.

Vždy je iné mať vlastnú doménu pod ktorou sa dá fungovať zadarmo, ako fungovať pod doménou ktorú má človek na určitý čas. Celkovo na inom blogu som chcel sa dostať viac do povedomia ľudí, byť zdieľaný viacerými ľuďmi a mať nejaké spoločenské uznanie. Ale nakoniec som prišiel na to, že možno je lepšie sa uspokojiť z málom a nechcieť toho prehnane veľa. Nebál som sa kritiky, skôr som sa bál toho, že by som tú svoju povestnú nezávislosť navždy stratil a už by som nebol tým ako ma ľudia poznajú. Nemyslím si že som najlepší bloger na svete a nikdy som sa neprosil o to, aby niekto moje články čítal. Nikoho nenútim, každý jeden človek to robí dobrovoľne a bez toho, aby som mu niečo vravel. Ja len maximálne zdieľam svoje články a je iba na každom či si to prečíta, absolútne nemusí ten človek s tým nejako súhlasiť, lebo rešpektujem že každý jeden človek má svoj názor. Ja to píšem subjektívne na základe určitej skúsenosti čo som zažil alebo reagujem na veci, čo sa udiali. Ja som vďačný že si niekto nájde čas si články prečítať aj keď viem že mnoho ľudí môj blog skorej nepozná ako pozná a že si nezakladám na nejakej popularite. Viem že vďaka WordPressu môžem písať zaujímavé články a priniesť nestranný pohľad na svet.

 

Zvláštny život v tichu

Zo začiatku je zvláštne žiť v tichu,

postupne je dobré priznať farbu,

nie vždy sú dôležité slová,

ale dôležitá je ľudská duša,

naučil som sa neskôr svet chápať,

že v tichu dokážem najlepšie uvažovať,

keď ráno tak bežne vstávam,

tak neskôr si ruky vystieram,

počúvanie hudby ma vždy upokojí,

moju dušu a srdiečko krásne pohladí,

viem že netreba veľa zbytočných slov,

dôležité je mať v živote ríšu snov,

zamyslím sa a pozriem sa na plafón,

človek si povie že toto môže robiť iba blázon,

je to niekedy krásne žiť vo svojom svete,

ak sa nájde človek ktorý mu rozumie,

niekedy sú moje pocity patetické,

občas sú aj poriadne infantilné,

nie vždy viem prijať dané zmeny,

ktoré popierajú akékoľvek ľudské hodnoty,

sú chvíle kedy sa bojím reálne ľudí,

niekedy dúfam že mi od nich nič nehrozí,

sú dni kedy by som si dal do uší štuple,

aby som nevnímal to negatívne myslenie,

len moja rodina a pár priateľov chápe moje myšlienkové pochody,

aj keď viem že sú chvíle kedy robím chyby,

niektoré veci vnímam ako krásny zázrak,

že aj malou snahou sa dá spraviť nejaký krok,

neviem sa vyhnúť veciam čo sú negatívne,

ale stále vo vnútri sa snažím myslieť pozitívne,

všetko čo sa vo mne deje tak povedia oči,

neovplyvnia ma falošné klebety a reči,

vidím že život je veľká panoráma,

všetko čo sa v ňom deje nie je náhoda,

nie vždy rozumiem tomuto svetu,

nestotožňujem sa s tým akú šíri osvetu,

viem že v živote že sa neoplatí hádať,

lebo jediné čo je potrebné je počúvať,

vždy som učený aby som povedal keď ma niečo trápi,

ale nechcem aby sa ľudia kvôli mne trápili,

povzbudenia a lásky mám veľký dostatok,

každá vec v mojom živote je vnímaná ako pokrok,

postupne som sa nejako vyrovnal že mám autistický svet,

som vďačný rodičom že sa mi snažia vytvoriť podmienky na lepší život,

naučili ma že nesmiem odsudzovať ľudí ktorý sú v niečom iný,

že tí ľudia sú od nás rasovo a nábožensky odlišný,

viem že v živote netreba hádzať všetkých do jedného vreca,

ale je dôležitejšie sa pozerať do ľudského vnútra,

viem že je lepšie premýšľať nad vlastnými slovami,

než netaktne povedať niečo čo človeku uškodí,

uvedomujem si že akou silnou zbraňou je slovo,

v najlepšom okamihu je lepšie byť ticho,

sú chvíle kedy sa do seba uzavriem,

kedy na určité veci nereagujem,

ale všetko vo mne neskôr vychladne,

postupne nájdem to správne riešenie,

nie vždy je všetko ružová záhrada,

ale vždy verím že existuje pozitívna vibrácia,

viem že je môj život iný a niečím zvláštny,

ale som vďačný za ľudí čo vedia pochopiť moje kroky,

nie všetci pochopia riadky obyčajného introverta,

lebo správny ľudia sa nepozerajú čo je navonok ale to čo je vo vnútri človeka.