Rozhovor z ľudmi na ASK.FM (piata časť)

Koľko by stálo kúpiť si tvoju lásku?

Určite možno aj dva milióny.

Akú farbu topánok máš dnes na sebe?

Bielu väčšinou.

Keby si bol(a) uväznený/uväznená na tropickom ostrove, aké dve veci by si si zobral(a)?

Jednoznačne jedlo a minerálku aby som nezahynul.

Čo by si urobil(a) s 15 minútami slávy?

Využil ich na stretnutie z ľudmi čo sú známejší než ja. 🙂

Keby si mohol  niečo namaľovať, čo by to bolo? 

By som namaľoval dúhu nad mojim sídliskom. 🙂

Aká je tvoja najväčšia vášeň?

Veľmi intenzívne pozerám športové prenosy. 🙂

Keď tancuješ, vyzeráš ako …?

Ako taká vlasová kefa. 😀

Čo ti pomáha, aby si lepšie spal(a)?

Juj je toho veľa, ale určite mi pomáha to, keď nie som s človekom pohádaný.

Ako často kreslíš?

Nekreslím.

Radšej odpovedáš na otázky alebo sa radšej pýtaš?

Najradšej odpovedám, lebo vtedy sa viem ľudom najviac otvoriť a poviem im to, čo by som za normálnych okolností nikdy nepovedal iným.

Čo hovoríš na mačičky?

Že sú to milé zvieratká.

Ako často meníš účes?

Nemením vôbec, ja som zo svojim účesom spokojný.

Pamätáš si svoj prvý bozk?

Skutočný bozk bol s mojim bývalým dievčatom, ktoré má teraz krásneho chlapčeka.

Ako často myslíš na svoju budúcnosť?

Neustále každý deň premýšlam nad tým, čo so mnou bude ďalej.

Kto je najkrajšia žena?

Každá jedna v mojom živote.

Uveríš ľahko ľuďom?

No len záleží na tom v čom, niekedy ich presvedčania ma dostanú na kolená.

Na akú otázku sa často sám seba pýtaš? 

Že prečo nemôžem byť taký ako všetci zdraví jedinci.

Čo rád(a) robíš cez víkendy?

Najradšej viacmenej oddychujem a čerpám energiu do ďalších dní.

Páčia sa ti vysoké podpätky?

Páči a veľmi im to pristane.

Kto bol posledný človek, ktorého telefónne číslo si si pridal do zoznamu kontaktov? 

Moja kamarátka ktorú podporujem a ktorá ma vždy vypočuje.

Bojíš sa, že sa zamiluješ?

Nemám čoho báť, raz to už skúsiť musím.

Kde a kedy dostávaš svoje najlepšie nápady?

Najčastejšie v izbe a pri počúvaní hudby zo mňa idú nápady, že aký mám napísať text.

Ak by si bol iného pohlavia ako by si sa chcel volať? 

Martina.

Koľko hier máš vo svojom telefóne?
6 alebo 7.

Kto je najväčší klebetník koho poznáš?

Sem tam je jedno dievča, čo šíri klebety po celej škole.

U koho si bol naposledy doma? 

Málokedy chodím ku niekomu na návštevu, ale tak sem tam navštívim spolužiačku.

Akú poslednú športovú udalosť si sledoval? 

Stále sledujem nejaké športy, sledoval som tenis, hokej, takmer všetky športy sledujem.

Aký bol tvoj obľúbený televízny program keď si bol(a) dieťa?

Určite Ponorka na Dunaji z Jankom Kronerom alebo Pevnosť Boyard. 🙂

Koľko si mal rokov, keď si sa naučil jazdiť na bicykli? 

Ja doteraz neviem jazdiť na bicykli, takže aj keď som sa chcel naučiť bicyklovať, tak som nikdy nedokázal udržať rovnováhu.

Solený alebo sladký popcorn?

Mne nechutí ani jeden, strašne sa to zachytáva medzi zubami.

Už si niekedy vystrelil(a) skutočnú zbraň? 

Zo vzduchovky pri športových súťažiach, ináč by som nikdy nevystrelil. Neláka ma to.

Kamarátiš sa stále s niekým z materskej škôlky?

Moc nie, lebo väčšina ľudí z nej už viacmenej žijú svoje vlastné životy.

Aký produkt alebo služba je podľa teba neuveriteľne predražená?

Je to ťažké takto povedať, ale určite si myslím že Orange.

Aká pieseň ťa naposledy omrzela kvôli tomu, že ju stále hrali?

Jednoznačne pesnička od Daft Funk – Get Lucky, proste táto pesnička dodnes píli ľudom uši a považujem ju za jednu z najhorších, lebo sa tam jeden popevok opakuje stále dokola.

Aká je tvoja obľúbená webová stránka okrem sociálnych sietí?

Sector.sk

Dávaš prednosť riekam, jazerám alebo oceánom?
Jednoznačne jazerá.

Ak by si bol farmár, čo by si pestoval? 

Ako farmár, by som určite pestoval nejakú zeleninu, aj keď teraz sa dáko všetko iba vyváža zo zahraničia.

Aká je jedna chyba, ktorú neustále opakuješ?

Že som dôverčivý voči ľudom a doplácam na to.

Popíš svoj život v piatich slovách?

Pekný.

Hororový Outlast dostane prvé DLC – Whistleblower

Red Barrels predstavujú prvé DLC k ich úspešnému survival hororovému titulu Outlast. Whistleblower príde na PC aj PS4 počas apríla. DLC sa zameriava na udalosti, ktoré doviedli žurnalistu Milesa Upshura až do ústavu pre mentálne postihnutých a pridá aj bonusovú záverečnú kapitolu.

Hlavnou postavou bude Upshurov informátor, softvérový inžinier, Waylon Park. Ten strávil pár týždňov prácou pre ústav Mount Massive Asylum, kde získal nedôveru voči ziskuchtivým vedcom a doktorom, ktorí na svojich pacientoch vykonávajú nezodpovedné a nebezpečné pokusy. Aké udalosti ho motivovali kontaktovať nezávislého žurnalistu Waylona Parkera?

Majitelia PS4 a Playstation Plus konta si do konca februára môžu Outlast zahrať zdarma, teda ak nájdu dostatok odvahy…

zdroj: sector.sk

Blízki priatelia

V našom živote stretávame kopec ľudí, ktorý najprv boli našimi vzdialenými priateľmi. Je medzi blízkymi a vzdialenými priateľmi obrovský rozdiel, než si všetci naozaj myslíme. Nejde tam iba o tú vzdialenosť, ale ide tam aj o určitú blízkosť medzi ľudmi. Celkovo v živote si nemôže vyberať hocikoho, nie je nikde napísané, že ten a ten člobek bude naším priateľom. Kebyže každého človeka okamžite považujeme za priateľa, tak potom by sme nedokázali odlíšiť že kto je dobrý a kto zlý. Je to priam jednoduchá logika, ktorá je rokmi overená a skutočne funguje. Ako prebieha kolobeh nášho života, tak sa v ňom meníme nielen my, ale aj tí druhí ľudia okolo nás. Proste o veciach čo si myslíme, že sa nedajú spojiť, tak sa spoja a všetko funguje tak ako má. Všetko začne pomaly zapadať ako také domino a vznikne s toho hotová skladačka, ktorá vo všetkých ohľadoch zapadá.

Nevedel som vôbec, koho skutočne mám oslovovať skutočný priateľ. Dodnes mám s tým problém, lebo mám strach s neustálych podrazov a klamstiev. Človek si po istých momentoch uvedomí, že na rozbúrenom mori nemôže plávať sám, lebo po určitom čase sa utopí a nikto ho už nezachráni. Neustále sa snažíme zisťovať komu môžme veriť a komu nie. Proste to je ten paradox dnešnej doby, že spoľahnúť sa na niekoho, pomaly je viacmenej prekvapivou raritou. Ja sám som zistil, že tí o ktorých by som to nikdy v živote nepovedal, tak tí ma doslova podržali a zastali si ma. Takýchto ľudí je strašne veľa, ale je zložité vyberať niekoho a každý je výnimočný niečím iným. Pravdepodobne to je dané osudom a nie je to žiadna náhoda, všetko sa deje z nejakého dôvodu. Ten dôvod sa nedá presne vysvetliť a nejako pomenovať, lebo vždy funguje úplne inak. Málokto sa nájde niekto, kto pochopí naše myšlienky do takej miery, že s nimi bude súhlasiť. Lebo treba počítať s tým, že nie všetci budú s nami zdieľať spoločné radosti a radosti, čo proste od takých ľudí ani nečakajme.

Treba si dvakrát rozmyslieť, čo človeku skutočne povieme, lebo každé slovo je priam dvojsečná zbraň. Ale aj tak som rád, za niektorých priateľov že sú skutočne tu a že mi pomáhajú, bez toho aby za to niečo chceli. Ja si takýchto priateľov skutočne cením, lebo vedia sa vcítiť do problémov človeka a dokážu mu v jednej sekunde okamžite pomôcť. Pomaly je jeden človek, ktorého prakticky budem poznať už 4 roky a tie 3 roky s ním boli pre mňa tie najlepšie a najkrajšie. Podržal ma vtedy, keď ma iní ľudia nedokázali dostatočne pochopiť. Podal mi ruku, aby som sa postavil zo zeme a ukázal mi tú správnu cestu. Cestu milosrdenstva, dobroty a priateľstva, čo mi neukázalo veľa ľudí. Iba v najťažších situáciach sa ukáže kto je náš blízky priateľ a toto platí takmer v každom jednom momente. Vždy platí že kamarátov máme veľa, ale skutočných priateľov môžeme mať len pár. Mnoho ľudí si priateľstvo zamieňa za citový vzťah ženy a muža. Priateľstvo nie je iba o láske, ako si väčšina v kuse myslí. Proste je to definícia toho, že takému človeku môžeme povedať to, čo iným ľudom povedať nedokážeme a dokonca aj tie najtajnejšie veci.

Za celý život spoznáme množstvo ľudí s odlišnými povahami a s iným pohľadom na život. Vždy platí že nikto učený z neba nespadol a u nás to platí dvojnásobne. Všetci sa učíme na svojich vlastných chybách a začíname chápať filozofiu života v ktorom žijeme. Začínam chápať, že nemôžme nazývať každého blízky priateľ a dodnes to tak fungujeme. Nevieme kto je náš skutočný priateľ, ktorý je po našom boku a snaží sa nás naviesť na tú správnu cestu, vďaka ktorej dokážeme kráčať ďalej. Priateľ nám dáva možnosť sa zamyslieť nad tým, ako žijeme a pre koho skutočne žijeme. Je to človek s ktorým môžeme ísť kdekoľvek a nikdy nás neodmietne. Takých ľudí si treba vážiť vždy za každých okolností a neraz ich pochopiť, že sú tiež ľudia a že vždy aj oni niekedy sú zaneprázdnený.

Obdivujem tých čo dokážu vydržať s človekom aj napriek jeho povahe a majú ho napriek všetkému radi. Dodnes mám niektorých ľudí rád a ich filozofia života sa mi strašne páči a je iná od tej mojej. Mám to rád, keď viem že vo svete nefunguje jednotvárnosť a každý človek je svojim spôsobom iný. Učím sa celý život prijať ľudí takých akých sú a pozerať na to, čo je v nich skutočne dobré. O tom by to malo byť, že všetci by sme mali navzájom medzi sebou vychádzať a nehľadať medzi nejaké konflikty a trenice, ktoré by postupne ničili ľudské vzťahy založené na dôvere.  Ľudia nerastú len tak na strome a treba ich hľadať na ceste životom. Stále ich treba okolo hľadať a dávať si pozor na tých čo tú behajú a robia iným zlobu. Mňa poteší, keď viem že sú ľudia na ktorých sa môžem spoľahnúť a neodmietnu ma. Často očakávam aj ja niečo od nich, bez nejakého nároku na odmenu. Proste vždy má človek dobrý pocit, keď pomôže niekomu koho má skutočne rád a koho psychicky dokáže naozaj podporiť.

Som štastný za ľudí, čo mi dali v poslednej dobe strašne veľa sily. Bez nich by tento svet nebol taký zaujímavý, aký momentálne je. Niektorých ľudí by som nevymenil za nič na svete a sú to ľudia čo ma vedia vždy rozosmiať. Vážim si rady tých, čo mi chcú pomôcť a ktorým na mne skutočne záleží a na tom, aby som sa cítil čo najlepšie.  Takýto ľudia sú pre mňa obrovským vzorom a veľkou motiváciou do života. Zapĺňajú to prázdne miesto v srdci a dávajú ho do neho radosť a lásku. Čím sa na veci pozerám, vidím že to až také zlé nie je, ako to môže zo začiatku vyzerať a to ma teší. Práve ľudia zo mňa dokážu vydať absolútne maximum a zo mňa spraviť lepšieho človeka. Toto je pre mňa viac, než všetky materiálne dary, lebo viem že si to budem aspoň vážiť a tešiť sa z nich. Vážim si človeka ktorý mi dal  svoju dôveru a dal šancu nášmu priateľstvu, ktoré je snáď druhé najkrajšie za posledné obdobie. Lebo viem že jeho dôveru nikdy nesklamem a že ma ten človek nikdy nepodrazí, proste vedieť od neho že sa so mnou rád rozpráva, je priam krásny pocit.

Každý má niekde svojho blízkeho priateľa, len ho proste musí nájsť. Je jedno kedy ho nájde a v aký čas, ale raz to predsa príde. Všetko príde, len si treba na to počkať a byť trpezlivý, aj keď sú chvíľe kedy sa to nedá. Niekedy na niečo čakať je tá najťažšie vec v našom živote, lebo vždy sa nájde nejaký človek, čo nás skutočne v živote ovplyvní. Pokiaľ sa v živote držíme správnych ľudí, tak je reálna šanca že s nami tí ľudia budú dokonca nášho života a neopustia nás. Ja som našiel tých správnych a v správny čas mi dokážu pomôcť. Nepotopia ma, sú so mnou v tých najťažších chvílach a dokážu mi vyčariť úsmev na tvári. Preto si treba vážiť tých čo sú pri nás, lebo potom môže byť skutočne neskoro a to si treba uvedomovať. Jediná správna cesta je ľudom dôverovať a dať im šancu dokázať že majú v našom srdci dôležité miesto. V mojom srdci má miesto, každý jeden a neporovnávam nikoho, lebo všetci sme jedno.

 

 

Vedci dokážu rozlíšiť lásku od túžby po sexe

Hlboko v mozgu máme špecifickú oblasť, ktorá ovláda rýchlosť nášho rozhodovania, týkajúceho sa lásky. Oznámil to 9-členný medzinárodný tím, ktorý viedla Stephanie Cacioppoová z University of Chicago (USA). Okrem amerických boli v tíme vedci z Argentíny a Švajčiarska.

Definícia lásky

Pomohol im to potvrdiť prípad 48-ročného heterosexuálneho muža z Argentíny, ktorý utrpel porážku. Poškodila mu oblasť mozgu označovaná ako anterior insula.

Získali prvé naozaj presvedčivé klinické dôkazy, že práve táto oblasť hrá dôležitú úlohu v láske. Tú členovia tímu v rámci skoršieho výskumu zadefinovali ako „zámerný stav intenzívnej a dlhodobej túžby po zväzku s inou osobou,“ kým žiadostivosť alebo sexuálnu túžbu ako „zámer dosiahnúť krátkodobú rozkoš“.

Spomenutý pacient sa pri výskume rozhodoval normálne v súvislosti so žiadostivosťou, avšak reagoval oveľa pomalšie, ak mal rozhodovať o láske. V porovnaní so siedmimi neurologicky typickými účastníkmi výskumu podobného veku, rodu a etnickej príslušnosti.

Od konkrétnosti k abstrakcii

„Tento rozdiel sa vysvetľoval tak, že žiadostivosť je pomerne konkrétna reprezentácia zmyslových zážitkov, kým láska je ich abstraktnejšia reprezentácia. Nové údaje naznačujú, že na pocitoch žiadostivosti sa podieľa časť mozgu nazývaná posterior insula, ktorá vplýva na zmyslové vnemy a ovládanie pohybu. Anterior insula oproti tomu hrá úlohu v abstraktnejších reprezentáciách, obsiahnutých v láske,“ povedala Stephanie Cacioppoová.

Práve na to systematicky poukazovali doterajšie skenovania mozgu zobrazovaním pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI). Bolo to však stále iba na úrovni náznakov.

Rozlúsknutie?

„S kolegami sme uvažovali, že ak by láska naozaj vznikala v oblasti anterior insula, mali by sme nájsť príslušné definitívne dôkazy v mozgových skenoch osoby, ktorá má poškodenú anterior insulu,“ pokračovala Stephanie Cacioppoová.

Členovia tímu ukazovali pacientovi i kontrolnej skupine náhodne 40 fotografií atraktívnych mladých žien oblečených v pôsobivých krátkych i dlhých šatách. Následne sa ich pýtali, či tieto ženy vnímali ako objekty sexuálnej žiadostivosti, alebo ako objekty lásky.

Pacient s poškodenou anterior insula reagoval oveľa pomalšie, keď sa ho pýtali, či by ženy na fotografiách mohli byť objektom lásky.

Tento výskum tak umožňuje odlíšiť lásku od iných biologických motivácií,“ konštatovala Stephanie Cacioppoová s kolegami.

Podstatným bodom tu je, že nie na základe subjektívneho úsudku, alebo vlastných slov zainteresovaných, ktorí môžu mať dôvody na skrývanie skutočných pocitov. Stav vecí objektívne ukáže skenovanie mozgovej činnosti.

Sídlo lásky

Insula (ostrovček) respektíve insulárna kôra je súčasť mozgu cicavcov. V každej hemisfére mozgu je osobitná insula. Nachádza sa hlboko v medzere, oddeľujúcej spánkový lalok mozgovej kôry od temenného a čelového.

Delí sa na dve zložky, väčšiu anteriórnu (prednú) a menšiu posteriórnu (zadnú).

Predpokladá sa, že súvisi so svedomím a rôznymi funkciami spojenými s emóciami. A tiež s reguláciou telesnej homeostázy (vnútornej stability), ako sú vnímanie, ovládanie pohybu, sebauvedomovanie sa, poznávacie funkcie a kontakty s inými osobami.

Členovia tímu uverejnili tieto poznatky v časopise Current Trends in Neurology.

zdroj: aktuality.sk

Temná voda

Neviem niekedy čo sa vo vnútri deje,

či všetko čo máme v nás neokreje,

spievam si smutnú jemnú baladu,

rozmýšľam nad tebou každú sekundu,

strácam v tomto svete rozum,

v ktorom funguje spoločenský konzum,

spúšťajú sa vo mne pocity plné smútku a sĺz,

neviem ich použiť ako skutočný dôkaz,

trasiem sa od zimy, bdiem nad skutočným priateľom,

odchádzam z miesta,  stojím pred vlastným domom,

všetko chcem zo seba spláchnuť čistou vodou,

pochopiť že to čo sa stalo, nie je žiadnou náhodou,

stretávam ťa po dlhom čase zo smútkom v očiach,

toľko vecí čo ti chcem povedať, len cítim v sebe strach,

bez teba plávať po svete, to je ako preplávať temné more,

až vo svojej hlave, cítim ťažké bezvetrie,

všetky túžby sú spálené ako taký plameň,

do vody hádžem svoj posledný kameň,

uvedomujem si, že bez teba môj život nemá žiadny zmysel,

že nielen ty máš na všetkom, skutočný podiel,

stále vo svojom srdci nestrácam nádej,

že sa vrátiš ku mne, k mojej duši stratenej,

spolu budeme plávať cestou životom,

pôjdeme hore každým krokom,

smútok sa rozostúpi ako rozbúrené more,

po návrate k sebe sme znova našli stratené šťastie,

nevystraší nás žiadna čierna voda,

všetko čo bolo zlé sa rozplynie ako zlá nočná mora,

slzy čo sme v našej duši mali,

sa v našom živote navždy rozplynuli

láska prebila všetko  čo bolo zlé,

iba s tebou je všetko nádherné,

tvoj úsmev je jeden z najkrajších,

spolu prekonáme nejeden strach.

Inšpirácia

V poslednej dobe som sa snažil zistiť, že s čoho všetkého môže človek ako taký čerpať inšpiráciu. Keď sa nad tým zamyslím, že je toho veľa, či sú to filmy, knihy alebo nejaké encyklopédie. Dakomu pomáha pri písaní hudba, ja sa neraz pristihnem pri tom, že niekedy bez hudby nedokážem napísať ani riadok. Niekedy to dokážem a niekedy nie, len to závisí od danej situácie v ktorej momentálne som. Lepšie sa inšpirovať niekým, než by sme mali jeho slová kopírovať a opičiť sa po ňom. Ako môžme dané slová použiť, ale musíme to urobiť úplne inak, než to urobil ten človek pred nami. Človek v jednej chvíli môže mať tvorivé obdobie a v jednej chvíli môže okamžite upadnúť do útlmu. Sú dni kedy to proste nejde, človek má v hlave nejaký blok a nevie ako sa z neho odrazí. Nie vždy všetko funguje tak, ako by to malo naozaj fungovať, stále je tam určitý zádrheľ.

Neraz si premietnem v hlave, že o čom píšem a snažím sa zistiť, že či to vôbec ešte má zmysel. Že či riadky ktoré píšem, ľudskú psychiku nezasiahli v takej miere, aby som skončil. Mám v poslednej dobe kopec zvláštnych pocitov o ktorých som nikomu nehovoril, lebo som nechcel doslova zaťažovať ľudskú myseľ tým, na čo momentálne myslím. Posledné dni som mal také, že som doslova nad niečím rozmýšlal a nad tým kde načerpať ďalšiu inšpiráciu, aby som nepísal niečo čo by vyznelo pre ľudí, ako totálna hlúposť. Snažím sám seba presvedčiť o tom, že dokážem vyjadrovať svoje pocity najľahšie, ako len viem. Neviem to chcem zo svojej hlavy dostať von a dostanem do hlavy taký blok, že niečo sa vo mne zasekne. Neviem to proste nijako vysvetliť, niečo ak má prísť, tak nech to príde samo. Nedá sa tlačiť neustále na pílu, lebo potom už nebudem môcť schopný napísať ani jeden riadok a možno že rezignujem.

Človek môže rýchlo nájsť inšpiráciu, ale môže ju aj rýchlo stratiť. Ja obdivujem ľudí s ktorých to ide prakticky samo a že sa nenechajú ovplyvniť tlakom okolia. Veľa ľudí je sčítaných, pozerá filmy a neustále čerpajú zo svojho života s tým, že je to napriek všetkému aktuálne a že sa to reálne aj deje. Sú ľudia čo píšu aj básne, ktoré nie sú len poskladané slová do rýmov, ale dávajú určitý zmysel a vďaka nim vieme o čom sú. Vždy sa dá v niečom nájsť inšpirácia, ale je iba na nás, či sa jej dokážeme držať. Toto je ten najväčší paradox a neraz rozmýšlam čo urobiť, aby to bolo čo najlepšie. Mnoho ľudí má veľa vecí na starosti a nejako to dokážu skombinovať, ja mám veľa vecí a neraz prežívam útlmy. Niekedy neviem čo mám hovoriť a ako sa skutočne vyjadrovať, aby to neprekročilo určitú hranicu slušnosti.

Veľa krát človek dokáže vytvoriť interakciu s ľudmi a dokážu ho viac motivovať k témam ku článkom. Niekedy je lepšie, keď človek má nejaký poradný hlas, lebo človek nemôžem nad všetkým rozmýšlať sám a nie vždy ho napadne, to čo chce skutočne vytvoriť. Koľko vecí čo som vytvoril, tak som vytvoril na základe podnetov od ľudí a verím že to tak bude fungovať ďalej. Lebo vždy keď človek navrhne niekomu tému o ktorej má písať, tak si ju samozrejme aj prečíta. O tom by to malo byť, že takto si človek nájde kopec čítateľov a zároveň ho motivujú k tomu aby ďalej písal a načerpá inšpiráciu na nové nápady. Neraz kopec blogerov prežíva to čo ja, že doslova hľadáme inšpiráciu v tom, že o čom máme písať. Vytvárame si svoj vlastný príbeh, ktorý možno raz pôjde do novín a verejnosť pochopí že sme obyčajní ľudia zo snami ako všetci.

Snívame o tom, aby nás čítalo čo najviac ľudí a aby nás tí ľudia motivovali písať ďalšie. Keď je človek pre určitú vec zapálený, tak naozaj dokáže veľké veci a tak by to malo byť vždy, nielen v určité okamihy. Niekedy by človek chcel dané veci písať na papier, alebo načo ničiť ceruzky a perá. Blog je najlepší prostriedok na vyjadrenie našich pocitov a túžob, vytvárame si svoj vlastný príbeh a vieme že si to prečíta široká verejnosť, ktorá najlepšie posúdi ako na tom sme. Že či treba niečo zlepšiť alebo práve naopak, že je to tak dobré, že by to zaujalo aj ľudí vo vyšších kruhoch. Koľko razí si prajem neraz, aby sa o mojom blogu písalo v novinách, ale viem že by to buď bola moja ďalšia inšpirácia do písania alebo by som prežíval tlak od okolia. Proste neraz vieme že napíšeme niečo, čo sme pri našej konverzácii z ľudmi nikdy nepovedali. Dosť pri písaní zohráva rolu psychika a to ako sa neraz cíti, niekedy nevieme či píšeme pre radosť alebo len preto, aby to tam bolo.

Nikdy som si nemyslel že to poviem, ale v poslednej dobe som prakticky nevedel o čom mám písať. Som sa prakticky dostával do takého útlmu, ako sa to neraz stane aj ostatným. Tento útlm je najhorší, ľudia si myslia že ho proste blogeri nedokážu mať. V tomto môžem každého vyviesť z omylu,  niekto sa z neho dostane rýchlo a niekto pomalšie. Po troch dňoch zisťujem, že prakticky už neviem čoho sa mám držať a neviem či náhodou neskĺznem do bodu, kedy skončím. Stále sa bojím, že v mojej hlave nastane doslova skrat, ktorý už nemusím vôbec ustáť. Proste niekde musí fungovať sebareflexia, ktorá rozhodne ako dané veci budú pokračovať ďalej. Keď nie je inšpirácia, tak celkovo človek nedokáže fungovať v živote a nebude môcť nájsť cestu, po ktorej chce kráčať. Za danou cestou musí byť aj určitý cieľ, ktorý si treba vytýčiť a podľa neho sa držať. Uvedomujem si, že v živote sa dá vždy nájsť inšpirácia, len treba do toho vložiť svoje vlastné chcenie niečo spraviť. O tom to vlastne je a funguje to dokonale, ako také domino.

Inšpirácia pravdepodobne bude posledný článok, len záleží na ľudoch ako ho dokážu prijať. Nepíšeme články len preto, že chceme, ale preto aby sme nimi oslovili mnohých čitateľov a to je náš skutočný cieľ. Celkovo do toho čo robíme, tak sa snažíme ísť na 100 percent a málokto to bohužiaľ chápe. Človek kebyže má niečo tvoriť len pre seba, tak by bol sebecký voči daným ľudom a ja by som si tiež pripadal rovnako. Ja by som nepísal, kebyže neviem o čom mám skutočne písať a zabalil by som to v poslednej chvíli. Ale píšem preto, aby som okolo seba potešil ľudí ktorých mám rád, nie kvôli tomu aby som mal čo najväčšiu čítanosť. Práca blogerov je veľmi nedocenená a prehliadaná, preto je v dnešnej dobe ťažké nájsť nejakú inšpiráciu. Človek preto je vďačný za každú maličkosť, ktorej sa jej dostane. Vždy sa dá nájsť motivácia, ako človek môže načerpať inšpiráciu, len treba skutočne chcieť a ten kto nechce okamžite prehráva.

Vedci zistili, vďaka čomu si zapamätáme sny

Sledovanie mozgovej činnosti ľudí, ktorí si takmer vždy spomenú na vlastné sny, a tých, ktorým sa to nedarí, vymedzilo oblasť mozgu v pozadí tohto rozdielu.

Oznámil to 6-členný tím Perrine Rubyovej z INSERM pri CNRS a Université Claude Bernard Lyon 1 (Francúzsko). Prvým autorom článku bol jej kolega Jean-Baptiste Eichenlaub. (INSERM je skratka z Institut national de la santé et de la recherche médicale čiže Národný ústav zdravotníctva a medicínskeho výskumu. CNRS zasa skratka z Centre national de la recherche scientifique, Národné stredisko vedeckého výskumu, čo je obdoba našej SAV.)

Centrum spomienok na sny

Prečo si niektorí ľudia dokážu každé ráno spomenúť na obsah sna či viacerých snov, ktoré mali počas uplynulej noci, kým iní iba veľmi zriedkavo? Perrine Rubyová s kolegami zistila, že tí prví majú aktívnejší takzvaný temporálno-parietálny čiže spánkovo-temenný spoj. Ide o jedno z mozgových centier spracovávania informácií. Jeho zvýšená aktivita podporuje pozornosť voči vonkajším podnetom, a tým aj takzvanú vnútrospánkovú bdelosť. To zasa posilní zakódovanie snov v pamäti.

Záhada snov

Samotná príčina snívania zostáva záhadou. Členovia tímu čosi pred vyše rokom (v januári 2013) uverejnili v časopise Cerebral Cortex dve pozorovania. Po prvé, ľudia, ktorí si dobre zapamätávajú sny, majú počas spánku dvakrát viac bdelého času ako ľudia, ktorí ich zabúdajú.

Po druhé, ich mozgy viac reagujú na sluchové podnety, v spánku i v bdelosti. Táto zvýšená reaktívnosť mozgu môže viesť k opakovanému prebúdzaniu sa v priebehu noci. A tým podporovať zapamätávanie si snov počas krátkych období bdelosti.

Pamätajúci a zabúdajúci

V novom výskume členovia tímu použili meranie spontánnej mozgovej aktivity pomocou pozitrónovej emisnej tomografie (PET). V bdelosti i v spánku skúmali 41 dobrovoľníkov, rozdelených na dve skupiny. V prvej bolo 41 ľudí, ktorí si ráno spomenuli na sny priemerne 5,2-krát za týždeň. Druhú 20 ľudí, ktorí si spomenuli priemerne iba na 2 sny za mesiac

Dobrovoľníci z prvej skupiny prejavovali pri bdení i spánku silnejšiu spontánnu aktivitu v dvoch častiach mozgu, mediálnom prefrontálnom kortexe (zložka čelovej mozgovej kôry) a najmä v spomenutom temporálno-parietálnom spoji, ktorý sa podieľa na orientácii pozornosti voči vonkajším podnetom.

„Môže to vysvetliť, prečo sú ľudia s vyššou mierou zapamätávania si snov reaktívnejší na podnety z prostredia, viac sa budia pri spánku, a teda aj lepšie zakódovávajú sny v pamäti, ako ľudia s nižšou mierou zapamätávania si snov. Spiaci mozog totiž nedokáže zaviesť do pamäti nové informácie; aby to zvládol, musí sa prebudiť,“ vysvetlila Perrine Rubyová.

Priamy dôkaz

V minulosti sa už zistilo, že poškodenia týchto dvoch častí mozgu spôsobili stratu schopnosti zapamätať si sny. Až nové výsledky však priamo a definitívne dokázali, že v pozadí sú rozdielne mozgové aktivity ľudí s touto schopnosťou i bez nej. V spánku i bdení.

„Naše výsledky naznačujú, že tieto dve skupiny ľudí sa líšia zapamätávaním si snov, avšak nevylučujú, že sa líšia aj v tvorbe snov. Popravde je celkom možné, že tým prvým sa naozaj sníva viac ako druhým,“ uzavreli členovia tímu.

zdroj: aktuality.sk

Walking Dead na obrázkoch, budúci týždeň na videu

Druhá epizóda zombie adventúry Walking Dead – A House Divided, sa ukazuje na dvojici nových obrázkov a tvorcovia upozorňujú na pripravované video.

Na prvom zábere sa Clementine bráni pred útokom nakazeného a na druhom Luke a Clem plánujú ďalší krok. Budúci týždeň sa nám druhá epizóda ukáže v traileri a vydanie je naplánované na marec.

zdroj: sector.sk

V mojom svete

V mojom svete fungujú rôzni ľudia, starí, mladí a majú nejakú svoju vlastnú filozofiu v živote. Ľudia čo chcú bojovať a zmeniť svoj vlastný život, aj za cenu určitého presvedčenia. Žijem pre iné pravidlá, než iní ľudia a často je mojou odvahou ísť proti zavedenému systému. Sám v sebe mám určitú disciplínu, ktorá mi určuje, koho sa mám držať a od koho mám skutočne pohov. Žijem v meste, kde sa musím doslova prispôsobiť pravidlám a nemôžem vo všetkom odporovať. Viem koľko krát musím svoje myšlienky doslova držať na uzde a ovládať ich v sebe. Musím sa držať v špičke ľudí a ísť neustále z dobou, mať neustále prehľad čo sa okolo mňa deje. Ísť z dobou neznamená len prispôsobovať sa trendom čo sú tu okolo nás, ale sledovať nové veci na základe ktorých sa môžem zlepšovať. Ten kto vie, ako veci v skutočnosti fungujú , tak sa vyzná do skutočnej politiky všetkého čo sa kde šuchne.

Mnoho ľudí si vnútorne myslí, že nie som až taký silný a popri tom sám viem ako to v skutočnosti je. Mladí ľudia zdieľajú moje názory a pocity vďaka čomu viem že všetko v živote má skutočný význam.  Neraz vo svojom živote prežívam dni, kedy prídu búrky, ale aj tak sa dokážem zdvihnúť zo zeme a ukázať ľudom že nepatrím do starého železa. Som vyrovnanejší a omnoho silnejší, mám silu vyhrávať sám nad sebou. Mám v sebe určitý zápal pre danú vec a keď sú nejaké veci, tak sa do nich dokážem okamžite zahryznúť ako taký pes. Ako sa vraví že je soľ nad zlato, tak u mňa to platí dvojnásobne a snažím sa prijať realitu takú aká je. Uvedomujem si, že v mojom svete mi nikto nič zadarmo nedá a že si to musím vybojovať aj cez tvrdú konkurenciu. Ale ja voči ľudom nerobím rozdiely a nikdy ich robiť nebudem, lebo všetci sme na jednej lodi a vždy to tak bude.

Často vo svojom živote konám, na základe určitých podnetov a všetko čo urobím má určitú príčinu. Neraz sú veci s ktorými som priam nespokojný a viem že by sa dali spraviť lepšie. Všetko sa dá od základov spraviť lepšie a po prípade sa to dá zmeniť. Za 24 hodín sa dá spraviť veľa vecí, ale záleží len na človeku ako si rozloží deň. Ja sa snažím si rozložiť deň, že vždy sa snažím spraviť niečo iné, to čo proste nikto iný nespravil. Mám vždy chuť rozkopať hranice a dokázať že fungujem odlišne než väčšina ľudí. Konám na základe určitej intuície a snažím sa žiť pre tento okamih a pre všetky okamihy čo zažívam. Neraz v mojom svete nie je miesto na omyly a na chyby, ak nejakú chybu spravím, tak okamžite na nej staviam a zrazu urobím niečo lepšie. Vždy sa snažím o to, aby všetko v mojom živote zapadalo ako puzzle, každý dielik je pre mňa skutočne dôležitý. Snažím sa o to, aby všetko fungovalo a bolo vybrúsené ako diamant, neuspokojím sa s polovičným výsledkom.

Milujem svoj svet aj napriek tomu, že sú v ňom niektoré veci až príliš tvrdé. Neraz by som rád bojoval, za tie skutočné hodnoty, čo verím že v istých ľudoch sú a že sa v nich zachovajú. Ako som raz písal o vzťahoch, tak to načrtnem aj tu. Nevieme dopredu zistiť že kto náš kamarát, dokým ho poriadne nepoznáme. Životné situácie nám názorne ukazujú komu môžme veriť a komu nie. Stále viem že v dnešnej dobe je ťažké niekomu veriť, ale vždy sa dá nájsť človek, čo dokáže pochopiť naše myšlienky a pocity. Je to ako z hudbou, vždy treba selektovať a rozlišovať kto je zlý a kto je dobrý. Je to väčší paradox, ako si myslíme a neraz sa karta dokáže obrátiť. Nič sa v živote nedá predpokladať a dané veci sa priam musia stať, nedá sa im povedať stop. Proste len treba si uvedomiť, že život ide ďalej a zo životom ideme ďalej aj my. V živote je prirodzený vývoj že začíname od nuly a potom sú z nás legendy. Všetko sa deje prirodzene podľa toho, ako dokážeme postupovať a podľa toho sa odvíjajú ďalšie ciele v živote.

Koľko krát doslova nesúhlasím zo všetkým čo mi povedia ľudia. Ale najprv začínam rozmýšlať že či je ten názor správny alebo nie. Všetko si doslova hodnotím v hlave a vytváram si určitú analýzu daných názorov. Často je tých názorov príliš veľa a nie na všetky dokážem reagovať, tak ako by som chcel. Často reagujem aj na to, do čoho by som sa v skutočnosti nemal miešať. Vypúšťam svoje impulzívne myšlienkové pochody aj tam, kde nie sú vôbec potrebné. To by som prakticky nebol ja a môj život by nebol ničím zaujímavý. Neraz som vďačný za ľudí, čo chápu moje myšlienky a že vedia koľko je za nimi skúsenosti. Ale tak povedzme si pravdu, stále niečo riešime a je jedno čo to je. Ale sú veci, čo riešime zbytočne a sú to nepodstatné veci kvôli ktorým, nemá význam sa opúšťať. Často si prídem taký, ale teraz viem, že sa nad tým už len usmejem a vo mne to potom zmizne. Sám mám istý chaos v ktorom sa najlepšie vyznám a spravím si v ňom poriadok.  O tomto to je, že treba v sebe nájsť nejakú vnútornú vieru, že všetko dokáže nejako fungovať ruka v ruke.

Proste v mojom svete fakt nedostane hocikto šancu a nie každému dokážem veriť. Sám viem, že koľko dá námahy si získať dôveru daného človeka. A aj tých ľudí čo mám okolo seba, tak ich nemám pre parádu, ale preto že pre mňa niečo znamenajú a že za tých ľudí som schopný skutočne bojovať. Nežijem len pre seba, ale žijem pre tých ľudí čo mi radia, pomáhajú a stoja pri mne za každých okolností v dobrom a v zlom. Tí ľudia veria v moje schopnosti a sami ma utešujú vtedy, keď je mi niekedy niečo ľúto. Proste mám okolo seba tých najlepších ľudí na svete a nechcem ich nikdy meniť. Iba z ľudmi dokážem zbúrať všetky hranice a barikády ktoré okolo seba mám. Sú dni, kedy sa priam uzatváram do seba, čo sám dodnes považujem za najväčšiu chybu, ale potom aj tak sa otvorím ako taká brána. Aj to viem že čo musím hovoriť a že čo si musím nechať pre seba. Všetci máme isté veci o ktorých nemôžme hovoriť a to treba rešpektovať.

Neviem čím to je, ale v mojom svete každý jeden krok považujem za víťazstvo. Snažím sa neriešiť minulosť a budúcnosť, lebo sa snažím žiť tým čo je tu teraz. Riadim sa jednou myšlienkou, ktorá vo mne neustále rezonuje a snažím sa jej držať. Zo dňa na deň, jasne dokazuje, že si treba vážiť, to čo je teraz. Ako je pekné si zaspomínať nad minulosťou a ešte krajšie je rozmýšlať nad budúcnosťou. Ale nič v živote sa nedá naplánovať, všetko musí prísť samo a v správny okamih. V mojom svete to platí tiež rovnako, že čo sa mi má podariť, tak sa skutočne podarí. Že keď mi je súdené sa stretnúť z danými ľudmi, tak sa s nimi skutočne stretnem. Proste sa nedá povedať, že kedy to príde a treba zostať trpezlivý. Lebo ako sa vraví trpezlivosť prináša ruže a tu to platí dvojnásobne. Vždy platí, že všetko príde v správny okamih, ale treba v to veriť. Netreba plakať nad rozliatym mliekom a treba sa zoceliť a ukázať že v živote má všetko zmysel. Môj svet je zaujímavý v tom, že som na ceste životom našiel ľudí, ktorí chcú so mnou zdieľať moje pocity a toto je tá skutočná výhra. Za tých ľudí budem proste po celý svoj život vďačný a nikdy na nich nezabudnem. Stále ich budem mať niekde vo svojom srdci a to je proste pocit, ktorý sa nedá zaplatiť žiadnymi peniazmi. Priateľstvo si za peniaze proste nikdy nekúpime a to si treba uvedomiť.

Jeden záber na druhú epizódu z druhej sezóny Walking Dead

Tellgames predstavilo druhú epizódu druhej série Walking Dead na novom zábere. Ukazuje Clementine, ktorá sa snaží kladivom zaútočiť na walkera, ale Luke sa ju snaží varovať. Pred čím, to sa dozvieme už v samotnej hre.

Druhá epizóda zatiaľ nemá dátum, ale koncom tohto mesiaca, alebo budúci by už mala byť.

zdroj: sector.sk