Archív pre december 2013

Bilancia celého roku 2013

29. decembra 2013

Opäť nastal moment kedy začína koniec roka. Aj tentokrát si zaslúži poriadnu bilanciu a hodnotenie všetkého čo som za celých mesiacov zažil. Som zažil ešte silnejších 12 mesiacov plných silných okamihov a neraz niektoré okamihy sa mi proste začal zapisovať do hlavy a mnoho s nich mám doteraz v hlave. Všetky okamihy mali proste nejakú svoju výnimočnosť, bez ohľadu na to v ktorý deň sa diali a že čo pre mňa znamenali. Každý jeden z nich si dodnes vážim a rád ich rekapitulujem.

Ako prišiel január tak znova začalo hektické obdobie, kedy som začal chodiť do školy. Opäť som spoznával ľudí okolo seba, ako každý rok, len tentokrát to bolo omnoho inakšie než minulý rok. Som bol skúsenejší a vedel som že koho si mám pustiť k srdcu a koho nie. Od úspechu v blogu som začal v ňom pokračovať a stále som hľadal nejaké témy, ktoré človeku niečo dajú do života. Začiatok roka bol hektický aj s toho citového života, keďže predtým som mal niekoho s kým, som nedokázal fungovať, teda sme mali odlišné názory na život. Proste už to nebolo také, aké to malo byť a keďže bola ďaleko, tak chodiť za ňou by bolo o ničom. Celkovo som zistil, že sa už nedokážem trápiť kvôli vzťahu, čo vôbec nefungoval, tak ako mal.

Neskôr v škole sa malo ísť na školskú súťaž a ja som sa v danú chvíľu psychicky vystresoval. Pozostávalo to zo šitia púzdra na mobil, robiť chlebíky a z vedomostnej súťaže,  Ja si myslím, že jedine na vedomostnú súťaž, by som mal danosti. Najviac ma hnevalo, prakticky človek musel doháňať všetko s 1 a zároveň aj 2. ročníka. Neskôr som si začal šetriť peniaze na televízor, aby som mohol pozerať programy ktoré mám rád. Tento rok mi pomohol viac hovoriť o veciach, ktorý som sa predtým bál a o ktorých som si nemyslel, že budem hovoriť. Od minulého roka som sa začal k životu stavať inak, začal som počúvať motivačnú hudbu a študovať históriu politiky. Ako stále nesledujem správy, keď viem že si všetko môžem nájsť vo forme článkov.

Ledva prišiel začiatok roka a pri počúvaní Rádia FM, bola predvianočná súťaž z minulého roka a akurát bežalo žrebovanie. Boli tam tri otázky ohľadom rádia s čím je človek tam spokojný, čo by zmenil, len si tú tretiu otázku nepamätám. Vlastne tá súťaž bola o 10 CD a keď Idaina aj zo Smolom začali žrebovať, tak som sa začal triasť a začal som mať neskutočnú trému. Keď bolo vyhlásené moje meno, tak nielen že tomu nemohli uveriť celkovo ľudia v rádiu, tak som ani ja tomu nemohol uveriť. Ani ľudia ktorých nepoznám, tak boli s toho priam v šoku. Nikdy som si nemyslel, že tú predvianočnú súťaž prakticky vyhrám a sám som sa prakticky podceňoval. Potom som dostal motiváciu ešte viac súťažiť a vyhrávať cdčká, som sa priam zaujímal o to čo sa deje na Slovensku a v zahraničí. Dodnes sledujem zahraničnú scénu a aj tú slovenskú.

Okrem toho som sa snažil nestratiť prehľad ani v tom, aké seriály a filmy si pozrieť. U mňa najviac pozerané filmy boli Adam a Ben X, ktoré sa viacmenej týkali autizmu. Aj v seriáloch som mal doslova jasno, len niekedy ich bolo príliš veľa, že som ich nemal čas pozerať všetky.  Neskôr som začal pozerať aj Ligu majstrov a začal som mať obľúbeného futbalistu Messiho. Hokej tiež bol moja srdcovka, čo je ním dodnes a dosť prežívam keď dáme my gól alebo keď dá gól súper. Dosť ma vynervuje, keď máme nejaké šance a aj napriek tomu to tam nepadne, niekedy tam je štastie a inokedy nie. Chodil som aj z bráškom do mesta a aj tam spoznával istých ľudí, čo ma napriek všetkým okolnostiam veľmi teší. Celkovo som bol vďačný, že som mal možnosť byť z ľudmi, ktorých mám nadovšetko rád.

Ako prišiel máj tak som bol znova v eufórii, čo sa stane. Bežali MS 2013 v hokeji a som bol zvedavý na to, ako sa našim chlapcom bude dariť. Začal som sa znova celý triasť a priam som veril, že ešte príde od našich chlapcov medaila. Ale žiaľ to nevyšlo a odchádzali sklamaní zo šampionátu. Neskôr som začal písať svoje pocity z hokeja do blogu. Aby som nezabudol, ako som kedysi točil videá na Youtube, tak po dvoch upozorneniach na porušenie autorských práv, tak prišlo ešte tretie a prišiel som o celý účet. Všetko bolo o tom, že som neskôr začal uploadovať filmy a to bola chyba. Neskôr som natočil video, kde som hovoril o tom, ako ma Youtube ma sklamal a že už tam nikdy zo seba nebudem robiť niečo čím už nechcem byť. Chcel som robiť všetko naraz a precenil som veľmi svoje sily. Zistil som, že už takto nedokážem vôbec fungovať, neskôr som sa začal zaujímať o politiku a riešiť čo sa v našom štáte deje.

Naďalej som súťažil o cdčká a vyhral som dva cd s podpismi, teda s podpismi dokopy sú tri. Aj v škole sa mi darilo výborne, ale ten pocit že prakticky teória išla vpred a v praxi sa išlo pozadu, tak to bolo všetko ťažko dobehnúť. Neskôr sa to nejako zázračne prelomilo, potom prišlo vysvedčenie a neskôr som mal myšlienku, že aspoň na chvíľu pôjdem mimo Slovenska. Potom prišla Praha kde sa išlo prakticky večer a na mieste sme boli z mamkou skoro ráno. Mne miestami bolo všeliako a cítil som sa unavený, prakticky ako keby som bol omámený. Z mamkou a bráškom sme boli snáď na každom mieste z Prahy. Samotná Praha o sebe je skoro tak veľká ako náš Liptovský Mikuláš. Vidieť pražšký orloj o ktorom spieva Elán a vidieť Karlov most, bol proste ten najkrajší pocit. Len napriek jednému dňu bolo všetko super,   A potom stretnúť ľudí, ktorý sú z Liptova bol ešte krajší pocit a na to priam nikdy nezabudnem.

Najviac ma opäť potešilo, keď som sa dozvedel, že budú v meste Impulz talentovaná rapová kapela z Námestova, aj keď každý člen z iného miesta. Len ma škrelo, že som si nezobral peniaze na podporu cdčka Predkrm. Ale nevadí, zo Splenom sme sa fajne vykecali a zahral pesničky z EPčka. Spoznal som aj dvorného dja Masittyho, pre mňa je to veľký pán, lebo málokto robí tak skvelé skreče ako on. Pomaly som sa čoraz viac začal tešiť na prázdniny a na to, že si poriadne oddýchnem. Z tatinom sme opäť chodili na kúpalisko kde som videl moju veľmi dobrú kamarátku Maťku, s čoho som sa skutočne veľmi tešil. Okrem nej som tam stretol aj iných super ľudí, plus počúvať hudbu na slúchatkách ktoré sa mi žiaľ rozpadli, bol priam až úžasný pocit. Počúvať Barborkine pesničky a spievať si jej texty, ktoré mám dodnes tak na to nikdy nezabudnem.

Neskôr sme z rodinou išli na dovolenku do Tunisu, na čo som sa aj ja prakticky tešil. Sme išli najprv na Východ k rodine a skoro ráno vyrážali do Košíc na letisko. Ako sa išlo na letisko, tak nám samozrejme meškalo lietadlo a aj tam som prakticky dospával. To čakanie bolo hrozné, ale potom ten pocit ísť do lietadla, tak to bol proste iný level. Ako sme sa začali vznášať, tak som sa vôbec nebál, aj keď miestami som si myslel, že mi bude trošku ťažko. Vidieť všetko s vtáčej perspektívy bol úplne iný zážitok, samozrejme aj celkovo personál stevardi a letušky boli veľmi milí a príjemní. O sedačku ďalej sedela trojica mladých ľudí, pri ktorých som nečakal, že ich niekedy spoznám.

Neskôr sme vystúpili z lietadla a boli sme v Monastire, kde prakticky požadovali víza a bolo to napísané v reči, ktorej skoro nikdy nerozumel.  Bola tam aj nemčina, francúžština a podobne,  ale naštastie každý človek niečomu rozumel, či mamka alebo tá partia mladých ľudí ktorí nám pomohli. Potom neskôr aj tá orientácia na tom letisku bola ťažšia, pokiaľ sa človek držal skupiny, tak to išlo prakticky išlo bez problémov. Ako sme sa dorazili z letiska, tak vonku nás čakal delegát, ktorý nás oboznámil s tým čo všetko nás čaká v hoteli, kde máme ísť. Hotel o ktorom sme vedeli, že ideme sa volal Dar El Olf a bol prakticky 4-hviezdičkový. Na prívitanie nám ako malú pozornosť dali miešané drinky. Všetko bolo prakticky v cene toho hotela, jedlo, pitie, proste All Inclusive. Izba bola super a bola aj priestovo dosť veľká, bolo tam prakticky všetko. V telke prakticky išli len francúzske programy, jeden poľský a jeden ruský kde boli čisto ruské pesničky. Potom som sa naučil počúvať ruskú hudbu a snažiť sa z nej porozumieť, keďže ruština je skoro podobná našemu jazyku a srbština tam je to rovnaké.

Potom na papieriku čo sme mali v izbe, bolo že kedy sa podávajú raňajky, obed a večera. Personál hotela bol veľmi milý, vonku bol aj bazén, kde si ľudia mohli zaplávať. Ľudia tam boli z rôznych krajín Holandsko, Rusko, Anglicko, Česko, Turecko a my sme boli jediní Slováci. Potom neskôr prišli aj ďalší Slováci, boli aj super animátori, ktorí nás zabávali. Ja som si zahral ping-pong z jedným Rusom ktorý hral výborne a neskôr som si zahral aj šípky. Celkovo tam boli aj krásne ženy, ktoré sa na mňa usmievali, samotná pláž mimo hotela, to už nebolo bohviečo. Celkovo aj to mesto Hammamet, tak tam proste cítiť s kanálov zápach. Potom večer sa tancovalo a aj predtým sa tancovala Zumba, Merenge, Samba a kopec iných tancov ktoré sa nacvičovali pred osudným večerom. Bol aj jeden animátor ktorý miestami vedel po česky, samozrejme aj časníkom sme ďakovali v inej reči, teda ja som použil angličtinu, ktorú sa chcem do budúcna učiť. Celkovo dni na dovolenke, boli super, tak som som bol rád, že som zažil niečo iné a čo ma nejako vnútorne obohatilo.

Neskôr aj ten návrat domov bol dosť silný, začiatkom augusta sa išlo domov. Opäť sme v mikrobuse išli s ľudmi, ktorý išli s nami aj v lietadle. Opäť prišli tie všetky vybavovačky a formality okolo víz, aj napriek tomu že som si predtým pospal, tak som bol aj tak unavený ešte viac. Čakanie na lietadlo, opäť trvalo trošku dlhšie a celkovo  aj ten čas ubiehal hrozne pomaly. Ako prišlo to lietadlo, tak opäť ten pocit pri vzlietnutí bol dosť silný, ale naštastie let dopadol krásne a do Košíc to už bola hračka. Proste to bola dovolenka, na akú proste nikdy nezabudnem a potom neskôr som sa dozvedel, že kamarátka ide an to isté letisko, len do iného hotela.

Potom sa snažil si nejako užiť, tie ďalšie dni prázdnin čo boli a prakticky som sa tešil na september. To bolo aj tým, že mám vtedy narodeniny a vždy som prežíval priam až euforické pocity. Aj to že si ľudia spomenuli na tie narodeniny, som si vážil, niektorým to pripomenul Facebook a iní to vedeli priam automaticky. Ale som zažil veľa zaujímavých situácii, aj po prázdninách a som opäť niekoho spoznal. Mne tie priateľstvá z ľudmi doslova menia život a je to nezvyčajné, ako ma niektorí dokážu ovplyvniť. Ale som štastný, že všetko bolo iba v tej dobrej forme a že sú mi skutočnou oporou. Pár krát som bol aj na tancovačke v Route 66, kde som stretol dosť veľa zaujímavých ľudí a najme kamarátky čo som už poznal z internetu. Najviac ma potešilo, keď som videl svoju sesternicu, ktorú si nadovšetko vážim a ktorá stojí pri mne. Október a november, tak sa to nedá nejako extra hodnotiť, tam to bolo takmer identické.

Potom ako prišiel december, tak ten bol priam až zásadný mesiac. Bola burza práce, kde mladí ľudia informovali ohľadom stredných škôl. Aj keď najviac jednoznačne zaujala naša škola, ktorá prezentovala ľudom svoje výrobky a v tej chvíli som sa cítil proste hrdý. Mal som radosť, že som stretol aj pár ľudí, ktorých som dlho nevidel. Potom neskôr prišiel jarmok, ktorý aj keď nebol bohviejaký, ale aspoň tam bola nejaká atmosféra, ktorá mala akoby som to povedal oči. Na druhý deň boli zaujímavé koncerty, boli The Paranoid a Ine Kafe, na prvej skupine som nebol, ale tá druhá skupina bola super. A ako osud zamiešal karty, tak som stretol človeka s ktorým som si písal veľmi dlho. Od toho momentu som bol ešte na jednej tancovačke. Potom prišiel Mikuláš, Vianoce a pomaly som začal pozerať rozprávok a filmov od výmyslu sveta.

Pre mňa rok 2013 bol ešte silnejší, emotívnejší ale aj napriek všetkému veľmi zaujímavý. Bol miestami aj hektický a musel som psychicky zvládnúť kopec životných situácii, ktoré neboli najľahšie. Cítim že som proste vo svojom živote, učinil istých vnútorných zmien a na svet sa snažím dívať inak. Boli okamihy ktoré vo mne vyvolali veľké množstvo emócií, boli situácie kedy som si poplakal, ale som štastný, že všetky tie slzy už boli od štastia a nie od smútku.  Už som sa prestal báť istých vecí, ktoré boli v živote zásadné a začal som tomu čeliť. Aj tento blog mi veľmi pomohol dať zo seba všetko, čo som vo svojom vnútri cítil. Sa cítim omnoho vyrovnanejší a silnejší, som viac pokojnejší. Ďakujem všetkým čo stáli za mnou či pri blogu, alebo celkovo v osobnom živote. Je krásne vedieť, že mám priateľov čo ma nikdy nesklamú a ktorí ma nikdy nepodrazia.

Prajem vám aby pre vás rok 2014 bol tak skvelý, ako bol pre vás 2013 čomu verím, že určite bol. Ste mi dali veľa morálnej opory, boli ste mi nápomocní v živote, proste každý jeden človek v mojom živote, pre mňa niečo znamená a bez vás by som to nikdy nedal. Veľké ďakujem vám posielam a sľubujem že sa budem snažiť robiť ešte lepšie články. Moja bilancia roka, sa pomaly ale iste blíži k zdarnému koncu. Prajem vám do nového roka veľa štastia, zdravia, lásky, pohody a veľa úspechov.  V roku 2014 príde veľa zaujímavých článkov, ktoré budú obsahovo veľmi kvalitné a bude sa snažiť aby každý článok mal hlavu a pätu. Ste fantastickí a verím že si ku mne nájde ešte viac čitateľov cestu.

Reklamy

Jedna krv

28. decembra 2013

Tento článok bude vyjadrenie a zároveň pocta k tým, čo mi ukázali správnu cestu. Jedna krv nie je iba také spoločenstvo ľudí, ktorí zdieľajú rovnaké názory, ale sú to proste tí najlepší z najlepších ľudí, čo stoja verne pri človeku a ktorého nikdy vo svojom živote. Stalo neraz veľa vecí, pri ktorých som musel hľadať tých správnych a niekedy som zažíval aj podrazy. Častokrát som sa stretával z intrigami ľudí, čo boli presvedčený o tom, že za internetom sú strašne silný, ale nie sú až taký silný. Vplyvy jednej krvi môžu byť aj zlé a ľudia môžu okamžite prejaviť pocit negativity a závisti. Už len tá závisť, keď sa človeku niečo podarí, tak zrazu v človeku vzbudí zlú krv a človeku sa neprekrví dobre mozog.

Veľa krát sa v mojom živote stalo kopec zlomových situácii a nie vždy bolo pre mňa ľahké postupovať životom. Často krát som sa musel učiť ako sa správať k sebe a ako sa správať k ľudom. Ako život začínal pekným detstvom a pomaly mi začínal pribúdať vek, tým sa začal meniť názor na svet. Rodina mi je dodnes oporou a podporuje ma ako len môže, teda aj celkovo v živote. Čím viac sa človek prediera životom, tak neraz chápe jeho význam a snaží sa ho si nejak zlepšiť. Ja ako chlapec, aj keď som bol niekedy bláznivý, tak aj napriek tomu som si vážil svojich hodnôt. Dodnes mám rád svoj život, aj keď koľko krát ma tak prefackal, že som si myslel, že to proste nikdy nedám. Ale musel som sa proste postaviť zo zeme a bojovať s tým čo mám vo svojom srdci.

Jedna krv je skoro niečo ako, že všetci sme si rovný a že nemáme s kým porovnávať. Často žijem vo svojom svete, kde vládne príliš veľa zla a ohľadom krvi sa dosť hovorí v hlavných správach. Neraz si hovorím, že nechcem byť sám a hľadať tých svojich bratov a sestry čo budú pri mne stáť v každom ohľade. Človek bez priateľov je ako ryba bez vody,  najhoršie je byť sám a čakať kedy všetko príde samo. Ale nepríde nič samo, dokým sa nejakým spôsobom nepričiníme.  Proste niekedy treba ísť aj niekam mimo domu a hľadať si priateľov aj reálne naživo. Internetové priateľstvá nás prakticky obmedzujú v tom čo chceme, ale zároveň sú v tom aj nejaké plusy nielen mínusy. V dnešnom svete je neskutočne ťažké prežiť, lebo keď nie sú ľudia súdržní, tak často sa stane, že niečo môže zlyhať.

Často si uvedomiť, že nielen súrodenci z rodinou musia držať spolu, ale aj ľudia ktorých okolo seba máme musia držať a to je celý ten princíp. Ja niektorých ľudí nazývam bratia a sestry, lebo si fakt s nimi môžem povedať všetko a dokážu ma náležite pochopiť. Dokážu mi pomôcť v každej jednej chvíli a vedia sa vcítiť do toho, ako sa neraz vo svojom živote cítim. Toto si na tých ľudoch proste vážim, lebo máme proste spoločnú krv, aj keď nie sme pokrvní príbuzní. V mojom živote zostali len tí najlepší ľudia, ktorí prežili všetky moje dobré alebo zlé nálady a pre mňa aj toto sú jedna krv, pre ktorú skutočne žijem a ktorá mi dáva zmysel života. Sú to ľudia, vďaka ktorým to nechcem vzdať a vďaka ktorým chcem ísť ďalej. Pomáhajú mi niekedy viac než treba, ale robia to preto, lebo im na mne záleží a to si na nich navždy budem vážiť.

Niektorí proste do tej jednej krvi nikdy nebudú patriť, lebo sú to ľudia, čo mi neraz podrazili nohy a od tých ľudí si proste dávam odstup. Bol som miestami naivný a veril som každému čo mi povedal nejaké slovo a chcel si ma nakloniť. Ako som niektorých ľudí začal tak neskôr odhalil ich skutočnú tvár. Boli to len posmeškári, čo sa posmievali a dneska sú tí ľudia pre mňa absolútne nuly, bez nejakého vnútorného názoru.  Neraz mi veľa ľudí sľubovali kamarátstvo a dopadlo to presne tak, že tí ľudia ma akurát len ohovovárali a mysleli si, že oni sú tí najlepší a najmúdrejší na svete. Niektorí ľudia prestali so mnou komunikovať, podkopávali mi neustále nohy, hrali sa na tých čo v skutočnosti nikdy neboli. Daktorí sa začali hrať na filozofov a začali si hladiť ego. Kedy si moja psychika nebola taká silná a často som počúval reči a veril všetkému, čo mi daktorí ľudia natárali a všetko to boli vymyslené klamstvá, čo sa nikdy nestali.

Koľko krát ma niektorí ľudia, totálne dostali na dno, teda myslím na to psychické. Teda to neboli len posmechy, ale boli to často aj vyhrážky. Ako prišiel internet a začal som tam spoznávať jednotlivých ľudí, tak som tam zisťoval ktorí sú tí zlí a ktorí sú tí dobrí. Nikdy človek nevie, že kto je za druhou stranou monitora a ani ja som to prakticky nevedel, keďže tí ľudia viacmenej nemali fotku. Často krát to nebezpečenstvo na internete začalo byť horšie a mnoho krát sa premietlo aj do reálneho sveta. Svet je príliš krutý na násilie a na ľudí ktorí ho páchajú. Bolo pár ľudí, čo sa mi vysmievalo cez internet a začali sa mi posmievať jak bezcitní ľudia. Neraz počas písania z nejakými ľudmi, sa našlo zopár ľudí, čo sa mi cez internet vyhrážali smrťou a chceli za mnou prísť rovno do bytu.

Potom nastal zlomový moment kedy som prepadol depresii, s ktorej som si myslel že sa nikdy nespamätám. Ale nech sa čokoľvek dialo v mojom živote dialo, tak sa vždy našli ľudia ktorí pri mne stáli. Kopec ľudí si ma aj zastalo, ktorých nadovšetko vážim a ktorých nikdy vo svojom živote neopustím. Neskôr som prekonal svoju ťažkú psychickú depresiu a začal som vo svojom živote, sa na veci viac pozerať pozitívnejšie. Keď mi bolo smutno, tak som veľa povzbudivých slov a tie slová ma motivovali ísť ďalej. Som štastný za všetko, najme za to, že mám rodinu a priateľov pri ktorých môžem povedať, že sú to ľudia na ktorých nikdy nedopustím a pri ktorých budem stáť.

Ďakujem všetkým ľudom, čo mi pomohli vstať zo zeme a spraviť zo mňa lepšieho človeka než som. Ako nie že by som ním predtým nebol, len teraz si dávam viac pozor s kým sa priatelim. Ako sa vraví dôveruj ale preveruj a tým sa vo svojom živote riadim. Aj keď sú situácie, kedy sa to nedá proste odhadnúť. Mám rád svojich ľudí bez ohľadu na ich nedostatky, ale sú pre mňa výnimočný a nikdy ich neopustím. Neraz som aj ja urobil veľa chýb a omylov, ale moji priatelia ma neopustili a to je ten najkrajší pocit. Som rád, že nie nadarmo, som si našiel tých správnych priateľov, ktorým sa môžem zdôveriť a ktorí ma skutočne vypočujú. Vtedy si aspoň uvedomím, že som hrdý na miesto kde žijem, aj keď ani tam to nie je vždy najľahšie. Moji priatelia sú tí najvernejší a najlepší ľudia aký existujú, veria mi, stoja pri mne a hlavne mi nepodrážajú mi nohy. Vďaka nim sa cítim ako iný a silný človek, ktorého nič len tak nezlomí. Aj moja psychika je omnoho silnejšia a preto v niektorých situáciách sa dokážem upokojiť a ísť ďalej. Preto tí najlepší priatelia ktorý zostali pri mne, sú pre mňa  jedna krv a vždy budú.

Veselé Vianoce a Štastný nový rok 2014

17. decembra 2013

Pomaličky na úvod, chcem povedať že sa znova stretávame pri mojom blogu a chcel by som si zhodnotiť tento rok 2013.  Napriek tomu, že tento rok bol pre mňa silný a hektický zároveň, tak napriek tomu môžem povedať, že bol super.  Celkovo aj tvorba mojich článkov sa posunula o veľký skok ďalej a som rád, že stále pri sebe verných čitateľov a že mi počas roka pribudlo aj niekoľko nových ľudí, čo sa do mojich článkov vžilo. Posielam veľké ďakujem za podporu a že sa našlo kopec ľudí, čo sa v tvorbe podporilo a dali mi dôvod, aby som to nikdy nevzdal. Aj keď je možno je ešte skoro hodnotiť rok 2013 keďže máme ešte Vianoce pred sebou a ešte ďalších týždňov pred sebou.

Rok 2013 bol pre mňa ešte prelomovejší a ešte silnejší než rok 2012.  Celkovo tento rok sa prakticky zmenila u mňa koncepcia článkov a fungovania blogu. Musel som veľa vecí vo svojom živote prehodnotiť, ako aj hľadať si priateľov, pri ktorých som si mohol povedať, že im môžem skutočne veriť. Pomaly som musel aj prehodnotiť svoje fungovanie na Youtube. Neskôr som zistil, že natáčanie gameplayov nemalo taký úspech, ako by som si to predstavoval a potom som definitívne skončil z natáčaním. Samozrejme z dôvodu porušenia autorských práv, som prišiel o celý svoj účet. Aj keď som si vytvoril účet, ale z natáčaním som na dobro skončil. Aj v písaní sa moje myšlienky začali meniť viac, začal som chápať, že ak mám niečo písať, tak by som mal ísť viac do hĺbky a riešiť veci, ktoré ľudia väčšinou nemajú odvahu riešiť, po prípade sa ich boja.

Moje myslenie sa začalo postupne meniť a začal som sa snažiť viac myslieť pozitívne. Snažím sa na svet pozerať z obidvoch strán barikády, aj tej dobrej a aj tej menej dobrej. Zisťujem že všetko, čo sa v živote deje má svoj určitý dôvod. Chcem neraz ľudom dať nejakú nádej, nie ich stresovať vecami okolo seba, na to mám svoj život až príliš rád. Celkovo sa snažím vyhýbať nejakým konfliktom a viacmenej ísť od nich preč. Na blogu neraz všetko čo cítim, tak to vyvenntilujem do článku, aby som si to nevybil na iných, čo za to, ako sa niekedy cítim vôbec nemôžu. Všetko čo sa deje v mojom živote, cítim srdcom a niekedy konám na základe, môjho vnútorného inštinktu.

Moje inštinkty sú často krát prenesené do článkov a moje počúvanie hudby, sa do toho tiež prenieslo. Som začal dosť počúvať uvedomelý hip-hop a motivačné skladby. Sa mi podarilo obhájiť myšlienky ktoré prezentujem na blogu, viacmenej som sa bál, že to tak nebude a že mnoho ľudí bude mať predsudky. Ale tak zvykol som si na to a beriem to športovo. V živote som si v poslednej dobre tiež preskákal strašne veľa vecí a neraz ma to stojí veľa psychických síl. Na ceste životom som stretol ďalších super priateľov, ktorí pri mne stoja a zároveň som obnovil kontakt s tými ktorých si vážim a sú mi oporou. Zažil som aj veľa krásnych vecí na ktoré nikdy nezabudnem, čo si potom zhrniem v poslednom článku tohto roka.

Ďalším mojim impulzom bolo si založiť účet na ASK.FM, s tým že som prakticky nevedel do čoho vôbec idem. Som si myslel, že to nebude bohviečo. Ale samozrejme som sa mýlil, mi potom začali chodiť rôzne otázky na ktoré som z radosťou odpovedal a dodnes na nich odpovedám. Aspoň sa ľudia o mne dozvedia niečo, čo predtým nevedeli a moje odpovede ich budú hriať na duši. Potom som absolvoval prvý skutočný rozhovor pre Weboviny.info, kde sa otázky týkali môjho blogu a že čo bolo motiváciou pri jeho tvorbe. Som začal sledovať aj iné blogy a zaujal ma Štastný blog českej talentovanej autorky Barborky, teda blog vznikol na základe jej priezviska, neskôr aj vznikla Štastná kniha ktorá je krásnou zbierkou úvah zo života. Celkovo aj ten blog ma motivoval sa snažiť písať aj pozitívnejšie.

Pomaličky sa blížim k záveru a chcem by som dodať, že som tento článok chcel dať dokopy a napísať ho ako najlepšie viem. Chcel by som všetkým popriať Veselé Vianoce a Štastný Nový Rok 2014. Prajem vám aby ste boli štastný, zdravý, veselý, aby sa splnilo do nového roka všetko po čom túžite a boli štastní zo svojimi polovičkami ktoré máte radi a aby ste nemali žiadne choroby. Teda aby sme sa o rok mohli znova zísť pri mojom blogu a všetko si zhodnotiť, celý ten priebeh roka. Na budúci rok chystám kopec silných článkoy, kde budem opisovať situácie, čo sa dejú okolo nás a ľudom otvárať oči. Verím že rok 2014 bude rovnako silný a plodný na nové články.

Štastné a Veselé Vianoce Vám prajem a štastný Nový rok vám prajem.

Váš bloger Jozef. Ďakujem rodine, priateľov a aj tým ostatným ktorí mi prejavujú priazeň a stoja pri mne. Ste proste super. Ďakujem 🙂

YouTube zablokoval vývojárovi video z jeho vlastnej hry

15. decembra 2013

Tento týždeň sa celý točí okolo YouTube a jeho nového systému pre odhaľovanie porušovania práv. Po tomto kroku veľa ľudí prišlo o svoje gameplay videá, čo rozpútalo diskusie na túto tému úplne všade. Niet sa čomu čudovať, pretože ak to takto zostane, zmení sa veľa, a nie zrovna k lepšiemu. S ešte zaujímavejšou skúsenosťou sa s nami podelil istý vývojár na svojom Twitter účte.

Jonathan Blow sa s ostatnými podelil na Twitteri v spojitosti s terajšími udalosťami a skúsenosťou z minulosti, kedy YouTube zablokoval jeho video z jeho vlastnej hry The Witness, a označil ho za majetok Sony. Môžeme len dúfať, že aj takéto niečo nebude časom bežnou súčasťou YouTube. A čo vy? Dotkla sa táto “kríza” už aj vašich videí?

zdroj: gamesite.sk

Ja kráčam sám

15. decembra 2013

Ja kráčam sám v prázdnom svete, aj keď niekedy všetko mi príde miestami šialené. Niekedy potrebujem veľa vecí pochopiť a na chvíľu zatvoriť oči. Zmiznúť preč a nepozerať sa na usmiate tváre plné falošných úsmevov a neustálych vízii. Nemám chuť sa stále niekomu otvárať a tvrdiť niečo, čo by nebola pravda. Celý život som učený, že musím každému pomôčť, aj keď to sám očakávam od tých ostatných. Sám sa prebíjam všetkým dobrým a zlým zároveň, aj keď niekedy potrebujem pomoc. Viem že všetko vo svojom živote musím spraviť sám. Málokedy očakávam nejaké pochopenie, lebo o tomto to proste nie je.

Nie vždy ma všetci ťahajú za ruku, čo znamená, že sú veci pri ktorých sa snažím viacmenej fungovať samostatne. Snažím sa, nedať sa ovplvvniť ľudmi čo nemajú ľudské zmýšlanie a ktorý by ma pri mihnutí oka odkopli. Nikto sa za mňa neprebíja životom, vo všetkom sa musím prebiť sám, aj keď niekedy sa cítim s tohto sveta totálne unavený a prestávam vnímať okolité kroky. Každé ráno sa zobúdzam s tým, že mám svoj vlastný ostrov inakosti a rozmýšlam, že prečo som taký aký v skutočnosti som. Niekedy sa na ľudí chcem nahnevať a povedať im niečo priamo, ale moje srdce mi to priam vnútorne nedovolí. Ako jedinec rozmýšlam úplne inak, než keď som z nejakými ľudmi, ktorý majú svoj pohľad na svet. Neustále sa snažím hľadať cestu, ktorá bude viesť do svetla a pri ktorej aspoň na chvíľu nebudem rozmýšlať.

Som taký reálny optimista, plný vlastných ideálov a pocitov, len často nechcem aby to bolo iba pri tom. Sám viem, že sa chcem pohnúť ďalej a dokázať prekonať samého seba. Vnútorné sebazaprenie mi dáva dôvod, aby som to nikdy nevzdal, aj keď niekedy som bol na pokraji bodu, kedy to už proste nešlo. Sú chvíle kedy pomaly začínam isté veci zabúdať, ale všetko je to ovplvnené tým, že mám strašne veľa vecí v hlave, čo spraviť a potom je výsledok, taký aký je a proste to tak ľudia musia prijať.  Aj keď v živote sa riadim jedným citátom: Lepšie je žiť v pravde, ako v samote. Aj keď niekedy je dobré, keď som aspoň na chvíľku sám, lebo si môžem dané veci vo svojom živote prehodnotiť, povedať si, že čo by som do budúcna mohol zlepšiť.

Aj keď si uvedomujem, že sa nemôžem v kuse prebíjať životom len sám. Že potrebujem dáku osobu, proste človeka ktorý moje pocity a myšlienky dokáže pochopiť, komu proste môžem bez predsudkov povedať všetko. Často keď vidím ako sa zamilované páry na seba usmievajú, tak neraz zosmutniem a poviem si v duchu, že čo by bolo, kebyže mám tiež nejaký krásny vzťah v ktorom by bola láska, úprimnosť, harmónia a porozumenie. Len pravdepodobne musím byť trpezlivý a nechcieť všetko hneď, veľa vecí musí raz prísť postupom času. Napriek životu nestrácam nádej a sám seba sa snažím presvedčiť, že všetko má svoj význam.

Čím som starší, tak začínam fiozofiu života vnímať úplne inak a riešiť ju podľa svojich možností. Ako sa snažím šíriť svoje myšlienky nech sú akékoľvek a nechcem nikoho nejakým zavádzať z informáciami, ktoré nemám overené. Snažím sa celkovo brať život vážnejšie a zodpovednejšie, to znamená že sa nesmejem na každej hlúposti. Som uvážlivejší aj v slovách čo vyslovím alebo napíšem, lebo viem, že strašne veľa ľudí tým môžem ovplyvniť, ale je iba na nich, či si tie moje myšlienky zoberú k srdcu pozitívne alebo to zoberú vážne, lebo nátury ľudí sú rôzne a nebudem ich tlačiť do niečoho čo nechcú. Proste som človek, čo nepovie veci bez rozmyslu a vždy si radšej všetko dvakrát premyslím.

Moje postoje sa silno začali meniť aj k hudbe ako takej a začal som ju vnímať ako svoj medikament. Začal som ju vnímať ako prostriedok, vďaka ktorému interpreti šíria svoje posolstvo či to pozitívne alebo to priame k tomuto svetu. Celkovo ma začala zaujímať tá motivačná hudba, najme tá zahraničná je najlepšia. Neraz sa snažím si tak prekladať anglické texty a pochopiť o čom spievajú, že si neraz zaspievam s nimi, aj keď niekedy ma trošku zamrží, že ma nepočujú, ako si dakedy pospevujem. Aj keď niekedy som radšej, keď počujem čisto len inštrumentálnu hudbu, pri ktorej dokážem prísť na iné myšlienky a ktorá ma priam až upokojí, je to niečo ako terapia.

Uvedomujem si, že kedysi som život zabil tým, že som bol príliš pesimistický. Ale potom som sa vážne nad tým všetkým zamyslel, ako mi niekto raz povedal, že nie som na všetko sám. Že sú ľudia čo mi podajú pomocnú ruku a ktorí ma nezhodia ku dnu. Možno pôsobím miestami samotársky, ale cítim že ľudia, čo sú aspoň duševne pri mne a strašne si ich vážim. Aj keď ich fyzický kontakt so mnou by bol krajší a omnoho bohatší na zaujímavé poznatky. Niekedy stačí aj úsmev, ktorý rozveselí každého jedného človeka a ktorý mu dodá nádej. Často aj to je mojim poslaním, urobiť všetko preto, aby sa ľudia cítili lepšie. Som človek čo keď niečo povie, tak to nehovorí len tak do vetra.

Aj keď kráčam týmto svetom samostatne, ako každý jedinec, tak sa snažím žiť. Snažím sa pochopiť, že všetko v mojom živote sa deje z nejakého dôvodu a že to nie je len tak. Ale dôležité je, nestrácať úsmev na perách, lebo v dnešnej dobe, sa na to pomaličky zabúda. Keď píšem, tak sa snažím dať do toho celé svoje srdce a dokázať že dané veci, nepíšem len z vypočítavosti. Som dlho rozmýšlal, že akou cestou budem kráčať či tou ľahkou alebo tou zložitou. Keby bolo všetko jednoduché, tak viem, že by ma ten život vôbec nebavil. Keď je niečo ťažké, tak je to pre mňa výzva to prekonať a dokážem to nejako zvládnúť. Aj jediné na čom mi skutočne záleží, je to, aby ľudia ktorých mám rád boli štastný, zdravý a aby ich nikdy nič netrápilo. Napriek môjmu životu čo žijem, tak viem že dá každá prekážka prekonať, len si proste treba vnútorne veriť a potom to vyjde. Možno že sa cítim vnútorne sám, ale v srdci mám okolo tých najlepšáích priateľov, akých môžem mať a som za nich vďačný.

The Walking Dead: Season 2: Poznáme dostupnosť prvej epizódy

11. decembra 2013

Druhé pokračovanie úspešnej adventúry The Walking Dead, tvorenej štúdiom Telltale Games, dnes dostalo dátum vydania a cenu pre hernú konzolu Xbox 360. Prvá z piatich epizód druhej série hry, nesúca názov The Walking Dead Season 2: All That Remains, už čoskoro uzrie svetlo sveta. Riaditeľ programovania z Microsoftu dnes oznámil, že prvá epizóda bude dostupná už o týždeň, v stredu, 18. decembra, v Xbox Games Store.

Jej cena sa má pohybovať okolo 5 dolárov. V tento deň by mal byť dostupný aj Season Pass pre túto hru, ktorý nám zabezpečí aj zvyšné štyri epizódy za 15 dolárov.

Na Steame by The Walking Dead Season 2: All That Remains malo byť dostupné už o deň skôr, a to v utorok, 17. decembra. Aj keď dátum nie je oficiálne oznámený ani potvrdený tvorcom hry, je pravdepodobné, že prvá epizóda vyjde už v najbližších týždňoch, keďže Telltale Games pred časom oznámilo, že hru si budeme môcť zakúpiť ešte pred koncom tohto roka.

Hra The Walking Dead Season Two bude dostupná pre PC, Mac, iOS, Xbox 360, Xbox One, PS3 a PS4.

zdroj: gamesite.sk

Proti prúdu

11. decembra 2013

Každý z nás má určitý názor na svet a všetko rieši po svojom. Niekedy nedokážem pochopiť, prečo sú niektoré veci v živote až príliš zveličené. Ale vždy sa nájdu ľudia, čo si začnú vymyšlať klamstvá a začnú tvrdiť, čo vôbec nie je pravda. To že robím veci inak, než tá dnešná skupina mladých ľudí, tak to znamená, že nezdieľam všetko, čo je mi ponúknuté pod nos. Celý život sa človek drží nejakých zásad v kuse počúva čo má robiť a čo nemá robiť. Všetko sa prispôsobuje podľa nejakých pravidiel, ktoré nepomáhajú nikomu a často sa ľudia znižujú k riskantným riešeniam. Stále počúvame vetu že toto musíme a hento musíme, ale nikto sa nepozrie na to, čo v skutočnosti chceme. Je to niekedy na zamyslenie, akým smerom začalo ísť ľudské zmýšlanie jedinca.

Ako som raz v jednej myšlienke na Facebooku spomenul, že ísť proti prúdu je cielená samovražda, čo začína byť pravdou. Ísť proti nejakým pravidlám sa dá niekedy prirovnávať k tomu, ako keď človek zradí svojho najlepšieho kamaráta. Život by mal byť o tom, že by si mal človek prispôsobiť dané veci a spraviť ich jednoduchejšie.  Aj tie pravidlá sa dajú prispôsobiť tak, aby dokázali pre každého rovnako fungovať. V našom živote veci viac nefungujú ako fungujú,  všetko sa robí podľa hlúpeho vzorca a potom sa človek čuduje, že prečo táto chorá doba funguje pre politické praktiky, než pre nás obyčajných občanov. Už každý z nás cíti, že sa potrebuje doslova dostať s tohto systému, čo tu funguje.

Keď sa niečo spraví, proti vôli niektorých ľudí, tak je s toho okamžité haló. Každá jedna zle vysvetlená myšlienka, je okamžite riešená a človeku neustále vyhadzovaná na oči. Kedy ľudia začnú riešiť niečo dobré, čo človek spraví a nebudú sa pozerať len na neustále chyby. Človeku sa nechce neustále žiť v predstave, že na neho ukazujú prstom, ako by bol on ten najhorší, keď samotná pravda od nepamäti funguje už inak. Zo dňa na deň, človek počúva neustále hlúpe reči o tom, že je taký a taký. Ísť proti prúdu znamená, neriešiť každú stupiditu ktorú dakto povie a myslí si, že aký je ten človek zaujímavý, tým že to povedal.  Ako človek dáva šancu aj tomu, čo je na hranici moderných trendov, ale ja sa toho nikdy nebudem držať ako kliešť.

Celý život sa prispôsobujeme tomu, čo v skutočnosti nechceme. Sám nechcem sa už neustále dostávať do situácii, kedy musím riešiť blbosti a nie vždy vo mne horí ten jasný a jemný plameň. Moja hlava hromadí kopec vecí, že niekedy nedokážem si nájsť na to čas, aby som to riešil. Proste mám chuť si veľa krát povedať nádych-výdych a zaradiť spiatočku o niekoľko stupňov dozadu. Neskôr človek pochopí a začne sám vnímať, čo je iné než bolo v minulosti.  Sú vždy veci, pri ktorých si musí človek určiť, či má v nich jasno alebo nie. Teda presne by mal ukázať, že či si v daných situáciách dokáže zachovať svoju tvár, alebo navždy zhasne ako taká sviečka.

Proste každý rok začínam chápať, že sa ľudia majú len horšie a horšie, aj napriek tomu v akej krásnej krajine žijú. Búria sa proti všetkému čo im nepomáha a snažia sa chodiť neustále do ulíc a vyjadrovať svoj postoj. Ale treba sa pozrieť na to s tej strany, že tu vládne silná rebélia, kde náš štát ubližuje doslova a do písmena nášmu vlastnému národu. Človek okrem toho, že je drzý a priamy, tak to zrazu nie je v poriadku a len proste vyjadril svoj vlastný názor na to, čo sa mu nepáči. Proste ten človek čo bol považovaný za drzého, tak v skutočnosti je úprimný a nazýva veci pravým menom. Veľa vecí je tak prekrútených, že sa mi priam s toho až hlava točí, že kam to všetko smeruje.

Proti prúdu samozrejme znamená aj to, že sme proti niektorým názorom, čo sa priam dejú v našej spoločnosti. Jediná pozitívna vec je, že sme všetci odlišný a že sa k daným veciam staviame inak. Keby sme boli všetci rovnakí a robili všetko ako roboti, tak ten výsledok by bol ďaleko horší, než sa môže zdať. Ako viem že v dnešnej dobe, treba byť prispôsobivý, ale nie za každú cenu a stoj čo stoj, lebo takto sa nikto z nás nikde nepohne, len akurát ostane stáť na mieste. Hlavne sa treba riadiť tým podstatným v našom živote a držať sa stranou od toho nepodstatného.

K záveru by som dodal, že možno nebude tento článok každému dávať po jeho prečítaní, ale neskôr každý príde na jeho skutočnú podstatu. Hlavne je dôležité, aby ľudia držali spolu a spoločne sa zjednotili pre spoločný cieľ. Dôležité je, aby sme nešli proti sebe a hľadali riešenie k danému problému. Celý život je ako o tých dobrých veciach, tak aj o tých zlých a všetko treba prijať, tak ako to naozaj je. Ku životu sa treba postaviť s plnou vážnosťou, preto neraz musia prísť situácie, ktoré sú vážne a treba ich riešiť. Všetko v našom živote má svoje riešenie, len ho treba nájsť a neopúšťať sa. Keď je človek sám sebou, tak všetko ide omnoho ľahšie, než sa môže zdať.

 

 

 

 

Útek z reality

10. decembra 2013

Sme ľudia mnohých tvárí, plný svojich vnútorných ideálov, myšlienok a pocitov.  Nikto nám nevidí do duše a nepovie nám ako sa máme v skutočnosti správať.  Skrátka sa dá povedať, že žijeme a prakticky sa prispôsobujeme systému, ktorý nám tu vládne. Stále myslíme na to, čo sa má stať, kedy sa to stane a priam prichádzame na to, že sa rýchlo opúštame a vzdávame. Človek niekedy potrebuje s toho dennodenného stereotypu odísť, bez ohľadu na to, čo v ňom je. Niekedy sa pri pomyslení na svoj život zobudím a začínam riešiť všetky veci okolo seba. Nie je to jednoduché. ako sa na prvý pohľad môže zdať a býva to aj ťažšie.

Človek sa snaží niekedy počúvať svoj vnútorný hlas a zisťovať, že čo má naozaj urobiť. Dnešná doba je prispôsobená viacmenej tomu, že často ľudia bývajú viac sami, ako z niekým. Dakedy človek akoby chcel utiecť pred ľudmi ktorých má rád a nakoniec uteká sám pred sebou a pred problémami čo vo svojom živote má. Často rozmýšlam, že či je vôbec riešením byť zavretý medzi štyrmi stenami a zisťujem že to nie je vždy správne riešenie. Realita je dakedy tak tvrdá, že proste človek aspoň na chvíľu chce, od všetkého mať aspoň na chvíľu svätý pokoj.

Najlepšou terapiou pre človeka je si vypočuť nejakú meditačnú a motivačnú hudbu. Teda tú prvú hudbu počúvam málo a druhú viac. Hudba mi častokrát pri istých veciach doslova zachránila život vtedy, keď som si myslel, že to všetko vzdám. Pri hudbe človek aspoň na chvíľku unikne pred stresom a strachom, ktorý sa šíri okolo nás. Len sa treba zastaviť a počúvať nádherné tóny melódii, ktoré nás povzbudia do ďalšej činnosti a pomôžu nám sa lepšie sústrediť na prácu. Pri každej hudbe človek pociťuje nejaké emócie, niekedy na človeku zanechá priam až husiu kožu a zimomriavky po celom tele.

Niekedy človek by mal prestať neustále riešiť, že čo bude s ním v budúcnosti a mal by sa sústrediť na prítomný čas. Ako v našom živote sa dá utiecť pred realitou, ale nedá sa utiecť pred problémom, ktorý sa s tou realitou prakticky spája. Celý život je prakticky o neustálom riešení problému a potom človek na seba, nemá toľko času, koľko by ho chcel skutočne mať na seba. Väčšina nášho času tvoria povinnosti, čo má urobiť v škole, v práci alebo doma, len toho voľného času býva čoraz menej. Na tomto je postavený celý náš život a takto pokračuje celý náš kolobeh života.

Mám niekedy dni, kedy potrebujem pred všetkým utiecť a zamyslieť sa nad vecami. Aj keď myslím si, že to tak cíti kopec ľudí, ktorých okolo seba poznám. Sú veci s ktorými sa človek musí vyrovnávať sám a uvedomovať si ich zmysel. Ale tak ten útek z reality, si ľudia niekedy zle zamenia, za útek pred ľudmi čo stoja pri nich a to je veľká chyba. Ale tak väčšia chyba je uvedomiť si, že prakticky sa človek separuje od tých, ktorý ho doslova držia nad hladinou a nejako mu v živote pomáhajú. Nie vždy je riešenie pred všetkým utiecť, čo znamená, že treba čeliť všetkému, čo máme pred sebou a nejako sa s tým popasovať, nech to bude vyzerať akokoľvek ťažko.

Nie vždy človek dokáže odhadnúť pred čím uteká a je to priam zložité. Často má pohnútky utiecť z domu a byť sám, čo je ďalším kameňom úrazu, keďže sa o neho jeho najbližší ľudia boja. Utekaním sa nikdy nič nevyriešilo, skôr sa v ľudoch začne šíriť strach a panika, čo v sebe začínajú mať, keď zistia že je niekto dlhú dobu preč a začínajú ho hľadať po celom okolí. Potom ho vyhlásia za nezvestného a ten strach sa veľmi prehlbí. Čím je vážnejšia situácia, tak tým je ťažšie nájsť na ňu riešenie, lebo ten človek je prakticky sám za seba zodpovedný. Vždy treba sa držať niekoho pri kom sa cítime bezpečne, komu dokážeme veriť a kto nám dokáže podať pomocnú ruku, vtedy keď ju skutočne potrebujeme.

Treba si uvedomiť, že nech sa akokoľvek snažíme, tak pred svetom neutečieme. Nedá sa to, lebo vždy si nás tá daná vec, ktorú pociťujeme v našom živote nájde. Dôležité je nebyť sám, hľadať si blízku osobu, ktorá má pochopenie a vie človeka správne motivovať k tomu, aby bol len lepší a silnejší. Môžeme na chvíľku vypustiť z hlavy starosti tým, že si vypočujeme hudbu, že sme s priateľmi ktorých máme radi a že robíme niečo, čo je prospešné, nielen pre našeho ducha, ale aj pre našu myseľ a tým sa duchovne obohacujeme o nové skúsenosti. Dôležité je, sa v dôležitých situáciách nikdy neopustiť a hľadať správnu cestu, ako ísť v živote ďalej. Proste nech si človek vyberie akúkoľvek cestu, tak musí po nej ísť.

Pred sebou samým nikdy neutečieme, lebo nás neustále sprevádza náš tieň. Nášho tieňa sa nikdy nezbavíme, aj keby sme chceli a stále tu bude s nami. Hlavne netreba pred ľudmi, ktorým na nás záleží a ktorí by pre nás spravilo všetko, aj modré z neba. Hlavne je dôležité nemyslieť na neustále starosti a pozerať na svet inými očami, než sú tie naše. Za očami priam vidíme nielen to negatívne, ale aj to pekné, čo sa v ňom skrýva. Dôležité je ešte, si nepripúštať všetky veci naokolo, lebo potom s nimi strácame drahocenný čas, ktorý by sme mohli využiť na niečo užitočné. Preto treba využiť každú jednu sekundu, ktorú máme vo svojom živote a vážiť ju ako oko v hlave.

 

 

 

 

 

Playstation 4 – prvé dojmy

9. decembra 2013

V tomto článku vás prevedieme celým procesom zoznamovania sa s novým PlayStationom. Od prvého vybalenia až po oboznámenie sa s hlavným menu a možnosťami konzoly.

Škatuľa s PlayStation 4 vyzerá na prvý pohľad ako kufrík. Papierový kufrík, ktorý v sebe ukrýva prvú z dvojice next-gen konzol, ktorá sa objaví čoskoro aj na našom trhu. Xbox One, pravdepodobne, čaká na slovenskú lokalizáciu, PS4 sa začne predávať s úderom polnoci na 13. decembra. Konzolu však máme už v redakcii a vyhrieva nám naše poličky. Prinášame prvé dojmy.

1402354_10201859006889611_863640768_o

Otvárame papierový kufrík a oceňujeme krásny dizajn balenia. Vo vnútri nachádzame všetko potrebné. Zopár rýchlych príručiek, HDMI kábel, kábel od napájania, micro USB na nabitie ovládača, samotný ovládač, monofónne slúchadlo a konzola. PlayStation 4 je na pohľad menšia, ako by ste možno očakávali a rozmerovo pripomína PlayStation 3 v Slim verzii. Práve „starého“ slimáka odstraňujeme z poličky a do voľných káblov pripájame PS4, HDMI a zdroj. Viac nám netreba, aj keď zadný panel ponúka optický audio výstup a konektor pre kameru, ktorú sme taktiež dostali v testovacom balíku. Oproti PS3 tak chýba komponentný výstup. Konzolu s televízorom pripojíte iba cez HDMI.

Zapíname konzolu a počujeme podobný zvuk, na aký sme zvyknutí z predošlej generácie. Nasleduje rýchla aktualizácia firmvéru, zopár nastavení súkromia a víta nás hlavné menu konzoly. Ak nie ste pripojení na internet, aktualizáciu nájdete aj na Blu-ray diskoch s hrami. Používateľské rozhranie sa od PS3 zmenilo (takmer) na nepoznanie. V minulosti sme medzi jednotlivými ponukami pohybovali najmä zľava doprava, teraz je menu rozdelené na dve základné kategórie. Na hornú a dolnú. Horná ponúka prístup k správam, nastaveniam profilu, nastaveniam konzoly a k obchodu PlayStation Store. Spodná časť zobrazuje všetky hry, ktoré máte nainštalované a takisto aj prístup k internetovému prehliadaču, k novinkám a streamovaniu. Práve zdieľanie obsahu zohráva dôležitú úlohu v „next-gen“ generácii, no o tejto funkcii si povieme neskôr.

885322_10201859013929787_1422923730_o

Prechádzame do hornej časti hlavného menu, kde nás okrem spomenutých ponúk zaujali najmä notifikácie. Tie prehľadne zobrazujú najnovšie trofeje, ktoré ste získali a takisto aj zoznam súborov, ktoré sa majú stiahnuť alebo odoslať. Kým v prípade PS3 sme mali často pocit, že nie sme dostatočne informovaní o tom, čo sa deje a čo konzola robí, notifikácie v prípade PS4 tento problém odstraňujú. Ak máte PS Vita, potom notifikácie dobre poznáte – v prípade PS4 sú však prehľadnejšie a kategorizované.

Vkladáme herný disk a prechádzame do spodného menu, kde sa zobrazila nová hra. Indikátor nás informuje o tom, že hra sa inštaluje. O pár minút neskôr už hru spúšťame. Ak si hra potrebuje doinštalovať nejaké dáta, zvládne to aj „v behu“. Killzone a Assassin´s Creed 4 si takýmto spôsobom inštalujú multiplayerovú zložku. V hraní nás však nezdržujú niekoľkominútové inštalácie. Celý proces je značne svižnejší. Dokonca aj v prípade, že sa objaví aktualizácia hry. Tá sa začne sťahovať na pozadí, hrať však môžete aj naďalej – s určitými obmedzeniami, ako je napríklad multiplayerová zložka, ktorá sa plnohodnotne sprístupní až po nainštalovaní updatu. Hoci sa hry kopírujú na pevný disk prakticky celé, bez optického média v mechanike ich nespustíte. To, samozrejme, neplatí pre hry, ktoré ste si kúpili cez PlayStation Store – tie sú dokonca prehľadne zoradené pod novou ikonou knižnica. V knižnici sa zobrazujú nielen stiahnuté hry, ale aj tie, ktoré si môžete stiahnuť. Princíp je teda podobný ako v prípade STEAM-u, chýbajú možnosti filtrovania alebo triedenia. Možno pribudnú časom.

1400783_10201859010769708_1838214400_o

Po krátkom hraní získavame našu prvú PS4 trofej. Stláčame tlačidlo s logom PayStation a opäť vidíme používateľské rozhranie. Prechod je okamžitý, zabudnite na čakanie, na ktoré sme si zvykli na PS3. Prechádzame do zoznamu trofejí, ktoré sú zosynchronizované v priebehu niekoľkých sekúnd. Pri trofejach sa teraz zobrazuje aj ich rarita, môžete si teda rýchlo porovnať, koľko percent hráčov už danú trofej získalo. Pohybujeme sa aj medzi nastaveniami a v ostatných položkách úvodnej obrazovky. Na pozadí neustále beží Killzone, avšak až do momentu, kedy chceme spustiť ďalšiu hru, si to prakticky neuvedomujeme. Hra nás nijako neobmedzuje.

Vedľa nás máme položený telefón a PS Vitu. Sme zvedaví, ako si Sony poradil s nutnosťou, ktorou sa mobilné aplikácie postupne stávajú. Aplikáciu spárujeme s konzolou – cez špeciálne nastavenie, ktoré vyžaduje zadanie číselného kódu. Všetko funguje bez problémov, obrazovku telefónu si môžeme premeniť na druhý displej, kde sa zobrazujú informácie, alebo môžeme komunikovať s hrou. Ak to hra podporuje. V tomto smere, zatiaľ, nie je veľa možností, jediné využitie v praxi sme našli v hre Playroom, kde sme mohli na obrazovke tabletu kresliť rôzne predmety a tie potom posielať do hry.

Ako druhá obrazovka funguje aj PS Vita. Tá však ponúka oveľa zaujímavejšiu funkciu. Remote Play. Opäť sa párujeme s PS4, tentoraz z iného zariadenia. Medzičasom už máme spustenú hru Call of Duty: Ghosts. Vitu máme pripojenú do rovnakej Wi-Fi siete, v akej pracuje aj PS4. Jediným dotykom sa na konzolu pripájame, o pár sekúnd neskôr vidíme na displeji Vity to isté, čo na veľkej obrazovke. Chýbajúce tlačidlá R2 a L2 nahrádza Vita zadnou dotykovou plochou. Hry sú však inteligentne navrhnuté a napríklad v Call of Duty sa tlačidlá R2 a L2 namapujú na bočné tlačidlá Vity. Záleží od rozhodnutia vývojárov. Remote Play sa nám však veľmi páči, funguje takmer bez problémov. Problémy nastanú až v prípade, kedy sa k PS4 snažíme pripojiť z inej Wi-Fi siete. Vtedy funkcia Remote Play vyhľadáva našu konzolu cez internet, a ak ju máte v Standby režime, môže ju aj na diaľku zapnúť a prihlásiť sa. Táto časť nám zatiaľ nefunguje ako má, konzolu nám cez internet nenájde.

Po chvíľke hrania sa PS4 začína prejavovať aj z hľadiska hluku. Konzola nie je vyslovene hlučná, avšak budete ju počuť. Ak by sme mali hlučnosť prirovnať k predchádzajúcej generácii, opäť by sme spomenuli PS3 Slim. Venujeme sa hraniu a postupne si zvykáme na Dualshock 4. Ovládač svoj pôvod nezaprie, hranie na ňom je veľmi príjemné. Dotykovú plochu testujeme v hre Playroom, ktorá k svojmu spusteniu vyžaduje PlayStation kameru. Bez nej si tento titul, ktorý je predinštalovaný v základnej výbave, nezahráte. Kameru využijete aj v prípade hlasového ovládania, to nás však neohúrilo. Podporuje iba minimum príkazov. Hlasové ovládanie využijete iba na spustenie žiadanej hry alebo odhlásenie/prihlásenie zo/do systému. Prihlásiť do systému sa môžete aj na základe rozpoznania tváre. K tomu taktiež využijete kameru a funkcia funguje viac-menej spoľahlivo.

1421307_10201859017569878_578030355_o

Hráme Resogun a z ovládača na nás rozpráva ženský robotický hlas. Dualshock 4 má v sebe zabudovaný malý reproduktor. Novinkou je aj často spomínané tlačidlo SHARE. Dlhým stlačením si spravíte screenshot, dvojitým stlačením aktivujete nahrávanie gameplayu. PS4 si zapamätá až 15 minút hrania, video môžete v prípade potreby zostrihať. Editor je jednoduchý a umožňuje vytvorenie úvodného a koncového bodu. Výsledok však môžete zdieľať iba na Facebook.

Cez tlačidlo SHARE môžete broadcastovať aj váš gameplay. PS4 podporuje služby Ustream a Twitch, no budete potrebovať rýchly upload. My sme mali v rámci testovania k dispozícii 5 Mbit/s linku a stream bol nekvalitný. V rámci streamovania vás môže snímať aj PS kamera, prípadne môžete aktivovať mikrofón, ak chcete k hraniu pridať aj slovný komentár. Nejaké streamy do budúcnosti plánujeme, najskôr si však musíme zaobstarať lepší upload.

1489609_10201859009089666_891112517_o

Jednu hru striedame za druhou a z nového PlayStationu máme kladný dojem. Všetko funguje ako má, veci, ktoré nám prekážali na PS3 sú odstránené. Používateľské rozhranie je krajšie a plynulejšie, ponúka viac možností aj počas hrania. Nový ovládač si získal naše sympatie už počas Gamescomu, kde sme ho prvýkrát vyskúšali. Kamera veľa možností neponúka, hlasové ovládanie je momentálne iba do počtu. Jej potenciál však využije až niektorá z hier, ktorá sa v budúcnosti objaví. My, zatiaľ, ideme hrať tie hry, ktoré máme k dispozícií. Recenzie a videá z hrania prinesieme, a ak máte otázky k samotnej PlayStation 4, píšte ich do komentárov.

P.S. Bohužiaľ, podpora Slovenska v rámci PSN stále chýba, takže si musíte vytvoriť konto „v cudzine“. My máme české konto, kolegom funguje bez problémov aj anglické. Ak chcete hrať na PS4 online multiplayer, bez predplatného PS Plus sa nepohnete.

zdroj: gamesite.sk

Ako poraziť strach a psychickú depresiu

8. decembra 2013

Dlho som rozmýšlal o tom, že aký článok napíšem a hľadal som k nemu nejaké správne slová. Nebolo to ľahké, keďže som priam zápasil vo svojom živote s istými vecami a nebolo ľahké ich poraziť. Teda nie je ľahké hovoriť čo človeka trápi, čoho sa bojí a vďaka čomu má tie nepríjemné depresie. Každý človek vie, že depresia ako taká sa nedá prekonať zo dňa na deň, proste niekedy trvá týždeň a niekedy dva, záleží od toho v akej situácii sa ocitne človek. Nie vždy si človek uvedomí, že trpí istým strachom z depresie. Depresia je najväčší zabijak našej psychiky a zabijak našich nervov.

Náš život sa proste skladá s mnohých maličkostí o ktorých niekedy ani nevieme. Často krát si náš strach z neznámeho spôsobujeme sami, lebo potom nastáva panika a stres, ktorý si privodíme. Ruku na srdce, je prirodzené, že sa niečoho bojíme, ale niekedy tomu prikladáme zbytočnú váhu, sám som robil rovnaké chyby a nebolo ľahké ich prekonať. Kedysi depresie u mňa vysoko prevládali, sem tam ešte prídu momenty, kedy mi ešte príde smutno, ale už to dokážem v sebe ovládať. Aj depresia je ľahko ovládateľná a dá jednoducho poraziť, keď má človek vôlu a keď chce. Hlavne sa v živote netreba rýchlo zosypať a povedať si, že nič v našom živote nejde, ako vždy sa všetko zvládnúť, len záleží na tom, že aký máme k tomu postoj.

V mojom živote ešte v istých vecí prevláda strach, ale už menej. Strach skrýva v sebe nekonečné spektrá, tých ďalších vecí, ktorých sa naozaj bojíme. V minulosti tých vecí, ktorých som sa bál bolo viac, ale ako som začal byť starší, tak som začal chápať, že prečo to tak naozaj je. Strach a depresia vo veľkej miere spolu súvisia takmer vo všetkom. Mnoho ľudí nevidelo, čo je to mať depresiu a ako sa s nej dá dostať, teda nebolo to pre mňa jednoduché.  Ako prišiel minulý rok, tak som tú depresiu navždy porazil. S depresiou súvisi aj negatívne myslenie, čierne myšlienky a neustále privolávanie istej paralýzy strachu. To že človek je neustále v depresii a má strach z niečoho nie je žiadne riešenie, skôr sa tým depresia a strach ešte viac prehlbia.

Možno ešte som sem tam nesmelý, ale tie ťažšie časti svojho strachu som porazil. Aj keď je prirodzené, že sa človek niečoho bojí, ale tak nemal by sa báť v živote skúsiť niečo nové, čo ešte nikdy predtým neskúsil. Niekedy sa zdá že je ten život komplikovaný, ale aj napriek všetkému je veľmi pekný. Človek by sa nemal báť ísť niekde, kde sa spozná nejakých ľudí, ktorý ho objímu, potľapkajú po pleci a potešia sa z jeho prítomnosti. Už si prestávam myslieť o sebe že som nejaký outsider, alebo človek čo má svoj svet. Začal som viac chápať filozofiu toho života a chápať, že prečo sa dané veci v živote dejú tak, ako sa dejú. Ale teraz viem, že nič vo svojom živote neľutujem, ani jednu sekundu ktorú som využil správne.

Celý život som bol človek, ktorý sa viacmenej hľadal a som si bol toho vedomý. Hľadal som sa v myšlienkách, názoroch a pocitoch, ale konečne som našiel takú zlatú strednú cestu, medzi tým dobrým a medzi tým zlým. Teda proste som v sebe našiel rovnováhu a povedal som si že budem reálny optimista, teda budem stále opisovať, čo sa deje v živote, či to je dobré alebo zlé. Ale už si veci nepripúšťam tak k srdcu, teda v reálnom živote sa snažím všetko robiť inak. Začal som viac veriť v isté veci, skúšať niečo čo som predtým nikdy neskúsil a nebáť sa toho. Našiel som v sebe istú vnútornú silu a zistil že vo všetkom sa dá vyhrať, len treba tomu prispôsobiť podmienky.

Život je proste skúška ktorou musíme časom prejsť, všetky životné situácie nás po určitom čase posilnia a uvedomíme si, že všetko malo svoj zmysel. Všetko začne zapadať do seba ako domino a zrazu nastane harmónia vo vnútri človeka. Navonok človek môže byť akýkoľvek, ale skutočná vnútorná sila človeka je ukrytá, v jeho vlastnom srdci.  To čo cíti človek vo vnútri, je častokrát silnejšie než jeho vlastné ja.  Moje skutočné štastie je v tom, že som sa k daným veciam dokázal postaviť čelom a že sa už tak neopúšťam. Ako sem tam si niečo vo vnútri poviem, že by som chcel aby bolo niečo lepšie, ale potom sa usmejem a poviem si že môžem byť rád, že som tu a že žijem.

Poraziť depresiu zo strachom je jednoduché a nie zložité. Dôležité je keď má človek v sebe isté sebaovládanie, teda dokáže sám seba ovládať a povedať si, kedy má prestať zo strachom a depresiou. Ako sem tam sa stane, že miestami plačem, ale potom si utriem slzy a idem ďalej, lebo je prirodzené sa vyplakať a dať zo seba všetky tie veci von. Sám som pocítil, že depresia je to najhoršie zlo, aké môže existovať a dostať sa z nej nie je ľahké, trvá to dlho, ale podarí sa to, len tomu treba veriť. Teraz sa psychicky viacej držím a snažím sa dokázať že všetko sa dá, keď sa chce. Len treba mať v sebe isté odhodlanie, človek keď chce, tak dokáže neskutočne veľké veci, len musí na sebe pracovať a potom sa aj ten výsledok dostaví. U mňa sa ten výsledok dostavil a som za to štastný, preto sa snažím do svojho života ľudom vniesť nejaké posolstvo a nádej, že má zmysel žiť. Len sa netreba opúšťať a treba si povedať, že všetko sa dá, pokiaľ nájde v sebe človek tú silu, čo potrebuje. Ja som nad tým všetkým čo sa v mojom živote dialo vyhral a som na to hrdý, viem že ľudia ktorý ma povzbudzovai, mali na to obrovský vplyv a som im za to vďačný.