Posledné väčšie informácie o veľkom písanom projekte 365

Už viacero ľudí vie o tom čo v budúcom roku budem pripravovať a budem sa na to sústrediť celý rok. Myšlienka na tento projekt bola takpovediac od začiatku, vždy som premýšľal nad svojim životom a nad situáciami ktoré sa udiali. Vždy bola myšlienka aby som to aspoň sa pokúsil spísať. Viem že nie všetky veci ktoré sa udiali si budem skutočne pamätať. Sú za tým určité odstupy rokov, rôzne zmeny názorov ktorými som si prešiel. Veľa vecí som sa naučil a postupne tie najdôležitejšie etapy života ľudom priblížim aj také o ktorých nevedia. Pokúsim sa pomocou článkov ktoré budú vznikať každý jeden deň priblížiť ľudom svoj svet aj tie veci ktoré sú veľmi pálčivé. Možno to bude cesta ktorú ľudia neprijmú a nedocenia, ale nakoniec to môže byť aj krásne. 365 to má názov preto, lebo to vyjadruje dni v samotnom roku. Bude to denník ktorým zmapujem celú svoju etapu života Celý denník bude rozdelený na určité tématické časti vďaka ktorým priblížim určité etapy života a často sa bude stávať že budem skákať z jedného obdobia do druhého. To vlastne bude celý môj celoročný cieľ priblížiť každú etapu života aj takú ktorá niekedy bola smutnou a musel som sa s tým naučiť nejako zmieriť. Prvá časť písania bude viac o mojej tvorbe a o tom ako som sa ku tomu dostal. Bude to aj o článkoch ktoré som napríklad nikdy nedokončil alebo na to nejakým spôsobom nebola vôľa. Všetky ostatné časti budú o mojom živote a o tom ako niektoré veci vnímam zo svojej strany ale nikdy nebola odvaha to ľudom povedať. Často budú situácie keď pôjdem niekde preč a určité články budú aj predpripravené aby projekt 365 aj v mojej neprítomnosti pokračoval. Keď budem písať tento projekt, tak verím že tým môžem komukoľvek dať nádej že keď aj je v živote cesta ťažká dá sa zvládnuť ak má človek vieru v seba a po boku tých správnych ľudí. Každý článok bude označovaný slovom a číslom napríklad (Deň 1) a takto bude pokračovať aj ďalej. Napísať denník bola vždy ambícia a viem že ak to dokážem dokončiť, tak budem vedieť že na to skutočne mám. Na túto výzvu sa pomerne teším, ale viem že ak by som ju nedokončil, budem pokračovať tak ako bežne vo voľnejšom tempe.

Silné búrky nezostanú navždy

Viem že v živote môžu byť veci oveľa náročnejšie než sa zdá. Ale vždy si uvedomím že tá búrka ktorá niekedy dokáže prísť po určitom čase prejde. Že všetky zlé pocity ktoré dokážu prísť tak dokážu skončiť. Nič netrvá večne a aj pocity ktoré niekedy mám tak sa cez ne dokážem dostať. Niekedy cítim že emócie dokážu prevalcovať aj môj zdravý rozum. Prídu dni kedy to vo mne môže kedykoľvek vybuchnúť. Ale tie pocity sú vo mne skôr zriedkavšie a nedejú sa takmer stále. Dokážem to v sebe ovládať a viem keď môže niekto kričať nebudem mu to vracať krikom. Ale niekedy sa tie pocity dokážu nahromadiť na jednej veľkej kope. Ja som vo veľkej miere pokojný človek, ale niekedy ma to dokáže prevalcovať. Príde to raz za určitý čas a viem že tomu v danom momente čelím. A ani problémy ktoré niekedy do života prídu nebudú trvať večne. Presne takáto býva realita že všetko čo bolo zlé pominie. Naučil som sa to prijať a akceptovať že sa určité veci stanú a nie vždy to zmením. Neriešim minulosť a ani sa nezaoberám tým kto v čom urobil chybu. Ale niekedy si to musím vypočuť, aby som zistil že v živote môžem veci robiť lepšie. Že môžem veci robiť než tá predošlá generácia ľudí. Vždy som vnímal realitu takpovediac po svojom a doteraz sa to nezmenilo. Lebo si myslím že nadávaním na niektoré životné zmeny nič nezmením, len si tým viac ublížim. Často si pustím ambienty aby som vo svojom vnútri upokojil vlastnú dušu. A vždy ju vďaka nim aj dokážem upokojiť, lebo nájdem tam odpovede ktoré ma posunú vpred. Silné búrky tu nezostanú navždy, lebo po nich vyjde slnko. Lebo emócie ktoré po nejakom čase prídu tak sa navždy upokoja.

Kam ma život zaviedol

Čoraz viac premýšľam nad tým kam ma život skutočne zaviedol. Viem že ma zaviedol na cestu pri ktorej je potrebné nad každou maličkosťou premýšľať. Zaviedol ma na cestu kde premýšľam sám za seba a nie vždy potrebujem k svojmu premýšľaniu dovolenie ľudí. Som rád že sú tu ľudia pri ktorých si uvedomujem svoju vlastnú cenu. Každý jeden deň je v mojom živote úplne iným a nič sa nedeje náhodne. Uvedomujem si že ako musia prísť všetky tie veci a aj zlé aby ma niečomu naučili. Nie je všetko samozrejmosťou, lebo sú tu ľudia čo človeka naozaj podržia. Vďaka nim viem že je môj svet oveľa bezpečnejším miestom než si sám predstavujem. Uvedomujem si že sa vo svojom vlastnom živote dokážem aj mýliť. Nie pred všetkým v živote môžem utiecť, ale to je absolútne v poriadku. Niekedy sa vnútorne od svojich ideálov vzdialim, aby som našiel samého seba. Možno to ľudí prekvapí, ale ja v skutočnosti určitú časť minulosti života neriešim. Nezaoberám sa tým čo už vlastne nemám ako zmeniť, lebo sa nie je čím zaoberať. Zaoberám sa tým čo môžem zmeniť tu a teraz na tom v skutočnosti záleží. Nepotrebujem sa špárať v tom, kto v čom urobil chybu lebo to nemá žiaden význam. Lebo každý človek si postupne svoje bremeno musí niesť zo sebou sám. Len sa snažím vnímať veci ktorým v skutočnosti rozumiem aj za cenu že sú dni kedy sa dokážem odmlčať od písania. Vždy dokážem nájsť zmysel v tom že počúvam hudbu a nájsť v nej to čo skutočne potrebujem. A vždy dokážem nájsť zmysel aj v človeku ktorého empatia, pokora a láska sú tak úžasné. Vždy vo všetkom dokážem nájsť to dobré a nie je to potrebné komukoľvek dokazovať. Za celý môj život som nikdy nepovedal že niečo neskúsim a nikdy som sa nevzdal. Len mi boli podsunuté slová ktoré som nikdy nepovedal a bolo to tak preto lebo ma viacero ľudí v skutočnosti nepozná. Život ma posunul k poznaniu že všetko treba v sebe postupne nechať dozrieť. Pred tým čo cítim neutekám, ale postupne sa snažím prísť na riešenia. Ono všetko sa deje v ten správny čas a netlačím na to.

Nikomu nič nedlžíme

Ako často počúvame vetu typu dlžíš mi vysvetlenie, ale nie je to v skutočnosti žiadna povinnosť. Človek sa musí sám rozhodnúť do akej miery bude vysvetľovať svoje pocity. Takéto veci sa často môžu stať do veľkej miery zradnými. Nevieme ako naše pocity budú prijaté či rodinou alebo priateľmi. Ak sa rozhodneme svoje pocity vysvetliť znamená to že sme si k určitému človeku dokázali vybudovať dostatočnú dôveru. Neznamená to že keď niekto rozkáže aby sme niečo vysvetlili, že sa to naozaj stane. Môžeme povedať že sa v danej chvíli na to vnútorne necítime. Nesmie nás do vysvetľovania niekto nútiť a ani na základe toho citovo vydierať. To že ľudia vnímajú určité veci vo svete je absolútne v poriadku. Je v poriadku ak sa k niektorým veciam často aj k tým základným odlišne postavíme. Nedá sa všetko robiť podľa šablóny, lebo dá sa na to nájsť aj iný spôsob. Samozrejme pravidlá treba rešpektovať, ale nemusíme každú maličkosť okolo seba vysvetľovať. Musíme to tak vnútorne cítiť. Ja tiež nepotrebujem všetko okolo seba dávať najavo pokiaľ to sám nepovažujem za potrebné. Ak uznám že je to potrebné vtedy sa reálne otvorím človeku. Lebo ak niečo vysvetľujeme, tak sa v tom okamžite začneme zamotávať a nevieme ako s toho ísť von. Ak budeme robiť presne to čo sa od nás očakáva, stratíme svoju vlastnú autentickosť. Ale ak to budeme robiť preto, lebo nám to prináša radosť náš život môže mať oveľa väčší zmysel. Ja verím že je za všetkým dobrý úmysel a nikdy som nepovedal že to tak nie je. Ale viem že všetko sa deje kvôli tomu správnemu dôvodu ktorý nás v živote posunie vpred.

Naprávanie ľudí

Žijeme pomerne čudnú dobu kde je stále potrebné niekoho naprávať. A často máme pocit že mu vlastne nejakým spôsobom pomáhame. Ale toto neustále naprávanie aby človek urobil hento alebo tamto skôr dokáže vo veľkej miery ublížiť. Nepoučujme stále ľudí čo majú robiť a ani sa im nesnažme stále dávať rozumy keď na všetko postupne prídu automaticky. Často sa takéto naprávania dejú v rodinách, ale môžu sa diať aj medzi priateľmi. Ono to tak nebolo vždy, ale čoraz to vidím ako ľudia takéto veci robia a majú pocit že je za tým dobrý úmysel. Ale nie je to tak, lebo je za tým veľké množstvo výčitiek a slov ktorými ľudí nepovzbudia. Keby sa niekto aj chcel nejako obrátiť tak v skutočnosti nemá žiadnu šancu, lebo si tí ľudia pôjdu svoje. Problémom komunikácie nie je v skutočnosti iba to že sa človek neotvorí, ale množstvo otázok na ktoré človek nevie odpovedať. Niekedy to prílišné množstvo otázok môžu človeka vystresovať, niekedy na veci treba ísť postupne. Nenaprávajme ľudí, ale akceptujme že každý človek je iný. Dajme im slobodu v tom aby dokázali tvoriť svoje vlastné rozhodnutia. Aby si zažili všetky radosti a aj starosti čo život často prináša. Život nie je o tom že ľudí budeme naprávať pri prvom probléme, ale treba im dať priestor aby tomu čo cítia čelili. Treba im dať slobodu, ale to neznamená že si budú robiť úplne všetko čo chcú. Musia rešpektovať pravidlá v tomto svete aj napriek tomu že to vnímajú inak. Netreba ľudí naprávať, lebo v skutočnosti ich bude naprávať samotný život. A to je podstatné život napraví všetkých ľudí bez rozdielu aby neopakovali tie isté chyby.

Zlomená duša

Viem že keď v živote niečo reálne pomenujem, tak sa dokážem cítiť lepšie. Uvedomujem si že aj ľudská duša sa vnútorne môže zlomiť. Niekedy aj jedno slovo dokáže v živote tak veľa zmeniť v spoločnosti. Často sú niektoré veci myslené pod dobrým úmyslom, ale v skutočnosti to tak nemusí byť. Aj to slovo môžeme myslieť v dobrom tak ním do veľkej miery ublížime. Vraví sa že keď mlčíme tak to nie je veľmi dobré, ale niekedy slová ktoré môžeme v nejakej emócii už nevrátime späť. Skrátka tie slová bolia a ich následky si dokážeme niesť do konca života. Občas niekedy potrebujeme v živote nepovedať nič, lebo keď niečo povieme zmení nám to život. Ponorme sa do svojej duše a povedzme si že či sme to tak naozaj chceli. Veľa vecí nás v živote môže emocionálne zlomiť a už sa nikdy nevrátime tam kde sme boli. Ak nevieme človeka nejakým spôsobom povzbudiť a podporiť ho v živote, dajme mu čas. Lebo čas všetko v živote vylieči aj tie najbolestivejšie rany. Ľudia si zaslúžia podporu a nie neustále výčitky, lebo tadeto cesta nevedie. Lebo sa stane opak, človek sa okamžite uzavrie do seba. Namiesto výčitiek a posmeškov mu viac načúvajme a potom sa o niečo viac dokáže otvoriť.

Úzkosť a úzkostné pocity

Poviem jednu dôležitú vec a viem že by to veľa ľudí nechcelo zažiť. Často ľudia majú pocit že keď pociťujú úzkosť tak pociťujú tlak na duši a búšenie srdca. Je to naozaj pravda a o to viac je potrebnejšie pomenovať príčiny ktoré za to reálne môžu. Uvedomil som si že často za úzkosť môžu buď vonkajšie podnety alebo priamo ľudia. Lebo sa často dejú veci ktoré často môžu prispievať k tomu tlaku na srdci a to nie je dobré. Aj keď človek s tým sa snaží niečo robiť, ale v skutočnosti to dokáže prevalcovať ako samotný valec. Veľa ľudí má pocit keď sa niekto usmieva že je mu dobre. Ale v skutočnosti je to omyl, lebo človek vo svojom vnútri prežíva tú najsilnejšiu bolesť. A samozrejme úzkosťou dokáže okamžite prísť aj samotná depresia. Ale už je čas povedať ako to v skutočnosti deje mne a čo mi dokáže pomôcť aby som sa cítil lepšie.

Moja úzkosť začala prakticky od momentu keď som začal chodiť na strednú školu. Vplyv viacerých faktorov ovplyvnil to kým v skutočnosti som. Ovplyvňovalo to aj skoré vstávanie a vždy ten pocit keď ma napínalo na vracanie nebol úplne príjemný. Už vtedy prišiel ten moment že som sa začal viac ponárať do svojho vlastného sveta. Ale napriek tomu som veril ľudom okolo seba a nebol som veľmi ostražitým. Lebo šíriť dobro pre mňa vždy bolo dôležité. A nikdy som za to nič neočakával, len som sa snažil žiť v pokoji a v mieri čo sa stalo mojou mantrou. Podriadil som svoj život presne takýmto pocitom. A boli to veci o ktorých nevedeli ani moji najlepší kamaráti lebo som si to potreboval uchovať pre seba. Autisti žijú takpovediac vo svojom svete od narodenia. A pre mňa toto žitie sa stalo v živote obrovskou výzvou.

Vždy som potreboval sám seba pochopiť a to čo vo vnútri cítim. Nájsť si sám k sebe cestu bolo pre mňa oveľa ťažšie než si nájsť cestu k ľudom. Viem že môj život bol iným, lebo som nad tým čo úzkosť je nepremýšľal. A ani som sa nesnažil nad tým premýšľať, lebo nikto v tej dobe nebojoval z úzkosťou. Život bol o niečo radostnejším, lebo sa neriešilo či mal niekto úzkosť alebo depresiu. Lebo ako dieťa som spoznával svet okolo seba a ľudí v ňom. Môj život bol preto bezstarostný lebo som sa nad takýmito vecami nepotreboval zamýšľať. Aj keď som mal svoj svet vždy to bolo pre mňa určitou devízou. Vždy som sa tešil keď prišla nejaká odlišnosť a dokázala ovplyvniť môj život. Vedel som ako môžem vyniknúť medzi určitou skupinou ľudí. Nebál som sa sveta, ale určitých zmien ktoré prišli do života a ovplyvnili ma.

Veľa ľudí má pocit že vo svojom živote som chladným a neprežívam smútok. Ale je to presne naopak, prežívam každý jeden moment v mojom živote. Prežívam to keď ma niekto svojimi slovami zraní napriek tomu že to môže myslieť dobre. Niekedy potrebujem v živote ísť aj svojou cestou, ale to neznamená že nebudem niekedy potrebovať pomoc. Niekedy ju budem potrebovať, aby som sa cez každú jednu emočnú búrku vo svojom živote dostal. Často potrebujem aby moja rodina tomu čo cítim porozumela a aby sme spoločne dokázali nájsť riešenie vďaka ktorému ten život bude lepším. Rozumiem im dobrým úmyslom, ale čoraz si uvedomujem ako niektoré veci musím zvládnuť sám najmä tie citové a vo veciach lásky. Z mojou úzkosťou súvisí často to že sa neviem vnútorne otvoriť a uvoľniť. Aj keď by som to veľmi chcel, tak to nejde. Veľa počúvam o tom ako sa iným otvorím a im nie, ale ani toto nie je pravda. Ku každému si musím v živote nájsť cestu kým sa mu otvorím a to ma stojí veľa sily. Ja sa neotvorím prvému človeku ktorého v skutočnosti stretnem aj keď si to ľudia môžu myslieť. Raz som sa niekomu otvoril a veľmi mi to v mojom živote ublížilo. Nakoniec som tomu človeku dokázal odpustiť, lebo som nechcel viac s tým bojovať.

Keď človek má úzkosť tak mu to do veľkej miery napovie aj telo. A ja to tak cítim posledné dva roky, lebo boli napäté časy prišiel Covid a tlak na psychiku ľudí. Prišiel moment kedy si ako tak ľudia pomáhali lebo ten vírus vtedy nikto ani nepoznal. Do veľkej miery začali byť napäté vzťahy v rodinách keď sa niekto z nich nedal očkovať ale je sloboda a každý človek by mal naložiť zo svojim telom tak ako cíti a niekto to cíti tak že pôjde vonku. Preto možno viacero ľudí má vyšší krvný tlak a ešte rýchlejšie im búši srdce kvôli tomuto napätiu. Psychika, neustály krik a nedostatok lásky v domácom prostredí, neustále výčitky prispievajú k tomu že sa človek začne mať zle a začne mať úzkosť. Výčitky sú často maskované za dobrý úmysel, ale nie je tomu tak. Keď to človek povie raz a rozumne to vysvetlí dá sa to akceptovať a riadiť sa podľa toho. Ale niekedy to neustále pripomínanie čo má človek vo svojom živote urobiť vedie skutočne k úzkosti a k zlým úzkostným stavom. Keby namiesto toho prišla podpora a povzbudenie tak by určite človek sa cítil lepšie na duši a aj na tele. Samozrejme to ešte neznamená že teraz človeka treba prehnane a stále chváliť. Človek potrebuje psychickú a mentálnu podporu vďaka čomu mu srdce začne pracovať lepšie. Potrebuje niekedy objatie ktoré by všetok ten stres a úzkosť uvoľnilo.

Keď cítim že som v nejakom nepokojnom prostredí, tak mi moje telo dá signál. Často si musím vypočuť hudbu aby som sa vnútorne dokázal upokojiť a prospieva mi to. Keď si vypočujem akúkoľvek pesničku tak je to pre mňa obrovská terapia ktorá mi dokáže pomôcť. Všetko v živote je spojené zo psychikou a nie s tým že človek musí zdravo jesť. Lebo keď človek nie je zdravý vo svojom vnútri a nevylieči to, tak mu v skutočnosti ani zdravo jesť nemusí pomôcť. Základom je aby človek uzdravil svoje vzťahy z rodinou a potom bude telo skutočne zdravé. V rámci psychologického hľadiska sa toto jednoducho nedá nejako oklamať. Preto sa ľudia medzi sebou nerozprávajú, lebo okamžite pri prvej veľkej možnosti prídu výčitky. Lebo výčitky neprispievajú k tomu aby sa človek vo svojom živote cítil lepšie. A viem že keď nemám úzkosť tak sa vo svojom vnútri cítim šťastný. A najmä to tak cítim pri človeku na ktorom mi záleží, lebo je pre mňa nesmiernou oporou v každom momente. Keď som šťastný a nikto ma svojimi rečami nerozrušuje, tak moje duša dokáže byť absolútne pokojná a bez stresu. Lebo slová sú ako zbraň a ľudia si neuvedomujú že nimi niekedy človeku dokážu ublížiť. Zlomia vďaka slovám ľudské srdce ktoré už je potom ťažké zlepiť dokopy.

Ľudia nerozprávajú o úzkosti lebo sa boja nepochopenia a výčitiek zo strany rodiny a priateľov. Lebo ten strach že budú všetko bagatelizovať a zľahčovať môže byť silnejší. Nie je problém sa v skutočnosti otvoriť ľudom, ale problémom je to ako naše pocity dokážu byť pochopené. Ak človek vycíti že je pochopený tak sa dokáže čoraz ľahšie otvárať ľudom. Keď nie sú voči človeku ktorý sa otvára predsudky, všetko dokáže byť lepšie a krajšie. A veľmi ma teší že som sa dostal až sem, nebolo to úplne jednoduché. Bol to pocit ktorý som v sebe dusil pravdepodobne kvôli obavám. Ale napriek tomu som cítil ako je potrebné urobiť osvetu ktorá pomôže aj ľudom čo môžu prežívať to isté. Úzkosť nie je žiadna sranda, lebo pri nej sa môže človek dostať do depresie. Držím palce všetkým čo bojujú z úzkosťou, viem že nezmizne ale môže sa zmierniť vďaka krásnym momentom a zážitkom. Môže sa zmierniť vďaka povzbudivým slovám plným lásky. Nepripomínajme stále ľudom iba tie zlé veci ktoré sa stanú, lebo oni sa skutočne stanú a tým ľudom to je nechtiac pritiahnuté. Ale pripomínajme im tie dobré veci ktoré sa môžu stať a vďaka ktorým budú mať motiváciu skutočne žiť život. Podporme ľudí z úzkosťou tým že tu pre nick skutočne budeme a nie že im budeme klásť polená pod nohy.

Moment pravdy – kompletná štvrtá séria

ento moment pravdy sa zdá že je v mojom živote najdôležitejším. Je to o uvedomení si podstaty života ako takej a o tom že ľudia môžu byť nevyspytateľnými. Uvedomil som si že nie pri všetkých viem čo môžem od nich čakať. Jedine si môžem pustiť flamenco a premýšľať nad tým všetkým okolo seba. Vždy som premýšľal nad tým kto je kto v mojom živote. Že či ľudia ktorých poznám to myslia úprimne alebo by mali sklony niečo urobiť poza môj chrbát. Lebo takáto skupina ľudí tu vždy bude a nezabránim tomu. Ale viem že vo vnútri mám dušu bojovníka a nejako sa cez niektoré veci dostanem. Veľa vecí si musím vybojovať ale nepotrebujem o tom komukoľvek rozprávať, ale musím to dokázať činmi. Ja si nevytvorím okamžite priateľstvá ako si môže spoločnosť myslieť. Lebo si ku tým ľudom musím nájsť cestu aby som na 100 percent vedel že to bude dobré. Ale ak niečo nie je úplne v poriadku, tak to dokážem vycítiť. To že sa tvárime a pôsobíme že sme silnými dokáže byť len maskou. Preto viac premýšľam nad slovami než sa komukoľvek vo svojom živote otvorím. Lebo nikdy neviem kto to môže proti mne zneužiť, všetko môže byť v realite neisté. Ak cítim že je všetko v poriadku, tak sa to odrazí aj na mojej duši. Uvedomujem si realitu stále viac a viem že v nej si veľa vecí treba vybojovať. Ja sa kľudne tým aj pretancujem keď to budem sám chcieť. Ako som si v živote prešiel všetkým, tak by som si prešiel aj súčasnými vecami. Som vďačný za veci ktoré sa mi dejú a aj všetky tie veľké sny a ciele sa nerodili jednoducho. Vyžaduje si to veľké množstvo času, ale vždy to dokáže stáť za to.

Dnes som písal pri veľmi čarovnej pesničke Tom Morello – Warrior Spirit (ft. Rodrigo y Gabriela).

Nejakú dobu si potrebujem priznať že potrebujem okolo seba ľudí čo budú mať špeciálne miesto v mojom srdci. Veľa ľudí si často myslí že som uzavretý a že nikoho okolo seba nepotrebujem. A nie nepotrebujem ľudí čo by celý život niečo neustále vyčítali a ja by som s tým pocitom musel žiť do konca života. Ľudia čo človeku permanentne niečo vyčítajú tak sa vďaka nim človek nikam neposunie. To že človek túži po pokoji ešte neznamená že sa mu treba za to smiať. Občas ľudia sa tieto výčitky snažia zakryť tým že povedia ako to myslia dobre, ale do človeka solídne nakričia a naložia mu koľko sa do neho vojde. Ja vycítim keď to niekto v skutočnosti myslí dobre a nevycítim to tak len ja. Vycíti to tak množstvo ľudí a nie je to iba o nejakom mojom pocite. Takéto pocity zažívajú úplne všetci, každý z nás potrebuje mať v živote istotu vďaka ktorej sa niekam posunie. Ja viem že nie som v tom úplne sám, ale uvedomujem si že môžu prísť ťažké obdobia. Môžu prísť úzkostné pocity spojené z obavami ako to naozaj je. Že či ma v živote môže mať niekto rád alebo nie. Ja viem že ma má veľa ľudí rado, ale napriek všetkému som opatrný a dávam si pozor. Sú ľudia pri ktorých mám 100-percentnú istotu a nemusia mi nič dokazovať, lebo s nimi dokážem naozaj rátať. Ale sú ľudia pri ktorých často musím premýšľať že či dokážu v mojom živote naplniť určité očakávania. Občas potrebujem vedieť že sa neocitnem v slepej uličke a nebudem premýšľať nad tým čo ďalej. Ale často premýšľam nad tým čo ďalej, len niekedy potrebujem niečo absolvovať samostatne a dostať priestor aby som vzlietol. Lebo keď dostanem priestor, tak o niečo viac môžem ja ako osoba rásť a posúvať sa. A nie je to tak iba so mnou, každý človek v živote potrebuje priestor a aj slobodu. Všetci sme na rovnakej štartovacej čiare, ale ciele v živote môžu byť odlišné. Je dôležitejšie načúvať pocitom nebyť slepými a hluchými, lebo niekedy človek môže o tom povedať ale ľudia to nedokážu vnímať. Vnímajme každý aspekt života a všetko bude oveľa lepšie v ňom.

Písal som pri veľmi krásnej skladbe od Aaron Dmitriew – A Special Place.

Často si uvedomujem že život je doslova jedno bláznivé šialenstvo. Často v ňom viem že na pokraji toho všetkého je potrebné nájsť sám seba. A často v tomto živote potrebujem ísť aj svojou vlastnou cestou aby som sa dokázal dostať ďalej. Už to nie je o nejakom pretekaní alebo o tom čo môže byť pre mňa lepšie. Lebo si tú cestu napriek všetkému dokážem vytvoriť sám. Prišiel som na to ako mi sedí podoba kedy sa v skutočnosti naozaj bavím. Lebo vďaka tomu dokážem oveľa viac sa dostať s tej komfortnej zóny a uvedomiť si že je správne stretnúť rovnocennú skupinu ľudí. Ľudí čo ma v živote dokážu niečo naučiť a nie čo ma v živote brzdia. Je oveľa lepšie prirodzene tak ako to naozaj cítim a nie ako sa to odomňa často očakáva. A nejde tu o to byť v očiach ľudí perfektným, ale zostať autentickým a verným tomu vďaka čomu dokážem naplniť svoje poslanie. Myslím si že vo vlastnom vnútri každý človek môže byť bláznivým a robiť úplne odlišné veci. Aj ja môžem také veci robiť a ani o tom nemusím vždy tuším. Ale keď o tom tuším, tak zistím aká je za tým úžasná vlastná sloboda. Ten pocit ktorý na základe toho získam je najkrajší a dáva mi silu ísť ďalej. Ja aj keď si čímkoľvek prejdem, tak potom tá cesta k vytúženému cieľu je ešte krajšia.

Písal som pri tejto výbornej skladbe The Mighty Mighty Bosstones – The Impression That I Get.

Niekedy je potrebné vniesť do určitých vecí aj pravdu a takú skutočnú. Čoraz viac mám pocit že ľudia si niekedy myslia keď ak niečo nepridávam, tak vo svojom živote absolútne nič nerobím. Ale nie je to tak, robím veľa vecí len o tom nepotrebujem každému rozprávať. Uvedomujem si že žijem v spoločnosti ktorá to môže nejakým spôsobom zneužiť. Samozrejme nie sú takí všetci, len čoraz viac prichádzam na to že realita je iná. Keď sú očakávania tak viem ako človek dokáže okamžite naraziť. Aj môj svet je taký že v ňom reálne narazím a nie doslovne. V živote som sa postupne naučil aj to komu naozaj dôverovať. Nie je to o tom že prvému človeku sa ozvem a všetko bude vyriešené. Často sa odkláňame od vecí ktoré v skutočnosti potrebujeme riešiť a ktoré sú podstatnými. Snažím žiť sen bezkonfliktného človeka, ale niekedy si uvedomím ako ma môže niečo v živote ovplyvniť. Ako ľudia do veľkej miery môžu inými manipulovať a majú pocit že to robia za určitým dobrým úmyslom. Len sú tam čoraz silnejšie nástroje vďaka ktorým to ľudia robia taktickejšie. Vnímanie na svet sa zmení lebo je za tým určitá životná skúsenosť. Aj ja si uvedomujem že samotné dobro sa nedá vynútiť, ale musí byť prirodzené. A nie je to ani o tom že niekoho vo svojom živote mám radšej. Lebo všetci majú určitú štartovaciu čiaru a vycítim kto stále žije z minulosti a neustále to musia niečím pripomínať, lebo takáto skupina ľudí sa vo svojom živote neposúva. Ja z minulosti nežijem a snažím sa vo svojom živote posunúť vpred, žijem tak aby mi nikto nemusel nanucovať niečo čo robiť nechcem. A určite by som nechcel aby mi v živote bolo nanútené niečo čo som už robil a vďaka čomu som sa cítil v strese a vnútorne aj vyhorený. Keby som ja nútil ľudom niečo čo som robil ja, tak by neboli veľmi šťastní. Robím veci ktoré ma robia šťastným a vďaka nim sa nejako rozvíjam. Ak sa v živote rozhodnem že niečo neurobím spoločnosť ľudí by to mala akceptovať. Nemalo by sa na mňa tlačiť, lebo vďaka tomu môžem byť vnútorne podráždený. Ja rád urobím čokoľvek čo viem urobiť, ale nie som rád keď niekto niečo robí za mojim chrbtom a vymýšľa veci ktoré by sa mne nepáčili. Je to často maskované za slovami že ja ti chcem len dobre a reálne sa deje opak. Ak vieme že niečo ľudia nechcú, tak ich aspoň do toho nenúťme. Nemanipulujme a nepoučujme ak za tým všetkým nepoznáme celý príbeh. Verme tomu že si ľudia vybudujú sebadôveru a povzbudzujme ich na ceste životom. Netlačme na to aby nám niečo v skutočnosti povedali, lebo v skutočnosti im takto len ublížime.

Pri písaní som počúval veľmi zaujúimavý retrowave AINOMA – The Dead City.

Počas roka som si uvedomil že mám vo svojom živote tú správnu osobu s ktorou môžem vždy rátať. Viem že pri nej môžem vo svojom živote naozaj rásť a nič iné k svojmu životu nepotrebujem. Jej myslenie a pozitivita mi dávajú do života obrovskú silu ktorá je tak krásna. Už teraz viem že môj svet bez nej by nemal absolútne žiadny zmysel. Lebo si uvedomujem aké je to prepojenie obrovské a vieme že si vždy môžeme povedať pravdu. A tou pravdou si nikdy neublížime za čo som veľmi vďačný. Na začiatku som si myslel že tie svety do veľkej miery môžu byť úplne rozdielne. Čím viac som začal zisťovať že tie svety sú prepojené s takmer úplne totožnými pocitmi. A nevnímam to ako nejakú samozrejmosť vo svojom živote, ale ako niečo špeciálne čo sa postupne deje. Som vďačný za to že všetky svoje pocity najprv radšej zdieľam s ňou, lebo mi na tom v skutočnosti veľmi záleží. Lebo ak mi na niekom záleží tak to nemusím dokazovať iba slovami. Musia postupne prísť aj činy a skôr je dôležitejšie zostať sám sebou. S ňou je prítomnosť o niečo krajšia a reálnejšia. Za posledných 5 rokov sa mi zmenilo tak myslenie za čo doteraz zostávam veľmi vďačný. O to dôležitejšie bolo zistiť ako je potrebné zostať v láske a v autentickosti. Preto všetko zapadá do seba ako domino a každá maličkosť je dôležitá. A viem že všetky ostatné myšlienky je potrebné si nechať do reálneho sveta, lebo niekedy tá realita môže byť oveľa krajšia.

Dnes som pri písaní počúval moju najobľúbenejšiu skladbu od Leo Rojas – Der einsame Hirte.

Aké by bolo úžasné žiť v tom absolútnom pokoji kde by nás nič nevyrušovalo. Počuli by sme zvuky vtákov a okolitej prírody vďaka čomu by sme mali istotu že žijeme v bezpečí. Keď láska bude oveľa viac zohrievať naše srdcia a ku životu nič iné nebudeme potrebovať. Vždy som túžil spoznať človeka s ktorým ten vnútorný pokoj budem cítiť v každom aspekte života. Pravdepodobne som mal pocit že toto môj skutočný sen a poslanie ktoré je potrebné naplniť. Často si uvedomujem že láska je oveľa silnejšia a dokáže zahojiť všetky možné rany. Viem že kamkoľvek budem kráčať tak ma to dokáže zaviesť na miesta kde je pokojná atmosféra. Každý jeden deň si uvedomím že nič v živote nedokáže byť samozrejmosťou. Lebo oveľa dôležitejšie je byť vďačný a vnímať aj tie najmenšie maličkosti Všetko čo sa deje vnímam v čoraz väčšej intenzite ale napriek tomu to má zmysel. Vedel som že ak mám to správne nastavenie mysle všetko pôjde oveľa ľahšie. A viem že nedovolím aby ma ktokoľvek odklonil s tej cesty dobra. Lebo viem že je človek ktorý to má rovnako a budem to zdieľať s ním. Lebo dve ľudské duše pokope dokážu byť oveľa silnejšie v tomto svete. Moja myseľ je konečne nasmerovaná tým správnym smerom a všetko je naozaj dobré a pokojné.

Pri písaní som počúval veľmi krásnu skladbu The Witcher 3 Soundtrack – The Wolven Storm (Priscilla’s song).

Stále sa rozoberá to či v skutočnosti naozaj bude ten koniec sveta. Zatiaľ určite nebude, ale raz môže prísť keď si v ňom skutočne všetko zničíme. Neverím že tento svet skončí, ale že v ňom my ako spoločnosť skončí a všetko zlo okolo nás bude reálne spláchnuté. Život je jedna dokonale nasimulovaná ilúzia a vďaka nej má veľké množstvo zlých ľudí šťastie v živote. Úprimne v takomto živote nechcem vôbec existovať a často premýšľam aké by to bolo z nebo odísť. Žijem vo svete kde je príliš veľa zla a výčitiek namiesto lásky a porozumenia. V skutočnosti mi len jeden človek dáva naozaj silu aby som išiel ďalej. Prajem žiť v pokojnej budúcnosti kde zmizne všetko pokrytectvo a nečestnosť sveta. Niektorí ľudia dokážu do veľkej miery ublížiť slovami a tvária sa ako to myslia dobre. Preto sú niekedy dni kedy mám pocit že do tohto sveta úplne nepatrím. Snívam o svete kde viac bude prevládať pokoj a láska.. Celý môj život mi na tom naozaj záleží, ale viem že sú tu ľudia čo mi ten môj sen snívať nedovolia. Svet v skutočnosti bude uzdravený keď v ňom my viac nebudeme. Keď v ňom nebudeme zaberať miesto zvieratám ktoré vedia žiť v harmónii. Uvedomil som si že nedokážem byť naivný a myslieť si že bude všetko perfektné. Realita je iná a ľudia sú v nej veľmi zlí, uvedomujem si že moje dobro ľudí nepretvorí na lepších. Som šťastný že je tu žena kvôli ktorej má môj život zmysel a na ktorej mi naozaj záleží. Lebo keby som ju nepoznal, tak by môj život absolútne nemal žiaden zmysel. Viem že určite náš svet neskončí, len bude existovať v úplne inej podobe. A my postupne v ňom naplníme svoje poslanie ktoré máme. Ak raz sa rozhodnem odísť a naplniť svoje poslanie tak to príde bez ohľadu na všetky okolnosti. Ale teraz nemôžem, lebo je tu človek kvôli ktorému mám motiváciu pokračovať vo svojom poslaní. Uvedomujem si že svet nemôžem napraviť, ale môžem byť človekom čo bude šíriť dobro napriek tomu že niekedy ľudia môžu na mňa nakričať. Je ťažké šíriť dobro vo svete plnom výčitiek a zloby, ale budem sa o to pokúšať aj keď sa neraz popálim a poplačem si pri tom. Niekedy tá viera preváži a o to mám viac vnútornej sily veriť v dobro.

Pustil som si skladbu od Celldweller – The End of the World aby som sa zamyslel nad svetom a ľuďmi v ňom.

Moment pravdy – štvrtá séria – 7. časť

Stále sa rozoberá to či v skutočnosti naozaj bude ten koniec sveta. Zatiaľ určite nebude, ale raz môže prísť keď si v ňom skutočne všetko zničíme. Neverím že tento svet skončí, ale že v ňom my ako spoločnosť skončíme a všetko zlo okolo nás bude reálne spláchnuté. Život je jedna dokonale nasimulovaná ilúzia a vďaka nej má veľké množstvo zlých ľudí šťastie v živote. Úprimne v takomto živote nechcem vôbec existovať a často premýšľam aké by to bolo z nebo odísť. Žijem vo svete kde je príliš veľa zla a výčitiek namiesto lásky a porozumenia. V skutočnosti mi len jeden človek dáva naozaj silu aby som išiel ďalej. Prajem si žiť v pokojnej budúcnosti kde zmizne všetko pokrytectvo a nečestnosť sveta. Niektorí ľudia dokážu do veľkej miery ublížiť slovami a tvária sa ako to myslia dobre. Preto sú niekedy dni kedy mám pocit že do tohto sveta úplne nepatrím. Snívam o svete kde viac bude prevládať pokoj a láska.. Celý môj život mi na tom naozaj záleží, ale viem že sú tu ľudia čo mi ten môj sen snívať nedovolia. Svet v skutočnosti bude uzdravený keď v ňom my viac nebudeme. Keď v ňom nebudeme zaberať miesto zvieratám ktoré vedia žiť v harmónii. Uvedomil som si že nedokážem byť naivný a myslieť si že bude všetko perfektné. Realita je iná a ľudia sú v nej veľmi zlí, uvedomujem si že moje dobro ľudí nepretvorí na lepších. Som šťastný že je tu žena kvôli ktorej má môj život zmysel a na ktorej mi naozaj záleží. Lebo keby som ju nepoznal, tak by môj život absolútne nemal žiaden zmysel. Viem že určite náš svet neskončí, len bude existovať v úplne inej podobe. A my postupne v ňom naplníme svoje poslanie ktoré máme. Ak raz sa rozhodnem odísť a naplniť svoje poslanie tak to príde bez ohľadu na všetky okolnosti. Ale teraz nemôžem, lebo je tu človek kvôli ktorému mám motiváciu pokračovať vo svojom poslaní. Uvedomujem si že svet nemôžem napraviť, ale môžem byť človekom čo bude šíriť dobro napriek tomu že niekedy ľudia môžu na mňa nakričať. Je ťažké šíriť dobro vo svete plnom výčitiek a zloby, ale budem sa o to pokúšať aj keď sa neraz popálim a poplačem si pri tom. Niekedy tá viera preváži a o to mám viac vnútornej sily veriť v dobro.

Pustil som si skladbu od Celldweller – The End of the World aby som sa zamyslel nad svetom a ľuďmi v ňom.

Kolektívna vina

Je niečo ku čomu sa treba raz a zároveň aj naposledy. Čoraz viac mám pocit a možno nie iba ja že keď jeden urobí fatálnu chybu tak sa za ňu súdia všetci. Keď niekto v živote niekomu ublíži tak to je chyba jedného človeka čo sa nevedel vpratať do kože nie celej spoločnosti. Ľudia čo používajú slovo nenávisť ako svoju najsilnejšiu zbraň tak o to viac dokážu stupňovať napätie v spoločnosti. Vytvárajú obrovský tlak ktorý k ničomu neprispieva. Odsúdiť to čo je zlé v skutočnosti vôbec nestačí, dôležité sú systémové riešenia ktoré určitým veciam zamedzia. Nesmie sa paušalizovať spoločnosť na základe nejakého konkrétneho činu a rozprávať o tom ako všetci čo majú odlišné názory sú zlými ľuďmi. Lebo to by kľudne mohli povedať aj o mne a ja také názory vôbec nešírim. Samozrejme toto napätie do veľkej miery môžu vytvárať nielen politici ale miestami aj novinári. napriek tomu že sú aj medzi nimi výnimky čo objektívne informujú. Len niekedy prílišné informovanie o nejakej smutnej udalosti kde niekto niekomu ublížil a pripravil ho o život nemusí priniesť riešenie. Tým sa v skutočnosti nahráva ďalším nasledovníkom a tým sa nejakým spôsobom nenávisť neutlmí. Často zaznievajú argumenty že my ako spoločnosť nesieme spoluvinu. Ľudia čo sa snažia akceptovať ľudí tak voči nim nemôžu byť predsudky. Táto cesta v skutočnosti nevedie nikam a nikdy som sa k niečomu takému neznížil. Ja sám som nejakým spôsobom iný a mne inakosť iných ľudí nikdy neprekážala. Ak sa niečo v spoločnosti vnucuje tak to samozrejme nie je správne a je jedno ktorá skupina ľudí to spoločnosti dokáže nanucovať. Spoločenskú akceptáciu chcú všetci ľudia, nielen inak orientovaní ale aj množstvo ľudí na autistickom spektre. Lebo aj ľudia na autistickom spektre bojujú často s predsudkami spoločnosti a často je to oveľa ťažšie. Čo majú často povedať rodičia ktorí sa musia postarať o svoje deti a nie vždy im štát reálne aj pomôže tak sa musia spoľahnúť na dobrotu ďalších ľudí. Celé spektrum udalostí ktoré sa dejú nemôžu pozostávať s toho že na základe jednej chyby odsúdime všetkých ľudí a hodíme ich do jedného vreca s tými čo sa naozaj nevedia správať. A toto je žiaľ problém že keď niekto niekomu ublíži, tak za to nenesie vinu celá spoločnosť. Samozrejme dalo by sa tomu predísť, ale v skutočnosti sa dá v živote predísť všetkému. Princípom kolektívnej viny je navodiť pocit že za niečo čo sme v skutočnosti neurobili môžeme.my. Ale vplyv má na to viacero faktorov ktoré sa často dajú nejakým spôsobom ovplyvniť. Je dôležité vedieť akí ľudia okolo nás v skutočnosti sú a toto je ten dôležitý faktor ktorý spustí sled udalostí. Niekedy je komplikované stáť pred dilemou čo je správne alebo nie. Ale vždy na konci zistíme že by sme nemali ľudí hádzať do jedného vreca lebo táto cesta v skutočnosti nevedie nikam.