Pandémia je stres a depresia

Premýšľal som o tom že či je vôbec potrebné písať veci v súvislosti z duševným zdravím. Ale čoraz viac si uvedomujem že čoraz viac ľudí prepadajú stresu, úzkosti, depresii a mnohým iným faktorom. Často je ľudstvo podmienené tým aby sa v skutočnosti niečoho bálo. Lebo samozrejme strach nás o niečo viac dokáže dostať do pozoru. Zvyšuje sa v ľuďoch ostražitosť a mnohým veciam pomaly prestávajú veriť. Pomaly neveria tomu že čo často počúvajú v samotných médiách a z úst politikov. Často počujú do neba volajúce frázy ktoré im jednoducho nedávajú žiaden zmysel. A najme zo strachom prichádza stres a aj depresia, vďaka čomu ľudia nevidia zmysel vo svojom živote. My sa zaoberáme koronavírusom na ktorý u nás zomiera minimum ľudí. Ja samozrejme situáciu nezľahčujem a ani nemám pocit že by som niečo zľahčoval. Len čím viac sa tomu venuje priestor tým viac sú ľudia v rámci duševného zdravia horšie.

Nenormálne sa priam až framaceutické firmy predbiehajú v tom že kto skôr vyrobí vakcínu. Nikto v skutočnosti ani len nechce prevziať zodpovednosť za to keď to bude mať nejaké vedľajšie účinky. Lebo mám pocit že v skutočnosti ide len o veľký biznis a nie o to aby sa množstvo ľudí vyliečilo. Ako nespochybňujem všetkých, lebo viem že určitá skupina ľudí to myslí dobre len zostávajú vzadu. V úzadí zostáva veľké množstvo odborníkov a lekárov čo musia v skutočnosti mlčať. Nemôžu v skutočnosti povedať nič, lebo by niekto ich vyjadrenia okamžite spochybnil.

Ako určite mnoho vírusov označené za pandémiu bolo nebezpečných. Ja tieto fakty nespochybňujem, len vnímam to že ako kvôli koronavírusu sa zabúda na množstvo iných chorôb na ktoré sa zomiera omnoho viac. Len o tomto samozrejme médiá písať nebudú, len budú zo svojich príspevkov šíriť strach, tak ako to robia aj politici. Je to síce pekné že treba informovať, ale toto časté informovanie skôr ľudí traumatizuje. Ľudia sa rýchlo môžu dostať do stresu a samotnej depresie. Žijeme dobu keby ani nevieme koľko ľudí pri zistení že majú samotné ochorenie spáchalo samovraždu. Nevieme koľko ľudí kvôli koronavírusu si naozaj niečo urobilo, lebo sa z veľkou pravdepodobnosťou báli toho že následky vírusu im zostanú po celý život.

Mnoho ľudí je v takom emočnom stave že jednoducho sa nechcú podriaďovať pravidlám. Ja samozrejme ich logicky chápem, lebo nikto nechce mať rúška na ústach a nose. Aj keď v tomto momente sú pravidlá nekompromisné a zostáva ľudom ich rešpektovať. Samozrejme s toho vzniká stres, ľudia sú čoraz viac nervóznejší. Ja nebudem ľudom hovoriť čo majú robiť, ale skôr je dôležité aby toto šialené obdobie dokázali nejako prečkať. Aby prečkali pandémiu stresu a depresie ktorá sa tu momentálne zmohla. Lebo človek keď má stres tak ho to do veľkej miery v živote ovplyvní. Ľudia žijúci v strese tak jednoducho majú v sebe obrovskú opatrnosť že si dávajú pozor na niektoré veci. Človek čo upadne do depresie, tak začne mať pocit že jeho život nemá zmysel keď nemôže ísť kam chce.

Ľudia čo majú depresiu tak sa skutočne od všetkých ľudí dištancujú. Samozrejme to nemusí priamo súvisieť zo sociálnym dištancom, len sa jednoducho v danej situácii viac uzavrú do seba. Mnoho trápenia si radšej nechávajú pre seba než aby o tom niekomu povedali. Boja sa jednoducho toho že ich niekto v skutočnosti nedokáže pochopiť. Jednoducho ľudia čo sú extrovertami majú problém s tým že ich súčasné nariadenia obrali o možnosť žiť spoločenskejší život. Ale v skutočnosti množstvo ľudí čo cítia stres a depresiu tak mali prácu o ktorú neskôr prišli. Mnoho ľudí čo sa pohybujú v umeleckom alebo nejakom inom sektore tak prišli o veľké množstvo peňazí. Množstvo podnikov sa zavrelo a ich majitelia nevedia že či to v skutočnosti naozaj ustoja.

Keď sa to tak dá celé zhodnotiť tak duševné zdravie ľudí je čoraz horšie. Celý tento unáhlený život ničí zdravie mnohým ľudom len o tom radšej ani nepovedia aby ich niekto nevysmial. Ale napriek tomu je potrebné vyhľadať skutočných odborníkov čo sa venujú téme duševného  zdravia. Lebo tento stres doslova ľudí dokáže pritlačiť k samotným negatívnym myšlienkam. Samotná depresia môže človeka priam až poslať na druhý svet. Je načase riešiť skutočnú pandémiu ktorá môže zabíjať omnoho viac ľudí než samotný vírus. Stres často môže byť viditeľný lebo ľudia ak niekto má určitý výraz tváre a vtedy to znamená že niečo nie je v poriadku. Depresia je neviditeľná, lebo človek sa usmeje a nedá v skutočnosti najavo že ho niečo naozaj trápi.

Stres a depresia sú skutočnými pandémiami tohto sveta a je správny čas o tom hovoriť. A v skutočnosti to môže ovplyvniť akúkoľvek generáciu nielen tú mladú. Je veľmi dôležité aby sa ľudia nebáli ten hlavný problém reálne pomenovať. Prípadne aby sa pokúsili o svojich pocitoch hovoriť z odborníkmi čo sa venujú duševnému zdraviu. A nič nezľahčujem, len si uvedomujem že ako sa veci ktoré sa okolo nás dejú premietajú do reálneho života. Ľudia čo sa dostanú do situácie ktorá ich nejakým spôsobom emocionálne alebo psychicky ovplyvňuje tak skôr môžu prepadnúť stresu a depresii. Preto je dôležité riešiť ako ľudom pomôcť aby tie najťažšie chvíle dokázali prečkať a psychicky ich podporiť. Treba ľudom dať nádej že to po určitom čase určite prejde a že ten návrat do normálneho života bude o niečo krajší.

 

 

 

My sme chaos

Snažíme sa v tomto svete prežiť,

ale že žijeme v chaose nedokážeme pripustiť,

možno k lepšiemu svetu nepomôže ani liečba,

keď samotná choroba je o niečo závažnejšia,

túžba po peniazoch ľudom zatemnila hlavu,

najradšej by sa chceli tešiť nadmernému bohatstvu,

zdá sa že je najlepšie mať všetko bez akejkoľvek námahy,

ale neuvedomujeme si že nič nepríde bez snahy,

chceme aby nás niekto naozaj miloval,

ale v skutočnosti musíme dať človeku šancu aby nás pochopil,

pravda je že v tomto svete nikdy nebudeme neomylnými,

nech čokoľvek spravíme bude to aj z následkami,

kráčam po tomto svete aby som ľudstvo pochopil,

ale stále mám pocit že som ho ešte nepochopil,

uviazli sme v nekonečnom strese,

ktorý nepatrí k našej skutočnej podstate,

náhlime sa aby sme všetko v živote stihli,

ešte stále sme sa mnoho vecí nenaučili,

vzťahy sú ako zamotaná pavučina,

nenávisť sa stala súčasná rakovina ľudstva,

zloba a pochybnosti nám ukazujú že niečo nie je  správne,

často sa v tých negatívnych veciach ako ľudstvo raz utopíme,

učia nás aby sme plávali s prúdom a nemali vlastný názor,

lebo premýšľať vlastnou hlavou na to nebude žiadny priestor,

vytvárame si chaos aj z určitých banálnych vecí,

potom sa nedá čudovať že naša duša vo vnútri trpí,

potrebujeme nájsť riešenie ktoré vylieči našu spoločnosť,

ale viem že bude veľmi ťažké ho skutočne nájsť,

len my si často vytvárame tieto stresy,

stresy na ktoré by nepomohli ani tabletky,

všetko sa snažíme dosiahnuť silou mocou,

nejdeme podľa prirodzeného postupu,

slepo veríme kadekomu okolo seba,

pomaly ani nevieme kto sú naši priatelia,

milujeme ľudí čo nás nevedia vážiť,

napriek tomu že pre nich toľko dokážeme obetovať,

snažíme sa každému pomôcť okolo seba,

ale zistíme že toto nie je tá šťastná cesta,

ak nepomôžeme sebe tak nás život nebude mať zmysel,

nikdy ani nezistíme že či náš život za niečo stál,

napriek všetkému musíme myslieť na seba,

tak aby sa nezvýšila váha nášho ega,

ak máme na tomto svete niečo zmeniť,

tak sa naučme svoj čas sebe venovať

snažme sa okolo seba nevytvárať chaos,

venovať tomu čo robíme svoj drahocenný čas.

V tme

Ono sa môže v našom živote zdať že tmavé farby sami o sebe môžu v človeku vzbudzovať určitú temnotu. Ale nie vždy to tak musí byť, lebo možno vďaka tej tme dokážeme vidieť určité veci omnoho jasnejšie. Keď zavrieme oči tak si v našom živote predstavíme veľké množstvo vecí o ktorých môžeme snívať. Samotné predstavy po určitom čase môžeme pretaviť do určitých činov, môžeme to na čo sme nejakým spôsobom čakali zrealizovať. Keď je niečo čierne tak to ešte nemusí byť smutné ako nás to často učia. Ak je niečo tmavé tak ešte to neznamená že tým niekoho urážame. Mnoho ľudí vníma čiernu farbu ako tú smutnú, lebo v ľuďoch vzbudzuje určité emócie.

Od čias samotnej spoločnosti sa čiernej farbe ako takej prisudzuje negatívny charakter. Ľudia čo sa často obliekajú do čierneho oblečenia tak pre iných mohli pôsobiť divne. Ale nemusí to tak vôbec byť, len keď išli niekam do spoločnosti tak sa nejako odlíšili. Ľudia čo sa obliekali do svetlejších farieb tak ich bolo hneď vidieť. Ľudia čo mali na sebe čierne oblečenie tak samozrejme dokázali splynúť zo samotnou tmou. Vedeli sa odlíšiť od ostatných a to bolo na tom celom také jedinečné. Ale ono svojim spôsobom bolo dôležité si zachovať svoju osobitosť a čierna farba bola v tomto aspekte jasným symbolom.

Pre niektorých ľudí je čierna farba veľkým problémom najme vtedy ak sú v nej nejaké symboly. A samotné symboly mohli zobrazovať nejaké znaky ktoré samozrejme ľudia hneď odsudzovali. A tí čo to samozrejme odsudzovali tak boli väčšinou z náboženského kruhu. Lebo samozrejme tieto znaky priam ako keby išli proti samotnému náboženstvu a proti viere ktorú uznávajú niektorí ľudia. To že ľudia nosia čierne farby tak ešte znamená že popierajú samotnú vieru. Ale pravdepodobne to tak vníma samotná cirkev a jej určití ľudia čo za ňou môžu naozaj stáť. Lebo samozrejme mnoho tých prehnane veriacich ľudí odsudzuje iných čo nezapadajú do ich šablóny.

To že je v ľudskom živote tma tak ešte neznamená že človek prestal v niečo veriť. Ja verím že aj v samotnej tme sa môže objaviť množstvo útržkov z nášho života ktorý práve prežíva. Nevnímam to len preto že som videl nejaký seriál kde to tak naozaj bolo. Jednpducho keď zatvoríme oči tak jediné čo v skutočnosti vidíme je tma. Ale samozrejme môžeme vidieť aj iné farby čo poznám z vlastnej skúsenosti. Všetko čo sa v našom živote môže diať má nejaký hlbší význam ktorý nie každý dokázal úplne pochopiť. Pravdepodobne to je nejaký signál že sa niečo naozaj deje a musíme sa na to pripraviť.

To že niekto nosí čierne veci tak to neznamená že je ten človek okamžite zlý. Sú ľudia ktorým poznám čo sa obliekajú do čiernych farieb a sú to úplne úžasní ľudia s ktorých ide dobro. Ja to vnímam tak že s tých ľudí ide určitá osobnosť vďaka ktorej sa odlišujú. Samozrejme čierna farba ako taká ovplyvnila aj určitý trend v hudbe. Množstvo rockerov a metalistov využívajú čiernu farbu, ale nie preto aby nejakým spôsobom splynuli zo samotným davom, ale aby zvýraznili to aký štýl v hudbe naozaj robia. Aby ukázali ostatným ľudom svoju jedinečnosť a to že ich nikto nemusí predčasne odpisovať.

Mnoho ľudom je celý život podsúvané že čierna farba v skutočnosti predstavuje len temnotu a smútok. Nemusí to byť až taká pravda ako si to niekedy ľudia myslia. Ani všetci ľudia čo sú inej farby pleti nemusia byť úplne zlými ľuďmi. Len je nám podsúvané že všetko v súvislosti s čiernou farbou musí vyť len zlé a negatívne. Alebo ľudia uveria tomu že keď stretnú čiernu mačku na ceste tak sa im niečo zlé stane. Ľudia majú pocit že všetko čo sa stane v súvislosti s čiernou farbou že je okamžite zlé. Čierna farba môže predstavovať tmu v ktorej sa môžeme nachádzať, môže predstavovať všetko okolo nás keď zatvoríme oči. Lebo si v danom momente okamžite vizualizujeme pocity ktoré sa v nás za poslednú dobu nahromadili. To že ponoríme do samotnej tmy tak ešte neznamená že sme zlými ľuďmi.

Tak ako vo svojom živote potrebujeme svetlo a rovnako potrebujeme aj tmu. Musia sa často naše oči zavrieť aby sme pochopili že čo nám náš vnútorný hlas chce povedať. Ak je niečo šedé a tmavé tak to neznamená že nám to má ublížiť. Ale na druhej strane čierne motívy môžu šetriť oči aby ľudia toľko nežmúrili. Lebo málokto si uvedomuje že tá čierna farba sama o sebe má obrovský význam. Hlavne netreba počúvať ľudí čo tvrdia že čierna farba je zlá. Ako určite v lete si človek logicky nedá čierne oblečenie lebo by sa v ňom potil a dosť je to potom v podpazuší vidieť. Tak ako tmu vo svojom živote potrebujeme a rovnako aj čiernu farbu potrebujeme.

 

 

 

Srdce nepokojné

Občas neviem kam to celé smeruje,

že prečo moje srdce je občas nepokojné,

túžba po vnútornom pokoji je silnejšia,

často mi v poznaní pomáha hudba,

niekedy sa zdá že je to bludisko,

s ktorého možno nie je východisko,

výkyvy nálad stále dokážu rozhádzať,

ale moje srdce vie kade má ísť,

intuícia mi ukazuje že čo je správne,

snažím sa zostať pri zdravom rozume,

kráčam po tejto zemi v pokoji,

aj osamote a pomalými krokmi,

občas počujem hlasy ktoré vznášajú do mňa neistotu,

pocity ktoré moje srdce vedú na nesprávnu cestu,

viem že všetko robiť inak prinesie určité ovocie,

lebo sa na tento svet dokážem pozrieť reálne,

všetky možné správy vyvolávajú vo mne nepokoj,

niekedy sa zdá že je to jeden veľký boj,

jediná cesta ktorou idem tá pokojná,

cesta pri ktorej viem že nie je zložitá,

v spleti myšlienok to klbko rozmotávam,

radšej verím tým životným pravdám,

obzerám sa každý deň okolo seba,

stále viem že za dverami sa skrýva veľká časť života,

navonok je všetko pokojné a vo vnútri je to iné,

ale viem že občas to srdce musí byt nepokojné,

v mojej hlave mám veľké množstvo textov,

ale viem že nie vždy všetko potrebuje veľa slov,

žijem vo svojom svete ktorý chápem ja sám,

nasilu sa do tejto spoločnosti nikdy netlačím,

moje srdce vyhodnocuje čo je naozaj správne,

v mojej hlave všetko čo je zbytočné uprace,

keby je všetko v živote len pokojné,

tak by to v živote bolo nudné,

všetko sa deje z nejakého dôvodu,

viem že na ktorú mám ísť stranu,

srdce mi napovie kedy s tej nesprávnej cesty mám zísť,

vďaka čomu si dokážem tie hranice jasne určiť,

všetky moje vnútorné hlasy nejako prehluším,

lebo vďaka srdcu viem akou cestou sa vydám.

 

Môj pohľad na kultúru

Kultúra do nášho sveta vo veľkej miere patrí a aj ľudia čo sa podieľajú na vznik samotnej kultúry. Kultúra nemusí byť len hudobná, seriálová, filmová ale môže aj športová. Ako je to o umelcoch, športovcoch a hercoch, tak je aj o ľuďoch ktorý stavajú pódiu, zvučia, robia kulisy a títo ľudia zabezpečujú aby všetko fungovalo na sto percent. A samozrejme v rámci kultúry dopomáhajú aj promotéri, organizátori a mnoho iných ľudí čo informujú o jednotlivých podujatiach a robia predpredaj vstupeniek. Ono je dôležité chodiť na tie podujatia a koncerty aby ľudia čo ich robia cítili že to má naozaj zmysel. Teraz to všetko podmieňuje strach, ľudia sa boja že sa ich podujatie na ktoré mali ísť zruší. Mnoho vnútorných priestorov s pravdepodobnosťou zanikne a mnoho ľudí príde o prácu. Mnoho ľudí čo som videl v diskusiách situáciu zľahčovali, posielali interpretov do roboty, pri tom málokto si uvedomuje že niektorí ľudia popri hudbe naozaj chodia do roboty aby uživili svoje rodiny. Málokto si uvedomuje že tvoriť celkovo audiovizuálne dielo môže byť tou najťažšou robotou. Vytvoriť hudbu, seriál, film alebo čokoľvek iné dá zabrať množstvo práce čo často ľudia ani nevidia, lebo nie sú na pľaci. Mnoho ľudí len vypisuje čo by mali ľudia inak spraviť, ale nevidia ten proces. Za všetkým je množstvo práce, miestami plaču, driny, energie, času a peňazí. My by sme tým ľudom čo sa snažia niečo v tej kultúre robiť ďakovať. Lebo keby tých ľudí nebolo, tak by sme sa neusmievali, nevraživo by sme na seba pozerali. Netešili by sme sa na koncert, film, seriál, umenie, divadlo alebo na akékoľvek iné podujatie. My v skutočnosti to kultúrne vyžitie potrebujeme aby sme unikli od bežných starostí, aby sme ľahšie dokázali jednotlivé životné situácie. Každý z nás ho potrebuje, aby unikol s kolobehu stresu. Lebo akékoľvek podujatie nás dokáže obohatiť, dať nám určitý zážitok na ktorý nikdy nezabudneme. Možno nie som odborníkom na kultúru ako ľudia čo v nej pracujú dlhé roky a o to viac si zaslúžia veľký obdiv.

 

Odosobnenie sa od vonkajších vplyvov

Viem že v dnešnej dobe je veľmi náročné sa od niečoho odosobniť. Čoraz viac si uvedomujem že nad niektorými vecami sa nedá viac premýšľať. Ono to môže vyznievať akokoľvek, ale tým že príliš veľa rozoberáme určité veci tak sa nikam nehýbeme. Lebo čím viac vecí okolo seba vnímame, tak o to viac prestávame vnímať svoj vlastný život. Uvedomujem si že voči niektorým veciam som akosi viac uzavretý, len veľmi nechcem mať v hlave nepodstatné veci ktorým už som prestal rozumieť. Zaoberať sa spoločenskými vecami nie vždy považujem za svoju prvoradú prioritu. Nie vždy ma zaujíma kto s kým mal aké pletky a kto s kým na akom produkte spolupracoval. Nerád sa zaoberám povrchnými vecami, lebo viem že si jednoducho nezaslúžia moje vyjadrenie. Viem že čomu mám svoju pozornosť venovať a čomu naopak nie.

Napríklad sa nebudem zaoberať politikou a dennodennými intrigami v nej. Lebo viem že keby sa s ľuďmi rozprávam o tom voči akému politikovi mám výhrady tak by to pravdepodobne skončilo hádkou. Vnímam politiku, ale až do takej hĺbky necítim potrebu sa ňou skutočne zaoberať. Ako chápem že v určitom aspekte ma môže nejako ovplyvňovať, ale je množstvo vecí na ktoré my nemáme moc. Môžeme sa k niečomu vyjadriť, ale v skutočnosti to až takú váhu mať nebude. Lebo od nás vlastne záleží to že či sa budeme správať lepšie než tí politici a budeme robiť veľa vecí omnoho lepšie. Ja sa snažím veľa vecí ani nezdieľať, teda ak sa to netýka niečoho čo môže byť pre nás všetkých nejakým spôsobom kľúčové. Vtedy skutočne spozorniem a uvedomím že nastal niekde naozajstný problém. A nielen ja ale všetci čo cítia že by ich sloboda mohla byť nejakým spôsobom obmedzená.

Snažím sa nevnímať všetky tie správy ktoré sa valia na nás s každej strany. Ignorujem správy kde je hlavnou témou šírenie strachu a nepokojov cez samotnú koronu. Lebo možno tieto správy nám akosi pripomínajú že iné choroby a ťažkosti na tomto svete veľmi ani neexistujú. Často sa odvracia pozornosť od podstatnejších tém ktoré sú v skutočnosti naozaj dôležité. Je veľa pozitívnejších a krajších vecí len sa im nevenuje toľká pozornosť. Raz to vyjadril môj bývalý spolužiak v myšlienke že médiá sú hádam do koronavírusu zamilované. Niečo na tom skutočne bude, lebo sú často podstatnejšie veci o ktorých treba hovoriť. Ja sa často snažím vníma veci pri ktorých viem že o nich sa dá hovoriť donekonečna.

Ja vnímam len to čo naozaj chcem vnímať, nerozčuľujem sa nad zbytočnosťami. Málokedy poviem že ma niečo štve, lebo skôr sa snažím prítomnosťou a odosobniť sa od určitých vecí. Snažím sa žiť prakticky bezstarostným životom, ale viem že sa tým starostiam nedá úplne vyhnúť čo je v poriadku. Ani sa nesnažím niečo pretláčať alebo nejako meniť názory ľudí. Len sa snažím akceptovať veci také aké sú a nezaoberám sa s tým čo nemám ako zmeniť. Ak niečo nie je dobré tak sa to nesnažím zdieľať, lebo by som tomu urobil nechtiac reklamu. Žijem si v tomto svojom vlastnom svete kde sa snažím porozumieť tomu čo sa skutočne zaujíma. Zaujímajú ma veci ohľadom kultúry, hudby, diania a medziľudských vzťahov.

Jednoducho si to v tej hlave vytriedim čo chcem naozaj vnímať. Ani sa nezapájam do konfliktných a nepokojných situácii, lebo nemám pocit že musím niekomu automaticky držať stranu. Aj keď viem ako ľudia ľahko dokážu ovplyvniť iných, ale je oveľa lepšie keď ovplyvňujú pozitívnym spôsobom. Keď sa chcem nejako vnútorne upokojiť tak si vypočujem aj veľké množstvo ambientnej hudby čo mi veľa dokáže pomôcť. Ale samozrejme mi dosť pomáhajú aj iné hudobné žánre, často ma teší dianie na hudobnej scéne alebo to keď sú niekde nejaké koncerty na ktoré by sa dalo ísť a na ktoré by som aj chcel ísť. Hudba mi vo veľkej miere pomáha sa odosobniť a nájsť v sebe takú tú vnútornú pohodu.

Ono pre niektorých toto môže byť nepochopiteľné, ale mne pomáha k vnútornej pohode aj pokoj. Keď viem že som v určitom prostredí kde sa mi dostáva dostatok lásky a radosti tak sa vtedy mám pocit že mi nič nechýba. Často ten môj vnútorný pokoj ovplyvňujú aj ľudia ktorými som v reálnom kontakte. Teraz posledné dni som sa začal cítiť šťastne, lebo mám pocit že pokoj mi dodáva tú povestnú energiu. Necítim nejaký stres alebo nejakú úzkosť, ako niekedy to ešte príde ale už ich je menej. Lebo som sa naučil viac venovať čas sebe než všetkých okolo seba. Lebo v skutočnosti tým čo rád venujem svoj čas je rodina a pár priateľov s ktorými môžem ešte rátať. Rád si prečítam aj nejakú knihu, pozriem seriály a filmy, prípadne zahrám nejakú hru aby som unikol z reality. Robím veci pri ktorých viem že majú zmysel v každom možnom období a nemožno mi to zazlievať.

Mnoho ľudí si povie že možno nič nerobím len sedím doma. Ale nie je to pravda, chodím sa aj prejsť a nie veľmi ďaleko. Zoberiem slúchadlá na uši a počúvam moju obľúbenú hudbu pri ktorej sa mi dobre rozmýšľa. Robím veci ako najlepšie viem, len sa ich snažím robiť zo zdravým rozumom. Poznám tú správnu mieru kedy je toho priveľa a kedy je toho zas príliš málo. Nie som človek ktorý nevie kam v skutočnosti kráča, možno to viem až príliš dobre. Uvedomujem si že aj keď cesta akokoľvek v živote zložitá dá sa zvládnuť. Nikdy som nepovedal že sa niečo nedá alebo že niekomu z niečím nepomôžem. Vždy som pomohol keď sa naozaj dalo a keď som naozaj vedel. Nevyhováram sa a ani sa nesnažím z niečoho vykrútiť. Skôr sa snažím prispôsobiť a zároveň urobiť všetko preto aby som mal pokoj v duši. Učím sa celý život a je dobré keď viem to čo mi moja hlava dovolí vedieť. A to že som sa od niektorých vecí odosobnil a už tak veľmi neriešim tak mi v mojom živote veľmi pomohlo.

Nemohol

Nemohol byt súčasťou stáda,

pochopil že stál na inej strane sveta,

žil vo svete kde cítil že nie je dosť dobrým,

nechápal že akým čelil myšlienkam,

túžil sa s toho všetkého vyspievať,

chcel pred tým zlým nejako uniknúť,

tento vnútorný boj bol často komplikovaný,

nie každý v jeho živote bol empatický,

myšlienky ktoré často boli silnejšie než jeho vlastné ja,

keď sa niečo stalo tak mu vždy pomáhala hudba,

keď boli vnútorní démoni dokázal ich na čas utlmiť,

ale napriek tomu ich nedokázal úplne odstrániť,

vždy tu boli ľudia čo v neho naozaj verili,

ľudia čo mu svoju vernosť zachovať dokázali,

chcel to mnohokrát vzdať ale prevládali dôvody žiť,

kvôli ľudom čo mu doteraz neprestali fandiť,

ponáral sa často do svojho vlastného sveta,

lebo v mnohých veciach jeho duša odpoveď nenachádzala,

vždy mu radosť dokázali aj tie najvzácnejšie maličkosti,

najme keď bol pri ľuďoch čo mu oporou naozaj boli,

často niektoré veci musel v sebe dusiť,

lebo sa obával že ho pravdepodobne nikto nedokáže pochopiť,

rozdával radosť všade kam v skutočnosti prišiel,

mnohým ľudom vo svojom živote vnútornú silu dával,

ale pravdepodobne samotné trápenie bolo silnejšie,

lebo cítil že je naplnené jeho skutočné poslanie,

niektoré hviezdy žiaria jasnejšie ako iné,

ale v ľudskom srdci zostanú navždy nesmrteľné.

 

 

 

Vnútorná zmena

Nebudem klamať niečo sa deje,

niečo vďaka čomu došlo k zmene,

už sa cítim lepšie než tomu bolo predtým,

lebo nemusím čeliť ťažkým okamihom,

to že sa niečo skončilo neznamená že som rezignoval,

len som cítil že ďalej by som sa už nikde neposunul,

nájsť vnútorný pokoj bolo pre mňa veľmi dôležité,

uvedomiť si že nie všetko v mojom živote je podstatné,

už ma vo vnútri nič neťaží lebo som sa posunul,

možno neskoro ale predsa som sa nejak rozhodol,

uvedomil som si že nie je dobré mať nejakú škatuľku,

pomáhať ľudom som vnímal ako svoju hlavnú misiu,

robil som to bez nejakého rozruchu a uznania,

lebo som často od seba nečakal tak veľa,

celý život som bol súčasťou nejakého kolektívu,

či v škole alebo momentálne na pracovisku,

som vďačný za všetky možné skúsenosti,

ale je dôležité aby aj iní ľudia v živote šancu dostali,

v živote to jednoducho nie je iba o mne,

lebo keby to tak bolo nebolo by to správne,

len viem že sa mi v živote dostalo viac pokoja,

že v správny čas prichádza aj inšpirácia,

možno treba viac času na určité porozumenie,

ale som vďačný že je všetko lepšie.

 

 

 

 

O našom svete

Premýšľal som o čom náš svet v skutočnosti je, ale neviem či na túto odpoveď dokážem prísť. Len viem jedno že nikdy človek v určitých veciach nebude mať nejakú záruku. Nebude existovať žiadna istota pri ktorej si povieme že na sto percent svoj život prežijeme pokojne. Lebo počas svojho života budeme stretávať ľudí ktorým veľmi nebudeme vedieť porozumieť. Budeme si musieť dávať stále pozor na to aby sme si ten život neskomplikovali. Niekedy mám zmiešané pocity o tom ako tento život sa dá prežiť správne. Sám občas neviem že či vo svojom živote robím niečo dobre alebo nie. Nikto z nás v skutočnosti nevie že či niečo naozaj robí dobre. Aj keď každý z nás by rád vedel ako to naozaj je.

Stále viac si uvedomujem že aj samotná sloboda môže byť relatívnou. Môže sa často stať že jednou nohou skončíme vo väzení a budeme musieť často prehodnocovať svoj život. Možno si to neuvedomujeme ale v skutočnosti si tú slobodu treba viac vážiť. Lebo sloboda nie je iba o určitom vyjadrení názoru, ale o tom že či dokážeme kráčať na jednotlivé miesta slobodne a bez stresu. Pochopil som to najme v momente keď som stál na tej správnej strane a videl som ako iní ľudia sú na inej strane, len nie na slobode. Toto ma pravdepodobne utvrdilo v tom že mám šťastie a som na tej správnej strane. Lebo keď človek nie je úplne na tej správnej strane, tak sa mu relatívne zmení život. Začne nad svojim životom viac premýšľať a hľadať zmysel vo veciach ktoré ho predtým nebavili. Bude robiť veci ktoré na slobode nikdy nerobil a až neskôr si uvedomí svoju hodnotu.

Niekedy premýšľam nad tým že prečo si k sebe hľadáme ľudí čo nás nikam neposunú. Ľudí s ktorými možno toľko pekných vecí nezažijeme, ale budeme vedieť že toto je krok späť. Lebo často vidím koľko je v tomto svete zbrklých a neistých ľudí. Nie vždy tí ľudia majú jasne vytýčený cieľ po ktorom by naozaj kráčali. Samozrejme sa ani nijakým spôsobom nerozvíjajú len hľadajú spôsob ako by skôr stáli na mieste než aby niečo urobili. Toto nie je o konkrétnom človeku, ale o uvedomení si že takýchto ľudí stretávame denne a ani o tom nevieme. Jednoducho nevieme že kto to s nami naozaj myslí úprimne a kto si z nás robí iba srandu. Lebo keď si niekto v živote robí z nás srandu tak nám ukazuje ako si nás veľmi neváži.

Často vnímam aj to ako ľudia veľmi ľahko podľahnúť samotnej panike. Dokážu uveriť priam čomukoľvek čo ich v danom momente dokáže vystrašiť. Mnoho ľudí žiaľ začnú robiť senzácie z niečoho čo ani nie je veľmi pravdivé. Ľudská nátura je žiaľ odsúdená k tomu vyvolávať strach, lebo to v skutočnosti pochytili od politikov. Len to vo veľkej miere robia o niečo prefíkanejšie a kreatívnejšie. Takže v skutočnosti zistíme že problémom nemusí byť vírus, ale ľudská blbosť. Strach na ktorom je všetko postavené a pri ktorom treba všetko rešpektovať ukazuje že v niektorých situáciach ten zdravý rozum jednoducho chýba. Vidím to že všetko čo sa v našom živote deje tak priam má až stádovitý efekt.

Okrem samotného strachu sa ľudia nechávajú o niečo ľahšie ovládať. Ľahšie dokážu podľahnúť tomu že všetko čo je písané v médiách je automaticky pravda. Vtedy sa veľmi ani neuvažuje nad tým že je tu toľko priam až podprahových článkov. Vyvolať senzáciu než to že treba veci nazývať pravým menom je o niečo silnejšie. Ten silný chtíč mať o niečo väčšiu čítanosť než iné médiá a toto neustále pretekanie sa niekedy môže priam liezť na nervy. Nie vždy to čo je napísané že sa tým nejakým spôsobom berie ohľad na ľudí. Skôr vidím ako sú niektoré články napísané necitlivo a neberie sa ohľad na súkromie druhých ľudí. Najme sa to deje vtedy keď je nejaké úmrtie a niekto si necitlivým spôsobom miesto kde daný človek zomrel odfotí napriek tomu že si to daná rodina nepraje.

V našom štáte sa neustále niekam plašíme a nevieme vlastne kam. Chceme mnohým ľudom niečo dokázať, ale na konci zistíme že samotné pretekanie nedáva žiaden zmysel. V súčasnosti je vzácne ak sa niečo robí bez stresu a náhlenia. Mnoho ľudí chce tak veľmi niečo povedať, ale nerozmýšľajú nad tým že či tým niekomu neublížia. Toto je veľký problém v našej spoločnosti kde ľudia príliš rozprávajú, namiesto toho aby radšej konali. Niekedy keď cítim že nemám čo povedať tak som radšej ticho. Lebo nechcem zbytočne plytvať slovami a hovoriť veci ktoré by mi nedávali žiadny zmysel. Náhlime sa aj vtedy keď si môžeme zo svojho života okamžite urobiť raj. Uvedomil som si že tiež som robil veci pri ktorých som sa necítil šťastný. Lebo ľudia si ma zaškatuľkovali ako človeka ktorý každému pomôže. Ale ja neviem všetko a ani nemám riešenie na každý problém ktorý sa vyskytne. A žiadny problém sa nevyrieši šibnutím čarovného prútika. Len sa snažím žiť svoj obyčajný život kde si vytvorím také okamihy čo ma budú tešiť.

V hĺbke svojej duše viem ako tento svet mám vnímať a nesnažím sa niečo niekomu podsunúť. Len niekedy cítim ako to je a pravdepodobne by sa malo s tým niečo robiť. Mali by sa hľadať riešenia a nie sa stále vyhovárať na druhých ako to ľudia majú niekedy vo zvyku. Prial by som si aby ľudia akceptovali ak v mojom živote sa nejako rozhodnem. Lebo viem že ja chcem urobiť všetko preto aby som sa cítil dobre a nie preto aby som sa v živote trápil. Milujem náš svet, ale viem že ak niečo nie je v poriadku treba to pomenovať. Treba niekedy priamo pomenovať čo nie je v poriadku a pracovať na tom aby sme to nejako vylepšili. Potrebujeme sa viac baviť a vypnúť hlavu od neustáleho stresu ktorý sa na nás s každej strany valí.

 

 

Na hranici chudoby

Malo by to v našom živote byť tak že nám pomôže náš štát. Ale sa často dostávame do situácie kedy si musíme v skutočnosti pomôcť sami. Najväčším problémom tohto štátu je to že sa nemyslí na ľudí čo sú na tom najhoršie. Málokedy sa otvorene rozpráva o chudobe a o ľuďoch čo sa dostali na ulicu. Málokedy sa hľadá riešenie ako týmto ľudom treba skutočne pomôcť. Mám veľmi rád Slovensko, ale čoraz viac si uvedomujem že jednu vec na ňom nemám rád. Nemám rád že sa v našej spoločnosti neakceptuje ak niekto je skutočne vlastenec a prejavuje to tak aj svojimi myšlienkami. Toto je najväčší problém Slovenska že sa v ňom nie vždy akceptuje to aký človek naozaj je a to že vo vnútri môže byť aj iným.

Niekedy sa priam až určuje to čo má byť v našom živote naozaj správne. Čoraz viac vidím že ľudia s tohto štátu radšej odídu než aby znášali tú politickú garnitúru. Mnoho ľudí je na tom tak zle že radšej spáchajú samovraždu než aby videli vo svojom živote zmysel. Lebo často ľudia bojujú s tým že ich niekto šikanoval a vysmieval sa im za to že sú iní. Je tu toľko zloby až je mi s toho už naozaj zle a často je to veľmi neúnosné. Stále tú cítim ako sa ľudia boja pomenovať svoj skutočný problém čo naozaj majú. Boja sa o tom hovoriť lebo by ich nikto nedokázal pochopiť, lebo duševné zdravie stále v našom štáte nie je prioritou. Nie je prioritou súčasného sveta ako ľudom čo sú na tom najhoršie naozaj treba pomôcť.

Kopec ľudí čo by radšej mali prežiť vo svojich vlastných domoch, tak sa dostanú na ulicu a nie vždy vlastnou vinou. Premýšľam že prečo sa nerieši ako ľudom čo sú bez domova naozaj treba pomôcť. Ako sú miesta kde ich aspoň prichýlia, ale stále je to pre nich len malá nádej. Lebo každý človek čo sa dostane do stavu chudoby, tak by si prial prežiť na mieste mimo ulice. Množstvo bezdomovcov v zime zomiera, lebo sa im nedostane dostatok pomoci. Málokedy si ľudia uvedomujú že samotná chudoba nemusí mať len finančný charakter. Aj keď peniaze tiež ovplyvňujú to ako človek naozaj bude žiť. Ale problémom je to že ľudská duša trpí a mnoho ľudí keď sa dostanú do zlej existenčnej krízy tak majú pocit že pre nich ten život prestáva mať zmysel.

Jednoducho človek čo mal všetko a okamžite behom jednej chvíle všetko stratí, tak len ťažko sa dokáže s toho dostať. Lebo keď sa človek dostane do existenčných problémov tak nielen že skončí na ulici, ale v skutočnosti takého človeka môže zavrhnúť aj jeho vlastná rodina. Sú ľudia čo svoj dom prehrajú na automatoch alebo prepadnú pitiu. Príde exekútor a okamžite sa musí vysťahovať z domu čo mu predtým naozaj patril. Musí si vysťahovať všetky veci, ale v skutočnosti ani nevie kadiaľ má ísť. Stane sa že niektorí ľudia si za to môžu sami, ale nemusí to tak byť vždy. Najväčší kameň úrazu je to že ľudia si často požičiavajú v bankách obrovské množstvo peňazí a pri tom sa často stane že keď to nesplatia narastú im úroky. Pravda je taká že mnoho ľudí sa často zadĺži a v skutočnosti to nedokážu splatiť. Nie všetci ľudia dokážu splatiť svoje dlhy a ocitnú na tej pomyselnej hranici chudoby.

Mnoho ľudí sa obesí alebo ich prejde vlak lebo ich k tomu dotlačia existenčné problémy. Nie je nič horšie ako to keď je človek chudobný na svojej vlastnej duši. Málokto pochopí ľudí čo aj keď majú množstvo peňazí ale ich vnútro vôbec nie je šťastné a je skôr prázdne. Je tu mnoho ľudí čo trpia depresiou alebo úzkosťou len majú pocit že im nikto nevie pomôcť. Preto mnoho ľudí si siahnu na život, lebo majú obavy že by sa im niekto skutočne vysmial. Lebo človek v skutočnosti môže mať všetko, ale v skutočnosti mu môže niečo chýbať. Mnoho ľudí vyrastajú bez rodičov v detských domovoch a nemajú ten prirodzený rodičovský vzor. Lebo aj toto môže byť skutočná chudoba keď človek zistí že nemá nikoho kto by ho mohol skutočne objať. Nemá tú mamu a ani otca čo by v ňom niečo skutočne podporili. Mnoho ľudí si často myslí že chudoba je len iba o peniazoch ale vôbec to nie je pravda.

Najhoršia chudoba je tá ktorú človek zažíva vo svojom vlastnom vnútri. Keď má človek boľavú dušu a niekedy pociťuje ako by mu nikto nedokázal porozumieť. Náš štát by mal v prvom rade pomôcť svojim občanom, než začne pomáhať iným. Lebo keď sa pomôže ľudom čo sú skutočne na hranici chudoby, tak potom sa môžu riešiť iné veci. Lebo keď sa začne riešiť duševné zdravie všetkých občanov, tak by bola skutočná nádej že sa veci pohnú vpred. Rád by som veril tomu že sa v našom štáte niečo naozaj pohne. Rád by som veril tomu že sa niekam posunieme a nebudeme stáť skutočne na mieste. Ale v skutočnosti človek ak chce naozaj existovať, tak si musí pomôcť sám. Nie vždy dokáže nájsť pomoc tam kde ju naozaj potrebuje. Lebo človek často musí svojimi vlastnými silami niečo dokázať aby sa niekam posunul.

Treba hľadať spôsob ako ľudom čo sú na hranici chudoby naozaj pomôcť. Teraz nie je čas na nejaké politické heslá a vzájomné obviňovanie že kto čo urobil zle. Nie je čas obviňovať predošlú vládu, ale skutočne niečo robiť a nie iba rozprávať. Lebo z rečí politikov sa ešte žiadny občan Slovenska nikdy nenajedol. Ľudia nechcú počúvať prázdne slová, ale chcú naozaj vidieť činy. Je na čase aby sa niečo robilo pre ľudí čo sa dostali do chudoby a nájsť riešenia ako im pomôcť. Už žiadne zbytočné slová, ale naozaj sa treba pričiniť o to aby sa v našej spoločnosti žilo o niečo lepšie.