Eufória 2

Opäť pre mňa seriál Eufória priniesol tie najsilnejšie emócie. A poukázal na to čo sa v živote reálne diať. Človek si v živote môže prejsť všetkým dobrým a aj zlým. Všetky emócie sa nám automaticky môžu zlievať do tej jednej. Môžeme si priznať že náš život ako môže byť zábavou, tak môže byť prúserom. Keď človek nezažije v živote určité veci, ťažko príde na to čo je skutočné. Môžeme sa niesť na vlne eufórie, ale v skutočnosti môžeme naraziť. Zo strany ľudí môžu prísť zlé veci a tie nás zmenia. Do veľkej miery človek sa môže dostať do úzkosti a bude mať pocit že mu nikto nevie pomôcť. Preto sa často človek ani neobráti na pomoc lebo by jeho problémy boli zľahčované.

Seriál poukazuje na to že ako dokážu prísť dobré momenty tak prídu aj tie zlé. Ovplyvňujú do veľkej miery vzťahy medzi kamarátmi, rodinou a blízkymi priateľmi. Aj keď niekedy ani v živote človek nevie že kto je jeho skutočný priateľ a v seriáli je aj tento bod spracovaný dokonale. A často v niektorých veciach vidím podobné paralely z reálnym životom. Niektoré veci sú tak podobné až ma to občas desí. Môže prísť láska a zároveň po nej môže prísť aj okamžitá zrada na ktorú nebude jasné vysvetlenie. Jednoducho sa to stane a nič s tým ľudia nespravia. Ako by to malo byť súčasť života a je to prirodzený proces. Všetko sa vyvíja a mení prakticky zo sekundy na sekundu.

Človek v živote dokáže rýchlo spadnúť aj do drog. Môže byť za tým nejaká situácia kedy sa snaží pred tým všetkým uniknúť. Často sa to môže javiť tak že sa tým všetko zmení k lepšiemu. Ale v skutočnosti sa tým dokáže prehĺbiť problém ktorý môže byť v ľudskej duši. Závislosť na omamných látkach pri nej človek nadobudne pocit že to tak má reálne byť. Ako v seriáli to je únik pred samotnou realitou, ale neskôr sa príde na to že niečo nie je v poriadku. Príde sa na to že človek ktorý prejde nejakou zložitou situáciou potrebuje pomoc.

Úzkosť a depresia to môže prísť aj s tým čo som spomínal. Niekedy sa veci môžu skomplikovať pre niečo veľmi vážne a zmenia sa veci okolo človeka. Prídu následky s ktorými sa treba pasovať po celý život. Dostať sa depresie znamená že tie svoje životné traumy si ľudia ponesú do konca života. Aj keď sa zdá že to môže prejsť, ale tie rany na duši sa nie vždy dokážu zahojiť. Prídu aj určité životné traumy ktoré si človek ponesie do konca života, ale neznamená to že sa treba vzdať. Vždy existuje cesta ktorá má reálny zmysel keď na tej ceste životom človek nie je osamotený.

Téma sexuality a zisťovanie kým vlastne človek naozaj je tak v Eufórii nechýba. Lebo v živote sú tam určité paralely, ale v seriáli je to odlišnejšie. Viac je otvorenejší vzťah k rovnakému pohlaviu a aj k samotnej bisexualite. V reálnom živote je táto téma niečím čo v spoločnosti skôr rozdeľuje ako spája. Plus prídu momenty ktoré často z láskou nemajú absolútne nič spoločné. Je tam určitá túžba po tom ďalšom človeku a vzájomná príťažlivosť vďaka ktorej to iskrí. Ale po tom to dokáže celé vyprchať a ochladnúť lebo tam nebola žiadna láska. Skôr to bola fyzická túžba ktorá sa do istej miery dokázala pretaviť na posadnutosť.

Život niekedy môže byť ako divadelná hra, kde všetci vedia čo majú robiť. Ľudia veria tomu že všetko čo sa deje v živote tak môže byť za tým dobrý úmysel. Každý človek verí že nič nie je náhodné a má sa to tak prirodzene stať. Je dobré zistiť že každý z nás má nejakú úlohu ktorú musí splniť. V seriáli som to vnímal presne úplne rovnako že tie postavy sa snažia žiť ako najlepšie vedia. Aj v seriáli a aj v reálnom živote je žitie vnímané ako určité poslanie. Že každý z nás má určitú misiu ktorú po určitom čase naplní. Preto niečo v živote dáme najavo a niečo iné zas nie. Emócie sa lámu a vďaka tomu vieme že je tento cyklus života úplne v poriadku.

Eufória je zmesou pocitov nadšenia a zároveň aj určitého vytriezvenia. Ľudské nadšenie do veľkej miery ovplyvňuje to kým naozaj sme. Či naozaj máme emócie alebo sme v tom svojom vlastnom svete. Som vďačný že seriál Eufória vznikol aby nám divákom ukázal pozitívne a odvrátené stránky života. A je úžasné na tom to že každá postava má určitý svoj príbeh. Často sa človek vžije do osobnosti jednotlivých postáv a to čo vo svojom vnútri cítia. Dôležité je ten seriál vnímať ako jeden celok a pozerať to od začiatku. Lebo iba vďaka tomu človek dokáže pochopiť samotný dej. Je zmesou emócií ktoré často človek musí vstrebať a určite po konci začnem premýšľať nad treťou časťou článku ktorá bude poslednou a celé to ňou uzavriem.

Dekadencia 2

Myslím si že vyjadrovať sa často ku politickým a geopolitickým veciam že vždy vecou často pomerne osobnou. Veľa ľudí si často k dianiu vo svete vytvorí predčasný názor. Nikto v skutočnosti ani nevie čo je vlastne za oponou a kto má aký postoj. Stále sa rieši len USA a Rusko, ale nerieši sa to že každý štát by si mal v skutočnosti pozametať pred vlastným prahom. Často je potrebné aby sme voči určitým informáciám boli zdržanlivejší. Často mám pocit že spoločnosť treba ovládať cez informácie a politická korektnosť je nástrojom cez ktorým sa to všetko umocní. Už sa nerieši čo je v skutočnosti pravda, ale skôr sa dostávame do bodu kedy je všetko úplne démonizované.

Často sa pod rúškom pozornosti pretláčajú veci ktoré nič s tým tradičným nemajú spoločné. Pre niektorých sa stal pojem tradičný niečo zlé. Čoraz viac sa pretláča pojem rodovej rovnosti, ale zabúda sa na to čo je v skutočnosti prirodzené. Že inakosť sa dá aj prijať prirodzeným spôsobom ktorý by si človek nemal nechať zobrať. Verím že veľká časť nepotrebuje aby sa niečo nasilu pretláčalo ani ľudia čo majú svoju inakosť a žijú slušným životom. Sú ľudia čo povedia že nemajú predsudky, ale v skutočnosti to málokto myslí vážne. A tým že povedia ako nemajú predsudky všetko v sebe dokážu pokaziť. Lebo často slová sú silnejšie než samotné činy. Lebo často sa ukazuje že morálka dokáže ísť okamžite do zatratenia.

Desí ma že v našej spoločnosti sú aj jedinci čo pútajú pozornosť niečím iným než tým že niečo dokážu. Často to môžu byť ľudia čo v skutočnosti dokážu odkopírovať akýkoľvek nápad alebo ho doslova vykradnú. A toto je obrovský problém ktorý môže ovplyvniť ďalšiu generáciu ľudí čo sa budú snažiť niečo dokázať a nebudú to môcť dokázať čestným spôsobom. Veľa ľudí najmä z rapovej scény sa to snažia ospravedlniť tým že takto sa to v súčasnosti robí. Používajú argumenty že sa to niekto inde takto robí, ale v skutočnosti to nie je veľmi správny príklad. Je v poriadku sa inšpirovať nejakou osobou ktorú človek má rád, ale musí to robiť správne tak aby to nebolo vyhodnotené ako zlodejstvo.

Včera sa tu objavilo množstvo ľudí a odborníkov na rusko-ukrajinské dianie. Ale málokto pozná skutočné pozadie celej situácie okrem A treba aby sa povedalo aj B. A nemám problém povedať že spôsob akým sa to udialo nebol úplne správny, ale pozerám sa samozrejme na to aj z inej strany. Samozrejme že vojnu nikto neospravedlňuje, keď sa diali vojny inde tak si ľudia nedávali iné profilové fotky, nemodlilo sa a nikto ani neplakal lebo väčšina ľudí tomu nevenovala pozornosť. Modlením, súcitom a zmenami profilových fotiek sa nikomu nikdy nepomohlo. Lebo činy sú oveľa dôležitejšie než slová a od nich sa odvíja všetko. Do istej miery tento problém rusko-amerických vzťahov siaha hlboko do minulosti. Rusko bolo vždy nenávidené západným a aj európskym svetom nech urobilo čokoľvek. Či niečo urobili dobré alebo zlé, tak vždy prišla kritika a to bolo zo všetkým. Keď na začiatku pred touto chcelo Rusko riešiť diplomatickou a mierovou cestou tak západnému svetu to bolo na smiech. Preto prišla reakcia ktorá eskalovala do vojny aj vďaka provokáciami NATO ktoré prisľúbilo že sa nebude rozširovať k ruským hraniciam. Ľudia by chceli najradšej mier, ale nikto pre ten mier nechce nič urobiť. Všetko len začína pri slovách a pri slovách to reálne aj skončí. Naučené frázy politikov a politických lídrov nevyriešia žiaden problém. Ľudia dokážu pomôcť iným a vyjadriť solidaritu aj bez týchto fráz. Žiaden štát nie je bezchybný a to by si mal každý človek uvedomiť. Žiadna vojna nikdy nebola bez obetí čomu sa nedá vyhnúť a určite sa to nedá niečím ospravedlniť. Samozrejme to neznamená že treba hádzať všetkých Rusov do jedného vreca a nazývať ich nebezpečnými. Lebo v každom štáte môžu byť dobrí a aj zlí ľudia.

Samozrejme veľký vplyv majú na to aj médiá ktoré do istej miery informujú skreslene a jednostranne. Nie všetci ľudia čo sa snažia informovať o dianí sú zlými. Len žiaľ v tomto obrovský problém že nie je vždy vypočutá aj druhá strana. A na tomto celom stojí celý úpadok spoločnosti že sa nie vždy informuje pravdivo. Je dobré informovať o dianí aby ľudia mali ako taký prehľad, ale musí tam byť do istej miery aj určitá pravdivosť. Ak sa o veciach jednostranne informuje, nemôžeme sa potom čudovať ľudom že v médiá jednoducho neveria. A samozrejme je potrebné aby tu bola aj alternatíva ktorá informuje inak a uveriteľnejším spôsobom.

Keď je niečo pozitívne tak sa ľudia tomu prirodzene vysmievajú alebo si to nevšímajú. Ale keď sa stane chyba tak určitá časť ľudí má vo veľkej miere potrebu to komentovať. Celá táto chyba sa s človekom bude niesť celý život a ľudia mu ju budú samozrejme veľmi radi pripomínať. Nikto na tomto svete nebude bez chyby a to je v poriadku. Je aj v poriadku ak ľudia nemajú spoločné záujmy. Lebo odlišnosti nás môžu niekam reálne posúvať a zmeniť vnímanie života. Ja som vďačný že môžem vnímať inak veci a že nemusím byť niekým ovplyvnený. Som vďačný za ľudí čo inak vnímajú veci a nepotrebujú svoje videnie sveta vnucovať iným. Kedysi aj liberalizmus akceptoval iné názory v súčasnosti sa do ľudí čo inak premýšľajú kope. A v súčasnosti aj takáto skupina ľudí ovplyvňuje tie masy ktoré majú jasný názor. Táto skupina ľudí chce absolútnu slobodu, ale iné názory by radi vytlačili. Sú to ľudia čo sa nechcú posúvať ďalej, ale používajú niektoré myšlienky ktoré sa opakujú. Všetko je pre nich len dobré a to čo je za oponou nechcú vidieť. Keď sú konfrontovaní z iným názorom okamžite sa hnevajú. Rozprávajú o slobode, ale tú by dopriali len ľudom čo sa dajú na podobnú cestu ako oni. A pri tom všetky myšlienky v živote sú dôležité, nie iba tie liberálne ale aj tie čo sú konzervatívne.

Nebol plán písať pokračovanie, ale bolo potrebné veci pomenovať. Nie je za tým niečo osobné, ale uvedomujem si že svet sa vo veľkej miere zmenil. Zmenili sa v ňom ľudia ktorým vo veľkej miere politická korektnosť ovplyvnila myslenie. Do spoločnosti bol zasiaty strach a pravdepodobne ľudí v tom strachu treba permanentne udržať, lebo keď sa človek bojí tak je oveľa zraniteľnejší. Vďaka strachu si človek viac pripustí negatívne veci, rieši veci ktoré nemá ako vo svojom živote ovplyvniť a zmeniť. Nevieme zmeniť okolnosti ktoré sa dejú, ale pokúsme sa žiť v pokoji a v láske. Žime v uvedomení že každý deň môžeme niečo dokázať vďaka čomu zmeníme život nielen sebe ale aj ľudom okolo nás. Keď sa budeme sústrediť na všetky negatívne pocity ktoré idú cez médiá, televíziu a iné masovokomunikačné prostriedky tak sa ako spoločnosť neposunieme a budeme cítiť úpadok. Keď budeme stále vnímať veci ktoré ľudskú dušu udržiavajú v strachu s toho čo bude ďalej, tak si tým reálne nepomôžeme. Tešme sa že žijeme a že máme pre koho skutočne žiť. Lebo vďaka určitým aspektom života môžeme žiť v mieri a v pokoji. Najmä to neberme ako nejakú samozrejmosť, lebo každý deň máme šancu urobiť niečo dobré. Máme obrovské šťastie a dar že môžeme existovať v spoločnosti ľudí.

Prechádzka na slnku

Keď kráčam týmto svetom uvedomím že nič nie je až také vzdialené. Viem že všetky tiene dokážem dostať za seba a vždy vyjde slnko. Kráčam a uvedomujem si že po tomto svete nekráčam úplne sám. Nie vždy to môžem dať najavo, ale to je úplne v poriadku. Keď tá celá bublina spľasne tak dokáže byť všetko úplne dobré. Tá istota že na ceste životom môžem stretnúť nejakého človeka čo to cíti rovnako je pre mňa nádejou. Uvedomím si že v živote nemusím sám čo sa uberá nejakou cestou. Lebo viem že tá cesta zároveň môže byť cieľom čo ma dovedie na nejaké miesto. A o to ľahšie sa kráča životom keď mám pustený nejaký svoj obľúbený hudobný playlist. Niektoré veci si púšťam podľa nálady a pocitu, keď cítim že dokážem nájsť v tom posolstvo. Keď kráčam tak viem že slnko svieti na všetky strany je to úplne v poriadku. je zároveň svetlom ktoré dokáže zlepšiť našu náladu a dokážeme sa pri ňom cítiť lepšie. Prídeme na iné myšlienky a dokážeme načerpať inšpiráciu. Sme plní energie a máme viac impulzov ísť v živote ďalej. A o tom to je že sa dokážeme nad vecami lepšie povzniesť.

Spev našej duše

Niekedy sa zdá že naše vnútro vytvára niečo čo nám dáva pocity istoty. Ako by sme počuli melódiu ktorú máme vo svojom vlastnom vnútri. Ako by sme vo vnútri spievali to čo sami chceme počuť. V tej melódii počujeme svoje vlastné slová ktoré nás dokážu upokojiť. Sú to tie slová vďaka ktorým náš život dokáže mať zmysel. Môžeme pri tých slovách premýšľať a zároveň aj zatvoriť oči. Niečo si v danom momente predstavíme a zistíme že nie sme na tomto svete sami. Vieme že príde niekto kto našej duši bude rozumieť viac než my sami. Tú melódiu života je dôležité aby sme nespievali sami. Aby sme ju spievali z niekým a nie vždy je potrebné poznať slová. Táto melódia nám dáva ten pocit pokoja vďaka ktorému sme lepšími ľuďmi. Keď budeme načúvať svojmu srdcu a veriť svojim pocitom tak všetko bude v najlepšom poriadku.

Vonku

Čoraz viac si uvedomujem že v skutočnosti pravda je tam vonku. Keď človek vyjde s tej komfortnej zóny doslova dokáže spoznať pravdu o sebe. Že v rámci hodnôt je všetko úplne iné a človek sa s odstupom času mení. Je prirodzené že navonok sa každý človek dokáže zmeniť. Nedá sa to úplne poprieť, lebo každý si tým musí vo svojom živote prejsť. Každý z nás musí stretnúť niekoho kto ho dokáže konfrontovať zo samotnou pravdou. Ale nie je to vždy o tom že človek vyjde von zo svojej ulity. Je to o tom čo človek vo svojom živote dokáže dať najavo pred ľuďmi. A toto je aspekt na ktorom sa dá stavať úplne celý náš život.

Žiť vo vonkajšom svete znamená že sa ľudia viac dokážu otvoriť. Nemusí to tak byť vždy, všetko sa deje podľa okolností. Každý človek v živote je úplne iný a rieši odlišné problémy. Nikto nevidí do hlavy toho druhého a ktovie čo by sa stalo keby to tak bolo. Každý človek si musí určitými vecami v živote prejsť sám aby prišiel na jednotlivé odpovede. Nie vždy všetko okolo nás bude jednoduché, budeme musieť veľa vecí v živote prirodzene akceptovať. Aj to že nie všetci nás vždy pochopia a porozumejú tomu čo vo svojom vnútri cítime.

To čo je vonku ľudia dajú najavo a vidno to aj na samotnej tvári. Človek môže byť vo svojej podstate úplne zraniteľným keď si vypočuje slová ktoré mu skôr ublížia než pomôžu. Navonok je všetko oveľa viac viditeľné než v samotnom vnútri. Ľudia vidia že sa niečo deje a ani o tom nemusíme povedať. Vycítia to aj bez akýchkoľvek slov. Emócia sa vo veľkej miere stáva tým základným kameňom. A ovplyvňuje doslova všetko čo sa v nás reálne deje. Môžeme sa cítiť akokoľvek, ale jednotlivé veci v živote nás prezradia. Keď cítime pocit neistoty alebo úzkosti tak nás to zmení. Uvedomíme si že všetci sme na jednej lodi a nikdy nebudeme v tom sami.

Pravda je tam vonku to nám povedal kultový seriál Akty X. Keď niekde kráčam uvedomím si že tá pravda sa odhalí aj vez slov. Nie vždy sa dá utiecť pred tým čo v skutočnosti cítime. Niekedy keď uvidím ľudí zistím že môžu prežívať úplne podobné a miestami aj ťažšie situácie. Sú to často veci ktoré v skutočnosti nikdy nevyplávajú na samotný povrch. Lebo možno by aj tá pravda bola oveľa desivejšia než sa zdá. Keby je všetko povedali na plné ústa a nedávkovali to ublížili by sme veľkej skupine ľudí. Pravda je správna vtedy ak je dávkovaná postupne. Nevieme ako sa k tomu ľudia postavia, ale verím že za všetkým je dobrý úmysel.

Všetci vo svojom živote dáme von emócie ktoré sú pre nás najmenej bolestivé. Dáme von zo seba väčšinou to pozitívne aby sme tým zaplnili dieru v našom srdci. Chceme ukázať ľudom že dokážeme byť navonok a aj vo vnútri silnými. Ale v skutočnosti deje úplný opak čo v skutočnosti chceme. Navonok ľudia dajú vonku väčšinou tie pozitívnejšie emócie. Nikto nedá navonok to že sa hnevá alebo že ho niečo trápi. Ľudia si tým čo sa im deje chcú často prejsť sami a to je úplne v poriadku. Nie je to niečo osobné voči ľudom, ale je to všetko o ľudskej duši.

To čo je navonok môže byť oveľa lepšie než to čo je vo vnútri. Lebo ľudské vnútro je zložitejšie a je to tak pomerne dlhu dobu. Samozrejme keď si prejdeme všetkými zložitými vecami nás čaká raj. Dokážeme o niečo lepšie zvládať jednotlivé situácie v živote. Posilní nás to vo viere že život sám o sebe má zmysel. Vždy mal zmysel keď sme urobili veci ktoré nás robia šťastnými. Môže sa zdať všetko na začiatku je úplne náročné, ale potom zistíme že sa dá dostať zo slepej uličky. Existuje riešenie ktoré dokáže upokojiť našu ľudskú dušu a doviesť nás k cieľu.

Tam vonku je reálny svet, ale aj cesta pri ktorej poznávame sami seba. Keď kráčame po zemi často prídeme na odpovede ktoré nám neboli úplne jasné. Kráčame niekde kde môžeme stretnúť množstvo ľudí a ani v skutočnosti nemusíme. Náš vonkajší svet nie je iba o ľudskej duši, ale aj o našej realite ktorú si v skutočnosti vytvárame. A pravda je skutočne tam vonku, nie niekde inde. Len to často musíme nájsť aby sme dospeli k nejakému záveru. Možno nie na všetko prídeme okamžite a je potrebné aby sme mali dostatok trpezlivosti. Všetko v živote dokážeme zvládnuť, tak ako sme zvládli aj to čo bolo predtým.

Mesiac lásky

Každý vie že je dnes Valentína, ale málokto vie že je to mesiacom lásky. Môžem vo svojom kratšom texte uviesť ako to celé naozaj vnímam. Podľa mňa by sa ľudia mali mať radi počas celého roka a nielen vo februári. Skutočná láska sama o sebe dokáže prežiť všetky možné skúšky. Keď si dvaja ľudia natoľko rozumejú, tak vtedy sa nedá pochybovať o úprimnosti. Ale samozrejme to nemusí byť len o láske dvoch ľudí. Ľudí môžeme mať radi aj po kamarátskej stránke a cítiť k nim určité sympatie. Niekedy lásku nemusíme cítiť len k človeku, môžeme ju cítiť aj k tomu čo nás nejakým spôsobom napĺňa. Keď robíme veci ktoré nás tešia tak logicky budeme mať pocit šťastia. Lásku ako môžeme prijímať, tak ju môžeme aj dávať ostatným. Vieme že môžeme komukoľvek zlepšiť deň aj bez slov. Niekedy stačí ak tu pre kohokoľvek v našom živote sme. Aj keď je mesiac lásky, tak prejavme lásku vtedy ak to naozaj cítime. Dôležité je aby to bolo prirodzené a nie nútené, lebo láska sa nedá vynútiť. Nie je to o tom že niekoho máme radi a niekoho menej. Je o tom že človeka máme radi zo všetkým čo k nemu prirodzene patrí.

Kráčanie po zemi

Ten pocit kráčať po tejto zemi je vždy tým najkrajším. Všímať si okolitý svet a vnímať všetky tie zvuky je darom ktorý má každý z nás. Vždy keď niekam kráčam tak ma to reálne dokáže upokojiť. A je jedno či kráčam rýchlo alebo pomaly. Mám pocit že sa moja duša dokáže okamžite upokojiť a uniknem pred myšlienkami ktoré neviem zmeniť. Na tej ceste životom môžem stretnúť aj iných ľudí a pozdraviť ich. Prípadne na tej ceste môžem kedykoľvek kráčať s nimi alebo podľa potreby sám. Často si pri kráčaní pustím hudbu aby mi ten čas ubehol rýchlejšie. Kráčať niekam je pre mňa takým živým ASMR vďaka ktorému vnímam jednotlivé zvuky.

Vlastné myšlienky

V živote je potrebné aby každý človek mal svoje vlastné myšlienky. Aby nebol vždy niekým ovplyvniteľný a vedel aké je to fungovať sám za seba. Môže sa to zdať akokoľvek, ale mať svoje vlastné myslenie je základ. Často sa človek môže stretnúť s tým že sa niekto môže niekým inšpirovať. A samozrejme je to úplne v poriadku, ale nesmie to zájsť do bodu keď tie myšlienky budú vykradnuté. Ľudia sa nie vždy opýtajú či danú myšlienku môžu použiť. Vydávajú cudzie myšlienky za svoje a ľudia prirodzene veria tomu že je to z ich hlavy. Ak je nejaká myšlienka ktorú ľudia chcú použiť, tak by mali uviesť do zátvorky komu tá myšlienka patrí. Ak sa niekým inšpirujeme, tak to znamená že k tomu človeku môžeme vzhliadať. Stotožňujeme sa s ním v každom aspekte života a aj ja inšpirujem. Ak sa inšpirujem tak to neznamená snahu niekoho reálne vykradnúť. Vykráda sa vo veľkej miere v hudbe a mnoho ľudí čo sú fanúšikmi si to všimnú. Vidia že niečo reálne nesedí a že sa to podobá na pôvodný hudobný materiál. Mať vlastnú myšlienku je podstatné v každom aspekte života. Je potrebné mať svoj vlastný prejav vďaka ktorému nám ľudia reálne uveria. Ja keď píšem tiež sa snažím aby to bolo z mojej hlavy. Cítim obrovskú zodpovednosť za to čo napíšem a vždy si vážim ľudí ktorí si nájdu cestu k mojim myšlienkam. Mať vlastné myšlienky je dôležité a o to viac v súčasnej dobe. Lebo nikdy nevieme komu svojimi myšlienkami ovplyvníme život a to je na tom krásne.

Život je zvláštny: Kompletná reedícia

Život je zvláštny

Po dlhom čase som sa rozhodol že niečo opäť spíšem a že to bude opäť niečo zásadné. Koncept k pripravovanému článku som začal riešiť koncom januára. K článku ma miestami inšpirovala aj počítačová hra Life Is Strange ktorá zmenila celkové moje vnímanie tohto sveta. Najväčší paradox bol príbeh a pocit, že povahovo sme si s Max ktorá bola hlavnou postavou hry takmer rovnaký. Sme introverti a možno nemáme na svete veľa priateľov, ale máme tých čo nás majú skutočne radi. Maxina blízka priateľka s ktorou mala najhlbšiu citovú väzbu bola Chloe, ja mám bližších priateľov len pár. Max bola fotografka ktorá fotila celý svet a všetko živé okolo seba, ja len píšem zo života a snažím sa všímať si svoje vlastné okolie. Tento článok bude mať takých 6 hlavných bodov, ktoré by som chcel rozpísať a s nimi bude aj záver a vysvetlenie že prečo som o tom písal. Neskôr som začal rozmýšľať že čo je na našom živote krásne a zvláštne zároveň. Vieme čo na ňom je pozitívne alebo negatívne, ale nikto nevie že čo je na ňom zvláštne a čo nevieme vôbec pochopiť. Niekedy všetky veci čo sa udejú, tak zo začiatku ani nevieme, prečo sa reálne dejú a až neskôr to pochopíme.

Každý človek v živote by chcel mať nejaké zvláštne schopnosti a nejako sa od okolia odlíšiť. Teda mať určitý dar v živote, ktorý buď pre nás bude určitou výhodou alebo bude našim negatívom. Ale v skutočnosti náš dar môžeme vnímať v súvislosti s tým akú máme povahu. Môžeme považovať svoj život za dar, môžeme vnímať pocit že nám niekto daroval život teda naše mamy. Možno nemáme nejaké špeciálne schopnosti ako Superman čo vedel lietať alebo nevieme pretočiť čas a vrátiť sa do určitej fotky. Vieme že na minulosť môžeme maximálne spomínať prostredníctvom fotiek čo máme vo fotoalbumoch a môžme si premietnuť aký sme boli kedysi. Môžme vnímať aj našu ľudskú povahu ako určitý dar. Ten dar nám môže buď spestriť náš život alebo nám ho môže aj jemne skomplikovať. Nemôžme vnímať faktor že hmotné dary sú vždy tie najkrajšie, ale skôr sa zamerať na to, že našim darom je to, ak vieme že nás má niekto rád a keď vieme že sa môžeme o toho človeka oprieť. Ako môžeme sa potešiť s toho čo dostaneme, ale je to len krátka radosť. Najväčším darom čo budeme mať navždy vo svojom srdci budú spomienky s ľuďmi ktorých máme radi a ktorí nás tak skoro neopustia. Možno nebudeme vedieť pretočiť čas a aj keby sme ho vedeli pretočiť, tak by nastal obrovský chaos vo svete, zrazu by bolo ľudstvo pomýlené a aj celá naša planéta na ktorej reálne žijeme.

V našom živote sú najviac zvláštne naše životné rozhodnutia čo robíme v živote. Treba si uvedomiť že všetko čo v živote urobíme môže mať na nás riadne silný dopad. Stačí aby sme urobili nejakú maličkosť v živote a môže mať na nás určitý dopad. Najviac zvláštne na živote je jedno, že si neuvedomíme okamžité dopady svojich rozhodnutí a nie všetky môžu byť správne. Vždy si musíme premyslieť o čom budeme rozprávať a že komu o tom budeme reálne rozprávať, lebo sa môže skutočne stať že nie každý človek nás pochopí. Nemôžeme čakať že ľudia všetky naše kroky čo spravíme pochopia a musíme sa s tým zmieriť, že nie všetci sa budú s nami stotožňovať. Celý náš život stojí na rozhodnutiach či sú malé, stredné alebo veľké. Každý krok čo urobíme, tak musí byť aj správne odôvodnený a nesmú to byť žiadne vymyslené klamstvá alebo polopravdy. Ale na druhej strane si treba uvedomiť, že ani pravdou to nie vždy zachránime a nemôžeme ju povedať každému. Vieme aká je nátura ľudí a mnoho s nich sa kvôli tej pravde od nás maximálne len odvráti. Niekedy je najlepšie zostať na neutrálnej strane bez toho, aby sme museli hovoriť pravdu alebo klamať. Ako nehovorím že nie je zlé hovoriť pravdu, ale treba sa zamyslieť nad tým že či to je vždy skutočne vhodné. Niekedy aj tá milosrdná lož môže byť omnoho lepšia, než niekomu cielene klamať alebo hovoriť pravdu a nejako mu ubližovať.  Už len rozhodnúť sa niekomu niečo povedať, ukáže že aké máme skutočne svedomie.

Často zažívame že vo svojom živote si niekoho obľúbime a tomu človeku chceme venovať čo najviac času. Ja to dôverne poznám a je to krásne vedieť ak nám niekto venuje svoj čas. V živote neraz nastáva situácia, kedy si vytvoríme určitú citovú väzbu na daného človeka. Ale na druhej strane nemôžeme čakať že nás budú mať všetci radi. Nemôžme žiť s falošnou predstavou, že všetci ľudia budú voči nám priateľskí a že nám budú nohy bozkávať. Niekedy sú niektorí ľudia v našom živote tak zvláštny, že sa v nich vôbec nevyznáme. Postupne sa s kamarátstva voči danému človeku môže stať láska a neskôr sa prejavia aj hlbšie city. Sú ľudia ktorých si obľúbime strašne rýchlo a sú ľudia, ktorých nemusíme buď my alebo oni nemusia nás. Nemôžme pochopiť všetkých ľudí a ich reálne pocity, ale voči tým ktorých máme radi, by sme mali vždy prejaviť kúsok ľudskej empatie. Najväčšia chyba je založená na pochybnostiach a na tom ak niekto človeku neverí. Sú ľudia ktorých si obľúbime na prvý krát a vtedy ani nerozmýšľame nad tým že či majú nejaké chyby. Ak aj vieme že majú nejaké chyby, tak sa ich snažíme mať radi aj s nimi a my od nich čakáme presne to isté. Nie ku všetkým si môžeme vytvoriť určitú citovú väzbu a treba si uvedomiť že priateľstvo ako také si treba pestovať, treba ho udržiavať a najme by malo byť založené na úprimnosti. Proste človek čo je s nami by nemal byť povrchný a na niečo sa hrať, ale mal by byť sám sebou.

Náš život celkovo je založený na určitých inakostiach, ktoré nie vždy dokážeme pochopiť. V skutočnosti by sme mali akceptovať že niekto rozmýšľa inak a nechce byť súčasťou stádovitej spoločnosti, ktorá má na všetko jednotný názor. Niektorí ľudia sú buď introverti, extroverti, flegmatici alebo sú proste cholerici. Celý náš život je založený na určitých zvláštnostiach a veciach na ktoré neprídeme okamžite. Vyžaduje si to určitý čas a musíme mať aj kopec trpezlivosti, aby sme všetko dokázali zvládnuť. Ja mám svoj vlastný svet, niekto ho dokáže pochopiť viac, niekto menej alebo ho niekto nechápe vôbec. Nie vždy sa v nás dokáže každý vyznať, sme ako otvorená kniha, ktorú si musí každý človek prečítať. Musíme každú inakosť človeka spoznávať, zaujímať sa o daného človeka a najme sa snažiť jeho pocity vedieť pochopiť. Najme celkovo si treba uvedomiť že aj tá naša inakosť sa nerodí sama od seba. Tvorí ju strašne veľa dôležitých podnetov, ako vnímame ľudí okolo seba, ako oni vnímajú nás a ako vnímame celkovo svoj život. Ako vždy by malo platiť že človek by mal sa uberať zlatou strednou cestou a nemal by sa voči niekomu chovať zaujato. Však nie nadarmo sa hovorí že všetci by sme si mali byť rovný a nemali by sme jeden druhému podkopávať nohy. Naša mentalita je v tomto strašne zvláštna a celkovo je zvláštne ako náš život funguje. Nefunguje na tých základných hodnotách na ktorých si reálne zakladáme. Ako môžme mať všetci nejaké inakosti, ale dôležité je, aby sme vedeli medzi sebou reálne vychádzať.

Ten základný kameň na ktorom to celé reálne stojí je pochopenie všetkých životných situácii. Naša zvláštnosť tkvie v tom, že nedokážeme absolútne všetko pochopiť. Nevieme si presne vysvetliť že prečo sa nám dané situácie stanú a s akého dôvodu sa dejú. Nie vždy všetko dokážeme akceptovať a ťažko sa zmierujeme s tým že daný človek s tohto sveta reálne odíde. Veľmi nás to bolí a boli by sme radi, keby ten človek žije čo najdlhšie, ale skrátka nemáme to vo svojich rukách a nemôžeme to ovplyvniť. Stať sa to môže každému z nás, len záleží na tom, ako sa k tomu reálne postavíme. Skrátka funguje určitý kolobeh života a nemôžeme ho zastaviť aj napriek našej vnútornej snahe. Nemôžeme zastaviť čas a ľudí okolo nás, lebo s tým čo sa deje musíme skrátka žiť. Či chceme alebo nie, tak všetko v našom živote je dané aj napriek tomu, že to nie vždy chápeme. Všetko čo sa deje v našom živote, tak proste má aj nejaký reálny dôvod. Nič sa nedeje bez príčiny, nemôžeme všetko okolo seba zastaviť a nemôžeme si pretvárať celú našu budúcnosť. Musíme náš život prijať taký aký je bez ohľadu na to, či nám niekto kladie polená pod nohy. Všetko dokážeme nejako zvládnuť aj napriek tomu, že ten boj nebude ľahký. Každý z nás má tú svoju vnútornú silu, ktorá ho ženie niekam ďalej do nevídaných výšin. Treba si uvedomiť že niektorí ľudia v našom živote odídu a tí praví s nami ostanú dokým nezostarnú a neodídu na druhý svet.

Prečo som písal o tom že život je zvláštny, lebo v skutočnosti je. Nevieme čo sa v ňom udeje, nevieme akých ľudí okolo seba stretneme. Nedokážeme odhadnúť že či rozhodnutia čo spravíme budú správne alebo nie. Len cítime že musíme skrátkať bojovať a nevzdať sa bez ohľadu na to, čo nám budú hovoriť druhí. Nesmieme podľahnúť klebetám a vymysleným klamstvám čo o nás niekto povie. Život je zvláštny, ale to ešte neznamená že si celou tou zvláštnosťou ho nejako zničíme. Musíme sa prebrať s toho divného sna a brať život zo všetkým. Treba sa zmieriť s tým že nám niečo bude brať a niečo nám bude dávať. Každý človek na tomto svete je predurčený niečo zmeniť, možno nezmení všetko okolo seba, ale by sa snažiť zmeniť niečo na čo má dosah. Ja som si to začal uvedomovať až štyri roky dozadu, myslel som si že bude fakt neskoro a že nebudem vedieť čo robiť. Skrátka nedokážeme zastaviť neustály progres a v určitých momentoch skrátka musíme ísť s dobou. Ako kráčať treba ďalej, ale popri tom sa nesmieme zaseknúť niekde v minulosti. Môžme myslieť na budúcnosť, ale nemôžme si ju dopredu plánovať a treba žiť maximálne v prítomnom čase. Najväčšia zvláštnosť v živote je v tom, že skrátka nevieme čo si na nás prichystá. Ja som šťastný že niekde vo svojom vnútri som silný aj napriek tomu, že sa musím stále s niečím okolo seba vyrovnávať, že niekedy musím prijať určitú zmenu ktorú vyslovene nechcem. Celý náš život je jeden veľký boj a je iba na nás, či dokážeme v ňom reálne zotrvať.

Život je zvláštny: Pred búrkou

Často sa človek zamýšľa nad spoločenskými vzťahmi a príde na to že nie je niečo v poriadku. Niekedy vidím že má človek v sebe tú emocionálnu búrku. To znamená že v ňom vybuchne niečo čo nedokáže vnútorne nijakým spôsobom ovládať. Tie očakávania sú často za hranicami našich možností a niekedy musíme rátať s tým že nie všetko vyjde podľa predstáv. Ale vždy sa dá povedať že určité veci sú v absolútnom poriadku. Ľudia majú potrebu sústreďovať svoju pozornosť na nesprávne veci a potom sa to odrazí v tom že spoločnosť určité veci vníma. Skrátka nie je slepá a ani hluchá, dokáže vycítiť ak sa niečo reálne deje. Ak niekto svoje pocity neovládne, tak je jasné že to treba reálne riešiť.

Niekedy aj v priateľstve dvoch ľudí môže prísť takáto búrka, kríza a hádky. Nemožno sa tomu vyhnúť najme ak sú tie dve osoby vnútorne nejakým spôsobom prepojené. V každom vzťahu ktorý nemusí byť priamo o láske, ale skôr o kamarátstve a priateľstve sa môže niečo pokaziť. Niekedy tí dvaja ľudia môžu na seba aj žiarliť už len v tom že je ten jeden človek úspešnejší ako on. Nie je to dobré keď na seba žiarlia najlepší kamaráti, skôr by mali stáť pri sebe a vzájomne sa podporovať.  Iný návod k šťastnému životu neexistuje, len každý musí v sebe aspoň kúsok lásky, dobra a optimizmu. Lebo ak budeme medzi sebou bojovať, tak ťažko potom môžeme samotný svet zmeniť k lepšiemu. Ťažko sa potom budú robiť tie prvé kroky k tomu nášmu ľudskému uvedomeniu. Len sa neustále posudzuje že čo je správne vysloviť a čo naopak nie je. Je to zvláštny paradox v živote, kde človek musí premýšľať nad každým svojim slovom čo povie.

Najme by som sa chcel dostať k tej najpodstatnejšej veci, lebo žijeme v pohnutých časoch. Robiť si politické teátro s vraždy dvoch ľudí a využiť k tomu ešte aj odovzdávanie cien, kde sa oceňujú osobnosti televíznej obrazovky je len tou povestnou čerešničkou na torte. A keď sa niektorí ľudia k tomu nechcú vyjadriť, tak ich logicky nemôžeme za to verejne pranierovať. Keď človek ako Adela povie že by sme mali v sebe kumulovať ten hnev, tak sa niektorí ľudia idú do nej obúvať že čo si to vôbec dovolia povedať. Povedala len pravdu a každý zdravo uvažujúci človek dokáže povedať že hnevom sa ešte nikdy nič nevyriešilo. Áno aj toto sa prirovnať k tej búrke ktorá hrmí a zanecháva stopy. Lebo v ľuďoch momentálne pracujú emócie a dokážu vypustiť s úst veci, ktoré by nikdy nedokázali povedať. V návale zlosti žiaľ koná každý druhý človek a podvedome si to nie vždy uvedomuje. Keby ja zo svojej pozície riešim všetko okolo ľudí čo spravili a k čomu sa vyjadrovali tak zbytočne stratím veľa času nad tým rozmýšľaním. Ale to neznamená že by sme nemali povedať človeku kde spravil chybu. Treba každému človeku povedať v čom sa zmýlil a stále bude mať šancu to nejakým spôsobom napraviť.

Príliš sa ľudia zaoberajú hodnotením iných a mali by sa pozrieť na seba. Často sa posudzujú situácie v ktorých ľudia nikdy neboli a ani nebudú. Ja tiež nie som dokonalý a dokážem sa tiež vo svojom živote pomýliť. Ale viem že mám okolo seba ľudí, ktorí mi to dokážu úprimne do očí povedať a ja pracujem na tom aby som to zmenil. Vo svete sa príliš riešia nezmyselné veci a neriešia sa veci ktoré dávajú človeku zmysel. Prevláda neskutočný negativistický postoj ktorého by sa mal každý jeden človek v živote zbaviť raz a navždy. Nevieme ovplyvniť sled udalosti ktoré sa nedejú okolo nás, ale vieme ovplyvniť s ktorými sa stretávame na každom kroku. Vieme ovplyvniť aby ten život bol lepší a aby sme sa všetci dokázali mať úprimne radi. Len prevláda často aj závisť už len pri pohľade že je niekto s inej spoločenskej vrstvy a má niečo čo si bežný človek dovoliť nemôže. Je to proste veľký fakt a málokto to túži reálne zmeniť, lebo systém pre bežných ľudí nefunguje. Keď sa aj udeje nejaká spoločenská zmena, tak tú zmenu ľudia reálne ani neucítia. Najme preto, lebo tá zmena nie je úplne najpozitívnejšia ako sa na prvý pohľad javí. Systém je tak nastavený že tí ľudia čo sú na tom najhoršie tak nemajú šancu sa dovolať spravodlivosti.

Proste ľudia sa často boja povedať veci pravým menom, lebo môžu byť vyhodený s práce alebo príde myšlienková polícia. Je to fakt ktorý sa nedá nijakým spôsobom poprieť a každý dobre vie že to tak je. Úplne je logické že ľudia často túžia vedieť pravdu a že chcú ísť proti prúdu. Čoraz viac dáva zmysel keď ľudia nechcú byť ovplyvnený vecami ktoré môžu byť založené na polopravde a ktoré nemusia byť pravdivé. Nikto nechce byť obeťou nejakej manipulácie a každý chce mať zdravý sedliacky rozum. Život je zvláštny a zvláštny je niekedy v tom že nie všetko dokážeme pochopiť v ten správny čas. Často si treba určité informácie dohľadať, aby sme mali istotu čo je pravdou. Ešte skôr než začneme mať predčasné závery a začneme posudzovať veci skôr než sa potvrdia. A ku tretiemu riadku čo som napísal, tak chcem nadviazať že každý človek má právo vyjadriť svoju vnútornú nespokojnosť. Či v rámci protestov alebo akokoľvek inak, ale všetko musí mať nejakú slušnú normu. Preto je dôležité aby sme sa všetci k sebe správali slušne a aby sme si nerobili naprieky.

Je dôležité aby sa v našej spoločnosti akceptoval aj iný názor, aby sme určité informácie vedeli odlíšiť. Lebo môže prísť skutočná búrka, ale nie tá čo blýska s neba, ale tá čo blýska s nás. Aby sme dokázali počúvať čo nám iní hovoria a aby sme sa nenechali pohltiť hnevom a nenávisťou. Nie je to správna cesta, ako si ľudia môžu niekedy myslieť a skôr to riešenie vedie k záhube. Ak sa vecne nepomenujú problémy v spoločnosti, tak potom nikto nebude vedieť že čo treba reálne zmeniť. Robme veci zo srdcom, zdravým rozumom, trpezlivosťou, nadhľadom a samotné výsledky sa neskôr dostavia. Ale najme je najpodstatnejšie si viac veriť, lebo vďaka tomu sa dajú veci reálne zvládnuť. Ak sa budeme vzájomne podporovať, tak všetko v našom živote bude oveľa lepšie. Ja sám to dôverne poznám a viem že je lepšie držať s ľuďmi, než byť proti nim.

Rád by som dodal že v živote si vyžaduje veľmi veľa času kým veci pochopíme. Treba čítať aj medzi riadkami a odlišovať že čo je nám prezentované. Lebo nie všetko čo sa dozvieme môže byť pravda a to čo je pravda môže byť ľuďmi prehliadané. Je správne keď človek vyjadrí na určité veci svoj názor, ale nesmie to robiť zo zlosťou a nenávisťou. Musí to robiť s patričnou dávkou rozumu a vedieť vnímať realitu. Svet je postavený na tomto faktore a my všetci si to musíme uvedomiť. Uvedomiť si to skôr, než bude neskoro a budeme si to do konca života vyčítať. Počúvajme srdcom a vnímajme tie veci čo sú okolo nás a vnímajme že existujú ľudia čo chcú zmeniť tento svet k lepšiemu. Ako nie je správne všetko okolo seba posudzovať, ale niekedy sú situácie ktoré si to priam vyžadujú a každý má v sebe niečo čo musí dostať zo seba von. Vždy keď človek určité veci dá zo seba von, tak začne vnútorne cítiť to oslobodenie a to že nemá kotvu na nohe ktorá ho ťahala mentálne ku dnu. Život je zvláštny a zároveň krásny, len je na každom človeku či k tomuto poznaniu dospeje.

Život je zvláštny som písal na podnet myšlienky že aj malá vec v živote môže mať na nás obrovský dopad. Môžeme urobiť čokoľvek a vieme že to nie vždy môžeme vrátiť. Uvedomíme si že nie vždy máme moc všetko okolo seba ovplyvniť. Často okolnosti ktoré sa nám v živote dejú môžu byť odlišné než si prajeme. Keby sa dal vrátiť čas tak by som určite veľa vecí napravil. Keby sme mali moc vďaka ktorej by bol pretočený čas všetko by bolo iné. Vrátili by sme na svet ľudí čo z neho odišli navždy. Dokázali by sme im povedať veci ktoré sme im nepovedali. Myslím si že som to jednému človeku nestihol povedať a nejak sa s tým snažím stále vyrovnať. Preto je život zvláštnym, lebo veľa vecí v živote reálne ani neurobíme. A to čo urobíme nás o to viac v živote mrzí. Tento text som napísal aj preto lebo sa ten život dokáže zmeniť. Nevieme kedy to reálne príde a musíme sa na to pripraviť. Život je zvláštny a vieme že všetky veci ktoré sa dejú nezmeníme. Vieme že je potrebné akceptovať realitu takú aká v skutočnosti je a posunúť sa v živote ďalej.