Písací maratón

Prišiel ten vytúžený deň a vysvetlenie prečo som vlastne písal každý deň. Viedlo ma k tomu to že som mal veľké množstvo nápadov ktoré boli pripravené na publikovanie. Veľká časť vecí ma napadla samostatne bez nejakého vonkajšieho vplyvu. Cítil som určitú slobodu v tom že môžem vo svojom živote vďaka písaniu pomenovať akýkoľvek svoj pocit. Január má 31 dní a ja som ku každému dňu napísal niečo úplne iné čo bolo úplne odlišné. Na samotnom začiatku to nebolo veľmi jednoduché, ale keď som sa do toho pustil tak to išlo. Málokto vie že takéto písacie maratóny trvajú dlhšie. Do veľkej miery okrem vlastných článkov som publikoval aj tie prebraté z overeným zdrojom.

Kedysi súčasťou písania bol aj určitý plánovač vďaka ktorému som si určil kedy daný článok bude vonku. Bola to určitá predpríprava a neskôr samozrejme boli tie články publikované. Sú témy nad ktorými premýšľam či môžu byť reálne publikované. Niektoré články som ešte ani nepublikoval lebo čakám na ten správny moment. Keď človek robí niečo čo má rád tak samozrejme mu to ide ľahšie. Niekedy je náročné sa v niektorých momentoch neopakovať, lebo je niekedy potrebné zdôrazniť určité body na ktorých to reálne stojí.

Ďalším dôležitým bodom prečo ma dokážu napadnúť určité myšlienky je to že počúvam hudbu. Vypočujem si väčšinou niečo ambientné vďaka čomu sa mi darí o niečo ľahšie písať. Keď nepočúvam nič tak sa väčšinou pri tom písaní reálne trápim. Tie nápady mi potom idú ťažšie a keď aj chcem niečo vymyslieť tak to vtedy nejde. Vypočujem si pesničky a všetko vtedy ide na sto percent. Mám pocit že keď počujem hudbu tak si na niečo v rámci života spomeniem. Vrátim sa k určitému momentu v živote ktorý bol pre mňa veľmi dôležitý. Uvedomím si že som ľudom niečo v rámci písania nepovedal a bolo potrebné im to objasniť.

A môžem povedať že kríza počas Písacieho maratónu reálne bola či minulý rok a aj tento rok. Minulý rok sa mi to napríklad nepodarilo dokončiť, lebo som sa vnútorne cítil unavený. Tento rok som bol znova v tom istom bode dá sa povedať že niekde v polovici. Premýšľal som či to mám vôbec dokončiť a motivácia niečo dotiahnuť do konca bola silnejšia. Som šťastný že tento moment prišiel a dokázal som sám sebe ale aj ostatným že sa to dá. Nehľadal som výhovorky a ani som nepovedal že sa niečo nedá. Nepripustil som si negatívne pocity, ale pokúšam sa nájsť spôsob ako niečo vytvoriť. Pre mňa bolo dôležité vedieť nájsť niečo vďaka čomu to písanie zvládnem.

Dokázalo mi pomôcť aj to že som mal pokojnú myseľ. Bol som plne sústredený na to čo robím a veľa vecí sa mi takpovediac písali aj samé. Išlo to zo mňa úplne samo a nechal som tomu voľný priebeh. Vždy mojim cieľom v písaní bolo svojimi myšlienkami osloviť tú správnu partiu ľudí. Neraz sa mi stalo že som nebol stotožnený s tým čo bolo predtým napísané. Lebo moje názory sa vyvíjajú a už nikdy nebudú rovnaké ako pred rokmi. A zároveň môžem povedať že keď sa zobudím tak nikdy dopredu neviem čo budem reálne písať. Neviem vždy o čom to reálne bude, ale vždy to bude zo života a o živote. Lebo môj cieľ je ľudom odovzdať určité posolstvo a zamyslenie. A zároveň im chcem dať nádej že existuje svetlo na konci tunela preto články zakončujem pozitívne.

Píšem počas voľného času ktorého mám dostatok a podľa potreby. Nepíšem každý deň viac prevažujú dni kedy sa stránke nevenujem. Lebo v tie dni ktoré nepíšem zbieram určité nápady na články. Do veľkej miery pozorujem veci okolo seba a to ma často dokáže inšpirovať. Občas svoje texty píšem na podnet určitej situácie ktorá sa môže udiať. Jediné čomu sa snažím vyhýbať je to, aby to nezašlo príliš ďaleko do nejakej súkromnej a osobnej roviny. Ak to tam aj zájde vždy sa snažím tých ľudí nejako vyzdvihnúť ich pozitívne vlastnosti. Vzdávam svoj hold aj rodine vždy v tom pozitívnom zmysle. Ak mám niečo napísať zo súkromia, snažím sa aby to bolo viac pozitívne. Napríklad nepíšem o politike, lebo toto je téma na ktorej sa ľudia dokážu okamžite pohádať. A moja stránka nie je politická aby som písal svoje názory na politikov a iných predstaviteľov štátu. Na to sú tu iní ľudia čo sa k politickej situácii môžu vyjadrovať. Cieľom mojej stránky je priblížiť svoj život a to ako vnímam jednotlivé životné situácie, nie je to o vyjadrovaní názorov na politikov.

Niekedy sú dni kedy nepočúvam hudbu, ale som v tichu. Len zatvorím oči a nad niektorými vecami vnútorne premýšľam. Premýšľam nad životom, ľuďmi, situáciami a nad všetkým čo prináša život. Viem že človek si často musí prejsť určitú cestu aby sa dostal tam kde je. Všetci si niečím prejdeme či to je dobré alebo zlé. Dokážeme sa každý jeden deň v živote niečo dôležité naučiť. Svet môže byť krajším miestom len vtedy ak nájdeme niekoho s kým budeme zdieľať svoj život a lásku k nemu. Ak budeme z niekým koho budeme milovať a zostaneme s ním až do konca života. Lebo láska dokáže vyliečiť všetky rany ktoré môžeme mať na duši. Lebo vďaka láske k sebe a aj k ostatným sa môžeme stať lepšími ľuďmi. Ja viem že časom uvidím človeka ktorému budem môcť povedať čo reálne cítim a myslím si že nielen ja. Každý človek si zaslúži byť v živote šťastný a milovaný.

Všetko

V živote ak je jedna vec ktorá nás robí šťastnou tak máme všetko. Nepotrebujeme od života tak veľmi veľa ako sa zdá. Vždy si myslíme že koľko vecí vo svojom živote reálne potrebujeme. Ale v skutočnosti stačí len jedna jediná vec vedieť že existuje jeden človek čo pri nás stojí. Keď vieme že niekto našim pocitom rozumie tak je ten najkrajší pocit. A to je pocit ktorého by sme sa mali reálne držať. Držme sa toho čo vo svojom srdci reálne cítime a vďaka čomu sme lepšími ľuďmi. AK máme v živote niečo čo nám dáva silu môžeme sa tým viesť. Lebo je prirodzené že raz prídu dni kedy sa niečo v nás zmení. Stretneme nejakú spriaznenú osobu a budeme s ňou zažívať všetky možné situácie. A bude to osoba ktorá nás naučí žiť v absolútnej pokore. Na ničom nebude viac záležať, lebo s tou spriaznenou osobou bude mať človek úplne všetko. Raz príde ten čas kedy človek nájde niekoho komu povie tie krásne slova ľúbim ťa. Len treba mať dostatok trpezlivosti a všetko sa raz v živote skutočne podarí.

Mosty

V živote existujú určité mosty čo nás môžu spájať s ostatnými ľuďmi. Zisťujeme že v skutočnosti to môžu byť vlastnosti ktoré z ľuďmi môžeme mať podobné. Keď sme z ľuďmi v určitom spojení zisťujeme ako sa tie vzťahy začnú meniť. Spoznať nejakú osobu pri ktorej ani nevieme či nám bude blízka nám zmení vo veľkej miere život. A sú momenty kedy človeka tí ľudia dokážu dojať. A toto je na tom v skutočnosti krásne celý ten úžasný emocionálny náboj. Ten pocit keď má človek reálnu istotu že všetko bude skutočne v poriadku. Uvedomujem si to každý jeden deň a neberiem to ako nejakú samozrejmosť. Môže to byť vnímané akokoľvek, ale po určitom čase zistíme čo nás reálne spája. Nie sú to nejaké postoje na určité životné situácie, ale skôr je to niečo iné. Je to spôsob odlišnosti vďaka ktorej sa nepozeráme na život rovnakým metrom. Som rád že takáto skupina ľudí okolo mňa je a že sú to ľudia čo ma niečo reálne naučili. Ďakujem každému kto mi dal šancu a ja viem že nesklamem. Ak bolo niečo že sa niekto vo mne sklamal mrzí ma to, ale ak všetko bolo v poriadku a ľudia mi veria som za to vďačný. Som rád že sú tie mosty v nás a stále je viac vecí čo nás spája než rozdeľuje.

V objatí zvukov

Keď počujem jednotlivé zvuky, moja duša sa okamžite upokojí. Ak niekam v živote kráčam, tak viem že idem vždy tou správnou cestou. Nepozerám sa dozadu, ale idem vpred a nepremýšľam viac nad tým. Sústredím na to čo počujem, vďaka čomu je tá atmosféra silnejšia. Zvuky okolia, zvierat, aút a rôzne iné veci mi pripomínajú ako je ASMR životné dôležité vo všetkom. Prípadné šušťanie pod nohami dokáže do veľkej miery upokojovať. Aj určité šepkanie môže úplne dotvárať už tak fantastickú zvukovú atmosféru. Tieto zvuky sú príjemné na uši a človek môže aj pri nich zaspávať. Keď človek niečo počúva teda to čo je príjemné okamžite sa upokojí.

Sami spolu

Myslím si že každý pozná nejakú osobu s ktorou by bol sám. Môže to byť tým že v živote keď niekoho stretneme tak sa nám zmení život. Začneme nad tým človekom premýšľať a naše srdce pre neho bude biť. Dokážeme sa tešiť z jeho prítomnosti a je pre nás nádejou. Aj ja poznám takého človeka a je pre mňa niekým kto ma v živote inšpiruje. Viem že keď mu to dokážem povedať, tak to bude cítiť rovnako. Uvedomujem aké by to bolo skvelé byť z niekým sám. Z niekým pri kom môžem slobodne premýšľať a riešiť filozofické myšlienky. Je skvelé poznať niekoho tak milého kto vo svojej podstate dokáže byť silným človekom. Poznať tak úžasnú ženu pri ktorej si uvedomujem že existuje svetlo na konci tunela. Ona je pre mňa tým svetlom pri ktorom verím vo všetko dobré. Teším sa na moment kedy vyjadrím ten svoj vnútorný pocit aj keď si to vyžaduje čas.

Chlad

V spoločnosti dokázal nastať ľudský chlad,

niekedy človeka dokáže prebodnúť pohľad,

občas cítim ako je vnútro veľmi zlomené,

aj zo samotnej bolesti dokáže byť sklamané,

bojujeme medzi sebou než aby sme si porozumeli,

niekedy máme v sebe príliš veľa zlosti,

strach v nás dokáže zničiť všetko dobré,

to že pred tým utečieme nie je veľmi šťastné,

ľudia často vo svojom živote prestávajú vidieť zmysel,

každý človek by najradšej svoje trápenie ukončil,

samotná bolesť by sa o niečo viac zväčšila,

v ľudskom srdci by bola veľmi veľká diera,

strach zo života môže byť niekedy silnejším,

sú momenty kedy sa aj ja vo vnútri bojím,

viem že sa všetko v živote dá zvládnuť,

že sa vecí okolo seba netreba toľko báť,

niekedy by stačilo veriť v samého seba,

tak ako ľudia často veria vo mňa,

nie všetko je také strašné ako sa zdá,

viem že ma máločo dokáže položiť na kolená,

som vďačný za cestu ktorou sa uberám,

aj napriek tomu že svet je občas chladným miestom,

viem že na tomto svete môže existovať láska,

a môže v ňom existovať aj ľudská pokora,

nikdy na tomto svete nebudeme sami,

vždy tu budú ľudia čo budú našimi skutočnými priateľmi.

Premýšľanie o živote a o tom kým človek je

Už ma ľudia nejaký čas poznajú, ale nie vždy vedia všetko. Nie je to nejaký môj cieľ niečo skrývať alebo tajiť, ale toto sa nedá veľmi skrývať. Vždy keď niekam kráčam tak často premýšľam o svojom živote a o tom kam v skutočnosti patrím. Občas si uvedomujem že každý deň môže byť iným. Môže prísť čo si ani nebudem vedieť vysvetliť a ani nebudem vedieť komu vysvetliť. Moje myšlienky často narážajú na realitu a uvedomujem si že v živote je potrebné sa zmýliť. Je potrebné si uvedomiť že keby som sa nezmýlil, tak by môj život bol vnímaný ako samozrejmosť. Uvedomujem si že verím v to čo dokážu ľudia, ale menej verím v seba. Lebo nechcem mať prehnané sebavedomie a myslieť si že som niečo viac ako ostatní ľudia lebo to tak nie je. Viem že mi ľudia povedia že som úžasný, perfektný a ktovie čo ešte. Ale nie vždy to tak cítim, robím chyby rovnako ako všetci ostatní ľudia. Tiež prídu momenty ktoré ma dokážu priviesť do stresu alebo vo svojom vnútri cítim úzkosť. Ako všetko môže byť navonok v poriadku, ale skutočnosť je úplne opačná. Ľudia to čo cítia nikdy nepovedia na plné ústa často zo strachu že by sa ktokoľvek na nich mohol nahnevať. Extroverti dokážu povedať otvorene, ale introverti v sebe veci radšej dusia. Introverti veľa vecí vyjadria skôr písomne ako ústne. Extroverti vyjadria veci ústne a neboja sa to pomenovať. Ja keď počúvam ambienty vždy prídem na to kým som. Že moje vnútro je príliš krehké a kedykoľvek sa môže reálne zlomiť. Navonok vždy dám najavo že som silný a úplne nad vecou. Ale skutočnosť je iná, môže ma veľa vecí rozplakať či od šťastia alebo smútku. Veľa vecí v živote bolí, ale nikdy som neprestal pochybovať že je to myslené v dobrom. Ja viem že keď sa budú ľudia na mňa niekedy hnevať, tak im to nevrátim. Nebudem nikomu vo svojom živote robiť zle, lebo budem cítiť inú emóciu. Často sa odo mňa očakáva že budem perfektný a bez chýb. Nebudem sľubovať že sa vo svojom živote nijako nezmýlim. Ale viem že som to ja a budem stále rovnakým človekom. Môžem povedať že každého vo svojej podstate mám rád aj keď tie cesty môžu byť odlišné. Život je jedna komplexná záležitosť a o to citlivejšie ju mám. Vnímam že svet okolo nás sa bude meniť a je prirodzené. Ja sa tiež mením a budú sa meniť aj moje názory. A som vďačný za tieto zmeny ktoré sa dejú prirodzene.

Patriť niekam

V živote vždy človek potrebuje cítiť že niekam skutočne patrí. Niekedy sa môže zdať že realita sama o sebe môže byť úplne iná. Človek sám o sebe v živote môže robiť čokoľvek, ale do veľkej miery to nebude veľmi stačiť. Je to dané nejakou životnou skúsenosťou a tým čím si reálne prešiel. Bolo by úžasné všetky myšlienky vysloviť bez obáv s toho čo povedia tí druhí ľudia. Pekné by bolo žiť bez klamstiev a pretvárky, keby sme všetci voči sebe dokázali byť úprimní. Ale v reálnom svete je všetko úplne iné, keď sa človek zmýli ľudia mu to vždy radi pripomenú. Vždy sa pripomenú chyby, ale zabudne sa na množstvo vecí ktoré v živote boli dobrí. Ja si každý deň uvedomujem že niekam patriť znamená urobiť v živote veci ktoré sú reálne správne.

Viem že sa počas života môžem akokoľvek zmýliť či vo vzťahu ku kamarátom alebo blízkym. Nedá sa tomu úplne zabrániť, lebo všetko v živote má nejaký jasný dôvod. Nedá sa nejako vyhovárať a obviňovať za niečo druhých ľudí. Lebo ak sa niečo stane, tak môžeme za to len my a nie niekto iný. A je dôležité aby každý človek na tomto svete bol súčasťou spoločnosti aj keď má pocit že nikam nepatrí. Veľa ľudí si to neraz povedia že nikam nepatria a majú pocit že medzi tou hlučnou skupinou zostanú ich myšlienky nevypočuté. Introvert niekde sedí v spoločnosti kde prevažujú extroverti a nevie čo má medzi nimi povedať. Prípadne sa k tomu slovu nijako ani nedostane. Nezačne svoju myšlienku, lebo sa bojí že by komukoľvek skočil do reči.

Ja ako introvert to tiež tak mám a neraz si uvedomím ako to človeka dostane do kŕčov. Pri jednej komunikácii z mojou kamarátkou a ďalšími štyrmi cudzími ľuďmi som si to uvedomil. Občas by človek rád niečo povedal, ale v skutočnosti ani nevie čo. Nevie že či by svojimi myšlienkami tým druhým ľudom ktorých má rád nejako neublížil. Je to iné pri debatách z introvertami čo môžu byť podobní mne. Nie vždy sa tie ľudské svety vzájomne medzi sebou prepoja. A nedokáže okamžite vzniknúť ani samotná chémia aj keby sme to akokoľvek chceli. A čím viac sa človek v živote snaží tak to má skôr opačný efekt.

Viem že budem mať svoje miesto v srdci svojich rodičov, ale sú dni kedy mám obavy čo sa stane ak tu raz nebudú. Občas mám obavy o svoju vlastnú budúcnosť a o to či to v živote vôbec zvládnem. Niekedy to ani sám neviem, lebo predo mnou je ešte ďaleká cesta aby som to zistil. Keby nebolo mojej rodiny tak by som v skutočnosti do tejto spoločnosti reálne ani nepatril. Neboli by žiadni kamaráti a priatelia, bol by som jednoducho sám. Keby som bol v situácii ako sú často iní ľudia, tak viem že by to nebolo dobré. Mám šťastie že ľudia ku mne prejavujú svoju dobrotu aj za cenu že to nemusia robiť, ale robia to.

Ja viem že nikdy nebudem úplne sám na niektoré veci, ale budem bojovať z každou zmenou ktorá príde. Musím v sebe riešiť množstvo otázok ktoré zostali nezodpovedané. Veľa vecí v živote mi buď pomôže alebo ublíži a nie vždy to ovplyvním. Zároveň ma mrzí ak som vo svojom živote kohokoľvek koho som mal rád dokázal sklamať. Či to bolo v rámci lások alebo celkovo kamarátov ktorých som mal. Nie všetky svety sa dokážu z ľuďmi reálne preťať. Nevyčítam im to, lebo si uvedomujem že je dobré keď nie sme všetci rovnakí. A som vďačný určitej skupine ľudí pri ktorej viem kam patrím. Je to ťažká cesta, ale je plná lásky a dobroty za ktorú som vďačný. Sú ľudia či v reálnom alebo virtuálnom svete čo mi ukazujú tú správnu cestu na ktorej dokážem nájsť pochopenie a uznanie.

Napriek všetkým okolnostiam vždy dokážu prevažovať pozitívne veci. Sú tu ľudia čo majú dobrotu, pokoru a ľudskosť. Sú ľudia čo mi ukazujú že sem patrím aj keď pre mňa môžu byť cudzími. Nie všetko v živote je až také zlé ako sa môže zdať. Niekedy môj dojem ktorý vzniká z obáv môže byť úplne mylný. A vždy bol v určitom momente mylným. Všetko v živote môže vypáliť úplne inak než si sám myslím. A som rád že sú tu rozumní ľudia čo mojim pocitom rozumejú. Je to výzva porozumieť tomu čo vo svojom vnútri cítim. Lebo často sa dá slovami klamať, ale oči človeka okamžite prezradia. Či človek cíti radosť, starosť, istotu alebo neistotu ľudia to vycítia.

Kde reálne patria to mi časom reálne ukážu samotní ľudia. Ak niečo urobím dobre, budem to cítiť a keď niečo nesprávne budem za to následky. Aj tak neprestanem čeliť životu a nebudem vravieť že sa niečo v živote nedá. Vždy existuje cesta ktorá dokáže naviesť človeka tam kam potrebuje. Vždy dokážem nájsť vnútornú silu aj keď to môže byť niekedy zložité. Aj keď cesta sama o sebe môže byť úplne komplikovaná. Môžu tam byť prekážky a niečo čo ma v živote môže spomaliť. Ale neprestávam veriť v ľudí a v to že ľudská dobrota ktorú majú ma reálne niekam posunie. Dôležité je v dnešnom svete zostať človekom a mať pokoru. Ak sa niečo podarí treba to brať z pokorou a nemať veľké oči. Som rád že môžem do tejto spoločnosti aj napriek tomu že môžu prísť pochybnosti čo je prirodzené.

Pokračovania textov

Je správny čas priblížiť ako vzniká myšlienka na pokračovanie textov. Koncept pokračovania vzniká pri seriáloch, filmoch, hrách, knihách a aj pri článkoch. Napísať nejaké pokračovanie pri ktorom treba na niečo nadviazať je ťažšie ako vymyslieť niečo nové. Pri pokračovaní je dôležité začať presne tam kde daný článok skončil. Každé správne pokračovanie má určité poradové číslo a môže mať aj samotný podtitul. Ja keď píšem k niečomu pokračovanie vždy je to veľká výzva. Vďaka tomu zistím kam sa moje názory za posledné roky posunuli. Pri mojom procese pokračovať v niečom je často veľa premýšľania. Nie je to niečo čo sa dá urobiť okamžite, ale treba na to odstup času. Keď v niečom pokračujem znamená to že v tej téme ešte môžem niečo reálne povedať. Je to aj moja zodpovednosť voči čitateľom aby pokračovanie ešte lepšie ako tá prvá časť. Väčšinou tá prvá časť vždy môže mať úspech, ale tie ďalšie nemusia byť viac kvalitnými. Ale netreba to vzdávať a veriť že sa tým čo bude pokračovať dá nadviazať na to čo bolo predošlé. Verím tomu že každý človek ktorý vytvorí pokračovanie, tak bude mať úspech.

Myšlienky proti pocitom samoty

Človek má občas pocit že je sám a že nič v živote nemá viac zmysel. Ale nikdy nebude úplne sám, vždy dokáže nájsť to svetlo na konci tunela. Vždy nájde porozumenie tam kde reálne môže byť. Nájde lásku a ľudí čo mu dokážu dať reálnu nádej. Nikto nie je úplne sám ako si môže reálne myslieť. Len tomu treba v skutočnosti veriť že každý z nás má niekoho kto na nás čaká. Je jedna nádej že vždy tu budú veci ktoré môžu potešiť naše uši. A keď počujeme akýkoľvek zvuk, môže nás to do veľkej miery upokojiť. Keď človek niečo počuje tak vníma svet v každej sfére života. Tieto zvuky môžu umocniť celý ten pokoj človeka. Vďaka tým zvukom nebude sám, lebo sa ľudský mozog bude sústrediť na niečo úplne iné. A preto vďaka zvukom a podnetom ktoré sa dejú človek nikdy nebude úplne sám.