Spoločenská maska

Často v spoločnosti prevláda niečo čomu nedokážem úplne porozumieť. Najme v dobe keď človek pred ľuďmi niečo reálne maskuje. Poznám to tiež že sú veci ktoré nie vždy človek môže povedať a nejako to radšej dusí v sebe. Niekedy sa dá nadobudnúť pocit že je všetko v absolútnom poriadku. Ale často klameme sami seba a vieme že nie je vždy všetko v poriadku. Sme súčasťou sveta, kde ľudia nosia masku a snažia sa pretvarovať. Tá maska proste nie je nejaká škraboška ktorú si človek dá na tvár. Ale tú masku si ľudia nosia vo svojom vnútri, snažia zamaskovať veci ktoré iní ľudia nevidia. Čoraz viac sa utvrdzujem v tom že niekedy pravdepodobne tú masku mám aj ja. Všetci máme v živote niečo čo nemôžeme nikomu povedať, najme preto lebo by nás každý nenávidel. Najme preto lebo súčasný svet je postavený na predsudkoch a na tom že si ľudia medzi sebou ubližujú. Ako nevravím že všetci ľudia čo majú tú masku sú zlí to vôbec nie, len nemajú potrebu o všetkom rozprávať.

Ja viem aké je byť v tom svojom svete a ako si dokážem premietnuť veci v hlave. Často sa snažím ľudí od mojich pocitov uchrániť, lebo v dnešnej dobe sa pravda moc neuznáva. Uznávajú sa iné hodnoty, zlým ľuďom je všetko tolerované a dobrí ľudia cítia bezmocnosť lebo majú pocit že zostali sami. Často sa uteká od problémov, než aby sa im reálne čelilo. Ľudia si nedokážu povedať ani to povestné prepáč a vznikajú ohováračky poza chrbty. Ľudia sú často s ľuďmi pri ktorých sa necítia najlepšie a aj napriek tomu im to trpia. Sme s ľuďmi ktorí nedokážu vytvárať hodnoty a doslova sú pijavicami. Jedine rodina sa nám snaží dať niečo čo nám cudzí ľudia nie vždy môžu dať. Majú pocit že dokážu nahradiť rodinu a jej zdravé základy. Často vidím niektoré veci a zamýšľam sa že či je niečo s našim svetom v poriadku alebo niekde nastal reálny problém. Je úžasné ak sa ľudia majú radi a ak to myslia úprimne. Lebo súčasný svet tvorí veľmi veľa ľudí bez základných hodnôt a morálky. Ale keď sa nájde niekto kto rozumne uvažuje a uvedomuje si že môžu niekedy nastať problémy, tak takí ľudia sú najlepší.

Často počúvame že ako je náš život krásny a jedinečný, ale aj napriek všetkému si musíme prejsť toľkými problémami. Sebaklam je niečo v čom človek nebude môcť dlho prežiť a stále musí s niečím bojovať. Často človek premýšľa že či ho v dnešnej spoločnosti má niekto rád a že či nebude niekým nahradený. Ja tiež premýšľam že či vôbec mám v tejto spoločnosti miesto alebo sa jej mám strániť. Ale aj napriek všetkému viem že určití ľudia tu vždy budú aby mi dali impulz do života. Raz sa ma jeden človek opýtal že či dokážem vycítiť ľudské správanie človeka a ja som vtedy povedal že áno. Nejako vždy vnútorne dokážem vycítiť pri kom sa cítim dobre a pri kom nie. Proste je to niečo čomu nedokážem zabrániť, lebo viem že je to prirodzené. Neviem zabrániť určitým okolnostiam ktoré ma dostávajú do bodu, kedy sa musím zamyslieť.

Všetci máme niečo s čím bojujeme a že čo musíme skrývať. Často sme v bode kedy nemáme vo všetkom takú istotu ako by sme chceli. Ale keď sme sami sebou a nepozeráme sa na ľudí ktorí nás sťahujú na dno, tak sa nám bude žiť lepšie a krajšie. Iba vtedy nastane to skutočné pozitívne myslenie, keď ľudia čo nás brzdia zmiznú ako také mráčiky na oblohe. Aj keď je absolútne jedno že čo človek v skutočnosti skrýva, ale v skutočnosti je dôležité sa nezamotať do slučky klamstiev. Dôležité je byť sám sebou a povedať si že všetky veci čo sa dejú, tak sa dejú z nejakého dôvodu na ktorý prídeme sami. Prídeme na to že ktorí ľudia k nám skutočne patria a ktorí ľudia musia odísť aby dokázali prísť lepší.

PS: Všetkým ktorí budú mať dnes nejakú masku na tvári, tak prajem šťastný Halloween.

 

Vlani nastal rekordný nárast množstva oxidu uhličitého v ovzduší

Množstvo oxidu uhličitého v ovzduší vzrástlo vlani medziročne najrýchlejším tempom, aké bolo dosiaľ zaznamenané.

Oznámila to v pondelok Svetová meteorologická organizácia (WMO), ktorá vyzvala na zintenzívnenie úsilia o zníženie tzv. skleníkových plynov, informuje agentúra DPA.

Výskyt oxidu uhličitého v atmosfére sa vlani zvýšil na 403,3 ppm (častíc na jeden milión), čo je o 3,3 ppm viac, než tomu bolo v roku 2015. Takýto nárast sa na Zemi sa podľa správy WMO naposledy objavil pred troma až piatimi miliónmi rokov, keď bola teplota ovzdušia približne o tri stupne vyššia a hladina mora o 20 metrov vyššia než v súčasnosti.

Oxid uhličitý je zo skleníkových plynov najvýraznejším činiteľom pri globálnom otepľovaní. Jeho množstvo v atmosfére sa každým rokom mení, za uplynulých 30 rokov však vedci pozorujú stúpajúci trend jeho hodnoty k úrovni zvyšovania o tri ppm ročne.

„Bez výrazného zníženia emisií oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov budeme smerovať k nebezpečnému nárastu teploty už koncom tohto storočia, čo je výrazne nad cieľom stanoveným Parížskou dohodou o klimatickej zmene. Budúce generácie zdedia omnoho nehostinnejšiu planétu,“ uviedol generálny tajomník WMO Petteri Taalas.

Kým globálna produkcia oxidu uhličitého zostáva za uplynulé tri roky stabilná, jeho koncentrácia v atmosfére sa v rokoch 2015 a 2016 dôsledkom poveternostného fenoménu El Niňo urýchlila.

El Niňo sa vyskytuje raz za niekoľko rokov, keď sa v Pacifiku zvýši teplota, čo vedie k rozsiahlym zmenám v modeloch počasia.

Vlani spôsobil El Niňo suchá a znížil schopnosť rastlín a oceánu absorbovať oxid uhličitý. Ak sa raz dostane tento plyn do ovzdušia, zostane tam stovky rokov, upozornil Taalas.

xdroj: aktuality.sk

Všetko čo chcem

Viem že nie vždy som bez chyby,

ale vždy som rád keď dám niekomu kúsok lásky,

pamätám si že som chcel úplne všetko,

všetko čo v živote za niečo skutočne stálo,

materiálny svet dokáže človeka zmeniť,

že sa pomaly prestane spoznávať,

viem že ako to vyzeralo na začiatku,

nemať všetko je cesta k skutočnému šťastiu,

všetko čo chcem je mať pokoj v duši,

robiť všetko preto aby sa ľudia vo mne nesklamali,

veriť že všetko čo spravím bude mať zmysel,

a každý pochopí že som to zle nemyslel,

vo svojom živote si prajem aby sa ľudia mali radšej,

aby si počas života dokázali dať nádej,

pochopili že niekam sa náhliť nie je cesta,

spomaliť v momente kedy to najviac treba,

vnútorne sa musíme snažiť upokojiť,

prestať medzi sebou konečne súperiť,

nevyčítajme si všetky tie maličkosti,

lebo nám uniknú všetky podstatné veci,

máme na tomto svete príliš málo času,

preto dajme niektorým veciam šancu,

raz s tohto sveta navždy odídeme,

preto sa medzi sebou nehádajme,

viem že prečo nemíňam energiu na konflikty,

lebo by ma vyviedli s tej správnej cesty,

viem že chcem držať s tými pravými ľuďmi,

ktorým nikto v živote nikdy neublíži.

PS: Prajem si aby sa ľudia mali viacej radi, stáli pri sebe a uvedomovali si prečo žijú. Aby si nepodrážali nohy a dokázali byť voči sebe korektný. Prajem si, aby si ľudia nevyčítali maličkosti a aby akceptovali inakosť človeka. Všetci sme na rovnakej lodi a je iba na nás či sa budeme tolerovať alebo si budeme robiť zle. Všetko je iba na nás, nikto nič za nás nespraví.

 

 

 

 

 

 

 

 

Pocit prázdnoty

Každý sa stretol zo situáciou kedy má pocit že je ľuďmi nedocenený a že ho nikto nemá rád. Ľudia môžu vravieť že treba byť pozitívny, ale v skutočnosti na všetko človek musí prísť sám a sám sa pozbierať. Ja som realista a neviem sa tešiť predčasne ak nie je na to nejaký pádny dôvod. Viem že čo je pozitívne a viem kedy to mám reálne vyzdvihnúť, viem vyjadriť určitým osobám svoje uznanie a obdiv. Lebo každý človek si to uznanie zaslúži a nebedákam nad tým že sa mi nedostane uznanie, len skôr si uvedomujem citlivosť celej situácie a som vnútorne opatrný. Kedysi som sa strašne hľadal že či byť optimista alebo pesimista, ale všetko sa nakoniec ukázalo inak. Uvedomil som si strašne veľa za posledné roky a to že ľudia pozitívne veci moc necenia a pravdepodobne nikdy necenili. Ja som nechcel skĺzavať do nejakých negatívnych pocitov, ktoré keď nastali neboli vždy správne. Keď už som príliš pozitívny, tak mi to bolo vyčítané. Radšej som sa stal realistom, lebo dokážem všetky pocity vnímať rovnako a viem že je to tá správna cesta. Aj keď posledné obdobie som začal cítiť niečo čomu reálne ani neporozumel. Bolo to určité prázdno v srdci a cítenie že som v tomto boji skutočne osamotený. Vnútorne som cítil že mi nikto s priateľov nepomôže a že skôr by som sa dočkal skôr posmeškov a podceňovaniu že ako to všetko nezvládnem. Preto som začal písať texty, aby som nemusel myslieť na určité veci. Nevravím že je svet zlý, len viem že ľudia by moje pocity nedokázali pochopiť. Je to niekedy komplikované, nevedia že v čom som reálne iný a keby to vedeli, tak by ich to bolelo a znenávideli by ma. Práve tá inakosť je kľuč ku všetkému čo sa deje v mojom živote a nie sú to len nejaké vymyslené fikcie. Vždy budem cítiť keď ma nemá niekto rád alebo keď niekomu prekážam v niečom. Je to môj obranný mechanizmus ktorým sa chránim. Cítim to napriek tomu, že to nedám najavo a keď nepoviem o tom ani slovo. Niekedy si vravím že prečo sa niekde neliečim a že či na to reálne nie som zrelý. Ale potom som prišiel na to, že sa liečim hudbou a to reálne pomôže. Počúvať jednotlivé pesničky ma dostávalo do stavu, kedy som si začal uvedomovať akí ľudia reálne okolo mňa sú a hudba mi pomáha nemyslieť na zlé veci a starosti. Aj keď niekedy cítim ten čudný pocit kvôli ktorému plačem, ale neskôr cítim oslobodenie ako to odíde. Vážim si ľudí čo vedia sa vcítiť aj napriek tomu, že niektoré veci nie sú ideálne. Že ľudia vedia to prázdno vyplniť niečím výnimočným a vedia oceniť moje myšlienky. Sú veci ktorých sa budem báť, ale viem že jediné čo môžem urobiť je žiť s tým, brať strach ako súčasť života. Vyrovnať sa s tým že je to jediná správna cesta, ale prekonať je to nereálne. Vyrovnať sa z vecami je vždy lepšie a to vie každý rozumný človek. Viem ako introvert že niekedy sú dni, kedy som radšej o samote. Viem že je to niekedy lepšie a niekedy radšej sa snažím mlčať. Sú dni kedy si dám od všetkého odstup a spravím si čas aj pre seba. Čoraz viac cítim že je ho menej a že kedykoľvek to môže byť môj posledný deň. Kedykoľvek tu nemusím byť a môže sa mi niečo stať. Viem že kedykoľvek môže prísť koniec a že to už nedokážem zvrátiť. Rátam s tým že mi niekto môže povedať že mám len niekoľko rokov života. Viem že veľmi veľa vecí ma dokáže viac psychicky unaviť, než fyzicky. Ale nestrácam nádej napriek všetkým okolnostiam čo sú. Niekedy sú situácie kedy treba stíchnuť, ukľudniť sa a uvedomiť si že kde je moje miesto, lebo vďaka tomuto sa dá prežiť.

PS: Ďakujem určitým ľudom že stoja pri mne, znamená to pre mňa veľa. Nech cítim čokoľvek, tak to nemyslím zle.

Louvre vyzýva verejnosť, aby financovala návrat vzácneho diela

Louvre uviedol, že potrebuje na získanie diela desať miliónov eur.

Parížske múzeum Louvre vyzýva verejnosť, aby pomohla s návratom jedného z najväčších umeleckých diel francúzskej renesancie späť do Francúzska. Informovala o tom v utorok agentúra AP.

Modlitebná Kniha hodiniek – rukopis viazaný v zlate so smaragdovými, rubínovými a tyrkysovými kameňmi – patrila francúzskemu kráľovi Františkovi I., ktorý ju v 16. storočí daroval svojej desaťročnej neteri.

Odborníci túto modlitebnú knihu považujú za majstrovské dielo, ktoré momentálne patrí súkromnému zberateľovi v Británii.

Louvre uviedol, že potrebuje na získanie diela desať miliónov eur. Francúzsky koncern LVMH už polovicu tejto sumy prisľúbil. Múzeum dúfa, že zvyšok financií získa formou crowdfundingu a od darcov.

Riaditeľ múzea Louvre Jean-Luc Martinez dodal, že Kniha hodiniek sa popri slávnom da Vinciho obraze Mona Lisa stane jedným z najkultovejších symbolov múzea.

zdroj: aktuality.sk

Všedný svet

Všedný svet v ktorom musím ráno bojovať,

zo všetkým sa nejako postupne vyrovnávať,

kráčať chodníkom a vidieť všetky tie tváre,

nedá sa vždy vyhnúť tej zvláštnej rutine,

z každého dňa sa stáva včerajšok,

dôležité je spraviť ten prvý krok,

nie vždy je všetko v živote iba pozitívne,

čoraz ťažšie je pre mňa sa zdvihnúť zo zeme,

viem že všetky slová nedokážu niekoho naradiť,

raz príde deň kedy musíme zo sveta odísť,

čas sa neúprosne blíži do samotného konca,

niekedy by bolo lepšie utiecť s miesta,

život je zvláštny čo stále viac chápem,

viem že slovami ľudom iba ublížim,

srdce postupne praská a začína bolieť,

adrenalín začína každým dňom stúpať,

nevzdávam sa myšlienky niečo spraviť lepšie,

ale občas premýšľam nad tým že či to robím správne,

učia ma všetci že všetko zlé je na niečo dobré,

len niekedy sa zdá že tu nemáme nič isté,

vždy je dôležité skočiť do správneho vlaku,

pozerať sa že kde môžem nájsť správnu cestu,

verím že raz bude všetko ako má byť,

na tie správne veci musím dozrieť,

utekám a niekedy ani neviem kam,

len neviem že či je tento svet správnym miestom,

tí najdôležitejší priatelia sú tu stále pre mňa,

aj moja rodina pri mne vždy stále stála,

niekedy nerozumiem že kde berie toľko vnútornej sily,

že dokážem v dané momenty prelomiť ľady,

cez tento všedný svet stále pokračujem ďalej,

zisťovať že či v tomto svete ešte existuje nádej,

ešte sa niektoré veci v živote neskončili,

len stačí veriť že sme sa tej radosti dožili.

 

 

 

Svet kde je len pokoj cestou

Sme sa v poslednom období dostali do bodu kedy nadobúdame pocit že život sa stáva rutinou. Ideme niekam bez cieľa a často vieme že tým dokážeme stratiť veľmi veľa času. Podstatné veci ako by sa strácali a my ani nevieme že či všetko čo robíme je správne. Neustála mantra ktorá sa nás snaží nejakým spôsobom poháňať vpred, tak nás v skutočnosti ničí.  Často sme niekedy s ľuďmi, ktorí sa snažia nás brzdiť a spomaľovať na ceste za snami. Potom zabúdame na ľudí čo nás na ceste za snami podporujú a veria nám. Nie je to tak touto dobou, ale tým že ako je človek na určité veci mentálne nastavený. Nejeden človek sa stretáva s tým že ľudia mu podsúvajú nejaké myšlienky a pocity ktoré v skutočnosti ani nevyjadril. A ak človek povie niečo zaujímavé, tak to ľudia okamžite vytrhnú s kontextu. Vytráca sa zo sveta pokoj a ľudia veľa vecí rieši nepokojne a toto nie je správne. Nie je správne keď ma človek za vzor niekoho kto nevie veci riešiť s pokojom.

Naučili sme sa žiť podľa určitých pravidiel a noriem čo spôsobuje že naša kreativita zaniká. Doslova sa dá povedať že na nejaké vlastné nápady priam nedostávame určitý priestor. Ľudia začnú človeka posudzovať na základe toho ako vyzerá a zabúdajú na to aký je človek vo vnútri. Žijeme na základe určitého vzorca a ten vzorec svorne a poslušne dodržiavame ako také stádo. Náš život je o neustálom naháňaním sa za vecami ktoré chceme silou mocou mať. Len realita je taká že všetko si človek musí postupne vybojovať. Nikto nikdy nedostane nič zadarmo a všetko si treba nejakým spôsobom odpracovať. Potom neskôr si človek tie zarobené peniaze začne viacej vážiť a nebude ich míňať nerozumne. Súčasné problémy tiež sa riešia zle a neriešia sa s kľudom a pokojom. Potom sa nemožno čudovať že všetko sa nerieši s chladnou hlavou. Riešiť problémy hádkami človeku zoberie veľmi veľa času a energie. Niekedy je lepšie odísť a stiahnúť sa, než s niekým slovne bojovať.

Mať pokoj od určitých vecí neznamená sa niekde pasívne skryť do kúta. Je to skôr o to skôr spomaliť a uvedomiť si že na tomto svete nemáme moc času. Všetko sa môže skončiť a nevieme ktoré dni budú našimi poslednými. Náš život sám o sebe relatívny a nikdy nevieme že čo nám reálne príde do cesty. Nevieme že či vôbec nejako prežijeme a že či určité veci zvládneme. Nepotrebujeme nejaké extra predražené veci k tomu, aby sme sa cítili šťastní. Potrebujeme aby nejaký človek stál pri nás a aby to s nami myslel úprimne. Potrebujeme ten náš vnútorný pokoj, vďaka ktorému sa budeme jedného dňa cítiť lepšie. Môžeme si povedať že všetko sa deje pre nejaký dôvod, ale musíme sa zamyslieť nad tým že my máme všetky dôvody v rukách. Máme jasno v tom že sa niečo musí zmeniť a že tá zmena nepríde nikdy sama od seba. Všetko žiaľ musíme zmeniť my, lebo v skutočnosti nemáme moc na výber. Tie možnosti sa nám odkrývajú sami a je na nás čo si zvolíme.

Je na každom človeku akú cestu si zvolí, ale dôležité mať kľudnú dušu. Nepoškrvnenú a sebaistú najme v situácii keď nevieme na čom reálne sme. Nevieme že či môžeme s niekým vo svojom živote rátať a opatrnosti nikdy nie je dosť. Ale jedno je isté že napriek všetkému sa dajú veci nejakým spôsobom zvládnuť. Len treba k nim pristúpiť lepším a kľudnejším spôsobom. Uvedomiť si že zo zdravým rozumom všetko je oveľa lepšie a jasnejšie. Tá cesta ako by sa nám sama nejakým spôsobom otvárala. Lepšie je žiť vo svete kde prevláda pokoj než vo svete kde prevláda neistota a strach. Keď nájdeme presne to čo skutočne potrebujeme, tak sa nám bude žiť oveľa lepšie. Len je dôležité aby sme stretávali na ceste životom ľudí čo nás nebudú brdziť, ale ľudí čo budú náš život lepším.

Španielsko dalo Katalánsku ultimátum

Katalánsky líder má čas vyjadriť sa, či vyhlásil nezávislosť, do pondelka 16. októbra.

Španielsky premiér Mariano Rajoy dal v stredu katalánskej vláde osem dní na to, aby stiahla svoje zámery vyhlásiť nezávislosť tohto regiónu. Ak to nebude dodržané, Rajoy zruší politickú autonómiu Katalánska a región bude riadený priamo z Madridu, informovala dnes agentúra Reuters.

Jeho krok by mohol prehĺbiť konfrontáciu medzi ústrednou vládou a týmto regiónom na severovýchode Španielska, zároveň to naznačuje možné východisko z najväčšej politickej krízy krajiny od roku 1981, keď došlo k neúspešnému pokusu o vojenský prevrat.

Rajoy by v takomto prípade po aktivácii článku 155 španielskej ústavy, ktorý mu umožňuje odvolať katalánsku vládu, vypísal predčasné regionálne voľby.

Katalánsky líder Carles Puigdemont v utorok vydal symbolické vyhlásenie nezávislosti Katalánska od Španielska, avšak okamžite pozastavil jeho platnosť a vyzval na rokovania s vládou v Madride.

Čas na nápravu

„Kabinet sa dnes ráno uzniesol, že bude oficiálne požadovať od katalánskej vlády, aby potvrdila, či bola vyhlásená nezávislosť Katalánska, a to napriek úmyselnému zmätku, ktorý sa vytvoril ohľadom jej implementácie,“ uviedol Rajoy v televíznom prejave po zasadaní kabinetu zameranom na posúdenie reakcie vlády.

Rajoy neskôr v pléne španielskeho parlamentu vyhlásil, že katalánska vláda má ultimátum na odpoveď do pondelka 16. októbra do 10.00 h. Ak Puigdemont potvrdí, že nezávislosť vyhlásil, dostane ďalšie tri dni na nápravu svojho rozhodnutia – do štvrtka 19. októbra do 10.00 h. Ak sa tak nestane, aktivuje sa článok 155.

Bezprostredne nebolo známe, či katalánska vláda bude odpovedať na požiadavky Madridu. Podľa analytikov však Barcelona teraz čelí politickému rébusu.

Ak totiž Puigdemont povie, že nezávislosť Katalánska vyhlásil, ústredná vláda zasiahne. Ak povie, že ju nevyhlásil, potom krajne ľavicová strana Kandidatúra ľudovej jednoty (CUP) zrejme prestane podporovať jeho menšinovú vládu.

zdroj: aktuality.sk

Som rád

Som rád že si môžem všetko prežiť,

veľa snov ktoré som si dokázal splniť,

neprestal som veriť že je v každom niečo dobré,

ale ani byť bláznom nikdy nie je až tak zlé,

aj keď vnútorne začínam padať na kolená,

ale viera v to niečo dokázať je stále silná,

dôležité bolo nasadnúť na ten správny vlak,

nezamotať sa do tej spleti masiek,

viem že ak raz v živote skončím,

tak veľa vecí po sebe zanechám,

ale pokiaľ budem na tejto zemi žiť,

tak budem až do samotného konca bojovať,

bude veľa momentov kedy si poviem že to nejde,

ale potom príde deň kedy ma to zasa prejde,

moji rodičia v každom momente pri mne stáli,

nikdy to so mnou napriek nepriazni nevzdali,

každá jedna skúška v mojom živote mi niečo dala,

ale veľa kamarátov mi aj reálne vzala,

učím sa neustále že treba ísť ďalej,

stále v mojom srdci dokáže žiť nádej,

pokiaľ budem písať určité texty,

nevzdám sa tej svojej vlastnej cesty,

viem že ľúbim veľmi veľa ľudí,

ľudské dobro nikdy v skutočnosti nespí,

svet je veľmi krásnym miestom,

som vďačný ľudom že im môžem byť priateľom,

aj keď boli problémy tak sme to všetci ustáli,

tie najhoršie situácie sme spolu prečkali,

ďakujem za všetky moje osudové ženy,

bez nich by som nikdy neprešiel ten kus cesty,

veľa ľudí ma motivovalo aby som súťažil,

aby som aj sám sebe radosť urobil,

nikdy som nevnímal že je nejaká konkurencia,

ale aj napriek tomu som sa vždy dočkal povzbudenia,

som rád že ešte stále medzi ľuďmi žijem,

niekedy keď počúvam hudbu na všetkých myslím,

vďaka mnohým ľudom ešte stále bojujem,

som vďačný za dni ktoré ma posilnili,

za ťažké situácie ktoré ma vnútorne nezlomili,

viem že šíriť dobrotu chcem ešte silnejšie,

robiť všetko aby ľudom úsmev nezmizol s tváre,

som vďačný že môžem zažívať koncerty,

že môžem s ľuďmi zažívať rôzne zážitky,

verím že táto jazda nikdy neskončí,

že všetko po čom túžim sa mi postupne splní,

viem že sa nedá na všetko v živote tlačiť,

každá vec v živote musí mať nejakú postupnosť,

 

PS: Ďakujem že ste.

 

 

Sebadôvera

Veriť v seba je najťažšia skúška,

ale tým svojim ľudom ešte väčšia,

nie je vždy ľahké získať uznanie,

nech človek robí čokoľvek aj tak je to zle,

zvykol som si v živote na rôznu spoločnosť,

len nie vždy si človek môže reálne dupnúť,

treba robiť často to čo je povedané,

vlastné nápady zostávajú neprípustné,

vnútorná idea sa stráca niekde medzi mrakmi,

ľudia s ktorými sme nás navždy zmenili,

keď človeka podceňujú že niečo nedokáže,

tak v daný moment tomu veriť začne,

viem že možno nie som taký dokonalý,

ale vo svojej podstate nie som až tak zlý,

ak je niečo zaujímavé tak sa viem zasmiať,

niekedy sú situácie kedy musím veci skrývať,

nerobím to preto lebo je to môj cieľ,

ale viem že je to môj životný ortieľ,

nie vždy sa človek na určitých miestach cíti dobre,

ak čelí v živote nejakej dusnej atmosfére,

namiesto pokoja množstvo rôznych príkazov,

nerozumiem tomu koľko je tu ľudských poskokov,

ale viem že v živote niečo robiť treba,

veriť v seba bude vždy tá najťažšia obeta,

všetci sa stretneme v jednom cieli,

dôležité bude aby sme si vzájomne verili,

podceňovanie nikdy nič nevyriešilo,

robme všetko preto aby sme zo života nemali peklo.