Moja milá sestra

Si ako moja sestra ktorú som nikdy nemal,

ktorú som nikdy v živote nečakal,

bojuješ zo svojimi vlastnými pocitmi,

tú najťažšiu skúšku sme postupne prežili,

snažím sa niečo dokázať aj za teba,

všetky koncerty čo sú zažiť aj za teba,

v jeden deň sa vrátiš a všetko bude skvelé,

spoločne zažijeme opäť niečo pekné,

je to 5 rokov plných silných myšlienok,

náhle sa musel zastaviť ten slovný tok,

spomienky ktoré nám nikto nemôže zobrať,

všetko dobré a zlé sme vždy vedeli zvládnuť,

dvaja introverti ktorých spája láska k hudbe,

naši Linkin Park o tom sa vieme rozprávať stále,

zdieľame si vzájomne postoje na dané veci,

na množstve vecí sme sa vždy verne zhodli,

akceptovali sme postupne jeden druhého,

vedeli keď nás vzájomne niečo trápilo,

radosť sme často zdieľali spolu,

ale aj smútok sme zdieľali spolu,

nevedeli sme sa vnútorne na seba hnevať,

málokedy sme sa vedeli pohádať,

ak sme sa nejako názorovo odlišovali,

tak sme si to vždy reálne povedali,

keď sa raz vrátiš tak určité veci dobehneme,

opäť niečo pekné spoločne zažijeme.

 

 

 

Normálny život

Všetci chceme aby určité veci dávali zmysel a aby sa nejako diali prirodzene. Veci do ktorých sa nebudeme musieť tak často nútiť, aby sme poznali čo je skutočná hodnota života. Moja životná filozofia je často spojená s mojou obľúbenou hudobnou reláciou Bez Pózy a najme sloganom kde je spomenuté že ak je niečo dobré ako napríklad hudba tak to nepotrebuje pózu, aby to nejako zaujalo. Princíp toho celého je v tom že človek si k tomu dobrému často nájde cestu aj sám. Ja tiež si nájdem cestu k tým správnym veciam bez toho, aby mi ich niekto nasilu vnucoval. Proste keď je niekto sám sebou, tak k tomu zbytočnú pózu nepotrebuje a nepotrebuje si nejako inak hladiť ego. Viesť správny a normálny život nie je žiadne klišé, ale je to niečo skutočné čo chce azda každý. Nie všetci potrebujú zdieľať jednu filozofiu a snažiť sa riadiť vyslovene tou druhou. Niekedy možno stačí sa nechať správne viesť a najme sa vedieť správne nadýchnuť. Najme v živote je dôležitejšie sa zamerať na pozitívne očakávania do budúcnosti a na to ako ich uskutočniť.

Náš najväčší problém pri ceste za normálnym životom je naše prílišné myslenie. Tak veľa myslíme až nás to brzdí v uskutočnení našich snov čo máme. Často sa učíme že pozitívne myslenie nám môže nejako pomôcť, ale nikto nám nepovedal aké sú skutočné riziká. Ako je správne keď to človeku myslí a keď dokáže na niektoré otázky reagovať dostatočne razantne. Ale v rámci myslenia sa musí určiť istá hranica kedy je to v poriadku a kedy je to skutočne za čiarou. Lebo vďaka prílišnému mysleniu sa akurát môžeme dostať do jednej veľkej emočnej pasce s ktorej už nikdy nebude únik von. Ako je správne myslieť pokiaľ je to niečo rozumné, ale niekedy je lepšie nemyslieť. Najme ja si na to o to viac musím dávať pozor a vždy si vravieť že zmysluplný život sa dá prežiť aj bez prílišného myslenia.

Aj skvelá speváčka Sima Martausová ktorej koncert som zažil spieva o normálnom živote a o tom že by sme si mali viac vážiť tých maličkostí čo skutočne dostávame. Všetko sa berie príliš povrchne a často niektoré veci sa stávajú neosobnými. Niekedy nezáleží na ničom inom ako mať neskazenú dušu a keď naše myšlienky budú plné nádeje a ktoré motivujú aj ostatných. Len sa naháňame za všetkým a v skutočnosti ani nežijeme len prežívame každú jednu sekundu. Dnes keby niekto povedal že chce normálny život plný pokoja, tak toho človeka maximálne vysmejú a povedia mu že toho sa pravdepodobne nedočká. Mať normálny život neznamená sa vnútorne uspokojiť a okamžite stagnovať, ale nájsť vo svojom živote tú zlatú rovnováhu ktorá náš svet dokáže robiť lepším. Ja prakticky tiež keď vstanem tak na nič iné ani nemyslím, len si prežiť určité veci v pokoji a v šťastí.

Na ničom inom nezáleží len sa naučiť život v pokore a vo viere v lepšie zajtrajšky. Ak sa niečo nepodarí v jeden deň, tak sa to môže podariť v ten druhý deň. Len sa vnútorne nejako mentálne nastaviť, aby sme každú situáciu dávali bez problémov. Aby sme pochopili že ak chceme normálne žiť, tak si musíme splniť všetky povinnosti čo skutočne máme. Najlepšie je to neodkladať na zajtra alebo na ktorýkoľvek iný deň, lebo sa nám to môže časom vypomstiť. Človek ktorý má bohatstvo vo svojom srdci, tak nič iné ku šťastiu potrebovať nebude. Nepotrebuje mať slávu, veľa peňazí a uznanie od druhých to je iba taký bonus k tomu všetkému. Nie vždy všetko čo k nám v živote prichádza tak reálne aj potrebujeme. Potrebujeme len tie jednoduché veci a počúvať tie krásne čarovné slová, ktoré možno hovorím až príliš. Ale o to podstatnejšie je aby tie slová hovorilo čoraz viac ľudí hovorilo, nielen iba ja.

Napriek všetkému čo v živote deje, tak ho žijem ako najobyčajnejší človek. Ak keď sa mi niečo podarí, tak sa neuspokojím a vždy skúsim či sa mi nepodarí niečo ďalšie. Nestaviam si svoje ego na tom že som lepší než ostatní ľudia a ani to nemám za potrebné. Len žijem tak ako najlepšie viem a v rámci svojich možností čo mám. Ten svoj normálny introvertný život milujem a vôbec ho neľutujem, lebo vďaka nemu si vážim veci ktoré sú väčšinou pre ľudí samozrejmosťou. Uvedomujem si stále viac a hlbšie že v živote sa oplatí bojovať aj keď si to niekedy ani nepripustím a sa nie vždy nad tým zamyslím. Viem že si ľudia povedia že som ako všetci normálne zdravo uvažujúci ľudia, ale napriek tomu viem že je niečo chybné. Viem že kedykoľvek robím starosti ľudom ktorých mám rád a viem že to nie je cielené. O ľuďoch čo sú nejako bláznivý a ktorí sa vymykajú kontrole im hovoria že sú autisti. Ja som sám o sebe taký a nemusím zrovna robiť nejaké bláznovstvá. Len viem že som v tom svojom svete a stále sú momenty kedy budem potrebovať vnútornú oporu. Vždy budem potrebovať pochopiť že všetko sa deje kvôli tomu aby som sa cítil dobre.

Viem že v autistickom svete je umením žiť normálne a tak aby som bol prínosom. Často počúvam ako ma ľudia majú radi, len sú chvíle akoby som to vnútorne necítil. Ja mám tiež rád ľudí a nepochybujem o ich skutočnej dobrote, len cítim v sebe tú bublinu v ktorej často môžem zostať úplne sám. Niekedy to tak cítim aj pri množstve ľudí ktorých počas života stretávam. Len nejako v tichosti sa učím splynúť s nimi a byť súčasťou toho davu ktorého som sa kedysi tak bál. Dlhšie mi trvá nájdem niekoho kto mi reálne porozumie a kto ma nejako dokáže skutočne nasmerovať. Nejako nie vždy vnútorne poviem čo skutočne cítim, lebo tie obavy s nepochopenia sú silnejšie. Lebo viem že kedy to pravdepodobne poviem, tak všetkých okolo seba sklamem a zostanem v tom boji sám. Ale rád počúvam a hltám nové myšlienky vďaka ktorým sa niečo skutočne naučím. Rád zažívam koncerty a celú tú atmosféru ktorá je okolo nich a nevadí mi ani ten veľký dav. Lebo ten dav medzi ktorým to môžem zažívať je tým skutočne najlepším. Tie pocity keď môžem niekomu fandiť a môžem tých ľudí bude vždy najviac a je to niečo čo sa mi zapísalo do života.

Ale napriek všetkému som rád že si ten život môžem prežiť pokojne. Napriek tomu že niekedy prídu stresy, emočné stavy a pocity ktorým sa nedokážem vyhnúť. Som rád že môžem vstať a povedať si že zakaždým dostávam novú šancu. Každý deň človek môže začať odznova a tieto paradoxy mám veľmi rád. Preto som rád za ten normálny život a za to že som vedený k určitým hodnotám. Že proste v tomto svete nerobím nejaké rozdiely ale každého sa snažím rovnako pochopiť. Snažím sa vždy nájsť medzi tým dobrým a tým zlým, aby som stále rozoznával a dával si neustále pozor. Viem že chcem všetko stihnúť dokým mám čas na tomto svete, lebo ktorýkoľvek deň môže byť mojim posledným a všetko sa môže v danú sekundu zmeniť. Môže prísť čokoľvek a ja viem že keď niečo vážne príde, tak už na to vnútorne budem pripravený a budem sa snažiť byť silný. Budem vedieť že všetky výzvy života ktoré reálne prídu nejako zvládnem a poviem si neskôr že skutočne dávali zmysel.

 

Jednoduché maličkosti

Často sa zamýšľame že čo môžeme okolo seba a prispieť k tomu aby bol svet lepším miestom. Ale niekedy netreba až tak veľa, stačia aj obyčajné a jednoduché maličkosti ktoré potešia dušu a srdce. Chceme často veľké veci a v skutočnosti by nám malo stačilo aj to málo čo v skutočnosti dostaneme. Vraví sa že niekedy je menej viac a za tak málo môžeme dostať skutočne veľa. Často zistíme že všetky tie materiálne veci v skutočnosti ani nepotrebujeme, lebo by sme s nich tešili len chvíľu. Skutočná hodnota je tá keď v nejakom človeku máme oporu a vieme že nám skutočne rozumie. Keď môžeme zažívať zážitky a spoznávať veci o ktorých sme doteraz ani netušili. Doteraz všetko čo chceme spoznať tak nemáme ďaleko od seba, len sa zabúda na to že je Slovensko krásne. Keď sa opomenú všetky tie veci čo sa dejú a nie sú vždy príjemné, tak stále máme čo objavovať a spoznávať. Často s mojou rádiovou kamarátkou a priateľkou tieto témy okolo života preberáme a vždy prídem na veci nad ktorými nebol vždy čas sa zamyslieť. Niekedy len stačí ráno vstať a povedať si že sa skutočne cítime dobre. Premietneme si všetky tie chvíle ktoré sme zažili a s odstupom času si povieme že všetko čo sa stalo, tak dopadlo nakoniec veľmi dobre. Často k nášmu šťastiu stačí počuť príjemnú hudbu a hneď je ten deň o niečo krajší. Vždy na konci dňa si urobím určitú analýzu a nad všetkým čo sa udialo popremýšľam, vždy si s toho nájdem len to pozitívne a to čo bolo stresujúce neriešim. Ale sú chvíle kedy sa nad tým musím zamyslieť, aby som pochopil že čo je potrebné v živote zlepšiť. Stačí mi si pozrieť nejaký dobrý film, seriál, prípadne niečo čo mne dáva určitú spoločenskú hodnotu. Stále sa niečo nové učím a netvrdím že viem vo svojom živote všetko. Ak niečo viem, tak si to tiež musím vyhľadať aby som o určitej veci komplexné informácie a aby som to mohol sprostredkovať ďalej. Často si veci vyžadujú určitý čas, kým sa mi zafixujú do hlavy. Ale o to viac si potom vážim všetky tie maličkosti, ktoré sa v mojom živote objavia. Lebo nič nedostávame zadarmo, musíme si to vybojovať svojou vlastnou snahou.

Sme v tom sami

Sme v tom sami vraví nám duša,

často nás osud nejako skúša,

túžba po slobodnom myslení stále je,

často za nás niekto iný rozhodne,

keď cítime šťastie sú všetci s nami,

keď cítime smútok tak na to zostávame sami,

ale pri všetkých Boh navždy stojí,

ten nad nami palicu aspoň nikdy nezlomí,

zo sluchátkami na ušiach v introvertnom svete,

nemusím sa aspoň chvíľu o seba báť že sa niečo stane,

zatváram oči a snažím sa prijať všetky svoje pocity,

pochopiť že v živote neexistujú žiadne náhody,

viac by sme si mali vnútorne dôverovať,

mali by sme jeden o druhého prestať báť,

všetci sa dostaneme na to správne miesto,

všetko sa nejakým spôsobom udeje samo,

svetlo sa každý deň strieda s tmou,

občas svet býva aj poriadnou búrkou,

kráčame často a nevieme vždy kam,

blúdime myšlienkami sem a tam,

ale všetko čo sa deje má nejaké dôvody,

dôvody ktorým dokážeme porozumieť len my.

Vnútorná melanchólia

Ten pocit že často nám život prináša veci ktoré nie sú vždy príjemné. Často nie je fér keď dobrí ľudia musia odísť a niekedy sa aj ja bojím že ľudia ktorých mám odídu. Bojím sa momentu keď sa neprebudím a srdce v jednom momente biť. Niekedy by bolo lepšie keby sú len dobré momenty a tie zlé momenty by všetkých obchádzali. Viem že smútok ako taký je prirodzenou vecou, často si vravím že sa nad určitými vecami nebudem zamýšľať. Tiež sa mi môže stať že buď správne neprebehnem cez cestu a že bude zle. Bojím sa že ľudia čo pri mne stoja odídu a jediná myšlienka ktorá bude vo mne je odísť za nimi do neba, lebo v tomto svete nebudem chcieť žiť. Často premýšľam nad vecami ktoré v skutočnosti nemôžem ovplyvniť, ale cítim že sa to môže stať kedykoľvek. Kedykoľvek sa môže stať variant s ktorým zakaždým počítam, lebo život nám často do cesty dáva prekážky a je na nás či ich prekonáme. Niekedy sa zdá že je toho zlého príliš veľa že už ani nevieme čo je skutočne dobré. Lebo často každý človek s niečím bojuje a ten boj sám o sebe je veľmi ťažký. Nie všetci ľudia môžu pokojne vstať, niektorí bojujú s existenčnými problémami o ktorých počujeme s každej strany. Všetci v živote by si priali aby nikdy neexistoval smútok a aby nikdy nič nebolelo. Všetci si tým nejakým spôsobom prešli a ešte mnohými vecami si prejdeme. Cítim ako mi nie je jedno čo sa skutočne deje a že v hlavách budeme mať ľudí ktorých už nikto nedokáže nahradiť. Niekedy si vravím že život je veľmi krehký a že každá jedna sekunda môže byť v našom živote posledná. Ak to neprežijeme najlepšie ako len vieme, tak si to budeme vyčítať. Usmievať sa niekedy je najťažšia vec na svete, lebo byť vnútorne silný je zložité. Nič len tak neprejde ako sa len môže zdať, často sa nedá v živote niečo plánovať a okolnosti sa stále menia. Niekedy sa trápim kvôli tomu že ľudom neviem pomôcť a tak by som veľmi chcel. Viním sa za niektoré veci čo sa udiali a že som v skutočnosti mohol urobiť niečo viac. Kvôli tomu skončilo množstvo kamarátstiev ktoré sa už nikdy nevrátia späť a viacmenej aj kvôli mne. Potom sa nedá čudovať že v tomto svete potom zostanem osamotený a s iba pár priateľmi a rodinou. Je pár ľudí kvôli ktorým ešte existujem, ale keby sú preč, tak v jeden moment môj život skončí. Keď ešte žijem, tak je potrebné ľudom dať nádej a byť k nim absolútne úprimný. Skrátka im priznať tie pocity ktoré v sebe nosím a ktoré možno v reálnom svete nepoviem. Ale napriek tej melanchólii ešte stále má zmysel bojovať, lebo hudba, pár priateľov a rodina mi dávajú silu všetkými skúškami si prejsť.

Každá jedna vec

Každá jedna vec je súčasť plánu,

som rád že mám ešte rodinu.

 

Kým je čas tak je potrebné všetko prežiť,

všetko čo sa zdá ťažké je potrebné zvládnuť.

 

Musíme obstáť vo svete kde všetci žijeme,

urobme všetko aby sme k sebe správali lepšie.

 

Nie sú to obyčajné frázy plné zvláštnych slov,

neuzatvorme sa len do jedného z našich svetov.

 

Viem že na tomto svete nie sme úplne sami,

že sú ľudia čo by najradšej žili v pokoji a mieri.

 

Pozitívnou zmenou buďme my sami o sebe,

každá jedna vec ukáže že kam sa dostávame.

 

Slová často dokážu meniť svoj skutočný význam,

neprestávam v živote veriť všetkým nádejám.

 

Niekedy si vravím že nepatrím úplne do tohto sveta,

ale potom si poviem že tento svet súčasťou mňa.

 

Súčasť kde sú okolo mňa ľudia s dobrým srdcom,

ľudia čo sa snažia robiť svet lepším miestom.

 

Všetci sa vzájomne v tomto svete potrebujeme,

len niekedy si to reálne ani nepripúšťame.

 

Potrebujeme jeden druhého vzájomne zachrániť,

pred všetkým zlom sa musíme spoločne chrániť.

 

Stále verím že existuje dobro aj keď v živote zakopnem,

tak napriek všetkému som vďačný že skutočne žijem.

Láska v teba

Láska v teba je stále silnejšia,

verím v teba aj keď ťa veľa ľudí popiera.

 

Verím racionálne a potichu vo svojom vnútri,

viem že tvoja láska mi nikdy neublíži.

 

Všetci ťa vo svojom srdci skutočne máme,

len často si to množstvo ľudí pripustiť nevie.

 

Dáva silu zo všetkým vnútorne bojovať,

nepotrebujem ho vo svojom srdci popierať.

 

Ak budeme vedieť že čo je skutočne správne,

tak to dobré v nás navždy zostane.

 

Viem že o tebe možno toľko nevravím,

ale to neznamená že ťa vo svojom srdci nemám.

 

Keď dokážeme mať v živote radi sami seba,

tak potom dokážeme mať radi aj ľudí okolo seba.

 

Ak dokážeme vo svojom živote veriť správnym veciam,

tak ľahšie dokážeme čeliť rôznym výzvam.

 

Často nám odpúšťaš chyby ktoré robíme,

jazvy na duši sa hoja vďaka tebe.

 

Ľudia majú pocit že neexistuješ,

ale ty všetkých ľudí čo nie sú bez chyby chápeš.

 

Odpúšťaš častejšie než všetci ľudia dokopy,

odpúšťaš aj tie najťažšie hriechy.

 

Medzi dobrom a zlom je len tenká čiara,

všetci by sme sa mali správať ako jedna rodina.

 

Neubližovať si a nehľadať v každom len to zlé,

akceptovať že aj v odlišnosti sa môže skrývať niečo dobré.

 

Ale napriek tomu si musíme dávať pozor na nástrahy života,

lebo nevieme aká bude naša životná cesta.

 

Vieme že všetko čo sa deje v našom živote sa deje kvôli niečomu,

vieme že všetci na tomto svete máme nejakú úlohu.

 

Hľadajme to čo nás v našom živote skutočne spája,

most vďaka ktorému otvoríme svoje srdcia.

Občas

Občas vstávam s myšlienkou jasnou,
čo bude vo svete ďalšou úlohou.

Spraviť tento svet lepším je čoraz ťažšie,
nestačí sa správať zodpovedne.

Niekedy ten pocit ktorý sa nedá ukryť,
ťažké je vo svete niekoho milovať.

Vo vnútri vidím všetky tie tváre,
rozmýšľam nad tým čo sa skutočne stane.

Rozhodnutia ktoré je nemožné zvrátiť,
musím sa nad tým čo sa udialo zamyslieť.

Zaradiť spočiatku nad vecami by som rád chcel,
aby som svoju húževnatosť aspoň na chvíľu zastavil.

Prílišné chcenie niečo dokázať je stále silnejšie,
ukázať ľudom že bojovať má význam stále.

Kráčam proti prúdu v dave plnom ľudí,
lebo byť odlišný vďaka tomu som silnejší.

Žijem pre ľudí čo majú skutočnú hodnotu,
pre ľudí čo dokážu načúvať môjmu srdcu.

Mama

Mamka ďakujem ti za tvoju trpezlivosť,

za to čo všetko musíš so mnou zvládnuť,

často je o výzvach v našom živote,

vieme často pred čím reálne stojíme,

nikto sa tebe v živote nikdy nevyrovná,

obdivujem že si vo vnútri veľmi silná,

často zvládaš to čo iní nezvládajú,

pri čom sa niekedy ľudia vzdávajú,

viem že ti chcem jedine robiť radosť,

lebo je to jediné na čom mi bude záležať,

nikomu inému tak nezáleží na mne ako tebe,

som vďačný že to tak skutočne je,

nech čokoľvek sa deje vždy držme spolu,

lebo nikto v živote nenahradí tvoju lásku a nehu,

si ma naučila viac než ktokoľvek iný,

za všetko v živote som ti navždy vďačný,

ďakujem že moje myšlienky sa vďaka tebe stávajú realitou,

si mi v každom jednom okamihu mojou skutočnou oporou,

vďaka tebe som prežil všetky tie pekné zážitky,

začal som viac veriť že sa myšlienky premenia na činy,

keby nebolo teba tak určite v živote nezvládnem,

keby nie je tak sa ťažko s určitými vecami vyrovnám,

nikomu inému nebude záležať na tom aby som bol v poriadku,

som vďačný že mám tú najmilšiu a najlepšiu mamu,

naučila byť trpezlivým človekom v každej chvíli,

všetko čo prišlo v živote sme nejako zvládli,

budem všetko robiť preto aby neboli žiadne obavy,

aby som vždy súčasťou len tej správnej strany,

ďakujem že si súčasťou môjho života,

budem robiť všetko preto aby si sa nikdy o mňa nebála,

milá mama teším sa že môj život robíš lepším,

že pri tebe množstvo myšlienok už nie sú snom.

 

Záujem o externé štúdium po jeho predĺžení klesá

Po predĺžení dĺžky externého štúdia záujem študentov rok čo rok klesá.

Záujem uchádzačov o externú formu štúdia na slovenských vysokých školách sa znižuje. Zhodujú sa na tom univerzity. Ako uviedli pre TASR viaceré z nich, záujem uchádzačov o túto formu štúdia má každým rokom klesajúcu tendenciu.

Externá forma štúdia nepatrí medzi priority vo vzdelávaní na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach.

„Po zvýšení štandardnej dĺžky štúdia sme zaevidovali výrazný pokles záujmu. V posledných rokoch je záujem stabilizovaný. Napríklad oproti minulému akademickému roku nebol zaznamenaný významný rozdiel. V akademickom roku 2017/2018 bol počet záujemcov o externé štúdium na UPJŠ 262, v akademickom roku 2018/2019 je to 265 záujemcov,“ povedala pre TASR hovorkyňa UPJŠ Linda Babušík Adamčíková. Pokles záujmu o tento druh štúdia potvrdila prorektorka pre vzdelávanie na Ekonomickej univerzite (EU) v Bratislave Zuzana Juhászová.

„Záujem dlhodobo klesá, na EU v Bratislave sa študijný program v externej forme otvára len na troch fakultách. Na štúdium sa už nedá prihlásiť, prijímanie prihlášok bolo ukončené v apríli,“ podotkla pre TASR.

Takmer o tretinu menej študentov

Klesajúcu tendenciu záujmu budúcich študentov o externú formu štúdia pre TASR potvrdil aj prorektor pre vzdelávanie na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite Milan Šimko. Ako uviedol, záujem z roka na rok klesá.

„Medziročný pokles činí približne 23 percent. Je to predovšetkým z dôvodu predĺženia štúdia o jeden rok na každom stupni, čo vedie k zníženiu záujmu o túto formu štúdia,“ priblížil. Ako ďalej doplnil, v tomto roku zaevidovali 244 prihlášok na externú formu štúdia, pričom vlani ich bolo 319.

Prešovská univerzita v Prešove plánuje v nasledujúcom roku prijať v externej forme štúdia 710 študentov na bakalársky stupeň štúdia a 425 na magisterský stupeň štúdia. Podľa hovorkyne univerzity Anny Polačkovej do 31. mája mala univerzita zaevidovaných 474 bakalárskych prihlášok a 217 magisterských prihlášok. Rovnako ako ostatné univerzity, aj univerzita na východe krajiny potvrdila pokles záujemcov.

„Najväčší záujem je o fakultu manažmentu a fakultu zdravotníckych odborov, pričom odbory majú približne rovnaké zastúpenie,“ dodala Polačková.

Menej aj na Univerzite Komenského

Aj najväčšia univerzita na Slovensku, Univerzita Komenského v Bratislave, pre TASR potvrdila, že počet záujemcov o externú formu štúdia každým rokom klesá. Kým v akademickom roku 2017/2018 mala univerzita 1950 prihlášok na túto formu štúdia, na nasledujúci rok zaznamenala pokles a zaevidovala už len okolo 1300 prihlášok, uviedol to Martin Kováč z oddelenia vzťahov s verejnosťou UK v Bratislave.

Najviac záujemcov pritom univerzita eviduje najmä o štúdium práva, manažmentu, trénerstva, kondičného trénerstva, špeciálnej pedagogiky a učiteľstva pre predprimárne vzdelávanie.

zdroj: aktuality.sk