Pravá tvár

Každý má svoj určitý spôsob života a inak rieši problémy v živote. Niekto je buď pragmatický ako som väčšinou aj ja alebo je niekto plný obáv čo sa stane. Je to prirodzené aj ja sa neraz pristihnem zo strachom v očiach čo bude ďalej. Všetci máme nejaké svoje predstavy, svoje sny, ktoré si chreme reálne splniť a chceme urobiť všetko preto aby vyšli. Nikto nevie aký reálne sme a nikto nám nevidí do hlavy, aby nás mohol ohovárať. Takých ľudí tu bude vždy plná fúra a nikto to nezmení. Nemôžeme za tými ľuďmi proste tresnúť dverami a čakať že ich nejakým spôsobom zmeníme. Sám som na to prišiel, že proste nemôžeme ľudí nejakým spôsobom meniť a pretvárať ich na svoj obraz. Nedá sa to, lebo každý jeden človek má tú svoju vlastnú povahu. Nebudem hodnotiť každého, každý nech sa radšej zhodnotí sám a sám nech si povie aký je. Lebo človek sám o sebe vie, že čo by mal na sebe zlepšiť a čo by si mal reálne zachovať. Nehovorím že som ten najdokonalejší, mám tiež svoje muchy a mám svoje chyby. Priznávam že tie chyby nerobím úmyselne, ale sú výsledkom určitého snaženia a toho že možno nie vždy to vypáli ako chcem. Proste celý náš život je založený na predsudkoch a na tom že si o nás myslia že nič nedokážeme. Prichádzajú podceňovania, začnú človeku úmyselne podkopávať nohy a začnú mu hovoriť že nič nedokáže. Ale v zlomovej situácii človek ukáže že čo dokáže a vtedy odhalí svoju pravú tvár. Niekto to odhalí pozitívne a niekto negatívne, teda každý to robí inak. Ja to odhaľujem pozitívne a snažím sa, aby človek videl na mne len tie pozitívne vlastnosti. Nechcem vždy zaťažovať niekoho svojimi starosťami, lebo každý ich má dosť. Každý človek musí bojovať sám zo sebou, aby sa dostal tam kde je. Preto je chybou človeka odsudzovať len na základe prvého dojmu, lebo nevieme aký reálne je. Proste nad tým človekom nemôžeme lámať palicu a povedať mu slová v štýle “kašlem na teba”. Každý človek má tú svoju jedinečnú tvár a svoje jedinečné črty, ktorými zanecháva svoje stopy. Všetci si zaslúžia mať okolo seba tých ľudí, pri ktorých môžu povedať, že sú s nimi šťastní. Každý si zaslúži ten impulz zaľúbiť sa a ukázať v sebe že je krehkou osobou. Aj na mňa to má vplyv, lebo viem že inak premýšľam a nevnímam nič iné okolo seba. Nehovorím že teraz to tak je, ale viem že časom to príde. Každý človek odhalí svoju pravú tvár, ako začne prichádzať láska.

Rusko odvolalo slová, že je Poľsko spoluzodpovedné za druhú svetovú vojnu

Ruského veľvyslanca Sergeja Andrejeva si dnes predvolalo poľské ministerstvo zahraničných vecí vo Varšave, kde sa uskutočnila výmena názorov.

Ruský veľvyslanec v Poľsku dnes odvolal svoj výrok ohľadom čiastočnej zodpovednosti Poľska za vypuknutie druhej svetovej vojny, pričom vyhlásil, že jeho slová boli nesprávne interpretované. Informovali o tom dnes poľské aj ruské agentúry.

V rozpore s očakávaniami ruskému diplomatovi poľská strana neodovzdala protestnú nótu, vyjadrila však “rozhodný protest” v súvislosti s jeho výrokmi.

Rusko oceňuje boj proti nacizmu

Andrejev potom pred novinármi vyjadril ľútosť nad tým, že v inkriminovanom rozhovore nebol dostatočne presný a jeho slová vyvolali pobúrenie v Poľsku.

Ubezpečil, že v žiadnom prípade nechcel uraziť poľský národ, ktorého hrdinstvo v boji proti nacistickej agresii a okupácii, ako aj účasť v protihitlerovskej koalícii Rusko vysoko oceňuje.

Veľvyslanec súčasne podľa ruskej agentúry TASS vyjadril nádej, že rusko-poľské vzťahy sa časom zlepšia, aj keď zatiaľ sú stále na najhoršej úrovni od roku 1945.

„Očakávame od poľskej strany pripravenosť obnoviť kontakty a zmeniť atmosféru v našich vzťahoch,“ uviedol. Dodal, že Poľsko a Rusko majú odlišný pohľad na spoločnú históriu, pričom sa však vyslovil za rešpektovanie názorov druhej strany.

Hrozilo aj vyhostenie

Napätie vo vzťahoch medzi Varšavou a Moskvou je obzvlášť vysoké od ruskej anexie Krymu z marca 2014, ktorú Poľsko dôrazne odsúdilo.

Najnovší diplomatický škandál medzi Ruskom a Poľskom vypukol v dôsledku interview pre súkromnú televíziu TVN24, v ktorom Andrejev vyhlásil, že jednou z príčin vypuknutia druhej svetovej vojny bolo aj to, že Poľsko v 30. rokoch minulého storočia opakovane zablokovalo vytvorenie koalície proti hitlerovskému Nemecku.

V Poľsku vyvolali jeho slová údiv, znepokojenie a rozhodné protesty. Uvažovalo sa dokonca aj o Andrejevovom vyhostení z krajiny.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí v reakcii na to vyzvalo vládu vo Varšave, aby nechala históriu historikom.

zdroj: aktuality.sk

TOP 10: DNB

Drum n bass sa stáva čoraz obľúbenejším štýlom ľudí po celom svete. Postupne okrem inštrumentálnych skladieb vzniká aj skladby do rádia. Čoraz viac idú do popredia skladby kde počuť nejaký zaujímavý vokál a mňa toto rozhodne baví. Drum n bass ako taký je pre mňa najviac prijateľný v rámci mainstreamu. Neraz v rámci neho vzniká strašne veľa hitov a niektoré zostávajú nepovšimnuté. Na drum n bass a dubstep ma namotal mladší brat a dodnes si po hip-hope idem najviac. Postupne som začal spoznávať rôzne hudby a rôznych interpretov. Teraz sa mi bude najťažšie robiť rebríček, lebo tých ľudí čo mám rád je strašne veľa.

10. Bachelors Of Science – The Ice Dance

Začínam práve touto pesničkou, lebo mi pomohla vtedy keď som sa cítil najhoršie. Chalani sú zo San Franciska a robia nádherný melodický dnb. Táto pesnička je neskutočne upokojujúca a strašne návyková, že si každý zamiluje na prvý krát. Nádherné sú v tej skladbe vokály, ktoré je tam veľmi cítiť. Samozrejme môžem túto pesničku každému jednému len doporučiť.

9. Wilkinson – Half Light (feat. Tom Cane)

Britskou hudbou som strašne ovplyvnený a Wilkinson je práve ten ktorého hudby mám rád. Túto pesničku som vybral lebo najlepšie vystihuje stav človeka, ktorý sa ide niekam zabávať, nájde si nejakú ženu a začne sa s ňou milovať. Teda taká je myšlienka samotného klipu, že chalani idú do klubu a potom jeden odíde s babou. On šoféruje a potom zastanú niekde na opustenom mieste a začnú tancovať, radovať sa a potom na konci obaja pôjdu svojou vlastnou cestou.

8. Draper – Set Me Free

Ako som spomínal pri Wilkinsonovi, tak môžem spomenúť aj Draperovi že aj on robí fantastickú hudbu. Proste táto pesnička je jedna s tých najúdernejších a najviac zapôsobí na človeka fantastický vokál. Draper patrí k tým najlepším producentom v rámci britského dnb ktoré je ešte aj melodické. Proste skladbu Set Me Free si obľúbi každý jeden človek čo má rád dnb.

7. Duoscience – All Strange

Duoscience tvorí prakticky len jeden človek, konkrétne je z Brazílie. Má mnoho skvelých skladieb, ale vybral som práve túto lebo vystihuje určitý stav, kedy mu je všetko cudzie. Nádherne melodické dnb do toho hrá nádherný klavír, celé je to nádherne precítené a skladba sama o sebe má vtedy najlepšiu atmosféru. Rozhodne doporučujem vypočuť jednu s najdokonalejších skladieb.

6. Sigma – Paint It Black

Toto britské duo ma baví, ako si rád vypočujem mainstreamové veci od nich, ale táto pesnička si nezaslúži byť prehliadaná. Na to koľko rokov ubehlo od tejto skladby, tak je stále nedocenená. Samozrejme chalani stále čakajú na to, kedy bude vydaný ich debutový album Life. Na ich album sa čaká pomaly dva roky a stále verím že jeho vydanie je čoraz viac bližšie.

5. Rudimental – Never Let You Go

Táto pesnička si zaslúži aby bola medzi tými piatimi najlepšími. Celkovo pri Rudimental bolo najťažšie niečo vybrať, keďže ich prvý album mám napočúvaný a pomaličky čakám na ten druhý s ktorého sú postupne vypúšťané skladby. Na nich mám rád, že ich klipy proste nie sú na jedno kopyto, ale že majú určitý príbeh ktorý s človekom pohne a zamyslí sa nad ním. Never Let You Go vyjadruje určitý postoj voči slobode a poukazuje na veci ktoré sú zlé. Pre mňa Rudimental sú skvelá kapela, ktorá tvorí silné klipy nad ktorými sa zamyslí každá generácia.

4. Indivision – You Are My Whole World

Estónske zoskupenie Indivision rozhodne patria medzi tých čo produkujú kvalitnú hudbu. Nevedel som čo od nich vybrať, lebo celkovo ich veci sú strašne silné a melodické. Pri tejto pesničke si neraz predstavím ako nejakému dievčaťu hovorím že je celý môj svet. Pri počúvaní tejto pesničky sa dokážem neraz upokojiť a nájsť svoj vnútorný pokoj.

3. Netsky – Memory Lane

Netsky si podľa mňa zaslúži byť v tej prvej trojke a dosť ma ovplyvnil. Ja som začal počúvať dnb práve pri ňom a táto pesnička ma dosť ovplyvnila v počúvaní dnb ako štýlu. Pri tomto songu sa cítim najviac nostalgicky, lebo si pri ňom spomeniem na všetko čo sa mi stalo v živote. Ako Netskyho vždy rád vypočujem, ale čoraz viac mám pocit že kvalita toho čo robí kolíše, ale aj napriek tomu Memory Lane je pre mňa hudobnou nadčasovou klasikou, ktorá ma nikdy neomrzí a vždy si ju rád pustím.

2. Kubix – The Liquid Ensemble 

Poľský Kubix vytlačil viacmenej Netskyho s druhého miesta, čo pre mnohých bude prekvapivé, ale je to tak. Tento talentovaný Poliak ukazuje celému svetu že právom patrí medzi tých najlepších. Pre mňa jeho hudby sú dokonalosťou a dokonale to vie aj precítiť. Mám veľa favoritov od neho, ale The Liquid Ensemble je fantastická hudobná jazda, pri ktorej človek zabudne na všetok svoj stres.

1. Feint – That Makes One

Úplne najlepším producentom v rámci dnb sa stal práve Feint. Proste ja mám rád od neho rád všetky skladby, nedokážem povedať že by mal nejakú zlú. Pre mňa That Makes One je absolútnym vrcholom toho čo doteraz vydal a je to dokonalosť. Na Feinta ma namotala moja vlastná kamarátka Ivka, ktorú týmto pozdravujem a môžem povedať že je to u mňa najlepší producent. Má proste cit pre hudbu, vie ju fantasticky precítiť, proste on je u mňa na tom povestnom vrchole pred ostatnými producentmi. Fantastický dnb s krásnym klavírom, proste túto skladbu považujem za tú najúžasnejšiu.

BONUS: B-Complex – Beautiful Lies

Ako zlatý klinec ktorým zakončujem rebríček že vždy bonusová skladba. Možno nie je v tej TOP 10, ale má svoje špeciálne miesto, ktoré jej nikto nezoberie. Aj na Slovensku máme proste fantastický talent za ktorý sa netreba hanbiť a treba byť na neho hrdý. B-Complex rozhodne k skvelým producentom a rozhodne vie hudbu precítiť. Táto skladba už je legendárnou klasikou a mnoho ľudí si ju bude pamätať s rôznych klubov. Skladba má fantastický vokál a nádhernú melodickosť čo pri dnb milujem.

Zmierený

Viem že koľko krát sa v svojich myšlienkach opakujem a používam možno tie isté slová. Čoraz viac sa učím vyrovnávať s tým, že život nám neprináša len dobré veci a neraz nám prináša aj to čo je pre nás nepríjemné. Nedá sa tomu vyhnúť a musíme tomu neustále čeliť. Musíme sa daným problémom postaviť čelom a nie hrať mŕtveho chrobáka. Treba prijať jeden dôležitý fakt, že nemôžeme všetkým v živote pomôcť aj keby sme chceli a najradšej by sme pre každého človeka sa rozdali. Ja si uvedomujem sám že som občas prehnaným dobrákom a všetko sa snažím riešiť pokojne. Neviem ja to nemám rád, ak sa ľudia hádajú a snažím sa držať od toho bokom. Občas sa cítim ako bublinky v Pepsi kole čo postupne praskajú. Ale viem že postupne začínam chápať, že všetko čo sa v živote má svoj dôvod. Občas je život horký ako pilulka, ktorú musíme prehltnúť a povedať si, že to všetko nejak zvládneme. Aj keď človek pôsobí navonok silný, ale vo svojom vnútri je krehký ako sklo, čo sa pri páde rozbije. Ale aj napriek tomu sa snaží byť šťastný a veriť že nie všetci ľudia sú iba zlí a že sú niektorí ktorí vedia podržať človeka. V živote je vždy krásne mať oporu v niekom komu môžme veriť a na koho sa môžme spoľahnúť. Vždy je krásne si uvedomiť že po každej búrke zasvieti slnko a že každá búrka raz prejde. Život je ako bonboniéra a nevieme akú má príchuť dokým ju neochutnáme, ja cítim že tá chuť života je každý deň iná. Inokedy je horká a inokedy chutí veľmi sladko a v tomto sa skrýva to povestné čaro.

Ja som šťastný že sú dni, kedy nemusím premýšľať nad všetkým premýšľať. Že niekedy len zavriem oči, ľahnem si a začnem premýšľať nad niečím pozitívnym. Kedy nemusím riešiť že čo sa deje okolo mňa a len sa pozriem na plafón, popri si zapnem hudbu a uvedomím tie hodnoty. Nie vždy mám chuť písať o tom aké je len všetko zlé, lebo je kopec vecí ktoré si možno ani nevšímame. Vždy ak je motivácia písať o niečom pozitívnom, tak som vždy pripravený a verím že sa neraz ľudia potešia. Usmejem sa, pomyslím si na určitých ľudí a zistím že ten život sám o sebe dáva zmysel. Niekedy nám život dá ľudí, ktorí buď sú s nami alebo odídu, ale proste nie som s toho smutný. Snažím sa to prijať, že proste sa opakuje kolobeh života a ten nezmeníme. Maximálne len zmena postoja by reálne v niečom pomohla. Dopracovali by sme sa k tomu, že všetko sa nespraví za nás a musíme sa pričiniť. Ja si to uvedomujem každý jeden deň že nič nepríde samo od seba a že si všetko musíme vybojovať. Život je neustály boj a je iba na nás či sa motivujeme, aby sme prekonávali sami seba. Vždy je život postavený na tom, že človek by mal byť kritický sám voči sebe než by mal hodnotiť iných. Ja v živote som voči sebe vždy prísny a viem že to má svoje účinky, lebo iba takto človek dokáže byť lepší. Každý človek sa môže skutočne niekam posunúť a veriť v určité zázraky. Všetko je aj o vnútornej sile a o tom že či sa dokážeme postaviť zo dna. Lebo ak sa človek vzdá, tak proste ťažko môže niečo reálne dokázať.

Keď si spomeniem že koľko vecí som v živote chcel, tak som sa zmieril s tým že nebudem mať všetko. Lebo viem že môžem byť vďačný aj za to málo čo vôbec mám. Ako sa hovorí že šťastie sa nedá za peniaze kúpiť, teda sa dá kúpiť v prípade psa, lebo ten človeka nesklame. Hovorí sa, že ani peniaze nie sú dôležité a popri tom sú, bez nich by sme nemohli kúpiť človeku niečo čo by ho potešilo. Ale niekedy človeku povedať že ho máme radi a niekedy treba k tomu slová. Oči človeku napovedia či je šťastný, smutný alebo keď sa cíti nejako inak. Lebo človek to môže napísať, ale samo o sebe to nebude mať žiadnu hodnotu, ale niektorí ľudia sú tak super, že to vycítia aj s písania. Viem že človeku nič viac nepomôže, len ten pocit ak ho má niekto rád a dokáže reálne pochopiť. Prijal som aj fakt, že nemusím všetkým sedieť, ale aj napriek tomu sa usmejem a poviem si, že viem komu na mne záleží. Vždy som veril že existuje dobro a ľudská dobrota, teda nikdy tomu neprestanem veriť. Lebo sa snažím aj v tom najväčšom bláznovi vidieť dobráka, lebo to mám proste v povahe. Neviem čím to je, celý život sa snažím ku každému pristupovať zmierlivo aj napriek tomu, že koľko psychických síl ma to stojí. Koľko pocitov by som najradšej vypísal na papier a popri tom viem že používam lepšiu formu ktorá je rýchlejšia. Neraz mi prebleskne kopec vecí v hlave a napriek tomu sa ich snažím spracovať lebo ich ej nadmerné množstvo. Ako každý človek to tak má, ak ho kopne múza alebo začne počúvať hudbu tak tie slová idú samé.

Mne najviac v živote pomohlo, že miestami verím vieru v Boha a miestami aj v budhizmus. Verím že každému v živote sa môže vrátiť aj to dobré, ak človek bude konať len dobré. Ak bude robiť zle, tak sa mu to bude vracať, ako taký bumerang. Mne pomohol najviac seriál Joan s Arkádie si uvedomiť určitých vecí, že proste Boha možno nevidíme ale niekde v kútiku duše sa nám snaží pomôcť aj napriek tomu že máme určité chyby. Neraz nám prepáči také veci, ktoré by nám ľudia v reálnom živote nedokázali odpustiť. Verím vo svojom srdci že existuje božia spravodlivosť a každý si zaslúži len to najlepšie. Viem že voči náboženstvu mám určitý postoj a že sa nestotožňujem s určitými vecami, ale to automaticky neznamená že mám tým niečo proti Bohu. Kopec ľudí spraví chybu a všetko sa zvaľuje práve na Boha a on proste nemôže za ľudskú ješitnosť.  Aj ja robím chyby, mýlim sa a nemôžem povedať že som bezchybný, ale snažím sa to niesť statočne. Ale často tie chyby čo robíme, tak sú výsledkom nášho snaženia a posúvajú nás ďalej. Ja som ešte nezažil aby niekto povedal, že niekoho vlastná chyba neposunula ďalej. Lebo každého jedného niekam posunie a začne sa snažiť niečo robiť lepšie. Každý jeden chce byť lepším človekom a to sa snažím aj ja, uvedomiť si že jediná cesta aká existuje je tešiť sa s každého dňa. Ale nedá sa to vždy človek si musí občas aj poplakať a dať zo seba všetko trápenie von. Niekedy si stačí vypočuť pár viet s pesničky a človeku sa vtedy premietne celý život.

Ja som rád že mám super priateľov, že mám super sesternice a bratrancov a že mám super rodinu. Že sú to ľudia čo ma podporujú aj napriek tmu, že moja povaha je niekedy nevyspytateľná. Ako som nepovedal že je zlá, len občas trvá dlhšie kým sa v mojich myšlienkach každý vyzná a niekedy ja sám sa v nich nevyznám. Ale nie je to až také strašné a každý človek je iný a má iné životné sny. Viem aké sú moje myšlienkové pochody a aké aspekty za nimi sú, nebudem sa vyhovárať.  Nechcem rozpisovať že koho mám radšej a koho menej, lebo sa snažím mať každého rovnako aj toho komu nemusím sedieť. Ja sa nehnevám, ak má na mňa niekto iný názor a nemám problém ho prijať. Ako som písal nikto s nás nie je bezchybný, každý má tie svoje povestné muchy, len jediná smola je, že ich nemôže vždy capnúť mucholapkou. Len proste človeka treba prijať takého aký si či s tým dobrým alebo zlým. Každý človek si zaslúži čas na pochopenie a zaslúži si maximálnu trpezlivosť. Treba ľúbiť ľudí dokým sú tu, lebo každý človek je tu len na určitý čas. Všetci máme svoju misiu a máme svoje reálne ciele ktoré si musíme splniť. Každý sa môže zmieriť s tým čo sa okolo stane, ale to ešte neznamená že treba poľaviť. Treba mať určitú sebareflexiu a vedieť zhodnotiť že čo robíme dobre alebo zle. Musíme zistiť aký máme skutočný rebríček hodnôt a rodina by mala byť vždy povýšená na prvé miesto a všetko ostatné je vtedy druhoradé. Ale ani tých priateľov netreba ignorovať, lebo buď budeme potrebovať pomoc my alebo oni.

Nikdy by človek nemal ľutovať veci ktoré sa mu udiali a bral ich ako súčasť života. Celý život nás bude stále skúšať že či dokážeme všetko zvládnuť. Nemôžeme neustále čakať že všetko bude ľahké a musíme zvládnuť aj to čo je neraz ťažké. Neraz budeme plakať aj v momente kedy stratíme milovaného človeka, nebudeme vedieť sa zo začiatku sa s tým zmieriť a popri tom to budeme musieť prijať, lebo aj úmrtie človeka je súčasťou nášho života a toto skrátka nedokážeme ovplyvniť. Len si musíme vážiť toho že žijeme, lebo každý človek je tu na určitý čas a preto si treba užívať život dokým je čas. Hlavné je dôležité nehazardovať zo životom a uvedomiť si, že má svoju hodnotu aj napriek tomu, že veci ktoré sa dejú okolo nás, tak nie vždy máme na nich dosah. Vždy preto treba robiť na ktoré máme dosah a ktoré môžeme reálne ovplyvniť. Musíme sa zmieriť s tým že nie vždy každý deň bude super a keby to tak bolo, tak si nedokážeme vážiť život a brať ho ako samozrejmosť. Nesmieme nikdy o ľuďoch ktorých máme radi pochybovať, lebo toto je fatálna chyba akú človek môže spraviť. Proste každý človek si zaslúži, aby si ho niekto vypočul a nebral jeho slová ako sťažnosť. Lebo každý človek čo nám niečo hovorí, tak nám to hovorí, lebo nám dôveruje a my by sme nemali jeho dôveru sklamať. Každý človek si zaslúži druhú šancu a najme to, aby mu bolo odpustené. Ja verím že jediná cesta ako sa dá pohnúť v živote je vedieť odpustiť. Ako človek možno nikdy nezmaže veci, čo sa mu udiali, ale to neznamená že by sme mu nemali dať šancu.

Mám rád svoj život napriek tomu, že možno nie je vždy všetko dokonalé. Viem že možno nie je každý deň skvelý a okrem smiechu si neraz poplačem. Beriem veci také aké sú a snažím sa všetko pochopiť v úplnosti. Viem že možno sa nedá všetkému chápať a ja sa stále učím. Maximálne čo sa snažím robiť je nehádať s ľuďmi, lebo viem že proste toto nie je cesta. Rešpektujem názor každého jedného človeka a viem že nikto mi nechce zle a toto si skutočne vážim a vždy si to budem vážiť. Mám rád úprimnosť a pocit keď viem, že to čo človek povie myslí úprimne. Omnoho viac ma dokáže potešiť ak život funguje v harmónii, pokoji a duchu ľudskosti. Viem že nechcem nejaké situácie hrotiť a ani sa prehnane za niečím naháňať, ale rozhodne nebudem čakať na to, kým všetko príde samo. Lebo v živote je najkrajšie spomaliť, užívať si pri príjemnej hudbe. Niekedy je krásne aj pokojné ticho pri ktorom sa dá krásne premýšľať nad tými najkrajšími vecami. Stačí si zavrieť oči, pustiť relaxačnú hudbu a usmievať sa pri myšlienke si niečo reálne predstavovať. Neľutujem nič čo sa v mojom živote stalo, som za to vďačný, lebo ma to niekam posunulo. Som rád že mám takú povahu akú mám rád, že sú ľudia trpezliví a veria vo mňa. Celý život sa skladá s určitých vecí že či dokážeme prijať veci také aké sú, či dokážeme odpustiť a že či dokážeme milovať aj napriek jeho chybám. Viem že v živote nechcem nič, len byť šťastný, zdravý a aby sa ma mal niekto skutočne rád. Všetko ostatné v živote verím že tiež príde a ja rozhodne nebudem silou mocou na to tlačiť, aby to bolo čo najskôr. Ale ak sa pre niečo zapálim, tak som schopný urobiť absolútne maximum. Proste ja sa po prvom neúspechu nevzdám, usmejem sa a pôjdem ďalej vo svojom živote a ak sa za niečím idem, tak si proste za tým idem až do samotného konca.

Sebareflexia

Je to jedno že mám iný názor,
postupne si utváram svoj vlastný koridor,
nechcem stále bojovať s tými istými ľuďmi,
ktorí by radšej o mňa nikdy nezakopli,
ja už nemám čo mám každému povedať,
len nad každým slovom mám chuť sa zasmiať,
viem že mám v živote nejaké chyby,
ktoré nedokážu zakryť ani tie najsilnejšie jazvy,
stále vstávam s vedomím že sa nikdy nevzdám,
cez tŕnistú cestu postupne stúpam ku hviezdam,
neraz prichádzam do života z malou dušičkou,
že či sa nestanem iba ďalšou bábkou systénu,
neustále v živote mám určitý strach,
stále musím žiť v určitých obavách,
že či nesklamem tých ktorí za to stoja,
ktorí ma vedú do tohto ťažkého boja,
niekedy mám chuť neraz zakričať,
že pred všetkým zlým chcem radšej utiecť,
nebaví ma neustála negatívna energia,
ale ani ma nebaví dusná atmosféra,
možno nie všetci ma majú radi,
mnohí by najradšej na mne palicu zlomili,
nie vždy je v mojom živote veľa priateľov,
ktorí nežijú iba s falošných klamstiev,
som tu pre tých, pre ktorých niečo znamenám,
kvôli ním sa takto skoro nikdy nevzdám.

Reálna pravda okolo nás

V živote sme obklopený všetkým, len nie realitou a často sú veci okolo nás prekrútené. Občas nevieme či voči niečomu bojujeme alebo zaslepene ideme s pastierom. Počúvame najrôznejšie správy v televízii, vidíme na internete kopec článkov ktoré prinášajú polopravdy a klamstvá. Sme tak hlboko zasiahnutý konzumom, že zabúdame rozoznať čo je správne. Tento systém nás maximálne môže zničiť ako rasu. Slepo veríme ľudom v parlamente, ktorý za 25 rokov pre nás nič neurobili. Ľudia dostávajú do úst len omrvinky a nijako sa im nepomáha. Ľudia čoraz viac sú vysťahovaný na ulicu, lebo nedokážu splatiť svoje dlhy. Vidíme v uliciach bezdomovcov, chudobné rodiny žijú zo 100 eur a ledva majú na to čo reálne potrebujú. Čoraz viac je v televízii prípadov ako štát, niekomu nepreplatí liečbu alebo neschvália človeku nejaký príspevok, ktorý je pre neho reálne dôležitý. Tí čo by si zaslúžili, aby sa im najviac pomohlo tak sa na nich vyslovene kašle. Je to doslova zlé a nemôžeme si klamať do tváre, že sa nič nedeje a svet okolo nás je gombička. Realita je niekedy omnoho krutejšia, než si vieme predstaviť a nie všetci ľudia majú šťastie žiť šťastný život. Doslova stačí aby prišiel jeden zlomový moment, ktorý okamžite všetko zmení a vtedy sa zmení človeku celý život.

Štát nijako nepomáha vlastným ľudom, prevláda byrokracia na úradoch a s ľuďmi sa jedná ako s handrami. Koľko mladých ľudí odíde neraz za hranice, lebo vo vlastnom štáte nedokážu nájsť uplatnenie. Kopec ľudí chodí do Švajčiarska, Rakúska, Holandska, Švédska a podobne. Často sme klamaný o tom, že naša nezamestnanosť sa znižuje a popri tom je realita opačná. Čoraz viac vidíme ako postupne zaniká slovenské hospodárstvo a všetky výrobky čo sú vyrobené, tak idú do zahrnaičia a my dostávame zo zahraničia výrobky ktoré kupujeme každý deň v Lidli, Kauflande, Tescu a iných hypermarketoch. Povedzme si na rovinu, že Európska únia s nami všetkými maximálne zamávala a vďaka nej začala zanikať naša slovenská produkcia výrobkov. Je iba málo obchodov ktoré majú farmárske výrobky a celkovo do popredia idú zahraničné výrobky. Ale málokto rieši že čo je slovenské a čo je zahraničné. Nikto sa nad tým špeciálne nezamýšľa, ten moment prichádza až po rozbalení výrobku a zisťujeme krajinu pôvodu a dátum spotreby. Čelíme neraz reklamám, kde nám hovoria o čerstvosti potravín a tie potraviny čo kupujeme, sú postriekané rôznymi postrekmi kvôli ich dlhšej trvanlivosti. V jednej chvíli aby sme sa nezačali báť toho, že príde GMO a kopec ľudí nebude dostávať rakovinu. Lebo tá hrozba geneticky upravovaných potravín reálne môže prísť a nadnárodné korporácie na čele s Monsantom na tom poriadne zarobia. Celý tento korporátny systém maximálne môže s toho všetkého len vyťažiť.

Často aj naše médiá na čele s Denníkom N, Novým Časom, Topkami a inými médiami sa snažia priniesť čo najšokujúcejšiu správu. Doslova sa predháňajú v tom o kom napíšu tú najväčšiu senzáciu a koho meno pošpinia. Samozrejme teraz je mnoho článkov postavených na jednom jedinom slove a to je propaganda. Internet je strašne silný nástroj a neraz cez neho ide čo najviac hoaxov a klamstiev, takže nemožno veriť všetkému. Napíšem príklad, ak niekto napíše že maďarská reportérka potkla utečenca zo synom a považuje to za pravdu, tak to v skutočnosti nie je pravda. V skutočnosti sa ten chlap potkol o kameň a v ďalšom prípade ju drgali utečenci a začala ich kopať lebo sa bránila a bála o svoju bezpečnosť. To je najväčšia mediálna masáž ktorej ľudia uverili a podriadili sa ňou. Treba si uvedomiť že médiá majú tú najsilnejšiu moc a môžu človeku buď pomôcť alebo ho totálne zničiť. Vzniká kopec článkov ktoré človeka doslova citovo vydierajú k tomu aby vyjadril súdit a popri tom človek vyjadrí súcit aj bez tých patetických omáčok. Vzniklo kopec organizácii ako Výzva za ľudskosť, ako chápem že treba ľudom pomôcť, ale nikto sa nezamyslel že tí čo utekajú o tú pomoc reálne aj stoja. Prišiel článok o sýrskom chlapcovi ktorý zomrel vinou vlastného otca a ten pohol s celou Eúrópou, ale to že sa bombardovali mestá s ktorých utečenci utekajú, že na Ukrajine kopec obyvateľov bolo zabitých vrátane detí, tak to absolútne s nikým nepohlo a to je smutné. Teda sa ukázalo že koľko je na svete ľudí čo súcit prejavia, len vtedy ako sa im to hodí a ako to zapadá do ich plánu. Celkovo tí ľudia čo utekajú, tak ich nemožno považovať za utečencov, ale sú to ľudia čo rozhádzajú veci okolo seba. Skrátka sú to ekonomickí migranti, ktorí utekajú do tej krajiny, ktorá im dá najlepšie sociálne istoty a tou krajinou sa stalo Nemecko a veľká časť migrantov nie je zo Sýrie.

Sloboda slova podľa mňa tu funguje len v obmedzenom množstve. Treba si uvedomiť že dávno nie sme v socializme, kedy človeka za názor zavreli do basy. Je iná doba a s tou dobou sa zmenili aj určité pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Najväčší paradox ak niekto vyjadrí pravdivý názor o Rómoch alebo o utečencoch, tak je okamžite vyhodený zo zamestnania. To čo je za systém, že si človek nemôže povedať svoj názor. Všade je všetko riadené slovami že drž hubu a krok a potom to takto v našom štáte vyzerá. Ak niekto napíše svoj názor na Facebook, tak nikto nemá právo človeku čo ten názor napísal lustrovať profil. Maximálne ak si ten človek nastavil, že to dal na verejno, tak je očividné že to vidia aj ľudia mimo sociálnej siete. Alebo to nejaký človek poslal do redakcie a novinári sa samozrejme toho chytili. Každý človek čo sa snaží na niečo poukázať tak sa stane živým terčom spoločnosti a každý si ho do neho kopne, len preto že má na veci iný názor. Neraz aj slová čo človek povie, tak sú prekrútené a doslova s toho spravia hlupáka a popri tom dané slová čo boli popísané v novinách, tak človek reálne nemohol povedať.

Najviac zastávam názor v rámci celej tej imigračnej krízy, že je nezvládnuteľná. Vedia to a samozrejme neriešia nič preto, aby sa situácia reálne zlepšila. Prečo tí ľudia reálne utekali zo svojich domovov, lebo im boli bombardované. Začali vznikať rôzne organizácie na podporu utečencov, ako súcit sa dá vyjadriť aj bez rozruchu, ale kto pomôže Slovákom čo sú na pokraji života. Naša vláda svoje peniaze míňa na utečencov a kašlú na vlastný ľud. Keby sa toľká energia venovala aj našim ľudom, tak by všetko v našom štáte fungovalo lepšie. To čo sa deje celkovo v Európe je doslova do plaču a povinné kvóty to čoraz viac dorážajú. Nám bude krajina ako je Nemecko, ktoré prehralo s nami vojnu diktovať, aby sme prijali povinné kvóty a vyhrážať sa nám násilím ak nebudeme súhlasiť s kvótami . Ako nikto neodsudzuje ľudí čo idú za lepším životom, ale to čo vidíme tak to nie sú utečenci. Ja si predstavujem utečencov inak a nie ako ľudí čo ničia všetko okolo seba. Treba si uvedomiť že medzi tými ľudmi môžu byť reálne aj moslimovia ktorých náboženstvo je iné od toho nášho a samozrejme aj teroristi. Ľudia sa neboja utečencov ako takých, strach samotný vzniká zo samotného islamu, kde v mene Allaha zabijú človeka. Predstavme že tie krajiny čo boli bombardované, tak mali prosperitu a lepšiu životnú úroveň, momentálne nemajú nič. Keby USA, Francúzsko, Británia, Taliansko, Španielsko a iné krajiny keby nespravili to čo spravili, tak by sa prílev imigrantov nikdy neriešil a nikdy by neutekali do Európy. Namiesto toho aby sa riešilo ako zastaviť v daných krajinách vojnu, tak sa rieši ako ich prijať čo najviac. Treba si uvedomiť že najväčšou hrozbou je islam a vnucovanie jeho pravidiel do konzervatívnej spoločnosti. Samotný islam nie je mierumilovné náboženstvo, ako nám to hovoria noviny, ten kto chce s neho vystúpiť tak bude mať vážny problém.

Treba si uvedomiť že všetko čo je nám prezentované, nemusí byť vždy pravda. Každý čo povie pravda tak sa okamžite stáva rasista, nacista, extrémista. Mnoho ľudí nechápe, že vlastenectvo samo nie je žiadny zločin. Ten kto nejakým spôsobom chce brániť svoju krajinu, tak proste nie je žiadny zločinec ako to snažia vykresliť mainstreamové médiá. Je to hanba ľudom čo chcú niečo zmeniť nadávať a haniť ich snahu. Ako protesty sami o sebe nič nezmenia, ale ich význam má svoj účel v tom že ľudia vyjadrujú svoj postoj s čím sú nespokojný. Žijeme doslova v určitej diktatúre, kde doslova nám Európska únia káže čo máme robiť a my skrátka to robíme a držíme jazyk za zubami. Sme dobrosrdečná krajina, ale často doplácame na nesprávnych ľudí v europarlamente a v parlamente. Plus si treba uvedomiť že koľko samovrážd vzniklo za posledné obdobie a ľudia skáču pod vlak, z mosta, obesia sa a to len preto, lebo ich donútil k tomu systém kde nefunguje demokracia a spravodlivosť. Vznikajú nezmyselné zákony ktoré komplikujú život nielen zdravým ľudom ale aj tým zdravotne ťažko postihnutým. Ľudia neveria v žiadnu inštitúciu a ich postoj je v rámci situácie oprávnený. Každý vidí že ako v politike funguje rodinkárstvo, korupcia a rozkrádačky, vtedy ako budú prichádzať voľby, tak vtedy sa budú snažiť zapôsobiť a niečo robiť. Ale v skutočnosti je to iba malá náplasť toho čo reálne dostaneme. Vieme že keby sa niečo reálne v našom živote zmenilo, tak by voľby sa dávno zrušili a nemuseli by sme chodiť k urnám.

Mali by sme veci nazývať pravými menami a nie sa tváriť ako mŕtve ryby čo plávajú s prúdom. Internet sa stal strašne silným nástrojom na základe ktorého môžu vznikať rôzne psychologické dogmy. Hlavne sa nemôžme kvôli určitými informáciami rozhádať a mať neustále výmeny názorov. Kvôli tomu že má niekto iný názor, tak automaticky neznamená že to musí byť zlý názor. Každý názor je sám o sebe dôležitý, lebo môže na veci priniesť iný pohľad. Treba sa reálne zamyslieť čomu uveríme, lebo nie všetko čo je napísané je pravda. Často je realita oproti napísanému článku omnoho inakšia a aj krutejšia. Niekedy je lepšie ísť na dané miesto a danú situáciu si overiť. Hlavné je dôležité rozoznať pravdu od fikcie a nerobiť unáhlené závery. Lebo každý jeden názor vníma určitá spoločnosť a tá nás neskôr buď pochváli alebo odsúdi. Hlavne človek by sa nemal hrať na humanistu, ale mal by ním byť v každej situácii. Nemal by sa súcit vyjadrovať len pri cudzích ľuďoch, ale najme pri tých vlastných. Každý ľudský osud je smutný, ale ak niekto robí zle a nejakým spôsobom ničí danú planétu, tak to ešte neznamená že musíme mať zavreté oči a byť slepými ovcami. Treba si uvedomiť že človek čo žije vo svojej krajine, tak by sa mal najprv starať o vlastných občanov a potom riešiť cudzincov. Vznikol s toho veľmi silný paradox a je potom už ťažšie sa s neho vysomáriť. Namiesto nejakých hádok a nezhodách v názoroch by mala fungovať jednota. Jednota je slovo na ktorom to celé stojí a viem že vždy sa ľudia dokážu spojiť za správnu vec. Je kopec uvedomelých ľudí čo vie rozoznať pravdu od klamstva a nedajú sa opiť rožkom. Treba veci nazývať pravým menom aj za cenu, že nás budú ľudia a celkovo spoločnosť odsudzovať, lebo v tomto je naša skutočná sila.

Láska

Láska je tak nádherný cit,

ktorý obráni len ten najsilnejší štít,

tí čo sa majú v živote najviac radi,

tak vedia že láska je kus veľkej zodpovednosti,

najprv to začína prvým kamarátstvom,

neskôr sa to stane hlbším priateľstvom,

prichádza prvé spoznávanie a objatie,

potom idú spolu a kráčajú ruka v ruke,

hovoria si veci ktoré by nikdy nenapísali,

tešia zo svojej vzájomnej prítomnosti,

snažia sa príliš na veci netlačiť,

každú chvíľku v živote sa snažia si vychutnávať,

neraz si spomenú na spomienky s minulosti,

prídu na to že prečo obaja zostávajú tak dlho sami,

píšu si spolu každý jeden dník čo majú,

neraz kopec hodín spolu aj prevolajú,

každú jednu sekundu na seba myslia,

v duchu sa jeden za druhého pomodlia,

spájajú ich rovnaké záujmy a postoje,

radi si poskáču na kvalitnej hudbe,

povahovo sú strašne podobní,

myšlienkovo sú tiež rovnakí,

majú pre seba vzájomné pochopenie,,

veria že časom sa oddajú krásnej láske.

Ťažký smer

Každý človek musí s niečím vo svojom živote s niečím bojovať a nie je to iba existencia. Náš život funguje na tom, že každá sekunda a každé rozhodnutie môže niečo zmeniť. Niekedy mi to príde, že sa to nedeje náhodou a že si to za to môžeme sami. Bojujeme s predsudkami a nevieme či nás má niekto rád alebo je s nami preto, aby nás celý život chcel ľutovať. Vždy budeme obklopený prekážkami a často aj panovačnosťou a intrigami ľudí, ale proste to nedokážeme to zmeniť aj keby sme chceli. Mám pocit že fungujem na inej časti planéty, kde sú len dobrí ľudia a kde nie sú žiadne intrigy a urážky. Ale tá druhá strana sveta mi príde príliš negatívna, zlá, falošná a často aj moralistická. Fungujú zvláštne hodnoty kde si ľudia zabúdajú vážiť samých seba. Vidím to, nie som slepý a nemusím nikomu nič povedať, lebo to cítim vo svojom srdci. Vycítim ak niečo nie je v poriadku a darmo sa môže snažiť niekto klamať, lebo nie všetko sa dá reálne utajiť. Niekedy je zložitejšie sa dostať na takú úroveň, aby sme si proste povedali že nič nebudeme nikdy riešiť. Stačí mať zdravý rozum a pokoru, ale vidím že tá pokora proste chýba. Čoraz viac mám pocit že ten život čo žijeme v skutočnosti nie je vôbec správny. Neustále hádky pre maličkosti, pre nekonečné hlúposti a zisťujeme že nemá to žiadny efekt. V živote je zložité nájsť ľudí pri ktorých sa človek nemusí báť byť úprimný a tá úprimnosť im neublíži. Niekedy musíme prejsť strašne dlhú cestu, aby sme sa dostali do určitého bodu kde chceme reálne byť a nikto s nás nie je slepý. Nie vždy je náš život jednoduchý, len málokto vidí za oponu že čo človek musí reálne dokázať aby bol reálne silný. Doslova sa musí nejako premôcť a povedať si, že to nejakým spôsobom skrátka pôjde. Netreba sa predčasne opustiť a vzdať to, koľko krát som to vzdal ja. Len skrátka musel prísť ten správny impulz od tých správnych ľudí.

V živote je najťažšie byť šťastný a zároveň si to šťastie udržať, nie je to ľahké, ako si myslíme. Nie je to ako v rozprávke kde si princ príde po dievča a budú spolu šťastný. V realite neexistuje šťastný koniec, niekedy by som bol radšej keby všetko bolo navždy. Niekedy by som radšej, keby nebolo nič iba negatívne, ale aby ľudia boli viacej pozitívny. Viem ľahko sa to vraví, ale v záplave všetkých vecí čo sa dejú, tak stále musíme byť v strehu. Nedá sa byť vždy pozitívny ale za to ani negatívny. Len ľudia robia opak, ale nemyslím si že je to robené schválne a na celú situáciu majú vplyv okolnosti. Vždy sa človek mení len na základe určitých okolností, bez ohľadu na to či sú zo strany priateľov alebo to funguje na vlastný podnet. Celý život je boj, stále chceme o niečo bojovať a každému sa vyrovnať, len v tom nevidím žiadny zmysel. Niekedy fakt stačí mať stabilné vzťahy s ľuďmi ktorých máme radi a pri ktorých zvládneme všetko. Nepotrebujeme mať všetky najlepšie veci, lebo náš život by mal byť založený na skutočných hodnotách a zdravom rozume. Možno sme všetci odlišný, ale to ešte neznamená že by sme daným ľudom nedali v živote šancu.  Každý človek má svoj vlastný príbeh a zároveň má aj iný názor v živote, nie všetko sa musí absolútne zhodovať. Nie všetci musíme zo všetkým súhlasiť a absolútne sa nemusíme držať určitých vzorcov. Neexistuje vzorec na šťastie, lebo sa musíme o všetko pričiniť sami. Vybrali sme si cestu po ktorej musíme kráčať aj za cenu že je tam kopec prekážok. Musíme niekedy padnúť aj na dno, aby sme si dokázali vážiť sami seba a tie krajšie dni čo v živote prídu.

Nie vždy všetko bude radostné, ale žiaľ budú prichádzať aj momenty kedy si poplačeme. Ale postupne prídeme na to že aj ten plač je pre nás dôležitý, lebo sa nám vtedy uľaví. Neraz každý človek hľadá spôsoby ako zo seba všetky pocity dostane. Každý človek to robí inak, niekto to robí písomne alebo ústne, ale cítiť tam rozdiel. Je tam rozdiel v tom že ústne človek dokáže povedať veci ktoré by nedokázal napísať. Ale ani to napísať nie je tou zlou formou, len niekedy skrátka treba voliť tie správne slová. Stále sa musí človek do určitej miery ovládať, aby niekomu v živote svojimi slovami neublížil. Celý život sme niečím ovplyvnený a nie vždy dokážeme uvažovať s chladnou hlavou, teda neraz to zažívam aj ja. Lebo človek začne vždy viacej konať, než by sa mal nad tým všetkým zamyslieť. Vždy sa vraví dvakrát meraj a raz rež, zisťujem že je to čoraz viac pravda. Nie vždy treba počúvať klebety v štýle jedna babka povedala, dôležitejšie je vedieť načúvať ľudom. Treba si vždy vypočuť jednu a aj druhú stranu, teda to nie je znak, že človek hrá na dve strany. Proste človek by mal byť neutrálny a jeho postoje by mali byť nestranné. Nie okato sa tváriť že sa nič nedeje a všetko okolo seba prehliadať. Celý život si proste človek musí hľadať cestu k tým ostatným ľudom, skrátka toto je celá filozofia života. Iné to skrátka nebude,  musíme to brať také aké to reálne je a nemôžeme sa pred tým nekonečne schovávať. Niekedy len sa musíme pozrieť za seba, aby sme dokázali vidieť ten reálny rozdiel a nestratiť nádej. Hlavné je, aby človek aj napriek dobe nestratil samého seba a udržal si svoju vlastnú tvár. Lebo každý človek môže niečo dokázať pokiaľ to sám chce.

Dennodenne počúvame čo sa deje negatívneho a neraz je to návod na to, aby človek urobil niečo zlé. Neraz fungujú určité prejavy nenávisti ktoré sú postupne pretavené do xenofóbie, rasizmu a extrémizmu. Niekedy akoby bol problém v určitej veci sa zjednotiť a zaujať nejaké poriadne stanovisko. Nejde teraz o politiku, ale ide o celkový prístup k životu a k informáciám. Koľko krát človeka zasiahne mediálna masáž plná klamstiev a je v nej zasiate zrnko nenávisti. Takto sa nedá fungovať naveky, treba si uvedomiť že kde je naše miesto a kam siahajú naše postoje. Ak sa nezhodneme v jednej veci, tak nemôžeme čakať že sa zhodneme aj v tých ďalších. Ako zisťujeme tak na jednom názore sa dá postaviť celý náš život. Koľko krát môžeme byť u niektorých ľudí na hrane, len preto že nejdeme v názoroch podľa určitého vzorca. Nie vždy musíme fungovať podľa zavedených pravidiel, lebo máme svoju vlastnú hlavu a vlastný rozum. Nemusíme sa stále hádať pre maličkosti a preto že má niekto iný názor. Teda aj ten názor čo vznikol, musíme nejakým spôsobom rešpektovať. Je to iba názor, ktorý skrátka čoskoro vyfučí preč a vytvorí postupom času nejaký nový. To je ako s bublinou, tá postupom času ako naberie svoj reálny rozmer, tak reálne praskne a pocítime to. Hlavné je dôležité nebrať všetky názory vážne, lebo kopec ľudí to tak berie a to je strašne veľká chyba. Stačí sa len nad tým zasmiať a brať to s nadhľadom, možno keby tie názory neboli, tak by tento život bol nejakým spôsobom nudný. Nad každou vecou sa dá v živote zasmiať, ale nie vždy sa to dá popri všetkých veciach ktoré človek má v živote. Nemôžme čakať že všetci sa budú smiať, lebo si treba zachovať aj zdravý rozhľad a byť nohami na zemi.

Všetko čo sa deje reálne deje okolo nás, tak je väčšinou v psychike. Ľudská psychika ako taká je tým najsilnejším jadrom čo človek má. Reagujeme na strašne veľa podnetov či to je na internete, televízii alebo ideme niekam von a vidíme určité ľudské správanie. Môžeme si vždy myslieť že na navonok sme silní, ale vo svojom vnútri sme ako taký pohár ktorý sa nejakým spôsobom rozbije. Stačí aby nás niekto sklamal a bude nás to bolieť po celý náš život a ťažko potom vieme niekomu odpustiť. Celý život je o tom, že si musíme hľadať cestu k ľudom a najme o tom že či im dokážeme dať druhú šancu. Celé je to o tom a vždy verím že existuje určitá nádej, nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Niekedy by stačilo, aby ľudia voči sebe úprimnejší a netajili pred sebou určité tajomstvá. Niekedy by stačilo nájsť nejaký reálny kompromis, aby to nejako fungovalo. Nikto by sa nemal báť úprimnosti, bez ohľadu na dané životné situácie. K úprimnosti netreba vždy len slová, mnoho prezradia aj oči a celková gestikulácia tváre. Stačí sa pozrieť na človeka a vtedy vycítime či je šťastný alebo smutný. Ak je človek šťastný, tak je to vždy pozitívny signál toho že mu nič nechýba. Ak je smutný, tak mu niečo v živote chýba alebo je vnútorne nešťastný s toho čo reálne ešte nemá. Všetko čo sa udeje v hlave človeka, tak bude vždy len v psychike a od toho samozrejme vznikajú aj určité rozhodnutia ktoré tiež majú na to vplyv. V živote je najviac komplikované sa rozhodnúť a potom sa toho rozhodnutia držať. Každé rozhodnutie prinesie v budúcnosti určité následky, teda si treba uvedomiť že toto nie je počítačová hra, ktorú človek môže pauznúť a potom pokračovať ďalej. Proste všetko čo urobíme nevrátime späť a bude to s nami mávať do konca života.

Najťažšie je si v živote nájsť cestu k človeku, čo nás určitým spôsobom sklamal. Nedokážeme mu okamžite odpustiť alebo mu neodpustíme nikdy a aj to závisí od toho čo nám spravil. Nie je ľahké niekomu dôverovať, ak si ten človek tú dôveru nebude vôbec vážiť. Ako človek môže reálne odpustiť, ale to čo sa neraz stalo v minulosti, tak sa proste nedá zmazať. Ako sa dá za určitými vecami spraviť hrubá čiara a ísť ďalej, ale to čo sa stalo v minulosti, tak ľahko neprebolí. Stále človek bude mať rany, ktoré si bude zo sebou niesť po celý svoj život. Každý si nesie ten svoj vlastný kríž a musí s tým všetkým okolo seba bojovať. Cesta životom nie je jednoduchá a nie vždy môžme čakať že každý deň bude super, lebo nebude a toto fakt nemôžme čakať. Nemôžme čakať že všetko bude len pozitívne alebo negatívne, lebo najlepšia je zlatá stredná cesta. Každý deň by mal byť iný, aby nevznikol určitý stereotyp a aby nebola žiadna nuda. Všetko čo urobíme, tak bude mať vplyv nielen na nás, ale môže to ovplyvniť ľudské vzťahy čo máme s určitými priateľmi. Sám som to zažil, že určité postoje reálne mali dopad na určitý vzťah. Preto celý život treba zvažovať koho reálne pustíme do tela a koho môžme nazývať priateľom. Hlavne nenazývajme všetkých ľudí priateľmi, lebo nie všetci majú dobrú povahu a môžme sa v nich zmýliť. Ak je to skutočné priateľstvo, tak to proste nikdy nezmizne a stále bude fungovať. Pri rodine je istota, že ju proste tak skoro nestratíme a je to náš oporný bod. Ale vždy platí že nie je ľahké dôverovať a stále sa musíme pozerať za seba, či nemáme okolo niekoho kto nám okamžite podrazí nohy, lebo takých ľudí bude stále veľa.

Vybrali sme si ťažkú cestu v živote a tá cesta nie je vôbec najľahšia. Hľadáme na nej dobrých ľudí, ktorí nás nikdy nesklamú a ktorí sa za nás reálne postavia. Možno je to len šťastie, že niektorí sa fakt ku mne super správajú a snažia byť pri mne aj napriek tomu, že to so mnou nie je ľahké. Lebo stále očakávam v živote, že vždy nebude len všetko čierne a vždy existuje nádej. Vždy verím v to, že sa dá od niečo odraziť a nestratiť nádej. Stále existuje riešenie ktoré pomôže všetkým a ktoré dokáže určitú situáciu upokojiť. Možno sú veci čo vyznievajú komplikovane, ale vždy sa dajú nejakým spôsobom zvládnuť. Netreba sa báť toho čo príde, lebo sú veci ktorým sa nikdy reálne nevyhneme a musíme im čeliť. Musíme si povedať, že všetko sa deje s nejakého dôvodu a niekedy sa k určitým veciam musíme aj prinútiť a spraviť ich. Nikdy nie je neskoro v živote spraviť zlomový bod a dať šancu novým veciam. Hlavne by sme mali medzi sebou nejako vychádzať a nie hľadať cestičky ako sa jeden druhému vyhnúť. Každý si nesie to svoje bremeno a mal byť nájsť človeka pri ktorom na to nebude sám. Viem že takí ľudia existujú a že ich budeme hľadať po celý svoj život dokým to celé nevyjde. Neskôr prídeme že či tí čo prišli do nášho života, že či v ňom zanechajú určitú stopu. Máme pevne v rukách svoj život a je na nás či sa rozhodne, akým smerom sa vyberieme. Nie vždy môžme čakať že nás všetci pochopia, ale určite sa budeme snažiť robiť všetko preto, aby bolo najlepšie. Verím v silu ľudí a v to, že sa nikdy nevzdajú vecí čo tak milujú a najme ľudí. Niekedy stačí počúvať náš vnútorný hlas a aj náš zdravý rozum, aby sme vedeli rozlíšiť čo je správne. Celý život je postavený na tom čo je správne a čo nie, ale hlavne by sme si mali v sebe zachovať určité ľudské hodnoty, čo v sebe máme a byť sami sebou.

 

Horúčavy sa cez týždeň vrátia, budú ,,tridsiatky”

 

Príjemné letné teploty ešte nepovedali posledné slovo. Prídu aj v druhej polovici septembra.

Slovensko v septembri zasiahli chladnejšie jesenné teploty. Počas týždňa meteorológovia vo Vernári namerali ranný prízemný mráz -1 stupeň Celzia.

Horúce počasie sa však na pár dní znovu vráti. Vrcholiť bude závere týždňa, kedy ručička teplomera môže v niektorých regiónoch presiahnuť 30 stupňov.

V pondelok bude polojasno až oblačno, len výnimočne slabý dážď alebo mrholenie. Teplota vystúpi na 23 až 28 stupňov, v severných oblastiach bude okolo 21 stupňov Celzia.

Rovnaké teplo prognózujú meteorológovia zo SHMÚ aj na utorok a o deň neskôr vystúpi najvyššia teplota na 23 až 29 stupňov.

Počas pracovného týždňa bude najteplejšie v jeho závere, hoci ráno sa vo viacerých regiónoch vyskytnú hmly. Vo štvrtok vystúpi ručička teplomera na 23 až 31 stupňov.

V piatok bude najteplejšie. Podľa predpovede dosiahne denná teplota 26 až 32 stupňov Celzia.

zdroj: aktuality.sk

Životné precitnutie

Celý život niečo reálne chceme, či sú to hmotné statky alebo lásku niekoho koho milujeme. V našom svete je kopec ľudí čo sú buď dobrí alebo zlí, čomu sa nedokážeme reálne vyhnúť. Vždy budeme stáť pred ťažkým rozhodnutím a vždy budeme musieť nad všetkým uvažovať. Uvažovať nad tým koho do svojho života pustíme, ja ako dobrá povaha vždy dám každému šancu bez ohľadu na to, čo si ten človek prežil. Viem nikto s nás to nemá ľahké, niekto je na vozíčku, niekto je na barlách a niekto má nejakú sociálnu fóbiu kvôli ktorej nemôže ísť von. Každý osud v živote je smutný, ale aj tak sa dá na tento svet pozerať pozitívne, len niekedy na to zabúdame. Napriek tomu že doba je unáhlená, tak sa nedokážeme nijakým spôsobom zastaviť a uvedomiť si čo máme okolo seba. Môj život bol rovnaký, plašil som sa niekam a nevedel som reálne kam. Mám super rodinu, priateľov a mnohých iných kamarátov, ale stále som mal pocit že mi niečo chýba. Že mi chýba niekto, kto by za tým mojim životom urobil hrubú čiaru a povedal mi že už takto nemôžem žiť. Že musím sa snažiť byť viac pozitívny a nemyslieť len na tie negatívne veci. Prišiel 3. november 2011 a okamžite som precitol, za čo si moje poďakovanie zaslúži moja mamina. Spoznal som Maťku moju vlastne novoobjavenú sesternicu a vtedy som si začal vážiť všetko a vravel som si, že rodina má silné puto ktoré sa nikdy nepretrhne. Začali sme si písať a zistili sme, že si rozumieme a najkrajšie na tom celom bolo osobné stretnutie a zistenie, že som šťastný že mám takú skvelú sesternicu. Radikálne sa mi vďaka tomuto zisteniu zmenil život a uvedomil som si, že v živote nie je dôležité mať mnoho hmotných vecí, ale mať človeka ktorý nás má rád a ja takého človeka mám. Maťka mi zmenila celý život k lepšiemu, nie že by predtým nebol super, ale teraz viem že je všetko lepšie. Viem že sa nájde  kopec ľudí čo budú mať veľa otázok, že prečo mám svoju sesternicu radšej než ich, ale v skutočnosti nerobím nejaký rozdiel v tom koho mám radšej. Ale v skutočnosti viem povedať kto mi je bližší a kvôli komu by som spravil všetko. Viem že pre tých ľudí ktorých mám najradšej a žijem aj pre svoju sesternicu a rodinu. Bolo to krásne objať človeka pri ktorom viem že stojí pri mne a pri ktorom viem že ma nikdy neopustí. Ďakujem, že si Maťka s tebou je všetko krajšie, farebnejšie a lepšie.

Čoraz si uvedomujem akú má život cenu, nie že by som si to predtým neuvedomoval. Zmenil sa mi radikálne život, začal som sa inak chovať a inak pristupovať k životu. Začal som chápať že som precitol pri tých správnych ľuďoch ktorí mi podali pomocnú ruku a ktorý vo mňa reálne veria. Proste to pravdepodobne nebola náhoda, lebo tí ľudia mi boli súdení. Každý človek v mojom živote buď príde alebo odíde, to si proste nemôžem vyberať, ale viem že je to tané tak proste dané. Nemôžem neustále nariekať koľko ľudí odišlo s môjho života, nemám si to prečo vyčítať, len skrátka uvoľnili miesto tým čo sú v mojom srdci. Mnohých ľudí proste nepoznám len nejaký rok, niečo som si s nimi prežil a zažil som nejaké zážitky. Viem že s mnohými ľuďmi stretnúť sa, nie je veľmi jednoduché, lebo sú ďaleko ale sú technologické vychytávky. Ako nám pomáhajú, ale zároveň zabúdame na reálne objatia, pocity, dotyky a týmto celá myšlienka absolútne zaniká. Ja sám viem že ako to kedysi fungoalo počas minulosti, že ľudia boli viac otvorený akémukoľvek stretnutiu. Teraz je to iné, ľudia si nevedia s očí do očí vyjadriť city. Ja to nikomu nezazlievam, lebo žijeme v strašnej rýchlej dobe, kedy sme zavalený všetkým možným, ale zabúdame žiť pre tých správnych ľudí a venovať im svoj čas. Ako som písal v jednom článku, fakt sme tu všetci na určitú dobu, nevieme koľko rokov sa reálne dožijeme. Nevieme že koľko životných rozhodnutí pred nami bude reálne stáť. U mňa tých rozhodnutí bolo strašne veľa niektoré boli ľahšie a niektoré ťažšie. Najťažšie v živote je si uvedomiť svojich vlastných hodnôt a nebáť sa zachovať si svoju vlastnú tvár. Všetko sa nejako dá zvládnuť a uvedomíme si, že máme v živote svoju určitú cenu a sme schopný žiť pre tých ktorých máme radi. Ja som kedysi ten svoj život vnímal inak, prakticky každým rokom sa vo mne niečo menilo, som sa cítil ako taký Pokémon ktorý sa stále vyvíja. Stále sa menia určité postoje a stále prichádzajú podnety zmeniť vo svojom živote názor. Každý má právo na zmenu postoja a prehodnotenie svojho vlastného života.

To má človek všade, že ako príde do určitého prostredia tak sa aj v ňom začnú tvoriť ľudské vzťahy. Niektorí budú dobrí ľudia a niektorí budú plný závisti a nenávisti, ale takým ľudom sa nedá vyhnúť. Musíme sa naučiť im čeliť a povedať si, že všetko v živote nejako zvládneme. Ale tak sa nemôžeme sa ľudom vyhýbať celý život a raz im budeme čeliť zoči voči. To je jedno či to je v škole alebo je to v nejakom inom pracovisku, niekedy človek natrafí na zaujatých učiteľov alebo na šéfov čo si budú na nás nejakým spôsobom sedieť. Ale ak človek robí to čo ho baví, tak s tým proste musí nejakým spôsobom rátať. Človek na všetko postupne príde sám a pochopí že všetko zlé je na niečo dobré a od toho sa odrazí. Ja prakticky sa týmto citátom riadim po celý život a je to skutočne tak. Občas sa stáva že v stresových situáciách úplne spanikárim a nastane vo mne stres. Zrazu prestanem premýšľať s chladnou hlavou a potom som miestami zbrklý. Ale proste každý človek má svoje silné stránky a má aj svoje slabé stránky. Ja svoju kladnú stránku považujem niekedy aj za tú najslabšiu stránku. Lebo miestami je ľahko zneužiteľná a proste žiadny človek by sa nemal nechať na úkor svojej dobrej povahy nechať zneužívať. Každý človek musí mať určité hranice a proste musí mať svoju hrdosť. V živote by si mal každý človek uvedomiť, že kým reálne je a že čo predstavuje pre tento svet kedy si človek veľa uvedomí. Ľudia okolo nás nie sú hlúpy, sú to uvedomelí ľudia a vedia sa nad každou situáciou zamyslieť a povedať si, že sa to dá vyriešiť. Len proste treba niečo preto urobiť, nie sa iba vyhovárať, že sa niečo nedá lebo toto je naozaj fádny argument. Proste človek by nemal prestávať veriť, že sa niečo nepodarí a nemal by sa predčasne vzdávať. Lebo v skutočnosti vzdať sa bez boja by bolo veľkou chybou a toto si treba uvedomiť. Sme vo svete kedy by sme mali jeden od druhého vyžadovať toleranciu, lásku a harmóniu. Proste hádať sa s niekým o nejakej pravde nemá žiadny hodnotový význam. Môžme mať určitý pohľad na rôzne politické veci, ale nikdy sa v nich reálne nezhodneme, lebo každý sa na to pozerá inak a to treba rešpektovať. Ale najme nemôžeme ľudom vnucovať svoj názor a tvrdiť že len ja mám pravdu, lebo pravda môže byť niekde úplne uprostred.

Precitol som aj pri vzťahoch s ľuďmi a najme po citovej stránke, ktorá je pre mňa tou najzložitejšou v živote. Mal som v živote kopec lások, len škoda že to nebolo stabilné, ale pravdepodobne to tak malo byť. Však ako nie pri každej láske sa nájde človek zostane s nami priateľ. Ako som rád, že taká osoba ešte existuje a že je to jediná osôbka ktorá je so mnou v reálnom kontakte. Že je to proste stále rovnako skvelý človek, ako to bolo aj na začiatku keď som ju spoznal. Drží ma napriek všetkému nad vodou a nejak ma naučila chápať tento svet. Proste som rád že som ju mohol spoznať a celkovo som rád, ak ešte takých ľudí spoznám. Ale v živote je umenie natrafiť na správnych ľudí a nejako si ich pustiť do svojho života. Uvedomujem si, že zo všetkými sa môžem v názoroch nejako zhodnúť, ale mne to nijakým spôsobom neprekáža. Ja sa väčšinou nad tým pousmejem a skrátka idem ďalej, bez ohľadu na danú životnú situáciu čo neraz zažijem. Som v bode, kedy sa nepozastavujem nad všetkým, lebo viem že sú veci, na ktoré nemám nijaký dosah a nemôžem ich zmeniť. Snažím sa zmeniť veci na ktoré mám reálny dosah a povedať si, že všetko sa deje s nejakého dôvodu. Keby mi niekto povedal že či verím na náhody, tak by som mu povedal že náhoda sama o sebe neexistuje, teda ako môže v ojedinelých prípadoch fungovať. Neraz sa môže stať že sa človek niekam vydá neplánovane a v rámci toho môže stretnúť nejakého človeka, vtedy sa to dá považovať za náhodu. Ale aj tak platí že super stretnutia sú neplánované a také ktoré človek proste nečaká. Mne sa to stáva dosť často, že narazím na nejakých ľudí a môže sa mi pozdraviť niekto s kým reálne nie som v kontakte, ale v reálnom svete by som sa nikdy nebál nejakého človeka. Teda ak je to plánované, tak by som mal maximálne motýle v bruchu a začalo by mi silno búchať srdce. Zrazu príde určitá tréma, lebo je človek plný očakávanie, že či ten človek ktorého uvidí ho nejako obohatí o nové poznatky.

V živote človeka nastanú neraz také zlomové momenty, pri ktorých nevie či má povedať áno alebo nie. U mňa sa to stávalo a niekedy stáva, ale proste chcem byť vo svojom živote neutrálny. Teda by bolo okaté sa prikláňať na určitú stranu, jednoduchým riešením si vždy vypočuť obidve strany a potom si podľa toho urobiť vlastný názor ktorý nebude nikým ovplyvniteľný. Ja už dlhodobo sa snažím počúvať obe strany, aby som nebol jednostranný a celkovo v živote nie som na nikoho strane a nechcem ani nikomu nadržiavať. Lebo je to dosť blbé sa postaviť na niekoho stranu s tým že by som ukrivdil tomu druhému človeku. Teda by to bolo voči tomu druhému nespravodlivé a miestami aj nemorálne. Najme by sme si mali uvedomiť že komu reálne veriť a najme sa nenechať zmanipulovať. Kopec správ sa valí zo sveta a neraz sme tými správami doslova citovo vydieraný. Nie všetko je pravda a potom neraz sa ľudia kvôli tomu rozhádajú čo vôbec nie je dobré. Nie je dobré ak je spoločnosť rozhádaná a nie zo všetkými sa bavím o politike a o svete, lebo nie všetkým sa to dá reálne vysvetliť. Každý človek si bude tvrdiť tú svoju verziu ako vidia svet a ja si tvrdím väčšinou tú svoju založenú na reálnych faktoch. Vychádzam s určitých dokumentov, nezávislých článkov a s názorov ľudí, ktoré sa snažím reálne vnímať. Vnímam veci čo sa dejú okolo nás s plnou intenzitou a proste sú správy, ktorým sa nedá celý život vyhýbať. Internet sa stal strašne silný nástroj, kde si môže nájsť všetko aj to, čo človeku v televízii nepovedia. Som zástancom toho že všetko v živote má svoju určitú hranicu a určité pravidlá. Treba si uvedomiť že aj humanizmus ako taký má svoje pravidlá a ľahko ho môžu ľudia zneužiť. Ako byť ľudský treba voči všetkým ľudom na tomto svete a nie si vyberať že voči komu budeme ľudský. Toto selektívne myslenie nie je vôbec správne a zabúda sa na podstatu na čom funguje život.

Mne dosť pomohla aj hudba, aby som našiel samého seba a pochopil isté veci. Počúval som kopec motivačných textov a čítal som kopec iných článkov čo mi nejako pomohli. Ale celkovo na tom všetkom má moja najlepšia kamarátka, ktorú poznám viac ako 8 rokov a ona je ten najpozitívnejší človek aký môže existovať. Povedala mi svoj určitý príbeh a ja som sa potom začal nad tým zamýšľať a pripustil som, že v tom čo píše má reálne pravdu. Čoraz viac som začal zisťovať že verím v určité náboženstvo a v určitú filozofiu života. Verím určitým veciam, ale je to všetko v primeranej miere a snažím sa to nepreháňať. Ja verím aj v to že existuje v živote Boh, že každý jeden človek ho má proste v sebe a to nemusí ani chodiť do kostola. Ako najviac som si to uvedomoval pri seriáli Joan s Arkádie, kedy to dievča toho Boha skutočne videlo a rozprával sa s ňou. Tento seriál mi viacmenej pomohol veriť v Boha aj napriek vedomiu že voči náboženstvu mám určitý postoj a že sa nestotožňujem zo všetkým čo hlásajú. Celkovo postoj voči náboženstvu je citlivý a mnoho ľudí sa voči tomu neraz ohradzuje. Ako v niečom proste tí ľudia majú pravdu a z niečím s nimi skrátka nesúhlasím, ale beriem na vedomie že ani oni so mnou nemusia súhlasiť. Ale som rád že mám nejaký postoj, niekedy je to lepšie ako zostať ticho. Občas môžem byť pre niekoho divný človek, ktorý sa vymyká akýkoľvek stereotypom, ale to je predsa normálne. Ale určite je super byť iným a nesúhlasiť zo všetkým, čo mu reálne predhodia pred nos. Je dobré ak má človek zdravý sedliacky rozum a vie odlíšiť dobré veci od tých zlých. Každým dňom si uvedomujem že všetko funguje inak, nič nie je rovnaké a neustále sa menia okolo nás aj ľudia. Takých ľudí okolo seba môžeme mať veľa, ale až po určitom čase si uvedomíme komu na nás záleží a kto stojí pri nás. Je len na nás, koho si dokážeme pustiť do nášho srdca. Ja mám šťastie, že som našiel tých správnych ľudí čo ma dokážu nejakým spôsobom pochopiť a stáť reálne pri mne. Vážim si to, lebo so mnou to nie je najľahšie, lebo vo mne nie je ľahké sa vyznať a som nevyspytateľný.

Ja som si nejakým spôsobom uvedomil, že vždy pre niečo žiť a možno to nedávam najavo. Všetko robím určitým spôsobom ale poteším sa, že to čo robím ľudia ocenia. Nie je to ľahké vždy všetky veci spísať do slov a občas človek v sebe veci dusí. Nie je to dobré, uvedomujem si stále že moje myšlienky ovplyvňujú strašne veľkú masu ľudí a že to nie sú len mladí ľudia ale aj tá stredná a mladšia generácia. Kopec ľudí nad tými myšlienkami premýšľa a uvedomujú si že v akej súvislosti to píšem. Ja som rád že mám skvelú sesternicu, priateľov, rodinu a tých čo ma držia vždy nad vodou a sú mi vždy ochotný pomôcť a ja si to budem vždy vážiť. Rád aj ja pomôžem ak sa bude reálne dať a rád podporím rôznym mladým blogerom ktorý budú chcieť písať. Ako premýšľam nad jednou myšlienkou, že by som fungoval na jednej stránke, ktorá by sa orientovala na politické informácie a na reálne príbehy čo sa dejú bežne okolo nás. Ja neviem kedy na tom začnem pracovať, ale ak sa to udeje, tak to bude veľká zodpovednosť voči všetkým čitateľom.  Už si nebudem potom môcť dovoliť písať všetko na čo len pomyslím, budem musieť reálne dokázať že vychádzam s určitých faktov ktoré si nebudem vôbec vymýšľať, tak ako to je doteraz. Proste hlavným pravidlom bude že sa vyhnem akejkoľvek zaujatosti. Ja si myslím, že som si určitých vecí začal uvedomovať v ten najsprávnejší čas a začal som si všetko spájať a vytvárať mozaiku. Každý by mal takto precitnúť ako ja, mal by proste rozprestrieť krídla a lietať slodobne ako vták. Každý by sa nemal báť skúsiť niečo nového čo človeku zmení život a človek by nemal prestať snívať sny a okamžite sa vzdať. Všetci ľudia na svete majú možnosť žiť vyrovnaný a harmonický život. Ja som rád že som ho začal konečne žiť a začal som si veci viacej užívať a uvedomovať si ich. Všetko má v živote určitú cenu a človek by sa nemal báť spraviť chybu, lebo len chyby človeka posúvajú ďalej. Hlavne človek by mal kráčať vpred a nie ísť dozadu a cúvať. Každý človek si uvedomí kde je jeho skutočné miesto a som rád že som to pri určitom človeku pochopil a že ten človek to cíti rovnako ako ja.