Archív pre jún 2017

Takmer tri štvrtiny Slovákov súhlasia s členstvom v EÚ

30. júna 2017

Za členstvo v EÚ sa v prieskume vyslovilo 74 percent opýtaných. V NATO chce zotrvať iba 58 percent.

S členstvom Slovenska v Európskej únii súhlasí 74 percent dospelých obyvateľov SR, 58 percent súhlasí s členstvom v Severoatlantickej aliancii. Vyplýva to z reprezentatívneho výskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Zber údajov realizovala v dňoch 31.5.–4.6. na vzorke 1012 respondentov agentúra Focus. TASR o tom informovala Oľga Gyárfášová z Inštitútu pre verejné otázky.

Väčšinový súhlas s členstvom v oboch integračných zoskupeniach je podľa výskumu medzi potenciálnymi voličmi všetkých relevantných politických strán s výnimkou ĽS-Naše Slovensko. „Medzi priaznivcami tejto strany, ktorá programovo členstvo Slovenska v EÚ i NATO odmieta, je pomer súhlasných a nesúhlasných názorov otočený – členstvo v EÚ schvaľuje 46 percent, 53 percent ho odmieta. V prípade NATO je to len 30 percent súhlasných a až 66 percent nesúhlasných odpovedí,“ priblížila Gyárfášová.

Najvyšší podiel zástancov členstva v EÚ je medzi voličmi SaS (95 percent), nasledujú voliči KDH (85 percent) a SNS (82 percent). „Ukazuje sa, že elektorát SaS zďaleka nenasleduje EÚ-kritickú pozíciu lídra strany. Práve naopak, jednoznačne, dalo by sa povedať ‘do nohy’, podporuje členstvo v EÚ,“ hovorí Gyárfášová. Za zaujímavý považuje aj pro-EÚ postoj stúpencov SNS, ktorá v minulosti vyslovovala voči integrácii značné výhrady.

Členstvo v NATO je citlivejšou témou

Gyárfášová považuje voličov SNS za integračný mainstream, podobne ako elektorát Smeru-SD. Posun predsedu strany a premiéra od kritiky Bruselu v utečeneckej otázke k formulovaniu slovenských ambícií byť v prvej lige podľa nej stabilizoval, či dokonca posilnil proeurópske nálady priaznivcov Smeru-SD aj celej slovenskej verejnosti.

„Silná podpora pre členstvo v EÚ však môže byť i reakciou slovenskej verejnosti na turbulentný vývoj vo Veľkej Británii a brexit, väčšiu prítomnosť európskej agendy v slovenskom verejnej debate okolo možných scenárov budúceho vývoja či vyhranením sa voči jasne EÚ-odmietavým postojom extrémnej pravice,“ myslí si Gyarfášová.

Výskum IVO zaznamenal väčšinovú podporu aj pre členstvo Slovenska v NATO (58 percent), nesúhlasne sa vyslovilo 36 percent opýtaných. „Členstvo v aliancii vždy predstavovalo pre verejnosť citlivejšiu tému,“ domnieva sa Gyarfášová.

Výsledky podľa nej naznačujú, že v otázke plnenia našich záväzkov (napríklad nedávne vyslanie slovenských vojakov do Pobaltia či umiestnenie styčného veliteľstva NATO na Slovensku) nie je nevyhnutné robiť komunikačné skrývačky v záujme nedráždenia predpokladanej anti-NATO nálady. „Práve naopak, otvorená a sebavedomá komunikácia politikov môže posilniť pozitívnu identifikáciu občanov,“ uzavrela Gyarfášová.

zdroj: aktuality.sk

Reklamy

Srdce umiera

27. júna 2017

Srdce umiera s toľkej bolesti,
najme kvôli tomu že ľudia sú plní zlosti,
strach sa stal určitou životnou mantrou,
človek svoju bolesť radšej zapije vodkou,
vzťahy sa často menia a nikto nevie prečo,
nikto nerozumie že čo sa reálne stalo,
neustály kolotoč myšlienok ktoré nie sú jasné,
všetko okolo nás začína byť divné,
ťažké je byť v živote ľudskou bytosťou,
radšej sa všetko zabije obyčajnou závisťou,
niekedy sa zdá že je lepšie mlčať,
ale nie každý tomu dokáže veriť,
navonok sú v človeku úplne iné pocity,
vo vnútri každý schováva tie svoje jazvy,
inak človek navonok reálne rozmýšľa,
inak vo vnútri vecí reálne vníma,
srdce často býva ľuďmi zlomené,
postupne je ľuďmi aj veľmi zranené,
bolí to zostať vo svete nepochopený,
aj v tom najväčšom probléme zostať uzavretý,
niekedy ani lásku v živote mať nie je istota,
často sa v tom čo človek chce reálne stráca,
depresia často dokáže nútiť myslieť inak,
niekedy sa zdá že neexistuje žiaden zázrak,
srdce bolí keď vidí ako medzi sebou bojujeme,
prečo sa kvôli nesprávnym veciam stále hádame,
prestávame sa vnútorne vzájomne počúvať,
zvykneme si v maličkostiach klamať,
často sa nedá porozumieť tomu čo sa zmenilo,
že zrazu všetko v danom momente ochladilo,
nikdy nie je neskoro zmeniť vzťahy k lepšiemu,
len je dôležité si uvedomiť že či to má ešte cenu,
ešte stále žije nádej že sa každý bude vo vnútri cítiť lepšie,
že nájde pokoj tam kde ani nečakal že reálne bude.

Snový pád

25. júna 2017

Som musel sám seba vnútorne presvedčiť že či dokážem dostať určité veci von. Raz som zažil určitú fázu pri ktorej som začal veľmi silno premýšľať nad budúcnosťou a nad tým čo sa stane o 20 rokov neskôr. V jeden deň som išiel späť a zrazu som začal cítiť že jedna časť môjho ja je v úplnom inom svete. Zrazu som začal vidieť určité prázdno a prepadávať sa, len som videl nejaký biely priestor. Postupne som bol vo svete kde prevládali moderné stroje a kde boli ľudia nejakým spôsobom vylepšovaný. Veľká časť ľudí si povie že všetko čo píšem je sci-fi a popri tom som to tak vnútorne cítil. Cítil som že sa okolo mňa ľudia hýbu a mesto bolo postavené do kyberpunkovej nálady. Všetky miesta v meste zrazu začali svietiť a cez deň bol určitý kľud. Keď som upadol do určitého sna, tak som bol v byte kde na mňa rozprávali všetky možné veci. Často sa mi miešala realita zo snom a vedel som že život v realite je iný než ten čo je vo sne. Nevedel že či v tom sne mám určitú skupinu priateľov a na všetko som musel nejakým spôsobom prísť sám. Len som vedel že som na určitom mieste a že treba spoznávať okolie. Všetky miesta boli nepoznané a nepreskúmané, ale nedalo mi to sa tam pozrieť. Zvedavosť bola veľmi silná a bolo jasné že tam bude niečo čo ma skutočne prekvapí. Videl som robotov a rôznu skupinu ktorí niečo vyrábali, bolo v pozadí vidieť rôzne podniky ako bary, kaviarne a moderné hotely. Neskôr som sa vrátil do svojo bytu a postupne som sa začal vracať do reality, ale potom tie sny pokračovali aj ďalšie dni.

Druhý deň som sa vrátil do sna a znova sa prebudil vo svojom modernom byte. Postupne som si začal vo svojom snovom okolí hľadať kamarátov. Prešiel som sa po okolí a zrazu som videl dvojicu ľudí čo sa hrali na ulici. Som prišiel ku nim a som sa pýtal že ako sa volajú. Keď mi povedali že sa volajú Roman a Zoe, tak ma vnútorne striaslo a začal som sa zamýšľať.. Potom som im hovoril že som v reálnom svete hrali počítačovú hru kde tieto postavy reálne boli. Vysvetľoval som im že Roman bol vlastne doktorom a Zoe bola tou ktorá spoznávala odlišné svety teda Marcuriu, Arcadiu a Stark. Potom mi Roman že tento svet čo je v sne, tak je skutočne takým Starkom. Miestom ktoré je cez deň kľudné a večer býva krásne vysvietené, čo nie je žiadna náhoda. Samozrejme sa Roman a Zoe stali moji veľmi dobrí kamaráti a zažili sme nejedno dobrodružstvo. Potom sme začali zisťovať že sa niečo s ľuďmi deje a že je to dosť zvláštne. Neskôr sme všetci traja sa vrátili do bytu, zapli televíziu a tam bolo že nejaká korporátna elita chce ovládnuť svet pomocou silného nástroja vďaka ktorému sa mení vedomie ľudí. Stroj na sny bol tým nástrojom ktorý bol používaný tak, aby sa ľudia nikdy nevrátili do reality. Veľká časť ľudí mala na sebe masky a nevnímali veci okolo seba. Europolis bolo hlavným mestom Starku kde prevládal steampunk a kyberpunk. Arcadia a Marcuria boli priam až rozprávkové svety ktoré boli iné než temný Stark. Celkovo bolo veľmi zložité spraviť nejaký krok keď všetko malo svoje následky.

Tretí deň sme s Romanom a Zoe vykročili hľadať ten stroj na sny. Vyšli sme von a videli sme určitý stánok s občerstvením kde stála taká mladá dáma. Zavolala si nás k sebe a spýtala sa nás že či by sme si na jedenie niečo nedali. Dali sme si niečo pri čom nám aspoň nebolo zle a zistili sme že dievča sa volá Nela. Tak sme mali ďalšiu kamarátku ktorá nám vysvetľuje že je určitý syndikát ktorý ovláda svet. Neskôr sme si sadli do kaviarne a začali riešiť že musíme tento svet spraviť lepším miestom. Potom sa niečo začalo so mnou diať  a potom mi všetci že žijem v určitom sne ktorý je odlišný od všetkého. Zoe hovorila ako tiež bola v takom bode že jedna časť jej ja bola v sne. Potom sme sa všetci rozdelili a každý kráčal iným smerom k svojmu bydlisku. Potom som sa pozrel do poličky bytu a tam práve bola maska ktorou sa dá premiestniť do iného sveta. Skutočne som si dal masku a začal som zisťovať že prečo človek dokáže upadnúť do sna a čo tomu predchádza. Zrazu som bol vo svete kde bola krásna príroda a zvieratá tam vedeli rozprávať. Arcadia bola veľmi krásnym miestom, kde ľudia boli milí a dalo sa s nimi porozprávať. Vedel som že musím nájsť staršiu pani, ktorá by mi dokázala vysvetliť že prečo sa tie sny dejú. Bol som v ďalekom lese kde som ju reálne aj našiel.  Vysvetlila mi že rodičia Zoe sa chcú zmocniť sveta, teda skôr jej mama.  Poďakoval som jej a potom som sa pomocou masky vrátil do Starku.

Štvrtý deň sa riešilo ako sa reálne dostanem zo sna, keďže som nebol v skutočnom svete. Pre mňa ten svet nebol skutočný, ale pre mojich priateľov áno. Neskôr som sa stretol s Romanom a Zoe, kde som im následne vysvetlil situáciu. Zoe bola prekvapená že práve jej matka chce ovládnuť svet a začali sme pátrať po továrni, kde by mali byť ďalšie stroje na sny. Cieľom celej misie ma bolo naspäť navrátiť do reality a poraziť samotné zlo. Pripojila sa k nám aj Nela ktorá poznala všetky prístupové kódy. Dostali sme sa do továrne kde boli stráže, ktoré sme museli odlákať. Následne sme to dokázali a zobrali sme krabicu v ktorej boli všetky tie masky a bolo dôležité zistiť že ktorá je tá správna. Neskôr sa spustil alarm a museli sme utekať do bezpečia, čo sa nám všetkým nejakým spôsobom podarilo. Zrazu sme videli ako sa mesto mení a ľudia už prestali byť vylepšovaný a mať masky na sebe. Ale stále to ešte nebolo všetko a bolo jasné že svet bolo treba zmeniť už len jednou vecou. Nájsť miesto kde je páka vďaka ktorej sa konečne dostanem do reality a rozlúčim sa s priateľmi.

Piaty deň je tým finálnym dňom kedy už čoskoro odídem zo sna a konečne sa zobudím. Všetci zo syndikátu boli zatknutý a samotné zlo bolo porazené. Som poďakoval Romanovi, Nele a Zoe že som s nimi prežil to pekné dobrodružstvo ktoré bolo plné rizika, ale to celé riziko stále za to. Celé to uvedomenie že konečne budem padať a zobudím sa vo svojej vlastnej posteli, tak všetko dávalo zmysel. Ešte skôr než som sa premiestnil do reality, tak som ešte preskúmal Stark a už nebol takým temným mestom. Vymizli roboti a ľudia boli oveľa šťastnejší než predtým, všetko sa začalo meniť k lepšiemu. Postupne som sa začal zmierovať s tým že sen sa bude končiť a budem môcť žiť tak ako aj všetci normálny ľudia. A pomaly som sa vrátil na miesto kde už bol stroj ktorý ma naspäť premiestni do reality a konečne sa to podarilo. Zakývam som priateľom na rozlúčku a ja som sa začal zobúdzať. Bolo to  úžasné zistiť že vo sne môže existovať ktorý nemusí byť skutočný. Že všetko čo tam bolo, tak je doslova dokonalou fikciou. Fikciou ktorá vyzerala tak skutočne až ma to vnútorne začalo mraziť. Ale predstava že by taký svet existoval by bola zaujímavá aj keď možno nie pre všetkých predstaviteľná.

Ja som o kyberpunkovom a steampunkovom svete začal premýšľať  keď som hral sériu hry Dreamfall. Už pri samotnom písaní článku som smeroval svoje myšlienky na určité postavy, ktoré v hre reálne boli. Mestá ktoré tam boli, tak tiež boli fiktívne neboli skutočné. Celkovo v živote by bolo zaujímavé vytvoriť nejakú fiktívnu vec a predstaviť si že je skutočná. Ale jedno je jasné že taká vec sa v reálnom živote nestane. Je to málo pravdepodobné že sa niečo také reálne udeje a zamýšľať sa nad tým nikdy nie je na škodu. Vždy je správne si vytvoriť nejakú tú myšlienku a odprezentovať ju. Ja málokedy píšem fantasy keď všetko ako také môže vyzerať fantasticky a v skutočnosti to môže byť ilúzia ktorá sa nestane. Je iné snívať sen za ktorým si človek v skutočnosti ide a je iné keď človek spí a prisní sa mu niečo čo by reálne ani nečakal. Nikdy nie je na škodu snívať, ale dôležité je kvôli tomu nepremárniť svoj život. Lebo všetci tu môžeme byť naposledy a každému sa môže niečo stať. Pozor si v skutočnosti treba dávať pravdepodobne aj vtedy keď kráčame cez cestu. Proste obzrieť sa za seba a vidieť že v určitom smere ide dané auto. Vážiť si človeka takého aký je a nie mu vyčítať že má veľké brucho. Lebo nie všetci za to môžu a niekedy dosť to ovplyvňujú aj psychické problémy. Preto sa nemôžme niekomu vysmievať alebo daného človeka priam za to šikanovať.

Snový pád bol zaujímavý najme v tom, že človek si vtedy uvedomí určitý rozdiel. Človek si pomocou sna čo sa mu sníva vytvára určitú fikciu, ktorá je v skutočnosti nepredstaviteľná. Bolo super sa zobudiť a uvedomiť si že som v reálnom svete v ktorom sa niečo reálne deje. Že tam môžem niekoho stretnúť a pozrieť sa mu bez strachu do očí. Keď sa ľudia na mňa usmejú a ja si vtedy poviem že toto mi dáva silu všetky situácie v živote zvládnuť. Celý ten boj vďaka ktorému si uvedomujem svoju inakosť aj napriek tomu že to nie je vždy iba úsmev. Niekedy človek musí aj spadnúť, aby sa dokázal reálne zdvihnúť. Keby je všetko iba dobré, tak je celý tento svet nudný. Niekedy treba aj situácie kedy sa stresujeme lebo to je ten náš skutočný adrenalín ktorý nás udržiava v pozornosti. Vďaka nemu si uvedomujeme že sme len obyčajní ľudia ktorí majú svoje vlastné problémy, ktoré musia riešiť. Proste čelím veciam zoči voči a niekedy skrátka nemáme vždy na výber. Niektoré situácie si skrátka nevyberieme a nie vždy za ne aj môžeme. Nevieme ovplyvniť sled udalostí a musíme brať život taký aký je zo všetkým dobrým a aj zlým. Všetko v živote sa neustále učíme nikto sa nenarodil s tým že bude okamžite profesionál. Všetci sme na rovnakej úrovni a každý si zariadi život tak ako sa mu dá. Neskôr prídeme na to, že všetko čo sme v živote urobili malo reálny zmysel.

Rozbaľovačka č. 33 – T.J. Millner – Peter Sagan: Tourminátor

22. júna 2017

Sú knihy ktoré číta človek po troške a sú knihy ktoré človek prečíta na prvý šup. Práve knihu o Petrovi Saganovi som dal na prvý šup a bolo to skvelé čítanie. Bolo super sa dozvedieť že láska k cyklistike bola od malička a že všetky úspechy neboli náhodné. Ľudia už o niektorých úspechoch vedia, ale nevedia že za tým všetkým bola neraz aj tvrdá drina a že to nebolo vždy ľahké. Je to životopisný príbeh o človeku, ktorý je pre ľudí vzorom a stále napriek všetkému zostáva pokorný. Je to o životnej ceste, vďaka ktorej sa stal najlepším cyklistom a neprestal byť sám sebou. Človek si to musí prečítať, aby sa s tým reálne stotožnil.

Slováci si na dovolenku takmer nepožičiavajú

18. júna 2017

Letné prázdniny však môžu priviesť do finančných problémov aj rodičov, ktorí sa so svojimi deťmi na žiadnu dovolenku nechystajú.

Najčastejšími dôvodmi pôžičiek sú zaobstaranie či stavba bývania (44 %), nákup vybavenia bytu (25 %) a kúpa auta (24 %).

Avšak len 2 % ľudí si peniaze požičiava na dovolenku. Ukázal to prieskum skupiny KRUK, ktorá sa zameriava na správu pohľadávok finančných ústavov a korporátnych zákazníkov.

Na prázdniny či dovolenku si požičiavajú najčastejšie obyvatelia Žilinského a Banskobystrického kraja, ktorí zároveň priznávajú, že nemajú buď žiadne, alebo majú veľmi obmedzené znalosti o finančných produktoch.

Letné prázdniny však môžu priviesť do finančných problémov aj rodičov, ktorí sa so svojimi deťmi na žiadnu dovolenku nechystajú.

Pokiaľ chodia do práce a nemôžu zveriť deti prarodičom, neostáva im iné, než investovať niekoľko stovák eur do súkromnej škôlky alebo deťom zaplatiť pobyt v tábore či inú celodennú aktivitu.

Pridrahá škôlka

„Zo zákonom stanovenej dovolenky nemôžu rodičia pokryť všetky školské a predškolské prázdniny počas celého roka. Najväčšie problémy im nastávajú v lete, keď často musia deťom platiť rôzne pobyty v prírode alebo napríklad súkromnú škôlku. Komu sa nepodarí našetriť si na tieto aktivity počas roka, vystavuje sa riziku zadlženia aj bez toho, že by si z úveru zaplatil dovolenku,“ tvrdí Markéta Kolářová zo spoločnosti KRUK.

Na súkromnú škôlku je potrebné počítať aj viac než 400 eurami za mesiac, týždenný pobyt v tábore stojí okolo 150 eur a deň strávený na kúpalisku alebo výlet do zoologickej záhrady vyjde na 30 až 60 eur.

S koncom letných prázdnin navyše náklady rodiny ďalej vzrastú o nákupy nevyhnutnej výbavy do škôlky či školy.

„Na letné prázdniny je vhodné si s dostatočným predstihom začať vytvárať finančnú rezervu. Pre napätý rodinný rozpočet je významným zásahom každý výlet niekam, kde sa platí vstupné, každý rodinný obed v reštaurácii aj každá návšteva kúpaliska. Je dobré si vopred vždy zistiť informácie o cenách dopravy či vstupného a stanoviť si na každý výlet rozpočet, ktorý by ste nemali prekročiť,“ radí Kolářová.

zdroj: aktuality.sk

Úvážlivosť

17. júna 2017

Každá doba nás doslova tlačí k tomu, aby sme si v živote určité veci premysleli. Aby sme dokázali v živote zvážiť každé pre a proti. Nie je žiadna náhoda že sa musíme v živote prikloniť k určitej životnej možnosti. Počas života si prežijeme veľa vecí pri ktorých si musíme všetko zvážiť. Musíme premýšľať nad tým že čo v našom živote treba urobiť lepšie a upevniť veci kde sa nám darí. Stále sa utvrdzujem v tom že nikdy nie je neskoro v živote nájsť tú správnu cestu. Len je dôležité si všetko premyslieť než spadneme na zem a budeme sa z nej dvíhať. Sú situácie kde si skrátka isté veci nevyberieme napríklad keď človek ide na nejaké podujatie a mu tam zaprší. Nevieme vždy ovplyvniť celý ten sled udalostí a nevieme presne všetko odhadnúť. Na ceste životom stretneme veľa ľudí čo nám dajú nejaký vnútorný podnet k rozmýšľaniu a k tomu či patria do nášho života. Iní ľudia budú na nás nejakým spôsobom zazerať a nič im nerobíme a iní sa budú tešiť s našej prítomnosti. Všetko vyznieva veľmi logicky a jasne že to začína čoraz viac dávať zmysel. Keď začne padať jedna kocka s domina, tak dokážu spadnúť aj tie ostatné. Proste celý život je jeden veľký sled udalostí a nie vždy vieme dané veci ovplyvniť. Ja som to tiež skúšal a nie vždy to šlo, skrátka niekedy je lepšie veciam dať voľný priebeh. Všetko sa nejakým spôsobom udeje len je dôležité nejakým spôsobom na to netlačiť. Je úplne normálne keď cítime v živote nejaké obavy. Sme len ľudia ktorí skrátka právo niečo cítiť a majú právo vyjadriť určité pocity. Nikdy nie je na škodu si veci premyslieť, môže sa stať že už takú šancu mať nebudeme. Preto je dôležité si splniť všetky či veľké alebo malé sny, kým je ešte čas. Niekedy veci trvajú dlhšie, ale dajú sa uskutočniť a najme vtedy keď sa skutočne snažíme. Vždy je správne si uvedomiť že na čom vlastne reálne sme a dobre porozmýšľať nad všetkými našimi krokmi, lebo tie kroky ovplyvniť naše smerovanie do budúcnosti. Všetko čo urobíme bude mať určité následky a preto si radšej zvoľme takú cestu, ktorá bude mať pre nás zmysel. Len neprestávajme načúvať a srdce nás k tomu navedie nejako samo. Postupne prídeme sami na to, že či veci čo sme spravili budú mať v konečnom dôsledku zmysel.

Vo Svetovom indexe mieru vedie Island, Slovensko je na 26. mieste

13. júna 2017

Slovensko v porovnaní s rokom 2016 pokleslo o dve miesta a obsadilo 26. pozíciu (za Rumunskom a pred Botswanou).

Belgicko sa z dôvodu vlaňajších teroristických útokov a nárastu teroristických hrozieb ocitlo na 19. mieste Svetového indexu mieru 2017. Rebríček krajín podľa úrovne mieru na ich území bol prezentovaný včera v Bruseli.

V poradí už 11. hodnotenie krajín podľa úrovne mieru predstavil Inštitút pre ekonomiku a mier (IEP). Najmierovejšou krajinou sveta zo 163 zaradených do prieskumu je Island, za ktorým nasleduje Nový Zéland a Portugalsko.

Podľa tohto indexu všetky členské krajiny EÚ patria do “mierovej zóny”. Belgicko sa tohto roku ocitlo na 19. priečke spolu so susedným Holandskom. Slovensko v porovnaní s rokom 2016 pokleslo o dve miesta a obsadilo 26. pozíciu (za Rumunskom a pred Botswanou).

Posledných desať najmenej mierových krajín sveta sú Ukrajina, Stredoafrická republika, Sudán, Líbya, Somálsko, Jemen, Južný Sudán, Irak, Afganistan a Sýria.

Tlačová agentúra Belga zdôraznila, že Belgicko je v pásme „vysokomierových“ krajín, podobne ako škandinávske krajiny, Nemecko alebo Singapur.

Správa IEP sa zameriava najmä na rastúci vplyv terorizmu v ekonomicky vysoko rozvinutých štátoch a upozorňuje na skutočnosť, že počet úmrtí súvisiacich s terorizmom v krajinách OECD vzrástol od roku 2007 o 900 percent, čo sa týka predovšetkým Turecka, Francúzska, USA a Belgicka.

Belgicko sa do týchto štatistík dostalo po dvoch teroristických útokoch v Bruseli z 22. marca 2016, ktoré si vyžiadali 32 obetí na životoch a 340 zranených.

Zvýšený vplyv terorizmu poznačil v indexe aj postavenie Francúzska, ktoré oproti vlaňajšku kleslo o päť pozícií – na 51. priečku.

Úzkosti, napätie, neistota a iné ďalšie veci

10. júna 2017

Sú situácie o ktorých človek vnútorne radšej ani nevraví a dusí to v sebe. Často tie pocity zostávajú nejakým spôsobom nepochopené a nevypočuté. Človek si často musí určitými situáciami v živote prejsť, aby sa nad vecami dokázal nejako preniesť. Aj keď sa môže človek navonok usmievať a vravieť ľudom že je všetko v poriadku, ale v skutočnosti to nemusí byť pravda. Sám poznám túto skúsenosť že aj keď sa dejú vo mne určité pocity, tak sa snažím nejako usmievať aj keď ma ten úsmev bolí. Robím vo svojom živote všetko preto, aby som určité pocity buď potlačil alebo ich nejako zakryl. Niekedy už sa dostávam do bodu, kedy radšej unikám z reality a snažím sa ju nevnímať. Postupne ako by som si začal uvedomovať že už mám málo času sa na určité veci tešiť, lebo všetko sa deje príliš rýchlo a tempo sa neustále navyšuje. V poslednom období mi veľa ľudí povedalo že som spravil veľa pokrokov, len pravdepodobne sa všetko udialo príliš rýchlo. Celý ten raketový vzostup mi v skutočnosti skôr zlomil krk a cítim že ešte stále nie som na určité veci pripravený alebo som na ne proste nedokázal dozrieť. Niekedy som radšej keď mám vnútorný pokoj, než vyhľadávať niečo čo necítim že je správne. Už ani v spoločnosti kde je prílišne veľa ľudí sa nedokážem cítiť dobre. Uvedomujem si že sa kedykoľvek môžem dostať do určitej depresie a potom bude ťažšie sa s toho dostať.

Pomaly dostávam úzkosť keď zisťujem že mám urobiť niečo o čom mi nebude povedané že či to robím dobre alebo zle. Mám pocit že sa na mne podpisuje nejeden ľudský faktor a že priam to môže vyzerať beznádejne. Je veľmi zložité v mojom živote znášať každú jednu zmenu a veci ktoré sa okolo mňa dejú. Čoraz viac moja vnútorná rovnováha sa začína kývať z jednej strany na druhú. Čoraz viac sa moje radosti často striedajú zo starosťami a neistotou že čo bude v skutočnosti ďalej. Vždy nad tým premýšľam že či vôbec niečo dokážem a že či nebudem ľuďmi príliš precenený. Čoraz väčšia zodpovednosť mi začína zväzovať krk a začínam cítiť že som v vnútornom kŕči. Keď idem niekde do nejakého priestoru tak vnútorne cítim silnú úzkosť a strach že či nevstúpim do nejakej dusnej atmosféry. Je to najme tým že ja radšej odídem, keď sa nejaká taká situácia deje a nechcem sa do nej miešať. Ale keď je niekde veľa ľudí, tak sa žiaľ pred tým nedá nijako skryť. Skrátka tomu čelím tvárou v tvár a jedine čo môžem robiť je sa tomu vnútorne nepoddať. Vnútorne sa snažím sám seba presvedčiť že dokážem každú jednu situáciu zvládnuť aj keď nie vždy som za ňu reálne zodpovedný. Len viem že nie vždy môžem voči tomu niečo robiť a jedine čo je tou najsprávnejšou možnosťou, tak sa netreba do toho miešať. Bojujem s toľkými vecami že keby sú reálne všetky vyriešené, tak by vo mne nebolo toľko adrenalínu.

Úzkosti, napätie, neistota, strach a najme neustále obavy vo mne vytvárajú obrannú bariéru. Najme vnútorne premýšľam nad tým že čo reálne vyjadrím a že či to vôbec vyjadrím správne. Nemožno očakávať že budem iný a že sa budem snažiť robiť priam až netypické veci. Teší ma keď mám vnútorný pokoj, keď môžem sa nad vecami viac zamyslieť a dobiť si baterky. Radšej mám keď nie je v živote chaos a keď sú všetci vo svojom vnútri kľudný. Niekedy by bolo lepšie sa neustále báť, ale pravdepodobne ten strach nás udržiava v určitej pozornosti. Som v bode kedy sa musím vnútorne uspokojiť s tým že už iný nebudem a viem že iný byť ani nechcem. Skrátka je to môj obranný mechanizmus vďaka ktorému sa dokážem nejako skutočne chrániť. Uvedomujem si že sú veci ktoré mi môžu reálne pomôcť a že sú veci ktoré ma môžu stihnúť na samotné dno. Vo svojom živote sa mám právo cítiť akokoľvek a viem že mi nikto nemôže brániť tie pocity v sebe cítiť. Len proste nebudem sa pretvarovať a ani nič robiť na silu a preto aby som sa niekomu páčil. Som len tiež človek ktorý nemá každý deň taký, ako by si všetci reálne mysleli. Tiež sa zasmejem, poplačem, zamyslím a potom nájdem cestu ako ísť ďalej. Takto to v skutočnosti robia všetci a ešte som nezažil že by dakto povedal, že sa mu také veci nedejú.

Napriek všetkým mojim pocitom tak stále verím v nádej a že sa niečo zmení k lepšiemu. Ja nelamentujem nad vecami len sa snažím prísť na to, že prečo sa to deje. Vždy sa snažím prísť k určitému poznaniu že všetko má svoj dôvod. Každá vec ktorá sa nejakým spôsobom v živote udeje, tak sa nad ňou dôkladne premýšľam. Stále zvažujem že či veci ktoré robím sú skutočne správne. Nič nerobím bezhlavo ako si ľudia môžu niekedy myslieť a každý krok si musím premyslieť. Vždy podrobujem sám seba nejakým ťažkým skúškam a zisťujem že či to skutočne zvládnem. Všetky svoje myšlienky nepíšem preto, aby ma ľudia ľutovali a aby ma uznávali. Ale píšem to preto, aby si ľudia uvedomili že takéto situácie sa môžu diať aj im.  Ale aj napriek všetkému sa snažím vnútorne bojovať, lebo niekedy už nemám v skutočnosti na výber. Snažím sa vnútorne nevzdať a nepoddať sa osudu, lebo niekedy iná možnosť nie je. Skrátka treba tomu životu nejakým spôsobom čeliť a povedať si že to nie je až také zlé. Chcem nielen sebe ale aj ostatným ľudom dokázať že tento život má určitý zmysel.

 

Perfektné miesta

7. júna 2017

Za dverami vlastného domu,

človek začne spoznávať pravdu,

ľudia si vzájomne pozrú do očí,

zrazu už nikto nie je cudzí,

niekedy treba pred vecami uniknúť,

na všetky problémy v momente zabudnúť,

radosť postupne striedajú všetky možné depresie,

ten pocit niekam kráčať niečo vždy prinesie,

introverzia človeka dokáže človeka zmeniť,

rýchlo sa dokáže do myšlienok ponoriť,

je veľa miest kde človek rád ide,

ale je dôležité aby sa tam necítil osamote,

úzkosť niečo spraviť je veľmi šialené,

neskôr sa tie momenty ukážu ako divoké,

niekedy je ten život ako veľká párty,

po ktorej človeku zostávajú dozvuky,

pomaly prestáva vnímať že kde je,

dôležité je sa cítiť v dobrom stave,

pre niekoho môže byť skvelý bar,

pre niekoho môže byť dom skvelý priestor,

jedna skupina sú radi extrovertami,

druhá skupina je rada že sú introvertami,

každá noc v živote je niečím iná,

niekedy aj introvertná duša je šialená,

krásne je sa držať mimo myšlienok sveta,

niekedy všetko v živote zachráni hudba,

je skvelé tých najmilších ľudí objať,

keď dokážu v danom momente povzbudiť,

na ničom v živote už tak nezáleží,

len je dôležité že či to niekto ocení,

ten život býva niekedy tak veľmi búrlivý,

ale človek dokáže byť skutočne šťastný,

keď sa zdá že všetko nedáva zmysel,

dôležité je aby človek bojovať neprestal,

svet je príliš krásne miesto,

kde každý človek má svoje miesto,

v živote má zmysel byť iný,

niekedy je správne byť aj divný,

dôležité je nezapadnúť do škatuľky,

ale je dôležité sa odlíšiť od skupiny,

šťastie je si vážiť kým skutočne sme,

uvedomiť si že všetko sa pre niečo deje.

 

 

 

 

 

 

 

Rozbaľovačka č. 32 – Salome – The Princess of Pain

6. júna 2017

Tak mi opäť prišlo zaujímavé cdčko a rovno zo samotného Švajčiarska. Odtiaľ pochádza aj talentovaná Salome ktorú najme rapoví fanúšikovia poznajú vďaka spoluprácam zo Snowgoons a Seanom Strangeom. Debutový album vyšiel pred dvoma rokmi a jej pesničky sa dodnes zaryli ľudom do hlavy. Sa mi páči na Salome že je proste sama sebou a že je autentická. Zatiaľ čo iné interpretky sa nevedia zaradiť či rapujú alebo spievajú, tak Salome je vo svojom žánri ako ryba vo vode. Salome úžasne spieva a jej spev je povzbudzujúci napriek tomu že album je veľmi citlivý a silný. The Princess of Pain je skvelý album a mimo rapu určite patrí k tomu najlepšiemu čo som doteraz počul.