Tok myšlienok

Niekedy sa všetko v živote deje pre niečo čo sa nedá veľmi vysvetliť. Premýšľal som nad tým stále viac a viem že to nemôžem pripísať nejakej náhode. Som vďačný že sa určité veci dejú napriek tomu že si ich zo začiatku veľmi nepripúšťam. Často sa nechávam svojimi myšlienkami niekde unášať a všetko sa udeje spontánne. Nemám nejaký plán skôr čakám ako sa všetko prirodzene vyvinie. Počúvam hudbu a premietam si v hlave všetky tie obrazy ktoré sa hýbu. Množstvo vecí vo svojom živote cítim aj bez všetkých zbytočných slov a vychutnávam si to. Keď mám pravdu povedať tak som vďačný za všetky situácie čo sa v živote stali. Vďaka nim som sa postupne dokázal s určitými vecami vyrovnať. Najme tá vnútorná sila pramení s toho poznania a zistenia že všetko sa dá skutočne zvládnuť. Len je dôležité mať v sebe dostatok trpezlivosti a veriť sa že všetko naplní. Že na tie dobré veci sa často oplatí čakať a neskôr ich dokážeme oceniť. Dosť mi to pomáha pochopiť aj to keď stretnem určitú skupinu ľudí. Možno že sa pozerajú inak na svet, ale rešpektujem ich a je správne keď sa každý z nás na svet pozerá inak. Ja som tiež v niektorých veciach mentálne vyrástol a už mám aj iné postoje. Mení sa môj vkus na hudbu a moje vnútro je o niečo pokojnejšie. Nezaoberám sa určitými vecami, ale sa sústredím na to čo je skutočne podstatné. Nechávam všetko voľne plynúť a na nič netlačím, lebo je prirodzené keď človek dospieva. Rozmýšľam inak a viem že je mnoho vecí lepších než tomu bolo predtým. Vždy si na konci dňa poviem že všetko čo sa udialo tak malo zmysel. Všetko v živote má zmysel len je na každom človeku aby si to uvedomil.

Odpustenie I + II

1. časť – zamyslenie

Niekedy je ťažké niečo odpustiť,

cez všetky zlé veci sa nejako dostať,

ale napriek všetkému to ide,

bolesť v ľudskom srdci navždy ustane,

všetko začne dávať zmysel až neskôr,

len treba tomu dať určitý priestor,

niekde v duchu stále v niečo verím,

verím že každý človek pôjde za svetlom,

v mojom živote nastalo veľa zvratov,

ale aj množstvo krásnych momentov,

poznať pravdu je moja skutočná priorita,

aj napriek tomu že niekedy idem do neznáma,

nechávam sa unášať svojimi pocitmi,

som vďačný za veci čo ma posunuli,

verím že mi bude niekedy odpustené,

že určité jadro môjho ja je odlišné,

v živote narobím určite aj chyby,

často prídu aj od ľudí zrady,

ale viem že im napriek všetkému odpustím,

lebo v tomto svete som priveľkým dobrákom,

učím sa ísť napriek nech je to akékoľvek,

napriek chybám viem že som len človek,

vďaka životným lekciám dokážem ísť znova,

všetko čo v živote spravím ma nejako posúva.

2. časť – precitnutie

Odpustil som všetkým okolo seba,

konečne je pokojná moja vlastná duša,

cítim sa šťastne na tejto ceste životom,

ktorá sa nesie mojim vnútorným pokojom,

stránim sa veci čo by ma v živote brzdili,

sústredím na veci ktoré mi niečo dali,

necítil som vo svojom živote nejakú prekážku,

necítim to čo by ma ťahalo ku dnu,

nasledujem cestu pri ktorej je láska,

cestu pri ktorej je otvorená brána,

brána kde predsudky nemajú žiadne miesto,

za ktorou nie je žiadne ľudské pokrytectvo,

tiene sa schovali a už ma nestrašia,

moja rodina a priatelia sú tu pre mňa,

nasledujem ten vlak myšlienok,

vďaka ktorým spravím ten správny krok,

nakoniec si poviem že je všetko ako má byť,

všetky čierne mraky zmizlo a slnko začalo svietiť,

v tvárou v tvár čelím súčasnej realite,

všetko čo sa stane zvládnem vďaka pokore,

pohodlie v milosti ktorú som našiel,

vďaka ktorej som vnútorne precitol,

prestal som sa zamýšľať a veci riešiť,

viacej sa snažiť za správne veci bojovať.

 

 

 

 

A sme tu znova 2

Keď kráčam týmto životom tak sa veľa nad niektorými vecami zamýšľam. Mám právo si stále uvedomovať že sú veci ktoré by sa dali v živote zmeniť. Občas vo svojom vnútri pustím uzdu svojej fantázii a poviem že všetko bude skúšať dovtedy dokým sa to nepodarí. Nevravím že si skutočne verím, lebo v tomto mám často možno nižšie sebavedomie než bežný človek. Často niektoré veci vo mne musia dozrieť úplne samé. Uvedomujem si že keď som niekde v spoločnosti ľudí, tak ma tá realita dokáže dosť preveriť. Ukáže mi že kto je pre mňa tým skutočne správnym, ale nedokážem to vedieť dopredu.

Nikdy neboli veci jednoduché ako som si predtým dokázal myslieť. Na niektoré momenty som musel veľmi dlho čakať aby sa skutočne splnili len im v skutočnosti bolo potrebné uveriť. Niekedy neverím že sa mi množstvo vecí nepodarí, lebo vo mne zavládne stres. Príde nejaká nová situácia a ja neviem že ako ju skutočne zvládnuť. Neviem odhadnúť že všetko čo napíšem alebo poviem či si niekto nezoberie k srdcu. Len viem že často potrebujem dostatok času a trpezlivosti, aby všetko zo mňa opadlo. Ja nebudem hneď v pohode, lebo množstvo vecí potrebujem spracovať.

Mám v hlave toľko nových podnetov a myšlienok že neviem na čo sa sústrediť skôr. Často mám v hlave množstvo otázok na ktoré by som najradšej odpovedal rýchlo a bez premýšľania. V tomto často obdivujem extrovertov ako dokážu na niektoré veci reagovať a veľmi promptne. Ale budú situácie kedy nebudem môcť dlho nad niečím rozmýšľať. Často si predstavujem že beží niekde nejaký časový limit a musím reagovať čo najrýchlejšie. Z mojej hlavy sa na isté obdobie určitý mentálny trenažér, lebo som zvládol aj iné veci.

Často k mnohým veciam pristupujem s pokorou a uvedomujem si ich zodpovednosť. Uvedomujem si že moje myšlienky sa môžu dostať k nejakým ďalším ľudom ktorým to môže pomôcť. Počúvať hudbu sa stalo pre mňa určitou psychohygienou vďaka ktorej sa to dá ako tak zvládnuť. Často som uvažoval aj o tom že vo svojom živote oslovím nejakého životného kouča, ktorý by ma naučil zvládať určité stresové situácie. Vravel som si aj to že niekedy by bolo dobré mať pri sebe tabletky Persen, ktoré by mi pomohli sa aspoň na chvíľu zbaviť stresu, nervozity a úzkosti. Ale nejako sa mi to podarí vždy zamaskovať a úplne nedať to úplne najavo. V mojom živote dosť úraduje psychologický faktor čo znamená že psychika a logika sa vo mne prejavia.

Ja ani nehovorím že sa s niečoho teším dokým som si tým nie úplne istý. Keď viem že ma v určitom okamihu života nedokáže vôbec nič zaskočiť. V okamihu keď viem že sa nemusí ničoho báť, tak vtedy začnem veriť že všetko prebehne hladko. Mnohých prekvapím tým že často možno aj ten stres mi pomáha k tomu aby som určité veci zvládol. Keby som sebaistý a nevnímam stres, tak by som veľkú časť vecí vo svojom živote jednoducho nezvládol. Ten stres ma podnecuje k tomu aby som určité veci v skutočnosti zvládol. V danom okamihu dokážem byť okamžite sústredený a viem že všetko nejakým spôsobom zvládnem.

Viem že keď sa stretnem s určitými a inšpiratívnymi ľuďmi tak mi to v živote naozaj pomôže. Aj keď teraz si všetko ešte nepripúšťam lebo mám v hlave niečo iné na čo sa sústredím, ale potom ma to určite bude tešiť. Samozrejme to bude pre mňa motiváciou, lebo budem v spoločnosti ľudí čo niečo skutočne dokázali a ešte určite dokážu. Viem už teraz že budem súčasťou niečoho veľkého čo ma mentálne dokáže skutočne posunúť. Každá skúsenosť v živote ma dokáže niekam posunúť a pochopiť že nič v živote sa nedeje náhodou. Pravdepodobne je v tom nejaká vyššia sila čo mi pomáha určité okamihy reálne zažiť.

Všetko opäť bude v živote trochu inak a budem sa postupne na to tešiť. Postupne nasávam do hlavy všetky možné dojmy ktoré mám. Teším sa že v živote príde nejaká nová skúsenosť ktorá ma môže dostať do povedomia ľudí. Viem že teraz to ešte tak intenzívne neprežívam, ale keď príde ten dôležitý deň tak sa ho pokúsim zvládnuť najlepšie ako viem zo všetkou parádou. A budem sa tešiť keď to postupne každému oznámim keď samotný výsledok bude dokončený. Často mi povzbudenia a neustála morálna podpora od ľudí pomáhajú ako všetko v živote zvládnuť.

 

 

Modriny

Vo vnútri je príliš veľa myšlienok,

za nimi je vo mne množstvo búrok,

niekedy rany na duši zdobia modriny,

ale život mi ukazuje že potrebujem dostať facky,

niekedy nie je jednoduché zo všetkého uniknúť,

viem ako nie je dobré si všetko pamätať,

postupne ma všetky emócie prevalcovali,

tak ako keď kráčam po ulici v daždi,

niekedy sa cítim Arťom s počítačovej hry,

nástrahy dokážu číhať s každej strany,

už chápem ľudí pre ktorých život prestal mať zmysel,

dodnes fakt že Chester odišiel s tohto sveta som neprijal,

v živote je veľmi ťažké sa z niečím skutočne zmieriť,

pre mňa bolo vždy ťažké sa z niečoho dostať,

modriny na duši navždy zostanú v srdci,

viem že človek bude vždy cítiť dostatok bolesti,

nie je všetko perfektné ako nám to ukazujú,

stále nerozumiem prečo si ľudia ubližujú,

mrzí ma že som často viac introvertom,

ale viem že nechcem byť extrovertom,

nechcem hovoriť hlúposti čo nemajú význam,

bojím sa že sa v tomto svete navždy stratím,

strach zo života je niekedy silnejší,

verím že mi to množstvo ľudí odpustí,

všetky tie emócie ma prevalcovali,

možno ani tabletky by to nezachránili,

ani ticho ma nedokáže skutočne ochrániť,

lebo viem že životu treba čeliť,

hudba ma ako tak chráni od tej bolesti,

prestávam mať o svete pochybnosti,

všetky tie pocity sa v jednej chvíli utlmia,

nastáva tá moja vnútorná spása,

potrebujem čas aby som všetko zvládol,

potrebujem pochopiť že či má všetko zmysel.

 

 

 

 

Rovnováha v spoločnosti

Často sa zamýšľam nad tým že či v skutočnosti existuje nejaká rovnováha. Že či sa dá fungovať v spoločnosti kde sa na množstvo vecí dokážeme pozerať rozdielne. Každý z nás vo svojom živote prežíva niečo úplne iné a tie emócie sa stávajú súčasťou nášho života. Tých podnetov v našom živote je veľmi veľa a niekedy ani nevieme že ktorý je skutočne správny. Niekedy nevieme že či je niečo dobré dokým si sami tým nejako neprejdeme. Lebo vieme že život nám dáva veľké množstvo skúšok ktoré nás reálne preveria. Ale napriek tomu je potrebné aby v našom živote bola určitá rovnováha. Aby sa naše vnútorné pocity vzájomne striedali vďaka čomu oceníme náš život. Je to jednoduchšie než sa na prvý pohľad zdá, ale cesta k tomu najlepšiemu vedie cez to najťažšie.

Život je zhlukom množstva emócii ktoré v sebe máme a ktoré nedáme všetky von. Je to úplne logické že každý chce aby všetko bolo v absolútnej rovnováhe. Tak ako príroda dokáže fungovať v samotnej rovnováhe o to viac je dôležité aby prevláda rovnováha aj v ľudskej rovine. Najme sa nesnažme byť len pozitívny alebo byť len negatívny, lebo jednoducho týmto prístupom nedosiahneme nič. V našom živote musí byť vždy pripravená zlatá stredná cesta vďaka ktorej dokáže všetko fungovať. Vďaka nej sa dokážu vyvážiť tie dobré a aj zlé pocity. Niekedy sú okamihy kedy sa nedá stále usmievať a je potrebné akceptovať každú ľudskú emóciu.

Náš svet je často tvorený rôznymi maličkosťami ktoré ho robia lepším. Často to ako sa na život pozeráme nám ukáže že aké to bude v budúcnosti. Ja svoj svet často vnímam ako celok kde množstvo vecí do neho krásne zapadá. Niekedy som chcel uveriť že niektoré veci sú súčasťou náhody, ale je prakticky iba na nás ako k nemu pristúpime. Je na nás akým smerom sa rozhodneme ísť a zistiť že či cesta po ktorej ideme je správna. Možno keby niektoré veci boli ľahké, tak by ten život sme nedokázali až tak doceniť. Potrebujeme aby bolo všetko správne vyvážené, aby sme zistili že bez čiernej jednoducho nemôže byť biela.

Vždy je dôležité nájsť spôsob ako by mali veci v živote fungovať. Ale o to viac je dôležité aby v ľudskom svete nastala rovnováha. Lebo ľudské emócie vo veľkej miere ovplyvňujú aj postoje ku ktorým sa snažíme vyjadriť. Vnímam aj to že ako často sa človek snaží vystupovať korektne, ale v skutočnosti to nie je jeho prirodzená pozícia. Je dôležité akým spôsobom sa dá vnímať realita a ako k nej dokážeme pristupovať. Ale skôr by malo byť našou prirodzenou súčasťou aby sme boli sami sebou. Aby sme nemali okolo seba tú pózu a pozlátko ktoré súčasťou tohto sveta.

Niekedy nerozumiem súčasným hodnotám a tomu že prečo sa treba na niečo hrať. Nerozumiem tomu že prečo kvôli odlišnosti názorov sa od seba vzďaľujeme. Ako si vážim že sú v spoločnosti aj rozumne zmýšľajúci ľudia čo vedia vyjadriť veci pravým menom. Ľudí čo sa neboja povedať svoj názor aj za cenu že nebude ľuďmi akceptovaný. Ak má byť spoločnosť v rovnováhe, tak musia byť akceptované názory naprieč spoločenským spektrom. Všetko začne dávať zmysel vtedy keď sa na svet nebudeme pozerať jednostranne. Keď sa naučíme prijať realitu takú aká je a že nie vždy v nej svieti slniečko. Niekedy si treba prejsť aj tými búrkami aby sme sa dostali k tomu najlepšiemu.

Ak má fungovať rovnováha v samotnej spoločnosti, tak jednoducho je potrebné niečo urobiť. Je potrebné aby sa aj malými krokmi prispelo k lepšiemu svetu. A ešte je dôležitejšie aby sme dokázali vychádzať medzi sebou a nehádali sa. Lebo keď si budeme robiť neustále zle a naprieky tak sa v našej spoločnosti nikam nedostaneme. Hádky a krik nikdy nedokážu vyriešiť problémy aj keď si to možno ľudia myslia. Z horkou hlavou sa jednoducho nevyrieši nič, lebo k niektorým veciam treba jednoducho mať kľud. Treba si s kľudom nad niektorými vecami popremýšľať a potom hľadať riešenia.

Ak má naša spoločnosť fungovať v rovnováhe, tak si nesmie robiť zle. V našom živote je veľmi dôležité vedieť s ľuďmi vychádzať a akceptovať aj iné názory. Dôležité je akceptovať aj určité odlišnosti človeka ktoré ho dokážu robiť lepším. V skutočnosti neexistuje recept na šťastný život, skôr je dôležité aby každý dokázal nájsť ten svoj pokoj v duši. Niekedy len treba spomaliť a prestať sa stále niekam ponáhľať, lebo tým nedosiahneme nič. Stačí niekedy sa postaviť pred zrkadlo a priznať si že nikto z nás nie je úplne bezchybným. Lebo až na konci života prídeme na to že dokonalosť nie je dôležitou, ale to aký je človek vo svojom vnútri.

 

 

Moment pravdy – kompletná verzia prvej série

Uvedomujem si že všetko čo sa v živote deje je tu len na určitý čas. Že všetka radosť dokáže trvať iba chvíľu a realita nám postupne dokáže ukázať svoju pravú tvár. Viem že často žijem v spoločnosti kde je príliš veľa napätia a málo vnútorného pokoja. Niekedy by bolo lepšie nájsť si svoje miesto kde človek môže slobodne ísť. Ale viem že sa nedá pred všetkým v živote utiecť a ani to nikto nechce. Len viem že každý pekný deň dokáže striedať ten čo môže byť horší. Ja verím že v živote môže byť niečo pekné, ale keď človek chce myslieť pozitívne tak zistí ako to nie je jednoduché. Pochopil som že nie všetci ľudia ma reálne pochopia a to že mám v sebe niečo čo je silnejšie než vlastné ja. Viem že často tá emócia môže byť omnoho silnejšia, ale že veľa vecí ovplyvňuje moju psychiku. Niekedy som svedkom príliš veľa nepokojných situácii a cítim sa veľmi bezmocný. Moja bezmocnosť ma prinútila sa zamyslieť a povedať si že od určitých vecí chcem mať pokoj. Chcem žiť tak pokojný život, kde sa viac ľudia budú mať radi a nebudú si robiť zle. Nedokážem s určitými vecami nič spraviť a možno je to iba moje zbožné prianie žiť pokojne. To že chcem žiť pokojne neznamená že som v niečom rezignoval, Najradšej by som všetko okolo odfiltroval a pustil si do života len uvedomelých ľudí a normálnych. Nie ľudí čo hodnotia to kto koľko váži kíl ale zabúdajú sa pozrieť na človeka hlbšie. Zdá že tie hodnotenia ktoré človek dostáva ho potešia, ale v skutočnosti je to pravý opak. Ja si myslím že nech by človek akokoľvek vyzeral, tak by to ľudom vadilo. Lebo viem že sa súčasnej spoločnosti nedá vyhovieť a je ťažké byť iným. Som tak láskavý ku ľudom a aj tak sa stále dokážem zmýliť. Vždy si poviem ako si veľmi dám pozor a aj napriek tomu sa mi to úplne nepodarí. Možno nie je tu toľko ľudí čo by stálo pri mne, ale aj tých pár ľudí si veľmi vážim. Lebo mi ukazujú že stále môžem byť v niečom lepším človekom a stále sa učím. Viem že žijem vo svete ktorému málokto rozumie a neviem že či mu bude niekto rozumieť. Len som citlivý a veci vnímam s veľkou intenzitou a neraz nimi musím premýšľať. Mám pocit že niekedy ma dokáže upokojiť skôr zvuk šumiacej vody, hudba a keď listy padajú zo stromov. Lebo dokážu zmierniť ten môj vnútorný nepokoj ktorý niekedy mám. Dokážem sa usmievať, ale nedokážem sa pretvarovať a klamať sám seba. Jednoducho neviem žiť v určitom sebaklame a povedať si že je všetko fantastické, lebo vnímam realitu. Lebo nechcem byť slepý a nevidieť veci čo sa okolo mňa dejú. V poslednom období mi pomáhajú aj určití ľudia čo mi dávajú silu existovať v tomto svete. Tí ľudia mi ukazujú že ešte dobro v tomto svete dokáže existovať. Moja rodina mi ukazuje že má ešte zmysel žiť aj keď niekedy neviem ako ísť ďalej. Niekedy sa moje poslanie skončí a mám pocit že s tým nedokážem nič urobiť. Pamätám si že som chcel množstvo nereálnych vecí, ale v skutočnosti mať vnútorný pokoj a cítiť sa dobre je to jediné čo by potešilo. Na ničom mi nezáleží viac ako mať okolo seba pokojných ľudí čo človeka nehodnotia podľa jeho váhy, ale podľa jeho srdca.

Viem že v živote je množstvo situácii ktoré je potrebné skutočne zvládnuť. Na tomto svete ma upokojuje že všetko sa deje úplne prirodzene. Sú momenty kedy v sebe cítim ten pokoj ktorý skutočne dáva silu. Niekedy si ľudia povedia že som viac človekom ktorý sa zamýšľa. Niekedy je to potrebné sa zamýšľať a uvedomovať si podstatu svojho vlastného života. Keby som len tápal v tme a nechápal by som o čom ten život skutočne je, tak by som sa nemal lepšie. Často mi k mojim poznaním pomáha dospieť hudba. Mám pocit že niekedy tá hudba ma zachraňuje od toho aby som skutočne zišiel s cesty. Viem že stále budem vo svojom živote hľadať nejaký hlbší význam lebo každý človek je k tomu predurčený. Každý deň sa cítim úplne inak a som za to úplne vďačný že nie som každý deň rovnaký. Som rád že každý jeden deň môžem sa cítiť inak a nemusím nič predstierať. Viem že keď v niečo verím, tak ma v tej viere nedokáže nikto zastaviť. Viem že celý náš život je postavený na tom aby sme chápali všetky súvislosti. Každý z nás na tento svet prišiel s úplne iným poslaním. Mojou filozofiou života vždy bolo robiť všetkým radosť najlepšie ako len viem. Vždy do všetkého idem na 100 percent a niekedy možno sa snažím zanechať ešte niečo navyše. Môj život vždy bol postavený na tom že budem úprimný k ľudom a najme k sebe. Hľadám svoju vnútornú pravdu pri ktorej viem že ma nič nedokáže zlomiť. Preto som aj začal písať, aby som reflektoval vďaka tomu svoje pocity. Aby ľudia pochopili že všetko o čom píšem tak si nevymýšľam. Chcem tým svojim písaním povedať že som naozaj v poriadku a že všetko okolo seba skutočne zvládnem. Len viem že nedokážem na samotný čas tlačiť, lebo by to bolo proti všetkým pravidlám. Potrebujem určitý čas aby som porozunel veciam okolo seba. Celý život sa učím a viem že niekedy je potrebné robiť aj chyby aby som posunul ďalej. Ak by som sa vo svojom živote nemýlil, tak by som v skutočnosti len stál na mieste a nikde sa neposunul. Najme stretnutie s Ankou Repkovou ma naučilo že v živote je dôležité objaviť kým človek vlastne je a aby našiel svoju pravdu. Vďaka tomu sa touto myšlienkou riadim po celý čas a všetko si o niečo viac uvedomujem. Veľa ľudí mi ukázalo že je lepšie byť sám sebou než sa na niečo hrať. Nikdy nebudem svoje pocity hrať, lebo ľudia to jednoducho vycítia. Množstvo ľudí je veľmi vnímavých a vedia ak niečo v mojom živote nie je v súlade. Ale napriek tomu žijem a vždy sa teším s každého okamihu ktorý mi život prinesie. Snažím sa byť viac uvedomelý a viac si uvedomovať veci okolo seba. Preto som začal písať túto sériu Moment pravdy preto, aby som bol viac k vám úprimný. Aby som vyjadril pocity ktoré by som možno nevyjadril niekde inde. Nejde mi o to niekoho zaskočiť alebo šokovať, ale skôr poukázať na tom ako sa niekedy cítim. Že v mojom živote sa strieda množstvo nálad, ale napriek tomu vždy nájdem riešenie. Snažím sa byť vždy vzorom pre ľudí a nikdy sa nejako sťažovať. Vždy sa to snažím vyvážiť niečím pozitívnym a zároveň chcem byť aj realistom. Byť reálnym ma naučilo množstvo životných situácii a uvedomujem si že stojím na tej správnej strane. Na strane kde viac prevláda zdravý rozum a logika, než nejaké intrigovanie a zloba. Ja v skutočnosti nemám čas riešiť intrigy, pochybnosti a nejaké malicherné veci. Ja sa sústredím na to aby som v očiach rodiny a aj mojich priateľov bol stále dobrým človekom. Preto sú mi ľudské hodnoty omnoho bližšie než by si to vedel každý reálne predstaviť. Je mi bližšia láska a priateľstvá ktoré sú skutočné, než nejaké intrigovanie a závidenie niekomu že niečo má. Skôr radšej ľudom prajem len to dobré, než by som im mal priať opak. Radšej sa teším s úspechu druhých, než by som im nemal priať úspech. Lebo viem že keď človek bude lepším, tak môže inšpirovať aj ostatných. A keď dokážeme byť úprimnými voči sebe, tak dokážeme byť úprimnými aj voči ľudom. Nie je nič krajšie ako si uvedomiť že všetko dokáže v živote fungovať vtedy ak sa o to nejako pričiníme.

Často mám pocit že na všetko vo svojom živote musím okamžite poznať odpoveď. Len viem že sú veci od ktorých je potrebné sa odosobniť a nájsť v živote určitú harmóniu. Neprestávam veriť že v živote existuje niečo dobré, ale uvedomujem že stále vládne ľudský nepokoj. Vidím ho s každej jednej strany a nemožno sa tráviť že neexistuje. Ja viem že chcem žiť v spoločnosti ľudí čo by boli k sebe lepší, ale viem že je to zložité. Zložité je ľudí okolo seba meniť a viem že by to bolo nad moje sily. Lebo určite by som nechcel aby niekto menil mňa, lebo každý človek sa v živote zmení sám. Uvedomil som si že prečo sa od konfliktných a nepokojných situácii snažím strániť. Je to v celku logické ak je niečo čo sa v skutočnosti netýka, tak jednoducho do toho vstupovať nebudem. Len sa sústredím na to, aby som mohol dať lásku ľudom ktorých mám skutočne rád. Nebavia tie povrchné hodnoty ktorým aj tak nikdy nebudem rozumieť, lebo je mi bližšie robiť správne veci. Nevyhnem sa v živote chybám a netreba mi tie chyby nejako pripomínať. Viem že žijem v napätej spoločnosti, kde stačí aby aj malá iskra dokázala spraviť veľký požiar. V ľudskom svete veľmi chýba ten pokoj a ľudia sa príliš veľa v živote hádajú. Ja by som sa chcel tiež naučiť hádať a kričať, ale potom si uvedomím že by som možno prišiel o hlasivky. Snažím sa byť viac tým nekonfliktným človekom aj napriek tomu že ľudia tomu úplne neporozumejú. Mojim myšlienkovým pochodom je ťažké porozumieť, lebo ich je v živote príliš veľa. Keď som sledoval prvú sériu seriálu Euphoria, tak som pochopil že musím do hĺbky načúvať pocitom mladých ľudí a aj tým svojim. Pochopil že vo svojom živote si hľadám okolo seba ľudí čo nie sú až takými hádavými. Ja som človek čo sa nechce hádať a ani nechcem niekomu niečo dokazovať. Len sa snažím byť dobrým kamarátom a priateľom, ale možno sa mi to nie vždy darí. Niekedy aj prostredia v ktorých človek je tak do života často prinášajú ľudí ktorým chýba ľudský pokoj. Keby nie je mojej rodiny tak to pravdepodobne v tomto svete vôbec nezvládnem. V živote si uvedomujem že nie všetci ľudia sa budú ku mne správať dobre, ale nevyčítam im to. Len viem že nepatrím do ich sveta a jediné na čo sa sústredím je aby som svojej rodine a pár priateľom robil radosť. Chcel by som aby v živote bolo viac pozitívnych a šťastnejších ľudí, ale viem že je to možno sen. Ja som zas realista, ale pozerám sa na svet všetkými smermi a tak je to najlepšie. Mojim zmyslom života je počúvať dobrú hudbu a vnímať okolo seba dobrých ľudí. Niekedy by som si prial aby všade kde by som išiel tak by som sa skutočne cítil dobre a aby som sa na niektoré miesta báť ísť nemusel. Všetci potrebujeme cítiť dobrú atmosféru všade kde skutočne pôjdeme bez ohľadu na miesto. Ja viem že v živote dokáže existovať harmónia a pozitívne myslenie, len nie vždy všetko záleží len na mne. Je dôležité aby aj ľudia robili niečo preto, aby sa každému na tomto svete žilo lepšie.

V poslednom období nebolo toľko času na písanie ako bolo predtým. Musím sa priznať že v hlave mám veľmi veľké množstvo myšlienok. Čoraz viac si uvedomujem že v živote sa časom človek v niečo skutočne mení. Aj v mojom prípade sa množstvo názorov zmenilo a na niektoré veci sa jednoducho pozerám inak. Na druhej strane si uvedomujem že vo svojom živote nemôžem vedieť úplne všetko. Viem že je prirodzené keď ľudia odo mňa niečo skutočne očakávajú. Nezazlievam im to a často niekedy kvôli mojej snahe niečo urobiť dokážu prísť aj chyby. Občas je ľudom vyčítané že v živote určité veci nevedia, ale keby každý človek vedel všetko tak by náš svet bol nudný. Keby ja viem skutočne všetko, tak by ma ľudia prestali mať radi. Nechcem byť premúdrelý a mať pocit že všetko vo svojom živote viem najlepšie. Lebo v skutočnosti neviem v živote všetko najlepšie, len hľadám tú správnu cestu ktorá ma dokáže doviesť do cieľa. Možno vo svojom živote si až príliš dávam pozor, príliš premýšľam nad každým krokom. Nie vždy si možno púšťam ľudí k sebe, lebo v skutočnosti viac je mi blízka kvalita než kvantita. Viem že v živote nie je ostražitosť veľmi dobrá, ale bol som vedený k tomu aby som si na seba dával pozor. Aby som sa vždy pozeral pred seba, ale aj sa pozeral do iných strán. Je logické že človek uplatňuje určité základné veci ktoré k životu potrebuje. To že je človek ostražitý alebo si dáva na niečo pozor tak neznamená že ľudí nemá rád. Ja mám rád ľudí a vždy sa budem snažiť robiť všetko preto, aby som mal pokoj v duši. Niekedy je moja duša nepokojná lebo je v nej zhluk rôznych emócii. Je to skoro ako dubstep kde sa strieda množstvo rôznych zvukov. Nedávno som čítal že okolnosti často nedokážeme ovplyvniť, ale náš postoj k nim vieme ovplyvniť. Na našom postoji skutočne závisí aká bude naša budúcnosť a ako k nej postavíme. Možno nie je všetko v živote jednoduché, ale treba sa aspoň o to pokúsiť. Viem že mne niektoré veci trvajú pomalšie a dlhšie, ale niekedy je lepšie ísť krok za krokom. Niekedy je lepšie poznať svoju vlastnú hodnotu a viac rozmýšľať nad vlastnými krokmi.

Často si niečo v našom živote uvedomujem a to že v tomto svete je príliš veľa masiek. Mnoho ľudí často niečo predstiera a prevláda tu falošná dokonalosť. Viem že je niekedy potreba sa na niečo hrať, aby sme sa niekde skutočne dostali. Ale ja to nepotrebujem a nebudem sa nikdy na nič hrať. Prestaňme byť klaunami v tomto spoločenskom svete a viac sa snažme správať ako ľudia. Lebo čoraz viac vidím ako je množstvo vecí v našom živote neúprimných. Ja to jednoducho cítim, nie som malé dieťa aby som si niečo neuvedomoval. Ale niekedy nie som jasnovidec, aby som dokázal predvídať čo sa stane. Len si uvedomujem že keby som klaunom a nasilu sa snažím smiať aby som sa ľudom zapáčil, tak by môj život nemal žiaden zmysel. Keby robím vo svojom živote len to čo nie je s mojim vnútorným presvedčením tak by som jednoducho s toho cúvol. Nechcem byť pokrytcom a mať pocit že všetko vo svojom živote viem najlepšie. Lebo mnoho ľudí má pocit že všetko vedia lepšie a pri tom vedieť všetko nie je najlepšie riešenie. Lebo nakoniec zistíme že všetko čo skutočne vieme, tak vlastne k ničomu ani nevyužijeme. Ono niekedy je lepšie keď človek veľa vecí radšej nevie, ako by ich mal skutočne vedieť. Niekedy človek ani nepotrebuje mať okolo seba množstvo kamarátov, ale potrebuje vedieť že kto je tým skutočným priateľom. Vraví sa že všetko v skutočnosti ukáže čas, ale nikdy nebudeme vedieť na čom sme. Nikdy nebudeme vedieť odhadnúť samotné ľudské správanie, lebo každý človek je v skutočnosti niekým iným. Môžeme hovoriť ako niektorí ľudia sú super a vychvaľovať ich do nebies. Ale musíme sa pravde pozrieť do očí a ja si sám uvedomujem že je dôležitá kvalita. Čo s toho že má človek množstvo priateľov s ktorými si vlastne vôbec nestretne. V živote človek nepotrebuje masku aby v skutočnosti ukázal kým vlastne je. Potrebné je byť sám sebou a vedieť poznať svoju vlastnú hodnotu. Ja poznám svoju hodnotu a uvedomujem si svoje poslanie ktoré mám. Viem že nie všetci budú súhlasiť s mojim pocitom, ale v skutočnosti jediná správna filozofia ktorá existuje je vedieť sa správať k sebe lepšie. Lebo keď budeme sa voči sebe správať lepšie, tak sa samozrejme budeme lepšie správať k našej zemi za ktorú sa bojuje. Hľadajme spôsoby ako sa menej hádať a vykašlať sa na nejaké výčitky. Lebo v skutočnosti výčitky prídu aj vtedy keď človek spraví niečo dobré a potom rozmýšľa že na čo tu je. Človek môže v živote urobiť množstvo dobrého, ale stačí jedna chyba a ľudia nám ju začnú otĺkať o hlavu. Niekedy môžeme sa snažiť akokoľvek a nikdy to pre ľudí nebude dostatočne dobré. Je to tak a je to realita ktorú si človek jednoducho nevymyslí. Ja som vďačný že žijem v reálnom svete a nemám na sebe žiadnu masku. Uvedomujem si že aj keď mám chyby, tak sa na nič nehrám a som sám sebou.

V poslednom období si uvedomujem ako veľmi rozmýšľam o tomto svete. Vždy sa snažím v ňom nejaký hlbší zmysel a pozerať sa na neho s nadhľadu. Aj vo chvíľach keď to nie je úplne ideálne a keď som s určitých vecí unavený. Lebo viem že každý jeden deň môžem začať znova a môžem byť oveľa lepší. Vždy všetko čo sa v živote udeje, tak viem že sa dá začať odznova. Stále hľadám hlbší zmysel takmer vo všetkom, lebo vnímam život zo všetkým. Už viem že nie som tým naivným človekom čo všetkému a všetkým verí. Lebo pre mňa je prednejšia kvalita ľudí a to že či sa dokážem cítiť dobre. Tie momenty kedy sa cítim dobre, tak možno nie sú v takých pravidelných intervaloch ale keď prídu tak som za to vďačný. Ale keď ma v živote niečo dokáže nadchnúť tak samotnú emóciu mám v hlave a podľa nej píšem. Lebo viem že nechcem aby mi tá emócia ušla a preto ju premietnem do písania aby ľudia vedeli čo som v danom okamihu cítil. Niekedy mám pocit že v sebe mám určitú postalgiu, pravdepodobne hľadám ten správny spôsob ako ten život skutočne žiť. Ale v skutočnosti prídem na to že žijem napriek tomu že dokázali prísť aj depresívne a úzkostné obdobia. Pravdepodobne vďaka počúvaniu hudby sa snažím svoj život uchopiť tak aby som nežil v zbytočnom chaose a zmätku. Lebo v poslednom období cítim že je možno okolo mňa príliš veľa neistoty, nepokojných situácii a zlé riešenia niektorých okamihov. Nie vždy sa dá v živote začať odznova ak má človek v sebe niečo čo ho skutočne ťaží. Vnímam že jeseň je skutočne takým tým depresívnym obdobím kedy ma to úplne pohltilo. Ako mám jeseň rád, tak v jednom okamihu ju veľmi rád nemám a to že tá depresia môže prísť. Niekedy si v rámci tohto obdobia spomeniem na niekoľko zlých a nesprávnych rozhodnutí kvôli ktorým som stratil ľudí okolo seba. Len preto lebo som bol príliš dobrým a bol som prehnane otvoreným čo niektorí ľudia využili proti mne. Preto som sa po určitých životných sklamaniach rozhodol že sa jednoducho uzavriem a že nebudem svoje pocity zdieľať zo všetkými. Viem že mi raz ľudia odpustia a pochopia ma že to tak nie je schválne. Preto som viac sa začal sústrediť len na tie realistické a pozitívne pocity. Už dlhší čas svoje pocity neprenášam do statusov, ale riešim ich v reálnom živote. Lebo viem že iba v reálnom svete človek môže nájsť skutočné odpovede. Iba v ňom sa dá skutočne dá žiť tú svoju pravdu na ktorej to všetko stojí. Ale viem že keby som vo svojom živote vôbec nechyboval, tak by som si nikdy nič neuvedomoval. Nikde by som sa neposunul a stál by som stále na mieste. Ale som vďačný za všetky tie skúsenosti či pozitívne alebo negatívne vďačný, lebo ma naučili chápať život v súvislostiach. Som vďačný za množstvo zážitkov, koncertov a za stretnutia s ľuďmi čo ma v živote nejako posunuli.

V hĺbke mojich vlastných pocitov si začínam uvedomovať že ich mám v sebe veľmi veľa. Niekedy tie pocity jednoducho nedokážem opísať slovami, len viem že sa niekedy cítim tak ako by som bol v určitom kruhu. Ten kruh často môže vyjadrovať že celý náš kolobeh života bude pokračovať bez ohľadu na to či v ňom budeme alebo nie. Svet sa nebude vždy okolo nás krútiť, viem že na pokraji toho všetkého pocítime tú vnútornú slobodu. Môj život je sledom všetkých možných emócii pri ktorých nemôžem povedať že sú náhodné. Niekedy som určité veci pripisoval náhode, ale v skutočnosti viem že je veľká časť vecí ktoré môžem ovplyvniť. Ale jediné čo nedokážem ovplyvniť tak sú moje vnútorné emócie ktoré sú často veľmi silné. Často sa obávam nových vecí a toho že niečo vo svojom živote nezvládnem. Jednoducho v niektorých okamihoch života začnem mať ohľadom seba veľké pochybnosti. Viem že ľudom to často neuľahčujem tým že mám v určitých situáciach zmiešané pocity. Často v mojom živote zohráva rolu stres, úzkosť, neistota a pochybnosti o sebe samom. Ja viem že dokážem byť pozitívny a dať ľudom okolo seba nádej. Ale niekedy sú chvíle kedy som citlivý a vtedy ma dostane absolútne všetko. Premýšľam často nad niektorými životnými otázkami na ktoré momentálne neviem nájsť odpoveď. Uvedomujem si že som človek ktorý dokáže urobiť chybu a veľmi ma to mrzí. Možno preto sa v niektorých momentoch ako outsider, lebo nechcem sa falošne ľudom vtierať. Mnoho ľudí mi povie že veľa vecí dokážem, ale aj napriek tomu si veľmi neverím a podceňujem sa. Nikdy som sa nesnažil mať prehnané sebavedomie a niekomu niečo dokázať. Ja nechcem z ľuďmi bojovať a ani sa nechcem hrať na niekoho kým nie som. Tiež mám momenty kedy ma trápia určité okamihy, nie som tak úžasným a neomylným ako si ľudia myslia. Ja viem že keby sa vo svojom živote pretvarujem, tak by som nikdy nedokázal byť šťastný. Áno mám rád ľudí, ale niekedy si musím dávať pozor tak ako si dávam pozor aj cez cestu. Niekedy len zavriem oči a predstavím si že som niekde kde si ľudia nerobia zle. Vo svete kde je obloha tak krásne modrá a kde sú ľudia šťastnými. Sú postoje ktoré medzi ľuďmi otvorene neprezentujem, lebo si ich nechcem rozhádať. Nemám nič proti ľudom čo sú inak orientovaný, ale nepáči sa mi keď sa niečo v spoločnosti násilne podsúva. Nehádžem všetkých do jedného vreca, lebo skutočne rozoznávam ľudí podľa ich skutočného správania a charakteru. Ak sa niekto správa zle, tak to neznamená že ho budem ospravedlňovať a je úplne či je heterosexuál alebo je človekom čo má rád rovnaké pohlavie. Táto politická korektnosť nám niekedy podsúva aj to ako sa v spoločnosti treba správať. Podsúva nám to pomocou internetu, televízie, filmov, seriálov a dokonca aj v počítačových hrách. Je mnoho rozumných ľudí čo majú radi rovnaké pohlavie a napriek tomu sa snažia žiť svoj život v pokoji. Ale predsudky tu boli vždy a nedá sa im vyhnúť takmer na každom kroku. Vieme že aj utečenecká kríza sa bohužiaľ vyhrotia a je jednoducho nezvládnuteľná. Ja viem že nie všetci cudzinci sú zlými a ja na rozdiel od určitej časti radikálnej spoločnosti rozlišujem kto je kto. Nemám problém si podať ruku s kýmkoľvek kto sa skutočne vie správať slušne. Každý človek patrí do tohto sveta a každý človek čo to myslí skutočne vážne si zaslúži šancu. Ak niekto potrebuje pomoc, tak sa mu snažme nejako pomôcť ako sa len dá. Ale na druhej strane si treba uvedomiť že nedokážeme pomôcť úplne všetkým. Lebo v živote to tak jednoducho je a iné to pravdepodobne nebude. Len prvoradé je aby sa na Slovensku vyriešilo množstvo skutočných problémov, aby sa pomohlo ľudom čo sú na pokraji chudoby. Lebo keď sa vyrieši ako sa dá pomôcť občanov na Slovensku, tak môžme potom rozmýšľať ako pomôcť iným. Ale to ešte neznamená že slušných a čestných cudzincov budeme odmietať. Vnímam spoločenské dianie omnoho silnejšie a viem že mnoho vecí sa nespraví samo. Musíme sa snažiť niečo urobiť hoc aj malými krôčikmi, aby sme dokázali všetci medzi sebou skutočne vychádzať. Bez ohľadu na samotnú rasu, tak by sme sa mali všetci snažiť vzájomne pochopiť a nájsť k sebe cestu.

Som na konci celej tejto série pri ktorej sa neskôr budem rozhodovať že či bude ďalšia séria. Teraz môžem povedať že až na samotnom konci príde množstvo ľudí na to prečo som túto sériu písal. Písal som to preto aby som vyjadril veci ktoré neboli nikde povedané a ktoré som nepovedal ani tým najlepším kamarátom. Vážim si ten okamih keď svojim písaním môžem slobodne vyjadriť čokoľvek čo reálne vo svojom vnútri cítim. Predtým neboli možnosti blogovať a prostredníctvom neho zisťujem že všetko má svoj význam. Ale o to viac som si sústredil že pravda je to o čom chcem písať. Nikdy mi nešlo o to mudrovať a niekomu vnucovať svoj vlastný názor. Len vo všetkých tých svojich článkoch som sa snažil riešiť určité životné otázky. Snažím sa poukazovať na veci čo sú dobré a na veci ktoré sú nesprávne. Lebo vždy mi boli bližšie hodnoty, ktoré som prezentoval a stále prezentujem. Lebo viem že som prežil všetkých tých blogerov čo to v istých momentoch vzdali. A určite aj ja raz skončím a v ten správny čas keď už mi budú prednejšie iné veci. Keď mi viac bude prednejší vzťah s mojou budúcou ženou ktorá raz príde. Chcel by som každému poďakovať kto tieto riadky prečítal a kto ma tým motivoval aby som túto sériu dokázal dokončiť. Celá séria bola pre mňa veľmi silnou a zároveň srdcovou. Napísal som všetky myšlienky do odlišných hudobných žánrov ktoré ma jednoducho vystihujú ako človeka. Ak sa rozhodnem písať svoju ďalšiu sériu, tak to bude znova o niečo odlišnejšie. Bude to opäť písané do ďalších hudobných žánrov ktoré budú omnoho hlučnejšie a mohutnejšie. Budem stále vychádzať zo svojho života a budú tam nevypovedané ktoré neboli ľudom povedané. Chcel som tým vyjadriť že hudba mi pomáha v každom jednom životnom období či v tom šťastnom alebo v tom smutnom. Keď som začal písať túto sériu, tak som miestami neveril že ju dokončím. Musel som nabrať množstvo síl, aby som to reálne mohol dokončiť. Mal som veľa vecí v hlave čo som si vravel že ich dokončím, ale nedokázal som to. Chcel som aj sám sebe dokázať že viem veci dotiahnuť do úplného konca. Chcel som to napísať preto, lebo si uvedomujem že predtým neexistovali blogeri. Preto som vďačný že nemá na moje postoje vplyv nejaká korporátna firma. Že môžem slobodne napísať čo skutočne cítim a nie som v rámci písania na nikom závislý. Robím to 7. rok a zmenilo sa vo mne toľko postojov že ich ani nedokážem napočítať. Ďakujem všetkým vďaka ktorým som to mohol dokončiť a že či s tým čo som napísal niekto bude súhlasiť ukáže až čas. Nevnucujem svoje pocity, ale snažím sa poukázať že tiež vo svojom živote niečo cítim.

Piesne pri ktorých som písal boli: Gang Starr – The Moment Of Truth, Moby – Blue Paper, John Carpenter – The Shape Hunts Allison (Extended), Seven Lions – Keep It Close (feat. Kerli), Komajota – Iba, Sigma ft. Louisa – Here We Go Again, Netsky – Memory Lane, The Letter Black – Holding On.

Obdobie ničoho

Niekedy sa zdá že v tomto svete je naozaj všetko tak dokonalé a krásne. Povieme si že nás žiadne problémy nečakajú, ale v skutočnosti že naše vnútro je príliš krehké a môže sa rozpadnúť na kusy. Veril som myšlienke že svieti slniečko a že žiadne problémy okolo seba si nemusím všímať. Ale potom som si uvedomil že som sa ocitol niekde, kde možno ľudská duša často dokáže byť osamotená. Uvedomujem si že keď niečo chcú od človeka, tak sa on doslova musí rozkrájať aby všetkým pomohol. Ale keď človek potrebuje skutočne nejako pomôcť, tak zisťuje že pri ňom vlastne nie je nikto kto by mu bol oporou. Som v poslednom období v melancholickej nálade a stále hľadám ten svoj duševný pokoj ktorý veľmi neviem nájsť. Tak by som chcel, ale viem že mi to nie je vôbec uľahčené a nikdy nebude. Lebo vnímam že v spoločnosti v ktorej žijem je dusná atmosféra, často sa tá nedobrá atmosféra prenáša aj na samotné pracovisko. Konflikty ktoré často sú tak do mňa vnášajú určitý nepokoj. Mnoho ľudí by mi najradšej povedalo aby som to nevnímal, ale niektoré veci sa nedajú nevnímať. Desí ma táto doba a to ako sa ľudia nevedia k sebe správať. Desí ma že ráno musím vstať a zistiť že psychicky to nebude veľmi dobré. Keby nie je hudby tak vážne neviem čo zo svojim životom spravím. Keby v pozadí počujem len ticho a to ako sa niekedy ľudia medzi sebou len hádajú, tak by to bolo veľmi zlé. Viem že pravdepodobne by som mal depresie alebo by som mal ešte silnejšie úzkosti. Proste viem že úzkosti sa nikdy vo svojom živote nezbavím vždy sa budem niečo báť. Niekedy sa bojím prchkých a nervóznych ľudí, niekedy sa bojím že mi niečo niekto vytkne aj veci ktoré som neurobil. Cítil som obdobie kedy som mal pocit že v niektorých situáciách tu nie je nikto. Som miestami stál uprostred ničoho a premýšľal som že do akej miery má môj život skutočne zmysel. Viem že je množstvo ľudí čo pri mne stojí, ale sú situácie s ktorými mi tí ľudia nedokážu pomôcť aj keby možno chceli. V iných stránkach života by mi vedeli pomôcť ľudí, ale v rámci citovej stránky si musím pomôcť sám. Musím sám vlastne hľadať odpovede ktoré ma v skutočnosti dokážu uspokojiť a pri ktorých nájdem pokoj. Niekedy ani nemám chuť písať, lebo mám pocit že to ide zo mňa veľmi ťažko. Niekedy len hľadám spôsob ako správne prežiť svoj život, kde nebudú len hádky a problémy. Kde ľudia budú voči sebe lepší a budú sa viac snažiť medzi sebou vychádzať. Ja sa snažím pochopiť prečo sa všetko deje, ale niekedy už je toho až príliš. Byť uprostred ničoho znamená zistiť že vlastne neviem na čom vo svojom živote som. Nikdy to nebudem vedieť pokiaľ si ľudia neprestanú robiť zle. Keby nie je hudba, tak by v mojom živote nemohlo byť nič čo by ma reálne tešilo. Keby nie je rodina, tak nie je nič kvôli komu by som sa skutočne posúval. Ale tie neustále hádky, konflikty a nepokoje ktoré sú medzi ľuďmi tak ma jednoducho desia. Sa niekedy čudujem sám sebe že mi s toho všetkého ešte nevybuchla hlava. Že ešte dokážem mať trpezlivosť všetko okolo seba znášať. Mám pár ľudí čo mi pomáhajú znášať tie ťažké životné obdobia, ktoré sú niekedy plné napätia. Možno v živote jediná vec ktorú si skutočne prajem je tá aby ľudia boli lepší a pokojnejší. Na ničom inom v živote nezáleží, lebo keď sa toto všetko začne napĺňať tak len vtedy život bude mať skutočne zmysel.

Ústa

Niekedy by ústa najradšej hovorili,

prezradili by čo majú na srdci,

ale viem že ťažké je nájsť slová,

vďaka ktorým ľudská podstata uniká,

množstvo myšlienok v živote ma prenasleduje,

ale som rád že to tak v živote skutočne je,

keby to tak nebolo tak moja duša je prázdna,

niekedy príde aj určité obdobie mlčania,

všetky tie tóny ma v skutočnosti zachránili,

vďaka nim tie všetky zlé veci navždy zmizli,

všetko čo je zlé raz spadne do čiernej diery,

na ceste za svetlom už nebudú žiadne slzy,

viera v tento svet ma napĺňa vnútornou silou,

že v mojom živote nie je všetko náhodou,

občas sa potrebujem vzdialiť svojim ideálom,

odbočiť a vyhnúť sa tým stereotypným mantinelom,

viem že vzťahy okolo mňa nebudú vždy fungovať,

ale viem že stále môžem niečo zmeniť,

viem že svetlo mi pomôže preraziť temnotu,

viac sa snažím načúvať ľudskému srdcu,

život je o tom aby mal skutočne zmysel,

aby som ho v skutočnosti nikdy nepremárnil,

ale niekedy si musím tými zlými vecami,

veci kvôli ktorým sa často stávame lepšími,

niekedy si musíme v živote aj poplakať,

aby sme sa potom v ňom mohli neskôr radovať,

keby nepočúvam hudbu tak som ako ostatní ľudia,

možno by bez jej tónov vypukla depresia,

aj keď niekedy vypukne tak vďaka hudbe to zvládam,

všetko čo ma niekedy ťaží tak s tým sa nejako vyrovnám,

lebo jednoducho chcem zostať sám sebou,

v dobe keď často bojujeme zo svojou odlišnosťou,

nezaujímajú ma intrigy a vymyslené kauzy,

lebo nechcem byť ovplyvnený vecami tejto doby,

len chcem žiť v spokojnosti a v mieri,

v kruhu ľudí čo ma majú skutočne radi,

lebo viem že v živote sa mi môže niečo stať,

ale viem že ešte nie je čas s tohto sveta odísť,

keď tu raz nebudem chcem aby tu bolo niečo po mne,

niečo na čo každý jeden človek nezabudne,

aby moje myšlienky boli navždy nesmrteľné,

aby skutky ktoré boli učinené budú navždy večné,

všetci sa raz stretneme v jednom nebi,

kde budeme skutočne žiť bez nejakej bolesti,

dokým žijem tak chcem aby mi ľudia boli oporou,

aby pri mne stáli a neboli pre mňa len ozdobou,

viem že sa niektoré veci v živote musím naučiť,

aj na ceste životom si musím všetkým prejsť,

vďaka čomu dokážem že do tohto života patrím,

že tu pre ľudí nikdy nebudem zbytočným,

viem že v živote musím kráčať za svojou pravdou,

nečakať na to že ma niekto navedie nejakou cestou,

musím často sám prísť na to že čo je v skutočnosti správne,

vďaka čomu budem vedieť že nič v živote nerobím zbytočne,

vo svojich myšlienok som tak veľmi hlboko,

tak ako som ešte nebol už veľmi dlho,

ale uvedomujem si že chcem žiť v pokojnom svete,

vo svete kde viac priestoru dokážeme dať láske,

ale aj svetlu ktoré nás prevedie na ceste za pravdou,

svetlo ktoré nám ukáže že stále môžeme veriť ľudskému dobru,

pokúsim sa ešte nejako urobiť radosť kým to ešte pôjde,

dokým vo svojom živote budem mať dostatok motivácie.

 

S tmy

S tmy kráčam niekam kde je svetlo,

kráčam tam kde je moje miesto,

miesto kde sa nesúdia chyby,

miesto kde už niet viac neistoty,

hľadám nejakých ľudí po svojom boku,

ľudí čo vo mňa nikdy nestratia vieru,

občas vstávam a nad všetkým premýšľam,

viem že sa nedá vyhnúť všetkým odpovediam,

často môže byť všetko o niečo jasnejšie,

niekedy stačí keď svetlo tmu prebije,

občas sa cítim vo vnútri osamotený,

nie vždy sa dá byť pokojný,

ale verím že existuje tá správna cesta,

pri ktorej navždy splynie moja duša,

vzdávam sa a zatváram oči,

len sa obklopím tými správnymi ľuďmi,

vzdávam sa a tvoje slzy sa strácajú,

nechávam nech ma tvoje slová unášajú,

chápem že prečo som súčasť tohto sveta,

sveta v ktorom je potrebné aby bolo dostatok svetla,

aby tma už nikdy nepredstavovala samotnú temnotu,

aby človek už nikdy nepreronil žiadnu slzu,

nádej dáva človeku vnútornú silu aby dokázal žiť,

aby za to čo vo svojom vnútri cíti dokázal bojovať,

pocity ktoré v sebe cítim sú silnejšie než ja sám,

ale viem že vo svojom živote to nikdy nevzdám.