Som rozmýšľal že o čom by som mal ďalej písať, keď sa v mojej hlave urodilo strašne veľa vecí. Vždy človek si povie že najľahšie sa píšu poviedky alebo nejaké romány, kde si môžeme vymýšľať postavy. Ale v živote si nič takého vymyslieť nemôžme, všetko má nejaký svoj prirodzený scenár. Skrátka sme hercami v jednom divadle a je na nás ako dokážeme svoju rolu reálne zvládnuť. Proste sme rôzny ľudia a máme rôzne nálady, niekto je veselý, smutný, impulzívny, cholerik alebo dokáže rýchlo vybuchne. Naša zem je guľatá a niekedy ani nevnímame že nemá nejaké hrany, skrátka na nej žijeme len určitý čas. Nikto tu nebude večne, ale o to viac by si mal človek sa snažiť spríjemniť život a nie sa neustále v tomto zhone plašiť. Ale niekedy nemôžme povedať že to je čisto dobou, ale je to tým, že ako nás moderná technológia okolo seba začala valcovať. Celkovo sa aj spoločnosť sama o sebe začala meniť, ľudia sa hrnú rýchlo do vzťahov a zabúdajú si tento život užívať. Ako rozumiem že neraz sa stal internet nástrojom, kedy človek všetky svoje pocity vyjadruje cez smajlíky, tu prakticky nejde o to, že ako dlho je človek na internete, ale ide o to že čo zdieľa medzi priateľmi. Prakticky sa ľudia moc nerozprávajú, väčšina ľudí čo vyjde s paneláku, tak je na internete aj vonku a proste človeku chýba schopnosť vnímať okolité veci okolo seba. Celkovo si treba uvedomiť že neraz kopec nehôd čo vzniká, tak vzniká preto, lebo ľudia ťukajú do smartfónu, mobilu a tabletu. Napríklad to tak je aj pri počúvaní hudby na slúchatkách, kedy sa človek neobzrie za seba a zrazí ho auto. Ako technológia nám pomáha sa skontaktovať s určitými ľuďmi, ale zároveň môže kaziť zrak a stačilo by udržiavať vzdialenosť od displeja. Pri písaní ako takom je to rovnaké, lebo človek musí nastaviť určitú mimiku tváre. Treba si uvedomiť že žijeme vo svete, kedy sa prispôsobujeme určitej dobe a tomu čo na nás príde. Sú veci ktorým sa nedokážeme vyhnúť, ale môžme sa potešiť s toho čo sa nám reálne podarilo a o tomto by to malo byť. Sme ľudia, ale niekedy sa na tento život pozeráme veľmi čudnou optikou a pomaly prestávame rozoznávať čo je umelé a čo skutočné. Keby si každý človek dokázal povedať, čo ho reálne teší, tak by sa na tento svet inak pozeral.
Neraz sa obzerám okolo seba a vraví si, že prečo sa určité veci dejú. Ale potom prichádzam na to, že všetko má svoj dôvod a že to musíme prijať také aké to je. Musíme si uvedomiť, že nie všetko v našom živote bude trvalé a určite by som to chcel zamerať na školské spomienky. Ako je super spoznať určitý kolektív, učiteľov a zároveň sa naučiť niečo nové čo sme predtým nevedeli. Proste v triede je 7-8 žiakov a každý s nich sa snaží vyniknúť niečím iným. Ale treba si uvedomiť že je niekto kto do tej školy chodí rád a je niekto kto má k nej vyslovene odpor. Len niekedy je ťažšie sa začleniť do určitého kolektívu ľudí, lebo nie každý môže prijať myslenie človeka. Ja som sa kedysi rád učil, skrátka som bol v pozícii večného študenta čo mal odštudované viac než všetci spolužiaci dokopy. Najviac som miloval telesnú výchovu, slovenský jazyk, občiansku výchovu a niekedy aj matematiku. Po určitom čase som prestal mať rád matematiku a delenie bolo mojou najväčšou slabinou. Ale na druhej strane som bol vždy rád, keď som sa niečo naučil a mohol som to nejako použiť. Najväčší rozdiel sa bolo naučiť všetko v teoretickej rovine a preniesť do samotnej praxe. Vždy som bol rád, ak som mohol niekoho spoznať a mohol som tomu človek pomôcť. Nerobil som rozdiely, snažil som sa každému človeku nejakým spôsobom porozumieť aj napriek tomu, že to nebolo veľmi ľahké a každý človek bol individualista. Bolo to super si nájsť určitých priateľov a neskôr pochopiť, že môžu človeku zmeniť život. Každý človek ma niečím dokázal ovplyvniť, najme svojimi životnými postojmi a tým ako sa dokáže vyrovnať zo životom a najme zo svojou povahou. Zažil som veľa srandy, ale niekedy som zažil aj veľa momentov, kedy mi nebolo vôbec do smiechu. Neraz som si musel prejsť tým najťažším a vyrovnať sa s tým, že nie všetci budú chápať moje reálne pocity. Ale o tom som bol vďačnejší, že som mnoho vecí tak statočne zvládol. Ja som nikdy nepovedal, že by som sa cítil zle, ale ak človeka učia 19 rokov to isté, tak sa nemožno tomu čudovať, že ho to unavuje. Ako veľa človeku škola dá a veľa zoberie, ja som sa snažil tešiť s každej veci aj napriek tomu, že realita sama o sebe bola iná a život mi dával priam až náročné skúšky. Keby sa ma niekto opýta, že či mi chýba škola samotná o sebe, tak poviem že nie a nebudem nikoho klamať, keby poviem opak, ale na spomienky čo mám či zo špeciálnej školy alebo zo strednej, tak to boli pekne odžité roky.
Ako človek postupne prichádza do reality a pochopí že nič nie je také ľahké ako sa zdá. Existencia človeka ako takého nie je jednoduchá, lebo človek získa maturitu, diplom a začne rozmýšľať že čo ďalej. Niektorí zostanú doma, daktorí si nájdu prácu a niekto si tú prácu nájsť nemusí. Ale to rozhodne neznamená, že by sa mal človek vzdávať a okamžite sa prestať tešiť zo života. To že má niekto maturitu alebo diplom, tak to ešte neznamená že si človek nájde prácu. Strašne veľa ľudí končí na úradoch práce s tým že si idú vybaviť, aby niekde pracovali, hoc by stačila aj nejaká brigáda popri tom a niekto to šťastie bude mať a prácu bude mať vybavenú cez známosti. Proste aj tí ľudia čo nepracujú a sú po skončení školy doma, tak by sa nemali okamžite opúšťať. Skrátka prišiel určitý okamih, kedy človek začne cítiť že je nejako vnútorne slobodný a žije svoj život najlepšie ako vie a na maximum. Ja milujem pokoj, začal som si viac vážiť každé jedno ráno čo vstanem, nie že by to tak predtým nebolo, ale ten neustály zhon sa za niečím naháňať ma proste nebavil a najme ma nebavilo skoré vstávanie. Každé ráno si uvedomujem, že je nový deň a že sa v mojom živote udeje niečo nové, čo som predtým ešte nezažil. Ja sa viem potešiť zo všetkého v mojom živote, len to nedávam nejako navonok von, lebo to vychádza s môjho vnútra. Viem že nepotrebujem mať na hlave nejakú masku, aby som dokázal pochopiť o čom tento život je. Len viem že vo svojom živote musíme prijať všetko, či to je dobré alebo zlé a poučiť sa s toho. Teším sa s toho, že ma rodina drží nad vodou napriek tomu, že vedia aký som a majú ma radi zo všetkými mojimi nedokonalosťami. V mojom živote viem jedno, že nechcem byť nasilu strojený alebo sa prehnane škeriť na niekoho, lebo ostať samým sebou je základom úspechu a zachovať si vlastnú tvár je niečo ako taký bonus k tomu. Usmejem sa a môžem si reálne povedať, že to bolo prirodzené bez nejakej pretvárky, lebo málokto dnes dokáže byť sám sebou. Ale sú chvíle kedy sa vo mne niečo zmení, teda zmenia sa moje pocity a názory na určité veci, lebo keby sa nemenili, tak by som bol jednotvárnym človekom a tomuto sa chcem vyhnúť. Je to prirodzený proces že sa niekto mení, len sa záleží na tom, či sa človek mení k lepšiemu alebo k horšiemu, každý človek si tú cestu musí vybrať sám, skrátka všetci máme to dobro v sebe, len ho musíme nájsť.
V živote prichádzajú dni, kedy si povieme že sa máme zle a sme zamračený. Aj takéto dni musia prísť aby sme si vážili tie čo reálne prídu. Len neraz sa v živote stretávam aj s takých ľudí, čo sa vedia s niečoho tešiť, ale môžem povedať že je to skôr s nešťastia druhých. Považujem to v určitom bode za pokrytectvo, lebo všetci by sme si mali byť rovní a nie mať voči druhým ľudom predsudky. Vždy bude niekto kto nám bude niečo závidieť, dokonca aj to že sa usmievame napriek všetkej bolesti. Toto je najväčšia chyba v ľuďoch, že sa nevedia tešiť s bežných maličkostí, ktoré nejako spestrujú život. Skrátka žijeme v dobe, kedy každý niekomu niečo závidí a toto mi príde ako úplne nezmyselné, aby na tomto fungoval celý svet. Namiesto toho aby si ľudia utužovali vzťahy medzi sebou, tak si schválne robia zle, aby dokázali byť okamžite stredobodom pozornosti. Ja som mal tiež obdobie kedy som bol raz optimista alebo pesimista, ale potom našiel samého seba. Proste som zistil že zlatá stredná cesta je tou najlepšou a zároveň byť k tomu nestranný doteraz funguje, ale občas prichádzajú neraz momenty, kedy si uvedomím že sa musím rozhodnúť na ktorú stranu sa postaviť. Ak sa mi niečo v živote nepodarilo, tak mi to bolo ľúto, ale potom som sa snažil nad tým povzniesť. Aj mne pravdepodobne niekto niečo závidel, že rozmýšľam inakšie než väčšina stáda a že som sa vždy snažil nejakým spôsobom odlíšiť. Ale v skutočnosti si treba uvedomiť, že všetci sme na jednej lodi a nie je mi čo závidieť a ani ľudom čo sa snažia nájsť nejaký zmysel života. Každý človek v živote sa musí popasovať s nejakým problémom a nie vždy dokáže niekoho, kto by mu reálne pomohol. Nie vždy je všetko v našom živote ideálne, ale to automaticky neznamená že sa treba vzdať. Ten čo to vzdá, tak prakticky ani nevie čo vo svojom živote reálne a to je viacmenej smutné. Možno nie vždy nájdeme okolo seba dobrých ľudí, ale netreba strácať nádej a veriť že niekto do nášho života príde. Ako neraz vo svojom živote je človek svedkom rôznych hádok, nezhôd a niekedy nevie ako sa má k tomu reálne postaviť a jediné riešenie čo existuje je nevstupovať do toho. Vždy si treba pomyslieť že po každej búrke zas vyjde slnko, nedá sa povedať že bude vždy iba zle alebo že bude vždy iba dobre, všetko v našom živote musí byť vyvážené. V živote musí fungovať určitá rovnováha, lebo bez nej by nedokázal fungovať život sám o sebe. Ale celkovo by si mal človek vážiť všetko čo dostane, lebo všetko čo dostane, tak si na to musel nejakým spôsobom zarobiť.
Kopec ľudí namiesto toho, aby sa tešili že žijú, tak sa sťažujú aký majú ťažký život. Ako tiež si poviem, že by som najradšej iný a potom si uvedomím že som rád, že skutočne žijem. Tí čo sa najviac sťažujú, tak tí v skutočnosti majú toho najviac a nedokážu sa uspokojiť s tým čo reálne majú. Zabúda sa na to, že život sa tvorí s maličkostí, ktoré dokážu zmeniť všetko k lepšiemu. Najväčší paradox v našom živote je v tom, že nie všetci si môžu povedať že majú rodičovskú lásku alebo strechu nad hlavou. Hovoríme si, že náš život je ťažký, ale čo má povedať taký gambler čo prehrá všetky svoje peniaze alebo alkoholik čo všetky svoje peniaze prechlastá. Proste títo ľudia sú na tom omnoho horšie, lebo mali domov a o ten domov prišli svojou vlastnou nerozvážnosťou. Lebo v živote sa každý pozerá na seba ale nepozrie na tých ľudí čo sú na tom omnoho horšie. Ale najťažšie to má človek čo je chudobný a nemá ako splácať svoje dlhy a potom príde exekútor a nekompromisne ho vyhodí na ulicu aj s celou rodinou alebo bez nej. Niektorí ľudia boli odvezený do detského domova, lebo sa o nich ich vlastní rodičia nedokázali postarať po prípade to boli alkoholici a musia sa o nich postarať cudzí ľudia, ktorí ich majú omnoho radšej. Napríklad čo majú povedať ľudia v chudobných štátoch čo sú omnoho chudobnejšie než Slovensko, proste sú obeťami násilia a zabíjania, ťažko im človek povie, aby si svoj život vážili, keď im rôzni vojaci alebo iní teroristi zabijú rodiny a toto je okamžitá genocída. Treba si uvedomiť že môžme byť radi, že žijeme a nechceli by sme byť v koži tých čo zažijú bombardovanie svojej vlastnej krajiny, nikto to nechce zažiť. Môžme byť radi, že máme kde bývať, spať, že máme čo jesť a že máme rodičov, lebo kopec ľudí si toto povedať nemôže. Neraz je realita taká, že ľudia žijú pod mostom a náš štát na nich kašle, proste kopec ľudí žije v takej biede, len naše mienkotvorné médiá samozrejme všetko skreslia. Vidím kopec videí, ktoré na určitú problematiku v našom štáte poukazuje a kopec médií o tom ani nepovie. Mnoho ľudí čo neraz poukazujú na určité problémy, tak sú považovaný za bláznov a šialencov, len my pravdepodobne tú pravdu ani nechceme počuť. Vidíme neraz kopec bezdomovcov čo žobrú na ulici a predávajú Notabene, aby si zarobili na rožky a víno, proste ľudia čo sú na tom najhoršie, tak by sa im malo pomáhať a nie ich prehliadať. V živote by človek mohol byť rád, že má strechu nad hlavou a že má všetko čo potrebuje. Skutočnosť je taká, že človek nepotrebuje mať značkové autá alebo mať značkové oblečenie, dôležité je, aby človek bol šťastný a zdravý pri ľuďoch, ktorých má skutočne rád.
Najviac by som chcel poukázať na to, že najväčšou chybou čo človek môže urobiť je si siahnuť na život. Nech je náš život akýkoľvek, tak nie je riešením ho ukončiť samovraždou. Túto chybu robia tí čo sa nejako vo svojom živote cítia nešťastní alebo ich sklamala láska. V našom živote sú aj krásne chvíle, ale to neznamená že ich človek musí ukončiť samovraždou. Podľa mňa je toto nešťastné riešenie, lebo tým budú maximálne trpieť rodičia svojich detí. Treba sa zamyslieť nad tým že nie všetci majú šťastné detstvo, že nie všetci ľudia žijú v kompletnej rodine. Kopec ľudí má buď len čisto mamu ktorá sa o nich stará alebo otca, čo sa ich snaží nejako uživiť. Ten horší prípad je, ak rodičom zoberú deti úrady a umiestnia na miesto, kde ich prakticky odstrihnú od vlastných rodičov. Niektoré rodiny fungujú aj na striedavej starostlivosti, ale málokto v nej dokáže fungovať, lebo tu nastáva zlomový bod, že to dieťa môže mať radšej mamu než otca alebo otca môže mať radšej než mamu. Môže mať samozrejme oboch rodičov rovnako rád, ale v skutočnosti by mal byť človek za oboch rodičov rád, bez ohľadu na to, čo sa medzi nimi udialo. Treba si uvedomiť že model kompletnej rodiny je ten najsprávnejší alebo model striedavej starostlivosti. Ako všetko sa dá nejako zvládnuť a teraz to myslím vo všeobecnosti, lebo každá druhá rodina takto funguje. Dá sa nájsť systém ako to môže reálne fungovať, len to tak musia chcieť všetci členovia v rodine a najme sa musia medzi sebou dohodnúť. Môžu sa napríklad dohodnúť tak, že dieťa bude na týždeň k otcovi a na týždeň k mame, aby si to dieťa dokázalo užiť oboch rodičov. Ak všetko dokáže fungovať v súlade zo všetkými pravidlami, tak človek dokáže fungovať v prirodzenej harmónii a pokoji. Možno nie je vždy všetko jednoduché, ale vždy sa dá tento život nejako zvládnuť. Hlavné je sa potešiť zo života a s toho že máme harmonickú lásku od ľudí, ktorých máme v živote najradšej. Nepotrebujeme v živote viac než si myslíme, lebo vieme že rodina bude tou jedinou, čo nás nikdy nepodrazí a ktorá nám nikdy neublíži. Ako v živote sa dajú nahradiť kamaráti a priatelia, ale rodina sa nedá ničím nahradiť a nikto po nej nedokáže zaplniť to prázdne miesto. Nie všetko v živote sa dá niečím nahradiť a v skutočnosti si treba vážiť toho čo máme a nie stále hľadať na tých ľuďoch čo máme radi chyby.
By som chcel dodať že v našom živote sa neraz udeje kopec zlomových situácii. Buď nás to v určitej chvíli posilní alebo nás to môže zlomiť. Všetko máme vo svojich rukách, akou cestou sa vydáme či pôjdeme za cestou pravdy alebo budeme žiť v neustálom klamstve a tváriť sa, že sa nič okolo nás nedeje. V skutočnosti budeme musieť odlišovať čo je pravdou a čo je konšpiračnou teóriou, lebo neraz sa stretávame s tým že človek čo má iný názor než väčšina, tak sa okamžite s neho stáva trollista. Hlavne sa nemôžme nechať ovplyvniť všetkými vecami čo niekde počujeme alebo vidíme, lebo oproti realite môžu byť fikciou a v skutočnosti sa môže diať niečo o čom naše televízie a noviny nepovedia. Aj to čo sa tvári ako nezávislé, tak automaticky nemôže byť nezávislé a hlavne nás určité informácie nemôžu vyviesť z miery. Proste sa nemôžme neustále vytáčať nad somarinami čo sa dejú neustále na každom kroku a treba aj trošku veriť v niečo dobrého. Ako človek by si mal v živote pripustiť to pozitívne ale všetko treba robiť z určitou mierou. Musíme si určiť jasnú hranicu toho čo je správne a čo je už mimo hranice. Proste žiadny človek by sa nemal báť odlíšiť od davu aj za cenu že by ho ľudia odsudzovali. Vždy tu budú ľudia čo budú chváliť, kritizovať a odsudzovať, skrátka to treba tak brať. Aj takýchto ľudí vo svojom živote potrebujeme, lebo bez nich by sme sa nedokázali nikam posunúť. Naša myseľ by mala byť prispôsobená, aby sme si dokázali vážiť každého človeka rovnako a nerobili nejaké rozdiely. Ale rozhodne by sme sa nemali báť poukazovať na veci, čo sú okolo nás nesprávne bez ohľadu na to, či to niekto odsúdi. Tešme sa s toho že máme nejaký život a že v ňom môžeme spoznať určitých ľudí, lebo neskôr nás tí ľudia môžu ovplyvniť. Zároveň je dôležité, aby sme si nedržali všetkých ľudí pri sebe, lebo neraz sa môžeme stať obeťou sklamania. Tí od ktorých by sme to najmenej čakali tak nás sklamú a tí o ktorých si myslíme že sú zlí, tak pri nás stoja. Proste v každom človeku treba hľadať len to dobré, lebo v živote nikto nie je zlým človekom. Tešme sa s toho, že ideme na nejaké miesto a že tam spoznáme ľudí čo budú našimi priateľmi a ktorí budú našou oporou. Potešme sa s toho, že ideme na určitý koncert a uvidíme naživo interpreta ktorého máme radi a vybláznime sa pri ňom. Dôležité je aby náš život bol založený na maličkostiach a tie maličkosti by si mal každý jeden z nás vážiť. Tí čo majú handicap tak to tiež dokážu a myslím si, že to dokáže každý človek. Len treba chcieť a snažiť sa o toho, každý jeden deň a netreba nad každým človekom lámať palicu. Nikdy nie je neskoro na to, aby človek dokázal vyhrať svoj vnútorný boj zo samým nad sebou. Pokiaľ sa človek dokáže tešiť aj s toho mála čo reálne má, tak žije vlastne šťastným životom a v danej chvíli mu už nič nechýba.
Jozef Blšák - Svet obyčajného chalana 