Archive for the ‘Písané do hudobnej produkcie’ Category

Všetci tu

1. októbra 2021

Všetci tu na tomto svete sa snažíme nejakým spôsobom prežiť. Každý z nás rieši úplne iné radosti a zároveň aj problémy. Aj ja často riešim len to ako v tejto spoločnosti niečo dokázať aj za cenu že tomu nikto nebude rozumieť. Viem že by bolo najlepšie si dať stopku len preto že by to ktokoľvek povedal, ale neprišiel som na tento svet preto aby som sa niečoho vzdal. Ak samozrejme niečo nevyjde tak som s tým automaticky zmierený. Neplačem a ani nesedím v kúte že niečo v mojom živote nevyšlo, lebo žijem bez ohľadu na všetky okolnosti. Každý z nás sa stretne z lepším a aj z horším obdobím. Aj ja sa stretnem s tým že slová dokážu niekedy bolieť viac ako facka. Hudba mi dáva silu vtedy keď mi ľudia nie vždy dokážu rozumieť a majú pocit že vedia čo skutočne cítim. Občas cítim že ako je lepšie si nájsť nejaký čas pre seba a premýšľam hlbšie nad tým čo sa deje.

Skutočná pravda nestojí na tom že ju celú niekomu šplechneme do tváre. Lebo mnoho ľudí musí bojovať s tým aby mali trpezlivosť voči tým čo nevedia ako ísť ďalej. Aj ja musím bojovať z mnohými vecami ktoré sú často v mojom živote silnejšie a emotívnejšie. Tiež niekedy nemám úplne najlepší deň, ale nesťažujem sa a snažím sa to nejakým spôsobom zvládnuť aby ľudia nevideli že niekedy môže byť aj smútok na mojej tvári. Stále viac chápem že niekedy zvládnuť jednotlivé nástrahy vždy bude určitá výzva. Ale vždy sa postavím z hrdosťou a idem ďalej bez ohľadu na to či bude bolieť alebo nie. Som šťastný že dokážem na mnohé veci prísť sám a že priateľ na telefóne ktorý by vyriešil nejaké nejasnosti nie je potrebný. Jediné čo v skutočnosti môže byť pre mňa naozaj potrebné je prežiť svoj život v radosti a v pokoji.

Mňa nebavia tie povrchné intrigy a blbosti ktoré často ľudia môžu riešiť. Áno som človek čo žije vo svojom vlastnom svete a nebudem predstierať že to bude niekedy inak. Viem že by ma mnoho ľudí najradšej videlo v spoločnosti kde by bolo skvelé sa uvoľniť. Ale takto to pri introvertoch nikdy nebude fungovať. Lebo pre mňa je dôležitejšia kvalita ako kvantita a nebudem sa strkať niekam kam v skutočnosti nepatrím. Pochopil som to pred nejakým dlhším obdobím a viem že všetci v živote sa zmeníme. Aj ja som sa zmenil v tom že inak vnímam realitu. Mojou slabou stránkou je pravdepodobne že môže prísť okamih kedy sa vnútorne na nejakej myšlienke zaseknem. Všetci máme nejaké chyby a inak k tomu životu dokážeme pristupovať.

Mnoho ľudí si prejde tým dobrým a aj tým zlým. Lebo to tak v skutočnosti musí byť a nemôžeme to nejakým spôsobom popierať. Spoznal som veľa ľudí čo sa snažia zvládnuť svoj život najlepšie ako vedia. Pochopil som že mi viac sedia úprimní a pozitívni ľudia než tí čo tú pozitivitu len naoko hrajú. Občas ľudia majú pocit že vo svojom živote nič nerobím preto aby všetko bolo lepšie. Robím toho viac len nepotrebujem o tom silou mocou rozprávať. Lebo niekedy to že som iný mi môže spôsobovať radosť a zároveň aj starosť. Ja som nikdy nepovedal že ma niečo nudí alebo že neviem čo skôr. Robím veci čo ma napĺňajú šťastím a každý jeden deň som vďačný že sa zobudím. Som šťastný a sa snažím aby to išlo viac zvnútra a nie zvonka.

Snažím sa žiť nekonfliktným životom a uvedomením si že hádka žiaden problém nevyrieši. To že sa budem hnevať na celý svet a vybíjať si svoju frustráciu na iných ľuďoch tak tým ublížim iba sebe. Lebo hnev nie je cesta ktorá človeku dokáže zabezpečiť šťastný život. Prial by som si aby ľudia pochopili že hnevom sa nič nevyrieši len skôr zhorší. Ja keby sa vo svojom živote nahnevám tak všetkých ľudí okolo stratím a ešte ja budem tým zlým. Vždy budem veriť v dobro aj keď nie všetko v živote bude iba dobré. Niekedy si musíme prejsť všetkými tými prekážkami aby sme sa dostali k tomu vytúženému vrcholu. Lebo život nie je iba o mne jeho súčasťou môže byť viac ľudí.

Nikdy som nefrflal a ani nepovedal že nikomu nepomôžem. Vždy som každému teda ak sa dalo nejako pomohol. Nepovedal som ani to že na niečo kašlem alebo že sa mi do niečoho nechce. Len občas aj ľudia ktorých poznám dlhšie ma nemusia poznať v každom aspekte života. Tak ako ja nemusím vo všetkom poznať ich, ani oni veľmi nepoznajú mňa. Ak príde na mňa frustrácia a smútok tak iba vtedy ak viem že z niektorými vecami v živote nemám moc niečo urobiť. Keď viem že mám šancu niečo urobiť tak to urobím bez premýšľania. Niekedy ma neteší keď som do niečoho nasilu tlačený a tento nátlak nijako nepomáha sa cítiť lepšie. Nie som šťastný keď ma ľudia tlačia do nejakej odpovede len preto aby ich tá odpoveď nejako upokojila. Lebo môj stres môže vznikať vtedy keď som tlačený do niečoho o čom nechcem hovoriť. Snažím sa žiť tak aby som nebol rozrušený a zaťažený stresom. Niekedy aj otázky na ktoré jednoducho neviem odpovedať ma dokážu do veľkej miery vystresovať. Ja jednoducho nemám odpoveď na všetko a nemyslím si že sa to niekedy zmení.

Som šťastný že môžem nejakým spôsobom priblížiť svoj svet. Nie vždy všetko ide podľa predstáv, ale čoraz viac som to akceptoval. Dokážem ísť ďalej, lebo v skutočnosti to dokážu všetci ľudia. Lebo je potrebné aby sme všetci čo sme tu poznali podstatu života. Realita nie je to čo vidíme na sociálnych sieťach, ale okamihy zažívané v realite. Lebo každý z nás môže naložiť zo životom tak ako najlepšie len dokáže. Každému kto to dokázal dočítať do konca a pochopiť moje pocity som vďačný. Lebo to vnímam ako poslanie vyjadriť nejaké svoje pocity ktoré mám. A viem že sa to dá vyjadriť bez akejkoľvek pretvárky a že sa tým niekam posuniem. Lebo nájsť v sebe vnútornú silu ako dostať všetky myšlienky je umenie. Je to umenie nielen pre mňa, ale každý čo píše to môže cítiť rovnako.

Najtemnejšie dni

17. septembra 2021

Vo svojom vnútri som cítil zhluk obrovských emócií ktoré ma vo veľkej miere dokázali zasiahnuť. Cítil že mnoho dní boli takých že som o svojom živote skutočne uvažoval. Premýšľal som o hodnotách a o tom že prečo tento svet často sa stáva takým povrchným miestom. Že prečo si s neho sami doslova dokáže robiť peklo. Mal som pocit že určité dni môjho života sa stali donekonečna opakujúcim cyklusom s ktorého sa miestami nedalo dostať von. Môj svet neovplyvnila izolácia alebo samota ako by si ľudia mysleli. V niektorých okamihoch svojho života by som najradšej kričal a dostal zo seba všetky možné pocity. Boli zlomové dni kedy som vo svojom vnútri cítil tak obrovskú úzkosť že jediné riešenie to bolo nejakým spôsobom vydržať. Jednoducho v mnohých okamihoch som išiel ďalej aj keď to bolo mimoriadne zložité.

Čím viac som starší tak dochádzam na mnohé veci ktoré sa udiali. Uvedomil som si že niekedy keď prišlo nejaké slovo od niekoho tak som to nezobral veľmi ľahko. Viem že za tým bol dobrý úmysel o tom som nikdy nepochyboval. Aj keď viem že neprestanem veriť v ľudské dobro okolo mňa, ale niekedy som vo svojom vnútri cítil bolesť. Cítil som úzkosť a miestami až strach s tejto doby. Myslím si že celá táto emocionálna reťaz sa spustila po smrti Chestera, kedy som sa učil vyrovnať s tým že môže prísť kedykoľvek koniec. Pravdepodobne to celé trvalo nejakú dobu kým som pochopil že každý z nás je tu len na nejaký čas a všetko sa môže zmeniť okamžite. Moje dni ktoré vtedy prišli boli veľmi šialené a v jednu chvíľu mi nepomáhala pomôcť ani hudba. Mal som pocit že jazdím na jednom kolotoči pri ktorom sa mi brutálne točila hlava.

Začal som chápať že život nikdy nebude iba o radostných okamihoch. Prestal som v sebe popierať akékoľvek pocity ktoré v sebe môžem mať alebo ich mám. Bolo pravdepodobne len pár ľudí čo mojim pocitom skutočne dokázalo rozumieť. Každý si pravdepodobne prechádza obdobím kedy sa vo svojom vnútri hľadá. Aj keď mi hovoria že som skvelým človekom len sú chvíle kedy o sebe vážne pochybujem. Ako sa snažím viacmenej v živote držať pri zemi a pozerať sa na svet zo samotnou pokorou. Snažím sa v tomto svete pochopiť kto sú tí praví ľudia. Každý jeden deň čo aj zdanlivo môže byť skvelým tak prinesie momenty plné mojich myšlienkových pochodov. Ono nech to vyznieva akokoľvek tak takéto okamihy mi pomáhajú si uvedomiť že sa dá z nich načerpať vnútorná sila.

Do veľkej miery moje dni ovplyvňuje viacero ľudských faktorov. Niekedy sa mi niečo nepodarí a môže nastať okamih kedy prejdem do absolútnej frustrácie. Ale tá frustrácia nespočívala z nejakej snahy ktorá nevyšla, ale s toho že boli v živote nejaké príležitosti ktoré som mal a nevyužil som ich. Buď som ich nevyužil alebo do toho nejaké hlbšie okolnosti čo ma v istom okamihu dokázalo veľmi dlho mrzieť. Pravdepodobne ma mrzelo ak som mohol niečo v živote urobiť a neurobil som to, lebo sa to jednoducho nedalo. Keď do určitej miery dokázala zasiahnuť vyššia moc a nemohol som s tým spraviť absolútne nič. Vedel som že sa niečo v skutočnosti naozaj môže diať a dokáže ma to do istej miery naozaj ovplyvniť.

Aj napriek všetkým okolnostiam okolo seba som za mnohé veci vďačný. Lebo viem že keby je všetko len pozitívne tak by som si okamžite dokázal vytvoriť ilúziu sveta ktorý v skutočnosti neexistuje. Myslím si že aj spoločenské dianie do veľkej miery dokázalo spôsobiť ľudské napätie. Ľudia sa snažia nejakým spôsobom obhájiť svoje názory na chorobu ktorá ľudí dostala do izolácie alebo ich pripravila o prácu. Pravdepodobne táto situácia do tejto miery vytvorila veľkú dávku stresu, napätia, nátlaku, pochybností a do veľkej miery aj ľudskej zloby. Choroba o ktorej nepochybujem že existuje tak do veľkej miery rozhádala spoločnosť a zničila aj dlhoročné vzťahy medzi ľuďmi. Čoraz viac bolo duševné zdravie mnohých ľudí doslova na kritickom bode. Ľudia sa vzájomne prestali akceptovali a prestali počúvať názory iných len si išli svoju vlastnú pravdu.

Aj správy do veľkej miery prispievali k tomu že mnoho ľudí sa dostalo do úzkosti a depresie. Neustály tlak ktorý sa na spoločnosť vytvoril v človeku jednu obrovskú emocionálnu guľu. Preto ľudia prirodzene odmietajú niečo do čoho ich ktokoľvek tlačí. Na začiatku som sa cítil absolútne rovnako, postupne som začal pracovať zo svojimi vlastnými emóciami a pochopil že v živote sa dá prežiť všetko. Človek si môže prežiť aj tie najťažšie chvíle a jednoducho sa z nich dokáže dostať. Mne pomohla do veľkej miery hudba a ľudia čo cítia presne to isté čo ja. Začal som chápať že v tomto svete nikdy nebudem úplne sám. Naučil som sa prijať svoje pocity bez ohľadu na to či sú pozitívne alebo negatívne. Lebo skutočné šťastie v živote nezávisí od dobrej nálady, ale od prijatia reality. Že aj prídu nejaké moje vnútorné strachy alebo obavy či zo života alebo z ľudí prežijem ich. Zvládol som mnoho vecí aj bez nejakého rozruchu a bez nejakého očakávania uznania. Za mnohými okamihmi bol aj plač ktorý v skutočnosti nikto nevidel, lebo som sa z niektorými vecami chcel popasovať a dokázať sám seba že nie som žiadna padavka čo sa okamžite vzdáva.

Som šťastný že takéto dni prichádzajú nie preto že by vo mne len vyvolali smútok, ale preto aby ma naučili že aj s toho čo nie je dobré sa dá si niečo zobrať. Nie všetko čo je smutné alebo melancholické je iba negatívne. Lebo keď prišlo u mňa nejaké obdobie ktoré nebolo dobré dostal som sa s toho. A myslím si že sa s toho dostane absolútne každý jeden človek. Ešte som sa do toho nejako snažil vyrovnať zo stratou môjho najlepšieho kamaráta ktorý ma veľa o hudbe naučil a ktorému som za mnohé veci vďačný a vždy budem. Aj toto ma do istej miery ovplyvnilo že som začal viac si uvedomovať že každý jeden deň v mojom živote môže byť posledným a je potrebné s tým naložiť ako najlepšie budem vedieť a ako to okolnosti dovolia. Vždy budem vďačný za moju rodinu a priateľov ktorých nevnímam ako samozrejmosť. A vždy budem vďačný za moju vnútornú silu vďaka ktorej som dokázal byť silným. Bez ohľadu na to či som sa cítil šťastný alebo vnútorne zlomený vždy som išiel ďalej bez toho aby som sa sťažoval a frflal na to. A najme chcem týmto povedať že nech sa človek akokoľvek cíti tak by sa nemal vzdávať a strácať nádej. Lebo nádej z nás môže spraviť omnoho lepších ľudí než si sami myslíme.

PS: Tento text nie je o tom nejakom sťažovaní sa, ale o priznaní si že všetci máme dni ktoré môžu tými najtemnejšími a že sa s nimi môžeme skutočne popasovať.

Čo je tvoje

16. júla 2021

Som vďačný čo som sa pri tebe naučil,

pravdepodobne som ťa až príliš krátko poznal,

zdalo sa že v našich myšlienkach nastane zhoda,

na začiatku to vyzeralo že to mohla byť pravda,

mali sme množstvo spoločných myšlienok,

tešili sme sa s toho keď sme spravili nejaký pokrok,

hodnotovo sme dokázali byť na úplnej rovnakej vlne,

mali sme preto čo robíme úplné pochopenie,

vyzeralo že si dvaja introverti budú rozumieť,

postupom času sme sa myšlienkovo začali vzďaľovať,

začali sme riešiť úplne iné hodnotové veci,

naše cesty sa čoraz viac reálne rozchádzali,

cítil som že do tvojho sveta úplne nezapadám,

začali sme sa na veci pozerať úplne iným pohľadom,

je v poriadku vnímať s určitého pohľadu samotnú vieru,

ja ju dokážem vnímať širšie cez samotnú realitu,

rešpektujem ťa že v niečo naozaj veríš,

nepochybujem že vo svojom živote správnou cestou ideš,

začal som cítiť úplne rozdiely cez ktoré sa nedalo dostať,

pochopil som že si dvaja introverti nemusia vždy sadnúť,

je v poriadku keď veríme v úplne odlišné veci,

čoraz viac som začal cítiť že sme už v samotnom cieli,

nech sú naše cesty akékoľvek vždy ti budem držať palce,

budem veriť že vo svojom živote budeš na tej správnej ceste,

ja radšej zostávam realistom a pevne nohami na zemi,

verím že všetci ľudia majú poslanie ktoré naozaj splnili,

čo je tvoje som ti nikdy nejakým spôsobom nebral,

aj keď sú naše cesty odlišné tak majú reálny zmysel,

musíme samotné výzvy života zvládnuť samostatne,

nechajme nech nás srdce na to správne miesto zavedie.

Objekty v zornom poli

9. júla 2021

Vidím svet s každej jednej perspektívy,

nachádzam na počiatku jednej krásnej cesty,

objekty vnímam ako niečo čo je súčasťou môjho života,

vnímam že všetko čo sa deje môže priniesť určitá zmena,

kráčam pevne nohami po tejto krásnej zemi,

objavujem miesta na ktorých mnohí ľudia neboli,

vždy je obohatením kráčať tam kde ľudia nekráčajú,

je úžasné poznať priestory v ktorých ľudia nebudú,

čelím svetu zo slúchadlami na ušiach aby som to všetko zvládol,

počúvam pesničky ktoré som si za určité obdobie obľúbil,

každé slovo v hudbe dokáže vystihnúť moju náladu,

viem že svoj život nedokážem vnímať ako nejakú náhodu,

moje zorné pole vníma všetky objekty tohto sveta,

viem že keď niekde kráčam tak je to správna cesta,

nestratím sa lebo vždy mám orientáciu v priestore,

kráčam týmto svetom ďalej nech sa čokoľvek deje,

niekedy nepotrebujem množstvo slov ktorým by som všetko vyjadril,

lebo s odstupom času zisťujem ako som reálne dozrel,

nechávam sa viesť všetkými správnymi pocitmi v živote,

viem že všetko čo naozaj urobím bude len to správne.

Blázon

18. júna 2021

Občas sa cítim v tomto bláznivom svete ako človek ktorý vo svojej mysli niečo hľadá. Neustále zisťujem že čo je správne a čo je naopak za hranicou. Občas by som na niektoré veci poznal odpoveď, ale neviem či mi to dokáže dať úplný zmysel. Niekedy neviem že čo je lepšie, ale viem že všetko do seba musí zapadnúť. Mám v hlave veľké množstvo nápadov že sa niekedy považujem za blázna ktorý nad tým musí premýšľať. Ale jednoducho si nepomôžem som taký a len ťažko to môžem zmeniť. Viem že moja možno prílišná húževnatosť môže spôsobiť to že musím zaradiť ručnú brzdu. Ale občas je v poriadku si myslieť že môžem vo svojej podstate kýmkoľvek. Premýšľam nad rôznymi úvahami že keby v tomto svete bolo viac bláznivých momentov tak by sme sa mali lepšie. Ale viem keď sa pre niečo nadchnem vždy mi to dáva zmysel. Preto vznikajú občas aj bláznivé texty ktoré ma niekam posúvajú. Napriek tomu som rád že môžem písať aj niečo bláznivejšie čím dokážem vybočiť zo svojej komfortnej zóny.

Čoraz viac sa utvrdzujem v tom že žijem vo svete v ktorom musím viac premýšľať. Niekedy si môžem myslieť že nič poriadne ani nedokáže zapadnúť. Miešajú sa vo mne všetky možné obavy a pochybnosti pri ktorých nikdy nebudem vedieť na čom som. Je to občas veľmi šialený pocit ktorý zo seba úplne nezmažem. Občas musím bojovať s tým aby som ľudí okolo seba nikdy nenahneval. Neviem či vo svojom živote niečo spravím dobre alebo zle. Prial by som si v živote množstvo vecí robiť bez absolútnych výčitiek. Ale občas cítim že vo svojom živote mám kompletný zmätok a že nie som až taký úžasný ako si ľudia myslia. Robím aj chyby ktoré často v živote môžu sklamať ľudí ktorých mám rád. Nerobím ich cielene a vedome, ale skôr pri prílišnej snahe robiť niečo dobre. Samozrejme ma to neospravedlňuje a vďaka tomu si uvedomujem že nikdy nebudem úplne bezchybný.

Snažiť sa byť vo svete normálnym ako sú ostatní ľudia je náročné. Rád by som niekam zapadol, len pravdepodobne by som niekam zmizol. Keď som bol mladší tak nad niektorými vecami nebolo čas premýšľať. Bol som bláznivým navonok a ako malý človek určite nepremýšľa nad svojimi nedostatkami. Ani ja som nepremýšľal, lebo ľudská malá duša nerieši určité životné následky. Ako som vyrástol bolo mi jasné že je potrebné premýšľať nad dopadom vlastných myšlienok. Priznať si že všetko čo sa v mojom živote stane tak bude mať následky ktoré si ponesiem do konca života. Ak cítim nejakú emóciu tak nikoho s toho neviním lebo ovplyvnený tým môžem byť len ja. Je to samozrejme prirodzený cyklus života ktorý sa bude donekonečna opakovať.

Stal sa zo mňa čoraz hĺbavejší človek ktorý je viac vo svojom svete. Vytvoril som si svoju vlastnú bublinu do ktorej nie každý môže vstúpiť. Občas si musím dávať pozor aby som niekoho v živote nesklamal. Viem že sa tomu v živote nedokážem úplne vyhnúť. Prídu chyby pri ktorých ľudí okolo seba sklamem a nikdy nebudem vedieť kedy. Musím si to často vedieť priznať a nejakým spôsobom sa na to pripraviť. Aj keď viem že na niektoré veci sa veľmi dopredu nepripravím a život nemá dopredu napísaný scenár. Pravdepodobne je všetko také aké to má v skutočnosti byť a to je len dobre. Som rád že sa učím všetko okolo nejakým spôsobom vstrebať Všetko v živote má svoju prirodzenú postupnosť podľa ktorej treba ísť.

Občas počúvam ako je mi podsunuté že sa niečo v živote nedá. Nikdy som nepovedal že sa niečo v živote nedá alebo že to nejde. Robím všetko v rámci svojich možností ktoré mám a viem že nie som úplne nezničiteľný. Aj ja niekedy bývam unavený, ale nie vždy to súvisí z fyzickou stránkou. Keby to súvisí viac s fyzickou stránkou bolo by to skvelé, ale skôr to ovplyvňujú rôzne psychické faktory. Žijeme bláznivú dobu plnú stresov ktoré majú vplyv na to kým naozaj sme. Stále sa nič nezmenilo a pokúšame sa naháňať svoje šťastie aj za cenu že ho nedoženieme Až samotný čas nám ukáže komu môžeme okolo seba veriť. Nebude to veľmi jednoduché zistenie, ale každým dňom to bude viac a viac chápať čo bude len dobré.

Uvedomujem si čoraz viac že som do tohto bláznivého života jednoducho nezapadol. Lebo ľudia dokážu byť nad vecou a zasmiať sa, len ja sa vo svojom vnútri cítim ostražitý. Samozrejme sa dokážem nad mnohými vecami zasmiať, ale občas príde okamih kedy nerozumiem tomu čo je sranda a čo nie. Nemožno mi vyčítať že nerozumiem úplne všetkému a preto niekedy premýšľam nad hlbšími a hodnotovými vecami. Čím som starší tak sa snažím byť o niečo odlišnejším od ostatných ľudí. Pokúšam sa zo svojej vlastnej inakosti urobiť devízu a niečo vďaka čomu dokážem vyniknúť. Bez ohľadu na všetky okolnosti chcem byť pre každého človeka vzorom aj za cenu uvedomenia že nie som bezchybný.

Som rád že niekedy môžem napísať aj takéto texty ktoré môžu byť bláznivé a zároveň k zamysleniu. Lebo život môže byť bláznivým a ja si to uvedomujem každý jeden deň. Možno už nemám dušu dieťaťa že by som sa chcel zo všetkým v živote hrať. Lebo si uvedomujem že ma skôr zaujímajú veci ohľadom hudby a diania v nej. Tomu v skutočnosti chcem rozumieť, lebo rád spoznávam novú hudbu a veci ktoré v nej sú. Aj keď ju nikdy nebudem tvoriť, ale niekde vo svojom vnútri budem vždy fanúšikom čo to bude sledovať. Vždy budem pozorovať ak sa niečo skutočne udeje, lebo to považujem za svoje celoživotné poslanie to vnímať. Takže moje bláznovstvo súvisí s počúvaním hudby a s tým že sa ľahšie stotožním zo samotnými textami. Preto som rád že to vnímam a dokážem vďaka tomu o niečo lepšie na niektoré veci reagovať.

Vo vzdore

18. júna 2021

Vo vzdore čelíme pandémii Covidu,

dostali sme sa do úplného stavu strachu,

začali sa presadzovať ľudské rozostupy,

museli sme si nasadiť na tvár masky,

množstvo zbytočných obetí ktoré mohli niečo dokázať,

svet sa zmenil na bojisko kde každý musí bojovať,

vzťahy sa do veľkej miery sa narušili pre rozdielnosť názorov,

kvôli tomu že niekto na niečo vyjadril iný názor zaniklo množstvo priateľstiev,

za ten rok sa ľudia naučili jeden druhému pomôcť,

lebo vtedy ten strach o život omnoho viac začal prevládať,

namiesto rozumného vysvetľovania boli len politické hádky,

okamžite v určitom okamihu dokázali prísť aj zmätky,

za rok sa veľmi dokázali zmeniť vzťahy s kamarátmi,

už to prestalo byť také aké to bolo kedysi,

začali sa vytvárať predsudky a určité mantinely,

už sa postupne začali vytvárať rôzne ľudské strany,

keď to u nás na Slovensku začalo pred samotným rokom,

život sa obrátil na ruby jedným veľkým skokom,

ľudia začali šiť rúška z obavy samotnej nákazy,

samozrejme sa tým narušili sociálne kontakty,

niekedy až príliš prísne pravidlá nás držali doma,

ale mňa to veľmi neovplyvnilo ako človeka,

niektoré veci som robil aj pred pandémiou,

neovplyvnilo ma to a neprišiel som o inšpiráciu,

pravdepodobne bolo viac času na písanie,

mal som množstvo podnetov a novej inšpirácie,

napriek všetkým okolnostiam sa ma veci najmenej dotýkali,

aj keď boli nejaké prísne pravidlá nepocítil som to na duši,

mnoho ľudí v určitom okamihu prišli o svoje živobytie,

museli sa často zadlžiť aby vôbec mali na prežitie,

pandémia odkryla že mnoho vzťahov prestalo fungovať,

nie všetkým dokázala izolácia od okolitého sveta pomôcť,

čoraz viac mladých ľudí prežívalo úzkosť a depresiu,

občas mali pocit že s tejto situácie nevedia nájsť správnu cestu,

mnoho miest bolo zavretých a ľudia nemali kam ísť,

nemohli sa na svojom obľúbenom mieste ani porozprávať,

za ten čas som si pozrel množstvo seriálov a filmov čo som predtým nevidel,

po určitom čase ma tešilo ako som úspešne všetko dobehnúť stihol,

keď sa svet uzavrel do jednej obrovskej bubliny

jediné čo mi chýbalo tak boli koncerty,

nevidieť dav ako skáče mi chýba stále,

ale napriek som vďačný že prišlo toto obdobie,

ľudia sa prestali konečne za niečím naháňať,

naučili sa že v živote treba aj spomaliť,

uvedomili si že maličkosti robia svet krajším miestom,

už konečne vedeli ako naložiť zo svojim časom,

niektorí ľudia začali vykonávať prácu z domu,

aj deti si museli zvyknúť že sa budú učiť z domu,

komplikované veci často mohli byť jednoduchšie,

často tomu prechádzalo aj zložité vysvetľovanie,

nejasné odpovede politikov vďaka ktorým si ľudia svoj postoj vytvorili,

už tiež začali porušovať pravidlá lebo to začali robiť oni,

vznikol tu určitý psychický tlak ako ľudí k niečomu dotlačiť,

ak je niečo dobrovoľné prečo treba ľudí do niečoho nútiť,

boli protesty kde ľudia mohli povedať čo ich skutočne trápi,

mohli sa zdôveriť s tým že kvôli súčasným opatrením o prácu prišli,

ľudstvo začalo stáť na pokraji ľudskej existencie,

ak urobia niečo čo nie je v súlade z hlavným prúdom je to zle,

niečo ak nezapadá do skladačky tak je to okamžite konšpirácia,

a s odstupom času sa môže ukázať že to môže byť pravda,

v súčasnosti súdia ľudí čo sa nedali zaočkovať,

ak sa cítia že sú zdravotne v poriadku prečo by to mali robiť,

keď je to dobrovoľné tak štát nemôže na ľudí vytvárať nátlak,

a aj ľudia čo sa dali zaočkovať niečo vnucovať nemajú nárok,

ak naozaj žijeme v slobodnej spoločnosti rešpektujme jednu a aj druhú stranu,

nepodľahnime určitému svetonázoru iba pre zdanie že to je v poriadku,

vytvárať strach to je cieľ na ktorom stojí súčasné dianie sveta,

vo všetkom je potrebné aby bola určitý rozumná hranica,

neprestávam veriť že všetko sa s odstupom vráti do normálu,

že už bez obáv budeme môcť človeku podať ruku,

raz príde okamih keď ako celé spoločenstvo zvíťazíme,

keď my a aj celý svet spoločnými silami pandémiu porazíme,

všetko si vyžaduje svoj čas ale o to viac s toho vyjdeme silnejší,

určite keď to celé skončí budeme o niečo pokornejší.

Jasnosť

17. júna 2021

Chcem mať v určitých veciach jasnosť,

nechcem pred tým čo cítim utekať,

bojujem s pocitmi ktoré sú silnejšie než ja sám,

niektoré veci ktoré sa dejú tak im nerozumiem,

chcel by som nemyslieť na to či niečo v živote prinesie následky,

ale viem že na živote mnohým veciam nezabránim a urobím chyby,

vravím si že nespadnem do tej emočnej pasce,

že nebudem riešiť dilemu čo je naozaj správne,

niekedy si prajem aby slová dokázali naozaj pomôcť,

len musím pevne na svojich nohách skutočne stáť,

viem že sa treba sa s vecami popasovať samostatne,

prísť na spôsob vďaka ktorému bude všetko lepšie,

mám právo cítiť pocity ktoré sú odlišné od spoločnosti,

sú okamihy kedy nedokážem zabrániť úzkosti,

hudba mi pomáha toto celé nejako pochopiť,

že nie som sám čo s tým musí bojovať,

bojujem z vlastnou hlavou a prispôsobujem sa,

nepoviem vždy nie lebo nechcem aby bola dusná atmosféra,

viem že mnoho ľudí robí dobré a správne veci,

som rád za mnoho vecí v živote ktoré za to stáli,

dokáže ma potešiť keď viem že je všetko v poriadku,

keď viem že nemusí mať vo svojom živote obavu,

rád urobím veci bez toho aby ma niekto do toho tlačil,

nič sa nedá silou mocou hneď ako by si niekto myslel,

potrebujem si popremýšľať aby som prišiel na riešenie,

sám postupne prídem na to čo je pre mňa skutočne správne,

postupne časom prídem na to komu v živote veriť,

budem vedieť kto ma psychicky dokáže podržať,

všetko by bolo vyriešené keby to na rovinu poviem,

bez ohľadu na okolnosti by sa nedalo vyhnúť dôsledkom,

chcem mať jasno v živote tak ako to majú aj ostatní ľudia,

pochopiť že všetko čo sa naozaj deje nie je žiadna náhoda,

bez ohľadu na okolnosti dokážem byť šťastným človekom,

aj keď to všetko nejakým spôsobom najavo nedám,

radšej chcem byť pokojná duša v nepokojnom svete,

dať najavo že každú skúšku ktorá príde nejako zvládneme.

Nikde inde

4. júna 2021

Nikde inde nie je lepšie ako na tomto svete

viem že vzdať sa by nebolo veľmi správne,

v tomto svete nechcem stratiť svoju vlastnú tvár,

na niektoré veci veľmi už ani nie je priestor,

niekedy je potrebné zastať a o veciach premýšľať,

túžba hľadať čoraz viac vo mne dokázala dozrieť,

chcem veriť že všetko čo robím má určitý význam,

aj napriek tomu že vo svojom vnútri niekedy bojujem,

bolo by správne uniknúť pred vlastnými pocitmi,

neriešiť že či mi to v živote spôsobí jazvy na duši,

žijem tak aby som sa v určitých veciach nezasekol,

aby som sa vo svojom živote niekam skutočne pohol,

občas cítim že ticho je omnoho hlučnejšie než slová,

moja duša v každom ohľade zostáva introvertná,

od života mnoho vecí ani neočakávam,

lebo všetko okolo seba nejakým spôsobom prijímam,

viem že od mnoho ľudí dostávam dostatok lásky,

aj od ľudí ktorí sú z omnoho väčšej diaľky,

bez ohľadu na vzdialenosť môže existovať blízkosť,

úsmev sa dá vyčariť aj bez toho aby som to niekomu mohol povedať,

nechcem od určitých vecí odkloniť aj keď by som najradšej mohol,

lebo si vážim že napriek tejto dobe som svoju vlastnú tváre nestratil,

aj bez fanfár a rozruchov dokážem byť šťastným človekom,

dokážem sa usmievať aj napriek všetkým okolnostiam,

viem že často vo svojom vnútri riešim rôzne strachy,

ale viem že nie som sám čo občas mám z niečoho obavy,

je to prirodzené lebo sa stále mení situácia,

viac potrebujeme aby v tomto svete bola láska,

krokom za krokom viem že sa stali nejaké chyby,

niekedy boli okamihy kedy v očiach boli slzy,

že vraj chlapi neplačú viem to je veľký nezmysel,

ak sa v živote niečo stalo tak som to neurobil naschvál,

dostávam množstvo podnetov ktoré musím spracovať,

každý deň premýšľam nad tým čo by bolo potrebné zmeniť,

chcem zostať dobrým aj za cenu že v živote niekedy zlyhám,

viem že mnoho pocitov v sebe veľmi ani neschovám,

mnoho vzťahov v živote s ľuďmi sa dokázali zmeniť,

množstvo ľudí dokázalo z môjho života odísť,

nie vždy druhá šanca niečo napraviť dokázala,

bývalých kamarátov vystriedala iná ľudská skupina,

čas mi ukázal že kto dokázal stáť skutočne pri mne,

tí správni ľudia bez ohľadu na vzdialenosť si našli cestu ku mne,

mnoho ľudí mi ukázalo že môžem prísť na tie správne myšlienky,

ukázali mi že som len na počiatku určitej životnej cesty,

vo svojej podstate stále zostávam rovnakým človekom,

napriek všetkému okolnostiam neprestávam veriť svojim vnútorným pocitom.

Lilith

8. mája 2021

Lilith prišla na svet svojim rodičom,

nečakala že toto bude jej prvý stret zo svetom,

spoznávala svet a myslela že bude zdravá,

počas troch rokov si rodičia všimli že je iná,

rodičia išli za lekármi aby zistili pravdu,

spoznali jej diagnózu majú dievča autistku,

čoraz viac zisťujú ako sa prejavuje jej inakosť,

plač a vnútorný nepokoj s ktorým musela bojovať,

postupne sa začali prejavovať na nej všetky zmeny,

začala mať čoraz viac mať svoje vlastné rituály,

ako začala rásť tak čoraz viac vyčnievala z davu,

postupne začala chodiť do školy a zaradila sa do kolektívu,

ten kolektív zo začiatku dokázal ťažšie prijať jej inakosť,

časom dokázala medzi komunitu zdravých spolužiakov zapadnúť,

veľmi rada sa učila a dostávala v škole samé jednotky,

matematika a zemepis boli jej obľúbené predmety,

ale nebola sama čo mala v živote určité postihnutie,

stretávala určité skupiny ľudí čo boli na tom horšie,

inakosť sa do veľkej miery premietla do jej života,

špeciálna škola bola miestom kde sa jej dostávala láska,

samozrejme prichádzali aj prvé školské lásky,

dostávala aj od chalanov rôzne zamilované listy,

čím viac rástla učila sa vyrovnávať z inakosťou,

pochopila že autizmus je skôr jej silnou devízou,

potom prišiel nastúp do novej školy a iného prostredia,

stredoškolský život už začínal mať svoje úskalia,

bolo pre ňu ťažké byť medzi prevahou zdravých ľudí,

čím viac spoznávala nové prostredie tým viac k nej boli horší,

narastajúca úzkosť začala byť spojená z jej šikanovaním,

prichádzali depresie a čoraz väčšie uzavretie pred svetom,

pribudla aj introvertnosť kedy radšej bola vo vlastnej bubline,

bála sa povedať rodičom o tom že jej niekto ubližuje,

počúvala hudbu aby na všetky problémy dokázala zabudnúť,

vždy keď si vypočula Linkin Park tak ju to dokázalo povzbudiť,

od svojho detstva milovala hudbu a to keď si spievala,

dávalo jej to nádej že na tomto svete nie je úplne sama,

neskôr Lilith povedala o šikane na strednej škole,

dvojica chalanov čo jej robili zle ju žiadali o odpustenie,

nevedeli o tom že jej autistka a o to viac ju začali chápať,

pochopili že v rámci inakosti to má ťažké a psychicky ju dokázali podporiť,

čím viac ju spoznávali zisťovať aké je to veľmi skvelé dievča,

oveľa dokázala zvládnuť každú zmenu ktorá reálne prišla,

úspešne dokázala vyštudovať strednú školu,

keď prišli skúšky tak nemala žiadnu trému,

zo svojej inakosti dokázala využiť prednosť,

rozhodla sa že o svojich pocitoch bude viac písať,

dokázala priblížiť každú jednu životnú zmenu,

čoraz sa viac menila na zdravo sebavedomú slečnu,

milujúci rodičia dokázali pri nej vždy stáť,

keď cítila úzkosť tak to dokázala o niečo lepšie zvládnuť,

nastúp na vysokú školu mala úplne skvelý,

neprestala veriť že každý človek v živote môže byť dobrý,

celý kolektív jej bol oporou napriek inakosti,

pri nich sa nebála vyjadriť to čo naozaj cíti,

po úspešnej maturite na strednej škole prišla aj vytúžená stužková,

boli to udalosti na ktoré si spomienky navždy zachová,

prišla do jej života aj skutočná láska ktorá jej inakosť dokázala akceptovať,

bol to chalan ktorý jej inakosť dokázal okamžite prijať,

plnil jej všetky sny ktoré mala a veľmi ju ľúbil,

keď mala určité obavy v živote reálne pri nej stál,

postupne prišlo zdravé dieťatko a nádherná svadba,

do toho najkrajšie okamihy a svadobná cesta,

rodičia sa tešili že ich dcéra je napriek inakosti milovaná,

že po všetkých životných skúškach je konečne šťastná.

Vesmírne topánky

7. mája 2021

Bolo by skvelé si nasadiť skafander a vesmírne topánky,

nastúpiť na raketu a letieť niekam do skutočnej stratosféry,

odletieť od tohto sveta a spoznávať všetky možné galaxie,

zistiť ako je to naozaj v tomto paralelnom vesmíre,

pravdepodobne by bolo lepšie byť v nejakej inej galaxii,

lietať vzduchom vďaka tomu by sa moje myšlienky ustálili,

stál by som a obdivoval planétu na ktorej by som bol,

viem že by som v určitej galaxii nikdy nezablúdil,

bol by pokoj od okolitého sveta a nepokoja,

viac by sa moja duša reálne nadýchla,

vedel by som vo svojom živote naozaj patrím,

do svojho paralelného vesmíru si priateľov pozvem,

všetci v skafandroch a tešíme sa zo vzájomnej prítomnosti,

môžeme bez výčitiek rozoberať všetky možné veci,

už nebudú tam žiadne výčitky a ani predsudky,

bude tam prevažovať viac lásky a pokory,

nebudú sa tam riešiť žiadne rany z minulosti,

ani ľudia nebudú vo svojom vnútri cítiť úzkosti,

vo svojich myšlienkach budem lietať medzi všetky planéty,

už nebudem mať okolo seba všetky možné steny,

nebude viac potrebné niečo v živote prebúrať,

bude to jazda ktorú si budem z radosťou užívať,

prídu za mnou všetci ľudia ktorých poznám,

budeme si lietať samotným paralelným vesmírom,

budú sa tam nachádzať všetky možné teleporty

vyberieme si všetky možné planéty,

zistíme že na nich naozaj môže existovať život,

môže sa tam nachádzať akýkoľvek astronaut,

vo vesmíre bude omnoho lepšia atmosféra,

lebo v ňom zavládne veľká prevaha pokoja,

všetci sa raz stretneme v paralelnom vesmíre,

budeme sa v ňom cítiť oveľa pokojnejšie a lepšie.