Viem že mám 30 rokov a uvedomujem si že aký je to prelomový vek. Už sa dostávam do momentu kedy sa vo mne menia určité názory a pocity. Už možno sa nesnažím nejako obhájiť tie svoje vlastné myšlienkové pochody, ale viac sa snažiť akceptovať život. Viac sa snažím pochopiť svet v úplnosti a uvedomiť si svoju zodpovednosť. Viem že svojimi myšlienkami k niečomu ľudí ovplyvňujem, ale je iba na každom človeku či ma číta. Ak sa v niečom mýlim tak to prirodzene akceptujem, nebudem hovoriť že ten človek nemá pravdu. Som rád že v niektorých veciach zostávam rovnaký a v iných sa mením. Vyvíjam sa po každej stránke života a niekedy sa aj zmýlim. Nebudem sa vyhovárať že sa moje pomýlenie stalo úplnou náhodou. Som vo veku kedy budem viacej dávať lásky ľudom a nebudem cítiť nejakú vnútornú zlosť. Som sa posunul ďalej a s každým rokom viem že je potrebné pokračovať vo veciach ktoré človeka nejako motivujú.
Každým rokom sa moje názory a pocity posúvajú čoraz odlišnejším smerom. Lebo niekedy aj táto doba človeka prinúti rozmýšľať nad určitými životnými situáciami. Viem že v živote to nikdy nebude úplne ľahké, ale stále je dôležité nájsť riešenie vďaka ktorému to ľahké bude. Stále vo svojom živote hľadám spôsob ako s určitých vecí nevykorčuľovať, ale ako im mám čeliť. Áno ja sa budem v živote aj mýliť a tomu nedokážem vôbec zabrániť. Lebo keby tie chyby vo svojom živote nerobím, tak sa v spoločnosti ľudí stanem nudným a nezáživným. Aj keď sú momenty kedy je mi niektorých vecí ľúto, ale všetko ostatné neľutujem. Všetky životné situácie ktoré prišli, tak mi dokázali ukázať že som vo svojom vnútri silný.
Nikdy sa nevzdávam, ale zároveň si dávam pozor aby som svoje sily neprecenil. Nesnažím sa ľudom dávať nejaké svoje múdrosti a vnucovať im nejaký svoj ideál. Lebo návod na ideálny život jednoducho neexistuje, nikde nie je napísané že čo musí človek v živote zvládnuť. Viem že človek si musí prežiť veľmi veľa zlých vecí, aby sa dokázal dostať k tým dobrým. Viem že nedokážem zabrániť napätým vzťahom a je úplne jedno kde sa to deje. Ak sa to netýka mňa, tak si môžem prakticky od toho držať odstup. Lebo v živote je dôležité si od vecí a aj od určitej skupiny ľudí držať odstup. Lebo keď človek sa príliš snaží naviazať na ľudí, tak ho to samozrejme brzdí v dosahovaní svojich cieľov.
Presne takto sa to dá definovať aj pri citových vzťahoch. Niekedy to nie je dobré keď do života príde niekto kto je zaľúbený a ten druhý človek to tak vôbec necíti. Viem že môžem mať ľudí rád a tam to akurát jednoducho končí. Nechcem sľubovať ľudom niečo čo im vlastne ani nedokážem splniť. Som vo veku kedy nechcem niekoho vodiť za nos a dávať mu falošné nádeje. Len viem že chcem žiť svoj normálny život o ktorom spieva moja najobľúbenejšia slovenská speváčka Sima Martausová. Jej hudba mi pomohla pochopiť že chcem ju nejakým spôsobom nasledovať a byť rovnako skvelým človekom ako je ona. Lebo jej hudba mi pomáha pochopiť že sú mi bližšie ľudské hodnoty a vzťahy s priateľmi. Keď sa cítim zle tak Sima mi svojimi textami dokáže dať množstvo vnútornej sily. Chcem sa sústrediť na určité hodnoty a zároveň zostať súťaživým. Lebo keď sa mi niečo podarí vyhrať alebo keď sa mi podarí niečo iné tak som za to veľmi rád. Občas sú momenty kedy si neverím že sa mi niečo podarí a často sa držím pri zemi.
V mojom živote určite príde ešte množstvo pádov a zároveň aj podrazov od ľudí. Čím viac akceptujem fakt že nie všetci ľudia ma budú mať radi, tým ľahšie všetko zvládnem. Lebo všetko vo svojom živote som si prežil a prežijem. Zistím že všetko čo sa deje či dobré alebo zlé, tak mi dáva vnútornú silu. Radšej sa vo svojom živote budem meniť a posúvať než budem stáť niekde vzadu. Jediné že čo sa v skutočnosti nezmení je to že budem mať stále svoj vlastný svet. Budem si žiť svoju vlastnú pravdu a bude veľa ľudí čo ma motivujú si prejsť všetkými prekážkami. Každý rok v mojom živote prišla nejaká zmena a tú zmenu si beriem do budúcnosti.
Všetky tie splnené sny a okamihy čo prišli ma naučili si vážiť život. Naučili ma vážiť si ľudí ku ktorým som v živote vzhliadal a boli pre mňa inšpiráciou. Nikdy som ani vo sne neveril že všetko sa postupne začne v živote plniť. Len som vedel že jediné čo bolo pre mňa podstatné je sa sústrediť na veci čo sú správne. Všetky tie nepodstatné veci a intrigy čo si ľudia vzájomne venovali tak som radšej nevnímal. Lebo som vedel že nechcem byť ovplyvnený zlými náladami ľudí. Len som vnímal skvelú hudbu, súťaženie a pozitívne zmýšľajúcich ľudí.
Ešte rozhodujúcejším faktorom čo dokázal ovplyvniť môj život je to že či sa skutočne cítim šťastný. Ale zisťujem že vo svojom podstate som šťastný lebo prakticky mi nič také nechýba. Jediná vec čo mi pravdepodobne chýba je láska, ale viem že do vzťahu sa umelo tlačiť nechcem. Mám kamarátov a priateľov a toto je pravdepodobne to čo mi zatiaľ stačí. Mám rodinu ktorá ma podporuje a stojí pri mne, ale stále v živote viem že sa dá dosiahnuť niečo viac. Ale všetko v živote chcem dosiahnuť s pokorou a rešpektom, nie s veľkým egom.
Aj v rámci hudby sa môj hudobný vkus často menil. Od 90. rokov a od samotného počúvania hip-hopu som prestal byť ortodoxný. Ako to čo ľudia nazývajú undergroundom, tak nikdy neprestanem milovať a budem to mať stále v srdci. Počúvanie hudby mi pomáhalo a dodnes pomáha formovať moje uvedomelé názory. Hudba mi pomáha písať také články ktoré majú posolstvo a ktorými chcem niečo odovzdať. Chcem tu niečo zanechať pre budúcu generáciu keď raz príde okamih kedy zomriem. Napriek tomu že tu nebudem večne, tak moje slová budú večné aj po určitom čase.
Nikdy nezabudnem ani na školské časy ktoré mi veľa dali. Dali mi množstvo priateľov a aj mnoho z nich išlo svojou vlastnou cestou. Aj keď sa tie cesty životom začali rozchádzať, ale tí dôležití ľudia v mojom živote zostali. Bolo množstvo výletov a pekných okamihov ktoré mám dodnes v hlave. Nikdy nezabudnem na všetky tie srandy a veselé okamihy. Keď som prešiel špeciálnou základnou školou a neskôr, praktickou školou a dvoma odbormi posunulo ma to. Dodnes sú ľudia ktorých stretávam a rád sa s nimi pozdravím.
Celý život som vnímal aj globálne dianie a to čo sa deje v politike. Viem že sa na Slovensku udialo veľmi veľa zlého, ale aj veľmi veľa dobrého. Preto viac obdivujem ľudí čo sa snažia reprezentovať Slovensko a je úplne jedno v akej oblasti. Obdivujem ešte viac keď mnoho ľudí dosahujú skvelé výsledky napriek tomu že majú bolesti. Vyjadrujem veľký obdiv všetkým našim športovcom a aj nešportovcom čo reprezentujú náš štát lepšie než jeho politickí predstavitelia.
Som vďačný že som narodil do doby keď ešte neboli mobily a počítače. Keď sa viac cenili hodnoty a ľudský kontakt bol o niečo prirodzenejší než je tomu v súčasnosti. Keď sme aj spadli a mali sme nejaké modriny, tak sa to dokázalo zahojiť. Bol televízor a boli konzoly kde sa dávali kazety. Ešte zábavnejšie boli hrávať spoločenské hry pri ktorých sa človek dokázal zabaviť dlhé hodiny. Nebola taká konzumná doba a vonku sme vedeli že máme skutočne priateľov. Nepotrebovali sme Facebook a iné sociálne siete lebo v skutočnosti sociálna sieť bola za stenami domu.
Vo vzťahoch sa dokázalo o niečo viac komunikovať a nikto sa pred nikým neschovával. Všetci sme si dokázali pozrieť do očí a nemuseli sme riešiť že či je niečo skutočné alebo nie. Lebo už to že sme stáli zoči voči, tak ukazovalo silu toho priateľstva. Viac fungovala úprimnosť a toľko sa v spoločnosti neklamalo. Ale viacej oproti minulosti sa toho až tak veľmi nezmenilo. Skôr sa zmenil spôsob akým sa nadväzujú vzťahy. Len čas ukázal že či vzťahy s ľuďmi mali skutočne zmysel. Mnoho priateľstiev sa mi rozpadlo a len pár skutočných ľudí zostalo pri mne.
Prešiel som si aj sklamaniami a tým že som niektorým povedal viac než som chcel. Bolo to veľmi hlúpe a neuvedomelé byť príliš úprimným. Teraz som úprimným len k tým ľudom čo si to skutočne zaslúžia a pri ktorých viem že im môžem veriť. Dávam si viac pozor, ale niekedy sa to nedá ustriehnuť že pri kom si treba dať pozor. Ale vo vnútri ma tieto skúsenosti veľmi posilnili a posunuli ma ďalej. Som múdrejší a viac si vážim ľudí okolo seba, všetky zmeny čo sa stali vďaka nim som lepší.
Chcem poďakovať všetkým ľudom čo si článok 30 skutočne prečítajú. Taký dlhý text som ešte za obdobie čo blogujem nenapísal. Vlastne v ňom opisujem takú tú svoju životnú cestu, ktorá je pretkaná zážitkami a aj tienistými stránkami. Som vo veku kedy si viac uvedomujem čo sa deje v živote a chcel som na to poukázať. A zároveň som vďačný že množstvo čitateľov mi zachovali priazeň. Lebo ešte neviem ako dlho budem písať, ale keď prichádzajú nápady tak sa budem snažiť to využiť. Budem sa snažiť využiť šance ktoré mi dáva samotný život. Týmto textom vyjadrujem myšlienky s pozície autistu čo inak vníma tento svet.
Jozef Blšák - Svet obyčajného chalana 