Archív pre február 2015

Hudobné videoklipy

26. februára 2015

Každý človek vo svojom živote počúva hudbu bez ohľadu na svoj žáner. Mnoho ľudí počúva rôzny štýly či to je rock, pop, jazz, techno, house a omnoho iných. Ja sám sa nikde neškatuľkujem a toto pre svoj vlastný prospech vôbec nepotrebujem. Teda vzniklo kopec silných nahrávok a samozrejme už od nepamäti vzniká na kopec pesničiek nejaký zaujímavý klip. Naše obľúbené pesničky sme neraz počúvali z rádií a nahrávali sme si ich na kazety, ale samozrejme sme sa nedokázali upokojiť iba s čistou zvukovou podobou skladby. Ako vyšiel singel, tak sme k nemu očakávali okamžite aj klip, aby sme zistili že čo sa skvelo počúva, že bude skvelé aj na obraze. Samotný videoklip tej skladbe dodal určitú dôležitosť, že nebola náhodne vybraná ako prvý singel. Každý klip je samozrejme iný, celkovo to záleží od toho, akú má režisér fantáziu a ako je v tom klipe cítiť jeho umelecké tvorenie. Videoklip vyjadruje náladu a pocity daného človeka a zároveň chce ním navnadiť na svoj vlastný album. Teda vtedy začína určité promo a ten človek sa čoraz viac dostáva povedomia širokej verejnosti. Samotný klip môže aj dosť ovplyvniť myslenie ľudí a samozrejme vedie k tomu, aby sa ľudia nad určitými vecami zamysleli. Klip nie je len vizitkou režiséra, ale za jeho výsledkom stálo neskutočné množstvo ľudí. Postupne rozoberiem všetko, lebo sa pomaly zabúda na to, že spraviť klip je skutočná fuška a nie je to také ľahké, ako si to všetci myslia. Tak ako idú peniaze do filmov, tak idú peniaze aj do hudobných videoklipov, ktoré majú určitú stopáž. Každá cena klipu je iná a samozrejme si treba uvedomiť, že aj tie rozpočty sú iné. Natáčanie klipov trvá 2 mesiace alebo aj viac, záleží od toho či to bude príbehový klip a či to bude mať nejaký špecifický dej. Ale tak treba si uvedomiť dva rozdielne pojmy, že je iné točiť film ako taký a iné je točiť hudobný videoklip, teda je to rozdielne v časovom úseku. Film ako taký trvá hodinu alebo aj dve a neraz sa môže stať, že sa môže točiť aj dva roky. Pri hudobnom klipe je to iné, ale neraz sa stane, že tým ľudom nezapraje počasie a ten daný záber musia o deň neskôr.

Základom každého klipu je režisér, ktorý vedie určitý štáb ľudí. Interpret ho oboznámi s tým že kde by chcel natáčať určitý klip a režisér začne k nemu vymýšľať nejaký príbeh. Samozrejme nemusí byť každý klip čisto o príbehu, stačí len to, aby sa s ním dokázal človek nejako stotožniť. Niekedy proste stačí len to, že je pár ľudí v nejakom priestore a kráčajú v ňom. Ako v klipe funguje viacej aspektov, čo si neraz musíme uvedomiť a to nie je iba jeho natáčanie, všetko niečo stojí. Mnoho ľudí väčšinou rieši, že je ten daný klip zlý a nepozrú sa na neho s tej inej strany. Neraz som pozeral kopec záberov s natáčaní klipov a neraz sa musí ten daný záber točiť na viac krát. Je to ako pri filme, skrátka aj tam musí byť nejaká klapka a režisér dá pokyny ostatným čo majú robiť. Takto sú vedený nielen štáb ale aj herci čo budú v tom klipe. Samozrejme aj samotný interpret kontroluje cez kameru, že či priebeh natáčania funguje ako má a že či netreba niečo zmeniť. Ale aj tak režisér prichádza sám na to, že čo treba zmeniť a zostrihať. Režisér je vedúcou osobou ktorú musia poslúchať všetci, neraz tá práca na klipe je precízna. Klip sa nestáva zo dňa na deň populárny a to chce postupne dosť veľkú dávku trpezlivosti. Ale určite by som chcel zhrnúť určité body na ktorých funguje natáčanie a to nie je iba samotná réžia. Ale všade je to individuálne, stáva sa aj to, že niektoré klipy sú natočené doslova za pár dní. Všetko je už tak dokonale vymyslené, že človek má to najprofesionálnejšie vybavenie a dokáže urobiť doslova s klipu filmové dielo. Ale tak veľká časť klipov sa už vytvára ako nejaký film, celkovo aj to video býva dlhšie. Ako vždy sa nájdu klipy čo človeka nezaujmú a tá ďalšia časť si prichádza na svoje. Vidím dané prostredie a doslova mám zimomriavky po celom chrbte, zrazu sa vo mne spustí strašne veľa myšlienok a začnem rozmýšľať nad tým že čo mi ten klip dáva.

Zameral by som sa nad hlavnou a prvou vecou čo klip reálne potrebuje. V klipe musí byť nejaký dej a začne sa vymýšľať scenár, ktorý bude dotvárať ten daný príbeh. Bez scenára ako takého by to nemalo žiadny zmysel, režisér je tvorcom scenáru. Len niekedy je to zložitejšia časť toho všetkého, lebo jeho vymýšľanie môže trvať omnoho dlhšie a neraz sa toto potvrdilo. Samozrejme sa začne znášať aj priestor, kde by sa mohol natáčať klip čo som spomenul vyššie. Natáča sa buď v štúdiu teda za zeleným, modrým alebo bielym plátnom a môže sa natáčať v reálnych priestoroch. Vtedy sa za tým plátnom doslova vytvorí určitá fikcia, teda človek si pomyslí v skutočnosti že je to reálne prostredie. Len je to tak autenticky natočené, aby to tak v skutočnosti vyzeralo a postupne sa s toho stáva dokonalá ilúzia. Mnoho ľudí to ani nerozozná že čo je natočené na plátne a čo je v skutočných priestoroch. Scenár dokáže ovplyvniť všetko a aj to, že či dokáže ovplyvniť dej samotného klipu.  S klipom sú neskôr spojené aj iné veci, ktoré vytvárajú nielen ten vizuálny zážitok ale aj ten estetický, že žiari rôznymi farbami. Samozrejme sú v ňom pridané aj rôzne špeciálne efekty, ktoré ten klip robia výnimočným a zaujímavým. Klip nie je lacnou záležitosťou čo potvrdzuje aj to, že sa do neho zháňajú rôzne rekvizity pre hercov, teda tých ľudí čo budú hrať v tom klipe. Už to, že sa klipy točia v exteriéroch a interiéroch je už samo o sebe zložité a neraz záleží aj od toho, že či je dobré počasie, lebo kopec ľudí odkladá natáčanie klipu práve kvôli počasiu, ktoré pre ľudí nie je práve najideálnejšie. Neraz sa stan že začne snežiť alebo pršať, čo absolútne nevyhovuje a neraz okrem interiérov, chcú ten klip spraviť aj vonku, aby to bolo také viac autentické.

Ďalšia položka ako taká je samotný rozpočet, lebo málokto natočí klip zadarmo. Vzniká kopec klipov pri ktorých treba rozoznávať či sú high-budget, low-budget, no-budget alebo one take. Vysokorozpočtový klip si môže natočiť len málokto, iba ten kto na to má určité peniaze, nie všetci na hudobnej scéne si to môžu reálne dovoliť. Väčšina ľudí skorej točí nízkorozpočtové klipy, lebo ako som spomínal, že nie všetci si môžu dovoliť vysokorozpočtový klip a tu sa to potvrdzuje. Samozrejme je to iné pri klipoch, čo nemajú žiadny rozpočet, vtedy sa nemusia riešiť rekvizity a iné veci čo v skutočnosti stoja veľké peniaze. Tam tiež čisto stačí že funguje strih, kamera, farby, postprodukcia a hudobná produkcia tieto aspekty sú základom úspechu, ale nestojí to v skutočnosti nič. Najzaujímavejšie sú zo všetkého one take klipy, tu by som chcel viacej vysvetliť o čo v skutočnosti ide. Tieto klipy sú točené na jeden záber, takže tá práca s klipom je omnoho ľahšia, lebo predsa ten človek kráča v určitom priestore. Pri takýchto klipoch funguje jednoduchosť a vynikajú pred bežnými klipmi čo vznikajú. Pri takom klipe človek doslova nemusí experimentovať s efektami, farbami a inými vylepšeniami, ten klip je sám o sebe geniálny. Ako sa stáva že niektorí to nepochopili, že prečo je to tak točené. Ale celkovo si treba uvedomiť, že toto je najrýchlejšia forma, ako sa dá natočiť klip. Teda to čakanie netrvá tak dlho, ako sa môže na prvý pohľad zadať a mňa takáto forma klipov neskutočne baví a je to také zaujímavé spestrenie. Ale niekedy fakt človek nemusí vraziť veľkú časť peňazí, aby ten klip sám o sebe bol skutočne kvalitným. Teraz sú aj rôzne vychytávky, že niektoré klipy sa točia aj na mobil a tiež to nemusí byť vyslovene zlé.

Zameral by som na strih, kameru, efekty a farby tie iné veci čo sú dôležité pri výrobe klipu. Samozrejme samotný strih si robí režisér sám, rozhodne že čo v klipe ponechá a že čo v klipe ponechá. Už to že je nejakým spôsobom zostrihaný klip, tak má veľký vplyv na jeho kvalitu. Nemôže samozrejme zostrihať všetko, lebo prakticky prekope celý základ toho, ako vznikol klip. Podiel na samotnom klipe má aj kameraman, ktorý ten klip točí na kameru a neraz tie kamery sú aj niekde pripevnené. Všetkých ľudí má pod palcom režisér, ktorý dáva pozor, aby nebol prehliadnutý ani jeden maličký detail. Chystajú sa kostýmy, neraz tých hercov treba nejako upraviť, nalíčiť ich, dať im nejaký mejkap a mnoho tých ďalších vecí. Základom je upraviť nejako ten klip aj farebne, predsa je to audiovizuálny počin a ľudia chcú mať z neho nejaký zážitok. Vzniká množstvo klipov čo vynikajú určitými farbami, ale ani taký čiernobiely klip nie je zlý, tiež sa ním dokáže vyjadriť nejaký pocit človeka zo života. Ale najzaujímavejšie sú v klipoch rôzne efekty, ktoré zvýrazňujú určitý priestor, kde sa daný človek nachádza alebo zosvetlí určité predmety. Ale sú chvíle, kedy aj tých efektov v klipoch býva až prehnane moc a vizuálne to môže pôsobiť rušivo. Farby tiež dokážu veľa spraviť, predsa ten klip musí vyzerať dobrej nielen s estetickej stránky ale aj s tej vizuálnej, aby sa to dalo pozerať a aby človek cítil ako to býva pri bežnom filme. Ten klip proste musí zvýrazniť samotnú skladbu a dať jej jasnú dôležitosť, už daný názov skladby vystihuje dej samotného klipu. Ale nie každý klip sám o sebe postprodukciu, niekedy fakt stačí to postaviť len na strihu, kamere, farbách a efektoch. Treba si uvedomiť, že každý klient u nás sú to interpreti alebo skupiny, tak majú v hlave koncept a je iba na režisérovi ako ten koncept spraví a že či ho dokáže dotiahnuť do samotného záveru. Ale celkovo v rámci tohto funguje hudobná produkcia ako taká a to zhrniem ako taký posledný záchytný bod.

Na záver by som chcel zhrnúť tie dve veci, tá jedna je viac dôležitá a tá druhá nie je až dôležitá. Tá prvá je dôležitá od samotného začiatku a to je hudobná produkcia klipu. Postprodukcia sama nie vždy musí byť, ale sama o sebe tiež dokáže splniť danú úlohu. Hudobná produkcia klipu a celkovo audio verzie skladby, to sú v skutočnosti dve rozdielne veci. Rozdiel je samozrejme v tom, že daný človek čo sa podieľa na danom klipe, tak k nemu nerobí beat. Producent danej skladby teda robí zvukovú produkciu a tvorí samotnú skladbu. Pri klipe je to iné, lebo tam hudobná produkcia funguje od začiatku až do samotného záveru. Pod hudobnú produkciu patrí takmer všetko, farby, postprodukcia, efekty, maskéri a maskérky, strih, herci, doslova je to široký pojem všetkých vecí. Postprodukciu robí kopec profesionálnych a skúsených strihačov, čo to dokážu zostrihať tak, aby to dávalo určitý zmysel. Doslova obdivujem tých ľudí čo to dokážu spraviť tak, aby to vyzeralo skvele na obraze. Sú rôzne moderné vybavenia ktorými sa dá točiť klip, celkovo aj tí filmári sú vybavený lepšími kamerami. Tie klipy sa točia v omnoho lepšej kvalite, než tomu bolo v minulosti. Celkovo aj ten obraz sám o sebe je omnoho jasnejší a ostrejší, že si to ľudia môžu pozrieť aj na televízoroch. Teraz tie videá sa netočia čisto iba cez GoPro alebo cez nejakú inú profesionálnu kameru, ale tie technológie poskytujú aj HD rozlíšenia a momentálne všetko funguje aj v 4K podobe, čo znamená že videá sú omnoho kvalitnejšie, než to tak je v štandardnej kvalite, dokonca to prevyšuje aj HD kvalitu. 4K rozlíšenie je veľmi výrazné a na monitoroch a LCD televízoroch to vyzerá úžasne. Každý človek si môže dané rozlíšenie aj nastaviť v akom chce pozerať dané video.

Ako si vážim prácu všetkých filmárov a ľudí čo točia klipy, ale rozhodne to nie je jednoduché. Videoklip je doslova taký audiovizuálny zážitok, ktorý nám dá impulz sa zamyslieť nad životom. Ale posledné klipy mám pocit, že sú tak narýchlo zbúchané, až je ten výsledok zlý. Mnoho klipov vzniká ako na pásovej výrobe, ale nie všetky sú naozaj tak dobré. Niekedy doslova človek musí hľadať to čo je kvalitné a to čo nie je kvalitné, teda to musí nejakým spôsobom odlíšiť. Ja rozumiem tým čo si dajú námahu vytvoriť nejaké audiovizuálne dielo, ale je to prirodzené, že nie vždy to vyjde podľa predstáv. Mnoho ľudí si zaslúži rešpekt, že sa do toho púšťa, lebo je to zodpovedná robota a pri nej musia zapájať mozog všetci. Hudobné videoklipy sú súčasťou nášho života a podporujú samotnú tvorbu interpretov alebo skupín. Proste ten pocit si to pozrieť je jeden s tých najkrajších a to by sa dalo prirovnávať k akémukoľvek filmu v kinách a v televízii. To spracovanie klipu nás motivuje si to pozrieť znova a začneme rozmýšľať nad dejom, že prečo sa to tak stalo. Ten dej je totožný s akýmkoľvek iným seriálom alebo filmom, len sa musíme nad tým hlbšie zamyslieť a pochopiť ho. Treba tomu klipu dať šancu, lebo ho nepochopíme na prvý krát a ja sa k tomuto staviam pri každom klipe. Mám v hlave ten daný záblesk a neraz sa mi dokáže vynoriť kopec spomienok na môj vlastný život, kde ma obklopovali určití ľudia. Kedysi boli aj tie klipy omnoho nákladnejšie a výpravnejšie než je tomu teraz, ale stále majú svoje povestné čaro. Každý človek čo by si mal pozrieť klip, tak by ho nemal okamžite odsúdiť. Za tým klipom bola neskutočná námaha a aj tí ľudia okolo režiséra si ten čas vyhradili, aby spravili skvelé dielo. Nie je to ľahká záležitosť, ale neskôr sa ľudia tomu výsledku skutočne potešia. Nevidíme do zákulisia čo sa reálne deje, prichádzame na to neskôr a uvedomíme si, že koľko námahy za tým je. Vidieť hudobný klip je krásny zážitok a neraz si pri ňom uvedomíme, že to čakanie stálo za to.

Reklamy

Nevinná

25. februára 2015

Bolo chybou že som o tebe nevedel,
napriek tomu som sa na teba nikdy nepýtal,
nevedel som že vôbec existuješ,
že vo svojom živote z niečím bojuješ,
postupne mi o tebe hovorila mama,
že s tvojou mamou je stále skvelá kamarátka,
kedysi ste bývali na jednom sídlisku,
naše mamy majú na to krásnu spomienku,
my sme boli bábätká tak sme si to nepamätali,
nevedeli sme že sme sa vzájomne navštevovali,
naše životy boli neskutočne prepletené,
zistili sme ako naše cesty sú postupne spojené,
neskôr mi mamina hovorí že si na internete,
pridať si ťa do priateľov vzbudilo vo mne veľké nadšenie,
postupne ti začínam písať všetky svoje pocity,
čoraz viac viem že v tebe sa dočkám skutočnej opory,
obdivujem ťa čo si si neraz v živote prežila,
neraz ma mrzí že si sa nedočkala lásky od svojho skutočného otca,
každým dňom viem že obaja máme k nemu svoj vlastný postoj,
viem že to v tebe zanechalo neskutočne silný emotívny náboj,
mamina mi o tvojej mamine hovorila že je to skvelá žena,
som šťastný za to že si moja sesternica a že ťa tak skvele vychovala,
neraz sa snažíš robiť radosť súrodencom a priateľom,
v živote sa každú situáciu snažíš zvládať z nadhľadom,
postupne sa vyrovnávaš s každou jednou situáciou,
žiadny problém v živote nie je pre teba prekážkou,
ako som si s tebou začal viacej písať,
tak som postupne začal všetko chápať,
za každú debatu som bol s tebou vďačný,
po dlhom čase som sa cítil vnútorne šťastný,
zistili sme že ako si skutočne rozumieme,
že obaja máme v sebe rovnaké cítenie,
čoraz viac som rozmýšľal nad stretnutím s tebou,
veril som v duchu že tento moment sa stane skutočnosťou,
postupne som začal zistovať že si nevinná a čistá duša,
že ty si človek čo mi nejako psychicky pomáha,
obdivujem ťa za to aká si silná a statočná,
že vo svojom živote si vnútorne vyrovnaná,
videl som ťa raz na diskotéke tancovať,
vtedy bolo vo mne cítiť úprimnú radosť,
cítil som že som ťa nevidel naposledy,
ty si vo mne hojila bolestivé jazvy,
každým dňom sme si písali a vzájomne sa chápali,
pochopila ako jedna z mála moje životné inakosti,
prijala si ma takého aký v skutočnosti som,
kvôli tebe som sa postupne stával silným človekom,
spomínali sme na všetky životné etapy,
máme sa radi bez ohľadu na všetky prekážky,
videli sme sa minulý rok na námestí v meste,
stretnutie s tebou bolo zo všetkých najkrajšie,
som sa tešil že som ťa mohol vidieť a objať,
že som mohol s tebou super pokecať,
týždeň neskôr sme sa znova videli,
moje oči sa leskli od samotnej radosti,
obaja cítime že sa poznáme celý život,
spoločnými silami dokážeme prekročiť každý jeden most,
som šťastný že si moja najmilšia sesternica,
že si pre mňa človekom čo má pre mňa kúsok pochopenia,
som rád že okrem dlhého písania sa poznáme aj osobne,
všetko čo sa v našom živote deje spoločnými silami zdoláme,
teší ma že ti tieto riadky môžem reálne venovať,
že ty si pre mňa moja sesternica ktorú budem navždy zbožňovať.

Dramatická chvíľa v televízii. Moderátorku strhla vlna počas živého vstupu

24. februára 2015

Práca v televízii vyzerá na prvý pohľad veľmi lukratívne, no aj moderátori často zažívajú dramatické momenty. Rovnako ako táto žena, ktorú počas živého vstupu strhla vlna.

Živé televízne vysielanie so sebou prináša množstvo nástrah a nečakaných momentov. Svoje o tom vie aj moderátorka francúzskej televízie, ktorú počas živého vstupu strhla vlna. Fanny Agostini mala práve živý vstup pre televíziu, keď vlna z kanála La Manche prešla pomedzi jej nohy.

Dramatický moment sledovali tisícky divákov, a to v živom vysielaní. Stalo sa to práve vo chvíli, keď sa moderátorka nadýchla a šla sa prihovoriť divákom. Práve vtom momente ju vlna zasiahla.

Žena sa však nevzdala a presvedčila všetkých, že je skutočná profesionálka. Nenechala sa zaskočiť, zostala pokojná a svoj živý stup dokončila. Samozrejme sa na svojom nešťastí dobre zabavila.

zdroj: aktuality.sk

Planéta Zem sa neotáča a Američania neboli na Mesiaci, vyučoval duchovný vysokoškolákov na VIDEu!

23. februára 2015

RIJÁD/ABÚ ZABÍ – Saudskoarabský duchovný Bandar al-Khaibari študentom na univerzite v Spojených arabských emirátoch porozprával okrem iného aj o tom, že Zem sa netočí a Slnko obieha okolo nej. Teóriu, ktorá bol vyvrátená zhruba 500 rokmi, následne demonštroval na pohári s vodou. Nebudete veriť vlastným ušiam!

Šejkovej neotrasiteľnej “logike” chýbajú základy fyziky. Veď predsa, keby ste opustili letisko v emirátoch a leteli napríklad do Číny a platilo by, že Zem rotuje, vôbec by ste sa nemuseli pohnúť z odletovej dráhy. Čína by proste prišla k vám, alebo vôbec neprišla: „Ak sa Zem točí v inom smere, lietadlo by sa zase nikdy nedostalo do Číny, pretože aj samotná Čína rotuje.“

Smutné je, že teória o rotujúcej zemi bola takto necitlivo „spochybnená“ práve na výročie narodenia Galilea Galileiho, ktorý je autorom známeho výroku “A predsa sa točí!” Svoj názor na to, ako vlastne v samých základoch funguje náš svet Bandar al-Khaibari, samozrejme, podporil aj niekoľkými náboženskými textami, no užívateľov sociálnych sietí o svojej pravde veľmi nepresvedčil.

Navyše sa tento “vzdelaný” duchovný rozhodol komentovať aj nie až tak vzdialenú históriu. Poprel, že Neil Armstrong pristál na Mesiaci. Celú ostro sledovanú akciu z roku 1969 komentovanú slovami “Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo” nazval hollywoodskou inscenáciou. Hlavne, že je vo svojom večne stojacom svete šťastný. Akurát má asi problém pri lietaní.

zdroj: topky.sk

Za bránami života

21. februára 2015

Nevieme kam vôbec kráčame,

postupne v našom živote tápame,

niekedy chceme zo všetkým skončiť,

máme chuť to všetko reálne vzdať,

zisťujeme že aký je ten život ťažký,

že všetko čo sa deje nie je pocit náhodný,

občas prichádzajú chvíle kedy nás nič nebaví,

nejako máme pocit že vo svojom živote nie sme šťastní,

obklopený sme každou jednou maličkosťou,

ktorá sa neskôr postupne stáva prekážkou,

snažíme sa byť navonok pokojný,

ale niekde vo vnútri sme psychicky zranený,

niekedy aj ľudia ktorých máme radi nás oberajú o silu,

dokážu nám okamžite v priebehu dňa pokaziť celú náladu,

musíme si hľadať tých čo dokážu nás pochopiť,

tých čo nás vedia reálne v živote podržať,

potrebujeme aspoň jedného reálneho kamaráta,

ktorý bude naša skutočná psychická opora.

 

Sviatky

19. februára 2015

Som rozmýšľal že by som zhodnotil súčasné sviatky ktoré sa v našom živote dosť udomácnili a dokázali ovplyvniť veľké množstvo ľudí. Tých sviatkov je na Slovensku strašne veľa, že nemôžem o všetkých urobiť výklad. Doslova sa s týchto sviatkov stal určitý trend, kedy nastávajú obdobia pretvárky a zrazu sú k sebe ľudia dobrí. Funguje tu hra, ktorá je založená na ľudských citoch človeka. Mám pocit, že sviatky ako také sa neoslavujú úprimne a všetko je do určitej miery hrané. Stal sa s toho proste gýč a ľudia si na to neskutočne rýchlo dokázali zvyknúť. Ja neuznávam všetky sviatky ktoré fungujú v kalendári, lebo mám pocit že ich význam sa začína strácať dakde v diaľke. Napríklad je to iné pri meninách alebo narodeninách, lebo predsa si ich človek nejako užije a dokáže ich nejakým spôsobom osláviť, tam prakticky nie je dôvod k nejakej pretvárke. Mnoho sviatkov čo sa oslavuje, tak nie sú v skutočnosti nie sú naše. Prakticky sa datujú od čias histórie čo potvrdzujú sviatky ako Halloween a Valentín, ktoré kedysi oslavovali pohania a potom sa to prenieslo do celého sveta. Nie som zástancom toho, aby ľudia boli k sebe dobrí len v určité dni, lebo je to doslova patetické a hlúpe. Niekedy fakt stačí brať ten sviatok tak, že predsa je to deň ako každý normálny a netreba to brať ako nejakú senzáciu. Celkovo tie sviatky už nie sú čo bývali a neraz ľudia majú svoj spôsob zábavy. Teraz sa moc ľudia ani nad tým nepozastavujú, že je nejaký sviatok, predsa trvá len určitý deň a potom rýchlo zmizne. Samozrejme u mňa tiež bolo to opojenie také, že som sa s toho tešil a potom prišiel pád do reality. Prakticky všetko už v našom živote funguje inak a sviatky ako také, nemajú žiadnu dôležitosť a viacmenej sa ľudia tešia len na štátne sviatky ktoré sú zároveň prázdninami, ale prakticky ja by som sa tiež a je to aj dosť logické, že to tak teraz funguje.

Meniny a narodeniny by som zhrnul do jedného celku, lebo sú niektorí ľudia čo oslavujú meniny a ktorých ich neoslavujú, ale toto až tak nevadí. Vtedy je výrazné meno toho človeka a vtedy sa ukáže, že či na neho dakto vôbec spomenie. Ešte tie meniny považujem za tú krajšiu časť sviatkov, lebo vtedy sa ukáže ten daný charakter človeka a tam je jediný základ, že či vôbec niekto spomenie. Dakto si spomenie a niekto moc ani nie, lebo meniny sami o sebe nie sú moc oslavované, teda málokto ich nejako špeciálne oslavuje. Ja samozrejme to dáko tiež extra neprežívam, lebo viem že je to dočasný stav čo trvá prakticky každý rok. Iné je to pri narodeninách a je to jeden z najkrajších sviatkov v roku, teda ja sám to tak cítim. Teda človek si vtedy niekam vyrazí na párty, aj si to viacmenej užívam po svojom a s pokojom mojim vlastným. Ale teraz je to tiež patetické, lebo na narodeniny je malá šanca, aby si niekto reálne spomenul. Mnoho ľudí si na to spomenú len vtedy, len ak to vidia na nástenke Facebooku. Veľká časť ľudí na to nikdy nepríde sama, čo je v dnešnej unáhlenej dobe fakt smutné. Najväčší paradox a sklamanie prichádza vtedy, keď si na náš sviatok nespomenie naša vlastná rodina a vedia dobre že kto sa kedy narodil. Toto proste dokáže silno zabolieť, že ten človek čo vie náš dátum narodenia a je to cudzí človek, si skôr spomenie než naša vlastná rodina a toto si treba reálne uvedomiť. Ako chápem mnohých ľudí čo si nespomenie, ale je to tým že nevedia náš dátum narodenia. Ale aj tak sú meniny a narodeniny, pri ktorých sa človek nemusí nejako extra pretvarovať ako je to pri iných sviatkoch.

Tu by som chcel spomenúť ďalší sviatok, lebo všetko v našom živote má určitú postupnosť. Valentín sa oslavuje 14. februára, kedy nastáva to obdobie zamilovanosti a nad týmto by som sa chcel pozastaviť. Ako by som chcel povedať, že tento sviatok sa začal oslavovať v Ríme, teda je pohanský a história traduje jeden silný príbeh. Valentín bol kňazom a tajne sobášil zaľúbené páry, čo mal v skutočnosti zakázané a neskôr sa toto všetko roznieslo cisárovi, ktorý neskôr Valentína uväznil a neskôr ho samozrejme jeden z jeho katov v roku 269 zabil. Bol aj liečiteľom a liečil chorých kresťanov, takže viacmenej bol neskutočným dobrákom. Ako nemám nič proti ľudom čo tento sviatok radi oslavujú, ale čoraz viac cítim že tento sviatok podlieha určitej ľudskej pretvárke. Každá minca má dve strany, teda človek čo nemá nejakého partnera, tak samozrejme zo smútkom v očiach odsudzuje tento sviatok a nájdu sa aj jeho odporcovia. Ja som zástancom toho, že ľudia by sa mali mať radi celý rok a nie iba vtedy, ak je nejaký sviatok a celkovo mi to príde také neúprimné. V skutočnosti sa ľudia smejú strojene a dáko už nič nie je také od srdca, aké to bolo predtým. Ako si vážim tých, čo sa vedia aj úprimne potešiť z nejakého sviatku a vedia si ho patrične užiť. Stal sa s toho neskutočný gýč, ale treba si uvedomiť, že človek nepotrebuje nejaké extra darčeky. Stačí aby si niekto na neho spomenul a svet je vtedy omnoho krajší. Niekedy stačí mu popriať všetko najlepšie k sviatku, aj takáto maličkosť v živote človeka nejako poteší. Mňa to tiež tak vnútorne poteší aj napriek tomu, že Valentína sám o sebe neuznávam a aj mám k tomu svoje vlastné dôvody.

Určite by som chcel spomenúť ďalší sviatok, ale s ním by som chcel spomenúť aj veci čo s ním úzko súvisia. Ešte predtým než príde Veľká noc, tak sa koná samotný pôst ktorý trvá 40 dní čím sa človek na určitú dobu zriekne mäsa, sladkostí, alkoholu, fajčenia a iných nerestí. Prakticky je nábožensky motivovaný a v konečnom dôsledku je to protestná hladovka pri ktorej sa človek počas 40 dní musí zriecť určitých jedál. Samozrejme človek môže jesť ryby a morské plody, ako také a v skutočnosti sa rieši dilema, že či aj ryba je mäsom, ale podľa všetkých vecí nie je sama o sebe mäsom. Pôst sa začína popolcovou stredou a končí sa až Veľkou nocou, vtedy sa človek môže najesť do samotného prasknutia. Ale treba sa pozrieť na to, že v dnešnej dobe nikto nedodržiava pôst a veľká časť ľudí je mäso, ale tak u každého je to individuálne ako k tomu dokáže pristupovať. Ako začne prichádzať Veľká noc, tak sa začnú psychicky na to pripravovať ženy, ktoré chlapom dajú po vajci. Mnoho chlapov si nachystá vodné pištole, voňavku a idú do terénu, samozrejme niektorí dostanú aj peniaze. Teraz je Veľká noc viacmenej o tom, že všetci radšej idú preč zo Slovenska a ja týchto ľudí začínam čoraz viac chápať, ja by som v daných momentoch spravil to isté. Už ľudia nechodia po kúpačke tak ako chodili kedysi a tento sviatok viacmenej zanikol. Mňa už to tiež prestalo baviť, lebo už to stratilo to svoje povestné čaro. Na dedinách je to iné, tam sa nerobia kompromisy prídu pekní chlapci, nachystajú vedro a šplech voda žienkam ide do tváre až sú obliate. Ale na druhej strane s tým postupne prichádza aj moment, kedy aj tie ženy ochorejú, lebo predsa studená voda môže spôsobiť nejaký šok a takto to funguje každý rok. Celkovo tento sviatok by mal zaniknúť, lebo veľká časť ľudí už to moc ani nebaví chodiť po oblievačkách. Mňa už to prestalo baviť dávno, skrátka už to nie je ono a tento sviatok ľudia k životu nepotrebujú.

Ale na tento sviatok na ktorý sa zameriam, tak na neho by si mali spomenúť všetci bez nároku. Tieto dva sviatky sú Deň matiek a Deň otcov, človek fakt nemusí vymýšľať nejaké krkolomné darčeky a celkovo tu ide o ľudský princíp človeka k svojej vlastnej rodine. Niekedy je doslova smutné, že ako sa na tieto dva sviatky v roku strašne zabúda, predsa sa o nás naši rodičia celý život starajú a snažia sa z nás vychovať lepších ľudí. Ako chápem tých čo nemajú vlastných rodičov, tam je to proste iná situácia a toto sa nedá s tým porovnávať. Mnoho ľudí si na tieto dva sviatky nespomenú a toto je obrovská chyba ľudí. Naozaj stačí človeku len podať ruku a popriať mu všetko najlepšie k danému sviatku. Mnohým sviatkom sa prikladá príliš veľká dôležitosť čo sú prebraté od keltov a zabúda sa na sviatky čo sú čisto naše slovenské. Pri deťoch čo nemajú rodičov, ale žijú v adoptívnej rodine, tak pre nich je skutočnou rodinou tá adoptívna. Doslova to považujem za dosť smutné, že vlastná biologická rodina radšej odkopne deti a radšej ich dá do detského domova, než by prijali zodpovednosť za to, že majú nejaké deti. Ale určite by som chcel spomenúť aj Deň detí, lebo všetky tieto sviatky spolu súvisia, treba si uvedomiť že aj naši rodičia sú ešte stále deti svojich rodičov a my sme deti pre našich rodičov. Ale tak si myslím, že ani na tento sviatok by sa nemalo zabúdať napriek tomu že už kopec ľudí sú už vlastne dospeláci. Tak ako je smutné že si vlastné deti nespomenú na vlastných rodičov, tak je ešte smutnejšie že si niektorí rodičia nespomenú na svoje deti, ale tak na všetko sa dá pozerať s dvoch strán, že niekedy aj to dieťa má na tom svoj podiel viny, že to tak v skutočnosti je. Skutočnosť je taká, že obe strany majú na tom svoj vlastný podiel viny a takto to bude fungovať vždy.

Je kopec sviatkov čo by sa dalo spomenúť, napríklad aj samotný Halloween. Na začiatku ho oslavovali tiež kelti a bol to pohanský sviatok, mnoho ľudí zveličuje že je to americký sviatok s čím ja osobne nesúhlasím a s takýmto názorom sa nestotožňujem. Halloween sa neskôr preniesol samozrejme aj do celého sveta a najviac ho uznávajú mladí ľudia ktorí si v čase karnevalov a zábav dávajú rôzne masky. Iné je to pri fašiangoch, tu je tradíciou že sa vyrezávajú tekvice a do ich vnútra sa dáva sviečka. Samozrejme s tohto sviatku majú najväčšiu radosť deti, lebo vtedy prichádzajú koledovať u svojich vlastných susedov čo im dajú po cukríkoch. Vymýšľajú sa rôzne masky, doslova sa súčasná kreativita ľudí nepozná hranice, vždy sa snažia vytvoriť čo najviac pôsobivých masiek. Ja sám Halloween neuznávam a neprikladám mu takú dôležitosť ako je pri tých sviatkoch, ktoré si tu dôležitosť zaslúžia. Halloween sa oslavuje 31. októbra a viacmenej ľudia ním vzdávajú hold tým čo tu už nie sú, teda je to predvečer všetkých svätých  Po ňom neskôr prichádza sviatok ktorý je pre nás veľmi dôležitý a to sú ľudovo povedané Dušičky, teda sviatok všetkých svätých. Vtedy ľudia s rôznych kútov Slovenska na hroby svojich milovaných a pália sviečky na ich počesť. K tomuto sviatku sa staviam tak, že by som nedokázal na cintorín, lebo v určitých momentoch by som sa rozplakal a bolo by mi to ľúto. Doslova je smutné že ako je tento sviatok znevažovaný rôznymi vandalmi a grázlami ktorí ničia hroby a dokážu poškodiť aj samotný náhrobný kameň.  Týmto ľudom pravdepodobne nie je vôbec nič sväté a je to neuveriteľná drzosť znevážiť miesto ich večného odpočinku, banda šialencov ktorá nevie čo robiť od rozkoše a chce maximálne iba škodiť. Ale tak kopec ľudí čo majú viacej času, tak neraz chodia na hroby aj vtedy keď nie je sviatok a to je dôkaz že myslia na svojich blízkych za každých okolností.

Na záver by som chcel spomenúť sviatky na ktoré sa všetci ľudia tešia bez rozdielu. Určite sú to štátne sviatky, ktoré súvisia aj z našim náboženstvom. Celkovo v týchto sviatkoch sú zahrnuté aj prázdniny pre školákov, vtedy sa dokážu potešiť všetky deti a aj dospelí ľudia. Ako na okraj by som chcel spomenúť že aj Veľká noc je súčasťou tých sviatkov kedy sú všetci ľudia doma. Väčšia časť sviatkov je náboženská, iná sa zameriava na to, ako ľudia zvíťazili nad fašizmom alebo bojovali za slobodu a demokraciu, teda nastala Nežná revolúcia. V skratke by som spomenul aj Vianoce čo sú najkrajšie sviatky v roku, ale ľudia by sa nemali mať radi iba cez toto obdobie ale po celý rok a toto si treba uvedomiť. Sú dni obetí holokaustu a rasového násilia, deň za boj ľudských práv, výročie smrti Milana Rastislava Štefánika, deň Ústavy, deň narodenia Ľudovíta Štúra, výročie deklarácie o zvrchovanosti Slovenska a je mnoho pamätných dní, kedy spomíname na určité momenty čo sa v našom živote udiali a ovplyvnili celú Slovenskú republiku. Taký míľnik bolo rozdelenie Slovenska a Česka, kedy sme sa stali samostatným štátom. Treba si uvedomiť jedno že najviac si všímame štátne sviatky a dni pracovného pokoja, ale ani na pamätné dni netreba zabúdať lebo tieto dni zmenili náš život od základov. Dokopy máme 31 sviatkov, teda máme 6 štátnych sviatkov, 10 dní pracovného pokoja a 15 pamätných dní ktoré zmenili náš život. Mnoho sviatkov si neuvedomujeme že existujú, neraz sú aj také sviatky o ktorých moc nevieme a často sú prehliadané. Veľká časť sviatkov pripadne na pracovné dni a nejaké sviatky napríklad aj na víkendy, ako napríklad Deň matiek. Každý sviatok si svojim spôsobom vážim aj napriek tomu, že sa o ňom nemusí až tak hovoriť. Napríklad aj to že majú ľudia nejaký svoj vlastný sviatok nie je vôbec zlé, skôr je to povzbudzujúce a človeku to vtedy dodá viac psychickej pohody.

USA budú vyvážať ozbrojené bezpilotné lietadlá

18. februára 2015

Vláda USA uviedla, že zmeny robí s cieľom zaistiť zodpovedné a legálne používanie vojenských bezpilotných lietadiel.

Vláda Spojených štátov mení predpisy týkajúce sa predaja zbraní, aby umožnila vývoz ozbrojených bezpilotných lietadiel do spriatelených a spojeneckých krajín. Informovala o tom tlačová agentúra AP.

Ministerstvo zahraničných vecí USA v utorok oznámilo, že nové predpisy umožnia zahraničným vládam, ktoré spĺňajú určité podmienky a prisľúbia, že nebudú bezpilotné lietadlá používať nelegálne, nakupovať tieto stroje, ktoré hrajú dôležitú, i keď kontroverznú úlohu v boji proti terorizmu a sú čoraz viac využívané aj na iné účely.

Predaj budú monitorovať

Krajiny dovozu budú musieť podpísať vyhlásenia konečného užívateľa potvrdzujúce, že bezpilotné lietadlá nebudú používané na nezákonné sledovanie alebo útoky na domáce obyvateľstvo a že budú využité len v medzinárodne schválených vojenských operáciách, napríklad pri sebaobrane.

Každý predaj bude individuálne posúdený a dodržiavanie prísľubov bude monitorované, uviedlo ministerstvo.

Vývoz bezpilotných lietadiel dosiaľ upravovali predpisy predpokladajúce, že žiadosti o predaj budú zamietnuté s výnimkou značne mimoriadnych okolností.

Určité ozbrojené “dróny” – s doletom 300 kilometrov a schopné niesť 500 kilogramov – budú naďalej predmetom takýchto obmedzení.

Vláda USA uviedla, že zmeny robí s cieľom zaistiť zodpovedné a legálne používanie vojenských bezpilotných lietadiel.

Sú dôležitým nástrojom na bojisku

Nový prístup je tiež súčasťou širšej americkej stratégie spolupráce s ďalšími krajinami na vypracovaní celosvetových noriem predaja, transferu a používania bezpilotných vzdušných systémov.

Bezpilotné lietadlá sa stali jedným z najdôležitejších nástrojov na bojisku, keď armáde poskytujú pohľad zo vzduchu a prostriedky nasadenia zbraní, ktoré môžu lietať nepretržite nad miestami kríz a vypaľovať rakety bez ohrozenia pilota.

Ešte počas vojen v Iraku a Afganistane prudko vzrástol počet žiadostí veliteľov o bezpilotné lietadlá. Predstavitelia Pentagónu a amerických vzdušných síl už dlho konštatujú, že len s ťažkosťami ich môžu zabezpečiť pre všetky misie a miesta, kde sú potrebné.

Poskytnutie bezpilotných lietadiel spojencom uvoľní časť z tohto tlaku. Americkí predstavitelia nespomenuli konkrétne krajiny, kam by mohli byť vyvezené, podľa AP by však k nim mohli patriť Izrael, Egypt či niektoré východoeurópske krajiny znepokojené Ruskom.

 

zdroj: aktuality.sk

Pozitívne myslenie je základom úspechu 2

16. februára 2015

Som rozmýšľal že by som mohol napísať pokračovanie úspešného článku Pozitívne myslenie je základom úspechu a myslím že je to viac než vhodné. Stále žijeme v určitej unáhlenej dobe, kedy sa neustále niekam ponáhľame a zabúdame sa tešiť s toho čo máme. Sme dennodenne ovplyvnený neustálymi správami a o tom že koľko zla sa neraz deje v našom svete. Len v našom svete sa dáva priestor tomu negatívnemu než tomu pozitívnemu a to je fatálna chyba. Rieši sa že kto čo má a popri tom by sa mal každý pozrieť na seba a na to akým spôsobom skutočne žije, lebo nie všetci si môžu dovoliť mať všetko. Nie som zástancom pozitívneho myslenia ako takého, skôr zastávam určitú myšlienku že človek by mal vo svojom živote zostať pri zemi a nemal by to s optimizmom a pesimizmom preháňať, sám som mal takéto stavy a nebolo mi to dvakrát príjemné. Všetko v našom živote je taká dvojsečná zbraň a môže sa to proti nám obrátiť ako taký bumerang. Ale aj tak sme ľudia a mali by sme sa naučiť si užívať každý jeden moment čo vôbec máme, lebo možno to bude náš posledný deň. Najme by sme mali venovať priestor tomu pozitívnemu, lebo v živote je kopec pekných vecí a často sú prehliadané. Každý si ten život môže spríjemniť podľa seba a podľa toho aké má možnosti. Lebo v živote platí jedno, že všetkému treba dať šancu a netreba všetko hneď odsúdiť, skrátka musíme zahodiť voči všetkému predsudky. Sme proste ľudia, všetci máme nejaké to poslanie a je iba na nás či si tento svet spravím lepším. Je na nás, aké v živote urobíme rozhodnutia, ale treba sa rozhodnúť správne a nie sa unáhľovať k zúfalým činom. Spôsob nášho života by nemal byť podľa predpísaného pravidla, ale podľa našej slobodnej vôle a toho čo vo svojom vnútri cítime.

Pozitívne myslenie by malo fungovať zo všetkými vecami čo prináša život. Treba si uvedomiť, že si všetko musíme nejako rovnomerne rozložiť. V našom živote by mala fungovať rovnováha, kde by prevažovali pozitívne a aj negatívne pocity. Treba správne rozložiť ten daný pomer, ale zároveň si treba dávať pozor, aby sa to neobrátilo voči nám a neprehnali. Vlastne všetko čo sa deje, tak si človek priťahuje ako taký moment a problémy sa tiež nedejú samé, ale dejú sa na základe nejakého nášho podnetu. Vždy si môžeme v živote pritiahnuť určité myšlienky, ale je na nás v akom rozsahu sú. Treba si uvedomiť, že nech sa na dané veci akokoľvek pozeráme, tak nemusia byť automaticky zlé a netreba všetko brať vážne. Ale v súčasnosti sú viacmenej ľudia skorej v smútku, než by sa mali tešiť zo života a je v tom viac príčin. Celkovo človek môže byť smutný z lásky, ktorá ho môže priviesť do samotnej depresie a potom si zrazu prestane veriť a stratí v sebe určité sebavedomie. Nikdy by sa nemal človek niečoho vzdávať a vždy by mal veriť že príde niečo nové. Treba si uvedomiť že lásky ako prichádzajú, tak aj odchádzajú a nad tým sa po určitom čase pousmejeme. Skrátka netreba premárniť svoj živote neúspechom v láske, skrátka treba kráčať ďalej a netreba sa báť ísť do nových výziev. Náš život je hra a je v skutočnosti iba na nás, ako ju dokážeme uhrať, sme figúrky a je na nás aký zvolíme ťah. Treba si pomyslieť na to, že človek hrá šach a aj tam musí zapojiť kúsok zdravého rozumu a premyslieť si či ísť zbesilo dopredu teda sa ponáhľať alebo všetko robiť krok za krokom. Celý život je o uvažovaní, ale treba si uvedomiť že ním nesmieme zabiť celý svoj život. Proste nemôžeme bedákať nad tým, že sa nám toto a hento stalo, ale treba sa veciam postaviť čelom.

Celkovo sa pozitívnemu mysleniu venuje množstvo motivátorov, ja sa k tomu snažím pristúpiť omnoho ľudskejšie a autentickejšie. Treba si uvedomiť že sa nedá neustále usmievať ako si v skutočnosti myslíme. Celý náš život nie je o tom že budeme mať celých 365 dní v roku dobrú náladu, to sa proste nedá. Náš život by bol doslova o ničom, keby sa stále iba usmievame, lebo potom by sme celý náš život brali ako takú samozrejmosť. Musíme neraz aj padnúť na kolená, aby sme sa dokázali zdvihnúť zo zeme. Ja si myslím, že človek by mal si správne rozložiť svoje sily a mal by reálne zvážiť, že či má význam myslieť na niečo veselšie. Ja ako rozumiem že pri niektorých momentoch to nejde a zrovna vtedy, keď nás opustí milovaná osoba ktorú máme radi. Ale aj tak človek by nemal strácať hlavu a mal by pokračovať v živote ako takom. Mnoho vecí sa dá zvládnuť s nadhľadom a vždy sa dá nad nimi zasmiať, teda smiech je ten hlavným korením nášho života. Bez smiechu ako takého by to vôbec nešlo a aj tento náš svet by bol sám o sebe nudným. Všetky naše pocity si môžeme vyvolávať buď vedome alebo nevedome a celkovo aj tým ako pristupujeme k životu. Ako človek si povie že jeho život je ťažký, ale týmto sa morálne ponižuje a v skutočnosti nie je nič také zložité, aby si to človek nevyskúšal. Naša mentalita je taká, že je pre nás všetko ťažké a že sa to nedá nijakým spôsobom zvládnuť. Toto je nesprávny spôsob nášho uvažovania, len je na nás, ako si danú vec v živote môžeme prispôsobovať a čo robiť lepšie. Ale najme si treba uvedomiť, že vždy sa nájde nejaký spôsob a všetko sa dá nejakým spôsobom nejako zvládnuť. Ak sa niečo človeku nepodarí, tak by nemal nad tým plakať, ale mal by si tak vo vnútri povedať, že život je ten učiteľ a ten postaví človeka pred hotovú situáciu. To nie je ako počítačová hra, kde si nastavíme obtiažnosť a ideme s kľudom ďalej. Náš život nedelí prekážky na ľahké a ťažké, všetko je iba v ľudskej mysli a k tomu ako dokáže k tomu pristúpiť.

Náš život je plný zaujímavých momentov a neraz nás niektoré dokážu prekvapiť. Nemôžeme predpovedať čo sa stane a nikto nemôže povedať čo sa reálne stane. Ale keď určité veci zažijeme, tak nás v určitom smere aj posilnia a niekam nás posunú. Hlavne človek sám o sebe by sa nemal okamžite vytáčať, lebo v dnešnom svete ľudia vedia rýchlo vybuchnúť a bez nejakého rozmýšľania. Treba si uvedomiť jedno, že všetko v našom živote sa deje z nejakého dôvodu a nič sa nedeje náhodne. Mám pocit že sa všetko deje sa kvôli niečomu a všetko zapadá do našej pomyselnej skladačky života, každý dielik sedí. Je iba na nás, akým smerom sa reálne uberieme, ale musíme mať proste nejaký cieľ. Nemyslime si že naša cesta za šťastím je jednoduchá, musíme v nej byť silný a musíme zachovať patričnú dávku nadhľadu a vnútorného pokoja. Celkovo človeku by nemala chýbať dobrá nálada, lebo ňou prakticky si môže zlepšiť svoj život a zlepšiť aj život iným. Treba si uvedomiť, že nikto nebude s človekom plakať, lebo bude plakať sám, ale keď sa bude smiať, tak sa s ním budú smiať všetci. Smiech sám o sebe je strašne nákazlivý a dokáže sa šíriť veľkou rýchlosťou ako 4G internet. Vždy sa nájdu ľudia ktorí budú k nám dobrí, ale tiež dlhšie trvá kým ich nájde a zistí že im môže dôverovať. Ja to takto sám poznám, že sú ľudia čo sú dobrí a zlí, netreba ich škatuľkovať podľa nejakého vierovyznania, náboženstva a rasy. Nikto nemôže za to aký je a určite by sme nemali voči ľudom ako takým predsudky. Všetci sme tu z nejakého dôvodu, to že má človek nejaké vlastnosti, tak to musel viacmenej od niekoho pochytiť. Všetko je vo výchove rodičov ako vychovávajú svoje deti a potom samozrejme tie deti idú niekam pochytia od kamarátov a začnú robiť zlobu. Každý človek si zaslúži čo najviac lásky a najme pochopenia, lebo predsa svet detí nie je ľahké pochopiť. Dôležité je, aby bol niekým vypočutý a pochopený, lebo iba takto sa dá docieliť nejaký reálny výsledok.

Ako viem že sa možno budem opakovať a možno to nedávam v živote najavo. Ja sa dokážem tešiť zo života, ale nevyťahujem to na verejnosť, lebo ľudia majú sklony k závisti. Teším sa z vecí viacmenej tak potichu a bez nejakého väčšieho rozruchu. Viem čo ma poteší viac a že čo ma neteší miestami vôbec, ale myslím si že je to prirodzené v našom živote. Je v skutočnosti iba na nás, koľko vecí vo svojom živote dokážeme zniesť a ako dokážeme s nimi bojovať. Mne dosť pomohla s týmto moja vlastná kamarátka, ktorú poznám zo všetkých ľudí najdlhšie, už je tomu viac než 7 rokov a pomohla mi v tomto strašne moc. Neraz si spomeniem, ako som sa kedysi hľadal a teraz sa cítim omnoho šťastnejší a spokojnejší. Ako som musel v istých momentov zmeniť určitú časť svojho života, ale nebolo to radikálne.  Boli časy že v jeden moment som bol prehnaný negativista a videl som aj v tej najviac jednoduchej veci problém, raz som bol prehnaný optimista a miestami aj prílišný realista. Ale neskôr som dokázal sa nájsť a stal som sa realistom a optimistom v tom najsprávnejšom pomere, teda som sa snažil rozložiť svoju vlastnú rovnováhu. Naučil som sa byť šťastný aj napriek tomu, že to nie je vždy v našom svete ideálne. Snažil som sa pochopiť, že všetko v našom živote potrebujeme a neraz musíme aj urobiť chybu, aby sme sa od nej dokázali odraziť. Ja by som nikdy nechcel byť bezchybný, lebo potom by som si svoj život nedokázal dostatočne vážiť a bral by som ho ako určitú samozrejmosť. Bolo by divné, keby všetci ľudia boli rovnakí, lebo naša inakosť sa nejakým spôsobom bude stále prejavovať. Nemohli by sme fungovať ako roboti, teda musíme zažiť všetky dobré a aj zlé chvíle, aby sme si dokázali vážiť dostatočne svoj život.

Hlavne nemôžeme stále veriť veciam čo sa tvária ako pravdivé a v skutočnosti nie sú. Treba odlíšiť že čo je pravda a čo je lož, lebo aj týmto človek sa nechá rýchlo ovplyvniť. Hlavne netreba okamžite veriť klebetám typu že jedna babka povedala a treba sa k tomuto postaviť neutrálne a pousmiať sa nad tým, že proste je to iba klebeta ktorá postupne vyfučí ako taký balón. Netreba veriť informáciám čo nám ponúkajú médiá a televízie, lebo potom máme skreslený pohľad na to, ako funguje náš svet. Ani v tých správach a médiách nie je všetko len negatívne, ale sú správy čo sú aj pozitívne, len ich treba hľadať. Všetko treba svojim spôsobom selektovať, všetko môže byť len dobré alebo zlé, len je na nás čo si v skutočnosti vyberieme. Ja ak si aj niečo prečítam alebo pozriem, tak nepodlieham panike a aj v tomto robia ľudia chybu. Všetky informácie môžeme vypúšťať jedným uchom dnu a druhým von, takže je iba na nás čomu skutočne veríme, ale nech je to správne. Proste človek by mal vždy zostať nad vecou, dá sa to, len proste treba chcieť a ten kto to nechce, tak nebude v živote mať nikdy žiadny úspech. Je jedno či človek myslí pozitívne tak že to dáva vedome von alebo keď to tak robí potichu a bez rozruchu. Hlavne človek by sa nemal neustále opúšťať, lebo potom sa stane s neho ľudská troska a taká je realita. Vždy existuje nádej že všetko bude lepšie, ale tak sa netreba vzdávať a treba si uvedomiť, že vždy sa dá kvôli niečomu alebo kvôli niekomu žiť. Hlavne človek by si mal nájsť zmysel života a to nemusí byť čisto láska, ale proste nejaká činnosť pri ktorej dokáže aspoň na chvíľku sa rozptýliť a myslieť na niečo iné. Teda samozrejme človek by sa nemal zaseknúť na mieste a mal by sa neustále niekam posúvať, lebo o tomto je skutočný život.

Samozrejme nikto by sa nemal vzdávať a každý človek má právo na šťastie. Každý človek niekde vo svojom vnútri myslí pozitívne, ale žiadneho človeka netreba nútiť do niečoho čo nechce. Prakticky toto by mal človek už robiť automaticky a je iba na ňom akým spôsobom myslí. Každý človek na niečo myslí a tie myšlienky ľudí sami o sebe sú rozmanité. Vždy platí že všetko na čo myslíme, tak sa neskôr aj reálne udeje a hlavne si neberme všetko k srdcu a neverme všetkému čo nám povedia. Lebo človek radšej uverí klamstvu než by mal uveriť pravde a človek by mal každú informáciu zobrať z úsmevom a povedať si že predsa každá senzácia časom vyprchá. Hlavne človek by nemal počúvať depresívne piesne a radšej nech si nájde niečo čo ho dokáže skutočne rozveseliť. Stále platí že je úspechom pozitívne myslieť, ale takto treba myslieť z rozumom. V dnešnom svete to nie všetci dokážu oceniť a vždy sa nájdu ľudia čo nám budú schválne robiť zle, ale v skutočnosti sa od takýchto ľudí treba dištancovať a neriešiť ich vlastné komplexy čo majú v hlavách. Je raritou vidieť ľudí čo majú zdravé sebavedomie a nemajú prehnané ego. Lebo človek je iba vtedy človekom, keď sa nemusí na nikoho hrať. Každý človek by si mal určiť hranicu že čo je správne a čo je už extrém. Lebo ten kto má správne rozložené hodnoty, tak iba takýto človek má môj skutočný obdiv a tí čo sa nevzdávajú, tak sú nielen navonok ale aj vnútorne silnejší a o tomto je celý náš život. Ja verím že každý človek v živote pochopí že celý život netreba preplakať, ale že každý by si mal vážiť ako najlepšie vie. Všetci máme vo svojom živote určitú úlohu a je fakt iba na nás, ako sa tejto úlohy zhostíme. Všetko máme vo svojich rukách a môžeme mnoho vecí ovplyvniť, len proste si treba uvedomiť že naša cesta bez prekážok by nemala zmysel. Celý život je o tom aby sme prekonávali sami seba a aby sme zo seba dali von to najlepšie, tak preto sa snažme urobiť všetko preto, aby sa nám žilo čo najlepšie, je to iba na nás.

Ukrajina si chce vytvoriť rezervy, plánuje požičať miliardu dolárov

16. februára 2015

Ukrajina si plánuje požičať miliardu dolárov na vytvorenie strategických rezerv zemného plynu a vykurovacieho oleja.

Tieto rezervy má krajina v úmysle použiť v núdzových situáciách. V sobotu to oznámil premiér Arsenij Jaceňuk. “Vláda prijala rozhodnutie vytvoriť rezervy plynu a vykurovacieho oleja v hodnote jednej miliardy amerických dolárov. Prostriedky získame formou pôžičiek krytých štátnymi garanciami,“ povedal premiér.

Ukrajina chce dovážať 60% plynu z Európy

Ukrajina dúfa, že sa jej podarí znížiť svoju závislosť na dodávkach energií z Ruska a viac importovať z európskych krajín. V tomto roku chce Ukrajina dovážať do 60 % importných potrieb plynu z Európy. Zvyšok by krajina chcela doviezť z Ruska.

Ukrajinská vláda predpokladá, že spotová cena plynu pre Ukrajinu by mohla v lete klesnúť na 250 až 300 USD za tisíc metrov kubických plynu. V prvom štvrťroku tohto roka Ukrajina kupuje od Ruska plyn v cene 329 USD za 1000 metrov kubických.

zdroj: aktuality.sk

Vďačný

15. februára 2015

Celý život som uvažoval že za čo som vďačný a že čo mi robí skutočnú radosť. Viem že nie vždy dávam najavo svoje pocity a svoju radosť, niekedy v sebe všetko potláčam. Celý ten bod kde som predtým a kde som teraz, tak vyzerá úplne inak. Uvedomujem že som sa dostal do pozície, kedy si môžem povedať že som niečo dokázal. Netvrdím o sebe že som legenda a ani si nemyslí o sebe, že som najlepší. Nikdy som sa nechcel štverať po chrbte iných a vždy som si chcel robiť to svoje čo milujem. Som bol ten ustráchaný chlapec, ktorého položila každá jedna myšlienka, ktorá ma psychicky miestami oslabovala. Trápil som sa nad tým, že ktorí ľudia sú tí praví a že pri ktorých som musel pochopiť, že do môjho života nepatria alebo ja do toho ich. Riešil som, kto mi čo povedal a som sa kvôli tomu opúšťal, ako taký zbabelec. Postupne som začal v sebe lámať všetky tie hradby a začal som chápať, že všetko čo sa v mojom živote deje nie je náhoda. Prišiel som na to, že sa istých vecí nevzdám aj napriek tomu, že by ľudia videli ma v inej pozícii, kde budem nad všetkým sa trápiť. Začal som chápať, že celá filozofia stojí na tých správnych rozhodnutiach a na tom ako sa k životu samotnému životu postavím. Ja nevnímam ľudí ako svojich súperov z nikým nechcem bojovať a ani sa hrať na niečo čím v skutočnosti nie som. Cením si všetkých vecí v živote čo mám, ale proste to nedávam najavo a zároveň nevnucujem svoju pravdu, lebo viem že človek na určité veci má iné názory. Ja si tým prechádzam celý život, niekedy sa pozerám na to z miernym skepticizmom. Viem že v živote môže byť niečo ľahké a ťažké, ale aj tak sa snažím nejako vnútorne s tým bojovať a zatnem zuby. Nie som na nijakej strane barikády, lebo hrať niečo na dve strany je nesprávne a tým by som nikomu nepomáhal. Uvedomujem si, že všetko v živote sa dá nejako riešiť, len treba k tomu nejako pristúpiť a zachovať si vlastnú hlavu.

Som sa neraz dostával do určitých situácii, kedy som nevedel čo skôr a stál som pred niečím. Moja filozofia sa často musela prispôsobovať iným a ja som sa musel prispôsobovať určitej skupine ľudí, čo mala iné pocity než ja. S určitými vecami som sa skrátka nedokázal stotožniť a chcel som urobiť niečo vlastné. Ja som sa chcel vždy nejako odlíšiť a vždy moje myslenie bolo iné od ostatných ľudí. Celý život som nejaké skúsenosti a zažíval som kopec okamihov, pri ktorých si môžem povedať že som zo svojim životom spokojný.  Ja nepoviem nikdy, že by som sa mal zle a radšej sa snažím všetko s pokojom. Neviem čím to je, ako možno niekedy isté veci príliš vážne, ale aj napriek tomu sa snažím mať nadhľad a zasmiať sa nad tým. Skorej sa poslednú dobu viac smejem než by som mal plakať a viacej sa usmievam, než by som mal byť smutný. Možno robím chybu že to nedávam najavo, ale na druhej strane viem že je to najlepší spôsob, ako nezaťažovať ľudí a prinášať im úsmev na tvári. Mám v hlave kopec myšlienok a spomienok, ale viem že ich použiť vtedy, keď viem že je to skutočne vhodné. Viacej uvažujem, ale na druhej strane nehovorím veľa a zbytočne do nejakého vetra. Hovorím málo, ale za to vravím, niečo za čím si reálne stojím a o čo viem že je pravda. Nevravím niečo o čom nie som vôbec presvedčený a v danú chvíľu čo príde, tak viem že je lepšie mlčať než povedať hlúposť. Ja sa nesnažím z niekým viesť nejakú žabomyšiu vojnu, lebo ja sa nechcem znížiť na nejakú úroveň človeka. Učím sa skôr načúvať človeku a zamyslieť sa nad jeho myšlienkami, lebo viem že sú veci nad ktorými sa dá zamyslieť. Dlhodobo sa snažím pochopiť ľudské myslenie ako také, ale nie je to ľahké a neraz sa tie názory môžu rozchádzať. Mnoho ľudí ma naučilo sa s určitými situáciami vyrovnať a pochopiť, že všetko sa nedeje nijakou náhodou a že všetko má svoj dôvod. Niečo môže človeka posilniť a niečo ho môže aj oslabiť, každá vec môže byť dvojsečnou zbraňou a obrátiť sa proti nám ako bumerang. Stále sa riadim tým, že každá minca má dve strany a že na každý problém sa dá pozrieť s oboch strán, lebo v živote sa nedá iba všetko vidieť čierne a v našom svete sú aj svetlé farby čo sú pozitívne.

Napriek svojmu životu viem, že moja prílišná dobráckosť môže zmeniť kopec životov. Vždy som bol postavený do pozície toho podceňovaného a toho outsidera, ktorého viacmenej odstrkovali. Ale som vďačný za to, že sa našli ľudia a pomohli mi uvedomiť si, akým smerom sa vybrať. Som rád, že prišli momenty, čo mi nejakým spôsobom pomohli a že už nie som ten slabý chlapec čo kedysi. Neraz mi pomohla rodina a priatelia, vtedy kedy som vôbec neveril že to vôbec príde. Ten môj svet nedokážu všetci pochopiť, len vedia čo cíti navonok, ale nevedia čo cítim vo svojom vnútri a že v ňom mám skrátka to svoje silné jadro. Skrátka málo ľudí vie, ako sa reálne cítim a aké v danej chvíli mám myšlienky. Kedysi som sa snažil viacmenej držať s každým, ako sa stále snažím vychádzať s každým, ale viac si niektorých držím od tela. Nehovorím že sú to moji nepriatelia, ale viem že sú ľudia, čo majú iné predstavy o živote než ja. Nevyhnem sa svetu, kde viacej prevláda pretvárka nad láskou, ale aj tak sa snažím žiť a vážiť si každý jeden deň čo vôbec mám. Uvedomujem si, že sa nemusím niekam plašiť, že si môžem všetko premyslieť a nad všetkými vecami sa pousmiať. Viem že sa to reálne dá, preto sa snažím brať život, taký aký je zo všetkými kladmi a zápormi čo vôbec má. Nehovorím že to nie je ľahké, lebo toto si môže povedať každý druhý človek a vždy budú ľudia čo to majú omnoho ťažšie existovať v tomto svete. Preto si treba pomyslieť, že je vždy nový deň a že vždy nová šanca na to zmeniť niečo v živote. Len je niekedy na nás, ako sa k určitým veciam postavíme, teda v skutočnosti ukážeme že či sa môžeme nazývať hrdinami. Treba si uvedomiť, že každý človek v živote je silnou osobnosťou a je iba na ňom, ako sa dokáže zo všetkým popasovať a že či dokáže zvládnuť nástrahy života. Ja zo všetkým vnútorne bojujem, ale viem že to dokážem nejako zvládnuť a základom úspechu je si zdravo veriť.

Nemal som zo začiatku nejaké veľké ciele alebo som nechcel od života niečo navyše. Skrátka som bol hodený do vody a bolo na mne že či dokážem plávať v tej vode alebo sa v tej vode utopím. Nakoniec sa mi podarilo všetko ustáť a prestal som sa báť určitých vecí. Som si začal uvedomovať že som prekročil iné levely a začal som si postupne plniť určité sny. Ale aj pri tých snoch, nie sú ešte splnené všetky, ale postupne to nejako ide a nevzdávam to. Všetko robím v rámci svojich možností a schopností čo skutočne mám. Mám svoju vlastnú hranicu, ktorú nesmiem prekročiť a proste sa jej nejakým spôsobom. Všetko ma nejakým spôsobom ovplyvnilo a zmenilo ma to, ale nezmenila sa moja povaha, skôr sa zmenilo myslenie a prístup k životu. Pre mňa je omnoho ťažšie dávať svoje pocity von, čo je v skutočnosti pre iných ľudí normálne. Ale nechcem svoj život postaviť na niečom, čo ľudia nedokážu vôbec prijať a čo by nepochopili. Som presne taký, aký som a konečne sa takto cítim skutočne dobre. Nemudrujem zbytočne ak nemám o tom nejaké relevantné poznatky, lebo kopec ľudí hovorí niečo a potom tomu oni sami neveria. Ja si väčšinou za svojimi slovami stojím a nesľubujem niečo čo nemôžem splniť. Viem stanú sa, že ktoré doslova ovplyvniť nemôžem aj napriek svojmu chceniu. Celkovo mám kopec plánov, ale radšej mám vo svojom živote postupnosť, než by som sa mal za niečím naháňať. Proste môj život posledných 19 rokov bol presne o tomto a som rád, že to proste skončilo. Skrátka som za mnoho vecí viacej vďačnejší než som bol predtým, užívam si pokojné dni a cítim že je všetko konečne tak ako má byť. Postupne som myslel že zapadnem prachom, keď odídem s určitého miesta, kde som bol v určitom kolektíve. Ja mám radšej pokoj, než by som mal neustále riešiť to, že kto sa v určitých chvíľach opustil, lebo viem že sa dá aj zmysluplnejšie žiť život. Som mal za sebou kopec vecí, čo ma doslova držali a som bol viazaný určitými pravidlami.

Môj život sa rozbehol úplne iným smerom, našiel som zostavu ľudí čo ma začali chápať. Našiel som človeka, ktorého mi všetci zatajovali, ale som rád že som sa dozvedel v správny čas. Skrátka som pochopil, že kvôli ktorým ľudom to má všetko zmysel ísť skutočne ďalej. Bol som ten ktorého všetko dokázalo rozhádzať a dokonca ma láska takmer zničila a postavila ma do pozície depresívneho človeka. Ale úspešne som sa dostal s toho a pochopil som, že trápiť sa kvôli láske je hlúposť a nabral som vtedy kopec psychických síl. Začal som byť silnejší a začal som chápať celú tú filozofiu života. Postupne som začal robiť niečo čo ma v skutočnosti baví, lebo som kopec vecí robil, ale nebol pri nich šťastný. Nikdy som ani v tom najkrajšom sne nesníval, že budem svoje myšlienky prenášať do blogu. Doslova robím niečo čo som nejako v svojom podvedomí chcel robiť. Ale nemyslím si o sebe niečo viac, že som na nejakom vrchole, lebo od tohto mám ďaleko. Som ešte na tej vzdialenej ceste, kde bude kopec prekážok, nevraživosti a nenávisti ľudí, ale ja si s toho nič nerobím a nevytáčam sa kvôli tomu. Ja nezabíjam čas tým, že by som sa nejako opúšťal a vnútorne som silnejší než sa reálne zdá. Ja nedávam najavo určité svoje pocity, len proste konám tak, ako to skutočne cítim a viem že je to tak v živote dané. Ak ma niečo napadne, tak to dám von, ale už nejdem do nejakých bojov presadzovať určité názory. Snažím sa prekonávať svoje hranice a vypočuť si trpezlivo každého človeka rovnako. Ja som rád, že existujú ľudia čo ma majú radi a chápu ma v takmer každej veci. Som príliš vďačný za každú maličkosť, aj keď to možno takto nevyzerá a aj keď to nehovorím často. Nehovorím to často, lebo vždy sa nájde niekto, kto by to dokázal zneužiť a ako v živote každý pozná ľudí, čo dokážu zneužiť ľudskú dobrotu na svoje zámery. V dnešnom svete sa človek musí spoliehať len na tých pravých priateľov a tých ostatných čo zbytočne zaberajú miesto, dať odtiaľ preč a nedovoliť im robiť zle.

Ja som rád že som už v bode kedy si môžem povedať, že som za to vďačný. Predtým som si neveril a bol som ako všetci ľudia čo som poznal, robil som tie isté chyby. Teraz cítim že som silnejší a pretavuje sa to aj do môjho písania, nemám strach zo života, ale mám strach z jednania a prístupu ľudí. Netrápim sa nejakou kritikou, lebo tá kritika musí byť, aby som sa niekam posunul. Aj to blogovanie ma posunulo do určitej miery dopredu, ale nepchám to na silu svoju filozofiu ľudom. Nehovorím nikomu aby ma zdieľal všade, lebo ja nechcem mať okolo seba tých ľudí, čo si to v skutočnosti ani neprečítajú, len mi budú robiť čísla čítanosti. Veľká časť ľudí si určite neprečíta moje články, ale vždy sa nájde tá skalná skupina ľudí čo vedia o čom píšem a dokážu sa s tým stotožniť. Ja nepotrebujem mať 1 000 ľudí za jeden deň, lebo mne o toto vôbec nejde. Na začiatku keď som tvoril stránku, tak som riešil, aby som mal čo najväčšie čísla a potom som to prestal riešiť. Ja na každom človeku nechávam, či si dané články prečítajú alebo nie a nikoho nebudem nútiť kto nechce. Kopec ľudí neraz moju stránku nájdu aj cez Google, mnoho odkazov sa pri hľadaní vyhodí. Ja ako by som sa mohol zdieľať všade a robiť si nejakým spôsobom robiť reklamu, čo som spočiatku chcel a uvedomil som si, že by som takto nedokázal fungovať. Fungujem tak, že okrem sociálnych sietí, svoje články nezdieľam nikam, pozdieľam to len raz a potom sa ukáže, že či si to ľudia prečítajú alebo nie. Ja rozoznám ak si niekto článok skutočne prečítal alebo nie, to že mi tam niekto hodí like, tak to nie je znakom, že si ten človek článok prečítal, ale na druhej strane súhlasí pravdepodobne s nadpisom čo som k tomu dal, môže to byť tým a nejako v danej chvíli stotožnil so mnou. Ja nerobím nejaké rozdiely medzi ľuďmi, som prakticky vďačný za každého čo sa nejako skutočne snaží. Už samotné témy riešiť je pre mňa ťažšie, lebo sa toho veľa deje a preto chcem, aby moje články boli za každým iné. Nikdy som neriešil nejakú cieľovú skupinu, pre ktorých by bol vhodný daný článok, čítajú to všetky vekové kategórie od dospelých až po mladých ľudí, za ktorých som vďačný a ktorí ma ženú vpred aby to bolo ešte lepšie.

Mám rád svoj život aj napriek tomu že to nedávam najavo, za mňa to vraví vnútorné ja. Vravím že nech sa čokoľvek deje, tak som rád že existujem v tejto spoločnosti aj napriek tomu, že nie všetci musia mať rovnaký názor. Som rád za každú novú skúsenosť čo dostanem v živote a aj za ľudí čo sú doteraz pri mne. Som šťastný, keď viem že môžem vstať a nemusím sa stresovať čo bude zajtra, lebo všetko nechávam na osud. Viem že všetko v živote sa nedeje náhodne, ale aj tak na náhody istým spôsobom verím. Som rád za sesternice a bratrancov, čo ma chápu a držia ma nejakým spôsobom nad vodou. Vážim si svoju rodinu, čo im možno nedávam tak najavo, ako by som skutočne chcel, ale dávam to najavo činmi. Ako potešilo ma, že v živote som našiel sesternicu o ktorej som predtým ani nevedel, lebo ona je momentálne tým svetlým bodom v mojom živote. Ako teší ma, že som u mnohých ľudí dostal šancu a neodsúdili ma hneď len na základe prvého dojmu, ako to majú niektorí vo zvyku. Dostal som šancu, pomáhať tým ktorých mám skutočne rád a vážim si ich ako málokto v živote. Možno nepomáham tak, ako by som chcel, ale tak psychicky a morálne môžem byť vždy niekomu oporou a toto človeku predsa dá niečo viac. Mne každý človek niečo v živote dal a je jedno čo to bolo, teda tým nemyslím hmotné dary, ale že ma nejako vnútorne obohatil. Teda že mi pomohol sa na veci pozerať aj s tej druhej strany, lebo sa každý pozerá na život, iba jednou optikou a to je chyba. Treba si uvedomiť že naše telo sa skladá z dvoch nôh, dvoch rukách, dvoch uší a dvoch očí. Preto sa môžeme na isté veci pozerať s oboch strán a tie veci môžeme chytiť oboma rukami, neraz nám hovoria že veci dávame jedným uchom dnu a druhým von čo je životná pravda. Nič nie je v našom živote tak zlé, aby si nejakým spôsobom neurobili radosť. Všetko sa dá nejako v živote zvládnuť, len netreba pred tým zatvárať oči. Ja som v skutočnosti pozitívny človek, ale viacej som realistom a nezatváram pred vecami čo sa reálne dejú. Možno že určité veci nedávam najavo, ale určite to neznamená, že by som bol zlým človekom. Len som skrátka iný a snažím sa pochopiť tento svet zo všetkými jeho stránkami. Ako sú momenty ktorým sa neubránim, ale niekde viem že musím sa niekam pohnúť a nestáť na mieste. Lebo celý život je boj a iba silný človek dokáže v danom živote reálne existovať.