Archív pre september 2016

Múr nárekov

26. septembra 2016

Je načase aby som dostal zo seba veci, čo má reálne trápia a škrú na srdci. Keď niekedy vidím ako niektorí ľudia uvažujú, tak mám priam až chuť vyroniť nejednu slzu. Milujem Slovensko a moje krásne mestečko Liptovský Mikuláš, ale uvedomujem že nie je niečo v poriadku. Strašne veľa dní som riešil, kde je v skutočnosti celá pravda a prečo je všetko príliš radikálne. Počúvame zo všetkých strán kto je extrémista a ľudia medzi sebou ani nevedia inak komunikovať. Keď človek miluje svoju, tak vtedy nastáva veľký problém a toto je vraj extrémizmus. Fakt premýšľam že čo je to ten extrémizmus a viem že je to niečo iné, než nám je to prezentované. Možno aj zo mňa raz bude extrémista a nie preto že kričím nejaké extrémistické slová, ale preto že mám svoju vlasť a ľudí čo v nej reálne žijú. Že tí ľudia nie sú sfanatizované ovce, ktoré bečia len preto, lebo im to prikázal nejaký pastier. Len čoraz viac vidím ako sa ľudské myšlienky stávajú múrom nárekov. Doslova som čítal veci, ktoré zo zdravým rozumom nemali nič spoločné a niekedy sa bojím že tí ľudia budú ako časovaná bomba. Že nebudú premýšľať a vyletia na človeka bez nejakej morálnej príčiny. Niekedy som sa stretol aj s tým prečo mám na určité veci daný názor a že prečo nie som taký ako ten mainstream. Nikto v živote by sa najradšej nikam nezaradil a nerobil všetko podľa vzorca. Premietol som si všetky veci a uvedomil som že ako je tolerancia zabíjaná a že ľudia neradi počúvajú iný názor. Často nás k láske a tolerancii vyzývajú politici, mimovládky a priam až niektorí majú antislovenské názory. Proste tí ľudia nás štvú proti sebe a robia všetko preto, aby nás rozdelili a držali jazyk za zubami. Ja nie som rusofil a ani amerikanofil, ale človek čo miluje vlastnú krajinu a niekedy ma mrzí keď sa ľudia medzi sebou vadia. Nepáči sa mi stúpajúci trend, kedy priam ľudia až nariekajú a nevedia sa problému postaviť čelom. Tá neustála pasivita často vedie k tomu, že keď má prísť nejaká dôležitá vec, tak ľudia radšej cúvnu. Ale preto si treba uvedomiť že ak nebudeme držať spolu, tak to bude pre nás zlé. Preto je dôležité aby sme akceptovali iný názor a aby akceptovali ten náš. Aby sme vedeli čo je pravda a čo je klamstvo, lebo prídeme na to, že pravda a láska zvíťazia nad všetkým zlým.

Mimovládky tvrdia, že predĺženie školského projektu Infovek je nezákonné

23. septembra 2016

Predĺženie projektu, ktorým sa zabezpečuje internetové pripojenie pre školy, je pod paľbou kritiky.

Opätovným predĺžením zmluvy na pripojenie škôl k internetu s názvom Infovek 2 mohlo dôjsť k porušeniu zákona. Upozornili na to mimovládna organizácia Fair-play a občianske združenie Slovensko.Digital.

Zároveň vyzvali ministerstvo školstva, aby začalo komunikovať s verejnosťou a vysvetlilo pochybnosti súvisiace s predĺžením Infoveku 2 a s prebiehajúcou súťažou na jeho nástupcu – projekt Edunet.

Aliancia Fair-play dnes podala podnet na Úrad pre verejné obstarávanie. Žiada, aby úrad druhé predĺženie Infoveku 2 preveril.

„Vyzerá to tak, že ministerstvo školstva nielenže nie je schopné na dvakrát pripraviť plynulý prechod medzi jedným projektom a druhým projektom, ale ešte túto svoju neschopnosť pláta zákonne pochybným spôsobom, ktorý nezaručuje najefektívnejšie riešenie,” uviedol v tejto súvislosti po podaní podnetu analytik organizácie Pavol Lacko.

Zvláštny dodatok

Ministerstvo školstva 12. septembra uzavrelo dodatok, ktorým druhýkrát predĺžilo platnosť zmlúv na projekt Infovek 2. Aliancii Fair-play sa javí ako problematická už aj prvá preklenovacia zmluva z jesene 2015, ktorá Infovek 2 nepriamo predlžovala prvýkrát.

Vtedy sa ministerstvo rozhodlo podpísať zmluvu so starým dodávateľom prostredníctvom priameho rokovacieho konania s argumentom, že len on dokáže zabezpečiť takéto služby.

Ako upozornil portál Živé.sk, predĺženie projektu prinesie zvýšenie rýchlosti internetu pre školy iba tam, kde to dovoľujú súčasné technické limity. Pôjde o technologické navýšenie zo staršieho typu ADSL na novšie VDSL.

Zo všetkých lokalít, s ktorými sa pri využívaní internetu počíta, si polepší len nepatrný zlomok.

zdroj: aktuality.sk

Vnútorné komplexy

18. septembra 2016

Najväčším paradoxom života je z niečím bojovať a často o tom našom boji nikto nevie. Mať komplexy často znamená mať sklony s prílišnému podceňovaniu nás samých. Traduje sa to už od nepamäti že každý človek v živote má určité jazvy a tie nie sú viditeľné, ale sú v duši človeka. Klamal by som, keby poviem že to tak reálne necítim a že som 100-percentne zo svojim životom spokojný. Nikto zo svojim životom nie je absolútne spokojný a každý by chcel niečo reálne zmeniť. Možno že človek ani nechce zmeniť sám seba, ale skôr sa chce zmeniť spôsob vlastného myslenia. Každý bojuje z nejakým iným problémom, ktorý otriasa spoločnosťou a každú situáciu môžeme vnímať odlišne. Preto stále platí že nie všetci budú z nejakým názorom súhlasiť. Ja sa vždy snažím stavať do pozície diplomata a nepoužívať voči ľudom nejaké konfrontácie. Predsa žijeme v určitej spoločnosti a mali by sme sa učiť iné názory tolerovať aj keď môžu byť za čiarou. Často môže byť niečo nesprávne, ale predsa je dôležité čo nám vraví srdce a čomu reálne dokážeme veriť. Prvý dojem je vždy dôležitý a je iba na človeku či sa ním chce riadiť. Ale nemusí to byť automaticky pravidlom, len je na každom človeku čo si reálne zvolí. Často sa človek stretáva s tým že je niekto kto si vybíja svoju frustráciu na niekom. Zrazu nastane určité obviňovanie človeka za veci ktoré reálne ani nespáchal. Stačí niekedy len jediný moment kedy človek príde s práce alebo nejakého miesta a začne byť naštvaný na celý svet. Je to veľký problém a ten treba patrične riešiť, teda nie hádzaním tanierov na zem. Človek potrebuje obnoviť sebadôveru a prinavrátiť si sebavedomie. Niekedy aj ja sa podceňujem a mám neraz nízke sebavedomie, čo nie je správne. Podceňovanie a pocity menejcennosti v človeku niečo zabijú, tie pocity keď človek myslí, že či ho má dakto rád. Pri poslednom momente som cítil, že sa v živote správny ľudia nájdu vždy. Treba aby človek s komplexmi bojoval a to tak, že začne myslieť na niečo iné. Pravdepodobne to je správna cesta, teda cesta sebalásky, sebadôvera, sebaistoty a v sebareflexii. Lebo až neskôr prídeme v živote na to, na čom vlastne reálne sme a nikto to za nás nevyrieši, lebo je len náš boj.

V strede sveta

17. septembra 2016

Stojíme uprostred zvláštneho sveta,
kde sa posudzuje čierna a biela,
problém nie je reálne v tomto,
všetko sa akosi zamotalo,
nevieme čo sa deje za našim chrbtom,
určití ľudia stoja za silným paktom,
kde silnejšie chutí moc a zabíjajú zbrane,
ukončenie strachu je stále v nedohľadne,
inde ľudia bojujú o svoje životy,
iným štát dáva zadarmo byty,
postupne vieme kam to celé smeruje,
politici sa hádkami predháňajú v parlamente,
nikto sa nevie reálne na ničom dohodnúť,
ako problém sa má reálne vyriešiť,
ľudia čoraz viac silnejú v hneve,
prečo tento národ tak dlho drieme,
stále veríme len tým istým,
stále tým istým zlodejom,
čakáme kým nás niekto spasí,
len nikto to za nás neurobí,
naučili sme sa otvárať hranice,
ukázalo sa to ako nesprávne,
otvárame svoje srdcia dokorán,
robíme to úplne bez zábran,
stále stojíme niekde v strede,
nezáleží na farbe a ani na rase,
záleží na bezpečnosti sveta,
doteraz nevieme kto k nám kráča,
nevieme či sme v reálnom bezpečí,
že či človek čo príde nám bude hľadieť do očí,
niekedy niektoré slová nie sú potrebné,
ale čoraz viac je to okolo nás zamotané,
stále verme že nie je v živote nič márne,
že v živote postaviť za správnu vec je správne.

100 rokov, odkedy si Slováci prvý raz pretočili hodiny

15. septembra 2016

Ľudí opäť čaká prestavovanie hodín o jednu hodinu späť. Aj keď v mnohých digitálnych mechanizmoch dôjde ku zmene automaticky, je dobré mať posun letného času na zimný na pamäti.

Posun času znižuje počet nehôd

Tradícia zmien času siaha podľa magazínu Live Science až k jednému zo zakladateľov Spojených štátov Benjamin Franklin. Inšpiroval sa Francúzom Davidom Prerauom, autorom knihy Chyťte denné svetlo, počas svojho pobytu v Paríži.

Niektorí tvrdia, že práve Franklin mal byť otcom návrhu na zavedenie letného času. Žiadny podobný návrh však z 18. storočia nie je historicky dochovaný. Známy je až návrh entomológa Georgea Vernona Hudsona z Nového Zélandu, ktorý v roku 1895 navrhoval až dvojhodinový posun.

Motiváciou k zmene času bola úspora energie pri efektívnejšom využívaní denného svetla. Neskôr sa preukázalo, že posunutie súmraku na menej exponovaný čas štatisticky znižuje počet automobilových nehôd. Zmeny času však majú aj množstvo odporcov.

Vo väčšine krajín sveta sa čas nemení

Tento rok si na Slovensku nastavíme hodiny o hodinu späť 30. októbra o 3. hodine ráno, teda na 2. hodinu ráno. Ide o slovenský záväzok EÚ ako členskej krajiny. V USA letný čas skončí až v prvú novembrovú nedeľu 6. novembra.

Prvé posúvanie hodiniek Slováci zažili v roku 1916 vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. V USA začali letný čas používať o dva roky neskôr. V Kanade ho zaviedli už v roku 1908. Podľa webu timeanddate.com používa letný čas menej ako 40 percent krajín sveta.

Ďalšou zaujímavosťou je, že nie všade, kde dochádza k zmene času, si hodiny posúvajú o hodinu. Napríklad na Ostrove lorda Howa ide iba o polhodinový posun. Z histórie sú tiež známe 20 a 40 minútové časové posuny.

Vo svete žije veľa odporcov pravidelných zmien času. Tvrdia, že narúšajú ľudský biorytmus. Ku komplikáciám tiež môže dôjsť pri komunikácii so zahraničím.

zdroj: aktuality.sk

Jojka v meste v Liptovskom Mikuláši

13. septembra 2016

Tak v nedeľu som zažil jeden z najkrajších zážitkov v živote. Som sa bol pozrieť na Námestie kde bola Jojka v meste, ale prejdem k tomu prvotnému pocitu ako som sa dozvedel o tejto udalosti. Prvý krát som sa dozvedel o tejto udalosti prostredníctvom internetu a hneď mi bolo vnútorne jasné že tam pôjdem a okamžite som potvrdil svoju účasť. Som si vo vnútri vravel že či nebudem mať trému keď uvidím toľko super ľudí a miestami som cítil aj istý rešpekt. Celkovo som mal aj obavy že či vyjde počasie, ale potom keď som videl že počasie je jasné a krásne, tak som sa potom začal ešte viac tešiť do mesta. Keď som už bol v meste, tak celú akciu od začiatku do konca Vladko Voštinár. Ľudia sa začali schádzať v meste, postupne sa zbieralo čoraz viac ľudí a aj preto, že takáto udalosť sa nemusí tak skoro opakovať. Postretával som aj priateľov a miestami aj ľudí čo som spomenul že idem na akciu. Potom začal program pre deti, ktorý zabával Sníček s TV Rik, ktorú mám aj ja na svojom televízore a tiež miestami pozerávam rozprávky. Deti tancovali, spievali a súťažili aj o samotné CDčko. Tým pádom už potom sme všetci čakali na to kedy bude autogramiáda, niektorí na čele so mnou mali zápisník a rátali s tým že podpis budú mať v zápisníku. Musím sa priznať že takú tlačenicu smerom do vnútra toho som ešte nezažil a miestami aj to teplo robilo svoje. Popri čakaní som si vychutnával koncert Paulíny Ištvancovej, ktorá okrem vlastných pesničiek zaspievala aj super covery a bolo to jedno príjemné vystúpenie.

Po dlhšom čakaní sa otvorili brány a ľudia už prichádzali k stanom kde boli naši obľúbení moderátori, redaktori, herci, po prípade sa každý mohol odfotiť s človekom ktorého obľubuje. Po tomto fakte moja tréma absolútne zmizla a absolútne som si to začal užívať. Bolo to úžasné vidieť všetkých tých ľudí, že keby mám písať všetkých mená, tak by to bolo fakt na dlhší čas. Sa mi potom v hlave premietlo že skrátka tých ktorých miestami obdivujem, tak sú naživo ešte lepšími a výnimočnejšími ľuďmi. Ja neviem porovnať za koho som bol radšej, že som ho reálne videl. Skrátka je to nesmierne zložitý výber, ale tešil som sa zo všetkých. Tešil som sa aj s Janky Buršákovej zo Súdnej siene, ktorá je naživo strašne milá a sympatická osôbka a aj s Danky Strculovej, že som vďačný za to, že mám s nimi fotku. Za jeden deň som dostal veľmi veľa podpiskariet čo sa mi za celého srdca ešte nikdy nestalo. Keď som tak počítal, tak som ich narátal 11, tak to presne naplnilo symboliku, ktorá dlhodobo funguje pri futbale. Tešilo ma že som videl aj hercov ktorých hlasy väčšina ľudí najviac pozná z dabingu. Všetci boli milí a krásne dotvárali celú tú atmosféru, že som sa tešil s celej tej autogramiády. Potom začal hrať Peter Cmorík svoje najznámejšie skladby a ukázal že vie ľudí skutočne zabaviť. Všetky koncerty čo som zažil tak som videl po prvý krát, teda okrem jedného čo spomeniem neskôr.

Potom prišli Gladiátor ktorí to úplne rozbalili a zahrali tie najznámejšie pesničky ako Medulienka, Bonboniéra, Keď sa láska podarí a mnohé iné. Čoraz viac ma začalo tešiť v danej chvíli ako sa začalo zapĺňať mesto, tak ako ešte nikdy za čias čo v ňom dlhé roky žijem. Potom sa aj točila upútavka točila pre samotné správy a miestami sme ako diváci spolupracovali. Medzi tým sa púšťala aj reportáž o našom meste, ktorá slúžila na to, aby odprezentovala Liptov nielen ako mesto, ale aj ako jednotlivé regióny čo v ňom sú. Počas celého podujatia nebolo ani jedno hluché miesto alebo moment, ktorý by vyslovene nudil. Potom som si po roku opäť zopakoval Adama Ďuricu a ani tento rok ukázal že nesklamal a dal to skrátka na pána. To už potom u mňa boli také menšie náznaky tancovania, ale aj teraz jeho koncert bol úplne na jedničku z hviezdičkou. Potom ďalší koncert bol až večer, ale ešte kým sa k tomu dostanem, tak by bolo vhodné spomenúť čo bolo pred tým všetkým. Neskôr prišli Habovci a aj herci čo hrali v seriáli Zoo, tak spomenuli čo do budúcnosti chystajú. Prebehol aj spot o našom predsedníctve v EÚ aj keď všetci vieme, ako to vnímame, ale vnútorne som to tam neriešil a užíval si atmosféru.

Ešte než sa dostanem k hlavným bodom, tak sa mi veľmi páčilo, ako bolo osadené pódium. Že priam bolo vidieť na celé mesto a na všetky miesta čo sú v ňom. Celé pódium na čele aj s tými vecami čo sa chystali súčasne, tak celá tá práca trvala až desať hodín. Človek si povie že aká je to malina, ale v skutočnosti je to technicky a aj finančne veľmi náročné zaobstarať celú tú techniku a spraviť to tak aby všetci diváci boli spokojní. Náročné je miestami nájsť aj určitý priestor v ktorom sa dá to dané podujatie prezentovať. Lebo nie všade sa dokáže dostať kamión ktorý vezie veľkú aparatúru a všetko s tým spojené a ešte je sprevádzaný ďalšími autami. Veľa ľudom to bolo perfektné vysvetlené a išlo sa ďalej. Tri hodiny od začiatku som pociťoval že miestami aj nohy boleli, ale nejakým spôsobom som bol motivovaný si užiť podujatie až do samotného konca. Neskôr sa do publiku hádzali rôzne predmety či boli tričká, náramky, perá alebo nejaké iné zaujímavé predmety. Ale nálada napriek všetkému bola stále úžasná a všetci sa náramne bavili. Mesto reálne ožilo a tento program naplnil očakávanie všetkých a aj mňa. Cítil som na tvárach ľudí šťastie a že sa skutočne uvoľnili s tým pocitom, že všetky starosti zahodili preč.

Neskôr prišiel na pódium primátor Ján Blcháč a predstavil ďalšie smerovanie Liptova a to aké podujatia nás čakajú, čo mesto v ktorom žije nás čaká. Pomaličky sa blížil večer a sme si nacvičovali ako budeme spievať Červené jabĺčko s folklórnym súborom Ďumbier, odpočítavanie sekúnd do hlavných správ a ako vzdáme hold obetiam ktoré zahynuli pri páde dvojičiek. Pri tom spievaní išlo o to, dosiahnúť nový svetový rekord ktorý sa dostane do celého sveta. Pri príspevku o smutnom výročí dvojičiek sme mali svietiť mobilmi, aby sme ukázali že nám všetko čo sa deje vo svete nie je ľahostajné. Celý prenos z Liptova bol vysielaný aj cez internet, takže kto nemohol prísť na podujatie, tak mal veľkú možnosť vidieť živý prenos ktorý sa snímal niekoľkými kamerami. Najzaujímavejšie bolo keď kamera bola na žeriave, ktorým bolo snímané celé prostredie. Skrátka ten pohľad bol zhora krásny a všetci sme kývali, tak ako ešte hádam nikdy. Ale to uvedomenie že bude celý Liptov v televízii, tak ma strašne tešil. Aj keď ja už mám s tým dôvernú skúsenosť, ale táto skúsenosť bola úplne najkrajšia a najlepšia. Bolo super vidieť ako sa pripravujú a nie je to také ľahké, ako si to niekedy myslíme. Často sa človek hnevá že nie vždy je v správach použité všetko, ale ani vybrať vhodný príspevok nie je žiadna sranda. Musí sa to skrátka schváliť, kým sa to reálne odvysiela a ešte do toho si treba nacvičiť texty, aby sa v tých správach moderátori nepomýlili.

A teraz prichádza tá najhlavnejšia bodka celého programi a to boli Noviny a IMT Smile. Človek vidí správy v podobe v akej sú reálne spracované, ale to čo je za tým nevidí. Keď začína príspevok, tak sa potom odpočítavajú minúty a sekundy do ďalšieho príspevku. Potom príde pokyn z réžie, teda priamo zo štábu že ten daný moderátor musí zahlásiť určitú tému a vie presne ako sa bude príspevok volať. Janko Mečiar a Adriana Kmotríková to zvládli pred plným mestom ľudí absolútne bravúrne. My sme z nadšením tlieskali a mávali do kamery, skrátka pozitívna nálada sa niesla od začiatku do konca. Potom sme svietili mobilmi a vzdali sme hold obetiam čo neprežili pri páde dvojičiek, to bol emotívne najsilnejší moment, aký vtedy nastal. Najkrajšia bodka bola keď sme začali spievať Červené jabĺčko a prišiel komisár ktorý spočítal koľko ľudí reálne pesničku zaspievalo a že či bude zaradené do knihy rekordov. Nakoniec to bolo zaradené do knihy rekord a zaspievalo to 6 601 čo je naozaj skvelý počet na tak malé mestečko ako je Liptov. Najkrajšia hudobná bodka bola IMT Smile a celé publikum tancovalo a užívalo celý ten záver. Ako to potom všetko skončilo, tak som sa tešil že aký som mal krásny nedeľný deň a že všetko sa podarilo úplne na jednotku. Bol som hrdý že naše mesto bolo viac zviditeľnené a že sme všetci mestu v ktorom žijeme spravili krásnu vizitku a ukázali sme že vieme byť milí a pohostinní ľudia.

Som veľmi nadšený že Jojka si práve Liptov vybrala za mesto ktoré reálne navštívi. Bol to ten najkrajší zážitok aký som vôbec mal a verím že Liptov bude na tom zozname častejšie. Bolo to úplne skvelé, bolo super že ľudia ktorých človek vidí na obraze sú naživo ešte lepší, ľudskejší, priateľskejší, pozitívnejší. Toto podujatie prekonalo všetky najvyššie štandardy a určite to radím medzi najlepšiu trojku podujatí. Vnútorne som cítil hrdosť na mesto a na to, akí boli ľudia skvelí, slušní, disciplinovaní. Celých 7 hodín a aj nejaké minúty, tak to najlepšie strávené hodiny a neľutujem to vôbec a nikdy to nebudem ľutovať. Mal som zážitok na celý život a viem že na to nikdy nezabudnem. Keď budem bilancovať tento rok, tak budem vedieť vyjadriť že čo bolo na tomto roku najlepšie a veľmi to vyzdvihnem. Liptovský Mikuláš to zvládol a verím že veľa podujatí bude na Liptove, lebo mesto si to skutočne zaslúži a zároveň to priláka aj veľa turistov ktorý o Liptove ešte nepočuli a radi by do neho šli. Som vďačný za tú možnosť čo som mal a že som ju využil aj do samotného záveru. Človek si povie, že je to len obyčajné podujatie, ale pre mňa samotného to malo veľkú výpovednú hodnotu. Ďakujem Jojke za úžasnú nedeľu a už teraz viem že na ten deň nezabudnem nikdy, budem to mať vo svojom srdci a miestami akoby sa mi splnilo niečo, čo som ani nečakal a vyšlo to bravúrne. Som skrátka šťastný, dojatý, potešený, motivovaný a dodalo mi to veľký impulz, že keď je človek trpezlivý, tak sa všetko dá. Ďakujem aj tým čo som videl a vďaka ktorým som to mohol zažiť.

 

 

Rozbaľovačka č. 16 – Shay D – A Figure Of Speech + nálepky

12. septembra 2016

Momentálne mi prišla ďalšia výhra z Londýna od veľmi talentovanej žienky Shay D. Je aj z venovaním a ten album môžem reálne doporučiť. Každá skladba má nejakú silnú myšlienku nad ktorou sa dá vždy zamyslieť. Celý album je sociálny, pomenúva veci ktorých sa naša spoločnosť bojí. Teší ma že mám práve tento album a že sa stále ukazuje že ženy majú v rape svoje čestné miesto.

 

webcam-toy-fotka20 webcam-toy-fotka21 webcam-toy-fotka22 webcam-toy-fotka23

Vesmír II.

11. septembra 2016

Vždy sa deje niečo vo vesmíre,

niekedy nevieme na čo sme,

ten prázdny pocit zapísaný slzami,

každý občas musí zažívať tie bolesti,

niekedy by bolo lepšie utiecť,

vo svojom srdci navždy pokoj nájsť,

život je zložitý a vzťahy ešte viac,

niekedy čakám kedy príde ten mesiac,

keď tá búrka v mojom srdci skončí,

som ako človek čo sa vo svojom vnútri topí,

niekedy vždy je nám v živote všetko dané,

niektoré skúsenosti sú v živote cenné,

stále chápem kde je tá pomyselná čiara,

chápem že ľudia sa o mňa príliš boja,

niekedy mám toľko vecí na srdci,

postupne ma to tak pichá na hrudi,

žijem vo veľmi malom meste,

kde sa niečo reálne aj deje,

aj ja sa niekedy o ľudí bojím,

ale viem že to niekedy preháňam,

viem že to bude moja reálna slabosť,

neustále mať trému a stresovať,

viem že sa ma snaží pochopiť moja rodina,

aj napriek tomu že som zložitá osoba,

vesmír mi vraví čo musím povedať,

ale niekedy nechcem niekomu ublížiť,

viem že to nie je ľahké byť dobrák,

ale snažím sa o nejaký pokrok,

viem že možno neviem všetko vrátiť,

neviem určité veci v sebe zmeniť,

stále si uvedomujem kde je to maximum,

zo všetkým nejakým spôsobom zápasím,

verím že nikdy nie je neskoro,

že príde to krásne slnko,

raz všetky tie veci sa zmenia,

každému svieti tá povestná hviezda,

mám ženy čo sú mojim vesmírom,

pomáhajú mi prejsť tým životom,.

dávajú mi šancu aby som to prežil,

aby som to nikdy v živote nevzdal,

nie je nič krajšie keď sa srdce plní láskou,

že ľudia dokážu naplniť istotou,

verím že zmiznú všetky reálne stresy,

tak ako zmiznú aj v živote neistoty.

 

 

 

 

 

Deti odlišností

4. septembra 2016

K tomuto článku ma doviedol určitý článok čo som písal predtým. Všetci vo svojom živote máme niečo čo nás do istej miery definuje. Prídeme na to, že sa môžeme odlišovať čímkoľvek a je jedno či tým ako vyzerá navonok alebo vo vnútri. Nikto nemôže za to, aký sa reálne narodil a nikto nevie že či zdedí nejaké vlastnosti po otcovi alebo po mame. Skrátka sme sa naše vnútorné ja naučili vo všetkej miere v sebe prijať a povedali sme si, že všetko nejakým spôsobom zvládneme. Nie každý si vyberie život ktorý žije, ale každý si môže vybrať cestu, ktorú si sám určí. Všetci sme stále deťmi vlastných rodičov a ľúbia nás aj napriek tomu že sme iní a že robíme chyby. Vieme že nikto iný nás okrem nich ľúbiť nebude a je to takto prirodzené. Skrátka žijeme určitý kolobeh a ten musíme brať tak, že skrátka sa deje a že sa nedeje náhodne. Všetko sa deje na základe nášho vedomia a svedomia, ktoré máme vo svojom srdci. Ani jeden človek nebol vedený k rasizmu alebo k nejakej nenávisti voči nejakej inej rase. Skrátka určité predsudky neexistovali a naučili sme sa nejako prijať jeden druhého. Možno že sa daktorí ľudia nám posmievali za svoju inakosť a že máme nejaké nedostatky, ktoré vykompenzujeme láskou a dobrotou.

Ja vo svojom živote som sa stretával s mnohými ľuďmi a tí museli často bojovať zo svojou inakosťou a s tým že ich to nejakým spôsobom môže obmedzovať. Ale určite sú to vďačnejší a pokornejší ľudia, než ľudia ktorých prah vnímania je značne iný. Svet zdravého človeka je značne iný než ten svet, kde majú určitý handicap. Ale všetci ľudia sa v živote niečím odlišujú a nemusí to byť niečo čo je automaticky viditeľné. Ale často to môže aj psychické a po psychickej stránke sme všetci ľahko ovplyvniteľný a dáme sa ľahko zmanipulovať. To je často naša slabina že to čo je našou danosťou, tak je to automaticky aj slabosťou. Ja tiež to tak mám, že niektoré veci sú pre mňa prednosťou a niektoré sú slabosťou. Sú ľudia ktorí nie sú utiahnutí a majú vo svojom živote absolútne jasno a sú ľudia čo nejakým spôsobom radšej budú tápať nejakým spôsobom v tme. Aj pri autizme je to tak, že človek žije vo svojej bubline a čaká kým ho ľudia pochopia. Nie len ja na to čakám po celý svoj život, ale čakajú na to aj ľudia u ktorých je to ďaleko viditeľnejšie.  Každý čaká na to pochopenie od ľudí a na uvedomenie, že tá inakosť nie je cielená a nikto si ju reálne nevybral. Ja som si tiež tento osud, stále si myslím že vo svojom vnútri som dieťaťom aj napriek tomu že som dospelák a že musíme s niečím reálne bojovať, ale to má tak každý. Nebudem sa vyhovárať aké je to ťažké a ani sa ľutovať, lebo všetko v živote je relatívne.

Viem si predstaviť že aké to majú ťažké ľudia, čo majú inú farbu pleti a čo bojujú s predsudkami a nadávkami. Nie všetci sú vo svojej podstate zlí, len sú slabou rukou vedený a sú vedený k tomu že sociálne dávky sú jediná cesta. Sú to skrátka temperamentní ľudia, ktorí sú možno až prehnane otvorení. Nie nevadí a nikdy mi to reálne, len som sa to naučil a preto viem že sa netreba hádzať všetkých do jedného vreca. To je aj s každou rasou v zahraničí a každý jeden s nich si nesie do života svoju vlastnú životnú jazvu. Tu nejde o to nejako ich obhajovať, skôr ide o ľudský princíp na ktorý niekedy zabudneme. Ja tiež by som mohol im nadávať, že majú svoju povestnú povahu a že ich temperament je prílišný. Ale nemôžem si to dovoliť, nie preto že nechcem, ale preto že sú to ľudia ako my. Len ľudia nevedia odlišovať a všetkých okamžite odpisujú. Skrátka neustále prevažujú tie nenávistné nálady medzi bielymi a aj medzi tmavými. Proste nejako sa stratil pojem slova tolerancia a nemyslím nútenú formu tohto slova, ale že sa vytráca zo sŕdc ľudí. Namiesto riešenia ako vychádzať spolu, tak sa radšej medzi sebou radšej obchádzame. Skrátka tá vnútorná nenávisť neskôr človeka zničí a potom už ani nevie, ako má ísť ďalej.

Niektorí ma začali odsudzovať a začali riešiť môj postoj k súčasnému dianiu vo svete. Začali si ma vymazávať s priateľov len preto, že som sa nejakým spôsobom vyjadroval k utečeneckej kríze. Ale ja som nikde nepovedal, že všetci ľudia sú zlí a že si zaslúžia aby sa im dačo zlé. Ja sám odsudzujem keď sa ľudia správajú ako hulváti a prajú dakomu smrť. Ale keď niekto robí zle, tak to neznamená že takého človeka budem okamžite ospravedlňovať. Ja budem ľudský a nie preto, že mi to niekto povie, ale preto že ľudskosť mám v srdci ako všetci ľudia. Len je smutné že často deti musia trpieť len preto, že ich rodičia sa chcú dostať s jedného kontinentu a tým pádom riskujú nielen svoj život, ale aj ten ich. Proste celý život nám história akoby vravela, že sa určité chyby nesmú opakovať. Nesmie sa opakovať ten strach, nenávisť, neistota a zabíjanie. Mnoho ľudí si myslí že nemám strach s multikulturalizmu, ale mám ho tak ako všetci ľudia. Strach sa stal našou slabosťou a ešte politici nás nejakým spôsobom pripravujú na to, čo sa reálne stane.

Ale nič v živote nie je horšie než samotná vojna a jej obete, ktoré zomierajú v kaluži krvi. Ale v skutočnosti násilie a genocída národa sa deje na celom svete. Buď sa to deje masovo alebo čiastkovo, kde bude určitá skupina zničená prípadne zabitá. Svet je žiaľ nastavený tak, že už aj malé dieťa vie držať v ruke samopal alebo inú zbraň a vie zabíjať. Keby to radšej nie je pravda, tak by som to nikdy neriešil a vykašlal by som sa na to. Ale viem že nikto nemôže za to kým je, ale že má určitého vodcu ktorý mu v mene Koránu a svojho šialeného náboženstva. Ja som rád, keď sú ľudia nejakým spôsobom ale príliš extrémnym a radikálnym. Takú odlišnosť by nikto nechcel a nikto by nechcel žiť v strachu a s pocitom že môže byť v nebezpečí. Len nazývať veci umierneným islamom a radikálnym islamom je absolútne neprípustné. Ja stále verím že aj určití moslimovia môžu byť dobrí, ale stále treba rozlišovať a toto platí aj pre určité rómske komunity. Často keď ľudia vyjadria postoj voči určitej skupine ľudí, tak je to buď označené ako rasistické, extrémistické a diskriminačné. Práve diskriminácia je ten najväčší spoločenský problém na základe ktorého sa odsudzuje každá druhá sprostosť a absurdita. Raz sa ma moja kamarátka spýtala, že či postoje voči utečencom nie sú až príliš rasistické. Skôr som sa začal zamýšľať nad tou otázkou a vravieť si, že všetko vzniká len kvôli obavám a kvôli tomu, že by mali platiť pravidlá pre všetkých.

Uvedomujem si, že nie všetky názory v našej spoločnosti môžu byť rovnaké. Že môžu byť veci s ktorými nesúhlasíme a ktoré neakceptujeme. Nemôžeme riešiť že čo povedal mainstream a čo nám vraví alternatíva, lebo musíme si sami vedieť vytvoriť určitý spoločenský názor. Nie vždy všetko čo je nám prezentované nemusí byť pravda a nemusí to byť niečo čomu automaticky musíme veriť. Lebo nedá sa veriť všetkému čo nám poskytne internet a často to môžu byť aj určité spoločenské nezmysly a polopravdy. Sme ľudia a často dospeláci, ale na niektoré veci priam reagujeme ako malé deti. Teda sa dá povedať že naše reakcie nezodpovedajú presne tomu, čo reálne vo svojom srdci. Skrátka nemôžeme počúvať iba jeden názor, ale musíme sa naučiť vypočuť aj názor, ktorý nám nemusí byť dvakrát príjemný a je bez politickej korektnosti. Ale každý názor v živote je dôležitý, pokiaľ to má nejakým spôsobom pohnúť spoločnosťou ako takou.  Musíme sa vzájomne počúvať a riešiť veci spoločne, nie sa ohovárať za chrbtom a ubližovať si. Musíme rešpektovať odlišný názor a uvedomiť si, že ako nás to môže rozdeliť a zároveň aj spojiť. Nemôže byť len všetko čierne, ale môže to byť biele a postupne to dáva zmysel ako skladačka.

Všetci ľudia na svete majú určitú odlišnosť a je iba na nich ako s ňou naložia. Je na každom či bude v srdci človeka prevládať láska alebo tam bude nenávisť. Každý má možnosť si vybrať svoj vlastný smer a je na ňom či to reálne zvládne. Mne je jedno či je človek biely, čierny, modrý, žltý, zelený, ale dôležité je, aby mal dobrotu v srdci. Sme deti odlišností, chceme sa odlíšiť od väčšinového stáda a mať na veci iný názor. Radšej sa pozeráme na veci inak a vnútorne chceme mať nad všetkým slobodu. Je na každom že či bude plodiť dobro alebo zlo, každý človek má určitú voľbu. Ale dôležité je, aby sme si uvedomili že nie je všetko ideálne a každý by mal zdolať tú svoju métu. Métu na ktorej prídeme na to, že či sme na tej správnej strane. Všetko ukáže až čas a prídeme na to, že všetko sa deje kvôli nejakému dôvodu a ten dôvod raz spoznáme. Prídeme na to, že určitú skupinu ľudí potrebujeme a budú ľudia ktorí sa neskôr stratia. Každý k nám prišiel z nejakého dôvodu a pri niektorýc verím, že to bol osud a že tí ľudia sú nám nejakým spôsobom súdení.

 

Zamotaný svet

3. septembra 2016

Počúvam to isté stále dookola,
že prečo je tu neustála skepsa,
neustále výhovorky s prvej ruky,
ľudia sa správajú ako lacné makety,
odsudzujú to čo je reálny extrém,
ale málokto povie kde je problém,
učia ma že komu mám reálne veriť,
sú ľudia v mojom živote čo ma chceli zmeniť,
majú plno sľubov ako dnešní politici,
keď im povieme pravdu tak sme extrémisti,
neviem kam sa tie ľudské hodnoty stratili,
že radšej všetko začalo byť o povrchnosti,
ľudia radšej veria médiám než sebe,
potom nasleduje slzavé údolie,
čoraz viac sa ignoruje určitá pravda,
lepšie je sa držať len samotného klamstva,
málokto vie čo v živote je naozaj,
drží sa toho len určitý lokaj,
postupne som sa naučil žiť v tomto svete,
kde mám svoje skutočné rodinné zázemie,
bola aj depresia ktorá ma takmer zničila,
skoro som stratil svoj zmysel života,
postupne prišiel niekto kto to zmenil,
človek čo mi úsmev na tvári vyčaril,
naučil ma že môžem určitým ľudom veriť,
že nemôžem v živote hlavu skloniť,
viem že je niekedy všetko zamotané,
ale určite to nie je neprekonateľné,
druhá šanca na život prišla v určitý moment,
ukázala že ešte nie je čas opustiť tento svet,
premietne sa človeku tak veľa vecí,
že čo sa reálne v jeho živote zmení,
život sa stáva behom na dlhú trať,
každý tú trať musí raz zdolať,
postupne každý príde na to kde je sloboda,
že každý v živote má kúsok ľudského dobra.