Deti odlišností


K tomuto článku ma doviedol určitý článok čo som písal predtým. Všetci vo svojom živote máme niečo čo nás do istej miery definuje. Prídeme na to, že sa môžeme odlišovať čímkoľvek a je jedno či tým ako vyzerá navonok alebo vo vnútri. Nikto nemôže za to, aký sa reálne narodil a nikto nevie že či zdedí nejaké vlastnosti po otcovi alebo po mame. Skrátka sme sa naše vnútorné ja naučili vo všetkej miere v sebe prijať a povedali sme si, že všetko nejakým spôsobom zvládneme. Nie každý si vyberie život ktorý žije, ale každý si môže vybrať cestu, ktorú si sám určí. Všetci sme stále deťmi vlastných rodičov a ľúbia nás aj napriek tomu že sme iní a že robíme chyby. Vieme že nikto iný nás okrem nich ľúbiť nebude a je to takto prirodzené. Skrátka žijeme určitý kolobeh a ten musíme brať tak, že skrátka sa deje a že sa nedeje náhodne. Všetko sa deje na základe nášho vedomia a svedomia, ktoré máme vo svojom srdci. Ani jeden človek nebol vedený k rasizmu alebo k nejakej nenávisti voči nejakej inej rase. Skrátka určité predsudky neexistovali a naučili sme sa nejako prijať jeden druhého. Možno že sa daktorí ľudia nám posmievali za svoju inakosť a že máme nejaké nedostatky, ktoré vykompenzujeme láskou a dobrotou.

Ja vo svojom živote som sa stretával s mnohými ľuďmi a tí museli často bojovať zo svojou inakosťou a s tým že ich to nejakým spôsobom môže obmedzovať. Ale určite sú to vďačnejší a pokornejší ľudia, než ľudia ktorých prah vnímania je značne iný. Svet zdravého človeka je značne iný než ten svet, kde majú určitý handicap. Ale všetci ľudia sa v živote niečím odlišujú a nemusí to byť niečo čo je automaticky viditeľné. Ale často to môže aj psychické a po psychickej stránke sme všetci ľahko ovplyvniteľný a dáme sa ľahko zmanipulovať. To je často naša slabina že to čo je našou danosťou, tak je to automaticky aj slabosťou. Ja tiež to tak mám, že niektoré veci sú pre mňa prednosťou a niektoré sú slabosťou. Sú ľudia ktorí nie sú utiahnutí a majú vo svojom živote absolútne jasno a sú ľudia čo nejakým spôsobom radšej budú tápať nejakým spôsobom v tme. Aj pri autizme je to tak, že človek žije vo svojej bubline a čaká kým ho ľudia pochopia. Nie len ja na to čakám po celý svoj život, ale čakajú na to aj ľudia u ktorých je to ďaleko viditeľnejšie.  Každý čaká na to pochopenie od ľudí a na uvedomenie, že tá inakosť nie je cielená a nikto si ju reálne nevybral. Ja som si tiež tento osud, stále si myslím že vo svojom vnútri som dieťaťom aj napriek tomu že som dospelák a že musíme s niečím reálne bojovať, ale to má tak každý. Nebudem sa vyhovárať aké je to ťažké a ani sa ľutovať, lebo všetko v živote je relatívne.

Viem si predstaviť že aké to majú ťažké ľudia, čo majú inú farbu pleti a čo bojujú s predsudkami a nadávkami. Nie všetci sú vo svojej podstate zlí, len sú slabou rukou vedený a sú vedený k tomu že sociálne dávky sú jediná cesta. Sú to skrátka temperamentní ľudia, ktorí sú možno až prehnane otvorení. Nie nevadí a nikdy mi to reálne, len som sa to naučil a preto viem že sa netreba hádzať všetkých do jedného vreca. To je aj s každou rasou v zahraničí a každý jeden s nich si nesie do života svoju vlastnú životnú jazvu. Tu nejde o to nejako ich obhajovať, skôr ide o ľudský princíp na ktorý niekedy zabudneme. Ja tiež by som mohol im nadávať, že majú svoju povestnú povahu a že ich temperament je prílišný. Ale nemôžem si to dovoliť, nie preto že nechcem, ale preto že sú to ľudia ako my. Len ľudia nevedia odlišovať a všetkých okamžite odpisujú. Skrátka neustále prevažujú tie nenávistné nálady medzi bielymi a aj medzi tmavými. Proste nejako sa stratil pojem slova tolerancia a nemyslím nútenú formu tohto slova, ale že sa vytráca zo sŕdc ľudí. Namiesto riešenia ako vychádzať spolu, tak sa radšej medzi sebou radšej obchádzame. Skrátka tá vnútorná nenávisť neskôr človeka zničí a potom už ani nevie, ako má ísť ďalej.

Niektorí ma začali odsudzovať a začali riešiť môj postoj k súčasnému dianiu vo svete. Začali si ma vymazávať s priateľov len preto, že som sa nejakým spôsobom vyjadroval k utečeneckej kríze. Ale ja som nikde nepovedal, že všetci ľudia sú zlí a že si zaslúžia aby sa im dačo zlé. Ja sám odsudzujem keď sa ľudia správajú ako hulváti a prajú dakomu smrť. Ale keď niekto robí zle, tak to neznamená že takého človeka budem okamžite ospravedlňovať. Ja budem ľudský a nie preto, že mi to niekto povie, ale preto že ľudskosť mám v srdci ako všetci ľudia. Len je smutné že často deti musia trpieť len preto, že ich rodičia sa chcú dostať s jedného kontinentu a tým pádom riskujú nielen svoj život, ale aj ten ich. Proste celý život nám história akoby vravela, že sa určité chyby nesmú opakovať. Nesmie sa opakovať ten strach, nenávisť, neistota a zabíjanie. Mnoho ľudí si myslí že nemám strach s multikulturalizmu, ale mám ho tak ako všetci ľudia. Strach sa stal našou slabosťou a ešte politici nás nejakým spôsobom pripravujú na to, čo sa reálne stane.

Ale nič v živote nie je horšie než samotná vojna a jej obete, ktoré zomierajú v kaluži krvi. Ale v skutočnosti násilie a genocída národa sa deje na celom svete. Buď sa to deje masovo alebo čiastkovo, kde bude určitá skupina zničená prípadne zabitá. Svet je žiaľ nastavený tak, že už aj malé dieťa vie držať v ruke samopal alebo inú zbraň a vie zabíjať. Keby to radšej nie je pravda, tak by som to nikdy neriešil a vykašlal by som sa na to. Ale viem že nikto nemôže za to kým je, ale že má určitého vodcu ktorý mu v mene Koránu a svojho šialeného náboženstva. Ja som rád, keď sú ľudia nejakým spôsobom ale príliš extrémnym a radikálnym. Takú odlišnosť by nikto nechcel a nikto by nechcel žiť v strachu a s pocitom že môže byť v nebezpečí. Len nazývať veci umierneným islamom a radikálnym islamom je absolútne neprípustné. Ja stále verím že aj určití moslimovia môžu byť dobrí, ale stále treba rozlišovať a toto platí aj pre určité rómske komunity. Často keď ľudia vyjadria postoj voči určitej skupine ľudí, tak je to buď označené ako rasistické, extrémistické a diskriminačné. Práve diskriminácia je ten najväčší spoločenský problém na základe ktorého sa odsudzuje každá druhá sprostosť a absurdita. Raz sa ma moja kamarátka spýtala, že či postoje voči utečencom nie sú až príliš rasistické. Skôr som sa začal zamýšľať nad tou otázkou a vravieť si, že všetko vzniká len kvôli obavám a kvôli tomu, že by mali platiť pravidlá pre všetkých.

Uvedomujem si, že nie všetky názory v našej spoločnosti môžu byť rovnaké. Že môžu byť veci s ktorými nesúhlasíme a ktoré neakceptujeme. Nemôžeme riešiť že čo povedal mainstream a čo nám vraví alternatíva, lebo musíme si sami vedieť vytvoriť určitý spoločenský názor. Nie vždy všetko čo je nám prezentované nemusí byť pravda a nemusí to byť niečo čomu automaticky musíme veriť. Lebo nedá sa veriť všetkému čo nám poskytne internet a často to môžu byť aj určité spoločenské nezmysly a polopravdy. Sme ľudia a často dospeláci, ale na niektoré veci priam reagujeme ako malé deti. Teda sa dá povedať že naše reakcie nezodpovedajú presne tomu, čo reálne vo svojom srdci. Skrátka nemôžeme počúvať iba jeden názor, ale musíme sa naučiť vypočuť aj názor, ktorý nám nemusí byť dvakrát príjemný a je bez politickej korektnosti. Ale každý názor v živote je dôležitý, pokiaľ to má nejakým spôsobom pohnúť spoločnosťou ako takou.  Musíme sa vzájomne počúvať a riešiť veci spoločne, nie sa ohovárať za chrbtom a ubližovať si. Musíme rešpektovať odlišný názor a uvedomiť si, že ako nás to môže rozdeliť a zároveň aj spojiť. Nemôže byť len všetko čierne, ale môže to byť biele a postupne to dáva zmysel ako skladačka.

Všetci ľudia na svete majú určitú odlišnosť a je iba na nich ako s ňou naložia. Je na každom či bude v srdci človeka prevládať láska alebo tam bude nenávisť. Každý má možnosť si vybrať svoj vlastný smer a je na ňom či to reálne zvládne. Mne je jedno či je človek biely, čierny, modrý, žltý, zelený, ale dôležité je, aby mal dobrotu v srdci. Sme deti odlišností, chceme sa odlíšiť od väčšinového stáda a mať na veci iný názor. Radšej sa pozeráme na veci inak a vnútorne chceme mať nad všetkým slobodu. Je na každom že či bude plodiť dobro alebo zlo, každý človek má určitú voľbu. Ale dôležité je, aby sme si uvedomili že nie je všetko ideálne a každý by mal zdolať tú svoju métu. Métu na ktorej prídeme na to, že či sme na tej správnej strane. Všetko ukáže až čas a prídeme na to, že všetko sa deje kvôli nejakému dôvodu a ten dôvod raz spoznáme. Prídeme na to, že určitú skupinu ľudí potrebujeme a budú ľudia ktorí sa neskôr stratia. Každý k nám prišiel z nejakého dôvodu a pri niektorýc verím, že to bol osud a že tí ľudia sú nám nejakým spôsobom súdení.

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: