Archív pre 5 januára, 2015

Východisko

5. januára 2015

Tento článok by som venovať všetkých, ktorí proste sú v tomto systéme totálne zotročený. Treba si uvedomiť, že v tejto dobe ktorá nie je iba unáhlená, tak v nej funguje systém ktorý utláča všetkých a najviac na doplácajú mladí ľudia, ktorí začnú študovať a majú nejaký cieľ dokázať niečo. Slovensko je krásna krajina, ale nemáme istotu a záruku že si nájdeme skvelú prácu s ktorou budeme skutočne spokojný. Tu je hlavný kameň toho všetkého, že celý ten proces začína vo vzdelávaní mladých ľudí, ktorí sú v určitom odbore. Mám skvelú kamarátku Ivku, ktorá sama chce byť žurnalistkou a verím že sa jej to skutočne podarí, lebo určite to nebude ľahká cesta kráčať za svojim snom, že za tým bude kopec trpezlivosti, nervov, stresov a veľa ťažkých životných skúšok, ale verím že to nejakým spôsobom vyjde. Mnoho ľudí chcú byť bakalári, inžinieri alebo magistri, ale ešte predtým prichádza proces typu stredná škola z nej sa môže ísť na vysokú školu. Môže byť aj varianta že človek vyjde z gymnázia a postupne sa dostanú na vysokú školu a budú v určitom odbore, ale len mladí majú možnosť výberu na akú školu by sme ísť a čo ich v skutočnosti baví. Najbližšia vysoká škola je v Ružomberku kde sa študuje v odboroch psychológia a práve spomínaná žurnalistika. Ale treba si uvedomiť, že nič nie je také ľahké, ako sa na prvý pohľad môže zdať, všetci si myslia že skončia školu a budú prakticky za vodou a že im ten titul nejako pomôže. Ale tú hlavnú definíciu, ako funguje náš systém v rámci zaobstarávania práce je strašne chaotický a nikto nemá nič zaručené a nie všetci môžu mať to šťastie, aby našli nejakú prácu.

Niekto sa môže len dostať na strednú školu a môže z nej aj rovno odísť, lebo naša legislatíva nedovoľuje žiakov doštudovať, kto naplní 25 rokov a má viac ako jeden výučný list, tak okamžite letí preč, teda kto môže mať druhý výučný list a ešte nenaplnil vekovú hranicu, tak získa aj ten druhý výučný list. Ale každý rok sú iné zákony a proste normálny človek má chaos čoho sa má reálne držať. Prakticky sa dá povedať, že v celom školstve je proste určitý bordel a dodnes sa nijakým spôsobom nerieši. Ako sú ľudia, čo sa napriek tomu dokážu zamestnať, ale kopec ľudí sa inde ako do Kauflandu alebo do Tesca nedopracujú. Neraz sa človeku podarí zamestnať cez určité známosti, vždy sa nájde niečo. Ale neraz si uvedomiť, že koľko ľudí v skutočnosti je na úrade práce, ale proste si tú prácu nenájdu a na trhu práce ako takom to nie je najľahšie. Určite tí čo majú zdravotné postihnutie, tak proste nemajú inú možnosť, ako skúsiť hľadať nejaké chránené dielne, kde by boli s tými ľuďmi a privyrobili by si nejakými korunkami. Ako niektorým sa podarí dopracovať aj do rádia, čo považujem za veľký úspech, čo sa prakticky podarí málokomu, len niekedy fakt si stačí ísť za svojimi snami a proste chcieť, lebo človek ak chce, tak sa v skutočnosti dá vyriešiť všetko v živote. Len je škoda, že všetko funguje len na peniazoch a známostiach, lebo keby že to funguje, tak ako v socializme, tak by každý druhý človek mal robotu a nemusel by sa strachovať o svoju vlastnú budúcnosť. Treba si uvedomiť, že človek musí niečo robiť, musí nejako zabezpečiť rodinu, nemôže len byť neustále v jednom prostredí byť zavretý a nerobiť nič, to by sa človek maximálne udusil tou nudou a všetko by mu prakticky pripadalo neskutočne stereotypné, že všetko čo stále robí a opakuje dané činnosti, tak by boli pre toho človeka v podstate nudné.

Potom prichádza moment, kedy človek robí v určitej práci to čo ho baví. Samozrejme človek vyjde s tej školy, postupne má všetky záležitosti ohľadom úradov vyriešené a pracuje v danej práci. Ako nie všetci čo pracujú pre danú firmu, dokážu mať skvelé platy. Ale niekedy človek musí doslova vyžiť aj s toho mála čo vôbec má, tu je hlavný problém. Prakticky človek sa stáva obeťou tohto besniaceho systému plného otročiny a ak chce mať prácu, tak musí doslova poslúchať a držať hudbu a krok. Ale všetko ľahké, ako sa sa na prvý pohľad zdá, človeka keď vyrazia z roboty, tak si len ťažko nájde nejakú prácu a ten kto prakticky žije len s toho 300 eur alebo menej, tak takému človeku sa ťažko žije. Hľadať prácu nie je najľahšie a treba si uvedomiť jedno, že práca za človekom nepríde sama od seba domov, práca nemá nohy, aby zaklopala a povedala že poďte ku mne pracovať.  Proste ten človek musí skúšať hľadať si prácu kdekoľvek, proste sa nesmie vzdávať a musí to skúšať dovtedy, dokým sa to všetko neprelomí. Naši politici si driemkajú v Národnej rade a majú omnoho lepšie platy, než bežný občan čo je orabovaný. Kopec ľudí sa pri svoje práci zašpinia, polícia, požiarnici a iné ochranné zložky chodia na zásahy a dennodenne nasadzujú svoje životy a proste títo ľudia si zaslúžia dostávať omnoho väčšie platy, než politici ktorí z výšky serú na občana a náš národ je doslova a do písmena zbedačený týmto systémom. Doslova aj učitelia čo sú v školstve, tak sa nadrú a nemyslím fyzicky ale najme duševne, lebo robiť prácu učiteľa je duševné náročné. Ale tak celkovo sa mi zdá, že ľudia za to čo robia nie sú dostatočne ocenený, teda viacmenej mám pocit, že je ich práca na Slovensku totálne nedocenená. Ak si človek chce niečo nájsť, tak maximálne môže skúšať šťastie v Bratislave alebo v Prahe, teda v týchto dvoch hlavných mestách. To človek maximálne, ak si chce niečo poriadne hľadať, tak radšej nech skúša šťastie u policajtov a tam si dokáže poriadne privyrobiť.  Postaví sa niekde s policajným autom a je jedno kde, vystriehne si miesto a poriadne si zarobí na pokutách.

Niekto v poslednej dobe, nemá inú možnosť ako fungovať v živote a môže si zamyslíme spraviť ďalšiu školu. Mnoho žien si spravia opatrovateľský kurz kde sa prakticky učia nemecký jazyk. Tak sa aj moja mamina učila, dokým všetko nakoniec neklaplo a potom už sa všetko riešilo cez určitú agentúru, ktorá mala prakticky všetko na starosti. Celkovo aj opatrovateľstvo nie je tou najľahšou prácou, pre toho človeka tu treba maximálne 24 hodín. Tu by som načrtol definíciu toho, že prečo celkovo ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia, lebo tu na Slovensku nenájdu žiadne iné uplatnenie a v zahraničí ich práca bude aj omnoho lepšie ocenená. Náš systém je praktický totálne zlý a robí z ľudí doslova otrokov. Samozrejme že to tí ľudia prakticky nepovedia, lebo v skutočnosti sú radi aj za to málo, čo môžu mať vo svojom živote. Proste človek neodchádza len tak, ale odchádza kvôli tomuto systému, ktorí nedokáže oceniť prácu obyčajného človeka. Mnoho ľudí čo viem, tak chodia do Anglicka, Nemecka, Švajčiarska alebo ešte do Prahy, kde to ešte ľudia dokážu nejako oceniť. Na Slovensku je práca človeka prakticky nedocenená a je jedno či to je učiteľ, baník, požiarnik, vojaci a podobne. Ale prakticky človek má absolútnu dilemu, že či chce odísť zo svojej krajiny alebo v nej chce ostať. Načrtnem aj ďalšiu možnosť prečo všetko funguje, tak ako to v skutočnosti funguje. Ale nie je to iba v systéme je to proste o tom, že ktorí ľudia prakticky vládnu našej krajine a ktorí dopustili aby ju dostali do takého zlého stavu. Prakticky ten kto mal prácu, tak proste musel robiť, lebo by ho zavreli do väzenia a teraz to fakt nefunguje, čo je v skutočnosti na škodu. Proste to poviem takto, ten čo nemá žiadne známosti a nejaké vzťahy s tým daným človekom čo človeka zamestná, tak proste ten človek u toho zamestnávateľa nijako nepochodí, teda tá šanca prakticky je nulová.

Prakticky všetko v našom systéme funguje na peniazoch, keď ich človek nemá, tak je prakticky z neho obyčajná troska. Proste v živote nie každý má šťastie, že si povie, že pracuje vo Fun Rádiu alebo v nejakom inom rádiu čo je už trošku komerčnejšie. Iné je to napríklad pri Rádiu FM, ktoré je dotované zo štátneho rozpočtu a koncesionárskych poplatkov, len je alternatívne a nejako sa odlišuje od tých rádií čo sú v skutočnosti postavené na komercii,  napríklad svetlá výnimka je aj Rádio Liptov, ktoré je nezávislé rádio a nie je postavené na nijakej komercii, nie sú závislý na tom, že čo majú v skutočnosti hrať. Aj keď ono platí, že to čo je nezávislé, tak v skutočnosti dlho neprežije, ale samozrejme nemusí to vždy platiť. Ten čo pracuje v nejakom rádiu, tak má nejako šancu uplatniť určité veci a vedomosti, čo sa naučil v praxi. Ale v skutočnosti je človek vďačný aj za to málo. Ale či je človek na Slovensku alebo je v zahraničí, tak sa proste nejako snaží zabezpečiť seba a zároveň aj tú svoju rodinu. Proste niekedy ani nie je veľa možností, ako v skutočnosti má človek fungovať. Niektorí aj chcú pracovať, ale proste nemôžu, lebo im to vlastne ich handicap nedovoľuje, jedine že by začali hľadať si nejaké chránené dielne a dokázali si zmapovať miesta, na ktoré by v skutočnosti išli. Najlepší si žijú len tí, čo si prakticky za 70 000 eur kúpia z našich daní kúpia značkové hodinky, prakticky všetko je to vyústenie danej životnej situácie. Peniaze ktoré idú z našich daní, sa vylievajú na neskutočné somariny namiesto toho, aby sa nejako na Slovensku vytvárali nejaké pracovné miesta. Prakticky všetci rečnia o tom, ako sa na Slovensku vytvárajú, možno to buď nevidím a možno som slepý, ale nikde nebolo povedané, že si našiel prácu na danom mieste ktoré sa pre toho občana vytvorilo. Všetko čo bolo povedané, tak sa napokon moc ako pravda neukazuje. Prakticky  sa dá povedať, že človek žije zo dňa na deň a niektorí nemajú ako zaplatiť inkaso alebo nejaké iné poplatky. Ako človek môže vyžiť z dôchodku, ale tiež sa to nedá proste dlhodobo vydržať a nepáči sa mi systém, že tí čo robia celý život pre štát, tak sa doslova toho dôchodku ani nedožijú. Je najväčší idiotizmus, aby ľudia pracovali do 60 rokov a dreli ako kone pre štát, proste ako by človeku rovno povedali, že nech je otrokom a nech rovno skape, lebo v skutočnosti vraj ani nie je iné východisko.

Tento systém v skutočnosti nikomu nepomáha a najviac je smutné, že tí čo sú zdravotne chorý a potrebujú najväčšiu pomoc, tak na týchto ľudí štát kašle. Proste tento štát človeku nedovolí, aby prežil dôstojnejší život a aby si prežil dôstojnú a pokojnú starobu. Namiesto toho, aby sa riešil odchodový vek, kedy človek pôjde reálne do dôchodku, tak by sa malo riešiť, aby sa proste ten vek nijako už nepredlžoval. Takto sa proste z nás nikdy nestane novodobé Švajčiarsko a ani to reálne nemôžeme ani čakať. V našom štáte všetko funguje len pre tých najvyšších a ľudia sú utláčaný doslova tým systémom. Naša doba je prispôsobená tak, že človek má minimálnu šancu na to, aby si v skutočnosti niečo našiel. Aj keď si niekto niečo nájde, tak v skutočnosti je ten človek v práci len skúšobnú dobu a potom sa začne riešiť, že či bude v práci na dobu neurčitú alebo na dobu určitú, teda že bude mať ohraničené nejakým dátumom, že začal pracovať napríklad dajme tomu poviem v januári a môže skončiť v práci až v decembri, teda reálne by to tak fungovalo. Celý náš systém nás prakticky zotročuje, potom zrazu prichádzajú momenty či má človek odísť s tejto krajiny alebo v nej zostane. Proste niekedy človek hľadá východisko, aby nemusel odísť preč a našiel prácu, ktorá ho reálne baví. Ale v živote platí jedno, že pokiaľ nemáme nejaké známosti, tak nemáme prácu a nemáme potom vôbec nič. Niekedy človek nemá inú možnosť ako ísť do Talianska, Španielska alebo iných krajín zbierať ovocie alebo zeleninu, teda s toho fyzického hľadiska by musel prenášať aj určité debničky a vedrá z ovocím alebo zeleninou. Proste človek, ak nepracuje v nejakej práci, tak si môže nájsť brigádu, ktorá prakticky funguje len na určitú sezónu alebo sa ten človek stane stály zamestnanec. Aj tá brigáda môže človeku nejako pomôcť a niekto kto je taký schopný že má nejaké zručnosti, tak ju môže robiť aj popri škole. Ale fakt je všetko iba o šťastí, chce to trpezlivosť nájsť niečo a veľa krát sa to nemusí všetko podariť, ale tí čo si hľadajú brigádu alebo prácu, tak by proste nemali nijako zúfať a okamžite sa vzdávať.

Určite by som chcel dodať, že nech sa čokoľvek deje, tak by to ten človek nemal vzdávať. Potrebuje veľa sily, trpezlivosti a najme vnútorného pokoja, aby dokázal si ísť za tými vecami čo reálne chce. Každý človek viem že chce jedno zabezpečiť seba a zabezpečiť svoju vlastnú rodinu, preto odchádza zo Slovenska a nie preto, že by sa mu krajina ktorá je krásna nepáčia. Len človek si zaslúži za to čo robí a že tej práci venuje všetok svoj čas byť dostatočne ohodnotený nielen zamestnávateľom ale samozrejme aj finančne. Proste aj toho človeka to motivuje v práci podávať ešte lepšie výkony. Ale každý človek by mal si hľadať len tú prácu, ktorá mu ide reálne dobre, napríklad aj takého skladníka nemôže robiť každý človek, len ten čo má určitú fyzickú zdatnosť a dokáže prenášať silné veci. Ako takú administratívu, sekretára teda asistenta šéfa môže robiť každý človek či to je muž alebo žena, tam nejde o nejaké fyzické zručnosti, ale skôr je to manuálna práca. Tu sa naplno ukážu vedomosti toho človeka, že či v tých papieroch a v rôznych iných veciach má skutočne prehľad. Neraz veľa ľudom prajem aby všetko nejako ustáli a aby sa nebáli zo systémom nejako bojovať, ale bude to neľahký boj plný odriekania a tvrdého boja. Každý nech robí v živote, to čo ho baví a to že vie, že v skutočnosti reálne dokáže. Nikdy by človek nemal strácať nádej, lebo tá prakticky umiera posledná, ako všetko zlé je na niečo dobré a len treba veriť, že príde správny okamih, ktorý sa dá s prehľadom zvládnuť. Len ľudia musia byť silný, nesmú sa poddať nejakým emóciám a musia tento boj nejako zvládnuť, lebo celý tento život je jeden veľký boj a záleží na tom, kto ho v skutočnosti vyhrá. Každý človek je predurčený zmeniť svoj vlastný svet, ale je iba na ňom, že či to dokáže zvládnuť všetky tie psychické tlaky, ataky a nie každému ľudia budú priať a neraz príde aj závisť, že jeden má to a ten druhý to nemá.  Každý človek je v skutočnosti tak silný, ako sa naozaj cíti a preto ak má niečo prísť, tak to proste nejako príde, len netreba na to tlačiť. Chce to čas, chce to silu a treba vydržať, lebo vždy v živote môžu prísť chvíle, ktoré v nás vyvolajú aspoň kúsok nádeje a vtedy vieme že to nie je až také beznádejné.